Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_7Sk-39-2020.pdf
PDF · 121.25 KB
Case nature
Area
Subarea
7Sk/39/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Violy Takáčovej, PhD. a členov senátu JUDr. Michala Matulníka, PhD. a Mgr. Michala Novotného, v právnej veci žalobcu: Š. M., narodený XX. L. XXXX, bytom D. H. Č.. XXX/XX, Y., právne zast.: JUDr. Mariánom Ďurinom, advokátom so sídlom v Bratislave, Sibírska ulica č. 4, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom v Bratislave, Ul. 29. augusta č. 8-10, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia generálneho riaditeľa žalovanej zo 7. novembra 2019, číslo XXX XXX XXXX X, o starobný dôchodok, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 25. augusta 2020, č.k. 20Sa/2/2020-55, t a k t o
rozhodol:
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť žalobcu z a m i e t a .
Účastníkom nárok na náhradu trov kasačného konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
I.
1. Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) napadnutým rozsudkom z 25. augusta 2020, č.k. 20Sa/2/2020-55 postupom podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti postupu a rozhodnutia generálneho riaditeľa žalovanej zo 7. novembra 2020, číslo: XXX XXX XXXX X, ktorým tento postupom podľa § 218 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v rozhodnom znení (ďalej len „zákon č. 461/2003 Z.z.“) zamietol v celom rozsahu odvolanie žalobcu a potvrdil prvostupňové správne rozhodnutie z 22. augusta 2019, číslo XXX XXX XXXX X. Uvedeným rozhodnutím prvostupňový správny orgán postupom podľa § 65 a § 274 zákona č. 461/2003 Z.z. zákona o sociálnom poistení v znení zákona č. 555/2007 Z.z. a § 21 a § 174 zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 100/1988 Zb.“) z dôvodu, že žalobca nesplnil podmienky nároku na starobný dôchodok, zamietol žiadosť o starobný dôchodok zo 17. júla 2019.
2. Krajský súd zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia žalovanej preskúmal v intenciách § 65 a § 274 zákona č. 461/2003 Z.z., § 14 ods. 1 až 4 , § 21 ods. 1, § 174 ods. 1 a 2, § 175 a § 175 g/ ods. 1 až 3 zákona č. 100/1988 Zb. a v režime stanovenom Správnym súdnym poriadkom dospel k záveru o nedôvodnosti podanej žaloby.
3. Krajský súd po vyhodnotení závažnosti dôvodov žaloby vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu správneho orgánu, ako aj k obsahu pripojeného spisu žalovanej konštatoval, že nezistil dôvod, že by sa odchýlil od logických argumentov správneho orgánu a relevantných právnych záverov so správnou
citáciou dotknutých právnych noriem, obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre správnosť napadnutého výroku rozhodnutia.
4. Mal preukázané, že žiadosťou zo dňa 17. júla 2019 žalobca, poberateľ výsluhového dôchodku, požiadal o starobný dôchodok. Dôchodok žiadal priznať od XX. L. XXXX. Poistenec má nárok na starobný dôchodok podľa § 65 ods. 1 a 2 zákona č. 461/2003 Z.z. v znení zákona č. 555/2007 Z.z., ak bol dôchodkovo poistený najmenej 15 rokov a dovŕšil dôchodkový vek. Dôchodkový vek žalobcu bol posúdený v súlade s § 274 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. s prihliadnutím na ustanovenie § 21 a § 174 zákona č. 100/1988 Zb. Podľa potvrdenia Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, sekcie personálnych a sociálnych činností a osobného úradu, odboru sociálneho zabezpečenia, Bratislava z 18. augusta 2016 služobný pomer zaradený do I. kategórie funkcií žalobcu trval od 1. októbra 1980 do 31. marca 1999. Podmienkou vzniku nároku na starobný dôchodok podľa § 174 zákona č. 100/1988 Zb. je, že zamestnanie v I. pracovnej kategórii alebo služba v I. alebo II. kategórii funkcií trvali do 31. decembra 1999. Vzhľadom na uvedené, žalobca získal v zamestnaní zaradenom do I. kategórie funkcií iba 6 756 dní, t.j. 18 rokov a 186 dní a zamestnanie v I. kategórii funkcií netrvalo k 31. decembru 1999, čím mu nárok na starobný dôchodok podľa § 174 ods. 1 písm. b/ zákona č. 100/1988 Zb. dovŕšením veku 57 rokov nevznikol. Generálny riaditeľ žalovanej odvolanie žalobcu proti prvostupňovému rozhodnutiu zamietol a toto rozhodnutie potvrdil. Stotožnil sa s právnym záverom, že predpokladom skoršieho vzniku nároku na starobný dôchodok podľa § 174 ods. 1 a 2 zákona č. 100/1988 Zb. je nielen získanie zamestnania v preferovanej kategórii v potrebnom rozsahu, ale aj to, že takéto zamestnanie bolo vykonávané do 31. decembra 1999, teda k 31. decembru 1999 trvalo. Uzavrel, že žiadateľovi nárok na starobný dôchodok ku dňu XX. L. XXXX, dovŕšením 57 rokov nevznikol. Vyjadril pritom názor, že žiadny právny predpis neumožňuje na vznik nároku na starobný dôchodok vychádzať zo znenia právneho predpisu účinného k dátumu času ukončenia zamestnania vo zvýhodnenej pracovnej kategórii, preto nebola dôvodná odvolacia námietka, že na posúdenie nároku mal správny orgán vychádzať zo znenia § 174 zákona č. 100/1988 Zb. v znení zákona č. 71/1994 Z.z.
