Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 804/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. decembra

2013 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. Ľ. H., B., zastúpeného advokátom JUDr. M. F.

B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1

a práv podľa a Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

, , z 28. septembra 2012 vo výroku, ktorým

sudkyňu Okresného súdu Bratislava I JUDr. D. K. vylúčil z prerokúvania a rozhodovania

veci vedenej týmto súdom pod sp. zn. , a uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 21. augusta 2013 vo výroku, ktorým

dovolacie konanie proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave sp. zn. ,

, z 28. septembra 2012 vo výroku, ktorým bola sudkyňa

Okresného súdu Bratislava I JUDr. D. K. vylúčená z prerokúvania a rozhodovania veci

vedenej týmto súdom pod sp. zn. , zastavil, a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. Ľ. H., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. októbra

2013 doručená sťažnosť JUDr. Ľ. H., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom

JUDr. M. F., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu

podľa (ďalej len „“), základného práva na

zákonného sudcu podľa , práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

a práva na účinný právny prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru uznesením Krajského

súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. , ,

z 28. septembra 2012 vo výroku, ktorým sudkyňu Okresného súdu

Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) JUDr. D. K. vylúčil z prerokúvania a rozhodovania

veci vedenej týmto súdom pod sp. zn. (ďalej aj „napadnuté uznesenie“),

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 21. augusta 2013 vo výroku, ktorým dovolacie konanie proti uzneseniu

krajského súdu sp. zn. , , z 28. septembra 2012

vo výroku, ktorým bola sudkyňa okresného súdu JUDr. D. K. vylúčená z prerokúvania

a rozhodovania veci vedenej týmto súdom pod sp. zn. , zastavil (ďalej aj

„napadnuté uznesenie“).

Z obsahu sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľ je

v procesnom postavení navrhovateľa účastníkom konania vedeného okresným súdom pod

sp. zn. (ďalej aj „označené konanie okresného súdu“), v ktorom sa domáha

proti hlavnému mestu Slovenskej republiky Bratislava (ďalej len „odporca“) určenia

predkupného práva k spoluvlastníckemu podielu. Písomným podaním doručeným

okresnému súdu 14. júna 2012 P. K. (ďalej len „vedľajší účastník“) oznámil, že vstupuje do

označeného konania vedeného týmto súdom ako vedľajší účastník na strane odporcu

z vlastného podnetu. Následne vedľajší účastník písomným podaním doručeným okresnému

súdu 15. júna 2012 vzniesol námietku zaujatosti proti sudkyni okresného súdu JUDr. D. K.

a navrhol ju vylúčiť z prerokúvania a rozhodovania v označenom konaní vedenom

okresným súdom, o ktorej rozhodol krajský súd napadnutým uznesením tak, že jej vyhovel.

Podľa sťažovateľa „... nemohla byť zachovaná rovnosť zbraní z dôvodu porušenia

princípu dvojinštančnosti konania a rozhodovania na základe podnetu osoby, ktorá nemala

postavenie účastníka konania. Krajský súd totiž nevyčkal na právoplatnosť rozhodnutia

zo dňa 28. 09. 2012, ktorým potvrdil rozhodnutie prvostupňového súdu o prípustnosti

vedľajšieho účastníka na strane odporcu, ale zároveň tým istým rozhodnutím dňa

28. 09. 2012 rozhodol aj o námietke zaujatosti vznesenej P. K. voči sudkyni konajúcej vo

veci sp. zn. JUDr. D. K. tak, že túto vylúčil z prejednania a rozhodovania

veci sp. zn. .

V danom prípade bol sťažovateľ odňatý svojmu zákonnému sudcovi, pričom

neexistovali žiadne dôvody na vylúčenie zákonného sudcu. Krajský súd zákonného sudcu

vylúčil výlučne na základe tvrdeného dôvodu účastníka, ktorý v čase podania námietky ani

nebol osobou oprávnenou podať takýto podnet, alebo v tom čase ešte o ňom nemohlo byť

rozhodované, keď navyše tento tvrdený dôvod ani nebol pravdivý. Krajský súd ani najvyšší

súd sa však overením pravdivosti tohto nepodloženého tvrdenia nezaoberali a spoľahli sa

na tvrdenie, že navrhovateľ podával totožný návrh opakovane dovtedy, kým sa vec

nepridelila aj sudkyni JUDr. D. K. Iba samo tvrdenie neoprávnenej osoby, ktoré je navyše

absolútne nepravdivé, keďže sťažovateľ podal štyri rôzne žaloby, z ktorých každá sa týkala

inej nehnuteľnosti a preto nemôže táto skutočnosť takou, ktorá by zakladala postup v zmysle

, ktorým by mal byť zákonný sudca vylúčený z prejednávania

a rozhodovania veci.

