Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 176/2013
PDF · 386.79 KB
No categories available
IV. ÚS 176/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. marca 2013
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti W. spol. s r. o., R., zastúpenej
Advokátskou kanceláriou F., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. F.
N., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných
ľudských práv a slobôd, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Nitre č. k. 26 Cob/89/2011-296 z 12.
januára 2012 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 4 Obdo 28/2012-335
z 31. augusta 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti W. spol. s r. o., o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. decembra
2012 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti W. spol. s r. o. (ďalej len „sťažovateľka“,
v citáciách aj „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20
ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 11 ods. 1
a čl. 36 ods. 1 Listiny základných ľudských práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) č. k.
26 Cob/89/2011-296 z 12. januára 2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“)
a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) č. k.
4 Obdo 28/2012-335 z 31. augusta 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka sa žalobou z 2. februára 2009 domáhala
zaplatenia náhrady majetkovej ujmy za obmedzenie užívania pozemkov v zmysle § 32
ods. 6 zákona č. 364/2004 Z. z. o vodách a o zmene zákona Slovenskej národnej rady
č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov [vodný zákon (ďalej aj „zákon
o vodách“)], ktorá jej mala vzniknúť v dôsledku obmedzení v ochranných pásmach vodných
zdrojov v roku 2005. Sťažovateľka uplatňovanú majetkovú ujmu vyfakturovala žalovanému
(Z., a. s.) 21. mája 2007.
Okresný súd Nitra (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom č. k. 23 Cb/179/2009-239
z 21. februára 2011 (ďalej aj „rozsudok okresného súdu“) konanie v časti zaplatenia sumy
246,70 € vzhľadom na späťvzatie žaloby v tejto časti sťažovateľkou zastavil a jej žalobu
ako nedôvodnú zamietol s poukazom na to, že nepostupovala pri uplatnení svojho nároku
v súlade s nariadením vlády Slovenskej republiky č. 438/2005 Z. z. o podrobnostiach
obsahu žiadosti o úhradu náhrady za obmedzenie bežného obhospodarovania pozemku
a o spôsobe výpočtu náhrady (ďalej aj „nariadenie vlády č. 438/2005 Z. z.“), keďže si tento
nárok u povinnej osoby neuplatnila žiadosťou a nepredložila všetky prílohy vyžadované
nariadením vlády č. 438/2005 Z. z. na priznanie náhrady. Prílohu žiadosti totiž podľa
okresného súdu tvorí aj identifikácia parciel podľa zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv
k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) v znení neskorších predpisov, kópia katastrálnej
mapy alebo geometrický plán a znalecký posudok o výpočte náhrady za obmedzenie
bežného obhospodarovania. Okresný súd na základe uvedeného dospel k názoru, že
sťažovateľka nie je aktívne vecne legitimovaná na podanie žaloby podľa § 32 ods. 6 a 8
zákona o vodách. Sťažovateľka sa proti napadnutému rozsudku okresného súdu, a to proti
jeho výroku, ktorým bola jej žaloba zamietnutá, odvolala.
Krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok okresného súdu č. k.
23 Cb/179/2009-239 z 21. februára 2011 v napadnutej časti v zmysle § 219 ods. 1 a ods. 2
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) ako vecne správny. Stotožnil sa s dôvodmi
prvostupňového rozsudku a na zdôraznenie jeho správnosti doplnil ďalšie dôvody
poukazujúce na to, prečo nie je podľa jeho názoru sťažovateľka aktívne legitimovaná
na náhradu majetkovej ujmy podľa § 36 ods. 6 zákona o vodách. Proti napadnutému
rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie.
Najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie sťažovateľky odmietol ako
neprípustné, dôvodiac, že napadnutým rozsudkom krajského súdu a postupom
predchádzajúcim jeho vydaniu jej nebola odňatá možnosť konať pred súdom a nebol daný
ani iný dôvod prípustnosti dovolania.
Proti napadnutému rozsudku krajského súdu a proti napadnutému uzneseniu
najvyššieho súdu podala sťažovateľka sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorou
navrhuje, aby ju ústavný súd prijal na ďalšie konanie a aby vo veci samej následne
rozhodol, že týmito rozhodnutiami boli porušené jej základné práva podľa čl. 20 ods. 1
a čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj právo podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru. Zároveň sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd napadnutý rozsudok
krajského súdu a napadnuté uznesenie najvyššieho súdu zrušil a vec vrátil krajskému súdu
na ďalšie konanie.
