Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 59 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (64)IV. ÚS 38/09
PDF · 332.84 KB
No categories available
IV. ÚS 38/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
IV. ÚS 38/09-59
Ústavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí senátu 16. júla 2009
v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Jána Lubyho
a Ladislava Orosza o sťažnosti RSDr. V. H., t. č. vo výkone trestu, zastúpeného advokátom
JUDr. M. K., M., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu v Prešove sp. zn. 1 Nto 16/08 z 8. októbra
2008 a sp. zn. 6 Tos 32/08 z 20. októbra 2008, takto
rozhodol:
1. Základné právo RSDr. V. H. podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uzneseniami Krajského súdu v Prešove sp. zn. 1 Nto 16/08 z 8. októbra 2008 a sp. zn. 6 Tos
32/08 z 20. októbra 2008 p o r u š e n é b o l i .
2. Uznesenia Krajského súdu v Prešove sp. zn. 1 Nto 16/08 z 8. októbra 2008
a sp. zn. 6 Tos 32/08 z 20. októbra 2008 z r u š u j e a veci mu v r a c i a na ďalšie
konanie.
3. Krajský súd v Prešove j e p o v i n n ý uhradiť RSDr. V. H. trovy konania
v sume 265,90 € [slovom dvestošesťdesiatpäť eur a deväťdesiat centov
(8 010,50 Sk)] na účet jeho právneho zástupcu JUDr. M. K., M., do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. decembra
2008 doručená sťažnosť RSDr. V. H. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie
svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu
v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 Nto 16/08 z 8. októbra 2008.
Napadnutým uznesením krajský súd rozhodol, že sudca krajského súdu JUDr. V, D.
(ďalej len „sudca“) nie je vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania v trestnej veci
sťažovateľa vedenej pod sp. zn. 6 Tos 32/08. Podľa sťažovateľa boli dané dôvody na
vylúčenie sudcu z dôvodu jeho nepriateľského postoja k nemu, ktorý je zjavný z toho, že
podal na neho trestné oznámenie. Označené uznesenie krajského súdu je podľa sťažovateľa
nedostatočne odôvodnené, nezrozumiteľné a nepreskúmateľné.
Preto sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vyslovil, že uznesením krajského súdu
sp. zn. 1 Nto 16/08 z 8. októbra 2008 bolo porušené jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a aby zrušil napadnuté uznesenie a vrátil vec
krajskému súdu na ďalšie konanie.
Ústavnému súdu bola 14. januára 2009 doručená ďalšia sťažnosť sťažovateľa, ktorou
namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 6 Tos 32/08 z 20. októbra 2008, ktorým bola
zamietnutá jeho sťažnosť proti uzneseniu Okresného súdu Humenné (ďalej len „okresný
súd“) sp. zn. 3 Nt 10/07 zo 16. júla 2008 o zamietnutí návrhu na povolenie obnovy konania.
Podľa sťažovateľa krajský súd v označenom uznesení nereagoval na jeho argumenty, ktoré
boli podstatné pre rozhodnutie vo veci.
Sťažovateľ ďalej poukázal na to, že „Je pravdou, že iba súd sám môže rozhodnúť,
ktoré dôkazy vykoná a ktoré nevykoná, ale na druhej strane je povinný o uplatnených
návrhoch účastníka konania v sťažnosti na vykonanie konkrétnych dôkazov rozhodnúť
a - pokiaľ im nevyhovie - vo svojom rozhodnutí uviesť, z akých dôvodov navrhnuté dôkazy
nevykonal (§ 168 ods. 1 v korelácií s § 180 TP). Pokiaľ súd takto nepostupoval, máme zato,
že porušil zákon a zároveň aj práva zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.
V sťažnosti podanej právnym zástupcom sťažovateľa ide o argumenty, ktoré sú
pre rozhodnutie o merite veci rozhodujúce, a vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tieto
argumenty.“.
Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd rozhodol, že aj týmto uznesením krajského súdu
bolo porušené jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, aby ho ústavný súd zrušil a vrátil vec krajskému súdu na ďalšie konanie.
Vzhľadom na to, že obidve sťažnosti vecne súvisia, ústavný súd ich na predbežnom
prerokovaní uznesením č. k. IV. ÚS 38/09-16 z 12. februára 2009 spojil na spoločné
konanie, rozhodol o ich prijatí na ďalšie konanie a ďalej ich viedol ako jednu vec pod sp.
zn. IV. ÚS 38/09.
Po tomto rozhodnutí ústavný súd vyzval právneho zástupcu sťažovateľa a predsedu
krajského súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.
Predsedu krajského súdu ústavný súd zároveň vyzval, aby sa vyjadril k veci. Predseda
krajského súdu oznámil, že na ústnom pojednávaní netrvá, a vo vyjadrení sp. zn.
