Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 31/03

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. februára 2003

predbežne prerokoval sťažnosť CDI Holding AG v likvidácii, so sídlom W., R. r., a G. Sch.,

bytom N. b. S., R. r., zastúpených advokátom JUDr. J. K., B., a sťažnosť HEROLD TELE

MEDIA, s. r. o., so sídlom B., a Ing. I. M., bytom L., zastúpených advokátom JUDr. L. A.,

B., vo veci porušenia ich základného práva na súdnu a inú právnu ochranu ustanoveného

v , základného práva na rovnosť účastníkov

v súdnom konaní podľa , základného práva

na prerokovanie veci v ich prítomnosti a aby sa mohli vyjadriť ku všetkým vykonávaným

dôkazom ustanoveného v , práva na spravodlivé

a verejné prejednanie ich záležitosti podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, zákazu diskriminácie podľa čl. 14 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a zákazu zneužitia práv podľa čl. 17 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd konaním a rozhodnutím Krajského súdu

v Bratislave sp. zn. v spojení s konaním a rozhodnutím Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. , za účasti Krajského súdu v Bratislave,

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, vlády Slovenskej republiky, Úradu vlády

Slovenskej republiky a Ministerstva dopravy, pôšt a telekomunikácií Slovenskej republiky,

a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť CDI Holding AG v likvidácii a G. Sch. a sťažnosť HEROLD TELE

MEDIA, s. r. o., a Ing. I. M. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. decembra

2002 doručená sťažnosť sťažovateľov CDI Holding AG v likvidácii, so sídlom W., R. r.

(ďalej len „sťažovateľ 1“), a G. Sch., bytom N. b. S., R. r. (ďalej len „sťažovateľ 2“),

zastúpených advokátom JUDr. J. K., B., a sťažnosť HEROLD TELE MEDIA, s. r. o.,

so sídlom B. (ďalej len „sťažovateľ 3“), a Ing. I. M., bytom L. (ďalej len „sťažovateľ 4“),

zastúpených advokátom JUDr. L. A., B. Sťažovatelia 3 a 4 doplnili svoju sťažnosť podaním

doručeným ústavnému súdu 27. decembra 2002 prostredníctvom faxu a 31. decembra 2002

doručením jeho originálu.

Sťažovatelia 1 až 4 namietajú porušenie svojho základného práva na súdnu a inú

právnu ochranu ustanoveného v (ďalej „“),

základného práva na rovnosť účastníkov v súdnom konaní podľa ,

základného práva na prerokovanie veci v ich prítomnosti a aby sa mohli vyjadriť

ku všetkým vykonávaným dôkazom ustanoveného v , práva

na spravodlivé a verejné prejednanie ich záležitosti podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva na účinný prostriedok

nápravy podľa čl. 13 dohovoru, zákazu diskriminácie podľa čl. 14 dohovoru a zákazu

zneužitia práv podľa čl. 17 dohovoru konaním a rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave

(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. v spojení s konaním a rozhodnutím

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. .

Samostatným podaním doručeným ústavnému súdu spolu s vyššie označenými

sťažnosťami sťažovatelia navrhli, „...aby konanie vo veci uvedených sťažností pred

Ústavným súdom bolo v súlade s ust. spojené

na spoločné konanie z dôvodu hospodárnosti a vhodnosti s ohľadom na ich skutkovú

súvislosť, resp. totožnosť“.

Ústavný súd uznesením sp. zn. z 26. februára 2003 rozhodol o spojení

konaní vo veci sťažností sťažovateľov na spoločné konanie.

Sťažovatelia 1 a 2 uviedli, že sa návrhmi na vyhlásenie konkurzu podanými

krajskému súdu 10. mája 2001 a 9. mája 2002 (s dodatkami z 13. júna 2001 a 8. januára

2002) domáhali usporiadania svojich majetkových pomerov voči dlžníkovi S. t., a. s.,

so sídlom v B. Tieto návrhy boli krajským súdom zaevidované k už prebiehajúcemu

konaniu vedenému proti dlžníkovi pod sp. zn. . Toto konanie bolo začaté

na základe spoločného návrhu na vyhlásenie konkurzu podaného sťažovateľmi 3 a 4

krajskému súdu 21. júna 1999.

