Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 411/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. septembra

2011 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. M. D., N., zastúpenej advokátkou JUDr. E. B.,

B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa

Slovenskej republiky rozhodnutiami Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny sp. zn.

AA/2006/08531-OPPK-dv z 28. júna 2006 a sp. zn. AA/2008/07539-NSVOPPK/Mik

zo 6. júna 2008 a základného práva podľa

rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č. k. -47 z 22. októbra 2008, ako

aj rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 26. januára

2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Mgr. M. D. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. júna 2010

faxom a 14. júna 2010 poštou doručená sťažnosť Mgr. M. D. (ďalej len „sťažovateľka“),

ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) rozhodnutiami Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny

(ďalej len „ústredie“) sp. zn. AA/2006/08531-OPPK-dv z 28. júna 2006 a sp. zn.

AA/2008/07539-NSVOPPK/Mik zo 6. júna 2008 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutia

ústredia“) a základného práva podľa rozsudkom Krajského súdu

v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. -47 z 22. októbra 2008 (ďalej

aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“), ako aj rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 26. januára 2010 (ďalej

aj „napadnutý rozsudok najvyššieho súdu“).

Sťažovateľka uviedla, že požiadala o priznanie rôznych peňažných príspevkov

v zmysle o sociálnej pomoci v znení neskorších predpisov (ďalej

len „zákon o sociálnej pomoci“), ktoré mali kompenzovať následky utrpeného úrazu.

Priznanie nároku na sťažovateľkou uplatnené príspevky závisí od určenia miery funkčnej

poruchy.

Podstatou sťažnosti je nesúhlas sťažovateľky s postupom a rozhodnutiami

prvostupňového, ako aj druhostupňového správneho orgánu pri posudzovaní jej žiadosti

o poskytnutie príspevku na kúpu motorového vozidla, najmä miery jej funkčnej poruchy,

a tiež s rozhodnutiami všeobecných súdov rozhodujúcich o jej žalobe proti napadnutým

rozhodnutiam správnych orgánov.

Sťažovateľka požiadala 31. januára 2006 Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny

Trenčín, úsek sociálnych vecí a rodiny, detašované pracovisko D. (ďalej len „Úrad práce

Trenčín“), o poskytnutie peňažných príspevkov v zmysle zákona o sociálnej pomoci, okrem

iného aj o príspevok na kúpu motorového vozidla.

Na základe posudku z 26. januára 2006 bola stanovená miera funkčnej poruchy

sťažovateľky v rozsahu 40 % a súčasne bolo konštatované, že sťažovateľka sa podľa § 51

zákona o sociálnej pomoci nepovažuje za občana s ťažkým zdravotným postihnutím.

V nadväznosti na tento posudok Úrad práce Trenčín vydal 28. apríla 2006 rozhodnutie

č. 025003/B2006-PPK/BRE-07592, ktorým nevyhovel žiadosti sťažovateľky a peňažný

príspevok na kúpu motorového vozidla jej nepriznal. Proti tomuto rozhodnutiu sa

sťažovateľka odvolala 22. mája 2006, v nadväznosti na čo ústredie vydalo 21. júna 2006

nový posudok, na základe ktorého vydal žalovaný (druhostupňový správny orgán) 28. júna

2006 rozhodnutie č. AA/2006/08531-OPPK-dv, ktorým rozhodnutie prvostupňového

správneho orgánu potvrdil. Proti tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka žalobu o jeho

preskúmanie. Krajský súd jej žalobe vyhovel a 25. apríla 2007 vydal rozsudok

č. k. -26, ktorým rozhodnutie druhostupňového správneho orgánu zrušil a vec

mu vrátil na ďalšie konanie. Po podaní odvolania ústredím bol napadnutý rozsudok

krajského súdu z 25. apríla 2007 rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.

z 31. januára 2008 potvrdený.

Po vrátení veci na ďalšie konanie vydalo ústredie ako druhostupňový správny orgán

na základe nového posudku z 3. júna 2008, ktorým bola znovu stanovená miera funkčnej

poruchy sťažovateľky 40 %, nové rozhodnutie č. AA/2008/07539-NSVOPPK/Mik

zo 6. júna 2008, ktorým opätovne potvrdilo rozhodnutie prvostupňového orgánu

o nepriznaní príspevku na kúpu motorového vozidla sťažovateľke. Aj proti tomuto

rozhodnutiu podala sťažovateľka v rámci správneho súdnictva žalobu (25. júla 2008)

o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia, ktoré navrhla zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie.