Spr 10018/2009 z 3. marca 2009 k veci uviedol:
„Uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Tos 7/2007 zo dňa 4. 9. 2007
(rozhodol senát v zložení predseda senátu JUDr. V. D. a členovia senátu JUDr. E. R.
a JUDr. P. Š.) bola sťažnosť odsúdeného RSDr. V. H. proti uzneseniu Okresného súdu
Humenné č. k. 2 Nt 6/2006-105 zo dňa 14. 3. 2007 podľa § 193 ods. 1 písm. c) Tr. por.
zamietnutá ako nedôvodná. Následne dňa 7. 10. 2007 odsúdený vzniesol námietku
zaujatosti proti predsedovi senátu JUDr. V. D., ktorý na základe nej a tam uvedených
nepravdivých skutočností podal trestné oznámenie, pričom vec bola vyšetrovateľom
odložená.
K uvedenému je potrebné uviesť aj to, že vyššie citovanému rozhodnutiu
predchádzalo uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Ndt 9/2007 zo dňa
18. 7. 2007. Ním nebolo vyhovené námietke zaujatosti odsúdeného a jeho obhajcu JUDr. M.
K., pretože predmetná trestná vec odsúdeného vedená na Krajskom súde v Prešove pod
sp. zn. 6 Tos 7/07 nebola sťažnostnému súdu odňatá.
Dňa 18. 9. 2008 bola do senátu 6 Tos pridelená na prejednanie a rozhodnutie pod
sp. zn. 6 Tos 32/2008 ďalšia sťažnosť odsúdeného RSDr. V. H. proti uzneseniu Okresného
súdu Humenné sp. zn. 3 Nt 10/2007 zo dňa 16. 7. 2008, ktorým mu bol zamietnutý návrh na
povolenie obnovy konania. V tejto sťažnosti okrem iného odsúdený uviedol, že žiada
z rozhodovania v tejto jeho veci vylúčiť sudcu JUDr. V. D. pre jeho zaujatosť.
Namietaný predseda senátu predložil túto námietku odsúdeného so svojím
stanoviskom inému senátu (predseda senátu JUDr. J. B. a členovia senátu JUDr. P. T.
a JUDr. E. D.) Krajského súdu v Prešove, ktorý uznesením sp. zn. 1 Nto 16/08 zo dňa 8. 10.
2008 rozhodol, že sudca JUDr. V. D. nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania v tejto
veci. V dôvodoch tohto uznesenia je v dostatočnom rozsahu reagované nielen na vyjadrenie
namietaného predsedu senátu, ale aj na námietku zaujatosti odsúdeného, vrátane trestného
oznámenia.
Sťažnostný senát (predseda senátu JUDr. V. D. a členovia senátu JUDr. E. R.
a JUDr. V. S.) uznesením sp. zn. 6 Tos 32/08 zo dňa 20. 10. 2008 zamietol sťažnosť
ods. RSDr. V. H. V dôvodoch tohto rozhodnutia je reagované na všetky návrhy odsúdeného,
v ktorých sa opakovane domáhal doplnenia dokazovania, o ktorom bolo už v pôvodnej veci,
ale aj následne pri prejednávaní návrh na povolenie obnovy konania právoplatne
rozhodnuté.
Odsúdený RSDr. V. H. podal prostredníctvom svojho obhajcu JUDr. M. K. sťažnosť
na Ústavný súd Slovenskej republiky a to v dňoch 18. 12. 2008 a 14. 1. 2009. V nich napáda
uznesenia Krajského súdu v Prešove pod sp. zn. 1 Nto 16/2008 z 8. 10. 2008 a sp. zn. 6 Tos
32/2008 z 20. 10. 2008. Prvému rozhodnutiu vytýka, že sa nezaoberalo vzťahom
rozhodujúceho sudcu k prejednávanej veci a k osobe odsúdeného. Druhému rozhodnutiu
vytýka, že v ňom nebolo vôbec reagované na obsah sťažnosti právneho zástupcu
odsúdeného. Na podklade toho sa domáha zrušenia oboch týchto rozhodnutí.
S ohľadom na uvedené zastávam názor, že konania predchádzajúce týmto dvom
uzneseniam boli uskutočnené zákonným spôsobom. Sťažnosťami napadnuté rozhodnutia
považujem za zákonné, vrátane ich odôvodňujúcich častí, v ktorých bolo, z hľadiska
výsledku súdneho rozhodnutia reagované na podstatné sťažnostné námietky. Nedošlo
pritom k porušeniu žiadnych práv odsúdeného RSDr. V. H. Ním opakovane uvádzané
námietky zaujatosti neboli preukázané.
Vyššie rozvedené skutočnosti jednoznačne preukazujú snahu odsúdeného zvrátiť pre
neho nepriaznivé odsudzujúce meritórne rozhodnutie. Má sa tak stať zmenou hodnotenia
námietok zaujatosti vznesených odsúdeným, ktoré už predtým opakovane procesným
spôsobom vykonali nielen zákonné senáty Krajského súdu v Prešove, ale aj senát
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Uvedený postup by bol však nezákonný. Pre zmenu
napadnutých uznesení nie sú totiž dané žiadne zákonné dôvody.
