Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 151 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (158)II. ÚS 590/2017
PDF · 370.39 KB
No categories available
II. ÚS 590/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. októbra 2017 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily
Gajdošíkovej a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť
, , zastúpeného advokátkou JUDr. Janou Polakovičovou,
Mickiewiczova 6, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Okresného súdu Žilina sp. zn. 10 CbZm 16/2014 z 24. októbra 2014
a rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 13 CoZm 6/2015 z 30. septembra 2015, a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
22. decembra 2015 doručená sťažnosť ,
(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. Janou Polakovičovou,
Mickiewiczova 6, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom
Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 10 CbZm 16/2014
z 24. októbra 2014 a rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“)
sp. zn. 13 CoZm 6/2015 z 30. septembra 2015.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou doručenou
okresnému súdu 24. marca 2014 domáhal proti ,
(ďalej len „žalovaný“), určenia neplatnosti právneho úkonu – dohody o vyplňovacom
práve k blankozmenke zo 6. augusta 2012.
V úvodnej časti sťažnosti sťažovateľ popisuje skutkový stav, pri ktorom malo dôjsť
k porušeniu ním označeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru. V tejto súvislosti najmä uvádza, že «dňa 6. 8. 2012 som na nátlak
navrhovateľa podpísal podľa § 269 ods. 2 Obch. zák. písomnú zmluvu o vyplňovacom práve
k blankozmenke a navrhovateľovi ako remitentovi som vystavil blankozmenku. Išlo
o nepodpísané a nevyplnené formuláre. Pri ich podpisovaní som bol pod nátlakom
navrhovateľa preto som ich ani nečítal a nemal som dôvod ani záujem žiadnu
blankozmenku podpísať. Môj právny úkon teda nebol slobodný a vážny a je preto v zmysle §
37 Obč. zák. neplatný.
Dňa 6. 8. 2012 som pod nátlakom podpísal dve blankozmenky a dve zmluvy
o vyplňovacom oprávnení k blankozmenke, pričom druhý remitent - mi
blankozmenku aj zmluvu o vyplňovacom oprávnení k blankozmenke vrátil, uznal, že bola
podpisovaná pod nátlakom a túto skutočnosť je ochotný dosvedčiť aj v súdnom konaní...
Dohoda o vyplňovacom oprávnení bola podpísaná ako „blankodohoda“, pričom
údaje dopísané rukou boli dopísané zo strany navrhovateľa dodatočne. Aj tento právny
úkon je neplatný a je dôkazom o tom, že som tieto právne úkony podpisoval pod nátlakom.
Predpokladom pre vznik zmenky, ktorá bola pri vydaní neúplná je dohoda medzi
podpisovateľom a osobou, ktorej bola zmenka vydaná. Formu takejto dohody zákon
nepredpisuje, pričom jej obsah je určujúci pre výkon doplňovacieho práva. Ak by z dohody
obsah vyplňovacieho práva nevyplýval, tak ako je to v tomto prípade, musí byť
blankozmenka vyplnená spôsobom, ktorý zodpovedá zvykom v zmenkovom styku. Majiteľ
zmenky nesmie doplniť chýbajúce údaje do zmenky spôsobom, ktorý by neodôvodnene
a mimoriadne zhoršil právne postavenie podpisovateľa. Musí mať tiež súvislosť
so základným kauzálnym vzťahom, ktorý zabezpečuje. Kauzálny vzťah v tomto prípade
neexistuje.
Na základe takto podpísanej blankozmenky a tiež zmluvy o vyplňovacom opravnení
odporca podal návrh na Okresný súd Žilina, ktorý pod č. k. 10 Zm 25/2014 vydal zmenkový
platobný rozkaz. Tento doručoval na adresu na ktorej som nebýval, doručil ho uložením na
pošte o čom som sa nedozvedel a tento správoplatnil. Ja som sa o jeho existencii dozvedel
až v rámci exekúcie, keď mi exekútor doručil výzvu na poskytnutie súčinnosti na vykonanie
exekúcie. Žiadne relevantné námietky ohľadne neplatnosti vyplňovacieho oprávnenia
k blankozmenke som nemohol použiť.».
Okresný súd rozsudkom sp. zn. 10 CbZm 16/2014 z 24. októbra 2014 návrh
sťažovateľa na určenie neplatnosti zmluvy o vyplňovacom práve k blankozmenke
zo 6. augusta 2012 zamietol. Krajský súd na základe odvolania sťažovateľa rozsudkom
sp. zn. 13 CoZm 6/2015 z 30. septembra 2015 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.
Sťažovateľ poukazuje na skutočnosť, že v určovacom spore o neplatnosť
vyplňovacieho práva vo veci konajúce súdy dospeli k záveru, že neplatnosť vyplňovacieho
práva k blankozmenke mal namietať v rámci súdneho sporu o zaplatenie zmenky, a preto
nemal mať naliehavý právny záujem o určovací spor podľa v tom čase platného a účinného
§ 80 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).
V nadväznosti na uvedené sťažovateľ ďalej argumentuje, že „podľa § 80c Osp
neplatnosti právneho úkonu sa môže dotknutý subjekt dovolať určovacou žalobou za
podmienky ak existuje naliehavý právny záujem na tomto určení, pričom túto skutočnosť
musí žalobca v žalobe tvrdiť a v konaní preukázať. V žalobe som túto skutočnosť riadne
tvrdil a zdôvodnil. V konaní som ju nemohol preukázať, pretože súd rozhodol na
pojednávaní v mojej neprítomnosti...
