Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 433/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. júla 2013

predbežne prerokoval sťažnosť ,

zastúpeného advokátom , vo veci namietaného

porušenia jeho základných práv podľa a Slovenskej

republiky a podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaniach vedených pod sp. zn.

a sp. zn. a jeho uznesením z 19. marca 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. júna 2012

doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou

namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv

a slobôd (ďalej len „listina“), porušenie základného práva na rovnosť v konaní podľa čl. 47

ods. 3 a podľa listiny, ako aj porušenie práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

v konaniach vedených pod sp. zn. a sp. zn. a jeho

uznesením z 19. marca 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených príloh vyplýva, že Okresný súd Banská

Bystrica (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom č. k. -225 z 13. decembra 2010

zamietol žalobu, ktorou sa sťažovateľ ako žalobca domáhal, aby súd zaviazal žalovaného

plniť povinnosti vyplývajúce zo zmluvy uzavretej 19. augusta 1998 s právnym

predchodcom žalovaného ( ) o predaji výkonu práva poľovníctva

v poľovnom revíri (ďalej len „zmluva z 19. augusta 1998“). Výsledkami

vykonaného dokazovania mal okresný súd za preukázané, že zmluvou z 19. augusta 1998

došlo medzi jej účastníkmi k dohode okrem iného aj o predaji výkonu práva poľovníctva,

poskytnutí poplatkového odstrelu a odkúpení ulovenej diviny, pričom všetky práva

a povinnosti účastníkov zmluvy sa viazali na poľovný revír Podľa tejto

zmluvy bolo sťažovateľovi plnené do jari 2009. Rozhodnutím Obvodného lesného úradu

v č. OLÚ 09/00095-5-DK zo 16. apríla 2009 (ďalej len „rozhodnutie

obvodného lesného úradu“) bol uvedený poľovný revír zrušený. Plnenie, ktoré dovtedy

poskytoval žalovaný, sa v dôsledku tejto skutočnosti stalo nemožným a všetky vzájomné

práva a povinnosti z právneho vzťahu založeného zmluvou z 19. augusta 1998 vzhľadom

na tým zanikli. So zreteľom na argumentáciu

sťažovateľa súd prvého stupňa vyslovil názor, že i keď bol s určitým časovým odstupom

rozhodnutím obvodného lesného úradu uznaný

v ktorom žalovanému patrí právo poľovníctva, neznamená to bez ďalšieho obnovenie

vzájomných práv a povinností založených zmluvou z 19. augusta 1998. Skutočnosť, že

hranice nového poľovného revíru sa čiastočne prekrývajú s hranicami zaniknutého

poľovného revíru, je z tohto hľadiska irelevantná.

Na odvolanie sťažovateľa Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“)

rozsudkom sp. zn. z 19. mája 2011 (ďalej aj „rozsudok krajského súdu“)

napadnutý prvostupňový rozsudok potvrdil a rozhodol tiež o náhrade trov odvolacieho

konania. V odôvodnení tohto rozsudku poukázal na to, že poľovné právo upravuje

v súčasnosti o poľovníctve a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), ktorý

s účinnosťou od 1. septembra 2009 nahradil predchádzajúcu právnu úpravu danú zákonom

č. o poľovníctve v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

č. “). Zdôraznil, že podľa zmluva

o užívaní poľovného revíru zaniká zánikom poľovného revíru. Odvolací súd zhodne

so súdom prvého stupňa konštatoval, že podľa zmluvy z 19. augusta 1998 sa plnilo

do začiatku roku 2009. Poukázal na to, že uvedená zmluva neupravuje prevod zmluvných

záväzkov užívateľa poľovného revíru a že právna úprava prevodu alebo prechodu záväzkov

užívateľa poľovného revíru nie je uvedená ani v predpisoch o poľovníctve. Za daného stavu

by išlo o obchádzanie zákona, keby užívateľ nového poľovného revíru bol povinný prevziať

záväzky z výkonu poľovníctva vzťahujúce sa na revír, ktorý zanikol. Na tomto základe

odvolací súd uzavrel, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav, zo skutkových

zistení vyvodil zodpovedajúci právny záver, rešpektoval príslušnú právnu úpravu

a zohľadnil všetky právne významné skutočnosti. Jeho rozhodnutie ako vecne správne preto

v zmysle (ďalej aj „OSP“) potvrdil.

