Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 804/2013
PDF · 302.34 KB
No categories available
IV. ÚS 804/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. decembra
2013 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. Ľ. H., B., zastúpeného advokátom JUDr. M. F.
B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn.
9 NcC 53/2012, 9 Co 464/2012, 9 Co 465/2012 z 28. septembra 2012 vo výroku, ktorým
sudkyňu Okresného súdu Bratislava I JUDr. D. K. vylúčil z prerokúvania a rozhodovania
veci vedenej týmto súdom pod sp. zn. 10 C 109/2012, a uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 189/2013 z 21. augusta 2013 vo výroku, ktorým
dovolacie konanie proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 9 NcC 53/2012,
9 Co 464/2012, 9 Co 465/2012 z 28. septembra 2012 vo výroku, ktorým bola sudkyňa
Okresného súdu Bratislava I JUDr. D. K. vylúčená z prerokúvania a rozhodovania veci
vedenej týmto súdom pod sp. zn. 10 C 109/2012, zastavil, a takto
rozhodol:
Sťažnosť JUDr. Ľ. H., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. októbra
2013 doručená sťažnosť JUDr. Ľ. H., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom
JUDr. M. F., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na
zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
a práva na účinný právny prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru uznesením Krajského
súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 9 NcC 53/2012, 9 Co 464/2012,
9 Co 465/2012 z 28. septembra 2012 vo výroku, ktorým sudkyňu Okresného súdu
Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) JUDr. D. K. vylúčil z prerokúvania a rozhodovania
veci vedenej týmto súdom pod sp. zn. 10 C 109/2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“),
a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.
6 Cdo 189/2013 z 21. augusta 2013 vo výroku, ktorým dovolacie konanie proti uzneseniu
krajského súdu sp. zn. 9 NcC 53/2012, 9 Co 464/2012, 9 Co 465/2012 z 28. septembra 2012
vo výroku, ktorým bola sudkyňa okresného súdu JUDr. D. K. vylúčená z prerokúvania
a rozhodovania veci vedenej týmto súdom pod sp. zn. 10 C 109/2012, zastavil (ďalej aj
„napadnuté uznesenie“).
Z obsahu sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľ je
v procesnom postavení navrhovateľa účastníkom konania vedeného okresným súdom pod
sp. zn. 10 C 109/2012 (ďalej aj „označené konanie okresného súdu“), v ktorom sa domáha
proti hlavnému mestu Slovenskej republiky Bratislava (ďalej len „odporca“) určenia
predkupného práva k spoluvlastníckemu podielu. Písomným podaním doručeným
okresnému súdu 14. júna 2012 P. K. (ďalej len „vedľajší účastník“) oznámil, že vstupuje do
označeného konania vedeného týmto súdom ako vedľajší účastník na strane odporcu
z vlastného podnetu. Následne vedľajší účastník písomným podaním doručeným okresnému
súdu 15. júna 2012 vzniesol námietku zaujatosti proti sudkyni okresného súdu JUDr. D. K.
a navrhol ju vylúčiť z prerokúvania a rozhodovania v označenom konaní vedenom
okresným súdom, o ktorej rozhodol krajský súd napadnutým uznesením tak, že jej vyhovel.
Podľa sťažovateľa „... nemohla byť zachovaná rovnosť zbraní z dôvodu porušenia
princípu dvojinštančnosti konania a rozhodovania na základe podnetu osoby, ktorá nemala
postavenie účastníka konania. Krajský súd totiž nevyčkal na právoplatnosť rozhodnutia
zo dňa 28. 09. 2012, ktorým potvrdil rozhodnutie prvostupňového súdu o prípustnosti
vedľajšieho účastníka na strane odporcu, ale zároveň tým istým rozhodnutím dňa
28. 09. 2012 rozhodol aj o námietke zaujatosti vznesenej P. K. voči sudkyni konajúcej vo
veci sp. zn. 10 C 109/2012 JUDr. D. K. tak, že túto vylúčil z prejednania a rozhodovania
veci sp. zn. 10 C 109/2012.
V danom prípade bol sťažovateľ odňatý svojmu zákonnému sudcovi, pričom
neexistovali žiadne dôvody na vylúčenie zákonného sudcu. Krajský súd zákonného sudcu
vylúčil výlučne na základe tvrdeného dôvodu účastníka, ktorý v čase podania námietky ani
nebol osobou oprávnenou podať takýto podnet, alebo v tom čase ešte o ňom nemohlo byť
rozhodované, keď navyše tento tvrdený dôvod ani nebol pravdivý. Krajský súd ani najvyšší
súd sa však overením pravdivosti tohto nepodloženého tvrdenia nezaoberali a spoľahli sa
na tvrdenie, že navrhovateľ podával totožný návrh opakovane dovtedy, kým sa vec
nepridelila aj sudkyni JUDr. D. K. Iba samo tvrdenie neoprávnenej osoby, ktoré je navyše
absolútne nepravdivé, keďže sťažovateľ podal štyri rôzne žaloby, z ktorých každá sa týkala
inej nehnuteľnosti a preto nemôže táto skutočnosť takou, ktorá by zakladala postup v zmysle
§ 14 ods. 1 OSP, ktorým by mal byť zákonný sudca vylúčený z prejednávania
a rozhodovania veci.
