Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 515/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. septembra 2018

v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Miroslava Duriša

(sudca spravodajca) a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ,

, vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a základného

práva na obhajobu podľa a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a práva na prezumpciu neviny podľa čl. 6 ods. 2 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 21. marca 2018, uznesením Krajského súdu v Banskej

Bystrici sp. zn. zo 6. septembra 2016 v spojení s rozsudkom Okresného súdu

Žiar nad Hronom sp. zn. z 22. júna 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

15. mája 2018 a následne podaniami 29. júna 2018 a 22. augusta 2018 doručená sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojich základných práv

podľa a (ďalej len „“) a práv

podľa čl. 6 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 21. marca 2018 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie najvyššieho

súdu“), uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. zo 6. septembra 2016 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie krajského

súdu“) v spojení s rozsudkom Okresného súdu Žiar nad Hronom (ďalej len „okresný súd“)

sp. zn. z 22. júna 2016.

2. Z obsahu podanej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom okresného

súdu sp. zn. z 22. júna 2016 v spojení s uznesením krajského súdu

sp. zn. zo 6. septembra 2016 právoplatne odsúdený pre zločin lúpeže formou

spolupáchateľstva podľa k a Trestný

zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) a iné, za čo mu bol uložený

úhrnný trest odňatia slobody v trvaní desiatich rokov so zaradením do ústavu so stredným

stupňom stráženia. Najvyšší súd svojím uznesením sp. zn. z 21. marca 2018

odmietol sťažovateľom podané dovolanie. Následne podal sťažovateľ sťažnosť ústavnému

súdu.

3. Sťažovateľ po písomnej výzve ústavného súdu z 19. júna 2018 upravil obsah

podanej ústavnej sťažnosti, pričom v úvode vo všeobecnej rovine k postupu najvyššieho

súdu poukázal na to, že „Najvyšší súd S.R. nevenoval dostatočnú pozornosť dovolaniu ktoré

som spísal prostredníctvom svojho advokáta... N.S. SR v odôvodnení odmietnutia dovolania

nepoukázal na mnou uvádzané jednotlivé body kde O.S. a K.S. porušily zákon, takysto N.S.

nevenoval absolutne pozornosť kde som poukázal na porušenie S.R. ako aj

dohovorov o ľudských právach ktoré jednotlivé súdy porušili a preto mám zato, že

odmietnutie môjho dovolania zo strany N.S. SR bolo nedôvodné a rovnako aj N.S. SR

porušil S.R. vo svojom rozhodnutí nevenoval pozornosť , ktorý

hovorí o práve na slobodný proces.“.

3.1 V konkrétnej rovine svojej argumentácie sťažovateľ poukázal na viaceré podľa

jeho názoru podstatné a zásadné pochybenia, ktoré rozviedol vo viacerých bodoch.

3.1.1 Ako najpodstatnejšie námietky sťažovateľa vyhodnotil ústavný súd tie (bod 4

jeho argumentácie a súhrnné zhrnutie v závere doplnenia podanej ústavnej sťažnosti,

v širšom aj body 1 a 2), ktorými atakuje skutkové zistenia plynúce z vykonaného

dokazovania a v nadväznosti na ne nesprávnu právnu kvalifikáciu skutku ako zločinu lúpeže

podľa a , k čomu v súhrne argumentoval:

„Zo skutku nie je jasné či sa naplnila skutková podstata – kvalifikácia tr. činu lúpeže čo

opomína objektívnu a subjektívnu stránku a súd sa na preukazovaní vyny neprípustne

podielal v rozpore s došlo tým k naplneniu aj dovolacieho dôvodu podľa

pís. i prítomný je aj dovolací dôvod podla pís. g

lebo rozhodnutie je založené na nezákonne vykonaných dôkazov... Mám rovnako zato, že

N.S. SR mal povinnosť skúmať či sú v danej veci naplnené znaky tr. činu lúpeže teda či je

preukázaná subjektívna súvislosť, spočívajúca v jednotnom zámere páchateľov ktorý

jednotlivými útokmi naplnily skutkovu podstatu rovnakého tr. činu a objektívná súvisloť

spojená rovnakým alebo podobným spôsobom vykonania samozrejme len za situácie ak by

bolo preukázané, že došlo k spáchaniu skutku tak ako to kládla za vynu obžaloba. Znak

subjektývnej súvislosti spočíva v postupnom uskutočnovaní jednotného zámeru ktorý musí

byť daný od počiatku tr. činu čo v tomto prípade nebolo kedže som konal v úmysle kradnúť

a nie sa dopustiť násilia. Kedže jeden tr. čin musí vyplívať z jednej vôle páchateľov

a v tomto prípade sa na konaní nezhodly kedže jedného z nich nebol úmysel dospustiť sa

násilia. V tomto smere je nutné upozorniť aj na právo na spravodlivý proces podla čl. 6

dohovoru a z neho vyplívajúcu judikatúru ESĽP v zmysle ktorej sa vyžaduje aby

rozhodnutie súdu bolo odôvodnené a presvedčivé. Odôvodnenie rozhodnutia je zárukou

toho že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny.“

3.1.2 V nadväznosti na predostretú argumentáciu týkajúcu sa nesprávnej právnej

kvalifikácie skutku sťažovateľ namietol aj porušenie svojho základného práva na obhajobu

podľa , ktoré vzhliadol v postupe orgánov činných v trestnom konaní aj

súdov, ktoré nevykonali dôkazy a vedome neobjasňovali skutočnosti svedčiace v jeho

prospech, k čomu tvrdil (body 1 a 2 plynúce z doplnenia jeho podanej ústavnej sťažnosti):

„Počas celého prípravného konania ako i v konaní pred súdom som poukázal na

skutočnosti, že v danom prípade bolo zmanipulované prípravné konanie ako zo strany

O.Č.T.K. a O.P. ktoré bolo v rozpore s ustanovením ktorý ukladá

za povinnosť O.Č.T.K. – O.P. objasňovať dôkazy a okolnosti aj tie ktoré svedčia v môj

prospech. Takysto mám za to, že v prípravnom konaní bola porušená zásada rovnosti zbraní

keďže nebolo rovnako prihliadané na dôkazy a mnou navrhované dôkazy svedčiace v môj

prospech boly buď nevykonané, nerešpektované, zamietané, alebo im súd nevenoval

dostatočnú pozornosť.“

3.1.3 Porušenie svojho práva na prezumpciu neviny podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru

nachádzal sťažovateľ v osobe zákonného sudcu okresného súdu JUDr. Miroslava Tomu,

ktorý „... v tejto trestnej veci vedenej na Okresnom súde Žiari nad Hronom pod sp. zn.

konal a rozhodoval predseda senátu JUDr. Miroslav Toma, ako predseda

senátu konal a rozhodoval aj v trestnej veci vedenej O.S. Žiar nad Hronom sp. zn.

Rozsudkom sp. zn. -196 zo dňa:15.4.2015 ma uznal za vynného

v zmysle podanej žaloby... V zmysle a mal byť vylúčený

JUDr. Miroslav Toma z dôvodov zaujatosti k prejednávanej veci ako aj pre ovplyvňovanie

jeho rozhodnutia vo veci dvoma rozsudkami. Konanie vedené pred súdom proti mojej osobe

bolo zmanipulované a dokazovanie bolo len formálne.“.

3.1.4 Ďalším pochybením vo veci konajúcich súdov, ktorým malo dôjsť k porušeniu

a dohovoru, malo byť uloženie nezákonného trestu, teda

trestu v rozpore s podmienkami ukladania trestov podľa , a túto

skutočnosť mal prehliadnuť aj najvyšší súd v rámci dovolacieho konania, keď „prehliadol

hrubé porušenie zákona pri ukladaní úhrnného trestu keď s § 38 ods. 2, 5 použil aj ďalšie

priťažujúce okolnosti § 37 § 41 pričom už v § 38 ods. 2 ods. 5 Tr. zák. je zahrnutá

priťažujúca okolnosť a pre nesprávne použitie ustanovení potom môže nastať situácia, že

obvinenému je uložený trest neprimerane vysoký.“.

