Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 495/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. októbra 2012

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti I. s. r. o., K., zastúpenej advokátom

JUDr. A. F., K., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1,

a a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

zo 7. februára 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti I. s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. apríla 2012

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti I. s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou

namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2

(ďalej len „“) a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom zo 7. februára 2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudok

najvyššieho súdu“).

Zo sťažnosti, z dokumentov k nej pripojených a po nahliadnutí do spisu v konaní

vedenom Krajským súdom v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn.

ústavný súd zistil, že dodatočným platobným výmerom č. /Ben z 1. júla

2009 (ďalej len „dodatočný platobný výmer“) vydaným Daňovým úradom K... (ďalej len

„daňový úrad“ alebo „správca dane“) bol sťažovateľke vyrubený rozdiel dane z pridanej

hodnoty za zdaňovacie obdobie február 2007 v sume 441 771,19 €. Daňový úrad ustálil, že

sťažovateľka si v zdaňovacom období február 2007 neoprávnene odpočítala daň z pridanej

hodnoty (ďalej len „DPH“) prevažne z prijatých zdaniteľných plnení za nákup tovaru

od obchodnej spoločnosti J., s. r. o. Následne bol nakúpený tovar dodaný do Českej

republiky v rámci tzv. „reťazového obchodu“, pri ktorom bol tento tovar (farebné kovy)

predávaný medzi viacerými obchodnými spoločnosťami. Správca dane na základe

vykonaného dokazovania zistil, že miesto nakládky tovaru a začatia prepravy sa nachádzalo

v B. a v T. a vykládky tovaru sa uskutočňovali v Českej republike. Údaje uvedené

v medzinárodných nákladných listoch, ktoré sťažovateľka predložila na opakovanú daňovú

kontrolu, tak podľa daňového úradu nezodpovedajú ním zisteným skutočnostiam, keďže

tovar nebol prepravený z tuzemska, ale z B. a T. Obchodnej spoločnosti J., s. r. o., preto

nevznikla v tuzemsku daňová povinnosť a sťažovateľke nevznikol ani nárok na odpočítanie

dane z pridanej hodnoty vo vzťahu k obchodom uzatvoreným s obchodnou spoločnosťou J.,

s. r. o., keďže pri takomto dodaní tovaru nevznikla daňová povinnosť v tuzemsku a nemohla

byť voči nej uplatnená iným platiteľom v tuzemsku. Proti dodatočnému platobnému výmeru

sa sťažovateľka odvolala namietajúc nedostatočne zistený skutkový stav a nesprávne

vyhodnotenie dôkazov.

Rozhodnutím Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej len „finančné

riaditeľstvo“) č. 1/223/14496-113010/2009/992517-r zo 7. októbra 2009 (ďalej len

„rozhodnutie finančného riaditeľstva“) bol dodatočný platobný výmer potvrdený. Proti

uvedenému rozhodnutiu podala sťažovateľka žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia

správneho orgánu namietajúc, že správne orgány nedostatočne zistili skutkový stav,

nesprávne vyhodnotili dôkazy a nimi prijatý výklad odporuje záverom vyplývajúcim

z judikatúry Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“). Sťažovateľka neskôr

svoju argumentáciu rozšírila tvrdením, že správne orgány konali s osobou, ktorá nemá

oprávnenie vystupovať v jej mene.

Rozsudkom krajského súdu č. k. -50 z 25. novembra 2010 bola žaloba

sťažovateľky o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia finančného riaditeľstva zamietnutá,

pretože krajský súd neidentifikoval také relevantné dôvody, pre ktoré by malo byť

rozhodnutie finančného riaditeľstva nezákonné. Proti rozsudku krajského súdu podala

sťažovateľka odvolanie.

Napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu bol prvostupňový rozsudok krajského

súdu potvrdený ako vecne správny. Najvyšší súd sa s prihliadnutím na § 219 ods. 2

(ďalej aj „OSP“) v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením

prvostupňového rozsudku a uviedol ďalšie dôvody na zdôraznenie správnosti dôvodov

obsiahnutých v predmetnom rozsudku krajského súdu. Podľa najvyššieho súdu správne

orgány postupovali a rozhodli v súlade so zákonom a na základe dostatočne zisteného

skutkového stavu, keď dospeli k záveru, že sťažovateľka vzhľadom na jej postavenie

v rámci „reťazového obchodu“ nebola oprávnená odpočítať si DPH na dané tovary, keďže

miesto, odkiaľ boli prepravované, sa nenachádzalo v tuzemsku, ako tvrdí sťažovateľka, ale

v zahraničí.

Proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu a postupu predchádzajúcemu jeho

vydaniu podala sťažovateľka sťažnosť podľa , ktorou navrhla, aby

ústavný súd rozhodol, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu boli porušené jej

základné práva podľa , a a právo

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Sťažovateľka ďalej navrhuje,

aby ústavný súd napadnutý rozsudok najvyššieho súdu zrušil.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd rozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci

sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť

skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne

napr. , ). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné

súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov ().

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa však patrí kontrola

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , , , ). O zjavnú

neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd

zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel

a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne

rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej

logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi

spravodlivosti (, , ).

Ústavný súd dodáva, že podľa je viazaný

návrhom sťažovateľky, ktorá je v tomto prípade zastúpená kvalifikovaným právnym

zástupcom. Preto sa v danej veci zaoberal iba možnosťou porušenia tých práv a tými

orgánmi verejnej moci, vyslovenia porušenia ktorých sa sťažovateľka domáha v návrhu

na rozhodnutie, t. j. v petite sťažnosti. Tvrdenia o porušení ďalších základných práv,

resp. článkov , ktoré sťažovateľka uvádza v texte sťažnosti mimo petitu, je v súlade

s doterajšou judikatúrou ústavného súdu potrebné považovať iba za súčasť argumentácie

sťažovateľky (, , ).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom...

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru už uviedol, že

formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom predpise

Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym

režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného dôvodu preto

v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

Sťažovateľka odôvodnila svoju sťažnosť dvoma základnými námietkami:

1. Prvá námietka sa týka namietaného porušenia procesných pravidiel orgánmi

daňovej správy (daňovým úradom a finančným riaditeľstvom), ktoré podľa tvrdenia

sťažovateľky neboli odstránené v rámci správneho súdnictva, osobitne napadnutým

rozsudkom najvyššieho súdu. Podstata prvej námietky sa týka toho, že „v konaní pred

daňovými orgánmi došlo k závažnej chybe daňového konania, ktorá mohla mať vplyv

na zákonnosť napadnutého rozhodnutia DR SR a napriek tomu, že na túto chybu podľa

i ods. 3 boli súdy povinné prihliadať z úradnej povinnosti, súdy na túto

závažnú procesnú chybu neprihliadali“.

Medzi spomenuté chyby podľa sťažovateľky patrí to, že „vo veci neprebehlo

prvostupňové daňové konanie, čím... bola znemožnená možnosť preukázať skutočnosti

rozhodujúce pre správne určenie a vyrubenie dane“, keďže daňové úrady podľa nej

vykonali iba „daňovú kontrolu, ktorá nie je daňovým konaním... Za daňové – vyrubovacie

prvostupňové konanie nemožno považovať jediný úkon správcu dane, a to vydanie

prvostupňového rozhodnutia. Navyše, ak Daňové riaditeľstvo SR rozhodlo o našom

odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu bez akejkoľvek našej účasti, tým sme sa vlastne

daňového konania, tak prvostupňového, ako i odvolacieho, vôbec nezúčastnili, čím nám boli

odňaté naše základné procesné práva.“.

Sťažovateľka ďalej tvrdí, že v jej veci „vôbec nesmela prebehnúť opakovaná daňová

kontrola... Daňové riaditeľstvo... nemá zákonom danú kompetenciu zrušiť rozhodnutie

a vrátiť vec na opakovanú daňovú kontrolu, len na daňové konanie... Správca dane,

ak vykonal opakovanú daňovú kontrolu, tak konal bez zákonnej kompetencie, teda v rozpore

so zákonom... Správca dane vykonaním opakovanej daňovej kontroly prekročil svoje

kompetencie, pretože takýto postup neumožňuje žiaden právny predpis... zbytočne zaťažuje

duplicitnými úkonmi tzv. opakovanej daňovej kontroly, ktorá vôbec nesmie prebehnúť

a všetky doklady, ktoré potreboval pre rozhodnutie už mal správca dane z riadnej daňovej

kontroly. Nezákonný postup správcu dane je i v rozpore s ust. SR podľa

ktorého, môže verejný orgán konať len podľa zákona alebo len na základe zákona...

