Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 177/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. júna 2009

predbežne prerokoval sťažnosť J. H., t. č. vo výkone trestu, vo veci namietaného porušenia

jeho základných práv podľa , a Slovenskej

republiky postupom orgánov činných v jeho trestnej veci, ako aj základných práv podľa čl.

12 ods. 1 a 2, , , a Slovenskej

republiky rozsudkom Špeciálneho súdu sp. zn. PK z 21. februára 2007,

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 3. mája 2007

a rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 26.

januára 2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. H. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. apríla

2009 doručená sťažnosť J. H., t. č. vo výkone trestu (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej

namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 47 ods. 2 a čl. 50 ods. 3

(ďalej len „“) postupom orgánov činných v jeho trestnej

veci, ako aj základných práv podľa čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3

a rozsudkom Špeciálneho súdu sp. zn. z 21. februára

2007 (ďalej aj „rozsudok z 21. februára 2007“), rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 3. mája 2007 (ďalej aj „rozsudok

z 3. mája 2007“) a rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn. z 26. januára

2009 (ďalej aj „rozhodnutie z 26. januára 2009“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol 30. januára 2006 zastavený

dvomi policajtmi Obvodného oddelenia Policajného zboru Š. (ďalej len „obvodné

oddelenie“), ktorí vykonali prehliadku jeho motorového vozidla. Sťažovateľ im odovzdal

dva kusy metanfetamínu, ktorý zakúpil „len pre svoju potrebu“.

Policajti sťažovateľa po jeho zadržaní nepoučili o jeho právach v súlade so zákonom

Národnej rady Slovenskej republiky č. o Policajnom zbore v znení

neskorších predpisov. Podľa sťažovateľa policajti vykonali prehliadku jeho motorového

vozidla bez jeho prítomnosti, ako aj bez prítomnosti jeho obhajcu ihneď na mieste jeho

zadržania a následne aj na obvodnom oddelení, a preto „nič policajtom nebránilo v tom,

aby svojvoľne ovplyvňovali skutočnosti“. V motorovom vozidle sťažovateľa boli následne

až pri tretej prehliadke nájdené jemu neznáme náboje. Podľa sťažovateľa uvedené náboje

boli do jeho motorového vozidla podstrčené, o čom svedčí fakt, že policajti, ktorí ho

zadržali, vo svojich troch svedeckých výpovediach pred vyšetrovateľom o nájdených

nábojoch vypovedali len vo svojej druhej výpovedi uskutočnenej 31. januára 2006, pričom

je „nepochybné, že ich výpovede usmerňovali a ovplyvňovali a viedli k tomu, ako majú

vypovedať“, pretože sú až „podozrivo rovnaké“.

Podľa sťažovateľa policajti klamú aj vo veci úplatku, ktorý im mal ponúknuť ihneď

pri jeho zadržaní, a následne i na obvodnom oddelení. To, že sa takýto skutok nestal, podľa

sťažovateľa preukazujú zvukové záznamy z komunikácie policajtov a operátora.

Policajti konali v prípade sťažovateľa protizákonne aj v čase, keď bol eskortovaný do

Ústavu na výkon väzby L. Počas jeho eskorty boli u neho nájdené dve striekačky s obsahom

drogy, ktorú on sám nemohol „mať fyzicky u seba od času zadržania, umiestnenia do

policajnej cely, odovzdania do CPZ cely až po eskortu do väzby L.“. V tejto súvislosti

sťažovateľ poukázal na viaceré prehliadky, ktoré od svojho zadržania musel absolvovať

vrátane dvakrát vykonanej prehliadky služobným psom, a taktiež na skutočnosť, že

zadržané striekačky boli následne pol roka uložené na Okresnom riaditeľstve Policajného

zboru D. S. v „nezabezpečenej skrinke“ namiesto toho, aby boli odovzdané vyšetrovateľovi

na ďalšie konanie. Pre tento skutok bolo proti sťažovateľovi vznesené vyšetrovateľom

obvinenie až 13. marca 2006.

Sťažovateľ bol v priebehu uvedeného konania „nútený“ podávať rôzne sťažnosti.

