Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_BA-7Sa-39-2019.pdf
PDF · 137.55 KB
Case nature
Area
Subarea
BA-7Sa/39/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Správny súd v Bratislave v konaní pred sudcom JUDr. Marekom Michaláčom, v právnej veci žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom: A. XX, C., proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie so sídlom: Ul. 29. augusta 8-10, Bratislava, o žalobe v sociálnych veciach o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. XXX XXX XXXX X zo dňa XX. XXXX XXXX, takto
rozhodol:
I. Správny súd v Bratislave žalobu z a m i e t a. II. Žalovanej sa právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
I. Priebeh administratívneho konania
1. Prvostupňovým rozhodnutím č. XXX XXX XXXX X zo dňa XX. XXXXXXXX XXXX Sociálna poisťovňa, ústredie (ďalej aj ako „orgán prvého stupňa“) v zmysle § 65 a § 274 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „ZSP“) zamietla žiadosť žalobcu o starobný dôchodok zo dňa 30.12.2015.
2. Svoje rozhodnutie odôvodnila podľa § 65 ods. 1, § 274 ods. 1 ZSP, § 21 ods. 1 písm. a/, § 14 ods. 4 zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení (ďalej len ako „ZSZ“) a vecne tým, že žalobcovi nevznikol nárok na dôchodok podľa 5 časti ZSZ, nakoľko žalobca nezískal 15 rokov zamestnania v I, pracovnej kategórii podľa § 14 ods. 2 písm. a/. Podľa potvrdenia Ministerstva vnútra Slovenskej republiky zo dňa 14.04.2015 č. D./XXXX-XX žalobcov služobný pomer v I. kategórii funkcii trval do 30. apríla 1994. Teda zamestnanie netrvalo k 31.12.1999.
3. Proti rozhodnutiu orgánu prvého stupňa podal žalobca odvolanie, v ktorom uviedol, že napadnuté rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci a boli aplikované nesprávne ustanovenia právnych predpisov. Žalobca uviedol, že 2. júna 2015 dosiahol vek 58 rokov, je výsluhový dôchodca, ktorý odpracoval v I. kategórii funkcií 17 rokov a 213 dní s ukončením služby 30. apríla 1994, zároveň k tomuto dňu získal 42 rokov a 282 dní dôchodkového poistenia, je nepretržite zamestnaný, v súčasnej dobe je to viac ako 46 rokov.
4. Žalovaná Sociálna poisťovňa (prostredníctvom Generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne) svojím rozhodnutím č. XXX XXX XXXX X zo dňa XX. XXXX XXXX podľa § 215 ods. 4 ZSP odvolanie žalobcu zamietla a v celom rozsahu potvrdila rozhodnutie orgánu prvého stupňa.
5. Svoje rozhodnutie žalovaná odôvodnila podľa § 218 ods. 1, 2, § 65 ods. 1, 2 ZSP, § 21, § 14 ods. 2, 4, § 174 ods. 2 ZSZ a vecne tým, že z obsahu spisového materiálu vyplýva, že účastník konania žiadosťou, spísanou dňa 30. decembra 2015, požiadal Sociálnu poisťovňu o priznanie starobného dôchodku, ktorý žiadal priznať od 2. júna 2015, t. j. od dovŕšenia 58 rokov veku.
6. Podľa potvrdenia Ministerstva vnútra Slovenskej republiky Bratislava č. D./XXXX-XX zo dňa 14. apríla 2015 mala žalovaná za preukázané, že bol žalobcovi podľa zákona č. 410/1991 Zb. o služobnom pomere príslušníkov Policajného zboru Slovenskej republiky priznaný od 1. mája 1994 príspevok za službu, ktorý sa od 1. júla 2002 považuje za výsluhový dôchodok.
7. Pre nárok na výsluhový dôchodok a stanovenie jeho sumy bola žalobcovi podľa uvedeného potvrdenia započítaná doba výkonu náhradnej vojenskej služby od 30. septembra 1976 do 26. septembra 1978 v I. kategórii funkcií a doba výkonu služby v Policajnom zbore od 1. októbra 1978 do 30. apríla 1994 v I. kategórii funkcií. Žalobca získal celkom 17 rokov a 213 dní v I. kategórii funkcií. Pretože žalobcovi nevznikol nárok na dôchodok podľa piatej časti zákona č. 100/1988 Zb., doba služby v I. kategórii funkcií sa hodnotí ako zamestnanie I. pracovnej kategórie uvedené v §14 ods. 2 písm. b) až h) zákona č. 100/1988 Zb. v znení zákona č. 235/1992 Zb.
8. Podľa potvrdenia Ministerstva vnútra Slovenskej republiky zo dňa 14. apríla 2015 č. D./XXXX-XX služobný pomer žalobcu nebol ukončený z dôvodu racionalizačných a organizačných opatrení a ani z dôvodu trvalej straty spôsobilosti vykonávať prácu vzhľadom na zdravotný stav, ale bol ukončený z iných dôvodov, preto účastník konania nespĺňa ani podmienky uvedené v § 21 ods. 1 písm. b) zákona č. 100/1988 Zb. v znení neskorších predpisov, a preto mu nárok na starobný dôchodok v 55. roku veku nevznikol. Žalobca preukázal, že v I. kategórii funkcií hodnotenej ako zamestnanie I. pracovnej kategórie podľa § 14 ods. 2 písm. b) až h) získal iba 17 rokov a 213 dní, čiže nezískal najmenej 20 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. b) až h), a preto mu nevznikol nárok na starobný dôchodok vo veku 55 rokov.
