Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 358/2010
PDF · 328.37 KB
No categories available
I. ÚS 358/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. októbra 2010
predbežne prerokoval sťažnosť K. B. F., spoločnosť s ručením obmedzeným, P., P.,
zastúpenej P. A PARTNERI ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA, spol. s r. o., P., vo veci
namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 3 a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky rozsudkom Okresného súdu Prešov sp. zn 11 C 205/2008
z 11. decembra 2009 a rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 16 Co 39/2010
z 22. apríla 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť K. B. F., spoločnosť s ručením obmedzeným, o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. augusta 2010
doručená sťažnosť K. B. F., spoločnosť s ručením obmedzeným, P., P.(ďalej len
„sťažovateľka“), zastúpenej P. A PARTNERI ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA, spol. s r.
o., P., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 3 a čl. 46 ods.
1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), rozsudkom Okresného súdu Prešov
(ďalej len „okresný súd“) sp. zn 11 C 205/2008 z 11. decembra 2009 (ďalej len „rozsudok
okresného súdu“) a rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.
16 Co 39/2010 z 22. apríla 2010 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“). Podaním
doručeným ústavnému súdu 7. septembra 2010 bola sťažnosť sťažovateľky doplnená.
Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva: «Rozsudkom Okresného súdu
v Prešove, sp. zn.: 11 C 205/2008 zo dňa 11. 12. 2009 súd vyhovel žalobe žalobcu v časti,
keď určil, že žalobca je vlastníkom prístavku, v ktorom sa nachádza schodište, výťahy,
výťahové šachty a ktorý ie znázornený v prílohe znaleckého posudku Ing. M. G. č. 48/2009
pod foto č. 1 ako „schodište a výťahy“ a ktorý je súčasťou nehnuteľnosti súp. č. 12577 -
starej mraziarenskej kocky zapísanej na LV č. 13117 kat. úz. P. a ktorý sa nachádza na
parcele KN 6214/27 - zastavané plochy a nádvoria zapísanej na LV č. 6677 kat. úz. P.
Rozsudkom Krajského súdu v Prešove, sp. zn.: 16 Co 39/2010 zo dňa 22. 04. 2010
potvrdil odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa.»
V uvedenom konaní bola sťažovateľka žalovanou.
Podľa sťažovateľky je rozsudok krajského súdu a rozsudok okresného súdu
nezákonný.
Sťažovateľka ďalej uvádza: „Súd vo výroku rozsudku uviedol, že žalobca je
vlastníkom prístavku, podľa foto č. 1 s odkazom na znalecký posudok a evidenciu
nehnuteľností.
Žalobca podal určovaciu žalobu, pričom vo výroku rozsudku takéto určenie
absentuje (nedomáhal sa toho, o čom rozhodol rozsudkom súd / súd rozhodol nad rámec
žalobou uplatneného nároku a teda inak, ako to bolo uplatnené žalobcom), no navyše
žalobca v konaní nepreukázal naliehavý právny záujem na takomto určení a naliehavý
právny záujem nie je zrejmý ani z odôvodnenia súdneho rozhodnutia.“
Podľa sťažovateľky je podmienkou úspešnosti určovacej žaloby «... naliehavý
právny záujem na požadovanom určení, a to u žalobcu. Požadovaná naliehavosť právneho
záujmu je chápaná jednak v zmysle časovom (potreba odstránenia neistoty musí byť
aktuálna), jednak v tom zmysle, že žalobca nemá inú možnosť, hlavne že nemá možnosť
žalovať na plnenie z toho istého právneho pomeru. Nedostatok naliehavého právneho
záujmu je dôvodom zamietnutia žaloby bez toho, že by sa posudzovala jej vecná
opodstatnenosť (Rozsudok NS SR sp. zn.: 1 M Cdo 7/2004).
Pre vymedzenie naliehavosti právneho záujmu platí zásada, že nie je možné žalovať
na určenie tam, kde sa dá žalovať na plnenie.
Žalobca mal teda možnosť vec riešiť iným spôsobom právnej ochrany. Súd túto
skutočnosť nedostatočne skúmal predtým, ako začal vecne posudzovať predmetnú právnu
problematiku. Možnosť žalovať na plnenie preto z pravidla znamená, že odpadá procesná
podmienka žaloby určovacej, čo súd vedie k jej zamietnutiu bez toho, že by sa zároveň
zaoberal jej vecnou opodstatnenosťou.
Súd sa naliehavosťou právneho záujmu zaoberal pri rozhodovaní naopak až
nakoniec, pričom uviedol, že sa určovacou žalobou vytvorí pevný základ pre právne vzťahy
účastníkov a predíde sa ňou prípadným žalobám na plnenie.
Odklon od zaužívanej právnej praxe súd vôbec nevysvetlil a rozsudok je v tejto časti
i nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov.
Podľa prvého článku Ústavy SR - Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický
a právny štát. K znakom právneho štátu a medzi jeho základné hodnoty patrí neoddeliteľne
princíp právnej istoty [(čl. 1 ods. 1 ústavy), napr. PL. ÚS 36/95], ktorého neopomenuteľným
komponentom je predvídateľnosť práva. Súčasťou uvedeného princípu je tiež požiadavka,
aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala
rovnaká odpoveď (napr. m. m. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99), teda to, že
obdobné situácie musia byť rovnakým spôsobom právne posudzované. Za diskriminačný
možno považovať taký postup, ktorý rovnaké alebo analogické situácie rieši odchylným
spôsobom, pričom ho nemožno objektívne a rozumne odôvodniť (mutatis mutandis
Rozdiely v súdnych rozhodnutiach sú prirodzene obsiahnuté v každom súdnom
systéme, ktorý je založený na existencii viacerých nižších súdov s územnou pôsobnosťou
obmedzenou pre svoj región. Úlohou najvyššieho súdu je práve usmerňovať (regulovať)
tieto protirečivé rozsudky (Zielinski, Pradal, Gonzales a ďalší v Francúzsko [GC],
č. 24846/94 a 34165/96 až 34173/96, ods. 59, CEDH 1999-VII).
