Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2Cdo/71/2012

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcov 1/ J. U., bývajúceho v P.

a 2/ M. U., bývajúcej v P., obaja zastúpení Mgr. V. L., advokátom v P., proti ţalovaným

1/ L. U., bývajúcemu v P., zastúpenému JUDr. Mgr. Š. B., advokátom v Ţ. 2/ R. U.,

bývajúcemu v P., 3/ A. U., bývajúcemu v P., 4/ T. H., bývajúcej v P., 5/ L. H.,

bývajúcemu v P., 6/ B. T., bývajúcej v P., 7/ I. T., bývajúcemu v B., 8/ M. T., bývajúcej v P.,

9/ D. Ď., bývajúcej v P., 10/ J. B., bývajúcemu v P., 11/ Ľ. U., bývajúcej v P., 12/ H. Ď.,

bývajúcej vo V., 13/ B. L., bývajúcej v P., 14/ Ľ. L., bývajúcej v P., 15/ Z. Č., bývajúcej

v P., 16/ A. B., bývajúcej v P., 17/ S. U., bývajúcemu v D., 18/ G. K., bývajúcej v P.,

19/ P. U., bývajúcemu v P., 20/ D. U., bývajúcemu v P., 21/ A. T., bývajúcej v P., 22/ B. K.,

bývajúcemu v S., 23a/ O. U., bývajúcemu v Ţ., 23b/ M. U., bývajúcemu v R., 24/ Š.

U., bývajúcemu v P., 25/ T. H., bývajúcej v P., 26/ E. U., bývajúcej v P., 27/ D. U.,

bývajúcemu v P., 28/ A. C., bývajúcej v P., 29/ M. U., bývajúcej v P.., 30/ A. U., bývajúcemu

v P., 31/ J. U., bývajúcemu v P., 32/ M. U., bývajúcemu v P., a 33/ J. U., bývajúcemu v P.,

o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, vedenej na Okresnom súde Povaţská

Bystrica pod sp. zn. , o dovolaní ţalovaného 1/ proti rozsudku Krajského

súdu v Trenčíne z 13. októbra 2011 sp. zn. , takto

rozhodol:

Z r u š u j e rozsudok Krajského súdu v Trenčíne z 13. októbra 2011 sp. zn.

okrem zmeňujúceho výroku o náhrade trov konania štátu a vec mu v rozsahu

zrušenia vracia na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Povaţská Bystrica rozsudkom z 18. marca 2010 č.k. -1489

určil, ţe parcely, presne špecifikované vo výroku rozsudku a časť rodinného domu č. X.

2

(na parc. č. X.) v k. ú. P. patria do dedičstva po nebohom L. U., narodenom X. a zomrelom

X.. Zároveň určil, ţe parcely, presne špecifikované vo výroku rozsudku a časť rodinného

domu č. X. (na parc. č. X.) v k. ú. P. patria do podielového spoluvlastníctva ţalovaného 2/

a do dedičstva po nebohom J. U., narodenom X., zomrelom X.. Konanie o určenie vlastníctva

k parcelám vo výroku rozsudku presne uvedených zastavil (z dôvodu čiastočného späťvzatia

návrhu). Vo zvyšku súd ţalobu zamietol. Ţalovanému 1/ uloţil povinnosť zaplatiť ţalobcom

náhradu trov konania a právneho zastúpenia spolu v sume 3 674,44 €, do troch dní od

právoplatnosti rozsudku. Ţalovaným 2/ aţ 33/ náhradu trov konania nepriznal. Zároveň

ţalovanému 1/ uloţil povinnosť zaplatiť na účet súdu z titulu trov preddavkovaných štátom

sumu 104,21 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Na základe výsledkov vykonaného

dokazovania mal súd za preukázané, ţe v roku 1920 kúpili bratia L. U., O. U. a P. U.

nehnuteľnosti v k. ú. P.. Okrem iného sa jednalo o PKN parcelu č. X. a parcelu č. X., ktoré sú

zapísané v PKN vloţke č. X., k. ú. P.. Na parcele č. X. bol postavený rodinný dom súpisné

číslo X.. Následne po kúpe nehnuteľností došlo medzi podielovými spoluvlastníkmi k reálnej

deľbe tak, ţe rodinný dom zostal v spoluvlastníctve L. U. a O. U.. Rovnako došlo aj

k rozdeleniu pozemkov. Asi v roku 1951 daroval L. U. svojim synom R. U. (ţalovaný 2/) a J.

