Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 330/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. júna 2012

predbežne prerokoval sťažnosť J. Š., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom JUDr. J. V., M.,

ktorou namieta

- porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1, čl. 48

ods. 2 a a , 2 a 5 Listiny základných

práv a slobôd, ako aj práv podľa čl. 5 ods. 1 a 4 a čl. 6 ods. 1, 2 a 3 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a tiež porušenie čl. 2 ods. 2 Listiny základných práv

a slobôd uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. z 28. decembra 2011,

- porušenie svojich základných práv podľa a 5 Slovenskej

republiky a práv podľa čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti organizovanej kriminalite,

odboru Stred Banská Bystrica, Generálnej prokuratúry, Okresného súdu Banská Bystrica

a Krajského súdu v Banskej Bystrici v trestnom konaní vedenom pod sp. zn.

ČVS: PPZ 78/BOK-S-2011, a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. Š. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. februára

2012 doručená sťažnosť J. Š., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného

advokátom JUDr. J. V., M., ktorou namieta

- porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1, čl. 48

ods. 2 a (ďalej len „“) a , 2 a 5

Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práv podľa čl. 5 ods. 1 a 4

a čl. 6 ods. 1, 2 a 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) a tiež porušenie čl. 2 ods. 2 listiny uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len

„krajský súd“) sp. zn. z 28. decembra 2011 (ďalej aj „namietané uznesenie“),

ako aj

- porušenie svojich základných práv podľa a 5 a práv podľa

ods. 1 a 4 dohovoru postupom Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti organizovanej

kriminalite, odboru Stred Banská Bystrica (ďalej len „policajný orgán“), Generálnej

prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“), Okresného súdu

Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) a Krajského súdu v Banskej Bystrici v trestnom

konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: PPZ 78/BOK-S-2011 (ďalej aj „namietané trestné

konanie“).

Zo sťažnosti a z priloženej dokumentácie vyplýva, že v namietanom trestnom konaní

bolo sťažovateľovi uznesením vyšetrovateľa z 25. mája 2011 vznesené obvinenie

za pokračovací obzvlášť závažný zločin krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. a) a ods. 4

písm. b) (v tomto konaní je sťažovateľ stíhaný spolu s ďalšími 9

spoluobvinenými, pozn.). Sťažovateľ je v predmetnej veci stíhaný väzobne; do väzby bol

vzatý uznesením okresného súdu z 28. mája 2011 z dôvodov uvedených podľa § 71 ods. 1

písm. c) , pričom lehota väzby mu začala plynúť 25. mája 2011 o 6.00 h.

Dňa 16. novembra 2011 podala prokurátorka generálnej prokuratúry návrh na predĺženie

lehoty trvania väzby obvinených do 25. mája 2012, o ktorom rozhodol okresný súd

uznesením sp. zn. z 21. novembra 2011 (ďalej aj „uznesenie okresného

súdu“) tak, že sťažovateľovi a trom ďalším spoluobvineným predĺžil väzbu do 25. mája

2012. O sťažnosti sťažovateľa a jeho právneho zástupcu proti označenému uzneseniu

okresného súdu rozhodol namietaným uznesením krajský súd tak, že ju zamietol ako

oneskorene podanú.

V súvislosti s namietaným uznesením krajského súdu sťažovateľ v sťažnosti okrem

iného uvádza:

„Môj klient sa k podaniu odvolanie voči predlženiu lehoty väzby na neverejnom

zasadnutí (okresného súdu, pozn.) nevyjadril, pričom obhajca sa tohto neverejného

zasadnutia nezúčastnil.

