Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 590/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. októbra 2017 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť

, , zastúpeného advokátkou JUDr. Janou Polakovičovou,

Mickiewiczova 6, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Okresného súdu Žilina sp. zn. z 24. októbra 2014

a rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. z 30. septembra 2015, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

22. decembra 2015 doručená sťažnosť ,

(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. Janou Polakovičovou,

Mickiewiczova 6, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa

(ďalej len „“) a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom

Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

z 24. októbra 2014 a rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. z 30. septembra 2015.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou doručenou

okresnému súdu 24. marca 2014 domáhal proti ,

(ďalej len „žalovaný“), určenia neplatnosti právneho úkonu – dohody o vyplňovacom

práve k blankozmenke zo 6. augusta 2012.

V úvodnej časti sťažnosti sťažovateľ popisuje skutkový stav, pri ktorom malo dôjsť

k porušeniu ním označeného základného práva podľa a práva podľa

ods. 1 dohovoru. V tejto súvislosti najmä uvádza, že «dňa 6. 8. 2012 som na nátlak

navrhovateľa podpísal podľa § 269 ods. 2 Obch. zák. písomnú zmluvu o vyplňovacom práve

k blankozmenke a navrhovateľovi ako remitentovi som vystavil blankozmenku. Išlo

o nepodpísané a nevyplnené formuláre. Pri ich podpisovaní som bol pod nátlakom

navrhovateľa preto som ich ani nečítal a nemal som dôvod ani záujem žiadnu

blankozmenku podpísať. Môj právny úkon teda nebol slobodný a vážny a je preto v zmysle §

37 Obč. zák. neplatný.

Dňa 6. 8. 2012 som pod nátlakom podpísal dve blankozmenky a dve zmluvy

o vyplňovacom oprávnení k blankozmenke, pričom druhý remitent - mi

blankozmenku aj zmluvu o vyplňovacom oprávnení k blankozmenke vrátil, uznal, že bola

podpisovaná pod nátlakom a túto skutočnosť je ochotný dosvedčiť aj v súdnom konaní...

Dohoda o vyplňovacom oprávnení bola podpísaná ako „blankodohoda“, pričom

údaje dopísané rukou boli dopísané zo strany navrhovateľa dodatočne. Aj tento právny

úkon je neplatný a je dôkazom o tom, že som tieto právne úkony podpisoval pod nátlakom.

Predpokladom pre vznik zmenky, ktorá bola pri vydaní neúplná je dohoda medzi

podpisovateľom a osobou, ktorej bola zmenka vydaná. Formu takejto dohody zákon

nepredpisuje, pričom jej obsah je určujúci pre výkon doplňovacieho práva. Ak by z dohody

obsah vyplňovacieho práva nevyplýval, tak ako je to v tomto prípade, musí byť

blankozmenka vyplnená spôsobom, ktorý zodpovedá zvykom v zmenkovom styku. Majiteľ

zmenky nesmie doplniť chýbajúce údaje do zmenky spôsobom, ktorý by neodôvodnene

a mimoriadne zhoršil právne postavenie podpisovateľa. Musí mať tiež súvislosť

so základným kauzálnym vzťahom, ktorý zabezpečuje. Kauzálny vzťah v tomto prípade

neexistuje.

Na základe takto podpísanej blankozmenky a tiež zmluvy o vyplňovacom opravnení

odporca podal návrh na Okresný súd Žilina, ktorý pod č. k. vydal zmenkový

platobný rozkaz. Tento doručoval na adresu na ktorej som nebýval, doručil ho uložením na

pošte o čom som sa nedozvedel a tento správoplatnil. Ja som sa o jeho existencii dozvedel

až v rámci exekúcie, keď mi exekútor doručil výzvu na poskytnutie súčinnosti na vykonanie

exekúcie. Žiadne relevantné námietky ohľadne neplatnosti vyplňovacieho oprávnenia

k blankozmenke som nemohol použiť.».

Okresný súd rozsudkom sp. zn. z 24. októbra 2014 návrh

sťažovateľa na určenie neplatnosti zmluvy o vyplňovacom práve k blankozmenke

zo 6. augusta 2012 zamietol. Krajský súd na základe odvolania sťažovateľa rozsudkom

sp. zn. z 30. septembra 2015 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.

Sťažovateľ poukazuje na skutočnosť, že v určovacom spore o neplatnosť

vyplňovacieho práva vo veci konajúce súdy dospeli k záveru, že neplatnosť vyplňovacieho

práva k blankozmenke mal namietať v rámci súdneho sporu o zaplatenie zmenky, a preto

nemal mať naliehavý právny záujem o určovací spor podľa v tom čase platného a účinného

(ďalej len „OSP“).

V nadväznosti na uvedené sťažovateľ ďalej argumentuje, že „podľa

neplatnosti právneho úkonu sa môže dotknutý subjekt dovolať určovacou žalobou za

podmienky ak existuje naliehavý právny záujem na tomto určení, pričom túto skutočnosť

musí žalobca v žalobe tvrdiť a v konaní preukázať. V žalobe som túto skutočnosť riadne

tvrdil a zdôvodnil. V konaní som ju nemohol preukázať, pretože súd rozhodol na

pojednávaní v mojej neprítomnosti...

Okresný aj krajský súd v odôvodnení rozhodnutia uviedli, že dôvody, pre ktoré som

podal žalobu môžu byť dôvodmi, ktoré mám použiť v rámci námietok proti zmenkovému

platobnému rozkazu. Nezobrali však do úvahy, že moja žaloba bola podaná v čase, keď ešte

nebol podaný návrh na vydanie zmenkového platobného rozkazu a predpokladám, že ani

zmenka nebola na základe neplatnej zmluvy o vyplňovacom oprávnení vyplnená. Preto som

svoje námietky v takomto konaní ešte nemohol použiť. Určovaciu žalobu som podal

z dôvodu, aby som predišiel zmenkovému sporu.

