Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 130/2017
PDF · 309.92 KB
No categories available
I. ÚS 130/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. marca 2017
predbežne prerokoval sťažnosť , , ,
Česká republika, , zastúpeného advokátkou
JUDr. Júliou Vestenickou, VESTENICKÁ & BD advokátska kancelária, s. r. o.,
Ševčenkova 5, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv zaručených
čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 4 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného
súdu Dunajská Streda v konaní vedenom pod sp. zn. Tp 43/2016 a jeho uznesením
zo 14. augusta 2016 a uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 3 Tpo 70/2016
z 18. augusta 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. októbra
2016 doručená sťažnosť , , , Česká
republika, (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na tlmočníka podľa čl. 47
ods. 4 ústavy a základného práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy postupom
Okresného súdu Dunajská Streda (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. Tp 43/2016 a jeho uznesením zo 14. augusta 2016 (ďalej aj „uznesenie
okresného súdu“) a uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“)
sp. zn. 3 Tpo 70/2016 (v sťažnosti nesprávne uvedené č. k. 3 Tpo 70/2016-302, pozn.)
z 18. augusta 2016 (ďalej aj „uznesenie krajského súdu“).
2. Zo sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je trestne stíhaný za zločin
obmedzovania osobnej slobody podľa § 183 ods. 1 a ods. 2 písm. a) Trestného zákona
s poukazom na § 138 písm. d) Trestného zákona v jednočinnom súbehu so zločinom
vydierania podľa § 189 ods. 1 Trestného zákona spolupáchateľstvom podľa § 20 Trestného
zákona na skutkovom základe uvedenom vo výroku uznesenia o vznesení obvinenia.
Uznesením okresného súdu zo 14. augusta 2016 vzal sudca pre prípravné konanie
sťažovateľa do väzby z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. a), b) a c) Trestného
poriadku a súčasne podľa § 80 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku rozhodol o tom, že väzbu
sťažovateľa dohľadom probačného a mediačného úradníka nenahradí. Krajský súd
uznesením z 18. augusta 2016 uznesenie okresného súdu zrušil a súčasne sťažovateľa zobral
do väzby z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku, pričom
rovnako ako okresný súd väzbu sťažovateľa dohľadom probačného a mediačného úradníka
nenahradil.
3. Za najpodstatnejší dôvod podania sťažnosti sťažovateľ považuje postup sudcu pre
prípravné konanie v tom smere, „že pred rozhodnutím ako aj samotným výsluchom
sťažovateľa nedoručil návrh na vzatie do väzby a ani ich s obsahom návrhu neoboznámil
sťažovateľa ako obvineného a rovnako ani jeho obhajcu. Týmto postupom sudca pre
prípravné konanie neumožnil sťažovateľovi, ani jeho obhajcovi uviesť konkrétne argumenty
voči predmetnému návrhu na vzatie do väzby a voči konkrétnym skutočnostiam, ktorými
prokuratúra dôvodila nevyhnutnosť väzobného stíhania, nakoľko ani jeden z nich nemal
vedomosť o obsahu návrhu na vzatie do väzby.“. Krajský súd mal podľa sťažovateľa
uvedené pochybenie sudcu pre prípravné konanie vyhodnotiť za konvalidované „samotnou
účasťou prokurátora pri výsluchu obvineného... a záverečným návrhom prokurátora
predneseným na tomto procesnom úkone“, s čím však sťažovateľ vyjadruje nesúhlas,
pretože «výklad práv obvineného pri rozhodovaní o obmedzení osobnej slobody, teda
o základnom práve nemôže byť reštriktívny ale práve naopak extenzívny (aj v prípade
spornosti)...
Argumentácia Krajského súdu v Trnave o tzv. konvalidácii je právne neudržateľná
a predovšetkým neakceptovateľná. Je potrebné zdôrazniť, že samotná účasť prokurátora,
ako aj obhajkyne sťažovateľa na výsluchu nemôže byť v žiadnom smere považovaná
za „suplovanie“ povinnosti sudcu pre prípravné konanie doručiť návrh na vzatie do väzby
obvinenému ako aj jeho obhajcovi s cieľom oboznámenia o dôvodoch väzby podľa vnímania
prokurátora a už vôbec túto nemožno považovať za konvalidáciu daného protizákonného
stavu. Navyše je potrebné konštatovať, že predmetná argumentácia Krajského súdu Trnava
ako porušovateľa v 1. rade nemá oporu v zákonnej úprave.
