Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 275/2018

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-48

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. júna 2019 v senáte

zloženom z predsedníčky Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov Miroslava

Duriša a Mojmíra Mamojku v konaní o ústavnej sťažnosti obchodnej spoločnosti BELL

TRADE s. r. o., Živnostenská 2, Bratislava, IČO: 35 839 511, zastúpenej advokátom

JUDr. Milanom Fulcom, Živnostenská 2, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jej

základného práva na súdnu ochranu zaručeného v

a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k.

-514 z 13. marca 2018 takto

rozhodol:

Ústavnej sťažnosti obchodnej spoločnosti BELL TRADE s. r. o. n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia sťažovateľky

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením sp. zn.

zo 17. júla 2018 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov účinného do 28. februára

2019 na ďalšie konanie ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti BELL TRADE s. r. o.,

Živnostenská 2, Bratislava, IČO: 35 839 511 (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala

porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením

Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. -514

z 13. marca 2018 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

2. Vec bola prijatá na ďalšie konanie 17. júla 2018 podľa v tom čase platného

rozvrhu práce, a to III. senátom ústavného súdu v zložení Rudolf Tkáčik (predseda senátu)

a Jana Baricová (sudkyňa spravodajkyňa) a Mojmír Mamojka ako členovia senátu. V súlade

s čl. II bodom 3 písm. a) Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie

od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 v období od 17. februára 2019 do prijatia nového

rozvrhu práce pri predkladaní veci do senátu Janou Baricovou (sudkyňa spravodajkyňa)

pracuje prvý senát ústavného súdu v zložení Jana Baricová (predsedníčka senátu), Miroslav

Duriš a Mojmír Mamojka. Vzhľadom na uvedené senát ústavného súdu rozhodol vo veci

tejto ústavnej sťažnosti v zložení tak, ako to je uvedené v záhlaví tohto nálezu.

3. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti najskôr opísala skutkový stav veci: «V právnej

veci sťažovateľa ako žalobcu proti žalovanému v 1. rade spoločnosti PET-PACK SK s.r.o...

a žalovanému v 2. rade spoločnosti O2 Czech Republic, so sídlom Za Brumlovkou 266/2,

14022 Praha 4 - Michle, Česká republika... (ďalej len „O2“), prebiehalo na Okresnom

súde Malacky pod sp.zn. , konanie o zaplatenie 31 250.000,-CZK s prísl.

a 3.244.000.000,-CZK s prísl. V uvedenom konaní bolo vydané uznesenie Okresného súdu

Malacky zo dňa 06.06.2012, č.k. -166, ktorým súd konanie voči spoločnosti O2

ako žalovanému v 2. rade zastavil a priznal jej nárok na náhradu trov konania vyčíslenú

samostatným rozhodnutím po právoplatnosti tohto uznesenia. Uvedené uznesenie

Okresného súdu Malacky bolo potvrdené uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa

28.11.2014, č.k. -490. V tomto uznesení Krajského súdu v Bratislave bola

zároveň sťažovateľovi uložená povinnosť nahradiť spoločnosti O2 trovy konania vzniknuté

po vydaní uvedeného uznesenia Okresného súdu Malacky, vrátane trov odvolacieho

konania, v celkovej výške 605.041,89 EUR (trovy právneho zastúpenia) a 331,93 EUR (iné

trovy konania). Následne, po potvrdení uznesenia Okresného súdu Malacky zo dňa

06.06.2012, č.k. 10Cb/4/2012- 166, Krajským súdom v Bratislave, bolo vydané rozhodnutie

o náhrade trov prvoinštančného konania, a to uznesenie Okresného súdu Malacky zo dňa

20.02.2015, č.k. -506, ktorým bola sťažovateľovi uložená povinnosť nahradiť

spoločnosti O2 trovy konania vzniknuté do vydania uznesenia Okresného súdu Malacky

zo dňa 06.06.2012, č.k. -166, vo výške 617.382,72 EUR.»

4. Na podklade uznesenia krajského súdu č. k. -490 z 28. novembra

2014 v spojení s uznesením Okresného súdu Malacky č. k. -166 zo 6. júna

2012 bolo na návrh spoločnosti O2 začaté exekučné konanie proti sťažovateľke

pre vymoženie sumy 605 373,82 € s prísl. (ďalej len „exekučné konanie 1“). Pohľadávku

priznanú uznesením Okresného súdu Malacky č. k. -506 z 20. februára 2015

spoločnosť O2 rozdelila a časť vo výške 317 382,72 € postúpila spoločnosti Hypo collector

s. r. o., ktorá ju následne postúpila na spoločnosť MARLESTONE. Na návrh spoločnosti

MARLESTONE bolo následne začaté exekučné konanie proti sťažovateľke pre vymoženie

sumy 317 382,72 € s prísl. (ďalej len „exekučné konanie 2“).

