Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 694/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. októbra 2015

v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa)

a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť Základnej

organizácie Slovenského zväzu záhradkárov , a

, zastúpených advokátom JUDr. Petrom Arendackým,

, vo veci namietaného porušenia ich základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a podľa Listiny základných práv a slobôd

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo 6. novembra

2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Základnej organizácie Slovenského zväzu záhradkárov

a o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

28. februára 2014 faxom a 4. marca 2014 poštou doručená sťažnosť Základnej organizácie

Slovenského zväzu záhradkárov , a ,

(ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie základného

práva podľa (ďalej len „“) a podľa

ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

zo 6. novembra 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovatelia boli spolu s inými osobami

žalobcami v konaní vedenom pred Krajským súdom v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)

pod sp. zn. . Predmetom tohto konania bolo preskúmanie zákonnosti

rozhodnutia Krajského pozemkového úradu v Bratislave (ďalej aj „žalovaný“)

č. z 3. septembra 2009, ktorým žalovaný zamietol odvolanie

žalobcov a potvrdil rozhodnutie Obvodného pozemkového úradu

č. 15/07 TKA zo 14. augusta 2008, ktorým tento zamietol návrh

na vyporiadanie vlastníctva k pozemkom nachádzajúcim sa v špecifikovanej záhradkárskej

osade.

Sťažnosť sťažovateľov sa týka rozhodovania o náhrade trov konania pribratých

účastníkov.

V predmetnej veci rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. 168

z 5. mája 2011 tak, že žalobu žalobcov (medzi nimi aj sťažovateľov, pozn.) zamietol.

O trovách konania rozhodol podľa (ďalej

aj „OSP“) v spojení s tak, že priznal náhradu trov právneho zastúpenia

a zároveň vyčíslil tieto trovy, ktorých sa náhrada týkala.

Proti tomuto rozsudku podali odvolanie žalobcovia a tiež právna zástupkyňa

pribratých účastníkov konania.

O odvolaniach rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn.

z 23. mája 2012 tak, že rozsudok krajského súdu z 5. mája 2011 potvrdil vo veci samej.

2

V časti výroku o trovách rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Vo vymedzenej časti konanie o odvolaní zastavil.

Po vrátení veci rozhodol krajský súd uznesením č. k. 231

z 20. septembra 2012 tak, že pribratým účastníkom konania náhradu trov právneho

zastúpenia nepriznal.

Proti tomuto uzneseniu podali pribratí účastníci odvolanie, o ktorom rozhodol

najvyšší súd napadnutým uznesením zo 6. novembra 2013 tak, že uznesenie krajského súdu

z 20. septembra 2012 zmenil a žalobcov zaviazal povinnosťou spoločne a nerozdielne

nahradiť trovy právneho zastúpenia v prvostupňovom aj odvolacom konaní pribratým

účastníkom v špecifikovanom rozsahu.

Sťažovatelia v sťažnosti ďalej uvádzajú:

„V predmetnej veci Najvyšší súd SR bez bližšieho odôvodnenia správnosti takéhoto

postupu, zmenil rozhodnutie prvostupňového súdu o náhrade trov konania, v podstate

s jediným argumentom, a to, že prvostupňový súd bol názorom odvolacieho súdu viazaný.

Odvolací súd však ani v sťažnosťou napadnutom rozhodnutí, ani v predchádzajúcom

zrušujúcom rozhodnutí nijako nevysvetlil, prečo by zúčastnené osoby mali mať v prípade

úspechu v spore právo na náhradu konania.

Preskúmanie zákonnosti rozhodnutí a postupov správnych orgánov má samostatnú

povahu, preto aj správne súdnictvo má samostatnú povahu ( prvá veta ).

Konanie o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí a postupov podľa piatej časti Občianskeho

súdneho poriadku je špecifickým konaním. Z týchto dôvodov väčšina procesných inštitútov

je v správnom súdnictve upravená osobitne a odlišne od všeobecného súdnictva.

Použitie iných ustanovení prichádza do úvahy len

analogicky na základe ustanovenia prvá veta , podľa ktorého pre riešenie

otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti, sa použijú primerane ustanovenia prvej,

tretej a štvrtej časti tohto zákona.

Primeranosť znamená obdobné použitie, t. j. analogickú aplikáciu všeobecných

ustanovení , ustanovení o konaní v prvom stupni a ustanovení o opravných

prostriedkoch. Primeranosť použitia týchto ustanovení je limitovaná účelom a cieľom

správneho súdnictva ( ) a so zreteľom na tento účel ich treba aj aplikovať

a vykladať.

