Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_20Sa-2-2020.pdf
PDF · 184.21 KB
Case nature
Area
Subarea
20Sa/2/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici ako správny súd, sudcom JUDr. Petrom Molčanom, v právnej veci žalobcu: X. M., nar. XX.XX.XXXX, bytom ul. D. č. XXX/XX, XXX XX Y., občan Slovenskej republiky, právne zastúpeného advokátom JUDr. Mariánom Ďurinom, so sídlom ul. Sibírska č. 4, 831 02 Bratislava - 3, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ul. 29. augusta 8-10, 813 63 Bratislava 1, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia generálneho riaditeľa žalovanej č. XXX XXX XXXX X zo dňa 7. novembra 2019, takto
rozhodol:
Žalobu z a m i e t a.
Žalobcovi nárok na náhradu trov konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
Administratívne konanie
1. Sociálna poisťovňa, ústredie (ďalej len „ žalovaná") rozhodnutím č. XXXXXXXXXXX z 22.08.2019 zamietla žiadosť X. M., bytom D. XXX/XX, Y. (ďalej len „žalobca") o starobný dôchodok (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie). V odôvodnení prvostupňového rozhodnutia žalovaná s poukazom na § 65 ods. 1 a 2, § 274 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 461/2003 Z.z."), § 14 ods. 2 písm. b/ až h/, § 174, § 21 zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov uzavrela, že vzhľadom k tomu, že žalobca v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. b/ až h/ zákona č. 100/1988 Zb. získal iba 6 756 dní, t.j. 18 rokov a 186 dní. Nárok na starobný dôchodok mu preto podľa uvedených podmienok k XX.XX.XXXX nevznikol. Podmienkou vzniku na starobný dôchodok podľa citovaných ustanovení je, že zamestnanie v I., II. pracovnej kategórie alebo služba I. alebo II. kategórie funkcií trvali k 31.12.1999. Nakoľko podľa potvrdenia Ministerstva vnútra SR z 18.08.2016 žalobca služobný pomer zaradený I. pracovnej kategórie vykonával od 01.10.1980 do 31.03.1999 (v počte dní 6 756) a nie do 31.12.1999, nárok na starobný dôchodok mu nevznikol ani v zmysle § 174 zákona č. 100/1988 Zb.
2. O odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu rozhodol generálny riaditeľ žalovanej rozhodnutím č. XXX XXX XXXX X z 07.11.2019, ktorým odvolanie žalobkyne zamietol v celom rozsahu a prvostupňové rozhodnutie žalovanej potvrdil (ďalej len „napadnuté rozhodnutie"). V odôvodnení napadnutého rozhodnutia generálny riaditeľ žalovanej po rekapitulácii prvostupňového rozhodnutia a podaného odvolania žalobkyne, s poukázaním na platnú právnu úpravu zákona č. 461/2003 Z.z., ako aj zákona č. 100/1988 Zb. uviedol, že zámerom zákonodarcu vzhľadom na predĺženie zaraďovania zamestnaní podľa právneho poriadku SR do I. a II. pracovnej kategórie až do 31.12.1999 bolo umožniť skorší vznik nároku na starobný dôchodok, ale len u tých poistencov, ktorí po 31.12.1999 splnia ďalšie podmienky a hoci zamestnanie alebo službu vykonávajú ďalej, ale v požadovanom rozsahu ju už nemôžu získať práve z dôvodu zrušenia pracovných kategórií od 01.01.2000. Žalobca v zamestnaní zaradenom do I. kategórie funkcií získal 18 rokov a 186 dní a zamestnanie v I. kategórii funkcií vykonával len do 31.03.1999, čiže jeho zamestnanie I. kategórie funkcií netrvalo k 31.12.1999. Podľa potvrdenia Ministerstva vnútra SR žalobca vykonával služobný pomer zaradený do I. kategórie funkcií od 01.10. 1980 do 31.03.1999 (v počte dní 6 756). Vzhľadom k tomu, že v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. b/ až h/ zákona č. 100/1988 Zb. získal žalobca iba 6 756 dní, t.j. 18 rokov a 186 dní a zamestnanie v I. pracovnej kategórii netrvalo k 31.12.1999. Nárok na starobný dôchodok mu podľa uvedených podmienok ku dňu XX.XX.XXXX dovŕšením veku XX rokov nevznikol. Nakoľko žalobca nesplnil podmienky nároku na starobný dôchodok, žiadosť o starobný dôchodok k XX.XX.XXXX bola prvostupňovým rozhodnutím správne zamietnutá v súlade s právnymi predpismi o sociálnom zabezpečení/poistení. Žiaden právny predpis podľa generálneho riaditeľa žalovanej neumožňuje na vznik nároku na starobný dôchodok vychádzať z právneho predpisu účinného k dátumu ukončenia zamestnania vo zvýhodnenej pracovnej kategórii, a to ani na účely zníženia dôchodkového veku, preto námietka od žalobcu v tomto smere, že na posúdenie vzniku nároku na starobný dôchodok sa má vychádzať zo znenia § 174 zákona č. 100/1988 Zb. v znení zákona č. 71/1994 Z.z., ktoré v čase kedy žalobca dovŕšil XX rokov veku už nebolo platné, bola nedôvodná. Nárok na dávku sa posudzuje podľa predpisov platných v čase vzniku nároku na dávku, t.j. ku dňu splnenia všetkých zákonom stanovených podmienok. K námietke žalobcu poukazujúcej na rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 18Sa/18/2018 uviedol, že sa nejedná o rozhodnutie najvyššej inštancie a poukázal na ustálenú súdnu prax Najvyššieho súdu SR, ktorý vo viacerých rozsudkoch uviedol, že nárok na znížený dôchodkový vek podľa § 174 zákona č. 100/1988 Zb. vzniká len v prípade, ak poistenec získal potrebnú dobu poistenia vo zvýhodnenej pracovnej kategórii a takéto zamestnanie trvá do 31.12.1999, pričom obidve podmienky musia byť splnené kumulatívne. Na základe uvedeného dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Správny súd ďalej zo spisu zistil, že rozhodnutím Ministerstva vnútra SR č.p. SPC-33.600/6-99 z 05.05.1999 bol žalobcovi priznaný výsluhový príspevok od 01.04.1999 vo výške 8 519,- Sk mesačne.
Zhrnutie argumentov žalobcu - žalobné body
3. Proti napadnutému rozhodnutiu žalobca podal správnu žalobu, kde uviedol, že služobný pomer žalobcovi vznikol 01.10.1980 a zanikol dňa 31.03.1999 na základe žiadosti o prepustenie žalobcu do civilu vo fyzickom veku XX rokov. Tento okamih je podľa neho kľúčový a mal by sa naň správny súd zamerať. V ďalšom texte správnej žaloby žalobca poukázal na to, že dňa XX.XX.XXXX dosiahol vek XX rokov, bol zamestnaný najmenej 25 rokov a v tom čase odslúžil 6 756 dní, t.j. 18 rokov a 186 dní v službe I. kategórie funkcií, ktoré ďalej špecifikoval. Žalobca ďalej odpracoval 6 574 dní, t.j. 18 rokov a 4 dni v zamestnaní III. pracovnej kategórie, ktoré tiež špecifikoval. Spolu teda odslúžil a odpracoval 13 330 dní, t.j. 36 rokov a 190 dní. Uviedol, že jedinou právnou skutočnosťou, ktorá zakladá nárok na skorší odchod do dôchodku podľa § 174 zákona č. 100/1988 Zb. je získanie určitého počtu rokov služby v I. alebo II. kategórii funkcií v čase do 31.12.1999, lebo týmto dátumom kategórie boli už zrušené. Poukázal na to, že jediné v súčasnosti platné ustanovenie zákona, ktoré sa zaoberá nárokmi vyplývajúcimi zo zaradenia zamestnaní do I. a II. pracovnej kategórie je ustanovenie § 274 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. Nároky vyplývajúce zo zaradenia zamestnaní do I. a II. pracovnej kategórie sa podľa tohto ustanovenia zachovávajú. Poukázal na to, že, ak by orgán verejnej moci, ktorý má povinnosť rozhodovať v súlade so zákonom a v jeho medziach aplikoval na konkrétny prípad výlučne jazykový výklad zákonných ustanovení, išlo by o mechanický jazykový výklad, ktorý nezohľadňuje účel zákona, a ktorý by bol v rozpore s čl. 152 ods. 4 Ústavy SR. Práve takúto chybu