5. V rámci exekučného konania 1 sťažovateľka podala návrh na zastavenie exekúcie,

ktorým sa domáhala, aby súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju z dôvodu, že

došlo k zániku pohľadávky vymáhanej v tomto exekučnom konaní v dôsledku započítania

s pohľadávkou, ktorú evidovala voči spoločnosti O2. Okresný súd Bratislava I (ďalej len

„okresný súd“) uznesením č. k. -168 z 9. novembra 2015 návrh sťažovateľky

zamietol z dôvodu, že nepreukázala existenciu pohľadávky voči spoločnosti O2, a taktiež

z dôvodu, že na Mestskom súde v Prahe prebieha na základe žaloby spoločnosti O2

pod sp. zn. konanie o určenie neexistencie zmlúv, z ktorých mala predmetná

pohľadávka voči spoločnosti O2 vzniknúť, a exekučný súd nemôže zasiahnuť do právomoci

založenej v prospech Mestského súdu v Prahe vo vzťahu k meritórnemu rozhodnutiu (t. j.

nemôže rozhodovať o existencii predmetnej pohľadávky sťažovateľky voči O2, keďže

o tejto otázke má právomoc rozhodovať len Mestský súd v Prahe). Proti tomuto rozhodnutiu

sťažovateľka podala odvolanie. Krajský súd uznesením č. k. -222

z 31. októbra 2017 rozhodnutie okresného súdu z 9. novembra 2015 zrušil a vec vrátil súdu

prvej inštancie na ďalšie konanie. Podľa názoru krajského súdu obsiahnutého v tomto

rozhodnutí nie je možné v prebiehajúcom exekučnom konaní riešiť spor týkajúci sa

existencie pohľadávky sťažovateľky voči spoločnosti O2, keďže ani okresný súd, ani

krajský súd na to nemá právomoc. Právomoc je daná Mestskému súdu v Prahe, keďže

na tomto súde sa konanie o tejto otázke začalo skôr (27. mája 2014, pričom návrh

na zastavenie exekúcie bol podaný 22. júna 2015). Okresný súd teda podľa názoru

krajského súdu vydal svoje rozhodnutie bez toho, aby mohol riadne posúdiť, či k zániku

pohľadávok došlo alebo nie, išlo teda o rozhodnutie predčasné. V závere krajský súd

uviedol, že vec vracia okresnému súdu na ďalšie konanie s tým, že tento bude povinný

exekúciu odložiť až do právoplatného rozhodnutia Mestského súdu v Prahe v konaní

vedenom pod sp. zn. a až v prípade preukázania vzniku predmetnej

pohľadávky sťažovateľky voči spoločnosti O2 bude môcť posúdiť, či pohľadávka

vymáhaná v exekučnom konaní zanikla v dôsledku započítania, a teda či existuje dôvod

na zastavenie exekúcie.

6. V rámci exekučného konania 2 sťažovateľka podala námietky proti exekúcii,

ktorými sa domáhala (rovnako ako v exekučnom konaní 1), aby súd vyhlásil exekúciu

za neprípustnú a zastavil ju z dôvodu, že došlo k zániku pohľadávky vymáhanej v tomto

exekučnom konaní v dôsledku započítania s pohľadávkou, ktorú evidovala voči spoločnosti

O2. Okresný súd uznesením č. k. -318 z 1. marca 2017 námietkam

sťažovateľky vyhovel. Považoval za preukázané, že existuje pohľadávka sťažovateľky

v niekoľkonásobne vyššej výške, ako je pohľadávka vymáhaná v predmetnom exekučnom

konaní, a že došlo k započítaniu vymáhanej pohľadávky s touto pohľadávkou sťažovateľky.

Tento stav spôsobil zánik vymáhanej pohľadávky spoločnosti MARLESTONE, v dôsledku

čoho je daný dôvod neprípustnosti exekúcie. Vo vzťahu ku konaniu prebiehajúcemu

na Mestskom súde v Prahe pod sp. zn. okresný súd uviedol, že napriek

existencii tohto konania má právomoc rozhodovať o existencii pohľadávky sťažovateľky

voči spoločnosti O2, keďže o tejto otázke rozhoduje v konaní o výkon rozhodnutia,

v ktorom je daná jeho výlučná právomoc v zmysle čl. 24 ods. 5 nariadenia Brusel I bis.