Z uvedených dôvodov navrhujem predmetným sťažnostiam odsúdeného RSDr. V. H.
nevyhovieť.“
Právny zástupca sťažovateľa v reakcii na stanovisko krajského súdu v podaní
z 31. marca 2009 neuviedol žiadne nové skutočnosti relevantné na posúdenie veci.
Ďalšie stanovisko k vyjadreniu krajského súdu predložil sťažovateľ ústavnému súdu
6. apríla 2009. Sťažovateľ ďalej 24. júna 2009 doručil ústavnému súdu ako listinný dôkaz
ústne vyhlásenie Ing. D. Č. k spôsobu vyšetrovania dopravnej nehody.
Ústneho pojednávania vo veci, ktoré sa konalo 16. júla 2009, sa zúčastnil sťažovateľ
a jeho právny zástupca, zástupca krajského súdu sa na ústnom verejnom pojednávaní
nezúčastnil (doručenie bolo vykázané dátumom 12. júna 2009). Ústavný súd na ústnom
pojednávaní nezistil žiadne nové skutočnosti, ktoré by boli relevantné pre jeho rozhodnutie.
II.
Ústavný súd z podaní účastníkov konania, zo spisu okresného súdu sp. zn.
3 Nt 10/2007 a spisu úradu justičnej a kriminálnej polície Okresného riaditeľstva
Policajného zboru P. (ďalej len „okresné riaditeľstvo“) sp. zn. ČVS: ORP-1037/1-JP-PO-
2007 zistil tento skutkový stav:
Sťažovateľ bol rozsudkom okresného súdu sp. zn. 4 T 41/04 z 3. novembra 2004
v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 3 To 1/05 z 10. februára 2005 uznaný za
vinného z trestných činov ublíženia na zdraví podľa § 224 ods. 3 Trestného zákona
a ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 201 písm. d) Trestného zákona účinného
do 31. decembra 2005, za čo bol odsúdený na úhrnný ma trest odňatia slobody vo výmere
10 rokov so zaradením do I. nápravnovýchovnej skupiny, ako aj na trest zákazu činnosti
vedenia motorových vozidiel všetkých druhov na dobu 10 rokov.
Sťažovateľ viackrát (naposledy podaním z 25. septembra 2007) podal okresnému
súdu návrh na povolenie obnovy konania v jeho trestnej veci. Podstata jeho návrhu
spočívala v tom, že navrhnutými dôkazmi (prezretie DVD nosiča, výsluch navrhnutých
svedkov) sa dožadoval zrušenia odsudzujúceho právoplatného rozhodnutia, pretože podľa
jeho názoru vozidlo v kritickom čase neviedol on, ale A. I. alebo muž s iným menom
albánskej národnosti, ktorý mu v kritický deň odovzdal žiadosť o udelenie štátneho
občianstva Slovenskej republiky a zároveň ho požiadal o urýchlenie jej vybavenia. Tiež
spochybňoval miesto zrážky motorových vozidiel, ktoré bolo pôvodne znaleckým
dokazovaním ustálené na ľavej strane vozovky v smere jazdy. Zároveň navrhol vypočutie
dvoch svedkýň, ktoré podľa neho potvrdia, že zranenie na ľavom lakti utrpel v kritický deň
na lyžovačke, a nie pri dopravnej nehode.
Okresný súd uznesením sp. zn. 3 Nt 10/2007 zo 16. júla 2008 návrh sťažovateľa
na povolenie obnovy konania zamietol. Pokiaľ ide o tvrdenie sťažovateľa, že vozidlo
neviedol on, ale iná osoba (A. I. alebo niekto iný), okresný súd vykonal dokazovanie
dopytom na Obvodné oddelenie Policajného zboru v H., ktoré mu oznámilo, že takýto
občan v H. niekedy býval, ale dlhšiu dobu tu už nežije a zdržiava sa na neznámom mieste.
Taktiež sám sťažovateľ pri bratí do väzby bezprostredne po dopravnej nehode označoval za
vodiča istého J., ktorého pozná len z videnia, pritom na základe výpovedí svedkov
z prípravného konania bolo preukázané, že vo vozidle bola iba jedna osoba, ktorá bola aj
odvezená zdravotnou službou na ošetrenie, a tou bol sťažovateľ.
Čo sa týka vykonania dôkazu výsluchom dvoch označených svedkýň, okresný súd
vykonal dokazovanie ich výsluchom, ktorý potvrdil, že obe boli prítomné na lyžovačke, kde
sťažovateľ utrpel zranenie na ľavom predlaktí a videli, resp. aj ošetrovali sťažovateľov
krvácajúci zranený lakeť. Okresný súd uviedol, že ich označenie po viac ako štyroch rokoch
od skutku vyvoláva pochybnosti o ich vierohodnosti a aj určenie miesta zranenia (oblasť
na ľavej ruke pod lakťom) jednou svedkyňou nedodáva na vierohodnosti jej tvrdenia.