Keďže určovacia žaloba má slúžiť ako prevencia pred prípadným vznikom súdneho

sporu, mal sa súd týmto mojím návrhom zaoberať aj v merite veci a posudzovať jeho

absolútnu neplatnosť a nielen poukazovať na údajný procesný nedostatok naliehavého

právneho záujmu.“.

Na základe uvedeného sťažovateľ namieta, že súdy nezobrali do úvahy skutočnosti,

ktoré sú pre posúdenie jeho veci kľúčové, nevysporiadali sa s nimi v súlade so zákonom

a tak porušili jeho právo na spravodlivé súdne konanie tým, že:

„- nesprávne posúdili môj právny záujem na rozhodnutí určovacieho sporu

s odôvodnením, že som sa mal brániť v rámci námietok proti zmenkovému platobnému

rozkazu

- nezobrali do úvahy skutočnosť, že zmenkový platobný rozkaz v konaní na Okresnom

súde Žilina pod č. k. bol doručovaný v rozpore s Občianskym súdnym

poriadkom nie do mojich vlastných rúk, preto som svoje námietky nemohol uplatniť včas

- nebral do úvahy skutočnosť, že na naliehavý právny záujem je na určovacom spore

vtedy keď nemožno požadovať plnenie a keď bez tohto určenia je postavenie navrhovateľa

neisté - nezaoberal sa absolútnou neplatnosťou zmluvy o vyplňovacom oprávnení

k blankozmenke zo dňa 6. 8. 2012 vzhľadom na to, že bola podpísaná pod nátlakom, t. j.

nešlo o právny úkon slobodný a vážny

- zmluva o vyplňovacom oprávnení nebola určitým právnym úkonom a teda z neho

nevyplýval spôsob akým má byť vyplnená zmenka

- zmluva o vyplňovacom oprávnení je neurčitým právnym úkonom, pretože zakladá

právo na vyplnenie zmenky v zmysle Zmluvy o dielo, ktorá neexistuje

- blankozmenka nezabezpečuje žiadny primárny vzťah medzi navrhovateľom

a odporcom.“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby ústavný

súd nálezom takto rozhodol:

„1. Základné práva ... podľa Slovenskej

republiky a článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd... rozsudkami Okresného

súdu Žilina č. k. zo dňa 24. 10. 2014 a Krajského súdu v Žiline

č. k. zo dňa 30. 9. 2015 porušené boli.

2. Rozsudky Okresného súdu Žilina č. k. zo dňa 24. 10. 2014

a Krajského súdu v Žiline č. k. zo dňa 30. 9. 2015 sa zrušujú a vec sa

vracia Okresnému súdu Žilina na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia, ktoré sú účastníci,

proti ktorým tento návrh smeruje, spoločne a nerozdielne povinní zaplatiť na účet advokáta

JUDr. Jany Polakovičovej... do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané nikým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ namieta, že rozsudkom okresného súdu sp. zn.

z 24. októbra 2014, ako aj rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 30. septembra 2015 došlo k porušeniu jeho základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu sp. zn.

z 24. októbra 2014

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi

zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a uplatní sa až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže

domôcť (a aj domáhal) využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred

iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej

prerokovanie (m. m. ).

Sťažovateľ bol oprávnený podať proti napadnutému rozsudku okresného súdu

odvolanie (čo aj využil), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd.

Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa v danom prípade vylučuje

právomoc ústavného súdu. Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní túto časť sťažnosti odmietol podľa

z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 30. septembra 2015

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, čo táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

predovšetkým vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie

(sp. zn. , , , , ).

Ústavný súd podotýka, že v rámci svojej rozhodovacej činnosti musí mať na zreteli,

že podstatou rozhodovania o sťažnostiach podľa je posúdenie ústavnej

akceptovateľnosti napadnutého rozhodnutia všeobecného súdu, prípadne iného orgánu

verejnej moci, a nie posudzovanie jeho právnej perfektnosti ani jeho prípadné

„vylepšovanie“ (m. m. , ). Poslaním ústavného súdu nie je

kontrola súdnej činnosti vo všetkých smeroch a aspektoch a skúmanie akejkoľvek možnej

nezákonnosti alebo procesného pochybenia, či dokonca zrejmej nesprávnosti, ktoré sa

v individuálnom konaní pred všeobecnými súdmi prípadne vyskytnú, ale výlučne

posudzovanie konformity aktu aplikácie práva (v posudzovanej veci súdneho rozhodnutia)

s , prípadne medzinárodnou zmluvou.

Uvedené ustálené právne názory ústavného súdu korešpondujú aj širšiemu poňatiu

jeho „prieskumného“ vzťahu k všeobecným súdom. Ústavný súd totiž nie je súčasťou

systému všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom

ochrany ústavnosti. Z tohto ústavného postavenia vyplýva, že úlohou ústavného súdu nie je

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov (, , ). Skutkové a právne závery všeobecného

súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním

vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (m. m. , , , ).

Ústavný súd teda nepredstavuje opravnú inštanciu všeobecných súdov (napr.

), a preto zásadne nemôže meritórne preskúmavať také rozhodnutia všeobecných

súdov, pri vydaní ktorých súdy rešpektovali požiadavky vyplývajúce z obsahu základných

práv ustanovených v siedmom oddiele druhej hlavy ( až ).

Ingerencia ústavného súdu do výkonu právomoci všeobecného súdu je opodstatnená len

v prípade jeho nezlučiteľnosti s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou.

Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecnými súdmi, v zmysle už

citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor všeobecného súdu svojím

vlastným názorom iba v prípade, ak by tento bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp.

ústavne nekonformný.

Z obsahu sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľ vo svojej podstate primárne

namieta, že krajský súd nesprávne právne posúdil existenciu jeho naliehavého právneho

záujmu o určovaciu žalobu, ako aj absolútnu neplatnosť právneho úkonu a neexistenciu

zabezpečovaného záväzku.

Na účely posúdenia opodstatnenosti tejto časti sťažnosti ústavný súd preskúmal

odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu. Krajský súd v ňom najskôr poukázal

na obsah odvolaním napadnutého rozsudku okresného súdu z 24. októbra 2014, ktorým bola

žaloba sťažovateľa o neplatnosť právneho úkonu (zmluvy o vyplňovacom práve

k blankozmenke zo 6. augusta 2012, pozn.) zamietnutá, a v tejto súvislosti okrem iného

uviedol:

„... z obsahu podanej žaloby vyplýva, že žalobca sa domáha určenia neplatnosti

dohody o vyplňovacom práve k blankozmenke, pričom existenciu naliehavého právneho

záujmu žalobca odôvodňuje konaním žalovaného, ktorý z napadnutej zmluvy vyvodzuje

právne povinnosti a vykonáva úkony k vymáhaniu tvrdených nárokov z blankozmenky.

V tejto súvislosti považoval za potrebné zdôrazniť, že zmenka predstavuje cenný papier ako

nesporný a abstraktný záväzok, ktorý z hľadiska platnosti musí obsahovať náležitosti

stanovené zákonom, a to k momentu uplatnenia práva proti osobe, ktorá sa na zmenku

podpísala. Teda úplná a platná zmenka postačuje na uplatnenie zmenkových postihových

práv bez ďalšieho, a teda ani okolnosť, či k jej vystaveniu došlo na základe neplatného

právneho úkonu, nezbavuje majiteľa zmenky práva uplatniť si z takejto zmenky svoje

nároky. Predpokladom pre vznik zmenky, ktorá bola pri vydaní neúplná, je dohoda medzi

podpisovateľom a osobou, ktorej bola vydaná blankozmenka. Formu takejto dohody zákon

nepredpisuje, pričom jej obsah je určujúci pre výkon doplňovacicho práva. Ak by z dohody

obsah vyplňovacicho práva nevyplýval, musí byť zmenka doplnená v rámci oprávnenia jej

majiteľa a ak k vydaniu blankozmenky došlo bez takejto dohody, blankozmenka musí byť

vyplnená spôsobom, ktorý zodpovedá zvykom v zmenkovom styku, a preto jej majiteľ nesmie

doplniť chýbajúce údaje do zmenky spôsobom, ktorý by neodôvodnene a mimoriadne zhoršil

právne postavenie podpisovateľa. Momentom doplnenia blankozmenky zaniká vyplňovacie

právo a vzniká formálne platná zmenka. V tomto štádiu majiteľ zmenky môže uplatňovať

zo zmenky svoje zmenkové práva podľa zákona a v prípade, ak zmenka bola doplnená

v rozpore s dohodou, prípadne bez toho, že by medzi účastníkmi existoval akýkoľvek

kauzálny vzťah, alebo tento medzi účastníkmi zanikol, môže sa zmenkový dlžník brániť voči

majiteľovi zmenky námietkami podľa ust. § 17 zákona zmenkového a šekového. Základ

námietky spočíva v hmotnoprávnej obrane osoby, ktorá sa na zmenke podpísala, a ktorá je

zo zmenky žalovaná. Táto osoba uplatňuje zmenkové námietky proti majiteľovi zmenky,

ktorý sa domáha zmenkového plnenia. Pre obsah námietok žalovaného je rozhodujúci

základný pomer medzi dlžníkom a majiteľom zmenky. V rámci námietok sa dlžník môže

brániť tvrdením, že právny úkon, ktorý je podkladom zmenkového pomeru, je neplatný, či už

z dôvodov materiálnych alebo formálnych. Zákonná úprava podľa § 10 zákona zmenkového

a šekového priznáva právnu záväznosť zmenkovému prejavu (podpisu na zmenke) a dáva

majiteľovi zmenky právo doplniť zmenku. Teda aj v prípade, ak došlo k doplneniu zmenky

v rozpore s dohodou, prípadne bez existencie platnej dohody, uvedená skutočnosť zakladá

právo osoby zmenkovo zaviazanej namietať doplnenie v rozpore s dohodou, avšak táto

okolnosť nie je dôvodom neplatnosti zmenky. Teda aj v prípade, ak by okresný súd dospel

k záveru, že dohoda o vyplňovacorn práve, ktorej neplatnosti sa žalobca v konaní dovoláva,

je neplatná, rozhodnutie súdu nevytvára prekážku podmienky konania pre uplatnenie

zmenkových nárokov z inak platnej zmenky. Ak sú splnené predpoklady určené zákonom pre

zachovanie práv proti postihovým dlžníkom, môže majiteľ vykonať postih voči zmenkovo

zaviazanej osobe, a to v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 48 zákona zmenkového a šekového.

