Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 515/2018
PDF · 485.43 KB
No categories available
IV. ÚS 515/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. septembra 2018
v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Miroslava Duriša
(sudca spravodajca) a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ,
, vo veci
namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a základného
práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a práva na prezumpciu neviny podľa čl. 6 ods. 2 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 2 Tdo 85/2017 z 21. marca 2018, uznesením Krajského súdu v Banskej
Bystrici sp. zn. 5 To 86/2016 zo 6. septembra 2016 v spojení s rozsudkom Okresného súdu
Žiar nad Hronom sp. zn. 2 T 79/2015 z 22. júna 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
15. mája 2018 a následne podaniami 29. júna 2018 a 22. augusta 2018 doručená sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojich základných práv
podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv
podľa čl. 6 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 2 Tdo 85/2017 z 21. marca 2018 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie najvyššieho
súdu“), uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“)
sp. zn. 5 To 86/2016 zo 6. septembra 2016 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie krajského
súdu“) v spojení s rozsudkom Okresného súdu Žiar nad Hronom (ďalej len „okresný súd“)
sp. zn. 2 T 79/2015 z 22. júna 2016.
2. Z obsahu podanej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom okresného
súdu sp. zn. 2 T 79/2015 z 22. júna 2016 v spojení s uznesením krajského súdu
sp. zn. 5 To 86/2016 zo 6. septembra 2016 právoplatne odsúdený pre zločin lúpeže formou
spolupáchateľstva podľa § 20 k § 188 ods. 1 a 2 písm. d) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný
zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) a iné, za čo mu bol uložený
úhrnný trest odňatia slobody v trvaní desiatich rokov so zaradením do ústavu so stredným
stupňom stráženia. Najvyšší súd svojím uznesením sp. zn. 2 Tdo 85/2017 z 21. marca 2018
odmietol sťažovateľom podané dovolanie. Následne podal sťažovateľ sťažnosť ústavnému
súdu.
3. Sťažovateľ po písomnej výzve ústavného súdu z 19. júna 2018 upravil obsah
podanej ústavnej sťažnosti, pričom v úvode vo všeobecnej rovine k postupu najvyššieho
súdu poukázal na to, že „Najvyšší súd S.R. nevenoval dostatočnú pozornosť dovolaniu ktoré
som spísal prostredníctvom svojho advokáta... N.S. SR v odôvodnení odmietnutia dovolania
nepoukázal na mnou uvádzané jednotlivé body kde O.S. a K.S. porušily zákon, takysto N.S.
nevenoval absolutne pozornosť kde som poukázal na porušenie ústavy S.R. ako aj
dohovorov o ľudských právach ktoré jednotlivé súdy porušili a preto mám zato, že
odmietnutie môjho dovolania zo strany N.S. SR bolo nedôvodné a rovnako aj N.S. SR
porušil čl. 6 ods. 1 ústavy S.R. vo svojom rozhodnutí nevenoval pozornosť čl. 6 ods. 1, ktorý
hovorí o práve na slobodný proces.“.
3.1 V konkrétnej rovine svojej argumentácie sťažovateľ poukázal na viaceré podľa
jeho názoru podstatné a zásadné pochybenia, ktoré rozviedol vo viacerých bodoch.
3.1.1 Ako najpodstatnejšie námietky sťažovateľa vyhodnotil ústavný súd tie (bod 4
jeho argumentácie a súhrnné zhrnutie v závere doplnenia podanej ústavnej sťažnosti,
v širšom aj body 1 a 2), ktorými atakuje skutkové zistenia plynúce z vykonaného
dokazovania a v nadväznosti na ne nesprávnu právnu kvalifikáciu skutku ako zločinu lúpeže
podľa § 188 ods. 1 a 2 písm. d) Trestného zákona, k čomu v súhrne argumentoval:
„Zo skutku nie je jasné či sa naplnila skutková podstata – kvalifikácia tr. činu lúpeže čo
opomína objektívnu a subjektívnu stránku a súd sa na preukazovaní vyny neprípustne
podielal v rozpore s čl. 2 ods. 2 ústavy došlo tým k naplneniu aj dovolacieho dôvodu podľa
§ 371 ods. 1 pís. i Tr. por. prítomný je aj dovolací dôvod podla § 371 ods. 1 pís. g Tr. por.
lebo rozhodnutie je založené na nezákonne vykonaných dôkazov... Mám rovnako zato, že
N.S. SR mal povinnosť skúmať či sú v danej veci naplnené znaky tr. činu lúpeže teda či je
preukázaná subjektívna súvislosť, spočívajúca v jednotnom zámere páchateľov ktorý
jednotlivými útokmi naplnily skutkovu podstatu rovnakého tr. činu a objektívná súvisloť
spojená rovnakým alebo podobným spôsobom vykonania samozrejme len za situácie ak by
bolo preukázané, že došlo k spáchaniu skutku tak ako to kládla za vynu obžaloba. Znak
subjektývnej súvislosti spočíva v postupnom uskutočnovaní jednotného zámeru ktorý musí
byť daný od počiatku tr. činu čo v tomto prípade nebolo kedže som konal v úmysle kradnúť
a nie sa dopustiť násilia. Kedže jeden tr. čin musí vyplívať z jednej vôle páchateľov
a v tomto prípade sa na konaní nezhodly kedže jedného z nich nebol úmysel dospustiť sa
násilia. V tomto smere je nutné upozorniť aj na právo na spravodlivý proces podla čl. 6
dohovoru a z neho vyplívajúcu judikatúru ESĽP v zmysle ktorej sa vyžaduje aby
rozhodnutie súdu bolo odôvodnené a presvedčivé. Odôvodnenie rozhodnutia je zárukou
toho že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny.“
3.1.2 V nadväznosti na predostretú argumentáciu týkajúcu sa nesprávnej právnej
kvalifikácie skutku sťažovateľ namietol aj porušenie svojho základného práva na obhajobu
podľa čl. 50 ods. 3 ústavy, ktoré vzhliadol v postupe orgánov činných v trestnom konaní aj
súdov, ktoré nevykonali dôkazy a vedome neobjasňovali skutočnosti svedčiace v jeho
prospech, k čomu tvrdil (body 1 a 2 plynúce z doplnenia jeho podanej ústavnej sťažnosti):
„Počas celého prípravného konania ako i v konaní pred súdom som poukázal na
skutočnosti, že v danom prípade bolo zmanipulované prípravné konanie ako zo strany
O.Č.T.K. a O.P. ktoré bolo v rozpore s ustanovením § 2 ods. 10 Tr. por. ktorý ukladá
za povinnosť O.Č.T.K. – O.P. objasňovať dôkazy a okolnosti aj tie ktoré svedčia v môj
prospech. Takysto mám za to, že v prípravnom konaní bola porušená zásada rovnosti zbraní
keďže nebolo rovnako prihliadané na dôkazy a mnou navrhované dôkazy svedčiace v môj
prospech boly buď nevykonané, nerešpektované, zamietané, alebo im súd nevenoval
dostatočnú pozornosť.“
3.1.3 Porušenie svojho práva na prezumpciu neviny podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru
nachádzal sťažovateľ v osobe zákonného sudcu okresného súdu JUDr. Miroslava Tomu,
ktorý „... v tejto trestnej veci vedenej na Okresnom súde Žiari nad Hronom pod sp. zn.
2 T 79/2015 konal a rozhodoval predseda senátu JUDr. Miroslav Toma, ako predseda
senátu konal a rozhodoval aj v trestnej veci vedenej O.S. Žiar nad Hronom sp. zn.
2 T 64/2015 Rozsudkom sp. zn. 2 T 64/2015-196 zo dňa:15.4.2015 ma uznal za vynného
v zmysle podanej žaloby... V zmysle § 31 ods. 1 a ods. 2 Tr. por. mal byť vylúčený
JUDr. Miroslav Toma z dôvodov zaujatosti k prejednávanej veci ako aj pre ovplyvňovanie
jeho rozhodnutia vo veci dvoma rozsudkami. Konanie vedené pred súdom proti mojej osobe
bolo zmanipulované a dokazovanie bolo len formálne.“.
