Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 176/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. marca 2013

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti W. spol. s r. o., R., zastúpenej

Advokátskou kanceláriou F., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. F.

N., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1

a podľa a Listiny základných

ľudských práv a slobôd, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Nitre č. k. -296 z 12.

januára 2012 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. -335

z 31. augusta 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti W. spol. s r. o., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. decembra

2012 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti W. spol. s r. o. (ďalej len „sťažovateľka“,

v citáciách aj „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20

ods. 1 a (ďalej len „“) a podľa

a čl. 36 ods. 1 Listiny základných ľudských práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) č. k.

-296 z 12. januára 2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“)

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) č. k.

-335 z 31. augusta 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka sa žalobou z 2. februára 2009 domáhala

zaplatenia náhrady majetkovej ujmy za obmedzenie užívania pozemkov v zmysle § 32

ods. 6 o vodách a o zmene zákona Slovenskej národnej rady

č. o priestupkoch v znení neskorších predpisov [vodný zákon (ďalej aj „zákon

o vodách“)], ktorá jej mala vzniknúť v dôsledku obmedzení v ochranných pásmach vodných

zdrojov v roku 2005. Sťažovateľka uplatňovanú majetkovú ujmu vyfakturovala žalovanému

(Z., a. s.) 21. mája 2007.

Okresný súd Nitra (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom č. k. -239

z 21. februára 2011 (ďalej aj „rozsudok okresného súdu“) konanie v časti zaplatenia sumy

246,70 € vzhľadom na späťvzatie žaloby v tejto časti sťažovateľkou zastavil a jej žalobu

ako nedôvodnú zamietol s poukazom na to, že nepostupovala pri uplatnení svojho nároku

v súlade s nariadením vlády Slovenskej republiky č. o podrobnostiach

obsahu žiadosti o úhradu náhrady za obmedzenie bežného obhospodarovania pozemku

a o spôsobe výpočtu náhrady (ďalej aj „“), keďže si tento

nárok u povinnej osoby neuplatnila žiadosťou a nepredložila všetky prílohy vyžadované

nariadením vlády č. na priznanie náhrady. Prílohu žiadosti totiž podľa

okresného súdu tvorí aj identifikácia parciel podľa zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv

k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) v znení neskorších predpisov, kópia katastrálnej

mapy alebo geometrický plán a znalecký posudok o výpočte náhrady za obmedzenie

bežného obhospodarovania. Okresný súd na základe uvedeného dospel k názoru, že

sťažovateľka nie je aktívne vecne legitimovaná na podanie žaloby podľa § 32 ods. 6 a 8

zákona o vodách. Sťažovateľka sa proti napadnutému rozsudku okresného súdu, a to proti

jeho výroku, ktorým bola jej žaloba zamietnutá, odvolala.

Krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok okresného súdu č. k.

-239 z 21. februára 2011 v napadnutej časti v zmysle § 219 ods. 1 a ods. 2

(ďalej aj „OSP“) ako vecne správny. Stotožnil sa s dôvodmi

prvostupňového rozsudku a na zdôraznenie jeho správnosti doplnil ďalšie dôvody

poukazujúce na to, prečo nie je podľa jeho názoru sťažovateľka aktívne legitimovaná

na náhradu majetkovej ujmy podľa § 36 ods. 6 zákona o vodách. Proti napadnutému

rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie.

Najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie sťažovateľky odmietol ako

neprípustné, dôvodiac, že napadnutým rozsudkom krajského súdu a postupom

predchádzajúcim jeho vydaniu jej nebola odňatá možnosť konať pred súdom a nebol daný

ani iný dôvod prípustnosti dovolania.

Proti napadnutému rozsudku krajského súdu a proti napadnutému uzneseniu

najvyššieho súdu podala sťažovateľka sťažnosť podľa , ktorou

navrhuje, aby ju ústavný súd prijal na ďalšie konanie a aby vo veci samej následne

rozhodol, že týmito rozhodnutiami boli porušené jej základné práva podľa čl. 20 ods. 1

a a podľa a listiny, ako aj právo podľa

ods. 1 dohovoru. Zároveň sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd napadnutý rozsudok

krajského súdu a napadnuté uznesenie najvyššieho súdu zrušil a vec vrátil krajskému súdu

na ďalšie konanie.

