Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 570/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. novembra 2018

v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej, zo sudcu Miroslava Duriša

a sudcu Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť

, , zastúpeného opatrovníčkou ,

, zastúpeného advokátom JUDr. Mgr. Štefanom Buchom, Námestie

M. R. Štefánika 1, Žilina, ktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1,

a a práv podľa ,

a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj porušenie čl. 2

ods. 2 uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 29. apríla 2016 a rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp. zn.

zo 14. novembra 2013, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. augusta

2016 doručená sťažnosť , , zastúpeného

opatrovníčkou , (ďalej len „sťažovateľ“),

zastúpeného advokátom JUDr. Mgr. Štefanom Buchom, Námestie M. R. Štefánika 1, Žilina,

ktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2

(ďalej len „“) a práv podľa , a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dodatkový protokol“), ako aj uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 29. apríla 2016

(ďalej len „napadnuté uznesenie“) a rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len

„krajský súd“) sp. zn. zo 14. novembra 2013 (ďalej len „napadnutý

rozsudok“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľ bol stranou v konaní

vedenom Okresným súdom Považská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.

o určenie vlastníckeho práva v procesnom postavení žalovaného v 1. rade.

Okresný súd rozsudkom sp. zn. z 18. marca 2010 (ďalej len „rozsudok

z 18. marca 2010“) určil, že časť parcely zakreslená na geometrickom pláne

z 13. novembra 2007 vedená ako parcela

,

a

zapísané na zapísaná na

a časť postaveného na parcelách v

patria do dedičstva po .,

narodenom , ktorý zomrel (výrok 1). Zároveň označeným

rozsudkom okresný súd určil, že parcely bližšie identifikované v samotnom výroku patria

do podielového spoluvlastníctva (žalovaný v 2. rade) a do dedičstva

po (výrok 2) a konanie o určenie vlastníckeho práva

k nehnuteľnostiam bližšie špecifikovaným v samotnom výroku zastavil (výrok 3)

a vo zvyšku žalobu zamietol (výrok 4).

O odvolaní proti rozsudku okresného súdu z 18. marca 2010 krajský súd rozhodol

rozsudkom sp. zn. z 13. októbra 2011 (ďalej len „rozsudok z 13. októbra

2011“), ktorým rozhodnutie prvostupňového súdu vo veci samej potvrdil ako vecne

správne. V dôsledku podaného dovolania bol rozsudok krajského súdu z 13. októbra 2011

uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 27. septembra 2012 zrušený a vec bola

vrátená krajskému súdu na ďalšie konanie z dôvodu podľa § 237 písm. b) Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), keďže počas odvolacieho konania stratili spôsobilosť

byť účastníkmi konania a tým aj mať procesné práva a povinnosti žalovaní v 23. a 27. rade.

Po vrátení veci odvolaciemu súdu krajský súd vo veci opätovne rozhodol

napadnutým rozsudkom tak, že rozhodnutie prvostupňového súdu vo veci samej potvrdil

ako vecne správne. Následne o dovolaní proti napadnutému rozsudku krajského súdu

najvyšší súd rozhodol napadnutým uznesením tak, že ho odmietol.

Z príloh k sťažnosti vyplýva, že dedičské konanie po

bolo bývalým Štátnym notárstvom v Považskej Bystrici (ďalej len „štátne notárstvo“)

vedené pod sp. zn. D 186/61, ktoré uznesením sp. zn. D 186/61 z 31. júla 1962 potvrdilo

dedičstvo v prospech dedičov poručiteľa. Na základe odvolania jedného z dedičov bolo

označené uznesenie štátneho notárstva z 31. júla 1962 zrušené uznesením krajského súdu

sp. zn. zo 17. februára 1995, pričom ďalšie konanie o dedičstve prebiehalo

pred okresným súdom pod sp. zn. D 1133/98.

