Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 39/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. januára 2015 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpeného advokátom JUDr. Jánom Vaškom,

Podjavorinskej 3, Prievidza, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 39

ods. 1 a a 4 rozsudkom Krajského súdu

v Trenčíne sp. zn. z 2. júla 2012 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 25. septembra 2013, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. decembra

2013 doručená sťažnosť , (ďalej len

„sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Jánom Vaškom, Podjavorinskej 3, Prievidza,

ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 39 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 4

(ďalej len „“) rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne

(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 2. júla 2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudok

krajského súdu“) v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 25. septembra 2013 (ďalej aj „napadnutý rozsudok

najvyššieho súdu“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol v procesnom postavení

navrhovateľa účastníkom konania vedeného krajským súdom pod sp. zn.

vo veci preskúmania rozhodnutia Sociálnej poisťovne ‒ústredie, Ulica 29. augusta 8,

Bratislava (ďalej len „Sociálna poisťovňa“), č. 630 227 6343 0 z 25. októbra 2011, ktorým

bola zamietnutá jeho žiadosť o invalidný dôchodok s odôvodnením, že podľa posudku

posudkového lekára sociálneho poistenia pobočky Sociálnej poisťovne Prievidza

z 10. novembra 2010 nemá pokles schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť o viac ako 40 %

v porovnaní so zdravou fyzickou osobou.

Krajský súd rozsudkom sp. zn. z 2. júla 2012 rozhodnutie Sociálnej

poisťovne č. 630 227 6343 0 z 25. októbra 2011 potvrdil ako vecne správne. Proti

označenému rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol

najvyšší súd napadnutým rozsudkom sp. zn. z 25. septembra 2013 tak, že

odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem podrobného opisu skutkového stavu predovšetkým

uvádza:

„Podľa môjho názoru prvostupňový i odvolací súd rozhodol o mojom nároku

nesprávne, vychádzajúc z názoru Najvyššieho súdu SR, ktorý v napadnutom rozsudku

vyslovil názor, že posudkoví lekári majú zhodné závery a o ich odbornej úrovni nemal súd

dôvody pochybovať.

S týmto názorom sa však stotožniť nemožno, sudcom je veľmi dobre známa nízka

úroveň odbornosti posudkových lekárov a jednoznačne ich zaujaté rozhodovanie v prospech

svojho zamestnávateľa, ktorým je Sociálna poisťovňa Bratislava. pričom táto je v konaniach

o preskúmanie rozhodnutí o invalidnom dôchodku odporcom.“

Podľa názoru sťažovateľa „je nesporné, že ak odporcovi podriadení rozhodujú

o nárokoch uplatňovaných proti odporcovi, ide o stav neobvyklý i keď uznávam, že zákonný,

avšak ako som už uviedol, o nezaujatosti posudkových lekárov treba mať dôvodné

pochybnosti a ich závery treba dôsledne hodnotiť, čo v mojej veci súdy neurobili...

Postupom súdu bolo teda porušené aj moje ústavné právo, aby súd zabezpečil ochranu

mojich práv, avšak rozhodnutie súdu, ktoré je v rozpore so zákonom mi spravodlivú

ochranu mojich práv neposkytlo.“.

Sťažovateľ ďalej namieta nepreskúmateľnosť napadnutých rozsudkov krajského súdu

ako súdu prvého stupňa a najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu, „lebo pri takých

závažných ochoreniach, ktorými dlhodobo trpím, hodnotiť môj zdravotný stav

zadokumentovaný množstvom lekárskych správ odborných lekárov, tak, že súd odkazuje

na závery posudkových lekárov je v rozpore nielen so zákonom, ale aj s SR

a právom každého občana na spravodlivý proces“.

Napokon sťažovateľ uvádza, že „môžem poukázať na desiatky prípadov a súdom

musia byť známe stovky prípadov, keď posudkoví lekári tvrdili absolútne nezmysly, ich

závery vôbec nezodpovedali zdravotnému stavu navrhovateľov a rozhodnutia sociálnej

poisťovne boli následne a to aj opakovane rušené a veci im boli vracané na ďalšie konanie“.