Rovnako ani skutočnosť, že prokurátor predniesol záverečný návrh nemôže
konvalidovať uvedené procesné pochybenie, nakoľko ako je zrejmé aj zo zápisnice
o výsluchu sťažovateľa ako obvineného, prítomný intervenujúci prokurátor Okresnej
prokuratúry v Dunajskej Strede v rámci záverečného návrhu uviedol iba toľko, že navrhuje
vziať obvineného do väzby pre dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a), b), c) Trestného
poriadku, pričom žiadnym spôsobom nerozviedol v rámci záverečného návrhu tieto dôvody
o konkrétne skutočnosti, v ktorých vzhliada jednotlivé dôvody väzby a ani v rámci
záverečného návrhu neprečítal ani len časť písomného návrhu na vzatie do väzby.
Sťažovateľ a rovnako ani jeho obhajca v danom smere neboli oboznámení, v čom
prokurátor vzhliadol dôvodnosť väzobného stíhania, a teda materiálne podmienky mu
neboli známe... obhajca... nereagoval na žiadne konkrétne skutočnosti a to z dôvodu, že ani
on a ani obvinený nepoznali obsah návrhu na vzatie do väzby.». Týmto konaním došlo
podľa sťažovateľa k porušeniu práva na spravodlivý proces vrátane zásady
kontradiktórnosti a princípu rovnosti zbraní.
4. Sťažovateľ považuje za zásadnú vadu konania aj porušenie jeho práva
na zabezpečenie tlmočníka, pretože je arménskej národnosti a jeho výslovnej požiadavke
na tlmočníka nebolo vyhovené. Sťažovateľ sám uviedol, že je schopný viesť hovorový
dialóg v českom jazyku, avšak čo sa týka komunikácie v úradnom styku, nerozumie
všetkému, o čom bol upovedomený aj sudca pre prípravné konanie pred začatím výsluchu
pred rozhodnutím o väzbe. Tejto požiadavke sťažovateľa nebolo zo strany okresného súdu
vyhovené, čím došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 47 ods. 4 ústavy, na čo
krajský súd reagoval tak, že počas výsluchu bola zabezpečená prítomnosť obhajkyne
obvineného, avšak v jej prípade sa nezisťovalo, či ovláda arménsky jazyk. Krajský súd však
poukázal na výpoveď obvineného z 12. augusta 2016, keď bol obvinený vypočutý, pričom
v tom čase tlmočníka nežiadal. Takýto postup považuje sťažovateľ v rozpore s jeho
základným právom zaručeným v čl. 47 ods. 4 ústavy.
5. Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiada, aby ústavný súd o jeho veci
takto rozhodol:
„1. Základné práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 4 a čl. 50 ods. ods. 3
Ústavy Slovenskej republiky postupom ako aj Uznesením sudcu pre prípravné konanie
Okresného súdu v Dunajskej Strede zo dňa 14.08.2016, sp. zn. Tp 43/2016 ako
porušovateľa v II. rade a Uznesením Krajského súdu v Trnave zo dňa 18.08.2016,
sp. zn. 3 Tpo/70/2016-302 ako porušovateľa v I. rade porušené boli.
2. Uznesenie sudcu pre prípravné konanie Okresného súdu v Dunajskej Strede
zo dňa 14. 08. 2016, sp. zn. Tp 43/2016 a Uznesenie Krajského súdu v Trnave
zo dňa 18. 08. 2016, sp. zn. 3Tpo/70/2016-302 sa zrušujú.
3. Ústavný súd... priznáva sťažovateľovi náhradu trov konania vo výške 303,16 €,
ktoré je povinný porušovateľ v I. rade (Krajský súd Trnava) zaplatiť do dvoch mesiacov odo
dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia na účet právneho zástupcu sťažovateľa.“
II.
6. Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
9. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju
zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
10. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
11. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno podľa ustálenej judikatúry
ústavného súdu hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu (v posudzovanom
prípade ide o krajský súd rozhodujúci o zákonnosti väzby) nemohlo vôbec dôjsť k
porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre
nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a
základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú sťažnosť, pri
predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 77/05, III. ÚS 198/07).
K namietanému porušeniu označených práv postupom a uznesením okresného
súdu
12. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že namietané porušenie
niektorého zo základných práv alebo slobôd nezakladá automaticky aj právomoc ústavného
súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej
osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody,
porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ mohol domôcť využitím jemu dostupných
a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným
spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť
odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (m. m. I. ÚS 6/04,
IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06, III.ÚS 42/07).
13. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti
nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou
všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré
sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s ústavou
alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne
zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo
medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje
v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade
nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti
podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného
súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04,
14. Z obsahu sťažnosti, ako aj uznesenia krajského súdu je zrejmé, že uznesenie
okresného súdu zo 14. augusta 2016 a konanie, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, bolo
predmetom prieskumu krajským súdom v konaní o sťažnosti, ktorú sťažovateľ podal ihneď
po vyhlásení uznesenia okresným súdom. V súvislosti s namietaným porušením práv je
preto z ústavného hľadiska podstatné a určujúce preskúmať, či uznesenie krajského súdu
mohlo zasiahnuť do obsahu označených práv spôsobom odôvodňujúcim vyslovenie
porušenia týchto práv rozhodnutím ústavného súdu. Vzhľadom na uvedený princíp
subsidiarity ústavný súd sťažnosť v časti smerujúcej proti postupu a uzneseniu okresného
súdu odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
K namietanému porušeniu označených práv uznesením krajského súdu
15. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných
prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov a nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov
takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských
právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže
preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,
alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové
a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného
súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01,
16. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
17. Podľa čl. 47 ods. 4 ústavy kto vyhlási, že neovláda jazyk, v ktorom sa vedie
konanie podľa odseku 2, má právo na tlmočníka.
18. Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy má obvinený právo, aby mu bol poskytnutý čas
a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom
obhajcu.
19. Ústavný súd v zmysle svojej ustálenej judikatúry zdôrazňuje, že väzba
je najzávažnejším zásahom do osobnej slobody a do práv obvineného. Keďže ide
o najzávažnejší zásah, vyžaduje po celý čas súdnu kontrolu ústavnosti a zákonnosti
(mutatis mutandis III. ÚS 26/01). Je výsostným právom, ale aj povinnosťou všeobecného
súdu skúmať všetky okolnosti spôsobilé vyvrátiť alebo potvrdiť existenciu skutočného
verejného záujmu odôvodňujúceho so zreteľom na prezumpciu neviny výnimku z pravidla
rešpektovania osobnej slobody a uviesť ich v rozhodnutiach o väzbe (Toth c. Rakúsko
z 12. decembra 1991). Ústavný súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach zdôraznil, že
jeho právomoc na rozhodovanie vo väzobných veciach predpokladá výlučne skúmanie toho,
či sa v konaní pred väzobnými súdmi dodržali ústavnoprocesné princípy takého obmedzenia
osobnej slobody, akým je väzba obvineného (II. ÚS 76/02, IV. ÚS 83/03, IV. ÚS 171/03).
20. Podľa prvej vety a piatej až ôsmej vety § 72 ods. 2 Trestného poriadku konať
a rozhodovať možno len o väzbe osoby, proti ktorej bolo vznesené obvinenie.
Pred rozhodnutím o väzbe musí byť obvinený vypočutý; o čase a mieste výsluchu sa
vhodným spôsobom upovedomí prokurátor, obvinený a jeho obhajca, ak je dosiahnuteľný.
Predseda senátu alebo sudca pre prípravné konanie vypočuje obvineného a potom umožní
prísediacim alebo sudcom, prokurátorovi a obhajcovi položiť obvinenému otázky týkajúce
sa rozhodnutia o väzbe; bez výsluchu obvineného možno rozhodnúť o väzbe len vtedy,
ak obvinený výslovne požiadal, aby sa konalo v jeho neprítomnosti, alebo ak zdravotný stav
obvineného neumožňuje jeho výsluch. Zástupca záujmového združenia alebo iná osoba
ponúkajúca záruku alebo peňažnú záruku sa upovedomí o výsluchu, ak je to potrebné.
Návrhy a žiadosti prokurátora sa bezodkladne doručia obvinenému a žiadosti obvineného
alebo iných osôb podané v jeho prospech prokurátorovi tak, aby sa k nim prokurátor
a obvinený mali možnosť pred rozhodnutím o väzbe vyjadriť; to platí aj o dôvodoch,
pre ktoré má súd rozhodnúť o predĺžení celkovej lehoty väzby podľa § 76a.
21. Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia uznesenia z 18. augusta 2016,
ktorým podľa § 194 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku zrušil uznesenie okresného súdu
a podľa § 72 ods. 2 Trestného poriadku vzal sťažovateľa do väzby z dôvodov § 71 ods. 1
písm. b) a c) Trestného poriadku a väzbu sťažovateľa dohľadom probačného a mediačného
úradníka nenahradil, po zhrnutí obsahu uznesenia okresného súdu, ako aj obsahu písomného
odôvodnenia sťažovateľom podanej sťažnosti uviedol:
«Vo vzťahu k namietanému procesnému pochybeniu sudcu pre prípravné konanie
krajský súd uvádza, že v zmysle § 2 odsek 20 Trestného poriadku, obvinený, ktorý vyhlási,
že neovláda jazyk, v ktorom sa konanie vedie, má právo na tlmočníka a prekladateľa.
