Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 330/2012
PDF · 267.23 KB
No categories available
IV. ÚS 330/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. júna 2012
predbežne prerokoval sťažnosť J. Š., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom JUDr. J. V., M.,
ktorou namieta
- porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1, čl. 48
ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 8 ods. 1, 2 a 5 Listiny základných
práv a slobôd, ako aj práv podľa čl. 5 ods. 1 a 4 a čl. 6 ods. 1, 2 a 3 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a tiež porušenie čl. 2 ods. 2 Listiny základných práv
a slobôd uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 3 Tpo 59/2011 z 28. decembra 2011,
- porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej
republiky a práv podľa čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti organizovanej kriminalite,
odboru Stred Banská Bystrica, Generálnej prokuratúry, Okresného súdu Banská Bystrica
a Krajského súdu v Banskej Bystrici v trestnom konaní vedenom pod sp. zn.
ČVS: PPZ 78/BOK-S-2011, a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. Š. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. februára
2012 doručená sťažnosť J. Š., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného
advokátom JUDr. J. V., M., ktorou namieta
- porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1, čl. 48
ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 8 ods. 1, 2 a 5
Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práv podľa čl. 5 ods. 1 a 4
a čl. 6 ods. 1, 2 a 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) a tiež porušenie čl. 2 ods. 2 listiny uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len
„krajský súd“) sp. zn. 3 Tpo 59/2011 z 28. decembra 2011 (ďalej aj „namietané uznesenie“),
ako aj
- porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a práv podľa čl. 5
ods. 1 a 4 dohovoru postupom Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti organizovanej
kriminalite, odboru Stred Banská Bystrica (ďalej len „policajný orgán“), Generálnej
prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“), Okresného súdu
Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) a Krajského súdu v Banskej Bystrici v trestnom
konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: PPZ 78/BOK-S-2011 (ďalej aj „namietané trestné
konanie“).
Zo sťažnosti a z priloženej dokumentácie vyplýva, že v namietanom trestnom konaní
bolo sťažovateľovi uznesením vyšetrovateľa z 25. mája 2011 vznesené obvinenie
za pokračovací obzvlášť závažný zločin krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. a) a ods. 4
písm. b) Trestného zákona (v tomto konaní je sťažovateľ stíhaný spolu s ďalšími 9
spoluobvinenými, pozn.). Sťažovateľ je v predmetnej veci stíhaný väzobne; do väzby bol
vzatý uznesením okresného súdu z 28. mája 2011 z dôvodov uvedených podľa § 71 ods. 1
písm. c) Trestného poriadku, pričom lehota väzby mu začala plynúť 25. mája 2011 o 6.00 h.
Dňa 16. novembra 2011 podala prokurátorka generálnej prokuratúry návrh na predĺženie
lehoty trvania väzby obvinených do 25. mája 2012, o ktorom rozhodol okresný súd
uznesením sp. zn. 0 Tp 133/2011 z 21. novembra 2011 (ďalej aj „uznesenie okresného
súdu“) tak, že sťažovateľovi a trom ďalším spoluobvineným predĺžil väzbu do 25. mája
2012. O sťažnosti sťažovateľa a jeho právneho zástupcu proti označenému uzneseniu
okresného súdu rozhodol namietaným uznesením krajský súd tak, že ju zamietol ako
oneskorene podanú.
V súvislosti s namietaným uznesením krajského súdu sťažovateľ v sťažnosti okrem
iného uvádza:
„Môj klient sa k podaniu odvolanie voči predlženiu lehoty väzby na neverejnom
zasadnutí (okresného súdu, pozn.) nevyjadril, pričom obhajca sa tohto neverejného
zasadnutia nezúčastnil.
Následne obhajca po oznámení predmetného uznesenia o predlžení lehoty väzby zo
dňa 21. 11. 2011 – doručením poštou, ktoré sa udialo dňa 19. 12. 2011, podal v 3 dňovej
zákonnej lehote dňa 22. 12. 2011 sťažnosť adresovanú Krajskému súdu v Banskej Bystrici,
ktorá bola Krajskému súdu BB doručená dňa 27. 12. 2011. Teda sťažnosť bola podaná
v lehote, oprávnenou osobou, avšak Krajský súd v BB o tejto sťažnosti do 25. 12. 2011
nerozhodol, teda neučinil rozhodnutie do uplynutia základnej 76 mesačnej lehoty väzby...
ale prekvapivo zjavne v rozpore s Trestným poriadkom moju sťažnosť zamietol ako
oneskorenú dňa 28. 12. 2011, podľa § 193 ods. 1b Tr. por.
