Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (6)Rozsudok_11Co-38-2023.pdf
PDF · 198.59 KB
Case nature
Area
Subarea
11Co/38/2023
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Čabaiovej a sudcov JUDr. Martina Kolesára a JUDr. Borisa Brondoša v spore žalobcu: Roľnícke družstvo Voľa, so sídlom Voľa 109, 072 21, IČO: 31722041, zast. SLAMKA & Partners s.r.o., Advokátska kancelária so sídlom Dolný Kubín, Radlinského 1735/29, IČO: 50120000, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Pavol Vargaeštok, proti žalovaným: 1/ AGRO-FOREST s.r.o., so sídlom Strážske, Krivošťanská 388, IČO: 46111662, zast. JUDr. Danielom Janšom, advokátom so sídlom Banská Bystrica, Horné záhrady 2, IČO: 42304253, 2/ Slovenský pozemkový fond, so sídlom Bratislava, Búdkova 36, IČO: 17335345, zast. KADUC & PARTNERS s.r.o., so sídlom Bratislava, Havlíčkova 16, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Ing. Miroslav Kadúc, PhD., o určenie, že nájomný vzťah trvá, o odvolaní žalobcu proti rozsudku 25C/85/2021-342 zo dňa 10.10.2022 Okresného súdu Michalovce
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok.
Žalovaným v 1. a 2. rade priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcovi v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Michalovce (ďalej „súd prvej inštancie“ alebo len „súd“) napadnutým rozsudkom zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal určenia, že nájomný vzťah medzi ním ako nájomcom a žalovaným v 2. rade ako prenajímateľom na základe nájomnej zmluvy č. PNZ-P40922/05.00 v znení jej dodatku č. 00196/2019-PNZP40922/05.11 zo dňa 15.11.2019, trvá. Vo vzťahu medzi žalobcom a žalovaným v 1. rade priznal žalovanému v 1. rade nárok na náhradu trov konania proti žalobcovi v 100 % rozsahu (II.) a vo vzťahu medzi žalobcom a žalovaným v 2. rade priznal žalovanému v 2. rade nárok na náhradu trov konania proti žalobcovi v 100 % rozsahu s tým, že o výške trov konania rozhodne samostatným uznesením po nadobudnutí právoplatnosti rozsudku (III.).
2. Žalobca podanú žalobu skutkovo odôvodnil tým, že dňa 22.3.2005 v postavení nájomcu uzatvoril so žalovaným v 2. rade ako prenajímateľom nájomnú zmluvu č. PNZ-P40922/05.00 v znení dodatku č. 00196/2019-PNZP40922/05.11 zo dňa 15.11.2019 (ďalej tiež len „NZ 40922/05“) o nájme poľnohospodárskych pozemkov bližšie špecifikovaných v zmluve nachádzajúcich sa v kat. území A. B., C. D. E., na základe ktorej mu žalovaný v 2. rade od 1.1.2005 prenajal nehnuteľnosti v celkovej výmere 346,0188 ha, s dohodnutou dobou nájmu 15 rokov, t.j. do 31.12.2019. Keďže prenajímateľ (žalovaný v 2. rade) ani nájomca (žalobca) v rozhodnej dobe nevyzval druhú stranu na vrátenie a prevzatie pozemkov, nájomná zmluva sa automaticky predĺžila na určitý čas v zmysle čl. V ods. 2 nájomnej zmluvy. Žalobca z dôvodu právnej istoty listom zo dňa 27.6.2019 požiadal žalovaného v 2. rade o pokračovanie v nájomnej zmluve, resp. uzatvorenie dodatku k zmluve, žalovaný v 2. rade dňa 30.7.2020 zaslal žalobcovi návrh novej nájomnej zmluvy č. 03946/2020-PNZ-P40191/20.00, s rovnakou
výmerou prenajatých pozemkov ako v pôvodnej NZ 40922/05, čím de facto len potvrdil zmluvný nárok žalobcu na prenájom pozemkov, ktorý návrh žalobca podpísal a v troch vyhotoveniach dňa 17.8.2020 zaslal žalovanému v 2. rade. Následne žalobca pokračoval v obhospodarovaní prenajatých pozemkov, ktoré osial a vykonal na nich agrotechnické opatrenia, pričom asi po 4 mesiacoch mu žalovaný v 2. rade doručil pozvánku na rokovanie dňa 15.12.2020 s novým záujemcom o prenájom pozemkov, ktoré sa malo týkať časti prenajatých pozemkov, na ktoré už bola podpísaná nájomná zmluvu č. 03946/2020- PNZ-P40191/20.00. Dňa 15.1.2021 žalovaný v 2. rade v rozpore so zákonom zaslal žalobcovi ďalší návrh nájomnej zmluvy s rovnakým ev. číslom ako nájomná zmluva zo dňa 17.8.2020, v ktorom však bola znížená výmera prenajatých pozemkov o 166 ha pôdy, ktorú žalovaný v 2. rade aj napriek písomným námietkam žalobcu neoprávnene prenajal žalovanému v 1. rade nájomnou zmluvou č. 00072/2021- PNZ-P40677/20.00. Z týchto dôvodov žalobca žiadal rozhodnutím súdu určiť, že na základe obnovenej nájomnej zmluvy č. PNZ-P40922/05.00 v znení jej dodatku č. 00196/2019-PNZP40922/05.11 zo dňa 15.11.2019 má platný nájom k pozemkom, ku ktorým má žalovaný v 1. rade podpísanú nájomnú zmluvu č. 00072/2021-PNZ-P40677/20.00, týkajúcu sa označených nehnuteľností registra „E“ nachádzajúcich sa v kat. území C., Obec C., okres F., o celkovej výmere 1.664.855 m2 (166,48 ha), ktorá je neplatná, keďže žalovaný v 2. rade nemohol neskôr uzavretou nájomnou zmluvou previesť na žalovaného v 1. rade právo užívať pozemky svedčiace žalobcovi na základe obnovenej nájomnej zmluvy č. NZ 40922/05.00 v znení jej dodatku zo dňa 15.11.2019. Podľa názoru žalobcu žalovaný v 1. rade nemohol nadobudnúť právo nájmu na základe zmluvy povinne zverejňovanej k 1.1.2020, t.j. skôr ako zmluva nadobudla účinnosť, v roku 2020 žalovaný v 1. rade ani neužíval pozemky, ktoré sú predmetom nájomnej zmluvy č. 00072/2021-PNZ-P40677/20.00, a preto žalovaný v 2. rade v rozpore so zákonom uviedol v nájomnej zmluve začiatok nájmu od 1.1.2020. Z týchto dôvodov mal žalobca za to, že nájomná zmluva uzatvorená medzi žalovanými je absolútne neplatná a nájomný vzťah medzi ním a žalovaným v 2. rade založený NZ 40922/05 v znení jej dodatku trvá, nakoľko nájomná zmluva sa automaticky predĺžila na určitý čas, taktiež došlo k podpisu novej nájomnej zmluvy, ktorou žalovaný v 2. rade pozemky v takej istej výmere prenajal žalobcovi.
3. Súd prvej inštancie spor právne posúdil podľa ustanovení § 12 ods. 1 zák. č. 504/2003 Z.z. o nájme poľnohospodárskych pozemkov, poľnohospodárskeho podniku a lesných pozemkov a o zmene niektorých zákonov v znení účinnom v čase uzavretia nájomnej zmluvy (ďalej len „zák. č. 504/2003 Z.z.“), § 12 ods. 1 zák. č. 504/2003 Z.z. v znení účinnom od 1.11.2009 do 30.4.2018, § 12 ods. 1 a § 24d ods. 3 zákona č. 504/2003 Z.z. v platnom znení (účinnom od 1.5.2018), § 490 ods. 2 Občianskeho zákonníka (účinné od 1.7.2011), § 137 písm. c) Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) a po vyhodnotení vykonaných dôkazov a posúdení procesnej prípustnosti podanej určovacej žaloby dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. Súd prvej inštancie v prvom rade skúmal, či je daný naliehavý právny záujem žalobcu v zmysle ust. § 137 písm. c) CSP na požadovanom určení existencie a trvania nájomného práva a určovaciu žalobu posúdil ako procesne prípustnú na podklade záveru, že aj keď v danom prípade žalobca tvrdí, že došlo k porušeniu jeho práva, keďže žalovaný v 1. rade neoprávnene obhospodaruje pozemky (ku ktorým má žalobca platnú nájomnú zmluvu), a teda možno žalovať o splnenie povinnosti [podľa doktríny preventívneho charakteru určovacej žaloby žalobca ochranu už porušeného práva v zásade môže dosiahnuť len žalobou na plnenie - actio negatoria podľa § 126 ods. 2 OZ], žalobca preukázal naliehavý právny záujem na požadovanom určení trvania nájomného vzťahu, ktorý vyplýva z toho, že žalovaný v 1. rade užíva a obhospodaruje pozemky, ku ktorým (ich časti) má žalobca nájomnú zmluvu, pričom zároveň aj žalovaný v 1. rade (ako nájomca) tvrdí, že so žalovaným v 2. rade uzatvoril platnú nájomnú zmluvu, na základe ktorej užíva a obhospodaruje sporné pozemky, a preto rozhodnutie súdu je spôsobilé svojimi dôsledkami predísť prípadnej žalobe na plnenie a vytvoriť pevný základ pre právne vzťahy účastníkov sporu. Podľa názoru súdu prvej inštancie postavenie strán je neisté aj vzhľadom na prípadné konanie pred Poľnohospodárskou platobnou agentúrou (PPA) o poskytnutie podpory v poľnohospodárstve, v ktorom nie je možné vydať rozhodnutie bez určenia, či žiadateľ má alebo nemá k poľnohospodárskej pôde, na ktorú žiada poskytnúť podporu, užívacie právo, pričom podaná žaloba je vhodným prostriedkom na odstránenie právnej neistoty medzi stranami sporu, pretože týmto určením bude zodpovedaná sporná otázka, kto má právo obhospodarovať pozemky, výrok rozsudku bude spôsobilý ovplyvniť postavenie žalobcu (či je alebo nie je nájomcom sporných pozemkov) a určí práva a povinnosti strany sporu v spojení s jej postavením v konkrétnom vzťahu. Ako nedôvodnú súd posúdil námietku žalovaného o prekážke začatého konania (litispendencie), ktorá nie je daná vzhľadom na nesplnené kritérium totožnosti strán v oboch sporoch a skutočnosť, že konanie vedené na tomto súde pod sp. zn. 25C/84/2021, bolo uznesením zo dňa 1.12.2021 zastavené. Pri posúdení vecnej opodstatnenosti žaloby súd vyšiel z nespornej skutočnosti, že žalobca a žalovaný v