Sťažovatelia 1 a 2 ďalej uvádzajú, že krajský súd uznesením z 29. januára 2002

všetky návrhy uvedené v predchádzajúcom odseku spolu s návrhmi ostatných veriteľov

v konaní vedenom pod sp. zn. zamietol. Proti uvedenému uzneseniu podali

sťažovatelia v zákonnej lehote odvolania najvyššiemu súdu, ktorý v odvolacom konaní

vedenom pod sp. zn. napadnuté rozhodnutie krajského súdu uznesením

z 13. augusta 2002 potvrdil. Dňom doručenia tohto uznesenia najvyššieho súdu ostatným

účastníkom konania nadobudli obe rozhodnutia v konaní sp. zn. právoplatnosť

bez možnosti použitia riadneho alebo mimoriadneho opravného prostriedku nápravy.

K právomoci ústavného súdu sťažovatelia 1 a 2 uvádzajú: „Podľa ust. § 66f zákona

č. o konkurze a vyrovnaní (ďalej len ZKV) na konkurz a vyrovnanie sa ust.

a až 243d nepoužijú. (Sťažovatelia sa domnievajú, že by

tomu tak nemalo byť v prípade, že konkurz vyhlásený nebol, avšak prax súdov v aplikácii

uvedeného ustanovenia je iná a podľa názoru sťažovateľov protiústavná s poukazom napr.

na nález – Zb. Ús. 4/1999).

Z doposiaľ uvedeného teda vyplýva, že sťažovatelia vyčerpali všetky opravné a iné

právne prostriedky v konaní vedenom pred KS BA a NS SR sp. zn. , ktoré im

zákon na ochranu ich základných práv a slobôd poskytuje a že nie sú naplnené podmienky

ust. (ďalej len ZoÚS) a z toho dôvodu je ich sťažnosť k Ústavnému

súdu SR prípustná a je podaná v zákonnej lehote.“

Porušenie vyššie označených práv podľa dohovoru a

vidia sťažovatelia 1 a 2 okrem iného v tom, že ...konania o návrhoch sťažovateľov prebehli

bez nariadenia čo by len jedného verejného prejednania veci (pojednávania) súdom, teda

prebehli v neprítomnosti sťažovateľov bez toho, aby im bola daná možnosť vyjadriť sa

k v konaní vykonaným dôkazom napriek tomu, že zákon nariadenie pojednávania

v konkurznom konaní v prvom stupni umožňuje. Najmä odvolacie konanie pred NS SR

prebehlo utajeným spôsobom (sťažovateľom bol utajený termín rozhodovania súdu, zloženie

senátu a pod.), čím boli sťažovatelia ako účastníci konania zbavení možnosti uplatnenia

bežných procesných prostriedkov.

Uvedené porušenie práva sťažovateľov zaručeného citovanými právnymi normami –

aby sa ich vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v ich prítomnosti a aby sa

mohli vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom, malo za následok (okrem iného

uvedeného ďalej) nesprávne rozhodnutie vo veci v neprospech sťažovateľov ako na prvom,

tak aj na druhom stupni súdneho konania“.

Porušenie čl. 6 ods. 1, čl. 13, čl. 14 a čl. 17 dohovoru a čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3

a v označených konaniach pred krajským súdom a najvyšším súdom

namietajú sťažovatelia 1 a 2 najmä tým, že v týchto konaniach „nekonali nezávislé

a nestranné súdy, resp. konali súdy konfrontované s hrubým nezákonným nátlakom orgánov

štátnej správy a moci (Úradu vlády SR, predsedu vlády SR, Ministerstva spravodlivosti SR

a iných), ako aj zástupcu cudzej mocnosti – veľvyslanca S. r. N. na Slovensku, čím došlo

k hrubému zásahu do práva rovnosti účastníkov pred súdom v neprospech sťažovateľov

a k hrubému zásahu do ich práva na spravodlivý proces“ (následne sťažovatelia

konkretizujú dokumenty a skutočnosti, ktorými malo dôjsť k neprípustnému zasahovaniu

do nezávislosti súdov v ich neprospech).

Sťažovatelia 1 a 2 ďalej konštatujú, že ich vyššie označené práva boli porušené aj

tým, že „...ich vec nebola verejne a spravodlivo prejednaná, v konaní súdov nebola

rešpektovaná rovnosť účastníkov bez možnosti sťažovateľov domôcť sa nápravy z dôvodu

neexistencie účinného právneho prostriedku nápravy“.

V závere sťažnosti sťažovatelia poukazujú aj na to, že ich záležitosť „...prejednal

a rozhodol vylúčený sudca a senát, u ktorého sú pochybnosti o jeho zaujatosti. Rozhodnutia

súdov vo veci sťažovateľov sú nepreskúmateľné a zmätočné s jasnou tendenciou

zvýhodnenia jedného účastníka – dlžníka pred ostatnými účastníkmi (aj sťažovateľom)“.

