Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 433/2013
PDF · 267.64 KB
No categories available
IV. ÚS 433/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. júla 2013
predbežne prerokoval sťažnosť ,
zastúpeného advokátom , vo veci namietaného
porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej
republiky a podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaniach vedených pod sp. zn. 3 Cdo 244/2011
a sp. zn. 3 Cdo 40/2012 a jeho uznesením z 19. marca 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. júna 2012
doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou
namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv
a slobôd (ďalej len „listina“), porušenie základného práva na rovnosť v konaní podľa čl. 47
ods. 3 ústavy a podľa čl. 37 ods. 3 listiny, ako aj porušenie práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
v konaniach vedených pod sp. zn. 3 Cdo 244/2011 a sp. zn. 3 Cdo 40/2012 a jeho
uznesením z 19. marca 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).
Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených príloh vyplýva, že Okresný súd Banská
Bystrica (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom č. k. 7 C 10/2010-225 z 13. decembra 2010
zamietol žalobu, ktorou sa sťažovateľ ako žalobca domáhal, aby súd zaviazal žalovaného
plniť povinnosti vyplývajúce zo zmluvy uzavretej 19. augusta 1998 s právnym
predchodcom žalovaného ( ) o predaji výkonu práva poľovníctva
v poľovnom revíri (ďalej len „zmluva z 19. augusta 1998“). Výsledkami
vykonaného dokazovania mal okresný súd za preukázané, že zmluvou z 19. augusta 1998
došlo medzi jej účastníkmi k dohode okrem iného aj o predaji výkonu práva poľovníctva,
poskytnutí poplatkového odstrelu a odkúpení ulovenej diviny, pričom všetky práva
a povinnosti účastníkov zmluvy sa viazali na poľovný revír Podľa tejto
zmluvy bolo sťažovateľovi plnené do jari 2009. Rozhodnutím Obvodného lesného úradu
v č. OLÚ 09/00095-5-DK zo 16. apríla 2009 (ďalej len „rozhodnutie
obvodného lesného úradu“) bol uvedený poľovný revír zrušený. Plnenie, ktoré dovtedy
poskytoval žalovaný, sa v dôsledku tejto skutočnosti stalo nemožným a všetky vzájomné
práva a povinnosti z právneho vzťahu založeného zmluvou z 19. augusta 1998 vzhľadom
na § 575 ods. 1 Občianskeho zákonníka tým zanikli. So zreteľom na argumentáciu
sťažovateľa súd prvého stupňa vyslovil názor, že i keď bol s určitým časovým odstupom
rozhodnutím obvodného lesného úradu uznaný
v ktorom žalovanému patrí právo poľovníctva, neznamená to bez ďalšieho obnovenie
vzájomných práv a povinností založených zmluvou z 19. augusta 1998. Skutočnosť, že
hranice nového poľovného revíru sa čiastočne prekrývajú s hranicami zaniknutého
poľovného revíru, je z tohto hľadiska irelevantná.
Na odvolanie sťažovateľa Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“)
rozsudkom sp. zn. 16 Co 91/2011 z 19. mája 2011 (ďalej aj „rozsudok krajského súdu“)
napadnutý prvostupňový rozsudok potvrdil a rozhodol tiež o náhrade trov odvolacieho
konania. V odôvodnení tohto rozsudku poukázal na to, že poľovné právo upravuje
v súčasnosti zákon č. 274/2009 Z. z. o poľovníctve a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 274/2009 Z. z.“), ktorý
s účinnosťou od 1. septembra 2009 nahradil predchádzajúcu právnu úpravu danú zákonom
č. 23/1962 Zb. o poľovníctve v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
č. 23/1962 Zb.“). Zdôraznil, že podľa § 17 ods. 1 písm. b) zákona č. 274/2009 Z. z. zmluva
o užívaní poľovného revíru zaniká zánikom poľovného revíru. Odvolací súd zhodne
so súdom prvého stupňa konštatoval, že podľa zmluvy z 19. augusta 1998 sa plnilo
do začiatku roku 2009. Poukázal na to, že uvedená zmluva neupravuje prevod zmluvných
záväzkov užívateľa poľovného revíru a že právna úprava prevodu alebo prechodu záväzkov
užívateľa poľovného revíru nie je uvedená ani v predpisoch o poľovníctve. Za daného stavu
by išlo o obchádzanie zákona, keby užívateľ nového poľovného revíru bol povinný prevziať
záväzky z výkonu poľovníctva vzťahujúce sa na revír, ktorý zanikol. Na tomto základe
odvolací súd uzavrel, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav, zo skutkových
zistení vyvodil zodpovedajúci právny záver, rešpektoval príslušnú právnu úpravu
a zohľadnil všetky právne významné skutočnosti. Jeho rozhodnutie ako vecne správne preto
v zmysle § 219 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) potvrdil.
