Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 8 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (13)II. ÚS 586/2011
PDF · 223.54 KB
No categories available
II. ÚS 586/2011
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. decembra
2011 predbežne prerokoval sťažnosť M. F., B., zastúpenej advokátkou JUDr. E. B., B., vo
veci namietaného porušenia základného práva domáhať sa zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Dunajská Streda v konaní vedenom pod
sp. zn. 12 Er 602/2009 a jeho uzneseniami z 10. novembra 2009 a 20. mája 2011
a postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 24 CoE 31/2010 a jeho
uznesením z 25. januára 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. F. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. augusta 2011
doručená sťažnosť M. F., B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie
základného práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom
a nestrannom súde zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Dunajská Streda
(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 12 Er 602/2009 a jeho uzneseniami
z 10. novembra 2009 a 20. mája 2011 a postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len
„krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 24 CoE 31/2010 a jeho uznesením
z 25. januára 2011. Sťažnosť bola podaná na poštovú prepravu 2. augusta 2011.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že sťažovateľka bola účastníčkou konania
vedeného Okresným súdom Bratislava III pod sp. zn. 10 C 138/01, v ktorom sa
v procesnom postavení žalobkyne domáhala voči L. S., B. (ďalej len „žalovaná“ alebo
„povinná“), za účasti S. ako vedľajšieho účastníka na strane žalovanej (ďalej len „vedľajší
účastník“), zaplatenia peňažnej sumy z titulu náhrady škody na zdraví. Okresný súd
Bratislava III vo veci meritórne rozhodol rozsudkom sp. zn. 10 C 138/2001 zo 17. mája
2005 tak, že zaviazal žalovanú zaplatiť sťažovateľke sumu 630 000 Sk a trovy konania,
v časti uplatneného úroku z omeškania konanie zastavil a vo zvyšku žalobu zamietol. Proti
tomuto rozsudku (v jeho zamietajúcej časti) podala sťažovateľka odvolanie. Na základe
sťažovateľkou podaného odvolania Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „odvolací súd“)
rozsudkom sp. zn. 8 Co 491/2005 z 21. februára 2008 zmenil rozsudok súdu prvého stupňa
tak, že „žalovaná je povinná zaplatiť žalobkyni celkom sumu 637.200,- Sk do 15 dní od
právoplatnosti tohto rozsudku“, a vo zvyšnej zamietajúcej časti odvolaním napadnutý
rozsudok potvrdil. Z doložky právoplatnosti vyznačenej na rozsudku okresného súdu
vyplýva, že tento rozsudok v spojení s rozsudkom odvolacieho súdu nadobudol
právoplatnosť 10. septembra 2008 a vykonateľnosť 26. septembra 2008.
Po doručení rozsudku odvolacieho súdu sa sťažovateľka domáhala zaplatenia
judikovanej pohľadávky v sume 637 200 Sk, pretože považovala tento rozsudok za
vykonateľný v celom rozsahu, teda v sume 637 200 Sk. Sťažovateľka podala 23. apríla 2009
návrh na vykonanie exekúcie, pretože podľa jej slov žalovaná ani vedľajší účastník
dobrovoľne nesplnili povinnosť vyplývajúcu z vykonateľného rozsudku odvolacieho súdu.
Žalovaná ako povinná v exekučnom konaní podala proti prebiehajúcej exekúcii námietky,
ktoré odôvodnila tým, že z vykonateľného rozsudku odvolacieho súdu jej vyplýva
povinnosť zaplatiť len sumu 7 200 Sk, pretože sumu 630 000 Sk uhradil za ňu vedľajší
účastník ešte v roku 2005. Žalovaná zároveň podala návrh na opravu a odklad
vykonateľnosti rozsudku odvolacieho súdu, ktorý bol uznesením sp. zn. 8 Co 491/2005
z 1. februára 2010 zamietnutý. O námietkach proti exekúcii rozhodol okresný súd
uznesením č. k. 12 Er 602/2009-117 z 10. novembra 2009 tak, že námietkam povinnej
vyhovel a povolil odklad exekúcie do právoplatnosti rozhodnutia o námietkach a súčasne
zamietol návrh povinnej na zastavenie exekúcie. Krajský súd uznesením č. k.
24 CoE 31/2010-156 z 25. januára 2011 rozhodnutie okresného súdu v časti, v ktorej
vyhovel námietkam povinnej proti exekúcii, potvrdil. Následne okresný súd uznesením č. k.