5. Čo sa týka namietaného ignorovania a nerešpektovania ustanovenia § 175g ods. 2 zákona č. 100/1988 Zb. do právnej úpravy zavedeného zákonom č. 355/1999 Zb., ktoré odkazuje na použitie skorších právnych predpisov, správny súd poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR č.k. 9So/285/2015 z 28.06.2017, podľa ktorého: „ Je potrebné uviesť, že v súvislosti so zachovaním nárokov na starobný dôchodok z I. pracovnej kategórie a I. a II. kategórie funkcií zákonodarca každoročne v rokoch 1993 až 1999 predlžoval zaraďovanie zamestnaní do zvýhodnenej kategórie, pričom na účely § 174 vyžadoval naposledy splnenie podmienky trvania takého zamestnania k určitému dátumu, naposledy k 31. decembru 1999. Cieľom opakovaného predlžovania zaraďovania zamestnaní do I. a II. pracovnej kategórie, resp. do I. a II. kategórie funkcií bolo umožniť dotknutým poistencom získanie potrebného počtu preferovaných rokov, či už na účely vzniku nároku na starobný dôchodok podľa § 21 ods. 1 a § 132 ods. 1 zákona o sociálnom zabezpečení, alebo na účely nároku na starobný dôchodok podľa § 174 ods. 1 a 2 zákona o sociálnom zabezpečení. Ustanovenie § 174 zákona o sociálnom zabezpečení je ustanovením prechodným a v zmysle vyššie uvedeného je potrebné ho chápať ako výnimku z požiadaviek, ustanovených zákonodarcom na vznik nároku na starobný dôchodok od skoršieho dôchodkového veku podľa § 21 ods. 1 a § 132 ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb. len v určitom, prechodnom období. Úmyslom zákonodarcu nebolo zúžiť okruh osôb, ktorým prislúchajú nároky z I. a II. pracovnej kategórie a I. a II. kategórie funkcií, ale zachovať tieto nároky u presne vymedzenej skupiny poistencov, ktorí v zamestnaní zaradenom v preferovanej kategórii nezískali obdobie potrebné pre skorší vznik nároku na starobný dôchodok podľa § 21 ods. 1 a § 132 ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb. práve a iba z dôvodu zrušenia zaraďovania týchto zamestnaní do preferovanej kategórie k 31. decembru 1999 (prvýkrát k 31.12.1992), za predpokladu, že takéto ich zamestnanie súčasne k tomuto dňu trvalo. Ak pritom zákonodarca pre nárok podľa § 174 ods. 1 zákona o sociálnom zabezpečení súčasne požaduje splnenie podmienky podľa § 174 ods. 2 tohto zákona, naposledy v znení účinnom od 1. januára 2000, takú požiadavku nemožno požadovať za diskriminačnú“, obdobne rozsudky Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9 So/62/2009 zo dňa 28.10.2009 a sp. zn. 1So/69/2014 zo dňa 29.09.2015. K dôvodnosti/ nedôvodnosti námietky žalobcu týkajúcej sa nesprávnej aplikácie, resp. opomenutia použitia § 175g ods. 2 zákona č. 100/1988 Zb. žalovanou sa krajský súd podrobne vyjadril v bodoch 21 až 29 rozsudku, keď dospel k záveru, že: „ ....z citovaného ustanovenia (§ 175g ods. 2) zreteľne plynie záver, že o nároku na skorší odchod žalobcu do starobného dôchodku sa správne rozhodovalo podľa ust. § 174 zákona č. 100/198 Zb. v znení účinnom od nadobudnutia účinnosti zákona č. 355/1999 Z.z., t.j. od 22.12.1999 (ktoré sa nemenilo až do naposledy účinného znenia zákona č. 100/1988 Zb. ako celku k
31.12.2003, ku ktorému dátumu bol zákon ako celok zrušený), prostredníctvom ktorého bolo ust. § 175g do zákona inkorporované, tzn. podľa jeho naposledy účinného znenia (pred jeho zrušením zákonom č. 461/2003 Z.z.), nakoľko na účely zachovania nárokov žalobcu vyplývajúcich zo zaradenia zamestnaní do I. pracovnej kategórie podľa § 274 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. a § 175 zákona č. 100/1988 Zb. niet prechodných ustanovení (lege artis) použiteľných pre uplatnenie iného znenia zákona“.