Žalobca podaním z 23. decembra 2010 vzniesol námietku zaujatosti zákonnej
sudkyne okresného súdu. Krajský súd uznesením sp. zn. 17 NcC 25/2011 z 19. mája 2011
(ďalej len „uznesenie sp. zn. 17 NcC 25/2011“) rozhodol, že namietaná sudkyňa nie je
vylúčená z prerokúvania a rozhodovania veci vedenej okresným súdom pod sp. zn.
Proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 16 Co 91/2011 z 19. mája 2011, ako aj proti
jeho uzneseniu sp. zn. 17 NcC 25/2011 (o nevylúčení konajúcej sudkyne) podal sťažovateľ
dovolanie. Podľa jeho názoru došlo v konaní k procesnej vade v zmysle § 237 OSP
[§ 241 ods. 2 písm. a) OSP], ako aj k tzv. inej vade majúcej za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci [§ 241 ods. 2 písm. b) OSP], a zároveň tvrdil, že dovolaním napadnuté
rozhodnutia spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci [§ 241 ods. 2 písm. c) OSP].
Za procesné vady konania v zmysle § 237 OSP, ku ktorým došlo v konaní, označil odňatie
možnosti pred súdom konať [§ 237 písm. f) OSP], a to, že rozhodovala vylúčená sudkyňa
Najvyšší súd napadnutým uznesením odmietol dovolanie proti rozsudku krajského
súdu ako neprípustné a konanie o dovolaní proti uzneseniu krajského súdu sp. zn.
17 NcC 25/2011 zastavil.
Proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu podal sťažovateľ sťažnosť podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorou navrhuje, aby ústavný súd vyslovil, že postupom najvyššieho
súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 244/2011 a sp. zn. 3 Cdo 40/2012 a napadnutým
uznesením najvyššieho súdu boli jeho základné práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3
ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 3 listiny, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
porušené, a aby napadnuté uznesenie najvyššieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde teda vyplýva, že uvedené ustanovenie
rozlišuje okrem iného aj osobitnú kategóriu návrhov, ktorými sú návrhy „zjavne
neopodstatnené“. Týmto zákon o ústavnom súde v záujme účelnosti a procesnej ekonómie
poskytuje ústavnému súdu príležitosť preskúmať v štádiu predbežného prerokovania
sťažnosti (§ 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde) možnosť jej prípadného odmietnutia jednak
na základe obsahu namietaných právoplatných rozhodnutí, charakteru namietaných opatrení
alebo iných zásahov, ktorými malo dôjsť k porušeniu základných práv alebo slobôd
sťažovateľa a z nich vyplývajúcich skutkových zistení, a jednak tiež na základe
argumentácie, ktorú proti nim sťažovateľ v návrhu uplatnil (I. ÚS 240/2012).
Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho
základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej
príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho
rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne
z iných dôvodov. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom
prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie
(napr. I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07,
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci
sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť
skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho
pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne
napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné
súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).
Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými
zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu
môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07). O zjavnú
neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd
zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel
a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne
rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej
logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi
spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom
na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť
ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou
časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1
zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom
z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže ústavný súd
rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu
k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv, ako aj k tým základným
právam, ktoré označil v petite svojej sťažnosti. Platí to predovšetkým v situácii, keď je
sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05,
Z týchto hľadísk ústavný súd preskúmal sťažnosť sťažovateľa namietajúceho
porušenie svojich základných práv podľa 46 ods. 1 ústavy (čl. 36 ods. 1 listiny) a čl. 47
ods. 3 ústavy (čl. 37 ods. 3 listiny), ako aj práva čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (čl. 36 ods. 1 listiny) každý sa môže domáhať zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.
Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi,
inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to
za podmienok ustanovených zákonom.
Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy (čl. 37 ods. 3 listiny) všetci účastníci sú si v konaní podľa
odseku 2 rovní.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom.
Článok 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom na zákonom upravené konanie
súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany
garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (IV. ÚS 115/07). Podľa ustálenej
judikatúry ústavného súdu nemožno vidieť medzi základným právom podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97),
a preto sa ich namietané porušenie skúma spoločne (IV. ÚS 195/07).
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu,
porušenie ktorého sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok
ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení
s čl. 51 ods. 1 ústavy). Táto povinnosť všeobecných súdov, vzhľadom na ich postavenie ako
primárnych ochrancov ústavnosti a vzhľadom na povinnosť Slovenskej republiky
rešpektovať medzinárodne záväzky vyplývajúce z medzinárodných zmlúv o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (pozri napr. III. ÚS 79/02), zahŕňa zároveň požiadavku
rešpektovania procesných garancií spravodlivého súdneho konania vyplývajúcich z čl. 47
ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy a z čl. 6 ods. 1 dohovoru v súlade s judikatúrou Európskeho
súdu pre ľudské práva.
Podstatou námietok sťažovateľa je jeho nesúhlas s postupom najvyššieho súdu pri
výklade § 237 písm. f) OSP, ktorý vymedzuje podmienky prípustnosti dovolania. Podľa
sťažovateľa najvyšší súd odmietol podané dovolanie, hoci podmienky § 237 písm. f) OSP
mali byť splnené. Sťažovateľ výklad § 237 písm. f) OSP najvyšším súdom označuje ako
„administratívno – formalistický“ na rozdiel od „prirodzenoprávneho“ výkladu. Navyše,
najvyšší súd podľa sťažovateľa napadnuté uznesenie nedostatočne odôvodnil tým, že sa
„v napadnutom uznesení nevysporiadal s jeho námietkami ohľadne skutkového a právneho
posúdenia veci, s ktorými sa predtým nevysporiadal ani odvolací súd...“.
Sťažovateľ tvrdí, že mu «nebolo vysvetlené, tak ako namietal v dovolaní, prečo
odvolací súd v spojitosti s prvostupňovým súdom na tie sťažovateľom namietané právne
skutočnosti (nedal presvedčivo zdôvodnenú odpoveď):
- zmluva z 19. 8. 1998 je zmluvou uzavretou v zmysle § 50b a § 51 Občianskeho
zákonníka. Táto zmluva je platná, účinná, záväzná pre obe zmluvné strany a doposiaľ
nebola vypovedaná
- v roku 2009 bol zrušený pôvodný poľovný revír a následne vznikol
nový v dôsledku toho sa ale plnenie zmluvy nestalo
nemožným...
- zmluvou z 19. 8. 1998 založený právny vzťah sa v žiadnom prípade nevzťahuje
- zánikom poľovného revíru nezaniklo bez ďalšieho právo žalobcu odkupovať
odstrel a povinnosť žalovaného odstrel zveri predávať (tento, súdmi zastávaný názor by mal
opodstatnenie iba pri zániku zmluvy o užívaní poľovníckeho revíru v zmysle § 17 ods. 1
písm. b) zákona č. 274/2009 Z. z.; v danom prípade má ale právny vzťah založený zmluvou
z 19. 08. 1998 občianskoprávny charakter (ide v ňom o kúpu práva lovu zveri poľovníckym
hosťom podľa § 13 ods. 3 zákona č. 274/2009 Z. z.), ktorý nie je nijako spojený
s viazanosťou na poľovný revír a jeho zánik podľa § 17 ods. 1 písm. b) zákona
- na uvedený vzťah malo byť aplikované len ustanovenie § 575 ods. 2 Občianskeho
zákonníka, pretože účastníci si dojednali medzi sebou odkúpenie odstrelu na vymedzenom
území v rámci revíru, nie užívanie celého poľovného revíru a plnenie bolo nemožné len
prechodne (v čase medzi zánikom starého poľovného revíru a vznikom nového poľovného
revíru)
- ako aj kolíziu zmluvy zo dňa 19. 8. 1998 so zákonom o poľovníctve, ďalej
ustálenou hmotnoprávnou dogmou o kúpnych zmluvách, bližšie popísaných v rozsudkoch
najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Cdo 196/2005 a 3 Cdo 142/2002.».