Okresný súd taktiež v rámci konania o povolení obnovy konania doplnil dokazovanie
týkajúce sa poranenia sťažovateľa odborným vyjadrením primára chirurgického oddelenia
Nemocnice s poliklinikou v H. Z jeho vyjadrenia vyplynulo, že sťažovateľovo zranenie
mohlo byť spôsobené tzv. prasknutím kože aj pri náraze ľavého lakťového kĺbu v interiéri
vozidla tak, aby súčasne nemuselo dôjsť k sprievodnému javu v podobe poškodenia odevu
nachádzajúceho sa v oblasti rany. Teda nebolo spochybnené tvrdenie znalca, ktorý podal
znalecký posudok v pôvodnom konaní.
K miestu zrážky, ktoré sťažovateľ namietal, okresný súd po vykonaní sťažovateľom
predloženého dôkazu (pozretie DVD nosiča a fotografií) uviedol, že nezistil skutočnosti,
ktoré by odôvodňovali iný záver o mieste zrážky, ako v pôvodnom konaní.
Okresný súd v odôvodnení uznesenia sp. zn. 3 Nt 10/2007 zo 16. júla 2008 poukázal
okrem iného na to, že z dôkazov navrhnutých sťažovateľom aj navyše vykonaných súdom
nevyšli najavo žiadne nové skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by odôvodňovali iné
rozhodnutie o vine, čoho sa sťažovateľ v podstate domáhal. Z tohto dôvodu bol jeho návrh
na obnovu konania zamietnutý ako nedôvodný (§ 399 ods. 2 Trestného poriadku).
Proti označenému uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ 8. septembra 2008
sťažnosť (z 3. septembra 2008). V úvode sťažnosti navrhol vylúčiť z konania o sťažnosti
sudcu „pre zaujatosť od r. 2004 nakoľko sudca bol vopred zaujatý, a teda nespôsobilý
spravodlivo rozhodnúť o celej veci“. Vo svojom vyjadrení uviedol, že namietaný sudca ako
predseda senátu uznesením sp. zn. 6 Tos 7/07 zo 4. septembra 2007 zamietol jeho sťažnosť
proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 2 Nt 6/06 zo 14. marca 2007. Následne po tomto
rozhodnutí sťažovateľ vzniesol voči nemu námietku zaujatosti, na základe ktorej podal tento
sudca na sťažovateľa trestné oznámenie tvrdiac, že v námietke uvedené skutočnosti sa
nezakladali na pravde. V závere vyjadrenia sudca konštatoval, že „tento spor medzi
predsedom senátu a odsúdeným by mohol pri rozhodovaní o ďalšej sťažnosti odsúdeného
vyvolať podozrenie, že by som mohol v tejto veci rozhodovať zaujato“.
Krajský súd rozhodol o námietke zaujatosti uznesením č. k. 1 Nto 16/08-118
z 8. októbra 2008 tak, že namietaného sudcu nevylúčil z vykonávania úkonov trestného
konania. Svoje rozhodnutie po sumarizácii návrhu sťažovateľa, vyjadrenia namietaného
sudcu a citácii ustanovenia § 31 ods. 1 Trestného poriadku odôvodnil takto:
„Vzhľadom na vyššie citované ustanovenie Trestného poriadku, dôvody návrhu
odsúdeného na vylúčenie sudcu krajského súdu, ako aj vyjadrenie sudcu krajského súdu
k návrhu odsúdeného, dospel senát krajského súdu k záveru, že v danom prípade nie sú
dôvody na vylúčenie sudcu krajského súdu JUDr. V. D. z vykonávania úkonov trestného
konania v tejto trestnej veci. Podľa názoru krajského súdu nebol zistený u sudcu krajského
súdu JUDr. V. D. osobný pomer k odsúdenému alebo osobám, ktorých sa úkon priamo
dotýka alebo pomer k prejednávanej veci. Iba sama námietka odsúdeného, že podľa jeho
názoru sudca rozhodoval neobjektívne, nie je tou skutočnosťou, ktorá by zakladala postup
v zmysle § 32 ods. 1 Tr. por., ktorým by mal byť sudca krajského súdu vylúčený
z vykonávania úkonov trestného konania.
Aj zo samotného vyjadrenia sudcu krajského súdu vyplýva, že tento sa necíti byť
zaujatý, avšak bol medzi ním a odsúdeným spor vzhľadom na námietky a skutočnosti
uvádzané odsúdeným. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti preto krajský súd rozhodol
tak, že sudca Krajského súdu v Prešove JUDr. V. D. nevylúčil z vykonávania úkonov
trestného konania v trestnej veci vedenej proti odsúdenému RSDr. V. H. na Krajskom súde
v Prešove.“
Po rozhodnutí o námietke zaujatosti krajský súd napadnutým uznesením sp. zn.
