Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 38/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-59

Ústavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí senátu 16. júla 2009

v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Jána Lubyho

a Ladislava Orosza o sťažnosti RSDr. V. H., t. č. vo výkone trestu, zastúpeného advokátom

JUDr. M. K., M., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu v Prešove sp. zn. z 8. októbra

2008 a sp. zn. z 20. októbra 2008, takto

rozhodol:

1. Základné právo RSDr. V. H. podľa

a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uzneseniami Krajského súdu v Prešove sp. zn. z 8. októbra 2008 a sp. zn. 6 Tos

32/08 z 20. októbra 2008 p o r u š e n é b o l i .

2. Uznesenia Krajského súdu v Prešove sp. zn. z 8. októbra 2008

a sp. zn. z 20. októbra 2008 z r u š u j e a veci mu v r a c i a na ďalšie

konanie.

3. Krajský súd v Prešove j e p o v i n n ý uhradiť RSDr. V. H. trovy konania

v sume 265,90 € [slovom dvestošesťdesiatpäť eur a deväťdesiat centov

(8 010,50 Sk)] na účet jeho právneho zástupcu JUDr. M. K., M., do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. decembra

2008 doručená sťažnosť RSDr. V. H. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie

svojho základného práva podľa (ďalej len

„ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu

v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 8. októbra 2008.

Napadnutým uznesením krajský súd rozhodol, že sudca krajského súdu JUDr. V, D.

(ďalej len „sudca“) nie je vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania v trestnej veci

sťažovateľa vedenej pod sp. zn. . Podľa sťažovateľa boli dané dôvody na

vylúčenie sudcu z dôvodu jeho nepriateľského postoja k nemu, ktorý je zjavný z toho, že

podal na neho trestné oznámenie. Označené uznesenie krajského súdu je podľa sťažovateľa

nedostatočne odôvodnené, nezrozumiteľné a nepreskúmateľné.

Preto sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vyslovil, že uznesením krajského súdu

sp. zn. z 8. októbra 2008 bolo porušené jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1

a právo podľa dohovoru, a aby zrušil napadnuté uznesenie a vrátil vec

krajskému súdu na ďalšie konanie.

Ústavnému súdu bola 14. januára 2009 doručená ďalšia sťažnosť sťažovateľa, ktorou

namieta porušenie základného práva podľa a práva podľa

dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. z 20. októbra 2008, ktorým bola

zamietnutá jeho sťažnosť proti uzneseniu Okresného súdu Humenné (ďalej len „okresný

súd“) sp. zn. zo 16. júla 2008 o zamietnutí návrhu na povolenie obnovy konania.

Podľa sťažovateľa krajský súd v označenom uznesení nereagoval na jeho argumenty, ktoré

boli podstatné pre rozhodnutie vo veci.

Sťažovateľ ďalej poukázal na to, že „Je pravdou, že iba súd sám môže rozhodnúť,

ktoré dôkazy vykoná a ktoré nevykoná, ale na druhej strane je povinný o uplatnených

návrhoch účastníka konania v sťažnosti na vykonanie konkrétnych dôkazov rozhodnúť

a - pokiaľ im nevyhovie - vo svojom rozhodnutí uviesť, z akých dôvodov navrhnuté dôkazy

nevykonal ( v korelácií s ). Pokiaľ súd takto nepostupoval, máme zato,

že porušil zákon a zároveň aj práva zaručené a dohovoru.

V sťažnosti podanej právnym zástupcom sťažovateľa ide o argumenty, ktoré sú

pre rozhodnutie o merite veci rozhodujúce, a vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tieto

argumenty.“.

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd rozhodol, že aj týmto uznesením krajského súdu

bolo porušené jeho základné právo podľa a právo podľa

dohovoru, aby ho ústavný súd zrušil a vrátil vec krajskému súdu na ďalšie konanie.

Vzhľadom na to, že obidve sťažnosti vecne súvisia, ústavný súd ich na predbežnom

prerokovaní uznesením č. k. -16 z 12. februára 2009 spojil na spoločné

konanie, rozhodol o ich prijatí na ďalšie konanie a ďalej ich viedol ako jednu vec pod sp.

zn. .

Po tomto rozhodnutí ústavný súd vyzval právneho zástupcu sťažovateľa a predsedu

krajského súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Predsedu krajského súdu ústavný súd zároveň vyzval, aby sa vyjadril k veci. Predseda

krajského súdu oznámil, že na ústnom pojednávaní netrvá, a vo vyjadrení sp. zn.

