Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 130/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. marca 2017

predbežne prerokoval sťažnosť , , ,

Česká republika, , zastúpeného advokátkou

JUDr. Júliou Vestenickou, VESTENICKÁ & BD advokátska kancelária, s. r. o.,

Ševčenkova 5, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv zaručených

, a postupom Okresného

súdu Dunajská Streda v konaní vedenom pod sp. zn. 43/2016 a jeho uznesením

zo 14. augusta 2016 a uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn.

z 18. augusta 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. októbra

2016 doručená sťažnosť , , , Česká

republika, (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na tlmočníka podľa čl. 47

ods. 4 a základného práva na obhajobu podľa postupom

Okresného súdu Dunajská Streda (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. 43/2016 a jeho uznesením zo 14. augusta 2016 (ďalej aj „uznesenie

okresného súdu“) a uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. (v sťažnosti nesprávne uvedené č. k. -302, pozn.)

z 18. augusta 2016 (ďalej aj „uznesenie krajského súdu“).

2. Zo sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je trestne stíhaný za zločin

obmedzovania osobnej slobody podľa a

s poukazom na v jednočinnom súbehu so zločinom

vydierania podľa spolupáchateľstvom podľa Trestného

zákona na skutkovom základe uvedenom vo výroku uznesenia o vznesení obvinenia.

Uznesením okresného súdu zo 14. augusta 2016 vzal sudca pre prípravné konanie

sťažovateľa do väzby z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. a), b) a c) Trestného

poriadku a súčasne podľa rozhodol o tom, že väzbu

sťažovateľa dohľadom probačného a mediačného úradníka nenahradí. Krajský súd

uznesením z 18. augusta 2016 uznesenie okresného súdu zrušil a súčasne sťažovateľa zobral

do väzby z dôvodov uvedených v a , pričom

rovnako ako okresný súd väzbu sťažovateľa dohľadom probačného a mediačného úradníka

nenahradil.

3. Za najpodstatnejší dôvod podania sťažnosti sťažovateľ považuje postup sudcu pre

prípravné konanie v tom smere, „že pred rozhodnutím ako aj samotným výsluchom

sťažovateľa nedoručil návrh na vzatie do väzby a ani ich s obsahom návrhu neoboznámil

sťažovateľa ako obvineného a rovnako ani jeho obhajcu. Týmto postupom sudca pre

prípravné konanie neumožnil sťažovateľovi, ani jeho obhajcovi uviesť konkrétne argumenty

voči predmetnému návrhu na vzatie do väzby a voči konkrétnym skutočnostiam, ktorými

prokuratúra dôvodila nevyhnutnosť väzobného stíhania, nakoľko ani jeden z nich nemal

vedomosť o obsahu návrhu na vzatie do väzby.“. Krajský súd mal podľa sťažovateľa

uvedené pochybenie sudcu pre prípravné konanie vyhodnotiť za konvalidované „samotnou

účasťou prokurátora pri výsluchu obvineného... a záverečným návrhom prokurátora

predneseným na tomto procesnom úkone“, s čím však sťažovateľ vyjadruje nesúhlas,

pretože «výklad práv obvineného pri rozhodovaní o obmedzení osobnej slobody, teda

o základnom práve nemôže byť reštriktívny ale práve naopak extenzívny (aj v prípade

spornosti)...

Argumentácia Krajského súdu v Trnave o tzv. konvalidácii je právne neudržateľná

a predovšetkým neakceptovateľná. Je potrebné zdôrazniť, že samotná účasť prokurátora,

ako aj obhajkyne sťažovateľa na výsluchu nemôže byť v žiadnom smere považovaná

za „suplovanie“ povinnosti sudcu pre prípravné konanie doručiť návrh na vzatie do väzby

obvinenému ako aj jeho obhajcovi s cieľom oboznámenia o dôvodoch väzby podľa vnímania

prokurátora a už vôbec túto nemožno považovať za konvalidáciu daného protizákonného

stavu. Navyše je potrebné konštatovať, že predmetná argumentácia Krajského súdu Trnava

ako porušovateľa v 1. rade nemá oporu v zákonnej úprave.