2. rade dňa 22.3.2005 uzatvorili nájomnú zmluvu, predmetom ktorej bol prenájom poľnohospodárskych pozemkov v správe žalovaného v 2. rade, uzavretej na dobu určitú od 1.1.2005 s dobou nájmu 15 rokov, t.j. do 31.12.2019. Žalobca podanú žalobu založil na tom, že došlo k prolongácii nájomnej zmluvy v súlade s jej čl. V ods. 2, pretože v rozhodnej dobe žiadna zo strán nevyzvala druhú stranu na vrátenie, resp. prevzatie pozemkov. V tejto súvislosti súd poukázal na to, že automatická prolongácia zmluvy dohodnutá v zmluve bola v súlade s právnou úpravou v ust. § 12 ods. 1 zákona č. 504/2003 Z.z. v znení účinnom v čase uzatvorenia nájomnej zmluvy č. NZ 40922/05, t.j. do 31.10.2009, podľa ktorej: „Ak prenajímateľ alebo nájomca rok pred uplynutím času, na ktorý bol nájom dohodnutý, písomne nevyzve druhú zmluvnú stranu na vrátenie a prevzatie prenajatého pozemku po skončení nájmu, zmluva sa obnovuje na určitý čas podľa § 8“. S účinnosťou od 1.11.2009 do 30.4.2018 bolo toto zák. ustanovenie doplnené o dovetok: „to neplatí, ak sú predmetom zmluvy o nájme pozemku pozemky, s ktorými Slovenský pozemkový fond (ďalej len „fond“) nakladá podľa osobitného predpisu“, čím zákonodarca vylúčil možnosť automatickej prolongácie nájomných zmlúv poľnohospodárskych pozemkov, ak zmluvnou stranou bol Slovenský pozemkový fond (v tomto spore žalovaný v 2. rade). S účinnosťou od 1.5.2018 bolo ustanovenie o zákonnej prolongácií nájomných zmlúv v zákone č. 504/2003 Z.z. úplne zrušené pre všetkých prenajímateľov. Podľa prechodného ustanovenia k úpravám účinným od 1.5.2018 - § 24d ods. 3 zákona č. 504/2003 Z.z., ustanoveniami tohto zákona sa spravujú aj právne vzťahy vzniknuté pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, ak neupravujú právne vzťahy k pozemkom uvedeným v § 24 ods. 2; vznik týchto právnych vzťahov, ako aj nároky z nich vzniknuté pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona sa posudzujú podľa doterajších predpisov. Súd prvej inštancie uviedol, že prechodné ust. § 24d ods. 3 cit. zákona je súladné s princípom tzv. nepravej retroaktivity, ktorá znamená, že platnosť právnych skutočností, vznik právnych vzťahov a ich právne následky, ku ktorým došlo pred účinnosťou nového zákona, sa posúdi podľa práva predchádzajúceho; pokiaľ však trvá pôvodne vzniknutý právny vzťah aj naďalej, odo dňa účinnosti nového zákona sa podľa tohto nového zákona posúdia i právne následky dotyčného právneho vzťahu vzniknuté po nadobudnutí účinnosti nového zákona. Pri nepravej retroaktivite zákonodarca uznáva právne skutočnosti, na základe ktorých podľa predchádzajúcej právnej normy došlo k vzniku určitých právnych vzťahov. O nepravú retroaktivitu môže ísť napriek tomu, že zákonodarca prípadne novým právnym predpisom zároveň s účinnosťou do budúcna prinesie určité zmeny aj tých práv (alebo povinností), ktoré vznikli za platnosti skoršieho zákona. Nepravá retroaktivita teda nebráni zákonodarcovi novou právnou úpravou vstúpiť aj do tých právnych vzťahov, ktoré vznikli na základe skôr prijatej právnej normy a meniť ich režim. Za prípustné sa považuje, pokiaľ nová právna úprava (uznávajúc práva a povinnosti nadobudnuté podľa skoršieho právneho predpisu) zavádza do budúcna nový režim a mechanizmus (procedúru) uplatnenia týchto práv alebo pokiaľ právam nadobudnutým za skoršej právnej úpravy priznáva odo dňa účinnosti neskoršej právnej úpravy nový obsah. V konečnom dôsledku nepôsobí nepravá retroaktivita do minulosti. Akceptuje stav, ktorý nastal za skôr platnej a účinnej právnej úpravy, tento stav ale rieši až v čase účinnosti novej právnej úpravy (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 98/2010 zo dňa 29.6.2010). S poukazom na novelizované ust. § 12 zákona č. 504/2003 Z.z., ktoré je kogentnou právnou normou, od ktorej sa nie je možné zmluvou odchýliť, súd uzavrel, že všetky zmluvné dojednania o automatickom predĺžení nájmu stratili platnosť v súlade s § 39 OZ pre rozpor zo zákonom. Podporne poukázal na to, že žalovaný v 2. rade je povinnou osobou v zmysle zákona č. 211/2000 Z.z., a teda je povinný uzavreté nájomné zmluvy zverejniť podľa platných právnych predpisov pre nadobudnutie ich platnosti a účinnosti. V zmysle ust. § 490 ods. 2 OZ ak zákon neustanovuje inak, neplatné je ustanovenie zmluvy podľa § 47a, podľa ktorého zmluva uzavretá na dobu určitú trvá aj po uplynutí tejto doby. Z uvedeného vyplýva, že ak povinne zverejňovaná zmluva obsahuje prolongačné ustanovenia, tieto sú (absolútne) neplatné podľa § 39 OZ. Podľa názoru súdu bolo by absurdné a nelogické, ak by v súlade s Občianskym zákonníkom bolo každé prolongačné ustanovenie povinne zverejňovanej zmluvy neplatným, a naproti tomu zákon č. 504/2003 Z.z. by umožňoval zmluvným stranám povinne zverejňovanej zmluvy, ak v ňom nie je výslovne uvedené, že dohoda strán o prolongácii zmluvy nie je možná, platne dohodnúť v zmluve automatické predĺženie zmluvy. V tejto súvislosti zdôraznil, že zmluvné dojednanie, podľa ktorého za určitých podmienok sa predĺžuje platnosť zmluvy o určitú dobu, je v zásade prejavom zmluvnej voľnosti zmluvných strán, ktorá ale je v určitých prípadoch obmedzená, predovšetkým ak ide o právne vzťahy s verejnoprávnym prvkom (týkajúcim sa predmetu alebo subjektu právneho vzťahu), kde je v celospoločenskom záujme týmto obmedzením, resp. sprísnením podmienok pri vzniku, zmene a zániku takéhoto právneho vzťahu, chrániť spravidla verejné prostriedky alebo verejný majetok pred ich zneužitím alebo nehospodárnym nakladaním. Tento sprísnený režim zákazu prolongačnej klauzuly súvisí jednak s osobitnou povahou povinne zverejňovaných zmlúv, ktoré sa týkajú nakladania s verejným majetkom a verejnými prostriedkami, ale rovnako je vyjadrením dôslednej aplikácie zásady „qui tacet,
consentire non videtur“ (u toho kto mlčí, nemožno predpokladať súhlas), ktorá vyjadruje zákaz zneužitia nečinnosti, resp. mlčania niektorej zo zmluvných strán, ktorého priamym dôsledkom by malo byť predĺženie záväznosti a doby trvania zmluvy. Z mlčania alebo nečinnosti účastníka zmluvy teda nemožno vyvodzovať jeho vôľu prolongovať zmluvný vzťah. Vzhľadom na uvedené, zmluvné ust. čl. V bod 2 nájomnej zmluvy č. NZ P40922/05 uzatvorenej medzi žalobcom a žalovaným v 2. rade v znení: „Ak prenajímateľ alebo nájomca rok pred uplynutím času, na ktorý bol nájom dohodnutý, písomne nevyzve druhú zmluvnú stranu na vrátenie a prevzatie prenajatých pozemkov po skončení nájmu, zmluva sa obnovuje na určitý čas“ – podľa názoru súdu stratilo platnosť, pretože nájomná zmluva je postihnutá takou vadou, ktorá je v rozpore so zákonom. Na podklade uvedených dôvodov súd uzavrel, že nájomná zmluva medzi žalobcom a žalovaným v 2. rade č. NZ-P40922/05 zanikla ku dňu 31.12.2019, a preto žalobu ako nedôvodnú zamietol a nezaoberal sa ďalšími námietkami strán sporu. Nevykonal ďalšie dôkazy navrhované žalobcom výsluchom svedkov, výsluchom strán sporu a listinnými dôkazmi, ktoré mali preukázať vykonanie kontrol u žalobcu zo strany SPF, pretože vzhľadom na zistený skutkový stav veci tieto dôkazy považoval za bezvýznamné pre rozhodnutie sporu, vykonanie ktorých by neprinieslo zmenu právneho názoru súdu a bolo by v rozpore so zásadou hospodárnosti konania. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP tak, že nárok na náhradu trov konania v 100 % rozsahu priznal žalovaným v 1. a 2. rade, ktorí mali vo veci plný úspech. Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania si vymienil rozhodnúť samostatným uznesením po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí.