V správnom súdnictve v konaní o žalobách rozhoduje súd o náhrade trov konania

predovšetkým podľa , podľa ktorého ak mal žalobca úspech celkom alebo

sčasti, súd mu proti žalovanému prizná právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu trov

konania; môže tiež rozhodnúť, že sa náhrada trov celkom alebo sčasti neprizná,

ak sú na to dôvody hodné osobitného zreteľa.

Ide o osobitné ustanovenie, ktoré upravuje iba právo na náhradu trov konania

úspešného žalobcu a v odseku 1 v podstate vylučuje primerané použitie ,

hoci úspech v konaní sa u žalobcu posudzuje rovnako ako pri použití (NS SR

).

Z uvedeného je zrejmé, tak ako to konštatoval aj prvostupňový súd, že podľa § 250k

ods. 1 v konaní o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov

náhradu trov konania možno priznať len úspešnému žalobcovi.

V tejto súvislosti treba zdôrazniť aj ďalší záver judikatúry NS SR, a to že nemožno od

žalobcu spravodlivo žiadať, aby nahradil trovy vzniknuté účastníkovi, ktorého súd priberie

podľa veta druhá do konania, hoci žalobca jeho pribratie do konania sám

ovplyvniť nemohol. To platí obzvlášť v prejednávanej veci, v ktorej v skutočnosti nebol

žiaden dôvod na pribratie ďalších účastníkov do konania. Samotné súdne rozhodnutie

a prípadné zrušenie rozhodnutia správneho orgánu sa totiž nijako nemohlo dotknúť

hmotných práv týchto osôb, keď tieto by aj naďalej boli vlastníkmi predmetných pozemkov

a k zmene vo vlastníctve by mohlo dôjsť až v neskoršom priebehu správneho konania.

Za daného stavu a v danom štádiu správneho konania teda nemohli byť práva osôb,

ktoré súd pribral do konania, nijako dotknuté.

Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí uviedol, že vyššie uvedený právny názor

o nemožnosti priznania náhrady trov konania zúčastneným osobám nie je ustálenou

judikatúrou Najvyššieho súdu SR, ale poukázal aj na existenciu odlišného názoru

4

v rozhodovacej praxi NS SR. Sťažovatelia musia v tejto súvislostí namietať, že takéto

konštatovanie nie je spôsobilé riadne odôvodniť postup a rozhodnutie súdu, pretože

samotná skutočnosť, že existujú v rámci rozhodovacej praxe NS SR dva odlišné právne

názory, nemôže byť dôvodom pre rozhodnutie vo veci.“

Sťažovatelia poukazujú na judikatúru ústavného súdu (napr. ) a tiež

na relevantnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo veciach

Beian proti Rumunsku, Baranowski proti Poľsku a Sovtransavto Holding proti Ukrajine,

týkajúcich sa princípu právnej istoty pri rozhodovaní všeobecných súdov v skutkovo

a právne rovnakých alebo zhodných veciach, a tiež o možnosti vysloviť porušenie práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v prípade rozdielnej judikatúry najvyššej súdnej inštancie

v skutkovo zhodných, prípadne podobných veciach.

„Najvyšší súd SR tak svojou neurčitosťou v judikatúre rozhodol o uložení povinnosti

sťažovateľom, zatiaľ čo iným osobám nachádzajúcim sa v rovnakej situácii takáto povinnosť

uložená nebola. V súlade s právnym názorom Európskeho súdu pre ľudské práva teda

možno konštatovať, že ide o porušenie čl. 6 (1) Dohovoru.“

Na tomto základe sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd nálezom „o porušení

základných práv sťažovateľov garantovaných mu ,

čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd a uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 6. novembra 2013,

sp. zn. zrušil a vec vrátil súdu na ďalšie konanie“.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu

štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právom

alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého

ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (,

, ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani

právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a

aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o

6

ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať

predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa

všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O

arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis , I. ÚS

12/05, ).

Sťažovatelia vo svojej sťažnosti namietajú, že všeobecné súdy mali v konaní podľa

druhej hlavy piatej časti pri rozhodovaní o náhrade trov

konania aplikovať výlučne . Sťažovatelia argumentujú, že podľa tohto

ustanovenia môžu súdy priznať právo na náhradu trov konania len žalobcovi, ak mal úspech

v konaní. Táto špeciálna úprava vylučuje aplikáciu ustanovení tretej hlavy tretej časti

o trovách konania a ich náhrade.

Podľa účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná

náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi,

ktorý vo veci úspech nemal.