U. (uţ zomrel) časť svojho rodinného domu zvanú „vinkel“, ktorý bol prerobený na dve

samostatné bytové jednotky. Rovnako v roku 1951 daroval L. U. svojim synom R. a J. aj časť

pozemkov nachádzajúcich sa pod časťou rodinného domu, ktorú vyuţívali ako predzáhradku.

L. U. zomrel X. a dedičské konanie po ňom prebiehalo na Štátnom notárstve v P. pod sp. zn.

D X.. Na pojednávaní 10. apríla 1962 ţalovaný 1/ odmietol dedičstvo s odôvodnením, ţe ako

dedič si doposiaľ nepočínal, deti nemá, je slobodný a nie je schopný prebrať roľnícky podnik,

ktorý je predmetom dedičstva. Štátne notárstvo v P. napokon 31. júla 1962 pod č.k. D X.

vydalo uznesenie o dedičstve po neb. L. U. s tým, ţe nadobúdateľom celého dedičstva

nazvaného roľníckym podnikom, okrem stavebného pozemku, sa stal syn poručiteľa L. U.

mladší. Tento bol zaviazaný vyplatiť spoludedičov. Stavebný pozemok, ktorý mal byť

vyčlenený z parcely č. X. alebo z parcely X. k. ú. P., bol prikázaný do vlastníctva syna A. U.

s tým, ţe tento bol povinný vyplatiť spoludedičov. Na rozhodnutí je vyznačený dátum

právoplatnosti 27. októbra 1962. Štátne notárstvo v P. 28. marca 1988 prejednalo návrh Š. U.

o dodatočné prejednanie dedičstva po L. U. a konštatovalo, ţe v pôvodnom konaní D X. nebol

prejednaný podiel poručiteľa v 1/3-iny PKN parcely č. X., zameranej geometrickým

plánom č. X. ako parcely č. E.., k. ú. P.. Uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici zo

17. februára 1995 sp. zn. ‚ bolo zrušené uznesenie Štátneho notárstva v P.

z 31. júla 1962 č.k. D X. a vec bola vrátená Okresnému súdu Povaţská Bystrica na ďalšie

konanie. Dedičské konanie doposiaľ nie je právoplatne skončené. Dňa 1. marca 2000 vydala

notárka JUDr. E. R. (Notársky úrad v P.) pod sp. zn. N. osvedčenie právne významnej

skutočnosti, ktorým prehlásil ţalovaný 1/, ţe je vlastníkom (okrem iného) nehnuteľností

nachádzajúcich sa v k. ú. P., a to domu č. X., ktorý je postavený na parcele KN X., vlastníkom

parcely KN X., parcely KN X., parcely KN X., a parcely KN X.. O osvedčenie vlastníctva

ţiadal s poukazom na to, ţe parcely predstavujú časti pôvodných PKN parciel, ktoré si jeho

otec L. U. starší rozdelil reálnou deľbou so svojimi bratmi. Tieto zdedil ţalovaný 1/ na

základe rozhodnutia z 27. októbra 1962, ale zmena vlastníctva prepísaná nebola. Na základe

osvedčenia vydaného JUDr. E. R. je ţalovaný 1/ zapísaný na liste vlastníctva ako oprávnený

drţiteľ nehnuteľností, ktoré získal osvedčením. Okresný súd konštatoval, ţe ţalovaný 1/

klamal, keď pri vydávaní osvedčenia tvrdil, ţe dedičské rozhodnutie po jeho nebohom otcovi

nadobudlo právoplatnosť 27. októbra 1962. V tom čase vedel o tom, ţe uvedené dedičské

rozhodnutie bolo odvolacím súdom zrušené a dedičské konanie po jeho nebohom otcovi

naďalej prebiehalo. Súd ďalej uviedol, ţe v konaní o dodatočnom prejednaní dedičstva neboli

prejednávané parcely, ktoré získal osvedčením, ale parcely E., ktoré boli zakreslené na

geometrickom pláne č. X.. Ţalovaní navyše (okrem ţalovaného 1/), nepotvrdili vlastníctvo

ţalovaného 1/ k uvedeným nehnuteľnostiam. Potom, ako si súd po vykonaní dokazovania

osvojil tvrdenie ţalobcov ohľadom častí parcely č. X., rodinného domu č. X. a parcely K.X.,

k. ú. P., konštatoval, ţe tieto v čase smrti nebohého L. U. staršieho patrili do jeho vlastníctva.

