Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 417/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-33

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. februára 2019 v senáte

zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika, zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu Mojmíra

Mamojku v konaní o sťažnosti obchodnej spoločnosti

, zastúpenej advokátkou JUDr. Emíliou Korčekovou, Malacká

cesta 5680/2B, Pezinok, vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v

a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I

v konaní vedenom pod sp. zn. takto

rozhodol:

1. Základné právo obchodnej spoločnosti na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa Slovenskej

republiky a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu

Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. p o r u š e n é b o l i .

2. Okresnému súdu Bratislava I p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn.

konal bez zbytočných prieťahov.

3. Okresný súd Bratislava I j e p o v i n n ý uhradiť obchodnej spoločnosti

, trovy konania v sume 315,84 € (slovom tristopätnásť eur

a osemdesiatštyri centov) na účet jej právnej zástupkyne JUDr. Emílie Korčekovej, Malacká

cesta 5680/2B, Pezinok, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením sp. zn.

z 13. novembra 2018 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť obchodnej spoločnosti

(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala

porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa (ďalej len „“) a práva na prejednanie

svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej

len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej aj „namietané

konanie“).

2. Zo sťažnosti, z príloh k nej pripojených ako aj z vyžiadaného spisu okresného súdu

vyplýva, že sťažovateľka sa žalobou podanou na okresnom súde 14. novembra 2012

domáhala voči žalovanej Slovenskej republike – Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej

republiky (ďalej len „žalovaná“) zaplatenia odškodného – nemajetkovej ujmy vo výške

11 140,87 € s prísl. podľa o zodpovednosti za škodu spôsobenú

pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej

len „zákon o zodpovednosti za škodu“) ako kompenzácie za prieťahy spôsobené

v exekučnom konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. . Okresný súd

výzvou z 24. mája 2013 vyzval sťažovateľku na zaplatenie súdneho poplatku za návrh

v lehote 10 dní od jej doručenia. Vzhľadom na to, že sťažovateľka súdny poplatok

nezaplatila, okresný súd konanie o jej žalobe uznesením č. k. -28 zo 4. júla

2013 (ďalej len „uznesenie o zastavení konania“) zastavil. V odôvodnení uvedeného

uznesenia okresný súd uviedol, že výzva na zaplatenie súdneho poplatku bola sťažovateľke

doručená na základe fikcie doručenia podľa Občiansky

súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“). Uznesenie o zastavení

konania nadobudlo právoplatnosť 17. augusta 2013.

3. Dňa 16. februára 2016 sťažovateľka doručila okresnému súdu odvolanie proti

uzneseniu o zastavení konania, v ktorom namietala, že predmetné uznesenie jej nebolo

účinne doručené, a preto jej okresný súd svojím postupom odňal možnosť konať

pred súdom [ ]. Na základe jej odvolania došlo k predloženiu spisu

Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“), ktorý prípisom z 3. novembra 2016

uložil okresnému súdu povinnosť zisťovať skutočnosti týkajúce sa pôvodného doručovania

uznesenia o zastavení konania, inak povedané, či boli dodržané podmienky pre uplatnenie

fikcie doručenia. Po vykonaní uložených úkonov krajský súd prípisom z 21. decembra 2017

uložil okresnému súdu opätovne doručovať napadnuté uznesenie sťažovateľke.

Sťažovateľka vzhľadom na plynutie odvolacej lehoty zaplatila súdny poplatok za žalobu, čo

viedlo okresný súd k vydaniu rozhodnutia o zrušení uznesenia o zastavení konania

(uznesenie č. k. z 25. júna 2018). Aktuálne okresný súd vo veci

sťažovateľky pokračuje.

4. Sťažovateľka vo svojej sťažnosti namieta, že okresný súd nekoná v jej veci

bez zbytočných prieťahov, keďže napadnuté konanie trvá už viac ako 5 rokov a 8 mesiacov

a dosiaľ nie je právoplatne skončené. Zastáva názor, že v napadnutom konaní dochádza

k porušovaniu ňou označených práv, a preto v petite žiada, aby ústavný súd nálezom

vyslovil, že postupom okresného súdu v namietanom konaní bolo porušené jej základné

právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a právo

na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a prikázal

okresnému súdu konať v označenom konaní bez zbytočných prieťahov. Zároveň

sťažovateľka požaduje, aby jej ústavný súd priznal primerané finančné zadosťučinenie

v sume 6 300 € a náhradu trov právneho zastúpenia.