Je vylúčené, aby v tej istej veci prebiehala súčasne s daňovým vyrubovacím konaním...

i opakovaná daňová kontrola... Tento nezákonný postup správcu dane je jednoznačným

prejavom svojvôle verejného orgánu, ktorá je v právnom štáte vylúčená ( SR).“.

Podľa sťažovateľky okrem toho správca dane porušil zákonom ustanovené lehoty,

v rámci ktorých musí vykonávať jednotlivé úkony správy daní. Sťažovateľka tvrdí, že v jej

prípade mal správca dane povinnosť vydať rozhodnutie (dodatočný platobný výmer)

v 15-dňovej lehote od skončenia daňovej kontroly. Podľa sťažovateľky táto lehota

predstavuje „časový úsek kompetencie správcu dane, v rámci ktorého musí úkon vydania

rozhodnutia vykonať. Ak v tejto lehote úkon nevykoná, zaniká jeho kompetencia (právomoc)

vydať takéto rozhodnutie... keď správca dane takéto rozhodnutie vydal, ide

o administratívny paakt, ktorý nevyvoláva žiadne právne účinky... jeho rozhodnutie je

nulitné, keďže na vydanie takéhoto rozhodnutia nemal kompetenciu.“.

Sťažovateľka ďalej uvádza, že „Dôvody rozsudku najvyššieho súdu k tejto námietke

vôbec nie sú, a tým je napadnuté rozhodnutie nepreskúmateľné... rozsudok Najvyššieho

súdu SR mal obsahovať v odôvodnení dostatočné a relevantné dôvody, na základe ktorých

bolo rozhodnuté.“.

Ústavný súd konštatuje, že všetky uvedené námietky sú založené na spoločnom

základe, v zmysle ktorého na ne podľa sťažovateľky mal prihliadnuť najvyšší súd ex offo.

Sťažovateľka opakovane uviedla, že ňou namietané nedostatky v postupe daňových orgánov

vedú k záveru, že orgán, ktorý rozhodnutie vydal, nemal právomoc vydať takéto

rozhodnutie, a krajský súd, ako aj najvyšší súd mali na tento nedostatok prihliadať ex offo

bez ohľadu na obsah žaloby v správnom súdnictve. Sťažovateľka v sťažnosti ani netvrdila

a ani nepreukázala, že by uvedené námietky zahrnula do žaloby o preskúmanie zákonnosti

rozhodnutia finančného riaditeľstva. Rovnako ani nenamietala, že by sa najvyšší súd

vysporiadal s takouto jej námietkou. Sťažovateľka iba tvrdila, že najvyšší súd neprihliadol

na určitú okolnosť, na ktorú mal prihliadať z úradnej povinnosti, pričom túto povinnosť

odvodzuje z .

Podľa pri preskúmavaní zákonnosti a postupu správneho orgánu

súd prihliadne len na tie vady konania pred správnym orgánom, ktoré mohli mať vplyv

na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.

Ak sťažovateľka tvrdí, že krajský súd a najvyšší súd sa v rámci preskúmania

zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu mali ex offo zaoberať uvedenými pochybeniami

vedúcimi k záveru o nedostatku právomoci správneho orgánu na vydanie rozhodnutia,

zjavne tým namieta porušenie druhej a tretej vety , podľa ktorých súd

zruší rozhodnutie správneho orgánu a konanie zastaví, ak rozhodnutie vydal orgán, ktorý

na to nebol podľa zákona oprávnený. Rozsahom a dôvodmi žaloby v týchto prípadoch nie je

súd viazaný.

Ústavný súd na základe nahliadnutia do súvisiaceho súdneho spisu vedeného

krajským súdom pod sp. zn. zistil, že sťažovateľka tieto námietky neuplatnila

v rámci konania o žalobe o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu

(finančného riaditeľstva) pred všeobecnými súdmi, a to ani v žalobe z 18. decembra 2009,

ani v rozšírení žalobných námietok (podanie z 8. februára 2010 adresované krajskému súdu)

a taktiež ani v odvolaní proti prvostupňovému rozsudku krajského súdu, uplatnila ich

až v konaní pred ústavným súdom.

