Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 495/2012
PDF · 283.74 KB
No categories available
IV. ÚS 495/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. októbra 2012
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti I. s. r. o., K., zastúpenej advokátom
JUDr. A. F., K., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1,
čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Sžf/17/2011 a jeho rozsudkom
zo 7. februára 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti I. s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. apríla 2012
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti I. s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou
namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
3 Sžf/17/2011 a jeho rozsudkom zo 7. februára 2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudok
najvyššieho súdu“).
Zo sťažnosti, z dokumentov k nej pripojených a po nahliadnutí do spisu v konaní
vedenom Krajským súdom v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 6 S/160/2009
ústavný súd zistil, že dodatočným platobným výmerom č. 695/230/55743/09/Ben z 1. júla
2009 (ďalej len „dodatočný platobný výmer“) vydaným Daňovým úradom K... (ďalej len
„daňový úrad“ alebo „správca dane“) bol sťažovateľke vyrubený rozdiel dane z pridanej
hodnoty za zdaňovacie obdobie február 2007 v sume 441 771,19 €. Daňový úrad ustálil, že
sťažovateľka si v zdaňovacom období február 2007 neoprávnene odpočítala daň z pridanej
hodnoty (ďalej len „DPH“) prevažne z prijatých zdaniteľných plnení za nákup tovaru
od obchodnej spoločnosti J., s. r. o. Následne bol nakúpený tovar dodaný do Českej
republiky v rámci tzv. „reťazového obchodu“, pri ktorom bol tento tovar (farebné kovy)
predávaný medzi viacerými obchodnými spoločnosťami. Správca dane na základe
vykonaného dokazovania zistil, že miesto nakládky tovaru a začatia prepravy sa nachádzalo
v B. a v T. a vykládky tovaru sa uskutočňovali v Českej republike. Údaje uvedené
v medzinárodných nákladných listoch, ktoré sťažovateľka predložila na opakovanú daňovú
kontrolu, tak podľa daňového úradu nezodpovedajú ním zisteným skutočnostiam, keďže
tovar nebol prepravený z tuzemska, ale z B. a T. Obchodnej spoločnosti J., s. r. o., preto
nevznikla v tuzemsku daňová povinnosť a sťažovateľke nevznikol ani nárok na odpočítanie
dane z pridanej hodnoty vo vzťahu k obchodom uzatvoreným s obchodnou spoločnosťou J.,
s. r. o., keďže pri takomto dodaní tovaru nevznikla daňová povinnosť v tuzemsku a nemohla
byť voči nej uplatnená iným platiteľom v tuzemsku. Proti dodatočnému platobnému výmeru
sa sťažovateľka odvolala namietajúc nedostatočne zistený skutkový stav a nesprávne
vyhodnotenie dôkazov.
Rozhodnutím Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej len „finančné
riaditeľstvo“) č. 1/223/14496-113010/2009/992517-r zo 7. októbra 2009 (ďalej len
„rozhodnutie finančného riaditeľstva“) bol dodatočný platobný výmer potvrdený. Proti
uvedenému rozhodnutiu podala sťažovateľka žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
správneho orgánu namietajúc, že správne orgány nedostatočne zistili skutkový stav,
nesprávne vyhodnotili dôkazy a nimi prijatý výklad odporuje záverom vyplývajúcim
z judikatúry Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“). Sťažovateľka neskôr
svoju argumentáciu rozšírila tvrdením, že správne orgány konali s osobou, ktorá nemá
oprávnenie vystupovať v jej mene.
Rozsudkom krajského súdu č. k. 6 S/160/2009-50 z 25. novembra 2010 bola žaloba
sťažovateľky o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia finančného riaditeľstva zamietnutá,
pretože krajský súd neidentifikoval také relevantné dôvody, pre ktoré by malo byť
rozhodnutie finančného riaditeľstva nezákonné. Proti rozsudku krajského súdu podala
sťažovateľka odvolanie.
Napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu bol prvostupňový rozsudok krajského
súdu potvrdený ako vecne správny. Najvyšší súd sa s prihliadnutím na § 219 ods. 2
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením
prvostupňového rozsudku a uviedol ďalšie dôvody na zdôraznenie správnosti dôvodov
obsiahnutých v predmetnom rozsudku krajského súdu. Podľa najvyššieho súdu správne
orgány postupovali a rozhodli v súlade so zákonom a na základe dostatočne zisteného
skutkového stavu, keď dospeli k záveru, že sťažovateľka vzhľadom na jej postavenie
v rámci „reťazového obchodu“ nebola oprávnená odpočítať si DPH na dané tovary, keďže
miesto, odkiaľ boli prepravované, sa nenachádzalo v tuzemsku, ako tvrdí sťažovateľka, ale
v zahraničí.
Proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu a postupu predchádzajúcemu jeho
vydaniu podala sťažovateľka sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorou navrhla, aby
ústavný súd rozhodol, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu boli porušené jej
základné práva podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy a právo
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Sťažovateľka ďalej navrhuje,
aby ústavný súd napadnutý rozsudok najvyššieho súdu zrušil.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd rozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci
sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť
skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho
pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne
napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné
súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).
Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými
zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu
môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07). O zjavnú
neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd
zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel
a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne
rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej
logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi
spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
Ústavný súd dodáva, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je viazaný
návrhom sťažovateľky, ktorá je v tomto prípade zastúpená kvalifikovaným právnym
zástupcom. Preto sa v danej veci zaoberal iba možnosťou porušenia tých práv a tými
orgánmi verejnej moci, vyslovenia porušenia ktorých sa sťažovateľka domáha v návrhu
na rozhodnutie, t. j. v petite sťažnosti. Tvrdenia o porušení ďalších základných práv,
resp. článkov ústavy, ktoré sťažovateľka uvádza v texte sťažnosti mimo petitu, je v súlade
s doterajšou judikatúrou ústavného súdu potrebné považovať iba za súčasť argumentácie
sťažovateľky (III. ÚS 149/04, II. ÚS 65/07, IV. ÚS 287/2011).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom...
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.
Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol, že
formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise
Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym
režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto
v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
Sťažovateľka odôvodnila svoju sťažnosť dvoma základnými námietkami:
1. Prvá námietka sa týka namietaného porušenia procesných pravidiel orgánmi
daňovej správy (daňovým úradom a finančným riaditeľstvom), ktoré podľa tvrdenia
sťažovateľky neboli odstránené v rámci správneho súdnictva, osobitne napadnutým
rozsudkom najvyššieho súdu. Podstata prvej námietky sa týka toho, že „v konaní pred
daňovými orgánmi došlo k závažnej chybe daňového konania, ktorá mohla mať vplyv
na zákonnosť napadnutého rozhodnutia DR SR a napriek tomu, že na túto chybu podľa
§ 250 i ods. 3 O. s. p. boli súdy povinné prihliadať z úradnej povinnosti, súdy na túto
závažnú procesnú chybu neprihliadali“.
Medzi spomenuté chyby podľa sťažovateľky patrí to, že „vo veci neprebehlo
prvostupňové daňové konanie, čím... bola znemožnená možnosť preukázať skutočnosti
rozhodujúce pre správne určenie a vyrubenie dane“, keďže daňové úrady podľa nej
vykonali iba „daňovú kontrolu, ktorá nie je daňovým konaním... Za daňové – vyrubovacie
prvostupňové konanie nemožno považovať jediný úkon správcu dane, a to vydanie
prvostupňového rozhodnutia. Navyše, ak Daňové riaditeľstvo SR rozhodlo o našom
odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu bez akejkoľvek našej účasti, tým sme sa vlastne
daňového konania, tak prvostupňového, ako i odvolacieho, vôbec nezúčastnili, čím nám boli
odňaté naše základné procesné práva.“.
Sťažovateľka ďalej tvrdí, že v jej veci „vôbec nesmela prebehnúť opakovaná daňová
kontrola... Daňové riaditeľstvo... nemá zákonom danú kompetenciu zrušiť rozhodnutie
a vrátiť vec na opakovanú daňovú kontrolu, len na daňové konanie... Správca dane,
ak vykonal opakovanú daňovú kontrolu, tak konal bez zákonnej kompetencie, teda v rozpore
so zákonom... Správca dane vykonaním opakovanej daňovej kontroly prekročil svoje
kompetencie, pretože takýto postup neumožňuje žiaden právny predpis... zbytočne zaťažuje
duplicitnými úkonmi tzv. opakovanej daňovej kontroly, ktorá vôbec nesmie prebehnúť
a všetky doklady, ktoré potreboval pre rozhodnutie už mal správca dane z riadnej daňovej
kontroly. Nezákonný postup správcu dane je i v rozpore s ust. čl. 2 ods. 2 Ústavy SR podľa
ktorého, môže verejný orgán konať len podľa zákona alebo len na základe zákona...
