Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 3 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (8)II. ÚS 190/2015
PDF · 531.01 KB
No categories available
II. ÚS 190/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. marca 2015 v senáte
zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa
spravodajkyňa) a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť
, Ulica , zastúpeného Advokátskou kanceláriou
SVITOK a spol., s. r. o., Tomášikova 23/C, Bratislava, konajúcou prostredníctvom konateľa
a advokáta Mgr. Petra Svitka, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa
čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 7 Ndz 4/2012 z 26. novembra 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
26. februára 2013 doručená sťažnosť , Ulica
(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného Advokátskou kanceláriou SVITOK a spol.,
s. r. o., Tomášikova 23/C, Bratislava, konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta
Mgr. Petra Svitka, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1
a čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 7 Ndz 4/2012 z 26.
novembra 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uvádza:
«Najvyšší súd Slovenskej republiky ako porušovateľ práva sťažovateľa je štátnym
orgánom a najvyšším súdom všeobecného súdnictva, ktorý je okrem ďalšieho oprávnený
na rozhodnutie o námietke zaujatosti a vylúčení sudcu, v konaní o zásahovej žalobe
na krajskom súde, ako tomu bolo v prerokúvanom prípade (viď § 8 ods. 1 zákona
č. 757/2004 o súdoch v znení neskorších predpisov s poukázaním na § 16 ods. 1 OSP).
Sťažovateľ sa po druhý krát v relatívne krátkom čase dožaduje ochrany
pred Ústavným súdom Slovenskej republiky, keď Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze
III. ÚS 102/2012 z 2. mája 2012 vyslovil, že základné právo sťažovateľa. na súdnu a inú
právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu
v Bratislave sp. zn. 2 S 251/09 z 19. októbra 2011 porušené bolo.
Po vrátení veci Krajskému súdu v Bratislave vytýčil predseda senátu
termín pojednávania na 31. október 2012. Tesne pred jeho konaním podal
predseda Najvyššieho súdu Slovenskej republiky námietku zaujatosti
voči predsedovi senátu s odôvodnením, že riaditeľ súdnej
správy Najvyššieho súdu Slovenskej republiky podal na
trestné oznámenie pre to, že ako predseda Sudcovskej rady Krajského súdu
v Bratislave určil čas konania volieb do Súdnej rady Slovenskej republiky pre sudcov
činných v obvode Krajského súdu v Bratislave od 11.00 do 14.00 hod. 29. mája 2012, čím
sa mal dopustiť podľa oznamovateľa trestného činu marenia prípravy a priebehu volieb.
Toto trestné oznámenie si predseda Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
osvojil s tým, že sa o ňom dozvedel len tesne pred podaním námietky zaujatosti
a na tomto trestnom oznámení založil námietku, že ak
nie je spôsobilý organizovať voľby do Súdnej rady Slovenskej republiky má pochybnosti,
či je schopný nezávisle, nestranne a v súlade so zákonom konať a rozhodnúť vo veci
2 S/196/2012 (vec po vrátení z Ústavného súdu Slovenskej republiky dostala nové číslo).
Námietke bolo vyhovené a vylúčený z vykonávania úkonov vo veci
2S 196/2012 vedenej na Krajskom súde v Bratislave. Vyjadrenie predsedu Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky o tom, že sa dozvedel o podanom trestnom oznámení (založené v spise
2 S 196/2012) podanom nekorešponduje s vyjadreniami
v postavení predsedu Súdnej rady Slovenskej republiky a predsedu
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. mája 2012 pre médiá, ktorými totožné
s obsahom podaného trestného oznámenia namietal krátky čas konania
volieb do Súdnej rady Slovenskej republiky sudcami z obvodu Krajského súdu v Bratislave.
nemal, so zreteľom na jeho kompetencie žiadny záujem na podávaní
uvedeného trestného oznámenia, pretože ako riaditeľ správy Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky nemá nič spoločné s voľbami členov Súdnej rady Slovenskej republiky volenými
sudcami obvodu Krajského súdu v Bratislave.
Z uvedeného vyplýva, že podané trestné oznámenie nemohol mať úmysel napísať
a podať nikto iný ako predseda Najvyššieho súdu a Súdnej rady Slovenskej republiky
, ktorý tak ale nemôže zároveň tvrdiť, že o podaní trestného
oznámenia sa dozvedel menej ako pätnásť dní pred podaním vznesenej námietky zaujatosti.