Z odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu vyplýva, že krajský súd

nepovažoval tieto skutočnosti za významné pre svoje rozhodnutie, no tieto skutočnosti pri

tak závažnom rozhodnutí nemožno prehliadať.

Pri tak závažnom rozhodnutí, ako je objektívna stránka sudcovskej nezávislosti, musí

súd vychádzať zo všetkých dostupných informácií, tieto náležite vyhodnotiť ().

Z vyššie uvedených dôvodov uznesením krajského súdu došlo k porušeniu základného

práva sťažovateľa domáhať sa svojho práva na nestrannom súde zaručeného čl. 46 ods. 1

a dohovoru, pretože z uznesenia krajského súdu nevyplýva, že náležité

preskúmal všetky relevantné okolnosti potrebné na rozhodnutie a svoje rozhodnutie

o vylúčení namietaného sudcu dostatočne neodôvodnil, uspokojil sa len s nepravdivým

tvrdením, naviac v tom čase len potenciálneho vedľajšieho účastníka (v čase rozhodovania

krajského súdu nebol ešte vedľajším účastníkom konania), čo nepostačuje na ústavne

akceptovateľný meritórny záver k objektívnej stránke nestrannosti zákonnej sudkyne.

Ústavne konformné konanie o námietke zaujatosti vyžaduje, aby pri rozhodovaní

nadriadeného súdu ( ) popri splnení ďalších zákonom

predpísaných podmienok bolo z vecného hľadiska skúmané, či namietané dôvody na

vylúčenie zákonného sudcu možno považovať zo skutkového hľadiska za preukázané,

pričom je primárne na účastníkovi konania, ktorý námietku zaujatosti podal, ponúknuť aj

dôkazy o pravdivosti týchto dôvodov. Krajský súd ani neskúmal, či domnelý vedľajší

účastník nepodal účelové a nepodložené trestné oznámenie s úmyslom dosiahnuť vylúčenie

zákonného sudcu, aby sa teda v súlade s teóriou zdania javilo, že vo veci prebieha trestné

stíhanie pre zločin zasahovania do nezávislosti súdu, keď neznámy páchateľ má štyrikrát

podať totožnú žalobu. Z takéhoto dôvodu nemožno vyvodiť zaujatosť zákonného sudcu

a vylúčenie z prejednávania a rozhodovania veci.

Neboli zistené žiadne skutočnosti, z ktorých by bolo možné vyvodiť akékoľvek

pochybnosti o nezaujatosti zákonnej sudkyne. Nebolo totiž preukázané a ani

pravdepodobné, že by konajúca sudkyňa mala skutočne k veci, či k účastníkom konania

alebo ich zástupcom taký vzťah, ktorý sa predpokladá ako podmienka vylúčenia

v ustanovení .

Zároveň tým došlo k porušeniu práva sťažovateľa v článku 48 ods. 1

na zákonného sudcu, keď krajský súd svojvoľne vylúčil zákonného sudcu z konania

a rozhodovania.

Na základe toho sťažovateľ podal voči rozhodnutiu krajského súdu dovolanie, na

základe ktorého sa sťažovateľ domáhal ochrany svojich ústavných práv, ktorá mu

všeobecným súdom bola odopretá.

Najvyšší súd rozhodol uznesením zo dňa 21. 08. 2013 tak, že zastavil konanie v časti,

v ktorej bola sudkyňa Okresného súdu Bratislava I JUDr. D. K. vylúčená z prejednávania

a rozhodovania veci vedenej pod sp. zn. .

Chýbajúcu funkčnú príslušnosť súdu vo veci vylúčenia zákonného sudcu považoval

za neodstrániteľný nedostatok podmienky konania a teda nepreskúmaval vecnú správnosť

rozhodnutia krajského súdu, pričom zastavením konania o opravnom prostriedku (bez

ohľadu jeho označenie v súvislosti s ďalšími výrokmi) odoprel sťažovateľovi súdnu ochranu

bez možnosti namietať voči svojvoľnému rozhodnutiu krajského súdu o vylúčení zákonného

sudcu a porušil tak právo sťažovateľa na riadny proces a na zákonného sudcu.