3.1.4 Ďalším pochybením vo veci konajúcich súdov, ktorým malo dôjsť k porušeniu
čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, malo byť uloženie nezákonného trestu, teda
trestu v rozpore s podmienkami ukladania trestov podľa Trestného zákona, a túto
skutočnosť mal prehliadnuť aj najvyšší súd v rámci dovolacieho konania, keď „prehliadol
hrubé porušenie zákona pri ukladaní úhrnného trestu keď s § 38 ods. 2, 5 použil aj ďalšie
priťažujúce okolnosti § 37 § 41 pričom už v § 38 ods. 2 ods. 5 Tr. zák. je zahrnutá
priťažujúca okolnosť a pre nesprávne použitie ustanovení potom môže nastať situácia, že
obvinenému je uložený trest neprimerane vysoký.“.
4. V petite podanej sťažnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd „svojím
rozhodnutím návrh prijal na ďalšie konanie“ a nálezom takto rozhodol:
„1. Uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn.: 2 Tdo 85/2017 zo dňa 21.3.2018
a konaním, ktoré mu predchádzalo došlo k porušeniu môjho práva na spravodlivé súdne
konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru... a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.
2. Zrušuje sa uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Tdo 85/2017 zo dňa 21.3.2018
a vec sa vracia Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie.
3. Rozsudkom Okresnému súdu ZH sp. zn.: 2 T 79/2015 zo dňa 22.6.2016
a uznesením Krajského súdu B.B. sp. zn.: 5 To 86/2016 zo dňa 22.9.2016 a konaním, ktoré
im predchádzalo došlo k porušeniu môjho práva na spravodlivé súdne konanie v zmysle
čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru... a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo na obhajobu v zmysle
čl. 50 ods. 3 Ústavy SR.
4. Zrušuje sa rozsudok Okresného súdu ZH sp. zn.: 2 T 79/2015 zo dňa 22.6.2016
a uznesenie Krajského súdu B.B. sp. zn.: 5 To 86/2016 zo dňa 22.9.2016 vec sa im vracia na
ďalšie konanie.
5. Mne ako sťažovateľovi priznáva finančné zadosťučinenie v sume 150 000 euro,
ktoré sú povinný Okresný súd ZH, Krajský súd B.B. ako aj Najvyšší súd SR spoločne
a nerozdielne vyplatiť mne ako sťažovateľovi do dvoch mesiacou od právoplatnosti tohto
nálezu.
6. Okresný súd ZH, Krajský súd B.B. a Najvyšší súd SR sú povinný spoločne
a nerozdielne uhradiť mne ako sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia ktorý si dopíše
výšku keď mi bude ustanovený v tejto ústavnej sťažnosti.“
II.
5. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti
o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov
ustanoví zákon.
6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
II.1 K namietanému porušeniu sťažovateľom označených práv rozsudkom
okresného súdu sp. zn. 2 T 79/2015 z 22. júna 2016
7. Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne, t. j. na princípe subsidiarity.
8. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza
zo zásady, že ústava ukladá všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.
Právomoc ústavného súdu je preto subsidiárna a uplatní sa až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd
môže domôcť (a aj sa domáhal) využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy
pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku
právomoci na jej prerokovanie (IV. ÚS 115/07).
9. Rozsudok okresného súdu sp. zn. 2 T 79/2015 z 22. júna 2016 mohol sťažovateľ
napadnúť riadnym opravným prostriedkom, a to odvolaním (čo aj využil), o ktorom bol
oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť
o odvolaní sťažovateľa v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu. Ústavný súd
preto túto časť jeho sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre
nedostatok právomoci na jej prerokovanie.
II.2 K namietanému porušeniu sťažovateľom označených práv uznesením
krajského súdu sp. zn. 5 To 86/2016 zo 6. septembra 2016 a uznesením najvyššieho
súdu sp. zn. 2 Tdo 85/2017 z 21. marca 2018
10. Ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že nie je súdom vyššej inštancie
rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd
nie je ani zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,
ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či
v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav, a aké
skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného
súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie
s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných
slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie
všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným
rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak
by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).
11. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
12. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51
ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého
na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať
základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných
zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý
predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal
ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne
súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci. V zmysle svojej
judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, odôvodnenie
ktorých je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom
na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
13. Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie
svojich občianskych práv a záväzkov na súde a pod tento článok spadá aj právomoc súdov
rozhodnúť o oprávnenosti trestného obvinenia proti konkrétnej osobe. Takto interpretovaný
článok zahŕňa právo na súd, do ktorého patrí právo na prístup k súdu. Tým je dané, že tento
článok zaručuje každému právo na to, aby svoju vec týkajúcu sa občianskych práv
a záväzkov alebo trestného obvinenia vedeného proti nemu mohol nechať predložiť súdu.
V tomto smere toto ustanovenie zakotvuje „právo na súd“, ktorého je právo na prístup
k súdu len jedným z aspektov (Golder proti Spojenému kráľovstvu). K nemu sa pridávajú
záruky ustanovené čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie
konania. To všetko v súhrne zakladá právo na spravodlivé prerokovanie veci [rozhodnutie
Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) z 21.2.1975, séria A, č. 18, s. 18, bod
36]. Právo na spravodlivé prerokovanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp
kontradiktórnosti konania, právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie
súdneho rozhodnutia a iné požiadavky spravodlivého procesu (III. ÚS 199/08).
14. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno
vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 71/97, IV. ÚS 14/2012).
15.1 Podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, sa považuje
za nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.
15.2 Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas
a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom
obhajcu.
16. Ústavný súd už vo svojich prvotných rozhodnutiach zaujal stanoviská
k dodržiavaniu čl. 50 ods. 3 ústavy orgánmi štátu.
16.1 Vo veci sp. zn. II. ÚS 8/96 uviedol, že čl. 50 ods. 3 zaručuje všetkým
oprávneným osobám, že budú mať čas na prípravu obhajoby, ďalej že budú mať možnosť
pripraviť si obhajobu a že svoju obhajobu budú môcť predniesť právne významným
spôsobom buď osobne, alebo prostredníctvom svojho obhajcu. Uplatnenie práva na
obhajobu nezaručuje oprávnenej osobe dosiahnutie takého rozhodnutia súdu, o ktorý sa
usiluje pomocou obhajoby. Účelom práva zaručeného čl. 50 ods. 3 ústavy je poskytnutie
príležitosti brániť sa obvineniu zo spáchania trestného činu.
16.2 Vo veci sp. zn. II. ÚS 52/98 ústavný súd uviedol, že pozitívny záväzok
Slovenskej republiky pri realizácii práv obvineného v trestnom konaní je zabezpečený
prostredníctvom Trestného poriadku, ktorý je právnym predpisom upravujúcim postup
v trestnom konaní. Trestný poriadok v jednotlivých fázach trestného konania zaručuje
ústavou garantované právo obhajoby.
17. Ústavný súd teda predostiera, že zásada „práva na obhajobu“ vyjadruje
požiadavku, aby v trestnom procese bola zaručená ochrana práv a záujmov osoby, proti
ktorej sa vedie trestné konanie, a je teda nevyhnutným prostriedkom úspešného výkonu
súdnictva smerom k ochrane základných práv a slobôd. Podľa názoru ústavného súdu právo
na obhajobu sa zaručuje ako základné právo fyzickej osoby, ktoré podlieha všetkým
pravidlám, ktoré sa uznávajú pri ochrane základných práv a slobôd (II. ÚS 34/99), a možno
ho vnímať aj ako prostriedok nastoľujúci spravodlivú rovnováhu medzi verejnými
záujmami, ktoré sú predmetom ústavnej ochrany.
