Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 411/2011
PDF · 371.68 KB
No categories available
IV. ÚS 411/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. septembra
2011 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. M. D., N., zastúpenej advokátkou JUDr. E. B.,
B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 39 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky rozhodnutiami Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny sp. zn.
AA/2006/08531-OPPK-dv z 28. júna 2006 a sp. zn. AA/2008/07539-NSVOPPK/Mik
zo 6. júna 2008 a základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č. k. 11 S 36/2008-47 z 22. októbra 2008, ako
aj rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Sžso 10/2009 z 26. januára
2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Mgr. M. D. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. júna 2010
faxom a 14. júna 2010 poštou doručená sťažnosť Mgr. M. D. (ďalej len „sťažovateľka“),
ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 39 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) rozhodnutiami Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny
(ďalej len „ústredie“) sp. zn. AA/2006/08531-OPPK-dv z 28. júna 2006 a sp. zn.
AA/2008/07539-NSVOPPK/Mik zo 6. júna 2008 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutia
ústredia“) a základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom Krajského súdu
v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. 11 S 36/2008-47 z 22. októbra 2008 (ďalej
aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“), ako aj rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Sžso 10/2009 z 26. januára 2010 (ďalej
aj „napadnutý rozsudok najvyššieho súdu“).
Sťažovateľka uviedla, že požiadala o priznanie rôznych peňažných príspevkov
v zmysle zákona č. 195/1998 Z. z. o sociálnej pomoci v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o sociálnej pomoci“), ktoré mali kompenzovať následky utrpeného úrazu.
Priznanie nároku na sťažovateľkou uplatnené príspevky závisí od určenia miery funkčnej
poruchy.
Podstatou sťažnosti je nesúhlas sťažovateľky s postupom a rozhodnutiami
prvostupňového, ako aj druhostupňového správneho orgánu pri posudzovaní jej žiadosti
o poskytnutie príspevku na kúpu motorového vozidla, najmä miery jej funkčnej poruchy,
a tiež s rozhodnutiami všeobecných súdov rozhodujúcich o jej žalobe proti napadnutým
rozhodnutiam správnych orgánov.
Sťažovateľka požiadala 31. januára 2006 Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny
Trenčín, úsek sociálnych vecí a rodiny, detašované pracovisko D. (ďalej len „Úrad práce
Trenčín“), o poskytnutie peňažných príspevkov v zmysle zákona o sociálnej pomoci, okrem
iného aj o príspevok na kúpu motorového vozidla.
Na základe posudku z 26. januára 2006 bola stanovená miera funkčnej poruchy
sťažovateľky v rozsahu 40 % a súčasne bolo konštatované, že sťažovateľka sa podľa § 51
zákona o sociálnej pomoci nepovažuje za občana s ťažkým zdravotným postihnutím.
V nadväznosti na tento posudok Úrad práce Trenčín vydal 28. apríla 2006 rozhodnutie
č. 025003/B2006-PPK/BRE-07592, ktorým nevyhovel žiadosti sťažovateľky a peňažný
príspevok na kúpu motorového vozidla jej nepriznal. Proti tomuto rozhodnutiu sa
sťažovateľka odvolala 22. mája 2006, v nadväznosti na čo ústredie vydalo 21. júna 2006
nový posudok, na základe ktorého vydal žalovaný (druhostupňový správny orgán) 28. júna
2006 rozhodnutie č. AA/2006/08531-OPPK-dv, ktorým rozhodnutie prvostupňového
správneho orgánu potvrdil. Proti tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka žalobu o jeho
preskúmanie. Krajský súd jej žalobe vyhovel a 25. apríla 2007 vydal rozsudok
č. k. 11 S 59/2006-26, ktorým rozhodnutie druhostupňového správneho orgánu zrušil a vec
mu vrátil na ďalšie konanie. Po podaní odvolania ústredím bol napadnutý rozsudok
krajského súdu z 25. apríla 2007 rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 7 Sžso 37/2007
z 31. januára 2008 potvrdený.
Po vrátení veci na ďalšie konanie vydalo ústredie ako druhostupňový správny orgán
na základe nového posudku z 3. júna 2008, ktorým bola znovu stanovená miera funkčnej
poruchy sťažovateľky 40 %, nové rozhodnutie č. AA/2008/07539-NSVOPPK/Mik
zo 6. júna 2008, ktorým opätovne potvrdilo rozhodnutie prvostupňového orgánu
o nepriznaní príspevku na kúpu motorového vozidla sťažovateľke. Aj proti tomuto
rozhodnutiu podala sťažovateľka v rámci správneho súdnictva žalobu (25. júla 2008)
o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia, ktoré navrhla zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie.