Námietky sťažovateľky smerujú voči ťažiskovému dôvodu, pre ktorý bola jej žaloba

v konaní pred všeobecnými súdmi zamietnutá, pričom tento nedostatok nebol podľa

sťažovateľky napravený ani najvyšším súdom. Sťažovateľka konkrétne tvrdí, že jej nárok

na náhradu majetkovej ujmy sa nemal posudzovať podľa nariadenia vlády č. ,

keďže príslušné ustanovenie zákona o vodách v znení účinnom pre konanie pred

všeobecnými súdmi [t. j. v znení platnom do 31. mája 2010, teda do účinnosti zákona

č. , ktorým sa mení a dopĺňa o vodách a o zmene

o priestupkoch v znení neskorších

predpisov (vodný zákon); ďalej len „“] neodkazovalo na predmetné

, ktoré je navyše vydané na vykonanie iného zákona

[ o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov (ďalej

len „zákon o ochrane prírody a krajiny“)]. Preto nemal byť ani nárok na náhradu

sťažovateľky na náhradu majetkovej ujmy odmietnutý z toho dôvodu, že žalobe

nepredchádzalo podanie žiadosti podľa nariadenia vlády č. Podľa

sťažovateľky je takýto postup a napadnutý rozsudok krajského súdu vyznačujúci sa

arbitrárnosťou a nedostatočným odôvodnením, ktorého nedostatky neboli odstránené ani

napadnutým uznesením najvyššieho súdu, príliš formalistickým spôsobom aplikácie práva,

a preto je v rozpore s jej v sťažnosti označenými právami.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo

rozhodnutím orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú možno preto

považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil možnosť

porušenia sťažovateľom označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by

mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. , ,

, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci

sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť

skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne

napr. , ). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné

súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov ().

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa však patrí kontrola

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , , , ). O zjavnú

neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd

zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel

a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne

rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej

logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi

spravodlivosti (, , ).

Z týchto hľadísk ústavný súd preskúmal sťažnosť sťažovateľky namietajúcej

porušenie základných práv podľa a a a

ods. 1 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského

súdu a napadnutým uznesením najvyššieho súdu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 vety prvej dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu...

Podľa čl. 11 ods. 1 listiny každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu...

Článok 46 ods. 1 je primárnym východiskom pre zákonom upravené konanie

súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany

garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy (). Podľa ustálenej

judikatúry ústavného súdu nemožno vidieť medzi základným právom v

a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru zásadnú odlišnosť (m. m. ), a preto sa ich

porušenie skúma spoločne. Obdobné platí aj pre základné právo podľa čl. 36 ods. 1 listiny.

1. K namietanému porušeniu v petite sťažnosti označených práv sťažovateľky

napadnutým rozsudkom krajského súdu

Krajský súd v napadnutom rozsudku vychádzal z toho, že nárok na náhradu

majetkovej ujmy za obmedzenie obhospodarovania je osobitným nárokom, ktorý sa

uplatňuje formalizovaným postupom, a na určenie formy žiadosti o náhradu ujmy a jej

príloh je rozhodujúce Keďže dospel k názoru, že

sťažovateľka podmienky a náležitosti žiadosti o náhradu podľa nariadenia vlády

č. nesplnila, napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil.

Predmetom sťažnosti v časti smerujúcej proti napadnutému rozsudku krajského súdu

je nesúhlas sťažovateľky so spôsobom, akým sa krajský súd vysporiadal

s aplikovateľnosťou nariadenia vlády č. , vykonávacieho predpisu k zákonu

o ochrane prírody a krajiny a tiež o podrobnostiach na uplatnenie nároku podľa § 32 ods. 6

zákona o vodách.

Sťažovateľka v podstate krajskému súdu vyčíta niekoľko zásadných pochybení.

Predovšetkým zastáva názor, že krajský súd uplatnil § 32 ods. 6 zákona o vodách v znení,

ktoré nebolo rozhodujúce na posúdenie jej nároku, a tým mal nesprávne aplikovať

, hoci to znenie zákona o vodách, ktoré sa

podľa sťažovateľky na vec vzťahuje, odkazovalo vo forme poznámky pod čiarou

na predchádzajúci vykonávací predpis – na nariadenie vlády Slovenskej republiky

č. podrobnostiach obsahu žiadosti o úhradu náhrady za obmedzenie (ďalej

aj „“ alebo „predchádzajúce“, resp. „zrušené nariadenie“).