Námietky sťažovateľky smerujú voči ťažiskovému dôvodu, pre ktorý bola jej žaloba
v konaní pred všeobecnými súdmi zamietnutá, pričom tento nedostatok nebol podľa
sťažovateľky napravený ani najvyšším súdom. Sťažovateľka konkrétne tvrdí, že jej nárok
na náhradu majetkovej ujmy sa nemal posudzovať podľa nariadenia vlády č. 438/2005 Z. z.,
keďže príslušné ustanovenie zákona o vodách v znení účinnom pre konanie pred
všeobecnými súdmi [t. j. v znení platnom do 31. mája 2010, teda do účinnosti zákona
č. 134/2010 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 364/2004 Z. z. o vodách a o zmene
zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších
predpisov (vodný zákon); ďalej len „zákon č. 134/2010 Z. z.“] neodkazovalo na predmetné
nariadenie vlády č. 438/2005 Z. z., ktoré je navyše vydané na vykonanie iného zákona
[zákona č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o ochrane prírody a krajiny“)]. Preto nemal byť ani nárok na náhradu
sťažovateľky na náhradu majetkovej ujmy odmietnutý z toho dôvodu, že žalobe
nepredchádzalo podanie žiadosti podľa nariadenia vlády č. 438/2005 Z. z. Podľa
sťažovateľky je takýto postup a napadnutý rozsudok krajského súdu vyznačujúci sa
arbitrárnosťou a nedostatočným odôvodnením, ktorého nedostatky neboli odstránené ani
napadnutým uznesením najvyššieho súdu, príliš formalistickým spôsobom aplikácie práva,
a preto je v rozpore s jej v sťažnosti označenými právami.
II.
Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo
rozhodnutím orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú možno preto
považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil možnosť
porušenia sťažovateľom označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by
mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04,
IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci
sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť
skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho
pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne
napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné
súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).
Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými
zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu
môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07). O zjavnú
neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd
zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel
a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne
rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej
logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi
spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
Z týchto hľadísk ústavný súd preskúmal sťažnosť sťažovateľky namietajúcej
porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 a čl. 36
ods. 1 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského
súdu a napadnutým uznesením najvyššieho súdu.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.
Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
Podľa čl. 6 ods. 1 vety prvej dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu...
Podľa čl. 11 ods. 1 listiny každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu...
Článok 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom pre zákonom upravené konanie
súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany
garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (IV. ÚS 115/07). Podľa ustálenej
judikatúry ústavného súdu nemožno vidieť medzi základným právom v čl. 46 ods. 1 ústavy
a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97), a preto sa ich
porušenie skúma spoločne. Obdobné platí aj pre základné právo podľa čl. 36 ods. 1 listiny.
1. K namietanému porušeniu v petite sťažnosti označených práv sťažovateľky
napadnutým rozsudkom krajského súdu
Krajský súd v napadnutom rozsudku vychádzal z toho, že nárok na náhradu
majetkovej ujmy za obmedzenie obhospodarovania je osobitným nárokom, ktorý sa
uplatňuje formalizovaným postupom, a na určenie formy žiadosti o náhradu ujmy a jej
príloh je rozhodujúce nariadenie vlády č. 438/2005 Z. z. Keďže dospel k názoru, že
sťažovateľka podmienky a náležitosti žiadosti o náhradu podľa nariadenia vlády
č. 438/2005 Z. z. nesplnila, napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil.
Predmetom sťažnosti v časti smerujúcej proti napadnutému rozsudku krajského súdu
je nesúhlas sťažovateľky so spôsobom, akým sa krajský súd vysporiadal
s aplikovateľnosťou nariadenia vlády č. 438/2005 Z. z., vykonávacieho predpisu k zákonu
o ochrane prírody a krajiny a tiež o podrobnostiach na uplatnenie nároku podľa § 32 ods. 6
zákona o vodách.
Sťažovateľka v podstate krajskému súdu vyčíta niekoľko zásadných pochybení.
Predovšetkým zastáva názor, že krajský súd uplatnil § 32 ods. 6 zákona o vodách v znení,
ktoré nebolo rozhodujúce na posúdenie jej nároku, a tým mal nesprávne aplikovať
nariadenie vlády č. 438/2005 Z. z., hoci to znenie § 32 ods. 6 zákona o vodách, ktoré sa
podľa sťažovateľky na vec vzťahuje, odkazovalo vo forme poznámky pod čiarou
na predchádzajúci vykonávací predpis – na nariadenie vlády Slovenskej republiky
č. 184/2003 Z. z. podrobnostiach obsahu žiadosti o úhradu náhrady za obmedzenie (ďalej
aj „nariadenie vlády č. 184/2003 Z. z.“ alebo „predchádzajúce“, resp. „zrušené nariadenie“).
