Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 55 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (60)IV. ÚS 31/03
PDF · 243.78 KB
No categories available
IV. ÚS 31/03
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
IV. ÚS 31/03-10
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. februára 2003
predbežne prerokoval sťažnosť CDI Holding AG v likvidácii, so sídlom W., R. r., a G. Sch.,
bytom N. b. S., R. r., zastúpených advokátom JUDr. J. K., B., a sťažnosť HEROLD TELE
MEDIA, s. r. o., so sídlom B., a Ing. I. M., bytom L., zastúpených advokátom JUDr. L. A.,
B., vo veci porušenia ich základného práva na súdnu a inú právnu ochranu ustanoveného
v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na rovnosť účastníkov
v súdnom konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva
na prerokovanie veci v ich prítomnosti a aby sa mohli vyjadriť ku všetkým vykonávaným
dôkazom ustanoveného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé
a verejné prejednanie ich záležitosti podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, zákazu diskriminácie podľa čl. 14 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a zákazu zneužitia práv podľa čl. 17 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd konaním a rozhodnutím Krajského súdu
v Bratislave sp. zn. 5 K 179/99 v spojení s konaním a rozhodnutím Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 1 Obo 109/02, za účasti Krajského súdu v Bratislave,
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, vlády Slovenskej republiky, Úradu vlády
Slovenskej republiky a Ministerstva dopravy, pôšt a telekomunikácií Slovenskej republiky,
a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť CDI Holding AG v likvidácii a G. Sch. a sťažnosť HEROLD TELE
MEDIA, s. r. o., a Ing. I. M. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. decembra
2002 doručená sťažnosť sťažovateľov CDI Holding AG v likvidácii, so sídlom W., R. r.
(ďalej len „sťažovateľ 1“), a G. Sch., bytom N. b. S., R. r. (ďalej len „sťažovateľ 2“),
zastúpených advokátom JUDr. J. K., B., a sťažnosť HEROLD TELE MEDIA, s. r. o.,
so sídlom B. (ďalej len „sťažovateľ 3“), a Ing. I. M., bytom L. (ďalej len „sťažovateľ 4“),
zastúpených advokátom JUDr. L. A., B. Sťažovatelia 3 a 4 doplnili svoju sťažnosť podaním
doručeným ústavnému súdu 27. decembra 2002 prostredníctvom faxu a 31. decembra 2002
doručením jeho originálu.
Sťažovatelia 1 až 4 namietajú porušenie svojho základného práva na súdnu a inú
právnu ochranu ustanoveného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej „ústava“),
základného práva na rovnosť účastníkov v súdnom konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy,
základného práva na prerokovanie veci v ich prítomnosti a aby sa mohli vyjadriť
ku všetkým vykonávaným dôkazom ustanoveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, práva
na spravodlivé a verejné prejednanie ich záležitosti podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva na účinný prostriedok
nápravy podľa čl. 13 dohovoru, zákazu diskriminácie podľa čl. 14 dohovoru a zákazu
zneužitia práv podľa čl. 17 dohovoru konaním a rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave
(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 K 179/99 v spojení s konaním a rozhodnutím
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Obo 109/02.
Samostatným podaním doručeným ústavnému súdu spolu s vyššie označenými
sťažnosťami sťažovatelia navrhli, „...aby konanie vo veci uvedených sťažností pred
Ústavným súdom bolo v súlade s ust. § 112 Občianskeho súdneho poriadku spojené
na spoločné konanie z dôvodu hospodárnosti a vhodnosti s ohľadom na ich skutkovú
súvislosť, resp. totožnosť“.
Ústavný súd uznesením sp. zn. IV. ÚS 31/03 z 26. februára 2003 rozhodol o spojení
konaní vo veci sťažností sťažovateľov na spoločné konanie.