Na základe vyššie uvedených skutočností sťažovatelia 1 a 2 navrhli, aby:

«Ústavný súd po prejednaní sťažnosti sťažovateľov nálezom vyslovil sťažovateľmi

namietané porušenie ich základných práv a slobôd v konaní vedenom pred Krajským súdom

v Bratislave a Najvyšším súdom SR pod sp. zn. , resp. a v tomto

konaní vydanými rozhodnutiami a súčasne navrhujú, aby Ústavný súd SR sťažnosťou

napadnuté rozhodnutia uvedených súdov zrušil, vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie

konanie a súčasne zakázal pokračovať v porušovaní základných práv a slobôd sťažovateľov

v napadnutom súdnom konaní vpredu označenými porušovateľmi.

Súčasne sťažovatelia navrhujú vyhlásiť „Zmluvu o kúpe a upísaní akcií spoločnosti

S. t., a. s.“ uzavretú dňa 18. 7. 2000 medzi FNM SR ako predávajúcim, ST, a. s. ako

emitentom, SR zastúpenou MDPT SR ako akcionárom a DT AG ako nadobúdateľom

a uznesenie vlády SR č. 547/2000 zo dňa 12. 7. 2000 o jej schválení za akty, ktorými boli

porušené ústavné práva sťažovateľov».

Sťažnosť sťažovateľov 3 a 4 je založená v prevažnej miere na identickej skutkovej

a právnej argumentácii. Navrhujú, aby ústavný súd v konaní o sťažnosti nálezom:

„1. Vyhlásil uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní

za rozporné s článkom 48 SR a článkom 6.1 Európskeho dohovoru o ochrane

základných ľudských práv a slobôd.

2. Vyhlásil uznesenie Krajského súdu v Bratislave v konaní za rozporné

s článkom 48 SR a článkom 6.1 Európskeho dohovoru o ochrane základných

ľudských práv a slobôd.

3. Vyhlásil úkony vlády SR (a štátnych orgánov SR) za opatrenia porušujúce článok

6.1 Európskeho dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd.

4. Vyhlásil zmluvu o kúpe a upísaní akcií spoločnosti S. t., a. s., B. zo dňa 18. 7. 2000

za opatrenie porušujúce článok 6.1 Európskeho dohovoru o ochrane základných ľudských

práv a slobôd a svojím nálezom prikázal obnoviť pôvodný stav a zmluvu od začiatku zrušiť.

5. Priznal navrhovateľom spravodlivé zadosťučinenie vo výške 80 miliárd Sk, t. j.

vo výške, ktorá predstavuje trhovú hodnotu úpadcu, ktorá sa mohla dosiahnuť pri speňažení

jeho imania v zákonne vedenom a skončenom konkurznom konaní. Ako alternatívu

navrhovateľ navrhuje prevod akcií spoločnosti S. t., a. s., ktoré ku dňu podania návrhu boli

v dispozičnom práve Slovenskej republiky.“

II.

Ústavný súd je podľa článku 127 ods. 1 oprávnený rozhodovať o sťažnostiach

fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv

alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej

zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným

zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Na túto ústavnú úpravu subsidiarity právomoci ústavného súdu (ak o ochrane týchto

práv a slobôd nerozhoduje iný súd) nadväzuje § 53 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“), podľa ktorého „sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal

opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho

základných práv účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa

osobitných predpisov“.

Ústavný súd podľa sťažnosti sťažovateľov

prerokoval na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľov a preskúmal ich

zo všetkých hľadísk uvedených v .

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané

oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Sťažovatelia napádajú uznesenia krajského súdu a najvyššieho súdu, ktorými bol

právoplatne zamietnutý návrh na konkurz v podstate pre nedostatok vecnej legitimácie

navrhovateľov konkurzu (sporné a nepreukázané pohľadávky navrhovateľov).

Podľa o konkurze a vyrovnaní v znení

neskorších predpisov (ďalej len „ZKV“) sa na konkurz primerane použijú ustanovenia

(ďalej aj „OSP“), ak tento zákon neustanovuje inak.

V konkurznom konaní sa však vždy rozhoduje uznesením.

Podľa ZKV ustanovenia a až 243d

sa na konkurz a vyrovnanie nepoužijú.

Uznesenie o zamietnutí návrhu na konkurz (§ 13 ods. 1 ZKV) nie je súdnym

rozhodnutím, ktorým sa vytvára prekážka veci rozsúdenej. Vyplýva to z toho, že uznesenie

o zamietnutí návrhu na konkurz nikdy nenadobúda materiálnu právoplatnosť, ale len

formálnu právoplatnosť buď pre nepodanie riadneho opravného prostriedku, alebo

v dôsledku právoplatného rozhodnutia odvolacieho súdu o odvolaní proti takému uzneseniu.

