Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 102/2012

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-37

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. mája 2012 v senáte

zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudcov Jána Auxta a Ľubomíra Dobríka vo veci

sťažnosti JUDr. P. P., B., zastúpeného advokátskou kanceláriou S., s. r. o., B., v mene ktorej

koná advokát a konateľ Mgr. P. S., ktorou namieta porušenie svojho základného práva

na súdnu a inú právnu ochranu podľa uznesením

Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 19. októbra 2011, takto

rozhodol:

1. Základné právo JUDr. P. P. na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

z 19. októbra 2011 p o r u š e n é b o l o .

2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 19. októbra 2011

z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Bratislave j e p o v i n n ý uhradiť JUDr. P. P. trovy konania v

sume 269,60 € (slovom dvestošesťdesiatdeväť eur a šesťdesiat centov) na účet advokátskej

kancelárie S., s. r. o., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením sp. zn.

z 13. marca 2012 v časti prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na konanie sťažnosť JUDr. P. P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou

namietal porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“) uznesením Krajského súdu

v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 19. októbra 2011.

K podanej sťažnosti sa vyjadrila podpredsedníčka krajského súdu podaním sp. zn.

3230/2012 z 3. apríla 2012, v ktorom okrem iného uviedla:

«Prípisom zo dňa 26. 03. 2012, som požiadala predsedu správneho senátu „2 S“ o

vyjadrenie sa k obsahu sťažnosti...

V tomto vyjadrení predseda senátu „2 S“ poukázal na to, že vo veci vedenej tunajším

súdom pod sp. zn. sa navrhovateľ (JUDr. P. P.) domáhal, aby súd uložil

odporcovi (predsedovi Najvyššieho súdu SR) upustiť od nezákonného zásahu spočívajúceho

v nevyplatení odmeny navrhovateľovi vo výške navrhnutej sudcovskou radou Najvyššieho

súdu SR dňa 23. 03. 2009 a zároveň mu túto odmenu k životnému jubileu do 3 dní vyplatiť.

V súvislosti s daným predmetom súdneho konania predseda senátu uviedol, že v konaní

podľa piatej hlavy V. časti o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej

správy rozhoduje súd podľa právneho stavu platného v čase rozhodovania, pričom

navrhovateľom tvrdený zásah alebo jeho dôsledky musia v tomto čase trvať alebo musí

hroziť ich opakovanie. Vo všeobecnosti je podstatou poskytnutia tohto typu súdnej ochrany

zamedzenie pokračovania v porušovaní práv navrhovateľa a súdny príkaz zasahujúcemu

orgánu obnoviť stav spred zásahu, ak je to možné. Súdna ochrana smeruje zásadne do

budúcnosti, pričom podmienkou jej poskytnutia je, že nezákonnosť zásahu pokračuje, resp.

pretrváva vo svojich dôsledkoch, či hrozí jeho opakovanie. Ak súd zistí, že v čase, keď o

návrhu rozhoduje, sa namietaný zásah zákonu neprieči, nemôže návrhu vyhovieť.

Ďalej poukázal na odôvodnenie uznesenia č. k. -38, v rámci ktorého sa

konštatuje, že senát po preskúmaní veci dospel k záveru, že prijatím Z. z,,

ktorým sa s účinnosťou od 01. 05. 2011 novelizoval , stratil podaný

návrh zákonný podklad, pretože ustanovenie § 79 o odmenách sudcov bolo z uvedeného

zákona vypustené. Túto skutočnosť vyhodnotil súd ako odpadnutie dôvodov na ďalšie

konanie, ktoré stratilo zmysel a objektívne by nemohlo viesť k výsledku, ktorého sa

navrhovateľ domáhal. Súd preto bez vyslovenia záveru o zákonnosti či nezákonnosti

namietaného zásahu uzavrel, že ochranu, ktorej sa navrhovateľ domáhal, nemožno v

dôsledku uvedenej legislatívnej zmeny navrhovateľovi poskytnúť a konanie podľa § 250v

