Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 53 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (61)3e9/386384.365170.pdf
PDF · 181.03 KB
No categories available
2Cdo/71/2012
Najvyšší súd 2 Cdo 71/2012
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcov 1/ J. U., bývajúceho v P.
a 2/ M. U., bývajúcej v P., obaja zastúpení Mgr. V. L., advokátom v P., proti ţalovaným
1/ L. U., bývajúcemu v P., zastúpenému JUDr. Mgr. Š. B., advokátom v Ţ. 2/ R. U.,
bývajúcemu v P., 3/ A. U., bývajúcemu v P., 4/ T. H., bývajúcej v P., 5/ L. H.,
bývajúcemu v P., 6/ B. T., bývajúcej v P., 7/ I. T., bývajúcemu v B., 8/ M. T., bývajúcej v P.,
9/ D. Ď., bývajúcej v P., 10/ J. B., bývajúcemu v P., 11/ Ľ. U., bývajúcej v P., 12/ H. Ď.,
bývajúcej vo V., 13/ B. L., bývajúcej v P., 14/ Ľ. L., bývajúcej v P., 15/ Z. Č., bývajúcej
v P., 16/ A. B., bývajúcej v P., 17/ S. U., bývajúcemu v D., 18/ G. K., bývajúcej v P.,
19/ P. U., bývajúcemu v P., 20/ D. U., bývajúcemu v P., 21/ A. T., bývajúcej v P., 22/ B. K.,
bývajúcemu v S., 23a/ O. U., bývajúcemu v Ţ., 23b/ M. U., bývajúcemu v R., 24/ Š.
U., bývajúcemu v P., 25/ T. H., bývajúcej v P., 26/ E. U., bývajúcej v P., 27/ D. U.,
bývajúcemu v P., 28/ A. C., bývajúcej v P., 29/ M. U., bývajúcej v P.., 30/ A. U., bývajúcemu
v P., 31/ J. U., bývajúcemu v P., 32/ M. U., bývajúcemu v P., a 33/ J. U., bývajúcemu v P.,
o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, vedenej na Okresnom súde Povaţská
Bystrica pod sp. zn. 6 C 156/2004, o dovolaní ţalovaného 1/ proti rozsudku Krajského
súdu v Trenčíne z 13. októbra 2011 sp. zn. 19 Co 227/2010, takto
rozhodol:
Z r u š u j e rozsudok Krajského súdu v Trenčíne z 13. októbra 2011 sp. zn.
19 Co 227/2010 okrem zmeňujúceho výroku o náhrade trov konania štátu a vec mu v rozsahu
zrušenia vracia na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Povaţská Bystrica rozsudkom z 18. marca 2010 č.k. 6 C 156/2004-1489
určil, ţe parcely, presne špecifikované vo výroku rozsudku a časť rodinného domu č. X.
(na parc. č. X.) v k. ú. P. patria do dedičstva po nebohom L. U., narodenom X. a zomrelom
X.. Zároveň určil, ţe parcely, presne špecifikované vo výroku rozsudku a časť rodinného
domu č. X. (na parc. č. X.) v k. ú. P. patria do podielového spoluvlastníctva ţalovaného 2/
a do dedičstva po nebohom J. U., narodenom X., zomrelom X.. Konanie o určenie vlastníctva
k parcelám vo výroku rozsudku presne uvedených zastavil (z dôvodu čiastočného späťvzatia
návrhu). Vo zvyšku súd ţalobu zamietol. Ţalovanému 1/ uloţil povinnosť zaplatiť ţalobcom
náhradu trov konania a právneho zastúpenia spolu v sume 3 674,44 €, do troch dní od
právoplatnosti rozsudku. Ţalovaným 2/ aţ 33/ náhradu trov konania nepriznal. Zároveň
ţalovanému 1/ uloţil povinnosť zaplatiť na účet súdu z titulu trov preddavkovaných štátom
sumu 104,21 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Na základe výsledkov vykonaného
dokazovania mal súd za preukázané, ţe v roku 1920 kúpili bratia L. U., O. U. a P. U.
nehnuteľnosti v k. ú. P.. Okrem iného sa jednalo o PKN parcelu č. X. a parcelu č. X., ktoré sú
zapísané v PKN vloţke č. X., k. ú. P.. Na parcele č. X. bol postavený rodinný dom súpisné
číslo X.. Následne po kúpe nehnuteľností došlo medzi podielovými spoluvlastníkmi k reálnej
deľbe tak, ţe rodinný dom zostal v spoluvlastníctve L. U. a O. U.. Rovnako došlo aj
k rozdeleniu pozemkov. Asi v roku 1951 daroval L. U. svojim synom R. U. (ţalovaný 2/) a J.