V tejto súvislosti sťažovateľ uviedol dva konkrétne prípady, keď v obdobnej skutkovej a

právnej veci najvyšší súd „spochybnil závery posudkových lekárov...“.

Sťažovateľ, argumentujúc tým, že „mi nebol priznaný invalidný dôchodok a zostal by

som bez akýchkoľvek prostriedkov na obživu a teda musím pracovať na úkor svojho

zdravia“, namieta aj porušenie .

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd

nálezom takto rozhodol:

„1. Právo na primerané hmotné zabezpečenie pri nespôsobilosti

na prácu podľa SR a právo na spravodlivé rozhodnutie veci podľa

v konaní o priznanie invalidného dôchodku

porušené bolo a to rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 02. 07. 2012 sp. zn.

v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu SR v Bratislave zo dňa 25. 09.

2013 sp. zn. .

2. Rozsudky Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 02. 07. 2012 sp. zn.

39 a Najvyššieho súdu SR v Bratislave zo dňa 25. 09. 2013 sp. zn. sa zrušujú.

3. Krajský súd v Trenčíne a Najvyšší súd SR v Bratislave sú povinní zaplatiť spoločne

a nerozdielne z titulu primeraného finančného zadosťučinenia sumu

10 000,00 EUR... a nahradiť mu trovy právneho zastúpenia v sume 720,06 EUR... k rukám

advokáta JUDr. Jána Vašku... do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa .

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Účelom základného práva podľa je v prvom rade zaručiť

každému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Základné

právo na súdnu ochranu zaručené v umožňuje každému, aby sa stal

po splnení predpokladov ustanovených zákonom účastníkom súdneho konania. Ak osoba

splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej efektívne umožní (mal by umožniť) stať sa

účastníkom konania so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré

z tohto postavenia vyplývajú.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorú si osvojil aj ústavný súd,

vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je

absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení však

nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené

právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné

s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“),

ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len vtedy, ak sledujú legitímny cieľ a

keď existuje primeraný vzťah medzi použitými prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin

c Francúzsko, 1998).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. , ,

) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,

aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá má svoj základ

v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré

Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.

Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad

aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany

dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná

a účinná právna norma ().

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa

je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, ). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne

objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu

je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces ().

Ústavný súd poukazuje na to, že je primárnym východiskom

pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných

na poskytovanie právnej ochrany garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy

( až ). V súvislosti so základným právom podľa

treba mať zároveň na zreteli aj , podľa ktorého podmienky

a podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. , podľa ktorého sa

možno domáhať práv uvedených okrem iného v len v medziach zákonov, ktoré

toto ustanovenie vykonávajú ().

Podľa majú občania právo na primerané hmotné zabezpečenie

v starobe a pri nespôsobilosti na prácu, ako aj pri strate živiteľa.

Ústavný súd považuje z hľadiska limitov ústavnej kontroly rozhodnutí všeobecných

súdov za potrebné poukázať na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej vo veciach patriacich

do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou

(m. m. , ). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať

právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k

rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže

ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne

nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a

zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody

(m. m. , , atď.).

Z už citovaného vyplýva, že úlohou ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne

neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. I. ÚS. 4/00, , , ). K iným

dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí

aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp.

nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná

v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (, m. m. ).

Vychádzajúc z uvedených právnych názorov tvoriacich súčasť ustálenej judikatúry,

ústavný súd v rámci predbežného prerokovania posúdil sťažnosť sťažovateľa, ktorou namieta

porušenie svojich základných práv podľa a a 4

napadnutými rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho súdu.

1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 39 ods. 1 a čl. 46 ods. 1

a 4 rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 2. júla 2012

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi

zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd

môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným

súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie

(m. m. ).