Najvyšší súd považoval uvedené námietky sťažovateľa za námietky poukazujúce
na nedostatočne zistený skutkový stav, nesprávne právne posúdenie veci a na nedostatočné
odôvodnenie rozsudku krajského súdu.
Vo vzťahu k jeho námietkam najvyšší súd najmä uviedol:
„I keď dovolateľ úplne jednoznačne nekonkretizoval, v čom vidí porušenie jeho
procesných oprávnení zakladajúce vadu konania v zmysle § 237 písm. f) O. s. p., predsa len
z obsahu jeho dovolania (§ 41 ods. 2 O. s. p.) možno vyvodiť, že za vadu tejto povahy
považoval podľa všetkého nepreskúmateľnosť dovolaním napadnutého rozsudku
odvolacieho súdu, ktorou malo byť zasiahnuté do jeho práva na spravodlivý súdny proces.
Dovolací súd za súčasť argumentácie dovolateľa, že napadnutý rozsudok
odvolacieho súdu je nepreskúmateľný, považuje najmä jeho tvrdenie, že súdy
v odôvodneniach svojich rozhodnutí nevysvetlili, akými úvahami sa riadili pri posudzovaní
jeho (šiestich námietok o nesprávnom právnom posúdení veci a jednej o nedostatočne
zistenom skutkovom stave, pozn.).“
Podľa napadnutého uznesenia najvyššieho súdu nesprávne právne posúdenie veci či
nedostatočne zistený skutkový stav, resp. nedostatočné odôvodnenie dovolaním
napadnutého rozhodnutia krajského súdu nezakladajú prípustnosť dovolania podľa § 237
písm. f) OSP, ale mohli by predstavovať len tzv. inú vadu konania podľa § 241 ods. 2
písm. b) OSP majúcu za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, ktorá síce dovolanie
odôvodňuje, ale sama osebe jeho prípustnosť nezakladá.
Podľa § 236 ods. 1 OSP dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia
odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
Podľa § 237 písm. f) OSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom.
Ústavný súd už vo svojej stabilnej rozhodovacej činnosti uviedol, že vada konania
podľa § 237 písm. f) OSP znamená porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru
(II. ÚS 261/06, IV. ÚS 499/2011). Ústava neupravuje, aké dôsledky majú prípady porušenia
práva na súdnu ochranu a jednotlivé procesné pochybenia, ku ktorým dochádza v konaní
pred súdmi, ani neustanovuje predpoklady ich možnej nápravy v opravnom konaní. Bližšiu
úpravu ústavou garantovaného práva na súdnu ochranu obsahuje Občiansky súdny
poriadok, ktorý predpokladá aj možnosť vzniku procesných pochybení v občianskom
súdnom konaní. V nadväznosti na podstatu, význam a procesné dôsledky pochybení
upravuje tento procesný kódex aj podmienky, za ktorých možno procesné nesprávnosti
napraviť v dovolacom konaní. S niektorými najzávažnejšími, taxatívne vymenovanými
procesnými vadami, ktoré zakladajú tzv. zmätočnosť, spája Občiansky súdny poriadok
priamo prípustnosť dovolania podľa § 237, pričom vady tejto povahy sú zároveň
aj prípustným dovolacím dôvodom podľa § 241 ods. 2 písm. a) OSP. Občiansky súdny
poriadok pripisuje význam aj niektorým ďalším vadám inej procesnej povahy majúcim
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (tzv. iným vadám konania), avšak – na rozdiel
od taxatívne vymenovaných vád – (len) v tom zmysle, že ich považuje za relevantný
dovolací dôvod [pozri § 241 ods. 2 písm. b) OSP], ktorý možno uplatniť iba v takom
dovolaní, ktoré je procesne prípustné [vada takejto povahy sama osebe však prípustnosť
dovolania nezakladá (pozri nález ústavného súdu č. k. II. ÚS 142/09-32 z 9. apríla 2009)].