Navyše, v znení § 32 ods. 6 zákona o vodách účinného v relevantnom čase podľa

sťažovateľky bola uvedená poznámka pod čiarou odkazujúca na vykonávací predpis vydaný

na vykonanie iného zákona ako je zákon o vodách (odkaz na zákon o ochrane prírody

a krajiny). V neposlednom rade sťažovateľka uvádza, že poznámka pod čiarou v § 32 ods. 6

zákona o vodách v tom znení, ktoré sa malo použiť na riešenú vec, odkazovala iba na tie

časti nariadenia vlády č. , ktoré upravujú spôsob výpočtu náhrady ujmy, nie

však na tú jeho časť, ktorá upravuje náležitosti žiadosti o náhradu majetkovej ujmy. Okrem

toho sťažovateľka poukazuje na nedostatky odôvodnenia, z ktorého nemá byť podľa nej

zrejmé, aké prílohy k svojej žiadosti podľa krajského súdu nepripojila.

Podľa o ochrane prírody a krajiny v znení

rozhodnom pre spor pred všeobecnými súdmi podrobnosti o obsahu žiadosti o úhradu

náhrady za obmedzenie bežného obhospodarovania a spôsob výpočtu náhrady ustanoví

vláda nariadením.

Obsah žiadosti a spôsob výpočtu náhrady za obmedzenie bol pôvodne ustanovený

nariadením vlády č. Odkaz na toto nariadenie bol obsiahnutý aj v

zákona o vodách v znení, ktoré malo byť podľa sťažovateľky rozhodujúce v danej veci, a to

pri určení rozsahu náhrady za obmedzenie bežného obhospodarovania. Podľa sťažovateľky

(a tiež podľa najvyššieho súdu) mal krajský súd aplikovať znenie § 32 ods. 6 zákona

o vodách účinné do 31. mája 2010 (do nadobudnutia účinnosti novely zákona o vodách, a to

), ktorého znenie bolo takéto:

„Za preukázané obmedzenie užívania pozemkov v ochranných pásmach

vodárenských zdrojov patrí vlastníkovi pozemkov náhrada majetkovej ujmy v primeranom

a preukázateľnom rozsahu, ktorú je povinný poskytnúť na jeho žiadosť ten, kto odoberá

vodu, alebo ten, kto žiada o povolenie na odber vody z vodárenského zdroja; pri

vodárenskej nádrži vlastník alebo stavebník vodnej stavby slúžiacej na vzdúvanie vody

vo vodárenskej nádrži. Majetkovú ujmu možno uhradiť na základe dohody o určení výšky

za ročné, prípadne dlhšie obdobie alebo dohody o jednorazovej náhrade. Ak sa nedosiahne

dohoda, výška majetkovej ujmy sa určí na základe znaleckého posudku podľa osobitného

46)...“

predpisu.Poznámka pod čiarou č. 46 znie: „§ 2 až 4 a prílohy č. 1 až 3 nariadenia

vlády Slovenskej republiky č. o podrobnostiach obsahu žiadosti o úhradu

náhrady za obmedzenie bežného obhospodarovania a o spôsobe výpočtu náhrady.“

Neskôr, s účinnosťou od 1. októbra 2005 bolo nariadenie vlády Slovenskej republiky

č. nahradené novým nariadením vlády č. o podrobnostiach

obsahu žiadosti o úhradu náhrady za obmedzenie bežného obhospodarovania pozemku

a o spôsobe výpočtu náhrady. V znení § 32 ods. 6 zákona o vodách ale spočiatku nebola táto

zmena reflektovaná a naďalej obsahoval odkaz vo forme poznámky pod čiarou

na predchádzajúce nariadenie. Zmena poznámky pod čiarou bola uskutočnená až

novelizáciou zákona o vodách, a to , ktorým sa mení a dopĺňa

o vodách a o zmene

Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (vodný zákon) s účinnosťou od 1. júna

2010.