Navyše, v znení § 32 ods. 6 zákona o vodách účinného v relevantnom čase podľa
sťažovateľky bola uvedená poznámka pod čiarou odkazujúca na vykonávací predpis vydaný
na vykonanie iného zákona ako je zákon o vodách (odkaz na zákon o ochrane prírody
a krajiny). V neposlednom rade sťažovateľka uvádza, že poznámka pod čiarou v § 32 ods. 6
zákona o vodách v tom znení, ktoré sa malo použiť na riešenú vec, odkazovala iba na tie
časti nariadenia vlády č. 184/2003 Z. z., ktoré upravujú spôsob výpočtu náhrady ujmy, nie
však na tú jeho časť, ktorá upravuje náležitosti žiadosti o náhradu majetkovej ujmy. Okrem
toho sťažovateľka poukazuje na nedostatky odôvodnenia, z ktorého nemá byť podľa nej
zrejmé, aké prílohy k svojej žiadosti podľa krajského súdu nepripojila.
Podľa § 61 ods. 11 zákona č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny v znení
rozhodnom pre spor pred všeobecnými súdmi podrobnosti o obsahu žiadosti o úhradu
náhrady za obmedzenie bežného obhospodarovania a spôsob výpočtu náhrady ustanoví
vláda nariadením.
Obsah žiadosti a spôsob výpočtu náhrady za obmedzenie bol pôvodne ustanovený
nariadením vlády č. 184/2003 Z. z. Odkaz na toto nariadenie bol obsiahnutý aj v § 32 ods. 6
zákona o vodách v znení, ktoré malo byť podľa sťažovateľky rozhodujúce v danej veci, a to
pri určení rozsahu náhrady za obmedzenie bežného obhospodarovania. Podľa sťažovateľky
(a tiež podľa najvyššieho súdu) mal krajský súd aplikovať znenie § 32 ods. 6 zákona
o vodách účinné do 31. mája 2010 (do nadobudnutia účinnosti novely zákona o vodách, a to
zákonom č. 134/2010 Z. z.), ktorého znenie bolo takéto:
„Za preukázané obmedzenie užívania pozemkov v ochranných pásmach
vodárenských zdrojov patrí vlastníkovi pozemkov náhrada majetkovej ujmy v primeranom
a preukázateľnom rozsahu, ktorú je povinný poskytnúť na jeho žiadosť ten, kto odoberá
vodu, alebo ten, kto žiada o povolenie na odber vody z vodárenského zdroja; pri
vodárenskej nádrži vlastník alebo stavebník vodnej stavby slúžiacej na vzdúvanie vody
vo vodárenskej nádrži. Majetkovú ujmu možno uhradiť na základe dohody o určení výšky
za ročné, prípadne dlhšie obdobie alebo dohody o jednorazovej náhrade. Ak sa nedosiahne
dohoda, výška majetkovej ujmy sa určí na základe znaleckého posudku podľa osobitného
46)...“
predpisu.Poznámka pod čiarou č. 46 znie: „§ 2 až 4 a prílohy č. 1 až 3 nariadenia
vlády Slovenskej republiky č. 184/2003 Z. z. o podrobnostiach obsahu žiadosti o úhradu
náhrady za obmedzenie bežného obhospodarovania a o spôsobe výpočtu náhrady.“
Neskôr, s účinnosťou od 1. októbra 2005 bolo nariadenie vlády Slovenskej republiky
č. 184/2003 Z. z. nahradené novým nariadením vlády č. 438/2005 Z. z. o podrobnostiach
obsahu žiadosti o úhradu náhrady za obmedzenie bežného obhospodarovania pozemku
a o spôsobe výpočtu náhrady. V znení § 32 ods. 6 zákona o vodách ale spočiatku nebola táto
zmena reflektovaná a naďalej obsahoval odkaz vo forme poznámky pod čiarou
na predchádzajúce nariadenie. Zmena poznámky pod čiarou bola uskutočnená až
novelizáciou zákona o vodách, a to zákonom č. 134/2010 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa
zákon č. 364/2004 Z. z. o vodách a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990
Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (vodný zákon) s účinnosťou od 1. júna
2010.