Spr 10018/2009 z 3. marca 2009 k veci uviedol:

„Uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. zo dňa 4. 9. 2007

(rozhodol senát v zložení predseda senátu JUDr. V. D. a členovia senátu JUDr. E. R.

a JUDr. P. Š.) bola sťažnosť odsúdeného RSDr. V. H. proti uzneseniu Okresného súdu

Humenné č. k. -105 zo dňa 14. 3. 2007 podľa

zamietnutá ako nedôvodná. Následne dňa 7. 10. 2007 odsúdený vzniesol námietku

zaujatosti proti predsedovi senátu JUDr. V. D., ktorý na základe nej a tam uvedených

nepravdivých skutočností podal trestné oznámenie, pričom vec bola vyšetrovateľom

odložená.

K uvedenému je potrebné uviesť aj to, že vyššie citovanému rozhodnutiu

predchádzalo uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

18. 7. 2007. Ním nebolo vyhovené námietke zaujatosti odsúdeného a jeho obhajcu JUDr. M.

K., pretože predmetná trestná vec odsúdeného vedená na Krajskom súde v Prešove pod

sp. zn. nebola sťažnostnému súdu odňatá.

Dňa 18. 9. 2008 bola do senátu 6 Tos pridelená na prejednanie a rozhodnutie pod

sp. zn. ďalšia sťažnosť odsúdeného RSDr. V. H. proti uzneseniu Okresného

súdu Humenné sp. zn. zo dňa 16. 7. 2008, ktorým mu bol zamietnutý návrh na

povolenie obnovy konania. V tejto sťažnosti okrem iného odsúdený uviedol, že žiada

z rozhodovania v tejto jeho veci vylúčiť sudcu JUDr. V. D. pre jeho zaujatosť.

Namietaný predseda senátu predložil túto námietku odsúdeného so svojím

stanoviskom inému senátu (predseda senátu JUDr. J. B. a členovia senátu JUDr. P. T.

a JUDr. E. D.) Krajského súdu v Prešove, ktorý uznesením sp. zn. zo dňa 8. 10.

2008 rozhodol, že sudca JUDr. V. D. nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania v tejto

veci. V dôvodoch tohto uznesenia je v dostatočnom rozsahu reagované nielen na vyjadrenie

namietaného predsedu senátu, ale aj na námietku zaujatosti odsúdeného, vrátane trestného

oznámenia.

Sťažnostný senát (predseda senátu JUDr. V. D. a členovia senátu JUDr. E. R.

a JUDr. V. S.) uznesením sp. zn. zo dňa 20. 10. 2008 zamietol sťažnosť

ods. RSDr. V. H. V dôvodoch tohto rozhodnutia je reagované na všetky návrhy odsúdeného,

v ktorých sa opakovane domáhal doplnenia dokazovania, o ktorom bolo už v pôvodnej veci,

ale aj následne pri prejednávaní návrh na povolenie obnovy konania právoplatne

rozhodnuté.

Odsúdený RSDr. V. H. podal prostredníctvom svojho obhajcu JUDr. M. K. sťažnosť

na Ústavný súd Slovenskej republiky a to v dňoch 18. 12. 2008 a 14. 1. 2009. V nich napáda

uznesenia Krajského súdu v Prešove pod sp. zn. z 8. 10. 2008 a sp. zn. 6 Tos

32/2008 z 20. 10. 2008. Prvému rozhodnutiu vytýka, že sa nezaoberalo vzťahom

rozhodujúceho sudcu k prejednávanej veci a k osobe odsúdeného. Druhému rozhodnutiu

vytýka, že v ňom nebolo vôbec reagované na obsah sťažnosti právneho zástupcu

odsúdeného. Na podklade toho sa domáha zrušenia oboch týchto rozhodnutí.

S ohľadom na uvedené zastávam názor, že konania predchádzajúce týmto dvom

uzneseniam boli uskutočnené zákonným spôsobom. Sťažnosťami napadnuté rozhodnutia

považujem za zákonné, vrátane ich odôvodňujúcich častí, v ktorých bolo, z hľadiska

výsledku súdneho rozhodnutia reagované na podstatné sťažnostné námietky. Nedošlo

pritom k porušeniu žiadnych práv odsúdeného RSDr. V. H. Ním opakovane uvádzané

námietky zaujatosti neboli preukázané.

Vyššie rozvedené skutočnosti jednoznačne preukazujú snahu odsúdeného zvrátiť pre

neho nepriaznivé odsudzujúce meritórne rozhodnutie. Má sa tak stať zmenou hodnotenia

námietok zaujatosti vznesených odsúdeným, ktoré už predtým opakovane procesným

spôsobom vykonali nielen zákonné senáty Krajského súdu v Prešove, ale aj senát

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Uvedený postup by bol však nezákonný. Pre zmenu

napadnutých uznesení nie sú totiž dané žiadne zákonné dôvody.