Je vylúčené, aby v tej istej veci prebiehala súčasne s daňovým vyrubovacím konaním...
i opakovaná daňová kontrola... Tento nezákonný postup správcu dane je jednoznačným
prejavom svojvôle verejného orgánu, ktorá je v právnom štáte vylúčená (čl. 1 ústavy SR).“.
Podľa sťažovateľky okrem toho správca dane porušil zákonom ustanovené lehoty,
v rámci ktorých musí vykonávať jednotlivé úkony správy daní. Sťažovateľka tvrdí, že v jej
prípade mal správca dane povinnosť vydať rozhodnutie (dodatočný platobný výmer)
v 15-dňovej lehote od skončenia daňovej kontroly. Podľa sťažovateľky táto lehota
predstavuje „časový úsek kompetencie správcu dane, v rámci ktorého musí úkon vydania
rozhodnutia vykonať. Ak v tejto lehote úkon nevykoná, zaniká jeho kompetencia (právomoc)
vydať takéto rozhodnutie... keď správca dane takéto rozhodnutie vydal, ide
o administratívny paakt, ktorý nevyvoláva žiadne právne účinky... jeho rozhodnutie je
nulitné, keďže na vydanie takéhoto rozhodnutia nemal kompetenciu.“.
Sťažovateľka ďalej uvádza, že „Dôvody rozsudku najvyššieho súdu k tejto námietke
vôbec nie sú, a tým je napadnuté rozhodnutie nepreskúmateľné... rozsudok Najvyššieho
súdu SR mal obsahovať v odôvodnení dostatočné a relevantné dôvody, na základe ktorých
bolo rozhodnuté.“.
Ústavný súd konštatuje, že všetky uvedené námietky sú založené na spoločnom
základe, v zmysle ktorého na ne podľa sťažovateľky mal prihliadnuť najvyšší súd ex offo.
Sťažovateľka opakovane uviedla, že ňou namietané nedostatky v postupe daňových orgánov
vedú k záveru, že orgán, ktorý rozhodnutie vydal, nemal právomoc vydať takéto
rozhodnutie, a krajský súd, ako aj najvyšší súd mali na tento nedostatok prihliadať ex offo
bez ohľadu na obsah žaloby v správnom súdnictve. Sťažovateľka v sťažnosti ani netvrdila
a ani nepreukázala, že by uvedené námietky zahrnula do žaloby o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia finančného riaditeľstva. Rovnako ani nenamietala, že by sa najvyšší súd
vysporiadal s takouto jej námietkou. Sťažovateľka iba tvrdila, že najvyšší súd neprihliadol
na určitú okolnosť, na ktorú mal prihliadať z úradnej povinnosti, pričom túto povinnosť
odvodzuje z § 250i ods. 3 OSP.
Podľa § 250i ods. 3 OSP pri preskúmavaní zákonnosti a postupu správneho orgánu
súd prihliadne len na tie vady konania pred správnym orgánom, ktoré mohli mať vplyv
na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.
Ak sťažovateľka tvrdí, že krajský súd a najvyšší súd sa v rámci preskúmania
zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu mali ex offo zaoberať uvedenými pochybeniami
vedúcimi k záveru o nedostatku právomoci správneho orgánu na vydanie rozhodnutia,
zjavne tým namieta porušenie § 250j ods. 3 druhej a tretej vety OSP, podľa ktorých súd
zruší rozhodnutie správneho orgánu a konanie zastaví, ak rozhodnutie vydal orgán, ktorý
na to nebol podľa zákona oprávnený. Rozsahom a dôvodmi žaloby v týchto prípadoch nie je
súd viazaný.
Ústavný súd na základe nahliadnutia do súvisiaceho súdneho spisu vedeného
krajským súdom pod sp. zn. 6 S/160/2009 zistil, že sťažovateľka tieto námietky neuplatnila
v rámci konania o žalobe o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu
(finančného riaditeľstva) pred všeobecnými súdmi, a to ani v žalobe z 18. decembra 2009,
ani v rozšírení žalobných námietok (podanie z 8. februára 2010 adresované krajskému súdu)
a taktiež ani v odvolaní proti prvostupňovému rozsudku krajského súdu, uplatnila ich
až v konaní pred ústavným súdom.