9. V zmysle potvrdenia Ministerstva vnútra Slovenskej republiky č. D./XXXX-XX zo dňa 14. apríla 2015 služobný pomer žalobcu bol ukončený dňom 30. apríla 1994. Z uvedeného vyplýva, že zamestnanie žalobcu vo zvýhodnenej I. kategórii funkcií trvalo do 30. apríla 1994. Nakoľko žalobca k 31. decembru 1999 nevykonával zamestnanie zaradené do I. kategórie funkcií, námietka žalobcu, že dosiahol dôchodkový vek dovŕšením 58 rokov veku, t. j. 2. júna 2015, je nedôvodná, nakoľko na vznik nároku na starobný dôchodok podľa § 174 ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb. v znení neskorších predpisov je nutné, aby zamestnanie v I. kategórii funkcií trvalo k 31. decembru 1999 v súlade s §174 ods. 2 zákona č. 100/1988 Zb. v znení neskorších predpisov. Z uvedeného vyplýva, že aj napriek tomu, že žalobca získal najmenej 16 rokov zamestnania v I. kategórii funkcií (t. j. získal 17 rokov a 213 dní v I. kategórii funkcií) pre znížený vek 58 rokov podľa § 174 ods. 1 písm. c) zákona č. 100/1988 Zb., nebola súčasne splnená podmienka trvania zamestnania, resp. služby v I. pracovnej kategórii do 31. decembra 1999, ktorú vyžaduje § 174 ods. 2 zákona č. 100/1988 Zb., pretože služobný pomer účastníka konania skončil dňom 30. apríla 1994.
10. V rozhodnutí žalovaná poukázala aj na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1So/69/2014 zo dňa 29. septembra 2015, podľa ktorého predpokladom skoršieho vzniku nároku na starobný dôchodok v zmysle § 174 ods. 1 zákona o sociálnom zabezpečení už od dovŕšenia veku 56 až 59 rokov je však nielen splnenie podmienky získania zamestnania zaradeného do I. pracovnej kategórie v stanovenom rozsahu, ale podľa § 174 ods. 2 tohto zákona aj splnenie podmienky, že takéto zamestnanie trvalo do 31. decembra 1999. Obidve podmienky musia byť preto splnené kumulatívne.
11. Námietku žalobcu ohľadom nesprávnej aplikácie ustanovenia § 174 ods. 2 ZSZ vyhodnotila ako irelevantnú, nakoľko pre posudzovanie nároku na starobný dôchodok nie !e rozhodujúce, kedy účastník konania ukončil služobný pomer, ale nárok na dávku sa posudzuje podľa predpisov platných ku dňu vzniku nároku na dávku. Žiaden právny predpis neumožňuje na vznik nároku na starobný dôchodok
vychádzať zo znenia právneho predpisu účinného k dátumu ukončenia služobného pomeru, a to ani na účely zníženia dôchodkového veku. V súlade so zovšeobecneným právnym názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky „Nárok na dávku sa posudzuje podľa predpisov platných v čase jej priznania, ak zákon neustanovuje inak“ (R 48/1998).
12. Ďalej žalovaná uviedla, že v súlade so zovšeobecneným právnym názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky „Nárok na dávku sa posudzuje podľa predpisov platných v čase jej priznania, ak zákon neustanovuje inak“ (R 48/1998). Uplatniť uvedenú zásadu ukladá aj zovšeobecnený právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky R 53/2011, podľa ktorého „žiadateľovi o starobný dôchodok z I. AA zvýhodnenej pracovnej kategórie vzniká nárok“, rozumej podľa § 174 zákona č. 100/1988 Zb. v znení neskorších predpisov, „po 31. decembri 1999 dovŕšením veku 56 rokov len vtedy, ak jeho zamestnanie zaradené do I. AA kategórie trvalo do 31. decembra“. Najvyšší súd Slovenskej republiky pritom vychádza z dôvodovej správy, podľa ktorej „Zámerom zákonodarcu vzhľadom na predĺženie zaraďovania zamestnaní do I. a II. pracovnej kategórie až do 31. decembra 1999 bolo umožniť skorší vznik nároku na starobný dôchodok len u tých občanov, ktorí po 31. decembri 1999“ splnia ďalšie podmienky „pričom až po 31. decembri 1999 nemohli objektívne splniť podmienku trvania zamestnania“ v zákonom určenom rozsahu po zákonom určené obdobie. Dôvodom nezískania zamestnania v preferovanej kategórii v požadovanom rozsahu teda má byť zmena právnych predpisov, tzn. zrušenie pracovných kategórii od 1. januára 2000, a nie ukončenie služobného pomeru.
II. Správna žaloba
13. Správnou žalobou doručenou Krajskému súdu v Bratislave dňa 06.06.2019 sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovanej zo dňa 17. mája 2019 a vrátenia veci žalovanej na ďalšie konanie.
14. Svoju žalobu žalobca odôvodnil tým, že dňa 2.6.2015 dosiahol vek 58 rokov. Je výsluhový dôchodca, ktorý odpracoval v 1. kategórii funkcii 17 rokov a 213 dní s ukončením služby 30.4.1994. Zároveň k tomuto dňu získal 42 rokov a 282 dní dôchodkového poistenia. Tieto údaje nespochybňuje ani žalovaná.
15. Priznanie starobného dôchodku požaduje s poukazom na § 175g ods. 2 zákona č. 100/1988 Zb. na základe ustanovenia § 174 ods. 1 písm. c/ zákona č. 100/1988 Zb. v znení zákona č. 59/1993 Z.z. po dosiahnutí veku 58 rokov, teda od 2.6.2015. Poukazuje na § 274 ods. 1 ZSP, ktoré sa zaoberá nárokmi vyplývajúcimi zo zaradenia zamestnaní do I. a II. pracovnej kategórie a taktiež na dôvodovú správu k zákonu č. 140/2015 Z.z. ktorou pôvodné znenie § 274 ods. I.
16. Žalobca zdôrazňuje, že jeho nárok nemožno poprieť, ak bol odpracovaný požadovaný počet rokov v zamestnaní I. a II. kategórie funkcii. Práve odpracovanie stanoveného počtu rokov vo zvýhodnených kategóriách je základnou právnou skutočnosťou, ktorá zakladá vznik nároku, o ktorom hovorí ustanovenie § 274 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení. Nárok som získal odpracovaním viac ako 17 rokov v 1. kategórií funkcii a k jeho uplatneniu potreboval dosiahnuť ešte určitý vek a odpracovať ďalšie roky vo všeobecnom poistnom systéme. Nárok musel len spadať pod časovú pôsobnosť niektorej z noviel § 174.