Žalobca podaním z 23. decembra 2010 vzniesol námietku zaujatosti zákonnej

sudkyne okresného súdu. Krajský súd uznesením sp. zn. z 19. mája 2011

(ďalej len „uznesenie sp. zn. “) rozhodol, že namietaná sudkyňa nie je

vylúčená z prerokúvania a rozhodovania veci vedenej okresným súdom pod sp. zn.

.

Proti rozsudku krajského súdu sp. zn. z 19. mája 2011, ako aj proti

jeho uzneseniu sp. zn. (o nevylúčení konajúcej sudkyne) podal sťažovateľ

dovolanie. Podľa jeho názoru došlo v konaní k procesnej vade v zmysle

[ ], ako aj k tzv. inej vade majúcej za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci [ ], a zároveň tvrdil, že dovolaním napadnuté

rozhodnutia spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci [ ].

Za procesné vady konania v zmysle , ku ktorým došlo v konaní, označil odňatie

možnosti pred súdom konať [ ], a to, že rozhodovala vylúčená sudkyňa

[ ].

Najvyšší súd napadnutým uznesením odmietol dovolanie proti rozsudku krajského

súdu ako neprípustné a konanie o dovolaní proti uzneseniu krajského súdu sp. zn.

zastavil.

Proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu podal sťažovateľ sťažnosť podľa

, ktorou navrhuje, aby ústavný súd vyslovil, že postupom najvyššieho

súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a sp. zn. a napadnutým

uznesením najvyššieho súdu boli jeho základné práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3

a podľa a listiny, ako aj právo podľa dohovoru

porušené, a aby napadnuté uznesenie najvyššieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie

konanie.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z teda vyplýva, že uvedené ustanovenie

rozlišuje okrem iného aj osobitnú kategóriu návrhov, ktorými sú návrhy „zjavne

neopodstatnené“. Týmto v záujme účelnosti a procesnej ekonómie

poskytuje ústavnému súdu príležitosť preskúmať v štádiu predbežného prerokovania

sťažnosti ( ) možnosť jej prípadného odmietnutia jednak

na základe obsahu namietaných právoplatných rozhodnutí, charakteru namietaných opatrení

alebo iných zásahov, ktorými malo dôjsť k porušeniu základných práv alebo slobôd

sťažovateľa a z nich vyplývajúcich skutkových zistení, a jednak tiež na základe

argumentácie, ktorú proti nim sťažovateľ v návrhu uplatnil ().

Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej

príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho

rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne

z iných dôvodov. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom

prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie

(napr. , , , , ,

).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci

sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť

skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne

napr. , ). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné

súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov ().

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa však patrí kontrola

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , , , ). O zjavnú

neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd

zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel

a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne

rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej

logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi

spravodlivosti (, , ).

Podľa je ústavný súd viazaný návrhom

na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť

ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou

časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1

), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom

z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže ústavný súd

rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu

k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv, ako aj k tým základným

právam, ktoré označil v petite svojej sťažnosti. Platí to predovšetkým v situácii, keď je

sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom (m. m. , ,

).

Z týchto hľadísk ústavný súd preskúmal sťažnosť sťažovateľa namietajúceho

porušenie svojich základných práv podľa 46 ods. 1 ( listiny) a

ods. 3 ( listiny), ako aj práva dohovoru.

Podľa ( listiny) každý sa môže domáhať zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi,

inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to

za podmienok ustanovených zákonom.

Podľa ( listiny) všetci účastníci sú si v konaní podľa

odseku 2 rovní.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom.