Krajský súd v odôvodnení svojho napadnutého rozsudku uvádza neskoršie znenie

§ 32 ods. 6 zákona o vodách (účinné od 1. júna 2010), podľa ktorého „Za preukázané

obmedzenie užívania pozemkov v ochranných pásmach vodárenských zdrojov patrí

vlastníkovi pozemkov náhrada majetkovej ujmy v primeranom a preukázateľnom rozsahu,

45a)

ktorú je povinný poskytnúť na jeho žiadosť ten, kto odoberá vodu, alebo ten, kto žiada

o povolenie na odber vody z vodárenského zdroja; pri vodárenskej nádrži vlastník alebo

stavebník vodnej stavby slúžiacej na vzdúvanie vody vo vodárenskej nádrži. Majetkovú ujmu

možno uhradiť na základe dohody o určení výšky za ročné, prípadne dlhšie obdobie alebo

dohody o jednorazovej náhrade. Ak sa nedosiahne dohoda, výška majetkovej ujmy sa určí

46

na základe znaleckého posudku podľa osobitného predpisu....“. Poznámka pod čiarou

č. 45a znie: „ nariadenia vlády Slovenskej republiky č. o podrobnostiach

obsahu žiadosti o úhradu náhrady za obmedzenie bežného obhospodarovania pozemku

a o spôsobe výpočtu náhrady.“ Poznámka pod čiarou č. 46 znie: „Nariadenie vlády

Slovenskej republiky č. “

Rozdiel medzi uvedenými zneniami § 32 ods. 6 zákona o vodách, ktorý považuje

sťažovateľka za zásadný pre správne rozhodnutie vo veci, spočíva iba v doplnení poznámky

pod čiarou č. 45a) a zmene textu poznámky pod čiarou na č. 46.

Vo vzťahu k námietke sťažovateľky, že krajský súd aplikoval ustanovenie právneho

predpisu v znení, ktoré nebolo účinné k času rozhodnému pre spor, považuje ústavný súd

za potrebné uviesť, že odlišnosť znenia predpisu, ktoré krajský súd aplikoval, od toho, ktoré

podľa sťažovateľky (a aj najvyššieho súdu) aplikovať mal, spočíva iba v poznámke pod

čiarou. Ústavný súd preto považoval za potrebné vysporiadať sa s významom poznámky

pod čiarou pre aplikáciu právneho predpisu.

Podľa legislatívno-technických pokynov uvedených v prílohe č. 2 k legislatívnym

pravidlám (uznesenie Národnej rady Slovenskej republiky č. 511 z 18. decembra 1996

k návrhu legislatívnych pravidiel tvorby ), ako

aj podľa legislatívno-technických pokynov uvedených v prílohe č. 5 k legislatívnym

pravidlám vlády Slovenskej republiky (schválené uznesením vlády Slovenskej republiky

č. 352 z 25. mája 2010) majú poznámky pod čiarou iba informatívnu hodnotu a nie sú

súčasťou normatívneho textu.

Z uvedeného vyplýva, že znenie toho istého ustanovenia zákona účinného v čase

podľa sťažovateľky rozhodujúcom pre jej vec a znenie, na ktoré sa krajský súd

v napadnutom rozsudku odvolával, nemajú rozdielny normatívny obsah. Rovnako

už bolo v čase podávania návrhu účinné, ale nebol naň

v dotknutom ustanovení zákona o vodách odkaz. V podstate preto po normatívnej stránke

neexistuje rozdiel medzi právnym stavom (

Z. z.), z ktorého krajský súd pri svojom rozhodovaní vychádzal, a právnym stavom, na ktorý

poukazuje sťažovateľka.

Citácia právnej normy v nesprávnom znení predstavuje nepochybne pochybenie

všeobecného súdu, avšak v okolnostiach danej veci išlo len o poznámku pod čiarou, ktorá

nemá normatívny význam, a preto toto pochybenie nemohlo mať podľa názoru ústavného

súdu vplyv na rozhodnutie v merite veci, keďže príslušné ustanovenie zákona o vodách bolo

správne aplikované.