Uvedené je porušením pozitívneho záväzku štátu zabezpečiť, aby každý, koho práva

chránené Dohovorom boli porušené, mal možnosť právnej ochrany.

Postup Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorým konanie o opravnom

prostriedku zastavil, je tiež porušením článku 13 Dohovoru, ktorého účelom je garantovať

dostupnosť a účinnosť opravných prostriedkov vo vnútroštátnom práve a zabezpečiť

vynútiteľnosť práv a slobôd, ktoré Dohovor chráni. Čím je namietanému porušeniu práva

priradený väčší význam, tým mu bude korešpondovať prísnejšie kritérium ochrany (Klass

a iní v. Nemecko).

Zásada preskúmateľnosti prvoinštančných rozhodnutí, vydaných v sústave

všeobecných súdov, patrí k základným ústavným princípom spravodlivého procesu.

().“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa JUDr. Ľ. H., upravené v článku 46 ods. 1 a článku

48 ods. 1 SR a článku 6 ods. 1 a 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave zo dňa 28. 09. 2012 sp. zn.

-97, , a to výrokom, ktorým krajský súd vylúčil

sudkyňu Okresného súdu Bratislava I JUDr. D. K. z prejednávania a rozhodovania veci

vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. a rozhodnutím

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 21. 08. 2013 sp. zn. -134 vo

výroku, ktorým najvyšší súd zastavil dovolacie konanie proti uzneseniu Krajského súdu

v Bratislave z 28. septembra 2012 sp. zn. , , vo

výroku, ktorým bola sudkyňa Okresného súdu Bratislava I JUDr. D. K. vylúčená

z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn.

porušené bolo.

2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 28. 09. 2012 sp. zn. 9 NcC 53/2012-

97, , vo výroku, ktorým krajský súd vylúčil sudkyňu

Okresného súdu Bratislava I JUDr. D. K. z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na

Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. a uznesenie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky zo dňa 21. 08. 2013 sp. zn. -134 vo výroku, ktorým

najvyšší súd zastavil dovolacie konanie proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave z

28. septembra 2012 sp. zn. , , vo výroku,

ktorým bola sudkyňa Okresného súdu Bratislava I JUDr. D. K. vylúčená z prejednávania

a rozhodovania veci vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. sa

zrušujú a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania vo výške 322,73 €.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z citovaného vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48

ods. 1 a práv podľa a dohovoru napadnutými uzneseniami

najvyššieho súdu a krajského súdu. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju

stabilizovanú judikatúru, v ktorej zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m.

, ). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať

právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli

k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže

ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne

nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,

a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m.

, , atď.).

II.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48

ods. 1 a práv podľa a dohovoru napadnutým uznesením

najvyššieho súdu

Podľa sťažovateľa k namietanému porušeniu jeho základných práv podľa čl. 46

ods. 1 a a práv podľa a dohovoru napadnutým

uznesením najvyššieho súdu malo dôjsť tým, že dovolací súd „odoprel sťažovateľovi súdnu

ochranu bez možnosti namietať voči svojvoľnému rozhodnutiu krajského súdu o vylúčení

zákonného sudcu“, čím zároveň došlo k porušeniu „pozitívneho záväzku štátu zabezpečiť,

aby každý, koho práva chránené dohovorom boli porušené, mal možnosť právnej ochrany“.

Najvyšší súd napadnutým uznesením zastavil konanie o dovolaní sťažovateľa

z 5. novembra 2012 proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. , ,

z 28. septembra 2012 vo výroku, ktorým bola sudkyňa okresného súdu

JUDr. D. K. vylúčená z prerokúvania a rozhodovania veci vedenej okresným súdom pod

sp. zn. .

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom

základného práva podľa a práva podľa dohovoru sú obdobné

záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom

ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú

odlišnosť (, ).

Podľa nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

V nadväznosti na namietané porušenie označených základných práv podľa

a práv podľa dohovoru ústavný súd preskúmal napadnuté uznesenie najvyššieho súdu,

v ktorého relevantnej časti sa predovšetkým uvádza:

„Podľa dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia

odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

Podľa , o dovolaniach proti rozhodnutiam krajských súdov ako

odvolacích súdov rozhoduje Najvyšší súd Slovenskej republiky a o dovolaniach proti

rozhodnutiam Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako odvolacieho súdu rozhoduje iný

senát tohto súdu.