Z uvedených dôvodov navrhujem predmetným sťažnostiam odsúdeného RSDr. V. H.

nevyhovieť.“

Právny zástupca sťažovateľa v reakcii na stanovisko krajského súdu v podaní

z 31. marca 2009 neuviedol žiadne nové skutočnosti relevantné na posúdenie veci.

Ďalšie stanovisko k vyjadreniu krajského súdu predložil sťažovateľ ústavnému súdu

6. apríla 2009. Sťažovateľ ďalej 24. júna 2009 doručil ústavnému súdu ako listinný dôkaz

ústne vyhlásenie Ing. D. Č. k spôsobu vyšetrovania dopravnej nehody.

Ústneho pojednávania vo veci, ktoré sa konalo 16. júla 2009, sa zúčastnil sťažovateľ

a jeho právny zástupca, zástupca krajského súdu sa na ústnom verejnom pojednávaní

nezúčastnil (doručenie bolo vykázané dátumom 12. júna 2009). Ústavný súd na ústnom

pojednávaní nezistil žiadne nové skutočnosti, ktoré by boli relevantné pre jeho rozhodnutie.

II.

Ústavný súd z podaní účastníkov konania, zo spisu okresného súdu sp. zn.

a spisu úradu justičnej a kriminálnej polície Okresného riaditeľstva

Policajného zboru P. (ďalej len „okresné riaditeľstvo“) sp. zn. ČVS: ORP-1037/1-JP-PO-

2007 zistil tento skutkový stav:

Sťažovateľ bol rozsudkom okresného súdu sp. zn. z 3. novembra 2004

v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 10. februára 2005 uznaný za

vinného z trestných činov ublíženia na zdraví podľa

a ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa účinného

do 31. decembra 2005, za čo bol odsúdený na úhrnný ma trest odňatia slobody vo výmere

10 rokov so zaradením do I. nápravnovýchovnej skupiny, ako aj na trest zákazu činnosti

vedenia motorových vozidiel všetkých druhov na dobu 10 rokov.

Sťažovateľ viackrát (naposledy podaním z 25. septembra 2007) podal okresnému

súdu návrh na povolenie obnovy konania v jeho trestnej veci. Podstata jeho návrhu

spočívala v tom, že navrhnutými dôkazmi (prezretie DVD nosiča, výsluch navrhnutých

svedkov) sa dožadoval zrušenia odsudzujúceho právoplatného rozhodnutia, pretože podľa

jeho názoru vozidlo v kritickom čase neviedol on, ale A. I. alebo muž s iným menom

albánskej národnosti, ktorý mu v kritický deň odovzdal žiadosť o udelenie štátneho

občianstva Slovenskej republiky a zároveň ho požiadal o urýchlenie jej vybavenia. Tiež

spochybňoval miesto zrážky motorových vozidiel, ktoré bolo pôvodne znaleckým

dokazovaním ustálené na ľavej strane vozovky v smere jazdy. Zároveň navrhol vypočutie

dvoch svedkýň, ktoré podľa neho potvrdia, že zranenie na ľavom lakti utrpel v kritický deň

na lyžovačke, a nie pri dopravnej nehode.

Okresný súd uznesením sp. zn. zo 16. júla 2008 návrh sťažovateľa

na povolenie obnovy konania zamietol. Pokiaľ ide o tvrdenie sťažovateľa, že vozidlo

neviedol on, ale iná osoba (A. I. alebo niekto iný), okresný súd vykonal dokazovanie

dopytom na Obvodné oddelenie Policajného zboru v H., ktoré mu oznámilo, že takýto

občan v H. niekedy býval, ale dlhšiu dobu tu už nežije a zdržiava sa na neznámom mieste.

Taktiež sám sťažovateľ pri bratí do väzby bezprostredne po dopravnej nehode označoval za

vodiča istého J., ktorého pozná len z videnia, pritom na základe výpovedí svedkov

z prípravného konania bolo preukázané, že vo vozidle bola iba jedna osoba, ktorá bola aj

odvezená zdravotnou službou na ošetrenie, a tou bol sťažovateľ.

Čo sa týka vykonania dôkazu výsluchom dvoch označených svedkýň, okresný súd

vykonal dokazovanie ich výsluchom, ktorý potvrdil, že obe boli prítomné na lyžovačke, kde

sťažovateľ utrpel zranenie na ľavom predlaktí a videli, resp. aj ošetrovali sťažovateľov

krvácajúci zranený lakeť. Okresný súd uviedol, že ich označenie po viac ako štyroch rokoch

od skutku vyvoláva pochybnosti o ich vierohodnosti a aj určenie miesta zranenia (oblasť

na ľavej ruke pod lakťom) jednou svedkyňou nedodáva na vierohodnosti jej tvrdenia.