6. V súvislosti s ďalšou námietkou, že ust. § 174 ods. 2 zákona č. 100/1988 Zb., resp. spôsob jeho uplatňovania v praxi žalovanej sú diskriminačné vo vzťahu k zamestnancom, ktorých zamestnanie zaradené v I. kategórii funkcií sa skončilo pred 31.12.1999, správny súd poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9So/143/2011 zo dňa 26.09.2012, podľa znenia ktorého: „Podmienka trvania určeného zamestnania do 31.12.1999 platí pre všetkých zamestnancov (poistencov), preto ju nemožno považovať za diskriminačnú ani vo vzťahu k navrhovateľovi, lebo sa s ním nezaobchádzalo inak ako s inými žiadateľmi o dávku, ktorí sa ocitli v podobnej situácii.“ Námietku diskriminácie tak správny súd akceptoval z dôvodu, že žalobca nepreukázal, že by vo vecne totožných prípadoch, tzn. o právach iných osôb v rovnakom postavení ako žalobca, žalovaný správny orgán rozhodoval inak. Postup, ktorý bol v súlade so zákonom, bol zákonom predpokladaný, nebolo možné považovať za diskriminačný alebo nepriateľský voči žalobcovi. Námietky žalobcu neobsahovali označenie skutočností, z ktorých by mohol správny súd objektívne dospieť k záveru o predpojatosti, resp. o diskriminačnom správaní sa žalovaného správneho orgánu. Uviedol, že konanie podľa antidiskriminačného zákona navyše predstavuje osobitný prostriedok právnej ochrany poskytovanej súdom s odlišnými princípmi konania zodpovedajúcimi civilnej povahe konania podľa tohto zákona. Správny súd preskúmavajúci zákonnosť napadnutého rozhodnutia nebol oprávnený nad rámec obsahu napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, posudzovať namietané diskriminačné zaobchádzanie so žalobcom. Pokiaľ sa žalobca domnieva, že boli porušené jeho práva, ktoré mu zaručuje antidiskriminačný zákon, má možnosť domáhať sa právnej ochrany podaním osobitnej žaloby podľa § 9 ods. 2, 3 zákona č. 365/2004 Z.z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon).
7. Na podporu svojich právnych záverov správny súd použil aj uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. I. ÚS 668/2014-15 z 12.11.2014, kde ústavný súd poukázal na to, že v dôsledku zmeny spoločensko-politických a ekonomických pomerov zákonom č. 235/1992 Zb. o zrušení pracovných kategórií a o niektorých ďalších zmenách v sociálnom zabezpečení účinným od 01.06.1992, ktorým sa zmenil zákon č. 100/1988 Zb., bolo zaraďovanie zamestnaní do pracovných kategórií zrušené počnúc od 01.01.1993, t.j. s tým, že počnúc týmto dňom nebude možné zaraďovať zamestnania do preferovaných kategórií. Napriek uvedenému zákonodarca ďalšími zmenami zákona č. 100/1988 Zb. predlžoval možnosť zaraďovania zamestnaní do pracovných kategórií, a to až do 31.12.1999. Neskoršie zachovanie výhod z nich plynúcich sa po ich zrušení týka len tých zamestnancov alebo skupín zamestnancov vykonávajúcich tieto zamestnania alebo funkcie, na ktorých sa vzťahuje výnimka v zmysle § 174 ods. 2 zákona č. 100/1988 Zb., ktorá je zvýraznená aj v ust. § 14 ods. 1 cit. zákona. Ide teda o výnimku z pravidla, ktorú nemožno vzťahovať na všetky eventuality, ktoré v súvislosti s vykonávaním preferovaných zamestnaní v I. alebo II. kategórii funkcií v minulosti vznikli, ale len na tie prípady, s ktorými takýto následok spájajú príslušné právne normy (najmä § 174 zákona č. 100/1988 Zb.).
8. Uzavrel, že za nedôvodné vyhodnotil aj ostatné námietky žalobcu, ktoré sa týkali okrem iných aj nepreskúmateľnosti a nezrozumiteľnosti rozhodnutia žalovanej, nedostatočného odôvodnenia samotného rozhodnutia s poukazom na článok 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, obsahu Osobného listu dôchodkového poistenia.
9. Vzhľadom na uvedené, krajský súd žalobu ako nedôvodnú podľa § 190 SSP zamietol.
10. O trovách konania rozhodol podľa § 167 ods. 1 SSP tak, že neúspešnému žalobcovi náhradu trov konania nepriznal.
II.
11. Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť.
12. Namietal, že krajský súd nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, a odklonil sa od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu (§ 440 ods. 1 písm. f/, g/ a h/ SSP).