urobil aj generálny riaditeľ žalovanej, lebo uviedol ako podmienku nároku na skorší odchod do starobného dôchodku trvanie policajnej služby k 31.12.1999, zavedenú do ustanovenia § 174 ods. 2 zákona č. 100/1988 Zb. zákonom č. 355/1999 Z.z. až v decembri 1999. Iba o toto jediné ustanovenie zákona opiera generálny riaditeľ žalovanej všetky svoje doterajšie rozhodnutia, pričom žalovaná vôbec nezohľadňuje historický a systematický vývoj § 174 a mala by pristúpiť k jeho systematickému výkladu a tak k objasňovaniu významu § 174 ods. 2 z aspektu jeho miesta v zákone. Vychádzal zo zásady, že je neprípustné vykladať len jednotlivú normu, lebo táto je sama o sebe len umelou izoláciou bez spojitosti. Zmysel zákona sa nedá určiť z jednotlivých od seba izolovaných ustanovení, ale len z ich súvislostí, právnou koreláciou s ostatnými zákonnými predpismi. Podľa jeho názoru generálny riaditeľ žalovanej úplne ignoroval a nerešpektoval ustanovenie § 175g ods. 2 zákona č. 100/1988 Zb. zavedené novelou zákona č. 355/1999 Z.z., ktorá odkazuje na použitie skorších predpisov. Pri výklade zákona však mal jednoznačne použiť správnu právnu normu a to novelu zákona č. 100/1988 Zb., ktorou je zákon č. 376/1997 Z.z., ktorý posudzoval nároky pracovných kategórií vzniknutých v roku 1998 a ktorý ako podmienku v § 174 ods. 2 vyžadoval, aby služba I. alebo II. kategórií funkcií trvala k 31.12.1998, čo žalobca jednoznačne splnil. Ustanovenie § 175g ods. 1 rieši konanie o nároku na dôchodok a o jeho výške, kde nebolo do účinnosti novely (22.12.1999) právoplatne rozhodnuté, teda ide o postup už v začatých konaniach, keď zo strany občana bola už podaná žiadosť žalovanej o priznanie dôchodku. Zo strany občana musela byť už v tej dobe splnená aj podmienka dôchodkového veku a získanie príslušného počtu rokov vo všeobecnom systéme. V odseku 3 toto ustanovenie rieši prípady ak konanie o nároku na dôchodok a o jeho výške bolo už právoplatne skončené, teda starobný dôchodok bol priznaný a určená aj jeho výška. Dôležité je však ustanovenie § 175g ods. 2 citovaného zákona, podľa ktorého, ak o nároku na starobný dôchodok podľa § 174 nebolo právoplatne rozhodnuté pred dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, o nároku na starobný dôchodok sa rozhodne podľa predpisov účinných do dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona. V zátvorke podotkol, že zákon č. 355/1999 Z.z. nadobudol účinnosť 22.12.1999. Z dôvodovej správy k tomuto zákonu, ktorým sa pozmenil zákon č. 100/1988 Z.z. citoval, že schváleným pozmeňujúcim návrhom sa okrem iného zabezpečí zachovanie nároku na starobný dôchodok vzniknutého podľa § 174 zákona č. 100/1988 o sociálnom zabezpečení v platnom znení aj vtedy, ak sa o nároku na starobný dôchodok podľa tohto ustanovenia právoplatne nerozhodlo do účinnosti tohto návrhu zákona. Žalobca skonštatoval, že platnosť a účinnosť všetkých noviel zákona č. 100/1988 Zb. skončila naraz, a to dňa 31.12.2003. Zákon č. 100/1988 Zb. bol zrušený zákonom č. 461/2003 Z.z., ktorého záverečné ustanovenia v § 294 majú charakter zrušovacieho ustanovenia. Až týmto zákonom a žiadnym iným boli zrušené všetky novely § 174 zákona č. 100/1988 Zb. naraz. To znamená, že nová novela § 174 nerušila platnosť a účinnosť predchádzajúcej, ale platnosť a účinnosť, si každá z noviel zachovala až do 31.12.2003. Každá z týchto noviel posudzovala vymedzené obdobie jedného konkrétneho roku uvedenú v § 174. Pre občanov, ktorí ukončili pracovný pomer v rokoch 1993 až 1999 platil v tom konkrétnom roku konkrétny zákon - novela, ktorá upravovala ich nárok na skorší odchod do dôchodku. Nie je teda možné ich právne nároky posudzovať podľa iných zákonov, ktoré nadobudli účinnosť v neskoršom období, teda v období, kedy už dávno predtým ukončili vojenskú službu. Žalovaná nesprávne aplikovala a použila znenie § 174 zákona č. 100/1988 Zb., ktoré bolo zavedené novelou č. 355/1999 Z.z. aj napriek tomu, že služobný pomer žalobcu bol ukončený 31.07.1995 (v inej časti žaloby uvádza, že bol skončený 31.03.1999). Nárok žalobcu na skorší odchod do starobného dôchodku sa mal posudzovať podľa zákona č. 376/1997 Z.z., na ktorý odkazuje § 175g ods. 2. Ďalej žalobca namietal, že si bol po skončení služobného pomeru dňa 31.03.1999 vedomý toho, že podľa § 174 ods. 1 písm. b/ zákona č. 100/1988 Zb. splnil dôležitú podmienku doby trvania služby (18 rokov a 186 dní). Nemohol preto predvídať ďalší vývin § 174, nie je vizionár. V tej dobe splnil aj podmienku § 174 ods. 2 citovaného zákona, a to, že jeho služba trvala k 31.12.1998. Nárok, ktorý mu vznikol mu nemohol byť odňatý neskoršími novelizáciami. Podľa neskorších novelizácií by mohol byť nárok posudzovaný len vtedy, ak by to bolo pre neho výhodnejšie. V ďalšom texte správnej žaloby žalobca poukázal na ústavný princíp právnej istoty a predvídateľnosť právnej normy. Zdôraznil, že žalobcovi nárok na skorší odchod do starobného dôchodku nevznikol dosiahnutím veku XX rokov, keď požiadal o priznanie starobného dôchodku, ani odpracovaním ďalších požadovaných rokov vo všeobecnom poistnom systéme, ale vznikol mu už v roku 1999, keď ukončil služobný pomer v P. F. a presne vedel, že odslúžením viac ako 18 rokov služby mu vznikol nárok na skorší odchod do dôchodku vo veku XX rokov, čo vyplývalo z § 174 zavedeného zákonom č. 376/1997 Z.z.. Tento svoj nárok si však mohol uplatniť až po splnení zvyšných podmienok potrebných na priznanie tohto nároku v podobe skoršieho odchodu do starobného dôchodku, najneskôr do XX.XX.XXXX, čo aj spravil dňa 17.07.2019, kedy podal žalovaný žiadosť o skorší odchod do starobného dôchodku. Svoje právo preukázal vekom, odpracovanými rokmi vo všeobecnom poistnom systéme a rokmi odpracovanými v zamestnaní I. pracovnej kategórie alebo služby I. kategórie funkcií. Žalobca poukázal na viacero rozhodnutí najvyššieho súdu, ako aj ústavného súdu, najmä na rozsudok Najvyššieho súdu č.k. 7So/192/2011 a 10So/85/2012, ako aj na nález Ústavného súdu I. ÚS 306/2010-30 z 08.12.2010. Poukázal na to, že účelom § 174 zákona č. 100/1988 Zb. bolo zrušenie pracovných kategórií vo vtedajšej ČSFR k 31.12.1992, ale aj úprava nárokov z I. a II. pracovnej kategórii po 31.12.1992 pre tých občanov, ktorých sa zrušenie pracovných kategórií dotýkalo. V tej dobe sa vyžadovalo, aby zamestnanie alebo služba trvali k 31.12.1992. Podotkol, že keby sa zachovalo toto znenie zákona, tak už aj vtedy mal žalobca nárok na skorší odchod do starobného dôchodku, lebo už v tej dobe získal viac ako 16 rokov v I. kategórii funkcií. Na základe každoročnej zmeny sa v roku 1993 až 1999 celkom 7x predlžovala táto lehota o 1 rok a posúval sa aj dátum trvania zamestnania alebo výkon funkcie do obdobia, o ktoré sa zaraďovanie predĺžilo. Ako odlišný príklad uviedol vývoj v Českej republike, kde k takýmto novelizáciám nedošlo. Výklad § 174 ods. 2 tak ako si ho uplatňuje a vykladá generálny riaditeľ žalovanej nie je v súlade ani s § 3 a § 9 zákona č. 365/2004 Z.z. - antidiskriminačného zákona, lebo diskriminuje jednu skupinu ľudí voči druhej, ktorú zvýhodňuje, i keď obidve skupiny pracovali na rovnakých miestach rovnako dlho.