Rovnako ani skutočnosť, že prokurátor predniesol záverečný návrh nemôže

konvalidovať uvedené procesné pochybenie, nakoľko ako je zrejmé aj zo zápisnice

o výsluchu sťažovateľa ako obvineného, prítomný intervenujúci prokurátor Okresnej

prokuratúry v Dunajskej Strede v rámci záverečného návrhu uviedol iba toľko, že navrhuje

vziať obvineného do väzby pre dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a), b), c) Trestného

poriadku, pričom žiadnym spôsobom nerozviedol v rámci záverečného návrhu tieto dôvody

o konkrétne skutočnosti, v ktorých vzhliada jednotlivé dôvody väzby a ani v rámci

záverečného návrhu neprečítal ani len časť písomného návrhu na vzatie do väzby.

Sťažovateľ a rovnako ani jeho obhajca v danom smere neboli oboznámení, v čom

prokurátor vzhliadol dôvodnosť väzobného stíhania, a teda materiálne podmienky mu

neboli známe... obhajca... nereagoval na žiadne konkrétne skutočnosti a to z dôvodu, že ani

on a ani obvinený nepoznali obsah návrhu na vzatie do väzby.». Týmto konaním došlo

podľa sťažovateľa k porušeniu práva na spravodlivý proces vrátane zásady

kontradiktórnosti a princípu rovnosti zbraní.

4. Sťažovateľ považuje za zásadnú vadu konania aj porušenie jeho práva

na zabezpečenie tlmočníka, pretože je arménskej národnosti a jeho výslovnej požiadavke

na tlmočníka nebolo vyhovené. Sťažovateľ sám uviedol, že je schopný viesť hovorový

dialóg v českom jazyku, avšak čo sa týka komunikácie v úradnom styku, nerozumie

všetkému, o čom bol upovedomený aj sudca pre prípravné konanie pred začatím výsluchu

pred rozhodnutím o väzbe. Tejto požiadavke sťažovateľa nebolo zo strany okresného súdu

vyhovené, čím došlo k porušeniu jeho základného práva podľa , na čo

krajský súd reagoval tak, že počas výsluchu bola zabezpečená prítomnosť obhajkyne

obvineného, avšak v jej prípade sa nezisťovalo, či ovláda arménsky jazyk. Krajský súd však

poukázal na výpoveď obvineného z 12. augusta 2016, keď bol obvinený vypočutý, pričom

v tom čase tlmočníka nežiadal. Takýto postup považuje sťažovateľ v rozpore s jeho

základným právom zaručeným v .

5. Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiada, aby ústavný súd o jeho veci

takto rozhodol:

„1. Základné práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 4 a čl. 50 ods. ods. 3

postupom ako aj Uznesením sudcu pre prípravné konanie

Okresného súdu v Dunajskej Strede zo dňa 14.08.2016, sp. zn. 43/2016 ako

porušovateľa v II. rade a Uznesením Krajského súdu v Trnave zo dňa 18.08.2016,

sp. zn. -302 ako porušovateľa v I. rade porušené boli.

2. Uznesenie sudcu pre prípravné konanie Okresného súdu v Dunajskej Strede

zo dňa 14. 08. 2016, sp. zn. 43/2016 a Uznesenie Krajského súdu v Trnave

zo dňa 18. 08. 2016, sp. zn. -302 sa zrušujú.

3. Ústavný súd... priznáva sťažovateľovi náhradu trov konania vo výške 303,16 €,

ktoré je povinný porušovateľ v I. rade (Krajský súd Trnava) zaplatiť do dvoch mesiacov odo

dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia na účet právneho zástupcu sťažovateľa.“

II.

6. Podľa je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

7. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

9. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju

zo všetkých hľadísk uvedených v .

10. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

11. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno podľa ustálenej judikatúry

ústavného súdu hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu (v posudzovanom

prípade ide o krajský súd rozhodujúci o zákonnosti väzby) nemohlo vôbec dôjsť k

porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a

základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú sťažnosť, pri

predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, , , , ).

K namietanému porušeniu označených práv postupom a uznesením okresného

súdu

12. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že namietané porušenie

niektorého zo základných práv alebo slobôd nezakladá automaticky aj právomoc ústavného

súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej

osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody,

porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ mohol domôcť využitím jemu dostupných

a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným

spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť

odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (m. m. ,

, , , ).

13. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti

nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou

všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré

sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa , sú primárne

zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré alebo

medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje

v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade

nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti

podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného

súdu podľa zásad uvedených v (,

).