4. Rozsudok napadol žalobca včas podaným odvolaním z odvolacích dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. a), d), e), f) a h) CSP, v rámci ktorých namietal, že neboli splnené procesné podmienky, že nesprávnym procesným postupom súdu došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Vytýkal vadný postup súdu prvej inštancie, ktorý mu nedoručil vyjadrenie žalovaného v 2. rade (doručené súdu dňa 10.10.2022), preto žalobca nemal možnosť sa s daným vyjadrením oboznámiť a vyjadriť sa k nemu pred rozhodnutím sporu, čím mu súd odňal možnosť vyjadriť sa k úkonu druhého účastníka konania, dať na posúdenie súdu vlastnú argumentáciu; takýmto chybným postupom súdu došlo k porušeniu práva na kontradiktórne konanie v jeho neprospech a práva na spravodlivý proces. Zdôraznil v tejto súvislosti, že za kontradiktórny možno považovať len taký proces, v ktorom je rešpektovaná zásada rovnosti zbraní, t.j. stranám garantuje rovnaký prístup k akýmkoľvek dôkazom a argumentom predloženým súdu, ktoré by mohli mať vplyv na prejednanie veci a rozhodnutie. Rovnaký prístup má stranám konania zabezpečiť možnosť spochybňovať a vyvracať argumenty protistrany (konfrontačná zásada) za účelom súperenia strán s cieľom ovplyvniť výsledok konania. Z princípu kontradiktórnosti konania vyplýva, že samotný účastník konania musí mať možnosť posúdiť, či a do akej miery je písomné vyjadrenie jeho odporcu právne významné, či obsahuje také skutkové a právne dôvody, na ktoré je potrebné z jeho strany reagovať alebo inak je vhodné sa k nemu vyjadriť; nezáleží pritom, aký je jeho skutočný účinok na súdne rozhodnutie (napr. K.S. proti Fínsku, rozsudok ESĽP z 31.5.2001; F.R. proti Švajčiarsku, rozsudok ESĽP z 28.6.2001). Poukázal na to, že právo účastníka konania na to, aby mu súd doručil vyjadrenie iného účastníka, patrí k základným a neopomenuteľným procesným oprávneniam účastníka konania. Koncept spravodlivého súdneho konania vyžaduje, aby každej procesnej strane bola daná primeraná možnosť predniesť svoju záležitosť za podmienok, ktoré ju nestavajú do podstatne nevýhodnejšej pozície oproti jej protistrane. Okrem tejto požiadavky koncept spravodlivého súdneho konania v sebe implikuje právo na kontradiktórne konanie, podľa ktorého procesné strany musia dostať príležitosť nielen predložiť všetky dôkazy potrebné na to, aby ich návrh uspel, ale aj možnosť zoznámiť sa so všetkými dôkazmi a pripomienkami, ktoré boli predložené (účastníkmi), alebo zabezpečené (súdom) s cieľom ovplyvniť rozhodnutie súdu a vyjadriť sa k nim. Právo účastníkov konania na doručenie procesných vyjadrení ostatných účastníkov treba považovať za súčasť práva na spravodlivý proces. Nedoručenie vyjadrenia účastníka konania druhému účastníkovi vytvára stav nerovnosti účastníkov v konaní pred súdom, čo je v rozpore s princípom kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní ako súčasti práva na spravodlivý proces (rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/141/2010 zo dňa 21.10.2010, 5Cdo/92/2011 z 9.8.2011, 5Cdo/115/2011 z 20.10.2011, 5Cdo/200/2010 z 9.11.2010 a 2Cdo/209/2014 z 28.8.2014). Žalobca vyčítal súdu prvej inštancie tiež nedostatočné zistenie skutkového stavu v dôsledku toho, že nevykonal navrhované dokazovanie, ktoré bolo účelné a významné pre rozhodnutie súdu, nakoľko výsledok konania priamo závisel od zistení z navrhnutých a vykonaných dôkazov. Navrhnuté dôkazy neboli len nepoužiteľné zdroje informácií, ale priamo súviseli s uplatnenou
súdnou ochranou. Žalobcom tvrdené skutočnosti, ku overeniu alebo vyvráteniu ktorých boli navrhnuté dôkazy, relevantne súvisia s predmetom sporu, disponujú vypovedacou potenciou a nie sú nadbytočné, t.j. argument, podľa ktorého určité tvrdenie, ku ktorému overeniu alebo vyvráteniu je dôkaz navrhovaný, nebolo už doterajším konaním bez dôvodných pochybností overené alebo vyvrátené. Nakoľko súd prvej inštancie nevykonal dôkazy navrhované žalobcom, hoci tieto preukazovali také medzi stranami sporné okolnosti, ktoré sú pre meritórne posúdenie žalobného nároku významné a rozhodujúce, znemožnil žalobcovi uskutočňovať jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, čo vo svojich dôsledkoch znamená aj porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Podľa žalobcu napadnutý rozsudok je nedostatočne odôvodnený, keďže súd sa nevysporiadal s jeho námietkami a nezaujal žiadne stanovisko k namietanej neplatnosti nájomnej zmluvy medzi žalovanými, keďže žalovaný v 2. rade neskôr uzavretou nájomnou zmluvou previedol na žalovaného v 1. rade právo užívať pozemky, ktoré právo svedčalo v čase uzatvorenia zmluvy už žalobcovi na základe obnovenej nájomnej zmluvy č. G./XX v znení jej dodatku zo dňa 15.11.2019. Taktiež mu súd nedal odpoveď na námietku ohľadne spätnej účinnosti povinne zverejňovaných zmlúv, akou je aj nájomná zmluva medzi žalovanými, v ktorej zmluvné strany dohodli ustanovenie, ktoré ich začalo zaväzovať pred nadobudnutím účinnosti samotnej zmluvy, čo je v rozpore so zákonom. Takýto spätne účinný právny úkon je v rozpore s kogentnou normou a so samotným zmyslom povinne zverejňovaných zmlúv. Podľa názoru žalobcu prenajatím pozemkov žalovanému v 1. rade došlo tiež k porušeniu ust. § 2 ods. 10 písm. f) nariadenia vlády SR č. 238/2010 Z.z., ktorým sa ustanovujú podrobnosti o podmienkach prenajímania, predaja, zámeny a nadobúdania nehnuteľností Slovenským pozemkovým fondom. Nesúhlasil ani s tvrdením súdu prvej inštancie vo vzťahu k ust. § 490 ods. 2 OZ, ktoré v čase dojednania zmluvnej prolongácie nájomnej zmluvy neexistovalo, prišlo do platnosti až novelou účinnou od 1.7.2011, pričom v tom čase platilo ustanovenie o prolongácii nájomných zmlúv uvedené v § 12 ods. 1 zákona č. 504/2003 Z.z. Poukázal na to, že žalovaný v 2.rade vo svojich vyjadreniach nikdy neuviedol, že jeho vôľa pri uzatváraní nájomnej zmluvy bola uzatvoriť zmluvu so zákonnou automatickou obnovou, ktorá bude platiť len pokiaľ ju zákon nezakáže alebo neobmedzí. Takáto vôľa nevyplýva ani z textu zmluvy, ktorej tvorcom bol žalovaný v 2. rade (jeho právne oddelenie) a nemal ju ani žalobca. Zmluvná voľnosť strán nebola v roku 2005 ani potom obmedzená a strany si platne dohodli automatické obnovenie zákonného nájmu už pri uzatvorení nájomnej zmluvy v r. 2005, pričom žiadnym dodatkom platnosť a účinnosť čl. V ods. 2 nezmenili ani nezrušili. Žalovaný v 2. rade po zmene zákona nevyjadril svoju vôľu ohľadom zákazu zákonnej obnovy zmluvy ani dodatočne, napr. listom, že neplatí automatická obnova nájomnej zmluvy, nakoľko zákon ju vylúčil, z ktorého prejavu by následne a pred 31.12.2018 bolo zrejmé, že žalovaný zmluvnú obnovu nájomnej zmluvy nepripúšťa. Žalobca poukázal tiež na ust. § 2 ods. 3 OZ, podľa ktorého účastníci občianskoprávnych vzťahov si môžu vzájomné práva a povinnosti upraviť dohodou odchylne od zákona, ak to zákon výslovne nezakazuje a ak z povahy ustanovení zákona nevyplýva, že sa od neho nemožno odchýliť. Zmluvné strany v nájomnej zmluve dojednali ustanovenie o automatickom predĺžení nájmu s rovnakými podmienkami, aké boli v zmluve dojednané, a to za predpokladu, že ani jedna zo zmluvných strán neurobí úkon, z ktorého je zjavné, že o pokračovanie nájmu nemá záujem, bez ohľadu na zákonnú úpravu prolongácie nájomnej zmluvy. Podľa žalobcu zo samotného znenia ust. § 12 ods. 1 zákona č. 504/2003 Z.z., ktoré upravovalo zákonnú prolongáciu nájomných zmlúv, z jeho zmyslu a účelu ako (primárnej) normy, nie je možné odvodiť, že má za cieľ, aby sa presadila aj v prípadoch výslovnej dohody o prolongácii uvedenej v zmluve. Žalobca má za to, že zrušenie či zmena zákona č. 504/2003 Z.z. neprivodila nahradenie zmluvného dojednania zákonnou úpravou, nakoľko musí byť rešpektovaný ústavný princíp slobodnej vôle zmluvných strán. Vôľu žalovaného v 2. rade o platnosti dohodnutej prolongácie nájomnej zmluvy, podľa žalobcu možno jasne určiť s prihliadnutím na skutočnosti, že: a) v čase uzatvárania zmluvy nebolo v zákone ustanovenie vylučujúce automatickú obnovu zmluvy, či už zmluvnú alebo zákonnú a ani v súčasnosti nie je zákonom zakázané zmluvné dojednanie o automatickej obnove zmluvy, b) žalovaný v 2. rade pred 31.12.2018 nevyzval žalobcu na vrátenie pozemkov, ktoré žalobca užíval z dôvodu automatickej obnovy zmluvy naďalej, c) žalobcovi bol doručený návrh žalovaného v 2. rade novej nájomnej zmluvy č. 03946/2020- PNZ-P40191/20.00, s rovnakou výmerou prenajatých pozemkov ako v pôvodnej NZ č. 4092205, d) žalobcovi nebolo nikdy zo strany žalovaného v 2. rade doručené odmietnutie návrhu, e) v nájomnej zmluve ide o zmluvné dojednanie automatickej obnovy nájomnej zmluvy bez akéhokoľvek odkazu na paragrafové znenie (§ 12 ods. 1, § 8) zákona č. 504/2003 Z.z., žalobca sa neodvoláva na zákon č. 504/2003 Z.z. alebo Občiansky zákonník, ale na zmluvu, f) z e-mailovej komunikácie so žalovaným v 2. rade vyplýva, že došlo k pochybeniu z jeho strany a snažil sa o nápravu, g) neobstojí tvrdenie, že výmera bola žalobcovi ponížená z dôvodu jej prenájmu mladému farmárovi, nakoľko išlo o niekoľkonásobne vyššie poníženie výmery pozemkov, ako je zákonom umožnené v prípade mladého farmára, h) nájomná