Okresný súd taktiež v rámci konania o povolení obnovy konania doplnil dokazovanie

týkajúce sa poranenia sťažovateľa odborným vyjadrením primára chirurgického oddelenia

Nemocnice s poliklinikou v H. Z jeho vyjadrenia vyplynulo, že sťažovateľovo zranenie

mohlo byť spôsobené tzv. prasknutím kože aj pri náraze ľavého lakťového kĺbu v interiéri

vozidla tak, aby súčasne nemuselo dôjsť k sprievodnému javu v podobe poškodenia odevu

nachádzajúceho sa v oblasti rany. Teda nebolo spochybnené tvrdenie znalca, ktorý podal

znalecký posudok v pôvodnom konaní.

K miestu zrážky, ktoré sťažovateľ namietal, okresný súd po vykonaní sťažovateľom

predloženého dôkazu (pozretie DVD nosiča a fotografií) uviedol, že nezistil skutočnosti,

ktoré by odôvodňovali iný záver o mieste zrážky, ako v pôvodnom konaní.

Okresný súd v odôvodnení uznesenia sp. zn. zo 16. júla 2008 poukázal

okrem iného na to, že z dôkazov navrhnutých sťažovateľom aj navyše vykonaných súdom

nevyšli najavo žiadne nové skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by odôvodňovali iné

rozhodnutie o vine, čoho sa sťažovateľ v podstate domáhal. Z tohto dôvodu bol jeho návrh

na obnovu konania zamietnutý ako nedôvodný ( ).

Proti označenému uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ 8. septembra 2008

sťažnosť (z 3. septembra 2008). V úvode sťažnosti navrhol vylúčiť z konania o sťažnosti

sudcu „pre zaujatosť od r. 2004 nakoľko sudca bol vopred zaujatý, a teda nespôsobilý

spravodlivo rozhodnúť o celej veci“. Vo svojom vyjadrení uviedol, že namietaný sudca ako

predseda senátu uznesením sp. zn. zo 4. septembra 2007 zamietol jeho sťažnosť

proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. zo 14. marca 2007. Následne po tomto

rozhodnutí sťažovateľ vzniesol voči nemu námietku zaujatosti, na základe ktorej podal tento

sudca na sťažovateľa trestné oznámenie tvrdiac, že v námietke uvedené skutočnosti sa

nezakladali na pravde. V závere vyjadrenia sudca konštatoval, že „tento spor medzi

predsedom senátu a odsúdeným by mohol pri rozhodovaní o ďalšej sťažnosti odsúdeného

vyvolať podozrenie, že by som mohol v tejto veci rozhodovať zaujato“.

Krajský súd rozhodol o námietke zaujatosti uznesením č. k. -118

z 8. októbra 2008 tak, že namietaného sudcu nevylúčil z vykonávania úkonov trestného

konania. Svoje rozhodnutie po sumarizácii návrhu sťažovateľa, vyjadrenia namietaného

sudcu a citácii ustanovenia odôvodnil takto:

„Vzhľadom na vyššie citované ustanovenie , dôvody návrhu

odsúdeného na vylúčenie sudcu krajského súdu, ako aj vyjadrenie sudcu krajského súdu

k návrhu odsúdeného, dospel senát krajského súdu k záveru, že v danom prípade nie sú

dôvody na vylúčenie sudcu krajského súdu JUDr. V. D. z vykonávania úkonov trestného

konania v tejto trestnej veci. Podľa názoru krajského súdu nebol zistený u sudcu krajského

súdu JUDr. V. D. osobný pomer k odsúdenému alebo osobám, ktorých sa úkon priamo

dotýka alebo pomer k prejednávanej veci. Iba sama námietka odsúdeného, že podľa jeho

názoru sudca rozhodoval neobjektívne, nie je tou skutočnosťou, ktorá by zakladala postup

v zmysle , ktorým by mal byť sudca krajského súdu vylúčený

z vykonávania úkonov trestného konania.

