Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 276/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. júla 2011

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti G., a. s., B., zastúpenej advokátom

JUDr. F. N., Advokátska kancelária F..., B., vo veci namietaného porušenia jej základného

práva na súdnu ochranu podľa a

Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu

v Banskej Bystrici č. k. -47 z 18. januára 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti G., a. s., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“) bola 13. apríla 2011

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti G., a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou

namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd

(ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského

súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. -47 z 18. januára 2011

(ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka sa žalobou z 9. novembra 2010 domáhala,

aby krajský súd rozhodol o určení povinnosti žalovanému – Mestu K., rozhodnúť o zrušení

jeho príspevkovej organizácie s názvom Mestské kultúrne stredisko, ktorej zriaďovaciu

listinu schválilo Mestské zastupiteľstvo mesta K. uznesením č. 156/2007 z 20. apríla 2007.

Žaloba bola odôvodnená tým, že podľa

o rozpočtových pravidlách verejnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rozpočtových pravidlách“) je zriaďovateľ

príspevkovej organizácie povinný zrušiť príspevkovú organizáciu k 31. decembru roka,

v ktorom zistí, že

a) tržby príspevkovej organizácie nepokrývajú jej výrobné náklady v súlade

s odsekom 2 počas najmenej dvoch po sebe bezprostredne nasledujúcich rokoch alebo

b) príspevková organizácia nespĺňa podmienky podľa odseku 3.

Krajský súd uznesením č. k. -47 z 18. januára 2011 žalobu

sťažovateľky zamietol, a to z dvoch ťažiskových dôvodov. Prvým dôvodom zamietnutia

žaloby bolo nesprávne označenie žalovaného. Krajský súd s poukazom na § 250t ods. 1 a 4

(ďalej aj „OSP“) uviedol, že „žaloba musí smerovať proti

orgánu verejnej správy, ktorý má vo veci konať a bez vážneho dôvodu spôsobom

ustanoveným príslušným právnym predpisom nekoná, je teda nečinný“. Podľa krajského

súdu mal byť žalovaným orgán územnej samosprávy, teda mestské zastupiteľstvo.

Vzhľadom na to, že sťažovateľka ako žalovaného označila Mesto K., krajský súd

konštatoval, že „podľa súčasného právneho stavu podľa § 11 ods. 4 písm. l) Zákona

o obecnom zriadení, obecné zastupiteľstvo zriaďuje a zrušuje príspevkové organizácie,

nezriaďuje a nezrušuje ich obec (mesto). Mesto K. sa preto nemohlo dostať do situácie, že

by bolo nečinné, preto návrh žalobcu nebol dôvodný a súd žalobu zamietol.“.

Druhým dôvodom zamietnutia žaloby bolo nevyčerpanie prostriedkov nápravy,

a preto podľa krajského súdu i v prípade, že by sťažovateľke „bola daná možnosť podať

žalobu, by súvislosti s nečinnosťou proti Mestskému zastupiteľstvu v K., takáto žaloba by

nebola prípustná, keďže ešte pred podaním žaloby by musela dať podnet prokurátorovi

na podanie upozornenia a musela by mať informáciu o tom, ako bol tento podnet

vybavený“.

Proti označenému uzneseniu krajského súdu smeruje sťažnosť sťažovateľky podľa

.

II.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(sťažnosti) podľa ustanovenia až vrátane okolností, ktoré

by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia v súvislosti

s právnym posúdením ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí interpretáciu a aplikáciu

právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej

normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne

protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody

zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (,

, ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov. Podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý

rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd nie je súdom vyššej

inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov.

V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových a právnych názorov

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli

k rozhodnutiu (obdobne napr. , ). Úlohou ústavného súdu nie je

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov (). Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa

však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne

závery súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (m. m. , , , ,

).

Predmetom sťažnosti je namietanie porušenia základného práva sťažovateľky podľa

a listiny a práva podľa dohovoru uznesením

krajského súdu č. k. -47 z 18. januára 2011.