Napadnutým rozsudkom krajského súdu bola žaloba sťažovateľky zamietnutá. Proti tomuto

rozsudku sa sťažovateľka odvolala, avšak najvyšší súd napadnutý rozsudok krajského súdu

ako vecne správny potvrdil.

Sťažovateľka následne podala sťažnosť podľa , ktorou sa

domáhala, aby ústavný súd „po zhodnotení listinných dôkazov, prípadne po vykonaní

ďalších dôkazov“ rozhodol, že rozhodnutiami ústredia sp. zn. AA/2006/08531-OPPK-dv

z 28. júna 2006 a sp. zn. AA/2008/07539-NSVOPPK/Mik zo 6. júna 2008 bolo porušené jej

základné právo podľa a napadnutým rozsudkom krajského súdu

v spojení napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu bolo porušené jej základné právo

na súdnu ochranu, t. j. základné právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde podľa .

Sťažovateľka ďalej navrhla všetky označené rozhodnutia zrušiť a vrátiť vec na ďalšie

konanie.

Sťažovateľka sa napokon domáha priznania finančného zadosťučinenia v sume

33 200 € s odôvodnením, že „kompenzačné nároky konečným zamietajúcim rozhodnutím jej

sťažujú život a musí vynakladať finančné prostriedky na to, aby sa domohla svojich práv“.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“).

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K namietanému porušeniu základného práva podľa

rozhodnutiami ústredia sp. zn. AA/2006/08531-OPPK-dv z 28. júna 2006 a sp. zn.

AA/2008/07539-NSVOPPK/Mik zo 6. júna 2008 a základného práva podľa čl. 46 ods. 1

rozsudkom krajského súdu č. k. -47 z 22. októbra 2008

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi

všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,

ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným

právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov ( ),

a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,

ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd ().

Judikatúra ústavného súdu stabilne pripomína, že ochrana ústavnosti nie je a ani

z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých

orgánov verejnej moci, a to predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje

v tejto súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania

všetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci (napr. ).

Podľa princípu subsidiarity ústavného súdu vyplývajúceho z poslednej vety čl. 127 ods. 1

rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vtedy,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Vzhľadom na princíp subsidiarity ustanovený v je vylúčená právomoc

ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľkou uplatnených námietkach

porušenia jej práv napadnutými rozhodnutiami ústredia, ako aj napadnutým rozsudkom

krajského súdu. Ochrany svojich práv sa sťažovateľka mohla domáhať a aj sa domáhala

podaním žaloby proti uvedeným rozhodnutiam správneho orgánu v správnom súdnictve.

Rovnako sa sťažovateľka domáhala ochrany svojich práv podaním odvolania proti

napadnutému rozsudku krajského súdu.

Ústavný súd dodáva, že, ako vyplýva zo sťažnosti a z jej príloh, jedno z napadnutých

rozhodnutí ústredia, a to rozhodnutie sp. zn. AA/2006/08531-OPPK-dv z 28. júna 2006,

bolo na základe žaloby sťažovateľky v správnom súdnictve zrušené rozsudkom krajského

súdu sp. zn. v spojení s rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.

z 31. januára 2008. Zo sťažnosti nevyplýva dôvod, prečo sa sťažovateľka domáha zrušenia

už raz zrušeného rozhodnutia. V nadväznosti na to ústavný súd pripomína, že v rámci

konania o sťažnosti zásadne preskúmava len právoplatné rozhodnutia, a to v tom zmysle, že

musí ísť o rozhodnutia, ktorými sa konanie právoplatne skončilo ().

Sťažovateľka tak už dosiahla úspech v predchádzajúcom konaní a uvedené napadnuté

rozhodnutie ústredia nie je takým právoplatným rozhodnutím, ktorým by sa konanie

právoplatne skončilo.

Ústavný súd z týchto dôvodov sťažnosť v časti, ktorá smeruje proti napadnutým

rozhodnutiam ústredia a napadnutému rozsudku krajského súdu odmietol z dôvodu

nedostatku svojej právomoci podľa prvej vety

(obdobne napr. , , , ).

2. K namietanému porušeniu základného práva podľa

rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 26. januára 2010

Ústavnému súdu napokon ostáva preskúmať sťažnosť vo vzťahu k tej časti, ktorou

sťažovateľka namieta porušenie základného práva napadnutým rozsudkom najvyššieho

súdu. Pred samotným posúdením ústavný súd považuje za potrebné vymedziť obsah

základného práva, ktorého porušenie napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu

sťažovateľka namieta a možnosť porušenia ktorého má ústavný súd preskúmať v rámci

predbežného prerokovania sťažnosti.