Podľa názoru ústavného súdu (Nález III. ÚS 192/06 z 3. novembra 2006), ak súd
rieši právnu otázku (tú istú alebo analogickú), ktorá už bola právoplatne vyriešená
podstatne odlišným spôsobom bez toho, aby sa argumentačne vyrovnal so skoršími súdnymi
rozhodnutiami, nekoná v súlade s princípom právnej istoty v zmysle čl. 1 ods. 1 ústavy
a môže tým porušiť aj právo účastníka súdneho konania na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy.
Pravidlo, že kto sa chce odchýliť od súdneho precedentu alebo ustálenej judikatúry,
musí pre odklon uviesť dostatočný dôvod (a teda nesie bremeno argumentácie) je
považované za jedno zo základných pravidiel racionálnej právnej argumentácie (napr.
ALEXY, R.: A Theory of Legal Argumentation. A Theory of Rational Discourse as Theory of
Legal Justification. Oxford: Clarendon Press, 1989, s. 277-278).
Súd nevykonal vo veci potrebné a náležité dokazovanie, aj keď v tejto konkrétnej
právnej veci tak podľa ust. § 120 ods. 1 O. S. P. vykonať pre správne rozhodnutie mal.
Už v našom prvom Vyjadrení k žalobe zo dňa 16. 03. 2009 adresovanom súdu sme
okrem iného (nedostatok naliehavého právneho záujmu) uviedli, že žalobca nadobudol
majetok v konkurznom konaní. Podľa príslušných zákonných ustanovení súvisiaceho
špeciálneho právneho predpisu môže byť predmetom prevodu majetku úpadcu od správcu
konkurznej podstaty len to, čo je zaradené do Súpisu podstaty.
Predmetný prístavok nebol zaradený do súpisu konkurznej podstaty a práve tieto
okolností bolo potrebné v konaní súdom prvého stupňa skúmať a preveriť. Súd neúplné zistil
skutkový stav veci potrebný na zistenie rozhodujúcich skutočností, resp. dospel
k nesprávnym skutkovým zisteniam.
Len majetok zaradený do súpisu konkurznej podstaty môže byť ocenený a len ten
majetok môže byť predmetom predaja. Ak sú pochybností, či vec do konkurznej podstaty
patrí, zapíše sa do súpisu s poznámkou tak, aby boli dané zákonné práva dotknutým - tretím
osobám. V Súpise podstaty absentuje akákoľvek poznámka o takýchto dôvodoch, keďže tejto
časti majetku sa Súpis ani netýkal.
Správca konkurznej podstaty nikdy predmetný majetok do súpisu nezaradil, nebol
ocenený a nemohol byť ani predmetom prevodu, ktorý schvaľuje konkurzný súd svojim
rozhodnutím - opatrením. Predmetná stavba, ktorú súd nazýva prístavok, je našim
majetkom.
Toto vyplýva i z podania nového správu konkurznej podstaty, ktoré adresoval ešte
dňa 08. 10. 2009 Krajskej prokuratúre v Košiciach (Žiadosť o vstup prokurátora do
konkurzného konania).
Akceptáciou argumentácie žalobcu a akceptáciou predmetného súdneho rozhodnutia
by predsa došlo k prevodu majetku mimo konkurzného konania v rozpore s právami tretích
osôb (vlastníkov) a právami veriteľov a k ukráteniu veriteľov, pretože záujemcovia o kúpu
majetku boli vtedajším správcom konkurznej podstaty informovaní zákonným spôsobom tak,
že predmetom prevodu je len stará mraziarenská kocka bez ďalšieho.
Právo má byť nástrojom spravodlivosti.
Naša spoločnosť považovala a považuje tento majetok za svoje vlastníctvo a ak by
správca konkurznej podstaty o tom zaradením do Súpisu podstaty rozhodol inak (súpis
podstaty sa považuje za rozhodnutie dané na roveň súdnemu rozhodnutiu a preto
zákonodarca pripúšťa vylučovaciu žalobu), boli by sme podali na príslušný konkurzný súd
(nie všeobecný súd) príslušnú žalobu na ochranu našich vlastníckych práv, keďže tento je
jediný príslušný vo veci konať. Správca vec nezaradil do súpisu, teda nemohla a nebola ani
ocenená (tu neobstojí odkaz na znalecký posudok znaleckej organizácie S. A., keďže
rozhodný je Súpis podstaty a je potrebné vnímať rozdiel medzi ocenením majetku
a spôsobilosťou previesť vlastnícke právo), nebola ani prevedená. Majetok patriaci do
konkurznej podstaty možno speňažovať jedine podľa zákona o konkurze a vyrovnaní.
Zaradiť majetok do konkurznej podstaty možno jedine postupom podľa zákona o konkurze
a vyrovnaní. Tunajší súd mal celú žalobu zamietnuť a nie pokúšať sa meniť takto vlastnícke
vzťahy.
Súd však rozsudkom konštatoval (výrok neuvádza, že určil), že súčasťou starej
mraziarenskej kocky je aj prístavok. Keďže mal byť predmetom prevodu v kúpnej zmluve od
správcu konkurznej podstaty.
Toto súd skonštatoval nesprávne, keďže okrem iného zo súdom vykonaného
dokazovania jednoznačne vyplynulo, že prístavok je samostatnou časťou stavby odlišnou od
stavby starej mraziarenskej kocky. Mesto P. vydalo súpisné číslo tejto stavbe v súlade so
zákonom, po zmene príslušných právnych predpisov po tom, čo v minulosti boli prideľované
súpisné čísla len „areálom štátnych stavieb“ nie jednotlivým stavbám, a ak sa k tomu
nevyjadri] stavebný úrad, teda inštitúcia zriadená zákonom, nemôže to byť na ťarchu
žalovaného. Žiadosťou o pridelenie súpisných čísel stavbám sme predsa napĺňali obsah
platného právneho predpisu a nie iniciovali právny chaos ako to nepriamo uvádza súd
prvého stupňa. Navyše od súpisného čísla sa predsa vlastnícke právo odvodiť nemôže.
Nehnuteľnosť sme darovali preto, že sme mali oprávnenie nakladať so svojim majetkom
a nešlo o protiprávny úkon. Jeho cieľom bolo práve zabezpečiť stav, aby bol konkurz
odvrátený. Mali sme snahu a záujem vyriešiť vtedy vzniknuté ekonomické problémy, nič iné.