Napadnutým rozsudkom krajského súdu bola žaloba sťažovateľky zamietnutá. Proti tomuto
rozsudku sa sťažovateľka odvolala, avšak najvyšší súd napadnutý rozsudok krajského súdu
ako vecne správny potvrdil.
Sťažovateľka následne podala sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorou sa
domáhala, aby ústavný súd „po zhodnotení listinných dôkazov, prípadne po vykonaní
ďalších dôkazov“ rozhodol, že rozhodnutiami ústredia sp. zn. AA/2006/08531-OPPK-dv
z 28. júna 2006 a sp. zn. AA/2008/07539-NSVOPPK/Mik zo 6. júna 2008 bolo porušené jej
základné právo podľa čl. 39 ods. 2 ústavy a napadnutým rozsudkom krajského súdu
v spojení napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu bolo porušené jej základné právo
na súdnu ochranu, t. j. základné právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
Sťažovateľka ďalej navrhla všetky označené rozhodnutia zrušiť a vrátiť vec na ďalšie
konanie.
Sťažovateľka sa napokon domáha priznania finančného zadosťučinenia v sume
33 200 € s odôvodnením, že „kompenzačné nároky konečným zamietajúcim rozhodnutím jej
sťažujú život a musí vynakladať finančné prostriedky na to, aby sa domohla svojich práv“.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
1. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 39 ods. 2 ústavy
rozhodnutiami ústredia sp. zn. AA/2006/08531-OPPK-dv z 28. júna 2006 a sp. zn.
AA/2008/07539-NSVOPPK/Mik zo 6. júna 2008 a základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy rozsudkom krajského súdu č. k. 11 S 36/2008-47 z 22. októbra 2008
Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi
všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,
ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným
právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy),
a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,
ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (IV. ÚS 23/05).
Judikatúra ústavného súdu stabilne pripomína, že ochrana ústavnosti nie je a ani
z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých
orgánov verejnej moci, a to predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje
v tejto súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania
všetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci (napr. I. ÚS 214/09).
Podľa princípu subsidiarity ústavného súdu vyplývajúceho z poslednej vety čl. 127 ods. 1
ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vtedy,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Vzhľadom na princíp subsidiarity ustanovený v čl. 127 ústavy je vylúčená právomoc
ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľkou uplatnených námietkach
porušenia jej práv napadnutými rozhodnutiami ústredia, ako aj napadnutým rozsudkom
krajského súdu. Ochrany svojich práv sa sťažovateľka mohla domáhať a aj sa domáhala
podaním žaloby proti uvedeným rozhodnutiam správneho orgánu v správnom súdnictve.
Rovnako sa sťažovateľka domáhala ochrany svojich práv podaním odvolania proti
napadnutému rozsudku krajského súdu.
Ústavný súd dodáva, že, ako vyplýva zo sťažnosti a z jej príloh, jedno z napadnutých
rozhodnutí ústredia, a to rozhodnutie sp. zn. AA/2006/08531-OPPK-dv z 28. júna 2006,
bolo na základe žaloby sťažovateľky v správnom súdnictve zrušené rozsudkom krajského
súdu sp. zn. 11 S 59/2006 v spojení s rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 7 Sžso 37/07
z 31. januára 2008. Zo sťažnosti nevyplýva dôvod, prečo sa sťažovateľka domáha zrušenia
už raz zrušeného rozhodnutia. V nadväznosti na to ústavný súd pripomína, že v rámci
konania o sťažnosti zásadne preskúmava len právoplatné rozhodnutia, a to v tom zmysle, že
musí ísť o rozhodnutia, ktorými sa konanie právoplatne skončilo (IV. ÚS 254/2011).
Sťažovateľka tak už dosiahla úspech v predchádzajúcom konaní a uvedené napadnuté
rozhodnutie ústredia nie je takým právoplatným rozhodnutím, ktorým by sa konanie
právoplatne skončilo.
Ústavný súd z týchto dôvodov sťažnosť v časti, ktorá smeruje proti napadnutým
rozhodnutiam ústredia a napadnutému rozsudku krajského súdu odmietol z dôvodu
nedostatku svojej právomoci podľa § 25 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde
(obdobne napr. IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, III. ÚS 290/06, III. ÚS 288/07).
2. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 4 Sžso 10/2009 z 26. januára 2010
Ústavnému súdu napokon ostáva preskúmať sťažnosť vo vzťahu k tej časti, ktorou
sťažovateľka namieta porušenie základného práva napadnutým rozsudkom najvyššieho
súdu. Pred samotným posúdením ústavný súd považuje za potrebné vymedziť obsah
základného práva, ktorého porušenie napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu
sťažovateľka namieta a možnosť porušenia ktorého má ústavný súd preskúmať v rámci
predbežného prerokovania sťažnosti.
Ústavný súd je podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom
na začatie konania (v tomto prípade sťažnosťou). Viazanosť ústavného súdu návrhom sa
vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľka domáha (petit
sťažnosti). Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľka domáha
v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich
práv. Text uvedený mimo petitu pokladá za súčasť odôvodnenia sťažnosti, ktorý nemôže
doplniť petit (I. ÚS 316/09, I. ÚS 98/2011, II. ÚS 103/08, II. ÚS 154/09, III. ÚS 235/05,
IV. ÚS 174/2011). Preto v danej veci ústavný súd preskúmal sťažnosť len v rozsahu
namietaného porušenia toho práva, ktorého vyslovenia porušenia sa sťažovateľka
v sťažnosti domáhala (čl. 46 ods. 1 ústavy), a v súvislosti s tým rozhodnutím, ktoré označila
v petite sťažnosti.
V odôvodnení sťažnosti sťažovateľka uviedla:
„Tým, že porušovateľ v 1. a 2. rade (prvostupňový a druhostupňový správny orgán,
pozn.) vydal rozhodnutie i posudok v rozpore so zdravotným stavom sťažovateľky, v rozpore
s jej skutočnou mierou funkčnej poruchy, bez komplexného hodnotenia prípadu
a nepostupoval v zmysle rozhodnutia porušovateľa v 4. rade (najvyšší súd, pozn.)
7 Sžso 37/2007 z 31. 01. 2008 malo za následok odňatie práva sťažovateľky v zmysle č. 39
ods. 2 Ústavy SR... Konaním a rozhodovaním porušovateľov v 1., 2., 3. a 4. rade
(prvostupňový a druhostupňový správny orgán, krajský súd a najvyšší súd, pozn.), došlo
k porušeniu práva sťažovateľky v zmysle čl. 39 ods. 2 Ústavy SR, ktoré spočíva v tom, že
každý, kto je v hmotnej núdzi, má právo na takú pomoc, ktorá je nevyhnutná
na zabezpečenie základných životných podmienok. Práve kompenzácie majú slúžiť osobám
s ťažkým zdravotným postihnutím kompenzovať toto postihnutie a pomáhať v núdzi,
do ktorej sa dostali.“
Ústavný súd skúmal, či napadnutým rozsudkom mohlo dôjsť k porušeniu základného
práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a či možno sťažnosť prijať na ďalšie konanie,
alebo prichádza do úvahy jej odmietnutie.
Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom
prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr.
rozhodnutia I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07,
Z už uvedeného ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov
a ústavného súdu v Slovenskej republike (princíp subsidiarity) vyplýva, že rozhodovanie
v správnom súdnictve patrí do právomoci všeobecných súdov. Ústavný súd nie je súdom
vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných
súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových a právnych
názorov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom
prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou
ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).
Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne s medzinárodnými
zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu
môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07). O zjavnú
neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia v súvislosti s právnym posúdením
ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany
súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody,
na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú
pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné
a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03,
Z týchto hľadísk posúdil ústavný súd sťažnosť sťažovateľky namietajúcej porušenie
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Základnému právu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy zodpovedá také rozhodnutie, ktoré nie
je zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a teda z ústavného hľadiska neakceptovateľné
a neudržateľné.
Podľa sťažovateľky „Pochybenie porušovateľa v 4. rade (najvyšší súd, pozn.)
spočíva i v tom, že odôvodnenie rozsudku je nejasné, neurčité a v priamom rozpore
s obdobným rozhodnutím, ktoré posudzovalo tú istú otázku, čím dochádza k narušeniu
právnej istoty a dôveryhodnosti v rozhodovaciu činnosť súdov... boli závažným spôsobom
porušený princíp právnej istoty ako aj predvídateľnosti súdnych rozhodnutí...“.
Z uvedeného tvrdenia sťažovateľky ústavný súd vyvodzuje, že odôvodnenie namietaného
zásahu do základného práva sťažovateľky sa koncentruje na dve základné námietky,
ktorými sú nedostatočné odôvodnenie rozsudku a rozpor napadnutého rozhodnutia
s obdobným rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn. 7 Sžso 38/2008 z 23. októbra 2008, ktoré
malo posudzovať tú istú otázku. Ako vyplynie z ďalšieho textu, v rámci nedostatočného
odôvodnenia rozsudku sťažovateľka namieta aj nesprávne závery najvyššieho súdu pri
posudzovaní otázky, či boli odstránené rozpory medzi posudkami o zdravotnom stave
sťažovateľky.
Nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku spočíva podľa sťažovateľky najmä
v tom, že „... porušovateľ v 4. rade (najvyšší súd, pozn.) v rozhodnutí sp. zn. 4
Sžso/10/2009 z 26. januára 2010 (sa) obmedzil na konštatovanie, že lekári pri posudzovaní
vychádzali z odborných lekárskych nálezov, ktoré aktuálne v danom čase objektívne
popisovali zdravotný stav sťažovateľky... ďalej konštatuje, že je zrejmé, že lekári 1. a 2.
stupňového správneho orgánu vychádzali z iných lekárskych nálezov ako posudkoví lekári
sociálnej poisťovne a to z nálezov, ktoré dokumentujú zlepšenie zdravotného stavu
sťažovateľky, pričom vôbec neuviedol z akých nálezov, ktorý posudkový lekár sa má na
mysli, aké obdobie sa má na mysli. Takéto odôvodnenie rozhodnutia porušovateľa v 4. rade
je nejednoznačné, nepreskúmateľné, vzbudzuje nielen nedôveru, ale je aj v rozpore so
skorším rozhodnutím porušovateľa v 4. rade, ktorý posudzoval tú istú otázku na základe
tých istých znaleckých posudkov a lekárskych správ a dospel úplne k protichodnému
rozhodnutiu.“.
Najvyšší súd svoje rozhodnutie odôvodnil takto:
„Podľa § 51 zák. č. 195/1998 Z. z. o sociálnej pomoci za občana s ťažkým
zdravotným postihnutím sa považuje občan, ktorého miera funkčnej poruchy je najmenej
50 %. Žalobkyňa nie je občanom s ťažkým zdravotným postihnutím pre účely
zák. č. 195/1998 Z. z., keďže podľa posudku ÚPSVaR z 3. júna 2008 č. AA/2008/07578-
NSOOPC miera funkčnej poruchy u navrhovateľky je 40 % podľa prílohy č. 4
(XII.B.B2.15.b.bb) k zák. č. 195/1998 Z. z. Uvedený posudkový záver nebol v konaní
spochybnený, pretože navrhovateľka iné v čase vydania druhostupňového správneho
rozhodnutia (6. júna 2008) odlišné dôkazy spochybňujúce skutkové a medicínske závery
posudku neprodukovala.
Je nepochybné, že podľa § 61 ods. 1 cit. zákona peňažný príspevok na kúpu
osobného motorového vozidla možno poskytnúť občanovi, ktorý je ťažko zdravotne
postihnutý a súčasne ktorý je podľa posudku vydaného podľa § 57 ods. 1 a 2 zákona
odkázaný na individuálnu prepravu osobným motorovým vozidlom. V danom prípade nie je
splnená základná zákonná podmienka, t. j. podmienka miery zdravotného postihnutia na
stupeň ťažkého zdravotného postihnutia, ktorú ako odbornú medicínsku otázku posúdil a
vyhodnotil posudkový lekár. Výhrady žalobkyne uvedené v odvolaní odvolací súd nemohol
považovať za také, ktoré by spochybnili formálnu a vecnú stránku posudku. Z týchto
dôvodov odvolací súd stotožniac sa aj s dôvodmi rozsudku krajského súdu podľa § 219
ods. 1 OSP prvostupňový rozsudok ako vecne správny potvrdil.“
Z napadnutého rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, že najvyšší súd sa stotožnil
s odôvodnením namietaného rozsudku krajský súdu, a ďalšie odôvodnenie uvedené
najvyšším súdom možno považovať za dôvody na zvýraznenie správnosti napadnutého
rozhodnutia v zmysle § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), podľa
ktorého ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého
rozhodnutia ďalšie dôvody.