Senát Krajského súdu v Banskej Bystrici teda na zrejmý skutkový stav aplikoval
zjavne neprávne ustanovenia trestného poriadku, t. j. § 179 ods. 2 a § 187 ods. 2 Tr. por.
a v takomto dôsledku zjavne nedôvodne zamietol sťažnosť obhajcu podanú v mene obv. J. Š.
ako oneskorenú, pričom mal pri dodržaní jasnej dikcie Trestného poriadku obv. J. Š. v
zmysle § 76 ods. 3 príkazom prepustiť z väzby na slobodu...
Senát krajského súdu tak zjavne ignoroval resp. prehliadol nasledujúce §§ Trestného
poriadku:
179 ods. 1 a 3, 187 ods. 1 čím urobil moju pokračujúcu väzbu J. Š. zjavne
nezákonnou.
Taktiež, obhajca je nepochybné, že obhajca konal a sťažnosť podal v súlade
s poučením v opravnom prostriedku – sťažnosti uvedenú v závere uznesenia..., ktorým
Okresný súd BB... poučil oprávnené osoby o možnosti podať sťažnosť v lehote 3 dní od
oznámenia uznesenia. Poukazujem napr. aj na § 193 ods. 2 Tres. por.“
Vo vzťahu k namietanému trestnému konaniu sťažovateľ zastáva názor, že „súdy
a orgány činné v trestnom konaní nepostupujúc v mojej veci s osobitnou starostlivosťou
a urýchlením...
Úkony v mojej veci sa robia sporadicky, cca v priemere jeden za dva mesiace,
3 mesačná nečinnosť OČTK bola prokurátorkou ospravedlňovaná tým, že spisy boli
predložené súdu na rozhodovanie, zaistené veci z 20. 7. 2011 začínajú by podrobené
znaleckému skúmaniu až teraz koncom februára 2012, prepisy údajných hovorov známe už
koncom mája 2011 boli zaradené do spisu až v novembri 2011, pričom doteraz sa s nimi
v podstate ďalej nepracovalo a ich zákonnosť je prinajmenšom sporná...
Mám za to, že v mojom prípade či už OČTK alebo súdy zjavne liknavo skúmajú
danosť niektorého z dôvodov väzby podľa § 71 Trestného poriadku. Tento dôvod nebol
nikdy daný a už vôbec nemôžme hovoriť o tom, že by sa dôvody väzby v mojom prípade
zosilovali...
Taktiež som toho názoru, že Okresný súd Banská Bystrica svojimi rozhodnutiami
najmä z 21. 11. 2011 a 30. 1. 2012, konanie spis. zn. 0 Tp 133/2011 a Krajský súd Banská
Bystrica uznesením zo dňa 28. 12. 2011 3 Tpo 59/2011 ale aj 3 Tpo 4/2012 pri preskúmaní
zákonnosti mojej väzby sa zamerali nekriticky len na akúsi kvázi dôvodnosť podozrenia zo
spáchania trestného činu a nepreskúmal komplexne moje procesné a hmotné námietky ani
sa s nim zodpovedajúco resp. vôbec nevyporiadali, hoci ja som ich v návrhu resp.
sťažnostiach uvádzal. Postupoval nedôsledne, a tým porušil moje právo podľa čl. 5 ods. 4
dohovoru, ktorého súčasťou je aj právo namietať procesné a hmotné podmienky podstatné
pre zákonnosť väzby. Tieto ako som už uviedol boli posudzované podľa môjho názoru
nelogicky a svojvoľne s cieľom udržať ma v nátlakovej väzbe. Mám za to, že je ignorovaná
hlavne skutočnosť, čo sa týka rozhodnutí súdu, že vo väzbe som len preto, že Krajský súd
Banská Bystrica nezákonne moju sťažnosť voči rozhodnutiu o predlžení väzby, podanú dňa
22. 12. 2011 ako podanú po lehote. Tým nezľahčujem ostatné dôvody nedôvodnosti mojej
väzby, ktorú považujem čisto za nátlakovú. Plne odkazujem na podanie svojho obhajcu
urobené v trestnom konaní.“.
Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súd
rozhodol, že namietaným uznesením krajského súdu došlo k porušeniu jeho základných
práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy a čl. 8 ods. 1,
2 a 5 listiny, ako aj práv podľa čl. 5 ods. 1 a 4 a čl. 6 ods. 1, 2 a 3 dohovoru a tiež porušeniu
čl. 2 ods. 2 listiny, zrušil namietané uznesenie krajského súdu a „nariadil moje okamžité
prepustenie z väzby na slobodu“.
Sťažovateľ tiež žiada, aby ústavný súd rozhodol, že v namietanom trestnom konaní
došlo k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a práv podľa čl. 5
ods. 1 a 4 dohovoru postupom policajného orgánu, generálnej prokuratúry, okresného súdu
a krajského súdu a „nariadil aj z tohto dôvodu moje okamžité prepustenie z väzby
na slobodu“.
Sťažovateľ žiada aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia „za
nemajetkovú ujmu spôsobenú mi nezákonnou väzbou v sume 10 000 Eur a náhradu trov
právnej pomoci“.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáha
- vyslovenia porušenia svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46
ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy a čl. 8 ods. 1, 2 a 5 listiny, ako aj práv podľa čl. 5
ods. 1 a 4 a čl. 6 ods. 1, 2 a 3 dohovoru a tiež porušenia čl. 2 ods. 2 listiny uznesením
krajského súdu sp. zn. 3 Tpo 59/2011 z 28. decembra 2011, ako aj
- vyslovenia porušenia svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a práv
podľa čl. 5 ods. 1 a 4 dohovoru postupom policajného orgánu, generálnej prokuratúry,
okresného súdu a krajského súdu v namietanom trestnom konaní.
II.1 K namietanému porušeniu sťažovateľom označených základných práv
podľa ústavy a listiny, ako aj práv podľa dohovoru uznesením krajského súdu
sp. zn. 3 Tpo 59/2011 z 28. decembra 2011
Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného
súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne
neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98 tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Ústavný súd považoval tiež za potrebné poukázať na svoju stabilizovanú judikatúru,
v ktorej zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je
alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto
nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,
ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani
preskúmavať, resp. či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav
a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd
zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo
za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00,
I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).
Pred preskúmaním opodstatnenosti námietok sťažovateľa smerujúcich proti
namietanému uzneseniu krajského súdu ústavný súd v zhode so svojou doterajšou
judikatúrou (napr. III. ÚS 135/04) zodpovedajúcou judikatúre Európskeho súdu pre ľudské
práva (napr. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci De Wilde et. Al.
v. Belgicko z 18. júna 1971, séria A, č. 12, § 76) konštatoval, že na rozhodovanie o väzbe
a jej ďalšom trvaní sa štandardne aplikujú ustanovenia čl. 17 ústavy a čl. 5 ods. 1, 3 a 4
dohovoru, ktoré sa týkajú osobnej slobody, keďže obsahujú základné hmotné a procesné
atribúty vrátane práva na spravodlivé súdne konanie pri jej pozbavení, a preto sa
na rozhodovanie o väzbe neaplikujú všeobecné ustanovenia čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2
ústavy a čl. 6 ods. 1, 2 a 3 dohovoru označené sťažovateľom. Táto skutočnosť už sama
osebe zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti vo vzťahu k sťažovateľom namietanému
porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj právam
vyplývajúcim z čl. 6 ods. 1, 2 a 3 dohovoru pre zjavnú neopodstatnenosť z dôvodu ich
neaplikovateľnosti na túto časť sťažnosti.
Namietaným uznesením krajský súd zamietol ako oneskorene podanú sťažnosť
sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 0 Tp 133/2011 z 21. novembra 2011,
ktorým mu tento súd na základe návrhu generálnej prokuratúry predĺžil lehotu trvania väzby
do 25. mája 2012.
Sťažovateľ s namietaným uznesením krajského súdu nesúhlasí a tvrdí, že krajský súd
pri posudzovaní otázky, či jeho sťažnosť bola podaná oneskorene, nesprávne interpretoval
a aplikoval ustanovenia § 179 ods. 2 a § 187 ods. 2 Trestného poriadku a „ignoroval, resp.
prehliadol“ ďalšie ustanovenia Trestného poriadku; konkrétne § 179 ods. 1 a 3, § 187 ods. 1
a § 193 ods. 2 Trestného poriadku. Podľa názoru sťažovateľa jeho obhajca podal sťažnosť
včas „v 3-dňovej zákonnej lehote dňa 22. 12. 2011“ [počítanej odo dňa, keď mu (obhajcovi)
bolo doručené uznesenie okresného súdu, pozn.].