Žalobca by tak bol diskriminovaný v porovnaní s osobami, ktoré odpracovali rovnaký čas ako on, teda viac ako 15 rokov alebo dokonca menej, napríklad len 10 rokov, ale ich služba trvala napríklad k 01.02.2000 a jeho služba len do 31.07.1995. Ak jeho bývalým kolegom - vyslúžilcom, ktorý je plne skutkovo i právne porovnateľný bol rozhodnutím žalovanej priznaný starobný dôchodok od XX rokov veku a žalobcovi to žalovaná odmieta, ide o prípad nerovnakého zaobchádzania v oblasti priznávania starobných dôchodkov. Poukázal na to, že ustanovenia § 175g ods. 2 zákona č. 100/1988 Zb. hovorí o rozhodnutí o nároku a nie o právoplatnom rozhodnutí v konaní o nároku, čo bol zámer zákonodarcu, aby bolo priamo z tohto ustanovenia zrejmé, ako treba postupovať v prípade nárokov, o ktorých nebolo právoplatne rozhodnuté pred dňom nadobudnutia účinnosti poslednej novely zákona č. 100/1988 Zb. Toto ustanovenie tak nevyžaduje, aby bolo do dňa nadobudnutia účinnosti poslednej novely (22.12.1999) už začaté konanie o starobnom dôchodku. Presne tu hovorí o nároku na starobný dôchodok podľa § 174, teda nároku z pracovných kategórií, o ktorom nebolo právoplatne rozhodnuté pred dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona. Hovorí teda už o existujúcom nároku, ktorý vznikol odpracovaním požadovaného počtu rokov v pracovných kategóriách a nie o nároku na starobný dôchodok, ktorý ešte len vznikne. Vzhľadom na uvedené je veľmi dôležité rozlišovať medzi pojmami nárok na skorší odchod do starobného dôchodku a pojmom rozhodovanie o skoršom odchode do starobného dôchodku, čo sú rozličné pojmy, ale žalovaná si tieto pojmy zhrnula do jedného a zaradila ich pod pojem rozhodovanie o nároku na skorší odchod do starobného dôchodku. Pojem nárok na skorší odchod do starobného dôchodku sa niekde účelovo vytratil, aj keď reálne v praxi nastáva podstatne skôr ako nastáva rozhodovanie o nároku na skorší odchod do starobného dôchodku. Novela zákona č. 100/1988 Zb. zavedená zákonom č. 355/1999 Z.z. podľa žalobcu jednoznačne uvádza v ustanovení § 175g ods. 2 použitie predchádzajúcich noviel, ak o nároku na starobný dôchodok podľa § 174 nebolo právoplatne rozhodnuté pred dňom nadobudnutia účinnosti poslednej novely. O jeho nároku, ktorý mu vznikol na základe účinnosti § 174 zavedeného zákonom č. 376/1997 Z.z. nebolo doposiaľ preukázateľne právoplatne rozhodnuté. Hovorí sa tam jednoznačne o nárokoch podľa § 174 vzniknutých pred dňom nadobudnutia účinnosti poslednej novely, teda § 174 v tom prípade nemožno stotožňovať s § 174 poslednej novely, ale to vyžaduje použitie niektorej z predchádzajúcich noviel. Ide tak o nároky, ktoré vznikli za účinnosti predchádzajúcich noviel § 174 a nejedná sa o nároky vzniknuté za účinnosti poslednej novely, pretože to už by neboli nároky, o ktorých by sa mohlo právoplatne rozhodnúť pred dňom nadobudnutia účinnosti poslednej novely, ale nároky vzniknuté počas účinnosti poslednej novely. Uviedol, že jedinou právnou skutočnosťou, ktorá zakladá nárok na skorší odchod do dôchodku podľa § 174 je získanie určitého počtu rokov služby v I. alebo II. kategórii funkcií v čase do 31.12.1999, lebo týmto dátumom kategórie boli už zrušené. Nárok na skorší odchod do starobného dôchodku vo veku XX rokov žalobcovi vznikol už v roku 1999, lebo už v tej dobe získal viac ako 18 rokov služby v I. a II. kategórii funkcií. Teda vznikol mu nárok na skorší odchod do dôchodku vo veku XX rokov, ktorý by si v budúcnosti mohol uplatniť. Nevzniklo mu ale ešte automaticky právo na skorší odchod do dôchodku. K tomu, aby si mohol reálne uplatniť tento nárok musel splniť aj ďalšie podmienky, a to dosiahnutie fyzického veku XX rokov (XX.XX.XXXX) a odpracovanie ďalšieho počtu rokov vo všeobecnom poistnom systéme. Keby sa po odchode z P. F. rozhodol, že už nebude pracovať a prispievať do všeobecného poisteného systému, tak by si nárok nemohol uplatniť aj keby dosiahol požadovaný vek. Na druhej strane, ale nárok si nemohol uplatniť v roku 1995, lebo vtedy nespĺňal podmienku veku, ani podmienku požadovaného počtu odpracovaných rokov. Zákon nevyžaduje, že všetky tri podmienky musia byť splnené súčasne, už v dobe ukončenia služby, ale na ich splnenie poskytuje dobu uvedenú v § 175. Žalobca ďalej poukázal na rozhodnutia podľa jeho názoru v obdobných veciach krajských súdov, ako aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR č.k. 1Sk/7/2017 z 26.02.2019. Poukázal najmä na rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne č.k. 18 Sa/18/2018 z 20.12.2018. V závere zdôraznil, že sa nedá použiť na posúdenie nároku výlučne posledná novela § 174 zákona č. 100/1988 Zb. zavedená zákonom č. 355/1999 Z.z., lebo aj tá je už zrušená tak ako aj predchádzajúce novely tohto ustanovenia, a to 31.03.2003. Žiaden právny predpis neumožňuje diskriminačné použitie výlučne tejto novely, nakoľko všetky novely tohto ustanovenia si získali rovnocenné postavenie a každá z nich upravuje nároky konkrétneho obdobia jedného roku, čo vyplýva z názvu každej tejto novely a nárok z každej tejto novely je možné priznať len do určitého konkrétneho dátumu uvedeného v § 175 príslušnej novely. Nie je možné svojvoľne, arbitrárne, bez akéhokoľvek právneho oprávnenia vyňať pri posudzovaní nárokov vyplývajúcich z I. a II. pracovnej kategórie funkcií z novely zákona č. 100/1988 Zb. zavedenej zákonom č. 355/1999 Z.z. len znenie ustanovenia § 174 a postupovať pri rozhodovaní o nároku podľa neho a nerešpektovať pritom znenie ustanovenia § 175g ods. 2, ktoré bolo zavedené tou istou novelou a má tú istú právnu silu a je kľúčovým ustanovením pri posudzovaní nárokov. Žalovaná v celom rozsahu ignorovala ustanovenie § 175g ods. 2 avšak ustanovenie § 174 z tej istej novely uplatnila v plnom rozsahu, čím konala v rozpore s právnymi predpismi. Nie je možné zo zákona použiť len to, čo nám vyhovuje, a to čo nám nevyhovuje budeme ignorovať a budeme sa tváriť, že to neexistuje. Generálny riaditeľ žalovanej nemôže svojvoľne rozhodnúť o tom, že jedno ustanovenie z tej istej novely bude akceptovať a druhé nie. Takýmto rozhodnutím boli porušené práva žalobcu. Žalobca na okraj poznamenal, že podľa § 142 ods. 3 Sociálneho zákona NZ ČSSR č. 101/1964 Zb. existoval v rukách ministra vnútra ČSSR možnosť odstraňovania tvrdosti obdobne fungovala aj v § 171 písm. a/ zákona č. 121/1975 Zb., kedy minister vnútra mohol takto rozhodnúť. Naposledy takáto možnosť o odstraňovaní tvrdosti zákona bola zavedenú do rúk ministra vnútra ČSFR v § 176 zákona č. 100/1988 Zb., pričom poukázal na súvislosť s § 176 s ďalším užitočným § 137. Záverom navrhol napadnuté rozhodnutie, ako aj prvostupňové rozhodnutie zrušiť a vrátiť žalovanej na ďalšie konanie.
Vyjadrenie žalovanej a žalobcu
4. Žalovaná vo vyjadrení k správnej žalobe s námietkami žalobcu nesúhlasila, považovala ich za nedôvodné a opakovane uviedla, že jej postup pri posúdení nároku žalobcu na starobný dôchodok bol správny a dôvody napadnutého rozhodnutia majú podklad v zákonných ustanoveniach, na základe ktorých bolo rozhodnuté o uplatnenom nároku žalobcu. Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že žalobca žiadosťou spísanou na pobočke žalovanej K. dňa 17.07.2019 požiadal o priznanie starobného dôchodku od XX.XX.XXXX s poukazom na § 65 ods. 1, § 274 ods. 1 zákona č. 461/2003. S odkazom na potvrdenie Ministerstva vnútra SR o trvaní zaradenia žalobcu do I. kategórie funkcií uviedla, že podmienkou vzniku nároku na starobný dôchodok podľa § 174 zákona č. 100/1988 Zb. je, že zamestnanie I. pracovnej kategórie alebo služba I. alebo II. kategórie funkcií trvali k 31.12.1999. Vzhľadom na uvedené žalobca získal v zamestnaní zaradenom do I. kategórie funkcií iba 6 756 dní, t.j. 18 rokov a 186 dní a zamestnanie I. kategórii funkcií netrvalo k 31.12.1999, čím mu nárok na starobný dôchodok podľa ustanovenia § 174 ods. 1 písm. b/ zákona č. 100/1988 Zb. dovŕšením veku XX rokov nevznikol. K námietkam nedodržania rozsudkov uviedol, že rozsudok Krajského súdu v Trenčíne nie je rozsudkom najvyššej inštancie a poukazoval na ustálenú súdnu prax Najvyššieho súdu SR. Žalovaná zotrvala na správnosti napadnutého rozhodnutia a poukázala na svoje dôvody uvedené v napadnutom rozhodnutí. Navrhla žalobu zamietnuť. Žalobca v replike nesúhlasil s vyjadrením žalovanej, pričom argumentoval obdobne ako v podanej správnej žalobe. 5. Na nariadenom pojednávaní sa právny zástupca žalobcu pridŕžal písomne podanej žaloby ako aj všetkých predchádzajúcich podaní. V žalobe zhrnul všetky argumenty, ktoré svedčia tomu, že žalobca splnil všetky požiadavky na priznanie starobného dôchodku, tak ako ho žiadal. Ďalej poukázal na konkrétne rozsudky Krajského súdu Trenčín a Krajského súdu Trnava, kde boli žalobcovia v obdobných veciach úspešní. Poukázal na novelu zákona č. 376/1997 Zb., ktorá bola pre žalobcu platná a účinná v čase, keď sa rozhodol odísť do civilu a práve táto novela mala byť použitá pri rozhodovaní o žalobcovej žiadosti. Žiadal, aby súd zrušil napadnuté rozhodnutie, ako aj prvostupňové rozhodnutie pre nepreskúmateľnosť a nezrozumiteľnosť. Na otázku súdu v čom vidí nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia uviedol, že v tom, že v čase rozhodovania sa malo postupovať podľa zákona č. 376/1997 Zb., ktorý bol pre žalobcu platný. Žalobca uviedol, že k jeho služobnému životu je všetko uvedené v spisovom materiáli. Poukázal najmä na to, že generálny riaditeľ žalovanej sa vôbec nezaoberal a nevysporiadal s namietaným ustanovením § 175g ods. 2 zákona č. 100/1988 Zb. - nijako sa k tomuto nevyjadril, čo je podľa jeho názoru jediný a hlavný problém.
Posúdenie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov
6. Krajský súd v Banskej Bystrici ako správny súd vecne príslušný podľa § 10 ákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP") a miestne príslušný podľa § 13 ods. 3 SSP na nariadenom pojednávaní preskúmal napadnuté rozhodnutie generálneho riaditeľa žalovanej v spojení s rozhodnutím prvostupňového orgánu a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie je v súlade so zákonom.
7. Podľa § 190 SSP ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.
8. Podľa § 65 ods. 1, 2 zákona č. 461/2003 Z.z. poistenec má nárok na starobný dôchodok, ak bol dôchodkovo poistený najmenej 15 rokov a dovŕšil dôchodkový vek. (2) Dôchodkový vek je 62 rokov veku poistenca, ak tento zákon v odsekoch 4 až 8, § 65a a 274 neustanovuje inak.
9. Podľa § 172 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. na konanie vo veciach sociálneho poistenia sa nevzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní. Všeobecný predpis o správnom konaní sa nevzťahuje ani na konanie vo veciach starobného dôchodkového sporenia v rozsahu upravenom týmto zákonom.