12 Er 602/2009-182 z 20. mája 2011 exekúciu zastavil.
Sťažovateľka v odôvodnení sťažnosti v podstatnom uviedla:
„Tým, že porušovateľ v prvom rade exekúciu zastavil a voči uzneseniu porušovateľa
v prvom rade nie je prípustné odvolanie, došlo k porušeniu práva sťažovateľky na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru, pretože konaním porušovateľa v prvom i druhom rade bola sťažovateľke
zmarená možnosť domáhať sa výkonu rozhodnutia na základe právoplatného
a vykonateľného rozhodnutia. K tomuto zmareniu práva sťažovateľky došlo nesprávnym
postupom oboch odporcov vo veci rozhodovania o námietkach voči exekúcii, ako i konaním
porušovateľa v druhom rade, ktorý exekúciu zastavil, hoci je nesporné, že právoplatným
a vykonateľným rozhodnutím Krajského súdu Bratislava sp. zn. 8Co 491/2005-149 zo dňa
21.2.2008, bola odporkyňa zaviazaná zaplatiť sťažovateľke sumu 637.200,- Sk a tento
záväzok odporkyne, ktorý existoval ku dňu 21.2.2008, bol vysporiadaný len v časti 7.200,-
Sk. ... sťažovateľka ani po právoplatnosti súdneho rozhodnutia sa nemôže domáhať súdnej
ochrany a priznané nároky uplatniť v exekučnom konaní. ... Práva sťažovateľky na výkon
rozhodnutia podľa právoplatného a vykonateľného rozsudku, v zmysle výrokovej časti sú
práve postupom porušovateľov zmarené...“
Podľa názoru sťažovateľky „Porušovatelia nemôžu svojím postupom opravovať
prípadné chybné rozhodnutia súdov z vlastného podnetu, ale výlučne na návrh niektorého
z účastníkov konania. Rovnako v návrhových konaniach, v ktorých sa výlučne vyžaduje
aktivita účastníkov konania, a prípadná pasivita je na ujmu toho, kto sa ochrany svojich
práv nedomáha, nemôžu súdy ako nestranný a nezávislý orgán... suplovať aktivitu
účastníkov konania, či už by im rozhodnutie bolo na prospech alebo neprospech.“.
Sťažovateľka tiež žiadala priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume
10 000 € ako náhradu nemajetkovej ujmy, čo odôvodnila takto:
„... postup porušovateľov vyvoláva u sťažovateľky pocit krivdy, právnej neistoty,
nedôveru v rozhodovaciu činnosť súdov, popiera jej základné práva a slobody a má pocit,
že v jej prípade konanie porušovateľov vykazuje znaky porušenia nezávislosti a nestrannosti
súdu a sťažovateľka postup porušovateľov vníma ako prejav arogancie súdnej moci, ktorým
došlo k zmareniu vymožiteľnosti jej pohľadávky. ... Sťažovateľka poukazuje i na tú
skutočnosť, že nárok, ktorý jej bol priznaný, zaniká smrťou, pretože ide o osobnostný nárok,
a konanie porušovateľov vidí z tohto pohľadu za ešte závažnejšie...“
Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vydal tento
nález:
„1. Porušovateľ v prvom rade - Okresný súd Dunajská Streda v konaní vedenom pod
sp. zn. 12Er/602/2009 porušil základné právo sťažovateľky:
- domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom
a nestrannom súde podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR, ako aj práva podľa článku 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd.
2. Porušovateľ v druhom rade - Krajský súd Trnava v konaní vedenom pod sp. zn.
8 Co 491/2005 porušil základné právo sťažovateľky:
- domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom
a nestrannom súde podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR, ako aj práva podľa článku 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd
3. Rozhodnutia porušovateľa v prvom rade:
- uznesenie 12Er/602/2009-182 zo dňa 20.5.2011;
- uznesenie 12Er/602/2009-117 zo dňa 10.11.2009
a
rozhodnutie porušovateľa v druhom rade
- uznesenie sp. zn. 24 CoE/31/2010-156 zo dňa 25.1.2011
sa zrušujú a vec sa vracia na nové prejednanie a rozhodnutie.
4. Sťažovateľke sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 10.000,-€,
ktoré sú povinní spoločne a nerozdielne uhradiť porušovatelia v prvom a druhom rade...