V relevantnej časti odôvodnenia namietaného uznesenia krajský súd po citácii § 179
ods. 2 a § 187 ods. 2 Trestného poriadku okrem iného uviedol:
„Vychádzajúc z uvedených ustanovení Trestného poriadku, a zo skutočností, ktoré
boli zistené odvolacím súdom, dospel k záveru, že u obvineného nebola podaná sťažnosť
v zákonnej lehote, túto podal po uplynutí trojdňovej lehoty až obhajca obvineného J. Š.,
JUDr. J. V., zrejme za obvineného a aj vo vlastnom mene, hoci samostatné odvolacie právo
sa na tento prípad nevzťahuje. Sám obhajca sa o spôsobe rozhodnutia súdu prvého stupňa
vôbec nezaujímal, skôr možno konštatovať snahu o zatajovanie sa, ktorú skutočnosť krajský
súd považuje za známky obštrukcie zo strany obhajcu, zrejme aj po dohode s obvineným J.
Š. po zhodnotení jeho vyjadrenia na oznámení uznesenia a zásadným problémom zastihnúť
počas pracovnej doby obhajcu obvineného telefonicky, resp. mailovou poštou mu bol
oznámený termín na oficiálnu jeho mailovú adresu. Vychádzajúc zo skutočnosti, že
základná lehota v prípravnom konaní u obvineného J. Š... mala skončiť 25. 12. 2011,
takouto obštrukciou zjavne bolo snahou obhajcu dosiahnuť prepustenie obvineného J. Š. z
väzby, neuvedomujúc si možný iný názor a následok takéhoto postupu zo strany prípadného
rozhodnutia odvolacieho súdu...“
Vychádzajúc z citovaných právnych názorov bolo úlohou ústavného súdu posúdiť, či
v sťažovateľovej veci krajský súd pri rozhodovaní o jeho sťažnosti proti uzneseniu
okresného súdu sp. zn. 0 Tp 133/2011 z 21. novembra 2011 ústavne akceptovateľným
a udržateľným spôsobom interpretoval a aplikoval príslušné ustanovenia Trestného
poriadku, na základe ktorých dospel k záveru, že sťažnosť sťažovateľa proti označenému
uzneseniu okresného súdu, ktorým tento predĺžil lehotu trvania jeho väzby, bola podaná
oneskorene.
Podľa § 179 ods. 1 Trestného poriadku uznesenie treba oznámiť osobe, ktorej sa
priamo dotýka, ako aj osobe, ktorá naň dala svojím návrhom podnet; uznesenie súdu sa
oznámi aj prokurátorovi. Oznámenie sa robí buď vyhlásením uznesenia v prítomnosti toho,
komu treba uznesenie oznámiť, alebo doručením rovnopisu uznesenia.
Podľa § 179 ods. 2 Trestného poriadku ak má osoba, ktorej treba uznesenie oznámiť,
obhajcu, prípadne splnomocnenca, postačí, ak sa uznesenie vyhlási buď tejto osobe, alebo
jej obhajcovi, prípadne splnomocnencovi; ak sa oznamuje uznesenie doručením rovnopisu,
doručí sa len obhajcovi, prípadne splnomocnencovi. Ak ide o osobu pozbavenú spôsobilosti
na právne úkony alebo osobu, ktorej spôsobilosť na právne úkony je obmedzená a ktorá
obhajcu, prípadne splnomocnenca nemá, oznámi sa uznesenie jej zákonnému zástupcovi.
Podľa § 179 ods. 3 Trestného poriadku ak sa však oznamuje obvinenému, ktorý je
pozbavený spôsobilosti na právne úkony alebo ktorého spôsobilosť na právne úkony je
obmedzená, uznesenie, proti ktorému môže podať sťažnosť, treba ho oznámiť obvinenému,
jeho obhajcovi a zákonnému zástupcovi. Ak je obvinený vo väzbe, vo výkone trestu odňatia
slobody alebo na pozorovaní v zdravotníckom ústave, treba uznesenie, proti ktorému je
prípustná sťažnosť, oznámiť obvinenému a jeho obhajcovi aj vtedy, ak obvinený nemá
obmedzenú spôsobilosť na právne úkony.