Následne obhajca po oznámení predmetného uznesenia o predlžení lehoty väzby zo

dňa 21. 11. 2011 – doručením poštou, ktoré sa udialo dňa 19. 12. 2011, podal v 3 dňovej

zákonnej lehote dňa 22. 12. 2011 sťažnosť adresovanú Krajskému súdu v Banskej Bystrici,

ktorá bola Krajskému súdu BB doručená dňa 27. 12. 2011. Teda sťažnosť bola podaná

v lehote, oprávnenou osobou, avšak Krajský súd v BB o tejto sťažnosti do 25. 12. 2011

nerozhodol, teda neučinil rozhodnutie do uplynutia základnej 76 mesačnej lehoty väzby...

ale prekvapivo zjavne v rozpore s moju sťažnosť zamietol ako

oneskorenú dňa 28. 12. 2011, podľa b

Senát Krajského súdu v Banskej Bystrici teda na zrejmý skutkový stav aplikoval

zjavne neprávne ustanovenia , t. j. a

a v takomto dôsledku zjavne nedôvodne zamietol sťažnosť obhajcu podanú v mene obv. J. Š.

ako oneskorenú, pričom mal pri dodržaní jasnej dikcie obv. J. Š. v

zmysle § 76 ods. 3 príkazom prepustiť z väzby na slobodu...

Senát krajského súdu tak zjavne ignoroval resp. prehliadol nasledujúce §§ Trestného

poriadku:

179 ods. 1 a 3, 187 ods. 1 čím urobil moju pokračujúcu väzbu J. Š. zjavne

nezákonnou.

Taktiež, obhajca je nepochybné, že obhajca konal a sťažnosť podal v súlade

s poučením v opravnom prostriedku – sťažnosti uvedenú v závere uznesenia..., ktorým

Okresný súd BB... poučil oprávnené osoby o možnosti podať sťažnosť v lehote 3 dní od

oznámenia uznesenia. Poukazujem napr. aj na § 193 ods. 2 Tres. por.“

Vo vzťahu k namietanému trestnému konaniu sťažovateľ zastáva názor, že „súdy

a orgány činné v trestnom konaní nepostupujúc v mojej veci s osobitnou starostlivosťou

a urýchlením...

Úkony v mojej veci sa robia sporadicky, cca v priemere jeden za dva mesiace,

3 mesačná nečinnosť OČTK bola prokurátorkou ospravedlňovaná tým, že spisy boli

predložené súdu na rozhodovanie, zaistené veci z 20. 7. 2011 začínajú by podrobené

znaleckému skúmaniu až teraz koncom februára 2012, prepisy údajných hovorov známe už

koncom mája 2011 boli zaradené do spisu až v novembri 2011, pričom doteraz sa s nimi

v podstate ďalej nepracovalo a ich zákonnosť je prinajmenšom sporná...

Mám za to, že v mojom prípade či už OČTK alebo súdy zjavne liknavo skúmajú

danosť niektorého z dôvodov väzby podľa . Tento dôvod nebol

nikdy daný a už vôbec nemôžme hovoriť o tom, že by sa dôvody väzby v mojom prípade

zosilovali...

Taktiež som toho názoru, že Okresný súd Banská Bystrica svojimi rozhodnutiami

najmä z 21. 11. 2011 a 30. 1. 2012, konanie spis. zn. a Krajský súd Banská

Bystrica uznesením zo dňa 28. 12. 2011 ale aj pri preskúmaní

zákonnosti mojej väzby sa zamerali nekriticky len na akúsi kvázi dôvodnosť podozrenia zo

spáchania trestného činu a nepreskúmal komplexne moje procesné a hmotné námietky ani

sa s nim zodpovedajúco resp. vôbec nevyporiadali, hoci ja som ich v návrhu resp.

sťažnostiach uvádzal. Postupoval nedôsledne, a tým porušil moje právo podľa čl. 5 ods. 4

dohovoru, ktorého súčasťou je aj právo namietať procesné a hmotné podmienky podstatné

pre zákonnosť väzby. Tieto ako som už uviedol boli posudzované podľa môjho názoru

nelogicky a svojvoľne s cieľom udržať ma v nátlakovej väzbe. Mám za to, že je ignorovaná

hlavne skutočnosť, čo sa týka rozhodnutí súdu, že vo väzbe som len preto, že Krajský súd

Banská Bystrica nezákonne moju sťažnosť voči rozhodnutiu o predlžení väzby, podanú dňa

22. 12. 2011 ako podanú po lehote. Tým nezľahčujem ostatné dôvody nedôvodnosti mojej

väzby, ktorú považujem čisto za nátlakovú. Plne odkazujem na podanie svojho obhajcu

urobené v trestnom konaní.“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súd

rozhodol, že namietaným uznesením krajského súdu došlo k porušeniu jeho základných

práv podľa , 2 a 5, , a a ,

2 a 5 listiny, ako aj práv podľa čl. 5 ods. 1 a 4 a čl. 6 ods. 1, 2 a 3 dohovoru a tiež porušeniu

čl. 2 ods. 2 listiny, zrušil namietané uznesenie krajského súdu a „nariadil moje okamžité

prepustenie z väzby na slobodu“.