Z obsahu spisu vyplýva, že pred výsluchom pred sudcom pre prípravné konanie
obvinený túto požiadavku vzniesol s tým, že „som arménskej národnosti. Žiadam tlmočníka
arménsky - slovenský alebo ruský arménsky, nakoľko slovenský jazyk ovládam len málo.
Právnym výrazom totiž nerozumiem.“ Z vyššie uvedeného vyjadrenia obvineného teda
vyplýva, že slovenský jazyk ovláda, nerozumie len právnym výrazom, pri výsluchu bola
prítomná jeho obhajkyňa a tak nemožno vytknúť sudcovi pre prípravné konanie, že
obvineného vypočul a rozhodol o jeho väzbe bez prítomnosti tlmočníka, a to najmä
s poukazom na tú skutočnosť, že dňa 12.08.2016 bol obvinený vypočutý vyšetrovateľom
pričom do zápisnice (č. l. 94 spisu) uviedol „som arménskej národnosti, no český ako aj
slovenský jazyk ovládam v dostatočnej miere, čítať a písať viem... nežiadam v tomto
tlmočníka ani prekladateľa... Vzhľadom na toto vyhlásenie obvineného pred vyšetrovateľom
nemal sudca pre prípravné konanie ani reálnu možnosť pripraviť procesný úkon, na ktorom
mal rozhodnúť o väzbe obvineného pribratím tlmočníka.
Sudca pre prípravné konanie pochybil, keď ani jednému z obvinených nedoručil pred
rozhodnutím o ich väzbe návrh prokurátora na vzatie do väzby, avšak tento nedostatok bol
konvalidovaný dôsledným dodržaním postupu v zmysle § 72 odsek 2 Trestného poriadku,
keď vypočul obvineného za prítomnosti obhajkyne aj prokurátora, prokurátor pri výsluchu
predniesol návrh, obhajoba jeho nedoručenie nenamietala, naopak navrhla ho ako taký
zamietnuť tak, ako to vyplýva zo zápisnice o výsluchu na č. l. 252.
Napriek tomu, že obvinený popiera spáchanie skutku, ktorý mu je
kladený za vinu, dospel aj krajský súd k záveru, že v prejednávanej veci zabezpečené dôkazy
odôvodňujú podozrenie, že sa stal skutok, tento skutok vykazuje znaky označených trestných
činov a sú aj dôvody na podozrenie, že sa dopustil obvinený.
Obranou obvineného sa bude potrebné zaoberať v ďalšom konaní. Rozhodnutie
o väzbe nie je rozhodnutím o vine a preto v tomto štádiu konania neprichádza do úvahy
hodnotenie doposiaľ vykonaných dôkazov postupom podľa § 2 odsek 10 Trestného
poriadku. Naviac, je jednoznačné, že vo veci bude potrebné vykonať ďalšie dokazovanie
a podľa jeho výsledkov sa v každom štádiu konania bude posudzovať existencia resp.
neexistencia väzobných dôvodov.
Na rozdiel od súdu I. stupňa dospel krajský súd k záveru, že u obvineného
nie je daný väzobný dôvod v zmysle § 71 odsek 1 písm. a/ Trestného poriadku,
ktorý nemožno založiť len na zistení, že sa jedná o štátneho príslušníka tretieho štátu,
prechodne žijúceho na území Českej republiky, keď neexistuje žiadny dôkaz nasvedčujúci
na to, že by mal záujem útekom alebo inak sa skrývať alebo vyhýbať trestnému stíhaniu.
V tejto súvislosti nemožno prihliadať na to, že jeden zo 6-tich spoluobvinených je t. č.
na úteku.
Krajský súd sa nestotožňuje so sťažnostnými námietkami obvineného v časti týkajúcej
sa existencie väzobných dôvodov v zmysle § 71 odsek 1 písm. b/, písm. c/ Trestného
poriadku.
Charakter trestnej činnosti, ktorá je všetkým obvineným kladená za vinu, skutočnosť,
že tejto trestnej činnosti sa mali dopustiť spolupáchateľstvom, odôvodňuje obavu, že
v prípade ich ponechania na slobode sa budú navzájom ovplyvňovať resp. pôsobiť
na svedkov a tak mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie. Táto obava
je umocnená aj tým, že jeden z hlavných obvinených je na úteku. Taktiež je nepochybné, že
trestné stíhanie je len v počiatočnom štádiu, bude potrebné vykonať ďalšie dôkazy, ustáliť
okruh svedkov a vylúčiť akúkoľvek možnosť ich ovplyvňovania.
