Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 482/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. novembra

2011 predbežne prerokoval sťažnosť M. G..., t. č. vo výkone väzby, zastúpeného advokátom

Ľ. S., B, vo veci namietaného porušenie jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5, čl. 46

ods. 1 a a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici

v konaní vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. G. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. júla 2011

doručená sťažnosť M. G. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich

základných práv podľa a 5, a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici

(ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. .

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol uznesením Okresného súdu

Brezno sp. zn. z 19. februára 2011 v spojení s uznesením krajského súdu

sp. zn. z 8. marca 2011 vzatý do väzby z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c)

(preventívna väzba). Väzba začala plynúť od 18. februára 2011

od 07.55 h.

Sťažovateľ 2. júna 2011 požiadal o prepustenie z väzby na slobodu s odôvodnením,

že od ostatného rozhodnutia o jeho väzbe (2. mája 2011) už uplynula doba jedného mesiaca

a vo veci sa nekoná. Vo svojej žiadosti poukázal aj na , podľa

ktorého väzba môže trvať len nevyhnutný čas. Ďalej konštatoval, že dosiaľ nebol súdne

trestaný, má trvalé bydlisko a marihuanu pestoval len na liečebné účely pre svoju chorú

matku. K pestovaniu marihuany sa priznal a zariadenie na výrobu drogy bolo zničené.

Argumentáciu orgánov činných v trestnom konaní o údajnom predaji drogy iným osobám

s cieľom dosiahnutia zisku označil za ničím nepodloženú a nepreukázanú. Za týchto

okolností považoval sťažovateľ svoju väzbu za nezákonnú, a preto žiadal o prepustenie

z väzby na slobodu.

Okresný súd Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) uznesením sp. zn.

z 22. júna 2011 (ďalej len „uznesenie okresného súdu z 22. júna 2011“) však

sťažovateľovu žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu zamietol konštatujúc, že jeho väzba

je z hľadiska splnenia materiálnych podmienok dôvodná, znaleckým posudkom bol ustálený

značný rozsah výroby omamných a psychotropných látok a z neho vyplývajúca závažnosť

konania odôvodňuje obavu, že by mohol pokračovať v páchaní trestnej činnosti, a to

aj napriek znefunkčneniu technického zariadenia používaného na výrobu drogy.

Sťažovateľ v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu okrem iného uviedol, že toto

uznesenie okresného súdu „bolo môjmu obhajcovi doručené dňa 8. 7. 2011 a Krajský súd

v Banskej Bystrici rozhodol o mojej sťažnosti dňa 7. 7. 2011, teda deň predtým, ako bolo

uznesenie doručené môjmu obhajcovi. Preto som nemohol podať písomné dôvody

sťažnosti“.

O sťažnosti rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. zo 7. júla 2011

tak, že ju zamietol.

Podľa názoru sťažovateľa „súčasťou práva na spravodlivý proces, ktoré zabezpečuje

čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je aj včasné

doručovanie rozhodnutí súdov procesným stranám. Bez takéhoto postupu je znemožnené

kvalifikované vyjadrenie a zdôvodnenie opravného prostriedku. V mojom prípade tým, že

uznesenie prvostupňového súdu bolo môjmu obhajcovi doručené až po rozhodnutí krajského

súdu malo za následok nemožnosti kvalifikovaného odôvodnenia zahlásenej sťažnosti, a tým

porušenia môjho práva na spravodlivý proces.“.

Sťažovateľ preto považuje postup krajského súdu, ktorý rozhodol za týchto

okolností, za porušenie dohovoru aj a .

