Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 190/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

82

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. marca 2015 v senáte

zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa

spravodajkyňa) a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť

, Ulica , zastúpeného Advokátskou kanceláriou

SVITOK a spol., s. r. o., Tomášikova 23/C, Bratislava, konajúcou prostredníctvom konateľa

a advokáta Mgr. Petra Svitka, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa

a a 2 a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 26. novembra 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

26. februára 2013 doručená sťažnosť , Ulica

(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného Advokátskou kanceláriou SVITOK a spol.,

s. r. o., Tomášikova 23/C, Bratislava, konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta

Mgr. Petra Svitka, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1

a a 2 (ďalej len “) a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 26.

novembra 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uvádza:

«Najvyšší súd Slovenskej republiky ako porušovateľ práva sťažovateľa je štátnym

orgánom a najvyšším súdom všeobecného súdnictva, ktorý je okrem ďalšieho oprávnený

na rozhodnutie o námietke zaujatosti a vylúčení sudcu, v konaní o zásahovej žalobe

na krajskom súde, ako tomu bolo v prerokúvanom prípade (viď § 8 ods. 1 zákona

č. 757/2004 o súdoch v znení neskorších predpisov s poukázaním na ).

Sťažovateľ sa po druhý krát v relatívne krátkom čase dožaduje ochrany

pred Ústavným súdom Slovenskej republiky, keď Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze

z 2. mája 2012 vyslovil, že základné právo sťažovateľa. na súdnu a inú

právnu ochranu podľa uznesením Krajského súdu

v Bratislave sp. zn. z 19. októbra 2011 porušené bolo.

Po vrátení veci Krajskému súdu v Bratislave vytýčil predseda senátu

termín pojednávania na 31. október 2012. Tesne pred jeho konaním podal

predseda Najvyššieho súdu Slovenskej republiky námietku zaujatosti

voči predsedovi senátu s odôvodnením, že riaditeľ súdnej

správy Najvyššieho súdu Slovenskej republiky podal na

trestné oznámenie pre to, že ako predseda Sudcovskej rady Krajského súdu

v Bratislave určil čas konania volieb do Súdnej rady Slovenskej republiky pre sudcov

činných v obvode Krajského súdu v Bratislave od 11.00 do 14.00 hod. 29. mája 2012, čím

sa mal dopustiť podľa oznamovateľa trestného činu marenia prípravy a priebehu volieb.

Toto trestné oznámenie si predseda Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

osvojil s tým, že sa o ňom dozvedel len tesne pred podaním námietky zaujatosti

a na tomto trestnom oznámení založil námietku, že ak

nie je spôsobilý organizovať voľby do Súdnej rady Slovenskej republiky má pochybnosti,

či je schopný nezávisle, nestranne a v súlade so zákonom konať a rozhodnúť vo veci

(vec po vrátení z Ústavného súdu Slovenskej republiky dostala nové číslo).

Námietke bolo vyhovené a vylúčený z vykonávania úkonov vo veci

vedenej na Krajskom súde v Bratislave. Vyjadrenie predsedu Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky o tom, že sa dozvedel o podanom trestnom oznámení (založené v spise

) podanom nekorešponduje s vyjadreniami

v postavení predsedu Súdnej rady Slovenskej republiky a predsedu

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. mája 2012 pre médiá, ktorými totožné

s obsahom podaného trestného oznámenia namietal krátky čas konania

volieb do Súdnej rady Slovenskej republiky sudcami z obvodu Krajského súdu v Bratislave.

nemal, so zreteľom na jeho kompetencie žiadny záujem na podávaní

uvedeného trestného oznámenia, pretože ako riaditeľ správy Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky nemá nič spoločné s voľbami členov Súdnej rady Slovenskej republiky volenými

sudcami obvodu Krajského súdu v Bratislave.

Z uvedeného vyplýva, že podané trestné oznámenie nemohol mať úmysel napísať

a podať nikto iný ako predseda Najvyššieho súdu a Súdnej rady Slovenskej republiky

, ktorý tak ale nemôže zároveň tvrdiť, že o podaní trestného

oznámenia sa dozvedel menej ako pätnásť dní pred podaním vznesenej námietky zaujatosti.