17. Tvrdí, že ak by mal zákonodarca záujem len na zachovanie tých nárokov, kde pracovný pomer trval k 31.12.1999 a pokračoval aj ďalej, tak by to do § 274 ods. 1 ZSP, ktoré jediné je v súčasnosti platné, prípadne do ďalšieho vložil. Zákonodarca mal záujem na nediskriminačnom priznávaní všetkých nárokov vyplývajúcich z odpracovania potrebného počtu rokov v zamestnaní 1 a 2. prac, kategórie bez ohľadu na to, kedy bolo zamestnanie ukončené. Tieto nároky, ako to vyplýva z § 174 zák. č. 100/1988 Zb. spočívajú aj v nároku na skorší odchod do starobného dôchodku po odpracovaní najmenej 15 rokov služby I. a II. kat. funkcií a po splnení ďalších podmienok, ktorými sú : 1. doba zamestnania najmenej 25 rokov, 2. dosiahnutie požadovaného veku od 55 do 59 rokov 3. podanie žiadosti o SD v lehote určenej § 175 príslušnej novely
18. Žalobca namieta nesprávny výklad zákon žalovanou, pričom uvádza, že z novely zákona č. 100/1988 Zb. zavedenej zákonom č. 355/1999 Z.z. pri svojich rozhodnutiach použila žalovaná len ustanovenie
§ 174 ods. 2 ZSP, vyžadujúce trvanie služby k 31.12.1999, pričom úplne ignorovala a nerešpektovala ustanovenie § 175g ods. 2 ZSP zavedené tou istou novelou, teda zákonom č. 355/1999 Z.z., ktorá odkazuje na použitie skorších právnych predpisov. Obe tieto ustanovenia majú rovnakú právnu silu, z toho dôvodu sa nemôže žalovaná tváriť, že ustanovenie § 175g ods. 2 ZSP neexistuje. Pri výklade mala žalovaná jednoznačne použiť správnu právnu normu, a to novelu zákona č. 100/1988 Zb. ktorým je zákon č. 59/1993 Z.z., ktorý posudzoval nároky z pracovných kategórii vzniknutých v roku 1994, ktorý ako podmienku v § 174 ods. 2 vyžadoval, aby služba v I. alebo v II. kategórii funkcii trvala k 31.12.1993, čo žalobca splnil.
19. Žalobca poukazuje na ústavný princíp právnej istoty , ktorý vyplýva z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III US 102/2012 z 2. mája 2012. Z hľadiska rešpektovania základných princípov právneho štátu by bolo neakceptovateľné pripustiť, aby sa nároky sťažovateľa, ktoré vznikli za predchádzajúcej právnej úpravy, riadili novou právnou úpravou.
20. Pre občanov, ktorí ukončili pracovný pomer v rokoch 1993 až 1999 platil vtom ktorom roku konkrétny zákon - novela, ktorá upravovala ich nárok na skorší odchod do dôchodku. Nie je teda možné ich právne nároky posudzovať podľa zákonov, ktoré nadobudli účinnosť v neskoršom období, kedy už ukončili službu I. alebo II. kategórie funkcii.
21. Žalobca namieta, že nárok na skorší odchod do starobného dôchodku, mu nevznikol dosiahnutím veku 58 rokov, keď požiadal o priznanie starobného dôchodku, ani odpracovaním ďalších požadovaných rokov vo všeobecnom poistnom systéme, ale mu vznikol už v roku 1994, keď ukončil služobný pomer v Policajnom zbore SR a presne vedel, že odslúžením viac ako 17 rokov služby mu vznikol nárok na skorší odchod do dôchodku vo veku 58 rokov, čo vyplývalo z ustanovenia § 174 zavedeného zák. č. 59/1993 Z. z. Tento svoj nárok si však mohol reálne uplatniť až po splnení zvyšných podmienok potrebných na priznanie tohto nároku v podobe skoršieho odchodu do starobného dôchodku, najneskôr však do 31.12.2017, čo aj spravil dňa 30.12.2015, kedy podal na Sociálnu poisťovňu žiadosť o skorší odchod do starobného dôchodku. Svoje právo preukázal vekom, odpracovanými rokmi vo všeobecnom poistnom systéme a rokmi služby I. kategórie funkcií.
22. Žalobca ďalej poukazuje na rozsudok NS SR sp. zn. 7So/192/2011: Pre posúdenie vzniku nároku na starobný dôchodok z titulu výkonu zamestnaní zaradených do zvýhodnenej pracovnej kategórie nie je možné pre navrhovateľa stanoviť iné (menej výhodné) podmienky, ako boli stanovené predchádzajúcou právnou úpravou.
23. Taktiež poukazuje na rozsudok NS SR sp. zn. 10So/85/2012: Nesprávnou aplikáciou zákona o sociálnom poistení dochádza k zhoršovaniu dôchodkového postavenia práve u tých poistencov, ktorým v čase vzniku poistného vzťahu a aj počas jeho trvania, právna úprava mala zabezpečovať komplexne výhodnejšie postavenie s prihliadnutím na náročné špecifiká ich služby.
24. Ustanovenie § 175g ods. 2 ZSZ žalobca vysvetľuje tak, že podľa jej názoru sa uvedené zákonné ustanovenie vzťahuje len na konania o priznaní starobného dôchodku podľa § 174 ZSZ, ktoré boli začaté do 22.12.1999. Keďže konanie o žalobcovom starobnom dôchodku sa nezačalo do 22.12.1999, uvedené ustanovenie nie je možné aplikovať. Ustanovenie § 175g ods. 2 zákona č. 100/1988 Zb. nevyžaduje, aby bolo do dňa nadobudnutia účinnosti poslednej novely (22.12.1999) už začaté konanie o starobnom dôchodku. Presne tu hovorí o nároku na starobný dôchodok podľa § 174 ZSZ, teda nároku z pracovných kategórii, o ktorom nebolo právoplatne rozhodnuté pred dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona,. Hovorí teda o už existujúcom nároku ( vznikol odpracovaním požadovaného počtu rokov v pracovných kategóriách ) a nie o nároku na starobný dôchodok, ktorý ešte len vznikne. Vzhľadom na uvedené je dôležité rozlišovať medzi pojmami - nárok na skorší odchod do starobného dôchodku a pojmom rozhodovanie o skoršom odchode do starobného dôchodku. Sú to dva odlišné pojmy, ale žalovaná si tieto dva pojmy zhrnula do jedného a zaradila ich pod pojem rozhodovanie o nároku na skorší odchod do starobného dôchodku.