Proti tomuto rozhodnutiu podala odvolanie spoločnosť MARLESTONE v postavení

oprávneného. Krajský súd napadnutým uznesením rozhodnutie okresného súdu z 1. marca

2017 zmenil tak, že námietky sťažovateľky proti exekúcii zamietol. V odôvodnení svojho

rozhodnutia uviedol, že vo vzťahu k prekážke litispendencie v súvislosti s konaním

na Mestskom súde v Prahe vedeným pod sp. zn. sa stotožňuje so záverom

okresného súdu. Podľa názoru krajského súdu je predmetom konania pred Mestským súdom

v Prahe konanie o určovacej žalobe, ktorá pre dané exekučné konanie predstavuje len jednu

z prejudiciálnych otázok, s ktorou sa exekučný súd musí vysporiadať v rámci konania

o námietkach sťažovateľky proti exekúcii a ktorú je oprávnený riešiť samostatne.

Rozhodnutie okresného súdu zmenil z dôvodu, že síce správne zistil skutkový stav, ale

vyvodil z neho nesprávne právne závery. Krajský súd uzavrel, že sťažovateľka nepreukázala

existenciu svojej splatnej pohľadávky voči oprávnenému, a teda nepreukázala danosť

dôvodu zastavenia exekúcie.

7. V rozdielnom postupe krajského súdu v oboch označených exekučných konaniach

vidí sťažovateľka porušenie svojich práv. Uvádza, že krajský súd bol v oboch prípadoch

obsadený tým istým senátom 21 CoE, obe exekučné konania sa týkali rovnakých účastníkov

konania s rovnakým právnym a skutkovým základom, napriek tomu však krajský súd vydal

odlišné rozhodnutia. Z rozhodnutia vydaného v exekučnom konaní 1 vyplýva, že exekučný

súd sa nezaoberal otázkou existencie pohľadávky sťažovateľky voči spoločnosti O2

a nariadil okresnému súdu exekúciu odložiť až do právoplatného skončenia konania

na Mestskom súde v Prahe. Z rozhodnutia vydaného krajským súdom v exekučnom konaní

2 naopak vyplýva, že exekučný súd sa zaoberal existenciou pohľadávky sťažovateľky voči

spoločnosti O2 (resp. voči jej právnemu nástupcovi MARLESTONE) s takým záverom, že

sťažovateľka existenciu pohľadávky nepreukázala. Sťažovateľke tak nie je zrejmé, prečo

krajský súd v neskoršom rozhodnutí zmenil názor v právnej otázke, ktorá má rozhodujúci

vplyv na výsledok exekučného konania 2.

8. Z uvedených dôvodov je sťažovateľka toho názoru, že krajský súd porušil princíp

právnej istoty, ktorý je obsiahnutý v princípe právneho štátu zaručenom ,

a rovnako porušil aj princíp legitímneho očakávania, keďže neskoršie rozhodnutie krajského

súdu vydané v exekučnom konaní 2 bolo založené na opačnom názore ako skoršie

rozhodnutie toho istého senátu vydaného v exekučnom konaní 1. Keďže krajský súd

nedodržal uvedené princípy zaručené sťažovateľke , porušil jej základné právo

na súdnu ochranu podľa , ako aj právo na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, vyslovenie porušenia ktorých od ústavného súdu očakáva.

Okrem toho žiada, aby ústavný súd zrušil napadnuté uznesenie krajského súdu a vec mu

vrátil na ďalšie konanie a priznal sťažovateľke náhradu trov konania.

II.

Vyjadrenie krajského súdu, replika sťažovateľky a vyjadrenie zúčastnenej osoby

9. Krajský súd sa na základe výzvy ústavného súdu zo 14. augusta 2018 v stručnosti

vyjadril k ústavnej sťažnosti prípisom sp. zn. z 12. septembra 2018, ktorý

bol ústavnému súdu doručený 18. septembra 2018. Predseda krajského súdu k vecnej

stránke sťažnosti uviedol, že krajský súd prostredníctvom senátu 21 CoE rozhodoval

v predmetných konania o odlišných predmetoch. Kým v rámci exekučného konania 1

rozhodoval o odvolaní proti rozhodnutiu o návrhu sťažovateľky na zastavenie exekúcie,

v exekučnom konaní 2 rozhodoval o odvolaní proti uzneseniu o námietkach sťažovateľky,

čo podľa jeho názoru samo osebe zakladá rozdielnosť rozhodovania v zmysle príslušnej

právnej úpravy (Exekučného poriadku). Ďalej uviedol, že s ohľadom na osobité okolnosti

konania o námietkach proti exekúcii (§ 50 Exekučného poriadku účinného do 31. marca

2017) posudzoval krajský súd vec po právnej i skutkovej stránke vrátane posudzovania

sťažovateľkou namietanej prekážky litispendencie. Podľa jeho názoru nie je možné dospieť

k sťažovateľom tvrdenej zmene názoru krajského súdu v právnej otázke a k porušeniu

princípu právnej istoty iba porovnávaním týchto dvoch uznesení bez prihliadnutia

na predmet oboch rozhodnutí. Krajský súd vyjadril presvedčenie, že v lehote stanovenej

zákonom na podanie námietok sťažovateľka nepreukázala ňou tvrdený zánik vzájomných

pohľadávok a záväzkov platným a účinným započítaním, čo viedlo k vydaniu

napadnutého rozhodnutia. Preto považuje jej ústavnú sťažnosť za nedôvodnú. Poukázal tiež

na to, že zo strany sťažovateľky nebola využitá možnosť podania dovolania proti

namietanému uzneseniu. Súčasne dodal, že súdny exekútor dal podnet na zastavenie

exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku, o ktorom okresný súd zatiaľ

nerozhodol. V závere oznámil, že netrvá na ústnom pojednávaní.