U. (uţ zomrel) časť svojho rodinného domu zvanú „vinkel“, ktorý bol prerobený na dve
samostatné bytové jednotky. Rovnako v roku 1951 daroval L. U. svojim synom R. a J. aj časť
pozemkov nachádzajúcich sa pod časťou rodinného domu, ktorú vyuţívali ako predzáhradku.
L. U. zomrel X. a dedičské konanie po ňom prebiehalo na Štátnom notárstve v P. pod sp. zn.
D X.. Na pojednávaní 10. apríla 1962 ţalovaný 1/ odmietol dedičstvo s odôvodnením, ţe ako
dedič si doposiaľ nepočínal, deti nemá, je slobodný a nie je schopný prebrať roľnícky podnik,
ktorý je predmetom dedičstva. Štátne notárstvo v P. napokon 31. júla 1962 pod č.k. D X.
vydalo uznesenie o dedičstve po neb. L. U. s tým, ţe nadobúdateľom celého dedičstva
nazvaného roľníckym podnikom, okrem stavebného pozemku, sa stal syn poručiteľa L. U.
mladší. Tento bol zaviazaný vyplatiť spoludedičov. Stavebný pozemok, ktorý mal byť
vyčlenený z parcely č. X. alebo z parcely X. k. ú. P., bol prikázaný do vlastníctva syna A. U.
s tým, ţe tento bol povinný vyplatiť spoludedičov. Na rozhodnutí je vyznačený dátum
právoplatnosti 27. októbra 1962. Štátne notárstvo v P. 28. marca 1988 prejednalo návrh Š. U.
o dodatočné prejednanie dedičstva po L. U. a konštatovalo, ţe v pôvodnom konaní D X. nebol
prejednaný podiel poručiteľa v 1/3-iny PKN parcely č. X., zameranej geometrickým
plánom č. X. ako parcely č. E.., k. ú. P.. Uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici zo
17. februára 1995 sp. zn. 13 Co 99/95‚ bolo zrušené uznesenie Štátneho notárstva v P.
z 31. júla 1962 č.k. D X. a vec bola vrátená Okresnému súdu Povaţská Bystrica na ďalšie
konanie. Dedičské konanie doposiaľ nie je právoplatne skončené. Dňa 1. marca 2000 vydala
notárka JUDr. E. R. (Notársky úrad v P.) pod sp. zn. N. osvedčenie právne významnej
skutočnosti, ktorým prehlásil ţalovaný 1/, ţe je vlastníkom (okrem iného) nehnuteľností
nachádzajúcich sa v k. ú. P., a to domu č. X., ktorý je postavený na parcele KN X., vlastníkom
parcely KN X., parcely KN X., parcely KN X., a parcely KN X.. O osvedčenie vlastníctva
ţiadal s poukazom na to, ţe parcely predstavujú časti pôvodných PKN parciel, ktoré si jeho
otec L. U. starší rozdelil reálnou deľbou so svojimi bratmi. Tieto zdedil ţalovaný 1/ na
základe rozhodnutia z 27. októbra 1962, ale zmena vlastníctva prepísaná nebola. Na základe
osvedčenia vydaného JUDr. E. R. je ţalovaný 1/ zapísaný na liste vlastníctva ako oprávnený
drţiteľ nehnuteľností, ktoré získal osvedčením. Okresný súd konštatoval, ţe ţalovaný 1/
klamal, keď pri vydávaní osvedčenia tvrdil, ţe dedičské rozhodnutie po jeho nebohom otcovi
nadobudlo právoplatnosť 27. októbra 1962. V tom čase vedel o tom, ţe uvedené dedičské
rozhodnutie bolo odvolacím súdom zrušené a dedičské konanie po jeho nebohom otcovi
naďalej prebiehalo. Súd ďalej uviedol, ţe v konaní o dodatočnom prejednaní dedičstva neboli
prejednávané parcely, ktoré získal osvedčením, ale parcely E., ktoré boli zakreslené na
geometrickom pláne č. X.. Ţalovaní navyše (okrem ţalovaného 1/), nepotvrdili vlastníctvo
ţalovaného 1/ k uvedeným nehnuteľnostiam. Potom, ako si súd po vykonaní dokazovania
osvojil tvrdenie ţalobcov ohľadom častí parcely č. X., rodinného domu č. X. a parcely K.X.,
k. ú. P., konštatoval, ţe tieto v čase smrti nebohého L. U. staršieho patrili do jeho vlastníctva.