Podľa tretia a štvrtá veta o tom, či je sudca vylúčený, rozhodne

do desiatich dní od predloženia veci nadriadený súd v senáte; touto lehotou nie je viazaný,

ak rozhoduje zároveň o odvolaní. O vylúčení sudcov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

rozhodne do desiatich dní iný senát tohto súdu.

V zmysle citovaného ustanovenia možno dovolaním napadnúť

len právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, teda súdu inštančného (rozhodujúceho

v inštančnom postupe, t. j. o opravnom prostriedku - odvolaní). Pokiaľ dovolanie smeruje

proti rozhodnutiu krajského súdu, ktorý nerozhodoval ako inštančný súd, nie sú splnené

podmienky konania pred dovolacím súdom. O vylúčení alebo nevylúčení sudcov okresného

súdu z prejednávania a rozhodovania veci nerozhoduje krajský súd v inštančnom postupe,

ale ako nadriadený súd. Takéto jeho rozhodnutie teda nie je rozhodnutím odvolacieho súdu.

Dovolanie proti nemu je preto vylúčené a ani neupravuje

funkčnú príslušnosť Najvyššieho súdu na jeho prejednanie.

Chýbajúca funkčná príslušnosť ktoréhokoľvek súdu na prejednanie určitej veci, ktorá

inak do právomoci súdu patrí, predstavuje neodstrániteľný nedostatok podmienky konania.

Najvyšší súd preto konanie o dovolaní žalobcu proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave

z 28. septembra 2012 sp. zn. , a vo výroku,

ktorým bola sudkyňa Okresného súdu Bratislava I JUDr. D. K. vylúčená z prejednávania

a rozhodovania veci, zastavil ( v spojení s ) bez toho, že by mohla

byť preskúmavaná vecná správnosť napadnutého rozhodnutia.“

Vychádzajúc predovšetkým z citovaného, ústavný súd konštatuje, že právne

posúdenie otázok funkčnej príslušnosti najvyššieho súdu rozhodnúť o dovolaní proti

napadnutému uzneseniu krajského súdu, ktorým rozhodol o námietke zaujatosti vznesenej

účastníkom konania, ako aj posúdenie charakteru mimo inštančného rozhodovania

krajského súdu o námietke zaujatosti zákonného sudcu okresného súdu (k tomu pozri napr.

aj uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. zo 14. marca 2011, sp. zn.

z 29. októbra 2009) v napadnutom uznesení najvyššieho súdu je

z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné. Za týchto okolností nemožno mať

ústavné výhrady ani voči právnemu záveru najvyššieho súdu, na základe ktorého konanie

o dovolaní proti napadnutému uzneseniu krajského súdu v súlade s príslušnými

ustanoveniami (ďalej aj „OSP“) zastavil s poukazom na

existenciu neodstrániteľného nedostatku konania. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje

aj na svoju ustálenú judikatúru, v zmysle ktorej postup a rozhodnutie orgánu verejnej moci

(v posudzovanom prípade najvyššieho súdu), ktoré vychádzajú z aplikácie konkrétnej

procesnoprávnej úpravy alebo hmotnoprávnej úpravy, v zásade nemožno hodnotiť ako

porušovanie základných práv a slobôd (m. m. , ), a teda ani porušovanie

iných ustanovení , príp. ústavných zákonov.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že napadnutým uznesením

najvyššieho súdu nemohlo dôjsť k porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48

ods. 1 a práva podľa dohovoru, ktoré označil sťažovateľ, a to pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím najvyššieho súdu

a základnými právami podľa a právom podľa dohovoru, porušenie ktorých sa

namietalo, čo zakladá dôvod na odmietnutie tejto časti sťažnosti z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

Ústavný súd zastáva názor, že sťažnosť sťažovateľa je zjavne neopodstatnená aj

v časti, ktorou namieta porušenie svojho práva podľa čl. 13 dohovoru napadnutým

uznesením najvyššieho súdu.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli

porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa

porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Pri posudzovaní sťažností, v ktorých sťažovatelia namietajú porušenie svojho práva

podľa čl. 13 dohovoru, ústavný súd vychádza z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské

práva (ďalej len „ESĽP“), podľa ktorej uplatňovanie práva vyplývajúceho z čl. 13 dohovoru

musí nadväzovať na aspoň obhájiteľné tvrdenie (arguable claim) o porušení iného práva

chráneného dohovorom (napr. rozhodnutie vo veci Silver a ostatní proti Spojenému

kráľovstvu z 25. marca 1983). Článok 13 dohovoru sa tak vzťahuje iba na prípady,

v ktorých sa jednotlivcovi podarí preukázať pravdepodobnosť tvrdenia, že sa stal obeťou

porušenia práv garantovaných dohovorom (Boyle a Rice proti Spojenému kráľovstvu,

rozsudok z 27. apríla 1988, séria A, č. 131).

