Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 586/2011

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. decembra

2011 predbežne prerokoval sťažnosť M. F., B., zastúpenej advokátkou JUDr. E. B., B., vo

veci namietaného porušenia základného práva domáhať sa zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde zaručeného v

Slovenskej republiky a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Okresného súdu Dunajská Streda v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho uzneseniami z 10. novembra 2009 a 20. mája 2011

a postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 25. januára 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. F. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. augusta 2011

doručená sťažnosť M. F., B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie

základného práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom

a nestrannom súde zaručeného v (ďalej len

„ústava“) a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Dunajská Streda

(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uzneseniami

z 10. novembra 2009 a 20. mája 2011 a postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len

„krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 25. januára 2011. Sťažnosť bola podaná na poštovú prepravu 2. augusta 2011.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že sťažovateľka bola účastníčkou konania

vedeného Okresným súdom Bratislava III pod sp. zn. , v ktorom sa

v procesnom postavení žalobkyne domáhala voči L. S., B. (ďalej len „žalovaná“ alebo

„povinná“), za účasti S. ako vedľajšieho účastníka na strane žalovanej (ďalej len „vedľajší

účastník“), zaplatenia peňažnej sumy z titulu náhrady škody na zdraví. Okresný súd

Bratislava III vo veci meritórne rozhodol rozsudkom sp. zn. zo 17. mája

2005 tak, že zaviazal žalovanú zaplatiť sťažovateľke sumu 630 000 Sk a trovy konania,

v časti uplatneného úroku z omeškania konanie zastavil a vo zvyšku žalobu zamietol. Proti

tomuto rozsudku (v jeho zamietajúcej časti) podala sťažovateľka odvolanie. Na základe

sťažovateľkou podaného odvolania Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „odvolací súd“)

rozsudkom sp. zn. z 21. februára 2008 zmenil rozsudok súdu prvého stupňa

tak, že „žalovaná je povinná zaplatiť žalobkyni celkom sumu 637.200,- Sk do 15 dní od

právoplatnosti tohto rozsudku“, a vo zvyšnej zamietajúcej časti odvolaním napadnutý

rozsudok potvrdil. Z doložky právoplatnosti vyznačenej na rozsudku okresného súdu

vyplýva, že tento rozsudok v spojení s rozsudkom odvolacieho súdu nadobudol

právoplatnosť 10. septembra 2008 a vykonateľnosť 26. septembra 2008.

Po doručení rozsudku odvolacieho súdu sa sťažovateľka domáhala zaplatenia

judikovanej pohľadávky v sume 637 200 Sk, pretože považovala tento rozsudok za

vykonateľný v celom rozsahu, teda v sume 637 200 Sk. Sťažovateľka podala 23. apríla 2009

návrh na vykonanie exekúcie, pretože podľa jej slov žalovaná ani vedľajší účastník

dobrovoľne nesplnili povinnosť vyplývajúcu z vykonateľného rozsudku odvolacieho súdu.

Žalovaná ako povinná v exekučnom konaní podala proti prebiehajúcej exekúcii námietky,

ktoré odôvodnila tým, že z vykonateľného rozsudku odvolacieho súdu jej vyplýva

povinnosť zaplatiť len sumu 7 200 Sk, pretože sumu 630 000 Sk uhradil za ňu vedľajší

účastník ešte v roku 2005. Žalovaná zároveň podala návrh na opravu a odklad

vykonateľnosti rozsudku odvolacieho súdu, ktorý bol uznesením sp. zn.

z 1. februára 2010 zamietnutý. O námietkach proti exekúcii rozhodol okresný súd

uznesením č. k. -117 z 10. novembra 2009 tak, že námietkam povinnej

vyhovel a povolil odklad exekúcie do právoplatnosti rozhodnutia o námietkach a súčasne

zamietol návrh povinnej na zastavenie exekúcie. Krajský súd uznesením č. k.

-156 z 25. januára 2011 rozhodnutie okresného súdu v časti, v ktorej

vyhovel námietkam povinnej proti exekúcii, potvrdil. Následne okresný súd uznesením č. k.

-182 z 20. mája 2011 exekúciu zastavil.

