Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 15 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (20)II. ÚS 175/2017
PDF · 187.67 KB
No categories available
II. ÚS 175/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. júna 2017 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa
Mészárosa (sudca spravodajca) prerokoval prijatú sťažnosť ,
, t. č. Ústav na výkon väzby , zastúpeného
advokátom JUDr. Tiborom Timárom, Advokátska kancelária TIMAR & partners, s. r. o.,
Štúrova 42, Šaľa, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5
a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 4
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu
v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tpo 71/2016 a jeho uznesením z 18. augusta 2016
a takto
rozhodol:
Sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
14. septembra 2016 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 2 a 4
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
a základného práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy postupom Okresného súdu
Dunajská Streda a jeho uznesením sp. zn. Tp 43/2016 zo 14. augusta 2016 a uznesením
Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Tpo 71/2016 z 18. augusta
2016.
2. Z ústavnej sťažnosti a priložených rozhodnutí vyplýva, že sťažovateľ je trestne
stíhaný za zločin obmedzovania osobnej slobody podľa § 183 ods. 1 a 2 písm. a) zákona
č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“)
s poukazom na § 138 písm. d) Trestného zákona v jednočinnom súbehu so zločinom
vydierania podľa § 189 ods. 1 Trestného zákona spolupáchateľstvom podľa § 20 Trestného
zákona s ďalšími 5 spoluobvinenými osobami. Uznesením okresného súdu zo 14. augusta
2016 vzal sudca pre prípravné konanie sťažovateľa do väzby z dôvodov uvedených v § 71
ods. 1 písm. a), b) a c) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) a súčasne podľa § 80 ods. 1 písm. c) Trestného
poriadku rozhodol o tom, že väzbu sťažovateľa nenahradí dohľadom probačného
a mediačného úradníka. Krajský súd napadnutým uznesením uznesenie okresného súdu
zrušil a súčasne sťažovateľa zobral do väzby z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. b)
a c) Trestného poriadku. Rovnako ako okresný súd väzbu sťažovateľa dohľadom
probačného a mediačného úradníka nenahradil.
3. Podstatou ústavnej sťažnosti je tvrdenie, že okresný súd rozhodujúci o vzatí
sťažovateľa do väzby pred vykonaním výsluchu a prvostupňovým rozhodovaním nedoručil
jemu a ani jeho obhajcovi návrh na vzatie do väzby, ani ho neoboznámil s jeho obsahom
a neumožnil mu teda uviesť konkrétne argumenty proti skutočnostiam, ktoré mali zakladať
dôvod väzby. Krajský súd uvedené pochybenie prvostupňového súdu nenapravil, pričom
jeho argumentáciu, podľa ktorej bolo namietané pochybenie konvalidované „samotnou
účasťou prokurátora pri výsluchu obvineného, ktorý predchádzal rozhodnutiu sudcu pre
prípravné konanie o väzbe a záverečným návrhom prokurátora predneseným na tomto
procesnom úkone“, považuje sťažovateľ za neakceptovateľnú. Výklad práv obvineného pri
rozhodovaní o obmedzení osobnej slobody, teda o základnom práve, nemôže byť totiž nikdy
reštriktívny, ale práve naopak extenzívny. V danom prípade musí byť podľa § 72 ods. 2
Trestného poriadku jednoznačne návrh prokurátora na vzatie do väzby (alebo predĺženie
lehoty väzby) doručený obvinenému tak, aby sa k nemu mal možnosť vyjadriť pred
rozhodnutím o väzbe, pričom rozhodnutím o väzbe sú rozhodnutia vymenované v § 71
ods. 1 Trestného poriadku. Názor krajského súdu o tzv. „konvalidácii“ uvedeného
pochybenia je podľa sťažovateľa právne neudržateľný, keďže samotná účasť prokurátora na
výsluchu nemôže konvalidovať to, že sudca pre prípravné konanie nedoručil návrh na vzatie
do väzby a ani s ním obvineného a obhajcu neoboznámil. Sťažovateľ podotýka, že
„[s]amotná účasť prokurátora na výsluchu nijako nespôsobila, že obvinený vedel, čo
uviedol prokurátor v návrhu na väzbu, a v čom prokurátor vzhliadal jednotlivé dôvody
väzby, teda aké skutočnosti a okolnosti ju majú zakladať. Rovnako ani skutočnosť, že
prokurátor predniesol záverečný návrh nemôže konvalidovať uvedené procesné pochybenie,
nakoľko ako je zrejmé aj zo zápisnice o výsluchu sťažovateľa ako obvineného prítomný
intervenujúci prokurátor Okresnej prokuratúry v Dunajskej Strede v rámci záverečného
návrhu uviedol iba toľko, že navrhuje vziať obvineného do väzby pre dôvody väzby podľa
§ 71 ods. 1 písm. a), b), c) Trestného poriadku, pričom žiadnym spôsobom nerozviedol
v rámci záverečného návrhu tieto dôvody o konkrétne skutočnosti, v ktorých vzhliada
jednotlivé dôvody väzby a ani v rámci záverečného návrhu neprečítal ani len časť
písomného návrhu na vzatie do väzby.“. Z dosiaľ uvedeného podľa sťažovateľa vyplýva, že
mu neboli známe konkrétne materiálne dôvody pre jeho vzatie do väzby a nedozvedel sa ich
ani zo záverečného návrhu. Aj z vyjadrenia obhajcu je podľa neho zrejmé, že vo vzťahu
k dôvodom väzby, ktoré prokurátor v záverečnom návrhu iba všeobecne uviedol bez
konkretizácie skutočností a okolností, ktoré majú jednotlivý dôvod väzby zakladať,
sa obhajca rovnako vyjadril iba všeobecne a nereagoval na žiadne konkrétne skutočnosti,
z čoho je jednoznačné, že obvinený a obhajca nepoznali obsah návrhu na vzatie do väzby.