Naposledy podal sťažnosť na konanie policajtov 31. augusta 2008 priamo do zápisnice

vyšetrovateľa pri úkone oboznámenia sa so spisovým materiálom o výsledkoch

vyšetrovania. Z uznesenia Úradu inšpekčnej služby Policajného zboru B. sp. zn. ČVS: UIS-

174/OZ-SV-2006 z 13. októbra 2006 vyplýva, že:

„- v postupe príslušníkov polície došlo k pochybeniam v postupe vykonávania

služobných zákrokov,

- došlo k porušeniu povinnosti PZ,

- porušenie povinnosti v nedôsledných kontrolách v nariadeniach MV SR a PPZ,

- porušili povinnosti o súčinnosti v trestnom konaní uvedené v N MV SR.“

Z uvedeného uznesenia je podľa sťažovateľa zrejmé, že policajti „nezabezpečili

dôkazy pre trestné konanie zákonným spôsobom vyplývajúcim z ich služobnej povinnosti“,

a preto takto získané dôkazy nebolo možné v trestnom konaní proti nemu použiť.

Špeciálny súd, ktorý následne vo veci sťažovateľa rozhodoval „nezhliadol

nezákonné zaistenie dôkazov, nesprávne hodnotenie a posúdenie dôkazov v obžalobe, ale

ešte aj sám v tejto veci pochybným spôsobom konal“, o čom svedčí odôvodnenie jeho

rozhodnutia. Vo svojom rozsudku Špeciálny súd „hodnotil v rozpore s ustanoveniami

, a ustanoveniami pre súdne konanie kde v rozsudku

špatne uviedol dátumy rozsudkov a skutkov, špatne posúdil väzbu za výkon trestu, špatne

posúdil súhrnný trest za úhrnný trest na str. 4 posledný odstavec a na str. 13 a 14

rozsudku“, zle zhodnotil výpovede jednotlivých svedkov, a taktiež „neodborným

hodnotením skutkového stavu dokázal... zdôvodňovať, že skutok sa stal tak ako ho predložila

obžaloba tým, že mu úplne postačilo, aby vec nájdená u mňa (sťažovateľa, pozn.) bola

postačujúca na neomylné rozhodnutie, že vec je moja (sťažovateľova, pozn.)...“, ďalej

taktiež nesprávne zhodnotil dôkazy, keď priznanie sťažovateľa „k dvom striekačkám“

použil ako „zásadný pilier celého dokazovania“, čím „spochybnil a vylúčil“ akúkoľvek

sťažovateľovu „námietku a obhajobu“. Na viacerých miestach svojho rozsudku sa

Špeciálny súd odvoláva na fotodokumentáciu z miesta zadržania, avšak takáto

dokumentácia podľa sťažovateľa vôbec nebola vykonaná. Sťažovateľ je toho názoru, že

rozhodnutie Špeciálneho súdu je založené na vykonštruovaných dôkazoch. Napokon podľa

sťažovateľa Špeciálny súd pochybil aj v tom, že rozhodol vo veci, v ktorej bol príslušný

konať Okresný súd Dunajská Streda.

Rovnako aj na konanie pred najvyšším súdom má sťažovateľ „obdobný názor“.

Najvyšší súd svoje „odôvodnenie zo dňa 3. 5. 2007 sp. zn. a zo dňa 26. 1.

2009 sp. zn. výslovne iba okopíroval z odôvodnenia Špeciálneho súdu

a teda sa nijako nezapodieval dôsledným preštudovaním spisového materiálu“.

Na základe uvedeného podľa sťažovateľa možno konštatovať, že došlo k porušeniu

jeho základných práv podľa .

Pri zadržaní policajtmi nebol poučený o svojich právach v rozpore s ustanoveniami

, a a Špeciálny súd porušil jeho základné práva

podľa a 2, , , a .

Ústavnému súdu sťažovateľ v závere svojej sťažnosti navrhol, aby „zrušil rozsudok

Špeciálneho súdu PK zo dňa 21. 2. 2007, rozsudok Najvyššieho súdu

zo dňa 3. 5. 2007 a rozsudok Najvyššieho súdu zo dňa 26. 1.