Okresný aj krajský súd v odôvodnení rozhodnutia uviedli, že dôvody, pre ktoré som
podal žalobu môžu byť dôvodmi, ktoré mám použiť v rámci námietok proti zmenkovému
platobnému rozkazu. Nezobrali však do úvahy, že moja žaloba bola podaná v čase, keď ešte
nebol podaný návrh na vydanie zmenkového platobného rozkazu a predpokladám, že ani
zmenka nebola na základe neplatnej zmluvy o vyplňovacom oprávnení vyplnená. Preto som
svoje námietky v takomto konaní ešte nemohol použiť. Určovaciu žalobu som podal
z dôvodu, aby som predišiel zmenkovému sporu.
Keďže určovacia žaloba má slúžiť ako prevencia pred prípadným vznikom súdneho
sporu, mal sa súd týmto mojím návrhom zaoberať aj v merite veci a posudzovať jeho
absolútnu neplatnosť a nielen poukazovať na údajný procesný nedostatok naliehavého
právneho záujmu.“.
Na základe uvedeného sťažovateľ namieta, že súdy nezobrali do úvahy skutočnosti,
ktoré sú pre posúdenie jeho veci kľúčové, nevysporiadali sa s nimi v súlade so zákonom
a tak porušili jeho právo na spravodlivé súdne konanie tým, že:
„- nesprávne posúdili môj právny záujem na rozhodnutí určovacieho sporu
s odôvodnením, že som sa mal brániť v rámci námietok proti zmenkovému platobnému
rozkazu
- nezobrali do úvahy skutočnosť, že zmenkový platobný rozkaz v konaní na Okresnom
súde Žilina pod č. k. 10 Zm 25/2014 bol doručovaný v rozpore s Občianskym súdnym
poriadkom nie do mojich vlastných rúk, preto som svoje námietky nemohol uplatniť včas
- nebral do úvahy skutočnosť, že na naliehavý právny záujem je na určovacom spore
vtedy keď nemožno požadovať plnenie a keď bez tohto určenia je postavenie navrhovateľa
neisté - nezaoberal sa absolútnou neplatnosťou zmluvy o vyplňovacom oprávnení
k blankozmenke zo dňa 6. 8. 2012 vzhľadom na to, že bola podpísaná pod nátlakom, t. j.
nešlo o právny úkon slobodný a vážny
- zmluva o vyplňovacom oprávnení nebola určitým právnym úkonom a teda z neho
nevyplýval spôsob akým má byť vyplnená zmenka
- zmluva o vyplňovacom oprávnení je neurčitým právnym úkonom, pretože zakladá
právo na vyplnenie zmenky v zmysle Zmluvy o dielo, ktorá neexistuje
- blankozmenka nezabezpečuje žiadny primárny vzťah medzi navrhovateľom
a odporcom.“.
Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby ústavný
súd nálezom takto rozhodol:
„1. Základné práva ... podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd... rozsudkami Okresného
súdu Žilina č. k. 10 CbZm 16/2014 zo dňa 24. 10. 2014 a Krajského súdu v Žiline
č. k. 13 CoZm 6/2015 zo dňa 30. 9. 2015 porušené boli.
2. Rozsudky Okresného súdu Žilina č. k. 10 CbZm 16/2014 zo dňa 24. 10. 2014
a Krajského súdu v Žiline č. k. 13 CoZm 6/2015 zo dňa 30. 9. 2015 sa zrušujú a vec sa
vracia Okresnému súdu Žilina na ďalšie konanie.
3. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia, ktoré sú účastníci,
proti ktorým tento návrh smeruje, spoločne a nerozdielne povinní zaplatiť na účet advokáta
JUDr. Jany Polakovičovej... do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané nikým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľ namieta, že rozsudkom okresného súdu sp. zn. 10 CbZm 16/2014
z 24. októbra 2014, ako aj rozsudkom krajského súdu sp. zn. 13 CoZm 6/2015
z 30. septembra 2015 došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu sp. zn.
10 CbZm 16/2014 z 24. októbra 2014
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi
zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.
Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a uplatní sa až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže
domôcť (a aj domáhal) využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred
iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej
prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).
Sťažovateľ bol oprávnený podať proti napadnutému rozsudku okresného súdu
odvolanie (čo aj využil), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd.
Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa v danom prípade vylučuje
právomoc ústavného súdu. Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
z dôvodu nedostatku svojej právomoci.
II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn.
13 CoZm 6/2015 z 30. septembra 2015
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, čo táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
predovšetkým vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie
(sp. zn. I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07).
Ústavný súd podotýka, že v rámci svojej rozhodovacej činnosti musí mať na zreteli,
že podstatou rozhodovania o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je posúdenie ústavnej
akceptovateľnosti napadnutého rozhodnutia všeobecného súdu, prípadne iného orgánu
verejnej moci, a nie posudzovanie jeho právnej perfektnosti ani jeho prípadné
„vylepšovanie“ (m. m. IV. ÚS 325/08, IV. ÚS 218/2010). Poslaním ústavného súdu nie je
kontrola súdnej činnosti vo všetkých smeroch a aspektoch a skúmanie akejkoľvek možnej
nezákonnosti alebo procesného pochybenia, či dokonca zrejmej nesprávnosti, ktoré sa
v individuálnom konaní pred všeobecnými súdmi prípadne vyskytnú, ale výlučne
posudzovanie konformity aktu aplikácie práva (v posudzovanej veci súdneho rozhodnutia)
s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou.
Uvedené ustálené právne názory ústavného súdu korešpondujú aj širšiemu poňatiu
jeho „prieskumného“ vzťahu k všeobecným súdom. Ústavný súd totiž nie je súčasťou
systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom
ochrany ústavnosti. Z tohto ústavného postavenia vyplýva, že úlohou ústavného súdu nie je
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov (I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Skutkové a právne závery všeobecného
súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním
vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07).
Ústavný súd teda nepredstavuje opravnú inštanciu všeobecných súdov (napr.