Sťažovatelia 1 a 2 uviedli, že sa návrhmi na vyhlásenie konkurzu podanými
krajskému súdu 10. mája 2001 a 9. mája 2002 (s dodatkami z 13. júna 2001 a 8. januára
2002) domáhali usporiadania svojich majetkových pomerov voči dlžníkovi S. t., a. s.,
so sídlom v B. Tieto návrhy boli krajským súdom zaevidované k už prebiehajúcemu
konaniu vedenému proti dlžníkovi pod sp. zn. 5 K 179/99. Toto konanie bolo začaté
na základe spoločného návrhu na vyhlásenie konkurzu podaného sťažovateľmi 3 a 4
krajskému súdu 21. júna 1999.
Sťažovatelia 1 a 2 ďalej uvádzajú, že krajský súd uznesením z 29. januára 2002
všetky návrhy uvedené v predchádzajúcom odseku spolu s návrhmi ostatných veriteľov
v konaní vedenom pod sp. zn. 5 K 179/99 zamietol. Proti uvedenému uzneseniu podali
sťažovatelia v zákonnej lehote odvolania najvyššiemu súdu, ktorý v odvolacom konaní
vedenom pod sp. zn. 1 Obo 109/02 napadnuté rozhodnutie krajského súdu uznesením
z 13. augusta 2002 potvrdil. Dňom doručenia tohto uznesenia najvyššieho súdu ostatným
účastníkom konania nadobudli obe rozhodnutia v konaní sp. zn. 5 K 179/99 právoplatnosť
bez možnosti použitia riadneho alebo mimoriadneho opravného prostriedku nápravy.
K právomoci ústavného súdu sťažovatelia 1 a 2 uvádzajú: „Podľa ust. § 66f zákona
č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní (ďalej len ZKV) na konkurz a vyrovnanie sa ust.
§ 221 ods. 1 písm. a) a § 228 až 243d OSP nepoužijú. (Sťažovatelia sa domnievajú, že by
tomu tak nemalo byť v prípade, že konkurz vyhlásený nebol, avšak prax súdov v aplikácii
uvedeného ustanovenia je iná a podľa názoru sťažovateľov protiústavná s poukazom napr.
na nález PL. ÚS 38/1999 – Zb. Ús. 4/1999).
Z doposiaľ uvedeného teda vyplýva, že sťažovatelia vyčerpali všetky opravné a iné
právne prostriedky v konaní vedenom pred KS BA a NS SR sp. zn. 5 K 179/99, ktoré im
zákon na ochranu ich základných práv a slobôd poskytuje a že nie sú naplnené podmienky
ust. § 24 zák. č. 38/1993 (ďalej len ZoÚS) a z toho dôvodu je ich sťažnosť k Ústavnému
súdu SR prípustná a je podaná v zákonnej lehote.“
Porušenie vyššie označených práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 48 ods. 2 ústavy
vidia sťažovatelia 1 a 2 okrem iného v tom, že ...konania o návrhoch sťažovateľov prebehli
bez nariadenia čo by len jedného verejného prejednania veci (pojednávania) súdom, teda
prebehli v neprítomnosti sťažovateľov bez toho, aby im bola daná možnosť vyjadriť sa
k v konaní vykonaným dôkazom napriek tomu, že zákon nariadenie pojednávania
v konkurznom konaní v prvom stupni umožňuje. Najmä odvolacie konanie pred NS SR
prebehlo utajeným spôsobom (sťažovateľom bol utajený termín rozhodovania súdu, zloženie
senátu a pod.), čím boli sťažovatelia ako účastníci konania zbavení možnosti uplatnenia
bežných procesných prostriedkov.
Uvedené porušenie práva sťažovateľov zaručeného citovanými právnymi normami –
aby sa ich vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v ich prítomnosti a aby sa
mohli vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom, malo za následok (okrem iného
uvedeného ďalej) nesprávne rozhodnutie vo veci v neprospech sťažovateľov ako na prvom,
tak aj na druhom stupni súdneho konania“.