Pri posudzovaní otázky, či mohlo byť napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu
porušené základné právo sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, teda otázky, či nie je
rozsudok zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, je preto potrebné zohľadniť nielen
odôvodnenie napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, ale aj napadnutý rozsudok krajského
súdu, s odôvodnením ktorého sa najvyšší súd v napadnutom rozsudku stotožnil, pričom
poukázal na ďalej citovanú časť jeho odôvodnenia, v ktorej sa uvádza:
„Pri vyhotovovaní posudku žalovaný vychádzal z lekárskych správ z roku 2005
a znaleckých posudkov MUDr. M. (14. december 2006) a MUDr. P. (15. január 2006)
a tvrdenia žalobkyne, že od roku 2006 ortopéda nenavštívila, išlo o podklady pred
a po podaní žiadosti o príspevok (žiadosť podaná 31. januára 2006)... lekári
prvostupňového a druhostupňového správneho orgánu vychádzali z iných lekárskych
nálezov ako posudkoví lekári sociálnej poisťovne, a to z nálezov, ktoré už dokumentujú
zlepšenie zdravotného stavu menovanej. Medzi priznaním invalidity s 80 % mierou poklesu
schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť a posudzovaním zdravotného stavu na účely
určenia miery funkčnej poruchy podľa citovaného zákona o sociálnej pomoci je časový
rozdiel 1 až 1,5 roka. Za také obdobie je predpoklad podstatnej zmeny zdravotného stavu,
najmä ak sa jedná o doliečenie úrazu u mladého človeka... Krajský súd sa stotožňuje
so záverom žalovaného, že posudzovanie invalidity, ktoré vychádza z poklesu schopnosti
vykonávať zárobkovú činnosť v zmysle zák. č. 461/03 Z. z. v znení neskorších predpisov
a posudzovanie nárokov podľa zákona o sociálnej pomoci, vychádza z miery funkčnej
poruchy, sú dve rozdielne konania na základe dvoch rozdielnych právnych predpisov, ktoré
stanovujú rozdielne kritériá. Vzhľadom na konanie o invalidite v roku 2005 a posudzovanie
nároku podľa zákona o sociálnej pomoci je časový rozdiel 1 až 1,5 roka a to je čas
doliečovania úrazu a nespornej zmeny v zdravotnom stave žalobkyne a preto nemožno
konštatovať, že rovnaké zdravotné ťažkosti boli posudkovými lekármi označené rozdielnymi
diagnózami.“
Ústavný súd nemôže v konaní o sťažnosti posudzovať, či skutočne došlo k takému
zlepšeniu zdravotného stavu sťažovateľky, ako ustálil správny orgán. Podľa ústavného súdu
dáva odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu, rekapitulované v odôvodnení
napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, ktorý sa s týmto odôvodnením stotožňuje, jasnú
odpoveď na otázku o rozdieloch v posudzovaní zdravotného stavu, ktoré mohli nastať počas
dlhšej doby. Rovnako dáva ústavne akceptovateľnú odpoveď na otázku, o aké znalecké
posudky v rámci prvostupňového a druhostupňového konania pred správnymi orgánmi
oprel správny orgán svoje rozhodnutie, a to spôsobom, ktorý umožňuje tak účastníkom
konania, ako aj tretím osobám ich dostatočnú identifikáciu. Sťažovateľkou namietaná
okolnosť, že odôvodnenie rozhodnutia neobsahuje všetky údaje o pôvodcovi určitého
dokumentu, nie je takým nedostatkom, ktorý by indikoval zjavnú neodôvodnenosť
rozhodnutia. S názorom sťažovateľky, že najvyšší súd v napadnutom rozsudku „vôbec
neuviedol z akých nálezov, ktorý posudkový lekár sa má na mysli, aké obdobie sa má na
mysli“, sa ústavný súd nestotožňuje.
Podľa ústavného súdu nemožno považovať napadnutý rozsudok najvyššieho súdu
z tohto namietaného dôvodu za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Odôvodnenie
napadnutého rozsudku krajského súdu, s ktorým sa najvyšší súd, ako už bolo uvedené,
stotožnil a ktoré aj rekapituloval v odôvodnení svojho rozsudku, nevykazuje v namietanej
časti také nedostatky, ktoré by indikovali porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1
Sťažovateľka ďalej namietala nedostatočne objasnený skutkový stav, resp. nesprávne
vyhodnotenie dôkazov. Podľa sťažovateľky „Pokiaľ z existujúcej zdravotnej dokumentácie
a po vyšetrení sťažovateľky štyria znalci nezávisle dospeli k tým istým záverom, že sa jedná
o ťažké obmedzenie hybnosti oboch bedrových kĺbov, ako aj o vážne mozgové a duševné
poruchy po ťažkom poranení hlavy a pri tomto hodnotení znalci použili najvyššie možné
hodnotenie, je prinajmenšom zarážajúce, že Odbor posudkových činností porušovateľa
v 2. rade, ktorý v tomto prípade je odborom samotného porušovateľa v 2. rade, dospel
k úplne inému záveru.“.