Uznesením sp. zn. D 1133/98, D/not 652/96 z 25. marca 2004 okresný súd dedičské

konanie prerušil a žalovaných odkázal na podanie žaloby o určenie, že predmetné

nehnuteľnosti patria do dedičstva po poručiteľovi, keďže sťažovateľ si aj napriek tomu, že

uznesenie štátneho notárstva sp. zn. D 186/61 z 31. júla 1962 bolo zrušené, dal na jeho

podklade osvedčiť vlastníctvo k predmetným nehnuteľnostiam (osvedčenie bolo spísané

formou notárskej zápisnice sp. zn. N 74/2000, Nz 70/2000

z 1. marca 2000). Dedičské konanie je v súčasnosti vedené okresným súdom pod sp. zn.

a nie je právoplatne skončené.

Sťažovateľ namieta, že najvyšší súd ani krajský súd sa nezaoberali uznesením

štátneho notárstva sp. zn. D 586/88 z 28. marca 1988 (ďalej len „uznesenie z 28. marca

1988“) vo veci dodatočného prejednania dedičstva po ,

ktoré nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť 3. októbra 1988, a nezaoberali sa ani

uznesením okresného súdu sp. zn. D 586/88 z 10. marca 2010 potvrdeným uznesením

krajského súdu sp. zn. z 22. júna 2010, na základe ktorých sa sťažovateľ

stal v podiele 1/3 vlastníkom časti parcely ,

, zapísanej vo katastrálneho územia v EN stave neidentickom.

Sťažovateľ formuluje výhrady proti odôvodneniu napadnutého rozsudku krajského

súdu a zdôrazňuje, že uznesenie štátneho notárstva z 28. marca 1988 je právoplatné, pričom

„nikto ho doposiaľ nezrušil, ani ho nemôže zrušiť, pretože na jeho zrušenie uplynuli všetky

lehoty na podanie riadneho a mimoriadneho opravného prostriedku. Uvedené uznesenie

D 586/88 neprejednáva majetok po , ,

ktorý bol prejednaný v dedičskom konaní D 186/61, ale prejednáva novoobjavený majetok

poručiteľa, preto nemá nič spoločné s D 186/61...“.

Sťažovateľ ďalej argumentuje, že v jeho veci konajúce všeobecné súdy rozhodli

o pôvodnej parcele (terajších parcelách ) a parcele

tak, že ich zaradili do dedičstva po (výrok 1

rozsudku okresného súdu z 18. marca 2010). Uvedené rozhodnutie všeobecných súdov

zasahuje do práv sťažovateľa, keďže predmetné nehnuteľnosti boli uznesením štátneho

notárstva z 28. marca 1988 „priznané sťažovateľovi do vlastníctva“ v rámci konania

o novoobjavenom majetku poručiteľa a predstavujú prekážku res iudicata, ktorá mala

všeobecným súdom brániť, aby o určovacej žalobe konali a rozhodli.

Sťažovateľ konštatuje, že na základe uznesenia štátneho notárstva z 28. marca 1988

„zdedil predmetné nehnuteľnosti zbytok parcely ,

(teraz parcely ) v iba ja bez povinnosti výplatku

ostatných dedičov pretože som sa o rodičov v starobe postaral a dochoval som ich... ale na

základe predmetných rozsudkov oboch súdov sú uvedené nehnuteľnosti zaradené do

dedičstva po mojom otcovi a ostatní dedičia si budú nárokovať zákonný podiel a tým ma

súdy oboch stupňov poškodili“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie o nej rozhodol nálezom tak, že vysloví porušenie čl. 2 ods. 2

a základných práv zaručených , a a práv

podľa čl. 6 ods. 1, čl. 13 a čl. 14 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj porušenie

napadnutým uznesením najvyššieho súdu a napadnutým rozsudkom

krajského súdu, napadnuté uznesenie najvyššieho súdu a napadnutý rozsudok krajského

súdu zruší a vec vráti krajskému súdu na ďalšie konanie a zároveň sťažovateľovi prizná

primerané finančné zadosťučinenie v sume 10 000 € a úhradu trov konania.

II.