5. Ústavný súd v okolnostiach danej veci považoval za vhodné vyžiadať ešte

v prípravnej fáze konania spisový materiál okresného súdu týkajúci sa namietaného

konania. Tento bol spolu s vyjadrením predsedníčky okresného súdu a prehľadom

procesných úkonov vykonaných v namietanom konaní doručený ústavnému súdu 8. októbra

2018. Predsedníčka okresného súdu k veci uviedla, že sa jej podaná sťažnosť javí

nedôvodná. Ozrejmila, že sťažovateľkou namietaná celková dĺžka konania bola ovplyvnená

procesným postupom okresného súdu súvisiacim s nesplnením základnej procesnej

podmienky zo strany sťažovateľky, a to poplatkovej povinnosti. V tejto súvislosti uviedla,

že «Povinnosť zaplatiť súdny poplatok za žalobu vzniká podaním žaloby. Nesplnenie

poplatkovej povinnosti ako vecnej procesnej podmienky podľa

o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov (ďalej len „zákon o súdnych

poplatkoch“) je prekážkou postupu súdu, ktorá môže viesť k zastaveniu konania. Pri

hodnotení plynulosti konania sp. zn. je podstatnou najmä skutočnosť, že

konanie bolo prvotne skončené na základe uznesenia (uznesenie č.k. -28

zo dňa 04.07.2013, pôvodne s evidovanou právoplatnosťou ku dňu 17.08.2013), ktorým

došlo k zastaveniu konania pre nesplnenie poplatkovej povinnosti sťažovateľa. Mám zato, že

konanie do tohto času nebolo poznačené prieťahmi.». Ďalej predsedníčka okresného súdu

uviedla, že „... jediné obdobie nečinnosti súdu možno vidieť len v období od prvotného

skončenia veci na základe zastavenia konania pre nezaplatenie súdneho poplatku

po doručenie odvolania proti tomuto rozhodnutiu. Síce ide o obdobie od 17.08.2013

do 16.02.2016, avšak tunajší súd v danom čase konanie evidoval ako právoplatne skončené.

Podané odvolanie sťažovateľom bolo v tomto období jeho jediným úkonom, pričom súd po

jeho doručení ďalej opäť postupoval.“. Okresný súd tiež poukázal na nečinnosť samotnej

sťažovateľky, ktorá si dôsledne nestrážila svoje práva a prvý záujem o vec prejavila po dva

a pol roku od (neskôr zrušeného) uznesenia o zastavení konania, keď 3. februára 2016

nahliadla do spisu. Okrem toho „zo sťažnosti, obsahu súdneho spisu sp. zn. ,

ani z registra správy nevyplýva, že by sa sťažovateľ pred podaním ústavnej sťažnosti

sťažoval u predsedu súdu na prieťahy v konaní. Dokonca, z obsahu spisu nevyplýva, že by

sťažovateľ urgoval postup súdu, či inak priamo namietal jeho nečinnosť.“. K sťažnosti

sťažovateľky zaujala stanovisko i zákonná sudkyňa, ktorá v stručnosti uviedla prierez

namietaným konaním.

6. Ústavný súd po prijatí ústavnej sťažnosti sťažovateľky na ďalšie konanie, podaním

z 9. januára 2019 zaslal vyjadrenie okresného súdu právnej zástupkyni sťažovateľky

s možnosťou zaujatia stanoviska v lehote 7 dní od doručenia prípisu. Právna zástupkyňa

sťažovateľky podaním doručeným ústavnému súdu 22. januára 2019 oznámila, že

sťažovateľka súhlasí s upustením od ústneho pojednávania. K stanovisku okresného súdu sa

však vecne nevyjadrila.

7. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona

o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa

s ústavnou sťažnosťou, stanoviskami účastníkov konania, ako aj s obsahom spisu dospel

k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

8. Z predloženého spisu okresného súdu vedeného pod sp. zn. ústavný

súd zistil, že vo veci boli až dosiaľ vo vzťahu k predmetu sťažnosti vykonané tieto pre jej

posúdenie relevantné procesné úkony:

- 19. februára 2013 okresný súd uznesením vyzval žalovanú na vyjadrenie k žalobe,

- 24. mája 2013 okresný súd vyzval sťažovateľku na zaplatenie súdneho poplatku,

- 30. mája 2013 sa okresnému súdu vrátila zásielka obsahujúca výzvu na zaplatenie

súdneho poplatku adresovaná sťažovateľke s poznámkou „adresát neznámy“,

- 4. júla 2013 okresný súd vydal uznesenie o zastavení konania pre nezaplatenie

súdneho poplatku (rozhodnutie právoplatné 17. augusta 2013),

- 16. februára 2016 bolo okresnému súdu doručené odvolanie sťažovateľky proti

uzneseniu okresného súdu o zastavení konania zo 4. júla 2013,

- 22. februára 2016 až 25. júna 2018 okresný súd a krajský súd v súčinnosti

so stranami sporu vykonávali úkony smerujúce k rozhodnutiu o odvolaní sťažovateľky proti

uzneseniu o zastavení konania (zaslanie odvolania žalovanej, výzvy adresované

sťažovateľke, predloženie opravného prostriedku krajskému súdu na účel rozhodnutia,

zaplatenie súdneho poplatku zo strany sťažovateľky); tieto úkony vyústili do vydania

uznesenia o zrušení rozhodnutia o zastavení konania,

- 16. júla 2018 až 23. augusta 2018 okresný súd vykonával úkony spojené

s doručovaním vyjadrení strán sporu.

III.

9. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

10. Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho

záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prerokovaná nezávislým

a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo

záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

11. Pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa si ústavný súd osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské

práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej

lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. ,

), a ich prípadné porušenie možno preskúmavať spoločne.

12. Pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie už označených práv

vychádza ústavný súd zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty,

v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným

prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia

neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu

alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak

ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. ).

13. Základnou povinnosťou súdu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom

konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa strana sporu

obrátila na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

14. Táto povinnosť súdu vyplývala do 30. júna 2016 z , ktorý súdom

prikazoval, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana

ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z prvej vety , podľa ktorej len čo sa

konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo

najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá. V súčasnosti od 1. júla 2016 tieto povinnosti

vychádzajú zo v znení neskorších

predpisov (ďalej aj „CSP“), najmä z , podľa ktorého súd postupuje v konaní tak,

aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom,

koná hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu a iných osôb.

Tento základný princíp konania je premietnutý do ďalších ustanovení Civilného sporového

poriadku so zohľadnením osobitostí jednotlivých druhov konaní tvoriacich predmet úpravy

tohto poriadku.

15. Judikatúra ústavného súdu sa ustálila i v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade

bolo alebo nebolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä

podľa týchto troch základných kritérií: právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd

rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania a postup samotného súdu (napr.

). V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva ústavný súd

prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre

sťažovateľa (napr. , , ). Podľa rovnakých kritérií

postupoval aj v danom prípade.

16. Pokiaľ ide o kritérium právnej a faktickej zložitosti veci, ústavný súd konštatuje,

že predmetom napadnutého konania je nárok na náhradu nemajetkovej ujmy podľa zákona

o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Konania tohto typu tvoria

štandardnú súčasť rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, preto vec nemožno posúdiť

ako právne zložitú. V posudzovanej veci nešlo ani o skutkovo komplikovanú záležitosť,

ktorá by vyžadovala osobitný prístup okresného súdu. Prieťahy v namietanom konaní preto

ústavný súd nepovažuje za dôsledok vyvolaný právnou alebo skutkovou zložitosťou

prejednávanej veci.

17. Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval existenciu zbytočných

prieťahov v napadnutom konaní, bolo správanie sťažovateľky. Ústavný súd po preskúmaní

obsahu zapožičaného spisu musí prisvedčiť okresnému súdu v tom smere, že sťažovateľka

sa o svoju vec (od podania žaloby) riadne nezaujímala, okresný súd o zmene svojho sídla

neinformovala (predchádzajúce sídlo sťažovateľky bolo v obchodnom registri zapísané ako

aktuálne až do 31. mája 2015, pozn.) a prvýkrát sa aktívne do konania zapojila až

nahliadnutím do spisu 3. februára 2016, t. j. po takmer dva a pol roku od vydania uznesenia