Konkurz nakoniec vyhlásený bol a predmetný majetok sa stal jeho súčasťou. To že ho
vtedajší správca predal hlboko pod cenu, bolo aj príčinou jeho výmeny konkurzným súdom.
Z našej strany išlo o konanie dobromyseľné, slušné a zákonné, aj keď v našich končinách
neobvyklé. Iní veritelia totiž pred hroziacim konkurzom (či exekúciou) sa majetku
spoločností „zbavujú“ a nie doň vkladajú, takže konštatovanie nejakého „úmyslu“, za ktorý
ako žalovaný máme „niesť aj zodpovednosť" je nesprávne a nie na mieste.
Naopak súdnym rozhodnutím sa teraz vytvoril stav, keď užívať našu nehnuteľnosť bez
schodov (i výťahov) už nebudeme môcť, náš majetok by tak bol znehodnotený. Žalobca to
však i doteraz nerušene mohol, keď mal možnosť nerušeného vstupu do svojej nehnuteľnosti
i cez samostatný uzamykateľný vstup a to i na jej jednotlivé podlažia. Konštatovanie súdu,
že sa užívať stará mraziarenská kocka nemôže, je nesprávne. Budova je funkčná a užívania
spôsobilá, iba nie je žalobcom z nejakých dôvodov na jeho strane doposiaľ využívaná.».
Sťažovateľka poukazuje tiež na to, že krajský súd už uvedené argumenty
„... nezobral do úvahy a navyše vyhlásil rozhodnutie bez nariadenia odvolacieho
pojednávania, a to v čase, kedy už ani žalobca nebol vlastníkom predmetných nehnuteľnosti
cez vlastníctvo ktorých si uplatnil svoj nárok v žalobe. Žalobca vystupoval v tomto
odvolacom konaní ako účastník konania, aj keď nebol aktívne legitimovaný byť účastníkom
takéhoto súdneho konania. Voči žalobcovi bolo totiž vedené exekučné konanie a dražbou
súdneho exekútora došlo k prechodu vlastníckeho práva starej mraziarenskej kocky súp. č.
12577, na par. č. 6214/16, v kat. úz. P. a teda žalobca už ani nemohol byť účastníkom
odvolacieho konania v súlade so zákonom. Nekonalo sa o jeho právach, ale o právach
tretích osôb. Navyše žalobca ešte aj v súčasnosti vo veci aktívne vystupuje pred súdom, keď
podal dňa 01. 07. 2010 na Okresný súd v Prešove Dovolanie zo dňa 24. 06. 2010 voči
rozhodnutiu súdu v časti, kde mu súd nevyhovel. Máme za to, že na takýto postup už nie je,
resp. nebol aktívne legitimovaný.“.
Podľa sťažovateľky je „Súčasný právny stav vytvorený predmetným rozhodnutím
krajského súdu je nezákonný, keďže vlastníctvo bolo určené žalobcovi v tomto konaní, ktorý
je osobou odlišnou od vlastníka nehnuteľnosti, od ktorej sa toto právo malo odvodzovať.
Najmä však došlo k zásahu do našich práv, keďže nám v podstate bolo odňaté vlastníctvo
k majetku, ktorý nám nepochybne patrí. Konštatácia urobená súdom vo výroku, že žalobca
je vlastníkom prístavku určeného podľa fotografie je nezákonným rozhodnutím, ktoré je
urobené v rozpore so skutkovým stavom a najmä v rozpore so zákonom. Rozhodnutím súdu
sme boli poškodený a právoplatným rozhodnutím súdu bol porušený zákon.“.
Sťažovateľka je toho názoru, že „Absencia odpovedí na vyššie uvedené právne
otázky znamená neodôvodnenosť a arbitrárnosť súdneho rozhodnutia, nezlučiteľnú
s obsahom základného práva na súdnu ochranu. Rozhodnutím tak bolo porušené i naše
právo nerušene vlastniť a užívať majetok.“.
Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti rozhodol týmto nálezom:
„Rozsudkom Okresného súdu v Prešove, sp. zn.: 11 C 205/2008 zo dňa 11. 12. 2009
spolu s Rozsudkom Krajského súdu v Prešove, sp. zn.: 16 Co 39/2010 zo dňa 22. 04. 2010:
- bolo porušené právo sťažovateľa na súdnu ochranu garantované čl. 46 ods. 1
Ústavy SR,
- bolo porušené právo sťažovateľa vlastniť majetok garantované čl. 20 ods. 1 a ods.
3 Ústavy SR.
Rozsudok Krajského súdu v Prešove, sp. zn.: 16 Co 39/2010 zo dňa 22. 04. 2010 sa
zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.
Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 10.000,-
EUR.
Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každú sťažnosť predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa. Pri predbežnom
prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti
vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú
náležitosti predpísané zákonom, neprípustné sťažnosti alebo sťažnosti podané niekým
zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd na
predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že uvedené zákonné ustanovenie
rozlišuje okrem iného aj osobitnú kategóriu návrhov, ktorými sú návrhy „zjavne
neopodstatnené“. Týmto zákon o ústavnom súde v záujme účelnosti a procesnej ekonómie
poskytuje ústavnému súdu príležitosť preskúmať v štádiu predbežného prerokovania
sťažnosti (§ 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde) možnosť jej prípadného odmietnutia jednak
na základe obsahu namietaných právoplatných rozhodnutí, charakteru namietaných opatrení
alebo iných zásahov, ktorými malo dôjsť k porušeniu základných práv alebo slobôd
navrhovateľa a z nich vyplývajúcich skutkových zistení, a jednak tiež na základe
argumentácie, ktorú proti nim sťažovateľ v návrhu uplatnil.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov (I. ÚS 66/98, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05,
Sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20
ods. 1 a 3 a čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom okresného súdu a rozsudkom krajského súdu.