Ústavný súd v spojitosti s uvedeným ďalej poznamenáva, že na posúdenie prípustnosti
dovolania je zásadne príslušný dovolací súd (napr. IV. ÚS 238/07).
Ústavný súd vo svojej doterajšej rozhodovacej činnosti nezistil pri postupe
najvyššieho súdu, ktorý pri riešení otázky prípustnosti podaného dovolania v zmysle § 237
písm. f) OSP uprednostnil princíp právnej istoty, ak sťažovateľom namietaný nedostatok
odôvodnenia rozsudku krajského súdu (prípadne aj okresného súdu) nevykazoval znaky
odňatia možnosti konať pred súdom [v zmysle § 237 písm. f) OSP], konflikt so základným
právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
(napr. I. ÚS 356/2012, IV. ÚS 208/2012, IV. ÚS 31/2013).
Ústavnému súdu ani v tomto prípade nie je známy dôvod, pre ktorý by sa mal
odchýliť od svojej ustálenej judikatúry. Najvyšší súd sa ústavne konformným spôsobom
vysporiadal s námietkami sťažovateľa smerujúcimi voči nesprávnym právnym záverom
a s tým súvisiacim nedostatočným odôvodnením rozsudku krajského súdu v rozsahu
potrebnom na rozhodnutie o prípustnosti dovolania (bez toho, aby najvyšší súd posudzoval
správnosť skutkových alebo právnych záverov krajského súdu).
Sťažovateľ ďalej osobitne poukazuje na to, že najvyšší súd sa nevysporiadal s jeho
tvrdením, že krajský súd „vykonal dokazovanie na základe rozsudku Krajského súdu
v Bratislave sp. zn. 6 Co 319/2009..., no o tejto skutočnosti sa sťažovateľ dozvedel
až po samotnom rozhodnutí súdu. Takýto dôkaz, s ktorým nebol oboznámený..., je v hrubom
rozpore s § 123 OSP, ktorý diktuje, že všetci účastníci majú právo vyjadriť sa k návrhom
na dôkazy, a k všetkým dôkazom, ktoré sa vykonali. V spise je bez bližšieho vysvetlenia
založené rozhodnutie..., ktoré slúžilo ako dôkaz, a s ktorým sa účastník konania počas
konania nemal možnosť oboznámiť.“.
Možno súhlasiť s námietkou sťažovateľa, že v napadnutom uznesení sa najvyšší súd
osobitne s touto námietkou nevysporiadal. Podľa názoru ústavného súdu však ani
zo sťažnosti, ani z vyžiadaného spisu a ani z napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ktoré
sa na predmetný rozsudok neodvoláva, nevyplýva, prečo by mal byť určitý rozsudok
krajského súdu, hoci aj založený v spise, považovaný za dôkaz, ku ktorému by mal mať
účastník konania právo sa vyjadriť. Nič nenaznačuje (a ani sťažovateľ v tomto zmysle nič
neuvádza), že by uvedený rozsudok mohol slúžiť ako podklad na zistenie skutkového stavu.
Právo vyjadriť sa k návrhom na dokazovanie alebo k vykonaným dôkazom nezahŕňa právo
byť oboznámený s každou písomnosťou založenou v spise a vyjadriť sa k akémukoľvek
zdroju poznania (slovami sťažovateľa uvedenými v dovolaní „prameňom múdrosti“),
ku ktorému konajúci súd siahne pri právnom posúdení veci (typické názory publikované
v odbornej tlači, judikatúra a podobne) a ktoré spravidla nie sú považované za dôkaz, resp.
dôkazný prostriedok.
Ak v okolnostiach danej veci najvyšší súd v napadnutom uznesení nepripustil
dovolanie ani z dôvodu, že sťažovateľ nemal možnosť vyjadriť sa k určitému prameňu
poznania, ktorého význam na rozhodnutie vo veci samej sťažovateľ ani nijako
neodôvodňuje, nič podľa ústavného súdu nesignalizuje, že by takým postupom mohlo dôjsť
k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (čl. 36 ods. 1 listiny) a čl. 47
ods. 3 ústavy (čl. 37 ods. 3 listiny) a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd je
navyše toho názoru, že aj keby sa bol dovolací súd uvedenou námietkou osobitne zaoberal,
nemohlo by to v konečnom dôsledku viesť k inému záveru, než aký bol prijatý napadnutým
uznesením.