4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:
„1. Postupom a Uznesením sudcu pre prípravné konanie Okresného súdu
v Dunajskej Strede zo dňa 14.08.2016, sp. zn. Tp43/2016 v spojení s Uznesením Krajského
súdu v Trnave zo dňa 18.08.2016, sp. zn. 3Tpo 71/2016 boli porušené základné práva
a slobody sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 1, ods. 2 a ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky
a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 2, ods. 4 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. Uznesenie sudcu pre prípravné konanie Okresného súdu v Dunajskej Strede zo
dňa 14.08.2016, sp. zn. Tp43/2016 a Uznesenie Krajského súdu v Trnave zo dňa
18.08.2016, sp. zn. 3Tpo 71/2016 sa zrušujú.
3. Ústavný súd priznáva sťažovateľovi náhradu trov konania vo výške 360,36 €, ktoré
je povinný Krajský súd Trnava zaplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu na
účet jeho právneho zástupcu.“
5. Uznesením č. k. II. ÚS 175/2017-12 z 2. marca 2017 prijal ústavný súd sťažnosť
v časti smerujúcej proti rozhodnutiu krajského súdu na ďalšie konanie. V časti smerujúcej
proti rozhodnutiu okresného súdu ústavný súd sťažnosť odmietol pre nedostatok právomoci
na jej prerokovanie.
6. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili účastníci konania.
Krajský súd prostredníctvom predsedu v prípise sp. zn. Spr 177/17 doručenom ústavnému
súdu 18. apríla 2017 uvádza, že námietkou nedoručenia návrhu prokurátora na vzatie
sťažovateľa do väzby sa krajský súd zaoberal vo svojom uznesení a postuloval názor, že
nedoručenie písomného návrhu na vzatie obvineného do väzby sťažovateľovi bolo
konvalidované účasťou prokurátora pri výsluchu sťažovateľa, ktorý predchádzal
záverečnému návrhu prokurátora a rozhodnutiu okresného súdu o vzatí sťažovateľa do
väzby. Na záverečný návrh prokurátora reagovala v záverečnom návrhu aj obhajoba. Aj keď
bolo povinnosťou sudcu pre prípravné konanie okresného súdu doručiť sťažovateľovi návrh
prokurátora na vzatie do väzby, krajský súd nepovažuje vzhľadom na priebeh procesného
úkonu, ktorý predchádzal vydaniu rozhodnutia o väzbe, túto skutočnosť za také porušenie
práv sťažovateľa, ktorého následkom by sa zrušilo napadnuté uznesenie a prepustenie
z väzby.
7. V replike doručenej ústavnému súdu 2. mája 2017 sťažovateľ prostredníctvom
právneho zástupcu rekapituluje argumenty uvedené v ústavnej sťažnosti. Z doplňujúceho
vyjadrenia jeho právneho zástupcu z 11. mája 2017, ktorým odpovedal na prípis ústavného
súdu, vyplýva, že sťažovateľ sa tohto času stále nachádzal vo väzbe.
8. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože
po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že
od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
10. Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.
Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako
z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre
neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.
Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený
zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
Podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú
bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa
tak stane na základe postupu stanoveného zákonom: zákonné zatknutie alebo pozbavenie
slobody na účel predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie
zo spáchania trestného činu, alebo ak je to dôvodne považované za potrebné na účel
zabránenia spáchaniu trestného činu alebo úteku po jeho spáchaní.
Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto je zatknutý, alebo inak pozbavený slobody,
má právo podať návrh na začatie konania, v ktorom súd urýchlene rozhodne o zákonnosti
pozbavenia jeho slobody a nariadi prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.
11. Sťažovateľ je presvedčený, že nedoručením návrhu prokurátora na jeho vzatie
do väzby pred rozhodnutím okresného súdu došlo k porušeniu označených článkov ústavy
a dohovoru a tento zásadný nedostatok nemohol byť konvalidovaný tým, že sťažovateľ
a jeho obhajca mali možnosť na okresnom súde osobne si vypočuť stanovisko prokurátora
a reagovať naň, keďže bolo stručné a všeobecné. Podľa predsedu krajského súdu
nedoručenie písomného návrhu na vzatie sťažovateľa do väzby bolo konvalidované účasťou
prokurátora pri výsluchu sťažovateľa, ktorý predchádzal záverečnému návrhu prokurátora,
na ktorý reagovala v záverečnom návrhu aj obhajoba.
12. Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že súdne konanie v súvislosti
s rozhodovaním o zákonnosti väzby musí poskytovať určité garancie procesnej povahy,
ktoré sú vyjadrené v čl. 6 dohovoru. So zreteľom na to, že čl. 6 dohovoru sa nevzťahuje
na konanie o rozhodovaní o väzbe, procesné záruky tu uvedené nemožno bez ďalšieho
uplatniť aj v prípade čl. 5 ods. 4 dohovoru, no určité základné procesné záruky sa musia
poskytovať aj v konaní podľa čl. 5 ods. 4, i keď nemusia byť nutne rovnaké ako tie, ktoré
vyplývajú z čl. 6 (II. ÚS 108/08, II. ÚS 266/2013).
13. Právo obvineného na obhajobu ako súčasť práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru treba považovať nepochybne aj za súčasť konania
o väzbe. Treba ho teda považovať za súčasť procesných práv obvineného aj podľa čl. 5
ods. 4 dohovoru, resp. čl. 17 ústavy. Povinnosťou všeobecných súdov je umožniť
obvinenému uplatnenie práva na obhajobu tak, aby sa zachoval jeho reálny obsah a zmysel.
Inak by totiž toto právo nebolo možné považovať za reálne, ale iba za teoretické, resp.
iluzórne. Výklad príslušných ustanovení dotknutých právnych predpisov musí byť preto
taký, aby uplatnenie práva na obhajobu v konaní o väzbe sa obvinenému reálne umožnilo
(II. ÚS 116/2011, II. ÚS 266/2013).
14. Osoba vo väzbe musí mať v každom prípade možnosť predložiť súdu argumenty
a dôvody proti svojmu ponechaniu vo väzbe a vyjadriť sa ku všetkým okolnostiam
týkajúcim sa jej dôvodnosti a zákonnosti (III. ÚS 198/05, II. ÚS 18/2013, II. ÚS 266/2013).
15. Z kópie časti spisu okresného súdu sp. zn. Tp 43/2016, vyžiadaného ústavným
súdom v rámci rozhodovania o ústavnej sťažnosti sťažovateľovho spoluobvineného
, vedenej pod sp. zn. I. ÚS 665/2016, a z následného rozhodnutia ústavného
súdu z 9. novembra 2016, ústavný súd zistil, že okresný súd rozhodoval o návrhu
prokurátora Okresnej prokuratúry Dunajská Streda (ďalej len „okresná prokuratúra“)
z 13. augusta 2006 na vzatie do väzby vo vzťahu k piatim obvineným, ktorí sa mali
spoločným konaním dopustiť skutku bližšie špecifikovaného v označenom návrhu. Jedným
z týchto obvinených bol aj sťažovateľ. Jednotlivých obvinených vypočúval sudca pre
prípravné konanie okresného súdu postupne, vždy za prítomnosti prokurátora okresnej
prokuratúry podávajúceho návrh na vzatie do väzby a obhajcov obvinených. Sťažovateľ bol
vypočúvaný ako posledný v poradí. O každom výsluchu bola okresným súdom spísaná
zápisnica o jeho priebehu, ako aj o vydaných rozhodnutiach o väzbe a možnosti jej
nahradenia dohľadom probačného a mediačného úradníka. Na záver všetky osoby prítomné
na výsluchu zápisnicu podpísali. Spis okresného súdu za každou zápisnicou o výsluchu
ktoréhokoľvek z obvinených obsahuje písomné vyhotovenie uznesenia o väzbe vydaného
po vykonaní výsluchu a pripojené doručenky, z ktorých vyplýva, že obvineným bola
bezprostredne po výsluchu 14. augusta 2016 doručená nielen kópia zápisnice o výsluchu
a písomné vyhotovenie uznesenia, ale aj návrh okresnej prokuratúry. Zo zápisnice
o výsluchu prvého obvineného ( ), ktorý prebiehal od 16.00 h, tiež vyplýva,
že návrh na vzatie obvinených (vrátane sťažovateľa) do väzby bol „krátkou cestou“
doručený aj obhajcom obvinených (JUDr. Júlii Vestenickej a JUDr. Tiborovi Timárovi).