Z odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu vyplýva, že krajský súd
nepovažoval tieto skutočnosti za významné pre svoje rozhodnutie, no tieto skutočnosti pri
tak závažnom rozhodnutí nemožno prehliadať.
Pri tak závažnom rozhodnutí, ako je objektívna stránka sudcovskej nezávislosti, musí
súd vychádzať zo všetkých dostupných informácií, tieto náležite vyhodnotiť (I. ÚS 211/08).
Z vyššie uvedených dôvodov uznesením krajského súdu došlo k porušeniu základného
práva sťažovateľa domáhať sa svojho práva na nestrannom súde zaručeného čl. 46 ods. 1
ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože z uznesenia krajského súdu nevyplýva, že náležité
preskúmal všetky relevantné okolnosti potrebné na rozhodnutie a svoje rozhodnutie
o vylúčení namietaného sudcu dostatočne neodôvodnil, uspokojil sa len s nepravdivým
tvrdením, naviac v tom čase len potenciálneho vedľajšieho účastníka (v čase rozhodovania
krajského súdu nebol ešte vedľajším účastníkom konania), čo nepostačuje na ústavne
akceptovateľný meritórny záver k objektívnej stránke nestrannosti zákonnej sudkyne.
Ústavne konformné konanie o námietke zaujatosti vyžaduje, aby pri rozhodovaní
nadriadeného súdu (§ 16 Občianskeho súdneho poriadku) popri splnení ďalších zákonom
predpísaných podmienok bolo z vecného hľadiska skúmané, či namietané dôvody na
vylúčenie zákonného sudcu možno považovať zo skutkového hľadiska za preukázané,
pričom je primárne na účastníkovi konania, ktorý námietku zaujatosti podal, ponúknuť aj
dôkazy o pravdivosti týchto dôvodov. Krajský súd ani neskúmal, či domnelý vedľajší
účastník nepodal účelové a nepodložené trestné oznámenie s úmyslom dosiahnuť vylúčenie
zákonného sudcu, aby sa teda v súlade s teóriou zdania javilo, že vo veci prebieha trestné
stíhanie pre zločin zasahovania do nezávislosti súdu, keď neznámy páchateľ má štyrikrát
podať totožnú žalobu. Z takéhoto dôvodu nemožno vyvodiť zaujatosť zákonného sudcu
a vylúčenie z prejednávania a rozhodovania veci.
Neboli zistené žiadne skutočnosti, z ktorých by bolo možné vyvodiť akékoľvek
pochybnosti o nezaujatosti zákonnej sudkyne. Nebolo totiž preukázané a ani
pravdepodobné, že by konajúca sudkyňa mala skutočne k veci, či k účastníkom konania
alebo ich zástupcom taký vzťah, ktorý sa predpokladá ako podmienka vylúčenia
v ustanovení § 14 ods. 1 OSP.
Zároveň tým došlo k porušeniu práva sťažovateľa v článku 48 ods. 1 ústavy
na zákonného sudcu, keď krajský súd svojvoľne vylúčil zákonného sudcu z konania
a rozhodovania.
Na základe toho sťažovateľ podal voči rozhodnutiu krajského súdu dovolanie, na
základe ktorého sa sťažovateľ domáhal ochrany svojich ústavných práv, ktorá mu
všeobecným súdom bola odopretá.
Najvyšší súd rozhodol uznesením zo dňa 21. 08. 2013 tak, že zastavil konanie v časti,
v ktorej bola sudkyňa Okresného súdu Bratislava I JUDr. D. K. vylúčená z prejednávania
a rozhodovania veci vedenej pod sp. zn. 10 C 109/2012.
Chýbajúcu funkčnú príslušnosť súdu vo veci vylúčenia zákonného sudcu považoval
za neodstrániteľný nedostatok podmienky konania a teda nepreskúmaval vecnú správnosť
rozhodnutia krajského súdu, pričom zastavením konania o opravnom prostriedku (bez
ohľadu jeho označenie v súvislosti s ďalšími výrokmi) odoprel sťažovateľovi súdnu ochranu
bez možnosti namietať voči svojvoľnému rozhodnutiu krajského súdu o vylúčení zákonného
sudcu a porušil tak právo sťažovateľa na riadny proces a na zákonného sudcu.