Krajský súd v odôvodnení svojho napadnutého rozsudku uvádza neskoršie znenie
§ 32 ods. 6 zákona o vodách (účinné od 1. júna 2010), podľa ktorého „Za preukázané
obmedzenie užívania pozemkov v ochranných pásmach vodárenských zdrojov patrí
vlastníkovi pozemkov náhrada majetkovej ujmy v primeranom a preukázateľnom rozsahu,
45a)
ktorú je povinný poskytnúť na jeho žiadosť ten, kto odoberá vodu, alebo ten, kto žiada
o povolenie na odber vody z vodárenského zdroja; pri vodárenskej nádrži vlastník alebo
stavebník vodnej stavby slúžiacej na vzdúvanie vody vo vodárenskej nádrži. Majetkovú ujmu
možno uhradiť na základe dohody o určení výšky za ročné, prípadne dlhšie obdobie alebo
dohody o jednorazovej náhrade. Ak sa nedosiahne dohoda, výška majetkovej ujmy sa určí
46
na základe znaleckého posudku podľa osobitného predpisu....“. Poznámka pod čiarou
č. 45a znie: „§ 1 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 438/2005 Z. z. o podrobnostiach
obsahu žiadosti o úhradu náhrady za obmedzenie bežného obhospodarovania pozemku
a o spôsobe výpočtu náhrady.“ Poznámka pod čiarou č. 46 znie: „Nariadenie vlády
Slovenskej republiky č. 438/2005 Z. z.“
Rozdiel medzi uvedenými zneniami § 32 ods. 6 zákona o vodách, ktorý považuje
sťažovateľka za zásadný pre správne rozhodnutie vo veci, spočíva iba v doplnení poznámky
pod čiarou č. 45a) a zmene textu poznámky pod čiarou na č. 46.
Vo vzťahu k námietke sťažovateľky, že krajský súd aplikoval ustanovenie právneho
predpisu v znení, ktoré nebolo účinné k času rozhodnému pre spor, považuje ústavný súd
za potrebné uviesť, že odlišnosť znenia predpisu, ktoré krajský súd aplikoval, od toho, ktoré
podľa sťažovateľky (a aj najvyššieho súdu) aplikovať mal, spočíva iba v poznámke pod
čiarou. Ústavný súd preto považoval za potrebné vysporiadať sa s významom poznámky
pod čiarou pre aplikáciu právneho predpisu.
Podľa legislatívno-technických pokynov uvedených v prílohe č. 2 k legislatívnym
pravidlám (uznesenie Národnej rady Slovenskej republiky č. 511 z 18. decembra 1996
k návrhu legislatívnych pravidiel tvorby zákonov publikované pod č. 19/1999 Z. z.), ako
aj podľa legislatívno-technických pokynov uvedených v prílohe č. 5 k legislatívnym
pravidlám vlády Slovenskej republiky (schválené uznesením vlády Slovenskej republiky
č. 352 z 25. mája 2010) majú poznámky pod čiarou iba informatívnu hodnotu a nie sú
súčasťou normatívneho textu.
Z uvedeného vyplýva, že znenie toho istého ustanovenia zákona účinného v čase
podľa sťažovateľky rozhodujúcom pre jej vec a znenie, na ktoré sa krajský súd
v napadnutom rozsudku odvolával, nemajú rozdielny normatívny obsah. Rovnako
nariadenie vlády č. 438/2005 Z. z. už bolo v čase podávania návrhu účinné, ale nebol naň
v dotknutom ustanovení zákona o vodách odkaz. V podstate preto po normatívnej stránke
neexistuje rozdiel medzi právnym stavom (zákon o vodách a nariadenie vlády č. 438/2005
Z. z.), z ktorého krajský súd pri svojom rozhodovaní vychádzal, a právnym stavom, na ktorý
poukazuje sťažovateľka.
Citácia právnej normy v nesprávnom znení predstavuje nepochybne pochybenie
všeobecného súdu, avšak v okolnostiach danej veci išlo len o poznámku pod čiarou, ktorá
nemá normatívny význam, a preto toto pochybenie nemohlo mať podľa názoru ústavného
súdu vplyv na rozhodnutie v merite veci, keďže príslušné ustanovenie zákona o vodách bolo
správne aplikované.