Ústavný súd musí mať na zreteli, že podstatou rozhodovania o sťažnostiach podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy je posúdenie ústavnej akceptovateľnosti namietaného rozhodnutia
všeobecného súdu, prípadne iného orgánu verejnej moci, a nie posudzovanie jeho právnej
perfektnosti ani jeho prípadné „vylepšovanie“ (m. m. IV. ÚS 325/08, IV. ÚS 218/2010).
Poslaním ústavného súdu nie je kontrola súdnej činnosti vo všetkých smeroch a aspektoch
a skúmanie akejkoľvek možnej nezákonnosti alebo procesného pochybenia, či dokonca
zrejmej nesprávnosti, ktoré sa v individuálnom konaní pred všeobecnými súdmi prípadne
vyskytnú, ale výlučne posudzovanie konformity aktov aplikácie práva a ústavou, prípadne
kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou.
Ústavný súd preto nepristupuje k vyhoveniu sťažnosti v prípadoch, keď zo strany
orgánov verejnej moci síce k určitému pochybeniu došlo, avšak jeho intenzita a existujúca
príčinná súvislosť medzi namietaným porušením ústavou garantovaného práva a jeho
dôsledkami na spravodlivosť procesu ako celku nemala podstatný dosah (IV. ÚS 320/2011,
Posledná námietka sťažovateľa smeruje voči tej časti napadnutého uznesenia
najvyššieho súdu, ktorou zastavil konanie o dovolaní voči uzneseniu krajského súdu sp. zn.
17 NcC 25/2011, ktorým nebola z rozhodovania vo veci samej vylúčená konajúca sudkyňa.
Sťažovateľ navrhoval, aby dovolací súd toto uznesenie „zmenil“ tak, že menovaná sudkyňa
je vylúčená z prerokúvania a rozhodovania danej veci.
Sťažovateľ nesúhlasil so spôsobom, akým sa najvyšší súd vysporiadal s tvrdením
o zaujatosti sudkyne, ktorá mala na pojednávaní povedať, že „nemá rada, že sa strieľajú
zvieratká, alebo niekto strieľa zvieratká“. Podľa sťažovateľa mal najvyšší súd pochybiť
a porušiť základné právo vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy tým, že nezrušil uznesenie
krajského súdu sp. zn. 17 NcC 25/2011, dovolanie nepripustil a konanie zastavil. Sťažovateľ
je toho názoru, že dovolanie bolo aj proti tomuto rozhodnutiu dôvodné, a vyjadruje
presvedčenie, že „nepopretie (najvyšším súdom, pozn.) tvrdenia o jej vyjadreniach je
odmietnutím spravodlivosti, keď dovolací súd napriek vyjadreniu, že takéto slová z jej úst
vyzneli, čo konštatuje aj krajský súd, vyslovil názor, že pokiaľ sa to nenachádza v zápisnici
z pojednávania, tak takýto dôkaz neexistuje, hoci to potvrdí aj samotná sudkyňa a zároveň
postupom majúcim za následok odňatie možnosti konať pred súdom“.
Najvyšší súd sa v napadnutom uznesení s názorom sťažovateľa nestotožnil a uviedol:
„Rozhodnutie krajského súdu o tom, či je sudca okresného súdu (ne)vylúčený
z prejednávania a rozhodovania veci, je rozhodnutím vyneseným mimo inštančného
postupu, kedy krajský súd nerozhoduje ako súd odvolací; proti rozhodnutiu krajského súdu
nie je v tomto prípade prípustný opravný prostriedok, preto ani neexistuje funkčne príslušný
súd, ktorý by mohol o takomto opravnom prostriedku rozhodnúť.“ Najvyšší súd na základe
uvedeného urobil záver, že dovolaním napadnuté uznesenie nie je rozhodnutím odvolacieho
súdu, a teda nie sú splnené podmienky konania (funkčná príslušnosť), a preto dovolanie nie
je prípustné ani v tejto časti.