4. V petite podanej sťažnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd „svojím

rozhodnutím návrh prijal na ďalšie konanie“ a nálezom takto rozhodol:

„1. Uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn.: zo dňa 21.3.2018

a konaním, ktoré mu predchádzalo došlo k porušeniu môjho práva na spravodlivé súdne

konanie v zmysle Európskeho dohovoru... a SR.

2. Zrušuje sa uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 21.3.2018

a vec sa vracia Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie.

3. Rozsudkom Okresnému súdu ZH sp. zn.: zo dňa 22.6.2016

a uznesením Krajského súdu B.B. sp. zn.: zo dňa 22.9.2016 a konaním, ktoré

im predchádzalo došlo k porušeniu môjho práva na spravodlivé súdne konanie v zmysle

Európskeho dohovoru... a SR a právo na obhajobu v zmysle

SR.

4. Zrušuje sa rozsudok Okresného súdu ZH sp. zn.: zo dňa 22.6.2016

a uznesenie Krajského súdu B.B. sp. zn.: zo dňa 22.9.2016 vec sa im vracia na

ďalšie konanie.

5. Mne ako sťažovateľovi priznáva finančné zadosťučinenie v sume 150 000 euro,

ktoré sú povinný Okresný súd ZH, Krajský súd B.B. ako aj Najvyšší súd SR spoločne

a nerozdielne vyplatiť mne ako sťažovateľovi do dvoch mesiacou od právoplatnosti tohto

nálezu.

6. Okresný súd ZH, Krajský súd B.B. a Najvyšší súd SR sú povinný spoločne

a nerozdielne uhradiť mne ako sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia ktorý si dopíše

výšku keď mi bude ustanovený v tejto ústavnej sťažnosti.“

II.

5. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa podrobnosti

o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov

ustanoví zákon.

6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

II.1 K namietanému porušeniu sťažovateľom označených práv rozsudkom

okresného súdu sp. zn. z 22. júna 2016

7. Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne, t. j. na princípe subsidiarity.

8. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza

zo zásady, že ukladá všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Právomoc ústavného súdu je preto subsidiárna a uplatní sa až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd

môže domôcť (a aj sa domáhal) využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy

pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku

právomoci na jej prerokovanie ().

9. Rozsudok okresného súdu sp. zn. z 22. júna 2016 mohol sťažovateľ

napadnúť riadnym opravným prostriedkom, a to odvolaním (čo aj využil), o ktorom bol

oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť

o odvolaní sťažovateľa v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu. Ústavný súd

preto túto časť jeho sťažnosti odmietol podľa pre

nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

II.2 K namietanému porušeniu sťažovateľom označených práv uznesením

krajského súdu sp. zn. zo 6. septembra 2016 a uznesením najvyššieho

súdu sp. zn. z 21. marca 2018

10. Ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že nie je súdom vyššej inštancie

rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd

nie je ani zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,

ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či

v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav, a aké

skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného

súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie

s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných

slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie

všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným

rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak

by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (, , ).

11. Podľa každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

12. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení s

). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého

na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať

základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý

predpisuje zákon (). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal

ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne

súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci. V zmysle svojej

judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, odôvodnenie

ktorých je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom

na preukázané skutkové a právne skutočnosti (, ).

13. Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie

svojich občianskych práv a záväzkov na súde a pod tento článok spadá aj právomoc súdov

rozhodnúť o oprávnenosti trestného obvinenia proti konkrétnej osobe. Takto interpretovaný

článok zahŕňa právo na súd, do ktorého patrí právo na prístup k súdu. Tým je dané, že tento

článok zaručuje každému právo na to, aby svoju vec týkajúcu sa občianskych práv

a záväzkov alebo trestného obvinenia vedeného proti nemu mohol nechať predložiť súdu.

V tomto smere toto ustanovenie zakotvuje „právo na súd“, ktorého je právo na prístup

k súdu len jedným z aspektov (Golder proti Spojenému kráľovstvu). K nemu sa pridávajú

záruky ustanovené čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie

konania. To všetko v súhrne zakladá právo na spravodlivé prerokovanie veci [rozhodnutie

Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) z 21.2.1975, séria A, č. 18, s. 18, bod

36]. Právo na spravodlivé prerokovanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp

kontradiktórnosti konania, právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie

súdneho rozhodnutia a iné požiadavky spravodlivého procesu ().

14. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného

práva podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno

vidieť zásadnú odlišnosť (, ).

15.1 Podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, sa považuje

za nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.

15.2 Podľa obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas

a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom

obhajcu.

16. Ústavný súd už vo svojich prvotných rozhodnutiach zaujal stanoviská

k dodržiavaniu orgánmi štátu.

16.1 Vo veci sp. zn. uviedol, že čl. 50 ods. 3 zaručuje všetkým

oprávneným osobám, že budú mať čas na prípravu obhajoby, ďalej že budú mať možnosť

pripraviť si obhajobu a že svoju obhajobu budú môcť predniesť právne významným

spôsobom buď osobne, alebo prostredníctvom svojho obhajcu. Uplatnenie práva na

obhajobu nezaručuje oprávnenej osobe dosiahnutie takého rozhodnutia súdu, o ktorý sa

usiluje pomocou obhajoby. Účelom práva zaručeného je poskytnutie

príležitosti brániť sa obvineniu zo spáchania trestného činu.

16.2 Vo veci sp. zn. ústavný súd uviedol, že pozitívny záväzok

Slovenskej republiky pri realizácii práv obvineného v trestnom konaní je zabezpečený

prostredníctvom , ktorý je právnym predpisom upravujúcim postup

v trestnom konaní. v jednotlivých fázach trestného konania zaručuje

garantované právo obhajoby.

17. Ústavný súd teda predostiera, že zásada „práva na obhajobu“ vyjadruje

požiadavku, aby v trestnom procese bola zaručená ochrana práv a záujmov osoby, proti

ktorej sa vedie trestné konanie, a je teda nevyhnutným prostriedkom úspešného výkonu

súdnictva smerom k ochrane základných práv a slobôd. Podľa názoru ústavného súdu právo

na obhajobu sa zaručuje ako základné právo fyzickej osoby, ktoré podlieha všetkým

pravidlám, ktoré sa uznávajú pri ochrane základných práv a slobôd (), a možno

ho vnímať aj ako prostriedok nastoľujúci spravodlivú rovnováhu medzi verejnými

záujmami, ktoré sú predmetom ústavnej ochrany.

18. O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. V zmysle konštantnej

judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva

alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť

medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne

(, , ).

19. K prvej a najpodstatnejšej námietke sťažovateľa spočívajúcej v tom, že skutok

kladený mu za vinu bol nesprávne právne posúdený ako zločin lúpeže podľa § 188 ods. 1

a 2 písm. d) (k dôvodom sťažovateľa pozri body 3.1.1 a 3.1.2) vo veci

konajúce súdy argumentovali takto:

19.1 Krajský súd v uznesení sp. zn. zo 6. septembra 2016 konštatoval:

„Obžalovaný sa od počiatku bránil tým, že za poškodeným išli aj so

spoluobžalovaným so zámerom vypiť si alkohol, doznal, že síce do domu vnikli násilím tak,

že vyvalil dvere, pretože ich poškodený nechcel vpustiť, avšak žiadne násilie, ani hrozbu

násilia voči poškodenému následne nepoužil. Predtým chcel dvere vypáčiť, čo sa mu však

nepodarilo. Poukázal na to, že svojho spoločníka upozornil ešte pred vniknutím do domu,

aby nepoužil násilie, či hrozbu násilia voči poškodenému. Z predchádzajúcej trestnej

činnosti vedel, že by to zakladalo znaky trestného činu lúpeže. Potvrdil, že so spoločníkom

pýtali od poškodeného peniaze, ktorý im tvrdil, že ich nemá a preto prehľadával skrine, aby

ich našiel. Následne prišli policajti. Poškodenému nič nezobrali.