Ústavný súd uvádza, že zmyslom a účelom princípu subsidiarity zakotveného

v je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže

byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im

zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio

inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných

orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú (,

). V zmysle musia byť pred podaním

sťažnosti vyčerpané všetky procesné prostriedky, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu

jeho práv priznáva, inak je sťažnosť neprípustná. Zmysel tejto právnej úpravy nie je iba

v tom, aby bola vec posúdená tým orgánom, ktorý je na posúdenie danej veci príslušný, ale

aj v tom, aby prípadné nedostatky mohli byť predmetom posúdenia v opravnom konaní pred

správnymi orgánmi alebo súdmi a odstránené spôsobom predpokladaným zákonom. Z toho

taktiež vyplýva, že námietky, ktoré neboli uplatnené v konaní pred všeobecným súdom,

hoci v tomto konaní už uplatnené byť mohli, nemôžu byť úspešne uplatnené až v konaní

o sťažnosti podľa a ako také sú neprípustné a ústavný súd na ne

nemôže prihliadať.

Navyše, podľa názoru ústavného súdu je daňový úrad nepochybne oprávnený

vydávať dodatočné platobné výmery. Prípadné procesné a hmotnoprávne nedostatky tohto

výmeru alebo konania, ktoré mu predchádzalo, ktoré sťažovateľka namieta, nespochybňujú

právomoc tohto orgánu vydať dodatočný platobný výmer, ale mohli by mať vplyv iba

na jeho zákonnosť, ktorá musí byť skúmaná v rámci správneho súdnictva v rozsahu

ustanovenom . Argumentáciu sťažovateľky, podľa ktorej

nedodržanie procesných pravidiel pri vydávaní rozhodnutia správneho orgánu vedie

k záveru o nedostatku právomoci tohto orgánu na vydanie predmetného rozhodnutia,

považuje ústavný súd za účelovú, majúcu zakryť skutočnosť, že tieto námietky neboli

uplatnené v konaní pred všeobecnými súdmi v rámci správneho súdnictva, a teda neboli ani

predmetom konania a rozhodovania týchto súdov.

2. Druhá skupina námietok korešponduje s námietkami uplatnenými v konaní

o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu a ich podstatou je nesúhlas

sťažovateľky so zisteným skutkovým stavom a právnym posúdením veci najvyšším súdom.

Podľa sťažovateľky bol „závažným pochybením Najvyššieho súdu SR... prijatý

skutkový záver, ktorý je... v úplnom rozpore so skutočným obsahom spisu“. Sťažovateľka

tvrdí, že vo vzťahu k priebehu predmetných obchodov, pri ktorých si uplatnila odpočet

DPH, bola dobromyseľná, keďže, ako uvádza, sa tieto obchody „tak, ako boli

deklarované... i uskutočnili. Zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva, že tovar musí byť

fyzicky dodaný každému odberateľovi.“. Podľa sťažovateľky najvyšší súd pochybil, keď sa

stotožnil s názorom správcu dane, pokiaľ ide o začiatok a cieľ prepravy, keďže „ide o

dodanie tovaru z tuzemska do iného členského štátu EÚ“. Najvyšší súd mal preto podľa

názoru sťažovateľky prihliadnuť na závery vyplývajúce z judikatúry Súdneho dvora, a to

na rozsudok, ale aj návrhy generálnej advokátky vo veci vedenej pod sp. zn. C-409/09,

a rozhodnutie finančného riaditeľstva mal zrušiť. Sťažovateľka bez toho, aby označila, čo

konkrétne považuje za porušenie záverov vyplývajúcich z rozhodnutia Súdneho dvora

vo veci vedenej pod sp. zn. C-409/09, v sťažnosti uviedla: „Tvrdenie Najvyššieho súdu SR,

že na nami uvádzané námietky v súvislosti s nespolupracujúcim subjektom v daňovom

konaní, sa skutkovo nezhoduje stanovisko generálnej advokátky zo dňa 11. 1. 2007, vo veci

C-409/04, ako i rozsudok Európskeho súdneho dvora C-409/04 zo dňa 27. septembra 2007,

považujeme za nesprávne, pretože toto rozhodnutie sa principiálne práve vzťahuje na takýto

prípad, keď niektorý z daňových subjektov nespolupracuje s verejnými orgánmi.“

Uvedené námietky sťažovateľky smerujú voči nasledujúcej časti odôvodnenia

napadnutého rozsudku najvyššieho súdu:

„V zmysle záverov Súdneho dvora Európskej Únie, hoci dve po sebe nasledujúce

dodávky zakladajú iba jediný pohyb tovaru, musia byť považované za časovo po sebe

nasledujúce. Sprostredkujúci nadobúdateľ môže previesť na druhého nadobúdateľa právo

disponovať s tovarom ako vlastník, iba ak ho predtým dostal od prvého predajcu, a preto

k druhej dodávke môže dôjsť až po vykonaní prvej dodavky, preto ak je miestom dodania pri

dodávke tovaru žalobcom (žalobcom je sťažovateľka, pozn.)... B. a T., musí tak byť

i v prípade dodávky tovaru spoločnosťou J., s. r. o., pre žalobcu. Dodávka tovaru vo vnútri

Spoločenstva predstavuje jedno a to isté hospodárske plnenie a dodávka tovaru má byť

zdanená len jedenkrát, čo bolo splnené priznaním nadobudnutia tovaru z iného členského

štátu spoločnosťou D., a. s., Brno... Uvedený spor (rozsudok Súdneho dvora vo veci

C-409/09, pozn.) sa líši od prejednávanej veci v tom, že vo veci... C-409/09 tovar fyzicky

neopustil územie členského štátu dodania, pričom v prejednávanej veci správca dane

dodanie tovaru nespochybňoval. Žalobca sa dovolával aplikácie druhého výroku rozsudku

súdneho dvora C-409/09, najmä v tom, že mu nesmie byť v postavení odberateľa na území

Slovenskej republiky odopreté uplatnenie nároku na odpočet dane z pridanej hodnoty,

pokiaľ sa dodatočne preukáže, že doklad vystavený zhotoviteľom bol nepravdivý, daňový

subjekt o tom nevedel a vedieť nemohol a vykonal všetko v dobrej viere. V danom prípade

však prepravu tovaru zabezpečoval žalobca prostredníctvom prepravných spoločností...

Faktúry za prepravu boli vystavené pre žalobcu, ktorý ich má zaúčtované a zaevidované

v záznamoch pre účely dane z pridanej hodnoty, na základe ktorých si uplatnil odpočítanie

dane. Spoločnosť... na vystavených faktúrach za prepravu, ako aj v prepravných dokladoch

CMR uviedla miesto nakládky T. a G., T. a miesto vykládky Č., Česká republika. Prepravná

spoločnosť... vystavila... faktúry, kde uvádzala miesto nakládky tovaru A., B., T., T. a miesto

vykládky B., Česká republika..., preto podľa názoru senátu odvolacieho súdu vedel

(sťažovateľka, pozn.) o mieste nakládky tovaru v B. a v T... Z uvedeného teda vyplýva, že

žalobca vedel o mieste dodania tovaru, teda vedel, že miestom dodania tovaru nie je

tuzemsko tak, ako to bolo uvedené na sporných faktúrach, napriek tomu si na základe

nepravdivých údajov a faktúr odpočítal daň z pridanej hodnoty na vstupe za dodávku tovaru

od spoločnosti J., s. r. o., K.

Vo veci rozsudku Súdneho dvora C-409/09 ako už bolo vyššie uvedené, bolo

preukázané, že... nemal dodávateľ žiaden dôvod pochybovať o údajoch obsiahnutých

v nákladných listoch CMR, ani o ich vierohodnosti, čo však v tomto prípade vo vzťahu

k žalobcovi nebolo preukázané, keďže sám zabezpečoval subdodávateľským spôsobom

dodávku predmetného tovaru do Českej republiky a mal teda vedomosť z akého miesta

a do akého miesta sa dodávka tovaru realizovala. Z tohto záveru potom senát usúdil, že

dôkazy predložené žalobcom o preprave tovaru na územie Slovenska a zo Slovenska

do Českej republiky sú nepravdivé.“

Ústavný súd pri posudzovaní napadnutého rozsudku najvyššieho súdu a osobitne

jeho odôvodnenia zohľadnil to, že tento rozsudok bol vydaný v rámci správneho súdnictva

podľa piatej časti . Súd rozhodujúci v správnom súdnictve

(napríklad o žalobách proti rozhodnutiam správnych orgánov) nie je „skutkovým súdom“,

teda súdom, ktorý by vykonával dokazovanie na zistenie skutkového stavu, a jeho úlohou

nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov pri zisťovaní skutkového stavu, ale len

preskúmať zákonnosť ich rozhodnutí, teda posúdiť to, či kompetentné orgány pri riešení

konkrétnych otázok vymedzených žalobou rešpektovali príslušné hmotno-právne

a procesno-právne predpisy (, , ). Ani ústavný

súd v konaní o sťažnosti v zásade nie je skutkovým súdom, ktorý by vykonával

dokazovanie na zistenie skutkového stavu, ktorým by mohol či mal posudzovať pravdivosť

skutkových tvrdení (). Ústavný súd skúma napadnutý rozsudok iba z

hľadiska už spomenutých kritérií jeho prípadnej zjavnej neodôvodnenosti a arbitrárnosti.