Posúdenie platnosti dohody o vyplňovacom práve nemá ani povahu predbežnej otázky

vo vzťahu k posúdeniu platnosti zmenky, a preto právna neistota žalobcu v jeho právnom

postavení sa určením neplatnosti dohody o vyplňovacom práve neodstráni. V prípade, ak sú

voči žalobcovi uplatňované zo zmenky zmenkové nároky, žalobca disponuje právnymi

prostriedkami, akými môže odstrániť priame ohrozenie jeho právneho postavenia, a to

v podobe podania námietok voči zmenkovému platobnému rozkazu v zákonom stanovenej

trojdňovej lehote. Teda aj samotná skutočnosť, že žalovaný ako zmenkový veriteľ uplatňuje

voči žalobcovi postihové nároky z formálne platnej zmenky, nezakladá naliehavý právny

záujem na určení neplatnosti dohody o vyplňovacom práve, pretože konanie a rozhodnutie

o tejto otázke nemá žiaden vplyv na konanie o zmenkových nárokoch. Okresný súd dospel

k záveru, že na strane žalobcu neexistuje naliehavý právny záujem na požadovanom určení,

čo je základným predpokladom úspešnosti určovacej žaloby, a preto žalobu v celom rozsahu

ako nedôvodnú zamietol.“

V ďalšej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku krajský súd formuloval svoje

vlastné právne závery k odvolacím námietkam sťažovateľa a v tejto súvislosti uviedol:

„... krajský súd zhodnotil, že okresný súd vykonal dostatočné dokazovanie, z neho

vyvodil správne skutkové závery a rovnako správne ich právne posúdil. Vzhľadom na

konštatovanie vecnej správnosti napadnutých výrokov rozsudku okresného súdu, a to tak

odvolaním žalobcu, ako i žalovaného a stotožnenia sa s dôvodmi uvedenými v písomnom

vyhotovení rozsudku okresným súdom, krajský súd podľa ust. odkazuje

na vyhodnotenie skutkového stavu, jeho právne zhodnotenie a podrobné odôvodnenie

rozsudku okresného súdu.

Krajský súd len na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozsudku okresného

súdu a k jednotlivým odvolacím dôvodom žalobcu i žalovaného uvádza nasledovné.

K námietke žalobcu týkajúcej sa porušenia práva účastníka na súdne konanie, na

spravodlivý súdny proces vo vzťahu k tvrdenému nedostatku riadneho a vyčerpávajúceho

odôvodnenia napadnutého rozsudku, odvolací súd uvádza, že podľa ust. § 135 ods. 1 druhá

veta súd je tiež viazaný rozhodnutím ústavného súdu alebo Európskeho súdu pre

ľudské práva, ktoré sa týkajú základných ľudských práv a slobôd. Krajský súd považuje za

potrebné uviesť, že predovšetkým Nálezy Ústavného súdu SR riešia otázku spravodlivého

súdneho konania vo vzťahu k riadnemu odôvodneniu rozhodnutia a striktnému dodržiavaniu

ust. ...

V danom prípade okresný súd vychádzajúc z dikcie ust. jasným

a zrozumiteľným spôsobom vyložil právny záver vo vzťahu k posúdeniu zákonného

predpokladu určovacej žaloby, a to naliehavého právneho záujmu, keď konštatoval, že

žalobca nepreukázal naliehavý právny záujem na požadovanom určení neplatnosti dohody

o vyplňovacom práve. Okresný súd zrozumiteľným a jasným spôsobom vyložil ust. § 80

písm. c) vo vzťahu k žalobcom podanej určovacej žalobe. Krajský súd preto

konštatuje, že rozhodnutie prvostupňového súdu netrpí vadou namietanou v odvolaní,

ktorou by došlo k porušeniu základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý

proces.“

Za relevantný základ rozhodnutia o odvolaní považoval krajský súd právny názor

k otázke existencie naliehavého právneho záujmu sťažovateľa o určenie neplatnosti zmluvy

o vyplňovacom práve k blankozmenke, k čomu v napadnutom rozsudku uviedol:

„Vo vzťahu k odvolaciemu dôvodu žalobcu vo veci samej bolo relevantné, že žalobca

sa podanou žalobou zo dňa 22. marca 2014 podľa ust. domáhal

určenia, že zmluva o vyplňovacom práve k blankozmenke zo dňa 06. augusta 2012 uzavretá

medzi žalobcom a žalovaným je neplatná...

Odvolací súd vo všeobecnosti uvádza, že základnou podmienkou dôvodnosti, a teda

východiskom prípadnej úspešnosti určovacej žaloby podľa ust. je

existencia naliehavého právneho záujmu na požadovanom právnom určení. Rozumie sa tým

právny záujem žalobou, ktorý musí byť daný v čase vyhlásenia rozsudku. Tento právny

záujem musí byť kvalifikovaný, t. j, naliehavý. Posúdenie naliehavého právneho záujmu je

otázkou právnej kvalifikácie rozhodujúcich skutočností. Spravidla je naliehavý právny

záujem daný v prípade, keď sa nemožno domáhať priamo plnenia, tiež vtedy, ak by bez

tohto určenia bolo ohrozené právo žalobcu, alebo ak by bez tohto určenia jeho právne

postavenie bolo neisté. V tejto spojitosti je primárne potrebné ujasniť, či a ako sa následné

požadované určenie môže dotknúť právnych pomerov účastníkov (t. j. či môže založiť

právne významný následok v týchto pomeroch). Určovacia žaloba je zvyčajne prípustná

vtedy, ak sa ňou odstraňuje spornosť vzťahu účastníkov a predchádza vzniku ďalších

sporov, prípadne, ak sa vytvára pevný základ právneho vzťahu medzi nimi.