Aj svedok (pôvodne spoluobvinený) povedal, že obžalovaný sa ho pýtal,

či nepôjdu kradnúť do domu poškodeného. Keď sa s návrhom stotožnil, prišli k domu

poškodeného, na ktorého kričali, aby im otvoril. Poškodený spoza dverí kričal, aby odišli,

že zavolá políciu. Napokon obžalovaný dvere vykopol. Keď vnikli do chodby, poškodený sa

na neho zahnal, preto ho chytil za ruku, posotil ho, aby išiel pred ním. Poškodeného chytil

za ruku, odviedol ho do jednej z miestností, kde ho posadil na posteľ. Obžalovaný mu

povedal, aby poškodeného zahovoril a hľadal po skriniach peniaze. Ich ďalšiemu konaniu

bolo zamedzené príchodom policajtov. Potvrdil tiež, že obžalovaný mu hovoril, aby voči

poškodenému nepoužil násilie.

Poškodený na druhej strane uviedol, že v inkriminovaný deň po polnoci počul

búchanie na dvere s tým, že niekto kričal, že si chce vypiť. On však neotvoril a kričal, aby

odišli, inak zavolá políciu. Potom dvere vykopli a vnikli k nemu do domu. Boli dvaja. Po ich

príchode ho nižší z nich ( ) chytil za ruku, tlačil ho do spálne, kde ho sotil na posteľ

a držal za plece. Poškodený uvádzal, že potom, ako vnikli páchatelia k nemu, sa bál, chcel

sa aj brániť, ale sa nedalo. Pýtali od neho peniaze, on však povedal, že nemá a vyšší z nich

ich hľadal po skriniach. Obžalovaný si voči nemu násilne nepočínal. Aj tento svedok

potvrdil následne príchod policajtov.

Sused poškodeného - svedok uviedol, že sa zobudil na buchot na dvere

poškodeného, pričom pred vchodovými dverami boli dve osoby, ktoré videl, keďže

poškodený má pred vchodom nainštalované senzorové osvetlenie. Počul, ako poškodený

komunikuje s týmito osobami a zrejme ich nechcel vpustiť do vnútra. Keď následne počul

ranu a zvuk štiepajúceho sa dreva, videl, ako sa osoby dostali dovnútra, zavolal políciu.

Keď osoby vošli dovnútra, jeden z nich chytil poškodeného za ruku a tohto tlačil pred

sebou. Potom ho odviedli do jednej z izieb, kde tento svedok už nemal rozhľad. Videl však,

že ďalší muž začal prehľadávať skrine. Tento svedok ich videl cez miestnosť, v ktorej sa

svietilo a ktorá bola pri vchode a bolo z nej vidieť i na chodbu a čiastočne do ďalších

miestností.

Privolaní policajti - svedkovia a potvrdili, že dostali

príkaz z operačného strediska ísť na miesto, kde malo dôjsť k prepadnutiu. Našli dom, ktorý

mal otvorenú bráničku, vykopnuté dvere a v jednej z miestností boli 3 osoby. Poškodený bol

vystrašený, páchatelia uvádzali, že si chceli len vypiť. Oboch páchateľov policajti zadržali.

Z vykonaných dôkazov nepochybne vyplynulo, že obžalovaný so spoločníkom vykopli

dvere, keď ich poškodený nechcel pustiť do jeho domu. Následne chceli od poškodeného

peniaze, ten im ich odmietol dať, preto spoluobžalovaný držal poškodeného a obžalovaný

prehľadával skrine a hľadal peniaze. Keď sused poškodeného volal políciu, obžalovaný

so spolupáchateľom boli na mieste činu zadržaní.

Napriek tomu, že obžalovaný tvrdil, že nepoužil násilie voči poškodenému, ani sa mu

nevyhrážal za účelom, aby jemu a spoločníkovi dal poškodený peniaze, správne si počínal

okresný súd, keď uznal obžalovaného vinným zo zločinu lúpeže podľa § 188 ods. 1, 2

písm. d) Tr. zák. spáchaného formou spolupáchateľstva podľa § 20 Tr. zák., pretože proti

inému použili násilie v úmysle zmocniť sa cudzej veci a tento čin spáchali na chránenej

osobe - staršieho veku, ktorá mala viac ako 60 rokov. Násilím pritom v zmysle zaužívanej

súdnej praxe sa okrem priameho útoku proti telu poškodeného rozumie aj násilie voči veci,

pokiaľ je prostriedkom nátlaku na vôľu poškodeného. V danom prípade obžalovaný vykopol

dvere a použil násilie teda voči veci. v dôsledku čoho, ako uvádzal sám poškodený, mal

strach, ani sa nepohol, chcel sa aj brániť, ale sa nedalo. Spoluobžalovaný poškodeného

navyše chytil za ruku, ktorý urobil pohyb na obranu, keď ho držal za ruku. tlačil ho pred

sebou a prinútil ho sadnúť si na posteľ, pričom mu bránil v pohybe držaním. Poškodený

odpor ani nekládol, lebo si bol vedomý fyzickej prevahy obžalovaného a jeho spoločníka,

ktorí boli mladší a fyzicky oveľa zdatnejší. Následne páchatelia žiadali od poškodeného

peniaze. Keďže obžalovaný bez povolenia poškodeného vnikol do jeho obydlia spolu

so spoločníkom tak, že vykopol dvere, dopustil sa aj prečinu porušovania domovej slobody

podľa § 194 ods. 1, 2 písm. b) Tr. zák., pretože spoločne s ďalšou osobou vnikol do obydlia

iného a čin spáchal prekonaním prekážky, ktorej účelom je zabrániť vniknutiu. Aj tohto

prečinu sa dopustil formou spolupáchateľstva podľa § 20 Tr. zák.

Čo sa týka odvolacích námietok obžalovaného, že vek obžalovaného - ako znak

kvalifikovanej skutkovej podstaty nebol vyjadrený vo výrokovej časti odkazom na

paragrafové znenie, túto skutočnosť nepovažuje krajský súd za podstatnú, pretože

v odôvodnení rozsudku sa okresný súd s touto otázkou i za použitia príslušného ustanovenia

náležité vysporiadal.“

19.2 Pri preskúmavaní uznesenia krajského súdu sp. zn.

zo 6. septembra 2016 ako súdu odvolacieho a argumentácie v ňom uvedenej ústavný súd

vychádzal zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí

prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (,

, ), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska

predmetu konania tvoria jeden celok. Taktiež v zmysle judikatúry ESĽP pri zamietnutí

odvolania sa odvolací súd môže obmedziť i na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu

(rozsudok ESĽP vo veci Helle v. Fínsko z 19. 12. 1997, sťažnosť č. 20772/92, body 59 –

60). Predpokladom tohto postupu je splnenie podmienky založenej na zistení, že samotné

rozhodnutie podriadeného súdu možno pokladať za dostatočne odôvodnené (Boldea

v. Romania, rozsudok z 15. 2. 2007 k sťažnosti č. 19997/02, § 33; Hirvisaari v. Finland,

rozsudok z 27. 9. 2001 k sťažnosti č. 49684/99, § 31 – § 33). Už uvedené závery zahŕňajú aj

požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov

(prvostupňového súdu, ako aj odvolacieho súdu), ktoré boli vydané v priebehu príslušného

súdneho konania ().