Uvedené je porušením pozitívneho záväzku štátu zabezpečiť, aby každý, koho práva
chránené Dohovorom boli porušené, mal možnosť právnej ochrany.
Postup Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorým konanie o opravnom
prostriedku zastavil, je tiež porušením článku 13 Dohovoru, ktorého účelom je garantovať
dostupnosť a účinnosť opravných prostriedkov vo vnútroštátnom práve a zabezpečiť
vynútiteľnosť práv a slobôd, ktoré Dohovor chráni. Čím je namietanému porušeniu práva
priradený väčší význam, tým mu bude korešpondovať prísnejšie kritérium ochrany (Klass
a iní v. Nemecko).
Zásada preskúmateľnosti prvoinštančných rozhodnutí, vydaných v sústave
všeobecných súdov, patrí k základným ústavným princípom spravodlivého procesu.
(I. ÚS 154/05).“.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa JUDr. Ľ. H., upravené v článku 46 ods. 1 a článku
48 ods. 1 Ústavy SR a článku 6 ods. 1 a 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave zo dňa 28. 09. 2012 sp. zn.
9 NcC 53/2012-97, 9 Co 464/2012, 9 Co 465/2012 a to výrokom, ktorým krajský súd vylúčil
sudkyňu Okresného súdu Bratislava I JUDr. D. K. z prejednávania a rozhodovania veci
vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 10 C 109/2012 a rozhodnutím
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 21. 08. 2013 sp. zn. 6 Cdo 189/2013-134 vo
výroku, ktorým najvyšší súd zastavil dovolacie konanie proti uzneseniu Krajského súdu
v Bratislave z 28. septembra 2012 sp. zn. 9 NcC 53/2012, 9 Co 464/2012, 9 Co 465/2012 vo
výroku, ktorým bola sudkyňa Okresného súdu Bratislava I JUDr. D. K. vylúčená
z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn.
10 C 109/2012 porušené bolo.
2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 28. 09. 2012 sp. zn. 9 NcC 53/2012-
97, 9 Co 464/2012, 9 Co 465/2012 vo výroku, ktorým krajský súd vylúčil sudkyňu
Okresného súdu Bratislava I JUDr. D. K. z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na
Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 10 C 109/2012 a uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky zo dňa 21. 08. 2013 sp. zn. 6 Cdo 189/2013-134 vo výroku, ktorým
najvyšší súd zastavil dovolacie konanie proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave z
28. septembra 2012 sp. zn. 9 NcC 53/2012, 9 Co 464/2012, 9 Co 465/2012 vo výroku,
ktorým bola sudkyňa Okresného súdu Bratislava I JUDr. D. K. vylúčená z prejednávania
a rozhodovania veci vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 10 C 109/2012 sa
zrušujú a vec sa vracia na ďalšie konanie.
3. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania vo výške 322,73 €.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48
ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru napadnutými uzneseniami
najvyššieho súdu a krajského súdu. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju
stabilizovanú judikatúru, v ktorej zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci
všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m.
II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať
právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli
k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol
náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže
ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne
nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,
a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m.
I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).
II.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48
ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru napadnutým uznesením
najvyššieho súdu
Podľa sťažovateľa k namietanému porušeniu jeho základných práv podľa čl. 46
ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru napadnutým
uznesením najvyššieho súdu malo dôjsť tým, že dovolací súd „odoprel sťažovateľovi súdnu
ochranu bez možnosti namietať voči svojvoľnému rozhodnutiu krajského súdu o vylúčení
zákonného sudcu“, čím zároveň došlo k porušeniu „pozitívneho záväzku štátu zabezpečiť,
aby každý, koho práva chránené dohovorom boli porušené, mal možnosť právnej ochrany“.
Najvyšší súd napadnutým uznesením zastavil konanie o dovolaní sťažovateľa
z 5. novembra 2012 proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 9 NcC 53/2012, 9 Co 464/2012,
9 Co 465/2012 z 28. septembra 2012 vo výroku, ktorým bola sudkyňa okresného súdu
JUDr. D. K. vylúčená z prerokúvania a rozhodovania veci vedenej okresným súdom pod
sp. zn. 10 C 109/2012.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.
Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné
záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom
ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú
odlišnosť (II. ÚS 27/07, I. ÚS 275/2010).
Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.
Príslušnosť súdu ustanoví zákon.