6 Tos 32/08 z 20. októbra 2008 zamietol sťažnosť sťažovateľa. V závere uznesenia
skonštatoval, že sťažnosti sťažovateľa nebolo možné vyhovieť, pretože neuviedol ani nové
dôkazy, ani nové skutočnosti, ktoré by odôvodňovali akúkoľvek zmenu právoplatného
rozsudku. V tomto návrhu na povolenie obnovy konania sa sťažovateľ odvolával v podstate
na tie isté skutočnosti, o ktorých už bolo predtým rozhodnuté. Preto krajský súd poukázal aj
na dôvody predchádzajúcich zamietavých uznesení v súvislosti s prvým návrhom
sťažovateľa na povolenie obnovy konania.
Krajský súd s poukazom na § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietol
sťažnosť sťažovateľa, pretože nezistil žiadne procesné ani hmotnoprávne pochybenie
na strane okresného súdu.
Z trestného spisu okresného riaditeľstva sp. zn. ČVS: ORP-1037/1-JP-PO-2007
ústavný súd zistil, že na základe oznámenia sudcu z 15. októbra 2007 vyšetrovateľ
uznesením zo 4. januára 2008 začal trestné stíhanie za prečin ohovárania podľa § 373 ods. 1
Trestného zákona preto, že „dňa 8. 10. 2007 v Ústave na výkon trestu odňatia slobody v P.,
RSDr. V. H. vo svojom liste adresovanom predsedovi Krajského súdu v Prešove uviedol
nepravdivý údaj o predsedovi senátu Krajského súdu v Prešove JUDr. V. D., ktorý
rozhodoval o sťažnosti odsúdeného RSDr. H. proti uzneseniu Okresného súdu v Humennom
a to, že JUDr. D. žiadal finančnú čiastku za pomoc v trestnej veci odsúdeného Dr. H., čím
takto značnou mierou ohrozil vážnosť a meno JUDr. D. ako sudcu u spoluobčanov
a kolegov v zamestnaní“.
Uznesením z 25. júna 2008, právoplatným 15. júla 2008, bolo trestné stíhanie
zastavené podľa § 215 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, lebo skutok nie je trestným
činom a nie je dôvod na postúpenie veci. Vyšetrovateľ v uznesení konštatoval, že sudca
vo svojej výpovedi uviedol, že neznáša dosiaľ žiadne následky konania sťažovateľa,
predmetný list je založený v spise a s jeho obsahom sa oboznámil úzky okruh ľudí. Na
základe toho dospel k záveru, že konanie sťažovateľa smerovalo proti záujmu chránenému
Trestným zákonom, ale vzhľadom na spôsob vykonania činu a jeho následky, okolností za
ktorých bol čin spáchaný, je závažnosť tohto prečinu nepatrná, a teda nebol naplnený
materiálny znak, t. j. zákonom požadovaný stupeň závažnosti činu.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
1. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 1 Nto 16/08
z 8. októbra 2008
Účelom čl. 46 ods. 1 ústavy je zaručiť prístup k súdu a rovnaké právne postavenie
v konaní pred súdom každému, kto žiada o ochranu tých svojich záujmov chránených
právnym poriadkom, ktoré štát zveril do právomoci orgánov súdnej moci (II. ÚS 26/96).
Článkom 46 ods. 1 ústavy sa zaručuje predovšetkým prístup k súdu, pretože len v takom
prípade sa vytvárajú podmienky na domáhanie sa práva na súdnu ochranu oprávnenou
osobou. Súd musí mať ústavou výslovne určenú kvalitu. To znamená, že musí byť nezávislý
a nestranný.
Obsahom práva na nestranný súd je, aby rozhodnutie v konkrétnej veci bolo
výsledkom konania nestranného súdu, čo znamená, že súd musí každú vec prerokovať
a rozhodnúť tak, aby voči účastníkom postupoval nezaujato a neutrálne, žiadnemu z nich
nenadŕžal a objektívne posúdil všetky skutočnosti závažné pre rozhodnutie vo veci.
Nestranný súd poskytuje všetkým účastníkom konania rovnaké príležitosti na uplatnenie
všetkých práv, ktoré im zaručuje právny poriadok, pokiaľ súd má právomoc o takomto
práve rozhodnúť (II. ÚS 71/97). Obsahom práva na prerokovanie veci pred nestranným
súdom však nie je povinnosť súdu vyhovieť návrhu oprávnených osôb a vylúčiť nimi
označeného sudcu z ďalšieho prerokovávania a rozhodovania veci pre zaujatosť. Obsahom
základného práva na prerokovanie veci nestranným súdom je len povinnosť súdu
prerokovať každý návrh oprávnenej osoby na vylúčenie sudcu z ďalšieho prerokovávania
a rozhodnutia veci pre zaujatosť a rozhodnúť o ňom (I. ÚS 73/97).