14. Z obsahu sťažnosti, ako aj uznesenia krajského súdu je zrejmé, že uznesenie

okresného súdu zo 14. augusta 2016 a konanie, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, bolo

predmetom prieskumu krajským súdom v konaní o sťažnosti, ktorú sťažovateľ podal ihneď

po vyhlásení uznesenia okresným súdom. V súvislosti s namietaným porušením práv je

preto z ústavného hľadiska podstatné a určujúce preskúmať, či uznesenie krajského súdu

mohlo zasiahnuť do obsahu označených práv spôsobom odôvodňujúcim vyslovenie

porušenia týchto práv rozhodnutím ústavného súdu. Vzhľadom na uvedený princíp

subsidiarity ústavný súd sťažnosť v časti smerujúcej proti postupu a uzneseniu okresného

súdu odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

K namietanému porušeniu označených práv uznesením krajského súdu

15. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných

prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov a nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských

právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže

preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,

alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis , ,

).

16. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

17. Podľa kto vyhlási, že neovláda jazyk, v ktorom sa vedie

konanie podľa odseku 2, má právo na tlmočníka.

18. Podľa má obvinený právo, aby mu bol poskytnutý čas

a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom

obhajcu.

19. Ústavný súd v zmysle svojej ustálenej judikatúry zdôrazňuje, že väzba

je najzávažnejším zásahom do osobnej slobody a do práv obvineného. Keďže ide

o najzávažnejší zásah, vyžaduje po celý čas súdnu kontrolu ústavnosti a zákonnosti

(mutatis mutandis ). Je výsostným právom, ale aj povinnosťou všeobecného

súdu skúmať všetky okolnosti spôsobilé vyvrátiť alebo potvrdiť existenciu skutočného

verejného záujmu odôvodňujúceho so zreteľom na prezumpciu neviny výnimku z pravidla

rešpektovania osobnej slobody a uviesť ich v rozhodnutiach o väzbe (Toth c. Rakúsko

z 12. decembra 1991). Ústavný súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach zdôraznil, že

jeho právomoc na rozhodovanie vo väzobných veciach predpokladá výlučne skúmanie toho,

či sa v konaní pred väzobnými súdmi dodržali ústavnoprocesné princípy takého obmedzenia

osobnej slobody, akým je väzba obvineného (, , ).

20. Podľa prvej vety a piatej až ôsmej vety konať

a rozhodovať možno len o väzbe osoby, proti ktorej bolo vznesené obvinenie.

Pred rozhodnutím o väzbe musí byť obvinený vypočutý; o čase a mieste výsluchu sa

vhodným spôsobom upovedomí prokurátor, obvinený a jeho obhajca, ak je dosiahnuteľný.

Predseda senátu alebo sudca pre prípravné konanie vypočuje obvineného a potom umožní

prísediacim alebo sudcom, prokurátorovi a obhajcovi položiť obvinenému otázky týkajúce

sa rozhodnutia o väzbe; bez výsluchu obvineného možno rozhodnúť o väzbe len vtedy,

ak obvinený výslovne požiadal, aby sa konalo v jeho neprítomnosti, alebo ak zdravotný stav

obvineného neumožňuje jeho výsluch. Zástupca záujmového združenia alebo iná osoba

ponúkajúca záruku alebo peňažnú záruku sa upovedomí o výsluchu, ak je to potrebné.

Návrhy a žiadosti prokurátora sa bezodkladne doručia obvinenému a žiadosti obvineného

alebo iných osôb podané v jeho prospech prokurátorovi tak, aby sa k nim prokurátor

a obvinený mali možnosť pred rozhodnutím o väzbe vyjadriť; to platí aj o dôvodoch,

pre ktoré má súd rozhodnúť o predĺžení celkovej lehoty väzby podľa § 76a.

21. Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia uznesenia z 18. augusta 2016,

ktorým podľa zrušil uznesenie okresného súdu

a podľa vzal sťažovateľa do väzby z dôvodov

písm. b) a c) a väzbu sťažovateľa dohľadom probačného a mediačného

úradníka nenahradil, po zhrnutí obsahu uznesenia okresného súdu, ako aj obsahu písomného

odôvodnenia sťažovateľom podanej sťažnosti uviedol:

«Vo vzťahu k namietanému procesnému pochybeniu sudcu pre prípravné konanie

krajský súd uvádza, že v zmysle , obvinený, ktorý vyhlási,

že neovláda jazyk, v ktorom sa konanie vedie, má právo na tlmočníka a prekladateľa.