Kľúčová úvaha krajského súdu (a aj okresného súdu v prvostupňovom rozhodnutí)

síce nie je v odôvodnení napadnutého rozsudku jednoznačne vyslovená, ale v podstate je

založená na tom, že nárok na náhradu za preukázané obmedzenie užívania pozemkov

v ochranných pásmach vodárenských zdrojov podľa § 32 ods. 6 zákona o vodách je

špeciálnym prípadom nároku na náhradu za obmedzenie bežného obhospodarovania

pozemkov vyplývajúceho z rozhodnutia o ochrannom pásme podľa § 61 zákona o ochrane

prírody a krajiny. Tento nárok má byť uplatnený osobitným formálnym spôsobom, pričom,

ako krajský súd výslovne uviedol, požiadavka na tento formálny spôsob uplatnenia nároku

je vyjadrená aj v § 32 ods. 6 zákona o vodách („povinný poskytnúť na jeho žiadosť“).

Ústavný súd nepovažuje predmetnú podstatu úvahy za svojvoľnú ani za zjavne

neodôvodnenú, keďže už aj v pôvodnom znení § 32 ods. 6 zákona o vodách bol uvedený

odkaz na (medzitým nahradený) vykonávací predpis k zákonu o ochrane prírody a krajiny,

a aj preto môže byť zákon o ochrane prírody a krajiny v otázke nároku na náhradu ujmy

spôsobenej obmedzením užívania v dôsledku rozhodnutia o ochrannom pásme považovaný

za všeobecnú úpravu nároku (lex generalis) a zákon o vodách za predpis osobitný

(lex specialis).

Z tohto dôvodu sa ústavný súd nestotožnil ani s námietkou sťažovateľky, že by

krajský súd aplikovaním nariadenia vlády č. ako vykonávacieho predpisu

k zákonu o ochrane prírody a krajiny aj na situáciu upravenú v zákone o vodách pristúpil

k nepovolenej analogickej aplikácii vykonávacieho predpisu na prípad, ktorý nespadá

do jeho pôsobnosti.

Ústavný súd pritom zohľadnil aj svoju judikatúru, podľa ktorej treba za dôvody

zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti považovať aj konkrétne okolnosti prípadu,

predovšetkým intenzitu pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní

príslušného orgánu verejnej moci, ku ktorým reálne došlo, ako aj ich ústavnoprávny rozmer

a únosnosť z hľadiska požiadaviek na ochranu práv, porušenie ktorých sa namieta

(m. m. , ), vrátane posúdenia, či tieto pochybenia, resp.

nedostatky reálne spôsobili alebo mohli spôsobiť sťažovateľovi ujmu na jeho

garantovaných právach.

K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti,

teda nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných

pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej

moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (m. m.

, ). Pochybenie krajského súdu vzhľadom na uvedené

nemôže podľa názoru ústavného súdu predstavovať takú intenzitu, ktorá by bola spôsobilá

zasiahnuť do podstaty v sťažnosti označených práv sťažovateľky.

Výklad krajského súdu, podľa ktorého sa na náhradu za obmedzené užívanie použije

, hoci podľa aplikovateľného zákona o vodách

na použitie tohto predpisu nie je odkaz vo forme poznámky pod čiarou, nepochybne nie je

jediným možným výkladom § 32 ods. 6 zákona o vodách v znení pred 1. júnom 2010, avšak

ústavný súd ho nepovažuje za svojvoľný a ani taký, ktorý by bol v rozpore s účelom

a zmyslom tohto ustanovenia. Krajský súd svoj záver podľa názoru ústavného súdu

odôvodnil ústavne udržateľným spôsobom.

Ústavný súd sa nestotožnil ani s námietkou sťažovateľky, že krajský súd

v napadnutom rozsudku neuviedol, ktoré prílohy žiadosti podľa nariadenia vlády

č. považuje za chýbajúce, a navyše, podľa sťažovateľky niektoré z príloh ani

nebolo možné predložiť, a teda nemali byť ani vyžadované. Krajský súd v napadnutom

rozsudku uviedol, že sťažovateľka nepodala žiadosť v písomnej podobe, resp. nepreukázala,

že by ju bola podala ústne spolu so všetkými vyžadovanými prílohami. Okrem toho,

vzhľadom na to, že krajský súd sa v napadnutom rozsudku plne stotožnil s dôvodmi

rozsudku okresného súdu, je potrebné prihliadať aj na odôvodnenie prvostupňového

rozsudku. Odôvodnenie rozsudku okresného súdu pritom obsahuje ustálený skutkový stav,

z ktorého vyplýva, aké podklady sťažovateľka predložila, ako aj uvedenie zoznamu

podkladov, ktoré okresný súd považoval za potrebné priložiť k žiadosti. Ústavný súd preto

považuje odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu (v spojitosti s rozsudkom

okresného súdu) za ústavne konformné.