18. O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. V zmysle konštantnej
judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú
neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo
slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva
alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť
medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne
(III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
19. K prvej a najpodstatnejšej námietke sťažovateľa spočívajúcej v tom, že skutok
kladený mu za vinu bol nesprávne právne posúdený ako zločin lúpeže podľa § 188 ods. 1
a 2 písm. d) Trestného zákona (k dôvodom sťažovateľa pozri body 3.1.1 a 3.1.2) vo veci
konajúce súdy argumentovali takto:
19.1 Krajský súd v uznesení sp. zn. 5 To 86/2016 zo 6. septembra 2016 konštatoval:
„Obžalovaný sa od počiatku bránil tým, že za poškodeným išli aj so
spoluobžalovaným so zámerom vypiť si alkohol, doznal, že síce do domu vnikli násilím tak,
že vyvalil dvere, pretože ich poškodený nechcel vpustiť, avšak žiadne násilie, ani hrozbu
násilia voči poškodenému následne nepoužil. Predtým chcel dvere vypáčiť, čo sa mu však
nepodarilo. Poukázal na to, že svojho spoločníka upozornil ešte pred vniknutím do domu,
aby nepoužil násilie, či hrozbu násilia voči poškodenému. Z predchádzajúcej trestnej
činnosti vedel, že by to zakladalo znaky trestného činu lúpeže. Potvrdil, že so spoločníkom
pýtali od poškodeného peniaze, ktorý im tvrdil, že ich nemá a preto prehľadával skrine, aby
ich našiel. Následne prišli policajti. Poškodenému nič nezobrali.
Aj svedok (pôvodne spoluobvinený) povedal, že obžalovaný sa ho pýtal,
či nepôjdu kradnúť do domu poškodeného. Keď sa s návrhom stotožnil, prišli k domu
poškodeného, na ktorého kričali, aby im otvoril. Poškodený spoza dverí kričal, aby odišli,
že zavolá políciu. Napokon obžalovaný dvere vykopol. Keď vnikli do chodby, poškodený sa
na neho zahnal, preto ho chytil za ruku, posotil ho, aby išiel pred ním. Poškodeného chytil
za ruku, odviedol ho do jednej z miestností, kde ho posadil na posteľ. Obžalovaný mu
povedal, aby poškodeného zahovoril a hľadal po skriniach peniaze. Ich ďalšiemu konaniu
bolo zamedzené príchodom policajtov. Potvrdil tiež, že obžalovaný mu hovoril, aby voči
poškodenému nepoužil násilie.
Poškodený na druhej strane uviedol, že v inkriminovaný deň po polnoci počul
búchanie na dvere s tým, že niekto kričal, že si chce vypiť. On však neotvoril a kričal, aby
odišli, inak zavolá políciu. Potom dvere vykopli a vnikli k nemu do domu. Boli dvaja. Po ich
príchode ho nižší z nich ( ) chytil za ruku, tlačil ho do spálne, kde ho sotil na posteľ
a držal za plece. Poškodený uvádzal, že potom, ako vnikli páchatelia k nemu, sa bál, chcel
sa aj brániť, ale sa nedalo. Pýtali od neho peniaze, on však povedal, že nemá a vyšší z nich
ich hľadal po skriniach. Obžalovaný si voči nemu násilne nepočínal. Aj tento svedok
potvrdil následne príchod policajtov.
Sused poškodeného - svedok uviedol, že sa zobudil na buchot na dvere
poškodeného, pričom pred vchodovými dverami boli dve osoby, ktoré videl, keďže
poškodený má pred vchodom nainštalované senzorové osvetlenie. Počul, ako poškodený
komunikuje s týmito osobami a zrejme ich nechcel vpustiť do vnútra. Keď následne počul
ranu a zvuk štiepajúceho sa dreva, videl, ako sa osoby dostali dovnútra, zavolal políciu.
Keď osoby vošli dovnútra, jeden z nich chytil poškodeného za ruku a tohto tlačil pred
sebou. Potom ho odviedli do jednej z izieb, kde tento svedok už nemal rozhľad. Videl však,
že ďalší muž začal prehľadávať skrine. Tento svedok ich videl cez miestnosť, v ktorej sa
svietilo a ktorá bola pri vchode a bolo z nej vidieť i na chodbu a čiastočne do ďalších
miestností.
Privolaní policajti - svedkovia a potvrdili, že dostali
príkaz z operačného strediska ísť na miesto, kde malo dôjsť k prepadnutiu. Našli dom, ktorý
mal otvorenú bráničku, vykopnuté dvere a v jednej z miestností boli 3 osoby. Poškodený bol
vystrašený, páchatelia uvádzali, že si chceli len vypiť. Oboch páchateľov policajti zadržali.
Z vykonaných dôkazov nepochybne vyplynulo, že obžalovaný so spoločníkom vykopli
dvere, keď ich poškodený nechcel pustiť do jeho domu. Následne chceli od poškodeného
peniaze, ten im ich odmietol dať, preto spoluobžalovaný držal poškodeného a obžalovaný
prehľadával skrine a hľadal peniaze. Keď sused poškodeného volal políciu, obžalovaný
so spolupáchateľom boli na mieste činu zadržaní.
Napriek tomu, že obžalovaný tvrdil, že nepoužil násilie voči poškodenému, ani sa mu
nevyhrážal za účelom, aby jemu a spoločníkovi dal poškodený peniaze, správne si počínal
okresný súd, keď uznal obžalovaného vinným zo zločinu lúpeže podľa § 188 ods. 1, 2
písm. d) Tr. zák. spáchaného formou spolupáchateľstva podľa § 20 Tr. zák., pretože proti
inému použili násilie v úmysle zmocniť sa cudzej veci a tento čin spáchali na chránenej
osobe - staršieho veku, ktorá mala viac ako 60 rokov. Násilím pritom v zmysle zaužívanej
súdnej praxe sa okrem priameho útoku proti telu poškodeného rozumie aj násilie voči veci,
pokiaľ je prostriedkom nátlaku na vôľu poškodeného. V danom prípade obžalovaný vykopol
dvere a použil násilie teda voči veci. v dôsledku čoho, ako uvádzal sám poškodený, mal
strach, ani sa nepohol, chcel sa aj brániť, ale sa nedalo. Spoluobžalovaný poškodeného
navyše chytil za ruku, ktorý urobil pohyb na obranu, keď ho držal za ruku. tlačil ho pred
sebou a prinútil ho sadnúť si na posteľ, pričom mu bránil v pohybe držaním. Poškodený
odpor ani nekládol, lebo si bol vedomý fyzickej prevahy obžalovaného a jeho spoločníka,
ktorí boli mladší a fyzicky oveľa zdatnejší. Následne páchatelia žiadali od poškodeného
peniaze. Keďže obžalovaný bez povolenia poškodeného vnikol do jeho obydlia spolu
so spoločníkom tak, že vykopol dvere, dopustil sa aj prečinu porušovania domovej slobody
podľa § 194 ods. 1, 2 písm. b) Tr. zák., pretože spoločne s ďalšou osobou vnikol do obydlia
iného a čin spáchal prekonaním prekážky, ktorej účelom je zabrániť vniknutiu. Aj tohto
prečinu sa dopustil formou spolupáchateľstva podľa § 20 Tr. zák.
Čo sa týka odvolacích námietok obžalovaného, že vek obžalovaného - ako znak
kvalifikovanej skutkovej podstaty nebol vyjadrený vo výrokovej časti odkazom na
paragrafové znenie, túto skutočnosť nepovažuje krajský súd za podstatnú, pretože
v odôvodnení rozsudku sa okresný súd s touto otázkou i za použitia príslušného ustanovenia
náležité vysporiadal.“
19.2 Pri preskúmavaní uznesenia krajského súdu sp. zn. 5 To 86/2016
zo 6. septembra 2016 ako súdu odvolacieho a argumentácie v ňom uvedenej ústavný súd
vychádzal zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí
prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05,
III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska
predmetu konania tvoria jeden celok. Taktiež v zmysle judikatúry ESĽP pri zamietnutí
odvolania sa odvolací súd môže obmedziť i na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu
(rozsudok ESĽP vo veci Helle v. Fínsko z 19. 12. 1997, sťažnosť č. 20772/92, body 59 –
60). Predpokladom tohto postupu je splnenie podmienky založenej na zistení, že samotné
rozhodnutie podriadeného súdu možno pokladať za dostatočne odôvodnené (Boldea
v. Romania, rozsudok z 15. 2. 2007 k sťažnosti č. 19997/02, § 33; Hirvisaari v. Finland,
rozsudok z 27. 9. 2001 k sťažnosti č. 49684/99, § 31 – § 33). Už uvedené závery zahŕňajú aj
požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov
(prvostupňového súdu, ako aj odvolacieho súdu), ktoré boli vydané v priebehu príslušného
súdneho konania (IV. ÚS 350/09).
