Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 461/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. novembra 2011

predbežne prerokoval sťažnosť V. T., P., zastúpeného advokátom JUDr. M. V., Č., vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

uznesením Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej

prokuratúry Slovenskej republiky č. k. VII/2 Gv 98/11-6 zo 7. júna 2011 a postupom

Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky a jej prípisom č. k. VII/2 Gv 98/11-12

z 12. júla 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť V. T. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. septembra

2011 doručená sťažnosť V. T., P. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr.

M. V., Č., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na inú právnu ochranu

podľa (ďalej len „“) uznesením Úradu

špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „úrad

špeciálnej prokuratúry“) č. k. VII/2 Gv 98/11-6 zo 7. júna 2011 a postupom Generálnej

prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) a jej prípisom č. k.

VII/2 Gv 98/11-12 z 12. júla 2011.

Z obsahu sťažovateľom podanej sťažnosti vyplýva, že uznesením vyšetrovateľa

Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti korupcii, odboru boja proti korupcii Západ

v Nitre (ďalej len „úrad boja proti korupcii“) pod ČVS: PPZ-121/BPK-Z-2010 z 8. apríla

2011 (ďalej len „uznesenie vyšetrovateľa“) mu bolo vznesené obvinenie pre zločin

machinácie pri verejnom obstarávaní a verejnej dražbe formou účastníctva podľa § 21 ods.

1 písm. d) a a a a

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) v jednočinnom

súbehu s prečinom podplácania podľa a . Proti

označenému uzneseniu vyšetrovateľa podal sťažovateľ podľa § 185 a nasl. zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný

poriadok“) sťažnosť, ktorú prokurátor úradu špeciálnej prokuratúry uznesením

č. k. VII/2 Gv 98/11-6 zo 7. júna 2011 zamietol ako nedôvodnú. Sťažovateľ následne podal

30. júna 2011 v súlade s generálnemu prokurátorovi

Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) návrh na zrušenie rozhodnutia

prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry, ako aj návrh na zrušenie uznesenia vyšetrovateľa.

V prípise č. k. VII/2 Gv 98/11-12 z 11. júla 2011 generálny prokurátor, zastúpený svojím

prvým námestníkom, konštatoval, že „nezistil dôvody na zrušenie napadnutých

rozhodnutí“.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza:

„Tak vyšetrovateľ ako aj prokurátor pri rozhodovaní nezistili riadne rozhodujúce

skutočnosti dôležité pre rozhodnutie, nevyhodnotili dôsledne, či boli splnené zákonné

podmienky na vznesenie mi obvinenia, čo robí ich rozhodnutia nepreskúmateľnými a tým aj

nezákonnými.

Nemožno akceptovať z hľadiska platného taký postup

prokurátora, ktorý rozhoduje o sťažnosti obvineného tak, ako je to v mojom prípade, že

prokurátor namiesto toho, aby na základe podanej sťažnosti dôsledne preskúmal správnosť

všetkých výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým sťažovateľ podal sťažnosť a konanie

predchádzajúce týmto výrokom napadnutého uznesenia len skonštatuje, že postup

vyšetrovateľa pri vydávaní uznesenia o vznesení mi obvinenia bol správny. Prokurátor

konštatuje v odôvodnení napadnutého uznesenia, že vyšetrovateľ sa v priebehu prípravného

konania bude musieť zaoberať aj mojou obhajobou, ktorú som uviedol v sťažnosti proti

uzneseniu o vznesení obvinenia, hoci skutočnosti, ktoré som uviedol v podanej sťažnosti

spochybňujú zákonnosť uznesenie o vznesení obvinenia. Prokurátor sa dokonca stotožnil aj

s právnou kvalifikáciou skutku, ktorý vyšetrovateľ PZ uviedol v napadnutom uznesení

o vznesení obvinenia, hoci tento nemal žiadnymi relevantnými dôkazmi preukázané

spôsobenie škody veľkého rozsahu v zmysle odseku 3 písm. a/ ani

spôsobenie značnej škody v zmysle . Z celého

odôvodnenia uznesenia o vznesení obvinenia vyšetrovateľa PZ Prezídia Policajného zboru,

Úradu boja proti korupcii, odboru boja proti korupcii Západ, Nitra, ČVS: PPZ-121/BPK-Z-