Sťažovateľ tiež žiada, aby ústavný súd rozhodol, že v namietanom trestnom konaní

došlo k porušeniu jeho základných práv podľa a 5 a práv podľa

ods. 1 a 4 dohovoru postupom policajného orgánu, generálnej prokuratúry, okresného súdu

a krajského súdu a „nariadil aj z tohto dôvodu moje okamžité prepustenie z väzby

na slobodu“.

Sťažovateľ žiada aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia „za

nemajetkovú ujmu spôsobenú mi nezákonnou väzbou v sume 10 000 Eur a náhradu trov

právnej pomoci“.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáha

- vyslovenia porušenia svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46

ods. 1, a a , 2 a 5 listiny, ako aj práv podľa

ods. 1 a 4 a čl. 6 ods. 1, 2 a 3 dohovoru a tiež porušenia čl. 2 ods. 2 listiny uznesením

krajského súdu sp. zn. z 28. decembra 2011, ako aj

- vyslovenia porušenia svojich základných práv podľa a 5 a práv

podľa čl. 5 ods. 1 a 4 dohovoru postupom policajného orgánu, generálnej prokuratúry,

okresného súdu a krajského súdu v namietanom trestnom konaní.

II.1 K namietanému porušeniu sťažovateľom označených základných práv

podľa a listiny, ako aj práv podľa dohovoru uznesením krajského súdu

sp. zn. z 28. decembra 2011

Z už citovaného vyplýva, že úlohou ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne

neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

( tiež napr. , , , ).

Ústavný súd považoval tiež za potrebné poukázať na svoju stabilizovanú judikatúru,

v ktorej zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je

alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. , ). Preto

nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,

ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani

preskúmavať, resp. či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav

a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd

zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo

za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. ,

, atď.).

Pred preskúmaním opodstatnenosti námietok sťažovateľa smerujúcich proti

namietanému uzneseniu krajského súdu ústavný súd v zhode so svojou doterajšou

judikatúrou (napr. ) zodpovedajúcou judikatúre Európskeho súdu pre ľudské

práva (napr. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci De Wilde et. Al.

v. Belgicko z 18. júna 1971, séria A, č. 12, § 76) konštatoval, že na rozhodovanie o väzbe

a jej ďalšom trvaní sa štandardne aplikujú ustanovenia a , 3 a 4

dohovoru, ktoré sa týkajú osobnej slobody, keďže obsahujú základné hmotné a procesné

atribúty vrátane práva na spravodlivé súdne konanie pri jej pozbavení, a preto sa

na rozhodovanie o väzbe neaplikujú všeobecné ustanovenia čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2

a , 2 a 3 dohovoru označené sťažovateľom. Táto skutočnosť už sama

osebe zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti vo vzťahu k sťažovateľom namietanému

porušeniu základných práv podľa a , ako aj právam

vyplývajúcim z čl. 6 ods. 1, 2 a 3 dohovoru pre zjavnú neopodstatnenosť z dôvodu ich

neaplikovateľnosti na túto časť sťažnosti.

Namietaným uznesením krajský súd zamietol ako oneskorene podanú sťažnosť

sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. z 21. novembra 2011,

ktorým mu tento súd na základe návrhu generálnej prokuratúry predĺžil lehotu trvania väzby

do 25. mája 2012.