ods. 6 zastavil. Z teoretického hľadiska by navrhované rozhodnutie nemalo zákonnú

oporu, bolo by právne nedovolené a priečilo by sa ústavným princípom právneho štátu. Súd

sa vyjadril aj k otázke nároku navrhovateľa na odmenu pri dosiahnutí veku 50 rokov, keď

konštatoval, že ani podľa právnej úpravy platnej a účinnej do 30. 04. 2011, nemal sudca

právny nárok na vyplatenie odmeny, aj keď mu jej priznanie navrhla príslušná sudcovská

rada. Vyslovil tiež právny názor na požiadavky vyplývajúce z právneho poriadku SR na

odôvodnenie nepriznania navrhnutej odmeny zo strany predsedu súdu. Preto s ohľadom na

objektívne právo platné a účinné v čase rozhodovania súdu, nebol dôvod vykonávať

akékoľvek dôkazy, pretože žiadne dokazovanie by nemohlo spochybniť fakt, že súd od 01.

05. 2011 nemôže rozhodnúť o tom, že nevyplatením odmeny predseda súdu zasahuje do

práv sudcu a nemôže uložiť predsedovi súdu vyplatiť sudcovi akúkoľvek odmenu, pretože

súd ako štátny orgán môže konať iba na základe , v jej medziach a v rozsahu a

spôsobom, ktorý ustanoví zákon ( SR). Súd nakoniec v konaní nevypočul

ani samotného žalobcu. Nie však preto, že by nemal v úmysle tak urobiť, ale preto, že na

žiadne z nariadených pojednávaní (14. 09. 2011 a 19. 10. 2011) sa navrhovateľ nedostavil.

So zreteľom na uvedený obsah vyjadrenia predsedu senátu k podanej sťažnosti uvádzam, že

sa s týmto vyjadrením v celom rozsahu stotožňujem.»

Právny zástupca sa k stanovisku okresného súdu vyjadril podaním zo 16. apríla

2012, v ktorom uviedol: „Krajský súd v Bratislave sa vo svojom stanovisku zo dňa 03. 04.

2012 v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia. Sťažovateľ

nesúhlasí s takouto argumentáciou, ktorú považuje za nesprávnu, a to vzhľadom na detailné

dôvody uvedené v sťažnosti podanej Ústavnému súdu... Sťažovateľ v celom rozsahu

zotrváva na dôvodoch uvedených v ústavnej sťažnosti.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto

pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú ( v spojení s

).

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa je

taktiež právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, , ). V súlade s ustanovením § 157 ods. 2

(ďalej len „OSP“) je povinnosťou všeobecného súdu uviesť

v rozhodnutí dostatočné relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil.

Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami

a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej

(m. m. ).

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania,

ako aj zo spisu krajského súdu sp. zn. ústavný súd zistil tieto skutkové okolnosti,

z ktorých pri svojom rozhodnutí v tejto veci vychádzal:

Dňa 18. decembra 2009 podal sťažovateľ na krajskom súde „žalobu proti

nezákonnému zásahu správneho orgánu“ podľa , v ktorej označil ako

žalovaného predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „žalovaný“).

Nezákonný zásah do jeho práv mal spočívať v nevyplatení odmeny sťažovateľovi

k životnému jubileu (50 rokov), ktorá bola splatná 7. októbra 2009 na základe návrhu, resp.

uznesenia Sudcovskej rady Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „sudcovská

rada“) č. 12/2009 z 23. marca 2009, pričom žalovaný svoje rozhodnutie nevyplatiť odmenu

odôvodnil až dodatočne na mimoriadnom zasadnutí sudcovskej rady 30. novembra 2009

(ako to vyplýva zo zápisnice sudcovskej rady sp. zn. ) týmto konštatovaním:

„je pravdou, že zákon umožňuje priznať odmenu sudcovi odmenu pri dosiahnutí životného

jubilea, ale považoval za amorálne, aby sudca, ktorý poberal viac rokov plat v priemere

202 000,- Sk mesačne, dostal uvedenú odmenu“ (č. l. 24 súdneho spisu).