25. Žalobca taktiež poukazuje na rozhodnutia Krajských súdov v obdobných veciach: KS Bratislava sp. zn. 10Sd/76/2013 z 18.12.2013, KS Trenčín sp. zn. 12Sd/151/2014 z 5.3.2015, prípadne KS Bratislava sp. zn. 10Sd/216/2013 zo 6.6.2014, KS Trnava sp. zn. 20S/69/2016 z 26.6.2017, KS Trenčín sp.zn. 18Sa/18/2018 dňa 20.12.2018.
III. Vyjadrenie žalovanej
26. K žalobe sa vyjadrila žalovaná, ktorá zdôrazňuje, že žalobca uvádza v správnej žalobe totožné námietky, s ktorými sa generálny riaditeľ žalovanej vysporiadal v napadnutom rozhodnutí, a ktoré žalovaná považuje za neopodstatnené.
27. Žalovaná uvádza, že v zmysle potvrdenia Ministerstva vnútra Slovenskej republiky č. D./XXXX-XX zo dňa 14. apríla 2015 služobný pomer žalobcu bol ukončený dňom 30. apríla 1994. Z uvedeného vyplýva, že zamestnanie žalobcu vo zvýhodnenej I. kategórii funkcií trvalo do 30. apríla 1994. Nakoľko žalobca k 31. decembru 1999 nevykonával zamestnanie zaradené do I. kategórie funkcií, námietka žalobcu, že dosiahol dôchodkový vek dovŕšením 58 rokov veku, t. j. 2. júna 2015, je nedôvodná, nakoľko na vznik nároku na starobný dôchodok podľa § 174 ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb. v znení neskorších predpisov je nutné, aby zamestnanie v I. kategórii funkcií trvalo k 31. decembru 1999 v súlade s§ 174 ods. 2 zákona č. 100/1988 Zb. v znení neskorších predpisov. Z uvedeného vyplýva, že aj napriek tomu, že žalobca získal najmenej 16 rokov zamestnania v I. kategórii funkcií (t. j. získal 17 rokov a 213 dní v I. kategórii funkcií) pre znížený vek 58 rokov podľa § 174 ods. 1 písm. c) zákona č. 100/1988 Zb., nebola súčasne splnená podmienka trvania zamestnania, resp. služby v I. pracovnej kategórii do 31. decembra 1999, ktorú vyžaduje § 174 ods. 2 zákona č. 100/1988 Zb., pretože služobný pomer žalobcu skončil dňom 30. apríla 1994.
28. Rovnaký právny názor vyslovil aj Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom rozsudku č. 1So/69/2014 zo dňa 29. septembra 2015, podľa ktorého predpokladom skoršieho vzniku nároku na starobný dôchodok v zmysle § 174 ods. 1 zákona o sociálnom zabezpečení už od dovŕšenia veku 56 až 59 rokov je však nielen splnenie podmienky získania zamestnania zaradeného do I. pracovnej kategórie v stanovenom rozsah u, ale podľa § 174 ods. 2 tohto zákona aj splnenie podmienky, že takéto zamestnanie trvalo do 31. decembra 1999. Obidve podmienky musia byť preto splnené kumulatívne.
29. Námietka žalobcu ohľadom nesprávnej aplikácie ustanovenia § 174 ods. 2 zákona č. 100/1988 Zb. je irelevantná, nakoľko pre posudzovanie nároku na starobný dôchodok nie je rozhodujúce, kedy žalobca ukončil služobný pomer, ale nárok na dávku sa posudzuje podľa predpisov platných ku dňu vzniku nároku na dávku. Ustanovenia § 175g ods. 1 a 3 zákona č. 100/1988 Zb. v znení zákona č. 355/1999 Z. z., ktoré so spätnou účinnosťou od 1. januára 1999 do 31. decembra 1999 predĺžili zaraďovanie zamestnaní zaradených do I. a II. pracovnej kategórie (I. a II. kategórie funkcií) upravujú právne dôsledky tejto skutočnosti všeobecne vo vzťahu k dôchodkom, pri ktorých má výkon zamestnania zaradeného do zvýhodnenej pracovnej kategórie alebo kategórie funkcií vplyv na dôchodok. Ustanovenie § 175g ods. 2 zákona č. 100/1988 Zb. v znení zákona č. 355/1999 Z. z. upravuje len konanie o priznaní starobného dôchodku podľa § 174, v ktorom, ak nebolo do účinnosti zákona č. 355/1999 Z. z. právoplatne skončené, sa rozhodne už podľa tohto zákona, a pri konaniach právoplatne skončených sa takto znovu rozhodne len na základe žiadosti. Zákonom č. 355/1999 Z. z., ktorý bol Národnou radou Slovenskej republiky schválený až 7. decembra 1999, s účinnosťou od 22. decembra 1999, bola možnosť zaraďovania zamestnaní vykonávaných po 31. decembri 1998 predĺžená až do 31. decembra 1999. Zároveň, s účinnosťou od 22. decembra 1999, bola posunutá aj uplatniteľnosť § 174 zákona č. 100/1988 Zb. v znení neskorších predpisov. Účelom prechodného ustanovenia § 175g zákona č. 100/1988 Zb. v znení zákona č. 355/1999 Z. z. bolo v záujme právnej istoty umožniť zaraďovanie zamestnaní vykonávaných od 1. januára do 31. decembra 1999 do I. alebo II. pracovnej kategórie a I. alebo II. kategórie funkcií dodatočne a umožniť priznať dôchodky, na ktoré vznikol nárok podľa § 174 zákona č. 100/1988 Zb. v znení zákona č. 376/1998 Z. z. (tzn. účinnom „do dňa nadobudnutia účinnosti“ zákona č. 355/1999 Z. z., konkrétne do 22. decembra 1999).
30. Nárok na starobný dôchodok podľa § 174 zákona č. 100/1988 Zb. v znení zákona č. 376/1998 Z. z. vznikol občanom, ktorí splnili podmienku uvedenú v § 174 ods. 2 zákona č. 100/1988 Zb. v znení zákona č. 376/1998 Z. z., tzn. podmienku trvania služby I. kategórie funkcie k 31. decembru 1998, ktorú žalobca nesplnil, pretože službu I. kategórie funkcie vykonával len do 30. apríla 1994. Ustanovenie § 175g ods. 2 zákona č. 100/1988 Zb. v znení zákona č. 355/1999 Z. z. sa na žalobcu nevzťahuje ani z dôvodu, že v období pred 22. decembrom 1999 nedosiahol 58 rokov, čo je jednou z podmienok nároku na starobný
dôchodok. Žiaden právny predpis neumožňuje na vznik nároku na starobný dôchodok vychádzať zo znenia právneho predpisu účinného k dátumu ukončenia služobného pomeru, a to ani na účely zníženia dôchodkového veku.