Toto uznesenie sa uplatní len pre procesnú situáciu, v ktorej došlo k zamietnutiu

návrhu na konkurz a v žiadnom prípade toto uznesenie nebráni podaniu ďalšieho návrhu

tým istým navrhovateľom proti tomu istému dlžníkovi.

Z toho vyplýva, že sťažovatelia majú účinný iný právny prostriedok ochrany, ktorých

porušenie namietajú, základných práv v zmysle ,

za ktorý treba považovať právnu možnosť podať nový návrh na konkurz, ktorý príslušný

konkurzný súd bude musieť prejednať a rozhodnúť podľa aktuálneho stavu veci bez toho,

aby mal možnosť konanie zastaviť pre prekážku veci rozsúdenej (§ 66e ods. 1 ZKV,

, ).

Okrem toho sťažovatelia boli so zreteľom na dôvody sťažnosti oprávnení a povinní

využiť aj mimoriadny opravný prostriedok [porovnaj dôvody podľa § 241 ods. 2 písm. a)

a b) ], ktorým je aj v konkurznom konaní, v ktorom bol návrh na konkurz zamietnutý

a uznesenie o zamietnutí bolo potvrdené odvolacím súdom, dovolanie.

Podľa zmyslu a účelu mimoriadnych opravných prostriedkov [§ 66f ZKV vylučuje

použitie ustanovení a až 243d na konkurz a vyrovnanie]

použitie citovaných ustanovení je vylúčené len v prípade,

že konkurz bol vyhlásený, a nie aj v prípade, že návrh na konkurz bol podľa § 13 ods. 1

ZKV zamietnutý z vecných dôvodov.

Vylúčenie dovolania a obnovy konania má totiž zmysel len pri vyhlásení konkurzu,

pretože ich použitie by už nemohlo v žiadnom prípade odstrániť dôsledky vyhlásenia

konkurzu podľa § 14 ZKV. Napokon to nie je ani potrebné, pretože zákon pozná inštitút

zrušenia konkurzu podľa § 44 ods. 1 písm. a) ZKV, ktorý efektívnejšie než mimoriadny

opravný prostriedok rieši otázky, ktoré by sa inak mohli riešiť v mimoriadnom opravnom

konaní. Toto ustanovenie sa však nemôže použiť v prípade zamietnutia návrhu na konkurz.

Ústavný súd už uzavrel (), že podľa platnej právnej úpravy konania

pred všeobecnými súdmi sú závažné procesné pochybenia týchto súdov (predstavujúce

súčasne aj porušenie základných práv účastníkov konania podľa a nasl. )

dôvodom na podanie odvolania (podľa a ), ako aj dovolania (podľa

). Tieto riadne a mimoriadne opravné prostriedky umožňujú účastníkom súdneho

konania namietať závažné procesné pochybenia všeobecných, a teda aj konkurzných súdov,

a tým aj porušenie svojich základných práv podľa a

(rovnako aj podľa dohovoru). Z uvedeného vyplýva, že sú to všeobecné súdy, ktoré

na základe účinných právnych prostriedkov nápravy dostupných sťažovateľovi môžu

a musia poskytovať ochranu základným procesným právam účastníkov súdneho konania.

Z uvedeného vyplýva záver, podľa ktorého sťažovatelia mohli a museli podať

dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo uznesenie krajského

konkurzného súdu o zamietnutí návrhu na konkurz.

Ústavný súd však nie je oprávnený a povinný poskytovať ochranu ústavnosti

vo veciach, v ktorých sa sťažovateľ mohol domôcť ochrany v konaní pred všeobecným

súdom vlastnými dovolenými a ustanovenými procesnými

úkonmi, najmä využitím riadnych opravných prostriedkov (podobne napr. ,

, ). Ak existuje taký všeobecný súd, ktorý v súlade so všeobecnou

právomocou podľa má aj zákonom vymedzenú právomoc konať

o ochrane konkrétneho základného práva alebo slobody, ústavný súd nie je zásadne

oprávnený prijať sťažnosť na ďalšie konanie. Prijatiu takej sťažnosti bráni princíp

subsidiarity právomoci ústavného súdu vyjadrený v ().

Sťažovatelia požiadali o ochranu základných práv ústavný súd bez toho, aby najskôr

využili účinné právne prostriedky ochrany svojich základných práv v konaní pred

všeobecnými súdmi, za ktoré treba považovať možnosť podať nový návrh na konkurz proti

tomu istému dlžníkovi a možnosť namietať vytýkané pochybenia všeobecných súdov

v dovolaní. Taký postup sťažovateľov vylučuje právomoc ústavného súdu prijať ich

sťažnosti na ďalšie konanie.