19.3 Okresný súd v rozsudku sp. zn. z 22. júna 2016 uviedol:

„Pri vyhodnotení dôkazov v zmysle súd uzavrel, že vina

obžalovaného bola jednoznačne a bez pochyby preukázaná. Bolo preukázané výpoveďou

obžalovaného a svedka že v nočných hodinách po požití niekoľkých pív, sa rozhodli

ísť za poškodeným, pričom bola nočná hodina. Obžalovaný podľa názoru súdu musel vedieť

približne, koľko rokov má poškodený, keď sám tvrdil, že ho poznal 4 roky. Musel vedieť, že

je už v dôchodkovom, vyššom veku. Keď poškodený ich odmietol vpustiť dovnútra z

výpovedí obžalovaného, svedka a poškodeného vyplýva, že poškodený odmietol

vpustiť obžalovaného a svedka dovnútra. Následne, ako to vyplýva z výpovedí

obžalovaného a svedka , sa pokúšali vchodové dvere vypáčiť, čo sa im však

nepodarilo. Obžalovaný a svedok potvrdili, že vchodové dvere nakoniec vykopol,

resp. vytlačil obžalovaný. Svedok tvrdil, že pri otvorení dvier obžalovaným bol

zasiahnutý poškodený, ktorý pri tom spadol. Poškodený túto skutočnosť poprel. Podľa

názoru súdu o pohybe obžalovaného, svedka a poškodeného v dome poškodeného

jednoznačne vypovedal svedok . Výpovede obžalovaného, poškodeného a svedka

sú o pohybe v dome poškodeného rozdielne. Podľa názoru súdu ide o však len o

okolnosť prípadu, ktorá nemá vplyv na právnu kvalifikáciu. Tvrdenie obžalovaného, že sám

bol len kradnúť nepoužil voči poškodenému žiadne násilie je irelevantné. Sám obžalovaný

musel veľmi dobre vedieť, že svedok bez použitia násilia, alebo hrozby násilia

nezabráni poškodenému, aby si aktívne bránil svoj majetok. Naviac svedok potvrdil,

že najskôr videl jedného páchateľa - svedka tlačiť poškodeného a následne uvidel

obžalovaného, ako vošiel do miestnosti oproti jeho domu, kde prehľadával skrine.

Poškodený potvrdil, že obžalovaný chodil po izbách, nakoniec bol v izbe kde bol obžalovaný

a svedok . Svedok naproti tomu tvrdil, že všetci traja boli stále v tej istej izbe.

Sústavne videl obžalovaného a poškodeného. Príslušníci PZ, svedkovia a

potvrdili vylomenie vchodových dvier, obžalovaného, poškodeného a svedka

našli v jednej miestnosti. Po ich príchode poškodený okamžite išiel za nich, akoby tam

hľadal pomoc. Podľa názoru súdu je pravdepodobné, že aj obžalovaný použil násilie voči

poškodenému pri vyvalení vchodových dvier, ktoré zasiahli poškodeného. Sám obžalovaný

musel predpokladať, že s poškodený, s ktorým predtým komunikovali bude stáť za

vchodovými dverami. Z uvedeného je zrejmé, že obžalovaný musel minimálne priamo vidieť,

ako spolupáchateľ svedok spacifikovali poškodeného a tohto odtlačil do niektorej

z miestností, pričom sám následne išiel do ďalšej miestnosti hľadať peniaze. Súd, preto

obranu obžalovaného, že do domu poškodeného prišiel len kradnúť pokladal za účelovú

tendenčnú so snahou zmierniť miernu zavinenia a aj zmierniť právnu kvalifikáciu skutku.

Konanie obžalovaného, ktorým spoločným konaním proti inému použil násilie v úmysle

zmocniť sa cudzej veci, čin spáchal na chránenej osobe, osobe vyššieho veku a spoločným

konaním neoprávnene vnikol do obydlia iného, čin spáchal prekonaním prekážky, ktorej

účelom je zabrániť vniknutiu, právne kvalifikoval, ako zločin lúpeže formou

spolupáchateľstva podľa § 20, § 188 ods. 1, 2 písm. d) Tr. zákona v jednočinnom súbehu s

prečinom porušovania domovej slobody formou spolupáchateľstva podľa § 20, § 194 ods. 1,

2 písm. b) Tr. zákona. Podľa § 139 ods. 1 písm. e) Tr. zákona chránenou osobou sa rozumie

osoba vyššieho veku.“

19.4 Najvyšší súd v odôvodnení uznesenia sp. zn. z 21. marca 2018

v podstatnom uviedol:

„Porušenie práva na obhajobu v predmetnom konaní podľa obvineného spočíva

v tom, že súd nevykonal ním navrhnuté dôkazy a že prokuratúra navrhla ako dôkaz podľa

výsluch ako svedka podľa a to aj napriek

tomu, že v uvedenom trestnom konaní bol ako obvinený.

Podľa dovolanie možno podať, ak zásadným spôsobom

bolo porušené právo na obhajobu. Právo na obhajobu v zmysle dovolacieho dôvodu podľa

je potrebné chápať ako vytvorenie podmienok pre plné

uplatnenie procesných práv obvineného a jeho obhajcu ( ).

Ak uplatnenie práva na obhajobu spočíva v navrhovaní dôkazov (§34 ods. 1 a § 44

ods. 2 ), zodpovedá mu povinnosť orgánov činných v trestnom konaní a súdu

zaoberať sa každým dôkazným návrhom a najneskôr pred meritórnym rozhodnutím tomuto

návrhu buď vyhovieť alebo ho odmietnuť, resp. rozhodnúť, že sa ďalšie dôkazy vykonávať

nebudú ( a ). Nemožno však úspešne podať dovolanie z dôvodu

podľa na podklade toho, že sa návrhu na vykonanie dôkazu

nevyhovelo. Za porušenie práva na obhajobu v zmysle teda

nemožno považovať obsah a rozsah vlastnej úvahy orgánu činného v trestnom konaní alebo

súdu o voľbe použitých dôkazných prostriedkov pri plnení povinnosti podľa § 2 ods. 10 Tr.

por., resp. práva podľa Ak by záver orgánu činného v trestnom konaní

alebo súdu učinený v zmysle o tom, že určitú skutkovú okolnosť

považuje za dokázanú, a že ju nebude overovať ďalšími dôkazmi, zakladal opodstatnenosť

dôvodu dovolania podľa , odporovalo by to viazanosti

dovolacieho súdu zisteným skutkom v zmysle , ktorá vyjadruje

zásadu, že účelom dovolacieho konania je posudzovanie právnych otázok, nie posudzovanie

správnosti a úplnosti zistenia skutkového stavu (pozri uznesenie Najvyššieho súdu z 15.

decembra 2009, sp. zn. , uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a

rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 7/2011).

V rámci prvostupňového konania súd pred vyhlásením dokazovania za skončené,

zisťoval u procesných strán ďalšie dôkazné návrhy, pričom obvinený uviedol, že ďalšie

návrhy na doplnenie dokazovania nemá. K uvedenému Najvyšší súd uvádza, že vyhlásenie

procesnej strany o tom, že nemá návrhy na doplnenie dokazovania v záverečnej fáze

súdneho konania je konečným prejavom strany o disponovaní s právom na navrhovanie

doplnenia dokazovania a v prípade predtým uplatnených návrhov na doplnenie

dokazovania jednoznačným prejavom, že na pôvodných návrhoch na doplnenie

dokazovania procesná strana netrvá a teda, že ich berie späť. Rešpektovanie takto

prejavenej vôle strany súdom, nemožno považovať za porušenie práva na obhajobu

zásadným spôsobom v zmysle (pozri uznesenie Najvyššieho

súdu zo 14. januára 2014, sp. zn. , uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho

súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 116/2014)...