31. V odvolacom konaní bolo preukázané, že nakoľko k 2. júnu 2015 žalobcu nedovŕšil dôchodkový vek, a zároveň nesplnil podmienku zníženého dôchodkového veku podľa § 174 zákona č. 100/1988 Zb. z dôvodu, že mu služobný pomer v I. alebo II. pracovnej kategórii netrval k 31. decembru 1999, jeho žiadosť o priznanie starobného dôchodku ku dňu 2. júna 2015, t. j. ku dňu dovŕšenia veku 58 rokov bola napadnutým rozhodnutím žalovanej, ústredie č. XXX XXX XXXX X zo dňa XX. XXXXXXXX XXXX správne zamietnutá.
IV. Replika žalobcu
32. K vyjadreniu žalovanej sa vyjadril žalobca, ktorý aj po vyjadrení žalovanej zotrval na svojej žalobe. Uvádza, že podstata sporu je, či má nárok na starobný dôchodok od 58 rokov. Opätovne upozorňuje, že na Ústavnom súde SR pod č. RVP 417/2020 je vedená skutkovo i právne porovnateľná vec, teda spor so Sociálnou poisťovňou o nárok na starobný dôchodok od 58 rokov. Ako prílohu žalobca zasiela rozsudok KS v Trenčíne sp. zn. 14Sa/35/2019.
V. Duplika žalovanej
33. Žalovaná opätovne uvádza, že sa v plnom rozsahu trvá na písomnom vyjadrení zo dňa 15. augusta 2019 a pridržiava sa skutkových a právnych dôvodov uvedených v žalobou napadnutom rozhodnutí. K žalobcom predloženému rozsudku Krajského súdu v Trenčíne č. 14Sa/35/2019-86 zo dňa 28. mája 2020 žalovaná uvádza, že právny názor uvedený v predmetnom rozsudku nie je právne záväzný pre rozhodovaciu prax správnych súdov, nejde o judikované rozhodnutie, resp. o zovšeobecnený právny názor a tiež zrušenie rozhodnutia správneho orgánu automaticky neznamená, že námietkam žalobcu bude vyhovené v plnom rozsahu.
34. Žalovaná na podporu svojho vyjadrenia poukazuje tiež na rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky v obdobných prípadoch, napr. rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 1So/69/2014 zo dňa 29. septembra 2015 a č. 9Sk/15/2020 zo dňa 30. júna 2021, rozhodnutia Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky č. 7Ssk/39/2021 zo dňa 31. januára 2023 a č. 7Sk/39/2020 zo dňa 30. novembra 2021.
VI. Relevantná právna úprava
35. Podľa § 65 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. v znení zákona č. 555/2007 Z. z. poistenec má nárok na starobný dôchodok, ak bol dôchodkovo poistený najmenej 15 rokov a dovŕšil dôchodkový vek.
36. Podľa § 65 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z. v znení zákona č. 252/2012 Z. z. dôchodkový vek je 62 rokov veku poistenca, ak tento zákon v odsekoch 4 až 8, § 65a a § 274 neustanovuje inak.
37. Podľa § 65a zákona č. 461/2003 Z. z. v znení zákona č. 252/2016 Z. z. od 1. januára 2017 dôchodkový vek v príslušnom kalendárnom roku je súčet dôchodkového veku v kalendárnom roku, ktorý predchádza príslušnému kalendárnemu roku a počtu dní, ktorý sa určí ako súčin čísla 365 a rozdielu priemernej strednej dĺžky života zistenej za prvé referenčné obdobie a priemernej strednej dĺžky života zistenej za druhé referenčné obdobie. Takto určený počet dní sa zaokrúhľuje na celé dni nadol.
38. Podľa § 274 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. v znení zákona č. 140/2015 Z. z. nároky vyplývajúce zo zaradenia do I. a II. pracovnej kategórie sa zachovávajú. Zachovanie nárokov vyplývajúcich zo zaradenia
zamestnania do zvýhodnenej pracovnej kategórie spočíva aj v znížení vekovej podmienky potrebnej pre dovŕšenie dôchodkového veku.
39. Podľa § 21 ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb., občan má nárok na starobný dôchodok, ak bol zamestnaný najmenej 25 rokov a dosiahol vek aspoň a) 55 rokov, ak bol zamestnaný najmenej 15 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. a) alebo najmenej 10 rokov v takom zamestnaní v uránových baniach, b) 55 rokov, ak bol zamestnaný najmenej 15 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. b), ak bol z tohto zamestnania prevedený alebo uvoľnený z dôvodov uvedených v § 12 ods. 3 písm. d) a e), c) 55 rokov, ak bol zamestnaný najmenej 20 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. b) až h), d) 58 rokov, ak bol zamestnaný najmenej 20 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. i) až l), alebo e) 60 rokov
40. Podľa § 14 ods. 2 zákona č. 100/1988 Zb., do I. pracovnej kategórie sú zaradené zamestnania, v ktorých sa vykonávajú sústavne a v priebehu kalendárneho mesiaca prevažne rizikové práce, pri ktorých dochádza k častým a trvalým poruchám zdravia pracujúcich pôsobením škodlivých fyzikálnych a chemických vplyvov, a to a) zamestnania v baníctve so stálym pracoviskom pod zemou v hlbinných baniach, b) ostatné zamestnania v baníctve vykonávané pod zemou v hlbinných baniach, c) zamestnania pod zemou pri uskutočňovaní podzemných stavieb baníckym spôsobom, d) zamestnania členov leteckých posádok a pracovníkov sústavne činných v lietadle za letu, e) zamestnania členov posádok námorných lodí, f) zamestnania, v ktorých sa vykonávajú zvlášť ťažké a zdraviu škodlivé práce v hutách alebo v ťažkých chemických prevádzkach, g) zamestnania kesonárov a potápačov, h)zamestnania vykonávané v prostredí ohrozenom vo významnej miere ionizujúcim žiarením pri úprave a konečnom spracovaní rádioaktívnych surovín, v jadrových elektrárňach a pri obsluhe cyklotrónu a výskumného reaktoru, i) zamestnanie vykonávané s dokázanými chemickými karcinogénmi a pri pracovných procesoch s rizikom chemickej karcinogenity, j)zamestnanie v baníctve vykonávané pod spodnou úrovňou nadložia a na skrývke v povrchových baniach (lomoch) na uhlie, na rádioaktívne nerasty a na nerasty, z ktorých možno priemyselne vyrábať kovy, na magnezit, azbest, tuhu, kaolín, žiaruvzdorné íly, keramické lupky, sadrovec, živec a na kremeň a kremenec na chemickotechnologické spracovanie alebo na spracovanie tavením, k) zamestnania v ťažbe a pri opracovaní kameňa, pri mletí a drvení kremeňa, kremenca a živca, pri formovaní žiaruvzdorných výrobkov a pri úprave keramických surovín vykonávané v prostredí vysokej koncentrácie agresívneho fibroplastického prachu, pokiaľ sú pracujúci pri výkone týchto zamestnaní nadmerne ohrození silikózou, a zamestnania sklárov dutého skla, l) zamestnania v stokovej sieti v podzemných priestoroch.