Sťažovateľ bol oprávnený podať proti napadnutému rozsudku krajského súdu

odvolanie (čo aj využil), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť najvyšší súd.

Právomoc najvyššieho súdu v správnom súdnictve rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa

v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu. Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný

súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

2. K namietanému porušeniu základného práva podľa a 4

rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 25. septembra 2013

Sťažovateľ sa nestotožňuje so závermi najvyššieho súdu uvedenými v odôvodnení

jeho rozsudku sp. zn. z 25. septembra 2013, najmä s tým, že najvyšší súd

podľa jeho názoru nesprávne posúdil otázku vzniku jeho nároku na invalidný dôchodok,

v dôsledku čoho rozhodol podľa jeho tvrdenia inak, ako v obdobných veciach rozhodujú

všeobecné súdy, pričom napadnutý rozsudok nedostatočne odôvodnil a nevysporiadal sa

so všetkými jeho odvolacími dôvodmi.

Najvyšší súd ako súd odvolací v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia

a postupu Sociálnej poisťovne č. 630 227 6343 0 z 25. októbra 2011 rozhodol o odvolaní

sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu sp. zn. z 2. júla 2012 tak, že tento

rozsudok ako vecne správny potvrdil.

Na účely posúdenia opodstatnenosti sťažnosti ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní preskúmal k sťažnosti pripojený rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.

z 25. septembra 2013 a zistil, že najvyšší súd v odôvodnení najprv poukázal

na podstatné časti napadnutého rozsudku krajského súdu, pričom okrem iného uviedol:

„Krajský súd v Trenčíne rozsudkom z 2. júla 2012, č. k. , potvrdil

rozhodnutie z 25. októbra 2011 číslo 630 227 6343 0, ktorým odporkyňa podľa § 70 zákona

č. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov... zamietla žiadosť

navrhovateľa o invalidný dôchodok s odôvodnením, že nesplnil zdravotnú podmienku

pre vznik nároku na uvedenú dávku. Zo záverov posudku ,

posudkovej lekárky sociálneho poistenia Sociálnej poisťovne, pobočky v Prievidzi

z 5. októbra 2011 a zo 4. januára 2012 a zo záverov posudku

, posudkového lekára sociálneho poistenia Sociálnej poisťovne, ústredia so

sídlom v Trenčíne z 19. januára 2012 a neskôr z 24. apríla 2012 zistil, že navrhovateľ nie je

invalidný podľa § 71 ods. 1 zákona o sociálnom poistení, lebo v dôsledku nepriaznivého

zdravotného stavu miera jeho schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť poklesla len o 25 %,

preto mu nárok na invalidný dôchodok nevznikol.“

Najvyšší súd v napadnutom rozsudku ďalej citoval relevantné ustanovenie zákona

č. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov [ďalej len „zákon

o sociálnom poistení“ (§ 71 ods. 1)] a vykonal jeho interpretáciu vo vzťahu k posudzovanej

veci, pričom v tejto súvislosti najmä uviedol:

„Podľa § 71 ods. 1 zákona o sociálnom poistení je poistenec invalidný, ak

pre dlhodobo nepriaznivý zdravotný stav má pokles schopnosti vykonávať zárobkovú

činnosť o viac ako 40 % v porovnaní so zdravou fyzickou osobou.

Posúdenie rozsahu zdravotného poškodenia a jeho následkov na schopnosť občana

vykonávať zárobkovú činnosť vyžaduje odborné lekárske znalosti a vo veciach sociálneho

zabezpečenia je zverené posudkovým lekárom sociálneho poistenia, a to tak na účely

správneho, ako aj na účely súdneho konania.