Preto ústavný súd podľa sťažnosť sťažovateľov 1 a 2

v časti, v ktorej sa domáhali, aby ústavný súd nálezom vyslovil namietané porušenie ich

základných práv konaním vedeným pre krajským súdom pod sp. zn. a najvyšším

súdom pod sp. zn. a v týchto konaniach vydanými rozhodnutiami a sťažnosť

sťažovateľov 3 a 4 v časti, v ktorej sa domáhali, aby ústavný súd nálezom vyhlásil

uznesenie najvyššieho súdu v konaní vedenom sp. zn. a uznesenie krajského

súdu v konaní vedenom pod sp. zn. za rozporné s a

dohovoru, odmietol pre nedostatok svojej právomoci.

Pokiaľ sa sťažovatelia 1 a 2 súčasne domáhali, aby ústavný súd vyhlásil «„Zmluvu

o kúpe a upísaní akcií spoločnosti S. t., a. s.“ uzavretú dňa 18. 7. 2000 medzi FNM SR ako

predávajúcim, ST, a. s. ako emitentom, SR zastúpenou MDPT SR ako akcionárom a DT AG

ako nadobúdateľom a uznesenie vlády SR č. 547/2000 zo dňa 12. 7. 2000 o jej schválení

za akty, ktorými boli porušené ústavné práva sťažovateľov», a sťažovatelia 3 a 4, aby

ústavný súd vyhlásil „Zmluvu o kúpe a upísaní akcií spoločnosti S. t., a. s., B. z 18. 7. 2000

za opatrenie porušujúce článok 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane základných

ľudských práv a slobôd“, ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2

ako podanú oneskorene.

Jednou zo zákonných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie

v lehote ustanovenej v . Táto lehota je dvojmesačná

a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia

o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom

ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako oneskorene podanej (§ 25 ods. 2

). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej

lehoty neumožňuje zmeškanie tejto lehoty odpustiť.

Sťažnosť podľa nie je teda časovo neobmedzený prostriedok

ochrany ústavnosti (napr. , , , ).

Vzhľadom na to, že podstatou tvrdení sťažovateľov o porušení ich označených základných

práv sú skutočnosti, ku ktorým malo dôjsť 12. júla 2000, resp. 18. júla 2000, a pretože

v čase, keď boli ústavnému súdu doručené ich sťažnosti, t. j. 20. decembra 2002,

už uplynula lehota ustanovená pre tento typ konania pred ústavným súdom, ústavný súd

tieto sťažnosti v častiach, ktoré sa týkajú zmluvy o kúpe a upísaní akcií spoločnosti S. t.,

a. s., B. z 18. júla 2000 a uznesenia vlády Slovenskej republiky č. 547/2000 z 12. júla 2000,

posúdil ako návrh podaný oneskorene.

Čo sa týka tej časti návrhu na rozhodnutie, ktorou sa sťažovatelia 3 a 4 domáhali, aby

ústavný súd vyhlásil „úkony vlády SR (a štátnych orgánov SR) za opatrenia porušujúce

čl. 6. 1. Európskeho dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd“, ústavný súd

konštatuje, že samotná formulácia tejto časti petitu nezodpovedá zákonným požiadavkám,

a to z dôvodu, že je neurčitá a nezrozumiteľná. Vzhľadom na to ústavný súd v tejto časti

sťažnosť odmietol podľa pre nesplnenie zákonom

predpísaných náležitostí.

Ústavný súd ďalej poznamenáva, že sťažnosťou podľa môžu

právnické osoby alebo fyzické osoby namietať iba porušenie svojich základných práv

a slobôd. Citovanou časťou petitu však sťažovatelia 3 a 4 žiadajú vysloviť porušenie článku

6 ods. 1 dohovoru bez spojitosti s vyslovením porušenia svojich práv, čo v konaní

o sťažnosti ani neumožňujú.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o vrátení veci

na ďalšie konanie, rozhodnutie, ktorým by ústavný súd zakázal pokračovať v namietanom

porušovaní práv a slobôd sťažovateľov, rozhodnutie, ktorým by ústavný súd prikázal, aby

ten, kto mal porušiť práva a slobody sťažovateľov, obnovil pôvodný stav, ako aj

rozhodnutie o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia sú viazané na vyslovenie

porušenia práva alebo slobody sťažovateľa ( prvej vety ), ústavný súd sa

touto časťou návrhu na rozhodnutie nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. februára 2003