V čase výsluchu sťažovateľa, ktorý prebiehal od 19.15 h, už teda jeho obhajca disponoval
návrhom prokurátora na vzatie sťažovateľa do väzby. Sťažovateľovi bol návrh doručený po
ukončení jeho výsluchu.
16. Dňa 18. augusta 2016 bolo krajskému súdu doručené písomné odôvodnenie
sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu o väzbe. Pre účely podania uvedenej
sťažnosti mal sťažovateľ k dispozícii aj návrh prokurátora na vzatie do väzby, pričom
v konaní pred krajským súdom mohol uplatniť konkrétne argumenty proti jednotlivým
dôvodom väzby, čo aj učinil. Časť ním uvedenej argumentácie o nedostatku väzobného
dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku krajský súd aj akceptoval, čo sa
odrazilo v zrušení rozhodnutia okresného súdu a následne v obsahu nového rozhodnutia
krajského súdu. Rozhodnutím krajského súdu teda bolo napravené procesné pochybenie
okresného súdu, keďže krajský súd vec znovu prerokoval, pričom sťažovateľ mal
v sťažnostnom konaní možnosť naplno uplatniť svoje argumenty proti dôvodom väzby.
V materiálnom chápaní mal teda možnosť proti dôvodom uvedeným v návrhu prokurátora
vecne argumentovať. Ústavný súd v tejto súvislosti zdôrazňuje svoju ustálenú judikatúru,
podľa ktorej sa trestné konanie považuje za proces, v ktorom sa v rámci vykonávania
jednotlivých úkonov a realizácie garancií pre ochranu práv a slobôd môžu zo strany orgánov
činných v trestnom konaní a súdov naprávať, resp. korigovať aj jednotlivé pochybenia.
Spravidla až po jeho skončení možno na ústavnom súde namietať pochybenia znamenajúce
porušenia práv a slobôd označených v čl. 127 ods. 1 ústavy, ak tieto pochybenia neboli
odstránené v priebehu samotného trestného konania (napr. III. ÚS 3/02, III. ÚS 18/04,
III. ÚS 75/05, IV. ÚS 76/05, I. ÚS 177/09). V tomto prípade bolo pochybenie okresného
súdu v priebehu konania napravené, keďže rozhodnutie okresného súdu bolo zrušené a vec
bola znovu prerokovaná krajským súdom. Pre tento účel mohol sťažovateľ predložiť všetky
argumenty týkajúce sa konkrétnych dôvodov väzby.
17. Uvedené skutočnosti týkajúce sa postupu vo veci konajúcich všeobecných súdov
dosvedčujú, že sťažovateľom tvrdené porušenie princípu kontradiktórnosti konania
spočívajúce v nedoručení návrhu na jeho vzatie do väzby bolo po vydaní uznesenia
okresného súdu následne konvalidované. Aj napriek tomu, že krajský súd videl nápravu
pochybení okresného súdu v iných skutočnostiach (osobná účasť prokurátora a sťažovateľa
pri rozhodovaní o vzatí do väzby), možno z ústavného hľadiska za daných okolností
rozhodnutie krajského súdu považovať za ústavne akceptovateľné, keďže v konaní ako
celku bola sťažovateľovi v súčinnosti s obhajcom (ktorému bol návrh na vzatie do väzby
doručený ešte pred výsluchom sťažovateľa) daná dostatočná príležitosť formulovať
a predkladať argumenty proti dôvodom uvedeným prokurátorom okresnej prokuratúry
v návrhu na jeho vzatie do väzby.
18. Vzhľadom na už uvedené ústavný súd ústavnej sťažnosti nevyhovel. Pokiaľ ide
o žiadosť sťažovateľa, aby mu ústavný súd priznal úhradu trov konania, ústavný súd
uvádza, že tento výrok je viazaný na vyhovenie vo veci samej. S ohľadom na výsledok
konania vo veci samej mu preto nebolo možné vyhovieť.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. júna 2017