I. ÚS 31/05), a preto zásadne nemôže meritórne preskúmavať také rozhodnutia všeobecných
súdov, pri vydaní ktorých súdy rešpektovali požiadavky vyplývajúce z obsahu základných
práv ustanovených v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy).
Ingerencia ústavného súdu do výkonu právomoci všeobecného súdu je opodstatnená len
v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou.
Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecnými súdmi, v zmysle už
citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor všeobecného súdu svojím
vlastným názorom iba v prípade, ak by tento bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp.
ústavne nekonformný.
Z obsahu sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľ vo svojej podstate primárne
namieta, že krajský súd nesprávne právne posúdil existenciu jeho naliehavého právneho
záujmu o určovaciu žalobu, ako aj absolútnu neplatnosť právneho úkonu a neexistenciu
zabezpečovaného záväzku.
Na účely posúdenia opodstatnenosti tejto časti sťažnosti ústavný súd preskúmal
odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu. Krajský súd v ňom najskôr poukázal
na obsah odvolaním napadnutého rozsudku okresného súdu z 24. októbra 2014, ktorým bola
žaloba sťažovateľa o neplatnosť právneho úkonu (zmluvy o vyplňovacom práve
k blankozmenke zo 6. augusta 2012, pozn.) zamietnutá, a v tejto súvislosti okrem iného
uviedol:
„... z obsahu podanej žaloby vyplýva, že žalobca sa domáha určenia neplatnosti
dohody o vyplňovacom práve k blankozmenke, pričom existenciu naliehavého právneho
záujmu žalobca odôvodňuje konaním žalovaného, ktorý z napadnutej zmluvy vyvodzuje
právne povinnosti a vykonáva úkony k vymáhaniu tvrdených nárokov z blankozmenky.
V tejto súvislosti považoval za potrebné zdôrazniť, že zmenka predstavuje cenný papier ako
nesporný a abstraktný záväzok, ktorý z hľadiska platnosti musí obsahovať náležitosti
stanovené zákonom, a to k momentu uplatnenia práva proti osobe, ktorá sa na zmenku
podpísala. Teda úplná a platná zmenka postačuje na uplatnenie zmenkových postihových
práv bez ďalšieho, a teda ani okolnosť, či k jej vystaveniu došlo na základe neplatného
právneho úkonu, nezbavuje majiteľa zmenky práva uplatniť si z takejto zmenky svoje
nároky. Predpokladom pre vznik zmenky, ktorá bola pri vydaní neúplná, je dohoda medzi
podpisovateľom a osobou, ktorej bola vydaná blankozmenka. Formu takejto dohody zákon
nepredpisuje, pričom jej obsah je určujúci pre výkon doplňovacicho práva. Ak by z dohody
obsah vyplňovacicho práva nevyplýval, musí byť zmenka doplnená v rámci oprávnenia jej
majiteľa a ak k vydaniu blankozmenky došlo bez takejto dohody, blankozmenka musí byť
vyplnená spôsobom, ktorý zodpovedá zvykom v zmenkovom styku, a preto jej majiteľ nesmie
doplniť chýbajúce údaje do zmenky spôsobom, ktorý by neodôvodnene a mimoriadne zhoršil
právne postavenie podpisovateľa. Momentom doplnenia blankozmenky zaniká vyplňovacie
právo a vzniká formálne platná zmenka. V tomto štádiu majiteľ zmenky môže uplatňovať
zo zmenky svoje zmenkové práva podľa zákona a v prípade, ak zmenka bola doplnená
v rozpore s dohodou, prípadne bez toho, že by medzi účastníkmi existoval akýkoľvek
kauzálny vzťah, alebo tento medzi účastníkmi zanikol, môže sa zmenkový dlžník brániť voči
majiteľovi zmenky námietkami podľa ust. § 17 zákona zmenkového a šekového. Základ
námietky spočíva v hmotnoprávnej obrane osoby, ktorá sa na zmenke podpísala, a ktorá je
zo zmenky žalovaná. Táto osoba uplatňuje zmenkové námietky proti majiteľovi zmenky,
ktorý sa domáha zmenkového plnenia. Pre obsah námietok žalovaného je rozhodujúci
základný pomer medzi dlžníkom a majiteľom zmenky. V rámci námietok sa dlžník môže
brániť tvrdením, že právny úkon, ktorý je podkladom zmenkového pomeru, je neplatný, či už
z dôvodov materiálnych alebo formálnych. Zákonná úprava podľa § 10 zákona zmenkového
a šekového priznáva právnu záväznosť zmenkovému prejavu (podpisu na zmenke) a dáva
majiteľovi zmenky právo doplniť zmenku. Teda aj v prípade, ak došlo k doplneniu zmenky
v rozpore s dohodou, prípadne bez existencie platnej dohody, uvedená skutočnosť zakladá
právo osoby zmenkovo zaviazanej namietať doplnenie v rozpore s dohodou, avšak táto
okolnosť nie je dôvodom neplatnosti zmenky. Teda aj v prípade, ak by okresný súd dospel
k záveru, že dohoda o vyplňovacorn práve, ktorej neplatnosti sa žalobca v konaní dovoláva,
je neplatná, rozhodnutie súdu nevytvára prekážku podmienky konania pre uplatnenie
zmenkových nárokov z inak platnej zmenky. Ak sú splnené predpoklady určené zákonom pre
zachovanie práv proti postihovým dlžníkom, môže majiteľ vykonať postih voči zmenkovo
zaviazanej osobe, a to v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 48 zákona zmenkového a šekového.