10. Podľa § 209 ods. 1, 2, 3 a 4 zákona č. 461/2003 Z.z. (1) rozhodnutie organizačnej zložky Sociálnej poisťovne sa vydáva písomne, ak tento zákon neustanovuje inak. Rozhodnutie musí byť v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutočného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. (2) Rozhodnutie musí obsahovať výrok, odôvodnenie a poučenie o odvolaní. Odôvodnenie nie je potrebné, ak sa všetkým účastníkom konania vyhovuje v celom rozsahu. (3) Výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Ak sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, organizačná zložka Sociálnej poisťovne určí pre ňu lehotu. (4) V odôvodnení rozhodnutia organizačná zložka Sociálnej poisťovne uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bola vedená pri hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov, na ktorých základe rozhodovala.
11. Podľa § 274 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. nároky vyplývajúce zo zaradenia zamestnaní do I. a II. pracovnej kategórie sa zachovávajú.
12. Podľa § 14 ods. 1 až 4 zákona č. 100/1988 Zb. (1) Zamestnania sú na účely dôchodkového zabezpečenia zaradené do 31. decembra 1999 podľa druhu vykonávaných prác do troch pracovných kategórií. Zamestnania I. a II. pracovnej kategórie sú uvedené v rezortných zoznamoch zamestnaní zaradených do I. a II. pracovnej kategórie vydaných pred 1. júnom 1992; do III. pracovnej kategórie patria zamestnania, ktoré nie sú zaradené do I. alebo II. pracovnej kategórie. (2) Do I. pracovnej kategórie sú zaradené zamestnania, v ktorých sa vykonávajú sústavne a v priebehu kalendárneho mesiaca prevažne rizikové práce, pri ktorých dochádza k častým a trvalým poruchám zdravia pracujúcich pôsobením škodlivých fyzikálnych a chemických vplyvov, a to a/ zamestnania v baníctve so stálym pracoviskom pod zemou v hlbinných baniach, b/ ostatné zamestnania v baníctve vykonávané pod zemou v hlbinných baniach, c/ zamestnania pod zemou pri uskutočňovaní podzemných stavieb baníckym spôsobom, d/ zamestnania členov leteckých posádok a pracovníkov sústavne činných v lietadle za letu, e/ zamestnania členov posádok námorných lodí, f/ zamestnania, v ktorých sa vykonávajú zvlášť ťažké a zdraviu škodlivé práce v hutách alebo v ťažkých chemických prevádzkach, g/ zamestnania kesonárov a potápačov, h/ zamestnania vykonávané v prostredí ohrozenom vo významnej miere ionizujúcim žiarením pri úprave a konečnom spracovaní rádioaktívnych surovín, v jadrových elektrárňach a pri obsluhe cyklotrónu a výskumného reaktoru, i/ zamestnanie vykonávané s dokázanými chemickými karcinogénmi a pri pracovných procesoch s rizikom chemickej karcinogenity, j/ zamestnanie v baníctve vykonávané pod spodnou úrovňou nadložia a na skrývke v povrchových baniach (lomoch) na uhlie, na rádioaktívne nerasty a na nerasty, z ktorých možno priemyselne vyrábať kovy, na magnezit, azbest, tuhu, kaolín, žiaruvzdorné íly, keramické lupky, sadrovec, živec a na kremeň a kremenec na chemickotechnologické spracovanie alebo na spracovanie tavením, k/ zamestnania v ťažbe a pri opracovaní kameňa, pri mletí a drvení kremeňa, kremenca a živca, pri formovaní žiaruvzdorných výrobkov a pri úprave keramických surovín vykonávané v prostredí vysokej koncentrácie agresívneho fibroplastického prachu, pokiaľ sú pracujúci pri výkone týchto zamestnaní nadmerne ohrození silikózou, a zamestnania sklárov dutého skla, l/ zamestnania v stokovej sieti v podzemných priestoroch. (3) Do II. pracovnej kategórie sú zaradené zamestnania, v ktorých sa vykonávajú sústavne a v priebehu kalendárneho mesiaca prevažne práce, pri ktorých sú pracujúci a/ veľmi významne obťažovaní látkami, prostredím alebo pracovnými postupmi, takže po dlhoročnom výkone týchto prác vznikajú trvalé škody na ich zdraví,
b/ obťažovaní látkami, prostredím alebo pracovnými postupmi, i keď k trvalým škodám na ich zdraví dochádza iba výnimočne, ak sa tieto práce vyznačujú trvalou a nadmernou namáhavosťou alebo trvalým a nadmerným nebezpečenstvom úrazu, ktoré spravidla nemožno ovplyvniť technickými opatreniami, c/ poverení činnosťou v zahraničí obťažovaní nepriaznivými pracovnými a životnými podmienkami v tropických alebo inak zdravotne ťažkých oblastiach. (4) Ako zamestnanie zaradené do I. (II.) pracovnej kategórie sa za dobu pred 1. januárom 2000 hodnotí služba vojakov z povolania (§ 129 <.) zaradená do I. (II.) kategórie funkcií, ak nevznikol nárok na dôchodok podľa piatej časti tohto zákona <.. Služba zaradená do I. kategórie funkcií sa v týchto prípadoch hodnotí ako zamestnanie I. pracovnej kategórie uvedené v § 14 ods. 2 písm. b) až h) <..
13. Podľa § 21 ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb. občan má nárok na starobný dôchodok, ak bol zamestnaný najmenej 25 rokov a dosiahol vek aspoň a/ 55 rokov, ak bol zamestnaný najmenej 15 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. a) alebo najmenej 10 rokov v takom zamestnaní v uránových baniach, b/ 55 rokov, ak bol zamestnaný najmenej 15 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. b), ak bol z tohto zamestnania prevedený alebo uvoľnený z dôvodov uvedených v § 12 ods. 3 písm. d) a e), c/ 55 rokov, ak bol zamestnaný najmenej 20 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. b) až h), d/ 58 rokov, ak bol zamestnaný najmenej 20 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. i) až l), alebo e/ 60 rokov.
14. Podľa § 174 ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb. občan, ktorý vykonával pred 1. januárom 2000 zamestnanie I. pracovnej kategórie, prípadne službu I. alebo II. kategórie funkcií, má po 31. decembri 1999 nárok na starobný dôchodok tiež, ak bol zamestnaný najmenej 25 rokov a dosiahol vek aspoň a/ 56 rokov, ak bol zamestnaný najmenej 14 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. a), prípadne 9,5 roka, ak ide o také zamestnanie v uránových baniach, alebo 19 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. b) až h) alebo 19 rokov v službe I. kategórie funkcií, b/ 57 rokov, ak bol zamestnaný najmenej 13 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. a), prípadne 9 rokov, ak ide o také zamestnanie v uránových baniach, alebo 18 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. b) až h) alebo 18 rokov v službe I. kategórie funkcií, c/ 58 rokov, ak bol zamestnaný najmenej 12 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. a) prípadne 8 rokov, ak ide o také zamestnanie v uránových baniach, alebo 16 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. b) až h) alebo 16 rokov v službe I. kategórie funkcií alebo 17,5 roka v službe II. kategórie funkcií, alebo d/ 59 rokov, ak bol zamestnaný najmenej 11 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. a), prípadne 7,5 roka, ak ide o také zamestnanie v uránových baniach, alebo 15 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. b) až l) alebo 15 rokov v službe I. alebo II. kategórie funkcií.
15. Podľa § 174 ods. 2 zákona č. 100/1988 Zb. podmienkou vzniku nároku na starobný dôchodok podľa odseku 1 je, že zamestnanie I. pracovnej kategórie alebo služba I. alebo II. kategórie funkcií trvali k 31. decembru 1999; za zamestnanie sa na tieto účely považujú i náhradné doby a doby uvedené v § 5 ods. 1 a v § 6 ods. 1 nariadenia vlády Československej socialistickej republiky č. 117/1988 Zb.
16. Podľa § 175 zákona č. 100/1988 Zb. nároky vyplývajúce zo zaradenia zamestnaní do I. a II. pracovnej kategórie alebo služby do I. a II. kategórie funkcií sa priznávajú do 31. decembra 2023.
17. Podľa § 175g ods. 1 až 3 zákona č. 100/1988 Zb. (1) Ak konanie o nároku na dôchodok a o jeho výške nebolo právoplatne skončené pred dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona a hodnotenie zamestnania v I. a II. pracovnej kategórii alebo v I. a II. kategórii funkcií má vplyv na vznik nároku na dôchodok alebo na jeho výšku, o nároku na dôchodok a o jeho výške sa rozhodne podľa predpisov účinných po dni nadobudnutia účinnosti tohto zákona, ak nie je ďalej ustanovené inak. (2) Ak o nároku na starobný dôchodok podľa § 174 <. nebolo právoplatne rozhodnuté pred dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, o nároku na starobný dôchodok sa rozhodne podľa predpisov účinných do dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona. (3) Ak konanie o nároku na dôchodok a o jeho výške bolo právoplatne skončené ku dňu nadobudnutia účinnosti tohto zákona a hodnotenie zamestnania v I. a II. pracovnej kategórii alebo v I. a II. kategórii funkcií má vplyv na vznik nároku na dôchodok alebo na jeho výšku, na žiadosť občana sa o nároku na dôchodok a o jeho výške rozhodne podľa predpisov účinných po dni nadobudnutia účinnosti tohto zákona. 18. Správny súd po preskúmaní veci zistil, že žalovaná prvostupňovým rozhodnutím zamietla žiadosť žalobcu o starobný dôchodok pre nesplnenie podmienok vzniku nároku na starobný dôchodok vyplývajúcich z ust. § 274 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. v nadväznosti na § 21 zákona č. 100/1988 Zb., pretože v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. b/ až h/ zákona č. 100/1988 Zb. získal iba 6756 dní, t.j. 18 rokov a 186 dní (zákon požaduje 20 rokov). Nárok na starobný dôchodok mu nevznikol ani podľa § 174 ods. 1 a 2 zákona č. 100/1988 Zb., nakoľko jeho služobný pomer zaradený do I. kategórie funkcií podľa potvrdenia Ministerstva vnútra SR vykonával od 01.10.1980 do 31.03.1999 a teda nie až do 31.12.1999. Generálny riaditeľ žalovanej napadnutým rozhodnutím zamietol odvolanie žalobcu a prvostupňové rozhodnutie žalovanej potvrdil. Stotožnil sa so záverom žalovanej, že predpokladom skoršieho vzniku nároku na starobný dôchodok podľa § 174 ods. 1, 2 zákona č. 100/1988 Zb. je nielen získanie zamestnania v preferovanej kategórii v potrebnom rozsahu, ale aj to, že takéto zamestnanie bolo vykonávané do 31.12.1999, teda k 31.12.1999 trvalo. Žalovaný, vzhľadom na to, že žalobca v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. b/ až h/ zákona č. 100/1988 Zb. získal iba 18 rokov a 186 dní a tiež na to, že jeho zamestnanie v I. kategórii funkcií netrvalo k 31.12.1999, uzavrel, že nárok na starobný dôchodok podľa uvedených podmienok mu ku dňu XX.XX.XXXX, dovŕšením XX . rokov, nevnikol. Vyjadril pritom názor, že žiadny právny predpis neumožňuje na vznik nároku na starobný dôchodok vychádzať zo znenia právneho predpisu účinného k dátumu času ukončenia zamestnania vo zvýhodnenej pracovnej kategórii, preto nebola dôvodná odvolacia námietka žalobcu, že na posúdenie nároku mala žalovaná vychádzať zo znenia § 174 zákona č. 100/1988 Zb. v znení zákona č. 71/1994 Z.z.