zmluva uzatvorená medzi žalovanými je absolútne neplatná z dôvodu nadobudnutia účinnosti skôr pred jej zverejnením, čo je v prípade povinne zverejňovaných zmlúv vylúčené, v rozpore s kogentnou normou a so samotným zmyslom povinne zverejňovaných zmlúv, ale aj v rozpore s dobrými mravmi a verejným poriadkom, i) úmysel a vôľa konajúcich osôb a ďalšie okolnosti rozhodujúce pre výklad prejavu vôle jasne ukazujú, že predmetná nájomná zmluva bola dojednaná so zmluvnou automatickou obnovou, bez ohľadu na právny dôvod, preto žalovaný v 2. rade zakomponoval predmetné ustanovenie do zmluvy, j) žalovaný v 2. rade bol nečinný do 31.12.2018 a nevyzval žalobcu na vrátenie pozemkov, a ani po tomto dátume nič nenasvedčovalo tomu, aby nájom žalobcu nemal ďalej trvať na základe automatickej obnovy dohodnutej v zmluve. To, že žalobca podpísal novú zmluvu, vôbec nemožno vykladať tak, že by si bol vedomý vylúčenia automatickej obnovy nájomnej zmluvy v jeho prípade, a preto nový návrh nájomnej zmluvy podpísal. Práve naopak, zmluva zaslaná zo strany žalovaného v 2. rade mala v prílohe uvedené všetky pozemky, ktoré žalobca doposiaľ užíval, z čoho možno vyvodiť, že žalovaný v 2. rade nerozporoval nájomný vzťah, ktorý sa automaticky obnovil. Žalobca tento návrh bral vo význame obyčajného dodatku a len ako potvrdenie existujúceho stavu, obyčajnú formalitu, nakoľko vedel, že nájomná zmluva sa automaticky obnovila. Konanie žalovaného v 2. rade, ktorý následne bezdôvodne zmenil svoje rozhodnutie a pozemky prenajal žalovanému v 1. rade, ktorý na uvedených pozemkoch nikdy nehospodáril, nemal uzatvorené nájomné zmluvy a tvrdí, že nájomný vzťah žalobcu sa automaticky neobnovil, považoval za nepoctivé, zarážajúce, v rozpore s dobrými mravmi a spôsobujúce mu ťažkosti a škodu. Žalobca zastával názor, že aj keď zákonodarca vypustil zo zákona č. 504/2003 Z.z. ustanovenie o zákonnej prolongácii, ktorá bola upravená do 1.5.2018 v ust. § 12 ods. 1, avšak zákonom nezakázal žiadnemu subjektu, ani žalovanému v 2. rade, aby si v zmluve takéto ustanovenie dohodol a nezrušil spätne dohodnuté ustanovenie v zmluvách. Ak by žalobca nemal v zmluve dohodnutú prolongáciu, platilo by ust. § 12 ods. 1 zákona č. 504/2003 Z.z. o prolongácii zmluvy, až do 1.5.2018, kedy bolo zo zákona vypustené, avšak zákonom nie je vylúčená možnosť zmluvnej prolongácie nájomnej zmluvy dohodnutej účastníkmi zmluvného vzťahu. Akcentoval, že v danom prípade si účastníci v zmluve dohodli zmluvnú prolongáciu nájomného vzťahu, prejavili svoju vôľu byť týmto ustanovením viazaní bez ohľadu na zákonné znenie. Citoval ust. § 1 ods. 1 zákona č. 504/2003 Z.z. a poukázal na to, že právna úprava skončenia nájmu nie je v zákone č. 504/2003 Z.z. upravená komplexne a dostatočne, čiže je nutné použitie všeobecnej právnej úpravy. Pri obnovení nájmu podľa § 676 ods. 2 OZ nedochádza k obnoveniu nájomnej zmluvy vzájomnou dohodou zmluvných strán, ale ide o obnovu na základe konkludentných činov, ktoré spočívajú v určitom správaní nájomcu, t.j. v užívaní prenajatej veci aj po skončení nájmu a v nečinnosti prenajímateľa, t.j. nepodaní žaloby o vydanie veci, resp. o vypratanie nehnuteľnosti na súde do 30 dní od uplynutia doby nájmu. Ak sú splnené tieto predpoklady, nájomná zmluva sa obnovuje za tých istých podmienok, za akých bola dohodnutá pôvodne. Keďže zákon č. 504/2003 Z.z. automatické predĺženie nájmu vôbec neupravuje, ale zároveň ho žiadne ustanovenie ani výslovne nevylučuje, podľa žalobcu je aplikácia ust. § 676 ods. 2 OZ možná aj na predmetný nájom. Z uvedených dôvodov žalobca navrhoval, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a žalobe vyhovel a priznal mu nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v rozsahu 100 %, event. rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie.
5. V doplnení odvolania - podaní zo dňa 21.11.2022 žalobca predložil uznesenie Krajského súdu v Trnave 32Cob 42/2021 a rozsudok Okresného súdu Humenné 7C 16/2021, na podporu svojho právneho názoru prezentovaného v odvolaní a tvrdenia o vadách napadnutého rozsudku, ktoré odôvodňujú jeho zrušenie alebo zmenu.
6. Žalovaný v 1. rade vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu odkázal na svoje skutkové tvrdenia a právnu argumentáciu obsiahnutú v doterajších písomných podaniach a ústnych prednesoch. Tvrdil, že žalobca sa užívaním časti predmetných pozemkov, na jeho úkor bezdôvodne obohatil. Stotožnil sa s právnym názorom súdu prvej inštancie, v zmysle ktorého nájomná zmluva č. PNZ-P40922/05.00 zanikla ku dňu 3l.12.2019, a preto je nevyhnutné žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. S poukazom na to, že žalobca nie je ani ku dňu podania žaloby nebol užívateľom predmetných pozemkov, a teda k nim nemal žiadne právo, a ich užívateľom je žalovaný v 1. rade, nesúhlasil ani s názorom súdu prvej inštancie o procesnej prípustnosti podanej žaloby. Mal za to, že právne postavenie žalobcu je a bolo isté, nakoľko nedisponuje žiadnym právnym titulom k predmetným pozemkom, nájomcom ktorých je žalovaný v 1. rade a za súčasného skutkového stavu v danej veci nie je jednoznačne preukázaný naliehavý právny záujem žalobcu v zmysle ust. § 137 písm. c) CSP. Ak sa žalobca domnieva, že boli akýmkoľvek spôsobom porušené jeho práva, mal možnosť v tejto veci podať žalobu na plnenie, ktorá má ex lege vždy prednosť pred žalobou určovacou. Tvrdenie žalobcu, že pred meritórnym rozhodnutím mu nebolo doručené
vyjadrenie žalovaného v 2. rade (doručené súdu dňa 10.10.2022), o ktorom sa mal dozvedieť až z rozsudku, považoval za absolútne nedôvodné, nakoľko žalobca a jeho právny zástupca sa nedostavili bez riadneho a včasného ospravedlnenia na pojednávanie dňa 10.10.2022, na ktoré bol právny zást. riadne a včas predvolaný. V prípade, ak by sa na pojednávanie dostavil, bolo by mu zo strany konajúceho súdu predmetné vyjadrenie žalovaného v 2. rade doručené priamo na pojednávaní. V tejto súvislosti žalovaný v 1. rade poukázal na to, že možnosť strany sporu zúčastniť sa pojednávania je súčasťou práva na spravodlivý súdny proces. Ak je strana zastúpená zástupcom pre celé konanie, súd predvoláva na pojednávanie tohto zástupcu; stranu predvoláva iba v prípade potreby jej výsluchu. Prítomnosť strany sporu na pojednávaní je však jej procesným oprávnením, ktoré jej patrí aj vtedy, keď ju súd na pojednávanie nepredvolal. Zodpovednosť za dostavenie sa na pojednávanie je súčasťou povinností advokáta, ktorý je povinný chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta a postupovať s odbornou starostlivosťou v zmysle zákona č. 586/2003 Z.z. o advokácii v znení neskorších predpisov. Samotný žalobca i jeho právny zástupca svojou neúčasťou na pojednávaní svojvoľne spôsobili následky, nápravy ktorých sa teraz v odvolaní nedôvodne domáhajú. K námietke nevykonania navrhovaných dôkazov, žalovaný v 1. rade uviedol, že navrhnuté dokazovanie bolo nadbytočné, nehospodárne a neúčelné, spôsobujúce zbytočné prieťahy v konaní. Žalobca v odvolaní na podporu svojich tvrdení neoznačil žiadne relevantné tvrdenia a argumenty, preto sa žalovaný v 1. rade stotožnil so správnym záverom súdu prvej inštancie o nedôvodnosti uplatneného nároku a navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny a jasne odôvodnený potvrdil a priznal mu nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
7. Žalovaný v 2. rade vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že vyjadrenie doručil súdu dňa 7.10.2022 (aj) prostredníctvom e-mailu, ktoré pre krátkosť času bolo zaslané v rovnakom čase aj právnemu zást. žalobcu na jeho e-mailovú adresu H.. Vyjadrenie zo dňa 11.11.2022 bolo súdu zaslané a doručené až po vydaní rozhodnutia vo veci samej (rozsudok bol vyhlásený dňa 10.10.2022), čo vzhľadom na časovú chronológiu nemohlo mať vplyv na rozhodnutie súdu prvej inštancie. Pre prípad, že by odvolací súd dospel k názoru, že konaním súdu prvej inštancie mohol byť porušený princíp kontradiktórnosti konania, navrhoval v súlade s ustálenou judikatúrou ESĽP pri hodnotení naplnenia požiadavky kontradiktórnosti konania k súdnemu konaniu pristupovať ako celku; prípadný nedostatok kontradiktórnosti konania je preto možné napraviť aj v odvolacom konaní za predpokladu, že odvolací súd disponuje plnou decíznou právomocou. Nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že súd prvej inštancie nedostatočne zistil skutkový stav veci, nakoľko v danej veci ide výlučne o právne posúdenie otázky, či došlo alebo nedošlo k automatickej obnove nájomnej zmluvy uzatvorenej medzi žalobcom a žalovaným v 2. rade dňa 22.3.2005. V tejto spornej otázke zotrval na svojej doterajšej argumentácii prezentovanej v prvoinštančnom konaní. Žalobcom navrhované vykonanie rozsiahleho dokazovania v danej veci považoval za neúčelné a nehospodárne. Výsluch žalovaného v 2. rade nie je relevantný, nakoľko bol navrhovaný k takým právnym či skutkovým záležitostiam, ktoré ani nespadajú do kompetencie štatutárneho orgánu, navyše osoby, ktoré v súčasnosti vykonávajú funkciu jeho štatutárneho orgánu, v rozhodnom čase túto funkciu nevykonávali, takže nevedeli by sa k veci relevantne vyjadriť. Zastával názor, že