o zastavení konania. Počas doterajšieho trvania konania sťažovateľka postup okresného

súdu neurgovala a ani pred podaním ústavnej sťažnosti sa nesťažovala na prieťahy

v namietanom konaní u predsedníčky okresného súdu. Sťažovateľka tak evidentne

nepostupovala v súlade so zásadou „vigilantibus iura scripta sunt“ [t. j. „práva patria len

bdelým (pozorným, ostražitým, opatrným, starostlivým)“, teda tým, ktorí sa aktívne

zaujímajú o ochranu a výkon svojich práv], ktorá vyžaduje, aby aj strana sporu sledovala

svoje subjektívne práva a robila také kroky, v dôsledku ktorých by nedochádzalo k ich

ohrozovaniu a poškodzovaniu. Pokiaľ samotná sťažovateľka „pozabudla“ na osud sporu,

ktorý sama iniciovala, nemožno považovať okresný súd za jediný subjekt, ktorý nesie

za vzniknutú situáciu zodpovednosť.

18. Napokon ústavný súd hodnotil postup okresného súdu z hľadiska existencie

zbytočných prieťahov v doterajšom priebehu konania. K porušeniu základného práva

podľa , resp. dohovoru môže pritom podľa stabilizovanej

judikatúry ústavného súdu dôjsť nielen neodôvodnenou nečinnosťou všeobecného súdu, ale

aj jeho neefektívnou, resp. nesústredenou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie

efektívne k odstráneniu právnej neistoty účastníkov konania v primeranom čase (m. m.

napr. , , ).

19. Ústavný súd v rámci posudzovania uvedeného kritéria zistil, že namietané

konanie iniciované sťažovateľkou podaním žaloby 14. novembra 2012 prebiehalo

do vydania uznesenia o zastavení konania pre nezaplatenie súdneho poplatku (4. júla 2013)

v zásade plynulo. Okresný súd 24. mája 2013 vyzval sťažovateľku na zaplatenie súdneho

poplatku, zásielka s touto výzvou sa však 30. mája 2013 vrátila okresnému súdu

s poznámkou „adresát neznámy“. Na základe toho okresný súd 4. júla 2013 pristúpil

k vydaniu uznesenia o zastavení konania, avšak aj táto zásielka sa okresnému súdu vrátila

s poznámkou „adresát neznámy“, v dôsledku čoho okresný súd podľa

uplatnil fikciu doručenia a uznesenie o zastavení konania nadobudlo 17. augusta 2013

právoplatnosť. Ako už bolo uvedené, od právoplatnosti uznesenia o zastavení konania

do podania odvolania sťažovateľky proti tomuto uzneseniu (16. február 2016) ubehli 2 roky

a 5 mesiacov.

19.1 Aj keď okresný súd v uvedenom časovom úseku nekonal z dôvodu, že

namietané konanie evidoval ako právoplatne skončenú vec (s poukazom na účinky

právoplatnosti rozhodnutia znamenajúce jeho záväznosť a zásadnú nezmeniteľnosť),

vzhľadom na polemiku okresného súdu a krajského súdu o správnosti aplikácie ustanovení

o fikcii doručenia, ktorá viedla k záveru spočívajúcemu v opätovnom doručovaní uznesenia

o zastavení konania, vyhodnotil ústavný súd túto nečinnosť (bez toho, aby mu patrilo

posudzovať správnosť tohto postupu) na ťarchu okresného súdu. Na to, aby mohlo dôjsť

k účinnému doručeniu na základe fikcie, musia všeobecné súdy dbať na dôsledné skúmanie

splnenia zákonných podmienok na jej uplatnenie.

19.2 Napokon, pokiaľ ide o úsek namietaného konania v čase od uplatnenia

opravného prostriedku sťažovateľkou (18. február 2016) do podania sťažnosti ústavnému

súdu (23. august 2018), ústavný súd zistil obdobia, v ktorých ostal okresný súd krátkodobo

nečinný. Išlo o obdobie od doručenia odvolania sťažovateľky (18. február 2016)

do predloženia spisu krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní (18. júl 2016), t. j. obdobie

5 mesiacov, ďalej obdobie od doručenia stanoviska sťažovateľky k výzve okresného súdu

(24. január 2017) do jej predloženia krajskému súdu (12. apríl 2017), t. j. 3 mesiace

a obdobie od doručenia odvolania sťažovateľky proti opätovne doručovanému uzneseniu

o zastavení konania spolu s potvrdením o zaplatení súdneho poplatku (5. marec 2018)

do vydania uznesenia okresného súdu o zrušení rozhodnutia o zastavení konania (25. jún

2018), t. j. viac ako 3 mesiace.