Podľa § 187 ods. 1 Trestného poriadku sťažnosť sa podáva orgánu, proti ktorého
uzneseniu smeruje, a to do troch dní od oznámenia uznesenia, s výnimkou sťažnosti proti
uzneseniam podľa § 83 ods. 2; ak sa koná podľa § 204 ods. 1, sťažnosť sa podáva
do skončenia skráteného vyšetrovania. Ak sa uznesenie oznamuje tak obvinenému, ako aj
jeho zákonnému zástupcovi alebo obhajcovi, plynie lehota od toho oznámenia, ktoré bolo
vykonané najneskoršie.
Podľa § 187 ods. 2 Trestného poriadku osobám, ktoré môžu podať sťažnosť
v prospech obvineného, končí sa lehota na podanie sťažnosti tým istým dňom ako
obvinenému; prokurátorovi však plynie lehota vždy samostatne.
Podľa § 193 ods. 2 Trestného poriadku ako oneskorenú nemožno zamietnuť
sťažnosť, ktorú oprávnená osoba podala oneskorene len preto, že sa spravovala nesprávnym
poučením, ktoré jej bolo dané pri oznámení uznesenia.
Podľa názoru ústavného súdu v posudzovanej veci treba vziať do úvahy aj
ustanovenia § 83 ods. 2 a § 76 ods. 3 Trestného poriadku, z ktorých vyplýva, že v prípade
rozhodovania o návrhu prokurátora na predĺženie lehoty trvania väzby v prípravnom konaní
možno podať sťažnosť len ihneď po vyhlásení uznesenia.
Podľa § 83 ods. 2 Trestného poriadku proti uzneseniu o nevzatí do väzby alebo
uzneseniu o prepustení zatknutého obvineného na slobodu môže prokurátor podať sťažnosť
len ihneď po vyhlásení uznesenia; to platí aj pre podanie sťažnosti obvineným, obhajcom
mladistvého obvineného alebo prokurátorom proti rozhodnutiu o väzbe, ak súd alebo sudca
pre prípravné konanie rozhodoval podľa § 76 ods. 3 alebo 4, ustanovenie § 186 ods. 2 sa
v tomto prípade nepoužije.
Podľa § 76 ods. 3 Trestného poriadku súd alebo sudca pre prípravné konanie
rozhodne o väzbe alebo o návrhu prokurátora na predĺženie lehoty väzby v prípravnom
konaní tak, aby v prípade podania sťažnosti proti rozhodnutiu mohol byť spis predložený
nadriadenému súdu najneskôr päť pracovných dní pred uplynutím lehoty, ktorá by bola
lehotou väzby v prípravnom konaní alebo pred uplynutím lehoty väzby v prípravnom
konaní; nadriadený súd rozhodne do uplynutia lehoty, ktorá by bola lehotou väzby
v prípravnom konaní, alebo lehoty, ktorá sa má predĺžiť, inak predseda senátu nadriadeného
súdu prepustí obvineného z väzby na slobodu písomným príkazom, ktorý musí byť
primerane odôvodnený. Predĺžiť lehotu väzby možno len vtedy, ak návrh podľa odseku 2
bol podaný včas a ak nebolo možné pre obťažnosť veci alebo z iných závažných dôvodov
trestné stíhanie skončiť a prepustením obvineného na slobodu hrozí, že bude zmarené alebo
podstatne sťažené dosiahnutie účelu trestného konania. Predĺženie lehoty väzby môže trvať
až sedem mesiacov, lehota väzby v prípravnom konaní však nesmie presiahnuť dĺžku podľa
odseku 7. Pri späťvzatí návrhu prokurátora na predĺženie lehoty väzby sa postupuje
primerane podľa § 72 ods. 3.
V posudzovanej veci nie je sporná skutočnosť, že na verejnom zasadnutí okresného
súdu uskutočnenom 21. novembra 2011 bol prítomný sťažovateľ, zatiaľ čo jeho obhajca sa
ho nezúčastnil. Na tomto verejnom zasadnutí bolo vyhlásené uznesenie okresného súdu,
ktorým bola lehota trvania väzby sťažovateľa predĺžená do 25. mája 2012. Z § 179 ods. 1
Trestného poriadku nepochybne vyplýva, že dňom vyhlásenia predmetného uznesenia
za prítomnosti sťažovateľa sa považuje toto uznesenie za oznámené osobe, ktorej sa dotýka.