19.3 Okresný súd v rozsudku sp. zn. 2 T 79/2015 z 22. júna 2016 uviedol:
„Pri vyhodnotení dôkazov v zmysle § 2 ods. 12 Tr. poriadku súd uzavrel, že vina
obžalovaného bola jednoznačne a bez pochyby preukázaná. Bolo preukázané výpoveďou
obžalovaného a svedka že v nočných hodinách po požití niekoľkých pív, sa rozhodli
ísť za poškodeným, pričom bola nočná hodina. Obžalovaný podľa názoru súdu musel vedieť
približne, koľko rokov má poškodený, keď sám tvrdil, že ho poznal 4 roky. Musel vedieť, že
je už v dôchodkovom, vyššom veku. Keď poškodený ich odmietol vpustiť dovnútra z
výpovedí obžalovaného, svedka a poškodeného vyplýva, že poškodený odmietol
vpustiť obžalovaného a svedka dovnútra. Následne, ako to vyplýva z výpovedí
obžalovaného a svedka , sa pokúšali vchodové dvere vypáčiť, čo sa im však
nepodarilo. Obžalovaný a svedok potvrdili, že vchodové dvere nakoniec vykopol,
resp. vytlačil obžalovaný. Svedok tvrdil, že pri otvorení dvier obžalovaným bol
zasiahnutý poškodený, ktorý pri tom spadol. Poškodený túto skutočnosť poprel. Podľa
názoru súdu o pohybe obžalovaného, svedka a poškodeného v dome poškodeného
jednoznačne vypovedal svedok . Výpovede obžalovaného, poškodeného a svedka
sú o pohybe v dome poškodeného rozdielne. Podľa názoru súdu ide o však len o
okolnosť prípadu, ktorá nemá vplyv na právnu kvalifikáciu. Tvrdenie obžalovaného, že sám
bol len kradnúť nepoužil voči poškodenému žiadne násilie je irelevantné. Sám obžalovaný
musel veľmi dobre vedieť, že svedok bez použitia násilia, alebo hrozby násilia
nezabráni poškodenému, aby si aktívne bránil svoj majetok. Naviac svedok potvrdil,
že najskôr videl jedného páchateľa - svedka tlačiť poškodeného a následne uvidel
obžalovaného, ako vošiel do miestnosti oproti jeho domu, kde prehľadával skrine.
Poškodený potvrdil, že obžalovaný chodil po izbách, nakoniec bol v izbe kde bol obžalovaný
a svedok . Svedok naproti tomu tvrdil, že všetci traja boli stále v tej istej izbe.
Sústavne videl obžalovaného a poškodeného. Príslušníci PZ, svedkovia a
potvrdili vylomenie vchodových dvier, obžalovaného, poškodeného a svedka
našli v jednej miestnosti. Po ich príchode poškodený okamžite išiel za nich, akoby tam
hľadal pomoc. Podľa názoru súdu je pravdepodobné, že aj obžalovaný použil násilie voči
poškodenému pri vyvalení vchodových dvier, ktoré zasiahli poškodeného. Sám obžalovaný
musel predpokladať, že s poškodený, s ktorým predtým komunikovali bude stáť za
vchodovými dverami. Z uvedeného je zrejmé, že obžalovaný musel minimálne priamo vidieť,
ako spolupáchateľ svedok spacifikovali poškodeného a tohto odtlačil do niektorej
z miestností, pričom sám následne išiel do ďalšej miestnosti hľadať peniaze. Súd, preto
obranu obžalovaného, že do domu poškodeného prišiel len kradnúť pokladal za účelovú
tendenčnú so snahou zmierniť miernu zavinenia a aj zmierniť právnu kvalifikáciu skutku.
Konanie obžalovaného, ktorým spoločným konaním proti inému použil násilie v úmysle
zmocniť sa cudzej veci, čin spáchal na chránenej osobe, osobe vyššieho veku a spoločným
konaním neoprávnene vnikol do obydlia iného, čin spáchal prekonaním prekážky, ktorej
účelom je zabrániť vniknutiu, právne kvalifikoval, ako zločin lúpeže formou
spolupáchateľstva podľa § 20, § 188 ods. 1, 2 písm. d) Tr. zákona v jednočinnom súbehu s
prečinom porušovania domovej slobody formou spolupáchateľstva podľa § 20, § 194 ods. 1,
2 písm. b) Tr. zákona. Podľa § 139 ods. 1 písm. e) Tr. zákona chránenou osobou sa rozumie
osoba vyššieho veku.“
19.4 Najvyšší súd v odôvodnení uznesenia sp. zn. 2 Tdo 85/2017 z 21. marca 2018
v podstatnom uviedol:
„Porušenie práva na obhajobu v predmetnom konaní podľa obvineného spočíva
v tom, že súd nevykonal ním navrhnuté dôkazy a že prokuratúra navrhla ako dôkaz podľa
§ 119 Tr. por. výsluch ako svedka podľa § 261 Tr. por. a to aj napriek
tomu, že v uvedenom trestnom konaní bol ako obvinený.
Podľa § 371 ods. 1 písm. c) Tr. por. dovolanie možno podať, ak zásadným spôsobom
bolo porušené právo na obhajobu. Právo na obhajobu v zmysle dovolacieho dôvodu podľa
§ 371 ods. 1 písm. c) Tr. por. je potrebné chápať ako vytvorenie podmienok pre plné
uplatnenie procesných práv obvineného a jeho obhajcu (§ 34 ods. 4 Tr. por.).
Ak uplatnenie práva na obhajobu spočíva v navrhovaní dôkazov (§34 ods. 1 a § 44
ods. 2 Tr. por.), zodpovedá mu povinnosť orgánov činných v trestnom konaní a súdu
zaoberať sa každým dôkazným návrhom a najneskôr pred meritórnym rozhodnutím tomuto
návrhu buď vyhovieť alebo ho odmietnuť, resp. rozhodnúť, že sa ďalšie dôkazy vykonávať
nebudú (§ 208 a § 274 ods. 1 Tr. por.). Nemožno však úspešne podať dovolanie z dôvodu
podľa § 371 ods. 1 písm. c) Tr. por. na podklade toho, že sa návrhu na vykonanie dôkazu
nevyhovelo. Za porušenie práva na obhajobu v zmysle § 371 ods. 1 písm. c) Tr. por. teda
nemožno považovať obsah a rozsah vlastnej úvahy orgánu činného v trestnom konaní alebo
súdu o voľbe použitých dôkazných prostriedkov pri plnení povinnosti podľa § 2 ods. 10 Tr.
por., resp. práva podľa § 2 ods. 11 Tr. por. Ak by záver orgánu činného v trestnom konaní
alebo súdu učinený v zmysle § 2 ods. 12 Tr. por. o tom, že určitú skutkovú okolnosť
považuje za dokázanú, a že ju nebude overovať ďalšími dôkazmi, zakladal opodstatnenosť
dôvodu dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c) Tr. por., odporovalo by to viazanosti
dovolacieho súdu zisteným skutkom v zmysle § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por., ktorá vyjadruje
zásadu, že účelom dovolacieho konania je posudzovanie právnych otázok, nie posudzovanie
správnosti a úplnosti zistenia skutkového stavu (pozri uznesenie Najvyššieho súdu z 15.
decembra 2009, sp. zn. 2 Tdo 45/2009, uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a
rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 7/2011).
V rámci prvostupňového konania súd pred vyhlásením dokazovania za skončené,
zisťoval u procesných strán ďalšie dôkazné návrhy, pričom obvinený uviedol, že ďalšie
návrhy na doplnenie dokazovania nemá. K uvedenému Najvyšší súd uvádza, že vyhlásenie
procesnej strany o tom, že nemá návrhy na doplnenie dokazovania v záverečnej fáze
súdneho konania je konečným prejavom strany o disponovaní s právom na navrhovanie
doplnenia dokazovania a v prípade predtým uplatnených návrhov na doplnenie
dokazovania jednoznačným prejavom, že na pôvodných návrhoch na doplnenie
dokazovania procesná strana netrvá a teda, že ich berie späť. Rešpektovanie takto
prejavenej vôle strany súdom, nemožno považovať za porušenie práva na obhajobu
zásadným spôsobom v zmysle § 371 ods. 1 písm. c) Tr. por. (pozri uznesenie Najvyššieho
súdu zo 14. januára 2014, sp. zn. 2 Tdo 1/2014, uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho
súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 116/2014)...
