Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 97 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (107)III. ÚS 275/2018
PDF · 533.78 KB
No categories available
III. ÚS 275/2018
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. júna 2019 v senáte
zloženom z predsedníčky Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov Miroslava
Duriša a Mojmíra Mamojku v konaní o ústavnej sťažnosti obchodnej spoločnosti BELL
TRADE s. r. o., Živnostenská 2, Bratislava, IČO: 35 839 511, zastúpenej advokátom
JUDr. Milanom Fulcom, Živnostenská 2, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jej
základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k.
21 CoE 280/2017-514 z 13. marca 2018 takto
rozhodol:
Ústavnej sťažnosti obchodnej spoločnosti BELL TRADE s. r. o. n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia sťažovateľky
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením sp. zn.
III. ÚS 275/2018 zo 17. júla 2018 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov účinného do 28. februára
2019 na ďalšie konanie ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti BELL TRADE s. r. o.,
Živnostenská 2, Bratislava, IČO: 35 839 511 (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala
porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením
Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 21 CoE 280/2017-514
z 13. marca 2018 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
2. Vec bola prijatá na ďalšie konanie 17. júla 2018 podľa v tom čase platného
rozvrhu práce, a to III. senátom ústavného súdu v zložení Rudolf Tkáčik (predseda senátu)
a Jana Baricová (sudkyňa spravodajkyňa) a Mojmír Mamojka ako členovia senátu. V súlade
s čl. II bodom 3 písm. a) Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie
od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 v období od 17. februára 2019 do prijatia nového
rozvrhu práce pri predkladaní veci do senátu Janou Baricovou (sudkyňa spravodajkyňa)
pracuje prvý senát ústavného súdu v zložení Jana Baricová (predsedníčka senátu), Miroslav
Duriš a Mojmír Mamojka. Vzhľadom na uvedené senát ústavného súdu rozhodol vo veci
tejto ústavnej sťažnosti v zložení tak, ako to je uvedené v záhlaví tohto nálezu.
3. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti najskôr opísala skutkový stav veci: «V právnej
veci sťažovateľa ako žalobcu proti žalovanému v 1. rade spoločnosti PET-PACK SK s.r.o...
a žalovanému v 2. rade spoločnosti O2 Czech Republic, so sídlom Za Brumlovkou 266/2,
14022 Praha 4 - Michle, Česká republika... (ďalej len „O2“), prebiehalo na Okresnom
súde Malacky pod sp.zn. 10Cb/4/2012, konanie o zaplatenie 31 250.000,-CZK s prísl.
a 3.244.000.000,-CZK s prísl. V uvedenom konaní bolo vydané uznesenie Okresného súdu
Malacky zo dňa 06.06.2012, č.k. 10Cb/4/2012-166, ktorým súd konanie voči spoločnosti O2
ako žalovanému v 2. rade zastavil a priznal jej nárok na náhradu trov konania vyčíslenú
samostatným rozhodnutím po právoplatnosti tohto uznesenia. Uvedené uznesenie
Okresného súdu Malacky bolo potvrdené uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa
28.11.2014, č.k. 1Cob/227/2014-490. V tomto uznesení Krajského súdu v Bratislave bola
zároveň sťažovateľovi uložená povinnosť nahradiť spoločnosti O2 trovy konania vzniknuté
po vydaní uvedeného uznesenia Okresného súdu Malacky, vrátane trov odvolacieho
konania, v celkovej výške 605.041,89 EUR (trovy právneho zastúpenia) a 331,93 EUR (iné
trovy konania). Následne, po potvrdení uznesenia Okresného súdu Malacky zo dňa
06.06.2012, č.k. 10Cb/4/2012- 166, Krajským súdom v Bratislave, bolo vydané rozhodnutie
o náhrade trov prvoinštančného konania, a to uznesenie Okresného súdu Malacky zo dňa
20.02.2015, č.k. 10Cb/4/2012-506, ktorým bola sťažovateľovi uložená povinnosť nahradiť
spoločnosti O2 trovy konania vzniknuté do vydania uznesenia Okresného súdu Malacky
zo dňa 06.06.2012, č.k. 10Cb/4/2012-166, vo výške 617.382,72 EUR.»
4. Na podklade uznesenia krajského súdu č. k. 1 Cob 227/2014-490 z 28. novembra
2014 v spojení s uznesením Okresného súdu Malacky č. k. 10 Cb 4/2012-166 zo 6. júna
2012 bolo na návrh spoločnosti O2 začaté exekučné konanie proti sťažovateľke
pre vymoženie sumy 605 373,82 € s prísl. (ďalej len „exekučné konanie 1“). Pohľadávku
priznanú uznesením Okresného súdu Malacky č. k. 10 Cb 4/2012-506 z 20. februára 2015
spoločnosť O2 rozdelila a časť vo výške 317 382,72 € postúpila spoločnosti Hypo collector
s. r. o., ktorá ju následne postúpila na spoločnosť MARLESTONE. Na návrh spoločnosti
MARLESTONE bolo následne začaté exekučné konanie proti sťažovateľke pre vymoženie
sumy 317 382,72 € s prísl. (ďalej len „exekučné konanie 2“).