Sťažovateľ s namietaným uznesením krajského súdu nesúhlasí a tvrdí, že krajský súd

pri posudzovaní otázky, či jeho sťažnosť bola podaná oneskorene, nesprávne interpretoval

a aplikoval ustanovenia a a „ignoroval, resp.

prehliadol“ ďalšie ustanovenia ; konkrétne a ,

a . Podľa názoru sťažovateľa jeho obhajca podal sťažnosť

včas „v 3-dňovej zákonnej lehote dňa 22. 12. 2011“ [počítanej odo dňa, keď mu (obhajcovi)

bolo doručené uznesenie okresného súdu, pozn.].

V relevantnej časti odôvodnenia namietaného uznesenia krajský súd po citácii § 179

ods. 2 a okrem iného uviedol:

„Vychádzajúc z uvedených ustanovení , a zo skutočností, ktoré

boli zistené odvolacím súdom, dospel k záveru, že u obvineného nebola podaná sťažnosť

v zákonnej lehote, túto podal po uplynutí trojdňovej lehoty až obhajca obvineného J. Š.,

JUDr. J. V., zrejme za obvineného a aj vo vlastnom mene, hoci samostatné odvolacie právo

sa na tento prípad nevzťahuje. Sám obhajca sa o spôsobe rozhodnutia súdu prvého stupňa

vôbec nezaujímal, skôr možno konštatovať snahu o zatajovanie sa, ktorú skutočnosť krajský

súd považuje za známky obštrukcie zo strany obhajcu, zrejme aj po dohode s obvineným J.

Š. po zhodnotení jeho vyjadrenia na oznámení uznesenia a zásadným problémom zastihnúť

počas pracovnej doby obhajcu obvineného telefonicky, resp. mailovou poštou mu bol

oznámený termín na oficiálnu jeho mailovú adresu. Vychádzajúc zo skutočnosti, že

základná lehota v prípravnom konaní u obvineného J. Š... mala skončiť 25. 12. 2011,

takouto obštrukciou zjavne bolo snahou obhajcu dosiahnuť prepustenie obvineného J. Š. z

väzby, neuvedomujúc si možný iný názor a následok takéhoto postupu zo strany prípadného

rozhodnutia odvolacieho súdu...“

Vychádzajúc z citovaných právnych názorov bolo úlohou ústavného súdu posúdiť, či

v sťažovateľovej veci krajský súd pri rozhodovaní o jeho sťažnosti proti uzneseniu

okresného súdu sp. zn. z 21. novembra 2011 ústavne akceptovateľným

a udržateľným spôsobom interpretoval a aplikoval príslušné ustanovenia Trestného

poriadku, na základe ktorých dospel k záveru, že sťažnosť sťažovateľa proti označenému

uzneseniu okresného súdu, ktorým tento predĺžil lehotu trvania jeho väzby, bola podaná

oneskorene.

Podľa uznesenie treba oznámiť osobe, ktorej sa

priamo dotýka, ako aj osobe, ktorá naň dala svojím návrhom podnet; uznesenie súdu sa

oznámi aj prokurátorovi. Oznámenie sa robí buď vyhlásením uznesenia v prítomnosti toho,

komu treba uznesenie oznámiť, alebo doručením rovnopisu uznesenia.

Podľa ak má osoba, ktorej treba uznesenie oznámiť,

obhajcu, prípadne splnomocnenca, postačí, ak sa uznesenie vyhlási buď tejto osobe, alebo

jej obhajcovi, prípadne splnomocnencovi; ak sa oznamuje uznesenie doručením rovnopisu,

doručí sa len obhajcovi, prípadne splnomocnencovi. Ak ide o osobu pozbavenú spôsobilosti

na právne úkony alebo osobu, ktorej spôsobilosť na právne úkony je obmedzená a ktorá

obhajcu, prípadne splnomocnenca nemá, oznámi sa uznesenie jej zákonnému zástupcovi.

Podľa ak sa však oznamuje obvinenému, ktorý je

pozbavený spôsobilosti na právne úkony alebo ktorého spôsobilosť na právne úkony je

obmedzená, uznesenie, proti ktorému môže podať sťažnosť, treba ho oznámiť obvinenému,

jeho obhajcovi a zákonnému zástupcovi. Ak je obvinený vo väzbe, vo výkone trestu odňatia

slobody alebo na pozorovaní v zdravotníckom ústave, treba uznesenie, proti ktorému je

prípustná sťažnosť, oznámiť obvinenému a jeho obhajcovi aj vtedy, ak obvinený nemá

obmedzenú spôsobilosť na právne úkony.