Sťažovateľka v odôvodnení sťažnosti v podstatnom uviedla:

„Tým, že porušovateľ v prvom rade exekúciu zastavil a voči uzneseniu porušovateľa

v prvom rade nie je prípustné odvolanie, došlo k porušeniu práva sťažovateľky na súdnu

ochranu podľa SR a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 Dohovoru, pretože konaním porušovateľa v prvom i druhom rade bola sťažovateľke

zmarená možnosť domáhať sa výkonu rozhodnutia na základe právoplatného

a vykonateľného rozhodnutia. K tomuto zmareniu práva sťažovateľky došlo nesprávnym

postupom oboch odporcov vo veci rozhodovania o námietkach voči exekúcii, ako i konaním

porušovateľa v druhom rade, ktorý exekúciu zastavil, hoci je nesporné, že právoplatným

a vykonateľným rozhodnutím Krajského súdu Bratislava sp. zn. -149 zo dňa

21.2.2008, bola odporkyňa zaviazaná zaplatiť sťažovateľke sumu 637.200,- Sk a tento

záväzok odporkyne, ktorý existoval ku dňu 21.2.2008, bol vysporiadaný len v časti 7.200,-

Sk. ... sťažovateľka ani po právoplatnosti súdneho rozhodnutia sa nemôže domáhať súdnej

ochrany a priznané nároky uplatniť v exekučnom konaní. ... Práva sťažovateľky na výkon

rozhodnutia podľa právoplatného a vykonateľného rozsudku, v zmysle výrokovej časti sú

práve postupom porušovateľov zmarené...“

Podľa názoru sťažovateľky „Porušovatelia nemôžu svojím postupom opravovať

prípadné chybné rozhodnutia súdov z vlastného podnetu, ale výlučne na návrh niektorého

z účastníkov konania. Rovnako v návrhových konaniach, v ktorých sa výlučne vyžaduje

aktivita účastníkov konania, a prípadná pasivita je na ujmu toho, kto sa ochrany svojich

práv nedomáha, nemôžu súdy ako nestranný a nezávislý orgán... suplovať aktivitu

účastníkov konania, či už by im rozhodnutie bolo na prospech alebo neprospech.“.

Sťažovateľka tiež žiadala priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume

10 000 € ako náhradu nemajetkovej ujmy, čo odôvodnila takto:

„... postup porušovateľov vyvoláva u sťažovateľky pocit krivdy, právnej neistoty,

nedôveru v rozhodovaciu činnosť súdov, popiera jej základné práva a slobody a má pocit,

že v jej prípade konanie porušovateľov vykazuje znaky porušenia nezávislosti a nestrannosti

súdu a sťažovateľka postup porušovateľov vníma ako prejav arogancie súdnej moci, ktorým

došlo k zmareniu vymožiteľnosti jej pohľadávky. ... Sťažovateľka poukazuje i na tú

skutočnosť, že nárok, ktorý jej bol priznaný, zaniká smrťou, pretože ide o osobnostný nárok,

a konanie porušovateľov vidí z tohto pohľadu za ešte závažnejšie...“

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vydal tento

nález:

„1. Porušovateľ v prvom rade - Okresný súd Dunajská Streda v konaní vedenom pod

sp. zn. porušil základné právo sťažovateľky:

- domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom

a nestrannom súde podľa článku 46 ods. 1 SR, ako aj práva podľa článku 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd.

2. Porušovateľ v druhom rade - Krajský súd Trnava v konaní vedenom pod sp. zn.

porušil základné právo sťažovateľky:

- domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom

a nestrannom súde podľa článku 46 ods. 1 SR, ako aj práva podľa článku 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd

3. Rozhodnutia porušovateľa v prvom rade:

- uznesenie -182 zo dňa 20.5.2011;

- uznesenie -117 zo dňa 10.11.2009

a

rozhodnutie porušovateľa v druhom rade

- uznesenie sp. zn. -156 zo dňa 25.1.2011

sa zrušujú a vec sa vracia na nové prejednanie a rozhodnutie.

4. Sťažovateľke sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 10.000,-€,

ktoré sú povinní spoločne a nerozdielne uhradiť porušovatelia v prvom a druhom rade...

