Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 570/2018
PDF · 303.63 KB
No categories available
IV. ÚS 570/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. novembra 2018
v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej, zo sudcu Miroslava Duriša
a sudcu Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť
, , zastúpeného opatrovníčkou ,
, zastúpeného advokátom JUDr. Mgr. Štefanom Buchom, Námestie
M. R. Štefánika 1, Žilina, ktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1,
čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 13
a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj porušenie čl. 2
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 2 Cdo 450/2015 z 29. apríla 2016 a rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp. zn.
19 Co 356/2012 zo 14. novembra 2013, a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. augusta
2016 doručená sťažnosť , , zastúpeného
opatrovníčkou , (ďalej len „sťažovateľ“),
zastúpeného advokátom JUDr. Mgr. Štefanom Buchom, Námestie M. R. Štefánika 1, Žilina,
ktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 13 a čl. 14
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dodatkový protokol“), ako aj čl. 2 ods. 2 ústavy uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Cdo 450/2015 z 29. apríla 2016
(ďalej len „napadnuté uznesenie“) a rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len
„krajský súd“) sp. zn. 19 Co 356/2012 zo 14. novembra 2013 (ďalej len „napadnutý
rozsudok“).
Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľ bol stranou v konaní
vedenom Okresným súdom Považská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.
6 C 156/2004 o určenie vlastníckeho práva v procesnom postavení žalovaného v 1. rade.
Okresný súd rozsudkom sp. zn. 6 C 156/2004 z 18. marca 2010 (ďalej len „rozsudok
z 18. marca 2010“) určil, že časť parcely zakreslená na geometrickom pláne
z 13. novembra 2007 vedená ako parcela
,
a
zapísané na zapísaná na
a časť postaveného na parcelách v
patria do dedičstva po .,
narodenom , ktorý zomrel (výrok 1). Zároveň označeným
rozsudkom okresný súd určil, že parcely bližšie identifikované v samotnom výroku patria
do podielového spoluvlastníctva (žalovaný v 2. rade) a do dedičstva
po (výrok 2) a konanie o určenie vlastníckeho práva
k nehnuteľnostiam bližšie špecifikovaným v samotnom výroku zastavil (výrok 3)
a vo zvyšku žalobu zamietol (výrok 4).
O odvolaní proti rozsudku okresného súdu z 18. marca 2010 krajský súd rozhodol
rozsudkom sp. zn. 19 Co 227/2010 z 13. októbra 2011 (ďalej len „rozsudok z 13. októbra
2011“), ktorým rozhodnutie prvostupňového súdu vo veci samej potvrdil ako vecne
správne. V dôsledku podaného dovolania bol rozsudok krajského súdu z 13. októbra 2011
uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 71/2012 z 27. septembra 2012 zrušený a vec bola
vrátená krajskému súdu na ďalšie konanie z dôvodu podľa § 237 písm. b) Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), keďže počas odvolacieho konania stratili spôsobilosť
byť účastníkmi konania a tým aj mať procesné práva a povinnosti žalovaní v 23. a 27. rade.
Po vrátení veci odvolaciemu súdu krajský súd vo veci opätovne rozhodol
napadnutým rozsudkom tak, že rozhodnutie prvostupňového súdu vo veci samej potvrdil
ako vecne správne. Následne o dovolaní proti napadnutému rozsudku krajského súdu
najvyšší súd rozhodol napadnutým uznesením tak, že ho odmietol.
Z príloh k sťažnosti vyplýva, že dedičské konanie po
bolo bývalým Štátnym notárstvom v Považskej Bystrici (ďalej len „štátne notárstvo“)
vedené pod sp. zn. D 186/61, ktoré uznesením sp. zn. D 186/61 z 31. júla 1962 potvrdilo
dedičstvo v prospech dedičov poručiteľa. Na základe odvolania jedného z dedičov bolo
označené uznesenie štátneho notárstva z 31. júla 1962 zrušené uznesením krajského súdu
sp. zn. 13 Co 99/95 zo 17. februára 1995, pričom ďalšie konanie o dedičstve prebiehalo
pred okresným súdom pod sp. zn. D 1133/98.