5. Porušovatelia v prvom a druhom rade sú povinní spoločne a nerozdielne uhradiť
sťažovateľke trovy konania vo výške 305,84 €... k rukám advokátky JUDr. E. B...“
Ústavný súd predovšetkým poukazuje na nesprávne označenie spisovej značky
konania vedeného krajským súdom v bode 2 petitu sťažnosti, v ktorom sťažovateľka
uviedla, že k porušeniu jej práv malo dôjsť postupom krajského súdu „v konaní vedenom
pod sp. zn. 8 Co 491/2005“. Z obsahu sťažnosti a jej príloh však vyplýva, že pod uvedenou
spisovou značkou prebiehalo konanie pred Krajským súdom v Bratislave vo veci odvolania
sťažovateľky proti meritórnemu rozsudku Okresného súdu Bratislava III. Z obsahu
sťažnostných námietok sťažovateľky však nepochybne vyplýva nespokojnosť s postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 12 Er 602/2009 a s postupom krajského súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 24 CoE 31/2010, v ktorých označené súdy rozhodovali
o námietkach povinnej proti exekúcii a následne o zastavení exekúcie. Nesprávne označenie
spisovej značky konania vedeného krajským súdom preto ústavný súd považoval za zrejmú
nesprávnosť a vychádzajúc z obsahu relevantnej argumentácie sťažovateľky a označenia
porušovateľov v záhlaví sťažnosti a v jej petite vymedzil predmet konania pred ústavným
súdom uvedením správnej sp. zn. 24 CoE 31/2010 tak, ako to je uvedené v záhlaví tohto
uznesenia.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva zaručeného v čl. 46
ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 12 Er 602/2009 a jeho uzneseniami z 10. novembra 2009
a 20. mája 2011 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 24 CoE 31/2010
a jeho uznesením z 25. januára 2011. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je
nesúhlas sťažovateľky s postupom exekučných súdov, ktoré v rámci exekúcie vecne
posúdili námietky povinnej ako dôvodné a vyhoveli im. Okresný súd následne exekúciu
zastavil, čím podľa sťažovateľky zmaril jej právo domáhať sa núteného výkonu
rozhodnutia.
1. Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej
podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je
dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo
upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa,
keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty
je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom
ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť
(§ 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde).
Ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil právny názor,
že sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nemožno považovať za časovo neobmedzený
právny prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd (I. ÚS 33/02, II. ÚS 29/02,
III. ÚS 108/02, IV. ÚS 158/04, I. ÚS 218/06).
Podľa zistenia ústavného súdu uznesenie okresného súdu č. k. 12 Er 602/2009-117
z 10. novembra 2009, ktorým okresný súd vyhovel námietkam povinnej proti exekúcii
a povolil odklad exekúcie do právoplatnosti rozhodnutia o námietkach, v spojení
s uznesením krajského súdu č. k. 24 CoE 31/2010-156 z 25. januára 2011 nadobudlo
právoplatnosť 28. februára 2011. Sťažnosť sťažovateľky doručená ústavnému súdu
5. augusta 2011 (resp. podaná na poštovú prepravu 2. augusta 2011) je tak vo vzťahu
k označeným rozhodnutiam podaná zjavne po uplynutí lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3
zákona o ústavnom súde. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto
časti už pri jej predbežnom prerokovaní odmietol ako oneskorene podanú podľa § 25 ods. 2
2. Sťažnosť sťažovateľky, ktorou namieta porušenie označených práv postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 12 Er 602/2009 a jeho uznesením z 20. mája
2011, ktorým okresný súd exekúciu vedenú na podklade rozsudku odvolacieho súdu
zastavil, je podľa názoru ústavného súdu zjavne neopodstatnená.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Zo sťažnosti vyplýva, že porušenie základného práva sťažovateľky zaručeného
v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru spočíva v jej nesúhlase
s právnym názorom okresného súdu, ktorým okresný súd po právoplatnosti rozhodnutia,
ktorým sa vyhovelo námietkam povinnej, exekúciu zastavil.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Ústavný súd už vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru uviedol, že
formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise
Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym
režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto
v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 322/2010).