Zo spisového materiálu je zrejmé, že dňa 18. novembra 2016 podal obvinený

prostredníctvom obhajcu dovolanie, o ktorom Najvyšší súd rozhodol uznesením sp. zn.

z 05. januára 2017, ktorým podľa dovolanie

obvineného odmietol.

Obvinený v druhom podanom odvolaní namieta nepreukázanie úmyslu spáchať

trestný čin, ktorý je mu kladený za vinu ( ). Týmito námietkami

obvineného sa už podrobne zaoberal Najvyšší súd vo vyššie uvedenom uznesení, preto

dovolací súd pri rozhodovaní o aktuálnom dovolaní na odôvodnenie tohto uznesenia len

odkazuje.“

19.4.1 Najvyšší súd v uznesení sp. zn. z 5. januára 2017,

na ktorého dôvody odkazuje aj vo svojom uznesení sp. zn. z 21. marca 2018,

ozrejmil:

„Obvinený v dovolaní uplatnil dôvod dovolania podľa ustanovenia § 371 ods. 1

písm. i/ , podľa ktorého dovolanie možno podať, ak rozhodnutie je založené na

nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného

hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd

nemôže skúmať a meniť.

V rámci posudzovania existencie tohto dovolacieho dôvodu súd skúma, či skutok

ustálený súdmi v pôvodnom konaní bol správne podradený (subsumovaný) pod príslušnú

skutkovú podstatu trestného činu upravenú v . Len opačný prípad

odôvodňuje naplnenie tohto dovolacieho dôvodu. Do úvahy prichádzajú alternatívy, že

skutok mal byť právne kvalifikovaný ako iný trestný čin alebo, že skutok nie je trestným

činom.

Obvinený predovšetkým namietal, že jeho konanie malo byť právne kvalifikované ako

zločin krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. a/, ods. 4 písm. b/ Tr. zák., nie ako zločin lúpeže

podľa § 188 ods. 1, ods. 2 písm. b/ Tr. zák. Spáchanie prečinu porušovania domovej

slobody podľa § 194 ods. 1, ods. 2 písm. b/ Tr. zák. nenapádal.

V zmysle ustanovení § 188 ods. 1, ods. 2 písm. b/ Tr. zák. sa lúpeže dopustí ten, kto

proti inému použije násilie alebo hrozbu bezprostredného násilia v úmysle zmocniť sa

cudzej veci, pričom sa skutku dopustí na chránenej osobe. Medzi chránené osoby patrí aj

osoba vyššieho veku (osoba staršia ako 60 rokov).

Objektom trestného činu je ochrana slobody a majetku. Páchateľom môže byť

ktokoľvek (všeobecný subjekt). Objektívna stránka spočíva v použití násilia alebo hrozby

bezprostredného násilia na prekonanie kladeného alebo očakávaného odporu poškodeného.

Násilie môže smerovať proti tomu, kto má vec u seba, proti inej osobe alebo veci, ak je

prostriedkom nátlaku na vôľu poškodeného. Nie je pritom rozhodujúce, či poškodený kládol

odpor. Hrozbou bezprostredného násilia sa rozumie hrozba okamžitého použitia násilia ak

sa poškodený nepodrobí vôli páchateľa. Hrozba nemusí byť výslovná, postačí aj

konkludentné konanie, z ktorého možno vyvodiť bezprostrednosť násilia v prípade

neuposlúchnutia páchateľa. Násilie alebo hrozba ako prostriedky zmocnenia sa cudzej veci

musia predchádzať zmocneniu sa veci. Na dokonanie trestného činu postačí použitie násilia

alebo hrozby bezprostredného násilia, páchateľ sa cudzej veci nemusí reálne zmocniť.

Z hľadiska subjektívnej stránky sa na naplnenie skutkovej podstaty vyžaduje úmysel spolu

s pohnútkou konania páchateľa. Úmysel páchateľa sa musí vzťahovať na násilné konanie na

prekonanie odporu obete a zmocnenie sa cudzej veci. Pri spolupáchateľstve nie je

rozhodujúce, či každý z páchateľov použil násilie, pretože konkrétnu účasť na lúpeži si môžu

spolupáchatelia rozdeliť. Uvedené konštatovanie vyplýva aj z judikátu č. R 67/1971, podľa

ktorého je spolupáchateľom trestného činu lúpeže i páchateľ, ktorý sa zmocňuje cudzej veci

využitím skutočnosti, že jeho spoločník zatiaľ s použitím násilia prekonáva odpor

poškodeného. Zároveň ani výnimočne malá intenzita násilia nemôže byť dôvodom pre

kvalifikáciu činu ako trestného činu krádeže podľa § 212 Tr. zák., pretože o taký trestný čin

môže ísť len v prípade, že sa páchateľ zmocní cudzej veci bez použitia akéhokoľvek násilia,

resp. vyhrážky bezprostredného násilia. Nižšia intenzita násilia len znižuje stupeň

nebezpečnosti trestného činu lúpeže pre spoločnosť, čo možno vyjadriť pri ukladaní trestu

55/1980 - upravené znenie).

Pre naplnenie skutkovej podstaty trestného činu lúpeže teda nie je rozhodujúce, ktorý

zo spolupáchateľov a v akej intenzite použil proti poškodenému, resp. veci patriacej

poškodenému násilie. Dovolací súd sa preto stotožnil s právnou kvalifikáciou ustálenou

súdmi nižšieho stupňa. V tejto súvislosti je potrebné upozorniť, že dovolací súd je vždy

viazaný konečným skutkovým zistením, ktoré vo veci urobili súdy prvého a druhého stupňa,

teda dôvodom dovolania nemôžu byť nesprávne skutkové zistenia, čo je zrejmé z dikcie

Dovolací súd skutkové zistenia urobené súdmi prvého

a druhého stupňa nemôže ani meniť, ani dopĺňať.“

20. K ďalšej námietke sťažovateľa týkajúcej sa nezákonne uloženého trestu

(k dôvodom sťažovateľa pozri bod 3.1.4) vo veci konajúce súdy argumentovali takto:

20.1 Okresný súd v rozsudku sp. zn. z 22. júna 2016 uviedol:

„Rozsudkom Okresného súdu vo Zvolene z 12.10.2001 sp. zn. bol

obžalovaný odsúdený ako obzvlášť nebezpečný recidivista podľa § 41 Tr.

zákona pre trestný čin lúpeže podľa, § 234 ods. 1 Tr. zákona č. 140/61 Zb. v znení zmien

a doplnkov k trestu odňatia slobody v trvaní 8 rokov nepodmienečne, pre jeho výkon bol

podľa § 39a ods. 3 Tr. zákona zaradený do druhej nápravnovýchovnej skupiny. Trest

vykonal 6.6.2009...

Pri úvahe o druhu a výmere trestu súd prihliadol k ustanoveniam § 34 ods. 1, 2, 3, 4,

6 Tr. zákona, pričom poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 Tr. zákona nezistil, ako priťažujúce

okolnosti podľa § 37 písm. h), m) Tr. zákona ustálil, že obžalovaný spáchal viac trestných

činov a bol už za trestný čin odsúdený.

Podľa § 38 ods. 5 Tr. zákona pri opätovnom spáchaní zločinu sa zvyšuje dolná

hranica zákonom ustanovenej trestnej sadzby o jednu polovicu; vlakom prípade sa

ustanovenie odseku 4 nepoužije.

Nie je rozhodujúci časový úsek medzi predchádzajúcim odsúdeným a spáchaním

nového zločinu.

Podľa § 11 ods. 1 Tr. zákona zločin je úmyselný trestný čin, za ktorý tento zákon

v osobitnej časti ustanovuje trest odňatia slobody s hornou hranicou trestnej sadzby

prevyšujúcou 5 rokov.

Pri trestnom čine lúpeže podľa § 234 ods. 1 Tr. zákona č. 140/61 Zb. v znení zmien

a doplnkov možno uložiť páchateľovi trest odňatia slobody na 2 roky až 10 rokov.