Z citovanej judikatúry ESĽP vyplýva zrejmá súvislosť práva zaručeného čl. 13

dohovoru s ostatnými právami, ktoré dohovor garantuje. Vzhľadom na to, že ústavný súd

dospel k záveru o neopodstatnenosti sťažnosti v časti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie

iného práva zaručeného mu dohovorom (práva podľa čl. 6 ods. 1) napadnutým uznesením

najvyššieho súdu, neprichádza do úvahy ani vyslovenie porušenia práva podľa čl. 13

dohovoru.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol túto časť

sťažnosti podľa ako zjavne neopodstatnenú.

II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48

ods. 1 a práv podľa a dohovoru napadnutým uznesením

krajského súdu

Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48

ods. 1 a práv podľa a dohovoru aj napadnutým uznesením

krajského súdu, ktorým tento súd (okrem iného) vyhovel „námietke zaujatosti vedľajšieho

účastníka“ a rozhodol, že zákonná sudkyňa je vylúčená z prerokúvania a rozhodovania veci

vedenej okresným súdom pod sp. zn. o určenie predkupného práva

k spoluvlastníckemu podielu.

Sťažovateľ odôvodňuje porušenie ním označených základných práv podľa

a práva podľa dohovoru neodôvodnenosťou napadnutého uznesenia krajského súdu,

z ktorého nevyplýva, že „náležite preskúmal všetky relevantné okolnosti potrebné na

rozhodnutie“ a „uspokojil sa len s nepravdivým tvrdením, naviac v tom čase len

potenciálneho vedľajšieho účastníka (v čase rozhodovania krajského súdu nebol ešte

vedľajším účastníkom konania), čo nepostačuje na ústavne akceptovateľný meritórny záver

k objektívnej stránke nestrannosti zákonnej sudkyne“.

Z konštantnej judikatúry ústavného súdu k a

dohovoru vyplýva, že základné právo na prejednanie a rozhodnutie veci nestranným súdom

je v občianskom súdnom konaní garantované prostredníctvom vylúčenia sudcu z jej

ďalšieho prejednávania a rozhodnutia pre zaujatosť ustanoveniami až .

Podľa sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak

so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať

pochybnosti o ich nezaujatosti.

Podľa dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré

spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci alebo v jeho rozhodovaní v iných

veciach.

Podľa účastníci majú právo z dôvodov podľa uplatniť

námietku zaujatosti voči sudcovi, ktorý má vec prejednať a rozhodnúť.

Podľa súd predloží vec na rozhodnutie o námietke zaujatosti do

15 dní od jej podania nadriadenému súdu.

Základné právo na zákonného sudcu garantované predstavuje

v právnom štáte jednu zo základných garancií nezávislého a nestranného rozhodovania súdu

a sudcu. Označené základné právo je ústavnou zárukou pre každého účastníka konania, že

v jeho veci bude rozhodovať súd a sudcovia, ktorí sú na to povolaní podľa vopred známych

pravidiel, ktoré sú obsahom rozvrhov práce upravujúcich prideľovanie súdnych prípadov

jednotlivým sudcom tak, aby bola zachovaná zásada pevného prideľovania súdnej agendy

a aby bol vylúčený (pre rôzne dôvody a rozličné účely) výber súdov a sudcov „ad hoc“

(m. m. , ). Rozhodovanie veci zákonným sudcom (aj súdom) je

tak základným predpokladom na naplnenie podmienok spravodlivého procesu.

V tejto spojitosti treba uviesť, že základné právo na spravodlivý proces je za určitých

presne vymedzených podmienok definovaných alebo zákonom obmedziteľné [pri

zachovaní princípu proporcionality ()]. K takému zákonnému obmedzeniu

tohto základného práva dochádza aj v dôsledku rozhodnutia o vylúčení sudcu z prejednania

a rozhodnutia veci podľa . Takéto rozhodnutie je bezpochyby výnimkou

zo základného práva na spravodlivý proces a jeho obsahu, ktorý tvorí aj základné právo na

nestranný súd alebo na nestranného sudcu.