Uznesením sp. zn. D 1133/98, D/not 652/96 z 25. marca 2004 okresný súd dedičské
konanie prerušil a žalovaných odkázal na podanie žaloby o určenie, že predmetné
nehnuteľnosti patria do dedičstva po poručiteľovi, keďže sťažovateľ si aj napriek tomu, že
uznesenie štátneho notárstva sp. zn. D 186/61 z 31. júla 1962 bolo zrušené, dal na jeho
podklade osvedčiť vlastníctvo k predmetným nehnuteľnostiam (osvedčenie bolo spísané
formou notárskej zápisnice sp. zn. N 74/2000, Nz 70/2000
z 1. marca 2000). Dedičské konanie je v súčasnosti vedené okresným súdom pod sp. zn.
10 D 1133/98 a nie je právoplatne skončené.
Sťažovateľ namieta, že najvyšší súd ani krajský súd sa nezaoberali uznesením
štátneho notárstva sp. zn. D 586/88 z 28. marca 1988 (ďalej len „uznesenie z 28. marca
1988“) vo veci dodatočného prejednania dedičstva po ,
ktoré nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť 3. októbra 1988, a nezaoberali sa ani
uznesením okresného súdu sp. zn. D 586/88 z 10. marca 2010 potvrdeným uznesením
krajského súdu sp. zn. 19 CoD 19/2010 z 22. júna 2010, na základe ktorých sa sťažovateľ
stal v podiele 1/3 vlastníkom časti parcely ,
, zapísanej vo katastrálneho územia v EN stave neidentickom.
Sťažovateľ formuluje výhrady proti odôvodneniu napadnutého rozsudku krajského
súdu a zdôrazňuje, že uznesenie štátneho notárstva z 28. marca 1988 je právoplatné, pričom
„nikto ho doposiaľ nezrušil, ani ho nemôže zrušiť, pretože na jeho zrušenie uplynuli všetky
lehoty na podanie riadneho a mimoriadneho opravného prostriedku. Uvedené uznesenie
D 586/88 neprejednáva majetok po , ,
ktorý bol prejednaný v dedičskom konaní D 186/61, ale prejednáva novoobjavený majetok
poručiteľa, preto nemá nič spoločné s D 186/61...“.
Sťažovateľ ďalej argumentuje, že v jeho veci konajúce všeobecné súdy rozhodli
o pôvodnej parcele (terajších parcelách ) a parcele
tak, že ich zaradili do dedičstva po (výrok 1
rozsudku okresného súdu z 18. marca 2010). Uvedené rozhodnutie všeobecných súdov
zasahuje do práv sťažovateľa, keďže predmetné nehnuteľnosti boli uznesením štátneho
notárstva z 28. marca 1988 „priznané sťažovateľovi do vlastníctva“ v rámci konania
o novoobjavenom majetku poručiteľa a predstavujú prekážku res iudicata, ktorá mala
všeobecným súdom brániť, aby o určovacej žalobe konali a rozhodli.
Sťažovateľ konštatuje, že na základe uznesenia štátneho notárstva z 28. marca 1988
„zdedil predmetné nehnuteľnosti zbytok parcely ,
(teraz parcely ) v iba ja bez povinnosti výplatku
ostatných dedičov pretože som sa o rodičov v starobe postaral a dochoval som ich... ale na
základe predmetných rozsudkov oboch súdov sú uvedené nehnuteľnosti zaradené do
dedičstva po mojom otcovi a ostatní dedičia si budú nárokovať zákonný podiel a tým ma
súdy oboch stupňov poškodili“.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie o nej rozhodol nálezom tak, že vysloví porušenie čl. 2 ods. 2
ústavy a základných práv zaručených čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práv
podľa čl. 6 ods. 1, čl. 13 a čl. 14 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj porušenie
čl. 2 ods. 2 ústavy napadnutým uznesením najvyššieho súdu a napadnutým rozsudkom
krajského súdu, napadnuté uznesenie najvyššieho súdu a napadnutý rozsudok krajského
súdu zruší a vec vráti krajskému súdu na ďalšie konanie a zároveň sťažovateľovi prizná
primerané finančné zadosťučinenie v sume 10 000 € a úhradu trov konania.