Podľa sťažnosť sa podáva orgánu, proti ktorého

uzneseniu smeruje, a to do troch dní od oznámenia uznesenia, s výnimkou sťažnosti proti

uzneseniam podľa § 83 ods. 2; ak sa koná podľa § 204 ods. 1, sťažnosť sa podáva

do skončenia skráteného vyšetrovania. Ak sa uznesenie oznamuje tak obvinenému, ako aj

jeho zákonnému zástupcovi alebo obhajcovi, plynie lehota od toho oznámenia, ktoré bolo

vykonané najneskoršie.

Podľa osobám, ktoré môžu podať sťažnosť

v prospech obvineného, končí sa lehota na podanie sťažnosti tým istým dňom ako

obvinenému; prokurátorovi však plynie lehota vždy samostatne.

Podľa ako oneskorenú nemožno zamietnuť

sťažnosť, ktorú oprávnená osoba podala oneskorene len preto, že sa spravovala nesprávnym

poučením, ktoré jej bolo dané pri oznámení uznesenia.

Podľa názoru ústavného súdu v posudzovanej veci treba vziať do úvahy aj

ustanovenia a , z ktorých vyplýva, že v prípade

rozhodovania o návrhu prokurátora na predĺženie lehoty trvania väzby v prípravnom konaní

možno podať sťažnosť len ihneď po vyhlásení uznesenia.

Podľa proti uzneseniu o nevzatí do väzby alebo

uzneseniu o prepustení zatknutého obvineného na slobodu môže prokurátor podať sťažnosť

len ihneď po vyhlásení uznesenia; to platí aj pre podanie sťažnosti obvineným, obhajcom

mladistvého obvineného alebo prokurátorom proti rozhodnutiu o väzbe, ak súd alebo sudca

pre prípravné konanie rozhodoval podľa § 76 ods. 3 alebo 4, ustanovenie § 186 ods. 2 sa

v tomto prípade nepoužije.

Podľa súd alebo sudca pre prípravné konanie

rozhodne o väzbe alebo o návrhu prokurátora na predĺženie lehoty väzby v prípravnom

konaní tak, aby v prípade podania sťažnosti proti rozhodnutiu mohol byť spis predložený

nadriadenému súdu najneskôr päť pracovných dní pred uplynutím lehoty, ktorá by bola

lehotou väzby v prípravnom konaní alebo pred uplynutím lehoty väzby v prípravnom

konaní; nadriadený súd rozhodne do uplynutia lehoty, ktorá by bola lehotou väzby

v prípravnom konaní, alebo lehoty, ktorá sa má predĺžiť, inak predseda senátu nadriadeného

súdu prepustí obvineného z väzby na slobodu písomným príkazom, ktorý musí byť

primerane odôvodnený. Predĺžiť lehotu väzby možno len vtedy, ak návrh podľa odseku 2

bol podaný včas a ak nebolo možné pre obťažnosť veci alebo z iných závažných dôvodov

trestné stíhanie skončiť a prepustením obvineného na slobodu hrozí, že bude zmarené alebo

podstatne sťažené dosiahnutie účelu trestného konania. Predĺženie lehoty väzby môže trvať

až sedem mesiacov, lehota väzby v prípravnom konaní však nesmie presiahnuť dĺžku podľa

odseku 7. Pri späťvzatí návrhu prokurátora na predĺženie lehoty väzby sa postupuje

primerane podľa § 72 ods. 3.

V posudzovanej veci nie je sporná skutočnosť, že na verejnom zasadnutí okresného

súdu uskutočnenom 21. novembra 2011 bol prítomný sťažovateľ, zatiaľ čo jeho obhajca sa

ho nezúčastnil. Na tomto verejnom zasadnutí bolo vyhlásené uznesenie okresného súdu,

ktorým bola lehota trvania väzby sťažovateľa predĺžená do 25. mája 2012. Z § 179 ods. 1

nepochybne vyplýva, že dňom vyhlásenia predmetného uznesenia

za prítomnosti sťažovateľa sa považuje toto uznesenie za oznámené osobe, ktorej sa dotýka.