13. K bodu č. 17 a k bodom č. 19 až 39 rozsudku konkrétne namietal, že krajský súd jednoznačne nespochybnil argumentáciu žalobcu § 175g ods. 2 zák. č. 355/1999 Zb., zákon č. 355/1999 Z.z. bol poslednou novelou zákona č. 100/1988 Zb., ktorými sa predlžovala platnosť I. a II. pracovnej kategórie, počnúc rokom 1992, pričom každá nasledujúca novela nerušila platnosť predchádzajúcich, teda ani novelu č. 376/1997 Z.z., v ktorej zákonodarca v § 175 umožnil si nároky z nej vyplývajúce uplatňovať až do 31. decembra 2022, ako sa tak stalo aj v prípade žalobcu. Nesúhlasí preto s právnym názorom krajského súdu, podľa ktorého žalobca musí spĺňať tri podmienky, a to vek, odpracované roky a zamestnanie v preferovanej I., resp. II. pracovnej kategórii vykonávané k 31. decembru 1999 kumulatívne. Na rozdiel od uvedeného je žalobca presvedčený, že si svoj dôchodkový nárok môže (v rozhodnom čase) uplatniť až do termínu 31. december 2022. Dosiahnutie určitého veku naďalej považoval za diskriminačnú podmienku. Poukázal na tvrdosť zákona, ku ktorej v danom prípade došlo a poukázal na rozsudok NSS ČR č.k. 6Ads 141/2011-87 zo dňa 15. februára 2022, v ktorom sa uvádza, že: „znenie ustanovenia § 174 zákona č. 100/1988 Zb. nenasvedčuje tomu, že by pracovník musel vykonávať zamestnanie v preferovanej pracovnej kategórii po celý rok, aby bolo možné využiť skoršieho dôchodkového veku podľa tohto ustanovenia“. NSS ČR ďalej konštatoval, že „výklad, že by sa mal skúmať výkon práce v preferovanej pracovnej kategórii aj v posledný deň (napr. 31. december 1992) sa javí byť neprimerane prísny a nepresvedčivý“. Uviedol, že príslušní ministri ČSSR boli zo zákona poverení, aby odstraňovali tvrdosti vo vymedzenom okruhu prípadov. Priamo sa to dotýka aj aplikácie § 174 ods. 2 zák. č. 100/1988 Zb. Uvedeným poverením bola pre účely zníženia dôchodkového veku prepáčená podmienka trvania zamestnania v I. pracovnej kategórii ku dňu 31. december 1999 za predpokladu, že k skončeniu tohto zamestnania došlo v období od 1. januára 1990 do 31. decembra 1999 z organizačných dôvodov doložených potvrdením o skončení pracovného pomeru podľa § 46 ods. 1 písm. a/, b/ alebo c/ zákona č. 65/1965 Zb. Zákonník práce. Minister práce, sociálnych vecí a rodiny SR tak k ustanoveniu, ktorého účelom bolo oslabiť negatívne, či priam drastické sociálne dopady zrušení pracovných kategórií v dôchodkovej oblasti a zmierniť podmienky pre vznik nároku na zníženie dôchodkového veku, pripojil ďalší relevantný dôvod, a to skončenie zamestnania z organizačných dôvodov. Podľa tvrdenia žalobcu je možné k vykonaniu dôkazu využiť všetky dôkazné prostriedky, ktoré sú vhodné k spoľahlivému zisteniu stavu veci a ktoré nie sú získané, alebo vykonané v rozpore s právnymi predpismi. V tejto súvislosti žalobca ponúka nielen výsluch navrhnutých svedkov k objasneniu, akú službu a činnosti žalobca v skutočnosti vykonával, ako i vykonanie všetkých dôkazov poctivým posudzovaním a hodnotením univerzálnych listinných dokladov, ktoré žalobca predložil a ponúkol. Nesúhlasí s tým, aby všeobecné súdy SR dokazovanie v správnom konaní ústavne ignorovali.
14. Navrhol, aby Najvyšší správny súd Slovenskej republiky rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Uplatnil si náhradu trov konania, ktoré písomne vyčíslil.
III.
15. Žalovaná sa ku kasačnej sťažnosti žalobcu vyjadrila podaním z 28. októbra 2020 s tým, že námietky žalobcu uvádzané v kasačnej sťažnosti nepovažovala za opodstatnené. V replike zdôraznila, že predpokladom vzniku nároku na priznanie starobného dôchodku podľa § 174 ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb. už od dovŕšenia veku 56-59 rokov je nielen splnenie podmienky získania zamestnania zaradeného do zvýhodnenej I. alebo II. kategórie funkcií v stanovenom rozsahu, ale aj podľa § 174 ods. 2 uvedeného zákona splnenie podmienky, že takéto zamestnanie trvalo do 31. decembra 1999, čo žalobca nesplnil. Rozhodujúci právny moment posúdenia nároku podľa uvedenej právnej úpravy pritom spočíva v tom, že nárok vzniká až splnením všetkých zákonom daných podmienok, čo je nesporné, pričom vznik nároku sa posudzuje podľa zákona platného a účinného v čase, kedy malo dôjsť k splneniu objektívnych podmienok a podstata sporu v danom prípade spočíva práve v tejto okolnosti, pretože žalobca namieta nezákonnú aplikáciu ustanovenia § 174 zákona č. 100/1988 Zb. v znení zákona č. 355/19888 Z.z. na jeho skutkový stav z dôvodu, že skončil služobný pomer 31. marca 1999 a novela zákona, ktorá zakotvila do platnej právnej úpravy 31. december 1999, s účinnosťou od 22. decembra 1999 sa nemôže s poukazom na § 175g ods. 2 zákona č. 100/1988 Zb. aplikovať. Uvedená námietka žalobcu je nedôvodná.