Podľa názoru ústavného súdu sa najvyšší súd dostatočne vysporiadal s námietkami

sťažovateľky. Odôvodnenie napadnutého rozsudku najvyššieho súdu je založené

na skutkových zisteniach daňových orgánov týkajúcich sa priebehu dodávky tovaru vrátane

záverov o nedostatku dobromyseľnosti na strane sťažovateľky o mieste dodania tovaru,

ktoré viedli k záverom o neoprávnenom odpočte DPH. Bez ohľadu na to, či je daná

aplikácia právnych noriem, prípadne záverov judikatúry Súdneho dvora jedinou možnou,

nepochybne nie je zjavne neodôvodnenou ani arbitrárnou či inak ústavne neudržateľnou.

Osobitne ústavný súd poukazuje na to, že najvyšší súd sa v dostatočnom rozsahu

vysporiadal s námietkou týkajúcou sa použitia judikatúry Súdneho dvora nielen podrobným

popisom skutkového stavu a rozsudku Súdneho dvora, ale aj poukázaním na rozdiely oproti

prerokúvanej veci, čím zároveň odôvodnil aj to, prečo nemôže byť sťažovateľka

považovaná za dobromyseľnú, pokiaľ ide o miesto začatia prepravy tovaru. Podľa názoru

ústavného súdu nie je predmetná interpretácia taká, ktorá by zásadne popierala účel

a význam aplikovanej právnej normy. Rozhodnutie obsahuje dôvody, na ktorých je

založené, pričom tieto nemožno podľa názoru ústavného súdu hodnotiť ako zjavne

protirečivé ani popierajúce pravidlá formálnej alebo právnej logiky a nemožno ich tiež

označiť za zjavne jednostranné alebo také, ktoré by boli v extrémnom rozpore s princípmi

spravodlivosti.

Ústavný súd z uvedených dôvodov nepovažuje odôvodnenie napadnutého rozsudku

najvyššieho súdu za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

za neospravedlniteľné, resp. neudržateľné do tej miery, aby indikovalo možnosť vysloviť

porušenie označených práv sťažovateľky po prípadnom prijatí jej sťažnosti na ďalšie

konanie. Samotná skutočnosť, že sa sťažovateľka s rozsudkom najvyššieho súdu

nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti jeho

postupu, resp. rozhodnutia (, resp. ).

Navyše, sťažovateľka okrem námietok, ktoré ústavný súd už v predchádzajúcej časti

odôvodnenia tohto uznesenia vyhodnotil ako neprípustné z dôvodu ich neuplatnenia

v konaní pred všeobecnými súdmi, neoznačila ani žiadne iné okolnosti, ktoré by

poukazovali na možnosť porušenia jej základného práva na rovnosť v konaní podľa čl. 47

ods. 3 a základného práva na verejné prerokovanie veci v jej prítomnosti a aby sa

mohla vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom v zmysle , porušenie

ktorých postupom najvyššieho súdu a jeho napadnutým rozsudkom namieta. Práve naopak,

sťažovateľka svojimi podaniami adresovanými krajskému súdu a najvyššiemu súdu mala

možnosť domáhať sa, a aj sa domáhala, ochrany svojich uvedených základných práv.

Ústavný súd rovnako tak nezistil žiadne také nedostatky v konaní pred najvyšším súdom,

resp. v napadnutom rozsudku najvyššieho súdu, ktoré by naznačovali možnosť porušenia

týchto základných práv.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd vyhodnotil argumentáciu

sťažovateľky odôvodňujúcu porušenie jej práv označených v petite sťažnosti ako

nedostatočnú na to, aby na jej základe bolo možné v prípade prijatia sťažnosti na ďalšie

konanie zistiť a preskúmať spojitosť medzi napadnutým rozsudkom, resp. postupom

predchádzajúcim jeho vydaniu a namietaným porušením označených práv.

Ústavný súd preto po predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľky

pre jej neprípustnosť a zjavnú neopodstatnenosť ( ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. októbra 2012