Sťažovateľ svoju žalobu odôvodnil tiež tým, že žalovaný v ďalších štyroch prípadoch

na návrh sudcovskej rady (jeho kolegom - sudcom z Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky, ktorí mali tiež dovŕšiť 50 rokov v roku 2009) odmenu riadne vyplatil podľa vtedy

platného o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sudcoch“).

Odôvodnenie nepriznania odmeny bolo oneskorené a nezákonné a iba zdôrazňuje negatívny

postoj žalovaného k sťažovateľovi.

Sťažovateľ žiadal, aby krajský súd prikázal žalovanému „okamžite upustiť od

nezákonného zásahu spočívajúceho v nevyplatení odmeny žalobcovi vo výške navrhnutej

Sudcovskou radou dňa 23. marca 2009 a to do 3 dní túto odmenu k životnému jubileu

žalobcovi vyplatiť“. Súčasne požadoval, aby v odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd

výslovne uviedol, že „konanie žalovaného nemá oporu v právnom poriadku a voči osobe

žalobcu je diskriminačné“.

Z procesných úkonov krajského súdu ďalej ústavný súd zistil, že po podaní žaloby

krajský súd 20. januára 2010 vyzval žalovaného na vyjadrenie k žalobe a 31. augusta 2011

požiadala pracovníčka kancelárie žalovaného o opätovné doručenie žaloby (v spise na č. l.

28 až 30 sa nachádza vyjadrenie žalovaného z 18. februára 2010 sp. zn. KP 23/2010,

na ktorom je pokyn sudcu krajského súdu z „21. 2. 2010“ na jeho doručenie sťažovateľovi,

vyjadrenie žalovaného však bolo doručené sťažovateľovi až 22. septembra 2011, na základe

ktorého podal svoje stanovisko k vyjadreniu žalovaného sťažovateľ krajskému súdu

17. októbra 2011). Krajský súd uznesením z 19. októbra 2011 konanie zastavil.

Podľa súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych

veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť

rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

Ústavnému súdu ako nezávislému súdnemu orgánu ochrany ústavnosti prislúcha

kontrola dodržiavania ústavných princípov a ich správnej aplikácie v postupe

a rozhodnutiach orgánov verejnej moci (v danom prípade všeobecného súdu v rámci výkonu

tzv. správneho súdnictva). V tejto súvislosti ústavný súd nezasahuje do postupov

a rozhodnutí všeobecných súdov, ktoré spĺňajú atribúty zákonnosti a ústavnosti, ale jeho

kontrola sa obmedzuje len na posúdenie, či zo skutkových a právnych záverov všeobecného

súdu nevyplýva jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu alebo takú aplikáciu

príslušných všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by znamenala popretie ich

účelu, podstaty a zmyslu.

Podľa fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že bola

ukrátená na svojich právach a právom chránených záujmoch nezákonným zásahom orgánu

verejnej správy, ktorý nie je rozhodnutím, a tento zásah bol zameraný priamo proti nej alebo

v jeho dôsledku bol proti nej priamo vykonaný, môže sa pred súdom domáhať ochrany proti

zásahu, ak taký zásah alebo jeho dôsledky trvajú alebo hrozí jeho opakovanie.

Podľa súd o takom návrhu rozhodne rozsudkom. Ak súd návrhu

vyhovie, vo výroku rozsudku uvedie označenie orgánu, ktorému sa povinnosť ukladá,

predmet a číslo správneho konania a lehotu, v ktorej má orgán verejnej správy túto

povinnosť vykonať. Povinnosť spočíva v zákaze pokračovať v porušovaní práva

navrhovateľa a v príkaze, ak je to možné, obnoviť stav pred zásahom... Súd návrh zamietne,

ak nie je dôvodný alebo návrh nie je prípustný.

Podľa súd konanie zastaví, ak odpadli dôvody na ďalšie konanie...

Podľa ustanovenia § 79 ods. 1 písm. a) zákona o sudcoch platného do 30. apríla 2011

„sudcovi možno priznať odmenu pri dosiahnutí veku 50 rokov“.