41. Podľa § 14 ods. 4 zákona č. 100/1988 Zb. v znení neskorších predpisov ako zamestnanie zaradené do I. (II.) pracovnej kategórie sa za dobu pred 1. januárom 2000 hodnotí služba vojakov z povolania (§129) zaradená do I. (II.) kategórie funkcií, ak nevznikol nárok na dôchodok podľa piatej časti tohto zákona. Služba zaradená do I. kategórie funkcií sa v týchto prípadoch hodnotí ako zamestnanie I. pracovnej kategórie uvedené v § 14 ods. 2 písm. b) až h).
42. Podľa § 174 ods. 1 písm. c) zákona č. 100/1988 Zb. v znení neskorších predpisov. občan, ktorý vykonával pred 1. januárom 2000 zamestnanie I. pracovnej kategórie, prípadne službu I. alebo II. kategórie funkcií, má po 31. decembri 1999 nárok na starobný dôchodok tiež, ak bol zamestnaný najmenej 25 rokov a dosiahol vek aspoň 58 rokov, ak bol zamestnaný najmenej 12 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. a) prípadne 8 rokov, ak ide o také zamestnanie v uránových baniach, alebo 16 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. b) až h) alebo 16 rokov v službe I. kategórie funkcií alebo 17,5 roka v službe II. kategórie funkcií.
43. Podľa § 174 ods. 2 zákona č. 100/1988 Zb. v znení neskorších predpisov podmienkou vzniku nároku na starobný dôchodok podľa odseku 1 je, že zamestnanie I. pracovnej kategórie alebo služba I. alebo
li. kategórie funkcií trvali k 31. decembru 1999; za zamestnanie sa na tieto účely považujú i náhradné doby a doby uvedené v § 5 ods. 1 a v § 6 ods. 1 nariadenia vlády Československej socialistickej republiky č. 117/1988 Zb. o zaraďovaní zamestnaní do I. a II. pracovnej kategórie na účely dôchodkového zabezpečenia.
VII. Konanie na správnom súde a právne posúdenie veci správnym súdom
44. Pôvodne bola žaloba podaná na Krajský súd v Bratislave. Na základe zák. č. 151/2022 Z. z. bol s účinnosťou od 01.06.2023 zriadený Správny súd v Bratislave, na ktorý prešiel výkon súdnictva z Krajského súdu v Bratislave vo všetkých veciach, v ktorých je daná právomoc správnych súdov, vrátane prejednávanej veci. Správny súd v Bratislave, ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci podľa ust. § 10, § 13 ods. 3 SSP preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie žalovanej a rozhodnutie orgánu prvého stupňa, ako aj postup, ktorý mu predchádzal (vrátane prvostupňového) nielen v rozsahu a z dôvodov uvedených v správnej žalobe, ale aj nad rozsah žalobných bodov, keďže sa jedná o správnu žalobu v sociálnych veciach fyzickej osoby, kedy správny súd nie je viazaný žalobnými bodmi v zmysle § 203 ods. 2 SSP a § 134 ods. 2 písm. d/ SSP a vo veci dospel k záveru, že žaloba nebola podaná dôvodne.
45. Správny súd v Bratislave rozhodol vo veci bez nariadenia pojednávania, nakoľko boli splnené podmienky podľa § 137 ods. 4 SSP.
46. Predmetom preskúmania správnym súdom v predmetnej veci je rozhodnutie žalovaného rozhodnutím č. XXX XXX XXXX X zo dňa XX. XXXX XXXX, ktorým bolo potvrdené prvostupňové rozhodnutie Sociálnej poisťovne ústredie, č. XXX XXX XXXX X zo dňa XX.XX.XXXX, ktorým bola zamietnutá žiadosť žalobcu o priznanie starobného dôchodku. Nepriznanie starobného dôchodku žalobcovi žalovaná odôvodnila nesplnením podmienok jeho priznania a to konkrétne § 174 zákona č. 100/1988 Zb. v znení neskorších predpisov.
47. Správny súd konštatuje, že medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že by žalobca dosiahol vek 58 rokov, ani to že by žalobca v zamestnaní zaradenom do I. pracovnej kategórie získal 17 rokov a 213 dní (doba služobného pomeru žalobcu v policajnom zbore). Čo sú podmienky potrebné na priznanie starobného dôchodku podľa § 174 ods. 1 písm. c/ zákona č. 100/1988 Zb. v znení neskorších predpisov. Rovnako nesporným bolo aj to, že služobný pomer žalobcu bol ukončený dňom 30. apríla 1994. Teda zamestnanie žalobcu vo zvýhodnenej I. kategórii funkcii trvalo do 30. apríla 1994. Sporným však medzi účastníkmi konania zostalo, či sa na žalobcu viaže aj splnenie podmienky § 174 ods. 2 zákona č. 100/1988 Zb. a teda, že zamestnanie I. pracovnej kategórie alebo služba I. alebo II. kategórie funkcií museli u žalobcu trvať k 31. decembru 1999.