V zmysle ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu

Sťažovateľ napáda rozhodnutie dovolacieho súdu pre jeho arbitrárnosť a nedostatok

dôvodov. Podľa neho bolo povinnosťou najvyššieho súdu v konaní o dovolaní prihliadať

na prekážku res iudicata, ktorú predstavovalo uznesenie štátneho notárstva z 28. marca

1988 o priznaní vlastníckych práv sťažovateľovi. Keďže najvyšší súd na prekážku res

iudicata neprihliadal, jeho rozhodnutie zasahuje do právnej istoty sťažovateľa a v konečnom

dôsledku porušuje jeho práva zaručené a dohovorom.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

Ústavný súd si pri výklade práva na súdnu ochranu podľa osvojil

judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo

na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv neexistuje zásadná odlišnosť

(m. m. ), čo umožňuje posudzovať ich namietané porušenie spoločne.

V rámci predbežného prerokovania sťažnosti sa ústavný súd sústredil na posúdenie,

či ju nemožno považovať za zjavne neopodstatnenú. Ústavný súd vychádzal zo svojej

ustálenej judikatúry, v zmysle ktorej o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď

namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci

(v danom prípade najvyššieho súdu) nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , , , ).

Zo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že vo vzťahu ku všeobecným

súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m.

, ) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní

pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. , ). Ústavný

súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej

právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti nemôže zastupovať všeobecné

súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda

všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej

úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne

námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dáva odpoveď na všetky kľúčové

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd

opakovane vo svojej doterajšej judikatúre pripomína (napr. , ), že

ochrana , prípadne dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako

takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú

pri rozhodovaní viazaní , ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa

ods. 2 a 5 a zákonom ( ). Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní

o sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu

sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov s

a dohovorom najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené,

resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv

(napr. , ).

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú ( v spojení s ).

Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho

veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom

právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré

Slovenská republika ratifikovala, a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom

().

Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať

odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec

podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia

bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania

().

Z napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že sťažovateľ odôvodňoval

prípustnosť dovolania, okrem iných, aj dôvodom ustanoveným v ,

pričom jeho argumentácia bola totožná s tou, ktorú sťažovateľ uvádza v sťažnosti doručenej

ústavnému súdu. Sťažovateľ tvrdí, že v predmetnom konaní o určenie vlastníckeho práva

existovala podľa jeho názoru prekážka res iudicata, ktorú predstavovalo uznesenie štátneho

notárstva z 28. marca 1988.

Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa najvyšší súd

v napadnutom uznesení uviedol:

„Prekážka rozsúdenej veci (rei iudicatae) svojou podstatou patrí k procesným

podmienkam a jej existencia (zistenie) v každom štádiu konania vedie k zastaveniu konania.

Táto prekážka nastáva predovšetkým vtedy, ak sa má v novom konaní prejednať tá istá vec.

O tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo

právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb. Ten

istý predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav vymedzený žalobným

petitom vyplýva z rovnakých skutočných tvrdení, z ktorých bol uplatnený (t. j. ak vyplýva

z rovnakého skutku). Pre posúdenie, či je daná prekážka veci právoplatne rozhodnutej, nie

je významné, ako súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom

pôvodného konania. Prekážka veci právoplatne rozhodnutej je daná aj vtedy, pokiaľ určitý

skutkový dej (skutok) bol po právnej stránke v pôvodnom konaní posúdený inak, nesprávne

či neúplne. Pokiaľ ide o totožnosť účastníkov, nie je významné, či rovnaké osoby majú

v novom konaní rovnaké alebo rozdielne procesné postavenie (či ten, kto bol v skoršom

konaní žalobcom je žalobcom aj v novom konaní alebo má postavenie žalovaného, resp. či

ten, kto v skoršom konaní vystupoval ako žalovaný, má alebo nemá v novom konaní

procesné postavenie žalovaného). Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak

v novom konaní vystupujú právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či už

z dôvodu univerzálnej alebo singulárnej sukcesie. Z obsahu spisu vyplýva, že konaniu vo

veci v záhlaví tohto rozhodnutia uvedených účastníkov konania, o určenie, že nehnuteľnosti

patria do dedičstva po a o určenie vlastníckeho práva

k nehnuteľnostiam, nepredchádzalo žiadne iné konanie na súde a vo veci nebolo predtým

rozhodnuté. Toto žalovaný 1/ ani netvrdil, poukazoval iba na rozhodnutie v rámci konania

o dedičstve (rozhodnutie Štátneho notárstva v Považskej Bystrici z 28. marca 1988, sp. zn.