5. Porušovatelia v prvom a druhom rade sú povinní spoločne a nerozdielne uhradiť

sťažovateľke trovy konania vo výške 305,84 €... k rukám advokátky JUDr. E. B...“

Ústavný súd predovšetkým poukazuje na nesprávne označenie spisovej značky

konania vedeného krajským súdom v bode 2 petitu sťažnosti, v ktorom sťažovateľka

uviedla, že k porušeniu jej práv malo dôjsť postupom krajského súdu „v konaní vedenom

pod sp. zn. “. Z obsahu sťažnosti a jej príloh však vyplýva, že pod uvedenou

spisovou značkou prebiehalo konanie pred Krajským súdom v Bratislave vo veci odvolania

sťažovateľky proti meritórnemu rozsudku Okresného súdu Bratislava III. Z obsahu

sťažnostných námietok sťažovateľky však nepochybne vyplýva nespokojnosť s postupom

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a s postupom krajského súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. , v ktorých označené súdy rozhodovali

o námietkach povinnej proti exekúcii a následne o zastavení exekúcie. Nesprávne označenie

spisovej značky konania vedeného krajským súdom preto ústavný súd považoval za zrejmú

nesprávnosť a vychádzajúc z obsahu relevantnej argumentácie sťažovateľky a označenia

porušovateľov v záhlaví sťažnosti a v jej petite vymedzil predmet konania pred ústavným

súdom uvedením správnej sp. zn. tak, ako to je uvedené v záhlaví tohto

uznesenia.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva zaručeného v čl. 46

ods. 1 a práva zaručeného v dohovoru postupom okresného súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uzneseniami z 10. novembra 2009

a 20. mája 2011 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 25. januára 2011. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je

nesúhlas sťažovateľky s postupom exekučných súdov, ktoré v rámci exekúcie vecne

posúdili námietky povinnej ako dôvodné a vyhoveli im. Okresný súd následne exekúciu

zastavil, čím podľa sťažovateľky zmaril jej právo domáhať sa núteného výkonu

rozhodnutia.

1. Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej

podanie v lehote ustanovenej v . Táto lehota je

dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo

upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa,

keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty

je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25

ods. 2 ). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom

ustanovenej lehoty neumožňuje zmeškanie tejto lehoty odpustiť

( ).

Ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil právny názor,

že sťažnosť podľa nemožno považovať za časovo neobmedzený

právny prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd (, ,

, , ).

Podľa zistenia ústavného súdu uznesenie okresného súdu č. k. -117

z 10. novembra 2009, ktorým okresný súd vyhovel námietkam povinnej proti exekúcii

a povolil odklad exekúcie do právoplatnosti rozhodnutia o námietkach, v spojení

s uznesením krajského súdu č. k. -156 z 25. januára 2011 nadobudlo

právoplatnosť 28. februára 2011. Sťažnosť sťažovateľky doručená ústavnému súdu

5. augusta 2011 (resp. podaná na poštovú prepravu 2. augusta 2011) je tak vo vzťahu

k označeným rozhodnutiam podaná zjavne po uplynutí lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3

. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto

časti už pri jej predbežnom prerokovaní odmietol ako oneskorene podanú podľa § 25 ods. 2

.

2. Sťažnosť sťažovateľky, ktorou namieta porušenie označených práv postupom

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 20. mája

2011, ktorým okresný súd exekúciu vedenú na podklade rozsudku odvolacieho súdu

zastavil, je podľa názoru ústavného súdu zjavne neopodstatnená.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Zo sťažnosti vyplýva, že porušenie základného práva sťažovateľky zaručeného

v a práva zaručeného v dohovoru spočíva v jej nesúhlase

s právnym názorom okresného súdu, ktorým okresný súd po právoplatnosti rozhodnutia,

ktorým sa vyhovelo námietkam povinnej, exekúciu zastavil.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd už vo vzťahu k a dohovoru uviedol, že

formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom predpise

Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym

režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného dôvodu preto

v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

K uplatneniu práva na súdnu ochranu podľa dochádza vtedy, ak

príslušný zákon umožňuje, aby sa právnická osoba alebo fyzická osoba domáhala svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde. Tohto práva sa však možno domáhať v súlade

s len v medziach zákonov, ktoré ustanovenia vykonávajú

(). Právo na súdnu ochranu nie je absolútne, ale v záujme zaistenia najmä

právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha obmedzeniam, resp. podmienkam

vyplývajúcim z ustanovení zákonov upravujúcich v súlade s podmienky

jeho výkonu (m. m. ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri

uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani

právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže

stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa

všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis ,

, ).