Pretoţe dedičské konanie po ňom nie je právoplatne skončené, patria naďalej do dedičstva po
ňom. Zároveň súd pripustil, ţe parcely a časť rodinného domu zvaná „vinkel“, ktoré tvorili
predmet vzájomnej ţaloby, daroval nebohý L. U. starší svojim synom R. a J. U. za svojho
ţivota v roku 1951. Títo aţ doposiaľ uvedené nehnuteľnosti nerušene uţívajú a vlastníkmi sa
stali titulom vydrţania, preto tieto nehnuteľnosti patria do podielového spoluvlastníctva
ţalovaného 2/ a do dedičstva po nebohom J. U.. Ţalobcovia zobrali časť ţaloby ohľadom
poľnohospodárskej a lesnej pôdy späť, súd preto konanie v tejto časti zastavil. Vo zvyšku súd
ţalobu ako nedôvodnú zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.
a o trovách štátu podľa § 148 ods. 1 O.s.p.
Krajský súd v Trenčíne na základe odvolaní ţalobcov a ţalovaného 1/ rozsudkom
z 13. októbra 2011 sp. zn. 19 Co 227/2010 rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej
a vo výroku o náhrade trov prvostupňového konania potvrdil. Zároveň výrok o náhrade trov
konania štátu zmenil tak, ţe ţalobca 1/ (ide o zrejmú nesprávnosť, správne má byť uvedený
ţalovaný 1/) nie je povinný zaplatiť náhradu trov konania štátu. Vyslovil, ţe ţiaden
z účastníkov konania nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. Rozhodnutie
odôvodnil tým, ţe v danom prípade odvolací súd nezistil existenciu dôvodov uplatnených
v odvolaniach. Odvolací súd podrobne preskúmal námietky, ktoré boli v odvolaniach
odvolateľmi vznesené a v plnom rozsahu sa stotoţnil so skutkovými i právnymi závermi súdu
prvého stupňa. Odvolací súd si osvojil aj dôvody napadnutého rozhodnutia, na ktoré v celom
rozsahu poukázal (§ 219 ods. 2 O.s.p.). Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia
odvolací súd dodal, ţe okresný súd vykonal vo veci rozsiahle dokazovanie. Nebolo mu moţné
vytknúť, ţe by nevykonal navrhnuté dôkazy, pretoţe dôkazy, ktoré boli navrhnuté, ktoré pre
konanie boli nevyhnutné a vykonanie ktorých povaţoval okresný súd za potrebné vykonať,
boli súdom prvého stupňa aj vykonané. Výsledky dokazovania v danom prípade vyznievajú
jednoznačne a dávajú podklad k záveru, ktorý vyvodil z dokazovania okresný súd.
K námietke ţalovaného 1/ ohľadne rozhodnutia D 586/88 odvolací súd uviedol ţe ţalovaný 1/
odvodzuje svoje vlastnícke právo k nehnuteľnostiam od dedičského rozhodnutia
po poručiteľovi L. U. titulom uznesenia vo veci dodatočného prejednania dedičstva. Je však
nepochybné, ţe i napriek vyznačenej doloţke právoplatnosti predmetné uznesenie nie je
právoplatné práve z dôvodu, ţe dedičské konanie po poručiteľovi nie je skončené v dôsledku
zrušujúceho uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici, výrok ktorého je záväzný pre
účastníkov, ako aj pre všetky orgány, vrátane súdu. Odvolací súd z uvedených dôvodov
rozsudok prvostupňového súdu vo veci samej, ako aj vo výroku o náhrade trov
prvostupňového konania, s ktorým sa odvolací súd rovnako stotoţnil, potvrdil. Výrok
o trovách konania štátu odvolací súd podľa § 220 O.s.p. zmenil. O trovách odvolacieho
konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1, § 142 ods. 2 O.s.p.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal ţalovaný 1/ dovolanie (ako vyplýva
z obsahu, dovolanie bolo podané voči rozsudku okrem výroku o trovách štátu). Navrhol, aby
dovolací súd zrušil rozsudok odvolacieho súdu a súdu prvého stupňa a vec vrátil súdu prvého
stupňa na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania vyvodzoval z § 237 písm. d/, f/ O.s.p.