D 586/1988). Uvedené rozhodnutie však nie je prekážkou rozsúdenej veci vo vzťahu

k predmetu tohto súdneho konania. Dodatočné prejednanie dedičstva je nesporové konanie,

tak ako aj konanie o dedičstve... rozhodnutie odvolacieho súdu nie je zaťažené vadou

v zmysle “

Vzhľadom na uvedené skutočnosti po zistení, že vada konania podľa § 237 písm. d)

nebola najvyšším súdom zistená, najvyšší súd dovolanie sťažovateľa v súlade s

ods. 1 písm. c) v spojení s ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu,

proti ktorému tento opravný prostriedok nie je prípustný, odmietol. Z uvedených dôvodov

(v procesne neprípustnom dovolaní) preto neboli splnené podmienky, aby sa najvyšší súd

zaoberal rozsudkom odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.

Vychádzajúc predovšetkým z citovaných častí napadnutého uznesenia najvyššieho

súdu, ústavný súd zastáva názor, že najvyšší súd sa v napadnutom uznesení ústavne

konformným spôsobom zaoberal kľúčovou dovolacou námietkou, ktorú sťažovateľ uplatnil

vo svojom dovolaní smerujúcom proti napadnutému rozsudku krajského súdu, pričom

právne závery, ktoré k nej zaujal, sú primeraným spôsobom odôvodnené a zodpovedajú

obsahu a zmyslu právnych noriem, ktoré najvyšší súd pri rozhodovaní o dovolaní aplikoval.

Podľa názoru ústavného súdu argumentácia sťažovateľa o existencii prekážky res

iudicata nie je spôsobilá viesť k záveru o porušení ním označených práv garantovaných

a dohovorom. Konanie vo veci novoobjaveného majetku poručiteľa podľa

(v súčasnosti podľa ide o dodatočné

konanie o dedičstve) je konaním nesporovým, a preto nemôže byť jeho predmetom

rozhodovanie o sporných otázkach v konaní, napr. či niekto je alebo nie je dedičom alebo či

určitá vec patrí alebo nepatrí do dedičstva po poručiteľovi. Tie môžu byť predmetom

prejednania v sporovom konaní (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

z 23. mája 2012).

Predmetom sporového konania vo veci určovacej žaloby o tom, či určitá hnuteľná

alebo nehnuteľná vec patrí do dedičstva po poručiteľovi, je posúdenie, či poručiteľ bol

v čase smrti vlastníkom tejto veci. Požadované určenie sa tu vzťahuje na deň smrti

poručiteľa a okolnosti, ktoré nastali po tomto dni, nemôžu mať vplyv na rozhodnutie

všeobecného súdu (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. zo 16. decembra

2010).

Zo samotnej podstaty dodatočného konania o dedičstve vyplýva, že po právoplatnosti

rozhodnutia o dedičstve môže súd prejednať ako „novoobjavený“ len dosiaľ neprejednaný

majetok (nepovažovaný v skoršom konaní o dedičstve za majetok poručiteľa). V konaní

o dodatočnom prejednaní „novoobjaveného majetku“ nemá ísť ani o prehodnotenie

skutkových alebo právnych záverov skoršieho konania o dedičstve, ani o nové, odlišné

rozhodnutie o tom istom. Začatím konania o dodatočnom prejednaní dedičstva sa

neobnovuje „dedičská vec“ ako taká. Všeobecný súd v konaní o dodatočnom prejednaní

dedičstva zo skoršieho konania a jeho výsledkov vychádza a na jeho závery nadväzuje.