2010 z 8. 4. 2011, ani z uznesenia prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej

prokuratúry Slovenskej republiky sp. zn. VII/2 Gv 98/11-6 zo 7. 6. 2011 sa nedá zistiť,

akými konkrétnymi dôkazmi mal vyšetrovateľ PZ preukázané, že k spôsobeniu škody

veľkého rozsahu v zmysle odseku 2 písm. a/, odseku 3 písm. a/

došlo mojím konaním popísaným vo výrokovej časti uznesenia o vznesení obvinenia. Taktiež

z odôvodnenia obidvoch uznesení sa nedá zistiť, na základe akých konkrétnych skutočností

a dôkazov vyšetrovateľ PZ a prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej

prokuratúry Slovenskej republiky dospeli k záveru, že zákazky, ktoré som realizoval, boli

predražené. Nie je povinnosťou obvineného dokazovať nevinu , ale je povinnosťou orgánov

činných v trestnom konaní mu vinu preukázať.

Neexistuje žiaden dôkaz o tom, že by som poskytol úplatky vo výške najmenej 65.895

Eur v súvislosti so získaním zákaziek vo verejnom obstarávaní.

Uznesenie o vznesení obvinenia nemôže byť postavené len na domnienkach, ale

skutočnosti v ňom uvedené musia byť preukázané konkrétnymi dôkazmi, ktoré boli získané

zákonným spôsobom. V mojom prípade tomu tak nebolo, preto malo byť napadnuté

uznesenie o vznesení obvinenia prokurátorom Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej

prokuratúry Slovenskej republiky zrušené ako nezákonné.

Úrad špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky

odôvodnenie svojho rozhodnutia založil iba na stručnom zhodnotení podstaty obsahu

sťažnosti sťažovateľa, obmedzil sa v ňom iba na citáciu niektorých ustanovení Trestného

poriadku a vyjadril súhlas s napadnutým uznesením policajného orgánu, avšak bez

uvedenia konkrétnych skutkových okolností, z ktorých vychádzal a spôsobu, ktorým

k takýmto záverom dospel. S mojou argumentáciou v sťažnosti sa dôsledne nevysporiadal

a nedal odpoveď na podstatu veci.

Vychádzajúc z citovaného odôvodnenia napadnutého uznesenia a záverov zistených

Úradom špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky je zrejmé, že

ide o arbitrárne rozhodnutie, zjavne neodôvodnené a svojvoľné, a keďže neuvádza

preskúmateľné dôvody, na ktorých je založené, javí sa ako nezlučiteľné so základnými

zásadami vzťahu medzi orgánom verejnej moci a občanom vyplývajúcimi z druhej vety

ustanovenia a z . Všetky štátne orgány,

resp. orgány verejnej moci sú povinné interpretovať a aplikovať právo predovšetkým

z pohľadu účelu a zmyslu ochrany a medzinárodnými zmluvami garantovaných

základných práv a slobôd fyzických osôb a právnických osôb ().

Využil som možnosť danú mi ustanoveniami , podľa

ktorého generálny prokurátor zruší právoplatné rozhodnutie prokurátora alebo policajta,

ak takým rozhodnutím alebo v konaní ktoré mu predchádzalo bol porušený zákon.

Generálny prokurátor sa... stotožnil s postupom prokurátora Úradu špeciálnej

prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky, ktorý zamietol moju sťažnosť

proti uzneseniu o vznesení mi obvinenia zo dňa 8. 4. 2011, ktoré vydal vyšetrovateľ Prezídia

Policajného zboru, Úradu boja proti korupcii, odboru boja proti korupcii Západ v Nitre

pod označením ČVS:PPZ-121/BPK-Z-2010. Som toho názoru, že generálny prokurátor mal

na základe môjho podnetu rozhodnúť, že:

Uznesením prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry

Slovenskej republiky sp. zn. VII/2 Gv 98/11 zo dňa 7.6.2011 a konaním ktoré jeho vydaniu

predchádzalo bol porušený zákon v ustanovení

a v ustanovení v neprospech obvineného V. T.“

Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd po predbežnom

prerokovaní sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo V. T. na súdnu a inú ochranu podľa článku 46 ods. 1

Slovenskej republiky uznesením Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky, Úradu

špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky sp. zn. VII/2 Gv 98/11-

6 zo dňa 7. 6. 2011 a postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky vyjadreným

v liste generálneho prokurátora v zastúpení prvý námestník generálneho prokurátora

VII/2Gv 98/11 z 12. júla 2011 porušené bolo.