Uviedol, ţe odvolací súd mu v konaní svojím procesným postupom a rozsudkom odmietol
ochranu jeho základného práva vlastniť majetok a výkon spravodlivosti, keď rozhodol vo veci
– pozemkov, ktoré boli v rámci dedičského konania D X. prejednané (právoplatne). Poukázal
na narušenie princípu právnej istoty a prekáţku res iudicata. Podľa čl. 20 ods. 1. Ústavy
Slovenskej republiky, kaţdý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov
má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje. S poukázaním
na uvedené mal za to, ţe okresný súd jeho ústavné právo nerešpektoval. Okresný súd, ale ani
krajský súd sa v dostatočnej miere nezaoberal uznesením z 28. marca 1988 sp. zn.
D X., ktoré vydalo Štátne notárstvo v P. vo veci dodatočného prejednania dedičstva po
poručiteľovi L. U., a ktoré nadobudlo právoplatnosť 3. októbra 1988. Toto rozhodnutie
doposiaľ zrušené nebolo. Podotkol, ţe parcelu CKN X. a parcelu X. získal na základe tohto
rozhodnutia v konaní o dedičstve. Poukázal aj na to, ţe podľa jeho názoru nemalo byť zrušené
ani uznesenie štátneho notárstva sp. zn. D X.. Rozhodnutie súdu prvého stupňa a odvolacieho
súdu povaţuje navyše za nedostatočne odôvodnené.
K dovolaniu ţalovaného 1/ sa písomne vyjadrili ţalované 11/ aţ 15/ a uviedli, ţe
s jeho dovolaním nesúhlasia.
Ostatní účastníci konania sa k dovolaniu nevyjadrili.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.) skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) najskôr
to, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť dovolaním.
V zmysle § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia
odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle § 238 ods. 1 O.s.p.
je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu
prvého stupňa vo veci samej. Dovolanie je tieţ prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu,
v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto
veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.). Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. dovolanie je prípustné tieţ proti rozsudku
odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd
vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide
o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku
súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej
podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.
V danej veci bolo dovolaním ţalovaného 1/ napadnuté právoplatné rozhodnutie
odvolacieho súdu, ktoré nevykazuje znaky vyššie uvedených rozsudkov, preto prípustnosť
dovolania v zmysle § 238 O.s.p. vyvodiť nemoţno.
Vzhľadom na obsah dovolania ako aj na zákonnú povinnosť skúmať, či napadnutý
rozsudok nebol vydaný v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237
O.s.p. (§ 242 ods. 1 O.s.p.), zaoberal sa dovolací súd otázkou, či konanie nie je postihnuté
niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p. Podľa § 237 O.s.p. je dovolanie prípustné proti
kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí
do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť
účastníkom konania, c) účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne
zastúpený, d) v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv
začalo konanie, e) sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g) rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval
senát. Dovolateľ vady v zmysle § 237 písm. a/ aţ c/, e/, g/ O.s.p. nenamietal a vady v zmysle
§ 237 písm. a/, c/, e/, g/ O.s.p. nezistil ani dovolací súd.
Po preskúmaní veci dovolací súd však dospel k záveru, ţe konanie je zaťaţené vadou
podľa § 237 písm. b/ O.s.p.
O vadu, ktorá zakladá tzv. zmätočnosť, ide tieţ vtedy, ak ten kto vystupoval ako
účastník konania, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania (§ 237 písm. b/ O.s.p.).
Spôsobilosť byť účastníkom konania znamená spôsobilosť mať procesné práva a povinnosti,
ktoré zákon účastníkovi konania priznáva alebo ukladá. Jej predpokladom je hmotnoprávna
subjektivita vo význame spôsobilosti mať práva a povinnosti podľa hmotného práva.
Hmotnoprávna spôsobilosť mať práva a povinnosti fyzických osôb vzniká narodením a zaniká
smrťou fyzickej osoby, prípadne vyhlásením za mŕtveho. Ak po začatí súdneho konania
účastník stratí spôsobilosť byť účastníkom konania (§ 19 O.s.p.), postup súdu upravuje
ustanovenie § 107 O.s.p. Je vecou súdu, aby podľa povahy veci posúdil, či smrť účastníka
bráni ďalšiemu pokračovaniu v konaní alebo či v ňom moţno pokračovať s právnymi
nástupcami zomrelého účastníka konania. Procesnými nástupcami zomrelého účastníka
konania sa stávajú jeho dedičia.