Pretoţe dedičské konanie po ňom nie je právoplatne skončené, patria naďalej do dedičstva po

ňom. Zároveň súd pripustil, ţe parcely a časť rodinného domu zvaná „vinkel“, ktoré tvorili

predmet vzájomnej ţaloby, daroval nebohý L. U. starší svojim synom R. a J. U. za svojho

ţivota v roku 1951. Títo aţ doposiaľ uvedené nehnuteľnosti nerušene uţívajú a vlastníkmi sa

stali titulom vydrţania, preto tieto nehnuteľnosti patria do podielového spoluvlastníctva

ţalovaného 2/ a do dedičstva po nebohom J. U.. Ţalobcovia zobrali časť ţaloby ohľadom

poľnohospodárskej a lesnej pôdy späť, súd preto konanie v tejto časti zastavil. Vo zvyšku súd

ţalobu ako nedôvodnú zamietol. O trovách konania rozhodol podľa

a o trovách štátu podľa

Krajský súd v Trenčíne na základe odvolaní ţalobcov a ţalovaného 1/ rozsudkom

z 13. októbra 2011 sp. zn. rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej

a vo výroku o náhrade trov prvostupňového konania potvrdil. Zároveň výrok o náhrade trov

konania štátu zmenil tak, ţe ţalobca 1/ (ide o zrejmú nesprávnosť, správne má byť uvedený

ţalovaný 1/) nie je povinný zaplatiť náhradu trov konania štátu. Vyslovil, ţe ţiaden

z účastníkov konania nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. Rozhodnutie

odôvodnil tým, ţe v danom prípade odvolací súd nezistil existenciu dôvodov uplatnených

v odvolaniach. Odvolací súd podrobne preskúmal námietky, ktoré boli v odvolaniach

odvolateľmi vznesené a v plnom rozsahu sa stotoţnil so skutkovými i právnymi závermi súdu

prvého stupňa. Odvolací súd si osvojil aj dôvody napadnutého rozhodnutia, na ktoré v celom

rozsahu poukázal ( ). Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia

odvolací súd dodal, ţe okresný súd vykonal vo veci rozsiahle dokazovanie. Nebolo mu moţné

vytknúť, ţe by nevykonal navrhnuté dôkazy, pretoţe dôkazy, ktoré boli navrhnuté, ktoré pre

konanie boli nevyhnutné a vykonanie ktorých povaţoval okresný súd za potrebné vykonať,

boli súdom prvého stupňa aj vykonané. Výsledky dokazovania v danom prípade vyznievajú

jednoznačne a dávajú podklad k záveru, ktorý vyvodil z dokazovania okresný súd.

K námietke ţalovaného 1/ ohľadne rozhodnutia D 586/88 odvolací súd uviedol ţe ţalovaný 1/

odvodzuje svoje vlastnícke právo k nehnuteľnostiam od dedičského rozhodnutia

po poručiteľovi L. U. titulom uznesenia vo veci dodatočného prejednania dedičstva. Je však

nepochybné, ţe i napriek vyznačenej doloţke právoplatnosti predmetné uznesenie nie je

právoplatné práve z dôvodu, ţe dedičské konanie po poručiteľovi nie je skončené v dôsledku

zrušujúceho uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici, výrok ktorého je záväzný pre

účastníkov, ako aj pre všetky orgány, vrátane súdu. Odvolací súd z uvedených dôvodov

rozsudok prvostupňového súdu vo veci samej, ako aj vo výroku o náhrade trov

prvostupňového konania, s ktorým sa odvolací súd rovnako stotoţnil, potvrdil. Výrok

o trovách konania štátu odvolací súd podľa zmenil. O trovách odvolacieho

konania odvolací súd rozhodol podľa ,

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal ţalovaný 1/ dovolanie (ako vyplýva

z obsahu, dovolanie bolo podané voči rozsudku okrem výroku o trovách štátu). Navrhol, aby

dovolací súd zrušil rozsudok odvolacieho súdu a súdu prvého stupňa a vec vrátil súdu prvého

stupňa na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania vyvodzoval z ,

Uviedol, ţe odvolací súd mu v konaní svojím procesným postupom a rozsudkom odmietol

ochranu jeho základného práva vlastniť majetok a výkon spravodlivosti, keď rozhodol vo veci

– pozemkov, ktoré boli v rámci dedičského konania D X. prejednané (právoplatne). Poukázal

na narušenie princípu právnej istoty a prekáţku res iudicata. Podľa .