Článok 46 ods. 1 je primárnym východiskom na zákonom upravené konanie

súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany

garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy (). Podľa ustálenej

judikatúry ústavného súdu nemožno vidieť medzi základným právom podľa čl. 46 ods. 1

a právom podľa dohovoru zásadnú odlišnosť (m. m. ),

a preto sa ich namietané porušenie skúma spoločne ().

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu,

porušenie ktorého sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú ( v spojení

s ). Táto povinnosť všeobecných súdov, vzhľadom na ich postavenie ako

primárnych ochrancov ústavnosti a vzhľadom na povinnosť Slovenskej republiky

rešpektovať medzinárodne záväzky vyplývajúce z medzinárodných zmlúv o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (pozri napr. ), zahŕňa zároveň požiadavku

rešpektovania procesných garancií spravodlivého súdneho konania vyplývajúcich z čl. 47

ods. 3 a a z dohovoru v súlade s judikatúrou Európskeho

súdu pre ľudské práva.

Podstatou námietok sťažovateľa je jeho nesúhlas s postupom najvyššieho súdu pri

výklade , ktorý vymedzuje podmienky prípustnosti dovolania. Podľa

sťažovateľa najvyšší súd odmietol podané dovolanie, hoci podmienky

mali byť splnené. Sťažovateľ výklad najvyšším súdom označuje ako

„administratívno – formalistický“ na rozdiel od „prirodzenoprávneho“ výkladu. Navyše,

najvyšší súd podľa sťažovateľa napadnuté uznesenie nedostatočne odôvodnil tým, že sa

„v napadnutom uznesení nevysporiadal s jeho námietkami ohľadne skutkového a právneho

posúdenia veci, s ktorými sa predtým nevysporiadal ani odvolací súd...“.

Sťažovateľ tvrdí, že mu «nebolo vysvetlené, tak ako namietal v dovolaní, prečo

odvolací súd v spojitosti s prvostupňovým súdom na tie sťažovateľom namietané právne

skutočnosti (nedal presvedčivo zdôvodnenú odpoveď):

- zmluva z 19. 8. 1998 je zmluvou uzavretou v zmysle § 50b a § 51 Občianskeho

zákonníka. Táto zmluva je platná, účinná, záväzná pre obe zmluvné strany a doposiaľ

nebola vypovedaná

- v roku 2009 bol zrušený pôvodný poľovný revír a následne vznikol

nový v dôsledku toho sa ale plnenie zmluvy nestalo

nemožným...

- zmluvou z 19. 8. 1998 založený právny vzťah sa v žiadnom prípade nevzťahuje

- zánikom poľovného revíru nezaniklo bez ďalšieho právo žalobcu odkupovať

odstrel a povinnosť žalovaného odstrel zveri predávať (tento, súdmi zastávaný názor by mal

opodstatnenie iba pri zániku zmluvy o užívaní poľovníckeho revíru v zmysle § 17 ods. 1

písm. b) ; v danom prípade má ale právny vzťah založený zmluvou

z 19. 08. 1998 občianskoprávny charakter (ide v ňom o kúpu práva lovu zveri poľovníckym

hosťom podľa ), ktorý nie je nijako spojený

s viazanosťou na poľovný revír a jeho zánik podľa § 17 ods. 1 písm. b) zákona

č.

- na uvedený vzťah malo byť aplikované len ustanovenie § 575 ods. 2 Občianskeho

zákonníka, pretože účastníci si dojednali medzi sebou odkúpenie odstrelu na vymedzenom

území v rámci revíru, nie užívanie celého poľovného revíru a plnenie bolo nemožné len

prechodne (v čase medzi zánikom starého poľovného revíru a vznikom nového poľovného

revíru)

- ako aj kolíziu zmluvy zo dňa 19. 8. 1998 so zákonom o poľovníctve, ďalej

ustálenou hmotnoprávnou dogmou o kúpnych zmluvách, bližšie popísaných v rozsudkoch

najvyššieho súdu SR sp. zn. a .».