Podľa § 103 O.s.p. súd kedykoľvek za konania prihliada na to, či sú splnené
podmienky, za ktorých môţe konať vo veci (podmienky konania). Toto ustanovenie ukladá
súdu povinnosť v kaţdom štádiu konania prihliadať na to, či sú splnené zákonom stanovené
podmienky (procesné podmienky konania) na to, aby súdne konanie mohlo prebehnúť a súd
mohol rozhodnúť. Okresný súd Povaţská Bystrica rozhodol rozsudkom 18. marca 2010
a Krajský súd v Trenčíne rozsudkom 13. októbra 2011. Zo spisu je zrejmé, ţe počas
odvolacieho konania dvaja ţalovaní stratili spôsobilosť byť účastníkmi konania. Ţalovaný 23/
A.. U. zomrel X. (viď č. l. 1819 a nasl. spisu) jeho právni nástupcovia sú v zmysle
Osvedčenia o dedičstve zo 6. decembra 2011 č.k. 37 D 371/2011-24 O. U., bývajúci v Ţ.
(ţalovaný 23a/) a M. U., bývajúci v R. (ţalovaný 23b/). Ţalovaný 27/ D. U. zomrel X. (viď
1815 spisu – Oznámenie Notárskeho úradu v P.). Odvolací súd teda vec prejednal a rozhodol
v čase, kedy uţ títo účastníci nemali spôsobilosť byť účastníkmi konania. Uvedená vada
zakladá nielen prípustnosť dovolania, ale tieţ jeho opodstatnenosť. V prípade, ţe v konaní
dôjde k vade takejto povahy, treba napadnuté rozhodnutie zrušiť.
Dovolateľ prípustnosť dovolania vyvodzoval z § 237 písm. d/ O.s.p., keď poukázal
na prekáţku rei iudicatae.
Podľa § 159 ods. 3 O.s.p. len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôţe sa
prejednávať znova.
Podľa § 103 O.s.p. kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené
podmienky, za ktorých môţe konať vo veci (podmienky konania).
Podľa § 104 ods. 1 veta prvá O.s.p. ak ide o taký nedostatok podmienky konania,
ktorý nemoţno odstrániť, súd konanie zastaví.
Prekáţka rozsúdenej veci (rei iudicatae) svojou podstatou patrí k procesným
podmienkam a jej existencia (zistenie) v kaţdom štádiu konania vedie k zastaveniu konania.
Táto prekáţka nastáva predovšetkým vtedy, ak sa má v novom konaní prejednať tá istá vec.
O tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom uţ bolo
právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého premetu konania a tých istých osôb. Ten istý
predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav vymedzený ţalobným petitom
vyplýva z rovnakých skutočných tvrdení, z ktorých bol uplatnený (t.j. ak vyplýva z rovnakého
skutku).
Pre posúdenie, či je daná prekáţka veci právoplatne rozhodnutej, nie je významné, ako
súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom pôvodného konania.
Prekáţka veci právoplatne rozhodnutej je daná aj vtedy, pokiaľ určitý skutkový dej (skutok)
bol po právnej stránke v pôvodnom konaní posúdený inak, nesprávne či neúplne. Pokiaľ ide
o totoţnosť účastníkov, nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké
alebo rozdielne procesné postavenie (či ten, kto bol v skoršom konaní ţalobcom, je ţalobcom
aj v novom konaní alebo má postavenie ţalovaného, resp. či ten, kto v skoršom konaní
vystupoval ako ţalovaný, má alebo nemá v novom konaní procesné postavenie ţalovaného).
Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú právni
nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či uţ z dôvodu univerzálnej alebo singulárnej
sukcesie.
Z obsahu spisu vyplýva, ţe konaniu vo veci v záhlaví tohto rozhodnutia uvedených
účastníkov konania, o určenie, ţe nehnuteľnosti patria do dedičstva po nebohom L. U. a
o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, nepredchádzalo ţiadne iné konanie na súde a
vo veci nebolo predtým rozhodnuté. Toto ţalovaný 1/ ani netvrdil, poukazoval iba na
rozhodnutie v rámci konania o dedičstve (rozhodnutie Štátneho notárstva v P. z 28. marca
1988 sp. zn. D X.). Vzhľadom na uvedené dovolateľom vytýkaná vyššie uvedená vada
konanie nezaťaţila.