Právny záujem, ktorý je podmienkou prípustnosti takejto žaloby, musí byť naliehavý

v tom zmysle, že žalobca v danom právnom vzťahu môže navrhovaným určením dosiahnuť

odstránenie spornosti a ochranu svojich práv a oprávnených záujmov. Treba zdôrazniť, že

nejde o určovaciu žalobu samu, ale o to, čoho (akého) určenia sa žalobca domáha a z akých

právnych pomerov vychádza. Naliehavý právny záujem sa teda viaže na konkrétny určovací

petit a súvisí s vyriešením otázky, či sa žalobou s daným určovacím petitom môže dosiahnuť

odstránenie spornosti žalobcovho práva alebo neistoty v jeho právnom vzťahu; záver súdu

o (ne)existencii naliehavého právneho záujmu žalobcu predpokladá primárne posúdenie, či

podaná určovacia žaloba je procesne prípustným nástrojom ochrany jeho práva a či snáď

spornosť neodstraňuje, ale zbytočne vyvoláva konanie, po ktorom bude musieť aj tak

nasledovať iné konanie. Primárne teda je potrebné, aby žalobca osvedčil svoj naliehavý

právny záujem na ním požadovanom určení, keď posúdenie osvedčenia, resp. neosvedčenia

naliehavého právneho záujmu je samostatným a prvoradým dôvodom pre zamietnutie

žaloby. Určovacia žaloba je spravidla opodstatnená vtedy, ak vyriešenie určitej otázky

neznamená úplné vyriešenie spornosti daného právneho vzťahu alebo práva, alebo ak

požadované určenie má povahu predbežnej otázky vo vzťahu k posúdeniu, či tu je (nie je)

právny vzťah alebo právo.

V danom prípade sa žalobca domáhal určenia neplatnosti právneho úkonu Zmluvy

o vyplňovacom práve k blankozmenke zo dňa 06. augusta 2012 žalobou podľa ust. § 80

písm. c) , ktorej zákonným predpokladom je preukázanie práve naliehavého

právneho záujmu na požadovanom určeni, ktorý je aj podľa ustálenej judikatúry daný

najmä vtedy, ak bez tohto určenia by bolo ohrozené právo žalobcu, alebo by sa jeho právne

postavenie stalo neistým.

Z obsahu žaloby žalobca procesnú prípustnosť svojej žaloby na požadovanom určení

neplatnosti tohto právneho úkonu vyvodzoval z toho, že žalovaný vykonal všetky úkony

k vymáhaniu ním tvrdených nárokov z blankozmenky a mieni podať proti žalobcovi žalobu

o vydanie zmenkového platobného rozkazu na sumu 300.000 Eur zmenkovej istiny

s príslušenstvom. V dôsledku aktívneho konania žalovaného existuje a pretrváva stav

právnej neistoty, ktorý je právnym ohrozením právneho postavenia žalobcu a ktorý

nemožno iným právnym prostriedkom odstrániť. Práve vyriešenie otázky by neslúžilo k

zbytočnému rozmnožovaniu sporov, ale k definitívnemu vyriešeniu existujúceho neúnosného

stavu, z ktorého dôvodu je určovacia žaloba na mieste.

V konaní bolo preukázané, že účastníci uzatvorili dňa 06. augusta 2012 Zmluvu

o vyplňovacom práve k blankozmenke. Z obsahu pripojeného spisu Okresného súdu Žilina

sp. zn. bolo zrejmé, že (v tomto spore žalovaný) na

základe tejto uzavretej zmluvy vyplnil zmenku..., a to dňa 24. 03. 2014 podľa čl. IV. zmluvy.

Predmetné súdne konanie však v dôsledku nezaplatenia súdneho poplatku zo žaloby bolo

právoplatne zastavené.

Okresný súd dôsledne aplikujúc ust. primárne skúmal

a dokazoval existenciu naliehavého právneho záujmu žalobcu ako zákonného predpokladu

úspešného uplatnenia určovacej žaloby a dospel k správnemu právnemu záveru o jeho

nepreukázaní.

V zhode s prvostupňovým súdom i odvolací súd primárne konštatuje, že žalobca

k naliehavému právnemu záujmu netvrdil žiadne relevantné skutočnosti svedčiace o jeho

stave právnej neistoty, naopak, už tvrdil stav porušenia jeho práva, teda vyplnenie

blankozmenky z uzavretej zmluvy a domáhanie sa zmenkových nárokov žalovaným voči

žalobcovi. V tejto súvislosti považuje za potrebné odvolací súd, v zhode s prvostupňovým

súdom, uviesť, že v danom prípade žalobca podal žalobu za situácie, kedy zo strany

žalovaného už došlo k vyplneniu blankozmenky, ktorá okolnosť vyplývala z pripojeného

spisu Okresného súdu Žilina sp. zn. . Momentom tohto doplnenia zaniklo

vyplňovacie právo a vznikla formálne platná zmenka. Tak ako správne uviedol

prvostupňový súd, zmenka predstavuje cenný papier ako nesporný a abstraktný záväzok,

ktorý z hľadiska platnosti musí obsahovať náležitosti stanovené zákonom, a to k momentu

uplatnenia práva proti osobe, ktorá zmenku podpísala. Z formálne platnej zmenky môže

majiteľ zmenky uplatňovať svoje zmenkové práva v zmysle zákona a zmenkový dlžník sa

môže voči majiteľovi zmenky brániť námietkami v zmysle zákona zmenkového a šekového.

Odvolací súd zdôrazňuje, že určovacia žaloba má charakter preventívny a slúži na

eliminovanie stavu ohrozenia práva, resp. neistoty v právnom vzťahu, ak k zodpovedajúcej

náprave nemožno dospieť inak. Naliehavý právny záujem na určení je daný aj vtedy, ak je

síce možné k zodpovedajúcej náprave dospieť aj inak, ale prostredníctvom určovacej žaloby

možno dosiahnuť úpravu. ktorá odvráti prípadné budúce spory medzi účastníkmi.