Podľa a totiž účastník môže uplatniť

námietku zaujatosti podľa odseku 1 najneskôr na prvom pojednávaní, ktoré viedol sudca,

o ktorého vylúčenie ide, alebo do 15 dní, odkedy sa mohol dozvedieť o dôvode, pre ktorý je

sudca vylúčený. V námietke zaujatosti musí byť uvedené, proti komu smeruje, dôvod, pre

ktorý má byť sudca vylúčený, a kedy sa účastník podávajúci námietku zaujatosti o dôvode

vylúčenia dozvedel. Na podanie, ktoré nespĺňa náležitosti námietky zaujatosti, súd

neprihliadne; v tomto prípade sa vec nadriadenému súdu nepredkladá.

V prerokúvanom prípade tomu tak nebolo.

Po rozoslaní stanoviska predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sudcom Správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

zaslaným pod sp. zn. KP 23/2010 z 23. januára 2012, v ktorom ako nesprávne a nezákonné

(bez opory na takýto postup v v znení neskorších

predpisoch, hoci v texte stanoviska tvrdil, že koná v súlade so zákonom),

kritizoval predchádzajúce rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

z 19. októbra 2011 pokiaľ ide o jeho právne závery a teda i ,

sa nedalo iné rozhodnutie o vznesenej námietke zaujatosti ani očakávať.

Sťažovateľ na to upozornil senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v zložení

, a , ale tieto sudkyne

sa zrejme necítili listom sp. zn. KP 23/2010 z 23. januára 2012 nijako ovplyvnené, ani

zaujaté a v dôvodoch rozhodnutia o vylúčení zákonného sudcu

uviedli, že „ , sa s predsedom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

ocitol v organizačnom konflikte pri určovaní času konania

volieb do súdnej rady. Ich konflikt mal za následok prebiehajúce konanie o trestnom

oznámení zo strany Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ktorého je

predsedom) na . Trestné oznámenie je predmetom

ďalšieho konania. Skutočnosť, že žalovaný zastáva funkciu predsedu Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky a má oprávnenie rozhodnúť, či trestné oznámenie na sudcu

vezme späť, alebo bude trvať na ďalšom konaní, treba považovať

za takú skutočnosť, so zreteľom na ktorú možno mať pochybnosti o tom, či namietaný sudca

bude v jej dôsledku konať tak, akoby táto skutočnosť nebola daná, a či teda bude vec

prejednávať a rozhodovať nestranne, bez akejkoľvek zaujatosti. Podľa názoru

rozhodujúceho senátu to zakladá pochybnosti o tom, či sudca bude

vo veci konať a rozhodovať nezaujato. Na tomto závere nič nemení obsah jeho vyjadrenia,

v zmysle ktorého sa necíti byť zaujatý“.

Toto rozhodnutie vydané 26. novembra 2012 pod sp. zn. nadobudlo

právoplatnosť dňom vydania, pretože proti nemu nebol prípustný opravný prostriedok.

Toto rozhodnutie malo byť (do dnešného dňa však nebolo) fyzicky − poštou

doručované sťažovateľovi a následne uložené na pošte 20. decembra 2012. Dňa

5. januára 2013 mala byť zásielka vrátená ako nedoručená Krajskému súdu v Bratislave,

od ktorého termínu je zrejme nevyhnutné začať aj počítať dvojmesačnú lehotu na podanie

sťažnosti podľa článku 127 .

... Sťažovateľ sa oprávnene domnieva, vychádzajúc z krokov a postupov predsedu

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky , že jeho cieľom

nie je nezávislé, nestranné, a zákonné súdne rozhodnutie v prerokúvanej veci, ale snaha

za každú cenu, i protiprávne, dosiahnuť vo veci úspech, a tak pred sudcami i verejnosťou

preukázať sťažovateľovu nespôsobilosť prejaviť sa ako sudca.

O tom okrem iného svedčí i prítomnosť jeho syna Branislava činného v senáte

2 S Krajského súdu v Bratislave, ako vyššieho súdneho úradníka,

, ktorý bol vedúcim služobného úradu Ministerstva spravodlivosti Slovenskej

republiky v období, keď bol ministrom spravodlivosti Slovenskej

republiky a toto postavenie mu vôbec nevadí byť činným v prerokúvanej veci v rozpore

s ustanovením 15 ods. 1 . Napokon po vylúčení mala na jeho

miesto byť vybratá , ktorá sa rovnako netají priazňou a náklonnosťou

k predsedovi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.

Za tejto situácie má sťažovateľ odôvodnené obavy o objektivitu, nezávislosť

a nestrannosť súdneho rozhodovania v prerokúvanej veci...