Podľa § 15a ods. 2 a 3 Občianskeho súdneho poriadku totiž účastník môže uplatniť
námietku zaujatosti podľa odseku 1 najneskôr na prvom pojednávaní, ktoré viedol sudca,
o ktorého vylúčenie ide, alebo do 15 dní, odkedy sa mohol dozvedieť o dôvode, pre ktorý je
sudca vylúčený. V námietke zaujatosti musí byť uvedené, proti komu smeruje, dôvod, pre
ktorý má byť sudca vylúčený, a kedy sa účastník podávajúci námietku zaujatosti o dôvode
vylúčenia dozvedel. Na podanie, ktoré nespĺňa náležitosti námietky zaujatosti, súd
neprihliadne; v tomto prípade sa vec nadriadenému súdu nepredkladá.
V prerokúvanom prípade tomu tak nebolo.
Po rozoslaní stanoviska predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sudcom Správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
zaslaným pod sp. zn. KP 23/2010 z 23. januára 2012, v ktorom ako nesprávne a nezákonné
(bez opory na takýto postup v zákone osudoch č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších
predpisoch, hoci v texte stanoviska tvrdil, že koná v súlade so zákonom),
kritizoval predchádzajúce rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2 S 251/09
z 19. októbra 2011 pokiaľ ide o jeho právne závery a teda i ,
sa nedalo iné rozhodnutie o vznesenej námietke zaujatosti ani očakávať.
Sťažovateľ na to upozornil senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v zložení
, a , ale tieto sudkyne
sa zrejme necítili listom sp. zn. KP 23/2010 z 23. januára 2012 nijako ovplyvnené, ani
zaujaté a v dôvodoch rozhodnutia o vylúčení zákonného sudcu
uviedli, že „ , sa s predsedom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
ocitol v organizačnom konflikte pri určovaní času konania
volieb do súdnej rady. Ich konflikt mal za následok prebiehajúce konanie o trestnom
oznámení zo strany Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ktorého je
predsedom) na . Trestné oznámenie je predmetom
ďalšieho konania. Skutočnosť, že žalovaný zastáva funkciu predsedu Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky a má oprávnenie rozhodnúť, či trestné oznámenie na sudcu
vezme späť, alebo bude trvať na ďalšom konaní, treba považovať
za takú skutočnosť, so zreteľom na ktorú možno mať pochybnosti o tom, či namietaný sudca
bude v jej dôsledku konať tak, akoby táto skutočnosť nebola daná, a či teda bude vec
prejednávať a rozhodovať nestranne, bez akejkoľvek zaujatosti. Podľa názoru
rozhodujúceho senátu to zakladá pochybnosti o tom, či sudca bude
vo veci konať a rozhodovať nezaujato. Na tomto závere nič nemení obsah jeho vyjadrenia,
v zmysle ktorého sa necíti byť zaujatý“.
Toto rozhodnutie vydané 26. novembra 2012 pod sp. zn. 7 Ndz 4/2012 nadobudlo
právoplatnosť dňom vydania, pretože proti nemu nebol prípustný opravný prostriedok.
Toto rozhodnutie malo byť (do dnešného dňa však nebolo) fyzicky − poštou
doručované sťažovateľovi a následne uložené na pošte 20. decembra 2012. Dňa
5. januára 2013 mala byť zásielka vrátená ako nedoručená Krajskému súdu v Bratislave,
od ktorého termínu je zrejme nevyhnutné začať aj počítať dvojmesačnú lehotu na podanie
sťažnosti podľa článku 127 Ústavy Slovenskej republiky.
... Sťažovateľ sa oprávnene domnieva, vychádzajúc z krokov a postupov predsedu
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky , že jeho cieľom
nie je nezávislé, nestranné, a zákonné súdne rozhodnutie v prerokúvanej veci, ale snaha
za každú cenu, i protiprávne, dosiahnuť vo veci úspech, a tak pred sudcami i verejnosťou
preukázať sťažovateľovu nespôsobilosť prejaviť sa ako sudca.
O tom okrem iného svedčí i prítomnosť jeho syna Branislava činného v senáte
2 S Krajského súdu v Bratislave, ako vyššieho súdneho úradníka,
, ktorý bol vedúcim služobného úradu Ministerstva spravodlivosti Slovenskej
republiky v období, keď bol ministrom spravodlivosti Slovenskej
republiky a toto postavenie mu vôbec nevadí byť činným v prerokúvanej veci v rozpore
s ustanovením 15 ods. 1 OSP. Napokon po vylúčení mala na jeho
miesto byť vybratá , ktorá sa rovnako netají priazňou a náklonnosťou
k predsedovi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.
Za tejto situácie má sťažovateľ odôvodnené obavy o objektivitu, nezávislosť
a nestrannosť súdneho rozhodovania v prerokúvanej veci...