Sťažovateľka považuje napadnuté uznesenie za arbitrárne. Podľa jej názoru sa

krajský súd náležite nevysporiadal so skutočnosťami, zohľadnenie ktorých je nevyhnutné

na právne posúdenie veci, a rozhodol na základe nepodloženej právnej konštrukcie, ktorú

navyše nedostatočne odôvodnil, a tým porušil jej v sťažnosti označené práva.

Podľa a listiny každý sa môže domáhať zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach (právo na spravodlivé

súdne konanie).

Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru už uviedol, že

formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom predpise

Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym

režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného dôvodu preto

v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

Sťažovateľka odôvodňuje svoju sťažnosť troma kľúčovými námietkami, ktoré

považuje za pochybenie krajského súdu, a to nesprávny výklad predpokladov prípustnosti

žaloby proti nečinnosti orgánov verejnej správy, nesprávne posúdenie otázky vymedzenia

účastníkov konania a použitie neúčinného právneho predpisu.

Ústavný súd sa pri predbežnom prerokovaní sťažnosti v prvom rade zaoberal

posúdením podmienok prípustnosti žaloby proti nečinnosti orgánov verejnej správy.

II.1 Podnet na podanie upozornenia prokurátorom ako podmienka prípustnosti

žaloby proti nečinnosti orgánu verejnej správy

Podľa fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že orgán

verejnej správy nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným právnym

predpisom tým, že je v konaní nečinný, môže sa domáhať, aby súd vyslovil povinnosť

orgánu verejnej správy vo veci konať a rozhodnúť. Návrh nie je prípustný, ak navrhovateľ

nevyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis.

Podľa súd o návrhu rozhodne bez pojednávania uznesením.

Ak súd návrhu vyhovie, vo výroku uvedie označenie orgánu, ktorému sa povinnosť ukladá,

predmet a číslo správneho konania a primeranú lehotu, nie však dlhšiu ako tri mesiace,

v ktorej je orgán verejnej správy povinný rozhodnúť. Súd môže na návrh orgánu verejnej

správy túto lehotu predĺžiť. Nedôvodný alebo neprípustný návrh súd zamietne.

Podľa proti rozhodnutiu súdu nie je prípustný opravný prostriedok.

Krajský súd v napadnutom uznesení uvádza, že i „v prípade, že by bola daná

možnosť žalobcovi podať žalobu v súvislosti s nečinnosťou proti Mestskému zastupiteľstvu

v K., takáto žaloba by nebola prípustná, keďže ešte pred podaním žaloby by musel dať

žalobca podnet prokurátorovi na podanie upozornenia a musel by mať informáciu o tom,

ako bol tento podnet vybavený“.

Sťažovateľka s poukazom na nález ústavného súdu sp. zn. z 22. mája

2008 tvrdí, že upozornenie prokurátora nemožno považovať za účinný prostriedok nápravy,

a preto predloženie podnetu na podanie upozornenia prokurátorom nemôže byť považované

za predpoklad prípustnosti žaloby v zmysle druhej vety , teda z hľadiska

nutnosti vyčerpania prostriedkov, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis.

V právomoci krajského súdu bolo nepochybne interpretovať a aplikovať ustanovenie

v spojení s ustanoveniami o prokuratúre v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“), z ktorých vychádzal pri posúdení

prípustnosti sťažovateľkinej žaloby. Predmetom posúdenia zo strany ústavného súdu bola

otázka, či účinky výkladu a aplikácie uvedených zákonných ustanovení sú v súlade

s právom sťažovateľky domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva

na nezávislom a nestrannom súde.

Prostredníctvom poskytuje zákonodarca fyzickým osobám a právnickým

osobám právnu možnosť domáhať sa súdnej ochrany ich základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v konaniach pred

orgánmi verejnej správy, pokiaľ tieto nekonajú bez vážneho dôvodu spôsobom

ustanoveným príslušným právnym predpisom tým, že sú v konaní nečinné.