Ústavný súd opätovne zdôrazňuje, že mu zásadne neprislúcha hodnotiť vykonané
dôkazy (výsluch svedkov, znalecké dokazovanie a iné). Ústavný súd v zásade nie je ani
oprávnený preskúmavať vecnú správnosť uvedeného znaleckého posudku (m. m.
IV. ÚS 241/2010). Pri posudzovaní napadnutého rozsudku zohľadňuje ústavný súd osobitne
tú okolnosť, že napadnutý rozsudok bol vydaný v rámci správneho súdnictva. Správny súd
(súd rozhodujúci v správnom súdnictve napríklad o žalobách proti rozhodnutiam správnych
orgánov; v tomto prípade tak krajský súd, ako aj najvyšší súd) nie je tzv. „skutkovým
súdom“, teda súdom, ktorý by vykonával dokazovanie na zistenie skutkového stavu, a jeho
úlohou nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov pri zisťovaní skutkového stavu, ale
len preskúmať zákonnosť ich rozhodnutí, teda posúdiť to, či kompetentné orgány pri riešení
konkrétnych otázok vymedzených žalobou rešpektovali príslušné hmotno-právne
a procesno-právne predpisy (II. ÚS 21/09, II. ÚS 391/2010). Ani ústavný súd v konaní
o sťažnosti v zásade nie je skutkovým súdom, ktorý by vykonával dokazovanie na zistenie
skutkového stavu, ak by malo ísť o dokazovanie, ktoré by malo nahradiť dokazovanie
nevykonané všeobecnými súdmi a ich vyhodnotenie. Ústavný súd skúma napadnutý
rozsudok iba z hľadiska už spomenutých kritérií zjavnej neodôvodnenosti a arbitrárnosti.
Najvyšší súd sa podľa názoru ústavného súdu dostatočne vysporiadal s otázkou
vykonaného dokazovania v správnom konaní. Aj z citovanej časti odôvodnenia
napadnutého rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, ktoré podklady považovali správne
orgány, ako aj súdy za relevantné na rozhodnutie a prečo. Ani táto námietka sťažovateľky
preto nevyvoláva zásadné ústavnoprávne otázniky.
Ďalším ťažiskovým odôvodnením sťažnosti je argumentácia o tvrdenej rozpornosti
rozhodovacej činnosti súdov. Podľa sťažovateľky „súdy pri vyššie citovaných
rozhodnutiach, pričom na základe tých istých podkladov dospeli k absolútne odlišným
právnym záverom ako súdy, ktoré rozhodovali v obdobných veciach tej istej sťažovateľky,
a ktoré posudzovali rovnaký postup tých istých žalovaných t.j. porušovateľa v 1. a 2. rade
(prvostupňový a druhostupňový správny orgán, pozn.), pričom dokonca išlo o ten istý senát
porušovateľa v 3. rade (krajský súd, pozn.), ktorý posúdil tú istú otázku úplne odlišne, čím
porušil závažným spôsobom princíp právnej istoty a predvídateľnosti súdnych rozhodnutí,
čím narušil i dôveru sťažovateľky v rozhodovaciu činnosť, čím zasiahol do práva
sťažovateľky na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR... T. j. v tom istom prípade,
keď na priznanie všetkých peňažných príspevkov (či už príspevok na kúpu motorového
vozidla, na prevádzku motorového vozidla, na zvýšené výdavky súvisiacich s hygienou
a pod.) je podmienené tým, že žiadateľ – sťažovateľka je považovaná za občana s ťažkým
zdravotným postihnutím, ktorého miera funkčnej poruchy je najmenej 50 % boli príspevky
zamietnuté a napadnuté žalobou na preskúmanie rozhodnutia, pričom v jednom prípade ten
istý porušovateľ v 3. rade (krajský súd, pozn.) rozhodnutie porušovateľa v 2. rade
(druhostupňový správny orgán, pozn.) zrušil a v druhom prípade žalobu zamietol, pričom
v obidvoch prípadoch bola rozporuplná práve miera funkčnej poruchy, ktorá bola
stanovená na 40 % a ktorú považovala sťažovateľka za nesprávnu...“.