Zo spisového materiálu je zrejmé, že dňa 18. novembra 2016 podal obvinený
prostredníctvom obhajcu dovolanie, o ktorom Najvyšší súd rozhodol uznesením sp. zn.
5Tdo 91/2016 z 05. januára 2017, ktorým podľa § 382 písm. c) Tr. por. dovolanie
obvineného odmietol.
Obvinený v druhom podanom odvolaní namieta nepreukázanie úmyslu spáchať
trestný čin, ktorý je mu kladený za vinu (§ 371 ods. 1 písm. i) Tr. por.). Týmito námietkami
obvineného sa už podrobne zaoberal Najvyšší súd vo vyššie uvedenom uznesení, preto
dovolací súd pri rozhodovaní o aktuálnom dovolaní na odôvodnenie tohto uznesenia len
odkazuje.“
19.4.1 Najvyšší súd v uznesení sp. zn. 5 Tdo 91/2016 z 5. januára 2017,
na ktorého dôvody odkazuje aj vo svojom uznesení sp. zn. 2 Tdo 85/2017 z 21. marca 2018,
ozrejmil:
„Obvinený v dovolaní uplatnil dôvod dovolania podľa ustanovenia § 371 ods. 1
písm. i/ Tr. por., podľa ktorého dovolanie možno podať, ak rozhodnutie je založené na
nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného
hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd
nemôže skúmať a meniť.
V rámci posudzovania existencie tohto dovolacieho dôvodu súd skúma, či skutok
ustálený súdmi v pôvodnom konaní bol správne podradený (subsumovaný) pod príslušnú
skutkovú podstatu trestného činu upravenú v Trestnom zákone. Len opačný prípad
odôvodňuje naplnenie tohto dovolacieho dôvodu. Do úvahy prichádzajú alternatívy, že
skutok mal byť právne kvalifikovaný ako iný trestný čin alebo, že skutok nie je trestným
činom.
Obvinený predovšetkým namietal, že jeho konanie malo byť právne kvalifikované ako
zločin krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. a/, ods. 4 písm. b/ Tr. zák., nie ako zločin lúpeže
podľa § 188 ods. 1, ods. 2 písm. b/ Tr. zák. Spáchanie prečinu porušovania domovej
slobody podľa § 194 ods. 1, ods. 2 písm. b/ Tr. zák. nenapádal.
V zmysle ustanovení § 188 ods. 1, ods. 2 písm. b/ Tr. zák. sa lúpeže dopustí ten, kto
proti inému použije násilie alebo hrozbu bezprostredného násilia v úmysle zmocniť sa
cudzej veci, pričom sa skutku dopustí na chránenej osobe. Medzi chránené osoby patrí aj
osoba vyššieho veku (osoba staršia ako 60 rokov).
Objektom trestného činu je ochrana slobody a majetku. Páchateľom môže byť
ktokoľvek (všeobecný subjekt). Objektívna stránka spočíva v použití násilia alebo hrozby
bezprostredného násilia na prekonanie kladeného alebo očakávaného odporu poškodeného.
Násilie môže smerovať proti tomu, kto má vec u seba, proti inej osobe alebo veci, ak je
prostriedkom nátlaku na vôľu poškodeného. Nie je pritom rozhodujúce, či poškodený kládol
odpor. Hrozbou bezprostredného násilia sa rozumie hrozba okamžitého použitia násilia ak
sa poškodený nepodrobí vôli páchateľa. Hrozba nemusí byť výslovná, postačí aj
konkludentné konanie, z ktorého možno vyvodiť bezprostrednosť násilia v prípade
neuposlúchnutia páchateľa. Násilie alebo hrozba ako prostriedky zmocnenia sa cudzej veci
musia predchádzať zmocneniu sa veci. Na dokonanie trestného činu postačí použitie násilia
alebo hrozby bezprostredného násilia, páchateľ sa cudzej veci nemusí reálne zmocniť.
Z hľadiska subjektívnej stránky sa na naplnenie skutkovej podstaty vyžaduje úmysel spolu
s pohnútkou konania páchateľa. Úmysel páchateľa sa musí vzťahovať na násilné konanie na
prekonanie odporu obete a zmocnenie sa cudzej veci. Pri spolupáchateľstve nie je
rozhodujúce, či každý z páchateľov použil násilie, pretože konkrétnu účasť na lúpeži si môžu
spolupáchatelia rozdeliť. Uvedené konštatovanie vyplýva aj z judikátu č. R 67/1971, podľa
ktorého je spolupáchateľom trestného činu lúpeže i páchateľ, ktorý sa zmocňuje cudzej veci
využitím skutočnosti, že jeho spoločník zatiaľ s použitím násilia prekonáva odpor
poškodeného. Zároveň ani výnimočne malá intenzita násilia nemôže byť dôvodom pre
kvalifikáciu činu ako trestného činu krádeže podľa § 212 Tr. zák., pretože o taký trestný čin
môže ísť len v prípade, že sa páchateľ zmocní cudzej veci bez použitia akéhokoľvek násilia,
resp. vyhrážky bezprostredného násilia. Nižšia intenzita násilia len znižuje stupeň
nebezpečnosti trestného činu lúpeže pre spoločnosť, čo možno vyjadriť pri ukladaní trestu
55/1980 - upravené znenie).
Pre naplnenie skutkovej podstaty trestného činu lúpeže teda nie je rozhodujúce, ktorý
zo spolupáchateľov a v akej intenzite použil proti poškodenému, resp. veci patriacej
poškodenému násilie. Dovolací súd sa preto stotožnil s právnou kvalifikáciou ustálenou
súdmi nižšieho stupňa. V tejto súvislosti je potrebné upozorniť, že dovolací súd je vždy
viazaný konečným skutkovým zistením, ktoré vo veci urobili súdy prvého a druhého stupňa,
teda dôvodom dovolania nemôžu byť nesprávne skutkové zistenia, čo je zrejmé z dikcie
§ 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. Dovolací súd skutkové zistenia urobené súdmi prvého
a druhého stupňa nemôže ani meniť, ani dopĺňať.“
20. K ďalšej námietke sťažovateľa týkajúcej sa nezákonne uloženého trestu
(k dôvodom sťažovateľa pozri bod 3.1.4) vo veci konajúce súdy argumentovali takto:
20.1 Okresný súd v rozsudku sp. zn. 2 T 79/2015 z 22. júna 2016 uviedol:
„Rozsudkom Okresného súdu vo Zvolene z 12.10.2001 sp. zn. 3T 59/2001 bol
obžalovaný odsúdený ako obzvlášť nebezpečný recidivista podľa § 41 Tr.
zákona pre trestný čin lúpeže podľa, § 234 ods. 1 Tr. zákona č. 140/61 Zb. v znení zmien
a doplnkov k trestu odňatia slobody v trvaní 8 rokov nepodmienečne, pre jeho výkon bol
podľa § 39a ods. 3 Tr. zákona zaradený do druhej nápravnovýchovnej skupiny. Trest
vykonal 6.6.2009...
Pri úvahe o druhu a výmere trestu súd prihliadol k ustanoveniam § 34 ods. 1, 2, 3, 4,
6 Tr. zákona, pričom poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 Tr. zákona nezistil, ako priťažujúce
okolnosti podľa § 37 písm. h), m) Tr. zákona ustálil, že obžalovaný spáchal viac trestných
činov a bol už za trestný čin odsúdený.
Podľa § 38 ods. 5 Tr. zákona pri opätovnom spáchaní zločinu sa zvyšuje dolná
hranica zákonom ustanovenej trestnej sadzby o jednu polovicu; vlakom prípade sa
ustanovenie odseku 4 nepoužije.
Nie je rozhodujúci časový úsek medzi predchádzajúcim odsúdeným a spáchaním
nového zločinu.
Podľa § 11 ods. 1 Tr. zákona zločin je úmyselný trestný čin, za ktorý tento zákon
v osobitnej časti ustanovuje trest odňatia slobody s hornou hranicou trestnej sadzby
prevyšujúcou 5 rokov.
Pri trestnom čine lúpeže podľa § 234 ods. 1 Tr. zákona č. 140/61 Zb. v znení zmien
a doplnkov možno uložiť páchateľovi trest odňatia slobody na 2 roky až 10 rokov.