5. V rámci exekučného konania 1 sťažovateľka podala návrh na zastavenie exekúcie,
ktorým sa domáhala, aby súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju z dôvodu, že
došlo k zániku pohľadávky vymáhanej v tomto exekučnom konaní v dôsledku započítania
s pohľadávkou, ktorú evidovala voči spoločnosti O2. Okresný súd Bratislava I (ďalej len
„okresný súd“) uznesením č. k. 61 Er 236/2015-168 z 9. novembra 2015 návrh sťažovateľky
zamietol z dôvodu, že nepreukázala existenciu pohľadávky voči spoločnosti O2, a taktiež
z dôvodu, že na Mestskom súde v Prahe prebieha na základe žaloby spoločnosti O2
pod sp. zn. 66 C 15/2014 konanie o určenie neexistencie zmlúv, z ktorých mala predmetná
pohľadávka voči spoločnosti O2 vzniknúť, a exekučný súd nemôže zasiahnuť do právomoci
založenej v prospech Mestského súdu v Prahe vo vzťahu k meritórnemu rozhodnutiu (t. j.
nemôže rozhodovať o existencii predmetnej pohľadávky sťažovateľky voči O2, keďže
o tejto otázke má právomoc rozhodovať len Mestský súd v Prahe). Proti tomuto rozhodnutiu
sťažovateľka podala odvolanie. Krajský súd uznesením č. k. 21 CoE 13/2016-222
z 31. októbra 2017 rozhodnutie okresného súdu z 9. novembra 2015 zrušil a vec vrátil súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie. Podľa názoru krajského súdu obsiahnutého v tomto
rozhodnutí nie je možné v prebiehajúcom exekučnom konaní riešiť spor týkajúci sa
existencie pohľadávky sťažovateľky voči spoločnosti O2, keďže ani okresný súd, ani
krajský súd na to nemá právomoc. Právomoc je daná Mestskému súdu v Prahe, keďže
na tomto súde sa konanie o tejto otázke začalo skôr (27. mája 2014, pričom návrh
na zastavenie exekúcie bol podaný 22. júna 2015). Okresný súd teda podľa názoru
krajského súdu vydal svoje rozhodnutie bez toho, aby mohol riadne posúdiť, či k zániku
pohľadávok došlo alebo nie, išlo teda o rozhodnutie predčasné. V závere krajský súd
uviedol, že vec vracia okresnému súdu na ďalšie konanie s tým, že tento bude povinný
exekúciu odložiť až do právoplatného rozhodnutia Mestského súdu v Prahe v konaní
vedenom pod sp. zn. 66 C 15/2014 a až v prípade preukázania vzniku predmetnej
pohľadávky sťažovateľky voči spoločnosti O2 bude môcť posúdiť, či pohľadávka
vymáhaná v exekučnom konaní zanikla v dôsledku započítania, a teda či existuje dôvod
na zastavenie exekúcie.
6. V rámci exekučného konania 2 sťažovateľka podala námietky proti exekúcii,
ktorými sa domáhala (rovnako ako v exekučnom konaní 1), aby súd vyhlásil exekúciu
za neprípustnú a zastavil ju z dôvodu, že došlo k zániku pohľadávky vymáhanej v tomto
exekučnom konaní v dôsledku započítania s pohľadávkou, ktorú evidovala voči spoločnosti
O2. Okresný súd uznesením č. k. 62 Er 1339/2015-318 z 1. marca 2017 námietkam
sťažovateľky vyhovel. Považoval za preukázané, že existuje pohľadávka sťažovateľky
v niekoľkonásobne vyššej výške, ako je pohľadávka vymáhaná v predmetnom exekučnom
konaní, a že došlo k započítaniu vymáhanej pohľadávky s touto pohľadávkou sťažovateľky.
Tento stav spôsobil zánik vymáhanej pohľadávky spoločnosti MARLESTONE, v dôsledku
čoho je daný dôvod neprípustnosti exekúcie. Vo vzťahu ku konaniu prebiehajúcemu
na Mestskom súde v Prahe pod sp. zn. 66 C 15/2014 okresný súd uviedol, že napriek
existencii tohto konania má právomoc rozhodovať o existencii pohľadávky sťažovateľky
voči spoločnosti O2, keďže o tejto otázke rozhoduje v konaní o výkon rozhodnutia,
v ktorom je daná jeho výlučná právomoc v zmysle čl. 24 ods. 5 nariadenia Brusel I bis.