1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 3 a čl. 46
ods. 1 ústavy rozsudkom okresného súdu
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že právomoc ústavného súdu rozhodovať
o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich
základných práv alebo slobôd, je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity
právomoci ústavného súdu vyplýva, že ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
sťažnosti zistí, že sťažovateľka sa môže domôcť ochrany svojho základného práva alebo
slobody využitím jej dostupných a aj účinných právnych prostriedkov pred iným orgánom
verejnej moci, odmietne takúto sťažnosť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na
prerokovanie (mutatis mutandis napr. I. ÚS 103/02, I. ÚS 269/06). Z uvedeného vyplýva, že
v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy prislúcha ústavnému súdu právomoc
zaoberať sa namietaným porušením základného práva alebo slobody za predpokladu, že
právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis I. ÚS 78/99).
Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd sťažovateľky je okrem iného aj
opravný prostriedok, ktorý má fyzická osoba alebo právnická osoba k dispozícii vo vzťahu
k základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých sa namieta, a ktorý jej umožňuje
odstrániť ten stav, v ktorom vidí porušenie svojho základného práva alebo slobody
(I. ÚS 36/96).
V danom prípade bola sťažovateľka oprávnená podať proti rozsudku okresného súdu
odvolanie, o čom vedela, odvolanie podala a krajský súd o ňom svojím rozsudkom
rozhodol. Z toho vyplýva, že sťažovateľka mala k dispozícii účinný právny prostriedok na
ochranu svojich práv, o ktorom bol oprávnený rozhodnúť krajský súd, čo vylučuje
právomoc ústavného súdu.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť
sťažovateľky v časti namietajúcej porušenie jej základných práv rozsudkom okresného súdu
z dôvodu nedostatku svojej právomoci.
2. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
rozsudkom krajského súdu
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Článkom 46 ods. 1 ústavy sa zaručuje ochrana viacerých záujmov, predovšetkým
práva na prístup k súdu a práva na spravodlivý proces. K porušeniu základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy by došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať
sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, predovšetkým ak by všeobecný súd
odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby
(II. ÚS 8/01), alebo v prípade opravných konaní by všeobecný súd odmietol opravný
prostriedok alebo zastavil o ňom konanie bez toho, aby ho meritórne preskúmal a rozhodol
o ňom v spojitosti s napadnutým súdnym rozhodnutím (IV. ÚS 279/05, IV. ÚS 337/04).
V prípade sťažovateľky však nešlo o odmietnutie spravodlivosti majúce za následok
porušenie základných práv, ale o prípad, keď právo na súdnu ochranu a právo na
spravodlivé súdne konanie bolo v celom rozsahu realizované, aj keď nie podľa jej
subjektívnych názorov.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý
rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci
ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach
a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1
ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou
garantovaných práv a slobôd je preto daná len v prípade, že je vylúčená právomoc
všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom
nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej
zmluve (I. ÚS 225/03).
Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom
napokon nie je ani chrániť fyzické osoby a právnické osoby pred skutkovými omylmi
všeobecných súdov, ale chrániť ich pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01, IV. ÚS 111/09).
Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané porušenie jej základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy namietaným rozsudkom krajského súdu, ústavný súd predovšetkým
konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov.
V právomoci ústavného súdu preto zostalo následne iba posúdenie, či účinky výkonu
právomoci krajského súdu v súvislosti s jeho rozhodovaním o odvolaní sťažovateľky proti
rozsudku okresného súdu sú v súlade s označeným článkom ústavy.
Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom namietaného rozsudku, odvolaním proti
rozsudku okresného súdu, ako aj súvisiaceho súdneho spisu, ktorý si zadovážil, dospel
k záveru, že nezistil porušenie sťažovateľkou označeného základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy.
Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku uvádza:
„Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa určil, že žalobca je vlastníkom prístavku,
v ktorom sa nachádza schodište, výťahy, výťahové šachty, ktorý je znázornený v prílohe
znaleckého posudku Ing. M. G. č. 48/2009 pod foto č. 1 ako schodište a výťahy, ktorý je
súčasťou nehnuteľnosti súpisné č. 12577 - starej mraziarenskej kocky zapísanej na LV č.
13117 k. ú. P. a ktorý sa nachádza na parcele KN č. 6214/2007 - zastavané plochy a
nádvoria zapísanej na LV č. 6677 k. ú. P.
Ďalej vyslovil, že žalobu v prevyšujúcej časti zamieta a že účastníci nemajú nárok na
náhradu trov konania.
Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že z pôvodnej projektovej dokumentácie
a znaleckého, posudku Ing. G. vyplynulo, že tzv. prístavok, ktorý obsahuje výťahové šachty
a schody, je súčasťou starej mraziarenskej kocky - budovy súpisné č. 12577. Prístavok
prechádza až do podkrovia starej mraziarenskej kocky, má šesť nadzemných podlaží
prepojených na starú mraziarenskú kocku. Stotožnil sa so záverom znalca, že prístavok nie
je možné oddeliť od starej mraziarenskej kocky (SMK) bez jej znehodnotenia, ktoré
predstavuje znemožnenie vertikálnej komunikácie medzi jednotlivými podlažiami v budove.
Je jeho súčasťou, teda súčasťou budovy súpisného č. 12577. Uviedol, že charakteristikou
súčasti veci je totiž jej neoddeliteľnosť, ktorou sa nerozumie len fyzická neoddeliteľnosť, ale
aj funkčná, dokonca aj estetická alebo iná. Za znehodnotenie sa potom považuje stav, keď
hlavná vec v porovnaní so stavom pred oddelením jej súčasti, slúži svojmu pôvodnému
účelu menej kvalitne alebo mu nemôže slúžiť vôbec. V danom prípade SMK bez prístavku sa
nemôže vôbec užívať, je nefunkčná. Súčasť veci sa prevádza aj s vecou hlavnou, nie je
samostatným predmetom právneho vzťahu, je vždy vo vlastníctve veci ako celku, nemusí byť
ani špecifikovaná v zmluve o prevode hlavnej veci, pretože prevod sa v každom prípade
vzťahuje aj na ňu. V predmetnej kúpnej zmluve, ktorou žalobca nadobudol vlastníctvo k
SMK bol odkaz na znalecký posudok so špecifikáciou prevádzanej nehnuteľnosti, pričom aj
v samotnej zmluve ako predmet prevodu sa uvádzajú aj schody, výťahy a výťahová šachta.