Požiadavka nestrannosti súdu vyplýva tak z čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 141 ods. 1
ústavy, ako aj z čl. 6 ods. 1 dohovoru. Nestrannosť sa obyčajne definuje ako neprítomnosť
predsudku (zaujatosti) a straníckosti. V judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva, na
ktorú nadväzuje aj judikatúra ústavného súdu, sa rozlišuje posudzovanie nestrannosti podľa
subjektívneho hľadiska, to znamená na základe osobného presvedčenia a správania
konkrétneho sudcu v danej veci, a tiež podľa objektívneho hľadiska, teda zisťovaním, či
sudca poskytoval dostatočné záruky, aby bola z tohto hľadiska vylúčená akákoľvek
oprávnená pochybnosť (III. ÚS 16/00). Nestrannosť sudcu nespočíva len v hodnotení
subjektívneho pocitu sudcu, či sa cíti, resp. necíti byť zaujatý, ale aj v objektívnej úvahe, či
je možné usudzovať, že by sudca zaujatý mohol byť. V tomto smere i zdanie môže byť
dôležité. Mal by byť vylúčený každý sudca, u ktorého sa možno oprávnene obávať, že mu
chýba nestrannosť. V rozhodnutí Piersack v. Belgicko z 21. septembra 1982 súd
konštatoval, že z rozhodovania by mal byť vylúčený sudca, u ktorého existuje opodstatnená
obava, že nie je celkom nestranný, pretože v stávke je dôveryhodnosť, ktorú musí súdna
moc vzbudzovať v demokratickej spoločnosti a hlavne u účastníkov konania. Rozhodujúcim
prvkom v otázke rozhodovania o zaujatosti zákonného sudcu je to, či obava účastníka
konania je objektívne oprávnená. Treba rozhodnúť v každom jednotlivom prípade, či
povaha a stupeň vzťahu sú také, že prezrádzajú nedostatok nestrannosti súdu (Pullar v.
Spojené kráľovstvo).
Dôvodom na vylúčenie sudcu z vykonávania úkonov trestného konania podľa § 31
ods. 1 Trestného poriadku sú dôvodné pochybnosti o nezaujatosti sudcu pre jeho pomer
k prejednávanej veci alebo k osobám, ktorých sa úkon priamo týka, k obhajcovi, zákonnému
zástupcovi, splnomocnencom alebo pre pomer k inému orgánu činnému v tomto konaní.
Podľa judikatúry všeobecných súdov sa pomerom orgánu trestného konania
k osobám uvedeným v § 31 ods. 1 Trestného poriadku rozumie taký vzťah k niektorej
z uvedených osôb, ktorý môže vyvolať vo verejnosti pochybnosti o nezaujatosti orgánu
trestného konania práve pre tento vzťah. Môže ísť o vzťah príbuzenský, priateľský, ale aj
o vzťah negatívneho charakteru vyplývajúci napr. z toho, že medzi úradnou osobou
a niektorou z osôb uvedených v § 31 ods. 1 Trestného poriadku došlo k sporom a pod.
Existencia takéhoto pomeru musí byť preukázaná (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 8 Tz 53/92 z 18. februára 1993, Zbierka rozhodnutí a stanovísk súdov SR,
zv. 3 – 4, r. 1994). Vylúčiť sudcu z vykonávania úkonov trestného konania z dôvodov podľa
§ 31 Trestného poriadku možno len výnimočne, ak je evidentné, že jeho vzťah k účastníkom
konania alebo k prejednávanej veci je takej intenzity, že nebude schopný nezávisle
a nestranne o veci rozhodnúť (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
1 Toš Nd 2/2007 z 25. apríla 2007, Zbierka rozhodnutí a stanovísk súdov SR, zv. 1 r. 2008,
uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Toš 8/2006 z 1. januára 2009,
Zo súdnej praxe zv. 1, r. 2009).