2009 a neodkladne moju osobu prepustil na slobodu“.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namietal porušenie svojich základných práv podľa

, a postupom orgánov činných v jeho trestnej

veci, ako aj základných práv podľa čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3

a rozsudkom Špeciálneho súdu z 21. februára 2007, ako aj rozsudkom

najvyššieho súdu z 3. mája 2007 a rozhodnutím najvyššieho súdu z 26. januára 2009.

II.A K namietanému porušeniu v sťažnosti označených práv postupom orgánov

činných v trestnom konaní a rozsudkom Špeciálneho súdu z 21. februára 2007

Ústavný súd vo svojom rozhodovaní vychádza z ústavného princípu subsidiarity svojej

právomoci vo vzťahu k všeobecným súdom vyplývajúceho z , podľa

ktorého rozhoduje ústavný súd o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

V tejto súvislosti ústavný súd opakovane zdôraznil, že trestné konanie od svojho

začiatku až po jeho koniec je procesom, v ktorom sa v rámci vykonávania jednotlivých

úkonov a realizácie garancií pre ochranu práv a slobôd môžu zo strany orgánov činných

v trestnom konaní naprávať, resp. korigovať aj jednotlivé pochybenia. Spravidla až po jeho

skončení možno na ústavnom súde namietať pochybenia znamenajúce porušenia práv

a slobôd označených v , ktoré neboli odstránené v jeho priebehu

(napr. Zívala , Ölveczky , Mamonov , Karlin

).

Podľa účinného do 1. januára 2006 (ďalej len

„“) obvinený sa môže od začiatku konania proti svojej osobe vyjadriť ku

všetkým skutočnostiam, ktoré sa mu kladú za vinu, a k dôkazom o nich, má však právo

odoprieť vypovedať. Môže uvádzať okolnosti, navrhovať, predkladať a obstarávať dôkazy

slúžiace na jeho obhajobu, robiť návrhy a podávať žiadosti a opravné prostriedky. Má právo

zvoliť si obhajcu a s ním sa radiť aj počas úkonov vykonávaných orgánom činným

v trestnom konaní alebo súdom.

Podľa sú všetky orgány činné v trestnom konaní

povinné vždy obvineného o jeho právach poučiť a poskytnúť mu plnú možnosť na ich

uplatnenie.

Podľa podanú obžalobu, ako aj návrh na dohodu

o vine a treste predseda senátu najskôr prezrie z toho hľadiska, či pre ďalšie konanie

poskytujú spoľahlivý podklad, najmä preverí, či prípravné konanie, ktoré im predchádzalo,

bolo vykonané spôsobom zodpovedajúcim tomuto zákonu a či ju treba preskúmať alebo

predbežne prejednať.

Podľa opravným prostriedkom proti rozsudku súdu prvého

stupňa je odvolanie.

Podľa ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa

§ 316 ods. 1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť

a odôvodnenosť všetkých výrokov rozsudku, proti ktorým môže odvolateľ podať odvolanie,

ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli

odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa

§ 371 ods. 1.

Podľa a) až e) odvolací súd zruší napadnutý rozsudok aj

a) pre podstatné chyby konania, ktoré napadnutým výrokom rozsudku predchádzali,

najmä preto, že boli porušené ustanovenia, ktorými sa má zabezpečiť objasnenie veci alebo

právo obhajoby,

b) pre chyby v napadnutých výrokoch rozsudku, najmä pre nejasnosť alebo

neúplnosť jeho skutkových zistení alebo preto, že sa súd nevysporiadal so všetkými

okolnosťami významnými pre rozhodnutie,

c) ak vzniknú pochybnosti o správnosti skutkových zistení napadnutých výrokov, na

ktorých objasnenie treba dôkazy opakovať alebo vykonať ďalšie dôkazy,

d) ak bolo napadnutým rozsudkom porušené ustanovenie ,

e) ak je uložený trest neprimeraný.