Aj zo samotného vyjadrenia sudcu krajského súdu vyplýva, že tento sa necíti byť

zaujatý, avšak bol medzi ním a odsúdeným spor vzhľadom na námietky a skutočnosti

uvádzané odsúdeným. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti preto krajský súd rozhodol

tak, že sudca Krajského súdu v Prešove JUDr. V. D. nevylúčil z vykonávania úkonov

trestného konania v trestnej veci vedenej proti odsúdenému RSDr. V. H. na Krajskom súde

v Prešove.“

Po rozhodnutí o námietke zaujatosti krajský súd napadnutým uznesením sp. zn.

z 20. októbra 2008 zamietol sťažnosť sťažovateľa. V závere uznesenia

skonštatoval, že sťažnosti sťažovateľa nebolo možné vyhovieť, pretože neuviedol ani nové

dôkazy, ani nové skutočnosti, ktoré by odôvodňovali akúkoľvek zmenu právoplatného

rozsudku. V tomto návrhu na povolenie obnovy konania sa sťažovateľ odvolával v podstate

na tie isté skutočnosti, o ktorých už bolo predtým rozhodnuté. Preto krajský súd poukázal aj

na dôvody predchádzajúcich zamietavých uznesení v súvislosti s prvým návrhom

sťažovateľa na povolenie obnovy konania.

Krajský súd s poukazom na zamietol

sťažnosť sťažovateľa, pretože nezistil žiadne procesné ani hmotnoprávne pochybenie

na strane okresného súdu.

Z trestného spisu okresného riaditeľstva sp. zn. ČVS: ORP-1037/1-JP-PO-2007

ústavný súd zistil, že na základe oznámenia sudcu z 15. októbra 2007 vyšetrovateľ

uznesením zo 4. januára 2008 začal trestné stíhanie za prečin ohovárania podľa § 373 ods. 1

preto, že „dňa 8. 10. 2007 v Ústave na výkon trestu odňatia slobody v P.,

RSDr. V. H. vo svojom liste adresovanom predsedovi Krajského súdu v Prešove uviedol

nepravdivý údaj o predsedovi senátu Krajského súdu v Prešove JUDr. V. D., ktorý

rozhodoval o sťažnosti odsúdeného RSDr. H. proti uzneseniu Okresného súdu v Humennom

a to, že JUDr. D. žiadal finančnú čiastku za pomoc v trestnej veci odsúdeného Dr. H., čím

takto značnou mierou ohrozil vážnosť a meno JUDr. D. ako sudcu u spoluobčanov

a kolegov v zamestnaní“.

Uznesením z 25. júna 2008, právoplatným 15. júla 2008, bolo trestné stíhanie

zastavené podľa , lebo skutok nie je trestným

činom a nie je dôvod na postúpenie veci. Vyšetrovateľ v uznesení konštatoval, že sudca

vo svojej výpovedi uviedol, že neznáša dosiaľ žiadne následky konania sťažovateľa,

predmetný list je založený v spise a s jeho obsahom sa oboznámil úzky okruh ľudí. Na

základe toho dospel k záveru, že konanie sťažovateľa smerovalo proti záujmu chránenému

, ale vzhľadom na spôsob vykonania činu a jeho následky, okolností za

ktorých bol čin spáchaný, je závažnosť tohto prečinu nepatrná, a teda nebol naplnený

materiálny znak, t. j. zákonom požadovaný stupeň závažnosti činu.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

1. K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn.

z 8. októbra 2008

Účelom je zaručiť prístup k súdu a rovnaké právne postavenie

v konaní pred súdom každému, kto žiada o ochranu tých svojich záujmov chránených

právnym poriadkom, ktoré štát zveril do právomoci orgánov súdnej moci ().

Článkom 46 ods. 1 sa zaručuje predovšetkým prístup k súdu, pretože len v takom

prípade sa vytvárajú podmienky na domáhanie sa práva na súdnu ochranu oprávnenou

osobou. Súd musí mať výslovne určenú kvalitu. To znamená, že musí byť nezávislý

a nestranný.

Obsahom práva na nestranný súd je, aby rozhodnutie v konkrétnej veci bolo

výsledkom konania nestranného súdu, čo znamená, že súd musí každú vec prerokovať

a rozhodnúť tak, aby voči účastníkom postupoval nezaujato a neutrálne, žiadnemu z nich

nenadŕžal a objektívne posúdil všetky skutočnosti závažné pre rozhodnutie vo veci.

Nestranný súd poskytuje všetkým účastníkom konania rovnaké príležitosti na uplatnenie

všetkých práv, ktoré im zaručuje právny poriadok, pokiaľ súd má právomoc o takomto

práve rozhodnúť (). Obsahom práva na prerokovanie veci pred nestranným

súdom však nie je povinnosť súdu vyhovieť návrhu oprávnených osôb a vylúčiť nimi

označeného sudcu z ďalšieho prerokovávania a rozhodovania veci pre zaujatosť. Obsahom

základného práva na prerokovanie veci nestranným súdom je len povinnosť súdu

prerokovať každý návrh oprávnenej osoby na vylúčenie sudcu z ďalšieho prerokovávania

a rozhodnutia veci pre zaujatosť a rozhodnúť o ňom ().