Využitie tohto prostriedku súdnej ochrany podmieňuje zákon vyčerpaním

prostriedkov, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis. Zákon nešpecifikuje, o ktoré

prostriedky konkrétne ide, vzhľadom na rôznorodosť oblastí verejnej správy z hľadiska

predmetu právnej regulácie, ako aj nadväzujúcich typov správnych konaní, v rámci ktorých

môžu prichádzať do úvahy rôzne právne prostriedky nápravy (v niektorých prípadoch

aj viaceré z nich), pokiaľ ide o prípadnú neodôvodnenú nečinnosť správneho orgánu.

Ich špecifikácia závisí od právnej úpravy konkrétneho typu správneho konania najmä

s ohľadom na oprávnenia nadriadených orgánov vo vzťahu k orgánu, ktorý má povinnosť

vo veci konať, ako aj s ohľadom na oprávnenia osobitných orgánov kontroly alebo dozoru

prijať účinné opatrenia na odstránenie prípadnej nečinnosti správneho orgánu.

Súd príslušný rozhodovať o návrhu namietajúcom nečinnosť správneho orgánu musí

splnenie podmienky podľa posudzovať individuálne vo svetle okolností

konkrétneho prípadu rešpektujúc účel tohto právneho prostriedku, ktorým je poskytnutie

efektívnej a účinnej ochrany osobe, ktorej práva alebo právom chránené záujmy môžu byť

dotknuté nečinnosťou orgánu verejnej správy v konkrétnom konaní.

V zásade možno vyžadovať využitie takých osobitných právnych prostriedkov

nápravy, pri ktorých možno rozumne očakávať v prípade ich využitia zo strany fyzickej

osoby alebo právnickej osoby dotknutej nečinnosťou správneho orgánu naplnenie

uvedeného účelu aj bez potreby ingerencie zo strany súdnej moci.

Nepochybne k nim budú patriť právne prostriedky priamo dostupné dotknutej

fyzickej osobe alebo právnickej osobe, o ktorých rozhodovanie je zverené do kompetencie

orgánu s právomocami zaručujúcimi možnosť bezprostredného dosiahnutia nápravy

vo vzťahu k namietanej nečinnosti správneho orgánu. To však nevylučuje požiadavku

vyčerpania prostriedkov nápravy prostredníctvom orgánov osobitne poverených ochranou

práv a právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb, aj keď nedisponujú

právomocami zaručujúcimi možnosť bezprostredného zabezpečenia nápravy, pokiaľ im

zákon zveruje prostriedky umožňujúce uplatnenie ochrany práv a právom chránených

záujmov dotknutých osôb vo vzťahu k namietanej nečinnosti správneho orgánu spôsobom,

ktorý s prihliadnutím na okolnosti daného prípadu (najmä pokiaľ ide o dĺžku prebiehajúceho

správneho konania, jeho predmet a potenciálnu ujmu vyplývajúcu z ohrozenia práv

a právom chránených záujmov dotknutej osoby v dôsledku zbytočných prieťahov

v správnom konaní) umožňuje rozumne očakávať naplnenie účelu poskytovanej ochrany

().

Podľa prokuratúra Slovenskej republiky chráni práva a zákonom

chránené záujmy fyzických a právnických osôb a štátu.

Podľa § 3 ods. 2 zákona o prokuratúre je prokuratúra v rozsahu svojej pôsobnosti

povinná vo verejnom záujme vykonať opatrenia na predchádzanie porušenia zákonnosti,

na zistenie a odstránenie porušenia zákonnosti, na obnovu porušených práv a vyvodenie

zodpovednosti za ich porušenie. Pri výkone svojej pôsobnosti je prokuratúra povinná

využívať všetky zákonné prostriedky tak, aby sa bez akýchkoľvek vplyvov zabezpečila

dôsledná, účinná a rýchla ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb,

právnických osôb a štátu.