Sťažovateľ taktiež namietal, že krajský súd ho ponechal vo väzbe napriek tomu, že

„Orgány činné v trestnom konaní v mojom prípade nepostupujú s osobitnou starostlivosťou

a urýchlením, nakoľko dokazovanie, ktoré nariadili až s odstupom viac mesiacov po mojom

vzatí do väzby, mali nariadiť ihneď po mojom vzatí do väzby a nečakať nečinne niekoľko

mesiacov. Tým došlo k porušeniu môjho práva zabezpečeného , 5 SR

čl. 5 ods. 4 Dohovoru.“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prijal jeho

sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil, že krajský súd v konaní vedenom pod

sp. zn. porušil:

„1/ SR, SR a Dohovoru tým, že

rozhodol o mojej sťažnosti bez toho, že by uznesenie okresného súdu bolo doručené môjmu

obhajcovi,

2/ , 5 SR a Dohovoru tým, že ma ponechal vo väzbe

aj napriek tomu, že vo veci sa nepostupovalo s osobitnou starostlivosťou a urýchlením,

a som držaný vo väzbe nezákonne,

pričom nariaďuje, aby ma Krajský súd v Banskej Bystrici ihneď prepustil z väzby

na slobodu.

Sťažovateľovi M. G. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v tomto konaní.“.

II.

Podľa je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom všeobecné aj osobitné náležitosti návrhu (v tomto

prípade sťažnosti) podľa až vrátane okolností, ktoré by

mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

Za zjavne neopodstatnenú možno podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu

považovať sťažnosť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím

nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný

súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by

mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (m. m. , ,

, , ).

Pokiaľ ide o námietky sťažovateľa týkajúce sa porušenia jeho základného práva

podľa napadnutým uznesením krajského súdu, ktorým bola zamietnutá

jeho sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu z 22. júna 2011, ústavný súd poukazuje na to,

že rešpektuje prax Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej osobnú slobodu chráni

v zásade čl. 5 dohovoru (napr. rozsudok De Wilde et al. v. Belgicko z 18. júna 1971,

AČ. 12, , , , , , , , atď.), resp. , pretože

predstavujú prísnejšiu a špeciálnu úpravu dodržania zásad spravodlivého procesu u osoby

pozbavenej osobnej slobody, než aký má na mysli čl. 6 ods. 1 dohovoru, resp. čl. 46 ods. 1

. Ustanovenia dohovoru a zahŕňajú hmotné a tiež procesné atribúty

práva na osobnú slobodu vrátane práva na súdnu ochranu pri jej pozbavení, a preto

na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe sú aplikovateľné tieto špeciálne ustanovenia

o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenie čl. 6 ods. 1 dohovoru o práve

na spravodlivé súdne konanie či ustanovenie garantujúce základné

právo na súdnu ochranu (obdobne napr. , ).

Obdobné platí, aj pokiaľ ide námietku sťažovateľa, že označeným postupom

krajského súdu (teda, že krajský súd rozhodol bez toho, aby uznesenie okresného súdu

z 22. júna 2011 bolo doručené jeho obhajcovi a tento mohol písomne doplniť podanú

sťažnosť proti nemu) došlo k porušeniu jeho základného práva na rovnosť účastníkov

konania podľa . Ústavný súd poukazuje na to, že

sa vzťahuje spravidla na súdne konanie vo veci samej. Rozhodovanie o väzbe nie je

rozhodovaním vo veci samej. Opäť je na tomto mieste potrebné pripomenúť, že princípy

spravodlivého súdneho konania pri rozhodovaní o väzbe sú súčasťou a

dohovoru.

Aj podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu ochrana základných práv a slobôd

v súvislosti s rozhodovaním o vzatí konkrétnej osoby do väzby, t. j. s rozhodovaním

o osobnej slobode fyzickej osoby (zákonnosť väzby), spadá (ratione materiae) pod

ustanovenia a ustanovenia dohovoru, ktoré obsahujú základné hmotné

a tiež procesné atribúty osobnej slobody vrátane práva na súdnu ochranu pri jej pozbavení

(obdobne pozri , ).

Z tohto dôvodu ústavný súd odmietol sťažnosť v časti týkajúcej sa namietaného

porušenia základných práv sťažovateľa podľa a postupom

krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. už pri jej predbežnom

prerokovaní podľa z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd sa ďalej venoval už len preskúmaniu postupu

a rozhodnutia krajského súdu z hľadiska dodržania záruk zakotvených v čl. 17 ods. 2 a 5

a dohovoru.