Na určenie neplatnosti zmluvy o vyplňovacom práve k blankozmenke už nemá

žalobca naliehavý právny záujem. Žalovaný už vyplňovacie oprávnenie udelené mu zmluvou

o vyplňovacom práve k blankozmenke využil a do blankozmenky chýbajúce údaje doplnil.

Vyplňovacie právo teda jeho výkonom zaniklo. V tomto štádiu, teda po vyplnení

blankozmenky sa dlžník môže brániť proti povinnosti zmenku zaplatiť už len námietkami

podľa čl. 1, § 10 alebo § 17 zmenkového zákona. Určením neplatnosti dohody

o vyplňovacom práve, by sa vzťahy medzi učastními definitívne nevyriešili, pretože žalovaný

by bol naďalej oprávnený domáhať sa plnenia zo zmenky. Dodáva odvolací súd, že

žalobcom požadované určenie nemôže posilniť či upevniť jeho právne postavenie a nie je

zárukou odvrátenia budúcich sporov účastníkov.

V súvislosti so závermi prvostupňového i odvolacieho súdu sa poukazuje i na názor

vyslovený v Rozsudku Najvyššieho súdu ČR sp. zn. zo dňa

19. januára 2011...

Krajský súd vzhľadom na odvolací dôvod nesprávneho právneho posúdenia veci

konštatuje, že zo strany prvostupňového súdu bol dostatočne zistený skutkový stav a tento

bol okresným súdom správne právne posúdený, pričom okresný súd na zistený skutkový stav

použil i správny právny predpis a tento správne interpretoval...

Z vyššie uvedených záverov, preto pokiaľ okresný súd žalobu žalobou z dôvodu

nesplnenia zákonného predpokladu pre úspešnosť určovacej žaloby, a to nepreukázanie

naliehavého právneho záujmu zamietol, jeho rozhodnutie bolo vecne správne a krajským

súdom potvrdené podľa ust. , “

Z dosiaľ uvedeného vyplýva, že podstatou sťažnosti je nesúhlas sťažovateľa jednak

so skutkovými zisteniami súdu prvého stupňa (s ktorými sa krajský súd v napadnutom

rozsudku stotožnil), ale predovšetkým s právnymi závermi, ktoré z nich všeobecné súdy

(okresný súd a krajský súd) vyvodili, teda s interpretáciou a aplikáciou príslušných

ustanovení právnych predpisov v jeho právnej veci.

V rámci prípravy predbežného prerokovania sťažnosti si ústavný súd na účely

preskúmania námietok sťažovateľa vyžiadal spis okresného súdu sp. zn. .

Z jeho obsahu zistil, že sťažovateľ podal proti napadnutému rozsudku krajského súdu

dovolanie, ktorého prípustnosť vyvodzoval okrem iného z identickej skutočnosti, že

postupom prvostupňového a následne odvolacieho súdu mu bola odňatá možnosť konať

pred súdom [vada konania podľa podľa sťažovateľa spočívala

v tom, že odvolací súd sa vôbec nevysporiadal s podstatnými odvolacími argumentmi

(najmä preukazovaním naliehavého právneho záujmu a nesprávnym právnym posúdením

veci)]. Na základe sťažovateľom podaného dovolania sa tak Najvyšší súd Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v rozsahu svojho preskúmavacieho oprávnenia

dovolacieho súdu musel v podstate vyrovnať s rovnakými skutkovými a právnymi

argumentmi, aké sťažovateľ proti napadnutému rozsudku krajského súdu ako odvolacieho

súdu uvádza v konaní pred ústavným súdom.

Podľa zistenia ústavného súdu najvyšší súd uznesením sp. zn.

z 23. júna 2016 dovolanie sťažovateľa pre nezistenie žiadneho z tzv. dôvodov zmätočnosti

v zmysle ako procesne neprípustné odmietol. Pritom k námietke sťažovateľa

o nedostatočnom odôvodnení napadnutých rozhodnutí okresného súdu a krajského súdu

(súdy sa podľa názoru sťažovateľa nezaoberali jeho námietkami a argumentáciami

uvedenými v žalobe a v odvolaní) najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia okrem

iného uviedol:

„Dovolací súd má za to, že odvolací súd ako aj súd prvého stupňa v odôvodneniach

svojich rozhodnutí vyčerpávajúco uviedli dôvody, na základe ktorých dospeli k záveru, že

žalobca nepreukázal naliehavý právny záujem na požadovanom určení neplatnosti dohody

o vyplňovacom práve. Súdy tiež jasne vyložili ust. Odvolací súd sa

v odôvodnení rozsudku zaoberal aj ďalšími námietkami žalobcu a jasne uviedol, prečo ich

nepovažoval za opodstatnené.

Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci tak dospel k záveru, že

odvolací súd postačujúco odôvodnil svoj rozsudok, ktorým nadviazal na rozsudok súdu

prvého stupňa, ktorý ako vecne správny potvrdil. Podľa dovolacieho súdu nižšie súdy

dostatočne odôvodnili svoje rozhodnutia; ich zdôvodnenie ako celok spĺňa parametre

zákona na odôvodnenie rozsudku ( )...