Z citovanej časti namietaného uznesenia vyplýva, že krajský súd vychádzal z právneho

názoru, podľa ktorého oznámením predmetného uznesenia sťažovateľovi ako osobe, ktorej

sa dotýka, mu začala plynúť lehota na podanie opravného prostriedku (sťažnosti). Súčasťou

uznesenia okresného súdu z 21. novembra 2011 bolo aj poučenie, v ktorom bolo uvedené

„Proti tomuto uzneseniu je možné podať sťažnosť v lehote 3 dní odo dňa oznámenie

uznesenia, prostredníctvom tunajšieho súdu, ku Krajskému súdu v Banskej Bystrici.“.

V zmysle tohto poučenia teda sťažovateľovi uplynula lehota na podanie sťažnosti

24. novembra 2011, pričom jeho obhajca podal sťažnosť až 22. decembra 2011, a teda

podľa záveru krajského súdu oneskorene. Tento právny záver krajského súdu má oporu

v aplikovaných ustanoveniach , nemožno ho považovať za svojvoľný,

a preto je podľa názoru ústavného súdu akceptovateľný a udržateľný.

Tento právny záver krajského súdu podľa názoru ústavného súdu nemožno

spochybňovať ani ustanoveniami a , na ktoré

poukazuje sťažovateľ. Doručenie rovnopisu namietaného uznesenia obhajcovi sťažovateľa

v zmysle druhej vety v posudzovanom prípade podľa

názoru krajského súdu totiž nemalo vplyv na počítanie lehoty na podanie opravného

prostriedku (sťažnosti). Aj tento interpretačný záver je podľa názoru ústavného súdu

z ústavného hľadiska udržateľný. Vo vzťahu k ústavný súd

zdôrazňuje, že jeho aplikácia na vec sťažovateľa prichádza do úvahy len v spojení s § 83

ods. 2 a . Z uvedených ustanovení

možno vyvodiť záver, že v danom prípade aj sťažovateľ ako obvinený (resp. jeho obhajca,

ak by bol prítomný na verejnom zasadnutí okresného súdu) mohol podať sťažnosť proti

predmetnému uzneseniu okresného súdu len ihneď po jeho vyhlásení. V tejto súvislosti

možno síce akceptovať sťažovateľom v sťažnosti (nepriamo) vyjadrený názor, že poučenie

obsiahnuté v tomto uznesení nebolo správne (keďže ustanovilo trojdňovú lehotu na podanie

sťažnosti, pozn.), ale išlo o nesprávnosť v prospech sťažovateľa ako obvineného, keďže mu

nad rámec zákona umožnilo (aplikáciou ) podať sťažnosť

v lehote o tri dni dlhšej, na akú mal v skutočnosti nárok. V tejto súvislosti ústavný súd

zastáva názor, že porušenie zákona v prospech sťažovateľa zásadne nemožno kvalifikovať

ako porušenie jeho garantovaných práv.

Ústavný súd súčasne s konštatovaním, že krajský súd vo veci sťažovateľa uplatnil

ústavne akceptovateľný a udržateľný výklad príslušných ustanovení ,

zároveň považoval za potrebné zdôrazniť, že výklad, ktorý (minimálne nepriamo)

prezentuje v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu sťažovateľ, založený na tvrdení, že

lehota na podanie sťažnosti mu začala plynúť až oznámením uznesenia (formou doručenia

jeho rovnopisu) jeho obhajcovi, by v konečnom dôsledku v každom jednotlivom prípade

umožňovala formou obštrukcie (nepreberaním zásielky) efektívne obchádzať zákon, čo

krajský súd v citovanej časti namietaného uznesenia vo vzťahu k posudzovanej veci aj

(naznačil) vyslovil.

Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že

v danom prípade nemohlo namietaným uznesením krajského súdu dôjsť k porušeniu

sťažovateľom označených základných práv podľa a listiny ani jeho práv podľa

dohovoru, a preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa

ako neopodstatnenú.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 2 ods. 2 listiny, podľa ktorého štátnu moc

možno uplatňovať iba v prípadoch a v medziach ustanovených zákonom, a to spôsobom,

ktorý ustanoví zákon, ústavný súd nad rámec už uvedeného poznamenáva, že ide

o ustanovenie listiny, ktoré má charakter ústavného princípu, ktoré je vždy implicitnou

súčasťou rozhodovania ústavného súdu, t. j. aj jeho rozhodovania o porušovaní základných

práv a slobôd garantovaných podľa , a preto vyslovenie jeho

porušenia prichádza do úvahy len v spojení s porušením niektorého základného práva alebo

slobody podľa alebo listiny, príp. práva podľa dohovoru (m. m. ,

); keďže v danom prípade ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľom

označené základné práva podľa a listiny a práva podľa dohovoru namietaným

uznesením krajského súdu nemohli byť porušené, nemohlo dôjsť ani k porušeniu čl. 2 ods. 2

listiny.

II.2 K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 2

a 5 a práv podľa a 4 dohovoru postupom príslušného orgánu

Policajného zboru, generálnej prokuratúry, okresného súdu a krajského súdu

v namietanom trestnom konaní

V druhej časti svojej sťažnosti sťažovateľ vo všeobecnej rovine namieta postup

v jeho trestnej veci konajúcich a rozhodujúcich súdov, policajného orgánu a generálnej

prokuratúry, keďže podľa jeho tvrdenia nepostupujú „v mojej veci s osobitnou

starostlivosťou a urýchlením“, a tieto námietky formuluje jednak vo vzťahu k postupu

policajného orgánu, ktorý vykonáva podľa neho úkony v jeho trestnej veci len

„sporadicky“, a jednak vo vzťahu k rozhodovaniu príslušných všeobecných súdov o jeho

väzbe, resp. jej ďalšom trvaní, ktoré podľa jeho tvrdenia nepreskúmavajú komplexne jeho

hmotné a procesné námietky, ktoré sú podstatné pre posúdenie zákonnosti väzby; v tejto

súvislosti sťažovateľ poukazuje na uznesenie okresného súdu sp. zn. z 21.

novembra 2011 a sp. zn. z 30. januára 2011 a uznesenie krajského súdu sp.

zn. z 28. decembra 2011.

Vo vzťahu k tejto časti sťažnosti ústavný súd považoval za potrebné poukázať

na skutočnosť, že jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa je

založená na princípe subsidiarity. Zmysel a účel princípu subsidiarity právomoci ústavného

súdu spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť

výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im

zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio

inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných

orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 (m. m. ).

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,

aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku

nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Aplikujúc princíp subsidiarity na trestné konanie ústavný súd vo svojej judikatúre

konštantne zdôrazňuje, že trestné konanie je od svojho začiatku až po koniec procesom,

v rámci ktorého sa pri vykonávaní jednotlivých úkonov môžu zo strany orgánov činných

v trestnom konaní, ako aj v predmetnej veci konajúcich všeobecných súdov naprávať, resp.

korigovať jednotlivé pochybenia, ku ktorým došlo v predchádzajúcich štádiách trestného

konania. Preto spravidla až po právoplatnom skončení trestného konania možno

na ústavnom súde namietať také pochybenia príslušných orgánov verejnej moci, ktoré

neboli odstránené v jeho dovtedajšom priebehu a ktoré mohli vo svojich dôsledkoch

spôsobiť porušenie práv a slobôd označených v (, m.

m. tiež , , , ).