10. Ústavný súd zaslal vyjadrenie krajského súdu právnemu zástupcovi sťažovateľky

s možnosťou zaujatia stanoviska v lehote 7 dní od doručenia prípisu. Sťažovateľka sa

k stanovisku krajského súdu vyjadrila podaním z 2. októbra 2018 doručeným ústavnému

súdu 4. októbra 2018, v ktorom zhrnula: „K odlišným predmetom predmetných exekučných

konaní sťažovateľ uvádza, že bez ohľadu na rozdielne opravné prostriedky využité

sťažovateľom v týchto konaniach, išlo o konania medzi tými istými sporovými stranami

(spoločnosť MARLESTONE vystupujúca v postavení oprávneného v Exekučnom konaní č.2

je právnym nástupcom spoločnosti 02), a v oboch konaniach boli exekučnými titulmi

rozhodnutia o trovách vydané v rámci toho istého konania (v rámci konania pred Okresným

súdom Malacky, sp.zn. . Išlo teda nepochybne o skutkovo aj právne rovnakú

situáciu medzi tými istými sporovými stranami. Zároveň je nepochybné, že v oboch týchto

exekučných konaniach bola riešená otázka právomoci konajúceho exekučného súdu

rozhodovať o vznesenej námietke zániku vymáhanej pohľadávky v dôsledku započítania.

V Exekučnom konaní č. 1 Krajský súd v Bratislave dospel k záveru, že exekučný súd nemôže

zasiahnuť do právomoci založenej v prospech Mestského súdu v Prahe vo vzťahu

k meritórnemu rozhodnutiu (t.j. nemôže rozhodovať o existencii predmetnej pohľadávky

sťažovateľa voči 02, nakoľko o tejto otázke má právomoc rozhodovať len Mestský súd

v Prahe). Naproti tomu v Exekučnom konaní č. 2 Krajský súd v Bratislave dospel k záveru,

že exekučný súd nielenže môže, ale aj musí mať možnosť posudzovať existenciu predmetnej

pohľadávky sťažovateľa voči 02, resp. následne voči spoločnosti MARLESTONE, nakoľko je

daná jeho výlučná právomoc podľa čl. 24 ods. 5 Nariadenia Brusel I bis. Z uvedeného

vyplýva, že v Exekučnom konaní č. 2 dospel Krajský súd v Bratislave k úplne protichodnému

právnemu posúdeniu ako v skôr rozhodnutom Exekučnom konaní č. 1. Zároveň je potrebné

poznamenať, že otázka právomoci je základnou procesnou otázkou, ktorú si musí súd ustáliť

ako prvú, resp. otázkou, bez vyriešenia ktorej nemôže vec meritórne prejednať a rozhodnúť.

Zároveň je neprípustné, aby v takejto zásadnej otázke rozhodol súd v skutkovo a právne

rovnakých veciach odlišne.“ K námietke krajského súdu o tom, že sťažovateľka nevyužila

možnosť podať dovolanie, uviedla, že v danom prípade neexistoval dovolací dôvod,

pre ktorý by mohlo byť dovolanie opodstatnene podané, a preto ho nepovažovala za účinný

prostriedok nápravy v danej veci.

11. Nadväzne ústavný súd v zmysle o Ústavnom súde

Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) účinného od 1. marca 2019, ktorý sa pri zachovaní právnych účinkov

úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, použije aj na konania začaté

do 28. februára 2019 ( a ), upovedomil o podanej

ústavnej sťažnosti obchodnú spoločnosť MARLSTONE LIMITED, 4 Areos Street,

Strovolos, Nicosia, Cyprus, ktorá má postavenie oprávneného v exekučnom konaní, a teda

v konaní pred ústavným súdom je zúčastnenou osobou.