K uplatneniu práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy dochádza vtedy, ak
príslušný zákon umožňuje, aby sa právnická osoba alebo fyzická osoba domáhala svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde. Tohto práva sa však možno domáhať v súlade
s čl. 51 ústavy len v medziach zákonov, ktoré ustanovenia čl. 46 ústavy vykonávajú
(II. ÚS 14/01). Právo na súdnu ochranu nie je absolútne, ale v záujme zaistenia najmä
právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha obmedzeniam, resp. podmienkam
vyplývajúcim z ustanovení zákonov upravujúcich v súlade s čl. 46 ods. 4 ústavy podmienky
jeho výkonu (m. m. III. ÚS 331/04).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri
uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani
právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného
súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia
a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov
takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže
stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa
všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.
O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by
bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02,
Ústavný súd v tomto konaní preto skúmal, či účinky výkonu právomoci okresného
súdu v súvislosti s jeho rozhodovaním o zastavení exekúcie sú v súlade označeným článkom
ústavy a dohovoru.
Z odôvodnenia namietaného uznesenia okresného súdu vyplýva, že okresný súd
exekúciu zastavil podľa § 50 ods. 5 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995
Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene
a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“),
podľa ktorého súd exekúciu zastaví, ak je rozhodnutie, ktorým sa námietkam vyhovelo,
právoplatné. Uznesením okresného súdu č. k. 12 Er 602/2009-117 z 10. novembra 2009
exekučný súd vyhovel námietkam povinnej proti exekúcii a povolil jej odklad
do právoplatnosti rozhodnutia o námietkach. Krajský súd na základe sťažovateľkou
podaného odvolania uznesením č. k. 24 CoE 31/2010-156 z 25. januára 2011 uznesenie
okresného súdu v časti, v ktorej vyhovel námietkam, potvrdil. Keďže predmetné uznesenie
krajského súdu nadobudlo právoplatnosť 28. februára 2011, okresný súd exekúciu zastavil.
Z ustanovenia § 50 ods. 5 Exekučného poriadku vyplýva povinnosť exekučného súdu
ex offo zastaviť exekúciu na základe splnenia zákonného predpokladu, ktorým je
právoplatné uznesenie o vyhovení námietkam proti exekúcii. Vzhľadom na citované
ustanovenie je exekučný súd v konaní o zastavení exekúcie viazaný už vyriešenou právnou
otázkou dôvodnosti podaných námietok a neposudzuje opätovne dôvody, ktoré viedli
k vyhoveniu námietkam proti exekúcii. Opätovnému posúdeniu dôvodnosti námietok bráni
aj materiálna stránka právoplatnosti súdneho rozhodnutia (v tomto prípade rozhodnutia
o vyhovení námietkam), ktorá spočíva v záväznosti výroku rozhodnutia a jeho zásadnej
nezmeniteľnosti prejavujúcej sa v prekážke brániacej novému prejednaniu veci
(impedimentum rei iudicatae). Dôsledkom tejto vlastnosti súdneho rozhodnutia je
nemožnosť preskúmania jeho vecnej správnosti v rámci konania o zastavenie exekúcie.
Zastavenie exekúcie podľa § 50 ods. 5 Exekučného poriadku je obligatórnym následkom
procesu námietkového konania, v ktorom sa námietkam vyhovelo. Preto postup okresného
súdu, ktorý rozhodol o zastavení exekúcie s obmedzením sa na konštatovanie, že námietkam
povinnej bolo právoplatne vyhovené, považuje ústavný súd za súladný so zákonom, a teda
za ústavne akceptovateľný.
Po oboznámení sa s obsahom namietaného uznesenia okresného súdu ústavný súd
konštatuje, že postup okresného súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru nemožno
považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Z rozhodnutia okresného súdu
nevyplýva jednostrannosť alebo taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných
právnych predpisov (v tomto prípade § 50 ods. 5 Exekučného poriadku), ktorá by bola
popretím ich podstaty či zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom
okresného súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti
alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho
právny názor svojím vlastným.
V súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s namietaným postupom
okresného súdu ústavný súd ďalej konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu a inú
právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať
očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade
so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné
kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade ústavný súd
nemá dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia
základných práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).
Ústavný súd na základe uvedeného konštatuje, že medzi namietaným rozhodnutím
okresného súdu a právami podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých
porušenie sťažovateľka v sťažnosti namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by
signalizovala možné porušenie týchto práv, preto prichádzalo do úvahy odmietnutie
sťažnosti v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa ďalšími návrhmi
sťažovateľky uplatnenými v jej sťažnosti už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. decembra 2011