Konkretizujúc uvedený právny názor na vec sťažovateľa ústavný súd navyše

pripomína, že dozor nad zákonnosťou trestného konania, ktoré sa nachádza v štádiu

prípravného konania, vykonáva prokurátor ( ), ktorému

na efektívny výkon tohto dozoru zveruje účinné právne prostriedky (

ods. 2 ), pričom obvinený je v zmysle

kedykoľvek v priebehu vyšetrovania oprávnený požiadať o preskúmanie postupu policajta

(policajného orgánu). Za týchto okolností námietky proti postupu policajného orgánu je

zásadne oprávnený a povinný preskúmavať príslušný orgán prokuratúry. Sťažovateľ,

zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, nijako v sťažnosti nepreukázal, že proti

namietanému postupu príslušného orgánu Policajného zboru vyčerpal opravné prostriedky

alebo iné právne prostriedky nápravy, ktoré mu na ochranu jeho

základných práv alebo slobôd účinne poskytuje, a ani nepreukazuje, že ich nevyčerpal

z dôvodov hodných osobitného zreteľa, čo zakladá dôvod na odmietnutie tejto časti

sťažnosti z dôvodu neprípustnosti.

Sťažovateľ podľa petitu namieta aj postup generálnej prokuratúry v jeho trestnej

veci, ale v tejto časti svoju sťažnosť neodôvodňuje (neformuluje žiadne konkrétne výhrady

proti postupu generálnej prokuratúry). Podľa judikatúry ústavného súdu má nedostatok

odôvodnenia významné procesné dôsledky. Je základnou povinnosťou sťažovateľa, aby čo

najpresnejšie opísal skutkový stav, z ktorého vyvodzuje svoj procesný nárok na ochranu

poskytovanú ústavným súdom. Okrem opísania skutkových okolností musí odôvodnenie

sťažnosti obsahovať najmä právne argumenty a právne posúdenie predloženého sporu

(m. m. ), čo zvlášť platí vtedy, ak je sťažovateľ zastúpený v konaní pred

ústavným súdom kvalifikovaným právnym zástupcom. Za týchto okolností sťažnosť

sťažovateľa vo vzťahu k postupu generálnej prokuratúry neobsahuje ani základné náležitosti

sťažnosti (jej odôvodnenie podľa ), čo zakladá dôvod

na odmietnutie tejto časti sťažnosti vo vzťahu k postupu generálnej prokuratúry pre

nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

V zásade jedinou výnimkou z už uvedeného pravidla, podľa ktorého nemožno

sťažnosťou podľa namietať pochybenia orgánov činných v trestnom

konaní a v predmetnej trestnej veci konajúcich súdov pred právoplatným skončením

trestného konania, sú rozhodnutia súdov vo väzobných veciach. Sťažovateľ v sťažnosti

konkretizuje svoje námietky vo vzťahu k trom rozhodnutiam všeobecných súdov týkajúcim

sa jeho väzby (jej ďalšieho trvania); uzneseniu okresného súdu sp. zn.

z 21. novembra 2011, uzneseniu okresného súdu sp. zn. z 30. januára 2011

a uzneseniu krajského súdu sp. zn. z 28. decembra 2011.

Vo vzťahu k uzneseniam okresného súdu sp. zn. z 21. novembra 2011

a sp. zn. z 30. januára 2011 mohol sťažovateľ podľa podmienok

ustanovených v podať sťažnosť, o ktorej bol oprávnený a aj povinný

rozhodnúť krajský súd, pričom právomoc krajského súdu v danom prípade vylučuje

právomoc ústavného súdu, a preto zakladá dôvod na odmietnutie tejto časti sťažnosti

pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

S námietkami sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu sp. zn.

z 28. decembra 2011 sa ústavný súd vysporiadal v časti II.1 tohto uznesenia tak, že ich

vyhodnotil ako zjavne neopodstatnené, a preto v tejto časti sťažnosť z tohto dôvodu

odmietol.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25

ods. 2 sťažnosť sťažovateľa v časti, ktorou namieta porušenie

svojich základných práv podľa a 5 a práv podľa a 4

dohovoru postupom policajného orgánu, generálnej prokuratúry, okresného súdu

a krajského súdu v namietanom trestnom konaní z dôvodov neprípustnosti, nesplnenia

zákonom predpísaných náležitostí, nedostatku svojej právomoci, ako aj zjavnej

neopodstatnenosti.

Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa

ostatnými návrhmi sťažovateľa formulovanými v petite.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. júna 2012