Najvyšší súd považoval uvedené námietky sťažovateľa za námietky poukazujúce

na nedostatočne zistený skutkový stav, nesprávne právne posúdenie veci a na nedostatočné

odôvodnenie rozsudku krajského súdu.

Vo vzťahu k jeho námietkam najvyšší súd najmä uviedol:

„I keď dovolateľ úplne jednoznačne nekonkretizoval, v čom vidí porušenie jeho

procesných oprávnení zakladajúce vadu konania v zmysle , predsa len

z obsahu jeho dovolania ( ) možno vyvodiť, že za vadu tejto povahy

považoval podľa všetkého nepreskúmateľnosť dovolaním napadnutého rozsudku

odvolacieho súdu, ktorou malo byť zasiahnuté do jeho práva na spravodlivý súdny proces.

Dovolací súd za súčasť argumentácie dovolateľa, že napadnutý rozsudok

odvolacieho súdu je nepreskúmateľný, považuje najmä jeho tvrdenie, že súdy

v odôvodneniach svojich rozhodnutí nevysvetlili, akými úvahami sa riadili pri posudzovaní

jeho (šiestich námietok o nesprávnom právnom posúdení veci a jednej o nedostatočne

zistenom skutkovom stave, pozn.).“

Podľa napadnutého uznesenia najvyššieho súdu nesprávne právne posúdenie veci či

nedostatočne zistený skutkový stav, resp. nedostatočné odôvodnenie dovolaním

napadnutého rozhodnutia krajského súdu nezakladajú prípustnosť dovolania podľa § 237

písm. f) , ale mohli by predstavovať len tzv. inú vadu konania podľa

písm. b) majúcu za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, ktorá síce dovolanie

odôvodňuje, ale sama osebe jeho prípustnosť nezakladá.

Podľa dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia

odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

Podľa dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred

súdom.

Ústavný súd už vo svojej stabilnej rozhodovacej činnosti uviedol, že vada konania

podľa znamená porušenie a dohovoru

(, ). neupravuje, aké dôsledky majú prípady porušenia

práva na súdnu ochranu a jednotlivé procesné pochybenia, ku ktorým dochádza v konaní

pred súdmi, ani neustanovuje predpoklady ich možnej nápravy v opravnom konaní. Bližšiu

úpravu garantovaného práva na súdnu ochranu obsahuje Občiansky súdny

poriadok, ktorý predpokladá aj možnosť vzniku procesných pochybení v občianskom

súdnom konaní. V nadväznosti na podstatu, význam a procesné dôsledky pochybení

upravuje tento procesný kódex aj podmienky, za ktorých možno procesné nesprávnosti

napraviť v dovolacom konaní. S niektorými najzávažnejšími, taxatívne vymenovanými

procesnými vadami, ktoré zakladajú tzv. zmätočnosť, spája

priamo prípustnosť dovolania podľa § 237, pričom vady tejto povahy sú zároveň

aj prípustným dovolacím dôvodom podľa . Občiansky súdny

poriadok pripisuje význam aj niektorým ďalším vadám inej procesnej povahy majúcim

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (tzv. iným vadám konania), avšak – na rozdiel

od taxatívne vymenovaných vád – (len) v tom zmysle, že ich považuje za relevantný

dovolací dôvod [pozri ], ktorý možno uplatniť iba v takom

dovolaní, ktoré je procesne prípustné [vada takejto povahy sama osebe však prípustnosť

dovolania nezakladá (pozri nález ústavného súdu č. k. -32 z 9. apríla 2009)].

Ústavný súd v spojitosti s uvedeným ďalej poznamenáva, že na posúdenie prípustnosti

dovolania je zásadne príslušný dovolací súd (napr. ).