48. V nadväznosti na uvedené súd uvádza, že predpokladom skoršieho vzniku nároku na starobný dôchodok v zmysle § 174 ods. 1 zákona o sociálnom zabezpečení už od dovŕšenia veku 56 až 59 rokov je však nielen splnenie podmienky získania zamestnania zaradeného do I. pracovnej kategórie uvedenom v § 14 ods. 2 písm. b) až h), resp. v službe I. kategórie funkcií, v stanovenom rozsahu, ale podľa § 174 ods. 2 tohto zákona aj splnenie podmienky, že také zamestnanie trvalo do 31.12.1999, ktorú žalobca nesplnil. Bez ohľadu na počet rokov služby trvajúcej v I. alebo II. kategórií funkcií kumulatívne musí byť splnená aj podmienka upravená v § 174 ods. 2, teda že služba I. alebo II. kategórie funkcií musí trvať k 31. decembru 1999, ak má mať poistenec nárok na starobný dôchodok za zvýhodnených podmienok vo vzťahu k dovŕšeniu veku. Súd v tomto smere poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9So/62/2009 z 28.októbra 2009 podľa ktorého „Zámerom zákonodarcu vzhľadom na predĺženie zaraďovania zamestnaní podľa právneho poriadku Slovenskej republiky do I. a II. pracovnej kategórie až do 31.decembra 1999 bolo umožniť skorší vznik nároku na starobný dôchodok len u tých občanov, ktorí po 31.decembri 1999 dovŕšia vek 56 rokov a boli v uránových baniach zamestnaní minimálne 9,5 roka ak toto zamestnania trvalo do 31.decembra 1999, pričom až po 31.decembri 1999 nemohli objektívne splniť podmienku trvania takého zamestnania po dobu 10 rokov (§ 21 ods.1 písm. a/ zák.č.100/1988 Zb.) práve z dôvodu zrušenia pracovných kategórií od 1.januára 2000. Na rozdiel od právnej úpravy platnej v Českej republike, pre vznik nároku na starobný dôchodok podľa
§ 174 ods. 1 zák.č. 100/1988 Zb., teda podľa predpisov platných v Slovenskej republike, sa vyžaduje, aby zamestnanie v uránových baniach trvalo do 31. decembra 1999.“
49. Je možné teda uzavrieť, že v súvislosti so zachovaním nárokov na starobný dôchodok z I. pracovnej kategórie a I. a II. kategórie funkcií zákonodarca každoročne v rokoch 1993 až 1999 predlžoval zaraďovanie zamestnaní do zvýhodnenej kategórie, pričom na účely § 174 vyžadoval naposledy splnenie podmienky trvania takého zamestnania k dátumu 31. decembru 1999. Cieľom opakovaného predlžovania zaradovania zamestnaní do I. a II. pracovnej kategórie. resp. do I. a II. kategórie funkcií bolo umožniť dotknutým poistencom získanie potrebného počtu preferovaných rokov, či už na účely vzniku nároku na starobný dôchodok podľa § 21 ods. l a § 132 ods. 1 zákona o sociálnom zabezpečení, alebo na účely nároku na starobný dôchodok podľa § 174 ods. l a 2 zák. č. 100/1988 Zb. Ustanovenie § 174 je zaradené v desiatej časti zákona o sociálnom zabezpečení, je teda ustanovením prechodným, upravujúcim nároky z I. a II. pracovnej kategórie a I. a II. kategórie funkcií po 31. decembri 1999, pôvodne po 31. decembri 1992 a je potrebné ho chápať ako výnimku z požiadaviek ustanovených zákonodarcom na vznik nároku na starobný dôchodok od skoršieho dôchodkového veku podľa § 21 ods. l a § 132 ods. 1 zákona o sociálnom zabezpečení len v určitom, prechodnom období. Úmyslom zákonodarcu nebolo zúžiť okruh osôb, ktorým prislúchajú nároky z I. a II. pracovnej kategórie a I. a II. kategórie funkcií, ale zachovať tieto nároky u presne vymedzenej skupiny poistencov, ktorí v zamestnaní zaradenom v preferovanej kategórii nezískali obdobie potrebné pre skorší vznik nároku na starobný dôchodok podľa § 21 ods. l a § 132 ods. 1 zákona o sociálnom zabezpečení práve a iba z dôvodu zrušenia zaraďovania týchto zamestnaní do preferovanej kategórie k 31. decembru 1999 (prvýkrát k 31. decembru 1992), za predpokladu, že takéto ich zamestnanie súčasne k tomuto dňu trvalo. Zákonodarca teda jasne stanovil výnimku z pravidla, že „nárok na dávku sa posudzuje podľa predpisov platných v čase jej priznania, ak zákon neustanovuje inak“ (R 48/1998). V tomto prípade je zrejmé, že žalobca uvedenú výnimku nespĺňa, keďže bez ohľadu na počet rokov služby trvajúcej v I. alebo II. kategórii funkcií, musí byt' kumulatívne splnená aj podmienka upravená v § 174 ods. 2 zákona o sociálnom zabezpečení, a to, že služba I. alebo II. kategórie funkcií musí trvať k 31. decembru 1999, ak má mať poistenec nárok na starobný dôchodok za zvýhodnených podmienok vo vzťahu k dovŕšeniu veku.
50. Čo sa týka žalobcovej námietky nezákonnej aplikácie zákona o sociálnom zabezpečení na jeho skutkový stav (tzv. retroaktivita zákona) z dôvodu, že navrhovateľ skončil služobný pomer dňa 13.09.1998, pričom novela zákona o sociálnom zabezpečení nadobudla platnosť a účinnosť dňa 22.12.1999 súd poznamenáva, že v danom prípade išlo o splnenie len jednej z mnohých podmienok, ktorá nezaložila navrhovateľovi vznik nároku na starobný dôchodok. Nárok na priznanie starobného dôchodku navrhovateľovi vzniká až splnením všetkých zákonom stanovených objektívnych podmienok, pričom vznik takéhoto nároku sa posudzuje podľa zákona platného a účinného v čase, kedy malo dôjsť k splneniu objektívnych podmienok t. z. v danom prípade podľa zákona o sociálnom poistení, ktorý v ustanovení § 274 priznáva nároky vyplývajúce zo zaradenia zamestnaní do I. a II. pracovnej kategórie do 31. decembra 2023 poukazujúc na zákon o sociálnom zabezpečení.