12. Zúčastnená osoba sa k ústavnej sťažnosti vyjadrila podaním z 8. januára 2019

a podaním z 27. marca 2019 doručeným ústavnému súdu 29. marca 2019. Vo svojich

podaniach vyjadrila potrebu skúmať podmienku včasnosti podania ústavnej sťažnosti

vo vzťahu k obom rozhodnutiam, ako aj zvážiť, či v oboch veciach boli vyčerpané všetky

opravné prostriedky, ktoré mala sťažovateľka k dispozícii. Zároveň uviedla, že rozhodnutie

krajského súdu z 31. októbra 2017 nie je rozhodnutím konečným. Vo veci následne

4. októbra 2018 rozhodol okresný súd tak, že opätovne zamietol návrh sťažovateľky

na zastavenie exekúcie, pretože sťažovateľka nemá pohľadávku spôsobilú na započítanie.

Sťažovateľka sa proti rozhodnutiu okresného súdu odvolala. Zúčastnená osoba v rámci

svojho vyjadrenia ozrejmila vývoj prípadu a skonštatovala, že exekučné konania sú

následkom šikanózneho uplatňovania práv sťažovateľky voči právnemu predchodcovi

zúčastnenej osoby a takýto výkon práva nepožíva podľa jej názoru právnu ochranu.

III.

K odôvodneniu rozhodnutí všeobecných súdov

13. Ústavný súd považuje za vhodné na tomto mieste v stručnosti zrekapitulovať

obsah odôvodnení jednotlivých uznesení.

14. V exekučnom konaní 1 okresný súd založil svoj záver o zmietnutí návrhu

sťažovateľky na zastavenie exekúcie na tom, že jednostranný zápočet vykonaný zo strany

sťažovateľky bol nespôsobilý vyvolať právne účinky zániku vzájomných pohľadávok,

pretože pohľadávka mu nikdy nebola priznaná. Z odôvodnenia uznesenia krajského súdu

z 31. októbra 2017, ktorým bolo rozhodnutie okresného súdu zrušené a vec mu bola vrátená

na ďalšie konanie a ktoré sťažovateľka porovnáva s namietaným rozhodnutím, vyplýva, že

oprávnený 6. júla 2017 predložil rozsudok Mestského súdu v Prahe č. k. -391

z 26. júna 2017, určujúci, že zmluvy údajne uzavreté medzi oprávneným a sťažovateľkou,

na základe ktorých mala vzniknúť pohľadávka spôsobilá na započítanie, nikdy nevznikli

a neexistujú. Krajský súd následne uzavrel, že v prebiehajúcom exekučnom konaní nie je

možné riešiť spor týkajúci sa existencie pohľadávky sťažovateľky voči oprávnenému,

pretože na to nemá okresný súd a ani krajský súd právomoc; tá je daná Mestskému súdu

v Prahe. Rozhodnutie okresného súdu tak bolo podľa jeho názoru vydané bez toho, aby

okresný súd mohol riadne posúdiť, či k zániku vzájomných pohľadávok oprávneného

a sťažovateľky došlo, išlo teda o predčasné rozhodnutie. Nadväzne krajský súd inštruoval

okresný súd, že po vrátení veci má exekúciu odložiť až do právoplatného rozhodnutia

Mestského súdu v Prahe.

14.1 Dňa 30. júla 2018 bolo okresnému súdu doručené oznámenie, že Vrchný súd

v Prahe potvrdil rozsudok Mestského súdu v Prahe z 26. júna 2017, čím potvrdil

skutočnosť, že zmluvy nevznikli a neexistujú, a teda jednostranný zápočet zo strany

sťažovateľky nebol spôsobilý vyvolať právne účinky zániku vzájomných pohľadávok.

Vzhľadom na túto skutočnosť okresný súd opätovne zamietol návrh sťažovateľky

na zastavenie exekučného konania (uznesenie č. k. -249 zo 4. októbra 2018).

Proti tomuto rozhodnutiu sa sťažovateľka odvolala.

15. V exekučnom konaní 2 okresný súd rozhodoval o námietkach sťažovateľky

proti exekúcii, ktorým vyhovel, pretože považoval za preukázané, že po vzniku exekučného

titulu zanikol nárok ním priznaný, a to v dôsledku započítania vykonaného sťažovateľkou.

Na podklade odvolania oprávneného krajský súd zmenil rozhodnutie okresného súdu

a námietky sťažovateľky proti exekúcii napadnutým uznesením zamietol. Stotožnil sa

so záverom okresného súdu, že neexistuje v danom prípade prekážka litispendencie. Ide

o súvisiace veci, pri ktorých je nariadením Európskeho parlamentu a Rady (EÚ)

č. 1215/2012 z 12. decembra 2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkom

v občianskych a obchodných veciach daná možnosť (nie povinnosť) prerušenia konania.