20. Na základe uvedených skutočností ústavný súd konštatuje, že z celkovej dĺžky

konania trvajúceho ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu 5 rokov a 8 mesiacov okresný

súd 2 roky a 5 mesiacov nekonal, pretože sa domnieval, že namietané konanie je

právoplatne skončené a ďalší priebeh namietaného konania poznačila jeho krátkodobá

nečinnosť trvajúca spolu 11 mesiacov. Ústavný súd preto dospel k záveru, že v postupe

okresného súdu došlo k zbytočným prieťahom v napadnutom konaní, a rozhodol, že bolo

porušené základné právo sťažovateľky na prerokovanie jej veci bez zbytočných prieťahov

podľa , ako aj právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

IV.

21. Podľa druhej vety ak porušenie práv alebo slobôd podľa

čl. 127 ods. 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva

alebo slobody porušil, vo veci konal.

22. Vychádzajúc z toho, že ústavný súd konštatoval porušenie základného práva

sťažovateľky zaručeného a práva zaručeného dohovoru, ako

aj zo skutočnosti, že namietané konanie nebolo v čase rozhodovania ústavného súdu

právoplatne skončené, bolo potrebné prikázať okresnému súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. konať bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku nálezu). Ústavný

súd na tomto mieste dáva do pozornosti okresného súdu, že je povinný v konaní naďalej

striktne postupovať podľa ustanovení () vrátane

využitia prostriedkov procesného útoku, procesnej obrany, ako aj sudcovskej koncentrácie

s ohľadom na druhú vetu s tým, že sporové strany nemožno sankcionovať

„do minulosti“, v ktorej uvedená právna úprava neexistovala. Taktiež ústavný súd dáva

do pozornosti ustanovenia a , v zmysle ktorých je možné pojednávanie

odročiť len z dôležitých dôvodov a na konkrétny termín.

V.

23. Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým

vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané

finančné zadosťučinenie.

24. Podľa ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho

domáha.

25. Sťažovateľka žiadala o priznanie finančného zadosťučinenia vo výške 6 300 €,

ktorú považuje za primeranú, spravodlivú a „súladnú s rozhodovacou praxou ESĽP

v prípade kompenzačných vecí proti Slovenskej republike, teda 1.000,- EURO a viac za

každý rok stavu právnej neistoty sťažovateľa o výsledok kompenzačného konania

o odškodnení“.

26. Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného

práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje

nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho

porušovania základného práva ().

27. Pri rozhodovaní o priznaní finančného zadosťučinenia ústavný súd prihliadal

na doterajšiu dĺžku napadnutého konania a v rámci neho na obdobie nečinnosti okresného

súdu (bod 20), ktorú treba nesporne považovať za neprimeranú. Avšak ústavný súd,

vychádzajúc z poznatkov vo vlastnej rozhodovacej činnosti, a to z počtu podaní

sťažovateľky a jej štatutárneho zástupcu adresovaných ústavnému súdu, ktorých je

v súčasnosti viac ako 160, nemohol ponechať bez povšimnutia, že charakter týchto podaní

vykazuje v súhrne aj s poukazom na prístup sťažovateľky v jednotlivých konaniach

všeobecných súdov účelové využívanie procesných práv v záujme dosiahnutia vyslovenia

porušenia jej práv a následného priznania finančného zadosťučinenia. Takéto správanie

sťažovateľky podľa názoru ústavného súdu hraničí so zneužívaním práva, ktorého zákaz bol

transponovaný i do procesných predpisov ( v spojení s zákona

o ústavnom súde).