Ústavný súd je podľa viazaný návrhom

na začatie konania (v tomto prípade sťažnosťou). Viazanosť ústavného súdu návrhom sa

vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľka domáha (petit

sťažnosti). Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľka domáha

v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich

práv. Text uvedený mimo petitu pokladá za súčasť odôvodnenia sťažnosti, ktorý nemôže

doplniť petit (, , , , ,

). Preto v danej veci ústavný súd preskúmal sťažnosť len v rozsahu

namietaného porušenia toho práva, ktorého vyslovenia porušenia sa sťažovateľka

v sťažnosti domáhala ( ), a v súvislosti s tým rozhodnutím, ktoré označila

v petite sťažnosti.

V odôvodnení sťažnosti sťažovateľka uviedla:

„Tým, že porušovateľ v 1. a 2. rade (prvostupňový a druhostupňový správny orgán,

pozn.) vydal rozhodnutie i posudok v rozpore so zdravotným stavom sťažovateľky, v rozpore

s jej skutočnou mierou funkčnej poruchy, bez komplexného hodnotenia prípadu

a nepostupoval v zmysle rozhodnutia porušovateľa v 4. rade (najvyšší súd, pozn.)

z 31. 01. 2008 malo za následok odňatie práva sťažovateľky v zmysle č. 39

ods. 2 SR... Konaním a rozhodovaním porušovateľov v 1., 2., 3. a 4. rade

(prvostupňový a druhostupňový správny orgán, krajský súd a najvyšší súd, pozn.), došlo

k porušeniu práva sťažovateľky v zmysle SR, ktoré spočíva v tom, že

každý, kto je v hmotnej núdzi, má právo na takú pomoc, ktorá je nevyhnutná

na zabezpečenie základných životných podmienok. Práve kompenzácie majú slúžiť osobám

s ťažkým zdravotným postihnutím kompenzovať toto postihnutie a pomáhať v núdzi,

do ktorej sa dostali.“

Ústavný súd skúmal, či napadnutým rozsudkom mohlo dôjsť k porušeniu základného

práva sťažovateľky podľa a či možno sťažnosť prijať na ďalšie konanie,

alebo prichádza do úvahy jej odmietnutie.

Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom

prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr.

rozhodnutia , , , , ,

).

Z už uvedeného ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov

a ústavného súdu v Slovenskej republike (princíp subsidiarity) vyplýva, že rozhodovanie

v správnom súdnictve patrí do právomoci všeobecných súdov. Ústavný súd nie je súdom

vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných

súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových a právnych

názorov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom

prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. , ). Úlohou

ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov ().

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa však patrí kontrola

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne s medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , , , ). O zjavnú

neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia v súvislosti s právnym posúdením

ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany

súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody,

na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú

pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné

a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (, ,

).

Z týchto hľadísk posúdil ústavný súd sťažnosť sťažovateľky namietajúcej porušenie

.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Základnému právu podľa zodpovedá také rozhodnutie, ktoré nie

je zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a teda z ústavného hľadiska neakceptovateľné

a neudržateľné.

Podľa sťažovateľky „Pochybenie porušovateľa v 4. rade (najvyšší súd, pozn.)

spočíva i v tom, že odôvodnenie rozsudku je nejasné, neurčité a v priamom rozpore

s obdobným rozhodnutím, ktoré posudzovalo tú istú otázku, čím dochádza k narušeniu

právnej istoty a dôveryhodnosti v rozhodovaciu činnosť súdov... boli závažným spôsobom

porušený princíp právnej istoty ako aj predvídateľnosti súdnych rozhodnutí...“.

Z uvedeného tvrdenia sťažovateľky ústavný súd vyvodzuje, že odôvodnenie namietaného

zásahu do základného práva sťažovateľky sa koncentruje na dve základné námietky,

ktorými sú nedostatočné odôvodnenie rozsudku a rozpor napadnutého rozhodnutia

s obdobným rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn. z 23. októbra 2008, ktoré

malo posudzovať tú istú otázku. Ako vyplynie z ďalšieho textu, v rámci nedostatočného

odôvodnenia rozsudku sťažovateľka namieta aj nesprávne závery najvyššieho súdu pri

posudzovaní otázky, či boli odstránené rozpory medzi posudkami o zdravotnom stave

sťažovateľky.

Nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku spočíva podľa sťažovateľky najmä

v tom, že „... porušovateľ v 4. rade (najvyšší súd, pozn.) v rozhodnutí sp. zn. 4

z 26. januára 2010 (sa) obmedzil na konštatovanie, že lekári pri posudzovaní

vychádzali z odborných lekárskych nálezov, ktoré aktuálne v danom čase objektívne

popisovali zdravotný stav sťažovateľky... ďalej konštatuje, že je zrejmé, že lekári 1. a 2.

stupňového správneho orgánu vychádzali z iných lekárskych nálezov ako posudkoví lekári

sociálnej poisťovne a to z nálezov, ktoré dokumentujú zlepšenie zdravotného stavu

sťažovateľky, pričom vôbec neuviedol z akých nálezov, ktorý posudkový lekár sa má na

mysli, aké obdobie sa má na mysli. Takéto odôvodnenie rozhodnutia porušovateľa v 4. rade

je nejednoznačné, nepreskúmateľné, vzbudzuje nielen nedôveru, ale je aj v rozpore so

skorším rozhodnutím porušovateľa v 4. rade, ktorý posudzoval tú istú otázku na základe

tých istých znaleckých posudkov a lekárskych správ a dospel úplne k protichodnému

rozhodnutiu.“.

Najvyšší súd svoje rozhodnutie odôvodnil takto:

„Podľa o sociálnej pomoci za občana s ťažkým

zdravotným postihnutím sa považuje občan, ktorého miera funkčnej poruchy je najmenej

50 %. Žalobkyňa nie je občanom s ťažkým zdravotným postihnutím pre účely

, keďže podľa posudku ÚPSVaR z 3. júna 2008 č. AA/2008/07578-

NSOOPC miera funkčnej poruchy u navrhovateľky je 40 % podľa prílohy č. 4

(XII.B.B2.15.b.bb) k Uvedený posudkový záver nebol v konaní

spochybnený, pretože navrhovateľka iné v čase vydania druhostupňového správneho

rozhodnutia (6. júna 2008) odlišné dôkazy spochybňujúce skutkové a medicínske závery

posudku neprodukovala.

Je nepochybné, že podľa § 61 ods. 1 cit. zákona peňažný príspevok na kúpu

osobného motorového vozidla možno poskytnúť občanovi, ktorý je ťažko zdravotne

postihnutý a súčasne ktorý je podľa posudku vydaného podľa § 57 ods. 1 a 2 zákona

odkázaný na individuálnu prepravu osobným motorovým vozidlom. V danom prípade nie je

splnená základná zákonná podmienka, t. j. podmienka miery zdravotného postihnutia na

stupeň ťažkého zdravotného postihnutia, ktorú ako odbornú medicínsku otázku posúdil a

vyhodnotil posudkový lekár. Výhrady žalobkyne uvedené v odvolaní odvolací súd nemohol

považovať za také, ktoré by spochybnili formálnu a vecnú stránku posudku. Z týchto

dôvodov odvolací súd stotožniac sa aj s dôvodmi rozsudku krajského súdu podľa § 219

ods. 1 prvostupňový rozsudok ako vecne správny potvrdil.“

Z napadnutého rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, že najvyšší súd sa stotožnil

s odôvodnením namietaného rozsudku krajský súdu, a ďalšie odôvodnenie uvedené

najvyšším súdom možno považovať za dôvody na zvýraznenie správnosti napadnutého

rozhodnutia v zmysle (ďalej len „OSP“), podľa

ktorého ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov

napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého

rozhodnutia ďalšie dôvody.

Pri posudzovaní otázky, či mohlo byť napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu

porušené základné právo sťažovateľky podľa , teda otázky, či nie je

rozsudok zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, je preto potrebné zohľadniť nielen

odôvodnenie napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, ale aj napadnutý rozsudok krajského

súdu, s odôvodnením ktorého sa najvyšší súd v napadnutom rozsudku stotožnil, pričom

poukázal na ďalej citovanú časť jeho odôvodnenia, v ktorej sa uvádza:

„Pri vyhotovovaní posudku žalovaný vychádzal z lekárskych správ z roku 2005

a znaleckých posudkov MUDr. M. (14. december 2006) a MUDr. P. (15. január 2006)

a tvrdenia žalobkyne, že od roku 2006 ortopéda nenavštívila, išlo o podklady pred

a po podaní žiadosti o príspevok (žiadosť podaná 31. januára 2006)... lekári

prvostupňového a druhostupňového správneho orgánu vychádzali z iných lekárskych

nálezov ako posudkoví lekári sociálnej poisťovne, a to z nálezov, ktoré už dokumentujú

zlepšenie zdravotného stavu menovanej. Medzi priznaním invalidity s 80 % mierou poklesu

schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť a posudzovaním zdravotného stavu na účely

určenia miery funkčnej poruchy podľa citovaného zákona o sociálnej pomoci je časový

rozdiel 1 až 1,5 roka. Za také obdobie je predpoklad podstatnej zmeny zdravotného stavu,

najmä ak sa jedná o doliečenie úrazu u mladého človeka... Krajský súd sa stotožňuje

so záverom žalovaného, že posudzovanie invalidity, ktoré vychádza z poklesu schopnosti

vykonávať zárobkovú činnosť v zmysle zák. č. 461/03 Z. z. v znení neskorších predpisov

a posudzovanie nárokov podľa zákona o sociálnej pomoci, vychádza z miery funkčnej

poruchy, sú dve rozdielne konania na základe dvoch rozdielnych právnych predpisov, ktoré

stanovujú rozdielne kritériá. Vzhľadom na konanie o invalidite v roku 2005 a posudzovanie

nároku podľa zákona o sociálnej pomoci je časový rozdiel 1 až 1,5 roka a to je čas

doliečovania úrazu a nespornej zmeny v zdravotnom stave žalobkyne a preto nemožno

konštatovať, že rovnaké zdravotné ťažkosti boli posudkovými lekármi označené rozdielnymi

diagnózami.“

Ústavný súd nemôže v konaní o sťažnosti posudzovať, či skutočne došlo k takému

zlepšeniu zdravotného stavu sťažovateľky, ako ustálil správny orgán. Podľa ústavného súdu

dáva odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu, rekapitulované v odôvodnení

napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, ktorý sa s týmto odôvodnením stotožňuje, jasnú

odpoveď na otázku o rozdieloch v posudzovaní zdravotného stavu, ktoré mohli nastať počas

dlhšej doby. Rovnako dáva ústavne akceptovateľnú odpoveď na otázku, o aké znalecké

posudky v rámci prvostupňového a druhostupňového konania pred správnymi orgánmi

oprel správny orgán svoje rozhodnutie, a to spôsobom, ktorý umožňuje tak účastníkom

konania, ako aj tretím osobám ich dostatočnú identifikáciu. Sťažovateľkou namietaná

okolnosť, že odôvodnenie rozhodnutia neobsahuje všetky údaje o pôvodcovi určitého

dokumentu, nie je takým nedostatkom, ktorý by indikoval zjavnú neodôvodnenosť

rozhodnutia. S názorom sťažovateľky, že najvyšší súd v napadnutom rozsudku „vôbec

neuviedol z akých nálezov, ktorý posudkový lekár sa má na mysli, aké obdobie sa má na

mysli“, sa ústavný súd nestotožňuje.

Podľa ústavného súdu nemožno považovať napadnutý rozsudok najvyššieho súdu

z tohto namietaného dôvodu za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Odôvodnenie

napadnutého rozsudku krajského súdu, s ktorým sa najvyšší súd, ako už bolo uvedené,

stotožnil a ktoré aj rekapituloval v odôvodnení svojho rozsudku, nevykazuje v namietanej

časti také nedostatky, ktoré by indikovali porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1

.

Sťažovateľka ďalej namietala nedostatočne objasnený skutkový stav, resp. nesprávne

vyhodnotenie dôkazov. Podľa sťažovateľky „Pokiaľ z existujúcej zdravotnej dokumentácie

a po vyšetrení sťažovateľky štyria znalci nezávisle dospeli k tým istým záverom, že sa jedná

o ťažké obmedzenie hybnosti oboch bedrových kĺbov, ako aj o vážne mozgové a duševné

poruchy po ťažkom poranení hlavy a pri tomto hodnotení znalci použili najvyššie možné

hodnotenie, je prinajmenšom zarážajúce, že Odbor posudkových činností porušovateľa

v 2. rade, ktorý v tomto prípade je odborom samotného porušovateľa v 2. rade, dospel

k úplne inému záveru.“.

Ústavný súd opätovne zdôrazňuje, že mu zásadne neprislúcha hodnotiť vykonané

dôkazy (výsluch svedkov, znalecké dokazovanie a iné). Ústavný súd v zásade nie je ani

oprávnený preskúmavať vecnú správnosť uvedeného znaleckého posudku (m. m.

). Pri posudzovaní napadnutého rozsudku zohľadňuje ústavný súd osobitne

tú okolnosť, že napadnutý rozsudok bol vydaný v rámci správneho súdnictva. Správny súd

(súd rozhodujúci v správnom súdnictve napríklad o žalobách proti rozhodnutiam správnych

orgánov; v tomto prípade tak krajský súd, ako aj najvyšší súd) nie je tzv. „skutkovým

súdom“, teda súdom, ktorý by vykonával dokazovanie na zistenie skutkového stavu, a jeho

úlohou nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov pri zisťovaní skutkového stavu, ale

len preskúmať zákonnosť ich rozhodnutí, teda posúdiť to, či kompetentné orgány pri riešení

konkrétnych otázok vymedzených žalobou rešpektovali príslušné hmotno-právne

a procesno-právne predpisy (, ). Ani ústavný súd v konaní

o sťažnosti v zásade nie je skutkovým súdom, ktorý by vykonával dokazovanie na zistenie

skutkového stavu, ak by malo ísť o dokazovanie, ktoré by malo nahradiť dokazovanie

nevykonané všeobecnými súdmi a ich vyhodnotenie. Ústavný súd skúma napadnutý

rozsudok iba z hľadiska už spomenutých kritérií zjavnej neodôvodnenosti a arbitrárnosti.

Najvyšší súd sa podľa názoru ústavného súdu dostatočne vysporiadal s otázkou

vykonaného dokazovania v správnom konaní. Aj z citovanej časti odôvodnenia

napadnutého rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, ktoré podklady považovali správne

orgány, ako aj súdy za relevantné na rozhodnutie a prečo. Ani táto námietka sťažovateľky

preto nevyvoláva zásadné ústavnoprávne otázniky.

Ďalším ťažiskovým odôvodnením sťažnosti je argumentácia o tvrdenej rozpornosti

rozhodovacej činnosti súdov. Podľa sťažovateľky „súdy pri vyššie citovaných

rozhodnutiach, pričom na základe tých istých podkladov dospeli k absolútne odlišným

právnym záverom ako súdy, ktoré rozhodovali v obdobných veciach tej istej sťažovateľky,

a ktoré posudzovali rovnaký postup tých istých žalovaných t.j. porušovateľa v 1. a 2. rade

(prvostupňový a druhostupňový správny orgán, pozn.), pričom dokonca išlo o ten istý senát

porušovateľa v 3. rade (krajský súd, pozn.), ktorý posúdil tú istú otázku úplne odlišne, čím

porušil závažným spôsobom princíp právnej istoty a predvídateľnosti súdnych rozhodnutí,

čím narušil i dôveru sťažovateľky v rozhodovaciu činnosť, čím zasiahol do práva

sťažovateľky na súdnu ochranu v zmysle SR... T. j. v tom istom prípade,

keď na priznanie všetkých peňažných príspevkov (či už príspevok na kúpu motorového

vozidla, na prevádzku motorového vozidla, na zvýšené výdavky súvisiacich s hygienou

a pod.) je podmienené tým, že žiadateľ – sťažovateľka je považovaná za občana s ťažkým

zdravotným postihnutím, ktorého miera funkčnej poruchy je najmenej 50 % boli príspevky

zamietnuté a napadnuté žalobou na preskúmanie rozhodnutia, pričom v jednom prípade ten

istý porušovateľ v 3. rade (krajský súd, pozn.) rozhodnutie porušovateľa v 2. rade

(druhostupňový správny orgán, pozn.) zrušil a v druhom prípade žalobu zamietol, pričom

v obidvoch prípadoch bola rozporuplná práve miera funkčnej poruchy, ktorá bola

stanovená na 40 % a ktorú považovala sťažovateľka za nesprávnu...“.

V tejto súvislosti ústavný súd uvádza, že súčasťou jeho doterajšej rozhodovacej

činnosti je aj právny názor, že právne závery všeobecných súdov obsiahnuté

v rozhodnutiach vo veci samej zásadne nemajú charakter precedensu, ktorý by ostatných

sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu

protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu

hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne

napr. , ). Ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti už tiež

vyslovil, že za diskriminačný možno považovať postup, ktorý rovnaké alebo analogické

situácie rieši odchylným spôsobom, pričom ho nemožno objektívne a rozumne odôvodniť

(m. m. a ). K porušeniu princípu právnej istoty ()

môže dôjsť aj nerešpektovaním požiadavky predvídateľnosti súdneho rozhodnutia

().

Ústavný súd vo vzťahu k okolnostiam tohto prípadu uvádza, že dôveru v určitú

rozhodovaciu prax v skutkovo i právne porovnateľných veciach vyvoláva až prezentovaná

rozhodovacia prax súdu najvyššej inštancie, ktorá sa ustálila po určitú dobu, a nie ojedinelé

rozhodnutie súdu nižšej inštancie. Taktiež vzhľadom na funkčné vzťahy medzi krajským

súdom, rozhodujúcim v tomto prípade v prvom stupni, a najvyšším súdom, rozhodujúcim

ako odvolací orgán, nemôže rozhodnutie súdu nižšej inštancie (krajského súdu) obmedziť

rozhodovaciu činnosť vyšších inštancií (najvyššieho súdu).

Okrem uvedeného ústavný súd poukazuje na to, že sťažovateľka namietala

rozdiel v judikatúre nielen v skutkovo a právne porovnateľných, ale priamo v rovnakých

veciach. Podľa sťažovateľky súdy „na základe tých istých podkladov dospeli

k absolútne odlišným právnym záverom“, teda k rozdielnemu hodnoteniu jej zdravotného

stavu v rôznych konaniach, resp. v rôznych konaniach o rôznych nárokoch.

Zo sťažnosti a z príloh vyplýva, že pri preskúmavaní iného kompenzačného nároku

sťažovateľky krajský súd rozsudkom č. k. -27 z 30. októbra 2006 zrušil

rozhodnutie ústredia č. AA/2006/01779-OPPK-dv z 2. februára 2006, ako aj rozhodnutie

č. 07228/B2005-PPK/BRE-018103 z 21. novembra 2005 z dôvodu neodstránenia rozporov

vyplývajúcich z jednotlivých posudkov o zdravotnom stave sťažovateľky. Uvedené

rozhodnutie krajského súdu potvrdil najvyšší súd rozsudkom sp. zn.

z 15. júna 2007. Obdobne rozhodol krajský súd aj rozsudkom č. k. -43

z 25. novembra 2008, keď zrušil rozhodnutie ústredia č. AA/2008/07540-NSVOPPK/Mik

zo 6. júna 2008 o zamietnutí ďalšieho kompenzačného nároku (na kompenzáciu zvýšených

výdavkov súvisiacich s hygienou alebo opotrebovaním šatstva, bielizne, obuvi a bytového

zariadenia). Iné zamietavé rozhodnutie ústredia o kompenzačnom nároku sťažovateľky

(príspevok na kompenzáciu zvýšených výdavkov súvisiacich so zabezpečením prevádzky

osobného motorového vozidla) bolo rozsudkom krajského súdu č. k. -67

z 23. januára 2008 potvrdené. Následne však najvyšší súd uvedené rozhodnutie krajského

súdu rozsudkom sp. zn. z 23. októbra 2008 zmenil tak, že napadnuté

správne rozhodnutie zrušil. Podľa sťažovateľky dospel najvyšší súd v napadnutom rozsudku

k opačnému záveru ako v posledne uvedenom prípade (sp. zn. ), čím malo

dôjsť k porušeniu jej základného práva podľa .

Sťažovateľka je toho názoru, že „... (najvyšší súd, pozn.) rozsudok... (krajského súdu,

pozn.) sp. zn. -67 z 23. 01. 2008 rozsudkom sp. zn.

z 23. 10. 2008 zrušil (najvyšší súd v uvedenom rozsudku rozsudok napadnutý odvolaním

zmenil tak, že napadnuté rozhodnutie správneho orgánu zrušil, pozn.) a rozsudok toho

istého senátu... (krajského súdu, pozn.) sp. zn. -47 z 22. októbra 2008

(napadnutý rozsudok krajského súdu, pozn.), ktoré spočíva v rovnakom odôvodnení

a rovnakých skutkových okolnostiach rozsudkom sp. zn. z 26. januára 2010

(napadnutý rozsudok najvyššieho súdu, pozn.) potvrdil... (najvyšší súd, pozn.) napriek

námietkam sťažovateľky, že v obdobnej veci, v ktorej bola sporná rovnaká otázka, t. j.

posudzovanie jej zdravotného stavu, ktorý má podstatný vplyv na to, či jej bude

kompenzačný príspevok priznaný alebo nie, rozsudok... (krajského súdu, pozn.) sp. zn.

-47 z 22. októbra 2008 (napadnutý rozsudok krajského súdu, pozn.) potvrdil,

aj keď už mal k dispozícii takmer 1,5 roka rozhodnutie iného senátu... (najvyššieho súdu,

pozn.), ktorý obdobné rozhodnutie založené na tých istých skutkových okolnostiach zrušil.“.

Ústavný súd opätovne poukazuje na už uvedenú premisu, že správny súd nie je

skutkovým súdom. Najvyšší súd sa v rozhodnutí sp. zn. z 23. októbra 2008,

na ktoré sa sťažovateľka odvoláva, nevyjadril k jej zdravotnému stavu, ale k presvedčivosti

odôvodnenia odvolaním napadnutého rozhodnutia, resp. rozhodnutia správneho orgánu.

Správny súd totiž posudzuje iba zákonnosť postupu a rozhodovania správneho orgánu,

nenahrádza pritom činnosť správneho orgánu. Podľa najvyššieho súdu v tejto veci „Pokiaľ

sú teda v konaní pred správnym orgánom predložené dôkazy, svedčiace o rozdielnom

posúdení zdravotného stavu posudzovanej osoby, než tie, ktorými sa zaoberal vo svojom

posudku posudkový lekár, je povinnosťou správneho orgánu sa s touto skutočnosťou

vysporiadať a prípadné nejasnosti a rozpory odstrániť.“. Keďže sa tak podľa najvyššieho

súdu nestalo, prvostupňový rozsudok krajského súdu bol zmenený v tom zmysle, že

správnou žalobou napadnuté správne rozhodnutie bolo zrušené. Z uvedeného rozhodnutia

sťažovateľka nemohla nadobudnúť právnu istotu (ochrany hodnú dôveru) v to, aká miera

funkčnej poruchy jej má byť uznaná, resp. to, či má nárok na kompenzačnú dávku.

Nad rámec uvedeného je potrebné uviesť, že, ako uvádza aj sťažovateľka, medzi

napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn.

z 23. októbra 2008, na ktoré sa sťažovateľka odvoláva, uplynul podstatnejší

časový úsek. Časový odstup pritom zohrával úlohu aj pri vyhotovovaní posudkov týkajúcich

sa miery funkčnej poruchy zohľadňujúcich zlepšenie zdravotného stavu, resp. prognózu

zlepšenia zdravotného stavu, ktoré slúžili ako podklad pri rozhodovaní správnych orgánov

o rozdielnych nárokoch sťažovateľky na rôzne kompenzačné dávky.

Sťažovateľkou uvedené rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn.

z 23. októbra 2008 ani závery z neho plynúce neodôvodňujú záver o tom, že sťažnosťou

napadnutý rozsudok najvyššieho súdu by bol zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny.

Napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu v tejto súvislosti nemohlo podľa názoru

ústavného súdu dôjsť k porušeniu žiadneho z princípov právneho štátu.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že medzi namietaným

rozsudkom najvyššieho súdu a obsahom základného práva podľa

neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by naznačovala reálnu možnosť vysloviť ich

porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Skutočnosť, že sťažovateľka sa

s právnymi názormi najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru

o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto názorov a nezakladá ani právomoc

ústavného súdu nahradiť právne názory najvyššieho súdu svojimi vlastnými. Nie je úlohou

ústavného súdu do detailov preskúmať prípad z pozície v okolnostiach prípadu

aplikovaných právnych noriem ani opätovne podrobiť revízii napadnutý rozsudok

so zámerom „vylepšiť“ jeho odôvodnenie, prípadne zostaviť zoznam možných pochybení

najvyššieho súdu, ak tieto nemajú takú relevanciu, ktorá by mohla spochybniť konformitu

záverov napadnutého rozsudku s (, ). Podľa názoru

ústavného súdu najvyšší súd (v spojení s krajským súdom) ústavne udržateľným spôsobom

vec posúdil a odôvodnil.

S odvolaním sa na tieto skutočnosti a závery ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľky v časti týkajúcej sa napadnutého rozsudku

najvyššieho súdu z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti ( ).

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa

aj ďalšími návrhmi sťažovateľky uplatnenými v petite jej sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. septembra 2011