Zo spisov vyplýva, že zdravotný stav navrhovateľa posúdila 5. októbra 2011

a 4. januára 2012 , posudková lekárka sociálneho poistenia

Sociálnej poisťovne, pobočka v Prievidzi a 19. januára 2012 a 24. apríla 2012

, posudkový lekár sociálneho poistenia Sociálnej poisťovne,

ústredia so sídlom v Trenčíne. Po osobnom vyšetrení navrhovateľa a po zohľadnení

pripojenej zdravotnej dokumentácie zistil, že rozhodujúcim

zdravotným postihnutím navrhovateľa je dorzalgia polytopná, zaradená v prílohe č. 4,

postihnutia v rozpätí 20 % 35 %, ktorá je u navrhovateľa zistená mierne nad spodnou

hranicou rozpätia v rozsahu 25 %. Ďalšie zdravotné ťažkosti navrhovateľa označil

za posudkovo nevýznamné, a preto nebola percentuálna výmera za iné zdravotné

postihnutie navýšená.

Z posudkov posudkových lekárov vyplýva zhodné zistenie, že navrhovateľovi bola

diagnostikovaná dorzalgia C chrbtice na podklade napriamenej lordózy a s počínajúcimi

degeneratívnymi zmenami podľa RTG vyšetrenia v marci 2012, spina bifida C6,

bez radikulárneho syndrómu, dorzalgia LS chrbtice na CT vyšetrení vo februári 2009

overenej protrúzie L3 a L4, ľahká retrolistéza L5 o 2,5 cm a protrúzie L4 a L5 podľa MR

vyšetrenia v máji 2011 s pseudoradikulárnym syndrómom, hypertenzia I. stupňa, artritis

perihumeroscapularis bez presvedčivých RTG zmien v novembri 2011 s ľahkým

obmedzením funkcie, gonarthrosis bilat. I. stupňa, epikondylopatia, na EMG senzitívna

neuropatia nervus ulnaris, v anamnéze OP fissury konečníka v roku 1995, tachykardia

v roku 2002 (ergometria a ECHO KG boli negatívne), vegetatívny disbalans a neurasténia

a napokon v roku 2008 nefrolit so spontánnym odchodom vpravo. Z uvedených ochorení

posudkoví lekári zhodne označili za rozhodujúce zdravotné postihnutie dorzalgiu polytopnú,

ktorá zodpovedá 25 % zníženiu miery jeho poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť

podľa kap. XV, odd. E, položka 3.b. prílohy č. 4 zákona o sociálnom poistení.

Rovnako potom posudkoví lekári zistili, že navrhovateľ nie je invalidný podľa § 71 ods. 1

zákona o sociálnom poistení, lebo pre dlhodobo nepriaznivý zdravotný stav nemá

v porovnaní so zdravou fyzickou osobou pokles schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť

viac ako 40 %.“

Po podrobnom oboznámení s administratívnym spisom, ako aj so súdnym spisom sa

najvyšší súd zaoberal skutkovým základom prerokovávanej veci, jej právnym posúdením

a skúmaním, pričom na tomto základe dospel k týmto právnym záverom:

„Medzi závermi posudkových lekárov neboli zistené rozpory a o ich odbornej úrovni

nemal súd dôvody pochybovať. Námietky uvádzané navrhovateľom v odvolaní

o nesprávnom posúdení a vyhodnotení predloženej lekárskej dokumentácie odvolací súd

nezistil a obsahu zdravotnej dokumentácie nezodpovedá tvrdenie, že sa posudkoví lekári

nezaoberali lekárskou správou z 5. novembra 2011, keď následne ani z ambulantného

zápisu z 9. januára 2012 nevyplynuli iné diagnostické závery ako

neskôr zistili posudkoví lekári. Uvádzané zdravotné problémy navrhovateľa teda posudkoví

lekári poznali a vyplývajú z odborných lekárskych vyšetrení, ktoré boli podkladom pre ich

závery uvedené v posudkoch.

Pokiaľ navrhovateľ namietal, že jeho zdravotný stav nebol správne zaradený pod

príslušnú položku, uvedenú v prílohe č. 4 zákona o sociálnom poistení, jeho tvrdenie

nezodpovedá obsahu spisov. Navrhovateľ ani v odvolacom konaní nedoložil ďalšie lekárske

správy o zhoršenom zdravotnom stave. Dôvod na opätovné prešetrenie zdravotného stavu

navrhovateľa na odstránenie prípadných pochybností preto odvolací súd nezistil.