V nadväznosti na namietané porušenie označených základných práv podľa ústavy
a práv podľa dohovoru ústavný súd preskúmal napadnuté uznesenie najvyššieho súdu,
v ktorého relevantnej časti sa predovšetkým uvádza:
„Podľa § 236 ods. 1 O. s. p. dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia
odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
Podľa § 10a ods. 1, 2 O. s. p. o dovolaniach proti rozhodnutiam krajských súdov ako
odvolacích súdov rozhoduje Najvyšší súd Slovenskej republiky a o dovolaniach proti
rozhodnutiam Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako odvolacieho súdu rozhoduje iný
senát tohto súdu.
Podľa § 16 ods. 1 tretia a štvrtá veta O. s. p. o tom, či je sudca vylúčený, rozhodne
do desiatich dní od predloženia veci nadriadený súd v senáte; touto lehotou nie je viazaný,
ak rozhoduje zároveň o odvolaní. O vylúčení sudcov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
rozhodne do desiatich dní iný senát tohto súdu.
V zmysle citovaného ustanovenia § 236 ods. 1 O. s. p. možno dovolaním napadnúť
len právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, teda súdu inštančného (rozhodujúceho
v inštančnom postupe, t. j. o opravnom prostriedku - odvolaní). Pokiaľ dovolanie smeruje
proti rozhodnutiu krajského súdu, ktorý nerozhodoval ako inštančný súd, nie sú splnené
podmienky konania pred dovolacím súdom. O vylúčení alebo nevylúčení sudcov okresného
súdu z prejednávania a rozhodovania veci nerozhoduje krajský súd v inštančnom postupe,
ale ako nadriadený súd. Takéto jeho rozhodnutie teda nie je rozhodnutím odvolacieho súdu.
Dovolanie proti nemu je preto vylúčené a Občiansky súdny poriadok ani neupravuje
funkčnú príslušnosť Najvyššieho súdu na jeho prejednanie.
Chýbajúca funkčná príslušnosť ktoréhokoľvek súdu na prejednanie určitej veci, ktorá
inak do právomoci súdu patrí, predstavuje neodstrániteľný nedostatok podmienky konania.
Najvyšší súd preto konanie o dovolaní žalobcu proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave
z 28. septembra 2012 sp. zn. 9 NcC 53/2012, 9 Co 464/2012 a 9 Co 465/2012 vo výroku,
ktorým bola sudkyňa Okresného súdu Bratislava I JUDr. D. K. vylúčená z prejednávania
a rozhodovania veci, zastavil (§ 104 ods. 1 v spojení s § 243c O. s. p.) bez toho, že by mohla
byť preskúmavaná vecná správnosť napadnutého rozhodnutia.“
Vychádzajúc predovšetkým z citovaného, ústavný súd konštatuje, že právne
posúdenie otázok funkčnej príslušnosti najvyššieho súdu rozhodnúť o dovolaní proti
napadnutému uzneseniu krajského súdu, ktorým rozhodol o námietke zaujatosti vznesenej
účastníkom konania, ako aj posúdenie charakteru mimo inštančného rozhodovania
krajského súdu o námietke zaujatosti zákonného sudcu okresného súdu (k tomu pozri napr.
aj uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 186/2010 zo 14. marca 2011, sp. zn.
3 Cdo 273/2009 z 29. októbra 2009) v napadnutom uznesení najvyššieho súdu je
z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné. Za týchto okolností nemožno mať
ústavné výhrady ani voči právnemu záveru najvyššieho súdu, na základe ktorého konanie
o dovolaní proti napadnutému uzneseniu krajského súdu v súlade s príslušnými
ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) zastavil s poukazom na
existenciu neodstrániteľného nedostatku konania. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje
aj na svoju ustálenú judikatúru, v zmysle ktorej postup a rozhodnutie orgánu verejnej moci
(v posudzovanom prípade najvyššieho súdu), ktoré vychádzajú z aplikácie konkrétnej
procesnoprávnej úpravy alebo hmotnoprávnej úpravy, v zásade nemožno hodnotiť ako
porušovanie základných práv a slobôd (m. m. I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97), a teda ani porušovanie
iných ustanovení ústavy, príp. ústavných zákonov.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že napadnutým uznesením
najvyššieho súdu nemohlo dôjsť k porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktoré označil sťažovateľ, a to pre
nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím najvyššieho súdu
a základnými právami podľa ústavy a právom podľa dohovoru, porušenie ktorých sa
namietalo, čo zakladá dôvod na odmietnutie tejto časti sťažnosti z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti.
Ústavný súd zastáva názor, že sťažnosť sťažovateľa je zjavne neopodstatnená aj
v časti, ktorou namieta porušenie svojho práva podľa čl. 13 dohovoru napadnutým
uznesením najvyššieho súdu.
Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli
porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa
porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.
Pri posudzovaní sťažností, v ktorých sťažovatelia namietajú porušenie svojho práva
podľa čl. 13 dohovoru, ústavný súd vychádza z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské
práva (ďalej len „ESĽP“), podľa ktorej uplatňovanie práva vyplývajúceho z čl. 13 dohovoru
musí nadväzovať na aspoň obhájiteľné tvrdenie (arguable claim) o porušení iného práva
chráneného dohovorom (napr. rozhodnutie vo veci Silver a ostatní proti Spojenému
kráľovstvu z 25. marca 1983). Článok 13 dohovoru sa tak vzťahuje iba na prípady,
v ktorých sa jednotlivcovi podarí preukázať pravdepodobnosť tvrdenia, že sa stal obeťou
porušenia práv garantovaných dohovorom (Boyle a Rice proti Spojenému kráľovstvu,
rozsudok z 27. apríla 1988, séria A, č. 131).
Z citovanej judikatúry ESĽP vyplýva zrejmá súvislosť práva zaručeného čl. 13
dohovoru s ostatnými právami, ktoré dohovor garantuje. Vzhľadom na to, že ústavný súd
dospel k záveru o neopodstatnenosti sťažnosti v časti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie
iného práva zaručeného mu dohovorom (práva podľa čl. 6 ods. 1) napadnutým uznesením
najvyššieho súdu, neprichádza do úvahy ani vyslovenie porušenia práva podľa čl. 13
dohovoru.
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol túto časť
sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48
ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru napadnutým uznesením
krajského súdu
Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48
ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru aj napadnutým uznesením
krajského súdu, ktorým tento súd (okrem iného) vyhovel „námietke zaujatosti vedľajšieho
účastníka“ a rozhodol, že zákonná sudkyňa je vylúčená z prerokúvania a rozhodovania veci
vedenej okresným súdom pod sp. zn. 10 C 109/2012 o určenie predkupného práva
k spoluvlastníckemu podielu.
Sťažovateľ odôvodňuje porušenie ním označených základných práv podľa ústavy
a práva podľa dohovoru neodôvodnenosťou napadnutého uznesenia krajského súdu,
z ktorého nevyplýva, že „náležite preskúmal všetky relevantné okolnosti potrebné na
rozhodnutie“ a „uspokojil sa len s nepravdivým tvrdením, naviac v tom čase len
potenciálneho vedľajšieho účastníka (v čase rozhodovania krajského súdu nebol ešte
vedľajším účastníkom konania), čo nepostačuje na ústavne akceptovateľný meritórny záver
k objektívnej stránke nestrannosti zákonnej sudkyne“.
Z konštantnej judikatúry ústavného súdu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1
dohovoru vyplýva, že základné právo na prejednanie a rozhodnutie veci nestranným súdom
je v občianskom súdnom konaní garantované prostredníctvom vylúčenia sudcu z jej
ďalšieho prejednávania a rozhodnutia pre zaujatosť ustanoveniami § 14 až § 16 OSP.
Podľa § 14 ods. 1 OSP sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak
so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať
pochybnosti o ich nezaujatosti.
Podľa § 14 ods. 3 ods. 3 OSP dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré
spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci alebo v jeho rozhodovaní v iných
veciach.
Podľa § 15a ods. 1 OSP účastníci majú právo z dôvodov podľa § 14 ods. 1 uplatniť
námietku zaujatosti voči sudcovi, ktorý má vec prejednať a rozhodnúť.
Podľa § 16 ods. 1 OSP súd predloží vec na rozhodnutie o námietke zaujatosti do
15 dní od jej podania nadriadenému súdu.
Základné právo na zákonného sudcu garantované čl. 48 ods. 1 ústavy predstavuje
v právnom štáte jednu zo základných garancií nezávislého a nestranného rozhodovania súdu
a sudcu. Označené základné právo je ústavnou zárukou pre každého účastníka konania, že
v jeho veci bude rozhodovať súd a sudcovia, ktorí sú na to povolaní podľa vopred známych
pravidiel, ktoré sú obsahom rozvrhov práce upravujúcich prideľovanie súdnych prípadov
jednotlivým sudcom tak, aby bola zachovaná zásada pevného prideľovania súdnej agendy
a aby bol vylúčený (pre rôzne dôvody a rozličné účely) výber súdov a sudcov „ad hoc“
(m. m. I. ÚS 239/04, IV. ÚS 257/07). Rozhodovanie veci zákonným sudcom (aj súdom) je
tak základným predpokladom na naplnenie podmienok spravodlivého procesu.