Sťažovateľ sa domnieva, že vznesenou námietkou zaujatosti, vyhovením tejto

námietke a vylúčením zákonného sudcu z konania vo veci vedenej na Krajskom súde

v Bratislave pod sp. zn. bolo porušené jeho základné právo

1/ na spravodlivý súdny proces podľa ,

podľa ktorého každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva

na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne

Slovenskej republiky,

2/ na zákonného sudcu , podľa ktorého

nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

3/ na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

Slovenskej republiky podľa ktorého úvodu prvej vety každý má právo, aby sa jeho vec

verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Týmto právam korešponduje právo uvedené v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, ktorý bol vyhlásený pod č. , pretože

sťažovateľ namieta základné právo na spravodlivé súdne konanie (the right to a fair trial).»

Vychádzajúc z uvedeného, sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:

„1/ Základné práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

, zákonného sudcu a konanie bez prieťahov uvedené v článkoch

48 ods. 1, 2 a Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, ktorý bol vyhlásený pod č. uznesením Najvyššieho súd

Slovenskej republiky sp. zn. z 26. novembra 2012 porušené boli.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 26. novembra 2012 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania

v sume 269,60 € (slovom dvestošesťdesiatdeväť eur a šesťdesiat centov) na účet advokátskej

kancelárie Svitok, s. r. o., Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

rozhodnutia.“

Súčasne „podľa sťažovateľ žiada ústavný súd

o vydanie dočasného opatrenia, ktorým by prikázal Krajskému súdu v Bratislave, dočasne

sa zdržať oprávnenia konať vo veci vedenej pod sp. zn. im priznaného

právoplatným rozhodnutím Najvyššieho súd Slovenskej republiky sp. zn.

z 26. novembra 2012 do času než Ústavný súd Slovenskej republiky rozhodne o tejto

sťažnosti“.

Ústavný súd vyzval 1. marca 2013 predsedu najvyššieho súdu na vyjadrenie

k sťažnosti a na predloženie relevantného spisu. Predsedníčka senátu najvyššieho súdu

vo svojom vyjadrení uviedla:

«Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) uznesením

z 26. novembra 2012, sp. zn. , v spojení s opravným uznesením

z 18. februára 2013, sp. zn. rozhodol, že sudca Krajského súdu v Bratislave

je vylúčený z prejednávania a rozhodovania vo veci, vedenej

na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. .

Najvyšší súd Slovenskej republiky vo veci rozhodol po riadnom posúdení skutočností,

ktoré vzbudzujú pochybnosti o osobnej nezaujatosti sudcu. Ako vyplýva z odôvodnenia

napadnutého uznesenia, Najvyšší súd Slovenskej republiky skúmal vzťah sudcu k

účastníkom a dospel k záveru, že ich osobné kontakty a vzájomné správanie sa vzbudzujú

pochybnosti o osobnej nezaujatosti sudcu pri rozhodovaní vo

veci.

Najvyšší súd považuje svoje rozhodnutie za zodpovedajúce nielen zákonu,

ale aj a vyhodnotenie skutkového stavu aj právne odôvodnenie

svojho rozhodnutia uviedol v odôvodnení napadnutého uznesenia, pričom zrejmú

nesprávnosť, uvedenú v písomnom vyhotovení uznesenia z 26. novembra 2012, sp. zn.

7 napravil opravným uznesením z 18. februára 2013, sp. zn. .

Námietky ohľadom pochybenia v použití terminológie trestného práva o späťvzatí sťažnosti

vo veci trestného oznámenia sa tým stali bezpredmetné.

Nad rámec rozhodnutia o vylúčení sudcu najvyšší súd najmä pri posudzovaní

námietky sťažovateľa o nedostatočnom poznaní trestného práva poukazuje na skutočnosť,

že trestné oznámenie môže podať ktokoľvek, teda aj právnická osoba, za ktorú koná

jej konateľ, prípadne poverený zástupca, ale najmä jej štatutárny orgán, ktorým

je na Najvyššom súde Slovenskej republiky v súčasnosti jeho predseda

. Tvrdenie sťažovateľa, že si štatutárny orgán najvyššieho súdu nemohol osvojiť

trestné oznámenie svojho povereného zástupcu, preto nemá oporu v zákone. Navyše

námietka, podľa ktorej by právnická osoba nemohla podať trestné oznámenie by mala

za následok, že žiadna právnická osoba (napr. obchodná spoločnosť, družstvo, s. r. o. alebo

iná) by sa nemohla domáhať trestnoprávnej ochrany svojich záujmov. Skutočnosť,

že za nedôvodné podanie trestného oznámenia nemožno vyvodiť trestnoprávnu

zodpovednosť proti právnickej osobe však neznamená, že proti nezákonnému postupu

jej osôb zabezpečuje slovenský právny poriadok dostatočnú ochranu najmä

prostredníctvom predpisov súkromného ale aj trestného práva.