Opätovnému prejednaniu tých istých nehnuteľností, ktoré už boli predmetom právoplatne

skončeného konania o dedičstve, bráni prekážka veci právoplatne rozhodnutej (uznesenie

najvyššieho súdu sp. zn. z 26. mája 2015).

Z dosiaľ uvedeného vyplýva, že výrok 1 rozsudku okresného súdu z 18. marca 2010

potvrdený napadnutým rozsudkom krajského súdu určuje, že predmetné nehnuteľnosti

patria do dedičstva po Nevyplýva z neho konkrétne usporiadanie

majetkových vzťahov prípadných dedičov po , keďže

o týchto môže rozhodnúť všeobecný súd až v (ešte neskončenom) samotnom dedičskom

konaní pri rešpektovaní právneho názoru, podľa ktorého opätovnému prejednaniu tých

istých nehnuteľností, ktoré už boli predmetom právoplatne skončeného konania o dedičstve,

bráni prekážka res iudicata.

Inak povedané, námietka res iudicata vo vzťahu k uzneseniu štátneho notárstva

z 28. marca 1988 nemá v konaní o určenie, či predmetné nehnuteľnosti patria do dedičstva

po poručiteľovi (resp. patrili do dedičstva ku dňu smrti poručiteľa), právnu relevanciu. To

však nebráni tomu, aby sťažovateľ prekážku veci už rozhodnutej vzniesol v dedičskom

konaní, predmetom ktorého je (bude) prejednanie dedičstva, do ktorého budú prípadne

zahrnuté nehnuteľnosti, o ktorých už bolo v dedičskom konaní podľa jeho názoru

právoplatne rozhodnuté, keďže dedičské konanie po poručiteľovi nie je ešte právoplatne

skončené.

Záver najvyššieho súdu, podľa ktorého uznesenie štátneho notárstva z 28. marca

1988 nie je prekážkou rozsúdenej veci vo vzťahu k predmetu súdneho konania vedeného

okresným súdom a krajským súdom (určenie, či určitá hnuteľná alebo nehnuteľná vec patrí

do dedičstva po poručiteľovi), je teda, vzhľadom na dosiaľ uvedené, ústavne

akceptovateľný a udržateľný. Medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a obsahom

základného práva podľa a práva podľa dohovoru teda

neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladala reálnu možnosť vysloviť ich porušenie

po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Ústavný súd preto pri predbežnom

prerokovaní odmietol túto časť sťažnosti podľa ako

zjavne neopodstatnenú.

Nad rámec tohto záveru ústavný súd považuje za vhodné zdôrazniť, že súčasťou

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti

opravného prostriedku uvádzané sťažovateľom, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“

súdom ani nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie označeného základného práva

podľa a práva podľa dohovoru. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť

posúdiť, či zákonné dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti podaného dovolania vôbec

boli naplnené. Takýto postup a rozhodnutie dovolacieho súdu

(v súčasnosti ) výslovne umožňuje, preto použitý spôsob

v konkrétnych prípadoch nemohol znamenať odoprenie prístupu sťažovateľa k súdnej

ochrane v konaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch.

II.2 K namietanému porušeniu práv zaručených a

dodatkového protokolu napadnutým uznesením najvyššieho súdu

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

V súlade s čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva. Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony,

ktoré považujú za nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným

záujmom a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.

V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa

a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým uznesením najvyššieho súdu

ústavný súd považuje predovšetkým za potrebné poukázať na svoju stabilizovanú judikatúru

(napr. , , ), súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa

ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv

a práv hmotného charakteru, ku ktorým nepochybne patrí aj právo podľa čl. 20 ods. 1

(obdobne dodatkového protokolu), ak toto porušenie nevyplynie z toho, že

všeobecný súd súčasne porušil aj ústavno-procesné princípy postupu vyplývajúce z čl. 46 až

(obdobne dohovoru). To platí zvlášť vtedy, ak namietané dôvody

porušenia hmotných práv sťažovatelia vyvodzujú z namietaného porušenia procesných práv

(predovšetkým základného práva na súdnu ochranu), resp. v spojení s ich porušením.