K tomu uviedol, že predmetom konania pred Mestským súdom v Prahe je konanie

o určovacej žalobe, ktorá pre dané exekučné konanie predstavuje len jednu

z prejudiciálnych otázok, s ktorou sa exekučný súd musí vysporiadať v rámci konania

o námietkach sťažovateľky proti exekúcii a ktorú je oprávnený riešiť samostatne, pričom

s poukazom na (ďalej aj „“) nie je rozhodnutím

iného súdu viazaný. V danom prípade bolo sporné samotné platné uzavretie zmlúv, od

ktorých sťažovateľka odvíjala svoje nároky, v tejto časti sa však krajský súd s poukazom na

konkrétne okolnosti a dôkazy (bod 31 a 32 namietaného rozhodnutia) nestotožnil

s okresným súdom v tom, že k ich uzavretiu došlo platne. Krajský súd tak v závere

konštatoval, že v súvislosti so vznesenými námietkami proti exekúcii sťažovateľka

nepreukázala existenciu splatnej pohľadávky voči právnemu predchodcovi oprávneného

spôsobilej na započítanie v čase realizovania jednostranného právneho úkonu smerujúceho

k započítaniu vzájomných pohľadávok, t. j. nepreukázala vykonanie platného

jednostranného právneho úkonu započítania a neuniesla dôkazné bremeno vo vzťahu

k preukázaniu tvrdeného dôvodu obsiahnutého v námietkach proti exekúcii o zániku

vymáhaného nároku.

IV.

Relevantná právna úprava

16. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

17. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

18. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom

je s účinnosťou od 1. marca 2019 . V zmysle a zákona

o ústavnom súde sa tento zákon použije aj na konania začaté do 28. februára 2019, pričom

právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú zachované.

19. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

20. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

20.1 Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru už

judikoval, že formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom

právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu

ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného

dôvodu nemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (), a ich

prípadné porušenie možno preskúmavať spoločne.

21. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 58 ods. 3 zákona

o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa

s ústavnou sťažnosťou, so stanoviskami účastníkov konania a zúčastnenej osoby, ako aj

s obsahom spisu dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

V.

Posúdenie veci ústavným súdom

22. Predmetom ústavnej sťažnosti je námietka porušenia základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru, ku ktorému malo dôjsť napadnutým uznesením, ktorým krajský súd zmenil

rozhodnutie okresného súdu o námietkach sťažovateľky proti exekúcii tak, že ich zamietol.

Odôvodnenie tohto rozhodnutia sťažovateľka podrobuje kritike, tvrdiac, že za rovnakých

skutkových i právnych okolností rozhodol krajský súd v inej (predošlej) veci opačne,

a v tom vidí ústavnoprávny problém.

23. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú ( v spojení s

ods. 1 ). Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že

účastníkovi súdneho konania, resp. strane sporu sa táto ochrana dostane v zákonom

predpokladanej kvalite, pričom výklad a používanie príslušných zákonných ustanovení musí

v celom rozsahu rešpektovať základné právo účastníkov na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 .

24. K námietke nastolenej sťažovateľkou ústavný súd v prvom rade vo všeobecnosti

uvádza, že rozdielna rozhodovacia prax súdu o „totožných“, resp. obdobných veciach nie je

žiaduca. Zákonná formulácia princípu právnej istoty vyjadrená v čl. 2 Civilného sporového

poriadku chráni hodnotu predvídateľnosti práva, resp. súdnych rozhodnutí ako jednu

z najvyšších ústavných hodnôt materiálneho právneho štátu. V zmysle odseku 2 citovaného

článku je právnou istotou stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude

rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej

ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho

spor bude rozhodnutý spravodlivo. Ak sa spor na základe prihliadnutia na prípadné

skutkové a právne osobitosti prípadu rozhodne inak, každý má (podľa odseku 3 tohto

článku, pozn.) právo na dôkladné a presvedčivé odôvodnenie tohto odklonu.

25. Inými slovami, princíp predvídateľnosti rozhodovania a rozhodnutia znamená, že

účastníci právnych vzťahov môžu legitímne očakávať, že štátne orgány budú v skutkovo

a právne porovnateľných prípadoch rozhodovať rovnako. Iba takýto postup rešpektuje

právnu istotu a jeho dôsledné dodržiavanie sa významne pozitívne prejavuje aj v rámci

celkového nazerania spoločnosti na význam a úlohu práva. Na druhej strane je nutné uviesť,

že predvídateľnosť práva nemožno vnímať absolútne. Obdobnú vec je možné rozhodnúť aj

inak než v predošlých prípadoch. V takom prípade je však súd povinný svoje závery riadne,

racionálne a ústavne konformne odôvodniť ( ), a to takým spôsobom, aby

predošlé rozhodnutia neboli ignorované, ale práve naopak, aby sa s nimi súd argumentačne

vysporiadal.

26. K preskúmaniu splnenia týchto požiadaviek krajským súdom v namietanom

rozhodnutí sa však ústavný súd dostane až potom, čo ozrejmí podstatu a charakter oboch

rozhodnutí, ktoré sťažovateľka v rámci svojej ústavnej sťažnosti podrobuje komparácii

a z rozdielnosti názorov k totožnej otázke vyplývajúcich z oboch rozhodnutí vyvodzuje

porušenie svojich práv.