51. V súvislosti so žalobcom namietaným nesprávnym použitím § 175g zákona č. 100/1988 Zb., je potrebné mať na pamäti, že zákonom č. 355/1999 Z.z. bolo predĺžené obdobie zaraďovania zamestnaní do I. a II. pracovnej kategórie a do I. kategórie funkcií až do 31. decembra 1999 (napr. § 14, § 130 a § 174 tohto zákona) a zákonodarca v § 175g ustanovil to, že v konaniach o nároku na starobný dôchodok podľa § 174, ktoré neboli právoplatne skončené pred dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, t.j. 22. decembra 1999, sa o nároku na starobný dôchodok rozhodne podľa predpisov účinných do dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona. Pričom konanie o nároku žalobcu na starobný dôchodok sa začalo na základe jeho žiadosti zo dňa 11. júna 2019 v zmysle § 184 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z.z., a teda toto konanie nezačalo predo dňom nadobudnutia účinnosti zák. č. 355/1999 Z.z., a keďže zamestnanie žalobcu I. pracovnej kategórie alebo služba I. alebo II. kategórie funkcií netrvali k 31. decembru 1999, súd mal zhodne so žalovaným preukázané, že žalobca nespĺňa podmienky podľa § 174 ods. l a 2 zák. č. 100/1988 Zb. pre skorší vznik nároku na starobný dôchodok.
52. V súvislosti s priloženým rozhodnutím Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 14Sa/35/2019 zo dňa 28. mája 2020 tunajší súd uvádza, že tento právny názor uvedený v predmetnom rozsudku nie je pre Správny súd v Bratislave právne záväzný. Naopak súd poukazuje napr. na rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 6Ssk/40/2024 zo dňa 29. mája 2024, ktorý v skutkovo a právne obdobnej veci uviedol, že „prijatím zákonov Národnej rady Slovenskej republiky sa predlžovalo
vykazovanie zamestnaní v preferovaných pracovných kategóriách postupne od roku 1993 až do konca roka 1998 a súčasne sa aj predlžovalo obdobie, v ktorom sa zachovávajú dôchodkové nároky získané z I. a II. pracovnej kategórie a I. a II. kategórie funkcií, a to z roku 2015 až na rok 2022. Zákonom č. 355/1999 Z. z. sa novelizoval zákon č. 100/1988 Zb., konkrétne sa opäť predĺžilo obdobie vykazovania a hodnotenia výkonu prác zaradených do I. a II. pracovnej kategórie a výkonu služby zaradenej do I. a II. kategórie funkcií až do 31. decembra 1999, resp. až do roku 2023 v príslušných ustanoveniach zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov. To sa následne premietlo v § 174 zákona č. 100/1988 Zb., z ktorého vyplynulo, že občan, ktorý vykonával pred 1. januárom 2000 zamestnanie I. pracovnej kategórie, prípadne službu I. alebo II. kategórie funkcií, má po 31. decembri 1999 nárok na starobný dôchodok tiež, ak bol zamestnaný najmenej 25 rokov a dosiahol potrebný vek. Zároveň § 174 ods. 2 zákona č. 100/1988 Zb. bližšie stanovil, že podmienkou vzniku nároku na starobný dôchodok podľa odseku 1 je, že zamestnanie I. pracovnej kategórie alebo služba I. alebo II. kategórie funkcií trvali k 31. decembru 1999. Z toho jednoznačne vyplýva, že aby takýto nárok osobe mohol vzniknúť (za splnenia ďalších kumulatívnych podmienok) muselo zamestnanie I. pracovnej kategórie alebo služba I. alebo II. kategórie funkcií trvať k 31. decembru 1999. K námietke žalobcu, že jeho nárok na starobný dôchodok sa mal posúdiť podľa zákona č. 100/1988 Zb. v znení zákona č. 376/1997 Z. z., teda ku dňu skončenia výkonu služby, t. j. 31. októbra 1999, a nie podľa zákona č. 100/1988 Zb. v znení zákona č. 355/1999 Z. z. (znenie k 31. 12. 1999, pozn. súdu), najvyšší správny súd konštatuje, že táto námietka nie je dôvodná. Ako bolo vyššie uvedené, ustanovenie § 174 ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb. bolo od roku 1993 viackrát novelizované, pričom nadobudlo účinnosť až 1. januára 2000 na základe zákona č. 355/1999 Z. z. Spoločnou podmienkou nároku na starobný dôchodok je trvanie zamestnania I. pracovnej kategórie a služby I. alebo II. kategórie funkcií až do 31. decembra 1999. V žalobcovom prípade však služobný pomer skončil dňom 31. októbra 1999, preto nebola táto podmienka splnená.“
53. S poukazom na uvedené považuje súd rozhodnutia žalovaného ako aj prvostupňového správneho orgánu za vecne správne, a preto žalobu ako nedôvodnú podľa § 190 SSP zamietol.
54. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 167 ods. 1 a § 168 SSP tak, že žalovanej nepriznal právo na náhradu trov konania napriek tomu, že mala úspech vo veci. Keďže žalovanej voči žalobcovi nevznikli dôvodne vynaložené trovy konania, ktoré by bolo možné od žalobcu spravodlivo požadovať.
Poučenie:
Doručený rozsudok je právoplatný (§ 145 ods. 1 SSP). Kasačnou sťažnosťou možno napadnúť právoplatné rozhodnutie správneho súdu (§ 438 ods. 1 SSP). Kasačná sťažnosť musí byť podaná v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia správneho súdu (§ 443 ods. 1 SSP). Kasačná sťažnosť sa podáva na správnom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. Lehota na podanie kasačnej sťažnosti je zachovaná, ak počas nej bola kasačná sťažnosť podaná na kasačnom súde (§ 444 SSP). V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania (ktorému správnemu súdu je určená, kto ju robí, ktorej veci sa týka a čo ňou sleduje, podpis) uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh) (§ 445 ods. 1 SSP). Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe
nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred správnym súdom (§ 440 SSP). Kasačná sťažnosť nie je prípustná, ak sa opiera o iné dôvody, ako sú uvedené v § 440, ak sa opiera o dôvody, ktoré sťažovateľ neuplatnil v konaní pred správnym súdom, v ktorom bolo vydané napadnuté rozhodnutie, hoci tak urobiť mohol, ak smeruje len proti dôvodom rozhodnutia správneho súdu (§ 439 ods. 3 SSP). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 SSP). Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ak ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), ak je žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 SSP).