19. Žalobca sa domáhal preskúmania zákonnosti napadnutého rozhodnutia správnou žalobou, kde namietal, že generálny riaditeľ žalovanej sa opieral iba o ust. § 174 ods. 2 zákona č. 100/1988 Zb. pričom v rozpore s čl. 152 ods. 4 Ústavy SR aplikoval výlučne gramatický výklad, bez zohľadnenia výkladu historického a systematického. Úplne pritom ignoroval a nerešpektoval ust. § 175g ods. 2 zákona č. 100/1988 Zb., zavedené tou istou novelou, zákonom č. 355/1999 Z.z., ktorá odkazuje na použitie skorších právnych predpisov. Poukázal na to, že ust. § 175g ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb. rieši konanie o nároku na dôchodok, kde nebolo do účinnosti novely (22.12.1999) právoplatne rozhodnuté, teda postup v začatých konaniach. Dôležité je však ust. § 175g ods. 2 zákona č. 100/1988 Zb., ktorého prijatie sa zdôvodňovalo tým, že sa ním zabezpečí zachovanie nároku na starobný dôchodok vzniknutého podľa § 174 zákona č. 100/1988 Zb. aj vtedy, ak sa o nároku na starobný dôchodok právoplatne nerozhodlo do účinnosti návrhu. Argumentoval, že toto ustanovenie hovorí o právoplatnom rozhodnutí o nároku a nie o právoplatnom rozhodnutí v konaní o nároku, na základe čoho sa nevyžaduje, aby bolo začaté konanie o starobnom dôchodku, hovorí teda o existujúcom nároku na skorší odchod do dôchodku. Ďalej vyjadril názor, že v súlade s § 294 zákona č. 461/2003 Z.z. boli zrušené všetky novely § 174 zákona č. 100/1988 Zb. naraz, čo znamená, že nová novela § 174 nerušila platnosť a účinnosť predchádzajúcej, ale platnosť a účinnosť si každá z noviel zachovala až do 31.12.2003. Podľa žalobcu nie je teda možné posudzovať právne nároky občanov, ktorí ukončili pracovný pomer v rokoch 1993 až 1999, podľa iných zákonov, ktoré nadobudli účinnosť v neskoršom období, teda v období, kedy už dávnom predtým ukončili službu I. alebo II. kategórie funkcií. Na tomto základe mala podľa žalobcu žalovaná posudzovať nárok žalobcu podľa zákona č. 376/1997 Z.z. účinného k 01.01.1998, na ktorý odkazuje § 175g ods. 2 zákona č. 100/1988 Zb., kde sa slová „k 31. decembru 1997" nahradili slovami „k 31. decembru 1998". Žalobca si bol preto pri skončení služobného pomeru dňa 31.03.1999 vedomý, že splnil dôležitú podmienku trvania služby (18 rokov a 186 dní), pričom nemohol predvídať ďalší vývin § 174. V tej dobe splnil aj podmienku podľa § 174 ods. 2 zákona č. 100/1988 Zb. a to, že jeho služba trvala k 31.12.1998. Uzavrel, že nárok, ktorý mu vynikol, mu už nemohol byť odňatý neskoršími novelizáciami. S poukázaním na ústavný princíp právnej istoty, určitosť a predvídateľnosť právnej normy namietal, že nárok na skorší odchod do starobného dôchodku mu nevznikol dosiahnutím veku XX rokov, keď požiadal o jeho priznanie, ani odpracovaním ďalších požadovaných rokov vo všeobecnom systéme, ale vznikol mu už v roku 1999, keď ukončil služobný pomer v PZ SR. Žalobca ďalej v rámci správnej žaloby poukázal na rozsudky Najvyššieho súdu SR sp.zn. 7So/192/2011, 10So/85/2012, 1Sk/7/2017, rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp.zn. 18Sa/18/2018 z 20.12.0218 a iné rozsudky správnych súdov, ako aj na nález Ústavného súdu SR sp.zn. I. ÚS 306/2010-30 z 08.12.2010. Poukázal na účel zákona č. 100/1988 Zb., históriu jeho vzniku, systematické súvislosti a zákaz diskriminácie.
20. Vzhľadom na všetky okolnosti prejednávanej veci (vrátane obsahu správnej žaloby) nebolo medzi žalobcom a žalovanou sporné, že žalobca vykonával službu zaradenú do I. kategórie funkcií od 01.10.1980 do 31.03.1999 a získal tým celkom 6756 dní služby, t.j. 18 rokov a 186 dní. Tiež nebolo sporné, že žalobca dosiahol dňa XX.XX.XXXX vek XX rokov. Sporné tak zostalo len to (právne posúdenie toho), či žalobca dosiahnutím 18-tich rokov a 186 dní doby služby v I. kategórii funkcií a fyzického veku XX okov splnil k XX.XX.XXXX, resp. už skôr, podmienky skoršieho starobného dôchodku vyplývajúce z ust. § 274 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. v nadväznosti na § 21 a § 174 ods. 1 a 2 zákona č. 100/1988 Zb.
21. Ťažisko správnej žaloby žalobcu tak predstavuje námietka nesprávneho právneho posúdenia ust. § 174 ods. 1, 2 v nadväznosti na § 175g ods. 2 zákona č. 100/1988 Zb., resp. ich diskriminačného použitia žalovanou. Vo vzťahu k tejto námietke možno vybrať z ustálenej judikatúry rozsudok Najvyššieho súdu SR č,k. 9So/285/2015 z 28.06.2017, podľa ktorého: „Je potrebné uviesť, že v súvislosti so zachovaním nárokov na starobný dôchodok z I. pracovnej kategórie a I. a II. kategórie funkcií zákonodarca každoročne v rokoch 1993 až 1999 predlžoval zaraďovanie zamestnaní do zvýhodnenej kategórie, pričom na účely § 174 vyžadoval naposledy splnenie podmienky trvania takého zamestnania k určitému dátumu, naposledy k 31. decembru 1999. Cieľom opakovaného predlžovania zaraďovania zamestnaní do I. a II. pracovnej kategórie, resp. do I. a II. kategórie funkcií bolo umožniť dotknutým poistencom získanie potrebného počtu preferovaných rokov, či už na účely vzniku nároku na starobný dôchodok podľa § 21 ods. 1 a § 132 ods. 1 zákona o sociálnom zabezpečení, alebo na účely nároku na starobný dôchodok podľa § 174 ods. 1 a 2 zákona o sociálnom zabezpečení. Ustanovenie § 174 zákona o sociálnom zabezpečení je ustanovením prechodným a v zmysle vyššie uvedeného je potrebné ho chápať ako výnimku z požiadaviek, ustanovených zákonodarcom na vznik nároku na starobný dôchodok od skoršieho dôchodkového veku podľa § 21 ods. 1 a § 132 ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb. len v určitom, prechodnom období. Úmyslom zákonodarcu nebolo zúžiť okruh osôb, ktorým prislúchajú nároky z I. a II. pracovnej kategórie a I. a II. kategórie funkcií, ale zachovať tieto nároky u presne vymedzenej skupiny poistencov, ktorí v zamestnaní zaradenom v preferovanej kategórii nezískali obdobie potrebné pre skorší vznik nároku na starobný dôchodok podľa § 21 ods. 1 a § 132 ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb. práve a iba z dôvodu zrušenia zaraďovania týchto zamestnaní do preferovanej kategórie k 31. decembru 1999 (prvýkrát k 31.12.1992), za predpokladu, že takéto ich zamestnanie súčasne k tomuto dňu trvalo. Ak pritom zákonodarca pre nárok podľa § 174 ods. 1 zákona o sociálnom zabezpečení súčasne požaduje splnenie podmienky podľa § 174 ods. 2 tohto zákona, naposledy v znení účinnom od 1. januára 2000, takú požiadavku nemožno požadovať za diskriminačnú." (obdobne rozsudky Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9 So/62/2009 zo dňa 28.10.2009 a sp. zn. 1So/69/2014 zo dňa 29.09.2015).