Sťažovateľ sa domnieva, že vznesenou námietkou zaujatosti, vyhovením tejto
námietke a vylúčením zákonného sudcu z konania vo veci vedenej na Krajskom súde
v Bratislave pod sp. zn. 2 S 196/2012 bolo porušené jeho základné právo
1/ na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
podľa ktorého každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva
na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne
Slovenskej republiky,
2/ na zákonného sudcu čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého
nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.
3/ na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky podľa ktorého úvodu prvej vety každý má právo, aby sa jeho vec
verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.
Týmto právam korešponduje právo uvedené v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, ktorý bol vyhlásený pod č. 209/1992 Zb., pretože
sťažovateľ namieta základné právo na spravodlivé súdne konanie (the right to a fair trial).»
Vychádzajúc z uvedeného, sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:
„1/ Základné práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, zákonného sudcu a konanie bez prieťahov uvedené v článkoch
48 ods. 1, 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, ktorý bol vyhlásený pod č. 209/1992 Zb. uznesením Najvyššieho súd
Slovenskej republiky sp. zn. 7 Ndz 4/2012 z 26. novembra 2012 porušené boli.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 Ndz 4/2012
z 26. novembra 2012 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania
v sume 269,60 € (slovom dvestošesťdesiatdeväť eur a šesťdesiat centov) na účet advokátskej
kancelárie Svitok, s. r. o., Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
rozhodnutia.“
Súčasne „podľa § 52 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažovateľ žiada ústavný súd
o vydanie dočasného opatrenia, ktorým by prikázal Krajskému súdu v Bratislave, dočasne
sa zdržať oprávnenia konať vo veci vedenej pod sp. zn. 2 S 196/2012 im priznaného
právoplatným rozhodnutím Najvyššieho súd Slovenskej republiky sp. zn. 7 Ndt 4/2012
z 26. novembra 2012 do času než Ústavný súd Slovenskej republiky rozhodne o tejto
sťažnosti“.
Ústavný súd vyzval 1. marca 2013 predsedu najvyššieho súdu na vyjadrenie
k sťažnosti a na predloženie relevantného spisu. Predsedníčka senátu najvyššieho súdu
vo svojom vyjadrení uviedla:
«Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) uznesením
z 26. novembra 2012, sp. zn. 7 Ndz/4/2012, v spojení s opravným uznesením
z 18. februára 2013, sp. zn. 7 Ndz/4/2012 rozhodol, že sudca Krajského súdu v Bratislave
je vylúčený z prejednávania a rozhodovania vo veci, vedenej
na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 2 S/196/2012.
Najvyšší súd Slovenskej republiky vo veci rozhodol po riadnom posúdení skutočností,
ktoré vzbudzujú pochybnosti o osobnej nezaujatosti sudcu. Ako vyplýva z odôvodnenia
napadnutého uznesenia, Najvyšší súd Slovenskej republiky skúmal vzťah sudcu k
účastníkom a dospel k záveru, že ich osobné kontakty a vzájomné správanie sa vzbudzujú
pochybnosti o osobnej nezaujatosti sudcu pri rozhodovaní vo
veci.
Najvyšší súd považuje svoje rozhodnutie za zodpovedajúce nielen zákonu,
ale aj Ústave Slovenskej republiky a vyhodnotenie skutkového stavu aj právne odôvodnenie
svojho rozhodnutia uviedol v odôvodnení napadnutého uznesenia, pričom zrejmú
nesprávnosť, uvedenú v písomnom vyhotovení uznesenia z 26. novembra 2012, sp. zn.
7 Ndz/4/2012 napravil opravným uznesením z 18. februára 2013, sp. zn. 7 Ndz/4/2012.
Námietky ohľadom pochybenia v použití terminológie trestného práva o späťvzatí sťažnosti
vo veci trestného oznámenia sa tým stali bezpredmetné.
Nad rámec rozhodnutia o vylúčení sudcu najvyšší súd najmä pri posudzovaní
námietky sťažovateľa o nedostatočnom poznaní trestného práva poukazuje na skutočnosť,
že trestné oznámenie môže podať ktokoľvek, teda aj právnická osoba, za ktorú koná
jej konateľ, prípadne poverený zástupca, ale najmä jej štatutárny orgán, ktorým
je na Najvyššom súde Slovenskej republiky v súčasnosti jeho predseda
. Tvrdenie sťažovateľa, že si štatutárny orgán najvyššieho súdu nemohol osvojiť
trestné oznámenie svojho povereného zástupcu, preto nemá oporu v zákone. Navyše
námietka, podľa ktorej by právnická osoba nemohla podať trestné oznámenie by mala
za následok, že žiadna právnická osoba (napr. obchodná spoločnosť, družstvo, s. r. o. alebo
iná) by sa nemohla domáhať trestnoprávnej ochrany svojich záujmov. Skutočnosť,
že za nedôvodné podanie trestného oznámenia nemožno vyvodiť trestnoprávnu
zodpovednosť proti právnickej osobe však neznamená, že proti nezákonnému postupu
jej osôb zabezpečuje slovenský právny poriadok dostatočnú ochranu najmä
prostredníctvom predpisov súkromného ale aj trestného práva.