Požiadavka nestrannosti súdu vyplýva tak z čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 141 ods. 1

, ako aj z dohovoru. Nestrannosť sa obyčajne definuje ako neprítomnosť

predsudku (zaujatosti) a straníckosti. V judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva, na

ktorú nadväzuje aj judikatúra ústavného súdu, sa rozlišuje posudzovanie nestrannosti podľa

subjektívneho hľadiska, to znamená na základe osobného presvedčenia a správania

konkrétneho sudcu v danej veci, a tiež podľa objektívneho hľadiska, teda zisťovaním, či

sudca poskytoval dostatočné záruky, aby bola z tohto hľadiska vylúčená akákoľvek

oprávnená pochybnosť (). Nestrannosť sudcu nespočíva len v hodnotení

subjektívneho pocitu sudcu, či sa cíti, resp. necíti byť zaujatý, ale aj v objektívnej úvahe, či

je možné usudzovať, že by sudca zaujatý mohol byť. V tomto smere i zdanie môže byť

dôležité. Mal by byť vylúčený každý sudca, u ktorého sa možno oprávnene obávať, že mu

chýba nestrannosť. V rozhodnutí Piersack v. Belgicko z 21. septembra 1982 súd

konštatoval, že z rozhodovania by mal byť vylúčený sudca, u ktorého existuje opodstatnená

obava, že nie je celkom nestranný, pretože v stávke je dôveryhodnosť, ktorú musí súdna

moc vzbudzovať v demokratickej spoločnosti a hlavne u účastníkov konania. Rozhodujúcim

prvkom v otázke rozhodovania o zaujatosti zákonného sudcu je to, či obava účastníka

konania je objektívne oprávnená. Treba rozhodnúť v každom jednotlivom prípade, či

povaha a stupeň vzťahu sú také, že prezrádzajú nedostatok nestrannosti súdu (Pullar v.

Spojené kráľovstvo).

Dôvodom na vylúčenie sudcu z vykonávania úkonov trestného konania podľa § 31

ods. 1 sú dôvodné pochybnosti o nezaujatosti sudcu pre jeho pomer

k prejednávanej veci alebo k osobám, ktorých sa úkon priamo týka, k obhajcovi, zákonnému

zástupcovi, splnomocnencom alebo pre pomer k inému orgánu činnému v tomto konaní.

Podľa judikatúry všeobecných súdov sa pomerom orgánu trestného konania

k osobám uvedeným v rozumie taký vzťah k niektorej

z uvedených osôb, ktorý môže vyvolať vo verejnosti pochybnosti o nezaujatosti orgánu

trestného konania práve pre tento vzťah. Môže ísť o vzťah príbuzenský, priateľský, ale aj

o vzťah negatívneho charakteru vyplývajúci napr. z toho, že medzi úradnou osobou

a niektorou z osôb uvedených v došlo k sporom a pod.

Existencia takéhoto pomeru musí byť preukázaná (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 18. februára 1993, Zbierka rozhodnutí a stanovísk súdov SR,

zv. 3 – 4, r. 1994). Vylúčiť sudcu z vykonávania úkonov trestného konania z dôvodov podľa

možno len výnimočne, ak je evidentné, že jeho vzťah k účastníkom

konania alebo k prejednávanej veci je takej intenzity, že nebude schopný nezávisle

a nestranne o veci rozhodnúť (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 25. apríla 2007, Zbierka rozhodnutí a stanovísk súdov SR, zv. 1 r. 2008,

uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 1. januára 2009,

Zo súdnej praxe zv. 1, r. 2009).

Z odôvodnenia uznesenia krajského súdu vyplýva, že krajský súd po posúdení

obsahu námietky sťažovateľa dospel k záveru, že sťažovateľ neuviedol žiadne konkrétne

skutočnosti, ktoré by svedčili o zaujatosti namietaného sudcu a mohli ovplyvniť jeho

schopnosť spravodlivo o veci rozhodnúť, a teda boli dôvodom na jeho vylúčenie podľa § 32

ods. 1 . Všeobecné konštatovanie sťažovateľa, že „sudca bol vopred

zaujatý“, krajský súd posúdil ako reakciu sťažovateľa na predošlé zamietajúce uznesenie

senátu krajského súdu (sp. zn. zo 4. septembra 2007), ktorého predsedom bol

sudca, o čom svedčí záver krajského súdu v napadnutom uznesení: „Iba sama námietka

odsúdeného, že podľa jeho názoru sudca rozhodoval neobjektívne, nie je tou skutočnosťou,