Podľa ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie

konanie a nové rozhodnutie, je súd prvého stupňa viazaný právnym názorom odvolacieho

súdu.

Podľa prvej vety pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené

v tejto časti, sa použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona.

Podľa súd aj bez návrhu uznesením priberie do konania účastníka

správneho konania, ktorého práva a povinnosti by mohli byť zrušením správneho

rozhodnutia dotknuté.

Podľa ak mal žalobca úspech celkom alebo sčasti, súd mu proti

žalovanému prizná právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu trov konania. Ak bolo

rozhodnutie správneho orgánu zrušené z dôvodu podľa § 250j ods. 3, súd žalobcovi prizná

úplnú náhradu trov konania. Môže tiež rozhodnúť, že sa náhrada trov celkom alebo sčasti

neprizná, ak sú na to dôvody hodné osobitného zreteľa.

Základnou zásadou uplatňovanou pri náhrade trov konania je zásada zodpovednosti

za výsledok (zásada úspechu). Účastník konania, ktorý v konaní uspel, má nárok na náhradu

trov tohto konania. Zásada zodpovednosti za výsledok (zásada úspechu) je vyjadrená

aj v . Je potrebné pripustiť, že toto ustanovenie výslovne neuvádza právo

na náhradu trov konania žalovaného v prípade neúspechu žalobcu. Zákonodarca zjavne

reflektoval na to, že žalovaným v tomto type konania bude správny orgán v zmysle § 244

ods. 2 , ktorého rozhodnutie alebo postup je predmetom prieskumu v systéme

správneho súdnictva.

Najvyšší súd v napadnutom uznesení zo 6. novembra 2013 zmenil uznesenie

krajského súdu z 20. septembra 2012 tak, že zaviazal žalobcov, medzi nimi aj sťažovateľov,

povinnosťou nahradiť trovy právneho zastúpenia pribratých účastníkov v prvostupňovom

aj odvolacom konaní. Vo svojom uznesení v prvom rade poukázal na odôvodnenie

uznesenia krajského súdu z 20. septembra 2012, pričom uviedol:

„Krajský súd v Bratislave uznesením č. k. zo dňa 20. 09. 2012

nepriznal pribratým účastníkom náhradu trov právneho zastúpenia. V odôvodnení uviedol,

že podľa .. možno v konaní o žalobách proti

rozhodnutiam a postupom správnych orgánov priznať náhradu trov konania len úspešnému

žalobcovi. Nemožnosť priznania náhrady trov konania úspešnému žalovanému,

resp. účastníkom konania, ktorých súd pribral do konania podľa § 250 ods. 1 veta druhá

, by síce mohla byť chápaná ako porušenie zásady rovnosti účastníkov konania,

avšak na druhej strane za súčasnej právnej úpravy nemožno od žalobcu spravodlivo žiadať,

aby nahradil trovy vzniknuté účastníkovi, ktorého súd musí do konania pribrať, hoci

žalobca jeho pribratie do konania nemohol sám ovplyvniť. Vychádzajúc z uvedených

8

zákonných ustanovení a zásad rozhodovania o trovách konania v správnom súdnictve

krajský súd pribratým účastníkom náhradu trov konania nepriznal a poukázal

aj na rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky napr. vo veciach sp. zn.

a .“

Najvyšší súd následne zhrnul obsah odvolaní, poukázal na a uviedol svoje

právne závery:

«Rozsudkom sp. zn. zo dňa 23. 05. 2012 Najvyšší súd Slovenskej

republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. zo dňa 05. 05. 2011

vo veci samej potvrdil a v časti výroku o trovách konania ho zrušil a vec vrátil krajskému

súdu na ďalšie konanie, pričom z odôvodnenia jasne vyplýva, že krajský súd vo svojom

rozhodnutí nesprávne vypočítal trovy konania: „Z rozhodnutia súdu prvého stupňa

nevyplýva, prečo pri posudzovaní náhrady trov konania priznal len 3 úkony právnej

pomoci, napriek uplatnenému nároku na 4 úkony právnej pomoci a ako vypočítal súd

prvého stupňa odmenu za zastupovanie zástupkyni účastníkov konania, keď priznal náhradu

233,41 Eur ako zastupovanie za jedného účastníka s poukazom na § 13 ods. 2 vyhlášky

č. , krátenú o polovicu, pričom ona zastupovala siedmich účastníkov

konania.“ Úlohou krajského súdu v ďalšom konaní tak bolo uvedené nesprávnosti

pri výpočte trov konania napraviť, avšak krajský súd napadnutým uznesením

č. k. zo dňa 20. 09. 2012 pribratým účastníkom náhradu trov právneho

zastúpenia nepriznal vôbec, čím však nerešpektoval právny názor odvolacieho súdu,

a to napriek tomu, že nim bol v zmysle viazaný.

