Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 99/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. februára 2018 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Miroslava Duriša predbežne prerokoval sťažnosť

, , zastúpeného advokátkou doc. JUDr. Máriou

Srebalovou, PhD., Námestie hraničiarov 9, Bratislava, ktorou namieta porušenie základného

práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 22. júna 2017, a takto

rozhodol:

Sťažnosť , o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. októbra 2017

doručená sťažnosť , (ďalej len

„sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou doc. JUDr. Máriou Srebalovou, PhD., Námestie

hraničiarov 9, Bratislava, ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu

podľa (ďalej len „“) a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší

súd“) sp. zn. z 22. júna 2017 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľ bol účastníkom

konania vedeného Okresným súdom Pezinok (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.

5 C 1224/2008 v procesnom postavení žalobcu, ktorý sa žalobou proti obchodnej

spoločnosti Markíza – Slovakia, spol. s r. o. (ďalej len „žalovaná“), domáhal v konaní

o ochranu osobnosti náhrady nemajetkovej ujmy, ktorá mu vznikla v dôsledku odvysielania

nepravdivých výrokov o sťažovateľovi v hlavných spravodajských reláciách televízie

Markíza 8. decembra 2003.

Okresný súd rozsudkom sp. zn. z 25. novembra 2011 (ďalej len

„rozsudok z 25. novembra 2011“) priznal žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy v sume

6 638,78 €. V dôsledku žalovanou podaného odvolania však Krajský súd v Bratislave (ďalej

len „krajský súd“) uznesením sp. zn. z 19. septembra 2013 zrušil rozsudok

okresného súdu z 25. novembra 2011 a vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie.

Okresný súd následne rozsudkom sp. zn. z 20. mája 2015 žalobu sťažovateľa

zamietol a žalovanej priznal náhradu trov konania v sume 2 575,30 €. O odvolaní

sťažovateľa proti označenému rozhodnutiu okresného súdu rozhodol krajský súd rozsudkom

sp. zn. z 18. februára 2016 (ďalej len „rozsudok z 18. februára 2016“),

ktorým rozhodnutie prvostupňového súdu potvrdil ako vecne správne. Proti rozsudku

krajského súdu z 18. februára 2016 podal sťažovateľ dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší

súd napadnutým uznesením tak, že ho odmietol ako procesne neprípustné.

Sťažovateľ zdôrazňuje, že v právne identickej veci proti žalovanej obchodnej

spoločnosti sa pred Okresným súdom Bratislava III taktiež domáhal

náhrady nemajetkovej ujmy, pričom prvostupňový súd jeho žalobe vyhovel a rozsudkom

sp. zn. z 19. júna 2009 mu priznal náhradu nemajetkovej ujmy. Krajský súd

„napadnutý rozsudok Okresného súdu Bratislava III č. k. -292 potvrdil v prospech

žalobcu“.

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uvádza, že sa «domáhal doplnenia zápisnice

a uznesenia z pojednávania, ktoré sa konalo na Krajskom súde v Bratislave dňa 19. 09.

2013 listom žalobcu z 26. 02. 2014, kde sa domáhal doplnenia zápisnice z pojednávania

o text „Navrhovateľ uviedol, že v predchádzajúcom období už senát Krajského súdu

v Bratislave v spore o ochranu osobnosti proti odporcovi TV JOJ (MAC TV s. r. o.)

rozhodol v jeho prospech a zamietol odvolanie odporcu“. Krajský súd v Bratislave listom

z 11. 04. 2014 Spr. č. 2055/2014 žalobcovi oznámil, že doplnenie zápisnice z pojednávania

19. 09. 2013 ako aj uznesenia č. k. -390 bude rozhodnuté po vrátení spisu.

Krajský súd v Bratislave vo veci doplnenia zápisnice z pojednávania doteraz nerozhodol.

Sťažnosť bola odstúpená na priame vybavenie, ale vo veci doplnenia zápisnice a uznesenia

nebolo rozhodnuté.».

Sťažovateľ v sťažnosti tiež namieta, že krajský súd postupoval v rozpore

s vyjadrením obsiahnutým v spomínanom liste z 11. apríla 2014, keďže o doplnení

zápisnice z pojednávania doteraz nerozhodol. Aj napriek uvedenému krajský súd vo veci

konal a rozhodol. Následne najvyšší súd v reakcii na námietku sťažovateľa o nevyhnutnosti

dodržiavania jednoty rozhodovania všeobecných súdov v zásade identických veciach

dovolanie odmietol, pričom zdôraznil, že „tuzemský právny poriadok nepozná pravidlo

viazanosti senátu odvolacieho súdu právnym názorom vysloveným iným senátom toho

istého súdu“.