Ak ústavný súd v časti II.1 tohto uznesenia dospel k záveru, že napadnutým

uznesením najvyššieho súdu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva podľa čl. 46

ods. 1 , resp. práva podľa dohovoru, nemohlo dôjsť v konkrétnych

okolnostiach posudzovaného prípadu ani k porušeniu sťažovateľom označeného základného

práva podľa a práva podľa dodatkového protokolu. V opačnom

prípade by sa ústavný súd stal opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym

orgánom ochrany ústavnosti podľa v spojení s . Ústavný

súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach

všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa

vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpciu pod príslušné

právne normy (obdobne napr. , , , ).

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol aj túto časť

sťažnosti ako zjavne neopodstatnenú podľa .

II.3 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práv podľa čl. 13 a 14 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2

napadnutým uznesením najvyššieho súdu, sťažovateľ neuvádza nijakú argumentáciu,

ktorá by odôvodňovala porušenie tohto základného práva. Netvrdí, že súdy o jeho veci

rozhodovali neprimerane dlho bez možnosti verejnosti zúčastniť sa na prejednaní veci

a bez jeho prítomnosti, a netvrdí ani, že by nemal možnosť vyjadriť sa k dôkazom

vykonaným v konaní.

Podľa čl. 13 dohovoru každý koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli

porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa

porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

V súlade s čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom sa

musí zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa,

farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny

pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

Sťažnosť sťažovateľa neobsahuje žiadnu argumentáciu, prostredníctvom ktorej by sa

odôvodňovalo namietané porušenie práv zaručených čl. 13 a čl. 14 dohovoru napadnutým

uznesením najvyššieho súdu.

Z uvedeného dôvodu je zrejmé, že medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu

a sťažovateľom označeným základným právom podľa a právami

zaručenými čl. 13 a čl. 14 dohovoru niet nijakej príčinnej súvislosti, ktorá by mohla založiť

dôvod na vyslovenie ich porušenia. Táto skutočnosť zakladá dôvod na odmietnutie tejto

sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej. Navyše, ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre

opakovane zdôrazňuje, že nedostatok odôvodnenia sťažnosti vyvoláva významné procesné

dôsledky. Je totiž základnou povinnosťou každého sťažovateľa, aby čo najpresnejšie opísal

skutkový stav, z ktorého vyvodzuje svoj procesný nárok na ochranu poskytovanú ústavným

súdom. Okrem opísania skutkových okolností musí odôvodnenie sťažnosti obsahovať najmä

právne argumenty a právne posúdenie predloženého sporu. Subjektívny názor sťažovateľa

o porušení ním označených práv nie je dostatočným dôvodom na záver, že mohlo dôjsť

k ich namietanému porušeniu, ak chýbajú objektívne okolnosti, ktoré by dovolili takýto

záver aspoň na účely prijatia sťažnosti na ďalšie konanie. Táto časť sťažnosti sťažovateľa

neobsahuje kvalifikované odôvodnenie, t. j. podstatnú náležitosť ustanovenú v § 20 ods. 1

(m. m. ), čo zakladá dôvod pre jej odmietnutie aj

pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

Na základe uvedeného ústavný súd túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2

ako zjavne neopodstatnenú, ako aj z dôvodu nesplnenia zákonom

predpísaných náležitostí.