Podľa § 21 ods. 2 zákona o prokuratúre právnymi prostriedkami, ktorými prokurátor

vykonáva dozor nad dodržiavaním zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych

predpisov orgánmi verejnej správy, sú:

- protest prokurátora,

- upozornenie prokurátora,

- návrh na začatie konania pred súdom podľa osobitného zákona.

Podľa § 28 ods. 1 zákona o prokuratúre je prokurátor oprávnený podať orgánu

verejnej správy upozornenie na účel odstránenia porušovania zákonov a ostatných

všeobecne záväzných právnych predpisov, ku ktorému došlo v postupe orgánu verejnej

správy pri vydávaní opatrenia alebo rozhodnutia alebo jeho nečinnosťou.

Podľa § 29 ods. 2 zákona o prokuratúre je orgán verejnej správy povinný vybaviť

upozornenie prokurátora a odstrániť protiprávny stav bez zbytočného odkladu, najneskôr

však do 30 dní od doručenia upozornenia prokurátora, alebo v tej istej lehote odstúpiť

upozornenie prokurátora na vybavenie svojmu bezprostredne nadriadenému orgánu alebo

dozerajúcemu orgánu. O prijatých opatreniach je povinný informovať v rovnakej lehote

prokurátora.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti možno orgány prokuratúry považovať za orgány

disponujúce prostriedkami umožňujúcimi uplatnenie ochrany práv a právom chránených

záujmov sťažovateľky vo vzťahu k namietanej nečinnosti správneho orgánu spôsobom,

ktorý (využitím upozornenia podľa § 29 ods. 2 zákona o prokuratúre) aj s prihliadnutím

na okolnosti daného prípadu umožňoval podľa názoru ústavného súdu rozumne očakávať

naplnenie jeho účelu. Sťažovateľka teda v konaní nesplnila jednu zo základných podmienok

úspešného uplatnenia žaloby proti nečinnosti orgánu verejnej správy, ktorou je predpoklad,

že žalobca predtým, ako podal žalobu podľa , vyčerpal, a to bezvýsledne,

prostriedky, možnosť použitia ktorých mu ustanovuje osobitný predpis.

V rozhodovacej činnosti ústavného súdu sa ustálila judikatúra, podľa ktorej možno

považovať upozornenie prokurátora (podľa § 21 ods. 2 v spojení s § 28 ods. 1 zákona

o prokuratúre) za efektívny prostriedok nápravy proti nečinnosti orgánu verejnej správy

(rovnako , a ). Vzhľadom na to možno

považovať právny názor vyslovený v rozhodnutí ústavného súdu sp. zn.

z 22. mája 2008, na ktorý sa odvoláva sťažovateľka, za menšinový (resp. ojedinelý),

ku ktorému sa väčšinová judikatúra nepriklonila.

Zo záverov krajského súdu týkajúcich sa podmienok prípustnosti žaloby podľa § 250t

preto podľa názoru ústavného súdu nevyplýva taká aplikácia príslušných ustanovení

všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.

Ústavný súd vzhľadom na to závery krajského súdu v predmetnej veci nepovažuje za zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak nezlučiteľné so sťažovateľkou označenými článkami

, listiny a dohovoru.

Ústavný súd ďalej považoval za potrebné zaujať stanovisko k ďalším námietkam

sťažovateľky.

II.2 K námietke sťažovateľky spochybňujúcej názor krajského súdu

o nesprávnom označení (určení) žalovaného subjektu

Podľa prvej vety orgán verejnej správy, proti ktorému návrh

smeruje, je povinný bezodkladne po doručení návrhu predložiť súdu vyjadrenie k návrhu

a príslušný spis.

Žaloba sťažovateľky smerovala proti Mestu K.

Krajský súd v napadnutom uznesení uviedol, že „vzhľadom k tomu, že... obecné

zastupiteľstvo zriaďuje a zrušuje príspevkové organizácie, nezriaďuje a nezrušuje ich obec

(mesto). Mesto K. sa preto nemohlo dostať do situácie, že by bolo nečinné, preto návrh

žalobcu nebol dôvodný a súd žalobu zamietol.“.