27. Porovnaním obsahu oboch rozhodnutí by sa mohlo na prvý pohľad zdať, že

krajský súd rozhodol o jednej a tej istej veci (presnejšie otázke, pozn.) rozdielne. V oboch

exekučných konaniach sa riešila právomoc okresného súdu, resp. krajského súdu rozlúsknuť

otázku existencie pohľadávky sťažovateľa voči spoločnosti O2, ktorá mala byť spôsobilá

na započítanie s vymáhanou pohľadávkou. Kým v exekučnom konaní 1 krajský súd ustálil,

že právomoc je daná Mestskému súdu v Prahe, v exekučnom konaní 2 usúdil, že sa

všeobecné slovenské súdy môžu s danou otázkou vysporiadať sami. Ústavný súd uznáva, že

v každom z prípadov rozhodol exekučný súd o tejto (rovnakej) otázke rozdielne a takýto

stav (sám osebe bez zohľadnení okolností) samozrejme nie je žiaduci. Na druhej strane je

však potrebné vziať na zreteľ rozličný predmet týchto konaní. Kým v exekučnom konaní 1

išlo o posudzovanie návrhu sťažovateľky na zastavenie exekúcie, v exekučnom konaní 2 sa

riešili jej námietky proti exekúcii. Rovnako je potrebné prihliadnuť aj na charakter oboch

rozhodnutí. V exekučnom konaní 1 nešlo o konečné rozhodnutie, ale o rozhodnutie kasačné,

ktoré inštruovalo okresný súd, ako vo veci postupovať, t. j. konečným spôsobom o tejto

otázke prakticky dosiaľ rozhodnuté nebolo.

28. Námietky proti exekúcii boli procesným prostriedkom obrany, ktorý mohol

povinný využiť (podľa exekučného poriadku účinného do 31. marca 2017) v lehote 14 dní

odo dňa doručenia upovedomenia o začatí exekúcie, ak po vzniku exekučného titulu nastali

okolnosti, ktoré spôsobili zánik vymáhaného nároku alebo bránili jeho vymáhateľnosti,

alebo pre iné dôvody, pre ktoré by bola exekúcia neprípustná (§ 50 ods. 1 Exekučného

poriadku). Zároveň je potrebné zdôrazniť, že v tom čase účinná právna úprava stanovovala,

že pokiaľ sa námietkam právoplatne vyhovelo, súd exekúciu obligatórne zastavil, pričom

proti tomuto rozhodnutiu sa nepripúšťalo odvolanie (§ 50 ods. 5 Exekučného poriadku).

29. V konaní o námietkach preskúmava exekučný súd existenciu prekážky výkonu

exekúcie, ktorá nastala po vzniku exekučného titulu, ale pred začatím exekúcie. Námietkami

povinný sleduje, aby súd rozhodol, že exekúcia na majetok povinného sa nezačala

oprávnene a aby exekúciu následne zastavil. Ak ide o prekážku, ktorá vznikla až po začatí

exekúcie, námietky sa zamietnu, ale exekúcia sa zastaví v zmysle § 57 Exekučného

poriadku, pretože počas exekúcie nastala niektorá zo skutočností tam ustanovená (k tomu

uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 29. apríla

2010).

30. Ústavný súd už vyslovil právny názor, že exekučný súd je v konaní o zastavení

exekúcie viazaný už vyriešenou právnou otázkou dôvodnosti podaných námietok

a neposudzuje opätovne dôvody, ktoré viedli k vyhoveniu námietkam proti exekúcii.

Opätovnému posúdeniu dôvodnosti námietok bráni aj materiálna stránka právoplatnosti

súdneho rozhodnutia (v tomto prípade rozhodnutia o vyhovení námietkam), ktorá spočíva

v záväznosti výroku rozhodnutia a jeho zásadnej nezmeniteľnosti prejavujúcej sa v prekážke

brániacej novému prejednaniu veci (impedimentum rei iudicatae). Dôsledkom tejto

vlastnosti súdneho rozhodnutia je nemožnosť preskúmania jeho vecnej správnosti v rámci

konania o zastavenie exekúcie. Zastavenie exekúcie podľa § 50 ods. 5 Exekučného poriadku

je obligatórnym následkom procesu námietkového konania, v ktorom sa námietkam

vyhovelo ().