Ústavný súd vo svojej doterajšej rozhodovacej činnosti nezistil pri postupe

najvyššieho súdu, ktorý pri riešení otázky prípustnosti podaného dovolania v zmysle § 237

písm. f) uprednostnil princíp právnej istoty, ak sťažovateľom namietaný nedostatok

odôvodnenia rozsudku krajského súdu (prípadne aj okresného súdu) nevykazoval znaky

odňatia možnosti konať pred súdom [v zmysle ], konflikt so základným

právom podľa , resp. právom podľa dohovoru

(napr. , , ).

Ústavnému súdu ani v tomto prípade nie je známy dôvod, pre ktorý by sa mal

odchýliť od svojej ustálenej judikatúry. Najvyšší súd sa ústavne konformným spôsobom

vysporiadal s námietkami sťažovateľa smerujúcimi voči nesprávnym právnym záverom

a s tým súvisiacim nedostatočným odôvodnením rozsudku krajského súdu v rozsahu

potrebnom na rozhodnutie o prípustnosti dovolania (bez toho, aby najvyšší súd posudzoval

správnosť skutkových alebo právnych záverov krajského súdu).

Sťažovateľ ďalej osobitne poukazuje na to, že najvyšší súd sa nevysporiadal s jeho

tvrdením, že krajský súd „vykonal dokazovanie na základe rozsudku Krajského súdu

v Bratislave sp. zn. ..., no o tejto skutočnosti sa sťažovateľ dozvedel

až po samotnom rozhodnutí súdu. Takýto dôkaz, s ktorým nebol oboznámený..., je v hrubom

rozpore s , ktorý diktuje, že všetci účastníci majú právo vyjadriť sa k návrhom

na dôkazy, a k všetkým dôkazom, ktoré sa vykonali. V spise je bez bližšieho vysvetlenia

založené rozhodnutie..., ktoré slúžilo ako dôkaz, a s ktorým sa účastník konania počas

konania nemal možnosť oboznámiť.“.

Možno súhlasiť s námietkou sťažovateľa, že v napadnutom uznesení sa najvyšší súd

osobitne s touto námietkou nevysporiadal. Podľa názoru ústavného súdu však ani

zo sťažnosti, ani z vyžiadaného spisu a ani z napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ktoré

sa na predmetný rozsudok neodvoláva, nevyplýva, prečo by mal byť určitý rozsudok

krajského súdu, hoci aj založený v spise, považovaný za dôkaz, ku ktorému by mal mať

účastník konania právo sa vyjadriť. Nič nenaznačuje (a ani sťažovateľ v tomto zmysle nič

neuvádza), že by uvedený rozsudok mohol slúžiť ako podklad na zistenie skutkového stavu.

Právo vyjadriť sa k návrhom na dokazovanie alebo k vykonaným dôkazom nezahŕňa právo

byť oboznámený s každou písomnosťou založenou v spise a vyjadriť sa k akémukoľvek

zdroju poznania (slovami sťažovateľa uvedenými v dovolaní „prameňom múdrosti“),

ku ktorému konajúci súd siahne pri právnom posúdení veci (typické názory publikované

v odbornej tlači, judikatúra a podobne) a ktoré spravidla nie sú považované za dôkaz, resp.

dôkazný prostriedok.

Ak v okolnostiach danej veci najvyšší súd v napadnutom uznesení nepripustil

dovolanie ani z dôvodu, že sťažovateľ nemal možnosť vyjadriť sa k určitému prameňu

poznania, ktorého význam na rozhodnutie vo veci samej sťažovateľ ani nijako

neodôvodňuje, nič podľa ústavného súdu nesignalizuje, že by takým postupom mohlo dôjsť

k porušeniu jeho základných práv podľa ( listiny) a

ods. 3 ( listiny) a práva podľa dohovoru. Ústavný súd je

navyše toho názoru, že aj keby sa bol dovolací súd uvedenou námietkou osobitne zaoberal,

nemohlo by to v konečnom dôsledku viesť k inému záveru, než aký bol prijatý napadnutým

uznesením.