Ústavný súd považuje odôvodnenie najvyššieho súdu aj v tejto časti za ústavne
konformné, a to najmä s ohľadom na to, že najvyšší súd zastavil konanie pre
neodstraniteľný nedostatok podmienok konania bez toho, aby skúmal opodstatnenosť
sťažovateľom namietaných skutočností.
Nad rámec uvedeného ústavný súd dopĺňa, že najvyšší súd skúmal namietanú
zaujatosť konajúcej sudkyne, resp. dôsledky posúdenia jej zaujatosti krajským súdom nielen
v rozsahu, ktorý uvádza v sťažnosti sťažovateľ (sťažovateľ namieta nesprávne závery
najvyššieho súdu vo vzťahu k prípustnosti dovolania proti uzneseniu krajského súdu sp. zn.
17 NcC 25/2011), ale aj v rámci skúmania, či dovolanie smerujúce proti rozsudku krajského
súdu je prípustné. Dospel pritom k záveru, že «Pre prípad, že predmetné slová pri
vyhlasovaní rozsudku súdu prvého stupňa odzneli tak, ako to tvrdí žalobca, dovolací súd
konštatuje, že išlo o nevhodné vyjadrenie sudkyne. V súvislosti s posudzovaním
opodstatnenosti tvrdenia žalobcu, že sudkyňou prednesené slová svedčia o existencii
okolnosti vylučujúcej ju z prejednávania a rozhodovania tejto veci (§ 14 ods. 1 O. s. p.), je
však potrebné mať na zreteli, že celý predmet konania sa – a to na oboch stranách sporu –
týkal poľovníctva (pojmovou súčasťou ktorého je aj odstrel poľovnej zveri). Predmetné
slová, pokiaľ boli vyslovené, neznamenali žiadne výhrady k žalobcovi alebo žalovanému.
Pokiaľ žalobcom uvádzané slová skutočne odzneli, „vrhli tieň pochybnosti na nestrannosť“
menovanej sudkyne, avšak to ju bez ďalšieho automaticky nevylučovalo (nevylúčilo)
z prejednávania a rozhodovania tejto veci. Obava z nedostatku jej nestrannosti by sa
musela zakladať na objektívnych a dostatočne závažných skutočnostiach. Pri posudzovaní
závažnosti dopadu žalobcom uvádzaných slov sudkyne dovolací súd prihliadol na vyššie
uvedené a osobitný zreteľ vzal na materiálnu stránku veci – to, že obsah spisu svedčí
o rovnakom (neutrálnom) prístupe vec prejednávajúcej sudkyne k účastníkom konania
na oboch stranách sporu, a tiež o tom, že zachovala zákonom stanovenú procedúru
prejednania tejto veci. Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že v konaní nedošlo
k procesnej vade v zmysle § 237 písm. g) O. s. p.».
Na uvedenej argumentácii najvyššieho súdu podľa názoru ústavného súdu nič
nenaznačuje, že by mohla odôvodňovať vyslovenie porušenia v sťažnosti označených práv
po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Najvyšší súd sa podľa názoru ústavného súdu ústavne
konformným spôsobom vyjadril k argumentom sťažovateľa uvedeným v dovolaní, a to
dokonca aj nad rámec sťažovateľom namietaných nedostatkov.
Pretože ústavný súd nepovažoval právny názor najvyššieho súdu, ktorým v časti
dovolania proti rozsudku krajského súdu odôvodnil neprípustnosť dovolania vo veci
sťažovateľa a v časti o zastavení konania o dovolaní proti uzneseniu krajského súdu sp. zn.
17 NcC 25/2011, za arbitrárny a svojvoľný a jeho rozhodnutie za také, ktoré by bolo
založené na takom výklade ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, ktorý by popieral
ich účel a zmysel, nezistil ani príčinnú súvislosť medzi namietaným porušením práv
sťažovateľa a postupom najvyššieho súdu pri rozhodovaní o dovolaní sťažovateľa. Z tohto
dôvodu jeho sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde). Skutočnosť, že sa sťažovateľ s právnymi názormi najvyššieho súdu nestotožňuje,
nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto
názorov a nezakladá ani právomoc ústavného súdu nahradiť právne názory najvyššieho
súdu svojimi vlastnými.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o ďalších
návrhoch sťažovateľa týkajúcich zrušenia napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu
a priznania úhrady trov konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. júla 2013