Podľa sťažovateľky je takýto názor krajského súdu nezákonný a arbitrárny. Súčasne

poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 11. augusta 2010, podľa ktorého „Nesprávne, resp. neúplné

označenie žalovaného správneho orgánu nemôže mať za následok zamietnutie žaloby pre

nedostatok pasívnej legitimácie na strane správneho orgánu, pokiaľ žaloba obsahuje všetky

zákonom predpísané náležitosti ( ), t. j. najmä označenie rozhodnutia

správneho orgánu, ktoré napadá, nakoľko správne, resp. úplné označenie žalovaného

správneho orgánu vyplýva z takto označeného rozhodnutia.“.

Ústavný súd vo vzťahu k uvedenej argumentácii sťažovateľky uvádza, že v správnom

súdnictve sú účastníkmi konania tí, ktorých za účastníkov určuje zákon. Právna úprava

pasívne legitimovaných subjektov v rámci konaní podľa piatej časti Občianskeho súdneho

poriadku sa nevyznačuje jednoznačnosťou. Žalovaným je spravidla správny orgán, ktorý

rozhodol v poslednom stupni (napríklad ), a to bez ohľadu na to, či má

inak právnu subjektivitu. Nie vždy ale právny predpis označuje správny orgán za účastníka

konania. Napríklad podľa sú v konaní o preskúmanie zákonnosti

uznesení obecného zastupiteľstva, mestského zastupiteľstva, miestneho zastupiteľstva alebo

zastupiteľstva vyššieho územného celku účastníkmi konania obec, mesto, mestská časť

alebo vyšší územný celok a prokurátor. Hoci návrh v uvedenom druhu konania smeruje

proti nečinnosti orgánu územnej samosprávy (obdobne, ako je to pri konaní o žalobách proti

rozhodnutiam alebo postupom orgánov verejnej moci alebo proti nečinnosti orgánov

verejnej moci), a nie proti jednotke územnej samosprávy, je účastníkom konania práve

jednotka územnej samosprávy.

Postup sťažovateľky, v rámci ktorého svoj návrh smerovala proti Mestu K. ako

právnemu subjektu, a nie proti orgánu územnej samosprávy, nemusel nutne viesť

k zamietnutiu jej žaloby, ak žaloba spĺňa podstatné náležitosti návrhu na začatie konania

podľa danej hlavy piatej časti (pozri citované rozhodnutie

najvyššieho súdu sp. zn. z 11. augusta 2010). Súd má v konkrétnom konaní

považovať za účastníkov konania tých, ktorí sú za účastníkov určení zákonom.

V napadnutom uznesení ale krajský súd nepovažoval samotné označenie (určenie)

žalovaného subjektu za jediný dôvod zamietnutia žaloby, keď uviedol, že „I v prípade, že

by bola daná možnosť žalobcovi podať žalobu v súvislosti s nečinnosťou proti Mestskému

zastupiteľstvu v K., takáto žaloba by nebola prípustná...“. Hlavným dôvodom neprípustnosti

žaloby bolo nevyužitie dostupných prostriedkov nápravy a nie nesprávne označenie

žalovaného, a preto aj keby sa ústavný súd nestotožnil so závermi krajského súdu

o nesprávnom označení (určení) žalovaného subjektu v žalobe sťažovateľky, táto

skutočnosť sama osebe nie je dostatočným dôvodom na vyslovenie namietaného porušenia

v sťažnosti označených práv sťažovateľky a nadväzne na to na kasáciu namietaného

uznesenia.