Existenciu väzobného dôvodu podľa § 71 odsek 1 písm. c/ Trestného poriadku videl
aj krajský súd predovšetkým v charaktere stíhanej trestnej činnosti a spôsobe akým mala
byť vykonaná. Konanie obvinených malo byť motivované snahou vymôcť dlh v prospech
, ktorý je t. č. na úteku, dlžníkom mal byť , ktorý
doposiaľ nebol vypočutý. Uvedená skutočnosť odôvodňuje obavu, že v prípade ponechania
na slobode by mohol ktorýkoľvek z obvinených v predmetnej veci v záujme vymoženia dlhu
pokračovať v páchaní trestnej činnosti a to predovšetkým s poukazom na výšku tvrdeného
dlhu, ktorý má predstavovať sumu 100.000 Eur.
Vzhľadom k tomu, že krajský súd, na rozdiel od sudcu pre prípravné konanie, zistil
len existenciu väzobných dôvodov v zmysle § 71 odsek 1 písm. b/, písm. c) Trestného
poriadku, zrušil napadnuté uznesenie a rozhodol spôsobom uvedeným vo výrokovej časti
tohto uznesenia, keď súčasne dospel k záveru, že účel väzby nemožno v prejednávanej veci
dosiahnuť alternatívnym inštitútom v zmysle § 80 odsek 1 písm. c/ Trestného poriadku lebo
mal za to, že dohľadom probačného a mediačného úradníka nad obvineným nemožno
tomuto zabrániť ani v kolúznom správaní ani v prípadnom pokračovaní v páchaní ďalšej
trestnej činnosti.»
22. Ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že mu neprislúcha, aby v rámci
konania o ústavnej sťažnosti posudzoval, či dokonca skúmal existenciu dôvodov väzby
sťažovateľa alebo akéhokoľvek iného obvineného. To prislúcha zásadne všeobecným
súdom. Vzhľadom na svoje postavenie nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti
(čl. 124 ústavy) nie je jeho úlohou ani konať ako súd tretej alebo štvrtej inštancie,
ale preskúmať zlučiteľnosť opatrenia, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, s ústavou
alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 165/02).
23. Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre k čl. 5 dohovoru postupne
formuloval viaceré samostatné práva osôb vo väzbe, medzi ktoré patrí aj právo
na kontradiktórne konanie a vypočutie pred rozhodnutím o zákonnosti väzby (porov.
napríklad rozsudok z 21. decembra 2010 vo veci Michalko proti Slovensku, sťažnosť
č. 35377/05, ods. 156 a tam citovanú judikatúru), ale aj všeobecnejšie právo na „zákonnosť“
konania a právo nebyť zbavený osobnej slobody svojvoľným (arbitrárnym) postupom
(porov. už citovaný rozsudok vo veci Michalko proti Slovensku, ods. 156 a 158). Podľa
§ 72 ods. 2 ôsmej vety Trestného poriadku sa návrhy a žiadosti prokurátora majú bez
meškania doručiť obvinenému, čo v súlade s judikatúrou ústavného súdu možno považovať
za súčasť záruk vyplývajúcich z čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru (porov. napr. I. ÚS 67/03,
I. ÚS 100/04, I. ÚS 2/05, III. ÚS 34/07). V skorších z citovaných rozhodnutí ústavný súd
ešte výslovne uvádzal právo na doručenie písomného podania prokurátora (ako protistrany
obvineného v trestnom konaní). Uvedená judikatúra sa však týkala situácií, keď súdy
rozhodovali o predĺžení väzby na neverejných zasadnutiach bez výsluchu obvinených.
Po novelizácii ustanovenia § 72 ods. 2 Trestného poriadku sa o väzbe rozhoduje zásadne
po vypočutí obvineného.
24. Z obsahu príloh, ktoré boli pripojené k sťažnosti, ako aj z obsahu spisu okresného
súdu zn. Tp 43/2016, ktorý bol pripojený k sťažnosti iného obvineného v tej istej trestnej
veci (sp. zn. I. ÚS 665/2016), vyplýva, že okresný súd rozhodoval o návrhu prokurátora
Okresnej prokuratúry v Dunajskej Strede (ďalej len „okresná prokuratúra“)
z 13. augusta 2016 na vzatie do väzby vo vzťahu k piatim obvineným, ktorí sa mali
spoločným konaním dopustiť skutku bližšie špecifikovaného v označenom návrhu.