Porušenie čl. 6 ods. 1, čl. 13, čl. 14 a čl. 17 dohovoru a čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3
a čl. 48 ods. 2 ústavy v označených konaniach pred krajským súdom a najvyšším súdom
namietajú sťažovatelia 1 a 2 najmä tým, že v týchto konaniach „nekonali nezávislé
a nestranné súdy, resp. konali súdy konfrontované s hrubým nezákonným nátlakom orgánov
štátnej správy a moci (Úradu vlády SR, predsedu vlády SR, Ministerstva spravodlivosti SR
a iných), ako aj zástupcu cudzej mocnosti – veľvyslanca S. r. N. na Slovensku, čím došlo
k hrubému zásahu do práva rovnosti účastníkov pred súdom v neprospech sťažovateľov
a k hrubému zásahu do ich práva na spravodlivý proces“ (následne sťažovatelia
konkretizujú dokumenty a skutočnosti, ktorými malo dôjsť k neprípustnému zasahovaniu
do nezávislosti súdov v ich neprospech).
Sťažovatelia 1 a 2 ďalej konštatujú, že ich vyššie označené práva boli porušené aj
tým, že „...ich vec nebola verejne a spravodlivo prejednaná, v konaní súdov nebola
rešpektovaná rovnosť účastníkov bez možnosti sťažovateľov domôcť sa nápravy z dôvodu
neexistencie účinného právneho prostriedku nápravy“.
V závere sťažnosti sťažovatelia poukazujú aj na to, že ich záležitosť „...prejednal
a rozhodol vylúčený sudca a senát, u ktorého sú pochybnosti o jeho zaujatosti. Rozhodnutia
súdov vo veci sťažovateľov sú nepreskúmateľné a zmätočné s jasnou tendenciou
zvýhodnenia jedného účastníka – dlžníka pred ostatnými účastníkmi (aj sťažovateľom)“.
Na základe vyššie uvedených skutočností sťažovatelia 1 a 2 navrhli, aby:
«Ústavný súd po prejednaní sťažnosti sťažovateľov nálezom vyslovil sťažovateľmi
namietané porušenie ich základných práv a slobôd v konaní vedenom pred Krajským súdom
v Bratislave a Najvyšším súdom SR pod sp. zn. 5 K 179/99, resp. 1 Obo 109/02 a v tomto
konaní vydanými rozhodnutiami a súčasne navrhujú, aby Ústavný súd SR sťažnosťou
napadnuté rozhodnutia uvedených súdov zrušil, vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie
konanie a súčasne zakázal pokračovať v porušovaní základných práv a slobôd sťažovateľov
v napadnutom súdnom konaní vpredu označenými porušovateľmi.
Súčasne sťažovatelia navrhujú vyhlásiť „Zmluvu o kúpe a upísaní akcií spoločnosti
S. t., a. s.“ uzavretú dňa 18. 7. 2000 medzi FNM SR ako predávajúcim, ST, a. s. ako
emitentom, SR zastúpenou MDPT SR ako akcionárom a DT AG ako nadobúdateľom
a uznesenie vlády SR č. 547/2000 zo dňa 12. 7. 2000 o jej schválení za akty, ktorými boli
porušené ústavné práva sťažovateľov».
Sťažnosť sťažovateľov 3 a 4 je založená v prevažnej miere na identickej skutkovej
a právnej argumentácii. Navrhujú, aby ústavný súd v konaní o sťažnosti nálezom:
„1. Vyhlásil uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní 1 Obo 109/02
za rozporné s článkom 48 Ústavy SR a článkom 6.1 Európskeho dohovoru o ochrane
základných ľudských práv a slobôd.
2. Vyhlásil uznesenie Krajského súdu v Bratislave v konaní 5 K 179/99 za rozporné
s článkom 48 Ústavy SR a článkom 6.1 Európskeho dohovoru o ochrane základných
ľudských práv a slobôd.
3. Vyhlásil úkony vlády SR (a štátnych orgánov SR) za opatrenia porušujúce článok
6.1 Európskeho dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd.
4. Vyhlásil zmluvu o kúpe a upísaní akcií spoločnosti S. t., a. s., B. zo dňa 18. 7. 2000
za opatrenie porušujúce článok 6.1 Európskeho dohovoru o ochrane základných ľudských
práv a slobôd a svojím nálezom prikázal obnoviť pôvodný stav a zmluvu od začiatku zrušiť.