22. V súvislosti s námietkou žalobcu, že ust. § 174 ods. 2 zákona č. 100/1988 Zb., resp. spôsob jeho uplatňovania v praxi žalovaného sú diskriminačné vo vzťahu k zamestnancom, ktorých zamestnanie zaradené v I. kategórii funkcií sa skončilo pred 31.12.1999 je potrebné zohľadniť tiež rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9So/143/2011 zo dňa 26.09.2012, podľa znenia ktorého: „Podmienka trvania určeného zamestnania do 31.12.1999 platí pre všetkých zamestnancov (poistencov), preto ju nemožno považovať za diskriminačnú ani vo vzťahu k navrhovateľovi, lebo sa s ním nezaobchádzalo inak ako s inými žiadateľmi o dávku, ktorí sa ocitli v podobnej situácii." Námietku diskriminácie tak nebolo možné akceptovať z dôvodu, že žalobca nepreukázal, že by vo vecne totožných prípadoch, t.zn. o právach iných osôb v rovnakom postavení ako žalobca, žalovaná rozhodovala inak. Postup, ktorý je v súlade so zákonom, resp. je zákonom predpokladaný, nemožno považovať za diskriminačný alebo nepriateľský voči žalobcovi. Námietky žalobcu neobsahujú označenie skutočností, z ktorých by bolo možné objektívne dospieť k záveru o predpojatosti, resp. o diskriminačnom správaní sa žalovanej alebo jej generálneho riaditeľa. Konanie podľa antidiskriminačného zákona navyše predstavuje osobitný prostriedok právnej ochrany poskytovanej súdom s odlišnými princípmi konania zodpovedajúcimi civilnej povahe konania podľa tohto zákona. Správny súd preskúmavajúci zákonnosť napadnutého rozhodnutia nie je oprávnený nad rámec obsahu napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, posudzovať namietané diskriminačné zaobchádzanie so žalobcom. Pokiaľ sa žalobca domnieva, že boli porušené jeho práva, ktoré mu zaručuje antidiskriminačný zákon, má možnosť domáhať sa právnej ochrany podaním osobitnej žaloby podľa § 9 ods. 2, 3 zákona č. 365/2004 Z.z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon).
23. Ďalej možno v daných súvislostiach poukázať na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 9So/146/2016, ktorý v súvislosti s gramatickým výkladom ust. § 174 ods. 2 zákona č. 100/1988 Zb. uviedol nasledovné: „S poukazom na vyššie uvedenú judikatúru nemožno súhlasiť s navrhovateľom, že slovné spojenie „trvali k 31.12.1999" znamená, že ide o trvanie v čase do 31.12.1999. Správnosť výkladu daného slovného spojenia odporkyňou ako aj krajským súdom napokon potvrdzuje aj vyjadrenie Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra zo dňa 28.02.2013 tvoriace prílohu k odvolaniu proti napadnutému rozhodnutiu odporkyne, v ktorom je uvedené, že „podobne formulácia nájom sa skončí ku dňu 31.03.2011 vyjadruje, že posledným dňom nájmu je uvedený dátum...". Obdobným je podľa názoru odvolacieho súdu aj sporné slovné spojenie „trvali k 31.12.1999", ktoré taktiež vyjadruje podmienku trvania služobného pomeru k tomuto dátumu vrátane, t. j. k 31.12.1999 a nie „v čase do 31.12.1999". Najvyšší súd SR dospel práve k uvedenému záveru a potvrdil rozhodnutie prvostupňového súdu, ktorý správnu žalobu obsahujúcu námietku týkajúcu sa výkladu § 174 ods. 2 zákona č. 100/1988 Zb. zamietol.
24. Žalobca v správnej žalobe namietal najmä to, že žalovaná opomenula použitie ust. § 175g ods. 2 zákona č. 100/1988 Zb., ktoré odkazuje na znenie zákona č. 100/1988 Zb., resp. jeho novelu - zákon č. 376/1997 Z.z. účinný od 01.01.1998, podľa ktorého stanovovalo znenie § 174 ods. 2 podmienku trvania služby I. alebo II. kategórie funkcií k 31. decembru 1998. Podľa § 174 ods. 2 zákona č. 100/1988 Zb. podmienkou vzniku nároku na starobný dôchodok podľa odseku 1 je, že zamestnanie I. pracovnej kategórie alebo služba I. alebo II. kategórie funkcií trvali k 31. decembru 1999 (v znení platnom a účinnom do 21.12.1999 k 31. decembru 1998).
25. Z citovaných ustanovení zákona ako aj z rozsudkov Najvyššieho súdu SR vyplýva, že bez ohľadu na počet rokov služby trvajúcej v I. alebo II. kategórií funkcií. musí byt' kumulatívne splnená aj podmienka upravená v § 174 ods. 2 zákona č. 100/1988 Zb., a to, že služba I. alebo Il. kategórie funkcií musí trvať' k 31.12.1999, ak má mat' poistenec nárok na starobný dôchodok za zvýhodnených podmienok vo vzťahu k dovŕšeniu veku (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9So/62/2009 zo dňa 28. októbra 2009 a sp. zn. 1 So/69/2014 zo dňa 29. septembra 2015).
26. Zákonom č. 355/1999 Z.z. bolo predĺžené obdobie zaraďovania zamestnaní do I. a II. pracovnej kategórie a do I kategórie funkcií až do 31.12.1999 (§ 14, § 130 a § 174 tohto zákona) a v § 175g ods. 2 bolo súčasne ustanovené, že v konaniach o nároku na starobný dôchodok podľa § 174, ktoré neboli právoplatne skončené pred dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, ktorý nadobudol účinnosť od 22.12.1999, sa o nároku na starobný dôchodok rozhodne podľa predpisov účinných do dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona (do 21.12.1999).
27. Podľa § 175g ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb., ak konanie o nároku na dôchodok a o jeho výške nebolo právoplatne skončené pred dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona a hodnotenie zamestnania v I. a II. pracovnej kategórii alebo v I. a II. kategórii funkcií má vplyv na vznik nároku na dôchodok alebo na jeho výšku, o nároku na dôchodok a o jeho výške sa rozhodne podľa predpisov účinných po dni nadobudnutia účinnosti tohto zákona, ak nie je ďalej ustanovené inak. Z citovaného ustanovenia plynie pre konajúci orgán povinnosť rozhodnúť podľa predpisov účinných po dni nadobudnutia účinnosti zákona č. 355/1999 Z.z., t.zn. podľa zákona č. 100/1988 Zb v znení účinnom od 22.12.1999, pokiaľ hodnotenie zamestnania v I. a II. pracovnej kategórii alebo v I. a II. kategórii funkcií má vplyv na vznik nároku na dôchodok alebo na jeho výšku.
28. Podľa § 175g ods. 2 zákona č. 100/1988 Zb., ak o nároku na starobný dôchodok podľa § 174 <. nebolo právoplatne rozhodnuté pred dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, o nároku na starobný dôchodok sa rozhodne podľa predpisov účinných do dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona. Citované prechodné ustanovenie zreteľne funkčne nadväzuje na ods. 1 tak, že v prípade nesplnenia podmienok pre uplatnenie ods. 1 (nedostatok vplyvu hodnotenia zamestnania v I. a II. pracovnej kategórii alebo v I. a II. kategórii funkcií na vznik nároku na dôchodok alebo na jeho výšku) sa ďalej koná a rozhodne podľa predpisov účinných do nadobudnutia účinnosti zákona č. 355/1999 Z.z., t.zn. podľa zákona č. 100/1988 Zb v znení účinnom do 21.12.1999. Logickým dôsledkom uvedeného nesplnenia podmienok na uplatnenie postupu podľa ods. 1 je použitie intertemporálneho ustanovenia podľa § 175g ods. 2 cit. zákona, prijatého zákonodarcom za účelom zachovania nároku, o ktorom nebolo v konaní právoplatne rozhodnuté do 21.12.1999. Žalobca namietal, že toto ustanovenie hovorí o právoplatnom rozhodnutí o nároku a nie o právoplatnom rozhodnutí v konaní o nároku, na základe čoho sa nevyžaduje, aby bolo začaté konanie o starobnom dôchodku. Uplatnením názoru preferovaného žalobcom, ktorý vychádza len z toho, že gramatickým výkladom tohto ustanovenia (ktorý sám považuje za veci neprimeraný) možno bez ďalšieho dospieť aj k takému výsledku, by pre neprehliadnuteľnú systematickú súvislosť odsekov
1 a 2 ust. § 175g zákona č. 100/1988 Zb. a taktiež z dôvodov uvedených v bode č. 21 tohto rozsudku, išlo skôr o dotváranie práva, než jeho interpretáciu.
29. Nebola tak dôvodná žalobcova námietka nesprávneho aplikovania, resp. opomenutia použitia § 175g ods. 2 zákona č. 100/1988 Zb. Z citovaného ustanovenia zreteľne plynie záver, že o nároku na skorší odchod žalobcu do starobného dôchodku sa správne rozhodovalo podľa ust. § 174 zákona č. 100/198 Zb. v znení účinnom od nadobudnutia účinnosti zákona č. 355/1999 Z.z., t.j. od 22.12.1999 (ktoré sa nemenilo až do naposledy účinného znenia zákona č. 100/1988 Zb. ako celku k 31.12.2003, ku ktorému dátumu bol zákon ako celok zrušený), prostredníctvom ktorého bolo ust. § 175g do zákona inkorporované, t.zn. podľa jeho naposledy účinného znenia (pred jeho zrušením zákonom č. 461/2003 Z.z.), nakoľko na účely zachovania nárokov žalobcu vyplývajúcich zo zaradenia zamestnaní do I. pracovnej kategórie podľa § 274 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. a § 175 zákona č. 100/1988 Zb. niet prechodných ustanovení (lege artis) použiteľných pre uplatnenie iného znenia zákona. Nebola tak veci priliehavá ani námietka žalobcu, ktorý trval na aplikácii zákona č. 100/1988 Zb. v znení zavedenom novelou - zákonom č. 376/1997 Z.z. s účinnosťou od 01.01.1998.