Z obsahu sťažnosti je zrejmé, že výhrady (námietky) proti namietanému postupu

krajského súdu sťažovateľ vyjadril v dvoch rovinách:

1. Namietal, že krajský súd rozhodol o jeho sťažnosti bez toho, aby uznesenie

okresného súdu z 22. júna 2011 bolo doručené jeho obhajcovi, a preto nemohol podať

písomné dôvody sťažnosti.

2. Namietal, že krajský súd ho ponechal vo väzbe aj napriek tomu, že v jeho trestnej

veci sa nepostupovalo s osobitnou starostlivosťou a urýchlením.

Ústavný súd zohľadňujúc tieto námietky sťažovateľa zo spisu okresného súdu

(konkrétne zo zápisnice z výsluchu sťažovateľa z 22. júna 2011) zistil, že o žiadosti

sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu z 2. júna 2011 rozhodol okresný súd

po uskutočnenom výsluchu sťažovateľa tak, že jeho žiadosť o prepustenie z väzby

na slobodu zamietol. Na výsluchu, ktorý predchádzal zamietnutiu jeho žiadosti, bol okrem

sťažovateľa prítomný aj jeho obhajca. Po odôvodnení vyhlásenia a poučení prítomných

o možnosti podania opravného prostriedku sťažovateľ podal do zápisnice sťažnosť.

Dňa 1. júla 2011 bolo vyhotovené písomné uznesenie, ktoré bolo v ten istý deň odovzdané

na poštovú prepravu. Krajskej prokuratúre v Banskej Bystrici bolo toto uznesenie doručené

6. júla 2011, sťažovateľovi 7. júla 2011 a jeho obhajcovi 8. júla 2011. Medzitým bol spis

6. júla 2011 predložený krajskému súdu na rozhodnutie o sťažnosti, ktorý v ten istý deň

nariadil termín neverejného zasadnutia senátu na 7. júl 2011, keď aj sťažnosť sťažovateľa

podľa zamietol konštatujúc, že sťažovateľ

sťažnosť podanú do zápisnice bližšie neodôvodnil.

Pokiaľ ide o prvú námietku sťažovateľa, že krajský súd rozhodol o jeho sťažnosti bez

toho, aby jeho obhajcovi bolo doručené uznesenie okresného súdu z 22. júna 2011, a preto

sa nemohol riadne brániť, a to písomným odôvodnením svojej sťažnosti, ústavný súd

zohľadnil, že účelom čl. 5 ods. 4 dohovoru je poskytnutie práva osobám, ktoré boli

pozbavené osobnej slobody, spočívajúceho v možnosti súdnej kontroly rozhodnutí

a opatrení, na základe ktorých bol zásah do ich osobnej slobody vykonaný. Medzi záruky,

ktoré garantuje tento článok dohovoru, nepochybne patrí aj právo obvineného predložiť

súdu argumenty a vyjadrenia proti svojmu ponechaniu vo väzbe (napr. ,

), ako aj jeho právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré

preskúmateľným spôsobom, jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Princíp spravodlivosti

pritom zaväzuje súdy, aby pre svoje rozhodnutia poskytli dostatočné a relevantné dôvody

(obdobne napr. ).

Ústavný súd pripomína, že v prvom rade je všeobecný súd povinný poskytnúť

ochranu základným právam a slobodám sťažovateľa, ale na druhej strane nemožno

bagatelizovať význam, podstatu a zmysel obhajoby, v rámci ktorej sa obvinený háji sám

alebo prostredníctvom svojho obhajcu. Ak takéhoto obhajcu má alebo ho musí mať, je

potom jeho úlohou obhajovať práva obvineného čo najúčinnejším spôsobom, pod ktorým

treba bez pochýb rozumieť aj aktívny prístup obhajcu pri obhajovaní jeho záujmov,

ako aj starostlivosť obhajcu zameranú na to, aby boli náležite a včas objasnené skutočnosti,

ktoré vinu obvineného vyvracajú alebo ju zmierňujú ( ).