5. Priznal navrhovateľom spravodlivé zadosťučinenie vo výške 80 miliárd Sk, t. j.
vo výške, ktorá predstavuje trhovú hodnotu úpadcu, ktorá sa mohla dosiahnuť pri speňažení
jeho imania v zákonne vedenom a skončenom konkurznom konaní. Ako alternatívu
navrhovateľ navrhuje prevod akcií spoločnosti S. t., a. s., ktoré ku dňu podania návrhu boli
v dispozičnom práve Slovenskej republiky.“
II.
Ústavný súd je podľa článku 127 ods. 1 ústavy oprávnený rozhodovať o sťažnostiach
fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv
alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej
zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným
zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Na túto ústavnú úpravu subsidiarity právomoci ústavného súdu (ak o ochrane týchto
práv a slobôd nerozhoduje iný súd) nadväzuje § 53 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“), podľa ktorého „sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal
opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho
základných práv účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa
osobitných predpisov“.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosti sťažovateľov
prerokoval na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľov a preskúmal ich
zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané
oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
Sťažovatelia napádajú uznesenia krajského súdu a najvyššieho súdu, ktorými bol
právoplatne zamietnutý návrh na konkurz v podstate pre nedostatok vecnej legitimácie
navrhovateľov konkurzu (sporné a nepreukázané pohľadávky navrhovateľov).
Podľa § 66e ods. 1 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení
neskorších predpisov (ďalej len „ZKV“) sa na konkurz primerane použijú ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), ak tento zákon neustanovuje inak.
V konkurznom konaní sa však vždy rozhoduje uznesením.
Podľa § 66f ZKV ustanovenia § 221 ods. 1 písm. a) a § 228 až 243d OSP
sa na konkurz a vyrovnanie nepoužijú.
Uznesenie o zamietnutí návrhu na konkurz (§ 13 ods. 1 ZKV) nie je súdnym
rozhodnutím, ktorým sa vytvára prekážka veci rozsúdenej. Vyplýva to z toho, že uznesenie
o zamietnutí návrhu na konkurz nikdy nenadobúda materiálnu právoplatnosť, ale len
formálnu právoplatnosť buď pre nepodanie riadneho opravného prostriedku, alebo
v dôsledku právoplatného rozhodnutia odvolacieho súdu o odvolaní proti takému uzneseniu.
Toto uznesenie sa uplatní len pre procesnú situáciu, v ktorej došlo k zamietnutiu
návrhu na konkurz a v žiadnom prípade toto uznesenie nebráni podaniu ďalšieho návrhu
tým istým navrhovateľom proti tomu istému dlžníkovi.
Z toho vyplýva, že sťažovatelia majú účinný iný právny prostriedok ochrany, ktorých
porušenie namietajú, základných práv v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde,
za ktorý treba považovať právnu možnosť podať nový návrh na konkurz, ktorý príslušný
konkurzný súd bude musieť prejednať a rozhodnúť podľa aktuálneho stavu veci bez toho,
aby mal možnosť konanie zastaviť pre prekážku veci rozsúdenej (§ 66e ods. 1 ZKV,
§ 159 ods. 3, § 167 ods.1 OSP).
Okrem toho sťažovatelia boli so zreteľom na dôvody sťažnosti oprávnení a povinní
využiť aj mimoriadny opravný prostriedok [porovnaj dôvody podľa § 241 ods. 2 písm. a)
a b) OSP], ktorým je aj v konkurznom konaní, v ktorom bol návrh na konkurz zamietnutý
a uznesenie o zamietnutí bolo potvrdené odvolacím súdom, dovolanie.