Ústavný súd uvádza, že zmyslom a účelom princípu subsidiarity zakotveného
v čl. 127 ods. 1 ústavy je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže
byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im
zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio
inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných
orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú (III. ÚS 149/04,
IV. ÚS 135/05). V zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde musia byť pred podaním
sťažnosti vyčerpané všetky procesné prostriedky, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu
jeho práv priznáva, inak je sťažnosť neprípustná. Zmysel tejto právnej úpravy nie je iba
v tom, aby bola vec posúdená tým orgánom, ktorý je na posúdenie danej veci príslušný, ale
aj v tom, aby prípadné nedostatky mohli byť predmetom posúdenia v opravnom konaní pred
správnymi orgánmi alebo súdmi a odstránené spôsobom predpokladaným zákonom. Z toho
taktiež vyplýva, že námietky, ktoré neboli uplatnené v konaní pred všeobecným súdom,
hoci v tomto konaní už uplatnené byť mohli, nemôžu byť úspešne uplatnené až v konaní
o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy a ako také sú neprípustné a ústavný súd na ne
nemôže prihliadať.
Navyše, podľa názoru ústavného súdu je daňový úrad nepochybne oprávnený
vydávať dodatočné platobné výmery. Prípadné procesné a hmotnoprávne nedostatky tohto
výmeru alebo konania, ktoré mu predchádzalo, ktoré sťažovateľka namieta, nespochybňujú
právomoc tohto orgánu vydať dodatočný platobný výmer, ale mohli by mať vplyv iba
na jeho zákonnosť, ktorá musí byť skúmaná v rámci správneho súdnictva v rozsahu
ustanovenom Občianskym súdnym poriadkom. Argumentáciu sťažovateľky, podľa ktorej
nedodržanie procesných pravidiel pri vydávaní rozhodnutia správneho orgánu vedie
k záveru o nedostatku právomoci tohto orgánu na vydanie predmetného rozhodnutia,
považuje ústavný súd za účelovú, majúcu zakryť skutočnosť, že tieto námietky neboli
uplatnené v konaní pred všeobecnými súdmi v rámci správneho súdnictva, a teda neboli ani
predmetom konania a rozhodovania týchto súdov.
2. Druhá skupina námietok korešponduje s námietkami uplatnenými v konaní
o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu a ich podstatou je nesúhlas
sťažovateľky so zisteným skutkovým stavom a právnym posúdením veci najvyšším súdom.
Podľa sťažovateľky bol „závažným pochybením Najvyššieho súdu SR... prijatý
skutkový záver, ktorý je... v úplnom rozpore so skutočným obsahom spisu“. Sťažovateľka
tvrdí, že vo vzťahu k priebehu predmetných obchodov, pri ktorých si uplatnila odpočet
DPH, bola dobromyseľná, keďže, ako uvádza, sa tieto obchody „tak, ako boli
deklarované... i uskutočnili. Zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva, že tovar musí byť
fyzicky dodaný každému odberateľovi.“. Podľa sťažovateľky najvyšší súd pochybil, keď sa
stotožnil s názorom správcu dane, pokiaľ ide o začiatok a cieľ prepravy, keďže „ide o
dodanie tovaru z tuzemska do iného členského štátu EÚ“. Najvyšší súd mal preto podľa
názoru sťažovateľky prihliadnuť na závery vyplývajúce z judikatúry Súdneho dvora, a to
na rozsudok, ale aj návrhy generálnej advokátky vo veci vedenej pod sp. zn. C-409/09,
a rozhodnutie finančného riaditeľstva mal zrušiť. Sťažovateľka bez toho, aby označila, čo
konkrétne považuje za porušenie záverov vyplývajúcich z rozhodnutia Súdneho dvora
vo veci vedenej pod sp. zn. C-409/09, v sťažnosti uviedla: „Tvrdenie Najvyššieho súdu SR,
že na nami uvádzané námietky v súvislosti s nespolupracujúcim subjektom v daňovom
konaní, sa skutkovo nezhoduje stanovisko generálnej advokátky zo dňa 11. 1. 2007, vo veci
C-409/04, ako i rozsudok Európskeho súdneho dvora C-409/04 zo dňa 27. septembra 2007,
považujeme za nesprávne, pretože toto rozhodnutie sa principiálne práve vzťahuje na takýto
prípad, keď niektorý z daňových subjektov nespolupracuje s verejnými orgánmi.“
Uvedené námietky sťažovateľky smerujú voči nasledujúcej časti odôvodnenia
napadnutého rozsudku najvyššieho súdu:
„V zmysle záverov Súdneho dvora Európskej Únie, hoci dve po sebe nasledujúce