Najvyšší súd odmieta tvrdenie sťažovateľa, že bolo porušené jeho základné právo
na spravodlivý súdny proces podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, lebo
uznesenie o vylúčení sudcu, u ktorého sú pochybnosti o jeho nezaujatosti v konaní je práve
dokladom toho, že rozhodne vo vecí nezávislý a nestranný súd. Rovnako ako v odôvodnení
uznesenia o vylúčení sudcu teda treba znovu pripomenúť judikatúru Európskeho súdu
pre ľudské práva, ktorá vychádza z dostatočných záruk pre vylúčenie akýchkoľvek
pochybností o nezaujatosti sudcu (napr. Saraiva de Carvalho proti Portugalsku, Gautrin
a ďalší proti Francúzsku, 1998 a pod.).
Základné právo sťažovateľa na spravodlivý súdny proces podľa článku 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky preto rozhodnutím, proti ktorému sťažnosť smeruje, porušené
nebolo.
Rovnako nebol sťažovateľ odňatý jeho zákonnému sudcovi, ak sudca, ktorému bola
vec pridelená, bol z konania a rozhodovania veci vylúčený, lebo zákonným sudcom sa stane
iný sudca, ktorému vec pridelí elektronická podateľňa. Tento postup však už nebol
predmetom rozhodovania o námietke zaujatosti proti .
Najvyšší súd rozhodol o námietke zaujatosti v zákonnej desaťdňovej lehote
od predloženia veci nadriadenému súdu tak, ako mu ukladá v § 16 ods. 1 OSP.
Námietka, že vec nebola na najvyššom súde prerokovaná bez prieťahov preto
nezodpovedá skutočnosti a senát vo veci rozhodol na neverejnom zasadnutí tak,
ako to predpokladá OSP.
Z uvedeného je zrejmé, že postup Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
pri rozhodnutí aj pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľa nemožno
považovať za porušenie práva na spravodlivý súdny proces.
Najvyšší súd Slovenskej republiky preto navrhuje, aby Ústavný súd Slovenskej
republiky návrh sťažovateľa ako zjavne neopodstatnený odmietol.»
Dňa 5. apríla 2013 bývalý predseda najvyššieho súdu uplatnil voči sudcovi
Ladislavovi Oroszovi námietku predpojatosti. Prvý senát ústavného súdu uznesením
sp. zn. I. ÚS 287/2013 z 29. mája 2013 Ladislava Orosza vylúčil z výkonu sudcovskej
funkcie vo veci sp. zn. Rvp 10669/2013. V súvislosti s trestnými oznámeniami rozhodoval
prvý senát o predpojatosti ďalších členov senátu, a to Jána Lubyho (november 2013)
a Ľudmily Gajdošíkovej (október 2013) tak, že ich z rozhodovania vo veci sp. zn.
Rvp 10669/2012 nevylúčil. Sudcovi Jánovi Lubymu skončilo funkčné obdobie 4. júla 2014
a v súlade s platným rozvrhom práce je t. č. príslušný na rozhodovanie vo veci sťažovateľa
senát uvedený v záhlaví tohto rozhodnutia.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom
na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť
ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda
tou časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods.
1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí rozsah predmetu konania pred ústavným
súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom
na to môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej
sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv
(m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05, IV. ÚS 287/2011).
Sťažovateľ v sťažnosti poukazuje na pochybenie v súvislosti s nedoručením mu
napadnutého uznesenia najvyššieho súdu. Sťažovateľ využíva tento procesný nedostatok ako
argument včasnosti podania jeho sťažnosti ústavnému súdu (ktorej prílohou je aj napadnuté
uznesenie), čo ústavný súd akceptoval. Podľa názoru ústavného súdu v okolnostiach danej
veci preto nejde o taký nedostatok, ktorý by dosahoval takú intenzitu, ktorá by bola
spôsobilá zasiahnuť do podstaty v sťažnosti označených práv sťažovateľa.
1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1
ústavy napadnutým uznesením najvyššieho súdu
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom
pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných
na poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy
ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1
ústavy treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienky
a podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého
sa možno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov,
ktoré toto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04,
II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,
aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ
v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré
Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.
Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad
aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany
dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná
a účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).
Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.