Slovenskej republiky, kaţdý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov

má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje. S poukázaním

na uvedené mal za to, ţe okresný súd jeho ústavné právo nerešpektoval. Okresný súd, ale ani

krajský súd sa v dostatočnej miere nezaoberal uznesením z 28. marca 1988 sp. zn.

D X., ktoré vydalo Štátne notárstvo v P. vo veci dodatočného prejednania dedičstva po

poručiteľovi L. U., a ktoré nadobudlo právoplatnosť 3. októbra 1988. Toto rozhodnutie

doposiaľ zrušené nebolo. Podotkol, ţe parcelu CKN X. a parcelu X. získal na základe tohto

rozhodnutia v konaní o dedičstve. Poukázal aj na to, ţe podľa jeho názoru nemalo byť zrušené

ani uznesenie štátneho notárstva sp. zn. D X.. Rozhodnutie súdu prvého stupňa a odvolacieho

súdu povaţuje navyše za nedostatočne odôvodnené.

K dovolaniu ţalovaného 1/ sa písomne vyjadrili ţalované 11/ aţ 15/ a uviedli, ţe

s jeho dovolaním nesúhlasia.

Ostatní účastníci konania sa k dovolaniu nevyjadrili.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, ţe

dovolanie podal včas účastník konania ( ) zastúpený advokátom (

ods. 1 ) skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ) najskôr

to, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť dovolaním.

V zmysle dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia

odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle

je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu

prvého stupňa vo veci samej. Dovolanie je tieţ prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu,

v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto

veci ( ). Podľa dovolanie je prípustné tieţ proti rozsudku

odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd

vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide

o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku

súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej

podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.

V danej veci bolo dovolaním ţalovaného 1/ napadnuté právoplatné rozhodnutie

odvolacieho súdu, ktoré nevykazuje znaky vyššie uvedených rozsudkov, preto prípustnosť

dovolania v zmysle vyvodiť nemoţno.

Vzhľadom na obsah dovolania ako aj na zákonnú povinnosť skúmať, či napadnutý

rozsudok nebol vydaný v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237

( ), zaoberal sa dovolací súd otázkou, či konanie nie je postihnuté

niektorou z vád vymenovaných v Podľa je dovolanie prípustné proti

kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí

do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť

účastníkom konania, c) účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne

zastúpený, d) v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv

začalo konanie, e) sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,

f) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g) rozhodoval

vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval

senát. Dovolateľ vady v zmysle aţ c/, , nenamietal a vady v zmysle

, , , nezistil ani dovolací súd.

Po preskúmaní veci dovolací súd však dospel k záveru, ţe konanie je zaťaţené vadou

podľa

O vadu, ktorá zakladá tzv. zmätočnosť, ide tieţ vtedy, ak ten kto vystupoval ako

účastník konania, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania ( ).

Spôsobilosť byť účastníkom konania znamená spôsobilosť mať procesné práva a povinnosti,

ktoré zákon účastníkovi konania priznáva alebo ukladá. Jej predpokladom je hmotnoprávna

subjektivita vo význame spôsobilosti mať práva a povinnosti podľa hmotného práva.

Hmotnoprávna spôsobilosť mať práva a povinnosti fyzických osôb vzniká narodením a zaniká

smrťou fyzickej osoby, prípadne vyhlásením za mŕtveho. Ak po začatí súdneho konania

účastník stratí spôsobilosť byť účastníkom konania ( ), postup súdu upravuje

ustanovenie Je vecou súdu, aby podľa povahy veci posúdil, či smrť účastníka

bráni ďalšiemu pokračovaniu v konaní alebo či v ňom moţno pokračovať s právnymi

nástupcami zomrelého účastníka konania. Procesnými nástupcami zomrelého účastníka

konania sa stávajú jeho dedičia.

