Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 7 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (12)III. ÚS 417/2018
PDF · 251.95 KB
No categories available
III. ÚS 417/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. februára 2019 v senáte
zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika, zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu Mojmíra
Mamojku v konaní o sťažnosti obchodnej spoločnosti
, zastúpenej advokátkou JUDr. Emíliou Korčekovou, Malacká
cesta 5680/2B, Pezinok, vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I
v konaní vedenom pod sp. zn. 25 C 209/2012 takto
rozhodol:
1. Základné právo obchodnej spoločnosti na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu
Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 25 C 209/2012 p o r u š e n é b o l i .
2. Okresnému súdu Bratislava I p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn.
25 C 209/2012 konal bez zbytočných prieťahov.
3. Okresný súd Bratislava I j e p o v i n n ý uhradiť obchodnej spoločnosti
, trovy konania v sume 315,84 € (slovom tristopätnásť eur
a osemdesiatštyri centov) na účet jej právnej zástupkyne JUDr. Emílie Korčekovej, Malacká
cesta 5680/2B, Pezinok, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením sp. zn.
III. ÚS 417/2018 z 13. novembra 2018 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť obchodnej spoločnosti
(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala
porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie
svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej
len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 25 C 209/2012 (ďalej aj „namietané
konanie“).
2. Zo sťažnosti, z príloh k nej pripojených ako aj z vyžiadaného spisu okresného súdu
vyplýva, že sťažovateľka sa žalobou podanou na okresnom súde 14. novembra 2012
domáhala voči žalovanej Slovenskej republike – Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej
republiky (ďalej len „žalovaná“) zaplatenia odškodného – nemajetkovej ujmy vo výške
11 140,87 € s prísl. podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o zodpovednosti za škodu“) ako kompenzácie za prieťahy spôsobené
v exekučnom konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 4 Er 499/2005. Okresný súd
výzvou z 24. mája 2013 vyzval sťažovateľku na zaplatenie súdneho poplatku za návrh
v lehote 10 dní od jej doručenia. Vzhľadom na to, že sťažovateľka súdny poplatok
nezaplatila, okresný súd konanie o jej žalobe uznesením č. k. 25 C 209/2012-28 zo 4. júla
2013 (ďalej len „uznesenie o zastavení konania“) zastavil. V odôvodnení uvedeného
uznesenia okresný súd uviedol, že výzva na zaplatenie súdneho poplatku bola sťažovateľke
doručená na základe fikcie doručenia podľa § 48 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky
súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“). Uznesenie o zastavení
konania nadobudlo právoplatnosť 17. augusta 2013.
3. Dňa 16. februára 2016 sťažovateľka doručila okresnému súdu odvolanie proti
uzneseniu o zastavení konania, v ktorom namietala, že predmetné uznesenie jej nebolo
účinne doručené, a preto jej okresný súd svojím postupom odňal možnosť konať
pred súdom [§ 221 ods. 1 písm. f) OSP]. Na základe jej odvolania došlo k predloženiu spisu
Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“), ktorý prípisom z 3. novembra 2016
uložil okresnému súdu povinnosť zisťovať skutočnosti týkajúce sa pôvodného doručovania
uznesenia o zastavení konania, inak povedané, či boli dodržané podmienky pre uplatnenie
fikcie doručenia. Po vykonaní uložených úkonov krajský súd prípisom z 21. decembra 2017
uložil okresnému súdu opätovne doručovať napadnuté uznesenie sťažovateľke.
Sťažovateľka vzhľadom na plynutie odvolacej lehoty zaplatila súdny poplatok za žalobu, čo
viedlo okresný súd k vydaniu rozhodnutia o zrušení uznesenia o zastavení konania
(uznesenie č. k. 25 C 209/2012 z 25. júna 2018). Aktuálne okresný súd vo veci
sťažovateľky pokračuje.
4. Sťažovateľka vo svojej sťažnosti namieta, že okresný súd nekoná v jej veci
bez zbytočných prieťahov, keďže napadnuté konanie trvá už viac ako 5 rokov a 8 mesiacov
a dosiaľ nie je právoplatne skončené. Zastáva názor, že v napadnutom konaní dochádza
k porušovaniu ňou označených práv, a preto v petite žiada, aby ústavný súd nálezom
vyslovil, že postupom okresného súdu v namietanom konaní bolo porušené jej základné
právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo
na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a prikázal
okresnému súdu konať v označenom konaní bez zbytočných prieťahov. Zároveň
sťažovateľka požaduje, aby jej ústavný súd priznal primerané finančné zadosťučinenie
v sume 6 300 € a náhradu trov právneho zastúpenia.
5. Ústavný súd v okolnostiach danej veci považoval za vhodné vyžiadať ešte
v prípravnej fáze konania spisový materiál okresného súdu týkajúci sa namietaného
konania. Tento bol spolu s vyjadrením predsedníčky okresného súdu a prehľadom
procesných úkonov vykonaných v namietanom konaní doručený ústavnému súdu 8. októbra
2018. Predsedníčka okresného súdu k veci uviedla, že sa jej podaná sťažnosť javí
nedôvodná. Ozrejmila, že sťažovateľkou namietaná celková dĺžka konania bola ovplyvnená
procesným postupom okresného súdu súvisiacim s nesplnením základnej procesnej
podmienky zo strany sťažovateľky, a to poplatkovej povinnosti. V tejto súvislosti uviedla,
že «Povinnosť zaplatiť súdny poplatok za žalobu vzniká podaním žaloby. Nesplnenie
poplatkovej povinnosti ako vecnej procesnej podmienky podľa zákona č. 71/1992 Zb.
o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov (ďalej len „zákon o súdnych
poplatkoch“) je prekážkou postupu súdu, ktorá môže viesť k zastaveniu konania. Pri
hodnotení plynulosti konania sp. zn. 25 C 209/2012 je podstatnou najmä skutočnosť, že
konanie bolo prvotne skončené na základe uznesenia (uznesenie č.k. 25 C 209/2012-28
zo dňa 04.07.2013, pôvodne s evidovanou právoplatnosťou ku dňu 17.08.2013), ktorým
došlo k zastaveniu konania pre nesplnenie poplatkovej povinnosti sťažovateľa. Mám zato, že
konanie do tohto času nebolo poznačené prieťahmi.». Ďalej predsedníčka okresného súdu
uviedla, že „... jediné obdobie nečinnosti súdu možno vidieť len v období od prvotného
skončenia veci na základe zastavenia konania pre nezaplatenie súdneho poplatku
po doručenie odvolania proti tomuto rozhodnutiu. Síce ide o obdobie od 17.08.2013
do 16.02.2016, avšak tunajší súd v danom čase konanie evidoval ako právoplatne skončené.
Podané odvolanie sťažovateľom bolo v tomto období jeho jediným úkonom, pričom súd po
jeho doručení ďalej opäť postupoval.“. Okresný súd tiež poukázal na nečinnosť samotnej
sťažovateľky, ktorá si dôsledne nestrážila svoje práva a prvý záujem o vec prejavila po dva
a pol roku od (neskôr zrušeného) uznesenia o zastavení konania, keď 3. februára 2016
nahliadla do spisu. Okrem toho „zo sťažnosti, obsahu súdneho spisu sp. zn. 25 C 209/2012,
ani z registra správy nevyplýva, že by sa sťažovateľ pred podaním ústavnej sťažnosti
sťažoval u predsedu súdu na prieťahy v konaní. Dokonca, z obsahu spisu nevyplýva, že by
sťažovateľ urgoval postup súdu, či inak priamo namietal jeho nečinnosť.“. K sťažnosti
sťažovateľky zaujala stanovisko i zákonná sudkyňa, ktorá v stručnosti uviedla prierez
namietaným konaním.
6. Ústavný súd po prijatí ústavnej sťažnosti sťažovateľky na ďalšie konanie, podaním
z 9. januára 2019 zaslal vyjadrenie okresného súdu právnej zástupkyni sťažovateľky
s možnosťou zaujatia stanoviska v lehote 7 dní od doručenia prípisu. Právna zástupkyňa
sťažovateľky podaním doručeným ústavnému súdu 22. januára 2019 oznámila, že
sťažovateľka súhlasí s upustením od ústneho pojednávania. K stanovisku okresného súdu sa
však vecne nevyjadrila.
7. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona
o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa
s ústavnou sťažnosťou, stanoviskami účastníkov konania, ako aj s obsahom spisu dospel
k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
8. Z predloženého spisu okresného súdu vedeného pod sp. zn. 25 C 209/2012 ústavný
súd zistil, že vo veci boli až dosiaľ vo vzťahu k predmetu sťažnosti vykonané tieto pre jej
posúdenie relevantné procesné úkony:
- 19. februára 2013 okresný súd uznesením vyzval žalovanú na vyjadrenie k žalobe,
- 24. mája 2013 okresný súd vyzval sťažovateľku na zaplatenie súdneho poplatku,
- 30. mája 2013 sa okresnému súdu vrátila zásielka obsahujúca výzvu na zaplatenie
súdneho poplatku adresovaná sťažovateľke s poznámkou „adresát neznámy“,
- 4. júla 2013 okresný súd vydal uznesenie o zastavení konania pre nezaplatenie
súdneho poplatku (rozhodnutie právoplatné 17. augusta 2013),
- 16. februára 2016 bolo okresnému súdu doručené odvolanie sťažovateľky proti
uzneseniu okresného súdu o zastavení konania zo 4. júla 2013,
- 22. februára 2016 až 25. júna 2018 okresný súd a krajský súd v súčinnosti
so stranami sporu vykonávali úkony smerujúce k rozhodnutiu o odvolaní sťažovateľky proti
uzneseniu o zastavení konania (zaslanie odvolania žalovanej, výzvy adresované
sťažovateľke, predloženie opravného prostriedku krajskému súdu na účel rozhodnutia,
zaplatenie súdneho poplatku zo strany sťažovateľky); tieto úkony vyústili do vydania
uznesenia o zrušení rozhodnutia o zastavení konania,
- 16. júla 2018 až 23. augusta 2018 okresný súd vykonával úkony spojené
s doručovaním vyjadrení strán sporu.
III.
9. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
10. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho
záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prerokovaná nezávislým
a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo
záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
11. Pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy si ústavný súd osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské
práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej
lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98,
I. ÚS 280/08), a ich prípadné porušenie možno preskúmavať spoločne.
12. Pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie už označených práv
vychádza ústavný súd zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty,
v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným
prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia
neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu
alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak
ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).
13. Základnou povinnosťou súdu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom
konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa strana sporu
obrátila na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
14. Táto povinnosť súdu vyplývala do 30. júna 2016 z § 6 OSP, ktorý súdom
prikazoval, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana
ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa
konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo
najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá. V súčasnosti od 1. júla 2016 tieto povinnosti
vychádzajú zo zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej aj „CSP“), najmä z čl. 17 CSP, podľa ktorého súd postupuje v konaní tak,
aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom,
koná hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu a iných osôb.
Tento základný princíp konania je premietnutý do ďalších ustanovení Civilného sporového
poriadku so zohľadnením osobitostí jednotlivých druhov konaní tvoriacich predmet úpravy
tohto poriadku.
15. Judikatúra ústavného súdu sa ustálila i v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade
bolo alebo nebolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä
podľa týchto troch základných kritérií: právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd
rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania a postup samotného súdu (napr.
I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva ústavný súd
prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre
sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií
postupoval aj v danom prípade.
16. Pokiaľ ide o kritérium právnej a faktickej zložitosti veci, ústavný súd konštatuje,
že predmetom napadnutého konania je nárok na náhradu nemajetkovej ujmy podľa zákona
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Konania tohto typu tvoria
štandardnú súčasť rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, preto vec nemožno posúdiť
ako právne zložitú. V posudzovanej veci nešlo ani o skutkovo komplikovanú záležitosť,
ktorá by vyžadovala osobitný prístup okresného súdu. Prieťahy v namietanom konaní preto
ústavný súd nepovažuje za dôsledok vyvolaný právnou alebo skutkovou zložitosťou
prejednávanej veci.
17. Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval existenciu zbytočných
prieťahov v napadnutom konaní, bolo správanie sťažovateľky. Ústavný súd po preskúmaní
obsahu zapožičaného spisu musí prisvedčiť okresnému súdu v tom smere, že sťažovateľka
sa o svoju vec (od podania žaloby) riadne nezaujímala, okresný súd o zmene svojho sídla
neinformovala (predchádzajúce sídlo sťažovateľky bolo v obchodnom registri zapísané ako
aktuálne až do 31. mája 2015, pozn.) a prvýkrát sa aktívne do konania zapojila až
nahliadnutím do spisu 3. februára 2016, t. j. po takmer dva a pol roku od vydania uznesenia
o zastavení konania. Počas doterajšieho trvania konania sťažovateľka postup okresného
súdu neurgovala a ani pred podaním ústavnej sťažnosti sa nesťažovala na prieťahy
v namietanom konaní u predsedníčky okresného súdu. Sťažovateľka tak evidentne
nepostupovala v súlade so zásadou „vigilantibus iura scripta sunt“ [t. j. „práva patria len
bdelým (pozorným, ostražitým, opatrným, starostlivým)“, teda tým, ktorí sa aktívne
zaujímajú o ochranu a výkon svojich práv], ktorá vyžaduje, aby aj strana sporu sledovala
svoje subjektívne práva a robila také kroky, v dôsledku ktorých by nedochádzalo k ich
ohrozovaniu a poškodzovaniu. Pokiaľ samotná sťažovateľka „pozabudla“ na osud sporu,
ktorý sama iniciovala, nemožno považovať okresný súd za jediný subjekt, ktorý nesie
za vzniknutú situáciu zodpovednosť.
18. Napokon ústavný súd hodnotil postup okresného súdu z hľadiska existencie
zbytočných prieťahov v doterajšom priebehu konania. K porušeniu základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru môže pritom podľa stabilizovanej
judikatúry ústavného súdu dôjsť nielen neodôvodnenou nečinnosťou všeobecného súdu, ale
aj jeho neefektívnou, resp. nesústredenou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie
efektívne k odstráneniu právnej neistoty účastníkov konania v primeranom čase (m. m.
napr. II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).
19. Ústavný súd v rámci posudzovania uvedeného kritéria zistil, že namietané
konanie iniciované sťažovateľkou podaním žaloby 14. novembra 2012 prebiehalo
do vydania uznesenia o zastavení konania pre nezaplatenie súdneho poplatku (4. júla 2013)
v zásade plynulo. Okresný súd 24. mája 2013 vyzval sťažovateľku na zaplatenie súdneho
poplatku, zásielka s touto výzvou sa však 30. mája 2013 vrátila okresnému súdu
s poznámkou „adresát neznámy“. Na základe toho okresný súd 4. júla 2013 pristúpil
k vydaniu uznesenia o zastavení konania, avšak aj táto zásielka sa okresnému súdu vrátila
s poznámkou „adresát neznámy“, v dôsledku čoho okresný súd podľa § 48 ods. 2 OSP
uplatnil fikciu doručenia a uznesenie o zastavení konania nadobudlo 17. augusta 2013
právoplatnosť. Ako už bolo uvedené, od právoplatnosti uznesenia o zastavení konania
do podania odvolania sťažovateľky proti tomuto uzneseniu (16. február 2016) ubehli 2 roky
a 5 mesiacov.
19.1 Aj keď okresný súd v uvedenom časovom úseku nekonal z dôvodu, že
namietané konanie evidoval ako právoplatne skončenú vec (s poukazom na účinky
právoplatnosti rozhodnutia znamenajúce jeho záväznosť a zásadnú nezmeniteľnosť),
vzhľadom na polemiku okresného súdu a krajského súdu o správnosti aplikácie ustanovení
o fikcii doručenia, ktorá viedla k záveru spočívajúcemu v opätovnom doručovaní uznesenia
o zastavení konania, vyhodnotil ústavný súd túto nečinnosť (bez toho, aby mu patrilo
posudzovať správnosť tohto postupu) na ťarchu okresného súdu. Na to, aby mohlo dôjsť
k účinnému doručeniu na základe fikcie, musia všeobecné súdy dbať na dôsledné skúmanie
splnenia zákonných podmienok na jej uplatnenie.
19.2 Napokon, pokiaľ ide o úsek namietaného konania v čase od uplatnenia
opravného prostriedku sťažovateľkou (18. február 2016) do podania sťažnosti ústavnému
súdu (23. august 2018), ústavný súd zistil obdobia, v ktorých ostal okresný súd krátkodobo
nečinný. Išlo o obdobie od doručenia odvolania sťažovateľky (18. február 2016)
do predloženia spisu krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní (18. júl 2016), t. j. obdobie
5 mesiacov, ďalej obdobie od doručenia stanoviska sťažovateľky k výzve okresného súdu
(24. január 2017) do jej predloženia krajskému súdu (12. apríl 2017), t. j. 3 mesiace
a obdobie od doručenia odvolania sťažovateľky proti opätovne doručovanému uzneseniu
o zastavení konania spolu s potvrdením o zaplatení súdneho poplatku (5. marec 2018)
do vydania uznesenia okresného súdu o zrušení rozhodnutia o zastavení konania (25. jún
2018), t. j. viac ako 3 mesiace.
20. Na základe uvedených skutočností ústavný súd konštatuje, že z celkovej dĺžky
konania trvajúceho ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu 5 rokov a 8 mesiacov okresný
súd 2 roky a 5 mesiacov nekonal, pretože sa domnieval, že namietané konanie je
právoplatne skončené a ďalší priebeh namietaného konania poznačila jeho krátkodobá
nečinnosť trvajúca spolu 11 mesiacov. Ústavný súd preto dospel k záveru, že v postupe
okresného súdu došlo k zbytočným prieťahom v napadnutom konaní, a rozhodol, že bolo
porušené základné právo sťažovateľky na prerokovanie jej veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).
IV.
21. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy druhej vety ak porušenie práv alebo slobôd podľa
čl. 127 ods. 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva
alebo slobody porušil, vo veci konal.
22. Vychádzajúc z toho, že ústavný súd konštatoval porušenie základného práva
sťažovateľky zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako
aj zo skutočnosti, že namietané konanie nebolo v čase rozhodovania ústavného súdu
právoplatne skončené, bolo potrebné prikázať okresnému súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. 25 C 209/2012 konať bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku nálezu). Ústavný
súd na tomto mieste dáva do pozornosti okresného súdu, že je povinný v konaní naďalej
striktne postupovať podľa ustanovení Civilného sporového poriadku (§ 470 ods. 1) vrátane
využitia prostriedkov procesného útoku, procesnej obrany, ako aj sudcovskej koncentrácie
s ohľadom na § 470 ods. 2 druhú vetu CSP s tým, že sporové strany nemožno sankcionovať
„do minulosti“, v ktorej uvedená právna úprava neexistovala. Taktiež ústavný súd dáva
do pozornosti ustanovenia § 183 a § 184 CSP, v zmysle ktorých je možné pojednávanie
odročiť len z dôležitých dôvodov a na konkrétny termín.
V.
23. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým
vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané
finančné zadosťučinenie.
24. Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha.
25. Sťažovateľka žiadala o priznanie finančného zadosťučinenia vo výške 6 300 €,
ktorú považuje za primeranú, spravodlivú a „súladnú s rozhodovacou praxou ESĽP
v prípade kompenzačných vecí proti Slovenskej republike, teda 1.000,- EURO a viac za
každý rok stavu právnej neistoty sťažovateľa o výsledok kompenzačného konania
o odškodnení“.
26. Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného
práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje
nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho
porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).
27. Pri rozhodovaní o priznaní finančného zadosťučinenia ústavný súd prihliadal
na doterajšiu dĺžku napadnutého konania a v rámci neho na obdobie nečinnosti okresného
súdu (bod 20), ktorú treba nesporne považovať za neprimeranú. Avšak ústavný súd,
vychádzajúc z poznatkov vo vlastnej rozhodovacej činnosti, a to z počtu podaní
sťažovateľky a jej štatutárneho zástupcu adresovaných ústavnému súdu, ktorých je
v súčasnosti viac ako 160, nemohol ponechať bez povšimnutia, že charakter týchto podaní
vykazuje v súhrne aj s poukazom na prístup sťažovateľky v jednotlivých konaniach
všeobecných súdov účelové využívanie procesných práv v záujme dosiahnutia vyslovenia
porušenia jej práv a následného priznania finančného zadosťučinenia. Takéto správanie
sťažovateľky podľa názoru ústavného súdu hraničí so zneužívaním práva, ktorého zákaz bol
transponovaný i do procesných predpisov (čl. 5 CSP v spojení s § 31a ods. 1 zákona
o ústavnom súde).
28. Ústavný súd tak napriek konštatovaniu porušenia základného práva podľa čl. 48
ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru dospel k záveru, že v tomto prípade
priznanie finančného zadosťučinenia neprichádza do úvahy. Ako je už uvedené v bode 27,
z ďalšej rozhodovacej činnosti ústavného súdu je známe, že sťažovateľka či už vo vlastnom
mene alebo v mene svojho štatutára opakovane podáva na súdy stovky nekvalifikovaných
a neúspešných podaní, ktorými neprimerane zaťažuje súdne a iné štátne orgány
v Slovenskej republike vrátane ústavného súdu. Rovnako zneužíva vyťaženosť
medzinárodných súdnych orgánov ochrany ľudských práv, ktoré niekedy dobre
nerozpoznajú skutočné ciele a zámery sťažovateľky získať zo svojich káuz čo najviac
finančných prostriedkov bez ohľadu na podstatu týchto sporov. Ústavný súd k tomu dodáva,
že považuje síce za neakceptovateľné, ak všeobecné súdy nekonajú dostatočne plynulo, na
druhej strane však finančné zadosťučinenie nemôže byť kompenzáciou neúspešne
uplatňovaných nárokov.
29. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ako aj správanie sťažovateľky
v namietanom konaní rozobraté na inom mieste tohto nálezu (bod 17), ústavný súd finančné
zadosťučinenie sťažovateľke nepriznal, a tejto časti sťažnosti nevyhovel (bod 4 výroku
nálezu).
30. V nadväznosti na bod 27 ústavný súd nad rámec veci k správaniu sa sťažovateľky
v závere poznamenáva, že úlohou súdov v súdnom procese je poskytnúť právnu ochranu
správaniu čestnému. V civilnom procese je tento základný pilier zdôraznený aj materiálnou
požiadavkou zakotvenou v čl. 5 CSP, podľa ktorého zjavné zneužitie práva nepožíva právnu
ochranu. Súd môže v rozsahu ustanovenom v tomto zákone odmietnuť a sankcionovať
procesné úkony, ktoré celkom zjavne slúžia na zneužitie práva alebo na svojvoľné
a bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva, alebo vedú k nedôvodným prieťahom
v konaní. Tento článok je aplikovateľný i v konaní pred ústavným súdom (§ 31a ods. 1
zákona o ústavnom súde), ako aj v správnom súdnom konaní (§ 5 Správneho súdneho
poriadku). Zásadu, že nikto nesmie mať prospech z vlastného nepoctivého správania (nemo
turpitudinem suam allegare potest), zakotvovalo už rímske právo. Táto zásada znamená, že
nikto nesmie mať prospech z vlastného nepoctivého správania. Pod nepoctivým správaním
v tomto univerze úvahy sa rozumie také správanie sa subjektov práva, ktoré síce nachádza
oporu v platnom práve, avšak tvrdé uplatňovanie takýchto práv nie je slušné vo vzťahu
k ostatným adresátom a recipientom právnej úpravy. Zákaz zneužitia práva teda predstavuje
istý materiálny korektív k príliš formalistickému výkladu zákonného textu, ktorý by
v konečnom dôsledku poškodzoval práva (prípadne oprávnené záujmy) iných (Števček, M.,
Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M. a kol. Civilný
sporový poriadok. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016. s. 42 – 43.).
31. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému
účastníkovi konania jeho trovy. Právna zástupkyňa sťažovateľky vyčíslila trovy konania
sumou 315,84 € za dva úkony právnej služby.
32. Ústavný súd pri rozhodovaní o náhrade trov konania vychádzal z priemernej
mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok 2017, ktorá
bola 921 €, keďže ide o úkony právnej služby vykonané v roku 2018. Náhradu trov konania
priznal ústavný súd za dva úkony právnej služby – prevzatie a prípravu zastupovania
a podanie sťažnosti. Odmena za jeden úkon právnych služieb za rok 2018 v zmysle § 11
ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších
predpisov (ďalej len „vyhláška“) predstavuje sumu 153,50 €. Takto stanovená odmena spolu
s režijným paušálom 9,21 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 162,71 € za jeden úkon
uskutočnený v roku 2018. Odmena advokáta za poskytnuté služby v konaní pred ústavným
súdom tak predstavuje celkovú sumu 325,42 €. Keďže výška trov konania uplatnená
sťažovateľkou neprevyšuje túto sumu, ústavný súd priznal sťažovateľke odmenu vo výške
uplatnenej jej právnou zástupkyňou (bod 4 výroku nálezu).
33. Náhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne
sťažovateľky do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia (§ 31a zákona
o ústavnom súde v spojení s § 263 ods. 1 CSP).
34. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie
je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 5. februára 2019