Súd preto predchádzajúce odsúdenie rozsudkom Okresného súdu Zvolen

z 12.10.2001 sp. zn. pre trestný čin lúpeže podľa § 41 ods. 1, § 243 ods. 1 Tr.

zákona č. 140/61 Zb. v znení zmien a doplnkov k trestu odňatia slobody trvaní 8 rokov

nepodmienečne, v druhej nápravnovýchovnej skupine musel považovať za zločin.

Pri zločine lúpeže podľa § 188 ods. 1, 2 písm. d) Tr. zákona možno uložiť

páchateľovi trest odňatia slobody na 7 rokov až 12 rokov. Za použitia § 38 ods. 5 Tr.

zákona možno uložiť páchateľovi trest odňatia slobody na 9 rokov 6 mesiacov až 12 rokov.

Podľa názoru súdu je obžalovanému nevyhnutné a potrebné uložiť s poukazom na

§ 46 Tr. zákona za použitia § 41 ods. 1 Tr. zákona úhrnný trest odňatia slobody v dolnej

polovici takto upravenej trestnej sadzby v trvaní 10 rokov. Keďže obžalovaný bol

v posledných 10 rokoch pred spáchaním trestného činu vo výkone trestu odňatia slobody,

ktorý mu bol uložený za úmyselný trestný čin, súd tohto pre jeho výkon podľa § 48 ods. 2

písm. b) Tr. zákona zaradil do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia.“

20.2 Krajský súd v uznesení sp. zn. zo 6. septembra 2016 konštatoval:

„Za prísnejší zo zbiehajúcich sa trestných činov je pritom hrozené trestom odňatia

slobody na 7 rokov až 12 rokov. Obžalovaný bol už v minulosti dvakrát odsúdený za zločin

lúpeže a preto sa spodná trestná sadzba zvyšovala v zmysle § 38 ods. 5 Tr. zák. o polovicu

rozdielu medzi vrchnou a spodnou trestnou sadzbou, teda o 30 mesiacov. Uložený úhrnný

trest na 10 rokov potom aj krajský súd pokladá vzhľadom na kriminálnu minulosť

obžalovaného za adekvátny a spôsobilý zabezpečiť nápravu obžalovaného.

Správne si počínal okresný súd, keď obžalovaného pre výkon trestu odňatia slobody

zaradil do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia, lebo v posledných

desiatich rokoch bol vo výkone trestu odňatia slobody.“

20.3 Najvyšší súd v uznesení sp. zn. z 21. marca 2018 uviedol:

„Námietka obvineného vo vzťahu k uloženému trestu a zásad ukladania trestov, je

irelevantná, nakoľko v jeho prípade nešlo o postup, ktorý by bol v rozpore s ustanovením

§ 38 ods. 1 Tr. zák. Pri ukladaní trestu súd upravil zákonnú trestnú sadzbu podľa § 38

ods. 5 Tr. zák., nakoľko obvinený opätovne spáchal zločin a keďže bol obvinený uznaný

vinným zo spáchania trestného činu lúpeže podľa § 188 ods. 1, ods. 2 písm. d) Tr. zák.

a prečinu porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1, ods. 2 písm. b) Tr. zák. uložil

mu úhrnný trest odňatia slobody.“

21. Ústavný súd v prvom rade považuje za podstatné uviesť, že podľa už spomenutej

konštantnej judikatúry nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa

je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci

ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného

súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Ústavný súd teda pripomína už spomenutý

obmedzený rozsah jeho právomoci preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného

súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov, a

nevynímajúc, viedli k rozhodnutiu vo veci samej. K tomu dodáva, že nepatrí do jeho

právomoci zaoberať sa rozhodnutím o vine a treste () ani otázkou právnej

kvalifikácie skutku, ktorý je predmetom trestného stíhania a o ktorom sa s konečnou

platnosťou koná a rozhoduje pred všeobecnými súdmi (). Inými slovami, úlohou

súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie je chrániť občana pred

skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv,

ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné ().

Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy taktiež vyplýva, že

ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných

súdov ().

22.1 Ústavný súd v prvom rade poukazuje na to, že argumentácia sťažovateľa je

v podstate v rozhodujúcej/prevažujúcej miere postavená výlučne do sféry skutkových

zistení, pričom sám sťažovateľ až ofenzívnym spôsobom núti ústavný súd prijať svoju

vlastnú, preň výhodnejšiu/priaznivejšiu interpretáciu právneho posúdenia skutkových zistení

a predostiera svoje argumentačné názorové predstavy a pohľady ústavnému súdu ako

v poradí ďalšej „odvolacej“ inštancii, ktorá pripadá do úvahy/nasleduje za najvyšším

súdom. Záplavou vlastných interpretačných výkladov a názorových predstáv, avšak bez

predloženia relevantnej ústavnoprávnej argumentácie a vedome opomínajúc, ba až

ignorujúc tú podstatnú skutočnosť, že ústavný súd ako nezávislý orgán ochrany ústavnosti

dokazovanie nevykonáva, a preto jeho ingerencia do sféry skutkových zistení je limitujúca,

teda presviedča okrem seba samého aj ústavný súd, že sa nemohol dopustiť zločinu lúpeže

podľa a , a to z tej skutočnosti, že sa predmetného

trestného činu dopustiť nechcel. Na tomto mieste ústavný súd v zhode s názorovou líniou

všeobecných súdov poukazuje na to (už v podstate niekoľkonásobne), že objektom prečinu

krádeže podľa a nasl. , ako aj zločinu lúpeže podľa

ods. 1 je ochrana vlastníckeho práva, do ktorého páchateľ zasiahne

v prípade krádeže len tým, že sa veci zmocní, a v prípade lúpeže (dokonca postačí konanie

páchateľa, ktorým sa pokúsi o lúpež – predčasne dokonaný trestný čin) zmocnením sa

cudzej veci násilím alebo jeho hrozbou, pričom postačuje aj násilie prejavené v konaní

páchateľa v minimálnej forme. Práve násilie alebo jeho hrozba pri zločine lúpeže dopadajú

na ďalší chránený objekt tohto trestného činu, ktorým je slobodná vôľa,

do ktorej páchateľ zasiahne, resp. ju ovplyvní násilím alebo jeho hrozbou. V prípade

sťažovateľa bolo exemplárne vykonané násilie prejavené vykopnutím vchodových dverí

proti vôli samotného poškodeného , teda vchodových dverí, ktoré by poškodený

sám dobrovoľne neotvoril, ba naopak, dožadoval sa odchodu sťažovateľa, ako aj

jeho spolupáchateľa z priestoru svojho domu a pozemku. Na predmetné/takéto konanie

myslel aj v poslednej vete, z ktorého zákonného znenia

explicitne vyplýva, že trestný čin je spáchaný násilím... ak páchateľ použil násilie proti veci

iného. Ďalším príkladom zasiahnutia do slobodnej vôle poškodeného bolo

konanie spolupáchateľa , ktorý ho vykrútením ruky donútil nasledovať ho do

izby domu a sadnúť si na posteľ, pričom svojou prítomnosťou pri poškodenom dosiahol

opäť v rozpore s jeho slobodnou vôľou to, že sa nepohyboval po dome, nezavolal políciu na

svoju obranu, resp. nijako nebránil/neprekážal pri páchaní trestného činu páchateľmi,

pričom sťažovateľ počas toho prehľadával izby domu s cieľom nájsť nejaké finančné

prostriedky, čím bol zo strany sťažovateľa v plnej miere realizovaný/vykonaný jeho úmysel

zmocniť sa cudzej veci. K zmocneniu sa cudzej veci napokon nedošlo z dôvodu príchodu

polície, pričom je potrebné akcentovať, že zločin lúpeže podľa § 188 ods. 1 a nasl.