16. Domnienka žalobcu, že nárok na skorší odchod do dôchodku mu vznikol až samotným odpracovaním doby služby v požadovanom rozsahu a vo zvýhodnenej kategórii je mylná, pretože na vznik nároku na starobný dôchodok od dovŕšenia dôchodkového veku 57 rokov je potrebné splniť súčasne všetky zákonné podmienky uvedené v § 174 ods. 1 a 2 zákona č. 100/1988 Zb. Uvedený právny záver k posudzovaniu nárokov na skorší starobný dôchodok bývalých príslušníkov ozbrojených zložiek, ktorí nesplnili podmienku určenú v § 174 ods. 2 zákona č. 100/1988 Zb. vychádza z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, napr. v konaniach sp. zn.: 9So/6/2015, 9So/88/2011 a 1So/69/2004.
17. Žalobca navrhuje vykonanie dôkazov výsluchom svedkov na objasnenie, akú službu a činnosť v skutočnosti vykonával. V tomto prípade považuje žalovaná návrh žalobcu s ohľadom na už uvedené za bezpredmetný, nakoľko predmetom sporu nie je, akú službu, resp. činnosť žalobca vykonával.
18. Navrhla, aby kasačný súd zamietol kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú podľa § 461 SSP.
IV.
19. Vyjadrenie žalovanej bolo doručené žalobcovi dňa 4. novembra 2020 na vedomie.
V.
20. Žalobca v duplike zo dňa 21. novembra 2020 vypracoval modelové príklady žalobcu o starobný dôchodok, aby bola naplnená skutková podstata ustanovenia § 175g ods.1, 2 a 3 zákona č. 100/1988 Zb.
VI.
21. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší správny súd“) ako súd kasačný (§ 11 písm. g/ SSP) preskúmal kasačnú sťažnosť postupom bez nariadenia pojednávania podľa § 455 SSP a po jej preskúmaní dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná.
22. Podľa § 2 ods. 1 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
23. Podľa § 2 ods. 2 SSP, každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.
24. Podľa § 6 ods. 1 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
25. Podľa § 6 ods. 2 písm. c/ SSP, správne súdy rozhodujú v konaniach o správnych žalobách v sociálnych veciach.
26. Podľa § 199 ods. 1 písm. a/ SSP, sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie Sociálnej poisťovne.
27. Predmetom kasačného konania v danej veci bol rozsudok krajského súdu, ktorým súd zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti postupu a rozhodnutia generálneho riaditeľa žalovanej zo 7. novembra 2019, Číslo: XXX XXX XXXX X, ktorým tento postupom podľa § 218 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z.z. zamietol v celom rozsahu odvolanie žalobcu a potvrdil prvostupňové správne rozhodnutie z 22. augusta 2019, číslo: XXX XXX XXXX X. Uvedeným rozhodnutím prvostupňový správny orgán postupom podľa § 65 a § 274 zákona č. 461/2003 Z.z. zákona o sociálnom poistení v znení zákona č. 555/2007 Z.z. a § 21 a § 174 zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 100/1988 Zb.“) z dôvodu, že žalobca nesplnil podmienky nároku na starobný dôchodok, zamietol žiadosť o starobný dôchodok zo 17. júla 2019.
28. Podľa § 65 ods. 1 zákona o sociálnom poistení poistenec má nárok na starobný dôchodok, ak bol dôchodkovo poistený najmenej 15 rokov a dovŕšil dôchodkový vek. Dôchodkový vek je 62 rokov veku poistenca, ak tento zákon neustanovuje inak (ods. 2).
29. Podľa § 174 ods. 1 zákona o sociálnom zabezpečení občan, ktorý vykonával pred 1. januárom 2000 zamestnanie I. pracovnej kategórie, prípadne službu I. alebo II. kategórie funkcií, má po 31. decembri 1999 nárok na starobný dôchodok tiež, ak bol zamestnaný najmenej 25 rokov a dosiahol vek aspoň a) 56 rokov, ak bol zamestnaný najmenej 14 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. a), prípadne 9,5 roka, ak ide o také zamestnanie v uránových baniach, alebo 19 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. b) až h) alebo 19 rokov v službe I. kategórie funkcií, b) 57 rokov, ak bol zamestnaný najmenej 13 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. a), prípadne 9 rokov, ak ide o také zamestnanie v uránových baniach, alebo 18 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. b) až h) alebo 18 rokov v službe I. kategórie funkcií, c) 58 rokov, ak bol zamestnaný najmenej 12 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. a) prípadne 8 rokov, ak ide o také zamestnanie v uránových baniach, alebo 16 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. b) až h) alebo 16 rokov v službe I. kategórie funkcií alebo 17,5 roka v službe II. kategórie funkcií, alebo d) 59 rokov, ak bol zamestnaný najmenej 11 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. a), prípadne 7,5 roka, ak ide o také zamestnanie v uránových baniach, alebo 15 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. b) až l) alebo 15 rokov v službe I. alebo II. kategórie funkcií.