Kritériom na rozhodovanie ústavného súdu v konaní o sťažnostiach podľa čl. 127

ods. 1 totiž v zmysle jeho stabilnej judikatúry musí byť najmä to, či prípadné

pochybenia všeobecného súdu v konkrétnom prípade dosahujú takú intenzitu, ktorá už

naznačuje, že nimi došlo k neprípustnému zásahu do alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou garantovaných základných práv alebo slobôd, t. j. musí ísť

o zistenie, že v okolnostiach daného prípadu došlo k takému zásahu do právom chránenej

sféry sťažovateľov, ktorý predstavuje neprípustné obmedzenie, resp. odopretie základných

práv alebo slobôd (m. m. , , ). O zásah takej

intenzity zo strany krajského súdu vo vzťahu k predmetnej námietke sťažovateľky, ktorý by

umožňoval dospieť k záveru o porušení v sťažnosti označených práv sťažovateľky, podľa

názoru ústavného súdu vzhľadom na uvedené v danej veci nešlo.

II. 3 K námietke sťažovateľky týkajúcej sa aplikácie neúčinného predpisu

krajským súdom

Krajský súd odôvodnil napadnuté uznesenie okrem iného aj reprodukciou častí textu

záverečných, prechodných a zrušovacích ustanovení [konkrétne § 27 ods. 2 a ods. 3 zákona

Slovenskej národnej rady č. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov;

(ďalej aj „zákon o obecnom zriadení“)], a to znením účinným pred 1. aprílom 2010.

Predmetné ustanovenie bolo zmenené s účinnosťou od 1. apríla 2010 zákonom

č. , ktorým sa mení a dopĺňa

o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov

(ďalej len „“). Krajský súd uviedol toto znenie ods. 2 a 3 uvedeného

ustanovenia:

„... na konanie, v ktorom o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach

právnických a fyzických osôb rozhoduje pri výkone samosprávy starosta, vzťahuje sa

všeobecný predpis o správnom konaní s odchýlkami uvedenými v ods. 1, prvom, druhom

a štvrtom bode s týmito ďalšími odchýlkami:

1. O opravnom prostriedku proti rozhodnutiu starostu rozhoduje súd, ak osobitný

predpis neustanovuje inak. Podľa ods. 3 citovaného zákona, na výkon všeobecného dozoru

nad dôsledným vykonávaním a zachovaním zákonov a iných všeobecne záväzných právnych

predpisov obcami sa vzťahujú všeobecné predpisy o výkone prokurátorského dozoru

s týmito odchýlkami:

Protest prokurátora podaný proti nariadeniu obce alebo uznesenie obecného

zastupiteľstva, ako aj upozornenie prokurátora na nečinnosť alebo na porušovanie zákonov

obecným zastupiteľstvom a jeho orgánmi, prerokuje obecné zastupiteľstvo za účasti

prokurátora.“

Krajský súd z toho vyvodil záver, že z „citovaného ustanovenia zákona vyplýva, že

žalobca má možnosť podať prokurátorovi podnet na podanie upozornenia v súvislosti

s nečinnosťou Mestského zastupiteľstva v K. Až v prípade, že by mestské zastupiteľstvo

vydalo v súvislosti s upozornením prokurátora uznesenie, ktoré by bolo v rozpore

so zákonom, mohol by prokurátor podať na súd návrh na zrušenie takéhoto uznesenia podľa

“.

Podľa § 27 ods. 2 zákona o obecnom zriadení v znení účinnom po 1. apríli 2010

na konanie, v ktorom o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach

fyzických osôb a právnických osôb rozhoduje pri výkone samosprávy obec, sa vzťahuje

všeobecný predpis o správnom konaní; o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu obce

rozhoduje súd, ak osobitný predpis neustanovuje inak.

Podľa § 27 ods. 3 zákona o obecnom zriadení v znení účinnom po 1. apríli 2010

ak Ústavný súd Slovenskej republiky vyhlási voľby do orgánu územnej samosprávy

za neplatné alebo zruší ich výsledok, úkony orgánu územnej samosprávy, ktorého sa

rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky týka, a ktoré vykonal do rozhodnutia

Ústavného súdu Slovenskej republiky, sa považujú za úkony vykonané oprávneným

orgánom.

