Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 555/2012
PDF · 145.54 KB
No categories available
III. ÚS 555/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. novembra
2012 predbežne prerokoval sťažnosť V. M., T., zastúpeného advokátom JUDr. P. V., B., pre
namietané porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Senica v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 127/2009
(pôvodne vedenom pod sp. zn. 10 C 69/2007) a takto
rozhodol:
Sťažnosť V. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. augusta 2012
dourčená sťažnosť V. M., T. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Senica (ďalej len „okresný súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 127/2009 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 10 C 69/2007).
Zo sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou z 26.
júna 2007 podanou okresnému súdu domáhal od odporcu P. R. (ďalej len „odporca“)
zaplatenia sumy 3 500 000 Sk ako náhrady škody na zdraví, resp. odškodnenia za bolesť
a za sťaženie spoločenského uplatnenia v dôsledku vážnych zranení, ktoré utrpel
pri dopravnej nehode spôsobnej odporcom 27. septembra 2000; vec bola pôvodne vedená
pod sp. zn. 10 C 69/2007. Podaním z 22. októbra 2007 sťažovateľ zvýšil túto sumu
na 3 602 150 Sk. Listom doručeným okresnému súdu 24. októbra 2007 vzniesla proti
nároku sťažovateľa námietku premlčania S. (ďalej len „vedľajší účastník na strane
odporcu“). Listom z 8. novembra 2007 vniesol proti nároku sťažovateľa námietku
premlčania aj odporca. K týmto námietkam sa vyjadril sťažovateľ listom z 12. decembra
2007, v ktorom ich neuznal a zároveň zmenil svoj návrh tak, že si uplatnil nemajetkovú
ujmu v sume 3 595 050 Sk a majetkovú ujmu v sume 715 Sk (ako náhradu za platby za
injekcie na liečbu, ktorú zdravotná poisťovňa neprepláca).
Okresný súd vo veci nariadil viacero termínov pojednávaní, ktoré však boli z rôznych
dôvodov odročené. Po rozhodnutí Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“)
10. júna 2009 o miestnej príslušnosti bola veci okresným súdom pridelená nová sp. zn.
Následne sa na okresnom súde konali ďalšie pojednávania a 7. apríla 2010 bol
vyhlásený rozsudok č. k. 10 C/127/2009-145, ktorým okresný súd návrh sťažovateľa
v celom rozsahu zamietol. Na základe odvolania sťažovateľa krajský súd uznesením
č. k. 24 Co/208/2010-164 z 1. decembra 2010 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa
zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Po vykonaní ďalších pojednávaní okresný súd rozsudkom č. k. 10 C/127/2009-197
z 12. mája 2011 (opätovne) návrh sťažovateľa v celom rozsahu zamietol, proti čomu podal
sťažovateľ odvolanie.
Krajský súd rozsudkom č. k. 24 Co/185/2011-220 z 28. marca 2012 napadnutý
rozsudok súdu prvého stupňa v časti zamietnutia žaloby o zaplatenie 23,73 € (t. j. 715 Sk
ako náhrady za platby za injekcie na liečbu, ktorú zdravotná poisťovňa neprepláca)
a v závislých výrokoch o náhrade trov konania zrušil a v tomto rozsahu mu vec vrátil
na ďalšie konanie. Vo zvyšnej časti (týkajúcej sa náhrady škody na zdraví pozostávajúcej
z náhrady za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia) krajský súd napadnutý rozsudok
súdu prvého stupňa potvrdil z dôvodu, že sťažovateľ si svoj nárok uplatnil oneskorene,
t. j. po uplynutí premlčacej lehoty podľa § 106 ods. 1 v spojení s § 100 ods. 1 Občianskeho
zákonníka.
Sťažovateľ v sťažnosti namietal, že od podania žaloby na súd prešlo viac ako päť
rokov, avšak prvostupňový súd o časti jeho nároku stále nerozhodol. Okresný súd síce
vykonal pomerne veľké množstvo úkonov, z ktorých väčšina neviedla k cieľu, ale len
spôsobovala nárast trov pre všetky strany v konaní. Hoci boli námietky premlčania
vznesené ešte v roku 2007, okresný súd o nich rozhodol až po troch rokoch, a to napriek
tomu, že sťažovateľ požiadal okresný súd, aby o nich rozhodol prioritne. Okresný súd sa
vôbec nezaoberal návrhom sťažovateľa na náhradu majetkovej ujmy (škody), ktorý podal
ešte v roku 2007, pričom aj krajský súd tomuto súdu vytkol, že svoje rozhodnutie riadne
neodôvodnil. Sťažovateľ má obavu, že okresný súd bude aj naďalej pokračovať vo svojom
neefektívnom konaní, čoho následkom bude len ďalší nárast trov konania, ktoré bude
musieť odporcovi a vedľajšiemu účastníkovi na strane odporcu zaplatiť, pretože predmet
sporu je pomerne vysoký. Uvedeným postupom okresného súdu bolo porušené právo
sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že okresný súd v konaní
vedenom pod sp. zn. 10 C 127/2009 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 10 C 69/2007) porušil
jeho základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby
okresnému súdu prikázal vo veci konať bez zbytočných prieťahov a zaplatiť sťažovateľovi
finančné zadosťučinenie v sume 10 000 €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia v sume
323,51 €.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľa
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 127/2009.