vyhovenie dôkazným návrhom žalobcu by bolo v rozpore s princípom rýchlosti a hospodárnosti konania zakotveným v čl. 17 CSP, ako aj s konštantnou judikatúrou Ústavného súdu SR, z ktorej vyplýva, že „nielen nečinnosť, ale aj neefektívna, resp. nesústredená činnosť štátneho orgánu (všeobecného súdu) môže zapríčiniť porušenie ústavou garantovaného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ak činnosť štátneho orgánu nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ obrátil na štátny orgán, aby o jeho veci rozhodol“ (IV. ÚS 22/02, IV. ÚS 380/80, III. ÚS 103/09, I. ÚS 7/2011). Odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie podľa mienky žalovaného v 2. rade je jasné, zrozumiteľné a racionálne. Poukázal na to, že v čase uzatvorenia nájomnej zmluvy právne predpisy umožňovali automatické obnovenie nájomnej zmluvy na základe ust. § 12 ods. 1 zákona č. 504/2003 Z.z. (znenie citoval), preto ustanovenie s totožným významom uvádzal v nájomných zmluvách (čl. V ods. 2 nájomnej zmluvy z 22.3.2005). S účinnosťou od 1.11.2009 došlo k zmene § 12 ods. 1 zákona č. 504/2003 Z.z. a s účinnosťou od 1.5.2015 bolo ust. § 12 ods. 1 zákona č. 504/2003 Z.z. o obnove nájomnej zmluvy zo zákona úplne vypustené, a teda zrušené, pričom ustanoveniami novelizovaného zákona účinného od 1.5.2018 sa spravujú aj právne vzťahy vzniknuté pred nadobudnutím účinnosti novely zákona. Nad rámec uvedeného poukázal na dôvodovú správu k zákonu č. 291/2017 Z.z., ktorým došlo k vypusteniu ust. § 12 ods. 1 zákona č. 504/2003 Z.z., z ktorej citoval. Mal za to, že vzhľadom na kogentný charakter ust. § 12 ods. 1 zákona č. 504/2003 Z.z., jeho obsah nemožno modifikovať zmluvnou úpravou. Ak zákon automatickú obnovu nájomného vzťahu nepripúšťa, nemôžu si ju zmluvné strany medzi sebou platne dojednať. To znamená, že zmluvné dojednanie ods. 2 čl. V nájomnej zmluvy zo dňa 22.3.2005 bolo platné len do 31.10.2009, pričom od 1.11.2009 došlo k explicitnému zákonnému obmedzeniu automatickej
obnovy nájomných zmlúv, ktorých predmetom je nájom pozemkov, s ktorými Slovenský pozemkový fond nakladá podľa osobitného zákona, a následne od 1.5.2018 bolo zákonné ust. upravujúce automatickú obnovu nájomných zmlúv úplne vypustené, čím bola automatická obnova nájomných zmlúv úplne vylúčená. Stotožnil sa so záverom súdu prvej inštancie, že ust. ods. 2 čl. V nájomnej zmluvy stratilo platnosť pre rozpor so zákonom podľa § 39 OZ dňom 1.11.2009, keďže v čase rozhodnom na výzvu na vrátenie a prevzatie prenajatého pozemku po skončení nájmu (do 31.12.2018) bolo ust. § 12 ods. 1 zákona č. 504/2003 Z.z. už vypustené, preto žalovaný v 2. rade zastával názor, že nemal povinnosť vyzvať žalobcu na vrátenie a prevzatie pozemkov na znak svojho nezáujmu o obnovenie nájomnej zmluvy. Na druhej strane z toho, že na vrátenie a prevzatie pozemkov žalobcu nevyzval, nemožno v žiadnom prípade usudzovať, že na obnove nájomnej zmluvy mal záujem, pretože na to v tom čase neexistoval právny základ. Žalobca tak nemohol nadobudnúť právo zo zrušeného zák. ustanovenia. Poukázal tiež na to, že je právnickou osobou, ktorá svoju činnosť vykonáva na základe zákona a vo verejnom záujme, z čoho možno odvodiť, že nemôže svojvoľne nájomné vzťahy k pozemkom, ktorých režim je upravený verejnoprávnym predpisom, upravovať nad zákonný rámec. Z tohto dôvodu podlieha aj nakladanie s pozemkami vo vlastníctve štátu a nezistených vlastníkov výlučne všeobecne platnej právnej úprave, od ktorej sa nemožno odchýliť zmluvným ustanovením. Žalobca sa nemôže pri nájomnej zmluve uzavretej dňa 22.3.2005 dovolávať ničím neobmedzenej zmluvnej voľnosti zmluvných strán, pretože SPF je povinný pri nájme pozemkov, s ktorými nakladá podľa osobitného predpisu, postupovať výlučne tak, ako mu zákon ukladá. K rozhodnutiam súdov, na ktoré žalobca odkazuje, žalovaný v 2. rade poukázal na to, že rozsudok Okresného súdu Humenné 7C/16/2021 bol zrušený uznesením Krajského súdu v Prešove 3Co/33/2022-232, v ktorom odvolací súd svoje odôvodnenie oprel okrem iného aj o dôvodovú správu novely zákona č. 504/2003 Z.z., citovanú tiež v tomto jeho vyjadrení. Krajský súd v Prešove zároveň vylúčil v právne a skutkovo totožnej veci aj aplikáciu ust. § 676 ods. 2 Občianskeho zákonníka o obnovení nájomnej zmluvy, keď uviedol, že „Možnosť v danom prípade aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka, konkrétne § 676 ods. 2 o obnovení nájomnej zmluvy, nevyplýva ani zo samotnej dôvodovej správy, keďže z jej znenia možno vyvodiť záver, že zákonodarca nemal v úmysle, aby naďalej dochádzalo k obnoveniu zmluvných vzťahov o nájme poľnohospodárskych pozemkov či už na základe zákona č. 504/2003 Z.z. ako lex specialis alebo ustanovení Občianskeho zákonníka ako lex generalis“. Uznesenie Krajského súdu v Trnave 32Cob/42/2021, podľa žalovaného v 2. rade nie je relevantné pre právne posúdenie sporu, a to minimálne z toho dôvodu, že prenajaté pozemky, o ktoré sa v danom prípade jednalo, boli vo vlastníctve registrovanej cirkvi ako prenajímateľa (v procesnom postavení intervenienta), ktorá v porovnaní so Slovenským pozemkovým fondom je charakterovo odlišným subjektom. Opakovane poukázal na dôkazy, ktoré sú súčasťou spisu (č.l. 116 a 148) a naznačujú, že žalobca si musel byť vedomý skončenia platnosti nájomnej zmluvy zo dňa 22.3.2005, keď žalovaného v 2. rade sám z vlastnej iniciatívy listom zo dňa 27.6.2019 požiadal „o uzatvorenie následnej nájomnej zmluvy, z dôvodu ukončenia nájomnej zmluvy č. 4092205, ktorá končí dňa 31.12.2019“, pričom uvedené s odstupom času potvrdil aj v liste adresovanom žalovanému v 2. rade zo dňa 29.1.2021, v ktorom uviedol nasledovné: „Dňa 31.12.2019 nám po pätnástich rokoch skončila doba prenájmu a už dňa 27.6.2019 sme požiadali o uzatvorenie novej následnej nájomnej zmluvy“. Taktiež poukázal na fakt, že žalobca si svoje povinnosti vyplývajúce z nájomnej zmluvy zo dňa 22.3.2005 voči žalovanému v 2. rade neplnil včas, čím stratil právo na prednostné uzatvorenie nájomnej zmluvy a jeho žiadosť o uzatvorenie nájomnej zmluvy bola posudzovaná ako bežná žiadosť. De iure žalobca ani nemal nárok na prenájom týchto pozemkov, keďže existoval iný záujemca a zároveň žalovaný v 2. rade nemôže a nemohol podľa platnej právnej úpravy prenajať pozemky subjektu, ktorý si voči nemu neplnil svoje záväzky riadne a včas. Z ustanovení právnych predpisov, ktorými sa žalovaný v 2. rade spravuje, v žiadnom prípade nevyplýva, že by na uzatvorenie nájomnej zmluvy mal žalobca právny nárok. Všeobecná právna úprava na vznik nájomnej zmluvy, predmetom ktorej je nájom pozemkov, s ktorými nakladá Slovenský pozemkový fond podľa osobitného predpisu, kladie vyššie nároky ako na „bežnú“ súkromnoprávnu zmluvu, nakoľko v záujme jej platnosti sa vyžaduje nielen písomná forma, ale aj jej povinné zverejnenie, pričom v danom prípade absentovalo splnenie oboch podmienok. Vzhľadom na uvedené skutočnosti žalovaný v 2. rade navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť ako vecne správny a priznať mu nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
8. Žalobca v odvolacej replike k vyjadreniu žalovaného v 1. rade sa nestotožnil s jeho tvrdeniami, zotrval na podanom odvolaní a zopakoval svoju odvolaciu argumentáciu. Poukázal na to, že on i jeho právny zástupca boli v spore aktívni, podávali vyjadrenia, návrhy na dokazovanie a zúčastňovali sa pojednávaní, pričom nie úmyselne sa nezúčastnili posledného pojednávania, na ktorom súd o spore rozhodol. Išlo o jednorazové zlyhanie ľudského faktora, avšak uvedené podľa žalobcu nemôže znamenať, že súd
prvej inštancie už následne nemusí dodržiavať zákonné ustanovenia CSP. Mal za to, že v podanom odvolaní dostatočne odôvodnil, že nedoručením vyjadrenia žalovaného v 2. rade z 10.10.2022 došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivé súdne konanie a kontradiktórne konanie a bola mu odňatá možnosť konať pred súdom. Nesúhlasil s názorom žalovaného o nedostatku jeho naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení. Podľa žalobcu naliehavý právny záujem je preukázaný a jednoznačne vyplýva z predmetnej nájomnej zmluvy, v ktorej bola zmluvne dohodnutá prolongácia zmluvy s tým, že v čase uzatvárania zmluvy nebolo v zákone ustanovenie vylučujúce automatickú obnovu zmluvy, či už zmluvnú alebo zákonnú, a zároveň vyplýva z rozporného konania žalovaného v 2. rade, ktoré opísal v podanom odvolaní.
9. V odvolacej replike k vyjadreniu žalovaného v 2. rade žalobca v plnom rozsahu odkázal na svoje vyjadrenie k vyjadreniu žalovaného v 1. rade a zotrval na podanom odvolaní a ďalších vyjadreniach. Zastával názor, že v prípade, ak žalovaný v 2. rade nechcel byť viazaný zmluvným ustanovením o automatickej obnove zmluvy, mal mu (žalobcovi) zaslať dodatok, resp. vyzvať ho na vrátenie pozemkov v dohodnutej lehote. Tvrdil, že žalovaný v 2. rade do nájomných vzťahov vnáša najviac neistoty a problémy svojim oneskoreným a protiprávnym konaním, všetky jeho tvrdenia sú len účelové, v snahe sa vyhnúť negatívnemu súdnemu rozhodnutiu, nakoľko svojim konaním spôsobil problémy a škodu nielen jemu (žalobcovi), ale v konečnom dôsledku aj žalovanému v 1. rade.