Zároveň prvostupňový súd poukázal, že daný spor a určitý právny chaos zavinil sám
žalovaný, ktorý sa stal vlastníkom všetkých nehnuteľností pôvodného vlastníka Mraziarne,
a. s., teda SMK, novej mraziarenskej kocky, budovy súpisné č. 13098, ktoré tvorili jeden
celok. Z iniciatívy žalovaného k jednotlivým budovám boli postupne udelené samostatné
súpisné čísla, hoci najmä v prípade SMK a budovy súpisné č. 13098 neboli k tomu
vytvorené podmienky a súpisné číslo budovy 13098 bolo dokonca udelené bez vyjadrenia
stavebného úradu. Úmyselne tak vytvoril právny stav, keď vytvoril predpoklady pre
samostatné prevody jednotlivých budov, pričom budovu SMK daroval obchodnej
spoločnosti, ktorá sa následne dostala do konkurzu a s ktorou bol žalovaný personálne
prepojený. Za tento stav, ktorý sám spôsobil, má niesť aj zodpovednosť.
Mal za preukázané, že prístavok obsahujúci výťahy a schodište je súčasťou starej
mraziarenskej kocky, bol predmetom prevodu kúpnej zmluvy, nehnuteľnosť, ktorú
nadobudol žalobca. V tejto kúpnej zmluve je uvedený aj ako predmet prevodu. V tejto časti
považoval za dôvodné žalobe vyhovieť. Iná situácia bola v súvislosti s nakladacou rampou,
ktorá bola taktiež predmetom žaloby. Uviedol, že nakladaciu rampu je treba považovať za
stavbu. Ako stavba rozhodne nie je súčasťou pozemku. Z hľadiska jej funkčného určenia
možno ju považovať za príslušenstvo hlavnej stavby, k čomu dospel aj znalec. Ten
konštatoval, že terajšia nakladacia rampa sa líši od pôvodnej, ktorá podľa projektovej
dokumentácie mala šírku len 3,3 m, pričom súčasne je široká 8 až 9,3 m. V minulosti bola
postavená nová nakladacia rampa, ktorej vlastníkom sa stal jej stavebník, rozhodne nie
žalobca. Vychádzajúc z charakteristiky príslušenstva veci, v prípade jej prevodu musí byť
v zmluve príslušenstvo veci špecifikované, inak k zmene jeho vlastníctva nedôjde. V danom
prípade nakladacia rampa nebola predmetom kúpnej zmluvy žalobcu, toho si žalobca musí
byť vedomý, pretože v kúpnej zmluve v článku 5, bodu 2 ods. 3 sa predajca zaviazal, že bude
vyvíjať činnosť, aby kupujúci mohol v budúcnosti nadobudnúť vlastnícke právo k nakladacej
rampe. Žalobcovi nesvedčí žiadny titul nadobudnutia vlastníctva, preto v tejto časti žalobu
zamietol. Otázku prístupu k stavbe je možné riešiť aj inými právnymi prostriedkami.
V súvislosti s naliehavým právnym záujmom na podanej žalobe uviedol, že žalobca má
naliehavý právny záujem, pretože sa ňou vytvorí pevný základ pre právne vzťahy
účastníkov, predíde sa prípadným žalobám na plnenie. Určovacia žaloba je prípustná vždy
v prípade spornosti v právnych vzťahoch týkajúcich sa nehnuteľnosti. Nestotožnil sa
s názorom o neurčitosti petitu vzhľadom na nemožnosť zápisu v katastri. Konštatoval, že
sporný prístavok netvorí samostatnú stavbu, a preto nikdy nebol a nemôže byť zapísaný
samostatne v katastri, nehnuteľností ako stavba. Vo výroku bol dostatočne špecifikovaný
tak, aby bol jasný, zrozumiteľný a identifikovaný. Úvahy žalovaného o neplatnosti kúpnej
zmluvy žalobcu, ktoré boli prenesené v rámci záverečného prednesu právneho zástupcu
žalovaného, považoval za právne irelevantné. Aj keby nedošlo k úhrade kúpnej ceny,
neznamená to, že zmluva je neplatná, keďže k odstúpeniu od zmluvy nedošlo. Pokiaľ
žalovaný žiadal doplniť dokazovanie opatrením konkurzného súdu 6K 182/05 zo dňa 19. 2.
2007, ktorým mal byť vydaný súhlas k odpredaju nehnuteľnosti žalobcovi, uviedol, že toto
opatrenie bolo konštatované aj v samotnej kúpnej zmluve a nepochybne súhlas bol daný,
pretože inak by k prevodu nedošlo. Spomínané opatrenie nemôže ovplyvniť rozhodnutie
v tejto veci, podobne, ako aj spis súdu sp. zn. 20C 54/2007, ktorý žalovaný žiadal pripojiť
a ktorý sa týkal rozhodovania o vecnom bremene vo forme práva cesty. Takýto postup
žalovaného bol len snahou o oddialenie rozhodnutia vo. veci. Výrok o trovách konania
odôvodnil podľa § 142 ods. 2 tak, že žiadny z účastníkov nemal vo veci plný úspech.
Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalovaný, a to
proti výroku, ktorým súd rozhodol, že žalobca je vlastníkom prístavku. Navrhol, aby
odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil, žalobu zamietol a zaviazal žalobcu nahradiť mu
vzniknuté trovy celého konania. Poukázal, že žalobca podal určovaciu žalobu, pričom vo
výroku takéto určenie absentuje. Žalobca v konaní nepreukázal naliehavý právny záujem na
takomto určení a tento nie je zrejmý ani z odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Platí zásada,
že nie je možné žalovať na určenie tam, kde sa dá žalovať na plnenie. Žalobca mal možnosť
vec riešiť iným spôsobom právnej ochrany. Túto skutočnosť súd nedostatočne skúmal pred
tým, ako začal vec posudzovať. Naliehavosťou právneho záujmu sa súd zaoberal až
nakoniec, pričom uviedol, že takouto určovacou žalobou sa vytvorí pevný základ pre právne
vzťahy účastníkov a predíde sa ňou prípadným žalobám na plnenie. Odklon od zaužívanej
praxe prvostupňový súd nevysvetlil a rozsudok je v tejto časti nepreskúmateľný pre
nedostatok dôvodov. Poukázal na princíp právnej istoty článok 1 ods. 1 Ústavy
a rozhodnutie ústavného súdu PL. ÚS 36/95, ktorého neopomenuteľným komponentom je
predvídateľnosť práva a tiež požiadavka, aby na určité právne relevantnú otázku pri
opakovaných rovnakých podmienkach sa dala rovnaká odpoveď. Obdobné situácie musia
byť rovnakým spôsobom právne posudzované. Za diskriminačný možno považovať taký
postup, ktorý rovnaké alebo analogické situácie rieši odchylným spôsobom. Rozdiely
súdnych rozhodnutí sú prirodzene obsiahnuté v každom súdnom systéme, ale úlohou
Najvyššieho súdu je usmerňovať takéto protirečivé rozsudky. Podľa názoru Ústavného súdu
(nález III. ÚS 192/06 z 3. 11. 2006), ak súd rieši právnu otázku, ktorá už bola právoplatne
vyriešená podstatne odlišným spôsobom bez toho, aby sa argumentačne vyrovnal so
skoršími súdnym rozhodnutiami, nekoná v súlade s princípom právnej istoty v zmysle článku
1 ods. 1 Ústavy a môže tým porušiť právo účastníka súdneho konania na súdnu ochranu
podľa článku 46 ods. 1 Ústavy. Preto pravidlo, že kto sa chce odchýliť od súdneho
precedensu alebo ustálenej súdnej judikatúry, musí pre odklon uviesť dostatočný dôvod, je
považovaný jedno zo základných pravidiel právnej argumentácie (napr. ALEXY, R:
A Theory of legal argumentation. A Theory of rational discourse theory of legal
justification. Oxford: Clarendon Press, 1989, s. 277 - 278. Súd prvého stupňa nevykonal vo
veci potrebné dokazovanie. Už vo vyjadrení k žalobe zo dňa 16. 3. 2009 uviedol, že žalobca
nadobudol majetok v konkurznom skonaní, pričom predmetom prevodu majetku úpadcu od
správcu konkurznej podstaty môže byť len to, čo je zaradené do súpisu podstaty. Predmetný
prístavok nebol zaradený do súpisu konkurznej podstaty a tieto okolnosti bolo potrebné
súdom skúmať a preveriť. Preto aj súd prvého stupňa neúplné zistil skutkový stav veci. Len
majetok, zaradený do súpisu konkurznej podstaty môže byť ocenený a môže byť predmetom
predaja. Ak sú pochybnosti, či vec sa zapíše do konkurznej podstaty, resp. či vec do
konkurznej podstaty patrí, zapíše sa s poznámkou. V súpise však v podstate absentuje
akákoľvek poznámka o takýchto dôvodoch. Správca konkurznej podstaty nikdy predmetný
majetok do súpisu nezaradil, nebol ocenený a nemohol byť predmetom prevodu, ktorý
schválil konkurzný súd svojím rozhodnutím opatrením. Predmetná stavba, ktorá sa nazýva
prístavok je ich majetkom. Tento majetok považuje za svoje vlastníctvo a ak by správca
konkurznej podstaty o tom zaradení do súpisu podstaty rozhodol inak, boli by podali na
príslušný konkurzný súd žalobu na ochranu vlastníckych práv, pretože je jediný, ktorý je
príslušný vo veci konať. Správca však nezaradil túto vec do súpisu, a teda nemohla byť ani
ocenená. Ak súd konštatoval, že súčasťou SMK je aj prístavok, pretože mal byť predmetom
prevodu kúpnej zmluvy od správcu konkurznej podstaty, konštatoval nesprávne.
Z dokazovania vyplynul, že prístavok je samostatnou časťou stavby odlišnou od starej
mraziarenskej kocky. Mesto P. vydalo súpisné číslo k tejto stavbe následne po tom, čo
v minulosti boli prideľované súpisné čísla len areálom štátnych stavieb, nie jednotlivým
stavbám. Ak sa k tomu nevyjadril stavebný úrad, nemôže to byť na ťarchu žalovaného.
Žiadosťou o pridelenie súpisných čísel napĺňali obsah platného právneho predpisu,
a neiniciovali právny chaos, ako tu uviedol súd prvého stupňa. Nehnuteľnosť darovali
preto, že mali oprávnenie nakladať so svojím majetkom a nešlo o protiprávny úkon. Jeho
cieľom bolo práve zabezpečiť stav, aby bol konkurz odvrátený. Konkurz nakoniec vyhlásený
bol a predmetný majetok sa stal jeho súčasťou. To, že ho vtedajší správca predal hlboko
pod cenu, bolo aj príčinou jeho výmeny. Z ich strany išlo o konanie dobromyseľné, slušné
a zákonné. Naopak súdnym rozhodnutím sa vytvoril stav, keď užívať nehnuteľnosť bez
schodov nebudú môcť nad ich majetok bol znehodnotený. Žalobca však aj doteraz nerušene
mohol používať, pretože mal možnosť nerušeného vstupu do svojej nehnuteľnosti cez
samostatne uzamykateľný vstup i na jednotlivé podlažia. Poukázal i na špeciálny režim
prevodu majetku v konkurznom konaní a v súvislosti s tým aj potrebu doplnenia
dokazovania v dotknutej časti. Návrh na vykonanie dokazovania priniesli po oboznámení sa
s obsahom súdneho spisu na pojednávaní a po výzve súdu, aby návrhy súdu predniesli. Nie
z dôvodu oddialenia rozhodnutia vo veci samej...
Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok spolu s konaním, ktoré mu
predchádzalo v zmysle zásad uvedených v úst. § 212 O. s. p., vec prejednal v súlade s ust.
§ 214 ods. 2 O. s. p. a zistil, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je vecne správne.
V súvislosti s námietkami uvedenými v odvolaní poukazuje na to, že prvostupňový súd
správne zistil skutkový stav, správne vyvodil právne závery a vo vecí aj správne rozhodol,
pričom odvolací súd konštatuje správnosť odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, na ktoré
v celom rozsahu poukazuje.