Z odôvodnenia uznesenia krajského súdu vyplýva, že krajský súd po posúdení
obsahu námietky sťažovateľa dospel k záveru, že sťažovateľ neuviedol žiadne konkrétne
skutočnosti, ktoré by svedčili o zaujatosti namietaného sudcu a mohli ovplyvniť jeho
schopnosť spravodlivo o veci rozhodnúť, a teda boli dôvodom na jeho vylúčenie podľa § 32
ods. 1 Trestného poriadku. Všeobecné konštatovanie sťažovateľa, že „sudca bol vopred
zaujatý“, krajský súd posúdil ako reakciu sťažovateľa na predošlé zamietajúce uznesenie
senátu krajského súdu (sp. zn. 6 Tos 7/07 zo 4. septembra 2007), ktorého predsedom bol
sudca, o čom svedčí záver krajského súdu v napadnutom uznesení: „Iba sama námietka
odsúdeného, že podľa jeho názoru sudca rozhodoval neobjektívne, nie je tou skutočnosťou,
ktorá by zakladala postup v zmysle § 32 ods. 1 Tr. por., ktorým by mal byť sudca krajského
súdu vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania.“
Krajský súd sa už ale nezaoberal ďalšími okolnosťami, ktoré súviseli s reakciou
sťažovateľa na uznesenie krajského súdu sp. zn. 6 Tos 7/07 zo 4. septembra 2007 a ktoré
ústavný súd považoval v okolnostiach danej veci za významné. Tieto boli známe krajskému
súdu z vyjadrenia sudcu k námietke zaujatosti, v ktorom uviedol: „...po tomto rozhodnutí
odsúdený vzniesol voči mojej osobe námietku zaujatosti, na základe čoho som na
menovaného podal trestné oznámenie, pretože v námietke uvedené skutočnosti sa
nezakladali na pravde.“ Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia len veľmi
všeobecne uviedol, že v minulosti bol medzi sudcom a sťažovateľom spor vzhľadom na
námietky uvádzané sťažovateľom. Konkrétnemu posúdeniu tohto „sporu“ sa krajský súd už
nevenoval. Z odôvodnenia jeho rozhodnutia nevyplýva ani to, čoho sa tento spor týkal.
Krajský súd neuviedol žiadne skutočnosti týkajúce sa obsahu trestného oznámenia,
následného trestného konania, výpovedí sťažovateľa a namietaného sudcu, spôsobu
skončenia tohto konania, časovej súvislosti obidvoch konaní, prípadne iných okolností,
ktoré boli nevyhnutné na objasnenie podstaty „sporu“ a následné vyhodnotenie, či tieto
okolnosti majú význam pri posudzovaní existencie dôvodov na vylúčenie z konania podľa
§ 32 ods. 1 Trestného poriadku.
Z odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu vyplýva, že krajský súd
nepovažoval tieto skutočnosti za významné pre svoje rozhodnutie. Podľa názoru ústavného
súdu tieto skutočnosti nemožno prehliadať. Z reakcie sudcu na obsah listu zo 7. novembra
2007 jednoznačne vyplýva, že tvrdenia sťažovateľa posúdil ako útok na svoju osobu, ktorý
bol spôsobilý poškodiť jeho meno a sudcovskú činnosť a mohol by mať pre sťažovateľa aj
trestnoprávne následky. Ústavnému súdu neprislúcha hodnotiť primeranosť reakcie sudcu
na zjavne provokačný obsah spomínaného listu, sudca však prenesením tohto sporu mimo
sféru krajského súdu verejne prejavil, že tvrdenia sťažovateľa presiahli únosnú mieru jeho
tolerantnosti. Hoci nemožno tvrdiť, že je tým preukázaná osobná zaujatosť sudcu voči
sťažovateľovi, ktorá by mohla ovplyvniť jeho schopnosť nestranne a spravodlivo
rozhodovať vo veci sťažovateľa, nemožno opomenúť ani javovú stránku veci, čo napokon
pripustil vo vyjadrení k námietke aj samotný sudca, keď uviedol, že oznámené skutočnosti
by mohli vo verejnosti vzbudiť podozrenie, že vo veci rozhodoval zaujatý sudca. Zistené
skutočnosti musí podľa kritérií testu objektívnej nestrannosti posúdiť krajský súd.
Ústavný súd pripomína, že relevantná obava z nedostatku nestrannosti sudcu sa musí
zakladať na objektívnych, konkrétnych a dostatočne závažných skutočnostiach. Objektívnu
nestrannosť nemožno chápať tak, že čokoľvek, čo môže vrhnúť čo aj len tieň pochybnosti
na nestrannosť sudcu, ho automaticky vylučuje ako sudcu nestranného. Existencia
oprávnených pochybností závisí od posúdenia konkrétnych okolností prípadu.
Tzv. objektívna nestrannosť sa teda neposudzuje podľa subjektívneho postoja sudcu,
ale podľa objektívnych symptómov. Sudca môže byť subjektívne absolútne nestranný,
ale i napriek tomu môže byť jeho nestrannosť vystavená oprávneným pochybnostiam
vzhľadom na jeho status, rôzne funkcie, ktoré postupne vo veci vykonával, alebo vzhľadom
na jeho pomer k veci, k stranám konania, k ich právnym zástupcom, k svedkom a pod.
Z tohto hľadiska preto nezáleží ani na tom, že sudca sa k návrhu na jeho vylúčenie vyjadril
v tom zmysle, že sa vnútorne necíti byť zaujatý. Rozhodujúce nie je jeho stanovisko, ale
existencia objektívnych skutočností, ktoré vzbudzujú pochybnosť o jeho nestrannosti
v očiach strán a verejnosti (III. ÚS 110/07 mutatis mutandis III. ÚS 24/05).