Ak je rozhodnutie o vylúčení sudcu z prerokovávania a rozhodovania veci, v ktorej

sa stal zákonom ustanoveným spôsobom zákonným sudcom, výnimkou, znamená to, že

takáto výnimka ako každá výnimka zo základného práva alebo slobody sa musí vykladať

reštriktívne, najmä tak, aby sa zachovala podstata a zmysel posudzovaného základného

práva (na nestranného sudcu), ako aj podstata a zmysel základného práva na spravodlivý

proces.

K vylúčeniu sudcu z prerokúvania a rozhodovania veci môže dôjsť aj pri zohľadnení

tzv. teórie zdania uplatňovanej v judikatúre ESĽP iba v prípade, keď je celkom zjavné, že

jeho vzťah k danej veci, účastníkom alebo ich zástupcom dosahuje taký charakter

a intenzitu, že aj napriek zákonom ustanovenej povinnosti nebude môcť rozhodovať „sine

ira et studio“, teda nezávisle a nestranne.

Nestrannosť sa obyčajne definuje ako neprítomnosť predsudku (zaujatosti)

a straníckosti. V judikatúre ESĽP, na ktorú nadväzuje aj judikatúra ústavného súdu, sa

rozlišuje posudzovanie nestrannosti podľa subjektívneho hľadiska, to znamená na základe

osobného presvedčenia a správania konkrétneho sudcu v danej veci, a tiež podľa

objektívneho hľadiska, teda zisťovaním, či sudca poskytoval dostatočné záruky, aby bola

z tohto hľadiska vylúčená akákoľvek oprávnená pochybnosť (, ).

Nestrannosť sudcu nespočíva len v hodnotení subjektívneho pocitu sudcu, či sa cíti,

resp. necíti byť zaujatý, ale aj v objektívnej úvahe, či možno usudzovať, že by sudca zaujatý

mohol byť. Sudca môže byť subjektívne absolútne nestranný, ale i napriek tomu môže byť

jeho nestrannosť vystavená oprávneným pochybnostiam vzhľadom na jeho status, rôzne

funkcie, ktoré postupne vo veci vykonával, alebo vzhľadom na jeho pomer k veci, k stranám

konania, k ich právnym zástupcom, k svedkom a pod. Z tohto hľadiska preto nezáleží ani na

tom, že sudca sa k návrhu na jeho vylúčenie vyjadril v tom zmysle, že sa vnútorne necíti byť

zaujatý. Rozhodujúce nie je jeho stanovisko, ale existencia objektívnych skutočností, ktoré

vzbudzujú pochybnosť o jeho nestrannosti v očiach účastníkov konania a verejnosti (m. m.

, ).

Objektívna nestrannosť sa neposudzuje podľa subjektívneho hľadiska sudcu, ale

podľa vonkajších objektívnych skutočností. V danom prípade platí tzv. teória zdania, podľa

ktorej nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký javiť aj objektívne

v očiach účastníkov konania. Spravodlivosť nielenže má byť vykonávaná, ale sa musí aj

javiť, že má byť vykonávaná (rozsudok ESĽP vo veci Delcourt v. Belgicko zo 17. januára

1970). V tomto smere i zdanie môže byť dôležité. Mal by byť vylúčený každý sudca,

u ktorého existuje opodstatnená obava, že nie je celkom nestranný, pretože v stávke je

dôveryhodnosť, ktorú musí súdna moc vzbudzovať v demokratickej spoločnosti a hlavne

u účastníkov konania (rozsudok ESĽP vo veci Piersack v. Belgicko z 21. septembra 1982,

alebo obdobne rozsudok ESĽP vo veci Padovani v. Taliansko z 26. februára 1993, m. m.

tiež napr. nález ústavného súdu sp. zn. ).

V odôvodnení napadnutého uznesenia krajského súdu sa okrem iného uvádza:

«Vedľajší účastník na strane odporcu navrhol JUDr. D. K. vylúčiť z prejednávania

a rozhodovania veci. V námietke zaujatosti vedľajší účastník poukazoval na to, že na súde

prvého stupňa dňa 14. 6. 2012 pri overovaní spisovej značky konania zistil, že navrhovateľ

pri podávaní návrhu na súd tento podával opakovane dovtedy, kým sa vec nepridelila aj

sudkyni JUDr. D. K. Zistil, že prvému podaniu navrhovateľa bola pridelená sp. zn.