Ústavný súd musí mať na zreteli, že podstatou rozhodovania o sťažnostiach podľa

je posúdenie ústavnej akceptovateľnosti namietaného rozhodnutia

všeobecného súdu, prípadne iného orgánu verejnej moci, a nie posudzovanie jeho právnej

perfektnosti ani jeho prípadné „vylepšovanie“ (m. m. , ).

Poslaním ústavného súdu nie je kontrola súdnej činnosti vo všetkých smeroch a aspektoch

a skúmanie akejkoľvek možnej nezákonnosti alebo procesného pochybenia, či dokonca

zrejmej nesprávnosti, ktoré sa v individuálnom konaní pred všeobecnými súdmi prípadne

vyskytnú, ale výlučne posudzovanie konformity aktov aplikácie práva a , prípadne

kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou.

Ústavný súd preto nepristupuje k vyhoveniu sťažnosti v prípadoch, keď zo strany

orgánov verejnej moci síce k určitému pochybeniu došlo, avšak jeho intenzita a existujúca

príčinná súvislosť medzi namietaným porušením garantovaného práva a jeho

dôsledkami na spravodlivosť procesu ako celku nemala podstatný dosah (,

).

Posledná námietka sťažovateľa smeruje voči tej časti napadnutého uznesenia

najvyššieho súdu, ktorou zastavil konanie o dovolaní voči uzneseniu krajského súdu sp. zn.

, ktorým nebola z rozhodovania vo veci samej vylúčená konajúca sudkyňa.

Sťažovateľ navrhoval, aby dovolací súd toto uznesenie „zmenil“ tak, že menovaná sudkyňa

je vylúčená z prerokúvania a rozhodovania danej veci.

Sťažovateľ nesúhlasil so spôsobom, akým sa najvyšší súd vysporiadal s tvrdením

o zaujatosti sudkyne, ktorá mala na pojednávaní povedať, že „nemá rada, že sa strieľajú

zvieratká, alebo niekto strieľa zvieratká“. Podľa sťažovateľa mal najvyšší súd pochybiť

a porušiť základné právo vyplývajúce z a 2 tým, že nezrušil uznesenie

krajského súdu sp. zn. , dovolanie nepripustil a konanie zastavil. Sťažovateľ

je toho názoru, že dovolanie bolo aj proti tomuto rozhodnutiu dôvodné, a vyjadruje

presvedčenie, že „nepopretie (najvyšším súdom, pozn.) tvrdenia o jej vyjadreniach je

odmietnutím spravodlivosti, keď dovolací súd napriek vyjadreniu, že takéto slová z jej úst

vyzneli, čo konštatuje aj krajský súd, vyslovil názor, že pokiaľ sa to nenachádza v zápisnici

z pojednávania, tak takýto dôkaz neexistuje, hoci to potvrdí aj samotná sudkyňa a zároveň

postupom majúcim za následok odňatie možnosti konať pred súdom“.

Najvyšší súd sa v napadnutom uznesení s názorom sťažovateľa nestotožnil a uviedol:

„Rozhodnutie krajského súdu o tom, či je sudca okresného súdu (ne)vylúčený

z prejednávania a rozhodovania veci, je rozhodnutím vyneseným mimo inštančného

postupu, kedy krajský súd nerozhoduje ako súd odvolací; proti rozhodnutiu krajského súdu

nie je v tomto prípade prípustný opravný prostriedok, preto ani neexistuje funkčne príslušný

súd, ktorý by mohol o takomto opravnom prostriedku rozhodnúť.“ Najvyšší súd na základe

uvedeného urobil záver, že dovolaním napadnuté uznesenie nie je rozhodnutím odvolacieho

súdu, a teda nie sú splnené podmienky konania (funkčná príslušnosť), a preto dovolanie nie

je prípustné ani v tejto časti.

Ústavný súd považuje odôvodnenie najvyššieho súdu aj v tejto časti za ústavne

konformné, a to najmä s ohľadom na to, že najvyšší súd zastavil konanie pre

neodstraniteľný nedostatok podmienok konania bez toho, aby skúmal opodstatnenosť

sťažovateľom namietaných skutočností.