Proti tomuto rozhodnutiu podala odvolanie spoločnosť MARLESTONE v postavení
oprávneného. Krajský súd napadnutým uznesením rozhodnutie okresného súdu z 1. marca
2017 zmenil tak, že námietky sťažovateľky proti exekúcii zamietol. V odôvodnení svojho
rozhodnutia uviedol, že vo vzťahu k prekážke litispendencie v súvislosti s konaním
na Mestskom súde v Prahe vedeným pod sp. zn. 66 C 15/2014 sa stotožňuje so záverom
okresného súdu. Podľa názoru krajského súdu je predmetom konania pred Mestským súdom
v Prahe konanie o určovacej žalobe, ktorá pre dané exekučné konanie predstavuje len jednu
z prejudiciálnych otázok, s ktorou sa exekučný súd musí vysporiadať v rámci konania
o námietkach sťažovateľky proti exekúcii a ktorú je oprávnený riešiť samostatne.
Rozhodnutie okresného súdu zmenil z dôvodu, že síce správne zistil skutkový stav, ale
vyvodil z neho nesprávne právne závery. Krajský súd uzavrel, že sťažovateľka nepreukázala
existenciu svojej splatnej pohľadávky voči oprávnenému, a teda nepreukázala danosť
dôvodu zastavenia exekúcie.
7. V rozdielnom postupe krajského súdu v oboch označených exekučných konaniach
vidí sťažovateľka porušenie svojich práv. Uvádza, že krajský súd bol v oboch prípadoch
obsadený tým istým senátom 21 CoE, obe exekučné konania sa týkali rovnakých účastníkov
konania s rovnakým právnym a skutkovým základom, napriek tomu však krajský súd vydal
odlišné rozhodnutia. Z rozhodnutia vydaného v exekučnom konaní 1 vyplýva, že exekučný
súd sa nezaoberal otázkou existencie pohľadávky sťažovateľky voči spoločnosti O2
a nariadil okresnému súdu exekúciu odložiť až do právoplatného skončenia konania
na Mestskom súde v Prahe. Z rozhodnutia vydaného krajským súdom v exekučnom konaní
2 naopak vyplýva, že exekučný súd sa zaoberal existenciou pohľadávky sťažovateľky voči
spoločnosti O2 (resp. voči jej právnemu nástupcovi MARLESTONE) s takým záverom, že
sťažovateľka existenciu pohľadávky nepreukázala. Sťažovateľke tak nie je zrejmé, prečo
krajský súd v neskoršom rozhodnutí zmenil názor v právnej otázke, ktorá má rozhodujúci
vplyv na výsledok exekučného konania 2.
8. Z uvedených dôvodov je sťažovateľka toho názoru, že krajský súd porušil princíp
právnej istoty, ktorý je obsiahnutý v princípe právneho štátu zaručenom čl. 1 ods. 1 ústavy,
a rovnako porušil aj princíp legitímneho očakávania, keďže neskoršie rozhodnutie krajského
súdu vydané v exekučnom konaní 2 bolo založené na opačnom názore ako skoršie
rozhodnutie toho istého senátu vydaného v exekučnom konaní 1. Keďže krajský súd
nedodržal uvedené princípy zaručené sťažovateľke ústavou, porušil jej základné právo
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, vyslovenie porušenia ktorých od ústavného súdu očakáva.
Okrem toho žiada, aby ústavný súd zrušil napadnuté uznesenie krajského súdu a vec mu
vrátil na ďalšie konanie a priznal sťažovateľke náhradu trov konania.
II.
Vyjadrenie krajského súdu, replika sťažovateľky a vyjadrenie zúčastnenej osoby
9. Krajský súd sa na základe výzvy ústavného súdu zo 14. augusta 2018 v stručnosti
vyjadril k ústavnej sťažnosti prípisom sp. zn. 1 SprV/421/2018 z 12. septembra 2018, ktorý
bol ústavnému súdu doručený 18. septembra 2018. Predseda krajského súdu k vecnej
stránke sťažnosti uviedol, že krajský súd prostredníctvom senátu 21 CoE rozhodoval
v predmetných konania o odlišných predmetoch. Kým v rámci exekučného konania 1
rozhodoval o odvolaní proti rozhodnutiu o návrhu sťažovateľky na zastavenie exekúcie,
v exekučnom konaní 2 rozhodoval o odvolaní proti uzneseniu o námietkach sťažovateľky,
čo podľa jeho názoru samo osebe zakladá rozdielnosť rozhodovania v zmysle príslušnej
právnej úpravy (Exekučného poriadku). Ďalej uviedol, že s ohľadom na osobité okolnosti
konania o námietkach proti exekúcii (§ 50 Exekučného poriadku účinného do 31. marca
2017) posudzoval krajský súd vec po právnej i skutkovej stránke vrátane posudzovania
sťažovateľkou namietanej prekážky litispendencie. Podľa jeho názoru nie je možné dospieť
k sťažovateľom tvrdenej zmene názoru krajského súdu v právnej otázke a k porušeniu
princípu právnej istoty iba porovnávaním týchto dvoch uznesení bez prihliadnutia
na predmet oboch rozhodnutí. Krajský súd vyjadril presvedčenie, že v lehote stanovenej
zákonom na podanie námietok sťažovateľka nepreukázala ňou tvrdený zánik vzájomných
pohľadávok a záväzkov platným a účinným započítaním, čo viedlo k vydaniu
napadnutého rozhodnutia. Preto považuje jej ústavnú sťažnosť za nedôvodnú. Poukázal tiež
na to, že zo strany sťažovateľky nebola využitá možnosť podania dovolania proti
namietanému uzneseniu. Súčasne dodal, že súdny exekútor dal podnet na zastavenie
exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku, o ktorom okresný súd zatiaľ
nerozhodol. V závere oznámil, že netrvá na ústnom pojednávaní.