V tejto súvislosti ústavný súd uvádza, že súčasťou jeho doterajšej rozhodovacej
činnosti je aj právny názor, že právne závery všeobecných súdov obsiahnuté
v rozhodnutiach vo veci samej zásadne nemajú charakter precedensu, ktorý by ostatných
sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu
protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu
hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne
napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06). Ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti už tiež
vyslovil, že za diskriminačný možno považovať postup, ktorý rovnaké alebo analogické
situácie rieši odchylným spôsobom, pričom ho nemožno objektívne a rozumne odôvodniť
(m. m. PL. ÚS 21/00 a PL. ÚS 6/04). K porušeniu princípu právnej istoty (PL. ÚS 36/95)
môže dôjsť aj nerešpektovaním požiadavky predvídateľnosti súdneho rozhodnutia
Ústavný súd vo vzťahu k okolnostiam tohto prípadu uvádza, že dôveru v určitú
rozhodovaciu prax v skutkovo i právne porovnateľných veciach vyvoláva až prezentovaná
rozhodovacia prax súdu najvyššej inštancie, ktorá sa ustálila po určitú dobu, a nie ojedinelé
rozhodnutie súdu nižšej inštancie. Taktiež vzhľadom na funkčné vzťahy medzi krajským
súdom, rozhodujúcim v tomto prípade v prvom stupni, a najvyšším súdom, rozhodujúcim
ako odvolací orgán, nemôže rozhodnutie súdu nižšej inštancie (krajského súdu) obmedziť
rozhodovaciu činnosť vyšších inštancií (najvyššieho súdu).
Okrem uvedeného ústavný súd poukazuje na to, že sťažovateľka namietala
rozdiel v judikatúre nielen v skutkovo a právne porovnateľných, ale priamo v rovnakých
veciach. Podľa sťažovateľky súdy „na základe tých istých podkladov dospeli
k absolútne odlišným právnym záverom“, teda k rozdielnemu hodnoteniu jej zdravotného
stavu v rôznych konaniach, resp. v rôznych konaniach o rôznych nárokoch.
Zo sťažnosti a z príloh vyplýva, že pri preskúmavaní iného kompenzačného nároku
sťažovateľky krajský súd rozsudkom č. k. 13 S 34/2006-27 z 30. októbra 2006 zrušil
rozhodnutie ústredia č. AA/2006/01779-OPPK-dv z 2. februára 2006, ako aj rozhodnutie
č. 07228/B2005-PPK/BRE-018103 z 21. novembra 2005 z dôvodu neodstránenia rozporov
vyplývajúcich z jednotlivých posudkov o zdravotnom stave sťažovateľky. Uvedené
rozhodnutie krajského súdu potvrdil najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 25 SžoKS/162/2006
z 15. júna 2007. Obdobne rozhodol krajský súd aj rozsudkom č. k. 13 S 51/2008-43
z 25. novembra 2008, keď zrušil rozhodnutie ústredia č. AA/2008/07540-NSVOPPK/Mik
zo 6. júna 2008 o zamietnutí ďalšieho kompenzačného nároku (na kompenzáciu zvýšených
výdavkov súvisiacich s hygienou alebo opotrebovaním šatstva, bielizne, obuvi a bytového
zariadenia). Iné zamietavé rozhodnutie ústredia o kompenzačnom nároku sťažovateľky
(príspevok na kompenzáciu zvýšených výdavkov súvisiacich so zabezpečením prevádzky
osobného motorového vozidla) bolo rozsudkom krajského súdu č. k. 11 S 66/2007-67
z 23. januára 2008 potvrdené. Následne však najvyšší súd uvedené rozhodnutie krajského
súdu rozsudkom sp. zn. 7 Sžso 38/2008 z 23. októbra 2008 zmenil tak, že napadnuté
správne rozhodnutie zrušil. Podľa sťažovateľky dospel najvyšší súd v napadnutom rozsudku
k opačnému záveru ako v posledne uvedenom prípade (sp. zn. 7 Sžso 38/2008), čím malo
dôjsť k porušeniu jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
Sťažovateľka je toho názoru, že „... (najvyšší súd, pozn.) rozsudok... (krajského súdu,
pozn.) sp. zn. 11 S 66/2007-67 z 23. 01. 2008 rozsudkom sp. zn. 7 Sžso 38/2008
z 23. 10. 2008 zrušil (najvyšší súd v uvedenom rozsudku rozsudok napadnutý odvolaním
zmenil tak, že napadnuté rozhodnutie správneho orgánu zrušil, pozn.) a rozsudok toho
istého senátu... (krajského súdu, pozn.) sp. zn. 11 S 36/2008-47 z 22. októbra 2008
(napadnutý rozsudok krajského súdu, pozn.), ktoré spočíva v rovnakom odôvodnení
a rovnakých skutkových okolnostiach rozsudkom sp. zn. 4 Sžso 10/2009 z 26. januára 2010
(napadnutý rozsudok najvyššieho súdu, pozn.) potvrdil... (najvyšší súd, pozn.) napriek
námietkam sťažovateľky, že v obdobnej veci, v ktorej bola sporná rovnaká otázka, t. j.
posudzovanie jej zdravotného stavu, ktorý má podstatný vplyv na to, či jej bude
kompenzačný príspevok priznaný alebo nie, rozsudok... (krajského súdu, pozn.) sp. zn.