28. Ústavný súd tak napriek konštatovaniu porušenia základného práva podľa čl. 48

ods. 2 a práva podľa dohovoru dospel k záveru, že v tomto prípade

priznanie finančného zadosťučinenia neprichádza do úvahy. Ako je už uvedené v bode 27,

z ďalšej rozhodovacej činnosti ústavného súdu je známe, že sťažovateľka či už vo vlastnom

mene alebo v mene svojho štatutára opakovane podáva na súdy stovky nekvalifikovaných

a neúspešných podaní, ktorými neprimerane zaťažuje súdne a iné štátne orgány

v Slovenskej republike vrátane ústavného súdu. Rovnako zneužíva vyťaženosť

medzinárodných súdnych orgánov ochrany ľudských práv, ktoré niekedy dobre

nerozpoznajú skutočné ciele a zámery sťažovateľky získať zo svojich káuz čo najviac

finančných prostriedkov bez ohľadu na podstatu týchto sporov. Ústavný súd k tomu dodáva,

že považuje síce za neakceptovateľné, ak všeobecné súdy nekonajú dostatočne plynulo, na

druhej strane však finančné zadosťučinenie nemôže byť kompenzáciou neúspešne

uplatňovaných nárokov.

29. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ako aj správanie sťažovateľky

v namietanom konaní rozobraté na inom mieste tohto nálezu (bod 17), ústavný súd finančné

zadosťučinenie sťažovateľke nepriznal, a tejto časti sťažnosti nevyhovel (bod 4 výroku

nálezu).

30. V nadväznosti na bod 27 ústavný súd nad rámec veci k správaniu sa sťažovateľky

v závere poznamenáva, že úlohou súdov v súdnom procese je poskytnúť právnu ochranu

správaniu čestnému. V civilnom procese je tento základný pilier zdôraznený aj materiálnou

požiadavkou zakotvenou v , podľa ktorého zjavné zneužitie práva nepožíva právnu

ochranu. Súd môže v rozsahu ustanovenom v tomto zákone odmietnuť a sankcionovať

procesné úkony, ktoré celkom zjavne slúžia na zneužitie práva alebo na svojvoľné

a bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva, alebo vedú k nedôvodným prieťahom

v konaní. Tento článok je aplikovateľný i v konaní pred ústavným súdom (§ 31a ods. 1

), ako aj v správnom súdnom konaní ( Správneho súdneho

poriadku). Zásadu, že nikto nesmie mať prospech z vlastného nepoctivého správania (nemo

turpitudinem suam allegare potest), zakotvovalo už rímske právo. Táto zásada znamená, že

nikto nesmie mať prospech z vlastného nepoctivého správania. Pod nepoctivým správaním

v tomto univerze úvahy sa rozumie také správanie sa subjektov práva, ktoré síce nachádza

oporu v platnom práve, avšak tvrdé uplatňovanie takýchto práv nie je slušné vo vzťahu

k ostatným adresátom a recipientom právnej úpravy. Zákaz zneužitia práva teda predstavuje

istý materiálny korektív k príliš formalistickému výkladu zákonného textu, ktorý by

v konečnom dôsledku poškodzoval práva (prípadne oprávnené záujmy) iných (Števček, M.,

Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M. a kol. Civilný

sporový poriadok. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016. s. 42 – 43.).

31. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému

účastníkovi konania jeho trovy. Právna zástupkyňa sťažovateľky vyčíslila trovy konania

sumou 315,84 € za dva úkony právnej služby.

32. Ústavný súd pri rozhodovaní o náhrade trov konania vychádzal z priemernej

mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok 2017, ktorá

bola 921 €, keďže ide o úkony právnej služby vykonané v roku 2018. Náhradu trov konania

priznal ústavný súd za dva úkony právnej služby – prevzatie a prípravu zastupovania

a podanie sťažnosti. Odmena za jeden úkon právnych služieb za rok 2018 v zmysle § 11

ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č.

o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších

predpisov (ďalej len „vyhláška“) predstavuje sumu 153,50 €. Takto stanovená odmena spolu

s režijným paušálom 9,21 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 162,71 € za jeden úkon

uskutočnený v roku 2018. Odmena advokáta za poskytnuté služby v konaní pred ústavným

súdom tak predstavuje celkovú sumu 325,42 €. Keďže výška trov konania uplatnená

sťažovateľkou neprevyšuje túto sumu, ústavný súd priznal sťažovateľke odmenu vo výške

uplatnenej jej právnou zástupkyňou (bod 4 výroku nálezu).

33. Náhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne

sťažovateľky do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia (§ 31a zákona

o ústavnom súde v spojení s ).

34. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie

je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. februára 2019