31. Vztiahnuc relevantnú právnu úpravu, ako aj judikované závery na prípad

sťažovateľky, možno konštatovať, že pokiaľ by bolo námietkam sťažovateľky vyhovené,

nasledovalo by ex offo zastavenie exekúcie. Okresný súd a nadväzne krajský súd teda mohli

v rámci exekučného konania 2 rozhodovať len o tom, či v danom čase (t. j. po vzniku

exekučného titulu, ale pred začatím exekúcie) vznikol alebo nevznikol stav, resp. nastali

alebo nenastali okolnosti, ktoré by spôsobili zánik vymáhaného nároku, ako to predpokladal

§ 50 ods. 1 Exekučného poriadku. Na tento účel bolo vykonané dokazovanie v takom

rozsahu, ktorý zodpovedal podaným námietkam proti exekúcii a následne bolo povinnosťou

rozhodnúť tak, aby sa v ďalšom priebehu exekučného konania odstránili možné pochybnosti

o existencii uplatneného práva. Pochybnosti o existencii uplatneného práva v danom prípade

neboli. Tie spočívali v tom, či po vzniku exekučného titulu nastala prekážka výkonu práva,

na ktorú poukazovala sťažovateľka, t. j. pohľadávka spôsobilá na započítanie. Keďže

sťažovateľka v momente podania námietok nepreukázala existenciu splatnej pohľadávky

(túto otázku posudzoval a vyriešil exekučný súd k danému času), neuniesla dôkazné

bremeno vo vzťahu k preukázaniu tvrdeného dôvodu obsiahnutého v námietkach

proti exekúcii o zániku vymáhaného nároku.

32. Z hľadiska posudzovania sťažovateľkou označených práv je však podstatné to, že

napadnuté uznesenie nebolo porovnávané s rozhodnutím, v ktorom by bola vyriešená sporná

otázka konečným spôsobom, ale s rozhodnutím kasačným. Druhým podstatným momentom

je to, že napadnuté uznesenie, ktorým sa rozhodlo o námietkach sťažovateľky, nie je

konečným rozhodnutím týkajúcim sa osudu celého exekučného konania 2, ale sťažovateľke

v takom prípade zostávala zachovaná možnosť uplatnenia návrhu na zastavenie exekúcie

v prípade, ak by po začatí exekúcie vznikla niektorá zo zákonom predpokladaných prekážok

(t. j. v konkrétnom prípade, ak by bolo právoplatne rozhodnuté o existencii pohľadávky

spôsobilej na započítanie). Ústavný súd teda uzatvára, že nie je možné dospieť

k sťažovateľkou tvrdenej zmene názoru krajského súdu a k porušeniu princípu právnej

istoty iba porovnávaním obsahu spomínaných dvoch uznesení bez toho, aby sa prihliadalo

na to, o akom predmete rozhodujú (návrh na zastavenie alebo námietky proti exekúcii), o

aké rozhodnutia ide (meritórne alebo procesné), ako aj bez toho, aký to bude mať vplyv na

nasledujúci priebeh exekučného konania (zastavenie exekučného konania alebo

pokračovanie v exekúcii).

33. Okrem toho, námietka sťažovateľky už v súčasnosti úplne stratila opodstatnenie,

keďže ústavný súd v súčinnosti s okresným súdom zistil, že exekučné konanie 2 bolo

právoplatné zastavené. V exekučnom konaní 1 bolo napokon po rozhodnutí krajského súdu

rozhodnuté inak – opäť o zamietnutí návrhu na zastavenie exekúcie, pretože Mestský súd

v Prahe právoplatne rozhodol, že zmluvy, ktoré boli predmetom tohto konania, nevznikli

a neexistujú, a teda aj jednostranný zápočet sťažovateľky je nespôsobilý vyvolať právne

účinky zániku vzájomných pohľadávok (pozri bod 14.1). Proti tomuto rozhodnutiu

sťažovateľka podala odvolanie, o ktorom dosiaľ rozhodnuté nebolo. Rozhodnutím, s ktorým

sťažovateľka porovnávala napadnuté rozhodnutie, nebolo konečným spôsobom rozhodnuté

o návrhu na zastavenie exekúcie a ani dosiaľ nie je právoplatne zodpovedaná otázka, ktorej

riešenie v rámci týchto dvoch rozhodnutí porovnávala.

34. Vzhľadom na všetky tieto dôvody ústavný súd konštatuje, že právne závery

formulované krajským súdom v rámci exekučného konania 2 zohľadňujú špecifickosť

predmetu konania (konanie o námietkach), ako aj charakter rozhodnutia, pokiaľ ide

o porovnanie so skorším rozhodnutím vydaným v rámci exekučného konania 1 (kasačné

rozhodnutie), pričom tieto závery nenesú prvky arbitrárnosti, ktoré by mali byť korigované

v konaní pred ústavným súdom a ktoré by mohli pre ich iracionálnosť alebo pre porušenie

princípu právnej istoty založiť ústavnú neudržateľnosť napadnutého rozhodnutia, a preto

sťažnosti sťažovateľky nevyhovel.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. júna 2019