10. K vyjadreniu žalovaného v 1. rade sa vyjadril žalovaný v 2. rade, ktorý sa stotožnil v celom rozsahu s jeho obsahom, tvrdeniami žalovaného v 1. rade, ako aj s názorom, že žalobca na požadovanom určení nepreukázal naliehavý právny záujem v zmysle ust. § 137 písm. c) CSP, pričom zároveň zvolil nesprávny právny prostriedok ochrany svojho domnelého (tvrdeného) práva. V zmysle právnej teórie a ustálenej súdnej praxe „Ak spor vznikol z porušenia subjektívneho práva, uplatňuje sa právo na súdnu ochranu (v zásade) žalobou na plnenie“ (R 24/1995, ZSP 40/96, ZSP 3/98). Citoval tiež ust. § 4, § 126 ods. 2 Občianskeho zákonníka, cieľom ktorých je odstránenie rušivých zásahov do práv, ak sa žalobca domnieva, že mu bol neoprávnene odňatý predmet nájmu. Žaloba na plnenie (na rozdiel od žaloby určovacej) poskytuje ochranu právu, ktoré už bolo porušené, preto ak bol žalobca presvedčený, že mu právo nájmu naďalej patrí, pričom v jeho výkone mal byť rušený žalovaným v 1. rade alebo žalovaným v 2. rade tým, že prenajal dotknuté nehnuteľnosti žalovanému v 1. rade, mal žalobca svoje domnelé právo uplatniť voči žalovanému v 1. rade a/alebo žalovanému v 2. rade žalobou na plnenie, konkrétne zapieracou žalobou, ktorou by sa domáhal zdržania zásahov do jeho práv podľa § 126 ods. 2 OZ. Z tohto hľadiska je podľa názoru žalovaného v 2. rade podaná žaloba neúčelná, nehospodárna, nemá právnu silu vyriešiť neisté (podľa žalovaných však isté a toho času nesporné) právne postavenie žalobcu, ktorý nemá akýkoľvek vzťah so žalovaným v 1. rade ani so žalovaným v 2. rade.
11. V podaniach zo dňa 25.1.2023 a 14.2.2023 sa žalobca vyjadril k vyjadreniam žalovaných (zo dňa 16.1.2023 a 18.1.2023) a zopakoval, že trvá na podanom odvolaní a súhlasí so záverom súdu prvej inštancie o existencii a naliehavosti právneho záujmu na požadovanom určení, o čom nie sú žiadne pochybnosti. Takéto určenie môže predísť žalobe o plnenie. Mal za to, že v danej situácii sa nemôže žalobou podľa § 126 ods. 1 OZ úspešne domáhať ochrany svojho práva proti žalovanému v 1. rade, ktorý vykonáva svoje obligačné právo nájmu k sporným pozemkom na základe svojho práva, svojej nájomnej zmluvy. Podľa žalobcu podanou určovacou žalobou sa vytvorí rámec pre právne vzťahy účastníkov do budúcnosti, keďže trvá spornosť vzťahov k právu užívať predmetné pozemky (uznesenie Ústavného súdu SR sp.zn. I.ÚS 358/2010). Až po určení bude zrejmé, kto je oprávneným užívateľom pozemkov a bude možné identifikovať, kto sa dopúšťa neoprávnených zásahov do nájomného práva, kto voči komu sa môže domáhať splnenia povinnosti zdržať sa zásahov a odstránenia následkov.
12. Žalovaný v 1. rade v odvolacej duplike k replike žalobcu a k vyjadreniam žalovaného v 2. rade zotrval na svojich skutkových tvrdeniach a právnej argumentácii obsiahnutej v písomných podaniach, na ktoré v celom rozsahu odkázal. Trval na tom, že žalobca v konaní na podporu svojich tvrdení doposiaľ neoznačil žiadne relevantné tvrdenia a argumenty, jeho vyjadrenie neobsahuje žiadne nové podstatné právne alebo skutkové okolnosti, preto je daný jednoznačný záver o nedôvodnom uplatnení nároku.
13. Žalovaný v 2. rade v odvolacej duplike k vyjadreniam žalobcu zo dňa 14.1.2023 a 25.1.2023 a k vyjadreniu žalovaného v 1. rade zopakoval skutočnosti uvedené v jeho vyjadrení k odvolaniu žalobcu, opakovane upriamil pozornosť na to, že predmetom sporu je výlučne právna otázka automatickej obnovy nájomnej zmluvy zo dňa 22.3.2005 a v celom rozsahu zotrval na svojej doterajšej skutkovej a právnej
argumentácii obsiahnutej v písomných podaniach a ústnych prednesoch v uvedenej veci. Mal za to, že obmedzenie automatickej obnovy nájomnej zmluvy sa vzťahuje na posudzovaný prípad, poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3MCdo/12/2014 v súvislosti s absenciou intertemporálnych ustanovení, ako aj na prechodné ust. § 24a ods. 3 zákona č. 504/2003 Z.z. k novele zákona účinnej od 1.5.2018, v zmysle ktorého ustanovenia zákona č. 504/2003 Z.z. v novelizovanom znení sa vzťahujú (s výnimkou posudzovania ich vzniku a nárokov z nich vzniknutých pred nadobudnutím účinnosti novely) aj na posudzovaný prípad. Citoval z dôvodovej správy k zákonu č. 291/2017 Z.z., ktorým s účinnosťou od 1.5.2018 došlo k vypusteniu § 12 ods. 1 zák. č. 504/2003 Z.z., na základe ktorej možno pozorovať jasný zámer zákonodarcu na tom, aby viac nedochádzalo k automatickým obnovám nájomných zmlúv, ktoré v praxi spôsobujú problémy. Poukázal tiež na zákonom č. 291/2017 Z.z. zavedený inštitút práva prednosti pôvodného nájomcu pri uzatváraní nájomnej zmluvy k pozemkom v správe SPF za predpokladu, že spĺňa zákonom stanovené normy, týkajúce sa najmä veľkosti živočíšnej alebo rastlinnej výroby a počtu zamestnancov. Definovaním podmienok, za ktorých môže dôjsť k opätovnému uzatvoreniu (teda nie obnoveniu) novej nájomnej zmluvy mal v zmysle dôvodovej správy k zák. č. 291/2017 Z.z. zákonodarca v úmysle podporiť klesajúcu živočíšnu a rastlinnú produkciu a zamestnanosť v týchto odvetviach. Dosiahnutie uvedeného cieľa by však bolo z povahy veci ohrozené, ak by mal SPF právomoc vyhnúť sa povinnosti posudzovania zákonom definovaných ukazovateľov podmieňujúcich získanie prednostného práva na uzatvorenie nájomnej zmluvy zo strany pôvodného nájomcu jednoducho tým, že s ním zmluvne dojedná automatickú obnovu nájomnej zmluvy. Inštitút práva prednosti na uzatvorenie novej nájomnej zmluvy na rozdiel od automatickej obnovy nájomnej zmluvy umožňuje v oblasti pôdohospodárstva reflektovať (okrem potrieb nájomcov) aj národné ukazovatele a aktuálne potreby v tejto oblasti. To súčasne SPF ukladá povinnosť skúmať, či sa o nájom uvoľnenej pôdy neuchádza iný – z pohľadu národných potrieb vhodnejší uchádzač, pritom dojednanie automatickej obnovy nájomnej zmluvy by predstavovalo obchádzanie tejto povinnosti. Zopakoval, že ust. § 12 ods. 1 zák. č. 504/2003 Z.z. má kogentný charakter, ktorého obsah nemožno modifikovať zmluvnou úpravou. Ak zákon automatickú obnovu nájomného vzťahu nepripúšťa, nemôžu si ju zmluvné strany medzi sebou platne dojednať. V danom prípade teda zmluvné dojednanie uvedené v čl. V ods. 2 nájomnej zmluvy úplne stratilo platnosť pre rozpor so zákonom podľa § 39 OZ dňom 1.11.2009. Dal do pozornosti súdu tiež svoje postavenie štátneho orgánu sui generis v zmysle zákona č. 330/1991 Zb., ktorý svoju činnosť vykonáva podľa tohto zákona a osobitných predpisov vo verejnom záujme, z tejto činnosti mu vznikajú práva a záväzky, a preto sa naňho vzťahuje aj povinnosť uvedená v čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, podľa ktorého „Štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon“. Nakladanie s pozemkami vo vlastníctve štátu a nezistených vlastníkov podlieha výlučne platnej právnej úprave, od ktorej sa nemožno odchýliť zmluvným dojednaním, ktoré by bolo v rozpore so znením zákona. Z uvedených dôvodov žalovaný v 2. rade navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť ako vecne správny a žiadal priznať náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
14. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalobcu ako podané včas (§ 362 CSP) a oprávnenou osobou (§ 359 až § 361 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 až § 358 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario, v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 a § 380 CSP a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. písm. a), d), e), f) a h) CSP, s prihliadnutím na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok konania v zmysle § 380 ods. 2 CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné, pretože procesné podmienky konania sú splnené a preskúmavaný rozsudok súdu prvej inštancie v jeho zamietavom výroku vo veci samej, ako aj v súvisiacom výroku o trovách konania, je zákonný a vecne správny; úplné, správne a presvedčivé sú i dôvody napadnutého rozsudku, s ktorými sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje, a preto napadnutý rozsudok potvrdil podľa ust. § 387 ods. 1 a 2 CSP.
15. Rozsudok odvolacieho súdu bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 20.3.2024 o 10:15 hod., po predchádzajúcom oznámení miesta a času tohto procesného úkonu na úradnej tabuli a webovej stránke krajského súdu a pri zachovaní lehoty podľa ust. § 219 ods. 3 CSP.
16. Podľa ust. § 365 ods. 1 CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že: a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na
zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
17. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku a procesného postupu súdu prvej inštancie v rozsahu uplatnených odvolacích dôvodov a relevantných odvolacích námietok žalobcu obsiahnutých v podanom odvolaní dospel k záveru, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu dostatočnom pre správne a úplné zistenie skutkového stavu prejednávanej veci, spor správnym spôsobom posúdil aj po právnej stránke, pri správnej interpretácii ust. § 137 písm. c) CSP a hmotnoprávnych ustanovení § 12 ods. 1 zákona č. 504/2003 Z.z. o nájme poľnohospodárskych pozemkov, poľnohospodárskeho podniku a lesných pozemkov a o zmene niektorých zákonov v znení účinnom v čase uzavretia nájomnej zmluvy (do 31.10.2009), § 12 ods. 1 cit. zákona v znení účinnom od 1.11.2009 do 30.4.2018 a § 12 ods. 1 v spojení s § 24d ods. 3 zák. č. 504/2003 Z.z. v platnom znení (účinnom od 1.5.2018) a § 490 ods. 2 OZ (účinné od 1.7.2011), ktoré na vec aplikoval, v ich intenciách správne vyhodnotil všetky vykonané dôkazy postupom podľa ust. § 191 a nasl. CSP a v súlade so zásadami právnej praxe a na podklade zistených skutočností správne ustálil, že podaná určovacia žaloba v zmysle ust. § 137 písm. c) CSP je procesne prípustná, avšak uplatnený nárok po vecnej stránke, z hľadiska hmotného práva nie je opodstatnený a dôvodný.