Najvyšší súd odmieta tvrdenie sťažovateľa, že bolo porušené jeho základné právo

na spravodlivý súdny proces podľa článku 46 ods. 1 , lebo

uznesenie o vylúčení sudcu, u ktorého sú pochybnosti o jeho nezaujatosti v konaní je práve

dokladom toho, že rozhodne vo vecí nezávislý a nestranný súd. Rovnako ako v odôvodnení

uznesenia o vylúčení sudcu teda treba znovu pripomenúť judikatúru Európskeho súdu

pre ľudské práva, ktorá vychádza z dostatočných záruk pre vylúčenie akýchkoľvek

pochybností o nezaujatosti sudcu (napr. Saraiva de Carvalho proti Portugalsku, Gautrin

a ďalší proti Francúzsku, 1998 a pod.).

Základné právo sťažovateľa na spravodlivý súdny proces podľa článku 46 ods. 1

preto rozhodnutím, proti ktorému sťažnosť smeruje, porušené

nebolo.

Rovnako nebol sťažovateľ odňatý jeho zákonnému sudcovi, ak sudca, ktorému bola

vec pridelená, bol z konania a rozhodovania veci vylúčený, lebo zákonným sudcom sa stane

iný sudca, ktorému vec pridelí elektronická podateľňa. Tento postup však už nebol

predmetom rozhodovania o námietke zaujatosti proti .

Najvyšší súd rozhodol o námietke zaujatosti v zákonnej desaťdňovej lehote

od predloženia veci nadriadenému súdu tak, ako mu ukladá v .

Námietka, že vec nebola na najvyššom súde prerokovaná bez prieťahov preto

nezodpovedá skutočnosti a senát vo veci rozhodol na neverejnom zasadnutí tak,

ako to predpokladá .

Z uvedeného je zrejmé, že postup Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

pri rozhodnutí aj pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľa nemožno

považovať za porušenie práva na spravodlivý súdny proces.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto navrhuje, aby Ústavný súd Slovenskej

republiky návrh sťažovateľa ako zjavne neopodstatnený odmietol.»

Dňa 5. apríla 2013 bývalý predseda najvyššieho súdu uplatnil voči sudcovi

Ladislavovi Oroszovi námietku predpojatosti. Prvý senát ústavného súdu uznesením

sp. zn. z 29. mája 2013 Ladislava Orosza vylúčil z výkonu sudcovskej

funkcie vo veci sp. zn. . V súvislosti s trestnými oznámeniami rozhodoval

prvý senát o predpojatosti ďalších členov senátu, a to Jána Lubyho (november 2013)

a Ľudmily Gajdošíkovej (október 2013) tak, že ich z rozhodovania vo veci sp. zn.

nevylúčil. Sudcovi Jánovi Lubymu skončilo funkčné obdobie 4. júla 2014

a v súlade s platným rozvrhom práce je t. č. príslušný na rozhodovanie vo veci sťažovateľa

senát uvedený v záhlaví tohto rozhodnutia.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa je ústavný súd viazaný návrhom

na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť

ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda

tou časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods.

1 ), čím zároveň vymedzí rozsah predmetu konania pred ústavným

súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom

na to môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej

sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv

(m. m. , , ).

Sťažovateľ v sťažnosti poukazuje na pochybenie v súvislosti s nedoručením mu

napadnutého uznesenia najvyššieho súdu. Sťažovateľ využíva tento procesný nedostatok ako

argument včasnosti podania jeho sťažnosti ústavnému súdu (ktorej prílohou je aj napadnuté

uznesenie), čo ústavný súd akceptoval. Podľa názoru ústavného súdu v okolnostiach danej

veci preto nejde o taký nedostatok, ktorý by dosahoval takú intenzitu, ktorá by bola

spôsobilá zasiahnuť do podstaty v sťažnosti označených práv sťažovateľa.

1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1

napadnutým uznesením najvyššieho súdu

Podľa každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Ústavný súd poukazuje na to, že je primárnym východiskom

pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných

na poskytovanie právnej ochrany garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy

( až ). V súvislosti so základným právom podľa

treba mať zároveň na zreteli aj , podľa ktorého podmienky

a podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. , podľa ktorého

sa možno domáhať práv uvedených okrem iného v len v medziach zákonov,

ktoré toto ustanovenie vykonávajú ().