Príslušnosť ustanoví zákon.
Základné právo na zákonného sudcu garantované čl. 48 ods. 1 ústavy predstavuje
v právnom štáte jednu zo základných garancií nezávislého a nestranného rozhodovania súdu
a sudcu. Označené základné právo je ústavnou zárukou pre každého účastníka konania,
že v jeho veci bude rozhodovať súd a sudcovia, ktorí sú na to povolaní podľa vopred
známych pravidiel, ktoré sú obsahom rozvrhov práce upravujúcich prideľovanie súdnych
prípadov jednotlivým sudcom, tak, aby bola zachovaná zásada pevného prideľovania súdnej
agendy a aby bol vylúčený (pre rôzne dôvody a rozličné účely) výber súdov a sudcov
„ad hoc“ (m. m. I. ÚS 239/04, IV. ÚS 257/07). Rozhodovanie veci zákonným sudcom
(aj súdom) je tak základným predpokladom na naplnenie podmienok spravodlivého procesu.
Z konštantnej judikatúry ústavného súdu a v porovnateľných veciach
(IV. ÚS 804/2013) k čl. 46 ods. 1 ústavy vyplýva, že základné právo na prerokovanie
a rozhodnutie veci nestranným súdom je v občianskom súdnom konaní garantované
prostredníctvom vylúčenia sudcu z jej ďalšieho prejednávania a rozhodnutia pre zaujatosť
§ 14 až § 16 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“).
Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ktorý vylúčil predsedu senátu
z prerokúvania a rozhodovania veci vedenej Krajským súdom v Bratislave
(ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 2 S 196/2012.
Najvyšší súd svoje rozhodnutie odôvodnil takto:
«Podaním z 19. októbra 2012 žalovaný žiadal o vylúčenie sudcu
z prejednávania a rozhodovania veci, vedenej na Krajskom súde v Bratislave
pod sp. zn. 2 S/196/2012. V odôvodnení poukázal na svoj konflikt s
pri organizovaní volieb do súdnej rady, konaných 29. mája 2012. Podľa jeho
názoru predseda senátu sa ako predseda Sudcovskej rady Krajského
súdu v Bratislave pri voľbách členov Súdnej rady Slovenskej republiky volených sudcami
29. mája 2012 dopustil trestného činu marenia prípravy a priebehu volieb a referenda podľa
§ 351 Trestného zákona a trestného činu poškodzovania cudzích práv podľa § 375 cit.
zákona. K námietke zaujatostí pripojil aj trestné oznámenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky na , uznesenie Okresného riaditeľstva Policajného zboru
Bratislava I ČVS: ORP I048/1 OVK B1 2012LA a sťažnosť proti uzneseniu. Vzhľadom na
uvedené okolnosti vyjadril pochybnosti o tom, či je schopný
nezávisle, nestranne a v súlade so zákonom vo veci sp. zn. 2 S/196/2012 konať a rozhodnúť.
Uviedol, že „k záveru o lom, že je sudca vylúčený, nie je potrebné, aby bolo
preukázané, že je zaujatý. K vylúčeniu sudcu podľa § 14 ods. 1 OSP postačuje, ak možno
so zreteľom na jeho pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom mať pochybnosti
o jeho nezaujatosti“.
Navrhol preto, aby nadriadený súd po preskúmaní tejto námietky vylúčil
z konania a rozhodovania vo veci. vedenej na Krajskom súde
v Bratislave pod sp. zn. 2 S/196/2012 pre jeho zaujatosť k žalovanému, ako k účastníkovi
konania.
Predseda senátu vo svojom vyjadrení k vznesenej námietke
zaujatosti uviedol, že subjektívne nie je si vedomý žiadneho dôvodu, ktorý by so zreteľom
na pomer k vecí, k účastníkom alebo k ich zástupcom zakladal pochybnosti o jeho
nezaujatosti a že odôvodneniu vznesenej námietky osobne nerozumie.
K námietke zaujatosti sa vyjadril aj žalobca, ktorý tvrdil, že nebola uplatnená
neodkladne a preto nemala byť nadriadenému súdu predložená a polemizoval
s jej dôvodnosťou.
Podľa § 14 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP sudcovia sú vylúčení
z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom
alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti.
Podľa § 15 ods. 1, 2 OSP účastníci majú právo z dôvodov podľa § 14 ods. 1 uplatniť
námietku zaujatosti voči sudcovi, ktorý má vec prejednať a rozhodnúť.
Účastník môže uplatniť námietku zaujatosti podľa odseku 1 najneskôr na prvom
pojednávaní, ktoré viedol sudca, o ktorého vylúčenie ide, alebo do 15 dní, odkedy sa mohol
dozvedieť o dôvode, pre ktorý je sudca vylúčený.