Kľúčová úvaha krajského súdu (a aj okresného súdu v prvostupňovom rozhodnutí)
síce nie je v odôvodnení napadnutého rozsudku jednoznačne vyslovená, ale v podstate je
založená na tom, že nárok na náhradu za preukázané obmedzenie užívania pozemkov
v ochranných pásmach vodárenských zdrojov podľa § 32 ods. 6 zákona o vodách je
špeciálnym prípadom nároku na náhradu za obmedzenie bežného obhospodarovania
pozemkov vyplývajúceho z rozhodnutia o ochrannom pásme podľa § 61 zákona o ochrane
prírody a krajiny. Tento nárok má byť uplatnený osobitným formálnym spôsobom, pričom,
ako krajský súd výslovne uviedol, požiadavka na tento formálny spôsob uplatnenia nároku
je vyjadrená aj v § 32 ods. 6 zákona o vodách („povinný poskytnúť na jeho žiadosť“).
Ústavný súd nepovažuje predmetnú podstatu úvahy za svojvoľnú ani za zjavne
neodôvodnenú, keďže už aj v pôvodnom znení § 32 ods. 6 zákona o vodách bol uvedený
odkaz na (medzitým nahradený) vykonávací predpis k zákonu o ochrane prírody a krajiny,
a aj preto môže byť zákon o ochrane prírody a krajiny v otázke nároku na náhradu ujmy
spôsobenej obmedzením užívania v dôsledku rozhodnutia o ochrannom pásme považovaný
za všeobecnú úpravu nároku (lex generalis) a zákon o vodách za predpis osobitný
(lex specialis).
Z tohto dôvodu sa ústavný súd nestotožnil ani s námietkou sťažovateľky, že by
krajský súd aplikovaním nariadenia vlády č. 438/2005 Z. z. ako vykonávacieho predpisu
k zákonu o ochrane prírody a krajiny aj na situáciu upravenú v zákone o vodách pristúpil
k nepovolenej analogickej aplikácii vykonávacieho predpisu na prípad, ktorý nespadá
do jeho pôsobnosti.
Ústavný súd pritom zohľadnil aj svoju judikatúru, podľa ktorej treba za dôvody
zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti považovať aj konkrétne okolnosti prípadu,
predovšetkým intenzitu pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní
príslušného orgánu verejnej moci, ku ktorým reálne došlo, ako aj ich ústavnoprávny rozmer
a únosnosť z hľadiska požiadaviek na ochranu práv, porušenie ktorých sa namieta
(m. m. IV. ÚS 62/08, IV. ÚS 362/09), vrátane posúdenia, či tieto pochybenia, resp.
nedostatky reálne spôsobili alebo mohli spôsobiť sťažovateľovi ujmu na jeho ústavou
garantovaných právach.
K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti,
teda nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných
pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej
moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (m. m.
IV. ÚS 460/2010, IV. ÚS 276/2011). Pochybenie krajského súdu vzhľadom na uvedené
nemôže podľa názoru ústavného súdu predstavovať takú intenzitu, ktorá by bola spôsobilá
zasiahnuť do podstaty v sťažnosti označených práv sťažovateľky.
Výklad krajského súdu, podľa ktorého sa na náhradu za obmedzené užívanie použije
nariadenie vlády č. 438/2005 Z. z., hoci podľa aplikovateľného § 32 ods. 6 zákona o vodách
na použitie tohto predpisu nie je odkaz vo forme poznámky pod čiarou, nepochybne nie je
jediným možným výkladom § 32 ods. 6 zákona o vodách v znení pred 1. júnom 2010, avšak
ústavný súd ho nepovažuje za svojvoľný a ani taký, ktorý by bol v rozpore s účelom
a zmyslom tohto ustanovenia. Krajský súd svoj záver podľa názoru ústavného súdu
odôvodnil ústavne udržateľným spôsobom.
Ústavný súd sa nestotožnil ani s námietkou sťažovateľky, že krajský súd
v napadnutom rozsudku neuviedol, ktoré prílohy žiadosti podľa nariadenia vlády
č. 438/2005 Z. z. považuje za chýbajúce, a navyše, podľa sťažovateľky niektoré z príloh ani
nebolo možné predložiť, a teda nemali byť ani vyžadované. Krajský súd v napadnutom
rozsudku uviedol, že sťažovateľka nepodala žiadosť v písomnej podobe, resp. nepreukázala,
že by ju bola podala ústne spolu so všetkými vyžadovanými prílohami. Okrem toho,
vzhľadom na to, že krajský súd sa v napadnutom rozsudku plne stotožnil s dôvodmi
rozsudku okresného súdu, je potrebné prihliadať aj na odôvodnenie prvostupňového
rozsudku. Odôvodnenie rozsudku okresného súdu pritom obsahuje ustálený skutkový stav,
z ktorého vyplýva, aké podklady sťažovateľka predložila, ako aj uvedenie zoznamu
podkladov, ktoré okresný súd považoval za potrebné priložiť k žiadosti. Ústavný súd preto
považuje odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu (v spojitosti s rozsudkom
okresného súdu) za ústavne konformné.