2. Uznesenie Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky, Úradu špeciálnej

prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky sp. zn. VII/2 Gv 98/11-6 zo dňa

7. 6. 2011 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.“

Sťažovateľ si zároveň uplatňuje nárok na úhradu trov konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá

právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti,

alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene

môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný

súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

1. K namietanému porušeniu základného práva podľa

uznesením prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry č. k. VII/2 Gv 98/11-6 zo 7. júna

2011

Podľa názoru sťažovateľa je uznesenie prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry

č. k. VII/2 98/11-6 zo 7. júna 2011 arbitrárne, zjavne neodôvodnené a svojvoľné

predovšetkým z dôvodu, že „neuvádza preskúmateľné dôvody, na ktorých je založené“.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že proti označenému uzneseniu prokurátora

úradu špeciálnej prokuratúry č. k. VII/2 Gv 98/11-6 zo 7. júna 2011 podal sťažovateľ návrh

na preskúmanie zákonnosti generálnemu prokurátorovi v súlade s § 363 ods. 1 Trestného

poriadku, na základe ktorého generálny prokurátor preskúmal označené uznesenie

prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry a vec vybavil prípisom č. k. VII/2 Gv 98/11-12

z 11. júla 2011.

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak

sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu

zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých

použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Keďže v danom prípade sa sťažovateľ mohol domáhať ochrany svojich práv

uplatnením právneho prostriedku nápravy adresovaného generálnemu prokurátorovi

podľa príslušných ustanovení [( ),

čo sťažovateľ aj využil, pozn.], ústavný súd jeho sťažnosť v časti smerujúcej proti

uzneseniu prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry č. k. VII/2 Gv 98/11-6 zo 7. júna

2011 odmietol ako neprípustnú podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o

ústavnom súde.

2. K namietanému porušeniu základného práva podľa

postupom generálnej prokuratúry a jej prípisom č. k. VII/2 Gv 98/11-12 z 12. júla

2011

Z citovaného vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodu,

porušenie ktorých sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci

vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval

uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne

nepripúšťajú (, , , ).

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že generálna prokuratúra na základe návrhu

sťažovateľa preskúmala uznesenie prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry

č. k. VII/2 Gv 98/11-6 zo 7. júna 2011, ako aj konanie, ktoré vydaniu tohto rozhodnutia

predchádzalo, a zároveň uznesenie vyšetrovateľa a dospela k záveru, že nezistila „dôvody

na zrušenie napadnutých rozhodnutí“ podľa .

K už citovanému záveru dospel generálny prokurátor na základe preskúmania

„napadnutého uznesenia, ako aj predmetného vyšetrovacieho spisu“, pričom

v namietanom prípise č. k. VII/2 Gv 98/11-12 z 11. júla 2011 predovšetkým uviedol:

„Napadnuté uznesenie o vznesení obvinenia bolo vydané v súlade so zákonom,

pretože z vyšetrovacieho spisu vyplýva, že v čase vznášania obvinenia, existovali listinné

dôkazy z dovtedajšieho vyšetrovania v trestnej veci obvineného M. D. a uvedenie ich

rozsahu v napadnutom uznesení o vznesení obvinenia je dostačujúce v súhrne s dovtedy

zrealizovanými výsluchmi pre vznášanie obvinenia. Dôkazný stav v čase rozhodovania

postačoval na vznesenie obvinenia pri zachovaní rozumnej línie postupnosti dôkazov.

Na základe uvedených skutočností je preto uznesenie o vznesení obvinenia vydané

zákonne.