Posúdenie platnosti dohody o vyplňovacom práve nemá ani povahu predbežnej otázky
vo vzťahu k posúdeniu platnosti zmenky, a preto právna neistota žalobcu v jeho právnom
postavení sa určením neplatnosti dohody o vyplňovacom práve neodstráni. V prípade, ak sú
voči žalobcovi uplatňované zo zmenky zmenkové nároky, žalobca disponuje právnymi
prostriedkami, akými môže odstrániť priame ohrozenie jeho právneho postavenia, a to
v podobe podania námietok voči zmenkovému platobnému rozkazu v zákonom stanovenej
trojdňovej lehote. Teda aj samotná skutočnosť, že žalovaný ako zmenkový veriteľ uplatňuje
voči žalobcovi postihové nároky z formálne platnej zmenky, nezakladá naliehavý právny
záujem na určení neplatnosti dohody o vyplňovacom práve, pretože konanie a rozhodnutie
o tejto otázke nemá žiaden vplyv na konanie o zmenkových nárokoch. Okresný súd dospel
k záveru, že na strane žalobcu neexistuje naliehavý právny záujem na požadovanom určení,
čo je základným predpokladom úspešnosti určovacej žaloby, a preto žalobu v celom rozsahu
ako nedôvodnú zamietol.“
V ďalšej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku krajský súd formuloval svoje
vlastné právne závery k odvolacím námietkam sťažovateľa a v tejto súvislosti uviedol:
„... krajský súd zhodnotil, že okresný súd vykonal dostatočné dokazovanie, z neho
vyvodil správne skutkové závery a rovnako správne ich právne posúdil. Vzhľadom na
konštatovanie vecnej správnosti napadnutých výrokov rozsudku okresného súdu, a to tak
odvolaním žalobcu, ako i žalovaného a stotožnenia sa s dôvodmi uvedenými v písomnom
vyhotovení rozsudku okresným súdom, krajský súd podľa ust. § 219 ods. 2 O. s. p. odkazuje
na vyhodnotenie skutkového stavu, jeho právne zhodnotenie a podrobné odôvodnenie
rozsudku okresného súdu.
Krajský súd len na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozsudku okresného
súdu a k jednotlivým odvolacím dôvodom žalobcu i žalovaného uvádza nasledovné.
K námietke žalobcu týkajúcej sa porušenia práva účastníka na súdne konanie, na
spravodlivý súdny proces vo vzťahu k tvrdenému nedostatku riadneho a vyčerpávajúceho
odôvodnenia napadnutého rozsudku, odvolací súd uvádza, že podľa ust. § 135 ods. 1 druhá
veta O. s. p. súd je tiež viazaný rozhodnutím ústavného súdu alebo Európskeho súdu pre
ľudské práva, ktoré sa týkajú základných ľudských práv a slobôd. Krajský súd považuje za
potrebné uviesť, že predovšetkým Nálezy Ústavného súdu SR riešia otázku spravodlivého
súdneho konania vo vzťahu k riadnemu odôvodneniu rozhodnutia a striktnému dodržiavaniu
ust. § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku...
V danom prípade okresný súd vychádzajúc z dikcie ust. § 157 ods. 2 O. s. p. jasným
a zrozumiteľným spôsobom vyložil právny záver vo vzťahu k posúdeniu zákonného
predpokladu určovacej žaloby, a to naliehavého právneho záujmu, keď konštatoval, že
žalobca nepreukázal naliehavý právny záujem na požadovanom určení neplatnosti dohody
o vyplňovacom práve. Okresný súd zrozumiteľným a jasným spôsobom vyložil ust. § 80
písm. c) O. s. p. vo vzťahu k žalobcom podanej určovacej žalobe. Krajský súd preto
konštatuje, že rozhodnutie prvostupňového súdu netrpí vadou namietanou v odvolaní,
ktorou by došlo k porušeniu základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý
proces.“
Za relevantný základ rozhodnutia o odvolaní považoval krajský súd právny názor
k otázke existencie naliehavého právneho záujmu sťažovateľa o určenie neplatnosti zmluvy
o vyplňovacom práve k blankozmenke, k čomu v napadnutom rozsudku uviedol:
„Vo vzťahu k odvolaciemu dôvodu žalobcu vo veci samej bolo relevantné, že žalobca
sa podanou žalobou zo dňa 22. marca 2014 podľa ust. § 80 písm. c) O. s. p. domáhal
určenia, že zmluva o vyplňovacom práve k blankozmenke zo dňa 06. augusta 2012 uzavretá
medzi žalobcom a žalovaným je neplatná...
Odvolací súd vo všeobecnosti uvádza, že základnou podmienkou dôvodnosti, a teda
východiskom prípadnej úspešnosti určovacej žaloby podľa ust. § 80 písm. c) O. s. p. je
existencia naliehavého právneho záujmu na požadovanom právnom určení. Rozumie sa tým
právny záujem žalobou, ktorý musí byť daný v čase vyhlásenia rozsudku. Tento právny
záujem musí byť kvalifikovaný, t. j, naliehavý. Posúdenie naliehavého právneho záujmu je
otázkou právnej kvalifikácie rozhodujúcich skutočností. Spravidla je naliehavý právny
záujem daný v prípade, keď sa nemožno domáhať priamo plnenia, tiež vtedy, ak by bez
tohto určenia bolo ohrozené právo žalobcu, alebo ak by bez tohto určenia jeho právne
postavenie bolo neisté. V tejto spojitosti je primárne potrebné ujasniť, či a ako sa následné
požadované určenie môže dotknúť právnych pomerov účastníkov (t. j. či môže založiť
právne významný následok v týchto pomeroch). Určovacia žaloba je zvyčajne prípustná
vtedy, ak sa ňou odstraňuje spornosť vzťahu účastníkov a predchádza vzniku ďalších
sporov, prípadne, ak sa vytvára pevný základ právneho vzťahu medzi nimi.