Rovnaký záver platí aj vo vzťahu k námietke sťažovateľky, že krajský súd doplnil
dôvody rozhodnutia, čo viedlo k „prekvapivosti“ napadnutého rozsudku pre sťažovateľku,
a tým jej aj odňal možnosť vyjadriť sa ku skutočnostiam relevantným na rozhodnutie.
V tejto súvislosti je podstatné, že krajský súd sa plne stotožnil s dôvodmi rozsudku
prvostupňového súdu a ďalšie odôvodnenie doplnil iba s cieľom zvýšenia presvedčivosti
rozhodnutia.
K inému výsledku nevedie ani námietka sťažovateľky, že napadnutým (meritórnym)
rozsudkom krajského súdu jej bola odňatá možnosť uplatniť si nárok na náhradu ujmy, a to
aj do budúcnosti, vzhľadom na zásadu právoplatne rozhodnutej veci. Nepreukázanie
predpokladov nároku nemôže byť podľa názoru ústavného súdu považované za odňatie
možnosti uplatnenia si nároku na náhradu škody. Zároveň ústavný súd nemôže
predpokladať, ako bude iný všeobecný súd v prípadnom inom konaní o náhradu škody
(napríklad po splnení formálnych požiadaviek nariadenia vlády č. 438/2005 Z. z.)
posudzovať účinky zásady res iudicata na účely iného súdneho konania po splnení
ostatných predpokladov uplatnenia si nároku na náhradu škody.
Z uvedených dôvodov ústavný súd dospel k záveru, že ani napriek námietkam
sťažovateľky nie je dôvod spochybniť ústavnú konformitu záverov, ku ktorým sa krajský
súd v napadnutom rozsudku priklonil.
Ústavný súd napokon dodáva, že jeho úlohou pri rozhodovaní o sťažnosti nie je
do detailov preskúmať prípad z pozície v okolnostiach daného prípadu aplikovaných
právnych noriem ani opätovne podrobiť revízii napadnutý rozsudok so zámerom „vylepšiť“
jeho odôvodnenie, prípadne zostaviť zoznam možných pochybení krajského súdu,
po zistení, že tieto nemajú takú relevanciu, ktorá by mohla spochybniť konformitu záverov
napadnutého rozsudku krajského súdu s ústavou.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutým rozsudkom
krajského súdu a základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 36 ods. 1 listiny ani
právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by indikovala,
že v danej veci mohlo dôjsť k ich porušeniu.
Ústavný súd v súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 20
ods. 1 ústavy a podľa čl. 11 ods. 1 listiny poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru (napr.
II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07), súčasťou ktorej je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne
nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru,
ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy, resp. čl. 11 ods. 1
listiny, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil
ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. O prípadnom porušení
základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy napadnutým rozsudkom krajského súdu by bolo
možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo
k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených
v čl. 46 až čl. 48 ústavy (IV. ÚS 326/07).
Ústavný súd preto po predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť v časti smerujúcej
proti napadnutému rozsudku krajského súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako
zjavne neopodstatnenú.
2. K namietanému porušeniu v petite sťažnosti označených práv sťažovateľky
napadnutým uznesením najvyššieho súdu
Podstatou sťažnosti v časti smerujúcej proti napadnutému uzneseniu najvyššieho
súdu je nesúhlas sťažovateľky s tým, ako najvyšší súd posúdil a odôvodnil neprípustnosť jej
dovolania proti napadnutému rozsudku krajského súdu podľa § 237 písm. f) OSP.
Podľa sťažovateľky «Najvyšší súd SR v Uznesení NS pri posudzovaní namietanej
„nečakanosti, resp. prekvapivosti“ napadnutého odvolacieho Rozsudku KS síce na jednej
strane súhlasil s tvrdením Sťažovateľa, že odvolací Krajský súd v Nitre v Rozsudku KS
aplikoval nesprávne znenie Vodného zákona, no na strane druhej bagatelizoval túto
okolnosť s poukazom na skutočnosť, že NV č. 438/2005 nadobudlo účinnosť už dňa
01. 10. 2005 (ergo ešte pred tým, ako Sťažovateľ vystavil faktúru č. 1407024 zo dňa
21. 05. 2007 a rovnako tak pred tým, ako Sťažovateľ podal žalobu vo vedenom súdnom
konaní). Najvyšší súd SR v Uznesení NS pritom žiadnym relevantným spôsobom
nereflektoval na uvádzanú kruciálnosť aplikácie správneho znenia Vodného zákona a jej
právnych dôsledkov pre posudzovaný prípad, na ktorú Sťažovateľ dôrazne poukazoval
v samotnom dovolaní, a ktorá kreovala rozhodujúci dovolací argument Sťažovateľa
(i. e. nejednalo sa o marginálny argument, na ktorý by nebolo potrebné odpovedať).