V tejto spojitosti treba uviesť, že základné právo na spravodlivý proces je za určitých
presne vymedzených podmienok definovaných ústavou alebo zákonom obmedziteľné [pri
zachovaní princípu proporcionality (II. ÚS 149/09)]. K takému zákonnému obmedzeniu
tohto základného práva dochádza aj v dôsledku rozhodnutia o vylúčení sudcu z prejednania
a rozhodnutia veci podľa § 14 ods. 1 OSP. Takéto rozhodnutie je bezpochyby výnimkou
zo základného práva na spravodlivý proces a jeho obsahu, ktorý tvorí aj základné právo na
nestranný súd alebo na nestranného sudcu.
Ak je rozhodnutie o vylúčení sudcu z prerokovávania a rozhodovania veci, v ktorej
sa stal zákonom ustanoveným spôsobom zákonným sudcom, výnimkou, znamená to, že
takáto výnimka ako každá výnimka zo základného práva alebo slobody sa musí vykladať
reštriktívne, najmä tak, aby sa zachovala podstata a zmysel posudzovaného základného
práva (na nestranného sudcu), ako aj podstata a zmysel základného práva na spravodlivý
proces.
K vylúčeniu sudcu z prerokúvania a rozhodovania veci môže dôjsť aj pri zohľadnení
tzv. teórie zdania uplatňovanej v judikatúre ESĽP iba v prípade, keď je celkom zjavné, že
jeho vzťah k danej veci, účastníkom alebo ich zástupcom dosahuje taký charakter
a intenzitu, že aj napriek zákonom ustanovenej povinnosti nebude môcť rozhodovať „sine
ira et studio“, teda nezávisle a nestranne.
Nestrannosť sa obyčajne definuje ako neprítomnosť predsudku (zaujatosti)
a straníckosti. V judikatúre ESĽP, na ktorú nadväzuje aj judikatúra ústavného súdu, sa
rozlišuje posudzovanie nestrannosti podľa subjektívneho hľadiska, to znamená na základe
osobného presvedčenia a správania konkrétneho sudcu v danej veci, a tiež podľa
objektívneho hľadiska, teda zisťovaním, či sudca poskytoval dostatočné záruky, aby bola
z tohto hľadiska vylúčená akákoľvek oprávnená pochybnosť (III. ÚS 16/00, IV. ÚS 38/09).
Nestrannosť sudcu nespočíva len v hodnotení subjektívneho pocitu sudcu, či sa cíti,
resp. necíti byť zaujatý, ale aj v objektívnej úvahe, či možno usudzovať, že by sudca zaujatý
mohol byť. Sudca môže byť subjektívne absolútne nestranný, ale i napriek tomu môže byť
jeho nestrannosť vystavená oprávneným pochybnostiam vzhľadom na jeho status, rôzne
funkcie, ktoré postupne vo veci vykonával, alebo vzhľadom na jeho pomer k veci, k stranám
konania, k ich právnym zástupcom, k svedkom a pod. Z tohto hľadiska preto nezáleží ani na
tom, že sudca sa k návrhu na jeho vylúčenie vyjadril v tom zmysle, že sa vnútorne necíti byť
zaujatý. Rozhodujúce nie je jeho stanovisko, ale existencia objektívnych skutočností, ktoré
vzbudzujú pochybnosť o jeho nestrannosti v očiach účastníkov konania a verejnosti (m. m.
III. ÚS 24/05, III. ÚS 198/09).
Objektívna nestrannosť sa neposudzuje podľa subjektívneho hľadiska sudcu, ale
podľa vonkajších objektívnych skutočností. V danom prípade platí tzv. teória zdania, podľa
ktorej nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký javiť aj objektívne
v očiach účastníkov konania. Spravodlivosť nielenže má byť vykonávaná, ale sa musí aj
javiť, že má byť vykonávaná (rozsudok ESĽP vo veci Delcourt v. Belgicko zo 17. januára
1970). V tomto smere i zdanie môže byť dôležité. Mal by byť vylúčený každý sudca,
u ktorého existuje opodstatnená obava, že nie je celkom nestranný, pretože v stávke je
dôveryhodnosť, ktorú musí súdna moc vzbudzovať v demokratickej spoločnosti a hlavne
u účastníkov konania (rozsudok ESĽP vo veci Piersack v. Belgicko z 21. septembra 1982,
alebo obdobne rozsudok ESĽP vo veci Padovani v. Taliansko z 26. februára 1993, m. m.
tiež napr. nález ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 38/09).