Ak by však v budúcnosti došlo k zmene zdravotného stavu navrhovateľa v dôsledku

jeho zhoršenia, môže navrhovateľ opätovne požiadať o preskúmanie miery poklesu

schopnosti alebo zmenu rozhodujúceho postihnutia a stanovenie novej miery poklesu

schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť.

Odvolací súd preto rovnako ako súd prvého stupňa dospel k záveru, že uznaná miera

poklesu schopnosti navrhovateľa vykonávať zárobkovú činnosť je určená mierou

zodpovedajúcou zákonu.

Navrhovateľ v odvolacom konaní neuviedol také nové skutočnosti, ktoré by prijatý

záver v posudkoch posudkových lekárov zadovážených v tomto konaní spochybnili alebo

vyvrátili a ani zo zisteného skutkového stavu nevyplýva jeho nesprávnosť.

Odvolací súd preto závery krajského súdu považoval za vecne správne a dostatočne

doložené vykonaným dokazovaním. Z uvedených dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvého

stupňa podľa potvrdil.“

V súvislosti s namietaným porušením základného práva sťažovateľa na súdnu

ochranu podľa napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu [vydaným

v správnom súdnictve podľa V. časti tretej hlavy (ďalej len

„OSP“)] je podľa názoru ústavného súdu potrebné zohľadniť špecifiká správneho súdnictva.

V rámci správneho súdnictva súdy preskúmavajú „zákonnosť“ rozhodnutí a postupov

orgánov verejnej správy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov ( ).

Z uvedeného vyplýva, že úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahradzovať

činnosť správnych orgánov, ale len preskúmať zákonnosť ich postupov a rozhodnutí, teda to,

či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok rešpektovali príslušné hmotno právne

a procesno právne predpisy. Treba vziať do úvahy, že správny súd nie je súdom skutkovým,

ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia

orgánu verejnej správy. Ani ústavný súd v konaní o sťažnosti v zásade nie je skutkovým

súdom, ktorý by vykonával dokazovanie na zistenie skutkového stavu, ak by malo ísť o

dokazovanie, ktoré by malo nahradiť dokazovanie vykonané všeobecnými súdmi a ich

vyhodnotenie. Ústavný súd skúma napadnutý rozsudok iba z hľadiska už spomenutých

kritérií zjavnej neodôvodnenosti a arbitrárnosti ().

Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd o otázkach, ktoré boli dôvodom

na podanie návrhu sťažovateľa, ktorým sa domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia

správneho orgánu (a o ktorých v prvom stupni rozhodoval krajský súd), nerozhodol

svojvoľne a arbitrárne, odôvodnenie najvyššieho súdu je z ústavného hľadiska

akceptovateľné a udržateľné, a preto nesignalizuje možnosť vyslovenia porušenia

sťažovateľom označeného základného práva po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie

konanie. Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozsudku zhrnul skutkové zistenia

a právne závery krajského súdu, ktoré boli v rozsahu odvolacích námietok sťažovateľa

predmetom preskúmania v odvolacom konaní, uviedol, akými úvahami sa spravoval

pri rozhodovaní, ako aj právne posúdil sťažovateľove námietky (týkajúce sa jeho tvrdenia,

že jeho zdravotný stav nebol riadne zistený a predložená lekárska dokumentácia nebola

dostatočným spôsobom posúdená, lebo jeho rozhodujúce zdravotné postihnutie nebolo

určené správne). Najvyšší súd pritom posúdenie a vyhodnotenie predloženej lekárskej

dokumentácie v danej veci podrobne odôvodnil.