Z obsahu dovolania je zrejmé, že žalobca v otázkach ním tvrdeného naliehavého

právneho záujmu, absolútnej neplatnosti právneho úkonu a neexistencie zabezpečovacieho

záväzku namieta nesprávne právne posúdenie veci ( ).

nesprávnym právnym posúdením veci... je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový

stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny

predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval

alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne

právne závery je Najvyšším súdom Slovenskej republiky považované za relevantný dovolací

dôvod, ktorý ale prípustnosť dovolania nezakladá.“

Po oboznámení sa s obsahom relevantnej časti napadnutého uznesenia dovolacieho

súdu preto ústavný súd konštatuje, že nedisponuje vzhľadom na subsidiaritu svojej

právomoci rozhodovať o sťažnostiach podľa oprávnením preskúmavať

námietky sťažovateľa o nedostatočnom odôvodnení napadnutých rozhodnutí okresného

a krajského súdu a tým, že sa vo veci sťažovateľa rozhodujúce všeobecné súdy nezaoberali

jeho námietkami a argumentáciou uvedenou v žalobe a následne v jeho odvolaní, čo zakladá

dôvod na odmietnutie tejto časti sťažnosti (vo vzťahu k uvedeným námietkam sťažovateľa)

pre nedostatok svojej právomoci ( ). Vo vzťahu

k preskúmaniu týchto námietok bola totiž daná právomoc najvyššieho súdu, ktorý sa nimi

v dovolacom konaní aj zaoberal.

V súvislosti s namietaným porušením základného práva sťažovateľa podľa čl. 46

ods. 1 a jeho práva podľa dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 30. septembra 2015 vo vzťahu k námietkam nesprávneho právneho

posúdenia veci v otázkach sťažovateľom tvrdeného naliehavého právneho záujmu,

absolútnej neplatnosti právneho úkonu a neexistencie zabezpečovacieho záväzku sa ústavný

súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zameral na preskúmanie, či ju nemožno v tejto

časti považovať za zjavne neopodstatnenú.

Po preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu v relevantnej časti v spojení

so skutkovými a právnymi závermi vyjadrenými v odôvodnení rozsudku okresného súdu

ústavný súd nezistil, že by skutkové zistenia okresného súdu, s ktorými sa krajský súd

stotožnil [pri posudzovaní otázky neplatnosti právneho úkonu (dohody o vyplňovacom

práve k blankozmenke zo 6. augusta 2012, pozn.)], boli v takom rozpore s vykonaným

dokazovaním, čo by mohlo zakladať dôvod na zásah ústavného súdu do napadnutého

rozsudku krajského súdu v súlade s jeho právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2

. Rovnako tak nemožno podľa názoru ústavného súdu hodnotiť za arbitrárne ani

právne názory krajského súdu vychádzajúce zo skutkových zistení a vyjadrené v jeho

rozsudku sp. zn. z 30. septembra 2015. Naopak, ide o právne závery, ktoré

sú podľa názoru ústavného súdu ústavne akceptovateľným spôsobom zdôvodnené, teda tak,

ako to vyplýva z požiadaviek vyvoditeľných z obsahu základného práva na súdnu ochranu

podľa a práva podľa dohovoru.

Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozsudku krajského súdu preto ústavný

súd dospel k názoru, že zo záverov odvolacieho súdu (citovaných v časti I. tohto uznesenia)

týkajúcich sa posudzovanej právnej otázky (určenie neplatnosti právneho úkonu – dohody

o vyplňovacom práve k blankozmenke zo 6. augusta 2012) nevyplýva jednostrannosť alebo

taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by

bola popretím ich podstaty a zmyslu. Obsah predložených listinných dôkazov

v predmetnom súdnom konaní zároveň pripúšťa interpretáciu faktov a posúdenie

relevantných právnych otázok tak, ako sú v posudzovanej veci prezentované krajským

súdom.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd považuje predovšetkým za potrebné

zdôrazniť, že predmetom napadnutého konania pred všeobecnými súdmi bolo rozhodovanie

o žalobe sťažovateľa, ktorou sa domáhal určenia neplatnosti zmluvy o vyplňovacom práve

k blankozmenke zo 6. augusta 2012 uzavretej medzi sťažovateľom ako žalobcom

a žalovaným z dôvodu, že sťažovateľ na nátlak žalovaného ako vystaviteľ blankozmenky

podpísal zmluvu o vyplňovacom práve k blankozmenke, že medzi účastníkmi nevznikol

žiaden záväzkový či iný právny vzťah a že žalovaný sťažovateľovi nikdy neposkytol žiadne

plnenie, že obsah zmluvy o vyplňovacom práve je neurčitý, nezrozumiteľný a zmätočný.

Z uvedeného dôvodu predmetnú zmluvu o vyplňovacom práve k blankozmenke sťažovateľ

považoval za absolútne neplatný právny úkon.

Vzhľadom na to, že predmetom napadnutého konania bola určovacia žaloba

o určenie neplatnosti právneho úkonu, tak prvostupňový súd ako aj odvolací súd

v posudzovanej veci považovali za potrebné primárne skúmať naliehavý právny záujem

o podanie takejto žaloby v zmysle v tom čase platného a účinného .

Dospeli k záveru, že sťažovateľ na požadovanom určení naliehavý právny záujem nemá,

pretože žalovaný už vyplňovacie oprávnenie udelené mu zmluvou o vyplňovacom práve

k blankozmenke využil a do blankozmenky chýbajúce údaje doplnil. Vyplňovacie právo

teda jeho výkonom zaniklo. V tomto štádiu, teda po vyplnení blankozmenky sa sťažovateľ

ako dlžník môže (mohol) brániť proti povinnosti zmenku zaplatiť už len námietkami podľa

čl. 1, § 10 alebo § 17 zákona č. 191/1950 Sb. Zákon zmenkový a šekový v znení neskorších

predpisov. Určením neplatnosti zmluvy o vyplňovacom práve by sa vzťahy medzi

účastníkmi definitívne nevyriešili, pretože žalovaný by bol naďalej oprávnený domáhať sa

plnenia zo zmenky. Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že k tomu aj reálne došlo v inom

konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. , v ktorom si žalovaný

(v tomto konaní vystupujúci ako žalobca) uplatňoval voči sťažovateľovi zmenkovú

sumu 300 000 €. Z vyjadrenia okresného súdu k sťažnosti zo 4. júla 2017 vyplýva, že

v označenom konaní bol vydaný zmenkový platobný rozkaz, ktorý nadobudol právoplatnosť

19. marca 2015, keďže k nemu neboli podané námietky.