Rovnaký záver platí aj vo vzťahu k námietke sťažovateľky, že krajský súd doplnil

dôvody rozhodnutia, čo viedlo k „prekvapivosti“ napadnutého rozsudku pre sťažovateľku,

a tým jej aj odňal možnosť vyjadriť sa ku skutočnostiam relevantným na rozhodnutie.

V tejto súvislosti je podstatné, že krajský súd sa plne stotožnil s dôvodmi rozsudku

prvostupňového súdu a ďalšie odôvodnenie doplnil iba s cieľom zvýšenia presvedčivosti

rozhodnutia.

K inému výsledku nevedie ani námietka sťažovateľky, že napadnutým (meritórnym)

rozsudkom krajského súdu jej bola odňatá možnosť uplatniť si nárok na náhradu ujmy, a to

aj do budúcnosti, vzhľadom na zásadu právoplatne rozhodnutej veci. Nepreukázanie

predpokladov nároku nemôže byť podľa názoru ústavného súdu považované za odňatie

možnosti uplatnenia si nároku na náhradu škody. Zároveň ústavný súd nemôže

predpokladať, ako bude iný všeobecný súd v prípadnom inom konaní o náhradu škody

(napríklad po splnení formálnych požiadaviek nariadenia vlády č. )

posudzovať účinky zásady res iudicata na účely iného súdneho konania po splnení

ostatných predpokladov uplatnenia si nároku na náhradu škody.

Z uvedených dôvodov ústavný súd dospel k záveru, že ani napriek námietkam

sťažovateľky nie je dôvod spochybniť ústavnú konformitu záverov, ku ktorým sa krajský

súd v napadnutom rozsudku priklonil.

Ústavný súd napokon dodáva, že jeho úlohou pri rozhodovaní o sťažnosti nie je

do detailov preskúmať prípad z pozície v okolnostiach daného prípadu aplikovaných

právnych noriem ani opätovne podrobiť revízii napadnutý rozsudok so zámerom „vylepšiť“

jeho odôvodnenie, prípadne zostaviť zoznam možných pochybení krajského súdu,

po zistení, že tieto nemajú takú relevanciu, ktorá by mohla spochybniť konformitu záverov

napadnutého rozsudku krajského súdu s .

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutým rozsudkom

krajského súdu a základným právom podľa , resp. listiny ani

právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by indikovala,

že v danej veci mohlo dôjsť k ich porušeniu.

Ústavný súd v súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 20

ods. 1 a podľa listiny poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru (napr.

, ), súčasťou ktorej je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne

nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru,

ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z , resp.

listiny, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil

ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z až . O prípadnom porušení

základného práva podľa napadnutým rozsudkom krajského súdu by bolo

možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo

k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených

v až ().

Ústavný súd preto po predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť v časti smerujúcej

proti napadnutému rozsudku krajského súdu podľa ako

zjavne neopodstatnenú.

2. K namietanému porušeniu v petite sťažnosti označených práv sťažovateľky

napadnutým uznesením najvyššieho súdu

Podstatou sťažnosti v časti smerujúcej proti napadnutému uzneseniu najvyššieho

súdu je nesúhlas sťažovateľky s tým, ako najvyšší súd posúdil a odôvodnil neprípustnosť jej

dovolania proti napadnutému rozsudku krajského súdu podľa .

Podľa sťažovateľky «Najvyšší súd SR v Uznesení NS pri posudzovaní namietanej

„nečakanosti, resp. prekvapivosti“ napadnutého odvolacieho Rozsudku KS síce na jednej

strane súhlasil s tvrdením Sťažovateľa, že odvolací Krajský súd v Nitre v Rozsudku KS

aplikoval nesprávne znenie Vodného zákona, no na strane druhej bagatelizoval túto

okolnosť s poukazom na skutočnosť, že NV č. 438/2005 nadobudlo účinnosť už dňa

01. 10. 2005 (ergo ešte pred tým, ako Sťažovateľ vystavil faktúru č. 1407024 zo dňa

21. 05. 2007 a rovnako tak pred tým, ako Sťažovateľ podal žalobu vo vedenom súdnom

konaní). Najvyšší súd SR v Uznesení NS pritom žiadnym relevantným spôsobom

nereflektoval na uvádzanú kruciálnosť aplikácie správneho znenia Vodného zákona a jej

právnych dôsledkov pre posudzovaný prípad, na ktorú Sťažovateľ dôrazne poukazoval

v samotnom dovolaní, a ktorá kreovala rozhodujúci dovolací argument Sťažovateľa

(i. e. nejednalo sa o marginálny argument, na ktorý by nebolo potrebné odpovedať).