Súd preto predchádzajúce odsúdenie rozsudkom Okresného súdu Zvolen
z 12.10.2001 sp. zn. 3T 59/2001 pre trestný čin lúpeže podľa § 41 ods. 1, § 243 ods. 1 Tr.
zákona č. 140/61 Zb. v znení zmien a doplnkov k trestu odňatia slobody trvaní 8 rokov
nepodmienečne, v druhej nápravnovýchovnej skupine musel považovať za zločin.
Pri zločine lúpeže podľa § 188 ods. 1, 2 písm. d) Tr. zákona možno uložiť
páchateľovi trest odňatia slobody na 7 rokov až 12 rokov. Za použitia § 38 ods. 5 Tr.
zákona možno uložiť páchateľovi trest odňatia slobody na 9 rokov 6 mesiacov až 12 rokov.
Podľa názoru súdu je obžalovanému nevyhnutné a potrebné uložiť s poukazom na
§ 46 Tr. zákona za použitia § 41 ods. 1 Tr. zákona úhrnný trest odňatia slobody v dolnej
polovici takto upravenej trestnej sadzby v trvaní 10 rokov. Keďže obžalovaný bol
v posledných 10 rokoch pred spáchaním trestného činu vo výkone trestu odňatia slobody,
ktorý mu bol uložený za úmyselný trestný čin, súd tohto pre jeho výkon podľa § 48 ods. 2
písm. b) Tr. zákona zaradil do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia.“
20.2 Krajský súd v uznesení sp. zn. 5 To 86/2016 zo 6. septembra 2016 konštatoval:
„Za prísnejší zo zbiehajúcich sa trestných činov je pritom hrozené trestom odňatia
slobody na 7 rokov až 12 rokov. Obžalovaný bol už v minulosti dvakrát odsúdený za zločin
lúpeže a preto sa spodná trestná sadzba zvyšovala v zmysle § 38 ods. 5 Tr. zák. o polovicu
rozdielu medzi vrchnou a spodnou trestnou sadzbou, teda o 30 mesiacov. Uložený úhrnný
trest na 10 rokov potom aj krajský súd pokladá vzhľadom na kriminálnu minulosť
obžalovaného za adekvátny a spôsobilý zabezpečiť nápravu obžalovaného.
Správne si počínal okresný súd, keď obžalovaného pre výkon trestu odňatia slobody
zaradil do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia, lebo v posledných
desiatich rokoch bol vo výkone trestu odňatia slobody.“
20.3 Najvyšší súd v uznesení sp. zn. 2 Tdo 85/2017 z 21. marca 2018 uviedol:
„Námietka obvineného vo vzťahu k uloženému trestu a zásad ukladania trestov, je
irelevantná, nakoľko v jeho prípade nešlo o postup, ktorý by bol v rozpore s ustanovením
§ 38 ods. 1 Tr. zák. Pri ukladaní trestu súd upravil zákonnú trestnú sadzbu podľa § 38
ods. 5 Tr. zák., nakoľko obvinený opätovne spáchal zločin a keďže bol obvinený uznaný
vinným zo spáchania trestného činu lúpeže podľa § 188 ods. 1, ods. 2 písm. d) Tr. zák.
a prečinu porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1, ods. 2 písm. b) Tr. zák. uložil
mu úhrnný trest odňatia slobody.“
21. Ústavný súd v prvom rade považuje za podstatné uviesť, že podľa už spomenutej
konštantnej judikatúry nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy
je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci
ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného
súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Ústavný súd teda pripomína už spomenutý
obmedzený rozsah jeho právomoci preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného
súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov, Trestný poriadok a Trestný zákon
nevynímajúc, viedli k rozhodnutiu vo veci samej. K tomu dodáva, že nepatrí do jeho
právomoci zaoberať sa rozhodnutím o vine a treste (II. ÚS 31/94) ani otázkou právnej
kvalifikácie skutku, ktorý je predmetom trestného stíhania a o ktorom sa s konečnou
platnosťou koná a rozhoduje pred všeobecnými súdmi (I. ÚS 18/00). Inými slovami, úlohou
súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie je chrániť občana pred
skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv,
ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01).
Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy taktiež vyplýva, že
ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných
súdov (I. ÚS 19/02).
22.1 Ústavný súd v prvom rade poukazuje na to, že argumentácia sťažovateľa je
v podstate v rozhodujúcej/prevažujúcej miere postavená výlučne do sféry skutkových
zistení, pričom sám sťažovateľ až ofenzívnym spôsobom núti ústavný súd prijať svoju
vlastnú, preň výhodnejšiu/priaznivejšiu interpretáciu právneho posúdenia skutkových zistení
a predostiera svoje argumentačné názorové predstavy a pohľady ústavnému súdu ako
v poradí ďalšej „odvolacej“ inštancii, ktorá pripadá do úvahy/nasleduje za najvyšším
súdom. Záplavou vlastných interpretačných výkladov a názorových predstáv, avšak bez
predloženia relevantnej ústavnoprávnej argumentácie a vedome opomínajúc, ba až
ignorujúc tú podstatnú skutočnosť, že ústavný súd ako nezávislý orgán ochrany ústavnosti
dokazovanie nevykonáva, a preto jeho ingerencia do sféry skutkových zistení je limitujúca,
teda presviedča okrem seba samého aj ústavný súd, že sa nemohol dopustiť zločinu lúpeže
podľa § 188 ods. 1 a 2 písm. d) Trestného zákona, a to z tej skutočnosti, že sa predmetného
trestného činu dopustiť nechcel. Na tomto mieste ústavný súd v zhode s názorovou líniou
všeobecných súdov poukazuje na to (už v podstate niekoľkonásobne), že objektom prečinu
krádeže podľa § 212 ods. 1 a nasl. Trestného zákona, ako aj zločinu lúpeže podľa § 188
ods. 1 Trestného zákona je ochrana vlastníckeho práva, do ktorého páchateľ zasiahne
v prípade krádeže len tým, že sa veci zmocní, a v prípade lúpeže (dokonca postačí konanie
páchateľa, ktorým sa pokúsi o lúpež – predčasne dokonaný trestný čin) zmocnením sa
cudzej veci násilím alebo jeho hrozbou, pričom postačuje aj násilie prejavené v konaní
páchateľa v minimálnej forme. Práve násilie alebo jeho hrozba pri zločine lúpeže dopadajú
na ďalší Trestným zákonom chránený objekt tohto trestného činu, ktorým je slobodná vôľa,
do ktorej páchateľ zasiahne, resp. ju ovplyvní násilím alebo jeho hrozbou. V prípade
sťažovateľa bolo exemplárne vykonané násilie prejavené vykopnutím vchodových dverí
proti vôli samotného poškodeného , teda vchodových dverí, ktoré by poškodený
sám dobrovoľne neotvoril, ba naopak, dožadoval sa odchodu sťažovateľa, ako aj
jeho spolupáchateľa z priestoru svojho domu a pozemku. Na predmetné/takéto konanie
myslel aj Trestný zákon v § 122 ods. 7 poslednej vete, z ktorého zákonného znenia
explicitne vyplýva, že trestný čin je spáchaný násilím... ak páchateľ použil násilie proti veci
iného. Ďalším príkladom zasiahnutia do slobodnej vôle poškodeného bolo
konanie spolupáchateľa , ktorý ho vykrútením ruky donútil nasledovať ho do
izby domu a sadnúť si na posteľ, pričom svojou prítomnosťou pri poškodenom dosiahol
opäť v rozpore s jeho slobodnou vôľou to, že sa nepohyboval po dome, nezavolal políciu na
svoju obranu, resp. nijako nebránil/neprekážal pri páchaní trestného činu páchateľmi,
pričom sťažovateľ počas toho prehľadával izby domu s cieľom nájsť nejaké finančné
prostriedky, čím bol zo strany sťažovateľa v plnej miere realizovaný/vykonaný jeho úmysel
zmocniť sa cudzej veci. K zmocneniu sa cudzej veci napokon nedošlo z dôvodu príchodu
polície, pričom je potrebné akcentovať, že zločin lúpeže podľa § 188 ods. 1 a nasl.