Prokurátor mal pri posudzovaní sťažnosti dňa 07. 06. 2011 k dispozícii kompletný

vyšetrovací spis a jeho uznesenie o zamietnutí sťažnosti nie je spracované arbitrárne tak,

ako sa to uvádza v návrhu, prokurátor uviedol, z čoho vyplýva dôvodnosť vznesenia

obvinenia v potrebnom rozsahu pre rozhodovanie o sťažnosti proti uzneseniu o vznesení

obvinenia.“

Podľa názoru sťažovateľa sa „Generálny prokurátor... stotožnil s postupom

prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky,

ktorý zamietol moju sťažnosť proti uzneseniu o vznesení mi obvinenia zo dňa 8. 4. 2011,

ktoré vydal vyšetrovateľ Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti korupcii, odboru

boja proti korupcii Západ v Nitre pod označením ČVS:PPZ-121/BPK-Z-2010“, pričom však

mal podľa rozhodnúť tak, že „uznesením prokurátora

Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky sp. zn.

VII/2 Gv 98/11 zo dňa 7. 6. 2011 a konaním ktoré jeho vydaniu predchádzalo bol porušený

zákon v ustanovení a v ustanovení

v neprospech obvineného V. T“.

Vychádzajúc z okolností posudzovanej veci ústavný súd považoval za potrebné

poukázať aj na relevantnú časť uznesenia prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry

č. k. VII/2 Gv 98/11-6 zo 7. júna 2011, v ktorej sa najmä uvádza:

„Z vyšetrovacieho spisu vyplýva, že obvinenie bolo vznesené na základe dôkazov

získaných v prípravnom konaní, predovšetkým na základe analýzy listinných dôkazov

zaistených v sídle spoločností obvineného M. D., na základe znaleckých posudkov zaistenej

výpočtovej techniky, z ktorých vyplýva, že od roku 2009 až do letných mesiacov 2010

dochádzalo k ovplyvňovaniu a machináciám výsledkov verejných obstarávaní,

uprednostňovaniu a zvýhodňovaniu konkrétnych uchádzačov a to obvineným M. D. a že k

tomu dochádzalo za pomoci podnikateľských subjektov a medzi nimi aj V. T., ktorý po

vykonaní prác a vyfakturovaní poskytoval úplatky M. D. vo výške predstavujúcej sumu 10 %

objemu hodnoty danej konkrétnej zákazky bez DPH.

Všetky uvedené skutočnosti, ktoré boli doteraz zistené v priebehu vyšetrovania

nasvedčujú tomu, že došlo ku spáchaniu skutku tak, ako je uvedené v napadnutom uznesení.

Nepovažujem napadnuté uznesenie za nepreskúmateľné. Vyšetrovateľ označil dôkazy,

z ktorých vychádzal pri posudzovaní právnej kvalifikácie, pričom označenie dôkazov

považujem za dostatočné pre potreby vznesenia obvinenia. Na základe vyššie uvedených

skutočností bol preto postup vyšetrovateľa správny, keď po vyhodnotení dôkaznej situácie

vzniesol obvinenie.“

Podľa ak je na podklade trestného oznámenia alebo

zistených skutočností po začatí trestného stíhania dostatočne odôvodnený záver, že trestný

čin spáchala určitá osoba, policajt bez meškania vydá uznesenie o vznesení obvinenia, ktoré

ihneď oznámi obvinenému a doručí najneskôr do 48 hodín prokurátorovi a ak je obvineným

sudca, súdny exekútor, notár, znalec, tlmočník alebo prekladateľ, aj ministrovi

spravodlivosti, a ak je obvineným advokát, aj Slovenskej advokátskej komore; o tomto

úkone upovedomí bez meškania oznamovateľa a poškodeného. Ak bolo uznesenie

o vznesení obvinenia oznámené jeho vyhlásením, je policajt povinný vydať obvinenému

rovnopis tohto uznesenia bez meškania.

Z namietaného prípisu vyplýva, že generálny prokurátor akceptoval nielen záver

prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry vyjadrený v jeho uznesení č. k. VII/2 Gv 98/11-6

zo 7. júna 2011, v ktorom vyhodnotil postup a uznesenie vyšetrovateľa ako správne, ale aj

uznesenie vyšetrovateľa (uznesenie o vznesení obvinenia podľa § 206 ods. 1 Trestného

poriadku, pozn.), ktoré je podľa jeho názoru dostatočne odôvodnené zistenými

skutočnosťami, a to predovšetkým listinnými dôkazmi, a na tomto základe konštatoval, že

bolo „vydané zákonne“.