Sťažovateľ následne v sťažnosti poukazuje na judikatúru ústavného súdu

a Európskeho súdu pre ľudské práva týkajúcu sa nevyhnutnosti rešpektovania princípu

právnej istoty, neopomenuteľným komponentom ktorého je predvídateľnosť práva, a tým aj

rozhodovanie všeobecných súdov v identických veciach.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie o nej rozhodol nálezom, ktorým vysloví porušenie základného

práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu a citované

rozhodnutie najvyššieho súdu zruší a vec vráti najvyššiemu súdu na ďalšie konanie.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ tvrdí, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu došlo k porušeniu jeho

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva

podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno vidieť

zásadnú odlišnosť (m. m. ), a preto ich namietané porušenie možno

preskúmavať spoločne.

Z citovaného vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď

napadnutým postupom alebo napadnutým rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci

nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to

buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých

sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať

sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie (, tiež napr. , , ,

). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti

sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita

namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu

verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (,

m. m. ).

Sťažovateľova argumentácia, ktorou odôvodňuje porušenie svojho základného práva

podľa a práva podľa dohovoru napadnutým uznesením

najvyššieho súdu, ktorým bolo jeho dovolanie smerujúce proti rozsudku krajského súdu

z 18. februára 2016 odmietnuté ako neprípustné podľa § 447 písm. c) Civilného sporového

poriadku, sa sústreďuje primárne na arbitrárnosť rozhodnutia najvyššieho súdu ako

dovolacieho súdu. Sťažovateľ v dovolaní proti rozsudku krajského súdu z 18. februára 2016

namietal existenciu procesnej vady obsiahnutej v § 237 ods. 1 písm. f) Občianskeho

súdneho poriadku, podľa ktorej je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať

pred súdom. V dovolaní namietal, že odvolací súd svoje rozhodnutie riadnym spôsobom

neodôvodnil, pričom osobitne argumentoval nerešpektovaním princípov právnej istoty

a predvídateľnosti súdnych rozhodnutí, ku ktorým malo dôjsť tým, že odvolací súd sa

nevysporiadal s iným rozhodnutím odvolacieho súdu, ktorým bolo obdobnej žalobe

sťažovateľa vyhovené.

Vychádzajúc z obsahu sťažnosti ústavný súd v rámci predbežného prerokovania

podrobil napadnuté uznesenie najvyššieho súdu prieskumu z ústavne významných hľadísk,

pričom sa sústredil na posúdenie, či sa najvyšší súd ústavne akceptovateľným spôsobom

vysporiadal s dovolacou námietkou sťažovateľa, ktorou odôvodňoval prípustnosť dovolania

pre existenciu vady odvolacieho konania v súlade s (v relevantnom čase platným

a účinným) .

V súvislosti s preskúmavaním napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ústavný súd

poukazuje v prvom rade na svoju ustálenú judikatúru, v ktorej opakovane zdôrazňuje, že

otázka posúdenia, či sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie

konanie, patrí v zásade do výlučnej právomoci najvyššieho súdu, nie do právomoci

ústavného súdu. Otázka posúdenia prípustnosti dovolania je vo svojej podstate otázkou

zákonnosti a spôsob jej riešenia sám osebe nemôže viesť k záveru o porušení sťažovateľom

označených práv (napr. ).

Ústavný súd ešte pred preskúmaním odôvodnenia napadnutého uznesenia

najvyššieho súdu považuje za potrebné poznamenať, že vzhľadom na skutočnosť, že

sťažovateľ namieta vo svojej sťažnosti len rozhodnutie dovolacieho súdu (a nie aj zrušujúce

uznesenie krajského súdu sp. zn. z 19. septembra 2013, ktoré si ústavný súd

zaobstaral a aspoň rámcovo aj preskúmal, pozn.) sa úloha ústavného súdu (viazaného

v zmysle ) v tomto konaní obmedzila len na posúdenie,

či sa najvyšší súd ako dovolací súd v odôvodnení napadnutého uznesenia ústavne

akceptovateľným spôsobom vysporiadal s otázkou „(ne)prítomnosti“ dovolacích dôvodov,

ktoré sťažovateľ uplatnil vo svojom dovolaní, čo tvorí aj podstatu jeho sťažnostnej

argumentácie predloženej ústavnému súdu.

Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia vo vzťahu k sťažovateľom

namietanej vade zmätočnosti dovolaním napadnutého rozhodnutia krajského súdu pre jeho

nedostatočné odôvodnenie poukázal predovšetkým na stanovisko prijaté na zasadnutí

občiansko-právneho kolégia najvyššieho súdu, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky

pod č. R 2/2016. Právna veta označeného stanoviska občiansko-právneho kolégia

najvyššieho súdu znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle

. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie

rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu,

môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f)

.“

Po preskúmaní na vec sa vzťahujúceho spisového materiálu najvyšší súd dospel

k záveru, že nie sú dané podmienky pre uplatnenie druhej časti právnej vety citovaného

stanoviska. V konkrétnostiach najvyšší súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého

uznesenia uviedol:

„Dovolaním napádaný rozsudok totiž uvádza skutkový stav, ktorý považoval odvolací

súd za rozhodujúci, stanoviská účastníkov konania (dnes strán sporu - pozn. najvyššieho

súdu) k prerokúvanej veci, výsledky vykonaného dokazovania, obsah odvolaní i právne

predpisy, z ktorých vyvodil svoje právne názory vysvetlené v odôvodnení. Treba mať pritom

na pamäti, že konanie pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok

a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich

organickú (kompletizujúcu) jednotu.

V špecifickom prípade postupu odvolacieho súdu, predpokladaného ustanoveniami

a (použitými aj odvolacím súdom v prejednávanej veci), bez

akejkoľvek zmeny inak prevzatými i do dnes platných ustanovení a

(podľa ktorých 1/ rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne; 2/ ak sa odvolací súd

v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení

obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne

doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody), je pritom

postačujúcim, ak odvolací súd v odôvodnení rozsudku iba poukáže na relevantné skutkové

zistenia a stručne zhrnie právne posúdenie veci; rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak

po obsahovej stránke zahŕňa aj odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie. Dopĺňanie

ďalších dôvodov na podporu argumentácie prvoinštančného súdu (zo strany súdu

odvolacieho) pritom v tomto prípade nie je pravidlom (ale naopak výnimkou) a spravidla

ani nebude možným, ak súd prvej inštancie odvolaciemu súdu (povedané obrazne) buď

vezme vietor z plachiet - tým, že sa v rámci odôvodňovania svojho rozhodnutia, neskôr

podrobovaného prieskumu v odvolacom konaní, sám objektívne uspokojivým spôsobom

vyporiada so všetkými relevantnými (právne významnými) argumentmi všetkých účastníkov

konania a ani odvolanie neprinesie nič iné, než polemiku s takýmito jeho úvahami, alebo

pôjde o prípad viazanosti súdu prvej inštancie skôr vysloveným názorom odvolacieho súdu

v spojitosti s nedostatkom dôvodov odvolacieho súdu pre dopĺňanie jeho skoršej

argumentácie. Ak naopak odvolací súd túto možnosť mať bude a rozhodne sa ju aj využiť, z

pohľadu možného odňatia účastníkom možnosti konať pred súdom takýmto jeho postupom

môže byť významným len to, či sa jeho doplňujúca argumentácia nedostane do takého stretu

s argumentáciou prvoinštančného súdu, pri ktorom by už boli namieste úvahy

o prekvapivosti záverov odvolacieho súdu alebo iné úvahy o správnosti ním zvoleného

postupu. O prípad takéhoto stretu ale v tejto veci nešlo. Právo na určitú kvalitu súdneho

konania, ktorej súčasťou je aj právo strany na dostatočné odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Z práva na spravodlivé

súdne konanie vyplýva totiž aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami,

argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre

rozhodnutie (). Štruktúru práva na odôvodnenie rozsudku v rozhodnom období

rámcovo upravoval , ten primerane platil aj na rozhodnutia vydané

v procesnej forme uznesení ( ) a obe takéto normy sa uplatňovali aj

v odvolacom konaní ( ); odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom

konaní však nemá (nemusí) odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom

prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní,

zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia,

ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (). Právo na riadne odôvodnenie

súdneho rozhodnutia neznamená, že súd musí dať podrobnú odpoveď na každý argument

strany konania, keď z odôvodnenia rozhodnutia musia byť zrejmé len všetky pre

rozhodnutie podstatné skutočnosti objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia (II.