Z citovanej časti namietaného uznesenia vyplýva, že krajský súd vychádzal z právneho
názoru, podľa ktorého oznámením predmetného uznesenia sťažovateľovi ako osobe, ktorej
sa dotýka, mu začala plynúť lehota na podanie opravného prostriedku (sťažnosti). Súčasťou
uznesenia okresného súdu z 21. novembra 2011 bolo aj poučenie, v ktorom bolo uvedené
„Proti tomuto uzneseniu je možné podať sťažnosť v lehote 3 dní odo dňa oznámenie
uznesenia, prostredníctvom tunajšieho súdu, ku Krajskému súdu v Banskej Bystrici.“.
V zmysle tohto poučenia teda sťažovateľovi uplynula lehota na podanie sťažnosti
24. novembra 2011, pričom jeho obhajca podal sťažnosť až 22. decembra 2011, a teda
podľa záveru krajského súdu oneskorene. Tento právny záver krajského súdu má oporu
v aplikovaných ustanoveniach Trestného poriadku, nemožno ho považovať za svojvoľný,
a preto je podľa názoru ústavného súdu akceptovateľný a udržateľný.
Tento právny záver krajského súdu podľa názoru ústavného súdu nemožno
spochybňovať ani ustanoveniami § 179 ods. 3 a § 187 ods. 1 Trestného poriadku, na ktoré
poukazuje sťažovateľ. Doručenie rovnopisu namietaného uznesenia obhajcovi sťažovateľa
v zmysle druhej vety § 179 ods. 3 Trestného poriadku v posudzovanom prípade podľa
názoru krajského súdu totiž nemalo vplyv na počítanie lehoty na podanie opravného
prostriedku (sťažnosti). Aj tento interpretačný záver je podľa názoru ústavného súdu
z ústavného hľadiska udržateľný. Vo vzťahu k § 187 ods. 1 Trestného poriadku ústavný súd
zdôrazňuje, že jeho aplikácia na vec sťažovateľa prichádza do úvahy len v spojení s § 83
ods. 2 a § 76 ods. 2 Trestného poriadku. Z uvedených ustanovení Trestného poriadku
možno vyvodiť záver, že v danom prípade aj sťažovateľ ako obvinený (resp. jeho obhajca,
ak by bol prítomný na verejnom zasadnutí okresného súdu) mohol podať sťažnosť proti
predmetnému uzneseniu okresného súdu len ihneď po jeho vyhlásení. V tejto súvislosti
možno síce akceptovať sťažovateľom v sťažnosti (nepriamo) vyjadrený názor, že poučenie
obsiahnuté v tomto uznesení nebolo správne (keďže ustanovilo trojdňovú lehotu na podanie
sťažnosti, pozn.), ale išlo o nesprávnosť v prospech sťažovateľa ako obvineného, keďže mu
nad rámec zákona umožnilo (aplikáciou § 193 ods. 2 Trestného poriadku) podať sťažnosť
v lehote o tri dni dlhšej, na akú mal v skutočnosti nárok. V tejto súvislosti ústavný súd
zastáva názor, že porušenie zákona v prospech sťažovateľa zásadne nemožno kvalifikovať
ako porušenie jeho ústavou garantovaných práv.
Ústavný súd súčasne s konštatovaním, že krajský súd vo veci sťažovateľa uplatnil
ústavne akceptovateľný a udržateľný výklad príslušných ustanovení Trestného poriadku,
zároveň považoval za potrebné zdôrazniť, že výklad, ktorý (minimálne nepriamo)
prezentuje v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu sťažovateľ, založený na tvrdení, že
lehota na podanie sťažnosti mu začala plynúť až oznámením uznesenia (formou doručenia
jeho rovnopisu) jeho obhajcovi, by v konečnom dôsledku v každom jednotlivom prípade
umožňovala formou obštrukcie (nepreberaním zásielky) efektívne obchádzať zákon, čo
krajský súd v citovanej časti namietaného uznesenia vo vzťahu k posudzovanej veci aj
(naznačil) vyslovil.
Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že
v danom prípade nemohlo namietaným uznesením krajského súdu dôjsť k porušeniu
sťažovateľom označených základných práv podľa ústavy a listiny ani jeho práv podľa
dohovoru, a preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
ako neopodstatnenú.
Vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 2 ods. 2 listiny, podľa ktorého štátnu moc
možno uplatňovať iba v prípadoch a v medziach ustanovených zákonom, a to spôsobom,
ktorý ustanoví zákon, ústavný súd nad rámec už uvedeného poznamenáva, že ide
o ustanovenie listiny, ktoré má charakter ústavného princípu, ktoré je vždy implicitnou
súčasťou rozhodovania ústavného súdu, t. j. aj jeho rozhodovania o porušovaní základných
práv a slobôd garantovaných ústavou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a preto vyslovenie jeho
porušenia prichádza do úvahy len v spojení s porušením niektorého základného práva alebo
slobody podľa ústavy alebo listiny, príp. práva podľa dohovoru (m. m. IV. ÚS 119/07,
IV. ÚS 383/08); keďže v danom prípade ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľom
označené základné práva podľa ústavy a listiny a práva podľa dohovoru namietaným
uznesením krajského súdu nemohli byť porušené, nemohlo dôjsť ani k porušeniu čl. 2 ods. 2
listiny.
II.2 K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 2
a 5 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 1 a 4 dohovoru postupom príslušného orgánu
Policajného zboru, generálnej prokuratúry, okresného súdu a krajského súdu
v namietanom trestnom konaní
V druhej časti svojej sťažnosti sťažovateľ vo všeobecnej rovine namieta postup
v jeho trestnej veci konajúcich a rozhodujúcich súdov, policajného orgánu a generálnej
prokuratúry, keďže podľa jeho tvrdenia nepostupujú „v mojej veci s osobitnou
starostlivosťou a urýchlením“, a tieto námietky formuluje jednak vo vzťahu k postupu
policajného orgánu, ktorý vykonáva podľa neho úkony v jeho trestnej veci len
„sporadicky“, a jednak vo vzťahu k rozhodovaniu príslušných všeobecných súdov o jeho
väzbe, resp. jej ďalšom trvaní, ktoré podľa jeho tvrdenia nepreskúmavajú komplexne jeho
hmotné a procesné námietky, ktoré sú podstatné pre posúdenie zákonnosti väzby; v tejto
súvislosti sťažovateľ poukazuje na uznesenie okresného súdu sp. zn. 0 Tp 133/2011 z 21.
novembra 2011 a sp. zn. 0 Tp 133/2011 z 30. januára 2011 a uznesenie krajského súdu sp.
zn. 3 Tpo 133/2011 z 28. decembra 2011.
Vo vzťahu k tejto časti sťažnosti ústavný súd považoval za potrebné poukázať
na skutočnosť, že jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je
založená na princípe subsidiarity. Zmysel a účel princípu subsidiarity právomoci ústavného
súdu spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť
výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im
zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio
inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných
orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53
ods. 1 zákona o ústavnom súde (m. m. III. ÚS 149/04).
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,
aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku
nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.
Aplikujúc princíp subsidiarity na trestné konanie ústavný súd vo svojej judikatúre
konštantne zdôrazňuje, že trestné konanie je od svojho začiatku až po koniec procesom,
v rámci ktorého sa pri vykonávaní jednotlivých úkonov môžu zo strany orgánov činných
v trestnom konaní, ako aj v predmetnej veci konajúcich všeobecných súdov naprávať, resp.
korigovať jednotlivé pochybenia, ku ktorým došlo v predchádzajúcich štádiách trestného
konania. Preto spravidla až po právoplatnom skončení trestného konania možno
na ústavnom súde namietať také pochybenia príslušných orgánov verejnej moci, ktoré
neboli odstránené v jeho dovtedajšom priebehu a ktoré mohli vo svojich dôsledkoch
spôsobiť porušenie práv a slobôd označených v čl. 127 ods. 1 ústavy (IV. ÚS 166/2010, m.
m. tiež II. ÚS 3/02, III. ÚS 18/04, IV. ÚS 76/05, IV. ÚS 220/07).