V odôvodnení napadnutého uznesenia krajského súdu sa okrem iného uvádza:
«Vedľajší účastník na strane odporcu navrhol JUDr. D. K. vylúčiť z prejednávania
a rozhodovania veci. V námietke zaujatosti vedľajší účastník poukazoval na to, že na súde
prvého stupňa dňa 14. 6. 2012 pri overovaní spisovej značky konania zistil, že navrhovateľ
pri podávaní návrhu na súd tento podával opakovane dovtedy, kým sa vec nepridelila aj
sudkyni JUDr. D. K. Zistil, že prvému podaniu navrhovateľa bola pridelená sp. zn.
6 C 55/2012, druhému podaniu v totožnej veci bola pridelená sp. zn. 4 C 109/2012, tretiemu
podaniu totožnej veci bola pridelená sp. zn. 12 C 109/2012 a štvrtému podaniu bola
v totožnej veci pridelená sp. zn. 10 C 109/2012. Po tom, ako bola štvrtému podaniu
pridelená sp. zn. 10 C 109/2012, vzal navrhovateľ ostatné návrhy späť, v uvedených
konaniach sp. zn. 6 C 55/2012, sp. zn. 4 C 109/2012, sp. zn. 12 C 109/2012 boli zastavené
podľa ust. § 96 O. s. p. Vedľajší účastník argumentoval v námietke zaujatosti tým, že takéto
obídenie systému náhodného prideľovania vecí zákonnému sudcovi a výber „vhodného“
sudcu účastníkom konania, už samo osebe zakladá odôvodnený predpoklad o zaujatosti
sudcu a je dôvodom pochybnosti o jeho nezávislosti.
V predmetnej právnej veci sa vec prejednávajúca sudkyňa JUDr. D. K. k vznesenej
námietke zaujatosti vyjadrila tak, že vo veci sa necíti byť zaujatá; účastníkov konania
nepozná a nemá ani vzťah k predmetu konania. Vzhľadom na okolnosti podania
predmetného návrhu na súd je však nesporné, že systém náhodného prideľovania vecí
sudcovi – ako jedného z nástrojov na zabezpečenie práva na nestranný súd – bol v danom
prípade obídený a to spôsobom, ktorý vzbudzuje dojem, že si navrhovateľ sudcu „vybral“.
Spôsob pridelenia predmetnej právnej veci do odd. 10 C potom oprávnene musí vzbudzovať
pochybnosť o nestrannosti sudcu, hoci je zároveň nutné poznamenať, že z obsahu spisu
nevyplývajú také skutočnosti, ktoré by nasvedčovali tomu, že spomínaný „výber“ sudcu sa
uskutočnil s jeho vedomím a súhlasom. V záujme vylúčenia akýchkoľvek pochybností
o objektivite súdu v konaní sa preto javilo ako vhodné sudkyňu Okresného súdu Bratislava I
JUDr. D. K. z prejednávania a rozhodovania danej veci vylúčiť.»
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta nesprávne posúdenie objektívnej
stránky nestrannosti zákonnej sudkyne konajúcej vo veci vedenej okresným súdom pod
sp. zn. 10 C 109/2012, keďže krajský súd „sa uspokojil s nepravdivým tvrdením
potencionálneho účastníka konania“. Vzhľadom na charakter námietok sťažovateľa
považoval ústavný súd za prvoradé zaoberať sa tou, ktorá sa týka spochybnenia právomoci
krajského súdu zaoberať sa „podnetom osoby namietajúcej nestrannosť zákonnej sudkyne
okresného súdu“, vzhľadom na skutočnosť, že osoba, ktorá predložila tento podnet,
„nemala postavenia účastníka konania“.
Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že vedľajší účastník oznámil svoj vstup do
označeného konania vedeného okresným súdom oznámením doručeným okresnému súdu
14. júna 2012, ku ktorému sa sťažovateľ vyjadril podaním z 27. júna 2012, v ktorom
navrhol vstup vedľajšieho účastníka nepripustiť. Okresný súd následne uznesením
č. k. 10 C 109/2012-68 z 24. júla 2012 prostredníctvom vyššieho súdneho úradníka
rozhodol o prípustnosti vedľajšieho účastníctva na strane odporcu. O odvolaní sťažovateľa
proti uzneseniu okresného súdu č. k. 10 C 109/2012-68 z 24. júla 2012 rozhodol krajský súd
napadnutým uznesením (výrokom v bode 3, pozn.), ktorým uznesenie prvostupňového súdu
potvrdil.