10. Ústavný súd zaslal vyjadrenie krajského súdu právnemu zástupcovi sťažovateľky
s možnosťou zaujatia stanoviska v lehote 7 dní od doručenia prípisu. Sťažovateľka sa
k stanovisku krajského súdu vyjadrila podaním z 2. októbra 2018 doručeným ústavnému
súdu 4. októbra 2018, v ktorom zhrnula: „K odlišným predmetom predmetných exekučných
konaní sťažovateľ uvádza, že bez ohľadu na rozdielne opravné prostriedky využité
sťažovateľom v týchto konaniach, išlo o konania medzi tými istými sporovými stranami
(spoločnosť MARLESTONE vystupujúca v postavení oprávneného v Exekučnom konaní č.2
je právnym nástupcom spoločnosti 02), a v oboch konaniach boli exekučnými titulmi
rozhodnutia o trovách vydané v rámci toho istého konania (v rámci konania pred Okresným
súdom Malacky, sp.zn. 10Cb/4/2012. Išlo teda nepochybne o skutkovo aj právne rovnakú
situáciu medzi tými istými sporovými stranami. Zároveň je nepochybné, že v oboch týchto
exekučných konaniach bola riešená otázka právomoci konajúceho exekučného súdu
rozhodovať o vznesenej námietke zániku vymáhanej pohľadávky v dôsledku započítania.
V Exekučnom konaní č. 1 Krajský súd v Bratislave dospel k záveru, že exekučný súd nemôže
zasiahnuť do právomoci založenej v prospech Mestského súdu v Prahe vo vzťahu
k meritórnemu rozhodnutiu (t.j. nemôže rozhodovať o existencii predmetnej pohľadávky
sťažovateľa voči 02, nakoľko o tejto otázke má právomoc rozhodovať len Mestský súd
v Prahe). Naproti tomu v Exekučnom konaní č. 2 Krajský súd v Bratislave dospel k záveru,
že exekučný súd nielenže môže, ale aj musí mať možnosť posudzovať existenciu predmetnej
pohľadávky sťažovateľa voči 02, resp. následne voči spoločnosti MARLESTONE, nakoľko je
daná jeho výlučná právomoc podľa čl. 24 ods. 5 Nariadenia Brusel I bis. Z uvedeného
vyplýva, že v Exekučnom konaní č. 2 dospel Krajský súd v Bratislave k úplne protichodnému
právnemu posúdeniu ako v skôr rozhodnutom Exekučnom konaní č. 1. Zároveň je potrebné
poznamenať, že otázka právomoci je základnou procesnou otázkou, ktorú si musí súd ustáliť
ako prvú, resp. otázkou, bez vyriešenia ktorej nemôže vec meritórne prejednať a rozhodnúť.
Zároveň je neprípustné, aby v takejto zásadnej otázke rozhodol súd v skutkovo a právne
rovnakých veciach odlišne.“ K námietke krajského súdu o tom, že sťažovateľka nevyužila
možnosť podať dovolanie, uviedla, že v danom prípade neexistoval dovolací dôvod,
pre ktorý by mohlo byť dovolanie opodstatnene podané, a preto ho nepovažovala za účinný
prostriedok nápravy v danej veci.
11. Nadväzne ústavný súd v zmysle § 126 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde
Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) účinného od 1. marca 2019, ktorý sa pri zachovaní právnych účinkov
úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, použije aj na konania začaté
do 28. februára 2019 (§ 246 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde), upovedomil o podanej
ústavnej sťažnosti obchodnú spoločnosť MARLSTONE LIMITED, 4 Areos Street,
Strovolos, Nicosia, Cyprus, ktorá má postavenie oprávneného v exekučnom konaní, a teda
v konaní pred ústavným súdom je zúčastnenou osobou.