Konkretizujúc uvedený právny názor na vec sťažovateľa ústavný súd navyše
pripomína, že dozor nad zákonnosťou trestného konania, ktoré sa nachádza v štádiu
prípravného konania, vykonáva prokurátor (§ 230 ods. 1 Trestného poriadku), ktorému
na efektívny výkon tohto dozoru Trestný poriadok zveruje účinné právne prostriedky (§ 230
ods. 2 Trestného poriadku), pričom obvinený je v zmysle § 210 Trestného poriadku
kedykoľvek v priebehu vyšetrovania oprávnený požiadať o preskúmanie postupu policajta
(policajného orgánu). Za týchto okolností námietky proti postupu policajného orgánu je
zásadne oprávnený a povinný preskúmavať príslušný orgán prokuratúry. Sťažovateľ,
zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, nijako v sťažnosti nepreukázal, že proti
namietanému postupu príslušného orgánu Policajného zboru vyčerpal opravné prostriedky
alebo iné právne prostriedky nápravy, ktoré mu Trestný poriadok na ochranu jeho
základných práv alebo slobôd účinne poskytuje, a ani nepreukazuje, že ich nevyčerpal
z dôvodov hodných osobitného zreteľa, čo zakladá dôvod na odmietnutie tejto časti
sťažnosti z dôvodu neprípustnosti.
Sťažovateľ podľa petitu namieta aj postup generálnej prokuratúry v jeho trestnej
veci, ale v tejto časti svoju sťažnosť neodôvodňuje (neformuluje žiadne konkrétne výhrady
proti postupu generálnej prokuratúry). Podľa judikatúry ústavného súdu má nedostatok
odôvodnenia významné procesné dôsledky. Je základnou povinnosťou sťažovateľa, aby čo
najpresnejšie opísal skutkový stav, z ktorého vyvodzuje svoj procesný nárok na ochranu
poskytovanú ústavným súdom. Okrem opísania skutkových okolností musí odôvodnenie
sťažnosti obsahovať najmä právne argumenty a právne posúdenie predloženého sporu
(m. m. IV. ÚS 359/08), čo zvlášť platí vtedy, ak je sťažovateľ zastúpený v konaní pred
ústavným súdom kvalifikovaným právnym zástupcom. Za týchto okolností sťažnosť
sťažovateľa vo vzťahu k postupu generálnej prokuratúry neobsahuje ani základné náležitosti
sťažnosti (jej odôvodnenie podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čo zakladá dôvod
na odmietnutie tejto časti sťažnosti vo vzťahu k postupu generálnej prokuratúry pre
nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.
V zásade jedinou výnimkou z už uvedeného pravidla, podľa ktorého nemožno
sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy namietať pochybenia orgánov činných v trestnom
konaní a v predmetnej trestnej veci konajúcich súdov pred právoplatným skončením
trestného konania, sú rozhodnutia súdov vo väzobných veciach. Sťažovateľ v sťažnosti
konkretizuje svoje námietky vo vzťahu k trom rozhodnutiam všeobecných súdov týkajúcim
sa jeho väzby (jej ďalšieho trvania); uzneseniu okresného súdu sp. zn. 0 Tp 133/2011
z 21. novembra 2011, uzneseniu okresného súdu sp. zn. 0 Tp 133/2011 z 30. januára 2011
a uzneseniu krajského súdu sp. zn. 3 Tpo 133/2011 z 28. decembra 2011.
Vo vzťahu k uzneseniam okresného súdu sp. zn. 0 Tp 133/2011 z 21. novembra 2011
a sp. zn. 0 Tp 133/2011 z 30. januára 2011 mohol sťažovateľ podľa podmienok
ustanovených v Trestnom poriadku podať sťažnosť, o ktorej bol oprávnený a aj povinný
rozhodnúť krajský súd, pričom právomoc krajského súdu v danom prípade vylučuje
právomoc ústavného súdu, a preto zakladá dôvod na odmietnutie tejto časti sťažnosti
pre nedostatok právomoci ústavného súdu.
S námietkami sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 3 Tpo 133/2011
z 28. decembra 2011 sa ústavný súd vysporiadal v časti II.1 tohto uznesenia tak, že ich
vyhodnotil ako zjavne neopodstatnené, a preto v tejto časti sťažnosť z tohto dôvodu
odmietol.
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľa v časti, ktorou namieta porušenie
svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 1 a 4
dohovoru postupom policajného orgánu, generálnej prokuratúry, okresného súdu
a krajského súdu v namietanom trestnom konaní z dôvodov neprípustnosti, nesplnenia
zákonom predpísaných náležitostí, nedostatku svojej právomoci, ako aj zjavnej
neopodstatnenosti.
Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa
ostatnými návrhmi sťažovateľa formulovanými v petite.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 21. júna 2012