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. , ,

) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,

aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ

v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré

Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.

Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad

aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany

dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná

a účinná právna norma ().

Podľa nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Príslušnosť ustanoví zákon.

Základné právo na zákonného sudcu garantované predstavuje

v právnom štáte jednu zo základných garancií nezávislého a nestranného rozhodovania súdu

a sudcu. Označené základné právo je ústavnou zárukou pre každého účastníka konania,

že v jeho veci bude rozhodovať súd a sudcovia, ktorí sú na to povolaní podľa vopred

známych pravidiel, ktoré sú obsahom rozvrhov práce upravujúcich prideľovanie súdnych

prípadov jednotlivým sudcom, tak, aby bola zachovaná zásada pevného prideľovania súdnej

agendy a aby bol vylúčený (pre rôzne dôvody a rozličné účely) výber súdov a sudcov

„ad hoc“ (m. m. , ). Rozhodovanie veci zákonným sudcom

(aj súdom) je tak základným predpokladom na naplnenie podmienok spravodlivého procesu.

Z konštantnej judikatúry ústavného súdu a v porovnateľných veciach

() k vyplýva, že základné právo na prerokovanie

a rozhodnutie veci nestranným súdom je v občianskom súdnom konaní garantované

prostredníctvom vylúčenia sudcu z jej ďalšieho prejednávania a rozhodnutia pre zaujatosť

až (ďalej aj „OSP“).

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa

napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ktorý vylúčil predsedu senátu

z prerokúvania a rozhodovania veci vedenej Krajským súdom v Bratislave

(ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. .

Najvyšší súd svoje rozhodnutie odôvodnil takto:

«Podaním z 19. októbra 2012 žalovaný žiadal o vylúčenie sudcu

z prejednávania a rozhodovania veci, vedenej na Krajskom súde v Bratislave

pod sp. zn. . V odôvodnení poukázal na svoj konflikt s

pri organizovaní volieb do súdnej rady, konaných 29. mája 2012. Podľa jeho

názoru predseda senátu sa ako predseda Sudcovskej rady Krajského

súdu v Bratislave pri voľbách členov Súdnej rady Slovenskej republiky volených sudcami

29. mája 2012 dopustil trestného činu marenia prípravy a priebehu volieb a referenda podľa

a trestného činu poškodzovania cudzích práv podľa cit.

zákona. K námietke zaujatostí pripojil aj trestné oznámenie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky na , uznesenie Okresného riaditeľstva Policajného zboru

Bratislava I ČVS: ORP I048/1 OVK B1 2012LA a sťažnosť proti uzneseniu. Vzhľadom na

uvedené okolnosti vyjadril pochybnosti o tom, či je schopný

nezávisle, nestranne a v súlade so zákonom vo veci sp. zn. konať a rozhodnúť.

Uviedol, že „k záveru o lom, že je sudca vylúčený, nie je potrebné, aby bolo

preukázané, že je zaujatý. K vylúčeniu sudcu podľa postačuje, ak možno

so zreteľom na jeho pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom mať pochybnosti

o jeho nezaujatosti“.

Navrhol preto, aby nadriadený súd po preskúmaní tejto námietky vylúčil

z konania a rozhodovania vo veci. vedenej na Krajskom súde

v Bratislave pod sp. zn. pre jeho zaujatosť k žalovanému, ako k účastníkovi

konania.

Predseda senátu vo svojom vyjadrení k vznesenej námietke

zaujatosti uviedol, že subjektívne nie je si vedomý žiadneho dôvodu, ktorý by so zreteľom

na pomer k vecí, k účastníkom alebo k ich zástupcom zakladal pochybnosti o jeho

nezaujatosti a že odôvodneniu vznesenej námietky osobne nerozumie.

K námietke zaujatosti sa vyjadril aj žalobca, ktorý tvrdil, že nebola uplatnená

neodkladne a preto nemala byť nadriadenému súdu predložená a polemizoval

s jej dôvodnosťou.

Podľa v spojení s veta prvá sudcovia sú vylúčení

z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom

alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti.

Podľa , účastníci majú právo z dôvodov podľa uplatniť

námietku zaujatosti voči sudcovi, ktorý má vec prejednať a rozhodnúť.