II.
V zmysle čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu
Sťažovateľ napáda rozhodnutie dovolacieho súdu pre jeho arbitrárnosť a nedostatok
dôvodov. Podľa neho bolo povinnosťou najvyššieho súdu v konaní o dovolaní prihliadať
na prekážku res iudicata, ktorú predstavovalo uznesenie štátneho notárstva z 28. marca
1988 o priznaní vlastníckych práv sťažovateľovi. Keďže najvyšší súd na prekážku res
iudicata neprihliadal, jeho rozhodnutie zasahuje do právnej istoty sťažovateľa a v konečnom
dôsledku porušuje jeho práva zaručené ústavou a dohovorom.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.
Ústavný súd si pri výklade práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy osvojil
judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo
na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv neexistuje zásadná odlišnosť
(m. m. IV. ÚS 195/07), čo umožňuje posudzovať ich namietané porušenie spoločne.
V rámci predbežného prerokovania sťažnosti sa ústavný súd sústredil na posúdenie,
či ju nemožno považovať za zjavne neopodstatnenú. Ústavný súd vychádzal zo svojej
ustálenej judikatúry, v zmysle ktorej o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď
namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci
(v danom prípade najvyššieho súdu) nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Zo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že vo vzťahu ku všeobecným
súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m.
I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní
pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Ústavný
súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej
právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti nemôže zastupovať všeobecné
súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda
všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej
úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne
námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dáva odpoveď na všetky kľúčové
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd
opakovane vo svojej doterajšej judikatúre pripomína (napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že
ochrana ústavou, prípadne dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako
takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú
pri rozhodovaní viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7
ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy). Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní
o sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu
sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov s ústavou
a dohovorom najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené,
resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv
(napr. I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07).
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 v spojení s čl. 51 ústavy).
Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho
veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom
právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré
Slovenská republika ratifikovala, a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom
(IV. ÚS 77/02).
Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia
bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania
Z napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že sťažovateľ odôvodňoval
prípustnosť dovolania, okrem iných, aj dôvodom ustanoveným v § 237 písm. d) OSP,
pričom jeho argumentácia bola totožná s tou, ktorú sťažovateľ uvádza v sťažnosti doručenej
ústavnému súdu. Sťažovateľ tvrdí, že v predmetnom konaní o určenie vlastníckeho práva
existovala podľa jeho názoru prekážka res iudicata, ktorú predstavovalo uznesenie štátneho
notárstva z 28. marca 1988.
Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 237 písm. d) OSP najvyšší súd
v napadnutom uznesení uviedol:
„Prekážka rozsúdenej veci (rei iudicatae) svojou podstatou patrí k procesným
podmienkam a jej existencia (zistenie) v každom štádiu konania vedie k zastaveniu konania.
Táto prekážka nastáva predovšetkým vtedy, ak sa má v novom konaní prejednať tá istá vec.
O tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo
právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb. Ten
istý predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav vymedzený žalobným
petitom vyplýva z rovnakých skutočných tvrdení, z ktorých bol uplatnený (t. j. ak vyplýva
z rovnakého skutku). Pre posúdenie, či je daná prekážka veci právoplatne rozhodnutej, nie
je významné, ako súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom
pôvodného konania. Prekážka veci právoplatne rozhodnutej je daná aj vtedy, pokiaľ určitý
skutkový dej (skutok) bol po právnej stránke v pôvodnom konaní posúdený inak, nesprávne
či neúplne. Pokiaľ ide o totožnosť účastníkov, nie je významné, či rovnaké osoby majú
v novom konaní rovnaké alebo rozdielne procesné postavenie (či ten, kto bol v skoršom
konaní žalobcom je žalobcom aj v novom konaní alebo má postavenie žalovaného, resp. či
ten, kto v skoršom konaní vystupoval ako žalovaný, má alebo nemá v novom konaní
procesné postavenie žalovaného). Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak
v novom konaní vystupujú právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či už
z dôvodu univerzálnej alebo singulárnej sukcesie. Z obsahu spisu vyplýva, že konaniu vo
veci v záhlaví tohto rozhodnutia uvedených účastníkov konania, o určenie, že nehnuteľnosti
patria do dedičstva po a o určenie vlastníckeho práva
k nehnuteľnostiam, nepredchádzalo žiadne iné konanie na súde a vo veci nebolo predtým
rozhodnuté. Toto žalovaný 1/ ani netvrdil, poukazoval iba na rozhodnutie v rámci konania
o dedičstve (rozhodnutie Štátneho notárstva v Považskej Bystrici z 28. marca 1988, sp. zn.