Právny záujem, ktorý je podmienkou prípustnosti takejto žaloby, musí byť naliehavý
v tom zmysle, že žalobca v danom právnom vzťahu môže navrhovaným určením dosiahnuť
odstránenie spornosti a ochranu svojich práv a oprávnených záujmov. Treba zdôrazniť, že
nejde o určovaciu žalobu samu, ale o to, čoho (akého) určenia sa žalobca domáha a z akých
právnych pomerov vychádza. Naliehavý právny záujem sa teda viaže na konkrétny určovací
petit a súvisí s vyriešením otázky, či sa žalobou s daným určovacím petitom môže dosiahnuť
odstránenie spornosti žalobcovho práva alebo neistoty v jeho právnom vzťahu; záver súdu
o (ne)existencii naliehavého právneho záujmu žalobcu predpokladá primárne posúdenie, či
podaná určovacia žaloba je procesne prípustným nástrojom ochrany jeho práva a či snáď
spornosť neodstraňuje, ale zbytočne vyvoláva konanie, po ktorom bude musieť aj tak
nasledovať iné konanie. Primárne teda je potrebné, aby žalobca osvedčil svoj naliehavý
právny záujem na ním požadovanom určení, keď posúdenie osvedčenia, resp. neosvedčenia
naliehavého právneho záujmu je samostatným a prvoradým dôvodom pre zamietnutie
žaloby. Určovacia žaloba je spravidla opodstatnená vtedy, ak vyriešenie určitej otázky
neznamená úplné vyriešenie spornosti daného právneho vzťahu alebo práva, alebo ak
požadované určenie má povahu predbežnej otázky vo vzťahu k posúdeniu, či tu je (nie je)
právny vzťah alebo právo.
V danom prípade sa žalobca domáhal určenia neplatnosti právneho úkonu Zmluvy
o vyplňovacom práve k blankozmenke zo dňa 06. augusta 2012 žalobou podľa ust. § 80
písm. c) O. s. p., ktorej zákonným predpokladom je preukázanie práve naliehavého
právneho záujmu na požadovanom určeni, ktorý je aj podľa ustálenej judikatúry daný
najmä vtedy, ak bez tohto určenia by bolo ohrozené právo žalobcu, alebo by sa jeho právne
postavenie stalo neistým.
Z obsahu žaloby žalobca procesnú prípustnosť svojej žaloby na požadovanom určení
neplatnosti tohto právneho úkonu vyvodzoval z toho, že žalovaný vykonal všetky úkony
k vymáhaniu ním tvrdených nárokov z blankozmenky a mieni podať proti žalobcovi žalobu
o vydanie zmenkového platobného rozkazu na sumu 300.000 Eur zmenkovej istiny
s príslušenstvom. V dôsledku aktívneho konania žalovaného existuje a pretrváva stav
právnej neistoty, ktorý je právnym ohrozením právneho postavenia žalobcu a ktorý
nemožno iným právnym prostriedkom odstrániť. Práve vyriešenie otázky by neslúžilo k
zbytočnému rozmnožovaniu sporov, ale k definitívnemu vyriešeniu existujúceho neúnosného
stavu, z ktorého dôvodu je určovacia žaloba na mieste.
V konaní bolo preukázané, že účastníci uzatvorili dňa 06. augusta 2012 Zmluvu
o vyplňovacom práve k blankozmenke. Z obsahu pripojeného spisu Okresného súdu Žilina
sp. zn. 38 Zm/12/2014 bolo zrejmé, že (v tomto spore žalovaný) na
základe tejto uzavretej zmluvy vyplnil zmenku..., a to dňa 24. 03. 2014 podľa čl. IV. zmluvy.
Predmetné súdne konanie však v dôsledku nezaplatenia súdneho poplatku zo žaloby bolo
právoplatne zastavené.
Okresný súd dôsledne aplikujúc ust. § 80 písm. c) O. s. p. primárne skúmal
a dokazoval existenciu naliehavého právneho záujmu žalobcu ako zákonného predpokladu
úspešného uplatnenia určovacej žaloby a dospel k správnemu právnemu záveru o jeho
nepreukázaní.
V zhode s prvostupňovým súdom i odvolací súd primárne konštatuje, že žalobca
k naliehavému právnemu záujmu netvrdil žiadne relevantné skutočnosti svedčiace o jeho
stave právnej neistoty, naopak, už tvrdil stav porušenia jeho práva, teda vyplnenie
blankozmenky z uzavretej zmluvy a domáhanie sa zmenkových nárokov žalovaným voči
žalobcovi. V tejto súvislosti považuje za potrebné odvolací súd, v zhode s prvostupňovým
súdom, uviesť, že v danom prípade žalobca podal žalobu za situácie, kedy zo strany
žalovaného už došlo k vyplneniu blankozmenky, ktorá okolnosť vyplývala z pripojeného
spisu Okresného súdu Žilina sp. zn. 38 Zm/12/2014. Momentom tohto doplnenia zaniklo
vyplňovacie právo a vznikla formálne platná zmenka. Tak ako správne uviedol
prvostupňový súd, zmenka predstavuje cenný papier ako nesporný a abstraktný záväzok,
ktorý z hľadiska platnosti musí obsahovať náležitosti stanovené zákonom, a to k momentu
uplatnenia práva proti osobe, ktorá zmenku podpísala. Z formálne platnej zmenky môže
majiteľ zmenky uplatňovať svoje zmenkové práva v zmysle zákona a zmenkový dlžník sa
môže voči majiteľovi zmenky brániť námietkami v zmysle zákona zmenkového a šekového.
Odvolací súd zdôrazňuje, že určovacia žaloba má charakter preventívny a slúži na
eliminovanie stavu ohrozenia práva, resp. neistoty v právnom vzťahu, ak k zodpovedajúcej
náprave nemožno dospieť inak. Naliehavý právny záujem na určení je daný aj vtedy, ak je
síce možné k zodpovedajúcej náprave dospieť aj inak, ale prostredníctvom určovacej žaloby
možno dosiahnuť úpravu. ktorá odvráti prípadné budúce spory medzi účastníkmi.