dodávky zakladajú iba jediný pohyb tovaru, musia byť považované za časovo po sebe
nasledujúce. Sprostredkujúci nadobúdateľ môže previesť na druhého nadobúdateľa právo
disponovať s tovarom ako vlastník, iba ak ho predtým dostal od prvého predajcu, a preto
k druhej dodávke môže dôjsť až po vykonaní prvej dodavky, preto ak je miestom dodania pri
dodávke tovaru žalobcom (žalobcom je sťažovateľka, pozn.)... B. a T., musí tak byť
i v prípade dodávky tovaru spoločnosťou J., s. r. o., pre žalobcu. Dodávka tovaru vo vnútri
Spoločenstva predstavuje jedno a to isté hospodárske plnenie a dodávka tovaru má byť
zdanená len jedenkrát, čo bolo splnené priznaním nadobudnutia tovaru z iného členského
štátu spoločnosťou D., a. s., Brno... Uvedený spor (rozsudok Súdneho dvora vo veci
C-409/09, pozn.) sa líši od prejednávanej veci v tom, že vo veci... C-409/09 tovar fyzicky
neopustil územie členského štátu dodania, pričom v prejednávanej veci správca dane
dodanie tovaru nespochybňoval. Žalobca sa dovolával aplikácie druhého výroku rozsudku
súdneho dvora C-409/09, najmä v tom, že mu nesmie byť v postavení odberateľa na území
Slovenskej republiky odopreté uplatnenie nároku na odpočet dane z pridanej hodnoty,
pokiaľ sa dodatočne preukáže, že doklad vystavený zhotoviteľom bol nepravdivý, daňový
subjekt o tom nevedel a vedieť nemohol a vykonal všetko v dobrej viere. V danom prípade
však prepravu tovaru zabezpečoval žalobca prostredníctvom prepravných spoločností...
Faktúry za prepravu boli vystavené pre žalobcu, ktorý ich má zaúčtované a zaevidované
v záznamoch pre účely dane z pridanej hodnoty, na základe ktorých si uplatnil odpočítanie
dane. Spoločnosť... na vystavených faktúrach za prepravu, ako aj v prepravných dokladoch
CMR uviedla miesto nakládky T. a G., T. a miesto vykládky Č., Česká republika. Prepravná
spoločnosť... vystavila... faktúry, kde uvádzala miesto nakládky tovaru A., B., T., T. a miesto
vykládky B., Česká republika..., preto podľa názoru senátu odvolacieho súdu vedel
(sťažovateľka, pozn.) o mieste nakládky tovaru v B. a v T... Z uvedeného teda vyplýva, že
žalobca vedel o mieste dodania tovaru, teda vedel, že miestom dodania tovaru nie je
tuzemsko tak, ako to bolo uvedené na sporných faktúrach, napriek tomu si na základe
nepravdivých údajov a faktúr odpočítal daň z pridanej hodnoty na vstupe za dodávku tovaru
od spoločnosti J., s. r. o., K.
Vo veci rozsudku Súdneho dvora C-409/09 ako už bolo vyššie uvedené, bolo
preukázané, že... nemal dodávateľ žiaden dôvod pochybovať o údajoch obsiahnutých
v nákladných listoch CMR, ani o ich vierohodnosti, čo však v tomto prípade vo vzťahu
k žalobcovi nebolo preukázané, keďže sám zabezpečoval subdodávateľským spôsobom
dodávku predmetného tovaru do Českej republiky a mal teda vedomosť z akého miesta
a do akého miesta sa dodávka tovaru realizovala. Z tohto záveru potom senát usúdil, že
dôkazy predložené žalobcom o preprave tovaru na územie Slovenska a zo Slovenska
do Českej republiky sú nepravdivé.“
Ústavný súd pri posudzovaní napadnutého rozsudku najvyššieho súdu a osobitne
jeho odôvodnenia zohľadnil to, že tento rozsudok bol vydaný v rámci správneho súdnictva
podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku. Súd rozhodujúci v správnom súdnictve
(napríklad o žalobách proti rozhodnutiam správnych orgánov) nie je „skutkovým súdom“,
teda súdom, ktorý by vykonával dokazovanie na zistenie skutkového stavu, a jeho úlohou
nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov pri zisťovaní skutkového stavu, ale len
preskúmať zákonnosť ich rozhodnutí, teda posúdiť to, či kompetentné orgány pri riešení
konkrétnych otázok vymedzených žalobou rešpektovali príslušné hmotno-právne
a procesno-právne predpisy (II. ÚS 21/09, II. ÚS 391/2010, IV. ÚS 411/2011). Ani ústavný
súd v konaní o sťažnosti v zásade nie je skutkovým súdom, ktorý by vykonával
dokazovanie na zistenie skutkového stavu, ktorým by mohol či mal posudzovať pravdivosť
skutkových tvrdení (I. ÚS 200/2011). Ústavný súd skúma napadnutý rozsudok iba z
hľadiska už spomenutých kritérií jeho prípadnej zjavnej neodôvodnenosti a arbitrárnosti.