Vychádzajúc z obsahu dokumentácie priloženej k sťažnosti ústavný súd konštatuje,

že argumentáciu uvedenú v namietanom prípise generálnej prokuratúry nemožno považovať

za zjavne neodôvodnenú alebo arbitrárnu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom

generálneho prokurátora (totožným s názorom prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry)

nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto

názorov a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím

vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonných predpisov generálnou prokuratúrou

(generálnym prokurátorom, pozn.) možno uvažovať len v prípade, ak by sa tieto natoľko

odchýlili od znenia príslušných zákonných ustanovení, že by sa tým zásadne poprel ich účel

a význam. Ústavný súd nezistil, že by namietanému prípisu č. k. VII/2 Gv 98/11-12

z 11. júla 2011 bolo možné vyčítať jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu alebo takú

aplikáciu zákonných ustanovení, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu.

Uvedené skutočnosti zakladajú dôvod na odmietnutie sťažnosti z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

Ústavný súd ale zároveň považoval za potrebné poukázať aj na skutočnosť, že

v danom prípade sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd na základe ním namietaných

pochybení orgánu činného v trestnom konaní už v počiatočnom štádiu trestného stíhania

vyslovil porušenie jeho základného práva podľa . V tejto súvislosti

ústavný súd pripomína, že ústavné súdnictvo je vybudované predovšetkým na zásade

preskúmavania právoplatne skončených vecí. V danej veci preto ani nepovažuje za potrebné

obšírnejšie sa zaoberať argumentáciou sťažovateľa, pretože aj v prípade opodstatnenosti

jeho tvrdení existujú možnosti nápravy v ďalšom priebehu trestného konania, na čo stabilne

poukazuje vo svojej ustálenej judikatúre, podľa ktorej trestné konanie je od svojho začiatku

až po jeho skončenie procesom, v ktorom sa v rámci vykonávania jednotlivých úkonov

a realizácie garancií na ochranu práv a slobôd môžu zo strany orgánov činných v trestnom

konaní naprávať, resp. korigovať aj jednotlivé pochybenia. Spravidla až po jeho skončení

možno na ústavnom súde namietať pochybenie znamenajúce porušenie práv a slobôd

označených v , ktoré nebolo odstránené v jeho priebehu (,

, , ). Z toho dôvodu námietky sťažovateľa týkajúce

sa porušenia jeho práva treba v kontexte uvedeného považovať aj za predčasné.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že platná právna

úprava trestného konania umožňuje sťažovateľovi ako obvinenému a príp. aj v ďalšom

štádiu trestného konania (po prípadnom podaní obžaloby) ako obžalovanému v rámci

uplatnenia práva na obhajobu právne účinným spôsobom namietať porušenie svojich

základných práv a slobôd, ku ktorým malo podľa jeho názoru dôjsť v dôsledku

protiprávneho postupu vyšetrovateľa a prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry, ako aj

generálnej prokuratúry v predmetnej trestnej veci. Tak ako súd prvého stupňa, ktorý bude

(je) oprávnený konať a rozhodovať v trestnej veci sťažovateľa, aj odvolací súd v prípade

podania odvolania v predmetnej trestnej veci sú súdmi s plnou jurisdikciou, v ktorých

právomoci je posúdenie všetkých relevantných skutkových aj právnych okolností prípadu

vrátane zákonnosti a ústavnosti postupu orgánov prípravného konania v trestnej veci

sťažovateľa v štádiu trestného stíhania predchádzajúcemu podaniu obžaloby (obdobne napr.

, alebo ).

V súvislosti s uvedeným ústavný súd poukazuje aj na časť odôvodnenia uznesenia

prokurátora špeciálnej prokuratúry č. k. VII/2 Gv 98/11-6 zo 7. júna 2011, v ktorej sa

uvádza:

„... postup vyšetrovateľa podľa , podľa ktorého

vzniesol obvinenie, nie je konštatovaním viny obvineného, resp. uznaním jeho viny, o tom

môže rozhodnúť len príslušný súd. Na vznesenie obvinenia v zmysle § 206 ods. 1 Trestného

poriadku postačuje odôvodnený záver, že trestný čin spáchala určitá osoba, to znamená ide

o vyššiu mieru dôvodnosti, ktorá v tomto prípade je splnená.“

Na základe uvedených skutočností ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť

sťažnosti odmietol podľa z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo bez právneho významu, aby ústavný súd

rozhodoval o ďalších návrhoch sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. novembra 2011