Podľa súd kedykoľvek za konania prihliada na to, či sú splnené

podmienky, za ktorých môţe konať vo veci (podmienky konania). Toto ustanovenie ukladá

súdu povinnosť v kaţdom štádiu konania prihliadať na to, či sú splnené zákonom stanovené

podmienky (procesné podmienky konania) na to, aby súdne konanie mohlo prebehnúť a súd

mohol rozhodnúť. Okresný súd Povaţská Bystrica rozhodol rozsudkom 18. marca 2010

a Krajský súd v Trenčíne rozsudkom 13. októbra 2011. Zo spisu je zrejmé, ţe počas

odvolacieho konania dvaja ţalovaní stratili spôsobilosť byť účastníkmi konania. Ţalovaný 23/

A.. U. zomrel X. (viď č. l. 1819 a nasl. spisu) jeho právni nástupcovia sú v zmysle

Osvedčenia o dedičstve zo 6. decembra 2011 č.k. -24 O. U., bývajúci v Ţ.

(ţalovaný 23a/) a M. U., bývajúci v R. (ţalovaný 23b/). Ţalovaný 27/ D. U. zomrel X. (viď

1815 spisu – Oznámenie Notárskeho úradu v P.). Odvolací súd teda vec prejednal a rozhodol

v čase, kedy uţ títo účastníci nemali spôsobilosť byť účastníkmi konania. Uvedená vada

zakladá nielen prípustnosť dovolania, ale tieţ jeho opodstatnenosť. V prípade, ţe v konaní

dôjde k vade takejto povahy, treba napadnuté rozhodnutie zrušiť.

Dovolateľ prípustnosť dovolania vyvodzoval z , keď poukázal

na prekáţku rei iudicatae.

Podľa len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôţe sa

prejednávať znova.

Podľa kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené

podmienky, za ktorých môţe konať vo veci (podmienky konania).

Podľa veta prvá ak ide o taký nedostatok podmienky konania,

ktorý nemoţno odstrániť, súd konanie zastaví.

Prekáţka rozsúdenej veci (rei iudicatae) svojou podstatou patrí k procesným

podmienkam a jej existencia (zistenie) v kaţdom štádiu konania vedie k zastaveniu konania.

Táto prekáţka nastáva predovšetkým vtedy, ak sa má v novom konaní prejednať tá istá vec.

O tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom uţ bolo

právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého premetu konania a tých istých osôb. Ten istý

predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav vymedzený ţalobným petitom

vyplýva z rovnakých skutočných tvrdení, z ktorých bol uplatnený (t.j. ak vyplýva z rovnakého

skutku).

Pre posúdenie, či je daná prekáţka veci právoplatne rozhodnutej, nie je významné, ako

súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom pôvodného konania.

Prekáţka veci právoplatne rozhodnutej je daná aj vtedy, pokiaľ určitý skutkový dej (skutok)

bol po právnej stránke v pôvodnom konaní posúdený inak, nesprávne či neúplne. Pokiaľ ide

o totoţnosť účastníkov, nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké

alebo rozdielne procesné postavenie (či ten, kto bol v skoršom konaní ţalobcom, je ţalobcom

aj v novom konaní alebo má postavenie ţalovaného, resp. či ten, kto v skoršom konaní

vystupoval ako ţalovaný, má alebo nemá v novom konaní procesné postavenie ţalovaného).

Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú právni

nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či uţ z dôvodu univerzálnej alebo singulárnej

sukcesie.

Z obsahu spisu vyplýva, ţe konaniu vo veci v záhlaví tohto rozhodnutia uvedených

účastníkov konania, o určenie, ţe nehnuteľnosti patria do dedičstva po nebohom L. U. a

o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, nepredchádzalo ţiadne iné konanie na súde a

vo veci nebolo predtým rozhodnuté. Toto ţalovaný 1/ ani netvrdil, poukazoval iba na

rozhodnutie v rámci konania o dedičstve (rozhodnutie Štátneho notárstva v P. z 28. marca

1988 sp. zn. D X.). Vzhľadom na uvedené dovolateľom vytýkaná vyššie uvedená vada

konanie nezaťaţila.