Účastník môže uplatniť námietku zaujatosti podľa odseku 1 najneskôr na prvom

pojednávaní, ktoré viedol sudca, o ktorého vylúčenie ide, alebo do 15 dní, odkedy sa mohol

dozvedieť o dôvode, pre ktorý je sudca vylúčený.

Účelom je predísť možnosti neobjektívneho rozhodovania a prispieť

k nestrannému prejednaniu veci a k nezaujatému prístupu súdu k účastníkom alebo k ich

zástupcom. 2 hľadiska uvedeného zákonného ustanovenia je právne významný vzťah sudcu,

alebo k veci (kedy má sudca svoj konkrétny záujem na určitom spôsobe konania

a rozhodnutia vo veci), alebo k účastníkom konania (o taký vzťah ide vtedy, ak sudca má

k účastníkovi konania osobný vzťah, so zreteľom na ktorý možno mať pochybnosti o jeho

nezaujatosti) a napokon k zástupcom účastníka konania. Nestrannosť a nezaujatosť

sú v zmysle uvedeného požiadavky, ktoré sú súčasťou práva na spravodlivý súdny proces

a súvisia s princípom rovnosti účastníkov občianskeho súdneho konania pred súdom.

Súčasťou základného práva na prejednanie veci pred nestranným súdom podľa

nie je povinnosť súdu vyhovieť návrhu účastníka

súdneho konania, ktorý podal takýto návrh podľa a vylúčiť označeného sudcu

z ďalšieho prejednávania a rozhodovania veci pre zaujatosť. Obsahom základného práva

na prejednanie veci nestranným súdom je iba povinnosť súdu prejednať každý návrh

oprávnenej osoby na vylúčenie sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodnutia veci pre

zaujatosť a rozhodnúť o ňom (pozri uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I.

ÚS 27/98 z 25. marca 1998), Ustanovenie spája vylúčenie sudcov

z prejednávania a rozhodovania veci nielen s preukázanou zaujatosťou sudcu,

ale už so samotnými pochybnosťami, ktoré objektívne v tom ktorom prípade môžu vznikať

o sudcovej nezaujatosti (pozri aj zásady, prijaté judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské

práva, podľa ktorých spravodlivosť nielenže musí byť poskytovaná, ale musí sa tiež javiť,

že je poskytovaná, teda „justice must not only be done, it must also be seen to be done“).

Vzťah dvoch hľadísk pri posudzovaní zaujatosti sudcu, vyjadrený v § 14 ods. 1

je vyjadrený na jednej strane dôvodmi, vylučujúcimi sudcu, na druhej strane pochybnosťami

o jeho nezaujatosti. Tento vzťah nie je vzťahom príčiny a následku, ktorý by bol nevyhnutne

založený na príčinnej súvislosti. Pokiaľ sudca má určitý pomer k veci, k účastníkom alebo

k ich zástupcom, prejaví sa táto skutočnosť nevyhnutne vo vnútornej, subjektívnej rovine

(v rovine pocitov sudcu, jeho názorov, úsudkov, myšlienok a pod). Na rozdiel od toho

ale pochybnosti o nezaujatosti sudcu majú základ v objektívnej sfére (v tom, ako

sa relevantné − objektívne existujúce skutočnosti − prejavujú navonok a ako sú objektívne

vnímané ich dopady). Z uvedenej korelácie vychádza obdobne aj judikatúra Európskeho

súdu pre ľudské práva, ktorá rozlišuje na jednej strane subjektívne hľadisko nestrannosti

sudcu, zahrňujúce osobné presvedčenie a správanie sudcu vo veci, na druhej strane

objektívne hľadisko, založené na existencii dostatočných záruk pre vylúčenie akýchkoľvek

pochybností o nezaujatosti sudcu (napr. Saraiva de Carvalho proti Portugalsku, 1994,

Gautrin a ďalší proti Francúzsku, 1998 a pod.). Obe uvedené hľadiská musí vždy brať

na zreteľ aj nadriadený súd pri posudzovaní opodstatnenosti námietky zaujatosti sudcu

vznesenej účastníkom konania.

Sudca Krajského súdu v Bratislave sa k vznesenej námietke

zaujatosti výslovne uviedol: „Subjektívne si nie som vedomý žiadneho dôvodu, ktorý by

so zreteľom k veci, k účastníkom alebo ich zástupcom zakladal pochybnosti o mojej

zaujatosti. Odôvodneniu námietky osobne nerozumiem.“

Zo spisov vyplýva, že ku konfliktu, ktorý vznikol medzi žalovaným a sudcom

došlo najneskôr v deň konania volieb do sudcovskej rady

29. mája 2012.