ÚS 76/07). Dovolateľ preto nedôvodne argumentoval, že rozsudok odvolacieho súdu je

nepreskúmateľný; pričom za vadu konania v zmysle v žiadnom

prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa

predstáv účastníka; ale len to, že ho neodôvodnil objektívne uspokojivým spôsobom (čo ale

nebol tento prípad).“

V kontexte sťažovateľovej špecifickej argumentácie, ktorou odôvodňuje porušenie

princípu právnej istoty a predvídateľnosti súdneho rozhodnutia, ústavný súd poukazujúc

na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva zdôrazňuje, že rozdielna judikatúra

v skutkovo rovnakých, prípadne podobných veciach je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho

súdneho systému (v zásade každého súdneho systému, ktorý nie je založený

na precedensoch ako prameňoch práva). K rozdielnej judikatúre prirodzene dochádza aj

na úrovni najvyššej súdnej inštancie [pozri rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva

Beian v. Rumunsko (č. 1) zo 6. 12. 2007 a uznesenie ústavného súdu sp. zn.

z 22. októbra 2015].

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti už viackrát vyslovil, že

k imanentným znakom právneho štátu patrí neodmysliteľne aj princíp právnej istoty (napr.

), ktorého súčasťou je tiež požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú

otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď (napr. ,

a ). Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu

o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju

nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (m. m. ,

, ).

Obsahovým komponentom princípu právnej istoty je veľmi zjednodušene povedané

rovnaká odpoveď na právnu otázku za rovnakého alebo analogického skutkového stavu.

Z uvedeného zároveň vyplýva, že pokiaľ nie je splnená podmienka existencie rovnakého

alebo analogického skutkového stavu, nie je splnený základný predpoklad na to, aby

všeobecný súd na účel dodržania princípu právnej istoty a predvídateľnosti súdneho

rozhodnutia musel dať na určitú právnu otázku rovnakú odpoveď.

Najvyšší súd v napadnutom uznesení k špecifickej námietke sťažovateľa, ktorá podľa

jeho názoru odôvodňovala porušenie princípu právnej istoty, uviedol:

«... navzdory legitímnej požiadavke na jednotu rozhodovania súdov v identických

prípadoch tuzemský právny poriadok nepozná pravidlo viazanosti senátu odvolacieho súdu

právnym názorom vysloveným iným senátom toho istého súdu. Aj proces zjednocovania

rozchádzajúcej sa rozhodovacej praxe súdov bol v rozhodnom období až otázkou následnou

(otázka nájdenia rozhodnutí riešiacich rovnakú otázku rozdielne a hľadania medzi nimi

toho, ktoré má byť vzorom pre budúce rozhodovanie) a rekodifikácia procesného práva

priniesla na tomto poli zmenu prakticky len na dovolacom súde (inštitút veľkého senátu).

Rozdielnosť rozhodovania v zdanlivo identických prípadoch navyše môže mať svoj dôvod

a bez poznania konkrétnych skutkových okolností oboch (resp. aj viacerých) porovnávaných

prípadov nemožno prijať ani záver, že o identické prípady (skutkovo aj právne) naozaj ide.

Zvlášť v prípadoch namietaných zásahov do práva na ochranu osobnosti pritom platí aj

príslovečné, že „ak dvaja robia to isté, nemusí to byť naozaj to isté“ ( čím v diskutovanej

súvislosti treba rozumieť to, že i uchopenie témy počinov žalobcu koncom roka 2003 tým-

ktorým prostriedkom masovej komunikácie zjavne muselo vykazovať rozdiely

determinované prinajmenšom rozdielnosťou autorov príspevkov a im vlastných spôsobov

spracovania témy, význam takýchto rozdielov rozhodne nemusel byť zanedbateľný a

nemožno vylúčiť, že práve v nich tkvel aj rozdielny výsledok jednotlivých konaní

iniciovaných žalobcom).»