30. Podmienkami vzniku nároku žalobcu, ktorý vykonával pred 01.01.2000 službu I. kategórie funkcií na skorší odchod do dôchodku po 31.12.1999 podľa 174 ods. 1 písm. b/ a ods. 2 zákona č. 100/1988 Zb. bolo dosiahnutie veku XX rokov, získanie celkovej doby zamestnania najmenej 25 rokov, z toho 18-tich rokov v službe I. kategórie funkcií a trvanie tejto služby k 31.12.1999, t.zn. až do dňa 31.12.1999 vrátane. Posúdením normatívneho znenia uvedených ustanovení vo vzájomných súvislostiach je zrejmé, že uvedené podmienky musia byť pre priznanie nároku splnené kumulatívne. Vzhľadom na prechodný charakter ust. § 174 a na jeho účel spočívajúci v zachovaní nárokov vyplývajúcich zo zaradenia do I. a II. pracovnej kategórie plynúci z ust. § 274 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. a § 175 zákona č. 100/1988 Zb., je zrejmé, že podmienky získania 18-tich (a viac) rokov v službe I. kategórie funkcií a trvanie tejto služby k 31.12.1999 museli byť splnené súčasne a to k 31.12.1999, inak nárok na skorší starobný dôchodok nevznikol. Pokiaľ zákon č. 100/1988 Zb. v ust. 174 ods. 2 zrozumiteľne podmieňuje vznik nároku na starobný dôchodok podľa odseku 1 aj trvaním služby k 31.12.1999, nie je udržateľný záver, že pre vznik nároku postačovalo trvanie služby k 31.03.1999 alebo k skoršiemu dátumu, a to aj napriek získaniu požadovanej doby služby vo zvýhodnenej kategórii funkcií a následnému dosiahnutiu veku XX rokov a celkovej doby zamestnania 25 rokov. Žalobca sa tak mýlil pokiaľ namietal, že jedinou právnou skutočnosťou, ktorá zakladá nárok na skorší odchod do dôchodku podľa 174 zákona č. 100/1988 Zb. je získanie určitého počtu rokov služby v I. alebo II. kategórii funkcií v čase do 31.12.1999.
31. Žalobca sa tiež mýlil aj pokiaľ bol toho názoru, že počas tejto účinnosti znenia zákona č. 100/1988 Zb. (účinného do 21.12.1999), t.zn. k 31.12.1998 splnil všetky podmienky, aj tú podľa § 174 ods. 2 cit. zákona, a v tom čase mu vznikol nárok na starobný dôchodok, ktorý mu s poukázaním na ústavný princíp právnej istoty, určitosť a predvídateľnosť právnej normy už nemohol byť odňatý neskoršími novelizáciami. Nárok na skorší odchod do dôchodku žalobcovi nevznikol už v roku 1998, nakoľko podľa § 175g ods. 2 ustanovenia zákona č. 100/1988 Zb. v znení účinnom do 21.12.1999, nebolo možné na konanie a rozhodovanie o žiadosti žalobcu uplatniť. Nevznikol mu ani v roku 1999, keď ukončil služobný pomer v P. F., nakoľko nesplnil podmienky na jeho vznik, a z tohto dôvodu mu nemohol byť odňatý. Nárok na skorší starobný dôchodok žalobcu nevznikol ani neskôr, pretože od 01.01.2000 boli zvýhodnené pracovné kategórie, resp. funkcie zrušené. Uvedený spôsob systematickej interpretácie označených zákonných ustanovení je podopretý aj účelom ust. § 274 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. a § 175 zákona č. 100/1988 Zb. v nadväznosti na § 21, § 174 ods. 1 a 2 cit. zákona, ktorým bolo zachovanie nárokov žalobcu vyplývajúcich zo zaradenia zamestnaní do I. pracovnej kategórie, resp. do I. kategórie funkcií (ktoré je možné priznávať až do 31.12.2023). Takými nárokmi nemohli byť žiadne iné nároky, iba tie, pre priznanie ktorých boli v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami k 31.12.1999 preukázateľne splnené podmienky uvedené v predchádzajúcich bodoch tohto rozsudku.. Iný (žalobcom presadzovaný) výklad by zjavne nebol konformný so zásadou legality, nakoľko by bol v priamom rozpore so zrozumiteľnými na seba nadväzujúcimi a funkčne prepojenými ustanoveniami § 274 ods. 1, § 21, § 174 ods. 1, 2, § 175 a § 175g ods. 1, 2 zákona č. 100/1988 Zb. K nesprávnemu právnemu posúdeniu veci dôjde vtedy, pokiaľ orgán verejnej správy použije nesprávnu právnu normu, alebo síce aplikuje správnu právnu normu, ale ju nesprávne interpretuje, a napokon právnu normu síce správne vyloží, ale na zistený skutkový stav ju nesprávne aplikuje. Vzhľadom na predchádzajúce body tohto rozsudku nebolo preskúmaním zákonnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného zistené žiadne z uvedených kritérií determinujúcich nesprávne právne posúdenie veci.
32. Konanie o nároku žalobcu na starobný dôchodok sa začalo na základe jeho žiadosti zo dňa 20.06.2018 v zmysle § 184 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z.z., a teda toto konanie nezačalo predo dňom nadobudnutia účinnosti zákona č. 355/1999 Z.z. (§ 175g ods. 1, 2). Keďže služba žalobcu v I. kategórii funkcií netrvala k 31.12.1999, žalobca nespĺňal podmienky podľa § 174 ods. l a 2 zák. č. 100/1988 Zb. pre skorší vznik nároku na starobný dôchodok. Rovnako neboli splnené podmienky vzniku nároku na starobný dôchodok žalobcu podľa § 21 zákona č. 100/1988 Zb., nakoľko k XX.XX.XXXX objektívne nezískal najmenej 20 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. b/ až h/ zákona č. 100/1988 Zb., čo žalobca ani nenamietal.
33. Na podporu uvedených záverov možno použiť aj uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. I. ÚS 668/2014-15 z 12.11.2014, kde ústavný súd poukázal na to, že v dôsledku zmeny spoločensko- politických a ekonomických pomerov zákonom č. 235/1992 Zb. o zrušení pracovných kategórií a o niektorých ďalších zmenách v sociálnom zabezpečení účinným od 01.06.1992, ktorým sa zmenil zákon č. 100/1988 Zb., bolo zaraďovanie zamestnaní do pracovných kategórií zrušené počnúc od 01.01.1993, t.j. s tým, že počnúc týmto dňom nebude možné zaraďovať zamestnania do preferovaných kategórií. Napriek uvedenému zákonodarca ďalšími zmenami zákona č. 100/1988 Zb. predlžoval možnosť zaraďovania zamestnaní do pracovných kategórií, a to až do 31.12.1999. Ďalej ústavný súd poukázal na to, že história a dôvody vzniku zaraďovania do pracovných kategórií a dôvodnosť zrušenia takéhoto zaraďovania zamestnaní v podmienkach trhovej ekonomiky v spojení so zmenami v systéme dôchodkového zabezpečenia boli podrobne ozrejmené v dôvodovej správe k zákonu č. 235/1992 Zb., ktorú citoval. Táto citovaná dôvodová správa mimo iného hovorí to, že je pripravovaná a postupne realizovaná nová koncepcia sociálneho poistenia zodpovedajúca potrebám a možnostiam zabezpečenia občanov v trhovej ekonomike, ktorá počíta s jednotnou základnou sústavou povinného sociálneho poistenia pre všetkých občanov s jasnými pravidlami financovania a s nárokmi priamo odvodenými od platených príspevkov. Systém preferovaných pracovných kategórií, ktorý je súčasťou štátneho sociálneho poistenia financovaného zo štátneho rozpočtu nie je možné v novej poisťovacej sústave neštátneho (ale štátom garantovaného poistenia) a v trhových podmienkach zachovať. Podľa citovanej dôvodovej správy sú pracovné kategórie z koncepčného hľadiska pre novú sústavu sociálneho poistenia neprijateľné z dôvodu podstaty ekonomickej transformácie (neexistuje podriadenosť hospodárskych subjektov vláde, pre nezávislé hospodárske subjekty systém preferovaných pracovných kategórií neplatí už dnes) ako aj preto, že v trhovej ekonomike podstatu problému (obmedzovanie rizikových prác, prípadne úplatu za ich výkon a ochranu zdravia pracovníkov) riešia sami zamestnávatelia v súlade so zákonmi. Pracovné kategórie sú podľa označeným uznesením citovanej dôvodovej správy neprijateľné aj z toho dôvodu, že pre časť zabezpečených osôb zaisťujú vyššie nároky, na ktorých sa zamestnávatelia, u ktorých sa rizikové práce vykonávajú, ani pracovníci, ktorí tieto práce vykonávajú, priamo vo zvýšenej miere finančne nepodieľajú. Ústavný súd vzhľadom na zákonnú úpravu a historické súvislosti jej vzniku a zmien, ústavnú udržateľnosť záverov Najvyššieho súdu SR týkajúcich sa (ne)zaradenia sťažovateľa do zvýhodnenej pracovnej kategórie, pri posudzovaní sťažnosti v intenciách základného práva na primerané hmotné zabezpečenie v starobe podľa čl. 39 ods. 1 Ústavy SR, sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú. Z uvedeného uznesenia Ústavného súdu SR možno mimo iného vyvodiť záver, že právo na priznanie výhod „bývalým, resp. zrušeným" preferovaným zamestnaniam I. a II. kategórie funkcií zaradeným v rezortných zoznamoch nemožno vykladať extenzívne ako univerzálne alebo absolútne, vzťahujúce sa na všetky skupiny takýchto zamestnancov. Naopak neskoršie zachovanie výhod z nich plynúcich sa po ich zrušení týka len tých zamestnancov alebo skupín zamestnancov vykonávajúcich tieto zamestnania alebo funkcie, na ktorých sa vzťahuje výnimka v zmysle § 174 ods. 2 zákona č. 100/1988 Zb., ktorá je zvýraznená aj v ust. § 14 ods. 1 cit. zákona. Ide teda o výnimku z pravidla, ktorú nemožno vzťahovať na všetky eventuality, ktoré v súvislosti s vykonávaním preferovaných zamestnaní v I. alebo II. kategórii funkcií v minulosti vznikli, ale len na tie prípady, s ktorými takýto následok spájajú príslušné právne normy (najmä § 174 zákona č. 100/1988 Zb.).