ktorá by zakladala postup v zmysle , ktorým by mal byť sudca krajského

súdu vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania.“

Krajský súd sa už ale nezaoberal ďalšími okolnosťami, ktoré súviseli s reakciou

sťažovateľa na uznesenie krajského súdu sp. zn. zo 4. septembra 2007 a ktoré

ústavný súd považoval v okolnostiach danej veci za významné. Tieto boli známe krajskému

súdu z vyjadrenia sudcu k námietke zaujatosti, v ktorom uviedol: „...po tomto rozhodnutí

odsúdený vzniesol voči mojej osobe námietku zaujatosti, na základe čoho som na

menovaného podal trestné oznámenie, pretože v námietke uvedené skutočnosti sa

nezakladali na pravde.“ Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia len veľmi

všeobecne uviedol, že v minulosti bol medzi sudcom a sťažovateľom spor vzhľadom na

námietky uvádzané sťažovateľom. Konkrétnemu posúdeniu tohto „sporu“ sa krajský súd už

nevenoval. Z odôvodnenia jeho rozhodnutia nevyplýva ani to, čoho sa tento spor týkal.

Krajský súd neuviedol žiadne skutočnosti týkajúce sa obsahu trestného oznámenia,

následného trestného konania, výpovedí sťažovateľa a namietaného sudcu, spôsobu

skončenia tohto konania, časovej súvislosti obidvoch konaní, prípadne iných okolností,

ktoré boli nevyhnutné na objasnenie podstaty „sporu“ a následné vyhodnotenie, či tieto

okolnosti majú význam pri posudzovaní existencie dôvodov na vylúčenie z konania podľa

.

Z odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu vyplýva, že krajský súd

nepovažoval tieto skutočnosti za významné pre svoje rozhodnutie. Podľa názoru ústavného

súdu tieto skutočnosti nemožno prehliadať. Z reakcie sudcu na obsah listu zo 7. novembra

2007 jednoznačne vyplýva, že tvrdenia sťažovateľa posúdil ako útok na svoju osobu, ktorý

bol spôsobilý poškodiť jeho meno a sudcovskú činnosť a mohol by mať pre sťažovateľa aj

trestnoprávne následky. Ústavnému súdu neprislúcha hodnotiť primeranosť reakcie sudcu

na zjavne provokačný obsah spomínaného listu, sudca však prenesením tohto sporu mimo

sféru krajského súdu verejne prejavil, že tvrdenia sťažovateľa presiahli únosnú mieru jeho

tolerantnosti. Hoci nemožno tvrdiť, že je tým preukázaná osobná zaujatosť sudcu voči

sťažovateľovi, ktorá by mohla ovplyvniť jeho schopnosť nestranne a spravodlivo

rozhodovať vo veci sťažovateľa, nemožno opomenúť ani javovú stránku veci, čo napokon

pripustil vo vyjadrení k námietke aj samotný sudca, keď uviedol, že oznámené skutočnosti

by mohli vo verejnosti vzbudiť podozrenie, že vo veci rozhodoval zaujatý sudca. Zistené

skutočnosti musí podľa kritérií testu objektívnej nestrannosti posúdiť krajský súd.

Ústavný súd pripomína, že relevantná obava z nedostatku nestrannosti sudcu sa musí

zakladať na objektívnych, konkrétnych a dostatočne závažných skutočnostiach. Objektívnu

nestrannosť nemožno chápať tak, že čokoľvek, čo môže vrhnúť čo aj len tieň pochybnosti

na nestrannosť sudcu, ho automaticky vylučuje ako sudcu nestranného. Existencia

oprávnených pochybností závisí od posúdenia konkrétnych okolností prípadu.

Tzv. objektívna nestrannosť sa teda neposudzuje podľa subjektívneho postoja sudcu,

ale podľa objektívnych symptómov. Sudca môže byť subjektívne absolútne nestranný,

ale i napriek tomu môže byť jeho nestrannosť vystavená oprávneným pochybnostiam

vzhľadom na jeho status, rôzne funkcie, ktoré postupne vo veci vykonával, alebo vzhľadom

na jeho pomer k veci, k stranám konania, k ich právnym zástupcom, k svedkom a pod.

Z tohto hľadiska preto nezáleží ani na tom, že sudca sa k návrhu na jeho vylúčenie vyjadril

v tom zmysle, že sa vnútorne necíti byť zaujatý. Rozhodujúce nie je jeho stanovisko, ale

existencia objektívnych skutočností, ktoré vzbudzujú pochybnosť o jeho nestrannosti

v očiach strán a verejnosti ( mutatis mutandis ).