Nad rámec uvedeného ústavný súd dopĺňa, že najvyšší súd skúmal namietanú

zaujatosť konajúcej sudkyne, resp. dôsledky posúdenia jej zaujatosti krajským súdom nielen

v rozsahu, ktorý uvádza v sťažnosti sťažovateľ (sťažovateľ namieta nesprávne závery

najvyššieho súdu vo vzťahu k prípustnosti dovolania proti uzneseniu krajského súdu sp. zn.

), ale aj v rámci skúmania, či dovolanie smerujúce proti rozsudku krajského

súdu je prípustné. Dospel pritom k záveru, že «Pre prípad, že predmetné slová pri

vyhlasovaní rozsudku súdu prvého stupňa odzneli tak, ako to tvrdí žalobca, dovolací súd

konštatuje, že išlo o nevhodné vyjadrenie sudkyne. V súvislosti s posudzovaním

opodstatnenosti tvrdenia žalobcu, že sudkyňou prednesené slová svedčia o existencii

okolnosti vylučujúcej ju z prejednávania a rozhodovania tejto veci ( ), je

však potrebné mať na zreteli, že celý predmet konania sa – a to na oboch stranách sporu –

týkal poľovníctva (pojmovou súčasťou ktorého je aj odstrel poľovnej zveri). Predmetné

slová, pokiaľ boli vyslovené, neznamenali žiadne výhrady k žalobcovi alebo žalovanému.

Pokiaľ žalobcom uvádzané slová skutočne odzneli, „vrhli tieň pochybnosti na nestrannosť“

menovanej sudkyne, avšak to ju bez ďalšieho automaticky nevylučovalo (nevylúčilo)

z prejednávania a rozhodovania tejto veci. Obava z nedostatku jej nestrannosti by sa

musela zakladať na objektívnych a dostatočne závažných skutočnostiach. Pri posudzovaní

závažnosti dopadu žalobcom uvádzaných slov sudkyne dovolací súd prihliadol na vyššie

uvedené a osobitný zreteľ vzal na materiálnu stránku veci – to, že obsah spisu svedčí

o rovnakom (neutrálnom) prístupe vec prejednávajúcej sudkyne k účastníkom konania

na oboch stranách sporu, a tiež o tom, že zachovala zákonom stanovenú procedúru

prejednania tejto veci. Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že v konaní nedošlo

k procesnej vade v zmysle ».

Na uvedenej argumentácii najvyššieho súdu podľa názoru ústavného súdu nič

nenaznačuje, že by mohla odôvodňovať vyslovenie porušenia v sťažnosti označených práv

po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Najvyšší súd sa podľa názoru ústavného súdu ústavne

konformným spôsobom vyjadril k argumentom sťažovateľa uvedeným v dovolaní, a to

dokonca aj nad rámec sťažovateľom namietaných nedostatkov.

Pretože ústavný súd nepovažoval právny názor najvyššieho súdu, ktorým v časti

dovolania proti rozsudku krajského súdu odôvodnil neprípustnosť dovolania vo veci

sťažovateľa a v časti o zastavení konania o dovolaní proti uzneseniu krajského súdu sp. zn.

, za arbitrárny a svojvoľný a jeho rozhodnutie za také, ktoré by bolo

založené na takom výklade ustanovení , ktorý by popieral

ich účel a zmysel, nezistil ani príčinnú súvislosť medzi namietaným porušením práv

sťažovateľa a postupom najvyššieho súdu pri rozhodovaní o dovolaní sťažovateľa. Z tohto

dôvodu jeho sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde). Skutočnosť, že sa sťažovateľ s právnymi názormi najvyššieho súdu nestotožňuje,

nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto

názorov a nezakladá ani právomoc ústavného súdu nahradiť právne názory najvyššieho

súdu svojimi vlastnými.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o ďalších

návrhoch sťažovateľa týkajúcich zrušenia napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu

a priznania úhrady trov konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. júla 2013