30. Najvyšší správny súd mal preukázané, že žalobca žiadosťou zo 17. júla 2019 sa domáhal priznania starobného dôchodku od XX. L. XXXX, t.j. od dovŕšenia 57 rokov veku s prihliadnutím na zvýhodnenú I. a II. kategóriu funkcií.
31. Podľa § 174 ods. 2 zákona č. 100/1988 Zb. podmienkou vzniku nároku na starobný dôchodok podľa odseku 1 je, že zamestnanie I. pracovnej kategórie alebo služba I. alebo II. kategórie funkcií trvali k 31. decembru 1999; za zamestnanie sa na tieto účely považujú i náhradné doby a doby uvedené v § 5 ods. 1 a v § 6 ods. 1 nariadenia vlády Československej socialistickej republiky č. 117/1988 Zb. žalobca túto zákonnú podmienku nesplnil. Jeho služobný pomer zanikol 30. marca 1999.
32. Ustanovenie § 274 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. zakotvuje zásadu zachovania získaných nárokov, rešpektujúc predchádzajúcu právnu úpravu (zákon č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov), podľa ktorej sa nároky vyplývajúce zo zaradenia zamestnaní do I. a II. pracovnej kategórie zachovávajú do 31. decembra 2023 (§ 175 zákona č. 100/1988 Zb.). Z toho dôvodu pre posúdenie vzniku nároku na starobný dôchodok z titulu výkonu zamestnaní zaradených do zvýhodnenej pracovnej kategórie, nie je možné pre navrhovateľa stanoviť iné podmienky, ako boli stanovené predchádzajúcou úpravou. Toto ustanovenie umožňuje vznik nároku na starobný dôchodok pred dovŕšením 62. rokov veku, len za splnenia zákonom stanovených podmienok.
33. Pracovné kategórie boli zrušené od 1. januára 2000.
34. Zámerom zákonodarcu, vzhľadom na predĺženie zaraďovania zamestnaní podľa právneho poriadku Slovenskej republiky do I. a II. pracovnej kategórie až do 31. decembra 1999, bolo umožniť skorší vznik nároku na starobný dôchodok len u tých občanov, ktorí po 31. decembri 1999 dovŕšia stanovený vek a ktorí boli zamestnaní stanovenú dobu v zamestnaní uvedenom v § 14 zákona č. 100/1988 Zb., resp. vykonávali službu v I. alebo II. kategórii funkcií, ak toto zamestnanie, resp. služba trvali do 31. decembra 1999, pričom práve z dôvodu zrušenia pracovných kategórií od 1. januára 2000 nemohli objektívne až po 31. decembri 1999 splniť podmienku trvania takého zamestnania, resp. služby v potrebnom rozsahu.
35. Zákonodarca mal v úmysle poskytovať určitým skupinám zamestnancov, resp. vojakov a policajtov starobný dôchodok skôr, ale za presne určených podmienok uvedených v § 174 ods. 1 a 2 zákona č. 100/1988 Zb. Tak odporkyňa, ako aj súd sú viazané týmto zákonom. Podmienka trvania určeného zamestnania do 31. decembra 1999 platí pre všetkých zamestnancov (poistencov) a policajtov, preto
ju nemožno považovať za diskriminačnú či nespravodlivú ani vo vzťahu k sťažovateľovi, lebo sa s ním nezaobchádzalo inak, ako s inými žiadateľmi o dávku, ktorí sa ocitli v podobnej situácii.
36. Najvyšší správny súd po vyhodnotení námietok uvedených v kasačnej sťažnosti vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu a vo vzťahu k obsahu súdneho, ako aj pripojených spisov dospel k záveru, že správne orgány vecne správne vyhodnotili zistený skutkový stav, že sťažovateľ nesplnil podmienky pre vznik nároku na starobný dôchodok dovŕšením 57 rokov veku podľa § 174 ods. 1 písm. c/ zákona č. 100/1988 Zb., lebo jeho služba I. kategórie funkcií netrvala k 31. decembru 1999. Žalobca nespochybňoval, že službu prestal vykonávať ku dňu 31. marec 1999. Nárok na starobný dôchodok mu vznikne až dovŕšením veku 62 rokov podľa § 65 ods. 1 zákona o sociálnom poistení. Pretože ku dňu 16. jún 2018, od ktorého dátumu žiadosťou žiadal žalobca priznať starobný dôchodok, dôchodkový vek nedovŕšil, preskúmavaným rozhodnutím žalovaná rozhodla v súlade so zákonom. Uvedený právny názor k posudzovaniu nárokov na skorší starobný dôchodok bývalých príslušníkov ozbrojených zložiek, ktorí splnili podmienku určenú v § 174 ods. 2 zákona č. 100/1988 Zb. vychádza z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (napr. rozsudky v konaniach sp. zn. 1So/69/2014, 7So/71/2012, 9So/88/2011, 9So/6/2015 a 9Sk/23/2019), ktorej napadnutý rozsudok krajského súdu (i rozhodnutie žalovanej) korešponduje.