Podľa § 79 ods. 3 zákona o sudcoch o priznaní odmeny podľa odseku 1 písm. a)...

rozhodne predseda súdu na návrh sudcovskej rady alebo aj bez takéhoto návrhu po

predchádzajúcom prerokovaní v sudcovskej rade. Nevyhovenie návrhu na priznanie odmeny

predseda súdu v sudcovskej rade odôvodní.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie ústavnosti odmietnutia

súdnej ochrany sťažovateľovi pred krajským súdom v dôsledku zastavenia konania o žalobe

proti nezákonnému zásahu žalovaného, ktorý mal nastať ešte v roku 2009, teda za platného

ustanovenia § 79 zákona o sudcoch.

Krajský súd konanie o žalobe sťažovateľa zastavil po novelizácii zákona o sudcoch

vykonanej Z. z, ktorým sa mení a dopĺňa

o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony (ďalej len „

Z. z.“), v podstate takto:

„Ako bolo naznačené vyššie, novelizáciou bolo s účinnosťou

od 01. 05. 2011 ustanovenie § 79 z tohto zákona vypustené, čo v praxi znamená, že od

uvedeného dňa nemožno priznať a vyplatiť sudcovi žiadnu odmenu. To platí bez ohľadu na

to, či navrhovateľom tvrdený zásah bol alebo nebol zo strany odporcu (v postavení orgánu

verejnej správy) nezákonným (priečiacim sa antidiskriminačnému zákonu). Súd mal zato, že

v dôsledku vyššie uvedenej legislatívnej zmeny odpadli dôvody na ďalšie konanie.

Odpadnutie dôvodov videl súd v tom, že pokiaľ súčinnosťou od

01. 05. 2011 neumožňuje priznať a vyplatiť sudcovi odmenu pri dosiahnutí veku 50 rokov,

nie je za daného legislatívneho stavu právne možné rozhodnúť o navrhovateľom

uplatnených nárokoch, teda prikázať odporcovi upustiť od zásahu spočívajúceho v

nevyplatení odmeny, ani ho zaviazať túto odmenu navrhovateľovi vyplatiť. Preto súd

postupoval podľa a konanie vo veci zastavil.“

Z citovaného rozhodnutia je zrejmé, že krajský súd posudzoval žalobu sťažovateľa

podanú ešte v roku 2009, nie podľa § 79 ods. 1 písm. a) zákona o sudcoch platného

a účinného do 30. apríla 2011 (obsah jeho nároku nepochybne vznikol pred 30. aprílom

2011), ale svoje rozhodnutie založil na existencii novej právnej normy -

Z. z., ktorá nadobudla účinnosť 1. mája 2011, ktorou bolo ustanovenie § 79 vypustené.

Preto z hľadiska rešpektovania základných princípov právneho štátu by bolo

neakceptovateľné pripustiť, aby sa nároky sťažovateľa, ktoré vznikli za predchádzajúcej

právnej úpravy, riadili novou právnou úpravou, ktorú v čase vzniku nároku poznať

nemohol, ak navyše vplyv zmeny právnej úpravy na takéto nároky uplatnené pred jej

účinnosťou nebol vyjadrený ani v prechodnom ustanovení nového právneho predpisu.

V posudzovanom prípade v zásade ani krajský súd nemal pochybnosti o tom, že

nárok sťažovateľa nepochybne vznikol pred 1. májom 2011, keď citoval vo svojom

rozhodnutí ustanovenia § 79 zákona o sudcoch, ale pritom konštatoval to, že žalovaný mal

vziať do úvahy „nielen , ale aj pravidlá ustanovené zákonom č.

o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred

diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov...“, a tiež to, že žalovaný „bol

povinný v sudcovskej rade odôvodniť nepriznanie odmeny navrhovateľovi spôsobom, ktorý

by vylučoval pochybnosti o dodržaní zásady rovnakého zaobchádzania u všetkých

dotknutých sudcov Najvyššieho súdu SR v podobnom postavení...“.