Ústavný súd konštatuje, že tvrdenie sťažovateľa o doručení uznesenia okresného

súdu z 22. júna 2011 po rozhodnutí krajského súdu o jeho sťažnosti zodpovedá obsahu

súvisiaceho súdneho spisu. Otázkou však ostáva, či a do akej miery mohol krajský súd

uvedeným postupom a následným rozhodnutím porušiť označené práva sťažovateľa.

Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia konštatoval, že do dňa

neverejného zasadnutia (8. júla 2011) sťažovateľ svoju sťažnosť proti prvostupňovému

rozhodnutiu, ktorú podal do zápisnice 22. júna 2011, nijako nezdôvodnil. Aj keď sa obhajca

sťažovateľa zúčastnil jeho výsluchu pred rozhodnutím okresného súdu o jeho žiadosti

o prepustenie z väzby, ako aj vyhlásenia uznesenia, ktorým bola jeho žiadosť zamietnutá,

nebolo zistené, aby dôsledne a okolnostiam danej veci primeraným spôsobom využil všetky

právne prostriedky na účely efektívnej obhajoby sťažovateľa, keď s písomným

odôvodnením sťažnosti čakal až do doručenia uznesenia okresného súdu z 22. júna 2011.

Niet pochybností o tom, že k doručeniu uznesenia okresného súdu z 22. júna 2011

sťažovateľovi a jeho obhajcovi, ktorý v jeho mene mohol podať písomné odôvodnenia

sťažnosti, malo dôjsť ešte pred rozhodnutím krajského súdu. Ako je však zo spisu

okresného súdu zrejmé, obhajca sťažovateľa ani po doručení uznesenia okresného súdu

z 22. júna 2011 (8. júla 2011) nedoplnil do spisu písomné odôvodnenie sťažnosti.

V nadväznosti na uvedené možno predpokladať, že až po doručení napadnutého uznesenia

krajského súdu (19. júla 2011) zistil namietanú skutočnosť a už 20. júla 2011 spísal

sťažnosť, ktorá je predmetom tohto konania.

Podnetom na rozhodovanie okresného súdu bola sťažovateľova žiadosť o prepustenie

z väzby na slobodu. Teda sťažovateľ sám inicioval konanie o zákonnosti väzby a na základe

jeho iniciatívy okresný súd rozhodol. V žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu

sťažovateľ uviedol argumenty, ktoré podľa jeho názoru svedčili proti jeho ponechaniu

vo väzbe. Okresný súd z pohľadu ústavného súdu vo svojom rozhodnutí presvedčivo

konštatoval dôvody sťažovateľovej väzby podľa . Je

pravda, že proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ sťažnosť, ktorú písomne nezdôvodnil,

pričom písomné odôvodnenie sťažnosti chcel zrejme zaslať okresnému súdu potom, ako sa

oboznámi s dôvodmi zamietnutia jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu uvedenými

v prvostupňovom rozhodnutí. Na tomto mieste je potrebné opätovne poznamenať, že

sťažovateľ a jeho obhajca dôvody zamietnutia sťažovateľovej žiadosti o prepustenie z väzby

na slobodu poznali už skôr (v zápisnici o výsluchu sťažovateľa z 22. júna 2011 sa uvádza,

že „sudca pre prípravné konanie odôvodnil vyhlásené uznesenie a poučil prítomných

o možnosti podania opravného prostriedku“.). To znamená, že sťažovateľ i jeho obhajca

mali dostatok času na to, aby do 7. júla 2011, keď krajský súd rozhodol o zamietnutí

sťažovateľovej sťažnosti, predostreli tomuto súdu svoje iné argumenty o tom, že ďalšie

ponechanie sťažovateľa vo väzbe nie je podľa neho dôvodné. Sťažovateľ tak mohol urobiť

sám alebo prostredníctvom svojho obhajcu, ktorého na účely doplnenia sťažnosti, ako už

ústavný súd uviedol, mohol kontaktovať. Podľa názoru ústavného súdu je práve aj takýto

postup súčasťou aktívneho bránenia práv, a to už bez ohľadu na to, kto tento aktívny prístup

vyvinie, či to bude obhajca alebo sťažovateľ, zvlášť v prípadoch, ak ide o osobnú slobodu

dotknutej osoby.