Na určenie neplatnosti zmluvy o vyplňovacom práve k blankozmenke už nemá
žalobca naliehavý právny záujem. Žalovaný už vyplňovacie oprávnenie udelené mu zmluvou
o vyplňovacom práve k blankozmenke využil a do blankozmenky chýbajúce údaje doplnil.
Vyplňovacie právo teda jeho výkonom zaniklo. V tomto štádiu, teda po vyplnení
blankozmenky sa dlžník môže brániť proti povinnosti zmenku zaplatiť už len námietkami
podľa čl. 1, § 10 alebo § 17 zmenkového zákona. Určením neplatnosti dohody
o vyplňovacom práve, by sa vzťahy medzi učastními definitívne nevyriešili, pretože žalovaný
by bol naďalej oprávnený domáhať sa plnenia zo zmenky. Dodáva odvolací súd, že
žalobcom požadované určenie nemôže posilniť či upevniť jeho právne postavenie a nie je
zárukou odvrátenia budúcich sporov účastníkov.
V súvislosti so závermi prvostupňového i odvolacieho súdu sa poukazuje i na názor
vyslovený v Rozsudku Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 33 Cdo 4808/2008 zo dňa
19. januára 2011...
Krajský súd vzhľadom na odvolací dôvod nesprávneho právneho posúdenia veci
konštatuje, že zo strany prvostupňového súdu bol dostatočne zistený skutkový stav a tento
bol okresným súdom správne právne posúdený, pričom okresný súd na zistený skutkový stav
použil i správny právny predpis a tento správne interpretoval...
Z vyššie uvedených záverov, preto pokiaľ okresný súd žalobu žalobou z dôvodu
nesplnenia zákonného predpokladu pre úspešnosť určovacej žaloby, a to nepreukázanie
naliehavého právneho záujmu zamietol, jeho rozhodnutie bolo vecne správne a krajským
súdom potvrdené podľa ust. § 219 ods. 1, 2 O. s. p.“
Z dosiaľ uvedeného vyplýva, že podstatou sťažnosti je nesúhlas sťažovateľa jednak
so skutkovými zisteniami súdu prvého stupňa (s ktorými sa krajský súd v napadnutom
rozsudku stotožnil), ale predovšetkým s právnymi závermi, ktoré z nich všeobecné súdy
(okresný súd a krajský súd) vyvodili, teda s interpretáciou a aplikáciou príslušných
ustanovení právnych predpisov v jeho právnej veci.
V rámci prípravy predbežného prerokovania sťažnosti si ústavný súd na účely
preskúmania námietok sťažovateľa vyžiadal spis okresného súdu sp. zn. 10 CbZm 16/2014.
Z jeho obsahu zistil, že sťažovateľ podal proti napadnutému rozsudku krajského súdu
dovolanie, ktorého prípustnosť vyvodzoval okrem iného z identickej skutočnosti, že
postupom prvostupňového a následne odvolacieho súdu mu bola odňatá možnosť konať
pred súdom [vada konania podľa § 237 ods. 1 písm. f) OSP podľa sťažovateľa spočívala
v tom, že odvolací súd sa vôbec nevysporiadal s podstatnými odvolacími argumentmi
(najmä preukazovaním naliehavého právneho záujmu a nesprávnym právnym posúdením
veci)]. Na základe sťažovateľom podaného dovolania sa tak Najvyšší súd Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v rozsahu svojho preskúmavacieho oprávnenia
dovolacieho súdu musel v podstate vyrovnať s rovnakými skutkovými a právnymi
argumentmi, aké sťažovateľ proti napadnutému rozsudku krajského súdu ako odvolacieho
súdu uvádza v konaní pred ústavným súdom.
Podľa zistenia ústavného súdu najvyšší súd uznesením sp. zn. 5 Obdo 1/2016
z 23. júna 2016 dovolanie sťažovateľa pre nezistenie žiadneho z tzv. dôvodov zmätočnosti
v zmysle § 237 OSP ako procesne neprípustné odmietol. Pritom k námietke sťažovateľa
o nedostatočnom odôvodnení napadnutých rozhodnutí okresného súdu a krajského súdu
(súdy sa podľa názoru sťažovateľa nezaoberali jeho námietkami a argumentáciami
uvedenými v žalobe a v odvolaní) najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia okrem
iného uviedol:
„Dovolací súd má za to, že odvolací súd ako aj súd prvého stupňa v odôvodneniach
svojich rozhodnutí vyčerpávajúco uviedli dôvody, na základe ktorých dospeli k záveru, že
žalobca nepreukázal naliehavý právny záujem na požadovanom určení neplatnosti dohody
o vyplňovacom práve. Súdy tiež jasne vyložili ust. § 80 písm. c/ O. s. p. Odvolací súd sa
v odôvodnení rozsudku zaoberal aj ďalšími námietkami žalobcu a jasne uviedol, prečo ich
nepovažoval za opodstatnené.
Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci tak dospel k záveru, že
odvolací súd postačujúco odôvodnil svoj rozsudok, ktorým nadviazal na rozsudok súdu
prvého stupňa, ktorý ako vecne správny potvrdil. Podľa dovolacieho súdu nižšie súdy
dostatočne odôvodnili svoje rozhodnutia; ich zdôvodnenie ako celok spĺňa parametre
zákona na odôvodnenie rozsudku (§ 157 ods. 2 O. s. p.)...