Z obsahu spisu vyplýva, že pred výsluchom pred sudcom pre prípravné konanie

obvinený túto požiadavku vzniesol s tým, že „som arménskej národnosti. Žiadam tlmočníka

arménsky - slovenský alebo ruský arménsky, nakoľko slovenský jazyk ovládam len málo.

Právnym výrazom totiž nerozumiem.“ Z vyššie uvedeného vyjadrenia obvineného teda

vyplýva, že slovenský jazyk ovláda, nerozumie len právnym výrazom, pri výsluchu bola

prítomná jeho obhajkyňa a tak nemožno vytknúť sudcovi pre prípravné konanie, že

obvineného vypočul a rozhodol o jeho väzbe bez prítomnosti tlmočníka, a to najmä

s poukazom na tú skutočnosť, že dňa 12.08.2016 bol obvinený vypočutý vyšetrovateľom

pričom do zápisnice (č. l. 94 spisu) uviedol „som arménskej národnosti, no český ako aj

slovenský jazyk ovládam v dostatočnej miere, čítať a písať viem... nežiadam v tomto

tlmočníka ani prekladateľa... Vzhľadom na toto vyhlásenie obvineného pred vyšetrovateľom

nemal sudca pre prípravné konanie ani reálnu možnosť pripraviť procesný úkon, na ktorom

mal rozhodnúť o väzbe obvineného pribratím tlmočníka.

Sudca pre prípravné konanie pochybil, keď ani jednému z obvinených nedoručil pred

rozhodnutím o ich väzbe návrh prokurátora na vzatie do väzby, avšak tento nedostatok bol

konvalidovaný dôsledným dodržaním postupu v zmysle ,

keď vypočul obvineného za prítomnosti obhajkyne aj prokurátora, prokurátor pri výsluchu

predniesol návrh, obhajoba jeho nedoručenie nenamietala, naopak navrhla ho ako taký

zamietnuť tak, ako to vyplýva zo zápisnice o výsluchu na č. l. 252.

Napriek tomu, že obvinený popiera spáchanie skutku, ktorý mu je

kladený za vinu, dospel aj krajský súd k záveru, že v prejednávanej veci zabezpečené dôkazy

odôvodňujú podozrenie, že sa stal skutok, tento skutok vykazuje znaky označených trestných

činov a sú aj dôvody na podozrenie, že sa dopustil obvinený.

Obranou obvineného sa bude potrebné zaoberať v ďalšom konaní. Rozhodnutie

o väzbe nie je rozhodnutím o vine a preto v tomto štádiu konania neprichádza do úvahy

hodnotenie doposiaľ vykonaných dôkazov postupom podľa § 2 odsek 10 Trestného

poriadku. Naviac, je jednoznačné, že vo veci bude potrebné vykonať ďalšie dokazovanie

a podľa jeho výsledkov sa v každom štádiu konania bude posudzovať existencia resp.

neexistencia väzobných dôvodov.

Na rozdiel od súdu I. stupňa dospel krajský súd k záveru, že u obvineného

nie je daný väzobný dôvod v zmysle ,

ktorý nemožno založiť len na zistení, že sa jedná o štátneho príslušníka tretieho štátu,

prechodne žijúceho na území Českej republiky, keď neexistuje žiadny dôkaz nasvedčujúci

na to, že by mal záujem útekom alebo inak sa skrývať alebo vyhýbať trestnému stíhaniu.

V tejto súvislosti nemožno prihliadať na to, že jeden zo 6-tich spoluobvinených je t. č.

na úteku.

Krajský súd sa nestotožňuje so sťažnostnými námietkami obvineného v časti týkajúcej

sa existencie väzobných dôvodov v zmysle § 71 odsek 1 písm. b/, písm. c/ Trestného

poriadku.

Charakter trestnej činnosti, ktorá je všetkým obvineným kladená za vinu, skutočnosť,

že tejto trestnej činnosti sa mali dopustiť spolupáchateľstvom, odôvodňuje obavu, že

v prípade ich ponechania na slobode sa budú navzájom ovplyvňovať resp. pôsobiť

na svedkov a tak mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie. Táto obava

je umocnená aj tým, že jeden z hlavných obvinených je na úteku. Taktiež je nepochybné, že

trestné stíhanie je len v počiatočnom štádiu, bude potrebné vykonať ďalšie dôkazy, ustáliť

okruh svedkov a vylúčiť akúkoľvek možnosť ich ovplyvňovania.