Európsky súd pre ľudské práva v rámci svojej judikatúry vyslovil, že „Právo na
spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie
rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať
podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované
so zreteľom na konkrétny prípad“ (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil
III/1997). Taktiež vyslovil, že „Právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd
v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval
na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia
považovaný za rozhodujúci“ (rozsudok vo veci Ruiz Torijo c. Španielsko z 9. decembra
1994, Annuaire, č. 303-B). Rozhodujúcou skutočnosťou z pohľadu ústavného súdu, s ktorou
sa krajský súd mal zaoberať, bolo vysporiadanie sa s námietkou zaujatosti vo väzbe na
trestné oznámenie zákonného sudcu podané na sťažovateľa, čo však krajský súd neurobil.
Uznesenie krajského súdu č. k. 1 Nto 16/08-118 z 8. októbra 2008 neobsahuje
dôvody, ktoré by umožňovali záver o neexistencii okolností na vylúčenie namietaného
sudcu z konania. Zo spisu nevyplýva, že by si krajský súd v súvislosti s rozhodovaním
o námietke zaujatosti vyžiadal spis okresného riaditeľstva sp. zn. ČVS: ORP-1037/1-JP-PO-
2007, ktorý bol nevyhnutný na obstaranie dostatočného skutkového podkladu na
rozhodnutie o námietke zaujatosti. Na základe toho ústavný súd dospel k záveru, že
uznesením krajského súdu č. k. 1 Nto 16/08-118 z 8. októbra 2008 došlo k porušeniu
základného práva sťažovateľa domáhať sa svojho práva na nestrannom súde zaručeného
čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože z uznesenia krajského súdu nevyplýva,
že náležite preskúmal všetky relevantné okolnosti potrebné na rozhodnutie a svoje
rozhodnutie o nevylúčení namietaného sudcu dostatočne neodôvodnil.
2. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 6 Tos 32/08
z 20. októbra 2008 o zamietnutí sťažnosti
Pretože ústavný súd zrušil rozhodnutie sp. zn. 1 Nto 16/08 z 8. októbra 2008,
vzhľadom na organickú väzbu rozhodnutia sp. zn. 6 Tos 32/08 z 20. októbra 2008 na
rozhodnutie sp. zn. 1 Nto 16/08 z 8. októbra 2008 ústavný súd vyslovil porušenie
označených práv sťažovateľa aj týmto rozhodnutím a zrušil uznesenie sp. zn. 6 Tos 32/08
z 20. októbra 2008.
Vychádzal pritom z logickej premeny, že ak nebolo ústavne akceptovateľné označené
rozhodnutie o námietke zaujatosti, nemohlo byť ústavne akceptovateľné ani rozhodnutie
o návrhu na povolenie obnovy konania, na rozhodovaní ktorého participoval sudca, a to na
základe síce právoplatného rozhodnutia o jeho nevylúčení pre jeho sťažovateľom namietanú
zaujatosť, ktoré bolo ústavným súdom zrušené, keďže ústavný súd vyslovil, že ním došlo
k porušeniu sťažovateľom označených práv.
IV.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1,
a zruší také rozhodnutie. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.
Ústavný súd vyslovil porušenie základného práva zaručeného ústavou
a medzinárodnou zmluvou o ľudských právach, a preto zrušil označené rozhodnutia
krajského súdu č. k. 1 Nto 16/08-118 z 8. októbra 2008 a sp. zn. 6 Tos 32/08 z 20. októbra
2008 a prikázal mu vo veci znovu konať.
Po vrátení veci na ďalšie konanie bude úlohou krajského súdu opäť vec prerokovať
a rozhodnúť, náležite zistiť skutkový stav a v uznesení o vylúčení, resp. nevylúčení
zákonného sudcu uviesť relevantné dôvody na vylúčenie, resp. jeho nevylúčenie
a v nadväznosti na to rozhodnúť aj o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu,
ktorým bol zamietnutý jeho návrh na povolenie obnovy konania.
V ďalšom postupe je krajský súd viazaný právnym názorom ústavného súdu
vysloveným v tomto rozhodnutí [§ 56 ods. 6 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“)]. Krajský súd je tiež viazaný rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je
vykonateľné jeho doručením (§ 56 ods. 7 zákona o ústavnom súde).
Ústavný súd napokon rozhodol v súlade s § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj
o náhrade trov právneho zastúpenia sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho
právnym zastúpením v konaní pred ústavným súdom advokátom JUDr. M. K. Ústavný súd
priznal sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia za dva úkony právnej pomoci podľa
§ 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č.
655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
v znení neskorších predpisov v sume 265,90 € [za každý úkon právnej služby po 105,42 € (3
176 Sk) a 2-krát po 6,30 € (190 Sk) režijný paušál, po zvýšení o daň z pridanej hodnoty].
Krajský súd je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia podľa bodu 3 výroku tohto
nálezu.
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto
rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. júla 2009