D 586/1988). Uvedené rozhodnutie však nie je prekážkou rozsúdenej veci vo vzťahu
k predmetu tohto súdneho konania. Dodatočné prejednanie dedičstva je nesporové konanie,
tak ako aj konanie o dedičstve... rozhodnutie odvolacieho súdu nie je zaťažené vadou
v zmysle § 237 ods. 1 písm. d/ O. s. p.“
Vzhľadom na uvedené skutočnosti po zistení, že vada konania podľa § 237 písm. d)
OSP nebola najvyšším súdom zistená, najvyšší súd dovolanie sťažovateľa v súlade s § 218
ods. 1 písm. c) v spojení s § 243b ods. 5 OSP ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu,
proti ktorému tento opravný prostriedok nie je prípustný, odmietol. Z uvedených dôvodov
(v procesne neprípustnom dovolaní) preto neboli splnené podmienky, aby sa najvyšší súd
zaoberal rozsudkom odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
Vychádzajúc predovšetkým z citovaných častí napadnutého uznesenia najvyššieho
súdu, ústavný súd zastáva názor, že najvyšší súd sa v napadnutom uznesení ústavne
konformným spôsobom zaoberal kľúčovou dovolacou námietkou, ktorú sťažovateľ uplatnil
vo svojom dovolaní smerujúcom proti napadnutému rozsudku krajského súdu, pričom
právne závery, ktoré k nej zaujal, sú primeraným spôsobom odôvodnené a zodpovedajú
obsahu a zmyslu právnych noriem, ktoré najvyšší súd pri rozhodovaní o dovolaní aplikoval.
Podľa názoru ústavného súdu argumentácia sťažovateľa o existencii prekážky res
iudicata nie je spôsobilá viesť k záveru o porušení ním označených práv garantovaných
ústavou a dohovorom. Konanie vo veci novoobjaveného majetku poručiteľa podľa § 175x
OSP (v súčasnosti podľa § 211 Civilného mimosporového poriadku ide o dodatočné
konanie o dedičstve) je konaním nesporovým, a preto nemôže byť jeho predmetom
rozhodovanie o sporných otázkach v konaní, napr. či niekto je alebo nie je dedičom alebo či
určitá vec patrí alebo nepatrí do dedičstva po poručiteľovi. Tie môžu byť predmetom
prejednania v sporovom konaní (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3 MCdo 3/2011
z 23. mája 2012).
Predmetom sporového konania vo veci určovacej žaloby o tom, či určitá hnuteľná
alebo nehnuteľná vec patrí do dedičstva po poručiteľovi, je posúdenie, či poručiteľ bol
v čase smrti vlastníkom tejto veci. Požadované určenie sa tu vzťahuje na deň smrti
poručiteľa a okolnosti, ktoré nastali po tomto dni, nemôžu mať vplyv na rozhodnutie
všeobecného súdu (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 154/2010 zo 16. decembra
2010).
Zo samotnej podstaty dodatočného konania o dedičstve vyplýva, že po právoplatnosti
rozhodnutia o dedičstve môže súd prejednať ako „novoobjavený“ len dosiaľ neprejednaný
majetok (nepovažovaný v skoršom konaní o dedičstve za majetok poručiteľa). V konaní
o dodatočnom prejednaní „novoobjaveného majetku“ nemá ísť ani o prehodnotenie
skutkových alebo právnych záverov skoršieho konania o dedičstve, ani o nové, odlišné
rozhodnutie o tom istom. Začatím konania o dodatočnom prejednaní dedičstva sa
neobnovuje „dedičská vec“ ako taká. Všeobecný súd v konaní o dodatočnom prejednaní
dedičstva zo skoršieho konania a jeho výsledkov vychádza a na jeho závery nadväzuje.