Účelom § 14 ods. 1 OSP je predísť možnosti neobjektívneho rozhodovania a prispieť
k nestrannému prejednaniu veci a k nezaujatému prístupu súdu k účastníkom alebo k ich
zástupcom. 2 hľadiska uvedeného zákonného ustanovenia je právne významný vzťah sudcu,
alebo k veci (kedy má sudca svoj konkrétny záujem na určitom spôsobe konania
a rozhodnutia vo veci), alebo k účastníkom konania (o taký vzťah ide vtedy, ak sudca má
k účastníkovi konania osobný vzťah, so zreteľom na ktorý možno mať pochybnosti o jeho
nezaujatosti) a napokon k zástupcom účastníka konania. Nestrannosť a nezaujatosť
sú v zmysle uvedeného požiadavky, ktoré sú súčasťou práva na spravodlivý súdny proces
a súvisia s princípom rovnosti účastníkov občianskeho súdneho konania pred súdom.
Súčasťou základného práva na prejednanie veci pred nestranným súdom podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nie je povinnosť súdu vyhovieť návrhu účastníka
súdneho konania, ktorý podal takýto návrh podľa § 15 OSP a vylúčiť označeného sudcu
z ďalšieho prejednávania a rozhodovania veci pre zaujatosť. Obsahom základného práva
na prejednanie veci nestranným súdom je iba povinnosť súdu prejednať každý návrh
oprávnenej osoby na vylúčenie sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodnutia veci pre
zaujatosť a rozhodnúť o ňom (pozri uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I.
ÚS 27/98 z 25. marca 1998), Ustanovenie § 14 ods. 1 OSP spája vylúčenie sudcov
z prejednávania a rozhodovania veci nielen s preukázanou zaujatosťou sudcu,
ale už so samotnými pochybnosťami, ktoré objektívne v tom ktorom prípade môžu vznikať
o sudcovej nezaujatosti (pozri aj zásady, prijaté judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské
práva, podľa ktorých spravodlivosť nielenže musí byť poskytovaná, ale musí sa tiež javiť,
že je poskytovaná, teda „justice must not only be done, it must also be seen to be done“).
Vzťah dvoch hľadísk pri posudzovaní zaujatosti sudcu, vyjadrený v § 14 ods. 1
je vyjadrený na jednej strane dôvodmi, vylučujúcimi sudcu, na druhej strane pochybnosťami
o jeho nezaujatosti. Tento vzťah nie je vzťahom príčiny a následku, ktorý by bol nevyhnutne
založený na príčinnej súvislosti. Pokiaľ sudca má určitý pomer k veci, k účastníkom alebo
k ich zástupcom, prejaví sa táto skutočnosť nevyhnutne vo vnútornej, subjektívnej rovine
(v rovine pocitov sudcu, jeho názorov, úsudkov, myšlienok a pod). Na rozdiel od toho
ale pochybnosti o nezaujatosti sudcu majú základ v objektívnej sfére (v tom, ako
sa relevantné − objektívne existujúce skutočnosti − prejavujú navonok a ako sú objektívne
vnímané ich dopady). Z uvedenej korelácie vychádza obdobne aj judikatúra Európskeho
súdu pre ľudské práva, ktorá rozlišuje na jednej strane subjektívne hľadisko nestrannosti
sudcu, zahrňujúce osobné presvedčenie a správanie sudcu vo veci, na druhej strane
objektívne hľadisko, založené na existencii dostatočných záruk pre vylúčenie akýchkoľvek
pochybností o nezaujatosti sudcu (napr. Saraiva de Carvalho proti Portugalsku, 1994,
Gautrin a ďalší proti Francúzsku, 1998 a pod.). Obe uvedené hľadiská musí vždy brať
na zreteľ aj nadriadený súd pri posudzovaní opodstatnenosti námietky zaujatosti sudcu
vznesenej účastníkom konania.
Sudca Krajského súdu v Bratislave sa k vznesenej námietke
zaujatosti výslovne uviedol: „Subjektívne si nie som vedomý žiadneho dôvodu, ktorý by
so zreteľom k veci, k účastníkom alebo ich zástupcom zakladal pochybnosti o mojej
zaujatosti. Odôvodneniu námietky osobne nerozumiem.“
Zo spisov vyplýva, že ku konfliktu, ktorý vznikol medzi žalovaným a sudcom
došlo najneskôr v deň konania volieb do sudcovskej rady
29. mája 2012.
Po náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky z 2. mája 2012, č. k.