Ústavný súd v tomto konaní preto skúmal, či účinky výkonu právomoci okresného

súdu v súvislosti s jeho rozhodovaním o zastavení exekúcie sú v súlade označeným článkom

a dohovoru.

Z odôvodnenia namietaného uznesenia okresného súdu vyplýva, že okresný súd

exekúciu zastavil podľa

Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene

a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“),

podľa ktorého súd exekúciu zastaví, ak je rozhodnutie, ktorým sa námietkam vyhovelo,

právoplatné. Uznesením okresného súdu č. k. -117 z 10. novembra 2009

exekučný súd vyhovel námietkam povinnej proti exekúcii a povolil jej odklad

do právoplatnosti rozhodnutia o námietkach. Krajský súd na základe sťažovateľkou

podaného odvolania uznesením č. k. -156 z 25. januára 2011 uznesenie

okresného súdu v časti, v ktorej vyhovel námietkam, potvrdil. Keďže predmetné uznesenie

krajského súdu nadobudlo právoplatnosť 28. februára 2011, okresný súd exekúciu zastavil.

Z ustanovenia § 50 ods. 5 Exekučného poriadku vyplýva povinnosť exekučného súdu

ex offo zastaviť exekúciu na základe splnenia zákonného predpokladu, ktorým je

právoplatné uznesenie o vyhovení námietkam proti exekúcii. Vzhľadom na citované

ustanovenie je exekučný súd v konaní o zastavení exekúcie viazaný už vyriešenou právnou

otázkou dôvodnosti podaných námietok a neposudzuje opätovne dôvody, ktoré viedli

k vyhoveniu námietkam proti exekúcii. Opätovnému posúdeniu dôvodnosti námietok bráni

aj materiálna stránka právoplatnosti súdneho rozhodnutia (v tomto prípade rozhodnutia

o vyhovení námietkam), ktorá spočíva v záväznosti výroku rozhodnutia a jeho zásadnej

nezmeniteľnosti prejavujúcej sa v prekážke brániacej novému prejednaniu veci

(impedimentum rei iudicatae). Dôsledkom tejto vlastnosti súdneho rozhodnutia je

nemožnosť preskúmania jeho vecnej správnosti v rámci konania o zastavenie exekúcie.

Zastavenie exekúcie podľa § 50 ods. 5 Exekučného poriadku je obligatórnym následkom

procesu námietkového konania, v ktorom sa námietkam vyhovelo. Preto postup okresného

súdu, ktorý rozhodol o zastavení exekúcie s obmedzením sa na konštatovanie, že námietkam

povinnej bolo právoplatne vyhovené, považuje ústavný súd za súladný so zákonom, a teda

za ústavne akceptovateľný.

Po oboznámení sa s obsahom namietaného uznesenia okresného súdu ústavný súd

konštatuje, že postup okresného súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru nemožno

považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Z rozhodnutia okresného súdu

nevyplýva jednostrannosť alebo taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných

právnych predpisov (v tomto prípade § 50 ods. 5 Exekučného poriadku), ktorá by bola

popretím ich podstaty či zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom

okresného súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti

alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho

právny názor svojím vlastným.

V súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s namietaným postupom

okresného súdu ústavný súd ďalej konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu a inú

právnu ochranu podľa nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať

očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade

so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné

kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade ústavný súd

nemá dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia

základných práv (obdobne napr. , ).

Ústavný súd na základe uvedeného konštatuje, že medzi namietaným rozhodnutím

okresného súdu a právami podľa a podľa dohovoru, ktorých

porušenie sťažovateľka v sťažnosti namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by

signalizovala možné porušenie týchto práv, preto prichádzalo do úvahy odmietnutie

sťažnosti v tejto časti podľa z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa ďalšími návrhmi

sťažovateľky uplatnenými v jej sťažnosti už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. decembra 2011