Sťažovateľka uvádza, že „súdom citované znenie ustanovenia § 27 Zákona

o obecnom zriadení stratilo platnosť ku dňu 31. 03. 2010, keď bolo zrušené zákonom

č. , ktorým sa mení a dopĺňa

o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

KS BB teda nebol schopný reflektovať na legislatívne zmeny v Zákone o obecnom zriadení,

ktoré nadobudli účinnosť viac ako pol roka pred vydaním rozhodnutia (in concreto dňa

01. 04. 2010) a v odôvodnení svojho rozhodnutia poukazuje a vychádza z neplatného

ustanovenia právneho predpisu. Berúc do úvahy skutočnosť, že ide o krajský súd, ktorého

úlohou je inter alia dohliadať na zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej moci, pokladáme

neschopnosť KS BB aplikovať pri svojej rozhodovacej činnosti platné právo za naozaj

nenáležitú. Máme zato, že takáto vada rozhodnutia má nepochybne za následok porušenie

základných práv sťažovateľa.“.

Ústavný súd už uviedol, že aplikácia zjavne nesprávneho právneho predpisu, ktorý

stratil platnosť a účinnosť, je takým odchýlením sa od znenia príslušných ustanovení,

ktorým sa zásadne popiera ich účel a význam, a znamená preto arbitrárnosť prijatého

rozhodnutia ().

K argumentácii sťažovateľky vo vzťahu k tejto námietke ústavný súd uvádza, že hoci

sa krajský súd v rámci odôvodnenia namietaného uznesenia odvolal aj na v relevantnom

čase už neúčinnú normu, správne určil pravidlo správania sa ako právnu normu, na základe

ktorej posúdil podmienky prípustnosti žaloby sťažovateľky. Odkaz na § 27 zákona

o obecnom zriadení je iba časťou argumentácie, ktorú inak možno akceptovať aj bez ohľadu

na toto pochybenie krajského súdu. Podmienka podnetu na upozornenie prokurátora ako

podmienka prípustnosti žaloby totiž nevyplýva z § 27 zákona o obecnom zriadení, ale

z , ktorý krajský súd v napadnutom uznesení citoval a tiež aj aplikoval.

Žiada sa dodať, že splnenie podmienky prípustnosti žaloby proti nečinnosti orgánov

verejnej moci vyčerpaním prostriedkov, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis,

a rovnako tak ani postavenie prokurátora v tomto konaní, nebolo novelizáciou zákona

o obecnom zriadení , a teda ani zmenou zákona o obecnom

zriadení dotknuté. Aplikovanie starého predpisu je síce nežiaduce, ale nie je v danom

prípade zásadne relevantné pre právny záver krajského súdu, ktorý je založený na výklade

podmienky ustanovenej v .

Za dôvody zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti treba podľa doterajšej judikatúry

ústavného súdu považovať aj konkrétne okolnosti prípadu, predovšetkým intenzitu

pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej

moci, ku ktorým reálne došlo, ako aj ich ústavnoprávny rozmer a únosnosť z hľadiska

požiadaviek na ochranu práv, ktorých porušenie sa namieta (m. m. ,

), vrátane posúdenia, či tieto pochybenia, resp. nedostatky reálne spôsobili,

alebo mohli spôsobiť sťažovateľovi ujmu na jeho garantovaných právach.

K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti,

teda nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných

pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu

verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (m. m.

).

Ani namietaný postup vo vzťahu k námietke týkajúcej sa aplikácie neúčinného

predpisu krajským súdom nepredstavuje podľa názoru ústavného súdu pochybenie takej

intenzity zo strany krajského súdu, ktoré by zakladalo dôvod na vyslovenie porušenia

v sťažnosti označených práv sťažovateľky.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatoval, že medzi napadnutým uznesením

krajského súdu a základným právom podľa , resp. listiny ani

právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by

signalizovala, že v danej veci mohlo dôjsť k ich porušeniu. Ústavný súd preto

po predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť podľa

ako zjavne neopodstatnenú.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu

zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky uplatnenými v petite jej sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. júla 2011