37. Pokiaľ sa sťažovateľ domáha aplikácie ustanovenia § 175g ods. 2 zákona č. 100/1988 Zb. tvrdiac, že mu nárok na skorší odchod do starobného dôchodku vznikol za účinnosti § 174 v znení niektorej z noviel zákona č. 100/1988 Zb. predchádzajúcich novele zákona o sociálnom zabezpečení zavedenej zákonom č. 355/1999 z dôvodu, že o jeho nároku podľa § 174 nebolo právoplatne rozhodnuté pred dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona (do 21. decembra 1999) kasačný súd túto jeho domnienku (výklad) považoval za nesprávnu.
38. Podľa § 175g ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb., ak konanie o nároku na dôchodok a o jeho výške nebolo právoplatne skončené pred dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona a hodnotenie zamestnania v I. a II. pracovnej kategórii alebo v I. a II. kategórii funkcií má vplyv na vznik nároku na dôchodok alebo na jeho výšku, o nároku na dôchodok a o jeho výške sa rozhodne podľa predpisov účinných po dni nadobudnutia účinnosti tohto zákona, ak nie je ďalej ustanovené inak.
39. Podľa § 175g ods. 2 zákona č. 100/1988 Zb., ak o nároku na starobný dôchodok podľa § 174 nebolo právoplatne rozhodnuté pred dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, o nároku na starobný dôchodok sa rozhodne podľa predpisov účinných do dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona.
40. Podľa § 175g ods. 3 zákona č. 100/1988 Zb., ak konanie o nároku na dôchodok a o jeho výške bolo právoplatne skončené ku dňu nadobudnutia účinnosti tohto zákona a hodnotenie zamestnania v I. a II. pracovnej kategórii alebo v I. a II. kategórii funkcií má vplyv na vznik nároku na dôchodok alebo na jeho výšku, na žiadosť občana sa o nároku na dôchodok a o jeho výške rozhodne podľa predpisov účinných po dni nadobudnutia účinnosti tohto zákona.
41. Ustanovenie § 175g bolo do zákona č. 100/1988 Zb. vložené novelou č. 355/1999 Z.z. s účinnosťou od 22. decembra 1999. Došlo tým k predĺženiu obdobia zaraďovania zamestnaní do I. a II. pracovnej kategórie a do I. a II. kategórie funkcií až do 31. decembra 1999 (napr. § 14, § 130 a § 174 tohto zákona). Úmyslom zákonodarcu bolo umožniť práve tým poistencom, ktorí sú v systéme (pôsobia v služobnom pomere) získať potrebnú dobu služby v príslušnej pracovnej kategórii (kategórii funkcií) v rozsahu zakladajúcom nárok na skorší odchod do dôchodku ešte pred zrušením inštitútu pracovných kategórií (kategórií funkcií). Zákonodarca ustanovením § 175g cielene upravil len právne režimy už uplatnených nárokov na dôchodkové dávky. V odseku 1 § 175g určil, že v konaniach o nároku na dôchodok, ktoré neboli právoplatne skončené pred dňom účinnosti zákona č. 355/1999 Z.z. sa rozhodne podľa predpisov účinných po dni nadobudnutia jeho účinnosti, ak nie je ďalej ustanovené inak. Inak je ustanovené hneď v odseku 2 § 175g tohto zákona, kde zákonodarca stanovil, že nie vo vzťahu ku všetkým dôchodkovým dávkam, ale len v prípade nároku na starobný dôchodok podľa § 174, o ktorom súčasne nebolo právoplatne rozhodnuté pred dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona (dňa 22. decembra 1999), sa (naopak) o nároku na starobný dôchodok rozhodne podľa predpisov účinných do dňa nadobudnutia jeho účinnosti (do 22. decembra 1999). Následne v odseku 3 § 175g zákona č. 100/1988 Zb. zákonodarca určil režim, ktorým sa budú spravovať nové konania o nárokoch na dôchodok, keď o nároku na dôchodok už bolo právoplatne rozhodnuté pred 22. decembrom 1999.
Legislatívne zmeny zavedené zákonom č. 355/1999 Z.z. sa totižto týkali len nároku podľa § 174 zákona č. 100/1988 Zb., ale aj ustanovení § 14, § 15, § 16, § 40, § 130, § 175. Ustanovenie odseku 2 § 175g však nemožno vykladať inak, než v kontexte s predchádzajúcim a nasledujúcim odsekom tohto istého vykonávacieho ustanovenia, ako to nedôvodne požaduje žalobca, mylne sa domnievajúc, že v takom prípade by mu nárok na starobný dôchodok dovŕšením veku 57 rokov vznikol. Kým odsek 1 určuje právny režim, v znení zákona č. 355/1999 Z.z. vo vzťahu ku všetkým dôchodkovým dávkam, odsek 2 stanovuje presne opačný režim (v znení pred účinnosťou zákona č. 355/1995 Zb.) výlučne a jedine vo vzťahu k nároku na dôchodok podľa § 174 zákona č. 100/1988 Zb., o ktorom zatiaľ nebolo rozhodnuté; nasledujúci odsek 3 umožnil tomu poistencovi, o ktorého dôchodkovej dávke síce bolo už právoplatne rozhodnuté (do účinnosti zákona č. 355/1999 Zb.) opätovne vyvolať konanie o dôchodkovej dávke na základe osobitnej žiadosti, ak nová právna úprava (v znení zákona č. 355/1999 Zb.) je pre neho vzhľadom na novoprijaté zmeny výhodnejšia. Z uvedeného logicky vyplýva, že vykonávacie ustanovenie § 175g zákona č. 100/1988 Zb. umožňuje právne režimy pre v tom čase už uplatnené (existujúce) dôchodkové nároky, pričom v odseku 2 zámerne určuje odlišný právny režim (konkrétne znenie zákona č. 100/1988 Zb. účinné do 21. decembra 1999), avšak výlučne pre posúdenie nárokov na starobný dôchodok (práve a jedine) podľa § 174 v takej procesnej situácii pred správny orgánom, keď si poistenec nárok na starobný dôchodok podľa § 174 zákona č. 100/1988 Zb. do 21. decembra 1999 uplatnil, avšak prvostupňový správny orgán o ňom ešte nerozhodol (môže ísť napr. tiež o situáciu, kedy rozhodnutie Sociálnej poisťovne o starobnom dôchodku podľa § 174 bolo v rámci súdneho prieskumu zrušené a správny orgán do účinnosti zákona č. 355/1999 Zb. nové rozhodnutie ešte nevydal). Inak by sa aj takéto konania spravovali režimom v znení zákona č. 355/1999 Zb. účinnom od 21. decembra 1999), ako to zákonodarca ustanovil pre dôchodkové dávky vo všeobecnosti v odseku 1 § 175g.
42. Správne konanie o nároku žalobcu na starobný dôchodok sa začalo na základe jeho žiadosti zo dňa 17. júla 2019 (§ 184 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z.), to znamená, že sa nezačalo pred dňom nadobudnutia účinnosti zákona č. 355/1999 Z.z. Z uvedeného dôvodu sa ustanovenie § 175g ods. 2 zákona č. 100/1988 Zb., ako sa nesprávne domnieva, na jeho právnu vec nevzťahuje.
43. Najvyšší správny súd v kasačnom konaní pri preskúmaní zákonnosti napadnutého rozsudku správneho súdu zameral svoju pozornosť aj na námietku sťažovateľa - žalobcu, ktorou namietal, že krajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 440 ods. 1 písm. g/ SSP, keď považoval na priznanie starobného dôchodku potrebu splniť všetky tri podmienky, a to vek, odpracované roky a zamestnanie v preferovanej I., resp. II. pracovnej kategórii vykonávané k 31.12.1999 kumulatívne. S uvedenou námietkou sa ani kasačný súd nemohol stotožniť. Sťažovateľ vek 57 rokov dosiahol až v roku 2018. Na vznik nároku na starobný dôchodok musia byť splnené všetky zákonné podmienky súčasne. Pokiaľ sťažovateľ nedosiahol potrebný vek, nemohol mu vzniknúť ani nárok, pričom nie je možné opomenúť ani kumulatívnu podmienku trvania služobného pomeru. Na jeho prípad preto nemožno aplikovať zákon č. 100/1988 Zb. v znení zákona č. 308/1995 Z.z. len z dôvodu, že v takom prípade by podľa jeho osobného názoru podmienku trvania služby ustanovenú vo vtedy účinnom § 174 ods. 2 (k 31. decembru 1996) tohto zákona spĺňal. V uvedenom kontexte je potrebné tiež konštatovať, že zákonodarca v žiadnom ustanovení zákona č. 100/1988 Zb. ani zákona č. 461/2003 Z.z. neprejavil zámer aplikovať na posúdenie splnenia podmienky trvania služobného pomeru ustanovenie § 174 ods. 2 zákona č. 100/1988 Zb. v znení účinnom ku dňu skončenia služobného pomeru toho-ktorého poistenca.
44. Najvyšší správny súd z dôvodu, že sťažovateľ nespĺňa podmienky pre vznik nároku na starobný dôchodok podľa § 65 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z.z. v spojení s § 21 ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb. a § 132 ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb., resp. v spojení s § 174 ods. 1 a 2 zákona č. 100/1988 Zb. nepovažoval kasačnú sťažnosť žalobcu za dôvodnú, a preto ju podľa § 461 SSP zamietol.
45. O náhrade trov kasačného konania rozhodol najvyšší správny súd tak, že žalobcovi, ktorý v tomto konaní úspech nemal, ich náhradu nepriznal (§ 467 ods. 1 SSP v spojení s § 167 ods. 1 SSP) a žalovanej ich nepriznal, lebo to nemožno spravodlivo požadovať (§ 467 ods. 1 SSP v spojení s § 168 veta prvá SSP).
46. Toto rozhodnutie prijal najvyšší správny súd v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 veta prvá SSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.