Jednotlivých obvinených vypočúval sudca pre prípravné konanie okresného súdu postupne,
vždy za prítomnosti prokurátora okresnej prokuratúry podávajúceho návrh na vzatie
do väzby a obhajcov obvinených, pričom o každom výsluchu bola okresným súdom spísaná
zápisnica o jeho priebehu, ako aj o vydaných rozhodnutiach o väzbe a možnosti jej
nahradenia dohľadom probačného a mediačného úradníka. Na záver všetky osoby prítomné
na výsluchu zápisnicu podpísali. Spis okresného súdu za každou zápisnicou o výsluchu
ktoréhokoľvek z obvinených obsahuje písomné vyhotovenie uznesenia o väzbe vydaného
po vykonaní výsluchu a pripojené doručenky, z ktorých vyplýva, že obvineným boli
bezprostredne po výsluchu 14. augusta 2016 doručené nielen kópia zápisnice o výsluchu
a písomné vyhotovenie uznesenia, ale aj návrh okresnej prokuratúry. Tak to je aj v prípade
sťažovateľa, vo vzťahu ku ktorému obsahuje spis okresného súdu zápisnicu o jeho
výsluchu, ktorý podľa nej začal 14. augusta 2016 o 19.30 h a skončil o 20.15 h.
Zo zápisnice o výsluchu prvého obvineného ( ) tiež vyplýva, že návrh na
vzatie obvinených (vrátane sťažovateľa) do väzby bol „krátkou cestou“ doručený aj
obhajcom obvinených ( a ).
25. Na základe uvedených zistení tak možno urobiť záver, že návrh na vzatie
sťažovateľa (a ostatných spoluobvinených) do väzby bol v čase jeho výsluchu známy
(resp. bol doručený) obhajcovi sťažovateľa ešte pred jeho výsluchom (konkrétne počas
výsluchu prvého zo spoluobvinených , ktorý sa podľa zápisnice o jeho
výsluchu konal 14. augusta 2016 v čase od 16.00 h do 17.15 h) a samotnému sťažovateľovi
bol doručený najneskôr bezprostredne po vykonanom výsluchu spolu s písomným
vyhotovením uznesenia okresného súdu a zápisnicou o výsluchu.
26. Ústavný súd posudzujúc uvedený priebeh konania o väzbe sťažovateľa tak
vo vzťahu k jeho námietke, v zmysle ktorej sudcom pre prípravné konanie okresného súdu
pred rozhodnutím o väzbe nebol doručený návrh na vzatie sťažovateľa do väzby, konštatuje,
že počas rozhodovania o sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. Tp 43/2016
zo 14. augusta 2016 pred krajským súdom už bolo uvedené pochybenie okresného súdu
napravené, a to jeho doručením spolu s uznesením okresného súdu. Sťažovateľ teda
v materiálnom chápaní mal možnosť proti dôvodom uvedeným v návrhu na jeho vzatie
do väzby vecne argumentovať najneskôr v konaní o svojej sťažnosti proti uzneseniu
okresného súdu. Toto svoje právo aj prostredníctvom svojho obhajcu využil, keď ešte pred
rozhodnutím o sťažnosti proti uzneseniu o väzbe krajskému súdu doručil písomné
odôvodnenie svojej sťažnosti podanej hneď po poučení o opravných prostriedkoch proti
uzneseniu o vzatí do väzby 14. augusta 2016, pričom ústavný súd postrehol, že časť z ním
uvedenej argumentácie o nedostatku väzobného dôvodu v zmysle § 71 ods. 1 písm. a)
Trestného poriadku krajský súd uznal ako dôvod na zrušenie napadnutého uznesenia
a napokon sám rozhodol o vzatí sťažovateľa do väzby na základe väzobných dôvodov
uvedených v § 71 ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku.
27. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju ustálenú judikatúru,
podľa ktorej sa trestné konanie od svojho začiatku až po jeho koniec považuje za proces,
v ktorom sa v rámci vykonávania jednotlivých úkonov a realizácie garancií pre ochranu
práv a slobôd môžu zo strany orgánov činných v trestnom konaní a súdov naprávať,
resp. korigovať aj jednotlivé pochybenia. Spravidla až po jeho skončení možno na ústavnom
súde namietať pochybenia znamenajúce porušenia práv a slobôd označených v čl. 127
ods. 1 ústavy, ak tieto pochybenia neboli odstránené v priebehu samotného trestného
konania (napr. III. ÚS 3/02, III. ÚS 18/04, III. ÚS 75/05, IV. ÚS 76/05, I. ÚS 177/09).
28. Uvedené skutočnosti týkajúce sa postupu vo veci konajúcich všeobecných súdov
dosvedčujú, že sťažovateľom tvrdené porušenie princípu kontradiktórnosti konania
spočívajúce v nedoručení návrhu na jeho vzatie do väzby bolo po vydaní uznesenia
okresného súdu následne konvalidované. Aj napriek tomu, že krajský súd videl nápravu
pochybení okresného súdu v iných skutočnostiach (osobná účasť prokurátora a sťažovateľa
pri rozhodovaní o vzatí do väzby), možno z ústavného hľadiska rozhodnutie krajského súdu
považovať za ústavne akceptovateľné, keďže v konaní ako celku bola sťažovateľovi
v súčinnosti s obhajcom (ktorému bol návrh na vzatie do väzby doručený ešte
pred výsluchom sťažovateľa) daná dostatočná príležitosť formulovať a predkladať
argumenty proti dôvodom uvedeným prokurátorom okresnej prokuratúry v návrhu na jeho
vzatie do väzby.
29. Aj pokiaľ ide o námietku sťažovateľa, že bolo porušené jeho právo na tlmočníka,
nedospel ústavný súd k záveru, že by z tohto hľadiska bolo rozhodnutie krajského súdu
z ústavného hľadiska neudržateľné, a to vzhľadom na to, že krajský súd sa s uvedenou
námietkou v odôvodení svojho rozhodnutia riadne vysporiadal. Od začiatku trestného
stíhania nepožadoval sťažovateľ tlmočníka, keď sám pri výsluchu z 12. augusta 2016
vyhlásil, že síce je arménskej národnosti, český, ako aj slovenský jazyk ale ovláda
v dostatočnej miere slovom aj písmom. Nerozumie jedine právnym výrazom, pričom tento
nedostatok mohol a mal byť odstránený prítomnou obhajkyňou, ktorá je povinná právny
význam úkonov vysvetľovať každému klientovi bez ohľadu na ich národnosť. Pri výsluchu
pred rozhodnutím o väzbe už sťažovateľ výslovne žiadal tlmočníka napriek tomu, že súvisle
vedel opísať priebeh skutku, rozumel prečítanému poučeniu, čo napokon konštatoval
v zápisnici aj sudca pre prípravné konanie, ktorý uviedol, že obvinený sa vyjadroval
k otázkam plynule v českom jazyku bez akýchkoľvek chýb vo vyjadrovaní a s prihliadnutím
na blízkosť českého jazyka slovenskému jazyku niet pochybností o tom, že v danom prípade
bola požiadavka sťažovateľa ohľadom potreby tlmočníka nedôvodná. Napokon pri
samotnom výsluchu neboli použité žiadne právne výrazy, ktorým by sťažovateľ nemal
rozumieť, a nič nenasvedčuje tomu, že by výsluchu ako celku nerozumel. A bez významu
nie je ani tá skutočnosť, že ostatní spoluobvinení, ako aj poškodení sú českí a slovenskí
štátni občania.
30. V tomto smere ústavný súd poukazuje na skoršiu judikatúru Európskeho súdu pre
ľudské práva, ktorý v rámci svojej rozhodovacej činnosti vo viacerých prípadoch vymedzil
mantinely záruk vyplývajúce z čl. 6 ods. 3 písm. e) dohovoru a špecifikoval obsah a rozsah
tohto práva limitovaný požiadavkou na zabezpečenie spravodlivého súdneho procesu
(„Každý, kto je obvinený z trestného činu, má mať bezplatnú pomoc tlmočníka, ak
nerozumie jazyku používanému pred súdom alebo týmto jazykom nehovorí“)
korešpondujúce s obsahom garancií vyplývajúcich zo sťažovateľom namietaného porušenia
31. V rozhodnutí K. c. Francúzsko (sťažnosť č. 10210/82) uviedol, že toto právo
neprislúcha obvinenému, ktorý dostatočne rozumie jazyku a hovorí jazykom, v ktorom sa
konanie vedie, preto nepostačuje len formálne vyhlásenie obvineného smerujúce
k požiadavke bezplatného ustanovenia tlmočníka, keďže dôkazné bremeno preukázať
opodstatnenosť takejto požiadavky smeruje proti obvinenému s oprávnením kompetentného
vnútroštátneho orgánu rozhodnúť o dôvodnosti prednesenej žiadosti. Európsky súd pre
ľudské práva tak v mnohých prípadoch kvalifikoval námietku porušenia čl. 6 ods. 3 písm. e)
dohovoru ako zjavne neopodstatnenú alebo neodôvodnenú na základe skutočnosti, že podľa
jeho názoru znalosť jazyka konajúceho súdu bola u obvineného dostatočná na to, aby bolo
možné proces proti nemu vedený považovať za spravodlivý (napr. Güngör c. Nemecko,
rozhodnutie zo 17. mája 2001, sťažnosť č. 31540/96; Hovanesian c. Bulharsko, rozsudok
z 21. decembra 2000, sťažnosť č. 31814/03; Katritsch c. Francúzsko, rozsudok
zo 4. novembra 2010, sťažnosť č. 22575/08). Z jeho judikatúry tiež vyplýva, že pri úvahe,
aká úroveň znalosti jazyka konajúceho súdu bola v konkrétnom prípade potrebná, je
relevantná povaha trestného činu, z ktorého bol sťažovateľ obvinený, a tiež zložitosť
„oznámení“ adresovaných sťažovateľovi (Protopapa c. Turecko, rozsudok
z 24. februára 2009, sťažnosť č. 16084/90). V prípade Kamasinski c. Rakúsko (rozhodnutie
z 19. decembra 1989, sťažnosť č. 9783/82) považoval za dostatočné na zachovanie tohto
práva skutočnosť, že obhajca obvineného bol schopný komunikovať aj v jazyku
sťažovateľa, aj v jazyku konajúceho súdu.