Opätovnému prejednaniu tých istých nehnuteľností, ktoré už boli predmetom právoplatne
skončeného konania o dedičstve, bráni prekážka veci právoplatne rozhodnutej (uznesenie
najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 168/2014 z 26. mája 2015).
Z dosiaľ uvedeného vyplýva, že výrok 1 rozsudku okresného súdu z 18. marca 2010
potvrdený napadnutým rozsudkom krajského súdu určuje, že predmetné nehnuteľnosti
patria do dedičstva po Nevyplýva z neho konkrétne usporiadanie
majetkových vzťahov prípadných dedičov po , keďže
o týchto môže rozhodnúť všeobecný súd až v (ešte neskončenom) samotnom dedičskom
konaní pri rešpektovaní právneho názoru, podľa ktorého opätovnému prejednaniu tých
istých nehnuteľností, ktoré už boli predmetom právoplatne skončeného konania o dedičstve,
bráni prekážka res iudicata.
Inak povedané, námietka res iudicata vo vzťahu k uzneseniu štátneho notárstva
z 28. marca 1988 nemá v konaní o určenie, či predmetné nehnuteľnosti patria do dedičstva
po poručiteľovi (resp. patrili do dedičstva ku dňu smrti poručiteľa), právnu relevanciu. To
však nebráni tomu, aby sťažovateľ prekážku veci už rozhodnutej vzniesol v dedičskom
konaní, predmetom ktorého je (bude) prejednanie dedičstva, do ktorého budú prípadne
zahrnuté nehnuteľnosti, o ktorých už bolo v dedičskom konaní podľa jeho názoru
právoplatne rozhodnuté, keďže dedičské konanie po poručiteľovi nie je ešte právoplatne
skončené.
Záver najvyššieho súdu, podľa ktorého uznesenie štátneho notárstva z 28. marca
1988 nie je prekážkou rozsúdenej veci vo vzťahu k predmetu súdneho konania vedeného
okresným súdom a krajským súdom (určenie, či určitá hnuteľná alebo nehnuteľná vec patrí
do dedičstva po poručiteľovi), je teda, vzhľadom na dosiaľ uvedené, ústavne
akceptovateľný a udržateľný. Medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a obsahom
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru teda
neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladala reálnu možnosť vysloviť ich porušenie
po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Ústavný súd preto pri predbežnom
prerokovaní odmietol túto časť sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako
zjavne neopodstatnenú.
Nad rámec tohto záveru ústavný súd považuje za vhodné zdôrazniť, že súčasťou
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti
opravného prostriedku uvádzané sťažovateľom, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“
súdom ani nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie označeného základného práva
podľa ústavy a práva podľa dohovoru. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť
posúdiť, či zákonné dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti podaného dovolania vôbec
boli naplnené. Takýto postup a rozhodnutie dovolacieho súdu Občiansky súdny poriadok
(v súčasnosti Civilný sporový poriadok) výslovne umožňuje, preto použitý spôsob
v konkrétnych prípadoch nemohol znamenať odoprenie prístupu sťažovateľa k súdnej
ochrane v konaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch.
II.2 K namietanému porušeniu práv zaručených čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1
dodatkového protokolu napadnutým uznesením najvyššieho súdu
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
V súlade s čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má
právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva. Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony,
ktoré považujú za nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným
záujmom a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.
V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým uznesením najvyššieho súdu
ústavný súd považuje predovšetkým za potrebné poukázať na svoju stabilizovanú judikatúru
(napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07, I. ÚS 150/09), súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa
ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv
a práv hmotného charakteru, ku ktorým nepochybne patrí aj právo podľa čl. 20 ods. 1
ústavy (obdobne čl. 1 dodatkového protokolu), ak toto porušenie nevyplynie z toho, že
všeobecný súd súčasne porušil aj ústavno-procesné princípy postupu vyplývajúce z čl. 46 až
čl. 48 ústavy (obdobne čl. 6 ods. 1 dohovoru). To platí zvlášť vtedy, ak namietané dôvody
porušenia hmotných práv sťažovatelia vyvodzujú z namietaného porušenia procesných práv
(predovšetkým základného práva na súdnu ochranu), resp. v spojení s ich porušením.