Ústavný súd zastáva názor, že v okolnostiach daného prípadu by bolo veľmi

formálne konštatovať porušenie označených práv sťažovateľa. Iná situácia by nastala, ak by

všeobecný súd rozhodujúci o zákonnosti väzby nepoznal v relevantnom čase aktuálne

námietky sťažovateľa. K takej situácii by mohlo dôjsť napríklad pri rozhodovaní o návrhu

na predĺženie lehoty trvania väzby za predpokladu, že by sťažovateľovi nebolo umožnené sa

k takému návrhu vyjadriť, a zároveň, ak by podal proti prvostupňovému rozhodnutiu

sťažnosť, ale druhostupňový súd by na ňu neprihliadol. Taká alebo obdobná situácia však

v danom prípade nenastala.

Ústavný súd konštatuje, že postup krajského súdu pri rozhodovaní o sťažnosti

sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu z 22. júna 2011 nebol náležitý, ale vzhľadom

na už uvedené skutočnosti o poznaní jeho argumentov proti ponechaniu sťažovateľa

vo väzbe, ako aj s prihliadnutím na odôvodnenosť a presvedčivosť uznesenia krajského

súdu je ústavný súd toho názoru, že takýto postup krajského súdu nemusí automaticky

znamenať porušenie označených práv sťažovateľa.

Pre ústavný súd bol určujúci obsah uznesenia krajského súdu. Okrem toho ústavný

súd prihliadol na žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu, ako aj na sťažnosť

adresovanú ústavnému súdu, v ktorej podľa názoru ústavného súdu neuviedol žiadne také

skutočnosti, na základe ktorých by krajský súd v prípade, ak by reagoval na písomné

odôvodnenie uznesenia okresného súdu z 22. júna 2011, mohol dospieť k iným záverom,

ako dospel. Krajský súd s poukazom na rozhodnutie okresného súdu sťažovateľovi

dostatočne ozrejmil dôvodnosť jeho väzby, pričom toto zdôvodnenie bolo v konečnom

dôsledku odpoveďou na jeho argumenty obsiahnuté v žiadosti o prepustenie z väzby

na slobodu.

Krajský súd nemožno „obviňovať“ z toho, že rozhodol urýchlene vo väzobnej veci,

keďže mu to ukladá aj dohovor. Z pohľadu ústavného súdu sa predmetná situácia

javí tak, že krajský súd pri rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu okresného

súdu z 22. júna 2011 musel riešiť konflikt dvoch práv, a to práva na urýchlené rozhodovanie

o ich väzbe (dodržanie lehôt podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru) a práva na predloženie

argumentov prostredníctvom obhajcu súdu proti jeho väzbe. Navyše tým, že krajský súd

rozhodol o sťažovateľovej sťažnosti urýchlene, vytvoril mu priestor na podanie novej

žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu.

Podľa názoru ústavného súdu nemožno úspešne namietať porušenie určitého

alebo medzinárodnou zmluvou garantovaného práva alebo slobody takým postupom

dotknutého všeobecného súdu, ktorý by mohol mať za následok porušenie iného ,

resp. medzinárodnou zmluvou garantovaného práva alebo slobody (m. m. ).

Ústavný súd zo spisu okresného súdu napokon zistil, že sťažovateľ bol na základe

príkazu prokurátora Krajskej prokuratúry v Banskej Bystrici 14. septembra 2011 prepustený

z väzby na slobodu. V príkaze na prepustenie sa konštatuje, že „zohľadňujúc... stav

vyšetrovania, ako i procesnú skutočnosť zaistenia technického zariadenia a surovín

potrebných na pestovanie rastlín konopa a produkciu konopy, vrátane peňažnej hotovosti

eventuálne využiteľnej na ich nové obstaranie, ktorá u obvineného zreteľne oslabuje prijatý

dôvod väzby, bolo potrebné dospieť k záveru, že dôvody, pre ktoré by orgány prípravného

konania mohli u obv. M. G. oprávnene žiadať ďalšie trvanie väzby nad jej základnú lehotu,

nie sú v predmetnom prípade dané“.