je tzv. predčasne dokonaný trestný čin, pri ktorom nie je z hľadiska jeho

dokonania relevantné/potrebné, aby došlo k prisvojeniu/zmocneniu sa cudzej veci, ale

postačuje len pokus, teda konanie smerujúce k tomu, aby páchateľ vec získal (rozumej aj

snažil sa získať). Nie je taktiež relevantná predošlá vedomosť páchateľa o tom, či

poškodený má vec, ktorú páchateľ požaduje/mieni získať, pri sebe. Rozdelenie úloh medzi

jednotlivými páchateľmi taktiež nemá dopad na elimináciu ich trestnoprávnej

zodpovednosti, a to ani smerom k inému, miernejšiemu trestnému činu tak, ako na to

správne, aj keď v rozpore s predstavami sťažovateľa, poukázal najvyšší súd v uznesení

sp. zn. z 5. januára 2017. Z obsahu priložených písomných podkladov

(rozhodnutí súdov a časti súdneho spisu) je zrejmá skutočnosť, že sťažovateľ poškodeného

poznal, a tak vedel, že ide o staršiu osobu s limitujúcimi fyzickými možnosťami brániť sa

(posúdenie osoby poškodeného ako osoby vyššieho veku). Práve tieto uvedené východiská

sa premietli v sťažovateľom napádaných rozhodnutiach všeobecných súdov, ktorých právne

posúdenie smerom k vysloveniu jeho viny pre zločin lúpeže formou spolupáchateľstva

podľa k a nie je vymykajúce sa skutkovým

okolnostiam veci, teda arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené.

22.2 Vychádzajúc zo správnej kvalifikácie skutku ako zločinu lúpeže podľa § 188

ods. 1 a 2 písm. d) , za ktorý zákon umožňuje uložiť trest odňatia slobody

v trvaní siedmich až dvanástich rokov, súdy aplikáciou

upravili trest odňatia slobody na sadzbu v rozmedzí deviatich rokov a šiestich mesiacov až

dvanástich rokov a uložili sťažovateľovi trest odňatia slobody v dolnej hranici takto

upravenej trestnej sadzby. Tento postup súdu vychádzal priamo zo znenia zákona, pričom

z prehľadu predchádzajúcich právoplatných odsúdení je zrejmé, že v prípade sťažovateľa

išlo už o tretie odsúdenie za trestný čin/zločin lúpeže, naposledy rozsudkom Okresného

súdu Zvolen sp. zn. z 12. októbra 2001. Naostatok nielen z hľadiska

zákonného, ale aj ústavnoprávneho za zákonný trest (a teda aj z ústavnoprávneho hľadiska

za akceptovateľný) je možné považovať (o to viac, že v sťažovateľovom prípade ide

o recidivistu páchajúceho majetkovú trestnú činnosť) akýkoľvek trest uložený aj

v kvalifikovanej skutkovej podstate bez upravovania dolnej hranice trestnej sadzby

v rozmedzí siedmich rokov v dolnej hranici a dvanástich rokov v hornej hranici trestnej

sadzby. Ak by teda aj súd nezvyšoval dolnú hranicu trestnej sadzby na deväť rokov a šesť

mesiacov a rovno v rámci rozmedzia trestnej sadzby od siedmich rokov v dolnej hranici

do dvanástich rokov v hornej hranici uložil sťažovateľovi trest odňatia slobody v trvaní

desiatich rokov odňatia slobody, nebolo by možné takýto trest (aj vzhľadom na predošlé

právoplatné odsúdenia sťažovateľa) nenachádzajúci sa mimo zákonom určenej trestnej

sadzby považovať za trest nezákonný, prípadne neústavný.

22.3 Ústavný súd teda po oboznámení sa s obsahom napadnutých rozhodnutí

najvyššieho súdu a krajského súdu v častiach, v ktorých argumentovali právnym posúdením

konania sťažovateľa ako zločinu lúpeže podľa a

a uložením trestu odňatia slobody v trvaní desiatich rokov so zaradením do ústavu

so stredným stupňom stráženia, konštatuje, že najvyšší súd ako súd dovolací, ako aj krajský

súd ako súd odvolací konali v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia

podstatné pre posúdenie veci interpretovali a aplikovali, ich úvahy vychádzajú

z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne, právne akceptovateľné

a ústavne konformné. Krajský súd, ako aj najvyšší súd vo svojich napadnutých

rozhodnutiach primerane rozumným a v okolnostiach veci postačujúcim spôsobom

reflektovali na sťažovateľom prednesené obhajobné tvrdenia a ním udané pochybenia

v skutkových zisteniach a hodnotiacich úsudkoch všeobecných súdov, ku ktorým vo svojej

primerane podrobnej argumentácii zdôvodnili svoje úvahy, opierajúc sa o skutkové zistenia

plynúce z vykonaného dokazovania a z nich odvodené právne závery, ktoré ústavný súd

považuje za ústavne súladné.

23.1 Ústavný súd konštantne judikuje, že súčasťou obsahu základného práva na

súdnu ochranu podľa , ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov

a obranou proti takému uplatneniu. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré

stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, teda postačuje na záver

o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý

proces (, ), k čomu nepochybne v sťažovateľovom prípade aj

došlo.

23.2 Aj podľa judikatúry ESĽP vnútroštátne súdy majú v zmysle čl. 6 ods. 1

dohovoru povinnosť posúdiť hlavné argumenty účastníkov konania (rozsudok ESĽP vo veci

Buzescu proti Rumunsku z 24. 5. 2005, sťažnosť č. 61302/00, bod 67), ako aj námietky

týkajúce sa práv a slobôd zaručených dohovorom a jeho protokolmi, pričom tieto námietky

sú vnútroštátne súdy povinné skúmať obzvlášť prísne a dôkladne (rozsudok ESĽP vo veci

Wagner a J. M. W. L. proti Luxembursku z 28. 6. 2007, sťažnosť č. 76240/01, bod 96).

Je potrebné prihliadnuť aj na to, či námietka, na ktorú súd v odôvodnení svojho rozhodnutia

nedal odpoveď, bola pre daný prípad relevantná a či mohla mať vplyv na výsledok konania

(rozsudok ESĽP vo veci Luka proti Rumunsku z 21. 7. 2009, sťažnosť č. 34197/02, bod 52).

Na druhej strane ani judikatúra ESĽP nestanovuje povinnosť všeobecných súdov dať

podrobnú odpoveď na každý prednesený argument (rozsudok ESĽP vo veci Van de Hurk

proti Holandsku z 19. 4. 1994, sťažnosť č. 16034/90, bod 61).

23.3 Sťažovateľovi teda krajský súd v jeho uznesení sp. zn.

zo 6. septembra 2016 v spojení s dôvodmi vyplývajúcimi z rozsudku okresného súdu

sp. zn. z 22. júna 2016, ako aj najvyšší súd v uznesení sp. zn.

z 5. januára 2017 pri analýze dôvodu dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. i) zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný

poriadok“), teda dôvodu, že rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení

zisteného skutku, v spojení s ďalším svojím uznesením, a to sp. zn.

z 21. marca 2018, s ohľadom na opätovne sťažovateľom nastolený dovolací dôvod podľa

precízne vyargumentovali, logicky zdôvodnili

a verifikovali vo veci vykonanými dôkazmi právnu kvalifikáciu skutku ako zločinu lúpeže

podľa a , ako aj druh a výšku uloženého trestu.

Týmto postupom tak dali relevantnú odpoveď nielen na meritórne, pre vec východiskové

argumenty sťažovateľa (už spomenutý Buzescu proti Rumunsku), ale zároveň aj posúdili

námietky sťažovateľa týkajúce sa práv a slobôd zaručených a dohovorom (už

spomenutý Wagner a J. M. W. L. proti Luxembursku) a napokon odôvodnili svoje

napadnuté rozhodnutia so zreteľom na konkrétny prípad (rozsudky ESĽP Ruiz Torija proti

Španielsku z 9. 12. 1994, séria A, č. 303A, s. 12, bod 29; Hiro Balani proti Španielsku

z 9. 12. 1994, séria A, č. 303B; Georgiadis proti Grécku z 29. 5. 1997; Higgins proti

Francúzsku z 19. 2. 1998).