, druhému podaniu v totožnej veci bola pridelená sp. zn. , tretiemu

podaniu totožnej veci bola pridelená sp. zn. a štvrtému podaniu bola

v totožnej veci pridelená sp. zn. . Po tom, ako bola štvrtému podaniu

pridelená sp. zn. , vzal navrhovateľ ostatné návrhy späť, v uvedených

konaniach sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. boli zastavené

podľa ust. Vedľajší účastník argumentoval v námietke zaujatosti tým, že takéto

obídenie systému náhodného prideľovania vecí zákonnému sudcovi a výber „vhodného“

sudcu účastníkom konania, už samo osebe zakladá odôvodnený predpoklad o zaujatosti

sudcu a je dôvodom pochybnosti o jeho nezávislosti.

V predmetnej právnej veci sa vec prejednávajúca sudkyňa JUDr. D. K. k vznesenej

námietke zaujatosti vyjadrila tak, že vo veci sa necíti byť zaujatá; účastníkov konania

nepozná a nemá ani vzťah k predmetu konania. Vzhľadom na okolnosti podania

predmetného návrhu na súd je však nesporné, že systém náhodného prideľovania vecí

sudcovi – ako jedného z nástrojov na zabezpečenie práva na nestranný súd – bol v danom

prípade obídený a to spôsobom, ktorý vzbudzuje dojem, že si navrhovateľ sudcu „vybral“.

Spôsob pridelenia predmetnej právnej veci do odd. 10 C potom oprávnene musí vzbudzovať

pochybnosť o nestrannosti sudcu, hoci je zároveň nutné poznamenať, že z obsahu spisu

nevyplývajú také skutočnosti, ktoré by nasvedčovali tomu, že spomínaný „výber“ sudcu sa

uskutočnil s jeho vedomím a súhlasom. V záujme vylúčenia akýchkoľvek pochybností

o objektivite súdu v konaní sa preto javilo ako vhodné sudkyňu Okresného súdu Bratislava I

JUDr. D. K. z prejednávania a rozhodovania danej veci vylúčiť.»

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta nesprávne posúdenie objektívnej

stránky nestrannosti zákonnej sudkyne konajúcej vo veci vedenej okresným súdom pod

sp. zn. , keďže krajský súd „sa uspokojil s nepravdivým tvrdením

potencionálneho účastníka konania“. Vzhľadom na charakter námietok sťažovateľa

považoval ústavný súd za prvoradé zaoberať sa tou, ktorá sa týka spochybnenia právomoci

krajského súdu zaoberať sa „podnetom osoby namietajúcej nestrannosť zákonnej sudkyne

okresného súdu“, vzhľadom na skutočnosť, že osoba, ktorá predložila tento podnet,

„nemala postavenia účastníka konania“.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že vedľajší účastník oznámil svoj vstup do

označeného konania vedeného okresným súdom oznámením doručeným okresnému súdu

14. júna 2012, ku ktorému sa sťažovateľ vyjadril podaním z 27. júna 2012, v ktorom

navrhol vstup vedľajšieho účastníka nepripustiť. Okresný súd následne uznesením

č. k. -68 z 24. júla 2012 prostredníctvom vyššieho súdneho úradníka

rozhodol o prípustnosti vedľajšieho účastníctva na strane odporcu. O odvolaní sťažovateľa

proti uzneseniu okresného súdu č. k. -68 z 24. júla 2012 rozhodol krajský súd

napadnutým uznesením (výrokom v bode 3, pozn.), ktorým uznesenie prvostupňového súdu

potvrdil.

Ústavný súd nemá dôvod spochybňovať argumentáciu sťažovateľa, na základe ktorej

namieta, že krajský súd rozhodol o námietke zaujatosti v okolnostiach posudzovanej veci

„predčasne“, keď „... nevyčkal na právoplatnosť rozhodnutia zo dňa 28.09.2012, ktorým

potvrdil rozhodnutie prvostupňového súdu o prípustnosti vedľajšieho účastníka na strane

odporcu, ale zároveň tým istým rozhodnutím dňa 28. 09. 2012 rozhodol aj o námietke

zaujatosti vznesenej P. K...“. Z hľadiska predbežného prerokovania tejto sťažnosti je ale

podstatné zodpovedanie otázky, či sťažovateľom namietaný postup krajského súdu možno

kvalifikovať ako také jeho pochybenie, na základe ktorého by ústavný súd po prípadnom

prijatí tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie mohol reálne dospieť k záveru o porušení jeho

základných práv podľa a a práv podľa a

dohovoru. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej k iným

dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí

aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp.

nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná

v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (m. m. , ).