Existenciu väzobného dôvodu podľa videl

aj krajský súd predovšetkým v charaktere stíhanej trestnej činnosti a spôsobe akým mala

byť vykonaná. Konanie obvinených malo byť motivované snahou vymôcť dlh v prospech

, ktorý je t. č. na úteku, dlžníkom mal byť , ktorý

doposiaľ nebol vypočutý. Uvedená skutočnosť odôvodňuje obavu, že v prípade ponechania

na slobode by mohol ktorýkoľvek z obvinených v predmetnej veci v záujme vymoženia dlhu

pokračovať v páchaní trestnej činnosti a to predovšetkým s poukazom na výšku tvrdeného

dlhu, ktorý má predstavovať sumu 100.000 Eur.

Vzhľadom k tomu, že krajský súd, na rozdiel od sudcu pre prípravné konanie, zistil

len existenciu väzobných dôvodov v zmysle § 71 odsek 1 písm. b/, písm. c) Trestného

poriadku, zrušil napadnuté uznesenie a rozhodol spôsobom uvedeným vo výrokovej časti

tohto uznesenia, keď súčasne dospel k záveru, že účel väzby nemožno v prejednávanej veci

dosiahnuť alternatívnym inštitútom v zmysle lebo

mal za to, že dohľadom probačného a mediačného úradníka nad obvineným nemožno

tomuto zabrániť ani v kolúznom správaní ani v prípadnom pokračovaní v páchaní ďalšej

trestnej činnosti.»

22. Ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že mu neprislúcha, aby v rámci

konania o ústavnej sťažnosti posudzoval, či dokonca skúmal existenciu dôvodov väzby

sťažovateľa alebo akéhokoľvek iného obvineného. To prislúcha zásadne všeobecným

súdom. Vzhľadom na svoje postavenie nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti

( ) nie je jeho úlohou ani konať ako súd tretej alebo štvrtej inštancie,

ale preskúmať zlučiteľnosť opatrenia, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, s

alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách ().

23. Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre k čl. 5 dohovoru postupne

formuloval viaceré samostatné práva osôb vo väzbe, medzi ktoré patrí aj právo

na kontradiktórne konanie a vypočutie pred rozhodnutím o zákonnosti väzby (porov.

napríklad rozsudok z 21. decembra 2010 vo veci Michalko proti Slovensku, sťažnosť

č. 35377/05, ods. 156 a tam citovanú judikatúru), ale aj všeobecnejšie právo na „zákonnosť“

konania a právo nebyť zbavený osobnej slobody svojvoľným (arbitrárnym) postupom

(porov. už citovaný rozsudok vo veci Michalko proti Slovensku, ods. 156 a 158). Podľa

ôsmej vety sa návrhy a žiadosti prokurátora majú bez

meškania doručiť obvinenému, čo v súlade s judikatúrou ústavného súdu možno považovať

za súčasť záruk vyplývajúcich z čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru (porov. napr. ,

, , ). V skorších z citovaných rozhodnutí ústavný súd

ešte výslovne uvádzal právo na doručenie písomného podania prokurátora (ako protistrany

obvineného v trestnom konaní). Uvedená judikatúra sa však týkala situácií, keď súdy

rozhodovali o predĺžení väzby na neverejných zasadnutiach bez výsluchu obvinených.

Po novelizácii ustanovenia sa o väzbe rozhoduje zásadne

po vypočutí obvineného.

24. Z obsahu príloh, ktoré boli pripojené k sťažnosti, ako aj z obsahu spisu okresného

súdu zn. 43/2016, ktorý bol pripojený k sťažnosti iného obvineného v tej istej trestnej

veci (sp. zn. ), vyplýva, že okresný súd rozhodoval o návrhu prokurátora

Okresnej prokuratúry v Dunajskej Strede (ďalej len „okresná prokuratúra“)

z 13. augusta 2016 na vzatie do väzby vo vzťahu k piatim obvineným, ktorí sa mali

spoločným konaním dopustiť skutku bližšie špecifikovaného v označenom návrhu.