Sťažovateľ považuje Rozsudok KS ako aj Uznesenie NS za svojvoľné, nedostatočne

a len stroho formalistický odôvodnené, teda arbitrárne, čo v konečnom dôsledku spôsobuje

ich nezákonnosť. Odvolací Krajský súd v Nitre sa žiadnym relevantným spôsobom

nevysporiadal s dôvodmi odvolania Sťažovateľa, čím inter alia trpí Rozsudok KS dokonca

samotnou nepreskúmateľnosťou. Podľa nášho názoru sa rovnako aj dovolací Najvyšší súd

SR v Uznesení NS nedostatočne zaoberal dovolacím dôvodom predostretým Sťažovateľom,

pričom svoj postup ústavne konformným spôsobom nezdôvodnil.».

Najvyšší súd v napadnutom uznesení po rekapitulácii dôvodov prípustnosti

dovolania, osobitne vo vzťahu k dospel k záveru, že dovolaním

napadnutý rozsudok krajského súdu netrpí nepreskúmateľnosťou, keďže obsahuje riadne

odôvodnenie. Osobitne sa pritom venoval námietke sťažovateľky, podľa ktorej krajský súd

aplikoval § 32 ods. 6 zákona o vodách v nesprávnom znení, teda v znení účinnom od 1. júna

2005. Porovnal pritom znenie § 32 ods. 6 zákona o vodách spred 1. júna 2005 a po tomto

dni, dal za pravdu sťažovateľke, že krajský súd aplikoval ustanovenie zákona v znení

účinnom neskôr, ako si sťažovateľka uplatnila nárok na náhradu ujmy, avšak podľa názoru

najvyššieho súdu odkazuje znenie ustanovenia vždy na účinnú právnu normu, teda

na vykonávací predpis účinný v rozhodujúcom čase. V dôsledku toho krajský súd podľa

názoru najvyššieho súdu neaplikoval „žiaden iný, resp. nový právny predpis, použitím

ktorého by účastníkov konania postavil pred nečakané, resp. prekvapivé rozhodnutie,

obsahujúce nové, resp. iné právne skutočnosti, ktoré by neposudzoval už súd prvého

stupňa“. Vzhľadom na uvedené najvyšší súd konštatoval, že postup odvolacieho súdu bol

zákonný a sťažovateľke nebola odňatá možnosť konať pred súdom. Nebol teda daný dôvod

prípustnosti dovolania podľa .

Následne sa najvyšší súd zaoberal námietkou sťažovateľky týkajúcou sa nesprávneho

právneho posúdenia veci a dospel k záveru, že nesprávne právne posúdenie veci nezakladá

prípustnosť dovolania podľa , ale mohlo by predstavovať len tzv. inú

vadu konania podľa . Ďalej najvyšší súd dospel k záveru, že nie

sú splnené ani iné dôvody prípustnosti dovolania, a preto dovolanie sťažovateľky odmietol

bez toho, aby vec meritórne preskúmal.

Ústavný súd vo vzťahu k námietkam sťažovateľky o nedostatočnom odôvodnení

napadnutého uznesenia najvyššieho súdu poukazuje na svoju konštantnú judikatúru, podľa

ktorej základné právo podľa zahŕňa aj právo na odôvodnenie

rozhodnutia poukazujúc pritom aj na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa

ktorej právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia.

Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd

povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy

posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997,

Recueil III/1997, m. m. pozri tiež rozsudok vo veci Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra

1994, Annuaire, č. 303-B). Odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov preto tvorí súčasť

spravodlivého súdneho procesu a zodpovedá základnému právu na súdnu ochranu podľa

a podľa listiny a tiež právu podľa dohovoru.

Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd dostatočne odôvodnil, prečo napadnutý

rozsudok krajského súdu, osobitne jeho odôvodnenie, netrpí takými nedostatkami, ktoré by

zakladali jeho zmätočnosť a prípustnosť dovolania. Ústavný súd pritom, ako už uviedol

vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu, nepovažuje za ústavne neudržateľnú

ani argumentáciu najvyššieho súdu, podľa ktorej by mohol krajský súd aplikovať nariadenie

vlády č. aj vo vzťahu k tomu zneniu zákona o vodách, ktorého

aplikácie sa sťažovateľka dovolávala. Najvyšší súd sa navyše s argumentáciou sťažovateľky

dôkladne vysporiadal. Vo vzťahu k prípustnosti dovolania z dôvodu nesprávneho právneho

posúdenia veci krajským súdom ústavný súd odkazuje na svoju ustálenú rozhodovaciu prax,

podľa ktorej sú v upravené podmienky, za ktorých možno

procesné nesprávnosti vzniknuté v priebehu súdneho konania napraviť v dovolacom konaní.

S niektorými najzávažnejšími, taxatívne vymenovanými procesnými vadami, ktoré

zakladajú tzv. zmätočnosť, spája priamo prípustnosť dovolania

podľa § 237, pričom vady tejto povahy sú zároveň aj prípustným dovolacím dôvodom podľa

. Aj niektorým ďalším vadám inej procesnej povahy majúcim za

následok nesprávne rozhodnutie vo veci (tzv. iným vadám konania) pripisuje Občiansky

súdny poriadok význam, avšak – na rozdiel od taxatívne vymenovaných vád – (len) v tom

zmysle, že ich považuje za relevantný dovolací dôvod [pozri ],

ktorý možno uplatniť iba v takom dovolaní, ktoré je procesne prípustné, vada takejto

povahy však sama osebe prípustnosť dovolania nezakladá (nález ústavného súdu

č. k. -32 z 9. apríla 2009). Ústavný súd v spojitosti s uvedeným ďalej

poznamenáva, že na posúdenie prípustnosti dovolania je zásadne príslušný dovolací súd

(napr. , , ). Najvyšší súd je však aj pri posudzovaní

prípustnosti dovolania viazaný ústavnými požiadavkami na dodržanie základných práv

účastníkov konania vrátane práva na rozhodnutie, ktoré je dostatočne odôvodnené

a nevykazuje znaky svojvôle zachovávajúc pritom ústavnoprávne relevantnú rovnováhu

medzi právom na riadne odôvodnenie rozhodnutia a ústavným princípom právnej istoty

vyplývajúcim z , ktorý bol vyjadrený právoplatnými rozsudkami

okresného súdu a krajského súdu (už citované , ).

Z uvedených dôvodov vyplýva, že najvyšší súd sa ústavne udržateľným spôsobom

vysporiadal s dôvodmi prípustnosti dovolania v rozsahu potrebnom na rozhodnutie. V tomto

rozsahu (potrebnom na posúdenie prípustnosti dovolania a zároveň vysporiadajúc sa

aj s vecnými námietkami sťažovateľky smerujúcimi proti odôvodneniu napadnutého

rozsudku krajského súdu vo vzťahu k aplikácii § 32 ods. 6 zákona o vodách) najvyšší súd

v napadnutom uznesení podľa názoru ústavného súdu dostatočne reagoval na tvrdenie

sťažovateľky o prípustnosti dovolania podľa . V danom prípade preto

neexistujú skutočnosti, ktoré by naznačovali aj možnosť vyslovenia porušenia základného

práva sťažovateľky podľa a podľa listiny, resp. práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu po prípadnom prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnymi názormi

najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto názorov a nezakladá ani právomoc ústavného

súdu nahradiť právne názory najvyššieho súdu svojimi vlastnými. Tak, ako v prípade

napadnutého rozsudku krajského súdu aj vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho

súdu ústavný súd poukazuje na to, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym

porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné

právo vyplývajúce z , resp. listiny, ak toto porušenie

nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce

z až . Z týchto dôvodov odmietol sťažnosť sťažovateľky aj v časti

smerujúcej proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu pri predbežnom prerokovaní

podľa pre zjavnú neopodstatnenosť.

S poukazom na uvedené dôvody ústavný súd rozhodol o sťažnosti tak, ako to je

uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už

bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky uplatnenými v petite jej

sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. marca 2013