12. Zúčastnená osoba sa k ústavnej sťažnosti vyjadrila podaním z 8. januára 2019
a podaním z 27. marca 2019 doručeným ústavnému súdu 29. marca 2019. Vo svojich
podaniach vyjadrila potrebu skúmať podmienku včasnosti podania ústavnej sťažnosti
vo vzťahu k obom rozhodnutiam, ako aj zvážiť, či v oboch veciach boli vyčerpané všetky
opravné prostriedky, ktoré mala sťažovateľka k dispozícii. Zároveň uviedla, že rozhodnutie
krajského súdu z 31. októbra 2017 nie je rozhodnutím konečným. Vo veci následne
4. októbra 2018 rozhodol okresný súd tak, že opätovne zamietol návrh sťažovateľky
na zastavenie exekúcie, pretože sťažovateľka nemá pohľadávku spôsobilú na započítanie.
Sťažovateľka sa proti rozhodnutiu okresného súdu odvolala. Zúčastnená osoba v rámci
svojho vyjadrenia ozrejmila vývoj prípadu a skonštatovala, že exekučné konania sú
následkom šikanózneho uplatňovania práv sťažovateľky voči právnemu predchodcovi
zúčastnenej osoby a takýto výkon práva nepožíva podľa jej názoru právnu ochranu.
III.
K odôvodneniu rozhodnutí všeobecných súdov
13. Ústavný súd považuje za vhodné na tomto mieste v stručnosti zrekapitulovať
obsah odôvodnení jednotlivých uznesení.
14. V exekučnom konaní 1 okresný súd založil svoj záver o zmietnutí návrhu
sťažovateľky na zastavenie exekúcie na tom, že jednostranný zápočet vykonaný zo strany
sťažovateľky bol nespôsobilý vyvolať právne účinky zániku vzájomných pohľadávok,
pretože pohľadávka mu nikdy nebola priznaná. Z odôvodnenia uznesenia krajského súdu
z 31. októbra 2017, ktorým bolo rozhodnutie okresného súdu zrušené a vec mu bola vrátená
na ďalšie konanie a ktoré sťažovateľka porovnáva s namietaným rozhodnutím, vyplýva, že
oprávnený 6. júla 2017 predložil rozsudok Mestského súdu v Prahe č. k. 66 C 15/2014-391
z 26. júna 2017, určujúci, že zmluvy údajne uzavreté medzi oprávneným a sťažovateľkou,
na základe ktorých mala vzniknúť pohľadávka spôsobilá na započítanie, nikdy nevznikli
a neexistujú. Krajský súd následne uzavrel, že v prebiehajúcom exekučnom konaní nie je
možné riešiť spor týkajúci sa existencie pohľadávky sťažovateľky voči oprávnenému,
pretože na to nemá okresný súd a ani krajský súd právomoc; tá je daná Mestskému súdu
v Prahe. Rozhodnutie okresného súdu tak bolo podľa jeho názoru vydané bez toho, aby
okresný súd mohol riadne posúdiť, či k zániku vzájomných pohľadávok oprávneného
a sťažovateľky došlo, išlo teda o predčasné rozhodnutie. Nadväzne krajský súd inštruoval
okresný súd, že po vrátení veci má exekúciu odložiť až do právoplatného rozhodnutia
Mestského súdu v Prahe.
14.1 Dňa 30. júla 2018 bolo okresnému súdu doručené oznámenie, že Vrchný súd
v Prahe potvrdil rozsudok Mestského súdu v Prahe z 26. júna 2017, čím potvrdil
skutočnosť, že zmluvy nevznikli a neexistujú, a teda jednostranný zápočet zo strany
sťažovateľky nebol spôsobilý vyvolať právne účinky zániku vzájomných pohľadávok.
Vzhľadom na túto skutočnosť okresný súd opätovne zamietol návrh sťažovateľky
na zastavenie exekučného konania (uznesenie č. k. 61 Er 236/2015-249 zo 4. októbra 2018).
Proti tomuto rozhodnutiu sa sťažovateľka odvolala.
15. V exekučnom konaní 2 okresný súd rozhodoval o námietkach sťažovateľky
proti exekúcii, ktorým vyhovel, pretože považoval za preukázané, že po vzniku exekučného
titulu zanikol nárok ním priznaný, a to v dôsledku započítania vykonaného sťažovateľkou.
Na podklade odvolania oprávneného krajský súd zmenil rozhodnutie okresného súdu
a námietky sťažovateľky proti exekúcii napadnutým uznesením zamietol. Stotožnil sa
so záverom okresného súdu, že neexistuje v danom prípade prekážka litispendencie. Ide
o súvisiace veci, pri ktorých je nariadením Európskeho parlamentu a Rady (EÚ)
č. 1215/2012 z 12. decembra 2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkom
v občianskych a obchodných veciach daná možnosť (nie povinnosť) prerušenia konania.