Vzhľadom na obsah dovolania sa dovolací súd osobitne zaoberal aj námietkou

dovolateľa ohľadom nedostatočného odôvodnenia rozhodnutí súdov oboch stupňov (§ 237

písm. f/ ) a zistil, ţe táto námietka je taktieţ nedôvodná.

To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady

spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry Európskeho súdu

pre ľudské práva. Judikatúra tohto súdu teda nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj

na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení

rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa

špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994,

9

séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A,

č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne

odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze -30. Ústavný súd uţ vyslovil, ţe

súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu ().

Podľa v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje

za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa

pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne

posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie uznesenia bolo presvedčivé.

Podľa ak tento zákon neustanovuje inak, pre konanie na odvolacom

súde platia primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa.

Podľa ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţňuje

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môţe sa v odôvodnení obmedziť len

na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť

na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Treba pripomenúť, ţe podľa uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky z 3. júla

2003 sp. zn. : „Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené

účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne

objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých

detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného

súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny

základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, ţe z tohto aspektu je plne realizované základné

právo účastníka na spravodlivý proces“. Dovolací súd povaţuje za potrebné v tejto súvislosti

upozorniť aj na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo 16. marca 2005 sp. zn.

, podľa ktorého: „Súčasťou základného práva na súdnu ochranu v občianskom

súdnom konaní podľa je právo na odôvodnenie,

ktorého štruktúra je rámcovo upravená v Táto norma sa uplatňuje aj

v odvolacom konaní ( ). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní

však nemá odpovedať na kaţdú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba

na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú

nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava

v odvolacom konaní“. Navyše nemoţno opomenúť ani ustanovenie ,

v zmysle ktorého je odvolaciemu súdu daná moţnosť vypracovania tzv. skráteného

odôvodnenia rozhodnutia. Tá je podmienená stotoţnením sa so skutkovými aj právnymi

dôvodmi rozhodnutia prvostupňového súdu v plnom rozsahu. V takomto prípade je

postačujúce v odôvodnení skonštatovať správnosť dôvodov napadnutého rozhodnutia,

prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti ďalšie dôvody.

Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutia súdov niţších stupňov

zodpovedajú vyššie uvedeným poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí. Súd

prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav,

primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej

veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval

na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery

primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká

aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola

popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Krajský súd sa v celom rozsahu stotoţnil so závermi

prvostupňového súdu. V odôvodnení svojho rozhodnutia zrozumiteľným spôsobom uviedol

dôvody, pre ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil (aj s poukazom na ne/dôvodnosť

odvolania ţalovaného 1/). Jeho postup bol v súlade s ustanovením

umoţňujúcim odvolaciemu súdu podrobnejšie nezdôvodňovať svoje rozhodnutie a odkázať

na dôvody obsiahnuté v prvostupňovom rozhodnutí, ak sa s nimi plne stotoţňuje.

Za porušenie základného práva zaručeného v

v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to, ţe súdy neodôvodnili svoje rozhodnutia podľa

predstáv dovolateľa.

Výskyt niektorej z procesných vád uvedených v (v danom prípade vady

podľa ) je však vţdy dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti

11

rozhodnutiu, vydanému v konaní touto vadou postihnutom. Zároveň je tieţ dôvodom, pre

ktorý musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu vţdy zrušiť, pretoţe

rozhodnutie vydané v takom konaní nemôţe byť povaţované za správne. Najvyšší súd

Slovenskej republiky vzhľadom na to rozsudok odvolacieho súdu v napadnutej časti

(potvrdzujúci výrok vo veci samej a súvisiace výroky o trovách konania) okrem výroku

o trovách štátu zrušil a vec v rozsahu zrušenia vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.

Vzhľadom na existenciu tejto vady sa dovolací súd vecne nezaoberal ďalšími námietkami

uvedenými dovolateľom v dovolaní ako ani napadnutým rozsudkom odvolacieho súdu

z hľadiska jeho vecnej správnosti.

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania

a dovolacieho konania ( ).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 27. septembra 2012

JUDr. Martin V l a d i k, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová