Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 683/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. októbra 2015

v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta

a Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť

, , zastúpenej advokátom JUDr. Danielom

Urbanom, Uhrova 18, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa

a v spojení s ,

a 2, , 3 a 4 a a práv podľa

a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s právom podľa

čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. z 5. septembra 2012 a rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 26. februára 2014, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. mája 2014

doručená sťažnosť , (ďalej len

„sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. Danielom Urbanom, Uhrova 18, Bratislava,

ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 13

ods. 2, 3 a 4 a a práv podľa a Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s právom podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. z 5. septembra 2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“)

a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 26. februára 2014 (ďalej aj „napadnutý rozsudok najvyššieho

súdu“).

Zo sťažnosti a z priloženej dokumentácie vyplýva, že sťažovateľka v procesnom

postavení navrhovateľky sa v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn.

domáhala preskúmania zákonnosti rozhodnutia Sociálnej poisťovne, ústredie Bratislava

(ďalej len „Sociálna poisťovňa“), č. 16229 2/2012 BA zo 4. apríla 2012. Sociálna poisťovňa

označeným rozhodnutím zamietla jej odvolanie a potvrdila rozhodnutie svojej pobočky

Martin č. CA02/2012 z 25. januára 2012, ktorým bola sťažovateľke určená

výška nemocenského za obdobie od 5. decembra 2011 do 19. decembra 2011 vo výške 0 €.

Krajský súd rozsudkom sp. zn. z 5. septembra 2012 žalobu

sťažovateľky ako nedôvodnú zamietol. Proti rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka v

zákonnej lehote odvolanie. O odvolaní rozhodol najvyšší súd napadnutým rozsudkom tak,

že odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem podrobného opisu skutkového stavu predovšetkým

uvádza:

„Postup oboch súdov pri výklade (gramatickom a logickom) označených ustanovení

bol podľa môjho názoru striktne formálny, umožňujúci v rovnakých podmienkach

znevýhodnenie jednej skupiny poistencov (vrátane sťažovateľky) na úkor inej skupiny

poistencov a teda nespravodlivý a diskriminačný, čo je v rozpore s cieľom zákonodarcu

pri zavádzaní inštitútu dobrovoľne nemocensky poistenej osoby, zásadou rovnakého

zaobchádzania v sociálnom zabezpečení... ako aj základnými ústavnými princípmi

uvedenými v čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1, 2, čl. 13 ods. 2, 3 a 4, čl. 39 ods. 1

a ..., v , , , 2, 3 a 4 ústavného zákona

č. , ktorým sa zavádza Listina základných práv a slobôd... a základnými

princípmi medzinárodného práva v oblasti ľudských práv a slobôd...

Som toho právneho názoru, že ani ustanovenie § 138 ods. 17 v spojení s § 138

ods. 10 písm. a) zákona účinného do 31. 12. 2010 nie sú v rozpore s vyššie citovanými

dokumentmi, avšak umožňujú dva rozdielne výklady, jeden prezentovaný súdmi, žalovanou

(a jej pobočkou) a druhý sťažovateľkou.

Podľa môjho názoru súdy aj žalovaná v danom prípade vyložili dané ustanovenia

striktným gramatickým výkladom bez toho, aby v súlade s ústavne formulovaným princípom

ústavne konformného výkladu správne a spravodlivo vyložili jeho obsah a zmysel. Takýto

výklad je v rozpore nielen s a , ale aj s ,

s princípom právneho štátu, ktorého súčasťou je aj princíp právnej istoty, zahŕňajúci prvok

predvídateľnosti práva. Sťažovateľka predvídala a očakávala v dobrovoľnom nemocenskom

poistení kompenzáciu strateného príjmu pre prípad pracovnej neschopnosti, ktorá nastane

v dobe, keď povinné nemocenské poistenie netrvá (zaniklo) a preto sa dobrovoľne

nemocensky poistila...

Z uvedeného teda vyplýva, že pri určení vymeriavacieho základu pre určenie dávky

nemocenského poistenia sú orgány verejnej moci (žalovaná) povinné šetriť podstatu

a zmysel základných práv a slobôd. Inak povedané, v prípade pochybnosti sú povinné

(orgány verejnej moci) postupovať miernejšie – in dubio mitius.“

Podľa názoru sťažovateľky „ustanovenie § 138 ods. 17 zákona účinného

do 31. 12. 2010 určuje len prednostné poradie vymeriavacích základov, z ktorých sa platí

poistné na nemocenské poistenie, ak má osoba viac nemocenských poistení, pričom cieľom

zákonodarcu bola tá skutočnosť, aby osoby poistené z viacerých povinných alebo

aj dobrovoľných poistení vedeli určiť poradie vymeriavacích základov z jednotlivých

poistení a aby pri prípadnom dosiahnutí maxima vymeriavacieho základu niektorého, príp.

viacerých poistení podľa § 138 ods. 10 písm. a) zákona nemali povinnosť platiť poistné

nad zákonný rámec. Teda malo ísť skôr o ochranu nemocensky poistených osôb

pred platením poistného z viacerých poistení nad rámec maxima, avšak nevylučuje právo

osôb platiť poistné nad tento zákonný rámec, ak pre určité okolnosti, ktoré môžu

v budúcnosti nastať, si chcú platiť poistné aj z iných poistení. Každé jednotlivé poistenie

samostatne má určený zákonný maximálny strop a pre prípad výpočtu vymeriavacieho

základu z úhrnu vymeriavacích základov je tiež určený rovnaký maximálny strop

v ust. § 138 ods. 10 písm. a) zákona.

Už samotné zavedenie inštitútu dobrovoľného nemocenského poistenia dávalo

priestor pre pripoistenie sa osobám za účelom zvýšenia nemocenskej dávky, ktorá by im

inak z povinného poistenia nevznikla, alebo vznikla, ale v nižšej sume. Ináč by toto poistenie

nemalo pre poistencov opodstatnenie a bolo by výlučne fiškálnym prostriedkom na zvýšenie

príjmu štátneho rozpočtu, resp. rozpočtu žalovanej!!! Navyše, sám zákonodarca takýto

výklad sporných ustanovení zákona otvorene aj v médiách propagoval, keď hovoril

o možnosti a vhodnosti dobrovoľného nemocenského pripoistenia sa tehotných žien

za účelom zvýšenia materského ako nemocenskej dávky (aj keď zákonná úprava bola

medzičasom zmenená).“.

Sťažovateľka v sťažnosti ďalej uvádza:

„Rovnako zákonodarca v § 14 ods. 2 zákona vymedzil, kto sa môže a kto nemôže

dobrovoľne nemocensky pripoistiť. Do 31. 12. 2010 bolo vymedzenie subjektov len

pozitívne, teda dobrovoľne nemocensky poistená osoba mohla byť fyzická osoba po dovŕšení

16 rokov veku, ktorá má na území Slovenskej republiky trvalý pobyt, povolenie

na prechodný pobyt alebo povolenie na trvalý pobyt. Od 1. 1. 2011 zákonodarca

okrem vyššie uvedeného pozitívneho vymedzenia aj negatívnym vymedzením vylúčil určité

osoby z možnosti dobrovoľného nemocenského poistenia a to osobám, ktoré majú priznaný

starobný dôchodok, predčasný starobný dôchodok alebo invalidný dôchodok z dôvodu

poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť o viac ako 70 %.

Z uvedeného ustanovenia je zrejmé, že zákonodarca prehodnotil okruh dobrovoľne

nemocensky poistených osôb a vylúčil určité skupiny osôb, ktoré v porovnaní s ostatnými

skupinami osôb v dôsledku možnosti dobrovoľného poistenia získali neúmerné výhody

(spolu s poberaním dôchodku) a dostali sa za rovnakých podmienok do rovnakého

(zvýhodňujúceho) zaobchádzania s inými skupinami osôb. Zákonodarca však nevylúčil

z dobrovoľného poistenia osoby, ktoré majú maximálny vymeriavací základ z iného,

povinného nemocenského poistenia a žiadny štátny orgán nemôže svojvoľne rozširovať

okruh vylúčených osôb z dobrovoľného nemocenského poistenia. Preto je podľa môjho

názoru úplne v súlade so zákonom, ak sa povinne nemocensky poistená osoba pre prípad

pracovnej neschopnosti, ktorá nastane v dobe, keď povinné nemocenské poistenie netrvá

(zaniklo) dobrovoľne nemocensky poistí a to z vymeriavacieho základu, ktorý si sama určí

v rozmedzí od zákonného minima po zákonné maximum.

Navyše dobrovoľne nemocensky poistená osoba si podľa § 138 ods. 8 zákona

účinného do 31. 12. 2010 má možnosť sama určiť sumu vymeriavacieho základu, pričom

táto musí byť minimálne vo výške podľa ust. § 138 ods. 9 zákona a maximálne vo výške

podľa ust. § 138 ods. 10 písm. a) zákona. Rovnako pri určení výšky vymeriavacieho základu

dobrovoľného nemocenského poistenia zákonodarca výslovne neuviedol, že vymeriavací

základ pre platenie poistného na dobrovoľné nemocenské poistenie sa určí ako rozdiel

maximálneho vymeriavacieho základu podľa § 138 ods. 10 písm. a) zákona

a vymeriavacieho základu z povinného nemocenského poistenia. Ponechal na poistencovi,

akú sumu vymeriavacieho základu si určí v hraniciach zákona, ktorá bude mať vplyv

na výšku poistného aj na výpočet dávok nemocenského poistenia.“

Tým, že „súdy ani žalovaná a jej pobočka neuznala sťažovateľke maximálny

vymeriavací základ z dobrovoľného nemocenského poistenia pre výpočet nemocenskej

dávky“, podľa názoru sťažovateľky „znevýhodnili ju s inou skupinou poistenkýň v rovnakom

alebo obdobnom postavení a tým sa dopustili voči sťažovateľke diskriminácie

a nespravodlivosti“.

Sťažovateľka v súvislosti s namietaným porušením označených základných práv

podľa a práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu poukazuje na celý rad

rozhodnutí Európskeho súdneho dvora a Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej

aj „ESĽP“).

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľka domáha, aby ústavný

súd nálezom takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky v spojení s a

a právo na spravodlivé súdne konanie, zaručené v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu Žilina sp. zn.

zo dňa 5. 9. 2012 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9

zo dňa 26. 2. 2014, bolo porušené.

Základné právo sťažovateľky na ochranu pred diskrimináciou podľa čl. 12 ods. 1, 2,

, 3, 4 v spojení s Slovenskej

republiky a právo na ochranu pred diskrimináciou, zaručené v článku 14 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 1 Prvého dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, rozsudkom Krajského

súdu Žilina sp. zn. zo dňa 5. 9. 2012 a rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 26. 2. 2014, bolo porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu Žilina

sp. zn. zo dňa 5. 9. 2012 a rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. zo dňa 26. 2. 2014 a vracia vec Krajskému súdu Žilina na ďalšie

konanie.

Sťažovateľke sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 400 €, ktoré sú

Krajský súd Žilina a Najvyšší súd Slovenskej republiky spoločne a nerozdielne povinní

uhradiť sťažovateľke a to v lehote do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu na účet

právneho zástupcu sťažovateľky.

Krajský súd Žilina a Najvyšší súd Slovenskej republiky sú povinní spoločne

a nerozdielne uhradiť sťažovateľke trovy právneho zastúpenia vo výške 583,12 €,

a to v lehote do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet právneho zástupcu sťažovateľky.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje,

či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa .

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka namieta, že rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 5. septembra 2012, ako aj rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.

z 26. februára 2014 došlo k porušeniu jej základných práv podľa čl. 39 ods. 1 a čl. 46 ods. 1

v spojení s , a 2, , 3 a 4 a

a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 14 dohovoru v spojení s právom podľa čl. 1 dodatkového

protokolu.

II.1 K namietanému porušeniu práv sťažovateľky rozsudkom krajského súdu

sp. zn. z 5. septembra 2012

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi

zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd

môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným

súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie

(m. m. ).

Sťažovateľka bola oprávnená podať proti napadnutému rozsudku krajského súdu

odvolanie (čo aj využila), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť najvyšší súd.

Právomoc najvyššieho súdu v správnom súdnictve rozhodnúť o odvolaní sťažovateľky

v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu. Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný

súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.

z 26. februára 2014

Sťažovateľka sa v prvom rade domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva

podľa a práva podľa dohovoru napadnutým rozsudkom

najvyššieho súdu.

V nadväznosti na argumentáciu sťažovateľky uplatnenú v sťažnosti ústavný súd

poukazuje na všeobecné východiská svojej judikatúry, ktoré uplatňuje pri predbežnom

prerokovávaní, resp. rozhodovaní o porovnateľných sťažnostiach fyzických osôb

a právnických osôb.

Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že k úlohám právneho štátu patrí vytvorenie

právnych a faktických garancií na uplatňovanie a ochranu základných práv a slobôd ich

nositeľov, t. j. fyzické osoby a právnické osoby. Ak je na uplatnenie alebo ochranu

základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom verejnej moci,

úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní, ktoré sú dostupné

bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia

týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, a

preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky základných práv a slobôd. Existenciou

takýchto konaní sa však nevyčerpávajú ústavné požiadavky späté s uplatňovaním

základných práv a slobôd.

Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa

takéto konania uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkých

zákonom ustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu takýchto procesných postupov.

Ústavný súd z tohto hľadiska osobitne pripomína objektivitu takého postupu orgánu verejnej

moci (, ). Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese

vylučuje svojvôľa v konaní a rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci. Objektívny

postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití všetkých dostupných zdrojov

zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto rozhodnutie obsahuje

aj odôvodnenie, ktoré preukázateľne vychádza z týchto objektívnych postupov a ich

využitia v súlade s procesnými predpismi.

Podľa každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Účelom základného práva podľa je v prvom rade zaručiť

každému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Základné

právo na súdnu ochranu zaručené v umožňuje každému, aby sa stal

po splnení predpokladov ustanovených zákonom účastníkom súdneho konania. Ak osoba

splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej efektívne umožní (mal by umožniť) stať sa

účastníkom konania so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré

z tohto postavenia vyplývajú.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorú si osvojil aj ústavný súd,

vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je

absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení však nesmie

obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právo

bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6

ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len vtedy, ak sledujú

legitímny cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi použitými prostriedkami a týmto

cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. , ,

) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,

aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá má svoj základ

v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré

Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.

Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad

aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany

dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná

a účinná právna norma ().

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa

je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, ). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne

objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu

je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces ().

Aj Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1

dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že

vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto

povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť

odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom

na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument

strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení

rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa

špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria

A, č. 303 A, s. 12; Hiro Balani c. Španielsko z 9. 12.1994, séria A, č. 303 B; Georgiadis

c. Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

Ústavný súd poukazuje na to, že je primárnym východiskom

pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných

na poskytovanie právnej ochrany garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy

( až ). V súvislosti so základným právom podľa

treba mať zároveň na zreteli aj , podľa ktorého podmienky

a podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. , podľa ktorého sa

možno domáhať práv uvedených okrem iného v len v medziach zákonov, ktoré

toto ustanovenie vykonávajú ().

Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní o namietanej

veci aj najvyšší súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežného prerokovania

sťažnosti aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne v takej miere,

ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná, a na tomto základe formulovať

záver, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

V nadväznosti na už uvedené ústavný súd považoval za potrebné z hľadiska limitov

ústavnej kontroly rozhodnutí všeobecných súdov poukázať na svoju ustálenú judikatúru,

podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívou

ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. , ). Preto nie je

zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,

či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry

pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie

alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého

základného práva alebo slobody (m. m. , , atď.).

V súvislosti so skutočnosťou, že sťažnosť sťažovateľky smeruje proti napadnutému

rozsudku najvyššieho súdu vydanému v správnom súdnictve [podľa V. časti Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej len „OSP“)], je podľa názoru ústavného súdu navyše potrebné

pri jej posudzovaní zohľadňovať špecifiká správneho súdnictva. V rámci správneho

súdnictva súdy preskúmavajú „zákonnosť“ rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy

na základe žalôb alebo opravných prostriedkov ( ). Z uvedeného vyplýva,

že úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov, ale len

preskúmať „zákonnosť“ ich postupov a rozhodnutí, teda to, či kompetentné orgány pri

riešení konkrétnych otázok rešpektovali príslušné hmotno právne a procesno právne

predpisy. Teda treba vziať do úvahy, že správny súd nie je súdom skutkovým, ale je súdom,

ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej

správy (m. m. porovnaj napr. ). Ani ústavný súd v konaní o sťažnosti v zásade

nie je skutkovým súdom, ktorý by vykonával dokazovanie na zistenie skutkového stavu, ak

by malo ísť o dokazovanie, ktoré by malo nahradiť dokazovanie vykonané všeobecnými

súdmi a ich vyhodnotenie. Ústavný súd skúma napadnutý rozsudok iba z hľadiska už

spomenutých kritérií zjavnej neodôvodnenosti a arbitrárnosti ().

Z už citovaného vyplýva, že úlohou ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne

neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. I. ÚS. 4/00, , , ). K iným

dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí

aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp.

nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná

v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (, m. m. ).

Vychádzajúc z uvedených všeobecných východísk, ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní pristúpil k preskúmaniu sťažnostnej argumentácie sťažovateľky, ktorá je

vo svojej podstate založená na tvrdení, že „výklad súdov a žalovanej, ktorým neuznala

maximálny vymeriavací základ žalobkyne z dobrovoľného nemocenského poistenia v čase,

keď jej povinné poistenie netrvalo je nesprávny, nespravodlivý, diskriminačný a ústavne

nesúladný. Súdy a žalovaná ako orgány verejnej moci mali povinnosť vzhľadom na možnosť

dvojakého výkladu dotknutých ustanovení postupovať ústavne konformným spôsobom a mali

sa odchýliť od doslovného znenia týchto zákonných ustanovení, nakoľko si to vyžadoval účel

zákona, cieľ zavedenia inštitútu dobrovoľného nemocenského poistenia, história jeho vzniku

a ústavnoprávne princípy... V pochybnosti o správnosti jedného z výkladov mala žalovaná

postupovať miernejšie, teda s menej nespravodlivejším dopadom na osobu, teda mali uznať

vymeriavací základ z dobrovoľného nemocenského poistenia v maximálnej výške, ako bol

v skutočnosti určený a z akého bolo platené poistné.“.

V nadväznosti na námietky sťažovateľky ústavný súd považuje za potrebné poukázať

na relevantnú časť odôvodnenia napadnutého rozsudku, v ktorej sa okrem iného uvádza:

„Predmetom konania bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej o nároku

žalobkyne ako dobrovoľne nemocensky poistenej osoby na nemocenské dávky.

Dobrovoľne nemocensky poistená osoba môže byť fyzická osoba po dovŕšení

16 rokov veku, ktorá má na území Slovenskej republiky trvalý pobyt, povolenie

na prechodný pobyt alebo povolenie na trvalý pobyt (§ 14 ods. 2 ZSP v znení účinnom

do 31. 12. 2010), resp. fyzická osoba po dovŕšení 16 rokov veku, ktorá má na území

Slovenskej republiky trvalý pobyt, povolenie na prechodný pobyt alebo povolenie na trvalý

pobyt a nemá priznaný starobný dôchodok, predčasný starobný dôchodok alebo invalidný

dôchodok z dôvodu poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť o viac ako 70 %

(§ 14 ods. 2 ZSP v znení účinnom do 31. 01. 2012).

Dobrovoľne nemocensky poistenej osobe vzniká nemocenské poistenie odo dňa

prihlásenia sa na tieto poistenia, najskôr odo dňa podania prihlášky a zaniká dňom

odhlásenia sa z týchto poistení, najskôr odo dňa podania odhlášky (§ 23 ZSP).

Nebolo sporné, že dobrovoľné nemocenské poistenie žalobkyne vzniklo dňom

1. augusta 2010 a zaniklo 31. januára 2012.

Podľa § 26 ods. 1 písm. e) ZSP zamestnancovi sa prerušuje povinné nemocenské

poistenie v období, v ktorom čerpá rodičovskú dovolenku podľa osobitného predpisu ak ide

o ženu. Keďže podľa § 30 ods. 1 písm. a) ZSP zamestnanec má nárok na nemocenskú dávku,

ak splnil podmienky ustanovené na vznik nároku na nemocenskú dávku počas trvania

nemocenského poistenia, v dôsledku prerušenia povinného nemocenského poistenia

od 22. júna 2011 z dôvodu rodičovskej dovolenky žalobkyňa nemala (a ani neuplatňovala)

nárok na nemocenské dávky z povinného nemocenského poistenia.

Nárok na nemocenské dávky za obdobie od 05. 12. 2011 do 19. 12. 2011 teda

žalobkyni mohol vzniknúť len z dobrovoľného nemocenského poistenia.

Podľa § 58 ods. 1 ZSP nárok na nemocenskú dávku sa posudzuje samostatne

z každého nemocenského poistenia.

Dobrovoľne nemocensky poistená osoba má nárok na nemocenské, ak jej vznikla

dočasná pracovná neschopnosť a v posledných dvoch rokoch pred vznikom dočasnej

pracovnej neschopnosti bola nemocensky poistená najmenej 270 dní (§ 33 ods. 2 ZSP).

Nebolo sporné, že túto podmienku žalobkyňa splnila.

Podľa § 54 ods. 7 písm. a) ZSP ak nemocenské poistenie dobrovoľne nemocensky

poistenej osoby trvalo najmenej 26 týždňov a vzniklo v kalendárnom roku predchádzajúcom

kalendárnemu roku, v ktorom vznikol dôvod na poskytnutie nemocenskej dávky,

rozhodujúce obdobie na zistenie denného vymeriavacieho základu je obdobie od vzniku

nemocenského poistenia do konca kalendárneho roka, predchádzajúceho kalendárnemu

roku, v ktorom vznikol dôvod na poskytnutie nemocenskej dávky.

Dočasná práceneschopnosť žalobkyne vznikla 5. decembra 2011, preto rozhodujúcim

obdobím na zistenie denného vymeriavacieho základu podľa citovaného ustanovenia bolo

v danom prípade obdobie od 01. 08. 2010 do 31. 12. 2010.

Podľa § 54 ods. 10 ZSP z rozhodujúceho obdobia na zistenie denného

vymeriavacieho základu sa vylučujú obdobia, za ktoré poistenec nie je povinný platiť

poistné na nemocenské poistenie, a obdobia prerušenia povinného nemocenského poistenia.

V zmysle § 140 ods. 1 písm. a) ZSP zamestnanec i dobrovoľne nemocensky poistená

osoba nie sú povinní platiť poistné na nemocenské poistenie v období, počas ktorého sa im

poskytuje materské.

Keďže žalobkyni sa od 27. 10. 2010 poskytovalo materské, jej povinné nemocenské

poistenie sa v období od 27. 10. 2010 do 31.12. 2010 prerušilo a súčasne v súlade § 140

ods. 1 písm. a) ZSP v tomto období nebola povinná platiť poistné; z rozhodujúceho obdobia

od 27. 10. 2010 zisteného podľa § 54 ods. 7 písm. a) ZSP sa preto v súlade s § 54 ods. 10

ZSP vylučuje obdobie od 27. 10. 2010 do 31. 12. 2010.

Výška nemocenského dobrovoľne nemocensky poistenej osoby je podľa § 37 ods. 2

ZSP odvodená z denného vymeriavacieho základu určeného podľa § 55, resp.

z pravdepodobného denného vymeriavacieho základu určeného podľa § 57 ZSP.

Nepoužitie ustanovenia § 57 žalobkyňa v odvolaní nenamietala.

Podľa § 55 ods. 1 ZSP denný vymeriavací základ na určenie výšky nemocenskej

dávky je podiel súčtu vymeriavacích základov, z ktorých poistenec zaplatil poistné na

nemocenské poistenie v rozhodujúcom období a počtu dní rozhodujúceho obdobia. Denný

vymeriavací základ sa zaokrúhľuje na štyri desatinné miesta nahor.

Vymeriavací základ zamestnanca je upravený v § 138 ods. 1 ZSP.

Podľa § 138 ods. 8 ZSP v znení účinnom do 31. 12. 2010 vymeriavací základ

dobrovoľne nemocensky poistenej osoby je ňou určená suma.“

K námietke sporného výkladu § 138 ods. 10 v spojení s § 138 ods. 17 zákona

č. o sociálnom poistení v znení účinnom do 31. decembra 2010 (ďalej len

„zákon o sociálnom poistení“) najvyšší súd zaujal v odôvodnení napadnutého rozsudku toto

stanovisko:

„Podľa § 138 ods. 10 písm. a) bod 2. ZSP v znení účinnom do 31. 12. 2010

vymeriavací základ v úhrne je mesačne najviac na platenie poistného na nemocenské

poistenie zamestnancom, povinne nemocensky poistenou samostatne zárobkovo činnou

osobou a dobrovoľne nemocensky poistenou osobou v období od 1. júla do 31. decembra

kalendárneho roka 1,5 násobok jednej dvanástiny všeobecného vymeriavacieho základu,

ktorý platil v kalendárnom roku, ktorý predchádza kalendárnemu roku, v ktorom sa platí

poistné na nemocenské poistenie.

Medzi účastníkmi nebolo sporné, že žalobkyňa v rozhodnom období od 01. 08. 2010

do 26. 10. 2010 mala vymeriavací základ zamestnanca podľa § 138 ods. 1 ZSP

v maximálnej výške uvedenej v § 138 ods. 10 písm. a) bod 2. ZSP v znení účinnom

do 31. 12. 2010 (1116,75 eur, resp. 936,78 eur ako pomerná časť za október 2010)

a súčasne si za vymeriavací základ na platenie poistného dobrovoľne nemocensky poistenej

osoby určila taký istý, teda maximálny vymeriavací základ.

Práve vzhľadom na maximálny úhrn vymeriavacích základov zákon neumožňuje

zohľadniť vymeriavací základ dobrovoľne nemocensky poistenej osoby, a to bez ohľadu

na to, že si rovnaký (alebo nižší) vymeriavací základ určila sama podľa § 138 ods. 8 ZSP

v znení účinnom do 31. 12. 2010. O taký prípad ide aj v prípade žalobkyne, u ktorej

maximálnu úhrnnú sumu vymeriavacích základov dosiahol už jej vymeriavací základ

zamestnanca (povinne nemocensky poistenej osoby). Uvedený záver vyplýva zo zákona

jednoznačne, bez akýchkoľvek pochybností a možnosti iného výkladu a bol zrejmý aj v čase,

kedy žalobkyňa podala prihlášku na dobrovoľné nemocenské poistenie.

Určenie maximálneho úhrnu vymeriavacích základov nemožno považovať

za vylúčenie osôb, uvedených v § 14 ods. 2 ZSP, z okruhu osôb zúčastnených

na dobrovoľnom nemocenskom poistení.“

Pokiaľ ide o námietku, že § 138 ods. 17 zákona o sociálnom poistení určuje len

prednostné poradie vymeriavacích základov, z ktorých sa platí poistné, čo však nevylučuje

právo osôb platiť poistné nad tento zákonný rámec, ak si chcú platiť poistné aj z iných

poistení, najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že „tento názor

žalobkyne je mylný a okolnosť, že žalobkyňa poistné na dobrovoľné nemocenské poistenie

z maximálneho vymeriavacieho základu zaplatila, je irelevantná. Zákonodarca síce umožnil

existenciu viacerých poistení z dôvodu súbehu jedného (viacerých) povinných

nemocenských poistení zo zamestnania a dobrovoľného nemocenského poistenia, súčasne

však ustanovil určitú hranicu určením maximálneho vymeriavacieho základu na platenie

poistného, ktorú nemožno prekročiť ani dobrovoľnou platbou poistného nad takto určený

rámec. V danom prípade ide o platbu poistného bez právneho dôvodu, ktorá okolnosť

zakladá v zmysle § 145 ZSP nárok na vrátenie tohto poistného (nebolo pritom sporné, že

poistné, zaplatené bez právneho dôvodu bolo žalobkyni už vrátené). Poistné z maximálneho

úhrnu vymeriavacích základov bolo za žalobkyňu zaplatené už na povinnom nemocenskom

poistení a z toho dôvodu žalobkyňa v skutočnosti nemala vymeriavací základ na dobrovoľné

nemocenské poistenie (resp. tento vymeriavací základ bol nulový). Keďže žalobkyňa nebola

povinná odvádzať poistné na dobrovoľné nemocenské poistenie, i vzhľadom na ustanovenie

§ 145 ZSP neprichádza do úvahy ani žalobkyňou navrhovaný postup podľa § 144 ods. 1

ZSP, t. j. predpísanie poistného.

Súčasne okolnosť, že žalobkyňa nemala vymeriavací základ na platenie poistného

na dobrovoľné nemocenské poistenie, teda na toto poistenie nebola povinná odvádzať

žiadne poistné, viedla k tomu, že výška nemocenského z tohto poistenia je nulová.“.

V záverečnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyšší súd zdôraznil, že

„vzhľadom na vyššie uvedené dôvody ani odvolací súd nepovažoval postup správnych

orgánov pri rozhodovaní o nároku žalobkyne na nemocenské z dobrovoľného nemocenského

poistenia za svojvoľný a diskriminačný, keďže z neho nevyplýva, že by pri opakovaní

rovnakých podmienok postupovala rozdielne.

Článok 39 ods. 1 garantuje pravo občana na primerané

hmotné zabezpečenie pri nespôsobilosti na prácu. Základné právo na primerané hmotné

zabezpečenie pri nespôsobilosti na prácu, ktorého podrobnosti sa majú v súlade s

upraviť zákonom, zahŕňa predovšetkým primerané hmotné zabezpečenie pri nespôsobilosti

na prácu prostredníctvom sociálneho poistenia, teda systému založeného na poistnom

princípe, osobnej participácii, premietajúcej sa do zohľadňovania zásluhovosti pri výpočte

nemocenského ako dávky nemocenského poistenia. Tým nie je vylúčené poskytovanie

primeraného hmotného zabezpečenia podľa právnych predpisov mimo oblasti sociálneho

poistenia.

Zavedením maximálneho úhrnu vymeriavacích základov z povinného a dobrovoľného

poistenia podľa názoru odvolacieho súdu nedošlo k neprípustnému zásahu do právnej

istoty. Nemožno ho považovať ani za diskriminačné, keďže sa bez rozdielu týka všetkých

osôb, ktoré maximálny vymeriavací základ dosiahnu v povinnom nemocenskom poistení.

Je pritom právom štátu, aby v súlade s upravil podrobnosti o práve

na primerané hmotné zabezpečenie pri nespôsobilosti na prácu v zákone.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že napriek prihláseniu sa žalobkyne na dobrovoľné

nemocenské poistenie a vzniku tohto poistenia odo dňa prihlásenia sa na toto poistenie

(§ 23 ZSP) žalobkyňa vzhľadom na nulovú výšku vymeriavacieho základu na toto poistenie

v súlade s § 138 ods. 10 písm. a) bod 2. ZSP nebola povinná platiť poistné na dobrovoľné

nemocenské poistenie. Výška jej denného vymeriavacieho základu (§ 55 ods. 1 ZSP) bola

preto nula eur. Vzhľadom na túto nulovú hodnotu žalovaná rozhodla o nulovej výške

nemocenského v súlade so zákonom.“.

Vychádzajúc z citovaného, ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd v napadnutom

rozsudku ústavne akceptovateľným spôsobom, jasne a zrozumiteľne vysvetlil, prečo

v prípade sťažovateľky pri určení výšky jej nemocenského za obdobie od 5. decembra 2011

do 19. decembra 2011 nezohľadnil vymeriavací základ dobrovoľne nemocensky poistenej

osoby (resp. ho určil na 0 €), a ústavne akceptovateľným spôsobom sa vyrovnal

i s námietkami sťažovateľky týkajúcimi sa podľa jej názoru diskriminačného postupu súdov

voči nej (v súvislosti s neuznaním maximálneho vymeriavacieho základu sťažovateľky

z dobrovoľného nemocenského poistenia v čase, keď jej povinné poistenie netrvalo).

Napadnutý rozsudok najvyššieho súdu nemožno podľa názoru ústavného súdu

považovať za zjavne neodôvodnený a ani za arbitrárny, t. j. za taký, ktorý by bol založený na

právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v zákone, resp. popierajú podstatu, zmysel a účel

aplikovaných ustanovení zákona o sociálnom poistení.

Z uvedeného vyplýva, že medzi napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu

a základným právom podľa a právom podľa dohovoru,

ktorých porušenie sťažovateľka namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej

by ústavný súd po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k

záveru o ich porušení. V takomto prípade nemožno uvažovať ani o porušení čl. 2 ods. 2 a čl.

152 ods. 4 , ktoré mali byť podľa tvrdení sťažovateľky porušené v spojení s ods.

1 . Iba to, že sťažovateľka sa s názorom najvyššieho súdu vyjadreným v napadnutom

rozsudku nestotožňuje, ešte nemôže zakladať splnenie podmienok na prijatie jej sťažnosti na

ďalšie konanie. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť

sťažovateľky v tejto časti podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

II.3 K namietanému porušeniu a 2 a dohovoru

v spojení s právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým rozsudkom

najvyššieho súdu

Sťažovateľka namieta aj porušenie zákazu diskriminácie (resp. zákazu odlišného

zaobchádzania), ktorý je vyjadrený tak v a 2 , ako aj v dohovoru,

argumentujúc tým, že všeobecný súd pri rozhodovaní o jej nároku na nemocenské

z dobrovoľného nemocenského poistenia nerozhodol podľa relevantnej právnej normy 

ustanovení o vymeriavacom základe na platenie poistného na nemocenské poistenie.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka namieta porušenie a 2 ,

ako aj porušenie čl. 14 dohovoru v spojení s právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu

v súvislosti s namietaným porušením , ako aj s dohovoru.

Keďže ústavný súd dospel k záveru, že k porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru nemohlo dôjsť (pozri časť II.2 tohto uznesenia),

tak v nadväznosti na tento záver nemohlo dôjsť ani k porušeniu a 2

a čl. 14 dohovoru v spojení s právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Ústavný súd preto

sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2

ako zjavne neopodstatnenú.

II.4 K namietanému porušeniu , 3 a 4 v spojení so základným

právom podľa napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu

Podľa povinnosti možno ukladať

a) zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných

ľudských práv a slobôd,

b) medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 4, ktorá priamo zakladá práva

a povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb, alebo

c) nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2.

Podľa medze základných práv a slobôd možno upraviť

za podmienok ustanovených touto zmluvou len zákonom.

Podľa zákonné obmedzenia základných práv a slobôd musia

platiť rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky.

Podľa pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na

ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.

Podľa majú občania právo na primerané hmotné zabezpečenie

v starobe a pri nespôsobilosti na prácu, ako aj pri strate živiteľa.

Vo vzťahu k ústavný súd už vo svojej judikatúre uviedol, že toto

ustanovenie nie je priamo aplikovateľné v konaní o sťažnosti, pretože jeho obsahom nie je

základné právo alebo sloboda, ale ústavná direktíva adresovaná predovšetkým orgánom

v normotvornej činnosti všetkých stupňov (, , ).

V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa

ústavný súd pripomína svoju stabilizovanú judikatúru (napr. , ,

), súčasťou ktorej je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť

sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým

nepochybne patrí aj základné právo vyplývajúce z , ak toto porušenie

nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavno procesné princípy vyplývajúce

z až . O prípadnom porušení základného práva podľa

by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne

došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavno procesných princípov

vyjadrených v až , resp. v spojení s ich porušením. Navyše aj porušenie

základného práva podľa sťažovateľka namieta v súvislosti s namietaným

porušením základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že ak dospel k záveru, že vo veci

sťažovateľky nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva podľa , resp.

práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak by po prípadnom prijatí časti sťažnosti týkajúcej sa

základného práva podľa nemohol reálne v konaní vo veci samej dospieť

ani k záveru porušení tohto základného práva. Ústavný súd preto aj túto časť sťažnosti

odmietol pri predbežnom prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa už ústavný súd ďalšími požiadavkami

sťažovateľky na ochranu ústavnosti nezaoberal.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. októbra 2015