Jednotlivých obvinených vypočúval sudca pre prípravné konanie okresného súdu postupne,

vždy za prítomnosti prokurátora okresnej prokuratúry podávajúceho návrh na vzatie

do väzby a obhajcov obvinených, pričom o každom výsluchu bola okresným súdom spísaná

zápisnica o jeho priebehu, ako aj o vydaných rozhodnutiach o väzbe a možnosti jej

nahradenia dohľadom probačného a mediačného úradníka. Na záver všetky osoby prítomné

na výsluchu zápisnicu podpísali. Spis okresného súdu za každou zápisnicou o výsluchu

ktoréhokoľvek z obvinených obsahuje písomné vyhotovenie uznesenia o väzbe vydaného

po vykonaní výsluchu a pripojené doručenky, z ktorých vyplýva, že obvineným boli

bezprostredne po výsluchu 14. augusta 2016 doručené nielen kópia zápisnice o výsluchu

a písomné vyhotovenie uznesenia, ale aj návrh okresnej prokuratúry. Tak to je aj v prípade

sťažovateľa, vo vzťahu ku ktorému obsahuje spis okresného súdu zápisnicu o jeho

výsluchu, ktorý podľa nej začal 14. augusta 2016 o 19.30 h a skončil o 20.15 h.

Zo zápisnice o výsluchu prvého obvineného ( ) tiež vyplýva, že návrh na

vzatie obvinených (vrátane sťažovateľa) do väzby bol „krátkou cestou“ doručený aj

obhajcom obvinených ( a ).

25. Na základe uvedených zistení tak možno urobiť záver, že návrh na vzatie

sťažovateľa (a ostatných spoluobvinených) do väzby bol v čase jeho výsluchu známy

(resp. bol doručený) obhajcovi sťažovateľa ešte pred jeho výsluchom (konkrétne počas

výsluchu prvého zo spoluobvinených , ktorý sa podľa zápisnice o jeho

výsluchu konal 14. augusta 2016 v čase od 16.00 h do 17.15 h) a samotnému sťažovateľovi

bol doručený najneskôr bezprostredne po vykonanom výsluchu spolu s písomným

vyhotovením uznesenia okresného súdu a zápisnicou o výsluchu.

26. Ústavný súd posudzujúc uvedený priebeh konania o väzbe sťažovateľa tak

vo vzťahu k jeho námietke, v zmysle ktorej sudcom pre prípravné konanie okresného súdu

pred rozhodnutím o väzbe nebol doručený návrh na vzatie sťažovateľa do väzby, konštatuje,

že počas rozhodovania o sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 43/2016

zo 14. augusta 2016 pred krajským súdom už bolo uvedené pochybenie okresného súdu

napravené, a to jeho doručením spolu s uznesením okresného súdu. Sťažovateľ teda

v materiálnom chápaní mal možnosť proti dôvodom uvedeným v návrhu na jeho vzatie

do väzby vecne argumentovať najneskôr v konaní o svojej sťažnosti proti uzneseniu

okresného súdu. Toto svoje právo aj prostredníctvom svojho obhajcu využil, keď ešte pred

rozhodnutím o sťažnosti proti uzneseniu o väzbe krajskému súdu doručil písomné

odôvodnenie svojej sťažnosti podanej hneď po poučení o opravných prostriedkoch proti

uzneseniu o vzatí do väzby 14. augusta 2016, pričom ústavný súd postrehol, že časť z ním

uvedenej argumentácie o nedostatku väzobného dôvodu v zmysle § 71 ods. 1 písm. a)

krajský súd uznal ako dôvod na zrušenie napadnutého uznesenia

a napokon sám rozhodol o vzatí sťažovateľa do väzby na základe väzobných dôvodov

uvedených v a .

27. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju ustálenú judikatúru,

podľa ktorej sa trestné konanie od svojho začiatku až po jeho koniec považuje za proces,

v ktorom sa v rámci vykonávania jednotlivých úkonov a realizácie garancií pre ochranu

práv a slobôd môžu zo strany orgánov činných v trestnom konaní a súdov naprávať,

resp. korigovať aj jednotlivé pochybenia. Spravidla až po jeho skončení možno na ústavnom

súde namietať pochybenia znamenajúce porušenia práv a slobôd označených v čl. 127

ods. 1 , ak tieto pochybenia neboli odstránené v priebehu samotného trestného

konania (napr. , , , , ).