III. ÚS 102/2012 37, vec na Krajskom súde obživia a konanie o nej sa začalo na Krajskom
súde v Bratislave znovu pod sp. zn. 2 S/196/12, v ktorej sa prvé pojednávanie ešte
neuskutočnilo. Za týchto okolností mohol námietku zaujatosti žalovaný uplatniť do pätnásť
dní od času, kedy sa ojej dôvodoch dozvedel, alebo najneskôr na prvom pojednávaní.
Námietka zaujatosti bola preto uplatnená včas.
Pri vecnom posudzovaní dôvodnosti námietky zaujatosti v predmetnom konaní
o nezákonnom zásahu verejnej správy, ktorý podľa názoru žalobcu spočíva v nevyplatení
odmeny pri životnom jubileu 50 rokov je objektívne danou skutočnosťou, že na súdnom
prejednaní a rozhodovaní veci sa má podieľať , s ktorým sa žalovaný
ocitol v organizačnom konflikte pri určovaní času konania volieb do súdnej rady.
Ich konflikt mal za následok prebiehajúce konanie o trestnom oznámení zo strany
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ktorého je žalovaný predsedom) na
. Trestné oznámenie je predmetom ďalšieho konania. Skutočnosť, že žalovaný
zastáva funkciu predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a má oprávnenie
rozhodnúť, či trestné oznámenie na sudcu vezme späť, alebo bude
trvať na ďalšom konaní, treba považovať za takú skutočnosť, so zreteľom na ktorú možno
mať pochybnosti o tom, či namietaný sudca bude v jej dôsledku konať tak. akoby táto
skutočnosť nebola daná. a či teda bude vec prejednávať a rozhodovať nestranne,
bez akejkoľvek zaujatosti.
Podľa právneho názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uvedené skutočnosti
vzbudzujú pochybnosti o tom, či sudca bude vo veci konať
a rozhodovať nezaujato. Na tomto závere nič nemení obsah jeho vyjadrenia, v zmysle
ktorého sa necíti byť zaujatý. Toto jeho vyjadrenie sa totiž týka len jedného z dvoch
relevantných hľadísk nezaujatosti sudcu subjektívneho, nemá však dopad na objektívne
hľadisko, ktoré je v danom prípade dôvodom pre vylúčenie namietaného sudcu.
Vzhľadom na to Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol tak, že
je vylúčený z prejednávania a rozhodovania tejto veci.»
Ústavný súd zistil, že konanie vo veci sťažovateľa vedené krajským
súdom t. č. pod sp. zn. 2 S 196/2012 (predmetom ktorého je rozhodovanie o žalobe
sťažovateľa z 18. decembra 2009 proti nezákonnému zásahu správneho orgánu
spočívajúceho v nevyplatení mu odmeny pri životnom jubileu 50 rokov) bolo uznesením
č. k. 2 S 196/2012 128 z 9. mája 2013 (právoplatným od 31. mája 2013) prerušené
do rozhodnutia ústavného súdu o „ústavnej sťažnosti proti rozhodnutiu Najvyššieho súdu
SR zo dňa 26. novembra 2012 č. k. 7 Ndz/4/2012 83, ktorým bol z konania vo veci sp. zn.
2 S/196/2012 vylúčený predseda senátu krajského súdu v Bratislave
“.
Ústavný súd je súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Túto ochranu
poskytuje aj základným právam účastníkov v konaní o ich veci pred súdmi (všeobecnými)
alebo pred inými orgánmi Slovenskej republiky v prípadoch ustanovených zákonom.
Tieto práva vyplývajú z ústavno procesných princípov konania pred uvedenými orgánmi
(čl. 46 až čl. 50 ústavy) a patrí medzi ne aj právo každého na rozhodnutie jeho veci tým
sudcom, ktorého určuje zákon.
V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoje rozhodnutia, podľa ktorých
všeobecné súdy sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie základných práv a slobôd,
ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje, preto
je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc
všeobecných súdov (porov. I. ÚS 9/00, II. ÚS 592/2013, III. ÚS 375/2010, IV. ÚS 26/04).
Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich
základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných
prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť
z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (porov. I. ÚS 22/03, II. ÚS 349/08,
II. ÚS 421/2013, III. ÚS 152/03, IV. ÚS 177/05). Za situácie, ak právny poriadok pripúšťa
iné možnosti nápravy uplatnením riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov podľa
Občianskeho súdneho poriadku, nemožno sa domáhať ochrany svojich práv v konaní
pred ústavným súdom.