Trestného zákona je tzv. predčasne dokonaný trestný čin, pri ktorom nie je z hľadiska jeho
dokonania relevantné/potrebné, aby došlo k prisvojeniu/zmocneniu sa cudzej veci, ale
postačuje len pokus, teda konanie smerujúce k tomu, aby páchateľ vec získal (rozumej aj
snažil sa získať). Nie je taktiež relevantná predošlá vedomosť páchateľa o tom, či
poškodený má vec, ktorú páchateľ požaduje/mieni získať, pri sebe. Rozdelenie úloh medzi
jednotlivými páchateľmi taktiež nemá dopad na elimináciu ich trestnoprávnej
zodpovednosti, a to ani smerom k inému, miernejšiemu trestnému činu tak, ako na to
správne, aj keď v rozpore s predstavami sťažovateľa, poukázal najvyšší súd v uznesení
sp. zn. 5 Tdo 91/2016 z 5. januára 2017. Z obsahu priložených písomných podkladov
(rozhodnutí súdov a časti súdneho spisu) je zrejmá skutočnosť, že sťažovateľ poškodeného
poznal, a tak vedel, že ide o staršiu osobu s limitujúcimi fyzickými možnosťami brániť sa
(posúdenie osoby poškodeného ako osoby vyššieho veku). Práve tieto uvedené východiská
sa premietli v sťažovateľom napádaných rozhodnutiach všeobecných súdov, ktorých právne
posúdenie smerom k vysloveniu jeho viny pre zločin lúpeže formou spolupáchateľstva
podľa § 20 k § 188 ods. 1 a 2 písm. d) Trestného zákona nie je vymykajúce sa skutkovým
okolnostiam veci, teda arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené.
22.2 Vychádzajúc zo správnej kvalifikácie skutku ako zločinu lúpeže podľa § 188
ods. 1 a 2 písm. d) Trestného zákona, za ktorý zákon umožňuje uložiť trest odňatia slobody
v trvaní siedmich až dvanástich rokov, súdy aplikáciou § 38 ods. 5 Trestného zákona
upravili trest odňatia slobody na sadzbu v rozmedzí deviatich rokov a šiestich mesiacov až
dvanástich rokov a uložili sťažovateľovi trest odňatia slobody v dolnej hranici takto
upravenej trestnej sadzby. Tento postup súdu vychádzal priamo zo znenia zákona, pričom
z prehľadu predchádzajúcich právoplatných odsúdení je zrejmé, že v prípade sťažovateľa
išlo už o tretie odsúdenie za trestný čin/zločin lúpeže, naposledy rozsudkom Okresného
súdu Zvolen sp. zn. 3 T 59/2001 z 12. októbra 2001. Naostatok nielen z hľadiska
zákonného, ale aj ústavnoprávneho za zákonný trest (a teda aj z ústavnoprávneho hľadiska
za akceptovateľný) je možné považovať (o to viac, že v sťažovateľovom prípade ide
o recidivistu páchajúceho majetkovú trestnú činnosť) akýkoľvek trest uložený aj
v kvalifikovanej skutkovej podstate bez upravovania dolnej hranice trestnej sadzby
v rozmedzí siedmich rokov v dolnej hranici a dvanástich rokov v hornej hranici trestnej
sadzby. Ak by teda aj súd nezvyšoval dolnú hranicu trestnej sadzby na deväť rokov a šesť
mesiacov a rovno v rámci rozmedzia trestnej sadzby od siedmich rokov v dolnej hranici
do dvanástich rokov v hornej hranici uložil sťažovateľovi trest odňatia slobody v trvaní
desiatich rokov odňatia slobody, nebolo by možné takýto trest (aj vzhľadom na predošlé
právoplatné odsúdenia sťažovateľa) nenachádzajúci sa mimo zákonom určenej trestnej
sadzby považovať za trest nezákonný, prípadne neústavný.
22.3 Ústavný súd teda po oboznámení sa s obsahom napadnutých rozhodnutí
najvyššieho súdu a krajského súdu v častiach, v ktorých argumentovali právnym posúdením
konania sťažovateľa ako zločinu lúpeže podľa § 188 ods. 1 a 2 písm. d) Trestného zákona
a uložením trestu odňatia slobody v trvaní desiatich rokov so zaradením do ústavu
so stredným stupňom stráženia, konštatuje, že najvyšší súd ako súd dovolací, ako aj krajský
súd ako súd odvolací konali v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia
podstatné pre posúdenie veci interpretovali a aplikovali, ich úvahy vychádzajú
z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne, právne akceptovateľné
a ústavne konformné. Krajský súd, ako aj najvyšší súd vo svojich napadnutých
rozhodnutiach primerane rozumným a v okolnostiach veci postačujúcim spôsobom
reflektovali na sťažovateľom prednesené obhajobné tvrdenia a ním udané pochybenia
v skutkových zisteniach a hodnotiacich úsudkoch všeobecných súdov, ku ktorým vo svojej
primerane podrobnej argumentácii zdôvodnili svoje úvahy, opierajúc sa o skutkové zistenia
plynúce z vykonaného dokazovania a z nich odvodené právne závery, ktoré ústavný súd
považuje za ústavne súladné.
23.1 Ústavný súd konštantne judikuje, že súčasťou obsahu základného práva na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov
a obranou proti takému uplatneniu. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré
stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, teda postačuje na záver
o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý
proces (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04), k čomu nepochybne v sťažovateľovom prípade aj
došlo.
23.2 Aj podľa judikatúry ESĽP vnútroštátne súdy majú v zmysle čl. 6 ods. 1
dohovoru povinnosť posúdiť hlavné argumenty účastníkov konania (rozsudok ESĽP vo veci
Buzescu proti Rumunsku z 24. 5. 2005, sťažnosť č. 61302/00, bod 67), ako aj námietky
týkajúce sa práv a slobôd zaručených dohovorom a jeho protokolmi, pričom tieto námietky
sú vnútroštátne súdy povinné skúmať obzvlášť prísne a dôkladne (rozsudok ESĽP vo veci
Wagner a J. M. W. L. proti Luxembursku z 28. 6. 2007, sťažnosť č. 76240/01, bod 96).
Je potrebné prihliadnuť aj na to, či námietka, na ktorú súd v odôvodnení svojho rozhodnutia
nedal odpoveď, bola pre daný prípad relevantná a či mohla mať vplyv na výsledok konania
(rozsudok ESĽP vo veci Luka proti Rumunsku z 21. 7. 2009, sťažnosť č. 34197/02, bod 52).
Na druhej strane ani judikatúra ESĽP nestanovuje povinnosť všeobecných súdov dať
podrobnú odpoveď na každý prednesený argument (rozsudok ESĽP vo veci Van de Hurk
proti Holandsku z 19. 4. 1994, sťažnosť č. 16034/90, bod 61).
23.3 Sťažovateľovi teda krajský súd v jeho uznesení sp. zn. 5 To 86/2016
zo 6. septembra 2016 v spojení s dôvodmi vyplývajúcimi z rozsudku okresného súdu
sp. zn. 2 T 79/2015 z 22. júna 2016, ako aj najvyšší súd v uznesení sp. zn. 5 Tdo 91/2016
z 5. januára 2017 pri analýze dôvodu dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. i) zákona
č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný
poriadok“), teda dôvodu, že rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení
zisteného skutku, v spojení s ďalším svojím uznesením, a to sp. zn. 2 Tdo 85/2017
z 21. marca 2018, s ohľadom na opätovne sťažovateľom nastolený dovolací dôvod podľa
§ 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku precízne vyargumentovali, logicky zdôvodnili
a verifikovali vo veci vykonanými dôkazmi právnu kvalifikáciu skutku ako zločinu lúpeže
podľa § 188 ods. 1 a 2 písm. d) Trestného zákona, ako aj druh a výšku uloženého trestu.
Týmto postupom tak dali relevantnú odpoveď nielen na meritórne, pre vec východiskové
argumenty sťažovateľa (už spomenutý Buzescu proti Rumunsku), ale zároveň aj posúdili
námietky sťažovateľa týkajúce sa práv a slobôd zaručených ústavou a dohovorom (už
spomenutý Wagner a J. M. W. L. proti Luxembursku) a napokon odôvodnili svoje
napadnuté rozhodnutia so zreteľom na konkrétny prípad (rozsudky ESĽP Ruiz Torija proti
Španielsku z 9. 12. 1994, séria A, č. 303A, s. 12, bod 29; Hiro Balani proti Španielsku
z 9. 12. 1994, séria A, č. 303B; Georgiadis proti Grécku z 29. 5. 1997; Higgins proti
Francúzsku z 19. 2. 1998).