Ústavný súd preto konštatuje, že najvyšší súd ako odvolací súd sa ústavne

akceptovateľným spôsobom zaoberal námietkami sťažovateľa, ktorých posúdenie bolo

relevantné na rozhodnutie o veci a závery rozsudku sú dostatočne odôvodnené. Výklad

príslušných zákonných ustanovení bol nepochybne v právomoci najvyššieho súdu

a nemožno dospieť ani k záveru, že by jeho výklad zjavne vybočoval z rámca týchto

ustanovení, a tým bol z ústavného hľadiska neospravedlniteľný a neudržateľný.

K argumentácii sťažovateľa, že najvyšší súd vec nesprávne právne posúdil,

v dôsledku čoho rozhodol inak, ako v obdobných veciach rozhodujú všeobecné súdy

v súvislosti s hodnotením právnej relevantnosti záverov posudkových lekárov Sociálnej

poisťovne, ústavný súd považuje za potrebné poznamenať, že mu neprislúcha zjednocovať in

abstracto judikatúru všeobecných súdov a suplovať tak poslanie, ktoré Z.

z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8 ods.

3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje najvyššiemu súdu (resp.

jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iných priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská k

zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov (m. m. I.

ÚS 17/01). Preto, ak všeobecné súdy zaujímajú vo vzťahu k určitej otázke rôzne právne

názory, nemožno z takéhoto ich postupu mechanicky vyvodzovať porušenie čl. 46 ods. 1

, pričom ústavný súd vzhľadom na svoje ústavné postavenie a princíp minimalizácie

zásahov do činnosti všeobecných súdov, ktorý štandardne uplatňuje vo svojej judikatúre, do

takéhoto (vo všeobecnosti nežiaduceho) stavu vstupuje len vo výnimočných prípadoch. Vo

veci sťažovateľa ústavná akceptovateľnosť odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho

súdu vylučuje, aby ústavný súd uplatnil výnimku zo svojho štandardného prístupu k

preskúmavaniu právoplatných rozhodnutí všeobecných súdov.

Skutočnosť, že sťažovateľ zastáva iný právny názor, ako prijal v danej veci najvyšší

súd, nemôže sama osebe viesť k záveru o jeho zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti,

a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím

vlastným. Posúdenie namietanej zákonnosti postupu a rozhodnutia správneho orgánu bolo

v právomoci najvyššieho súdu. Jeho závery nevykazujú známky svojvôle a sú aj

odôvodnené, a preto týmto rozhodnutím podľa názoru ústavného súdu nemohlo dôjsť

k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa a 4 .

Na tomto základe ústavný súd dospel pri predbežnom prerokovaní k záveru, že

medzi napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a základným právom podľa čl. 46 ods. 1

a 4 , porušenie ktorého sťažovateľ namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť,

na základe ktorej by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť

k záveru o jeho porušení. Ústavný súd preto v tejto časti sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa

ako zjavne neopodstatnenú.

3. K namietanému porušeniu základného práva podľa

rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 25. septembra 2013

V súvislosti s namietaným porušením ústavný súd pripomína

svoju stabilizovanú judikatúru (napr. , , ), súčasťou

ktorej je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym

porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné

právo vyplývajúce z , ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný

súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z až .

O prípadnom porušení základných práv podľa by bolo možné uvažovať

zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého

zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48

, resp. v spojení s ich porušením.

Keďže ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozsudkom

a namietaným porušením základného práva sťažovateľa upraveného v čl. 46 ods. 1 a 4

, neprichádzalo v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci do úvahy ani

vyslovenie porušenia jeho základného práva zaručeného v . Ústavný súd

preto sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

Ústavný súd navyše konštatuje, že sťažovateľ v prípade zmeny zdravotného stavu

(zhoršenia) môže opätovne požiadať o preskúmanie miery poklesu schopnosti alebo zmenu

rozhodujúceho postihnutia a stanovenie novej miery poklesu schopnosti vykonávať

zárobkovú činnosť ako splnenie jednej z podmienok na priznanie invalidného dôchodku.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd ďalšími

požiadavkami sťažovateľa na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. januára 2015