II.4 K namietanému porušeniu napadnutým uznesením

najvyššieho súdu

Pokiaľ ide o namietané porušenie napadnutým uznesením

najvyššieho súdu, ústavný súd konštatuje, že označený článok neobsahuje žiadne

základné práva alebo slobody. O jeho prípadnom porušení by ústavný súd v konaní

o sťažnosti podľa mohol rozhodnúť len v spojení s porušením

niektorého zo základných práv alebo slobôd. Keďže ústavný súd dospel k záveru, že žiadne

zo sťažovateľom označeného práva nemohlo byť porušené, neprichádzalo do úvahy ani

vyslovenie porušenia označeného ustanovenia . Vzhľadom na uvedené ústavný súd aj

túto časť sťažnosti odmietol podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

II.5 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46

ods. 1 a a práv podľa , a dohovoru a

dodatkového protokolu, ako aj napadnutým rozsudkom krajského

súdu

Pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti ústavný súd najprv posudzoval, či

táto časť sťažnosti nie je podaná oneskorene. Vychádzal pritom zo svojej ustálenej

judikatúru, podľa ktorej v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku

(dovolania) a súbežne podanej sťažnosti podľa , je takáto sťažnosť

považovaná za prípustnú v zásade až po rozhodnutí o dovolaní (napr. ,

). V takýchto prípadoch sa lehota na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí

o dovolaní považuje za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému

rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti posudzovanej veci zjavne

vylučujú (m. m. , , , ,

). K takýmto okolnostiam patria predovšetkým také, pri ktorých sťažovateľ

v zmysle platnej právnej úpravy zjavne nedisponuje oprávnením podať dovolanie proti

právoplatnému rozhodnutiu orgánu verejnej moci, ktorým podľa jeho tvrdenia mali byť

porušené jeho základné práva alebo slobody, t. j. ak je dovolanie v konkrétnom prípade

neprípustné. V takýchto prípadoch lehota podľa začne

plynúť odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia, ktoré predchádzalo podaniu

neprípustného dovolania ().

V posudzovanom prípade bolo podané dovolanie, pričom jeho podanie nebolo zjavne

neprípustné, a preto ústavný súd vychádzal z toho, že nemôže túto časť sťažnosti považovať

za podanú oneskorene.

Kľúčovou námietkou, prostredníctvom ktorej sťažovateľ spochybňuje výrok 1

rozsudku okresného súdu, ktorý bol ako vecne správny potvrdený napadnutým rozsudkom

krajského súdu, ktorým vo veci konajúce všeobecné súdy rozhodli vo veci určovacej žaloby

o predmetných nehnuteľnostiach (súčasné parcely )

tak, že ich zaradili do dedičstva po ., pričom nebrali

do úvahy skutočnosť, že predmetné nehnuteľnosti už boli uznesením štátneho notárstva

z 28. marca 1988 „priznané sťažovateľovi do vlastníctva“. Podľa sťažovateľa krajský súd

v napadnutom rozsudku nerešpektoval prekážky už právoplatne rozhodnutej veci.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že kľúčová námietka, podľa ktorej krajský súd

neprihliadol na prekážku už právoplatne rozhodnutej veci (uznesenie štátneho notárstva

z 28. marca 1988), ktorou sťažovateľ odôvodňuje porušenie základných práv podľa

a práv podľa dohovoru, je v zásade totožná s kľúčovou námietkou, ktorú uplatnil vo svojom

dovolaní proti napadnutému rozsudku krajského súdu [sťažovateľ v ňom tvrdil, že krajský

súd sa dopustil procesných pochybení v zmysle , pozn.], pričom najvyšší

súd sa touto námietkou zaoberal a podľa názoru ústavného súdu sa s ňou aj ústavne

akceptovateľným spôsobom vysporiadal (k tomu pozri predovšetkým časť II.1 tohto

uznesenia, pozn.) v rámci dovolacieho konania.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd konštatuje, že s námietkou sťažovateľa

smerujúcou k vysloveniu porušenia základných práv zaručených a práv zaručených

dohovorom napadnutým rozsudkom krajského súdu bol po sťažovateľom podanom

dovolaní oprávnený a aj povinný sa zaoberať najvyšší súd, čo vylučuje právomoc ústavného

súdu. Z uvedeného dôvodu ústavný súd (s poukazom na relevantnú časť odôvodnenia

napadnutého uznesenia najvyššieho súdu) túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2

pre nedostatok svojej právomoci.

Pretože sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá ako celok, ústavný súd o ďalších

návrhoch na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. novembra 2018