Po náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky z 2. mája 2012, č. k.

, vec na Krajskom súde obživia a konanie o nej sa začalo na Krajskom

súde v Bratislave znovu pod sp. zn. , v ktorej sa prvé pojednávanie ešte

neuskutočnilo. Za týchto okolností mohol námietku zaujatosti žalovaný uplatniť do pätnásť

dní od času, kedy sa ojej dôvodoch dozvedel, alebo najneskôr na prvom pojednávaní.

Námietka zaujatosti bola preto uplatnená včas.

Pri vecnom posudzovaní dôvodnosti námietky zaujatosti v predmetnom konaní

o nezákonnom zásahu verejnej správy, ktorý podľa názoru žalobcu spočíva v nevyplatení

odmeny pri životnom jubileu 50 rokov je objektívne danou skutočnosťou, že na súdnom

prejednaní a rozhodovaní veci sa má podieľať , s ktorým sa žalovaný

ocitol v organizačnom konflikte pri určovaní času konania volieb do súdnej rady.

Ich konflikt mal za následok prebiehajúce konanie o trestnom oznámení zo strany

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ktorého je žalovaný predsedom) na

. Trestné oznámenie je predmetom ďalšieho konania. Skutočnosť, že žalovaný

zastáva funkciu predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a má oprávnenie

rozhodnúť, či trestné oznámenie na sudcu vezme späť, alebo bude

trvať na ďalšom konaní, treba považovať za takú skutočnosť, so zreteľom na ktorú možno

mať pochybnosti o tom, či namietaný sudca bude v jej dôsledku konať tak. akoby táto

skutočnosť nebola daná. a či teda bude vec prejednávať a rozhodovať nestranne,

bez akejkoľvek zaujatosti.

Podľa právneho názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uvedené skutočnosti

vzbudzujú pochybnosti o tom, či sudca bude vo veci konať

a rozhodovať nezaujato. Na tomto závere nič nemení obsah jeho vyjadrenia, v zmysle

ktorého sa necíti byť zaujatý. Toto jeho vyjadrenie sa totiž týka len jedného z dvoch

relevantných hľadísk nezaujatosti sudcu subjektívneho, nemá však dopad na objektívne

hľadisko, ktoré je v danom prípade dôvodom pre vylúčenie namietaného sudcu.

Vzhľadom na to Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol tak, že

je vylúčený z prejednávania a rozhodovania tejto veci.»

Ústavný súd zistil, že konanie vo veci sťažovateľa vedené krajským

súdom t. č. pod sp. zn. (predmetom ktorého je rozhodovanie o žalobe

sťažovateľa z 18. decembra 2009 proti nezákonnému zásahu správneho orgánu

spočívajúceho v nevyplatení mu odmeny pri životnom jubileu 50 rokov) bolo uznesením

č. k. z 9. mája 2013 (právoplatným od 31. mája 2013) prerušené

do rozhodnutia ústavného súdu o „ústavnej sťažnosti proti rozhodnutiu Najvyššieho súdu

SR zo dňa 26. novembra 2012 č. k. , ktorým bol z konania vo veci sp. zn.

vylúčený predseda senátu krajského súdu v Bratislave

“.

Ústavný súd je súdnym orgánom ochrany ústavnosti ( ). Túto ochranu

poskytuje aj základným právam účastníkov v konaní o ich veci pred súdmi (všeobecnými)

alebo pred inými orgánmi Slovenskej republiky v prípadoch ustanovených zákonom.

Tieto práva vyplývajú z ústavno procesných princípov konania pred uvedenými orgánmi

( až ) a patrí medzi ne aj právo každého na rozhodnutie jeho veci tým

sudcom, ktorého určuje zákon.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoje rozhodnutia, podľa ktorých

všeobecné súdy sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie základných práv a slobôd,

ktoré alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje, preto

je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc

všeobecných súdov (porov. , , , ).

Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich

základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných

prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť

z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (porov. , ,

, , ). Za situácie, ak právny poriadok pripúšťa

iné možnosti nápravy uplatnením riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov podľa

, nemožno sa domáhať ochrany svojich práv v konaní

pred ústavným súdom.