Ak ústavný súd v časti II.1 tohto uznesenia dospel k záveru, že napadnutým
uznesením najvyššieho súdu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť v konkrétnych
okolnostiach posudzovaného prípadu ani k porušeniu sťažovateľom označeného základného
práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu. V opačnom
prípade by sa ústavný súd stal opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym
orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný
súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach
všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa
vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpciu pod príslušné
právne normy (obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08, IV. ÚS 82/09, III. ÚS 103/2010).
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol aj túto časť
sťažnosti ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
II.3 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a práv podľa čl. 13 a 14 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2
ústavy napadnutým uznesením najvyššieho súdu, sťažovateľ neuvádza nijakú argumentáciu,
ktorá by odôvodňovala porušenie tohto základného práva. Netvrdí, že súdy o jeho veci
rozhodovali neprimerane dlho bez možnosti verejnosti zúčastniť sa na prejednaní veci
a bez jeho prítomnosti, a netvrdí ani, že by nemal možnosť vyjadriť sa k dôkazom
vykonaným v konaní.
Podľa čl. 13 dohovoru každý koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli
porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa
porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.
V súlade s čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom sa
musí zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa,
farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny
pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.
Sťažnosť sťažovateľa neobsahuje žiadnu argumentáciu, prostredníctvom ktorej by sa
odôvodňovalo namietané porušenie práv zaručených čl. 13 a čl. 14 dohovoru napadnutým
uznesením najvyššieho súdu.
Z uvedeného dôvodu je zrejmé, že medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu
a sťažovateľom označeným základným právom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právami
zaručenými čl. 13 a čl. 14 dohovoru niet nijakej príčinnej súvislosti, ktorá by mohla založiť
dôvod na vyslovenie ich porušenia. Táto skutočnosť zakladá dôvod na odmietnutie tejto
sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej. Navyše, ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre
opakovane zdôrazňuje, že nedostatok odôvodnenia sťažnosti vyvoláva významné procesné
dôsledky. Je totiž základnou povinnosťou každého sťažovateľa, aby čo najpresnejšie opísal
skutkový stav, z ktorého vyvodzuje svoj procesný nárok na ochranu poskytovanú ústavným
súdom. Okrem opísania skutkových okolností musí odôvodnenie sťažnosti obsahovať najmä
právne argumenty a právne posúdenie predloženého sporu. Subjektívny názor sťažovateľa
o porušení ním označených práv nie je dostatočným dôvodom na záver, že mohlo dôjsť
k ich namietanému porušeniu, ak chýbajú objektívne okolnosti, ktoré by dovolili takýto
záver aspoň na účely prijatia sťažnosti na ďalšie konanie. Táto časť sťažnosti sťažovateľa
neobsahuje kvalifikované odôvodnenie, t. j. podstatnú náležitosť ustanovenú v § 20 ods. 1
zákona o ústavnom súde (m. m. IV. ÚS 359/08), čo zakladá dôvod pre jej odmietnutie aj
pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.
Na základe uvedeného ústavný súd túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú, ako aj z dôvodu nesplnenia zákonom
predpísaných náležitostí.