Ústavný súd nemá dôvod spochybňovať argumentáciu sťažovateľa, na základe ktorej
namieta, že krajský súd rozhodol o námietke zaujatosti v okolnostiach posudzovanej veci
„predčasne“, keď „... nevyčkal na právoplatnosť rozhodnutia zo dňa 28.09.2012, ktorým
potvrdil rozhodnutie prvostupňového súdu o prípustnosti vedľajšieho účastníka na strane
odporcu, ale zároveň tým istým rozhodnutím dňa 28. 09. 2012 rozhodol aj o námietke
zaujatosti vznesenej P. K...“. Z hľadiska predbežného prerokovania tejto sťažnosti je ale
podstatné zodpovedanie otázky, či sťažovateľom namietaný postup krajského súdu možno
kvalifikovať ako také jeho pochybenie, na základe ktorého by ústavný súd po prípadnom
prijatí tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie mohol reálne dospieť k záveru o porušení jeho
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13
dohovoru. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej k iným
dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí
aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp.
nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná
v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (m. m. IV. ÚS 460/2010, IV. ÚS 276/2011).
S nadobudnutím právoplatnosti akéhokoľvek rozhodnutia všeobecného súdu je
organicky spätá jeho nezmeniteľnosť a záväznosť pre účastníkov konania, ale aj štátne
orgány a iné právnické či fyzické osoby. K nadobudnutiu právoplatnosti rozhodnutia
všeobecného súdu sa spravidla vyžaduje jeho doručenie účastníkom konania, pričom
z § 159 ods. 1 OSP v spojení s § 167 ods. 2 OSP možno vyvodiť, že právoplatné je také
uznesenie, ktoré bolo doručené a nemožno proti nemu podať odvolanie. V okolnostiach
posudzovanej veci rozhodoval krajský súd o prípustnosti vedľajšieho účastníctva v konaní
vedenom okresným súdom pod sp. zn. 10 C 109/2012 ako súd odvolací, z čoho zároveň
vyplýva, že nadobudnutiu právoplatnosti tejto časti rozhodnutia (výroku v bode 3
napadnutého uznesenia, pozn.) bránilo len jeho doručenie účastníkom konania bez reálnej
možnosti spochybňovania jeho vecnej správnosti prostredníctvom riadnych opravných
prostriedkov. Pochybenie krajského súdu spočívajúce v rozhodnutí o „námietke zaujatosti
účastníka konania“ ešte pred nadobudnutím právoplatnosti jeho rozhodnutia o vedľajšom
účastníctve je potrebné s prihliadnutím na skutočnosť, že zo strany účastníkov konania
(vrátane sťažovateľa) v čase rozhodovania o námietke zaujatosti neexistovala reálna
možnosť napadnúť vecnú správnosť rozhodnutia krajského súdu o vedľajšom účastníctve,
považovať za taký formálny nedostatok, ktorý nedosahuje intenzitu, ktorá by bola spôsobilá
zasiahnuť do podstaty v sťažnosti označených práv sťažovateľa.
V súvislosti s námietkou sťažovateľa, podľa ktorej krajský súd dostatočným
spôsobom neodôvodnil objektívnu stránku nestrannosti zákonnej sudkyne okresného súdu
„a náležite nepreskúmal všetky relevantné okolnosti potrebné na rozhodnutie“, ústavný súd
zastáva názor, že krajský súd posúdil námietku zaujatosti podľa príslušných zákonných
ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, pričom z jeho rozhodnutia nevyplýva
jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu alebo takú aplikáciu zákonných ustanovení,
ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Podľa názoru ústavného súdu je
napadnuté uznesenie krajského súdu vo vzťahu k posúdeniu objektívnej stránky nestrannosti
zákonnej sudkyne okresného súdu predovšetkým s prihliadnutím na okolnosti týkajúce sa
systému náhodného prideľovania vecí odôvodnené ústavne akceptovateľným spôsobom.
Ústavný súd vzhľadom na uvedené skutočnosti nezistil, že by skutkové alebo právne závery
krajského súdu bolo možné kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
nezlučiteľné s označenými článkami ústavy a dohovoru, čo zakladá dôvod na odmietnutie aj
tejto časti sťažnosti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
V súvislosti s tou časťou sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojho
práva na účinný právny prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru napadnutým uznesením
krajského súdu, ústavný súd odkazuje na odôvodnenie uvedené v časti II.1 tohto uznesenia
a konštatuje, že vzhľadom na to, že dospel k záveru o neopodstatnenosti sťažnosti v časti
namietajúcej porušenie iného práva zaručeného sťažovateľovi dohovorom (čl. 6 ods. 1),
neprichádza do úvahy ani vyslovenie porušenia práva podľa čl. 13 dohovoru napadnutým
uznesením krajského súdu.
Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že
sťažnosť sťažovateľa je aj v časti, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa
ústavy a práv podľa dohovoru, zjavne neopodstatnená, a preto ju aj v tejto časti z uvedeného
dôvodu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.
Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť ako celok, bolo bez právneho významu
zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uplatnenými v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. decembra 2013