Podľa platnej právnej úpravy konania pred všeobecnými súdmi a podľa judikatúry
všeobecného súdnictva sú závažné procesné pochybenia všeobecných súdov (vrátane
porušenia základných práv podľa čl. 46 a nasl. ústavy) za splnenia zákonom ustanovených
podmienok dôvodom na podanie odvolania (§ 201 a nasl. OSP), príp. aj na podanie
dovolania [§ 237 písm. g) OSP (pozri napr. II. ÚS 595/2013, IV. ÚS 26/04, ale aj mutatis
mutandis II. ÚS 130/02, IV. ÚS 31/03)]. Vzhľadom na to, že v danom prípade ide o vec
správneho súdnictva, do úvahy prichádza len podanie odvolania.
Pokiaľ podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd napadnutým uznesením rozhodol
zjavne neodôvodnene a z rozhodovania vo veci samej bol vylúčený sudca, ktorý podľa
názoru sťažovateľa nemal byť z tohto rozhodovania vylúčený, pretože neboli splnené
podmienky ustanovené v § 14 až § 16 OSP, potom sa sťažnosť sťažovateľa podaná
ústavnému súdu javí ako predčasná, keďže v ďalšom konaní v merite veci pred
všeobecnými súdmi môže sťažovateľ postupovať už uvedeným spôsobom a domáhať
sa ochrany svojich práv podaním odvolania proti rozhodnutiu prvostupňového súdu.
V tomto prípade teda v predmetnom konaní existuje „iný súd“, a to odvolací súd povolaný
na poskytnutie ochrany základným právam sťažovateľa. Ústavný súd preto zastáva názor,
že v posudzovanej veci sťažovateľa nemá dostatok právomoci na meritórne preskúmanie
námietok smerujúcich proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu.
Ústava ani zákon o ústavnom súde nepripúšťajú, aby účastník konania domáhajúci
sa ochrany svojich základných práv sám rozhodol o tom, či sa jej bude domáhať v konaní
pred všeobecnými súdmi alebo ústavným súdom. Naopak, z čl. 127 ods. 1 ústavy
jednoznačne vyplýva, že pred podaním sťažnosti ústavnému súdu musí účastník konania
vyčerpať všetky riadne i mimoriadne opravné prostriedky, resp. iné prostriedky nápravy,
ktoré sú mu dostupné v konaní pred všeobecnými súdmi.
Ústavný súd vzhľadom na uvedené sťažnosť sťažovateľa pri jej predbežnom
prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej
právomoci na jej prerokovanie.
Na rámec svojho rozhodnutia o tejto časti sťažnosti ústavný súd poukazuje
na to, že ústavný súd už vyjadril svoj právny názor na meritórne rozhodnutia všeobecných
súdov vo veci sťažovateľa vo svojom náleze č. k. III. ÚS 102/2012 37 z 2. mája 2012,
ktorým sú všeobecné súdy viazané aj pri ďalšom meritórnom rozhodovaní v danej veci.
2. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
napadnutým uznesením najvyššieho súdu
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
V súvislosti so sťažnosťou sťažovateľa smerujúcou podľa petitu proti napadnutému
uzneseniu najvyššieho súdu ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru,
podľa ktorej k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
(ako aj práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote) nemôže dôjsť samotným
rozhodnutím konkrétneho orgánu verejnej moci, ale len jeho postupom (nečinnosťou,
nesprávnym postupom a podobne). Z uvedeného vyplýva, že v prípadoch, ak sťažovateľ
namieta porušenie tohto práva konkrétnym rozhodnutím orgánu verejnej moci,
nie jeho postupom, ústavný súd takú sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú
(m. m. III. ÚS 258/05, III. ÚS 337/08).
Ústavný súd preto rozhodol o odmietnutí tejto časti sťažnosti podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenej.
3. K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým
uznesením najvyššieho súdu
Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vyplýva,
že konanie o námietke zaujatosti, nezávislé na konaní, v ktorom bola námietka uplatnená, sa
týka predovšetkým procesných práv účastníka konania a netýka sa civilných práv
a záväzkov podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Aj keď konanie o námietke zaujatosti môže mať
vplyv na konanie vo veci samej, ide o nedostatočné spojenie a vzdialené následky,
aby mohol čl. 6 ods. 1 dohovoru vstúpiť do hry, a preto je čl. 6 ods. 1 dohovoru na takéto
konanie neaplikovateľný (pozri Schreiber and Boetsch, v. Francúzsko, č. 58751/00,
rozhodnutie o prijateľnosti z 11. 12. 2003; Mianiovicz, v. Nemecko, č. 37111/ 04, 55440/07,
55443/07, rozhodnutie o prijateľnosti z 19. 5. 2009, oddiel 1a).
Ústavný súd, vychádzajúc a akceptujúc judikatúru ESĽP, odmietol aj túto časť
sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o ďalších
návrhoch sťažovateľa uplatnených v petite.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. marca 2015