K tomu uviedol, že predmetom konania pred Mestským súdom v Prahe je konanie
o určovacej žalobe, ktorá pre dané exekučné konanie predstavuje len jednu
z prejudiciálnych otázok, s ktorou sa exekučný súd musí vysporiadať v rámci konania
o námietkach sťažovateľky proti exekúcii a ktorú je oprávnený riešiť samostatne, pričom
s poukazom na § 193 Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“) nie je rozhodnutím
iného súdu viazaný. V danom prípade bolo sporné samotné platné uzavretie zmlúv, od
ktorých sťažovateľka odvíjala svoje nároky, v tejto časti sa však krajský súd s poukazom na
konkrétne okolnosti a dôkazy (bod 31 a 32 namietaného rozhodnutia) nestotožnil
s okresným súdom v tom, že k ich uzavretiu došlo platne. Krajský súd tak v závere
konštatoval, že v súvislosti so vznesenými námietkami proti exekúcii sťažovateľka
nepreukázala existenciu splatnej pohľadávky voči právnemu predchodcovi oprávneného
spôsobilej na započítanie v čase realizovania jednostranného právneho úkonu smerujúceho
k započítaniu vzájomných pohľadávok, t. j. nepreukázala vykonanie platného
jednostranného právneho úkonu započítania a neuniesla dôkazné bremeno vo vzťahu
k preukázaniu tvrdeného dôvodu obsiahnutého v námietkach proti exekúcii o zániku
vymáhaného nároku.
IV.
Relevantná právna úprava
16. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
17. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
18. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom
je s účinnosťou od 1. marca 2019 zákon o ústavnom súde. V zmysle § 246 ods. 1 a 2 zákona
o ústavnom súde sa tento zákon použije aj na konania začaté do 28. februára 2019, pričom
právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú zachované.
19. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
20. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
20.1 Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už
judikoval, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom
právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu
ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného
dôvodu nemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07), a ich
prípadné porušenie možno preskúmavať spoločne.
21. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 58 ods. 3 zákona
o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa
s ústavnou sťažnosťou, so stanoviskami účastníkov konania a zúčastnenej osoby, ako aj
s obsahom spisu dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
V.
Posúdenie veci ústavným súdom
22. Predmetom ústavnej sťažnosti je námietka porušenia základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, ku ktorému malo dôjsť napadnutým uznesením, ktorým krajský súd zmenil
rozhodnutie okresného súdu o námietkach sťažovateľky proti exekúcii tak, že ich zamietol.
Odôvodnenie tohto rozhodnutia sťažovateľka podrobuje kritike, tvrdiac, že za rovnakých
skutkových i právnych okolností rozhodol krajský súd v inej (predošlej) veci opačne,
a v tom vidí ústavnoprávny problém.
23. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51
ods. 1 ústavy). Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že
účastníkovi súdneho konania, resp. strane sporu sa táto ochrana dostane v zákonom
predpokladanej kvalite, pričom výklad a používanie príslušných zákonných ustanovení musí
v celom rozsahu rešpektovať základné právo účastníkov na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy.
24. K námietke nastolenej sťažovateľkou ústavný súd v prvom rade vo všeobecnosti
uvádza, že rozdielna rozhodovacia prax súdu o „totožných“, resp. obdobných veciach nie je
žiaduca. Zákonná formulácia princípu právnej istoty vyjadrená v čl. 2 Civilného sporového
poriadku chráni hodnotu predvídateľnosti práva, resp. súdnych rozhodnutí ako jednu
z najvyšších ústavných hodnôt materiálneho právneho štátu. V zmysle odseku 2 citovaného
článku je právnou istotou stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude
rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej
ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho
spor bude rozhodnutý spravodlivo. Ak sa spor na základe prihliadnutia na prípadné
skutkové a právne osobitosti prípadu rozhodne inak, každý má (podľa odseku 3 tohto
článku, pozn.) právo na dôkladné a presvedčivé odôvodnenie tohto odklonu.
25. Inými slovami, princíp predvídateľnosti rozhodovania a rozhodnutia znamená, že
účastníci právnych vzťahov môžu legitímne očakávať, že štátne orgány budú v skutkovo
a právne porovnateľných prípadoch rozhodovať rovnako. Iba takýto postup rešpektuje
právnu istotu a jeho dôsledné dodržiavanie sa významne pozitívne prejavuje aj v rámci
celkového nazerania spoločnosti na význam a úlohu práva. Na druhej strane je nutné uviesť,
že predvídateľnosť práva nemožno vnímať absolútne. Obdobnú vec je možné rozhodnúť aj
inak než v predošlých prípadoch. V takom prípade je však súd povinný svoje závery riadne,
racionálne a ústavne konformne odôvodniť (čl. 2 ods. 3 CSP), a to takým spôsobom, aby
predošlé rozhodnutia neboli ignorované, ale práve naopak, aby sa s nimi súd argumentačne
vysporiadal.