Podľa platnej právnej úpravy konania pred všeobecnými súdmi a podľa judikatúry

všeobecného súdnictva sú závažné procesné pochybenia všeobecných súdov (vrátane

porušenia základných práv podľa a nasl. ) za splnenia zákonom ustanovených

podmienok dôvodom na podanie odvolania ( a nasl. ), príp. aj na podanie

dovolania [ (pozri napr. , , ale aj mutatis

mutandis , )]. Vzhľadom na to, že v danom prípade ide o vec

správneho súdnictva, do úvahy prichádza len podanie odvolania.

Pokiaľ podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd napadnutým uznesením rozhodol

zjavne neodôvodnene a z rozhodovania vo veci samej bol vylúčený sudca, ktorý podľa

názoru sťažovateľa nemal byť z tohto rozhodovania vylúčený, pretože neboli splnené

podmienky ustanovené v až , potom sa sťažnosť sťažovateľa podaná

ústavnému súdu javí ako predčasná, keďže v ďalšom konaní v merite veci pred

všeobecnými súdmi môže sťažovateľ postupovať už uvedeným spôsobom a domáhať

sa ochrany svojich práv podaním odvolania proti rozhodnutiu prvostupňového súdu.

V tomto prípade teda v predmetnom konaní existuje „iný súd“, a to odvolací súd povolaný

na poskytnutie ochrany základným právam sťažovateľa. Ústavný súd preto zastáva názor,

že v posudzovanej veci sťažovateľa nemá dostatok právomoci na meritórne preskúmanie

námietok smerujúcich proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu.

ani nepripúšťajú, aby účastník konania domáhajúci

sa ochrany svojich základných práv sám rozhodol o tom, či sa jej bude domáhať v konaní

pred všeobecnými súdmi alebo ústavným súdom. Naopak, z

jednoznačne vyplýva, že pred podaním sťažnosti ústavnému súdu musí účastník konania

vyčerpať všetky riadne i mimoriadne opravné prostriedky, resp. iné prostriedky nápravy,

ktoré sú mu dostupné v konaní pred všeobecnými súdmi.

Ústavný súd vzhľadom na uvedené sťažnosť sťažovateľa pri jej predbežnom

prerokovaní odmietol podľa pre nedostatok svojej

právomoci na jej prerokovanie.

Na rámec svojho rozhodnutia o tejto časti sťažnosti ústavný súd poukazuje

na to, že ústavný súd už vyjadril svoj právny názor na meritórne rozhodnutia všeobecných

súdov vo veci sťažovateľa vo svojom náleze č. k. 37 z 2. mája 2012,

ktorým sú všeobecné súdy viazané aj pri ďalšom meritórnom rozhodovaní v danej veci.

2. K namietanému porušeniu základného práva podľa

napadnutým uznesením najvyššieho súdu

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

V súvislosti so sťažnosťou sťažovateľa smerujúcou podľa petitu proti napadnutému

uzneseniu najvyššieho súdu ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru,

podľa ktorej k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

(ako aj práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote) nemôže dôjsť samotným

rozhodnutím konkrétneho orgánu verejnej moci, ale len jeho postupom (nečinnosťou,

nesprávnym postupom a podobne). Z uvedeného vyplýva, že v prípadoch, ak sťažovateľ

namieta porušenie tohto práva konkrétnym rozhodnutím orgánu verejnej moci,

nie jeho postupom, ústavný súd takú sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú

(m. m. , ).

Ústavný súd preto rozhodol o odmietnutí tejto časti sťažnosti podľa § 25 ods. 2

ako zjavne neopodstatnenej.

3. K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým

uznesením najvyššieho súdu

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vyplýva,

že konanie o námietke zaujatosti, nezávislé na konaní, v ktorom bola námietka uplatnená, sa

týka predovšetkým procesných práv účastníka konania a netýka sa civilných práv

a záväzkov podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Aj keď konanie o námietke zaujatosti môže mať

vplyv na konanie vo veci samej, ide o nedostatočné spojenie a vzdialené následky,

aby mohol čl. 6 ods. 1 dohovoru vstúpiť do hry, a preto je čl. 6 ods. 1 dohovoru na takéto

konanie neaplikovateľný (pozri Schreiber and Boetsch, v. Francúzsko, č. 58751/00,

rozhodnutie o prijateľnosti z 11. 12. 2003; Mianiovicz, v. Nemecko, č. 37111/ 04, 55440/07,

55443/07, rozhodnutie o prijateľnosti z 19. 5. 2009, oddiel 1a).

Ústavný súd, vychádzajúc a akceptujúc judikatúru ESĽP, odmietol aj túto časť

sťažnosti podľa ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o ďalších

návrhoch sťažovateľa uplatnených v petite.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. marca 2015