Podľa zmyslu a účelu mimoriadnych opravných prostriedkov [§ 66f ZKV vylučuje
použitie ustanovení § 221 ods. 1 písm. a) a § 228 až 243d OSP na konkurz a vyrovnanie]
použitie citovaných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku je vylúčené len v prípade,
že konkurz bol vyhlásený, a nie aj v prípade, že návrh na konkurz bol podľa § 13 ods. 1
ZKV zamietnutý z vecných dôvodov.
Vylúčenie dovolania a obnovy konania má totiž zmysel len pri vyhlásení konkurzu,
pretože ich použitie by už nemohlo v žiadnom prípade odstrániť dôsledky vyhlásenia
konkurzu podľa § 14 ZKV. Napokon to nie je ani potrebné, pretože zákon pozná inštitút
zrušenia konkurzu podľa § 44 ods. 1 písm. a) ZKV, ktorý efektívnejšie než mimoriadny
opravný prostriedok rieši otázky, ktoré by sa inak mohli riešiť v mimoriadnom opravnom
konaní. Toto ustanovenie sa však nemôže použiť v prípade zamietnutia návrhu na konkurz.
Ústavný súd už uzavrel (II. ÚS 130/02), že podľa platnej právnej úpravy konania
pred všeobecnými súdmi sú závažné procesné pochybenia týchto súdov (predstavujúce
súčasne aj porušenie základných práv účastníkov konania podľa čl. 46 a nasl. ústavy)
dôvodom na podanie odvolania (podľa § 205 a § 205a OSP), ako aj dovolania (podľa § 237
OSP). Tieto riadne a mimoriadne opravné prostriedky umožňujú účastníkom súdneho
konania namietať závažné procesné pochybenia všeobecných, a teda aj konkurzných súdov,
a tým aj porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy
(rovnako aj podľa dohovoru). Z uvedeného vyplýva, že sú to všeobecné súdy, ktoré
na základe účinných právnych prostriedkov nápravy dostupných sťažovateľovi môžu
a musia poskytovať ochranu základným procesným právam účastníkov súdneho konania.
Z uvedeného vyplýva záver, podľa ktorého sťažovatelia mohli a museli podať
dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo uznesenie krajského
konkurzného súdu o zamietnutí návrhu na konkurz.
Ústavný súd však nie je oprávnený a povinný poskytovať ochranu ústavnosti
vo veciach, v ktorých sa sťažovateľ mohol domôcť ochrany v konaní pred všeobecným
súdom vlastnými dovolenými a Občianskym súdnym poriadkom ustanovenými procesnými
úkonmi, najmä využitím riadnych opravných prostriedkov (podobne napr. I. ÚS 85/97,
II. ÚS 35/02, II. ÚS 78/02). Ak existuje taký všeobecný súd, ktorý v súlade so všeobecnou
právomocou podľa čl. 142 ods. 1 ústavy má aj zákonom vymedzenú právomoc konať
o ochrane konkrétneho základného práva alebo slobody, ústavný súd nie je zásadne
oprávnený prijať sťažnosť na ďalšie konanie. Prijatiu takej sťažnosti bráni princíp
subsidiarity právomoci ústavného súdu vyjadrený v čl. 127 ods. 1 ústavy (II. ÚS 54/02).
Sťažovatelia požiadali o ochranu základných práv ústavný súd bez toho, aby najskôr
využili účinné právne prostriedky ochrany svojich základných práv v konaní pred
všeobecnými súdmi, za ktoré treba považovať možnosť podať nový návrh na konkurz proti
tomu istému dlžníkovi a možnosť namietať vytýkané pochybenia všeobecných súdov
v dovolaní. Taký postup sťažovateľov vylučuje právomoc ústavného súdu prijať ich
sťažnosti na ďalšie konanie.
Preto ústavný súd podľa § 25 zákona o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľov 1 a 2
v časti, v ktorej sa domáhali, aby ústavný súd nálezom vyslovil namietané porušenie ich
základných práv konaním vedeným pre krajským súdom pod sp. zn. 5 K 179/99 a najvyšším
súdom pod sp. zn. 1 Obo 109/02 a v týchto konaniach vydanými rozhodnutiami a sťažnosť
sťažovateľov 3 a 4 v časti, v ktorej sa domáhali, aby ústavný súd nálezom vyhlásil
uznesenie najvyššieho súdu v konaní vedenom sp. zn. 1 Obo 109/02 a uznesenie krajského
súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 K 179/99 za rozporné s čl. 48 ústavy a čl. 6 ods. 1
dohovoru, odmietol pre nedostatok svojej právomoci.
Pokiaľ sa sťažovatelia 1 a 2 súčasne domáhali, aby ústavný súd vyhlásil «„Zmluvu
o kúpe a upísaní akcií spoločnosti S. t., a. s.“ uzavretú dňa 18. 7. 2000 medzi FNM SR ako
predávajúcim, ST, a. s. ako emitentom, SR zastúpenou MDPT SR ako akcionárom a DT AG
ako nadobúdateľom a uznesenie vlády SR č. 547/2000 zo dňa 12. 7. 2000 o jej schválení
za akty, ktorými boli porušené ústavné práva sťažovateľov», a sťažovatelia 3 a 4, aby
ústavný súd vyhlásil „Zmluvu o kúpe a upísaní akcií spoločnosti S. t., a. s., B. z 18. 7. 2000
za opatrenie porušujúce článok 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane základných
ľudských práv a slobôd“, ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde ako podanú oneskorene.
Jednou zo zákonných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie
v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná
a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia
o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ
mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom
ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako oneskorene podanej (§ 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej
lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť.
Sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nie je teda časovo neobmedzený prostriedok
ochrany ústavnosti (napr. I. ÚS 33/02, II. ÚS 29/02, III. ÚS 55/02, III. ÚS 62/02).
Vzhľadom na to, že podstatou tvrdení sťažovateľov o porušení ich označených základných
práv sú skutočnosti, ku ktorým malo dôjsť 12. júla 2000, resp. 18. júla 2000, a pretože
v čase, keď boli ústavnému súdu doručené ich sťažnosti, t. j. 20. decembra 2002,
už uplynula lehota ustanovená pre tento typ konania pred ústavným súdom, ústavný súd
tieto sťažnosti v častiach, ktoré sa týkajú zmluvy o kúpe a upísaní akcií spoločnosti S. t.,
a. s., B. z 18. júla 2000 a uznesenia vlády Slovenskej republiky č. 547/2000 z 12. júla 2000,
posúdil ako návrh podaný oneskorene.
Čo sa týka tej časti návrhu na rozhodnutie, ktorou sa sťažovatelia 3 a 4 domáhali, aby
ústavný súd vyhlásil „úkony vlády SR (a štátnych orgánov SR) za opatrenia porušujúce
čl. 6. 1. Európskeho dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd“, ústavný súd
konštatuje, že samotná formulácia tejto časti petitu nezodpovedá zákonným požiadavkám,
a to z dôvodu, že je neurčitá a nezrozumiteľná. Vzhľadom na to ústavný súd v tejto časti
sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nesplnenie zákonom
predpísaných náležitostí.
Ústavný súd ďalej poznamenáva, že sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy môžu
právnické osoby alebo fyzické osoby namietať iba porušenie svojich základných práv
a slobôd. Citovanou časťou petitu však sťažovatelia 3 a 4 žiadajú vysloviť porušenie článku
6 ods. 1 dohovoru bez spojitosti s vyslovením porušenia svojich práv, čo v konaní
o sťažnosti ústava ani zákon o ústavnom súde neumožňujú.
Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o vrátení veci
na ďalšie konanie, rozhodnutie, ktorým by ústavný súd zakázal pokračovať v namietanom
porušovaní práv a slobôd sťažovateľov, rozhodnutie, ktorým by ústavný súd prikázal, aby
ten, kto mal porušiť práva a slobody sťažovateľov, obnovil pôvodný stav, ako aj
rozhodnutie o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia sú viazané na vyslovenie
porušenia práva alebo slobody sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy), ústavný súd sa
touto časťou návrhu na rozhodnutie nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. februára 2003