S nadobudnutím právoplatnosti akéhokoľvek rozhodnutia všeobecného súdu je

organicky spätá jeho nezmeniteľnosť a záväznosť pre účastníkov konania, ale aj štátne

orgány a iné právnické či fyzické osoby. K nadobudnutiu právoplatnosti rozhodnutia

všeobecného súdu sa spravidla vyžaduje jeho doručenie účastníkom konania, pričom

z v spojení s možno vyvodiť, že právoplatné je také

uznesenie, ktoré bolo doručené a nemožno proti nemu podať odvolanie. V okolnostiach

posudzovanej veci rozhodoval krajský súd o prípustnosti vedľajšieho účastníctva v konaní

vedenom okresným súdom pod sp. zn. ako súd odvolací, z čoho zároveň

vyplýva, že nadobudnutiu právoplatnosti tejto časti rozhodnutia (výroku v bode 3

napadnutého uznesenia, pozn.) bránilo len jeho doručenie účastníkom konania bez reálnej

možnosti spochybňovania jeho vecnej správnosti prostredníctvom riadnych opravných

prostriedkov. Pochybenie krajského súdu spočívajúce v rozhodnutí o „námietke zaujatosti

účastníka konania“ ešte pred nadobudnutím právoplatnosti jeho rozhodnutia o vedľajšom

účastníctve je potrebné s prihliadnutím na skutočnosť, že zo strany účastníkov konania

(vrátane sťažovateľa) v čase rozhodovania o námietke zaujatosti neexistovala reálna

možnosť napadnúť vecnú správnosť rozhodnutia krajského súdu o vedľajšom účastníctve,

považovať za taký formálny nedostatok, ktorý nedosahuje intenzitu, ktorá by bola spôsobilá

zasiahnuť do podstaty v sťažnosti označených práv sťažovateľa.

V súvislosti s námietkou sťažovateľa, podľa ktorej krajský súd dostatočným

spôsobom neodôvodnil objektívnu stránku nestrannosti zákonnej sudkyne okresného súdu

„a náležite nepreskúmal všetky relevantné okolnosti potrebné na rozhodnutie“, ústavný súd

zastáva názor, že krajský súd posúdil námietku zaujatosti podľa príslušných zákonných

ustanovení , pričom z jeho rozhodnutia nevyplýva

jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu alebo takú aplikáciu zákonných ustanovení,

ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Podľa názoru ústavného súdu je

napadnuté uznesenie krajského súdu vo vzťahu k posúdeniu objektívnej stránky nestrannosti

zákonnej sudkyne okresného súdu predovšetkým s prihliadnutím na okolnosti týkajúce sa

systému náhodného prideľovania vecí odôvodnené ústavne akceptovateľným spôsobom.

Ústavný súd vzhľadom na uvedené skutočnosti nezistil, že by skutkové alebo právne závery

krajského súdu bolo možné kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

nezlučiteľné s označenými článkami a dohovoru, čo zakladá dôvod na odmietnutie aj

tejto časti sťažnosti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

V súvislosti s tou časťou sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojho

práva na účinný právny prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru napadnutým uznesením

krajského súdu, ústavný súd odkazuje na odôvodnenie uvedené v časti II.1 tohto uznesenia

a konštatuje, že vzhľadom na to, že dospel k záveru o neopodstatnenosti sťažnosti v časti

namietajúcej porušenie iného práva zaručeného sťažovateľovi dohovorom (čl. 6 ods. 1),

neprichádza do úvahy ani vyslovenie porušenia práva podľa čl. 13 dohovoru napadnutým

uznesením krajského súdu.

Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že

sťažnosť sťažovateľa je aj v časti, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa

a práv podľa dohovoru, zjavne neopodstatnená, a preto ju aj v tejto časti z uvedeného

dôvodu podľa odmietol.

Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť ako celok, bolo bez právneho významu

zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uplatnenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. decembra 2013