34. Žalobca namietal, že podľa § 294 zákona č. 461/2003 Z.z. boli zrušené všetky novely § 174 zákona č. 100/1988 Zb. naraz, čo znamená, že nová novela § 174 nerušila platnosť a účinnosť predchádzajúcej, ale platnosť a účinnosť si každá z noviel zachovala až do 31.12.2003. S uvedenými názormi žalobcu sa nemožno stotožniť. Novelizáciou sa ňou dotknuté ustanovenia zákona modifikujú, resp. nahrádzajú novým normatívnym textom odo dňa účinnosti zákona (alebo od ním určeného dátumu), ktorým sa novelizovaný zákon mení. Uplatnenie zákona v pôvodnom znení (pred novelou), po účinnosti zákona, ktorým sa zákon mení, je prípustné len vtedy (pokiaľ nie je účinnosť konkrétneho ustanovenia posunutá na presný dátum po účinnosti novely), ak tak ustanovia prechodné ustanovenia taktiež zavedené zákonom, ktorým sa menil tento iný zákon (novelizovaný). Taká je podstata čiastočnej derogácie novelizovaného zákona, ku ktorej novelizáciou dochádza. Z hmotnoprávneho hľadiska vo všeobecnosti platí, že aj po zmene právnej úpravy zostávajú zachované účinky práv legálne nadobudnutých počas konkrétneho znenia právneho predpisu, t.zn. právne vzťahy, ktoré takto vznikli sú platné do budúcnosti. V danom prípade sa prechodné ustanovenia novelizovaného zákona č. 100/1988 Zb. zavedené zákonom č. 355/1999 Z.z. v jeho systematike premietli do ust. § 175g ods. 1, 2, ktoré ustanovenia uplatnenie zákona č. 100/1988 Zb. v znení pred 22.12.1999 umožnili len pre prípady nárokov, o ktorých ešte nebolo v konaní právoplatne rozhodnuté.
35. Žalobca v rámci svojej argumentácie v správnej žalobe poukázal na viacero rozhodnutí krajských súdov, Najvyššieho súdu SR, ako aj Ústavného súdu SR, najmä na rozsudky Najvyššieho súdu č.k. 7So/192/2011 a 10So/85/2012, č.k. 1Sk/7/2017 z 26.02.2019 (tento rozsudok sa nepodarilo vyhľadať, ani žalobca ho nepredložil), ako aj na nález Ústavného súdu SR sp.zn. I. ÚS 306/2010-30 z 08.12.2010. Predmetom konaní zavŕšených uvedenými rozsudkami Najvyššieho súdu SR ako aj nálezu Ústavného súdu SR nebolo právne posúdenie pre danú vec rozhodujúcich právnych otázok, ktoré boli pertraktované v predchádzajúcich bodoch tohto rozsudku a žalobca ich závery na predmetnú právnu vec ani nijako neindividualizoval. Rozsudky iných krajských súdov nie sú pre správny súd nijako záväzné. Žalobca vo všeobecnej rovine akcentoval najmä na rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp.zn. 18Sa/18/2018 z 20.12.2018, ktorým bolo zrušené rozhodnutie generálneho riaditeľa žalovanej, ktorým bola zamietnutá žiadosť' iného žalobcu o priznanie starobného dôchodku s odôvodnením o nesplnení podmienok podľa § 21 ods. 1 písm. c/ a § 174 ods. 2 zákona č. 100/1988 Zb., keďže tento žalobca nemal evidovanú službu v I. kategórii funkcií v trvaní 20 rokov, túto ani nevykonával a netrvala do 31.12.1999. To znamená išlo o obdobnú vec. Najvyšší súd SR označené rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne na základe kasačnej sťažnosti žalovanej zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie rozsudkom sp.zn. 7Sk/16/2019 z 24.06.2020 pre nesprávne právne posúdenie veci.
36. Dôvodná nebola ani námietka nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia, ktorú žalobca vymedzil do tej miery, že generálny riaditeľ žalovanej sa nezaoberal, resp. nevysporiadal s namietaným ustanovením § 175g ods. 2 zákona č. 100/1988 Zb. Bližšie dôvody nepreskúmateľnosti neuviedol. Podľa § 209 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z.z. v odôvodnení rozhodnutia organizačná zložka Sociálnej poisťovne uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bola vedená pri hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov, na ktorých základe rozhodovala. Tieto požiadavky obe rozhodnutia konajúcich orgánov Sociálnej poisťovne spĺňajú. Prvostupňový orgán vydal rozhodnutie, ktorým žiadosť o priznanie starobného dôchodku zamietol s dostačujúcim a zrozumiteľným odôvodnením, prečo nebolo možné žiadosti žalobcu vyhovieť. Prvostupňové rozhodnutie a napadnuté rozhodnutie obsahujú v odôvodnení skutočnosti, na základe ktorých bolo rozhodnuté aj úvahu, ktorou boli zhromaždené podklady vyhodnotené. Nepreskúmateľnosťou rozhodnutia pre nedostatok dôvodov trpí také rozhodnutie, ktoré nemá odôvodnenie vôbec alebo chýbajú skutkové, resp. právne dôvody, o ktoré sa rozhodnutie opiera alebo sú tieto dôvody chybné. Pôjde o prípady, ak je rozhodnutie založené na skutočnostiach, ktoré neboli v konaní zisťované, alebo skutočnosti boli zistené z dôkazov a ďalších podkladov získaných v rozpore so zákonom alebo nie je zrejmé, či bolo vôbec dokazovanie alebo zhromažďovanie iných podkladov vykonané. Nedostatok dôvodov môže spôsobiť aj absencia právnych záverov vyplývajúcich z rozhodujúcich skutkových okolností alebo ich nejednoznačnosť. Napadnuté rozhodnutie resp. jeho odôvodnenie takýmito chybami netrpí. Skutočnosť, že žalobkyňa s takýmto hodnotením žalovaného nesúhlasí, nespôsobuje samo o sebe nezákonnosť napadnutého rozhodnutia (z dôvodu nezrozumiteľnosti alebo nedostatku dôvodov). Nestotožnenie sa žalobcu s právnou argumentáciou žalovaného, resp. s jeho právnym posúdením založeným na odlišných názoroch, si nemožno zamieňať s nezrozumiteľnosťou alebo nedostatkom dôvodov.
37. Generálny riaditeľ žalovanej reagoval v napadnutom rozhodnutí okrem iného aj na obsah odvolania podaného žalobcom proti prvostupňovému rozhodnutiu, ktoré bolo jedným z podkladov napadnutého rozhodnutia, kde sa žalobca vo vzťahu k § 175g ods. 2 zákona č. 100/1988 Zb. obmedzil výhradne na jeho citáciu, bez toho, aby argumentoval jeho nesprávnym posúdením, resp. opomenutím, ako to urobil v podanej správnej žalobe. Generálny riaditeľ žalovanej mal v prvom rade povinnosť riadiť sa týmto ustanovením, čo v rámci posúdenia zákonnosti prvostupňového rozhodnutia a jemu predchádzajúceho postupu žalovanej urobil. Pokiaľ nemal pochybnosti o správnosti tohto postupu, ktorý bol súladný s intertemporálnymi normami, pričom odvolanie neobsahovalo námietky, ktorými by žalobca takýto nesúlad namietal, nemal dôvod bližšie sa tým zaoberať rovnako, ako sa nemal dôvod zaberať inými nespornými procesnými otázkami, napríklad týkajúcimi sa príslušnosti a pod. Súčasne je k tomu potrebné dodať, že v súlade účelom správneho súdnictva nie je zrušiť rozhodnutie orgánu verejnej správy len preto, aby sa v ďalšom konaní po prípadnom odstránení drobného nedostatku rozhodlo v merite veci opätovne rovnakým (zákonným) spôsobom. Jeho účelom je účinná ochrana subjektívnych práv alebo právom chránených záujmov fyzických a právnických osôb, ktoré boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím, opatrením, postup, resp. nečinnosťou orgánu verejnej správy, čo v danom prípade zistené nebolo.
38. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Rozhodnutie súdu musí však obsahovať odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 3. júla 2003, sp. zn. IV. ÚS 115/03). Túto požiadavku výstižne zvýraznil vo svojej judikatúre aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý v tejto súvislosti najmä uviedol: „Právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad." Európsky súd pre ľudské práva ale súčasne tiež pripomína, že právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považovaný za rozhodujúci (napr. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Ruiz Torija proti Španielsku z 09.12.1994, č. sťažnosti 18390/91 a rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Hiro Balani proti Španielsku z 09.12.1994, sťažnosť č. 18064/91). Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo boli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (napr. IV. ÚS 20/05). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Uvedené závery a východiská súdov sú primerane použiteľné aj na správne konanie vedené orgánom verejnej (moci) správy, teda aj pre posúdenie preskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia generálneho riaditeľa žalovanej, ktoré v odôvodnení v zrozumiteľnom obsahu a dostatočnom rozsahu reagovalo na všetky relevantné otázky, ktoré v konaní vyvstali.
39. Súčasťou správnej žaloby sú aj nezrozumiteľné námietky, kde žalobca bez konkretizácie dopadu týchto námietok na zákonnosť napadnutého rozhodnutia požadoval „doplniť Osobný list dôchodkového poistenia o obdobie služby v ozbrojených silách a vykonať nový výpočet sumy starobného dôchodku podľa vstupných údajov a to za celú dobu dôchodkového poistenia", pričom uviedol, že „v týchto číslach sa so Sociálnou poisťovňou výrazne líšime a treba to uviesť do súladu". Vzhľadom na nezrozumiteľný obsah týchto námietok nie je možné sa k nim v rámci prieskumu zákonnosti napadnutého rozhodnutia relevantne vyjadriť.
40. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti správny súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia generálneho riaditeľa žalovanej a predchádzajúceho prvostupňového rozhodnutia žalovanej ako aj postupu, ktorý ich vydaniu prechádzal, dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie je v súlade so zákonom, a preto žalobu ako nedôvodnú podľa § 190 SSP zamietol.
41. O náhrade trov konania rozhodol správny súd podľa § 167 ods. 1 SSP (a contrario), podľa ktorého správny súd prizná žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, ak mal žalobca vo veci celkom alebo sčasti úspech. Keďže žalobca v konaní nebol úspešný, správny súd mu náhradu trov konania nepriznal.
Poučenie:
Tento rozsudok nadobudne právoplatnosť jeho doručením. Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú môže podať účastník konania, ak bolo rozhodnuté v jeho neprospech, pričom ju musí podať v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia. Kasačná sťažnosť sa podáva na tunajšom súde. Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený vyššie pod písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť: a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Kasačnú sťažnosť je potrebné predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.