28. Uvedené skutočnosti týkajúce sa postupu vo veci konajúcich všeobecných súdov

dosvedčujú, že sťažovateľom tvrdené porušenie princípu kontradiktórnosti konania

spočívajúce v nedoručení návrhu na jeho vzatie do väzby bolo po vydaní uznesenia

okresného súdu následne konvalidované. Aj napriek tomu, že krajský súd videl nápravu

pochybení okresného súdu v iných skutočnostiach (osobná účasť prokurátora a sťažovateľa

pri rozhodovaní o vzatí do väzby), možno z ústavného hľadiska rozhodnutie krajského súdu

považovať za ústavne akceptovateľné, keďže v konaní ako celku bola sťažovateľovi

v súčinnosti s obhajcom (ktorému bol návrh na vzatie do väzby doručený ešte

pred výsluchom sťažovateľa) daná dostatočná príležitosť formulovať a predkladať

argumenty proti dôvodom uvedeným prokurátorom okresnej prokuratúry v návrhu na jeho

vzatie do väzby.

29. Aj pokiaľ ide o námietku sťažovateľa, že bolo porušené jeho právo na tlmočníka,

nedospel ústavný súd k záveru, že by z tohto hľadiska bolo rozhodnutie krajského súdu

z ústavného hľadiska neudržateľné, a to vzhľadom na to, že krajský súd sa s uvedenou

námietkou v odôvodení svojho rozhodnutia riadne vysporiadal. Od začiatku trestného

stíhania nepožadoval sťažovateľ tlmočníka, keď sám pri výsluchu z 12. augusta 2016

vyhlásil, že síce je arménskej národnosti, český, ako aj slovenský jazyk ale ovláda

v dostatočnej miere slovom aj písmom. Nerozumie jedine právnym výrazom, pričom tento

nedostatok mohol a mal byť odstránený prítomnou obhajkyňou, ktorá je povinná právny

význam úkonov vysvetľovať každému klientovi bez ohľadu na ich národnosť. Pri výsluchu

pred rozhodnutím o väzbe už sťažovateľ výslovne žiadal tlmočníka napriek tomu, že súvisle

vedel opísať priebeh skutku, rozumel prečítanému poučeniu, čo napokon konštatoval

v zápisnici aj sudca pre prípravné konanie, ktorý uviedol, že obvinený sa vyjadroval

k otázkam plynule v českom jazyku bez akýchkoľvek chýb vo vyjadrovaní a s prihliadnutím

na blízkosť českého jazyka slovenskému jazyku niet pochybností o tom, že v danom prípade

bola požiadavka sťažovateľa ohľadom potreby tlmočníka nedôvodná. Napokon pri

samotnom výsluchu neboli použité žiadne právne výrazy, ktorým by sťažovateľ nemal

rozumieť, a nič nenasvedčuje tomu, že by výsluchu ako celku nerozumel. A bez významu

nie je ani tá skutočnosť, že ostatní spoluobvinení, ako aj poškodení sú českí a slovenskí

štátni občania.

30. V tomto smere ústavný súd poukazuje na skoršiu judikatúru Európskeho súdu pre

ľudské práva, ktorý v rámci svojej rozhodovacej činnosti vo viacerých prípadoch vymedzil

mantinely záruk vyplývajúce z čl. 6 ods. 3 písm. e) dohovoru a špecifikoval obsah a rozsah

tohto práva limitovaný požiadavkou na zabezpečenie spravodlivého súdneho procesu

(„Každý, kto je obvinený z trestného činu, má mať bezplatnú pomoc tlmočníka, ak

nerozumie jazyku používanému pred súdom alebo týmto jazykom nehovorí“)

korešpondujúce s obsahom garancií vyplývajúcich zo sťažovateľom namietaného porušenia

.

31. V rozhodnutí K. c. Francúzsko (sťažnosť č. 10210/82) uviedol, že toto právo

neprislúcha obvinenému, ktorý dostatočne rozumie jazyku a hovorí jazykom, v ktorom sa

konanie vedie, preto nepostačuje len formálne vyhlásenie obvineného smerujúce

k požiadavke bezplatného ustanovenia tlmočníka, keďže dôkazné bremeno preukázať

opodstatnenosť takejto požiadavky smeruje proti obvinenému s oprávnením kompetentného

vnútroštátneho orgánu rozhodnúť o dôvodnosti prednesenej žiadosti. Európsky súd pre