Podľa návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa

rozhodlo o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je o to naliehavý právny

záujem.

Vo všeobecnosti možno konštatovať, že tzv. určovacia žaloba podľa § 80 písm. c)

[na rozdiel od ostatných typov žalôb uvedených v a ] má miesto

iba za predpokladu, že žalobca má naliehavý právny záujem o požadovanie určenia

existencie alebo neexistencie právneho vzťahu alebo práva. Je preto primárnou povinnosťou

všeobecných súdov, aby sa pri rozhodovaní o určovacej žalobe vysporiadali najprv

s otázkou (ne) existencie naliehavého právneho záujmu žalobcu. O vecnej opodstatnenosti

žaloby môžu rozhodovať až po zistení, že naliehavý právny záujem je daný. Ústavný súd

vo svojej doterajšej judikatúre už vyslovil právny názor, podľa ktorého ak všeobecné súdy

postupujú tak, že rozhodnú o vecnej opodstatnenosti určovacej žaloby bez toho, aby dospeli

k záveru o existencii naliehavého právneho záujmu žalobcu, porušia tým základné právo

na súdnu ochranu ďalšieho účastníka konania [spravidla žalovaného ()].

Naliehavý právny záujem, ktorý je podmienkou prípustnosti takejto žaloby, spočíva

v tom, že žalobca v danom právnom vzťahu môže navrhovaným určením dosiahnuť

odstránenie sporu a ochranu svojich práv a oprávnených záujmov (ide najmä o prípady,

v ktorých sa určením, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, vytvorí pevný základ

pre právne vzťahy účastníkom sporu a predíde sa žalobe na plnenie). Naliehavý právny

záujem žalobcu o požadované určenie treba skúmať predovšetkým so zreteľom na cieľ

sledovaný podaním žaloby a konečný zmysel navrhovaného rozhodnutia. Ak žalobca

neosvedčí svoj naliehavý právny záujem o ním požadované určenie, ide o samostatný

a prvoradý dôvod zamietnutia žaloby. Pokiaľ teda súd dospeje k záveru, že tá-ktorá

určovacia žaloba nie je z dôvodu nedostatku naliehavého právneho záujmu o požadované

určenie spôsobilým alebo prípustným prostriedkom ochrany práva, zamietne žalobu bez

toho, aby sa zaoberal meritom veci (pozri rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.

).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd zastáva názor, že v sťažovateľovej veci

konajúce všeobecné súdy sa s otázkou existencie naliehavého právneho záujmu sťažovateľa

ako žalobcu o požadované určenie neplatnosti zmluvy o vyplňovacom práve

k blankozmenke ústavne akceptovateľným spôsobom vysporiadali.

Ak okresný súd v posudzovanej veci na základe vykonaného dokazovania

(rozsudkom sp. zn. z 24. októbra 2014) ustálil, že o požadované určenie

neplatnosti zmluvy o vyplňovacom práve k blankozmenke zo 6. augusta 2012 nemôže mať

sťažovateľ ako žalobca naliehavý právny záujem, odvolací súd považoval jeho právny záver

za správny a v plnom rozsahu sa s ním stotožnil. Proti tomuto právnemu záveru okresného

súdu a krajského súdu nemožno mať z ústavného hľadiska v konkrétnych okolnostiach

posudzovanej veci žiadne relevantné výhrady.

Ústavný súd nezistil, že by napadnutý rozsudok krajského súdu bol svojvoľný alebo

vnútorne protirečivý či urobený v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou.

Ústavný súd v takomto prípade nemá žiaden dôvod a ani oprávnenie na prehodnocovanie

záverov tohto súdu. Tvrdenia sťažovateľa preto podľa názoru ústavného súdu sledujú len

dosiahnutie zmeny súdneho rozhodnutia, ktoré skončilo pre neho nepriaznivým výsledkom,

čo však nemožno spájať s porušením jeho základného práva podľa

a práva podľa dohovoru. K porušeniu a dohovorom garantovaných práv

totiž nemôže dôjsť takým rozhodnutím príslušného štátneho orgánu, ktorým tento orgán

uplatní svoju právomoc v súlade s platnými právnymi predpismi.

Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozsudku krajského súdu preto ústavný

súd konštatoval, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné

ustanovenia dotknutých právnych predpisov, ktoré boli podstatné pre posúdenie veci,

ústavne konformným spôsobom interpretoval a aplikoval, pričom jeho úvahy vychádzajú

z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné.

Ústavný súd v súvislosti so sťažovateľovým prejavom nespokojnosti s namietaným

rozsudkom krajského súdu v súlade so svojou ustálenou judikatúrou zdôrazňuje, že

obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa (resp. práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru) nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania

a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby

bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné,

preskúmateľné a bez znakov arbitrárnosti. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod

zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv

(obdobne napr. , ).

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutým

rozsudkom krajského súdu v relevantnej časti a obsahom základného práva podľa čl. 46

ods. 1 , ako aj práva podľa dohovoru označených sťažovateľom neexistuje

taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala možnosť vysloviť ich porušenie

po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Ústavný súd preto pri predbežnom

prerokovaní rozhodol podľa o odmietnutí sťažnosti

sťažovateľa v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd ďalšími

požiadavkami sťažovateľa na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. októbra 2017