Z uvedených ustanovení vyplýva, že proti nesprávnemu postupu

orgánov činných v trestnom konaní sa mal sťažovateľ možnosť účinne brániť využitím

svojich práv obhajoby v rámci konania pred Špeciálnym súdom, a proti rozsudku

Špeciálneho súdu z 21. februára 2007 mal sťažovateľ možnosť podať odvolanie

najvyššiemu súdu, v právomoci ktorého bolo posúdenie všetkých relevantných skutkových

aj právnych okolností daného prípadu, ako aj posúdenie prípadných procesných pochybení

Špeciálneho súdu v konaní. Sťažovateľ teda realizáciou svojich obhajobných práv

v priebehu trestného konania mal ako obžalovaný možnosť účinným spôsobom namietať

porušenie svojich práv, a preto ústavný súd jeho sťažnosť v tejto časti pri jej predbežnom

prerokovaní podľa odmietol pre nedostatok svojej

právomoci na jej prerokovanie.

II.B K namietanému porušeniu v sťažnosti označených práv rozsudkom

najvyššieho súdu z 3. mája 2007 a rozhodnutím najvyššieho súdu z 26. januára 2009

Podľa zistenia ústavného súdu rozhodnutie najvyššieho súdu z 26. januára 2009

týkajúce sa sťažovateľom podaného dovolania proti právoplatnému rozsudku najvyššieho

súdu z 3. mája 2007 bolo sťažovateľovi doručené 6. februára 2009. Sťažnosť sťažovateľa

bola na poštovú prepravu podaná 16. apríla 2009 a ústavnému súdu doručená 22. apríla

2009.

Podľa sťažnosť možno podať v lehote dvoch

mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom

zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Pretože podľa nemusí byť právoplatnosť rozhodnutia tak tesne

spätá s jeho doručením, ako je tomu napr. podľa , ústavný

súd už v uznesení sp. zn. z 28. novembra 2002 vyslovil: „Lehota dvoch

mesiacov na podanie sťažnosti ústavnému súdu podľa ,

ktorá sa pri rozhodnutí počíta od jeho právoplatnosti, by mala vyjadrovať dobu, ktorá je

postačujúca pre uplatnenie účinnej ústavnej ochrany sťažovateľom a zároveň rešpektuje aj

princíp právnej istoty. Aby uvedené požiadavky spĺňala, môže začať plynúť len vtedy,

pokiaľ bolo právoplatné rozhodnutie sťažovateľovi náležite oznámené. Ak sa tak nestalo,

táto lehota nemôže začať plynúť.“

Pretože proti rozhodnutiu najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho

nepripúšťa žiadny opravný prostriedok, stalo sa právoplatným a vykonateľným (§ 392

ods. 2 ) jeho vyhlásením 26. januára 2009.

Rozhodnutie najvyššieho súdu z 26. januára 2009 muselo byť v odpise doručené

sťažovateľovi už preto, lebo ním bolo rozhodnuté o opravnom prostriedku (dovolaní)

a sťažovateľa sa priamo dotýkalo. Od doručenia tohto rozhodnutia mal preto sťažovateľ

k dispozícii lehotu dvoch mesiacov, ktorá bola postačujúca na uplatnenie účinnej ústavnej

ochrany (vrátane porady s právnym zástupcom) a rešpektovala tiež princíp právnej istoty.

S poukazom aj na právne názory, ktoré ústavný súd vyslovil už v uznesení sp. zn.

z 28. novembra 2002 (obdobne uznesenie sp. zn. z 26. marca

2003), pri právoplatnom rozhodnutí podľa , ktoré sa sťažovateľovi

v odpise doručuje a ktorým mali byť porušené jeho základné práva alebo slobody, je pre

začiatok plynutia lehoty dvoch mesiacov podľa

rozhodujúce doručenie odpisu tohto rozhodnutia sťažovateľovi, nie však jeho právnemu

zástupcovi.

O rozhodnutí najvyššieho súdu z 26. januára 2009 a jeho obsahu sa sťažovateľ

nepochybne dozvedel až po doručení odpisu tohto uznesenia 6. februára 2009.

Keďže sťažnosť sťažovateľa bola podaná na poštovú prepravu až 16. apríla 2009, je

zrejmé, že v časti namietaného porušenia označených práv rozsudkom najvyššieho súdu

z 3. mája 2007 a rozhodnutím najvyššieho súdu z 26. januára 2009 bola podaná po uplynutí

lehoty podľa . Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa

v tejto časti odmietol pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde ako oneskorene podanú.

II.C Záver

Na základe uvedených skutočností ústavný súd po predbežnom prerokovaní podľa

sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa

uvedeného zákona.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. júna 2009