26. K preskúmaniu splnenia týchto požiadaviek krajským súdom v namietanom
rozhodnutí sa však ústavný súd dostane až potom, čo ozrejmí podstatu a charakter oboch
rozhodnutí, ktoré sťažovateľka v rámci svojej ústavnej sťažnosti podrobuje komparácii
a z rozdielnosti názorov k totožnej otázke vyplývajúcich z oboch rozhodnutí vyvodzuje
porušenie svojich práv.
27. Porovnaním obsahu oboch rozhodnutí by sa mohlo na prvý pohľad zdať, že
krajský súd rozhodol o jednej a tej istej veci (presnejšie otázke, pozn.) rozdielne. V oboch
exekučných konaniach sa riešila právomoc okresného súdu, resp. krajského súdu rozlúsknuť
otázku existencie pohľadávky sťažovateľa voči spoločnosti O2, ktorá mala byť spôsobilá
na započítanie s vymáhanou pohľadávkou. Kým v exekučnom konaní 1 krajský súd ustálil,
že právomoc je daná Mestskému súdu v Prahe, v exekučnom konaní 2 usúdil, že sa
všeobecné slovenské súdy môžu s danou otázkou vysporiadať sami. Ústavný súd uznáva, že
v každom z prípadov rozhodol exekučný súd o tejto (rovnakej) otázke rozdielne a takýto
stav (sám osebe bez zohľadnení okolností) samozrejme nie je žiaduci. Na druhej strane je
však potrebné vziať na zreteľ rozličný predmet týchto konaní. Kým v exekučnom konaní 1
išlo o posudzovanie návrhu sťažovateľky na zastavenie exekúcie, v exekučnom konaní 2 sa
riešili jej námietky proti exekúcii. Rovnako je potrebné prihliadnuť aj na charakter oboch
rozhodnutí. V exekučnom konaní 1 nešlo o konečné rozhodnutie, ale o rozhodnutie kasačné,
ktoré inštruovalo okresný súd, ako vo veci postupovať, t. j. konečným spôsobom o tejto
otázke prakticky dosiaľ rozhodnuté nebolo.
28. Námietky proti exekúcii boli procesným prostriedkom obrany, ktorý mohol
povinný využiť (podľa exekučného poriadku účinného do 31. marca 2017) v lehote 14 dní
odo dňa doručenia upovedomenia o začatí exekúcie, ak po vzniku exekučného titulu nastali
okolnosti, ktoré spôsobili zánik vymáhaného nároku alebo bránili jeho vymáhateľnosti,
alebo pre iné dôvody, pre ktoré by bola exekúcia neprípustná (§ 50 ods. 1 Exekučného
poriadku). Zároveň je potrebné zdôrazniť, že v tom čase účinná právna úprava stanovovala,
že pokiaľ sa námietkam právoplatne vyhovelo, súd exekúciu obligatórne zastavil, pričom
proti tomuto rozhodnutiu sa nepripúšťalo odvolanie (§ 50 ods. 5 Exekučného poriadku).
29. V konaní o námietkach preskúmava exekučný súd existenciu prekážky výkonu
exekúcie, ktorá nastala po vzniku exekučného titulu, ale pred začatím exekúcie. Námietkami
povinný sleduje, aby súd rozhodol, že exekúcia na majetok povinného sa nezačala
oprávnene a aby exekúciu následne zastavil. Ak ide o prekážku, ktorá vznikla až po začatí
exekúcie, námietky sa zamietnu, ale exekúcia sa zastaví v zmysle § 57 Exekučného
poriadku, pretože počas exekúcie nastala niektorá zo skutočností tam ustanovená (k tomu
uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 M Cdo 3/2009 z 29. apríla
2010).
30. Ústavný súd už vyslovil právny názor, že exekučný súd je v konaní o zastavení
exekúcie viazaný už vyriešenou právnou otázkou dôvodnosti podaných námietok
a neposudzuje opätovne dôvody, ktoré viedli k vyhoveniu námietkam proti exekúcii.
Opätovnému posúdeniu dôvodnosti námietok bráni aj materiálna stránka právoplatnosti
súdneho rozhodnutia (v tomto prípade rozhodnutia o vyhovení námietkam), ktorá spočíva
v záväznosti výroku rozhodnutia a jeho zásadnej nezmeniteľnosti prejavujúcej sa v prekážke
brániacej novému prejednaniu veci (impedimentum rei iudicatae). Dôsledkom tejto
vlastnosti súdneho rozhodnutia je nemožnosť preskúmania jeho vecnej správnosti v rámci
konania o zastavenie exekúcie. Zastavenie exekúcie podľa § 50 ods. 5 Exekučného poriadku
je obligatórnym následkom procesu námietkového konania, v ktorom sa námietkam
vyhovelo (II. ÚS 586/2011).