Na základe uvedeného ústavný súd uzavrel, že v danom prípade neexistuje taká

relevantná vecná súvislosť medzi napadnutým postupom krajského súdu o zamietnutí

sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu z 22. júna 2011 a namietaným

porušením označených práv, ktorá by odôvodňovala prijatie sťažnosti na ďalšie konanie,

a preto sťažnosť aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde).

Vo vzťahu k druhej uplatnenej námietke sťažovateľa založenej na tvrdení, že krajský

súd porušil jeho práva podľa a 5 a dohovoru tým, že ho

ponechal ďalej vo väzbe, a to aj napriek tomu, že v jeho trestnej veci sa nepostupovalo

s osobitnou starostlivosťou a urýchlením, je potrebné uviesť nasledovné.

Náleží predovšetkým vnútroštátnym súdom dbať o to, aby doba väzby neprekročila

primeranú hranicu. S týmto cieľom im patrí skúmať všetky okolnosti spôsobilé potvrdiť

alebo vyvrátiť existenciu skutočného verejného záujmu odôvodňujúceho so zreteľom

na prezumpciu neviny výnimku z pravidla rešpektovania osobnej slobody a uviesť ich

v rozhodnutiach o žiadostiach obvineného o prepustenie z väzby na slobodu. Trvanie

dôvodného podozrenia, že obvinený spáchal trestný čin, je conditio sine qua non zákonnosti

pokračovania väzby, ale po uplynutí určitého času táto podmienka už nestačí. Súd potom

musí zistiť, či iné dôvody naďalej ospravedlňujú pozbavenie slobody. Ak sú tieto dôvody

relevantné a dostačujúce, potom treba skúmať, či orgány činné v trestnom konaní postupujú

vo veci samej s osobitnou starostlivosťou a urýchlením“ (Toth c. Rakúsko z 12. decembra

1991).

„Požiadavka, aby vzhľadom na všetky okolnosti prípadu trvanie väzby neprekročilo

nevyhnutnú dobu, vyžaduje preveriť nielen existenciu a relevantnosť dôvodov väzby,

ale aj doterajší postup orgánov činných v trestnom konaní. Právo na osobnú slobodu

zaručené v a 5 môže byť totiž porušené aj tým, že orgány činné

v trestnom konaní nepostupujú v trestnom konaní v čase, keď je obvinený vo väzbe,

s osobitnou starostlivosťou a urýchlením“ ().

Z uvedených stanovísk možno vyvodiť, že podľa právneho poriadku Slovenskej

republiky v prípade dlhšie trvajúcej väzby musia byť splnené štyri podmienky. Musí

jestvovať po formálnej stránke uznesenie o vznesení obvinenia. Po materiálnej stránke sa

vyžaduje existencia kvalifikovaného podozrenia zo spáchania skutku, za ktorý je vznesené

obvinenie. Musí jestvovať niektorý z väzobných dôvodov podľa § 71 ods. 1 Trestného

poriadku. Napokon musí byť splnená podmienka, aby orgány činné v trestnom konaní

vo veci samej postupovali s osobitnou starostlivosťou a urýchlením.

Z podanej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta, že vo vyšetrovaní jeho trestnej

veci sa podľa jeho názoru nepostupuje s osobitnou starostlivosťou a urýchlením, a z tohto

dôvodu ho mal krajský súd pri rozhodovaní o jeho sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu

z 22. júna 2011 prepustiť z väzby na slobodu.

Krajský súd (zhodne s okresným súdom) reagovali na túto námietku sťažovateľa tak,

že orgány činné v trestnom konaní podľa ich názoru postupujú „bez prieťahov“, pričom

poukázali na preverovanie bankových účtov sťažovateľa, spotreby elektrickej energie,

ako aj na vypracovanie znaleckého posudku týkajúceho sa hodnoty zaistenej látky.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol ako zjavne

neopodstatnenú.

Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť ako celok odmietol, bolo bez právneho

významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa v nej uplatnenými.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. novembra 2011