32. Krajský súd sa s právne relevantnou argumentáciou sťažovateľa v prípade
porušenia práva na tlmočníka podľa čl. 47 ods. 4 ústavy vysporiadal adekvátne
a preskúmateľne a odôvodnenie jeho rozhodnutia je aj z tohto hľadiska ústavnoprávne
akceptovateľné.
33. Ústavný súd sa pridŕža názoru, že jeho prípadný zásah spočívajúci v nahradení
právneho názoru krajského súdu je možné realizovať len v prípade nezlučiteľnosti
napádaného rozhodnutia krajského súdu s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou
zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov,
v zmysle ustálenej judikatúry by mohol napadnutý právny názor krajského súdu nahradiť
iba v prípade, ak by bol tento svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný.
O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by však bolo
možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. To sa však v danej veci nestalo,
keďže krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia Trestného
poriadku podstatné pre posúdenie veci [§ 71 ods. 1 písm. b) a c), § 72 ods. 1 a § 80 ods. 1
písm. c)] interpretoval a aplikoval ústavne konformným spôsobom, a jeho úvahy
vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj právne akceptovateľné. Ako ústavný
súd stabilne prízvukuje, na vyslovenie namietaného porušenia označených práv nestačí
subjektívny názor sťažovateľa o ich porušení, ale k takémuto porušeniu práv aj reálne musí
dôjsť. Skutočnosť, že sa sťažovateľ s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje,
nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru
a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným
(I. ÚS 188/06). Táto okolnosť nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia
sťažovateľových základných práv už aj z toho dôvodu, že ústavný súd nie je opravnou
inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (I. ÚS 19/02).
34. Ústavný súd po prieskume napadnutého rozhodnutia krajského súdu z hľadísk,
ktoré ústavný prieskum pripúšťa, teda konštatuje, že v prípade sťažovateľa sa nepreukázala
neoprávnenosť rozhodnutia obmedzujúceho osobnú slobodu sťažovateľa, resp. že sa
preukázala jeho udržateľnosť vo vzťahu k dosiahnutiu legitímneho cieľa. Z odôvodnenia
napadnutého uznesenia v zásade nevyplýva nič, čo by signalizovalo arbitrárny alebo zjavne
neopodstatnený výklad relevantnej zákonnej úpravy vo veci konajúcimi súdmi vrátane
obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva
na tlmočníka podľa čl. 47 ods. 4 ústavy a základného práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3
ústavy, ktoré mali byť napadnutým uznesením krajského súdu porušené. Na základe toho
ústavný súd považoval sťažnosť v tejto časti za zjavne neopodstatnenú, a preto ju podľa
§ 25 zákona o ústavnom súde odmietol.
35. Nad rámec uvedeného ústavný súd konštatuje, že ďalšími namietanými
porušeniami základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 4, čl. 6
ods. 1 a ods. 3 písm. a), b) a e) dohovoru sa ďalej nezaoberal, pretože sťažovateľ ich
nepremietol do petitu sťažnosti (podľa § 20 ods. 4 zákona o ústavnom súde je pritom
ústavný súd petitom viazaný) a dôvody porušenia týchto práv v odôvodnení sťažnosti dával
iba do súvisu s možným porušením uvedených základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47
ods. 4 a čl. 50 ods. 3 ústavy.
36. Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol ako celok, bolo už bez právneho významu
zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa nastolenými v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 8. marca 2017