31. Vztiahnuc relevantnú právnu úpravu, ako aj judikované závery na prípad
sťažovateľky, možno konštatovať, že pokiaľ by bolo námietkam sťažovateľky vyhovené,
nasledovalo by ex offo zastavenie exekúcie. Okresný súd a nadväzne krajský súd teda mohli
v rámci exekučného konania 2 rozhodovať len o tom, či v danom čase (t. j. po vzniku
exekučného titulu, ale pred začatím exekúcie) vznikol alebo nevznikol stav, resp. nastali
alebo nenastali okolnosti, ktoré by spôsobili zánik vymáhaného nároku, ako to predpokladal
§ 50 ods. 1 Exekučného poriadku. Na tento účel bolo vykonané dokazovanie v takom
rozsahu, ktorý zodpovedal podaným námietkam proti exekúcii a následne bolo povinnosťou
rozhodnúť tak, aby sa v ďalšom priebehu exekučného konania odstránili možné pochybnosti
o existencii uplatneného práva. Pochybnosti o existencii uplatneného práva v danom prípade
neboli. Tie spočívali v tom, či po vzniku exekučného titulu nastala prekážka výkonu práva,
na ktorú poukazovala sťažovateľka, t. j. pohľadávka spôsobilá na započítanie. Keďže
sťažovateľka v momente podania námietok nepreukázala existenciu splatnej pohľadávky
(túto otázku posudzoval a vyriešil exekučný súd k danému času), neuniesla dôkazné
bremeno vo vzťahu k preukázaniu tvrdeného dôvodu obsiahnutého v námietkach
proti exekúcii o zániku vymáhaného nároku.
32. Z hľadiska posudzovania sťažovateľkou označených práv je však podstatné to, že
napadnuté uznesenie nebolo porovnávané s rozhodnutím, v ktorom by bola vyriešená sporná
otázka konečným spôsobom, ale s rozhodnutím kasačným. Druhým podstatným momentom
je to, že napadnuté uznesenie, ktorým sa rozhodlo o námietkach sťažovateľky, nie je
konečným rozhodnutím týkajúcim sa osudu celého exekučného konania 2, ale sťažovateľke
v takom prípade zostávala zachovaná možnosť uplatnenia návrhu na zastavenie exekúcie
v prípade, ak by po začatí exekúcie vznikla niektorá zo zákonom predpokladaných prekážok
(t. j. v konkrétnom prípade, ak by bolo právoplatne rozhodnuté o existencii pohľadávky
spôsobilej na započítanie). Ústavný súd teda uzatvára, že nie je možné dospieť
k sťažovateľkou tvrdenej zmene názoru krajského súdu a k porušeniu princípu právnej
istoty iba porovnávaním obsahu spomínaných dvoch uznesení bez toho, aby sa prihliadalo
na to, o akom predmete rozhodujú (návrh na zastavenie alebo námietky proti exekúcii), o
aké rozhodnutia ide (meritórne alebo procesné), ako aj bez toho, aký to bude mať vplyv na
nasledujúci priebeh exekučného konania (zastavenie exekučného konania alebo
pokračovanie v exekúcii).
33. Okrem toho, námietka sťažovateľky už v súčasnosti úplne stratila opodstatnenie,
keďže ústavný súd v súčinnosti s okresným súdom zistil, že exekučné konanie 2 bolo
právoplatné zastavené. V exekučnom konaní 1 bolo napokon po rozhodnutí krajského súdu
rozhodnuté inak – opäť o zamietnutí návrhu na zastavenie exekúcie, pretože Mestský súd
v Prahe právoplatne rozhodol, že zmluvy, ktoré boli predmetom tohto konania, nevznikli
a neexistujú, a teda aj jednostranný zápočet sťažovateľky je nespôsobilý vyvolať právne
účinky zániku vzájomných pohľadávok (pozri bod 14.1). Proti tomuto rozhodnutiu
sťažovateľka podala odvolanie, o ktorom dosiaľ rozhodnuté nebolo. Rozhodnutím, s ktorým
sťažovateľka porovnávala napadnuté rozhodnutie, nebolo konečným spôsobom rozhodnuté
o návrhu na zastavenie exekúcie a ani dosiaľ nie je právoplatne zodpovedaná otázka, ktorej
riešenie v rámci týchto dvoch rozhodnutí porovnávala.
34. Vzhľadom na všetky tieto dôvody ústavný súd konštatuje, že právne závery
formulované krajským súdom v rámci exekučného konania 2 zohľadňujú špecifickosť
predmetu konania (konanie o námietkach), ako aj charakter rozhodnutia, pokiaľ ide
o porovnanie so skorším rozhodnutím vydaným v rámci exekučného konania 1 (kasačné
rozhodnutie), pričom tieto závery nenesú prvky arbitrárnosti, ktoré by mali byť korigované
v konaní pred ústavným súdom a ktoré by mohli pre ich iracionálnosť alebo pre porušenie
princípu právnej istoty založiť ústavnú neudržateľnosť napadnutého rozhodnutia, a preto
sťažnosti sťažovateľky nevyhovel.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 25. júna 2019