23.4 Napokon ústavný súd zvýrazňuje, že jeho úlohou pri rozhodovaní

o sťažnostiach podľa nie je posudzovanie právnej perfektnosti

namietaných rozhodnutí všeobecných súdov z hľadiska formálnych požiadaviek

vyplývajúcich zo zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov a z týchto

aspektov ich „vylepšovanie“ (), ale posúdenie ich ústavnej akceptovateľnosti

a udržateľnosti a z tohto uhla pohľadu sú napadnuté rozhodnutia krajského súdu, ako aj

najvyššieho súdu plne kompatibilné.

24. V súvislosti so sťažovateľom deklarovaným prejavom nespokojnosti

s napadnutými rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, že

obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie

súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu

bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo

možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá

ústavný súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia

základných práv (, ). Z uvedených dôvodov ústavný súd podľa

odmieta sťažovateľom podanú sťažnosť v časti

namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti. Keďže ústavný súd neidentifikoval porušenie a

ods. 1 dohovoru nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľom označeného práva na

prezumpciu neviny podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru a ani k porušeniu základného práva na

obhajobu podľa . Tento záver zakladá dôvod odmietnutia sťažovateľom

podanej sťažnosti v tejto jej časti podľa opätovne

z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

25. Vo vzťahu k ďalším sťažovateľom predostretým námietkam a zároveň dovolacím

dôvodom podľa a , teda k námietke o tom, že

bolo zásadným spôsobom porušené právo na obhajobu a že vo veci konal alebo rozhodoval

orgán činný v trestnom konaní, sudca alebo prísediaci, ktorý mal byť vylúčený

z vykonávania úkonov trestného konania (pozri bližšie námietky sťažovateľa v bodoch 3.1.2

a 3.1.3), ktorou sa najvyšší súd vo svojom napadnutom rozhodnutí nezaoberal

s odôvodnením, že „Pokiaľ ide o výsluch svedka (v konaní o tom istom

skutku v postavení obvineného, ktorého vec bola vylúčená na samostatné konanie

a skončená rozsudkom, ktorým súd schválil dohodu o vine a treste), v ktorom rovnako

obvinený vidí naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) a namietaný

dovolací dôvod podľa , v rámci ktorého namieta predsedu

senátu JUDr. Miroslava Tomu, ktorý rozhodoval v jeho trestnej veci a tiež vo veci

, sp. zn. , treba v prvom rade uviesť, že ak v dovolaní uplatňovaná

okolnosť nepochybne bola, resp. musela byť obvinenému (ako dovolateľovi) v priebehu

prvostupňového alebo odvolacieho súdneho konania známa a v týchto štádiách trestného

konania ju neuplatnil, t. j. neuplatnil ju najneskôr v konaní pred odvolacím súdom, resp.

uplatnil ju až v podanom dovolaní, v zmysle nemôže byť táto okolnosť

použitá ako podklad pre splnenie dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. a) až g)

(pozri rozhodnutie najvyššieho súdu zverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho

súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 35/2013).

Z tohto pohľadu je potom podstatným zistenie, že obvinený uvedené skutočnosti

nenamietal v pôvodnom konaní, hoci mu tieto museli byť známe, a rovnako tak počas celého

konania, či už v konaní pred prvostupňovým ani odvolacím súdom nevzniesol námietku

zaujatosti voči predsedovi senátu. Podľa tak obvinený nemôže tieto

okolnosti použiť ako dôvody dovolania podľa a “, ústavný

súd uviedol, že toto rozhodnutie najvyššieho súdu považuje za zákonné a ústavne súladné.

K uvedenému postupu najvyššieho súdu ústavný súd predkladá takúto argumentáciu.

26.1 Ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity v zmysle

a limitujúci vzťah ústavného súdu k všeobecným súdom,

z ktorého okrem iného vyplýva, že v prípade konania pred všeobecnými súdmi musí

sťažovateľ ochranu svojich základných práv a slobôd vrátane argumentácie s tým spojenej

uplatniť najskôr v tomto konaní a až následne v konaní pred ústavným súdom, pretože

v opačnom prípade by ústavný súd nedisponoval právomocou na posúdenie takejto

argumentácie (, , , ,

). Inými slovami, právomoc ústavného súdu rozhodnúť o určitej námietke

sťažovateľa nemožno založiť až na jej uplatnení v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1

v prípade, ak ju sťažovateľ mohol uplatniť v príslušnom konaní, pričom podľa

právneho poriadku o nej mohol a aj bol povinný meritórne rozhodnúť iný orgán verejnej

moci. Ak takáto situácia nastane, treba podľa názoru ústavného súdu sťažnosť v časti

týkajúcej sa takejto námietky odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu

().

26.2 V slobodnej spoločnosti je predovšetkým vecou nositeľov práv, aby svoje práva

hájili a starali sa o ne (vigilantibus iura). Ten, kto sa stavia k ochrane svojich práv

s neospravedlniteľnou ľahostajnosťou alebo nevedomosťou, nemôže s úspechom požadovať

ochranu týchto svojich práv ihneď na ústavnom súde tak, ako to urobil aj sťažovateľ

v konaní pred ústavným súdom (Napokon aj z hľadiska elementárnej právnej logiky, ak

sťažovateľ v konaní pred súdom nižšieho stupňa z akéhokoľvek dôvodu neuplatní svoju

argumentáciu, ktorou disponuje, ale predloží ju až súdu vyššej inštancie, súd vyššej

inštancie nemá dôvod posudzovať/hodnotiť, teda skúmať, ako sa k danej otázke

vyjadril/nevyjadril, resp. ako ju posúdil súd nižšieho stupňa, keďže súdy nižšej inštancie sa

nemali k čomu vyjadriť.).

26.3 Nad rámec uvedeného ústavný súd poukazuje aj na právne zastúpenie

sťažovateľa v trestnom konaní obhajcom, od čoho odvádza povinnosť jeho obhajcu

(prípadne aj samotného sťažovateľa ako obvineného z trestného činu) obhajovať práva

obvineného čo najúčinnejším spôsobom, pod ktorým treba bez pochýb rozumieť aj aktívny

prístup obhajcu pri obhajovaní jeho záujmov, ako aj starostlivosť obhajcu zameranú na to,

aby boli náležite a včas objasnené skutočnosti, ktoré vinu obvineného vyvracajú alebo ju

zmierňujú [ ()]. Spôsob obrany sťažovateľa

a taktika jeho obhajoby nemôže byť v prípade jej neúspechu pričítaná na vrub súdu, ktorý

koná v súlade so zákonom (). Navyše uplatnenie práva na obhajobu

oprávnenej osobe nezaručuje dosiahnutie takého rozhodnutia súdu, o ktoré sa usiluje

pomocou obhajoby. Účelom základného práva zaručeného je

poskytnutie príležitosti brániť sa obvineniu zo spáchania trestného činu (,

, ), pričom sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom

nepredložil žiadny relevantný dôkaz či argumentáciu, z ktorých by vyplynulo, že tomu tak

nebolo.

27. Na podklade už uvedených úvah a v konfrontácii so závermi vyplývajúcimi

z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 21. marca 2018 ústavný súd odmieta

sťažovateľom podanú ústavnú sťažnosť v tejto jej časti podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

28. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku rozhodovanie o ďalších

procesných návrhoch sťažovateľa (zrušenie napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov,

vrátenie veci na ďalšie konanie, ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným

súdom) v danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. septembra 2018