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie označených
práv vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty,
v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu... K stavu právnej
istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom
predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným
rozhodnutím súdu.“ (napr. IV. ÚS 221/04, III. ÚS 103/07, III. ÚS 139/07).
Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je
v prípadoch, keď sa ňou namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov, to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov
verejnej moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že
táto sťažnosť zohráva preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa
predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní
týchto práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 215/07, III. ÚS 305/07,
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (IV. ÚS 96/02, IV. ÚS 61/03,
II. ÚS 212/06, IV. ÚS 103/07) sa ochrana základnému právu na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy poskytuje v konaní pred ústavným súdom
len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie tohto práva označeným orgánom
verejnej moci (v tomto prípade okresným súdom) ešte mohlo trvať.
Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd pri skúmaní porušenia základného práva
na konanie bez zbytočných prieťahov a v primeranej lehote zohľadňuje aj to, či
u sťažovateľa objektívne ide o odstránenie stavu právnej neistoty v jeho veci, pretože len
v takom prípade možno uvažovať o porušení tohto základného práva podľa čl. 48 ods. 2
ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (IV. ÚS 226/04, IV. ÚS 202/2010).
Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu už nemôže dochádzať k porušovaniu
označeného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde) bez ohľadu na to, z akých dôvodov skončilo toto porušovanie
V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu nie každý zistený prieťah v súdnom
konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
(II. ÚS 57/01, I. ÚS 27/02, III. ÚS 199/02, I. ÚS 154/03, I. ÚS 197/03, I. ÚS 35/04,
I. ÚS 38/04). Ak ústavný súd dospeje k záveru, že postup všeobecného súdu sa
nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné posúdiť ako „zbytočné
prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, nevysloví porušenie označeného práva sťažovateľa
(napr. II. ÚS 57/01, III. ÚS 30/03, III. ÚS 52/05) alebo jeho sťažnosť odmietne ako zjavne
neopodstatnenú (napr. I. ÚS 17/01, I. ÚS 27/02, III. ÚS 199/02, I. ÚS 35/04, I. ÚS 38/04,
III. ÚS 252/05). Odmietnuť sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú možno aj z dôvodu, že
argumenty sťažovateľa nepreukázali v čase podania sťažnosti takú intenzitu porušenia
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, aby bola sťažnosť prijatá na ďalšie konanie
(II. ÚS 93/03).
Ústavný súd konštatuje, že v čase, keď mu bola sťažnosť doručená, t. j. 3. augusta
2012, už bol odstránený stav právnej neistoty sťažovateľa v časti konania, v ktorom sa
domáhal náhrady škody na zdraví pozostávajúcej z náhrady za bolesť a sťaženie
spoločenského uplatnenia, keď krajský súd rozsudkom č. k. 24 Co/185/2011-220
z 28. marca 2012 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil z dôvodu, že sťažovateľ
si svoj nárok uplatnil oneskorene, t. j. po uplynutí premlčacej lehoty podľa § 106 ods. 1
v spojení s § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
Námietky sťažovateľa smerujúce proti konaniu okresného súdu v časti o náhradu
majetkovej ujmy (škody) v sume 23,73 € hodnotí ako nedôvodné, pretože (vychádzajúc
zo sťažovateľom predloženého prehľadu procesných úkonov okresného súdu) ak aj došlo
počas období, keď sa vec nachádzala na okresnom súde, k ojedinelým prieťahom v konaní,
resp. okresný súd nepostupoval/nerozhodoval efektívne, tieto skutočnosti svojou intenzitou
nemohli (pokiaľ ide o predmet tejto časti konania) zasiahnuť do označených práv
sťažovateľa.
Okresný súd medzitým rozhodol rozsudkom č. k. 10 C/127/2009-245 z 25. októbra
2012, ktorý v tento deň doručoval, resp. expedoval účastníkom konania.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd považuje sťažnosť za zjavne neopodstatnenú,
a preto ju podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.
Keďže ústavný súd sťažnosť ako celok odmietol, bolo bez právneho významu
rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa v nej uplatnených.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. novembra 2012