23.4 Napokon ústavný súd zvýrazňuje, že jeho úlohou pri rozhodovaní
o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nie je posudzovanie právnej perfektnosti
namietaných rozhodnutí všeobecných súdov z hľadiska formálnych požiadaviek
vyplývajúcich zo zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov a z týchto
aspektov ich „vylepšovanie“ (IV. ÚS 325/08), ale posúdenie ich ústavnej akceptovateľnosti
a udržateľnosti a z tohto uhla pohľadu sú napadnuté rozhodnutia krajského súdu, ako aj
najvyššieho súdu plne kompatibilné.
24. V súvislosti so sťažovateľom deklarovaným prejavom nespokojnosti
s napadnutými rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, že
obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie
súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu
bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo
možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá
ústavný súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia
základných práv (I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05). Z uvedených dôvodov ústavný súd podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmieta sťažovateľom podanú sťažnosť v časti
namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti. Keďže ústavný súd neidentifikoval porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6
ods. 1 dohovoru nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľom označeného práva na
prezumpciu neviny podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru a ani k porušeniu základného práva na
obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy. Tento záver zakladá dôvod odmietnutia sťažovateľom
podanej sťažnosti v tejto jej časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde opätovne
z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
25. Vo vzťahu k ďalším sťažovateľom predostretým námietkam a zároveň dovolacím
dôvodom podľa § 371 ods. 1 písm. c) a e) Trestného poriadku, teda k námietke o tom, že
bolo zásadným spôsobom porušené právo na obhajobu a že vo veci konal alebo rozhodoval
orgán činný v trestnom konaní, sudca alebo prísediaci, ktorý mal byť vylúčený
z vykonávania úkonov trestného konania (pozri bližšie námietky sťažovateľa v bodoch 3.1.2
a 3.1.3), ktorou sa najvyšší súd vo svojom napadnutom rozhodnutí nezaoberal
s odôvodnením, že „Pokiaľ ide o výsluch svedka (v konaní o tom istom
skutku v postavení obvineného, ktorého vec bola vylúčená na samostatné konanie
a skončená rozsudkom, ktorým súd schválil dohodu o vine a treste), v ktorom rovnako
obvinený vidí naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) a namietaný
dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. e) Tr. por., v rámci ktorého namieta predsedu
senátu JUDr. Miroslava Tomu, ktorý rozhodoval v jeho trestnej veci a tiež vo veci
, sp. zn. 2T/64/2015, treba v prvom rade uviesť, že ak v dovolaní uplatňovaná
okolnosť nepochybne bola, resp. musela byť obvinenému (ako dovolateľovi) v priebehu
prvostupňového alebo odvolacieho súdneho konania známa a v týchto štádiách trestného
konania ju neuplatnil, t. j. neuplatnil ju najneskôr v konaní pred odvolacím súdom, resp.
uplatnil ju až v podanom dovolaní, v zmysle § 371 ods. 4 Tr. por. nemôže byť táto okolnosť
použitá ako podklad pre splnenie dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. a) až g)
Tr. por. (pozri rozhodnutie najvyššieho súdu zverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho
súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 35/2013).
Z tohto pohľadu je potom podstatným zistenie, že obvinený uvedené skutočnosti
nenamietal v pôvodnom konaní, hoci mu tieto museli byť známe, a rovnako tak počas celého
konania, či už v konaní pred prvostupňovým ani odvolacím súdom nevzniesol námietku
zaujatosti voči predsedovi senátu. Podľa § 371 ods. 4 Tr. por. tak obvinený nemôže tieto
okolnosti použiť ako dôvody dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c) a e) Tr. por.“, ústavný
súd uviedol, že toto rozhodnutie najvyššieho súdu považuje za zákonné a ústavne súladné.
K uvedenému postupu najvyššieho súdu ústavný súd predkladá takúto argumentáciu.
26.1 Ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity v zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy
a § 49 zákona o ústavnom súde limitujúci vzťah ústavného súdu k všeobecným súdom,
z ktorého okrem iného vyplýva, že v prípade konania pred všeobecnými súdmi musí
sťažovateľ ochranu svojich základných práv a slobôd vrátane argumentácie s tým spojenej
uplatniť najskôr v tomto konaní a až následne v konaní pred ústavným súdom, pretože
v opačnom prípade by ústavný súd nedisponoval právomocou na posúdenie takejto
argumentácie (III. ÚS 90/03, III. ÚS 135/03, III. ÚS 201/04, IV. ÚS 266/08,
IV. ÚS 340/2013). Inými slovami, právomoc ústavného súdu rozhodnúť o určitej námietke
sťažovateľa nemožno založiť až na jej uplatnení v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1
ústavy v prípade, ak ju sťažovateľ mohol uplatniť v príslušnom konaní, pričom podľa
právneho poriadku o nej mohol a aj bol povinný meritórne rozhodnúť iný orgán verejnej
moci. Ak takáto situácia nastane, treba podľa názoru ústavného súdu sťažnosť v časti
týkajúcej sa takejto námietky odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu
26.2 V slobodnej spoločnosti je predovšetkým vecou nositeľov práv, aby svoje práva
hájili a starali sa o ne (vigilantibus iura). Ten, kto sa stavia k ochrane svojich práv
s neospravedlniteľnou ľahostajnosťou alebo nevedomosťou, nemôže s úspechom požadovať
ochranu týchto svojich práv ihneď na ústavnom súde tak, ako to urobil aj sťažovateľ
v konaní pred ústavným súdom (Napokon aj z hľadiska elementárnej právnej logiky, ak
sťažovateľ v konaní pred súdom nižšieho stupňa z akéhokoľvek dôvodu neuplatní svoju
argumentáciu, ktorou disponuje, ale predloží ju až súdu vyššej inštancie, súd vyššej
inštancie nemá dôvod posudzovať/hodnotiť, teda skúmať, ako sa k danej otázke
vyjadril/nevyjadril, resp. ako ju posúdil súd nižšieho stupňa, keďže súdy nižšej inštancie sa
nemali k čomu vyjadriť.).
26.3 Nad rámec uvedeného ústavný súd poukazuje aj na právne zastúpenie
sťažovateľa v trestnom konaní obhajcom, od čoho odvádza povinnosť jeho obhajcu
(prípadne aj samotného sťažovateľa ako obvineného z trestného činu) obhajovať práva
obvineného čo najúčinnejším spôsobom, pod ktorým treba bez pochýb rozumieť aj aktívny
prístup obhajcu pri obhajovaní jeho záujmov, ako aj starostlivosť obhajcu zameranú na to,
aby boli náležite a včas objasnené skutočnosti, ktoré vinu obvineného vyvracajú alebo ju
zmierňujú [§ 44 ods. 1 Trestného poriadku (IV. ÚS 482/2011)]. Spôsob obrany sťažovateľa
a taktika jeho obhajoby nemôže byť v prípade jej neúspechu pričítaná na vrub súdu, ktorý
koná v súlade so zákonom (IV. ÚS 217/2013). Navyše uplatnenie práva na obhajobu
oprávnenej osobe nezaručuje dosiahnutie takého rozhodnutia súdu, o ktoré sa usiluje
pomocou obhajoby. Účelom základného práva zaručeného čl. 50 ods. 3 ústavy je
poskytnutie príležitosti brániť sa obvineniu zo spáchania trestného činu (III. ÚS 41/01,
III. ÚS 256/03, I. ÚS 140/04), pričom sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom
nepredložil žiadny relevantný dôkaz či argumentáciu, z ktorých by vyplynulo, že tomu tak
nebolo.
27. Na podklade už uvedených úvah a v konfrontácii so závermi vyplývajúcimi
z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tdo 85/2017 z 21. marca 2018 ústavný súd odmieta
sťažovateľom podanú ústavnú sťažnosť v tejto jej časti podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.
28. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku rozhodovanie o ďalších
procesných návrhoch sťažovateľa (zrušenie napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov,
vrátenie veci na ďalšie konanie, ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným
súdom) v danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. septembra 2018