II.4 K namietanému porušeniu čl. 2 ods. 2 ústavy napadnutým uznesením
najvyššieho súdu
Pokiaľ ide o namietané porušenie čl. 2 ods. 2 ústavy napadnutým uznesením
najvyššieho súdu, ústavný súd konštatuje, že označený článok ústavy neobsahuje žiadne
základné práva alebo slobody. O jeho prípadnom porušení by ústavný súd v konaní
o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy mohol rozhodnúť len v spojení s porušením
niektorého zo základných práv alebo slobôd. Keďže ústavný súd dospel k záveru, že žiadne
zo sťažovateľom označeného práva nemohlo byť porušené, neprichádzalo do úvahy ani
vyslovenie porušenia označeného ustanovenia ústavy. Vzhľadom na uvedené ústavný súd aj
túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
II.5 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46
ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 13 a čl. 14 dohovoru a čl. 1
dodatkového protokolu, ako aj čl. 2 ods. 2 ústavy napadnutým rozsudkom krajského
súdu
Pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti ústavný súd najprv posudzoval, či
táto časť sťažnosti nie je podaná oneskorene. Vychádzal pritom zo svojej ustálenej
judikatúru, podľa ktorej v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku
(dovolania) a súbežne podanej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, je takáto sťažnosť
považovaná za prípustnú v zásade až po rozhodnutí o dovolaní (napr. I. ÚS 169/09,
I. ÚS 289/09). V takýchto prípadoch sa lehota na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí
o dovolaní považuje za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému
rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti posudzovanej veci zjavne
vylučujú (m. m. I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09, I. ÚS 239/09, IV. ÚS 49/2010,
IV. ÚS 453/2010). K takýmto okolnostiam patria predovšetkým také, pri ktorých sťažovateľ
v zmysle platnej právnej úpravy zjavne nedisponuje oprávnením podať dovolanie proti
právoplatnému rozhodnutiu orgánu verejnej moci, ktorým podľa jeho tvrdenia mali byť
porušené jeho základné práva alebo slobody, t. j. ak je dovolanie v konkrétnom prípade
neprípustné. V takýchto prípadoch lehota podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde začne
plynúť odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia, ktoré predchádzalo podaniu
neprípustného dovolania (IV. ÚS 553/2012).
V posudzovanom prípade bolo podané dovolanie, pričom jeho podanie nebolo zjavne
neprípustné, a preto ústavný súd vychádzal z toho, že nemôže túto časť sťažnosti považovať
za podanú oneskorene.
Kľúčovou námietkou, prostredníctvom ktorej sťažovateľ spochybňuje výrok 1
rozsudku okresného súdu, ktorý bol ako vecne správny potvrdený napadnutým rozsudkom
krajského súdu, ktorým vo veci konajúce všeobecné súdy rozhodli vo veci určovacej žaloby
o predmetných nehnuteľnostiach (súčasné parcely )
tak, že ich zaradili do dedičstva po ., pričom nebrali
do úvahy skutočnosť, že predmetné nehnuteľnosti už boli uznesením štátneho notárstva
z 28. marca 1988 „priznané sťažovateľovi do vlastníctva“. Podľa sťažovateľa krajský súd
v napadnutom rozsudku nerešpektoval prekážky už právoplatne rozhodnutej veci.
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že kľúčová námietka, podľa ktorej krajský súd
neprihliadol na prekážku už právoplatne rozhodnutej veci (uznesenie štátneho notárstva
z 28. marca 1988), ktorou sťažovateľ odôvodňuje porušenie základných práv podľa ústavy
a práv podľa dohovoru, je v zásade totožná s kľúčovou námietkou, ktorú uplatnil vo svojom
dovolaní proti napadnutému rozsudku krajského súdu [sťažovateľ v ňom tvrdil, že krajský
súd sa dopustil procesných pochybení v zmysle § 237 písm. d) OSP, pozn.], pričom najvyšší
súd sa touto námietkou zaoberal a podľa názoru ústavného súdu sa s ňou aj ústavne
akceptovateľným spôsobom vysporiadal (k tomu pozri predovšetkým časť II.1 tohto
uznesenia, pozn.) v rámci dovolacieho konania.
V nadväznosti na uvedené ústavný súd konštatuje, že s námietkou sťažovateľa
smerujúcou k vysloveniu porušenia základných práv zaručených ústavou a práv zaručených
dohovorom napadnutým rozsudkom krajského súdu bol po sťažovateľom podanom
dovolaní oprávnený a aj povinný sa zaoberať najvyšší súd, čo vylučuje právomoc ústavného
súdu. Z uvedeného dôvodu ústavný súd (s poukazom na relevantnú časť odôvodnenia
napadnutého uznesenia najvyššieho súdu) túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci.
Pretože sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá ako celok, ústavný súd o ďalších
návrhoch na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. novembra 2018