18. Žalobcom v odvolaní namietané odvolacie dôvody podľa ust. § 365 písm. a), b), d), e), f) a h) CSP podľa posúdenia odvolacieho súdu v prejednávanej veci nie sú preukázané.
19. Odvolací súd sa stotožňuje so správnym záverom súdu prvej inštancie v otázke skončenia nájmu poľnohospodárskych pozemkov podľa nájomnej zmluvy č. PNZ-P40922/05.00 zo dňa 22.3.2005 v znení jej dodatku č. 00196/2019-PNZP40922/05.11 zo dňa 15.11.2019 uzatvorenej medzi žalobcom a žalovaným v 2. rade, ktorý (nájomný vzťah) aj podľa posúdenia odvolacieho súdu skončil uplynutím dohodnutej doby nájmu k 31.12.2019 a nedošlo k obnoveniu nájomnej zmluvy za rovnakých podmienok na ďalšie obdobie (určitý čas) v zmysle zmluvného dojednania ods. 2 čl. V nájomnej zmluvy. Vzhľadom na uvedené je správny záver, že žalobca nepreukázal ním tvrdený titul (právny dôvod), od ktorého odvodzoval existenciu a trvanie svojho nájomného práva k sporným poľnohospodárskym pozemkom po 1.1.2020 a z tohto dôvodu podanej žalobe nie je možné vyhovieť.
20. Na vecnej správnosti napadnutého rozsudku nič nemení ani podané odvolanie a žalobcom uplatnené odvolacie námietky a argumenty, ktoré nie sú spôsobilé spochybniť správnosť skutkového základu rozhodnutia, právnych záverov súdu prvej inštancie a ani dôvodov, na ktorých je preskúmavané rozhodnutie založené a neumožňujú prijať rozhodnutie v prospech žalobcu ako odvolateľa.
21. Pri posúdení spornej otázky obnovy nájomnej zmluvy uzatvorenej medzi žalobcom a žalovaným v 2. rade aj podľa názoru odvolacieho súdu je rozhodná právna úprava, ktorá bola platná a účinná v čase, kedy mal nájomný vzťah podľa uzavretej nájomnej zmluvy zo dňa 22.3.2005 v znení jej dodatku skončiť uplynutím dohodnutej doby nájmu, t.j. k 31.12.2019. V tom čase platný zákon č. 504/2003 Z.z. v znení novely vykonanej zákonom č. 291/2017 Z.z. účinným od 1.5.2018, obnovu nájomnej zmluvy už nepripúšťal (ust. § 12 ods. 1, zakotvujúce automatickú prolongáciu nájomnej zmluvy, bolo od 1.5.2018 zo zákona vypustené). Zmluvné dojednanie o prolongácii nájomnej zmluvy v čl. V ods. 2 nájomnej zmluvy zo dňa 22.3.2005 sa tým stalo nedovoleným a pre rozpor so zákonom, resp. pre obchádzanie zákona svojimi účinkami, podľa ust. § 39 OZ neplatným. Súd prvej inštancie správnym spôsobom interpretoval a aplikoval na vec prechodné ust. § 24d ods. 3 zákona č. 504/2003 Z.z. k úpravám účinným od 1.5.2018, podľa ktorého ustanoveniami tohto zákona sa spravujú aj právne vzťahy vzniknuté pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, ak neupravujú právne vzťahy k pozemkom uvedeným v § 24 ods. 2; vznik týchto právnych vzťahov, ako aj nároky z nich vzniknuté pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona sa posudzujú podľa doterajších predpisov. Toto prechodné ust. je koncipované na princípe bežne používanej tzv. nepravej retroaktivity, v zmysle ktorej právne vzťahy vzniknuté pred účinnosťou nového právneho predpisu sa riadia doterajšou právnou úpravou; ich zmeny a novovzniknuté skutočnosti (akou je aj právna skutočnosť obnovenia nájomnej zmluvy k 31.12.2019, resp. k 1.1.2020) a práva a povinnosti strán vzniknuté po nadobudnutí účinnosti nového predpisu, sa však posudzujú už podľa novej právnej úpravy. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje tiež na dôvodovú správu k zákonu č. 291/2017 Z.z., ktorá objasňuje zmysel novelizácie ust. § 12 ods. 1 a základný dôvod, pre ktorý zákonodarca ustanovenie upravujúce automatickú prolongáciu nájomnej zmluvy zo zákona č. 504/2003 Z.z. od 1.5.2018 úplne
vypustil, v ktorej je uvedené.: „Novela zákona reaguje na potreby aplikačnej praxe a vypúšťa doterajšiu úpravu automatickej obnovy nájomného vzťahu, nakoľko táto úprava spôsobovala nájomcom, ako aj prenajímateľom v praxi problémy, najmä z hľadiska záťaže sledovania doby trvania nájomných zmlúv, vyzývania jednej alebo druhej zmluvnej strany na vrátenie a prevzatie pozemkov, resp. dochádzalo aj k ďalšiemu prenajatiu pozemkov bez toho, aby o zákonom ustanovenej povinnosti mala zmluvná strana vedomosť. Ďalším dôvodom, pre ktoré sa inštitút automatickej obnovy nájmu pozemkov vypúšťa, sú aj značné komplikácie, ktoré vznikali v súvislosti s poskytovaním priamych platieb na plochu, keď si nárok na túto podporu uplatňoval tak doterajší nájomca titulom automatickej obnovy nájomného vzťahu, ako aj subjekt, s ktorým prenajímateľ uzatvoril novú nájomnú zmluvu. Akreditovaný orgán štátnej správy zabezpečujúci administratívnu činnosť pri poskytovaní podpory v poľnohospodárstve detekoval automatickú obnovu nájomného vzťahu ako častú príčinu tzv. dvojitých deklarácií. Takéto jeho zistenia následne môžu brzdiť výplatu priamych platieb aj tým subjektom, ktoré - s ohľadom na systém priamych platieb viazaných na pôdne bloky - dvojitú deklaráciu nespôsobili. Zrušením automatickej obnovy nájomného vzťahu z dôvodu uvedeného v doterajšom § 12 ods. 1 má predkladateľ ambíciu posilniť jednak práva vlastníka pozemku a jednak stabilitu podnikateľského prostredia pre tie subjekty, ktoré pôdu skutočne obhospodarujú, so súčasným vytvorením podmienok na prístup k pôde ďalším podnikateľským subjektom“.
22. Vzhľadom na uvedené je potrebné prisvedčiť odvolacej argumentácii žalovaného v 2. rade, že nemal povinnosť vyzývať žalobcu na vrátenie a prevzatie prenajatých poľnohospodárskych pozemkov po skončení nájomného vzťahu (na znak svojho ne/záujmu o obnovenie nájomnej zmluvy), nakoľko v danom prípade žalobcovi nájom pozemkov skončil uplynutím času - dohodnutej doby nájmu k 31.12.2019 a žalobca bol povinný po skončení nájmu pozemky odovzdať prenajímateľovi aj bez predchádzajúcej výzvy.
23. Odvolací súd poukazuje na to, že samotný žalobca si bol vedomý skončenia nájomného vzťahu podľa nájomnej zmluvy zo dňa 22.3.2005 uzatvorenej so žalovaným v 2. rade, čo potvrdzuje obsah jeho žiadosti zo dňa 27.6.2019 „o uzatvorenie následnej nájomnej zmluvy, z dôvodu ukončenia nájomnej zmluvy č. 4092205, ktorá končí dňa 31.12.2019“, doručenej Slovenskému pozemkovému fondu so sídlom v Bratislave (v spise na č.l. 116), ktorou žiadal SPF o uzatvorenie následnej nájomnej zmluvy, pričom uvedené potvrdil aj v ďalšej žiadosti zo dňa 29.1.2021 „o vysvetlenie – uzatvorenie novej nájomnej zmluvy“ (č.l. 148), v ktorej uviedol: „Dňa 31.12.2019 nám po pätnástich rokoch skončila doba prenájmu a už dňa 27.6.2019 sme požiadali o uzatvorenie novej následnej nájomnej zmluvy“.
24. V súvislosti s právnou argumentáciou žalobcu o možnom použití všeobecnej právnej úpravy v ust. § 676 ods. 2 Občianskeho zákonníka, odvolací súd uvádza, že zákon č. 504/2003 Z.z. je vo vzťahu k ust.§ 676 ods. 2 OZ osobitým právnym predpisom, a preto sa aplikuje prednostne a ustanovenia Občianskeho zákonníka sa použijú len subsidiárne (podporne), ak tento osobitný právny predpis neustanovuje inak (§ 1 ods. 1 zákona č. 504/2003 Z.z.). Pokiaľ teda zákon č. 504/2003 Z.z. v znení zákona č. 291/2017 Z.z. účinného od 1.5.2018 (t.j. v čase skončenia nájomného vzťahu medzi žalobcom a žalovaným v 2. rade) inštitút automatickej obnovy nájomnej zmluvy o nájme poľnohospodárskej pôdy neupravoval, resp. zákonodarca tento inštitút zo zákona vypustil s jasným zámerom zabrániť problémom a komplikáciám vznikajúcim v aplikačnej praxi v súvislosti s automatickou obnovou nájomných zmlúv, ako aj posilniť práva vlastníka pozemku i stabilitu podnikateľského prostredia pre tie subjekty, ktoré pôdu skutočne obhospodarujú, so súčasným vytvorením podmienok pre prístup k pôde ďalším podnikateľským subjektom (dôvodová správa k zákonu č. 291/2017 Z.z., účinnému od 1.5.2018) - je zrejmé, že za tohto stavu je aplikácia obdobného inštitútu obnovenia nájomnej zmluvy v zmysle ust. § 676 ods. 2 OZ ako všeobecnej právnej úpravy, na sporný nájomný vzťah vylúčená. Zákon č. 504/2003 Z.z. v znení účinnom od 1.5.2018 ako osobitný právny predpis nájom poľnohospodárskych pozemkov, poľnohospodárskeho podniku a lesných pozemkov upravuje dostatočne a komplexne a pokiaľ v čase skončenia nájomného vzťahu žalobcu a žalovaného v 2. rade tento osobitný právny predpis inštitút automatickej obnovy nájomnej zmluvy nepripúšťal (neupravovall), zmluvné strany si v zmluve o nájme poľnohospodárskych pozemkov prolongačnú klauzulu nemohli platne dojednať.