Z obsahu dovolania je zrejmé, že žalobca v otázkach ním tvrdeného naliehavého
právneho záujmu, absolútnej neplatnosti právneho úkonu a neexistencie zabezpečovacieho
záväzku namieta nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.).
nesprávnym právnym posúdením veci... je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový
stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval
alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne
právne závery je Najvyšším súdom Slovenskej republiky považované za relevantný dovolací
dôvod, ktorý ale prípustnosť dovolania nezakladá.“
Po oboznámení sa s obsahom relevantnej časti napadnutého uznesenia dovolacieho
súdu preto ústavný súd konštatuje, že nedisponuje vzhľadom na subsidiaritu svojej
právomoci rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnením preskúmavať
námietky sťažovateľa o nedostatočnom odôvodnení napadnutých rozhodnutí okresného
a krajského súdu a tým, že sa vo veci sťažovateľa rozhodujúce všeobecné súdy nezaoberali
jeho námietkami a argumentáciou uvedenou v žalobe a následne v jeho odvolaní, čo zakladá
dôvod na odmietnutie tejto časti sťažnosti (vo vzťahu k uvedeným námietkam sťažovateľa)
pre nedostatok svojej právomoci (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Vo vzťahu
k preskúmaniu týchto námietok bola totiž daná právomoc najvyššieho súdu, ktorý sa nimi
v dovolacom konaní aj zaoberal.
V súvislosti s namietaným porušením základného práva sťažovateľa podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn.
13 CoZm 6/2015 z 30. septembra 2015 vo vzťahu k námietkam nesprávneho právneho
posúdenia veci v otázkach sťažovateľom tvrdeného naliehavého právneho záujmu,
absolútnej neplatnosti právneho úkonu a neexistencie zabezpečovacieho záväzku sa ústavný
súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zameral na preskúmanie, či ju nemožno v tejto
časti považovať za zjavne neopodstatnenú.
Po preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu v relevantnej časti v spojení
so skutkovými a právnymi závermi vyjadrenými v odôvodnení rozsudku okresného súdu
ústavný súd nezistil, že by skutkové zistenia okresného súdu, s ktorými sa krajský súd
stotožnil [pri posudzovaní otázky neplatnosti právneho úkonu (dohody o vyplňovacom
práve k blankozmenke zo 6. augusta 2012, pozn.)], boli v takom rozpore s vykonaným
dokazovaním, čo by mohlo zakladať dôvod na zásah ústavného súdu do napadnutého
rozsudku krajského súdu v súlade s jeho právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2
ústavy. Rovnako tak nemožno podľa názoru ústavného súdu hodnotiť za arbitrárne ani
právne názory krajského súdu vychádzajúce zo skutkových zistení a vyjadrené v jeho
rozsudku sp. zn. 13 CoZm 6/2015 z 30. septembra 2015. Naopak, ide o právne závery, ktoré
sú podľa názoru ústavného súdu ústavne akceptovateľným spôsobom zdôvodnené, teda tak,
ako to vyplýva z požiadaviek vyvoditeľných z obsahu základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozsudku krajského súdu preto ústavný
súd dospel k názoru, že zo záverov odvolacieho súdu (citovaných v časti I. tohto uznesenia)
týkajúcich sa posudzovanej právnej otázky (určenie neplatnosti právneho úkonu – dohody
o vyplňovacom práve k blankozmenke zo 6. augusta 2012) nevyplýva jednostrannosť alebo
taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by
bola popretím ich podstaty a zmyslu. Obsah predložených listinných dôkazov
v predmetnom súdnom konaní zároveň pripúšťa interpretáciu faktov a posúdenie
relevantných právnych otázok tak, ako sú v posudzovanej veci prezentované krajským
súdom.
V nadväznosti na uvedené ústavný súd považuje predovšetkým za potrebné
zdôrazniť, že predmetom napadnutého konania pred všeobecnými súdmi bolo rozhodovanie
o žalobe sťažovateľa, ktorou sa domáhal určenia neplatnosti zmluvy o vyplňovacom práve
k blankozmenke zo 6. augusta 2012 uzavretej medzi sťažovateľom ako žalobcom
a žalovaným z dôvodu, že sťažovateľ na nátlak žalovaného ako vystaviteľ blankozmenky
podpísal zmluvu o vyplňovacom práve k blankozmenke, že medzi účastníkmi nevznikol
žiaden záväzkový či iný právny vzťah a že žalovaný sťažovateľovi nikdy neposkytol žiadne
plnenie, že obsah zmluvy o vyplňovacom práve je neurčitý, nezrozumiteľný a zmätočný.
Z uvedeného dôvodu predmetnú zmluvu o vyplňovacom práve k blankozmenke sťažovateľ
považoval za absolútne neplatný právny úkon.
Vzhľadom na to, že predmetom napadnutého konania bola určovacia žaloba
o určenie neplatnosti právneho úkonu, tak prvostupňový súd ako aj odvolací súd
v posudzovanej veci považovali za potrebné primárne skúmať naliehavý právny záujem
o podanie takejto žaloby v zmysle v tom čase platného a účinného § 80 písm. c) OSP.
Dospeli k záveru, že sťažovateľ na požadovanom určení naliehavý právny záujem nemá,
pretože žalovaný už vyplňovacie oprávnenie udelené mu zmluvou o vyplňovacom práve
k blankozmenke využil a do blankozmenky chýbajúce údaje doplnil. Vyplňovacie právo
teda jeho výkonom zaniklo. V tomto štádiu, teda po vyplnení blankozmenky sa sťažovateľ
ako dlžník môže (mohol) brániť proti povinnosti zmenku zaplatiť už len námietkami podľa
čl. 1, § 10 alebo § 17 zákona č. 191/1950 Sb. Zákon zmenkový a šekový v znení neskorších
predpisov. Určením neplatnosti zmluvy o vyplňovacom práve by sa vzťahy medzi
účastníkmi definitívne nevyriešili, pretože žalovaný by bol naďalej oprávnený domáhať sa
plnenia zo zmenky. Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že k tomu aj reálne došlo v inom
konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 10 Zm 25/2014, v ktorom si žalovaný
(v tomto konaní vystupujúci ako žalobca) uplatňoval voči sťažovateľovi zmenkovú
sumu 300 000 €. Z vyjadrenia okresného súdu k sťažnosti zo 4. júla 2017 vyplýva, že
v označenom konaní bol vydaný zmenkový platobný rozkaz, ktorý nadobudol právoplatnosť
19. marca 2015, keďže k nemu neboli podané námietky.