K odvolacím námietkam žalovaného uvádza, že nie je podstatné, že prvostupňový súd
až v závere svojho rozhodnutia uviedol, že sa zaoberal aj právnym záujmom na podanej
žalobe, pretože to bez všetkého neznamená, žeby sa ním nezaoberal vôbec. Prvostupňový
súd správne postupoval a posúdil aj dostatok naliehavého právneho záujmu na žiadanom
určení. Nepochybne zistil, že medzi účastníkmi trvá spornosť týchto vzťahov, ktorú je možné
vyriešiť len určovacou žalobou, pretože sa ňou skutočne vytvorí rámec pre právne vzťahy
účastníkov dobudúcna.
V zmysle § 212 ods. 1 O. s. p. odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania
viazaný.
Žalovaný neuviedol riadne podstatné námietky k rozhodnutiu súdu o tom, že
súčasťou SMK je aj prístavok. Uvádza síce, že prístavok je samostatnou časťou stavby,
odlišnou od stavby SMK, avšak v tomto smere odvolací súd poukazuje na vykonané
dokazovanie súdom prvého stupňa, predovšetkým znalecké dokazovanie znalcom Ing. G.
Z jeho záverov, predovšetkým z projektovej dokumentácie vyplynulo, že SMK tvorila hlavné
priestory v tzv. hlavnej budove. Jej súčasťou bol aj prístavok, kde bolo schodište a výťahy.
Ak by prístavok slúžil iba pre terajšiu stavbu číslo súpisné 13098 na parcele č. 6214/27, mal
by iba dve nadzemné podlažia (nie 6) a nepokračoval by až do podkrovia SMK. Z projektu
vyplýva, že prístavok spolu so SMK stoja na spoločnej základovej doske. Z týchto záverov
vychádzal aj súd prvého stupňa pri rozhodnutí vo veci, stotožnil sa so závermi znalca aj
v tom, že prístavok nie je možné oddeliť od SMK bez jej zhodnotenia. Túto otázku posúdil aj
v právnej rovine a s poukazom na právnu teóriu charakterizujúcu súčasť veci správne
uzavrel, že súčasť veci sa prevádza s hlavnou vecou, nie je samostatným predmetom
právneho vzťahu, je vždy vo vlastníctve veci ako celku. Správny bol odkaz súdu prvého
stupňa aj na kúpnu zmluvu, ktorou žalobca nadobúdal vlastníctvo k SMK, v zmluve ktorej sa
konštatoval ako predmet prevodu aj schody, výťahy a výťahová šachta. Preto túto odvolaciu
námietku zo strany žalovaného odvolací súd nepovažoval za dôvodnú.
K ďalším námietkam žalovaného odvolací súd dodáva, že prvostupňový súd riadne
vyhodnotil aj jeho návrh na pripojenie konkurzného spisu. Poukázal, že z obsahu kúpnej
zmluvy zo dňa 19. 3. 2007 vyplýva (z článku 2, bodu 3 tejto zmluvy), že konkurzným, súdom
vo veci 6K 162/2005 Krajského súdu v Košiciach bol vyslovený súhlas s predajom
nehnuteľnosti patriacej do konkurznej podstaty mimo dražby. Preto vykonávanie tohto
dôkazu k týmto skutočnostiam by bolo z pohľadu predmetu konania nehospodárne
a neúčelné.“
Ako vyplýva z citovanej časti odôvodnenia rozsudku krajského súdu a zo sťažnosti
doručenej ústavnému súdu, dôvody sťažnosti sú zhodné s dôvodmi, ktoré sťažovateľka
uviedla vo svojom odvolaní proti rozsudku prvého stupňa.
Ústavný súd opätovne poukazuje na už uvedený princíp subsidiarity a konštatuje, že
dôvodmi odvolania proti rozsudku okresného súdu sa vysporiadal krajský súd
v napadnutom rozsudku. Ústavný súd nie je ďalšou „odvolacou inštanciou“, a preto nie je
jeho úlohou opätovne rozhodovať o podanom odvolaní proti rozsudku okresného súdu,
ktorý je podľa názoru sťažovateľky „nezákonný“. Sťažnosťou napadnuté rozhodnutie je
ústavný súd oprávnený posudzovať len z hľadiska kritérií ústavných predpisov a nimi
garantovaných základných práv a slobôd. Vzhľadom na to nebolo jeho úlohou do detailov
preskúmať prípad z pozície v okolnostiach daného prípadu aplikovaných právnych noriem
ani opätovne podrobiť revízii napadnutý rozsudok so zámerom „vylepšiť“ jeho
odôvodnenie, prípadne zostaviť zoznam možných pochybení krajského súdu.
Krajský súd v namietanom rozsudku zaujal svoj názor k sťažovateľkou nastolenému
problému, poukázal na to, akými zákonnými ustanoveniami sa riadil a aké skutkové zistenia
a úvahy ho viedli k vyslovenému právnemu názoru.
Po preskúmaní spôsobu a rozsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského
súdu a s ohľadom na dôvody, ktoré sťažovateľka uviedla v predmetnej sťažnosti, ústavný
súd nezistil taký jeho výklad a aplikáciu príslušných zákonných ustanovení, ktoré by mohli
vyvolať účinky nezlučiteľné s uvedeným článkom ústavy.
Rozsudok krajského súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok
skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd konštatuje, že závery, ku ktorým
krajský súd dospel, nemožno označiť za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva
z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov,
ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom
krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti
alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného
súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu
ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí
rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich
dôvodov a námietok. Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol
z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Nad rámec odôvodnenia rozsudku krajského súdu vo vzťahu k tvrdeniu
sťažovateľky, že žaloba mala byť zamietnutá pre nedostatok naliehavého právneho záujmu,
pretože bolo možné podať žalobu o plnenie, ktorá vylučuje podanie určovacej žaloby,
ústavný súd uvádza, že súhlasí so sťažovateľkou, že naliehavý právny záujem je
nevyhnutným predpokladom úspešnosti určovacej žaloby. Avšak už nemôže súhlasiť
s tvrdením, že naliehavý právny záujem nie je daný vždy vtedy, ak možno žalovať
o plnenie. Z judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (R 24/1995) vyplýva, že
naliehavý právny záujem na určovacej žalobe je daný aj vtedy, ak takéto určenie môže
predísť žalobe o plnenie. Podľa názoru krajského súdu sa určovacou žalobou vytvorí rámec
pre právne vzťahy účastníkov do budúcna, keďže trvá spornosť vzťahov k predmetu
určovacej žaloby. Je teda zrejmé, že krajský súd pri svojom rozhodovaní nepostupoval
v rozpore s ustálenou súdnou praxou tak, ako to tvrdí sťažovateľka, pretože podanou
žalobou sa vytvoril právny rámec pre vzťahy účastníkov konania do budúcna, pričom už nie
je potrebné žalovať o plnenie.