11 S 36/2008-47 z 22. októbra 2008 (napadnutý rozsudok krajského súdu, pozn.) potvrdil,
aj keď už mal k dispozícii takmer 1,5 roka rozhodnutie iného senátu... (najvyššieho súdu,
pozn.), ktorý obdobné rozhodnutie založené na tých istých skutkových okolnostiach zrušil.“.
Ústavný súd opätovne poukazuje na už uvedenú premisu, že správny súd nie je
skutkovým súdom. Najvyšší súd sa v rozhodnutí sp. zn. 7 Sžso 38/2008 z 23. októbra 2008,
na ktoré sa sťažovateľka odvoláva, nevyjadril k jej zdravotnému stavu, ale k presvedčivosti
odôvodnenia odvolaním napadnutého rozhodnutia, resp. rozhodnutia správneho orgánu.
Správny súd totiž posudzuje iba zákonnosť postupu a rozhodovania správneho orgánu,
nenahrádza pritom činnosť správneho orgánu. Podľa najvyššieho súdu v tejto veci „Pokiaľ
sú teda v konaní pred správnym orgánom predložené dôkazy, svedčiace o rozdielnom
posúdení zdravotného stavu posudzovanej osoby, než tie, ktorými sa zaoberal vo svojom
posudku posudkový lekár, je povinnosťou správneho orgánu sa s touto skutočnosťou
vysporiadať a prípadné nejasnosti a rozpory odstrániť.“. Keďže sa tak podľa najvyššieho
súdu nestalo, prvostupňový rozsudok krajského súdu bol zmenený v tom zmysle, že
správnou žalobou napadnuté správne rozhodnutie bolo zrušené. Z uvedeného rozhodnutia
sťažovateľka nemohla nadobudnúť právnu istotu (ochrany hodnú dôveru) v to, aká miera
funkčnej poruchy jej má byť uznaná, resp. to, či má nárok na kompenzačnú dávku.
Nad rámec uvedeného je potrebné uviesť, že, ako uvádza aj sťažovateľka, medzi
napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn.
7 Sžso 38/2008 z 23. októbra 2008, na ktoré sa sťažovateľka odvoláva, uplynul podstatnejší
časový úsek. Časový odstup pritom zohrával úlohu aj pri vyhotovovaní posudkov týkajúcich
sa miery funkčnej poruchy zohľadňujúcich zlepšenie zdravotného stavu, resp. prognózu
zlepšenia zdravotného stavu, ktoré slúžili ako podklad pri rozhodovaní správnych orgánov
o rozdielnych nárokoch sťažovateľky na rôzne kompenzačné dávky.
Sťažovateľkou uvedené rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 7 Sžso 38/2008
z 23. októbra 2008 ani závery z neho plynúce neodôvodňujú záver o tom, že sťažnosťou
napadnutý rozsudok najvyššieho súdu by bol zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny.
Napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu v tejto súvislosti nemohlo podľa názoru
ústavného súdu dôjsť k porušeniu žiadneho z princípov právneho štátu.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že medzi namietaným
rozsudkom najvyššieho súdu a obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by naznačovala reálnu možnosť vysloviť ich
porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Skutočnosť, že sťažovateľka sa
s právnymi názormi najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru
o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto názorov a nezakladá ani právomoc
ústavného súdu nahradiť právne názory najvyššieho súdu svojimi vlastnými. Nie je úlohou
ústavného súdu do detailov preskúmať prípad z pozície v okolnostiach prípadu
aplikovaných právnych noriem ani opätovne podrobiť revízii napadnutý rozsudok
so zámerom „vylepšiť“ jeho odôvodnenie, prípadne zostaviť zoznam možných pochybení
najvyššieho súdu, ak tieto nemajú takú relevanciu, ktorá by mohla spochybniť konformitu
záverov napadnutého rozsudku s ústavou (IV. ÚS 270/09, IV. ÚS 27/2010). Podľa názoru
ústavného súdu najvyšší súd (v spojení s krajským súdom) ústavne udržateľným spôsobom
vec posúdil a odôvodnil.
S odvolaním sa na tieto skutočnosti a závery ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľky v časti týkajúcej sa napadnutého rozsudku
najvyššieho súdu z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej
časti tohto rozhodnutia.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa
aj ďalšími návrhmi sťažovateľky uplatnenými v petite jej sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 29. septembra 2011