Európsky súd pre ľudské práva v rámci svojej judikatúry vyslovil, že „Právo na

spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať

podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované

so zreteľom na konkrétny prípad“ (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil

III/1997). Taktiež vyslovil, že „Právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd

v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval

na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia

považovaný za rozhodujúci“ (rozsudok vo veci Ruiz Torijo c. Španielsko z 9. decembra

1994, Annuaire, č. 303-B). Rozhodujúcou skutočnosťou z pohľadu ústavného súdu, s ktorou

sa krajský súd mal zaoberať, bolo vysporiadanie sa s námietkou zaujatosti vo väzbe na

trestné oznámenie zákonného sudcu podané na sťažovateľa, čo však krajský súd neurobil.

Uznesenie krajského súdu č. k. -118 z 8. októbra 2008 neobsahuje

dôvody, ktoré by umožňovali záver o neexistencii okolností na vylúčenie namietaného

sudcu z konania. Zo spisu nevyplýva, že by si krajský súd v súvislosti s rozhodovaním

o námietke zaujatosti vyžiadal spis okresného riaditeľstva sp. zn. ČVS: ORP-1037/1-JP-PO-

2007, ktorý bol nevyhnutný na obstaranie dostatočného skutkového podkladu na

rozhodnutie o námietke zaujatosti. Na základe toho ústavný súd dospel k záveru, že

uznesením krajského súdu č. k. -118 z 8. októbra 2008 došlo k porušeniu

základného práva sťažovateľa domáhať sa svojho práva na nestrannom súde zaručeného

a dohovoru, pretože z uznesenia krajského súdu nevyplýva,

že náležite preskúmal všetky relevantné okolnosti potrebné na rozhodnutie a svoje

rozhodnutie o nevylúčení namietaného sudcu dostatočne neodôvodnil.

2. K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn.

z 20. októbra 2008 o zamietnutí sťažnosti

Pretože ústavný súd zrušil rozhodnutie sp. zn. z 8. októbra 2008,

vzhľadom na organickú väzbu rozhodnutia sp. zn. z 20. októbra 2008 na

rozhodnutie sp. zn. z 8. októbra 2008 ústavný súd vyslovil porušenie

označených práv sťažovateľa aj týmto rozhodnutím a zrušil uznesenie sp. zn.

z 20. októbra 2008.

Vychádzal pritom z logickej premeny, že ak nebolo ústavne akceptovateľné označené

rozhodnutie o námietke zaujatosti, nemohlo byť ústavne akceptovateľné ani rozhodnutie

o návrhu na povolenie obnovy konania, na rozhodovaní ktorého participoval sudca, a to na

základe síce právoplatného rozhodnutia o jeho nevylúčení pre jeho sťažovateľom namietanú

zaujatosť, ktoré bolo ústavným súdom zrušené, keďže ústavný súd vyslovil, že ním došlo

k porušeniu sťažovateľom označených práv.

IV.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1,

a zruší také rozhodnutie. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Ústavný súd vyslovil porušenie základného práva zaručeného

a medzinárodnou zmluvou o ľudských právach, a preto zrušil označené rozhodnutia

krajského súdu č. k. -118 z 8. októbra 2008 a sp. zn. z 20. októbra

2008 a prikázal mu vo veci znovu konať.

Po vrátení veci na ďalšie konanie bude úlohou krajského súdu opäť vec prerokovať

a rozhodnúť, náležite zistiť skutkový stav a v uznesení o vylúčení, resp. nevylúčení

zákonného sudcu uviesť relevantné dôvody na vylúčenie, resp. jeho nevylúčenie

a v nadväznosti na to rozhodnúť aj o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu,

ktorým bol zamietnutý jeho návrh na povolenie obnovy konania.

V ďalšom postupe je krajský súd viazaný právnym názorom ústavného súdu

vysloveným v tomto rozhodnutí [§ 56 ods. 6 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“)]. Krajský súd je tiež viazaný rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je

vykonateľné jeho doručením ( ).

Ústavný súd napokon rozhodol v súlade s aj

o náhrade trov právneho zastúpenia sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho

právnym zastúpením v konaní pred ústavným súdom advokátom JUDr. M. K. Ústavný súd

priznal sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia za dva úkony právnej pomoci podľa

§ 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č.

o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

v znení neskorších predpisov v sume 265,90 € [za každý úkon právnej služby po 105,42 € (3

176 Sk) a 2-krát po 6,30 € (190 Sk) režijný paušál, po zvýšení o daň z pridanej hodnoty].

Krajský súd je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia podľa bodu 3 výroku tohto

nálezu.

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto

rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. júla 2009