Krajský súd v napadnutom uznesení síce poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. a , v ktorých taktiež nebola

pribratým účastníkom priznaná náhrada trov konania, avšak v tomto prípade nejde

o ustálený názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (viď. napr. rozhodnutia vo veciach

sp. zn. zo dňa 22. 01. 2013, zo dňa 10. 07. 2010,

zo dňa 28. 03. 2012) a krajský súd bol viazaný právnym názorom

vysloveným v rozsudku sp. zn. zo dňa 23. 05. 2012.

V prejednávanej veci dospel odvolací súd... k záveru, že pribratým účastníkom

vzniklo právo na náhradu účelne vynaložených trov konania v zmysle

v spojení s veta prvá , rozhodol podľa v spojení

s tak, že napadnuté uznesenie Krajského súdu v Bratislave

č. k. zo dňa 20. 09. 2012 zmenil a pribratým účastníkom v 2/, 16/, 18/,

19/, 21/, 24/ a 32/ rade priznal voči žalobcom náhradu trov prvostupňového konania z titulu

trov právneho zastúpenia vo výške 1.057,54 Eur a pribratým účastníkom v 1/, 3/ a 34/ rade

vo výške 1.232,26 Eur.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky

podľa v spojení s , a

a veta prvá tak, že pribratým účastníkom v 2/, /, /, /, /, /,

32/ a 1/, 3/ 34/ rade, ktorí mali úspech vo veci, priznal právo na náhradu trov konania

podľa vyčíslenia ich právnych zástupcov.»

Z pohľadu ústavného súdu treba považovať za rozhodujúce, že najvyšší súd svoj

právny názor primerane odôvodnil a pri aplikácii , a

v spojení s nepostupoval arbitrárne, rešpektoval zmysel a účel uvedených

ustanovení . Argumentácia najvyššieho súdu nie je vnútorne

rozporná, predstavuje tak jeden z možných spôsobov právneho posúdenia uvedeného

skutkového stavu.

Ústavný súd zastáva názor, že argumentáciu najvyššieho súdu možno považovať

za dostatočnú a presvedčivú. Nemožno teda dospieť k záveru, podľa ktorého by napadnuté

uznesenie, ktorým najvyšší súd zaviazal žalobcov (medzi nimi aj sťažovateľov, pozn.)

nahradiť pribratým účastníkom trovy právneho zastúpenia, malo byť arbitrárne či zjavne

neodôvodnené. Na uvedenom závere nič nemení okolnosť, že sťažovatelia sú iného názoru.

Ich odlišný právny názor totiž nemôže sám osebe bez ďalšieho zakladať porušenie práv

podľa označených článkov , listiny a dohovoru.

Vo všeobecnosti platí, že pochybenia pri rozhodovaní o náhrade trov konania

spravidla nedosahujú samy osebe takú intenzitu, na základe ktorej možno vysloviť porušenie

základných práv a slobôd, akokoľvek sa môže účastníka konania citeľne dotknúť. Ústavný

10

súd pri posudzovaní problematiky trov konania, t. j. problematiky vo vzťahu k predmetu

konania pred všeobecnými súdmi vedľajšej, postupuje nanajvýš zdržanlivo, a k zrušeniu

napádaného výroku o trovách konania sa uchýli iba výnimočne, napr. keď zistí, že došlo k

porušeniu práva na súdnu ochranu extrémnym spôsobom alebo že bolo zasiahnuté aj iné

základné právo (, , , , IV. ÚS

311/2012, , ).

Sťažovatelia namietajú porušenie označených práv podľa , listiny a dohovoru

na tom základe, že im najvyšší súd uložil povinnosť nahradiť trovy právneho zastúpenia

pribratých účastníkov v celkovej sume 2 554,55 €. Povinnosť nahradiť túto sumu majú všetci

žalobcovia spoločne a nerozdielne. Žalobcov v predmetnom konaní bolo 25, preto

v konečnom dôsledku každý žalobca má povinnosť nahradiť sumu, ktorá zjavne nedosahuje

ani trojnásobok minimálnej mzdy, teda sumy, ktorá je aj vo sfére všeobecného súdnictva

považovaná za bagateľnú (pozri , ktorý ustanovuje trojnásobok minimálnej

mzdy ako podmienku prípustnosti dovolania proti právoplatným rozhodnutiam odvolacieho

súdu vo veciach týkajúcich sa peňažného plnenia).

Ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti vyslovil, že ak sťažnosť smeruje proti

rozhodnutiu, v ktorom ide zjavne o bagateľnú sumu, poskytnutie ústavnoprávnej ochrany

sťažovateľovi prichádza do úvahy len v celkom mimoriadnych prípadoch, keď relevancia

námietok sťažovateľa smerujúcich proti napadnutému rozhodnutiu v kontexte posúdenia

eventuálneho porušenia jeho základného práva podľa , resp. práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru umožňuje dospieť k záveru, ktorý odôvodňuje vyslovenie porušenia

označených práv po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (m. m. ,

, , ). V posudzovanej veci takúto intenzitu

pochybenia zo strany najvyššieho súdu, ktorá by dosiahla ústavnoprávny rozmer, ústavný

súd nezistil, čo taktiež zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti pre jej zjavnú

neopodstatnenosť.

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľov o rozdielnej judikatúre najvyššieho súdu k otázke

náhrady trov konania v obdobných veciach, ústavný súd poukazuje na svoju konštantnú

judikatúru, podľa ktorej nie je úlohou ústavného súdu zjednocovať in abstracto judikatúru

všeobecných súdov a suplovať tak poslanie, ktoré podľa o súdoch a

o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o

súdoch“) [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] patrí

najvyššiemu súdu (m. m. , , , ,

, ).

Právny poriadok Slovenskej republiky upravuje mechanizmus zabezpečujúci

koherentnosť judikatúry v § 22 zákona o súdoch. Tento mechanizmus spočíva v inštitúte

zverejňovania súdnych rozhodnutí zásadného významu najvyšším súdom a v inštitúte

prijímania stanovísk k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných

právnych predpisov plénom najvyššieho súdu alebo príslušným kolégiom najvyššieho súdu.

Z judikatúry ESĽP vyplýva, že rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých, prípadne

podobných veciach je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho súdneho systému (v zásade

každého súdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako prameňoch práva).

K rozdielnej judikatúre prirodzene dochádza aj na úrovni najvyššej súdnej inštancie.

Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna inštancia pôsobila

ako regulátor konfliktov judikatúry a aby uplatňovala mechanizmus, ktorý zjednotí

rozdielne právne názory súdov v skutkovo rovnakých alebo podobných veciach.

Pre posúdenie, či rozdielnou judikatúrou najvyššej súdnej inštancie došlo k porušeniu čl. 6

ods. 1 dohovoru, je preto rozhodujúce, či vnútroštátne právo obsahuje mechanizmus

zaisťujúci koherentnosť judikatúry a či príslušný orgán tento mechanizmus fakticky a riadne

využíva [pozri rozhodnutie ESĽP Beian v. Rumunsko (č. 1) zo 6. 12. 2007].

Z týchto skutočností vyplýva, že samotné konštatovanie rozdielnej judikatúry

najvyššieho súdu v skutkovo podobných veciach nemôže viesť k automatickému záveru

o porušení základného práva podľa a podľa listiny alebo

12

práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Rozhodujúce je aj to, akým spôsobom najvyšší súd

fakticky využíva mechanizmus zjednocovania rozdielnej judikatúry podľa zákona o súdoch.

Dôležitým kritériom v tomto smere je časový interval, v ktorom najvyšší súd fakticky využil

alebo nevyužil nástroje zabezpečujúce koherentnosť judikatúry. Dĺžka tohto intervalu bude

v každom prípade závislá od konkrétnych okolností, napr. od právnej a skutkovej zložitosti

prípadov s rozdielnou judikatúrou, početnosti, resp. frekvencie konaní s uvedeným

predmetom, a pod. Dôležitým kritériom bude aj záujem na relatívnej stabilite judikatúry

najvyššieho súdu.

Rovnako tak nemožno automaticky konštatovať porušenie základného práva podľa čl.

46 ods. 1 a podľa listiny (a práva podľa dohovoru) v prípade,

ak vo veci, v súvislosti s ktorou existujú odlišné rozhodnutia najvyššieho súdu, sa najvyšší

súd prikloní k takému právnemu hodnoteniu, ktoré je v neprospech účastníka konania. Z

týchto dôvodov nemožno považovať námietku sťažovateľov v tomto smere za opodstatnenú.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol tak, že sťažnosť

už pri jej predbežnom prerokovaní podľa odmietol ako

zjavne neopodstatnenú.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľov v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd

už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. októbra 2015