Sťažovateľka tvrdí, že podľa vyjadrenia Správy katastra P. rozsudok okresného súdu,
resp. rozsudok krajského súdu nie je možné do katastra nehnuteľností zapísať záznamom,
pričom i táto skutočnosť podľa nej nasvedčuje tomu, že rozsudok krajského súdu je
nezákonný. K týmto tvrdeniam sťažovateľky ústavný súd uvádza, že ak sťažovateľka
neuviedla v odvolaní proti rozsudku okresného súdu aj tieto dôvody, nesplnila tak základný
ústavný predpoklad na založenie právomoci ústavného súdu. Ústavný súd v tejto súvislosti
poukazuje aj na tú skutočnosť, že všeobecný súd určil vlastnícke právo k súčasti veci.
Súčasť veci patrí vždy vlastníkovi hlavnej veci, nemôže byť predmetom samostatného
prevodu, a preto nemôže byť ani zapísaná ako samostatná nehnuteľnosť v katastri
nehnuteľností.
Sťažovateľka vidí porušenie svojho základného práva aj v tom, že krajský súd
rozhodol o odvolaní bez nariadenia pojednávania. Odvolací súd môže rozhodnúť o odvolaní
bez nariadenia pojednávania za podmienok upravených v § 214 Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej len „OSP“). V prípade, že odvolací súd rozhodne o odvolaní bez nariadenia
pojednávania bez toho, aby na to boli splnené zákonné predpoklady, takéto konanie možno
kvalifikovať ako odňatie možnosti konať pred súdom. Keďže odňatie možnosti konať pred
súdom je podľa § 237 písm. f) OSP dovolacím dôvodom, sťažovateľka mala možnosť
napadnúť rozsudok krajského súdu dovolaním. Ústavný súd opätovne poukazuje na
subsidiaritu právomoci ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnostiach. Keďže sťažovateľka
svoju možnosť podať dovolanie nevyužila, nevyčerpala tak opravný prostriedok, ktorý
zákon pripúšťa na ochranu jej základných práv, a preto ústavný súd musel sťažnosť aj
v tejto časti zamietnuť pre nedostatok právomoci.
Ústavný súd sa taktiež zaoberal tvrdením sťažovateľky o tom, že krajský súd
rozhodol o odvolaní proti rozsudku okresného súdu v čase, keď už žalobca nebol vo veci
aktívne legitimovaný, pretože dražbou v exekučnom konaní došlo k zmene vlastníka hlavnej
veci. Ústavný súd v rámci prípravy predbežného prerokovania sťažnosti zistil, že skutočne
hlavná vec bola 19. apríla 2010 predmetom dražby realizovanej exekútorom, pričom došlo k
udeleniu príklepu v prospech Investičná Správcovská, s. r. o.
V tejto súvislosti ústavný súd uvádza, že samotné udeleniu príklepu neznamená, že
ten, komu bol príklep udelený, sa stáva bez ďalšieho vlastníkom draženej veci.
K nadobudnutiu vlastníckeho práva v dražbe musia byť kumulatívne splnené dve
podmienky, a to udelenie príklepu a schválenie príklepu súdom, pričom splnením týchto
dvoch podmienok sa vydražiteľ stáva vlastníkom draženej veci, a to spätne ku dňu udelenia
príklepu. Príklep bol schválený uznesením Okresného súdu Košice sp. zn. 39 Er 103/2010
z 15. júna 2010, ktorý nadobudol právoplatnosť 22. júna 2010. Je teda zrejmé, že v čase
rozhodovania krajského súdu neboli ešte splnené podmienky potrebné na nadobudnutie
vlastníckeho práva vydražiteľom. K tvrdeným skutočnostiam o tom, že žalobca podal 1. júla
2010 dovolanie a to napriek tomu, že už nie je vlastníkom hlavnej veci, a teda veci, od
ktorej je potrebné odvíjať vlastníctvo k súčasti veci, ústavný súd uvádza, že ide
o skutočnosti, ktoré bude posudzovať dovolací súd pri rozhodovaní o dovolaní, a preto
nemôžu byť predmetom preskúmavania zo strany ústavného súdu.
3. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 3 ústavy
rozsudkom krajského súdu
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.
Podľa čl. 20 ods. 3 ústavy vlastníctvo zaväzuje. Nemožno ho zneužiť na ujmu práv
iných alebo v rozpore so všeobecnými záujmami chránenými zákonom. Výkon vlastníckeho
práva nesmie poškodzovať ľudské zdravie, prírodu, kultúrne pamiatky a životné prostredie
nad mieru ustanovenú zákonom.
K sťažovateľkou namietanému porušeniu práv hmotnoprávneho charakteru podľa
čl. 20 ods. 1 a 3 ústavy ústavný súd uvádza, že absencia porušenia ústavnoprocesných
princípov v zásade vylučuje založenie sekundárnej zodpovednosti všeobecných súdov za
porušenie základných práv sťažovateľa hmotnoprávneho charakteru (m. m. IV. ÚS 116/05).
Ústavný súd totiž v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (napr. II. ÚS 78/05) zastáva
názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv
a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne
porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy.
Vzhľadom na to, že ústavný súd nezistil porušenie označeného základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, nebolo možné vysloviť ani porušenie základných práv podľa
čl. 20 ods. 1 a 3 ústavy.
Z uvedeného dôvodu bolo potrebné sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti odmietnuť
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu, aby
ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľky uplatnených v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 21. októbra 2010