V nadväznosti na citované ústavný súd konštatuje, že podstatou rozhodovania

vo väčšine právnych sporov týkajúcich sa ochrany osobnosti je hľadanie vyváženého

vzťahu medzi garantovaným právom na ochranu cti, dôstojnosti či súkromia

na jednej strane a slobodou prejavu a právom na informácie na strane druhej, a to

prostredníctvom testu proporcionality založeného na hľadaní odpovedí na otázky KTO,

O KOM, ČO, KDE, KEDY a AKO v danom prípade „hovoril“, resp. uverejnil informáciu

(k tomu pozri napr. , , ).

Z citovanej časti napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že dovolací súd

s prihliadnutím na špecifické črty, ktorým sa konanie vo veci ochrany osobnosti vyznačuje

a zdôraznením rozdielnosti skutkových okolností, za ktorých k neoprávnenému zásahu

do osobnostných práv sťažovateľa malo dôjsť, formuloval záver, podľa ktorého boli

rozdielne rozhodnutia v predmetných veciach determinované predovšetkým rozdielnosťou

autorov inkriminovaných príspevkov v spravodajských reláciách TV Markíza a TV JOJ

a predovšetkým im vlastných spôsobov spracovania predmetných príspevkov, a preto podľa

najvyššieho súdu nemohlo rozsudkom krajského súdu z 18. februára 2016 dôjsť ani

k porušeniu právnej istoty (resp. predvídateľnosti súdnych rozhodnutí) a ani k naplneniu

dovolacieho dôvodu podľa .

Ústavný súd zastáva názor, že tento záver dovolacieho súdu je z ústavného hľadiska

udržateľný. V tejto súvislosti poznamenáva, že pre preukázanie identickosti skutkových

okolností a nevyhnutnosti aplikácie rovnakého právneho názoru v oboch prejednávaných

veciach by podľa jeho názoru nepostačovalo ani to, ak by bola krajským súdom

akceptovaná jeho všeobecne koncipovaná žiadosť o doplnenie zápisnice z pojednávania

odvolacieho súdu o text: „Navrhovateľ uviedol, že v predchádzajúcom období už senát

Krajského súdu v Bratislave v spore o ochranu osobnosti proti odporcovi TV JOJ (MAC TV

s. r. o.) rozhodol v jeho prospech a zamietol odvolanie odporcu.“ Takáto všeobecná

argumentácia bez bližšieho odôvodnenia podľa názoru ústavného súdu už na prvý pohľad

sama osebe nie je spôsobilá vytvoriť materiálny základ pre skutkové tvrdenie sťažovateľa

tak, aby na ich základe musel v jeho veci konajúci súd rozhodnúť podľa jeho predstáv.

Vychádzajúc z citovaného, ústavný súd zastáva názor, že najvyšší súd sa

v napadnutom uznesení ústavne konformným spôsobom zaoberal kľúčovou dovolacou

námietkou (založenou na nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorý

sa podľa sťažovateľa nevysporiadal s odôvodnením rozhodnutia odvolacieho súdu v jeho

inej veci, v ktorej rozhodol v jeho prospech, pozn.), ktorú sťažovateľ uplatnil vo svojom

dovolaní smerujúcom proti rozsudku krajského súdu z 18. februára 2016, pričom právne

závery, ktoré k nej zaujal, sú primeraným spôsobom odôvodnené a zodpovedajú obsahu

a zmyslu právnych noriem, ktoré najvyšší súd pri rozhodovaní o dovolaní aplikoval.

Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu je preto podľa názoru ústavného súdu z ústavného

hľadiska akceptovateľné a udržateľné a nesignalizuje takú príčinnú súvislosť medzi ich

obsahom a sťažovateľom označenými právami, ktorá by zakladala reálnu možnosť vysloviť

ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Ústavný súd poukazuje na to, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru nie je

povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného prostriedku uvádzané

sťažovateľom, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho

považovať za porušenie označeného základného práva podľa a práva podľa

dohovoru. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť posúdiť, či zákonné dôvody

prípustnosti alebo neprípustnosti podaného dovolania vôbec boli naplnené. Takýto postup

a rozhodnutie dovolacieho súdu výslovne umožňoval (a Civilný

sporový poriadok umožňuje), preto použitý spôsob v konkrétnom prípade nemožno

kvalifikovať ako odopretie prístupu sťažovateľa k súdnej ochrane v konaní o mimoriadnych

opravných prostriedkoch.

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú

podľa .

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími

návrhmi uplatnenými sťažovateľom.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. februára 2018