Sťažovateľ považuje Rozsudok KS ako aj Uznesenie NS za svojvoľné, nedostatočne
a len stroho formalistický odôvodnené, teda arbitrárne, čo v konečnom dôsledku spôsobuje
ich nezákonnosť. Odvolací Krajský súd v Nitre sa žiadnym relevantným spôsobom
nevysporiadal s dôvodmi odvolania Sťažovateľa, čím inter alia trpí Rozsudok KS dokonca
samotnou nepreskúmateľnosťou. Podľa nášho názoru sa rovnako aj dovolací Najvyšší súd
SR v Uznesení NS nedostatočne zaoberal dovolacím dôvodom predostretým Sťažovateľom,
pričom svoj postup ústavne konformným spôsobom nezdôvodnil.».
Najvyšší súd v napadnutom uznesení po rekapitulácii dôvodov prípustnosti
dovolania, osobitne vo vzťahu k § 237 písm. f) OSP dospel k záveru, že dovolaním
napadnutý rozsudok krajského súdu netrpí nepreskúmateľnosťou, keďže obsahuje riadne
odôvodnenie. Osobitne sa pritom venoval námietke sťažovateľky, podľa ktorej krajský súd
aplikoval § 32 ods. 6 zákona o vodách v nesprávnom znení, teda v znení účinnom od 1. júna
2005. Porovnal pritom znenie § 32 ods. 6 zákona o vodách spred 1. júna 2005 a po tomto
dni, dal za pravdu sťažovateľke, že krajský súd aplikoval ustanovenie zákona v znení
účinnom neskôr, ako si sťažovateľka uplatnila nárok na náhradu ujmy, avšak podľa názoru
najvyššieho súdu odkazuje znenie ustanovenia vždy na účinnú právnu normu, teda
na vykonávací predpis účinný v rozhodujúcom čase. V dôsledku toho krajský súd podľa
názoru najvyššieho súdu neaplikoval „žiaden iný, resp. nový právny predpis, použitím
ktorého by účastníkov konania postavil pred nečakané, resp. prekvapivé rozhodnutie,
obsahujúce nové, resp. iné právne skutočnosti, ktoré by neposudzoval už súd prvého
stupňa“. Vzhľadom na uvedené najvyšší súd konštatoval, že postup odvolacieho súdu bol
zákonný a sťažovateľke nebola odňatá možnosť konať pred súdom. Nebol teda daný dôvod
prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f) OSP.
Následne sa najvyšší súd zaoberal námietkou sťažovateľky týkajúcou sa nesprávneho
právneho posúdenia veci a dospel k záveru, že nesprávne právne posúdenie veci nezakladá
prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f) OSP, ale mohlo by predstavovať len tzv. inú
vadu konania podľa § 241 ods. 2 písm. b) OSP. Ďalej najvyšší súd dospel k záveru, že nie
sú splnené ani iné dôvody prípustnosti dovolania, a preto dovolanie sťažovateľky odmietol
bez toho, aby vec meritórne preskúmal.
Ústavný súd vo vzťahu k námietkam sťažovateľky o nedostatočnom odôvodnení
napadnutého uznesenia najvyššieho súdu poukazuje na svoju konštantnú judikatúru, podľa
ktorej základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy zahŕňa aj právo na odôvodnenie
rozhodnutia poukazujúc pritom aj na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa
ktorej právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia.
Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd
povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy
posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997,
Recueil III/1997, m. m. pozri tiež rozsudok vo veci Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra
1994, Annuaire, č. 303-B). Odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov preto tvorí súčasť
spravodlivého súdneho procesu a zodpovedá základnému právu na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a tiež právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd dostatočne odôvodnil, prečo napadnutý
rozsudok krajského súdu, osobitne jeho odôvodnenie, netrpí takými nedostatkami, ktoré by
zakladali jeho zmätočnosť a prípustnosť dovolania. Ústavný súd pritom, ako už uviedol
vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu, nepovažuje za ústavne neudržateľnú
ani argumentáciu najvyššieho súdu, podľa ktorej by mohol krajský súd aplikovať nariadenie
vlády č. 438/2005 Z. z. aj vo vzťahu k tomu zneniu § 32 ods. 6 zákona o vodách, ktorého
aplikácie sa sťažovateľka dovolávala. Najvyšší súd sa navyše s argumentáciou sťažovateľky
dôkladne vysporiadal. Vo vzťahu k prípustnosti dovolania z dôvodu nesprávneho právneho
posúdenia veci krajským súdom ústavný súd odkazuje na svoju ustálenú rozhodovaciu prax,
podľa ktorej sú v Občianskom súdnom poriadku upravené podmienky, za ktorých možno
procesné nesprávnosti vzniknuté v priebehu súdneho konania napraviť v dovolacom konaní.
S niektorými najzávažnejšími, taxatívne vymenovanými procesnými vadami, ktoré
zakladajú tzv. zmätočnosť, spája Občiansky súdny poriadok priamo prípustnosť dovolania
podľa § 237, pričom vady tejto povahy sú zároveň aj prípustným dovolacím dôvodom podľa
§ 241 ods. 2 písm. a) OSP. Aj niektorým ďalším vadám inej procesnej povahy majúcim za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci (tzv. iným vadám konania) pripisuje Občiansky
súdny poriadok význam, avšak – na rozdiel od taxatívne vymenovaných vád – (len) v tom
zmysle, že ich považuje za relevantný dovolací dôvod [pozri § 241 ods. 2 písm. b) OSP],
ktorý možno uplatniť iba v takom dovolaní, ktoré je procesne prípustné, vada takejto
povahy však sama osebe prípustnosť dovolania nezakladá (nález ústavného súdu
č. k. II. ÚS 142/09-32 z 9. apríla 2009). Ústavný súd v spojitosti s uvedeným ďalej
poznamenáva, že na posúdenie prípustnosti dovolania je zásadne príslušný dovolací súd
(napr. II. ÚS 261/06, IV. ÚS 238/07, IV. 499/2011). Najvyšší súd je však aj pri posudzovaní
prípustnosti dovolania viazaný ústavnými požiadavkami na dodržanie základných práv
účastníkov konania vrátane práva na rozhodnutie, ktoré je dostatočne odôvodnené
a nevykazuje znaky svojvôle zachovávajúc pritom ústavnoprávne relevantnú rovnováhu
medzi právom na riadne odôvodnenie rozhodnutia a ústavným princípom právnej istoty
vyplývajúcim z čl. 1 ods. 1 ústavy, ktorý bol vyjadrený právoplatnými rozsudkami
okresného súdu a krajského súdu (už citované IV. ÚS 238/07, IV. ÚS 499/2011).
Z uvedených dôvodov vyplýva, že najvyšší súd sa ústavne udržateľným spôsobom
vysporiadal s dôvodmi prípustnosti dovolania v rozsahu potrebnom na rozhodnutie. V tomto
rozsahu (potrebnom na posúdenie prípustnosti dovolania a zároveň vysporiadajúc sa
aj s vecnými námietkami sťažovateľky smerujúcimi proti odôvodneniu napadnutého
rozsudku krajského súdu vo vzťahu k aplikácii § 32 ods. 6 zákona o vodách) najvyšší súd
v napadnutom uznesení podľa názoru ústavného súdu dostatočne reagoval na tvrdenie
sťažovateľky o prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f) OSP. V danom prípade preto
neexistujú skutočnosti, ktoré by naznačovali aj možnosť vyslovenia porušenia základného
práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, resp. práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu po prípadnom prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnymi názormi
najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej
neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto názorov a nezakladá ani právomoc ústavného
súdu nahradiť právne názory najvyššieho súdu svojimi vlastnými. Tak, ako v prípade
napadnutého rozsudku krajského súdu aj vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho
súdu ústavný súd poukazuje na to, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym
porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné
právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy, resp. čl. 11 ods. 1 listiny, ak toto porušenie
nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce
z čl. 46 až čl. 48 ústavy. Z týchto dôvodov odmietol sťažnosť sťažovateľky aj v časti
smerujúcej proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu pri predbežnom prerokovaní
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre zjavnú neopodstatnenosť.
S poukazom na uvedené dôvody ústavný súd rozhodol o sťažnosti tak, ako to je
uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už
bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky uplatnenými v petite jej
sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. marca 2013