Podľa názoru ústavného súdu sa najvyšší súd dostatočne vysporiadal s námietkami
sťažovateľky. Odôvodnenie napadnutého rozsudku najvyššieho súdu je založené
na skutkových zisteniach daňových orgánov týkajúcich sa priebehu dodávky tovaru vrátane
záverov o nedostatku dobromyseľnosti na strane sťažovateľky o mieste dodania tovaru,
ktoré viedli k záverom o neoprávnenom odpočte DPH. Bez ohľadu na to, či je daná
aplikácia právnych noriem, prípadne záverov judikatúry Súdneho dvora jedinou možnou,
nepochybne nie je zjavne neodôvodnenou ani arbitrárnou či inak ústavne neudržateľnou.
Osobitne ústavný súd poukazuje na to, že najvyšší súd sa v dostatočnom rozsahu
vysporiadal s námietkou týkajúcou sa použitia judikatúry Súdneho dvora nielen podrobným
popisom skutkového stavu a rozsudku Súdneho dvora, ale aj poukázaním na rozdiely oproti
prerokúvanej veci, čím zároveň odôvodnil aj to, prečo nemôže byť sťažovateľka
považovaná za dobromyseľnú, pokiaľ ide o miesto začatia prepravy tovaru. Podľa názoru
ústavného súdu nie je predmetná interpretácia taká, ktorá by zásadne popierala účel
a význam aplikovanej právnej normy. Rozhodnutie obsahuje dôvody, na ktorých je
založené, pričom tieto nemožno podľa názoru ústavného súdu hodnotiť ako zjavne
protirečivé ani popierajúce pravidlá formálnej alebo právnej logiky a nemožno ich tiež
označiť za zjavne jednostranné alebo také, ktoré by boli v extrémnom rozpore s princípmi
spravodlivosti.
Ústavný súd z uvedených dôvodov nepovažuje odôvodnenie napadnutého rozsudku
najvyššieho súdu za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
za neospravedlniteľné, resp. neudržateľné do tej miery, aby indikovalo možnosť vysloviť
porušenie označených práv sťažovateľky po prípadnom prijatí jej sťažnosti na ďalšie
konanie. Samotná skutočnosť, že sa sťažovateľka s rozsudkom najvyššieho súdu
nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti jeho
postupu, resp. rozhodnutia (II. ÚS 218/02, resp. I. ÚS 3/97).
Navyše, sťažovateľka okrem námietok, ktoré ústavný súd už v predchádzajúcej časti
odôvodnenia tohto uznesenia vyhodnotil ako neprípustné z dôvodu ich neuplatnenia
v konaní pred všeobecnými súdmi, neoznačila ani žiadne iné okolnosti, ktoré by
poukazovali na možnosť porušenia jej základného práva na rovnosť v konaní podľa čl. 47
ods. 3 ústavy a základného práva na verejné prerokovanie veci v jej prítomnosti a aby sa
mohla vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, porušenie
ktorých postupom najvyššieho súdu a jeho napadnutým rozsudkom namieta. Práve naopak,
sťažovateľka svojimi podaniami adresovanými krajskému súdu a najvyššiemu súdu mala
možnosť domáhať sa, a aj sa domáhala, ochrany svojich uvedených základných práv.
Ústavný súd rovnako tak nezistil žiadne také nedostatky v konaní pred najvyšším súdom,
resp. v napadnutom rozsudku najvyššieho súdu, ktoré by naznačovali možnosť porušenia
týchto základných práv.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd vyhodnotil argumentáciu
sťažovateľky odôvodňujúcu porušenie jej práv označených v petite sťažnosti ako
nedostatočnú na to, aby na jej základe bolo možné v prípade prijatia sťažnosti na ďalšie
konanie zistiť a preskúmať spojitosť medzi napadnutým rozsudkom, resp. postupom
predchádzajúcim jeho vydaniu a namietaným porušením označených práv.
Ústavný súd preto po predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľky
pre jej neprípustnosť a zjavnú neopodstatnenosť (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. októbra 2012