Podľa § 80 písm. c) OSP návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa
rozhodlo o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je o to naliehavý právny
záujem.
Vo všeobecnosti možno konštatovať, že tzv. určovacia žaloba podľa § 80 písm. c)
OSP [na rozdiel od ostatných typov žalôb uvedených v § 80 písm. a) a b) OSP] má miesto
iba za predpokladu, že žalobca má naliehavý právny záujem o požadovanie určenia
existencie alebo neexistencie právneho vzťahu alebo práva. Je preto primárnou povinnosťou
všeobecných súdov, aby sa pri rozhodovaní o určovacej žalobe vysporiadali najprv
s otázkou (ne) existencie naliehavého právneho záujmu žalobcu. O vecnej opodstatnenosti
žaloby môžu rozhodovať až po zistení, že naliehavý právny záujem je daný. Ústavný súd
vo svojej doterajšej judikatúre už vyslovil právny názor, podľa ktorého ak všeobecné súdy
postupujú tak, že rozhodnú o vecnej opodstatnenosti určovacej žaloby bez toho, aby dospeli
k záveru o existencii naliehavého právneho záujmu žalobcu, porušia tým základné právo
na súdnu ochranu ďalšieho účastníka konania [spravidla žalovaného (II. ÚS 382/2010)].
Naliehavý právny záujem, ktorý je podmienkou prípustnosti takejto žaloby, spočíva
v tom, že žalobca v danom právnom vzťahu môže navrhovaným určením dosiahnuť
odstránenie sporu a ochranu svojich práv a oprávnených záujmov (ide najmä o prípady,
v ktorých sa určením, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, vytvorí pevný základ
pre právne vzťahy účastníkom sporu a predíde sa žalobe na plnenie). Naliehavý právny
záujem žalobcu o požadované určenie treba skúmať predovšetkým so zreteľom na cieľ
sledovaný podaním žaloby a konečný zmysel navrhovaného rozhodnutia. Ak žalobca
neosvedčí svoj naliehavý právny záujem o ním požadované určenie, ide o samostatný
a prvoradý dôvod zamietnutia žaloby. Pokiaľ teda súd dospeje k záveru, že tá-ktorá
určovacia žaloba nie je z dôvodu nedostatku naliehavého právneho záujmu o požadované
určenie spôsobilým alebo prípustným prostriedkom ochrany práva, zamietne žalobu bez
toho, aby sa zaoberal meritom veci (pozri rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd zastáva názor, že v sťažovateľovej veci
konajúce všeobecné súdy sa s otázkou existencie naliehavého právneho záujmu sťažovateľa
ako žalobcu o požadované určenie neplatnosti zmluvy o vyplňovacom práve
k blankozmenke ústavne akceptovateľným spôsobom vysporiadali.
Ak okresný súd v posudzovanej veci na základe vykonaného dokazovania
(rozsudkom sp. zn. 10 CbZm 16/2014 z 24. októbra 2014) ustálil, že o požadované určenie
neplatnosti zmluvy o vyplňovacom práve k blankozmenke zo 6. augusta 2012 nemôže mať
sťažovateľ ako žalobca naliehavý právny záujem, odvolací súd považoval jeho právny záver
za správny a v plnom rozsahu sa s ním stotožnil. Proti tomuto právnemu záveru okresného
súdu a krajského súdu nemožno mať z ústavného hľadiska v konkrétnych okolnostiach
posudzovanej veci žiadne relevantné výhrady.
Ústavný súd nezistil, že by napadnutý rozsudok krajského súdu bol svojvoľný alebo
vnútorne protirečivý či urobený v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou.
Ústavný súd v takomto prípade nemá žiaden dôvod a ani oprávnenie na prehodnocovanie
záverov tohto súdu. Tvrdenia sťažovateľa preto podľa názoru ústavného súdu sledujú len
dosiahnutie zmeny súdneho rozhodnutia, ktoré skončilo pre neho nepriaznivým výsledkom,
čo však nemožno spájať s porušením jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. K porušeniu ústavou a dohovorom garantovaných práv
totiž nemôže dôjsť takým rozhodnutím príslušného štátneho orgánu, ktorým tento orgán
uplatní svoju právomoc v súlade s platnými právnymi predpismi.
Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozsudku krajského súdu preto ústavný
súd konštatoval, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné
ustanovenia dotknutých právnych predpisov, ktoré boli podstatné pre posúdenie veci,
ústavne konformným spôsobom interpretoval a aplikoval, pričom jeho úvahy vychádzajú
z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné.
Ústavný súd v súvislosti so sťažovateľovým prejavom nespokojnosti s namietaným
rozsudkom krajského súdu v súlade so svojou ustálenou judikatúrou zdôrazňuje, že
obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru) nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania
a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby
bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné,
preskúmateľné a bez znakov arbitrárnosti. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod
zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv
(obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).
Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutým
rozsudkom krajského súdu v relevantnej časti a obsahom základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označených sťažovateľom neexistuje
taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala možnosť vysloviť ich porušenie
po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Ústavný súd preto pri predbežnom
prerokovaní rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti
sťažovateľa v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd ďalšími
požiadavkami sťažovateľa na ochranu ústavnosti nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. októbra 2017