25. Súd prvej inštancie správne aplikoval na vec tiež ust. § 490 ods. 2 OZ, zavedené do Občianskeho zákonníka zákonom č. 546/2010 Z.z. s účinnosťou od 1.1.2011, z ktorého vyplýva zákaz dojednania prolongácie zmluvného vzťahu v prípade povinne zverejňovaných zmlúv v zmysle ust. § 47a v nadväznosti na § 5a zákona č. 211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene
a doplnení niektorých zákonov, akými nesporne sú aj nájomné zmluvy o prenájme poľnohospodárskych pozemkov vo vlastníctve štátu a nezistených vlastníkov na poľnohospodárske účely, s ktorými nakladá Slovenský pozemkový fond so sídlom v Bratislave v postavení prenajímateľa, ktorý je povinnou osobou podľa zákona č. 211/2000 Z.z. (§ 2 ods. 1 cit. zákona). Zákon ustanovuje, že takáto prolongačná klauzula dojednaná v povinne zverejňovaných zmluvách je absolútne neplatná a nevyvoláva žiadne právne účinky; zmluva teda bez ďalšieho zanikne uplynutím dohodnutej doby. Tento sprísnený zmluvný režim súvisí s osobitnou povahou povinne zverejňovaných zmlúv, ktoré sa spravidla týkajú nakladania s verejnými prostriedkami, pričom v mnohých prípadoch sú uzatvárané v režime verejného obstarávania. Zneužitie nečinnosti, resp. mlčania niektorej zo zmluvných strán, ktorého priamym dôsledkom by malo byť predĺženie záväznosti a doby trvania zmluvy, by viedlo k obchádzaniu právneho režimu zákona o verejnom obstarávaní. Ak zmluvné strany platne prejavia vôľu byť viazané iba na určitú dobu, nemožno od nich spravodlivo požadovať, aby v záujme pôvodne dohodnutého ukončenia zmluvy uskutočnili akýkoľvek ďalší úkon (osobitne potvrdili ukončenie zmluvy). Z mlčania alebo nečinnosti účastníka zmluvy nemožno vyvodzovať jeho vôľu prolongovať zmluvný vzťah. Na povinne zverejňované zmluvy sa preto dôsledne aplikuje zásada „qui tacet consentire non videtur“ (u toho kto mlčí, nemožno predpokladať súhlas) [Občiansky zákonník II, 2. vydání, 2019, s. 1836 – 1842, § 490: F. Sedlačko]. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na osobitné postavenie žalovaného v 2. rade Slovenského pozemkového fondu ako právnickej osoby zriadenej zákonom č. 330/1991 Zb. o pozemkových úpravách, usporiadaní pozemkového vlastníctva, pozemkových úradoch, pozemkovom fonde a o pozemkových spoločenstvách v znení neskorších predpisov, ktorá svoju činnosť vykonáva na základe zákona a osobitných právnych predpisov vo verejnom záujme, pričom s pozemkami vo vlastníctve štátu a nezistených vlastníkov nakladá (aj spôsobom ich prenájmu fyzickým a právnických osobám na poľnohospodárske účely) iba v rozsahu stanovenom zákonom a v súlade s platnou právnou úpravou, od ktorej sa nemôže odchýliť zmluvným dojednaním rozporným so znením zákona, resp. obchádzajúcim ciele zákona a jeho zmysel (racio legis).
26. Rovnako odvolacia námietka žalobcu, ktorou sa dovoláva rešpektovania princípu slobodnej vôle zmluvných strán, nie je opodstatnená. Odvolací súd k tejto odvolacej argumentácii poznamenáva, že autonómia vôle a zmluvná sloboda je závislá na právnom poriadku a nesmie byť v rozpore s kogentnými právnymi normami, ktoré určité jednanie účastníkov (vznik práv a povinností z právneho úkonu) nedovoľujú, resp. výslovne zakazujú alebo účastníkom stanovujú konkrétne povinnosti.
27. Odvolací súd nezistil ani žalobcom namietané vady konania, pochybenia vo vykonanom dokazovaní či iné pochybenia v procesnom postupe súdu prvej inštancie, ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie alebo odňatie možnosti strane sporu (žalobcovi) konať pred súdom v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podľa stabilizovanej judikatúry Ústavného súdu SR všeobecný súd totiž nemôže porušiť základné právo na súdnu ochranu a spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ak koná vo veci v súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcim postupy v občianskoprávnom konaní (porov. uznesenie IV.ÚS 399/2012). Z obsahu spisu podľa zistenia odvolacieho súdu vyplýva, že žalobca ani jeho právny zástupca sa na pojednávanie dňa 10.10.2022 bez ospravedlnenia nedostavili, ani nepožiadali o jeho odročenie, čím sa žalobca sám zbavil možnosti skutkovo a právne argumentovať na tomto pojednávaní proti prostriedkom procesnej obrany a prednesom žalovaných a reagovať i na písomné vyjadrenie žalovaného v 2. rade zo dňa 7.10.2022, práva vyjadriť sa k vykonaným dôkazom, ku skutkovej a právnej stránke veci a využiť aj právo záverečnej reči. Navyše, ako vyplýva z obsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku, namietaný procesný úkon žalovaného v 2. rade, v ktorom žalovaný v 2. rade zhrnul svoju právnu argumentáciu prezentovanú v doterajších písomných podaniach, opakovane argumentoval nedostatkom naliehavého právneho záujmu žalobcu na požadovanom určení, vyjadril sa k neúčelnosti a nehospodárnosti vykonania ďalších navrhovaných dôkazov, pričom tvrdil tiež, že vyjadrenie pre krátkosť času pred pojednávaním doručil aj do e-mailovej schránky právneho zást. žalobcu na adresu H. - ani nemal zásadný vplyv na posúdenie (zistenie) skutkového stavu a rozhodnutie súdu prvej inštancie. Vzhľadom na uvedené odvolací súd zastáva názor, že nedoručenie vyjadrenia žalovaného v 2. rade žalobcovi, v kontexte priebehu konania a neospravedlnenej neúčasti žalobcu a jeho právneho zástupcu na pojednávaní dňa 10.10.2022, na ktoré bol riadne a včas predvolaný, nepredstavuje vážny zásah do výkonu procesných oprávnení žalobcu a nebolo porušené jeho právo na spravodlivý proces postupom súdu prvej inštancie, ktorý v súlade s ust. § 180 CSP vec prejednal a aj rozhodol na pojednávaní dňa 10.10.2022 v neprítomnosti žalobcu.
28. V súdnej praxi je už ustálený názor, že ani nevykonanie dôkazov podľa návrhov a predstáv účastníka nie je postupom, ktorým by súd odnímal účastníkovi možnosť konať pred súdom. Takýto postup môže mať za následok neúplnosť skutkových zistení vedúcu k vydaniu nesprávneho rozhodnutia – v prípade, ak súd nevykoná taký dôkaz navrhnutý účastníkom, ktorý je spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť. V danom prípade žalobcom navrhované dôkazy aj podľa posúdenia odvolacieho súdu neboli spôsobilé preukázať právne významné okolnosti a nemali pre rozhodnutie sporu právny význam vo vzťahu k hmotnoprávnym predpisom, ktoré súd na vec aplikoval a právnym záverom, ku ktorým dospel na základe zisteného skutkového stavu veci, preto nevykonanie, resp. odmietnutie dôkazných návrhov žalobcu zo strany súdu prvej inštancie bolo dôvodné, založené na správnom posúdení ich dôkazného významu a postup súdu prvej inštancie v dokazovaní a pri zisťovaní skutkového stavu veci nemožno považovať za nesprávny, porušujúci právo žalobcu na spravodlivý proces.
29. Neobstojí ani námietka nepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku, resp. nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia, nakoľko preskúmavané rozhodnutie súdu prvej inštancie je riadne, veľmi podrobne, úplne a presvedčivo odôvodnené v súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP a kritériami právnej praxe. Súd sa vyčerpávajúco venoval všetkým kľúčovým aspektom sporu, v rozhodnutí sa vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi tvrdeniami a argumentmi sporových strán, jasne a zrozumiteľne vysvetlil dôvody, na základe ktorých dospel k záveru o procesnej prípustnosti žaloby v zmysle ust. § 137 písm. c) CSP a o nedôvodnosti uplatneného nároku z hľadiska hmotného práva, ako aj dôvody, prečo nevykonal ďalšie žalobcom navrhované dôkazy, pričom zároveň odkázal i na závery rozhodovacej praxe, od ktorých sa v rozhodnutí neodklonil a rozhodol vo veci v súlade s požiadavkami spravodlivého procesu a princípu právnej istoty, vyjadreného v čl. 2 ods. 2 Základných princípov CSP. V danom prípade v odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvej inštancie reagoval a dal stranám sporu (aj žalobcovi) odpovede na tie argumenty týkajúce sa skutkovej a právnej stránky veci, ktoré z hľadiska výsledku rozhodnutia v danom spore boli podstatné a relevantné. V tomto konaní súd nebol povinný zaujímať stanovisko k otázke žalobcom namietanej ne/platnosti nájomnej zmluvy uzatvorenej medzi žalovanými v 1. a 2. rade, ktorá pre posúdenie a rozhodnutie daného sporu (predmetom ktorého je existencia a trvanie nájomného vzťahu medzi žalobcom a žalovaným v 2. rade, z titulu tvrdenej automatickej prolongácie nájomného vzťahu), nemala právny význam. Podľa posúdenia odvolacieho súdu preskúmavané rozhodnutie súdu prvej inštancie zodpovedá zákonným požiadavkám kladeným na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia a odvolací súd sa stotožňuje s vecne správnymi dôvodmi napadnutého rozsudku, a to po skutkovej i právnej stránke, na ktoré v súlade s ust. § 387 ods. 2 CSP v celom rozsahu odkazuje.
30. Súd prvej inštancie svojim postupom neporušil právo žalobcu na spravodlivý proces a v prejednávanej veci nie je preukázaný ani uplatnený odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR je právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Odvolací súd pripomína v tejto súvislosti, že všeobecný súd ale nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (k tomu pozri napr. IV.ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Túto požiadavku zvýrazňuje vo svojej judikatúre aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý v tejto súvislosti najmä uvádza: „Právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Stačí, aby reagoval na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považovaný za rozhodujúci [napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997, Ruiz Torija c. Španielsko a Hiro Balani c. Španielsko z 9.12.1994].
31. Z uvedených dôvodov odvolací súd posúdil odvolanie žalobcu ako nedôvodné a právne neopodstatnené a postupom podľa ust. § 387 ods. 1 a 2 CSP napadnutý rozsudok v zamietavom výroku vo veci samej, ako aj v súvisiacom výroku o trovách konania, ako vecne správny potvrdil.
32. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § § 255 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 CSP tak, že žalovaným v 1. a 2. rade, ktorí mali v spore plný úspech, priznal nárok na náhradu
trov odvolacieho konania proti neúspešnému žalobcovi v 100 % rozsahu, o výške ktorej rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po nadobudnutí právoplatnosti rozsudku (§ 262 ods. 1 CSP).
33. Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerov hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky: a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), a to v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Táto povinnosť neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného odvolania (§ 435 CSP).