Odôvodnenie označeného sťažnosťou napádaného uznesenia krajského súdu podľa

názoru ústavného súdu nezodpovedá požiadavke vyplývajúcej z ,

v zmysle ktorej je aj s ohľadom na ustanovenie povinnosťou súdov uviesť

v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založili. Dôvody

uvedené krajským súdom v označenom rozhodnutí si navyše odporujú a nie

sú preskúmateľné. Rozhodnutie krajského súdu o zastavení konania považuje ústavný súd

za prejav formalistického prístupu k interpretácii relevantných právnych noriem, ktorý má

vo svojich dôsledkoch prvky arbitrárnosti. Právne závery krajského súdu možno považovať

z ústavného hľadiska vo vzťahu k sťažovateľovi za veľmi nepresvedčivé, vnútorne rozporné

a protirečivé. Súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu ochranu je totiž

nepochybne aj požiadavka, aby sa príslušný všeobecný súd v konaní právne korektným

spôsobom a zrozumiteľne vyrovnal nielen so skutkovými okolnosťami prípadu, ale aj

s vlastnými právnymi závermi, ktoré ho viedli ku konkrétnemu rozhodnutiu. Podľa názoru

ústavného súdu odôvodnenie predmetného rozhodnutia krajského súdu uvedené atribúty

nespĺňa a v tomto smere sa ústavný súd stotožňuje aj s názorom sťažovateľa, že „pod

pojmom odpadnutie dôvodov zákonodarca najmä myslel odstránenie samotnej nezákonnosti

zásahu ako reakcia dotknutého orgánu verejnej správy na oboznámenie sa s dôvodmi

návrhu alebo späťvzatie samotného návrhu...“, čo však nie je evidentne prípad sťažovateľa.

Tu je potrebné tiež uviesť, že krajský súd svoje rozhodnutie vydal až v októbri 2011,

teda až po takmer dvoch rokoch od podania žaloby, čo ústavný súd považuje tiež za prejav

nespravodlivého a liknavého prístupu všeobecného súdu k právam fyzickej osoby, ktorá sa

domáhala súdnej ochrany v jej veci.

Ústavný súd z týchto dôvodov považoval jeho rozhodnutie za neústavné a v rozpore

s princípom spravodlivosti obsiahnutým v základnom práve na súdnu a inú právnu ochranu,

a preto konštatoval, že v danom prípade uznesením krajského súdu sp. zn.

z 19. októbra 2011 o zastavení konania došlo k odmietnutiu spravodlivosti (denegatio

iustitiae), a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu

podľa (bod 1 výroku nálezu).

III.

Podľa a ak sa základné právo alebo

sloboda porušili rozhodnutím, ústavný súd také rozhodnutie zruší. Ak ústavný súd sťažnosti

vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Keďže ústavný súd v bode 1 výroku nálezu vyslovil, že krajský súd uznesením

sp. zn. z 19. októbra 2011 porušil základné právo sťažovateľa, namietaný

rozsudok zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie (bod 2 výroku). V rámci tohto

konania bude podľa názoru ústavného súdu priestor na to, aby sa krajský súd vyrovnal s

ochranou základného práva sťažovateľa podľa , pričom v tomto konaní

bude krajský súd viazaný záväzným právnym názorom ústavného súdu v súlade

s ustanovením vysloveným v druhej časti tohto nálezu.

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu

vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom. Ústavný súd pri rozhodovaní

o priznaní trov konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva

Slovenskej republiky za I. polrok 2011, ktorá predstavovala sumu 763 €. Úhradu priznal

ústavný súd za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia v roku 2012

a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 9, § 11 ods. 3, § 14 ods. 1 písm. a) a b) a § 16

ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č.

o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších

predpisov. Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby v roku 2012

predstavovala 127,17 € a režijný paušál 7,63 €. Úhrada bola teda priznaná v celkovej sume

269,60 €. Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je krajský súd povinný zaplatiť na účet

právneho zástupcu sťažovateľa ( v spojení s ).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. mája 2012