ľudské práva tak v mnohých prípadoch kvalifikoval námietku porušenia čl. 6 ods. 3 písm. e)

dohovoru ako zjavne neopodstatnenú alebo neodôvodnenú na základe skutočnosti, že podľa

jeho názoru znalosť jazyka konajúceho súdu bola u obvineného dostatočná na to, aby bolo

možné proces proti nemu vedený považovať za spravodlivý (napr. Güngör c. Nemecko,

rozhodnutie zo 17. mája 2001, sťažnosť č. 31540/96; Hovanesian c. Bulharsko, rozsudok

z 21. decembra 2000, sťažnosť č. 31814/03; Katritsch c. Francúzsko, rozsudok

zo 4. novembra 2010, sťažnosť č. 22575/08). Z jeho judikatúry tiež vyplýva, že pri úvahe,

aká úroveň znalosti jazyka konajúceho súdu bola v konkrétnom prípade potrebná, je

relevantná povaha trestného činu, z ktorého bol sťažovateľ obvinený, a tiež zložitosť

„oznámení“ adresovaných sťažovateľovi (Protopapa c. Turecko, rozsudok

z 24. februára 2009, sťažnosť č. 16084/90). V prípade Kamasinski c. Rakúsko (rozhodnutie

z 19. decembra 1989, sťažnosť č. 9783/82) považoval za dostatočné na zachovanie tohto

práva skutočnosť, že obhajca obvineného bol schopný komunikovať aj v jazyku

sťažovateľa, aj v jazyku konajúceho súdu.

32. Krajský súd sa s právne relevantnou argumentáciou sťažovateľa v prípade

porušenia práva na tlmočníka podľa vysporiadal adekvátne

a preskúmateľne a odôvodnenie jeho rozhodnutia je aj z tohto hľadiska ústavnoprávne

akceptovateľné.

33. Ústavný súd sa pridŕža názoru, že jeho prípadný zásah spočívajúci v nahradení

právneho názoru krajského súdu je možné realizovať len v prípade nezlučiteľnosti

napádaného rozhodnutia krajského súdu s alebo kvalifikovanou medzinárodnou

zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov,

v zmysle ustálenej judikatúry by mohol napadnutý právny názor krajského súdu nahradiť

iba v prípade, ak by bol tento svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný.

O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by však bolo

možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. To sa však v danej veci nestalo,

keďže krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia Trestného

poriadku podstatné pre posúdenie veci [§ 71 ods. 1 písm. b) a c), § 72 ods. 1 a § 80 ods. 1

písm. c)] interpretoval a aplikoval ústavne konformným spôsobom, a jeho úvahy

vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj právne akceptovateľné. Ako ústavný

súd stabilne prízvukuje, na vyslovenie namietaného porušenia označených práv nestačí

subjektívny názor sťažovateľa o ich porušení, ale k takémuto porušeniu práv aj reálne musí

dôjsť. Skutočnosť, že sa sťažovateľ s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje,

nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru

a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným

(). Táto okolnosť nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia

sťažovateľových základných práv už aj z toho dôvodu, že ústavný súd nie je opravnou

inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov ().

34. Ústavný súd po prieskume napadnutého rozhodnutia krajského súdu z hľadísk,

ktoré ústavný prieskum pripúšťa, teda konštatuje, že v prípade sťažovateľa sa nepreukázala

neoprávnenosť rozhodnutia obmedzujúceho osobnú slobodu sťažovateľa, resp. že sa

preukázala jeho udržateľnosť vo vzťahu k dosiahnutiu legitímneho cieľa. Z odôvodnenia

napadnutého uznesenia v zásade nevyplýva nič, čo by signalizovalo arbitrárny alebo zjavne

neopodstatnený výklad relevantnej zákonnej úpravy vo veci konajúcimi súdmi vrátane

obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa , základného práva

na tlmočníka podľa a základného práva na obhajobu podľa

, ktoré mali byť napadnutým uznesením krajského súdu porušené. Na základe toho

ústavný súd považoval sťažnosť v tejto časti za zjavne neopodstatnenú, a preto ju podľa

odmietol.

35. Nad rámec uvedeného ústavný súd konštatuje, že ďalšími namietanými

porušeniami základných práv podľa a 5 a práv podľa ,

ods. 1 a ods. 3 písm. a), b) a e) dohovoru sa ďalej nezaoberal, pretože sťažovateľ ich

nepremietol do petitu sťažnosti (podľa je pritom

ústavný súd petitom viazaný) a dôvody porušenia týchto práv v odôvodnení sťažnosti dával

iba do súvisu s možným porušením uvedených základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47

ods. 4 a .

36. Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol ako celok, bolo už bez právneho významu

zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa nastolenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. marca 2017