Vzhľadom na obsah dovolania sa dovolací súd osobitne zaoberal aj námietkou
dovolateľa ohľadom nedostatočného odôvodnenia rozhodnutí súdov oboch stupňov (§ 237
písm. f/ O.s.p.) a zistil, ţe táto námietka je taktieţ nedôvodná.
To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry Európskeho súdu
pre ľudské práva. Judikatúra tohto súdu teda nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj
na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení
rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa
špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994,
séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A,
č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd uţ vyslovil, ţe
súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa
pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne
posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie uznesenia bolo presvedčivé.
Podľa § 211 ods. 2 O.s.p. ak tento zákon neustanovuje inak, pre konanie na odvolacom
súde platia primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa.
Podľa § 219 ods. 2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môţe sa v odôvodnení obmedziť len
na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť
na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Treba pripomenúť, ţe podľa uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky z 3. júla
2003 sp. zn. IV. ÚS 115/03: „Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne
objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých
detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného
súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny
základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, ţe z tohto aspektu je plne realizované základné
právo účastníka na spravodlivý proces“. Dovolací súd povaţuje za potrebné v tejto súvislosti
upozorniť aj na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo 16. marca 2005 sp. zn.
II. ÚS 78/05, podľa ktorého: „Súčasťou základného práva na súdnu ochranu v občianskom
súdnom konaní podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je právo na odôvodnenie,
ktorého štruktúra je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 O.s.p. Táto norma sa uplatňuje aj
v odvolacom konaní (§ 211 O.s.p.). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní
však nemá odpovedať na kaţdú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba
na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú
nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava
v odvolacom konaní“. Navyše nemoţno opomenúť ani ustanovenie § 219 ods. 2 O.s.p.,
v zmysle ktorého je odvolaciemu súdu daná moţnosť vypracovania tzv. skráteného
odôvodnenia rozhodnutia. Tá je podmienená stotoţnením sa so skutkovými aj právnymi
dôvodmi rozhodnutia prvostupňového súdu v plnom rozsahu. V takomto prípade je
postačujúce v odôvodnení skonštatovať správnosť dôvodov napadnutého rozhodnutia,
prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti ďalšie dôvody.
Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutia súdov niţších stupňov
zodpovedajú vyššie uvedeným poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí. Súd
prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav,
primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej
veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval
na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery
primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká
aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola
popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Krajský súd sa v celom rozsahu stotoţnil so závermi
prvostupňového súdu. V odôvodnení svojho rozhodnutia zrozumiteľným spôsobom uviedol
dôvody, pre ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil (aj s poukazom na ne/dôvodnosť
odvolania ţalovaného 1/). Jeho postup bol v súlade s ustanovením § 219 ods. 2 O.s.p.
umoţňujúcim odvolaciemu súdu podrobnejšie nezdôvodňovať svoje rozhodnutie a odkázať
na dôvody obsiahnuté v prvostupňovom rozhodnutí, ak sa s nimi plne stotoţňuje.
Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to, ţe súdy neodôvodnili svoje rozhodnutia podľa
predstáv dovolateľa.
Výskyt niektorej z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p. (v danom prípade vady
podľa § 237 písm. b/ O.s.p.) je však vţdy dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti
rozhodnutiu, vydanému v konaní touto vadou postihnutom. Zároveň je tieţ dôvodom, pre
ktorý musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu vţdy zrušiť, pretoţe
rozhodnutie vydané v takom konaní nemôţe byť povaţované za správne. Najvyšší súd
Slovenskej republiky vzhľadom na to rozsudok odvolacieho súdu v napadnutej časti
(potvrdzujúci výrok vo veci samej a súvisiace výroky o trovách konania) okrem výroku
o trovách štátu zrušil a vec v rozsahu zrušenia vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.
Vzhľadom na existenciu tejto vady sa dovolací súd vecne nezaoberal ďalšími námietkami
uvedenými dovolateľom v dovolaní ako ani napadnutým rozsudkom odvolacieho súdu
z hľadiska jeho vecnej správnosti.
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania
a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 27. septembra 2012
JUDr. Martin V l a d i k, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová