Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 181/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-33

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. apríla 2019 v senáte

zloženom z predsedníčky Jany Baricovej a zo sudcov Miroslava Duriša (sudca spravodajca)

a Mojmíra Mamojku predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,

, , zastúpeného

advokátom Mgr. Martinom Zátopkom, Galvaniho 7/D, Bratislava, vo veci namietaného

porušenia jeho základných práv podľa a Slovenskej

republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd rozsudkom Okresného súdu Žilina č. k. -481 z 20. januára

2017, uznesením Krajského súdu v Žiline č. k. -688 z 11. apríla 2017

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 25. júna 2018,

ako aj postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. septembra

2018 doručená ústavná sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom

Mgr. Martinom Zátopkom, ktorou namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 46

ods. 1 a (ďalej len „“) a práva podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

rozsudkom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) č. k. -481

z 20. januára 2017 (ďalej aj „napadnutý rozsudok okresného súdu“), uznesením Krajského

súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. -688 z 11. apríla 2017 (ďalej aj

„napadnuté uznesenie krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 25. júna 2018 (ďalej aj

„napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“), ako aj postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu.

Podaním doručeným ústavnému súdu 5. októbra 2018 sťažovateľ prostredníctvom svojho

právneho zástupcu opravil a doplnil petit ústavnej sťažnosti. Popri tomto podaní sťažovateľ

podaním doručeným ústavnému súdu 8. januára 2019 (bez asistencie svojho právneho

zástupcu, pozn.) doplnil argumentáciu uvedenú vo svojej ústavnej sťažnosti.

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že napadnutým rozsudkom bol

sťažovateľ uznaný za vinného zo spáchania zločinu lúpeže podľa § 188 ods. 1 zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“).

Vzhľadom na to, že sťažovateľ bol za rovnaký trestný čin už dvakrát potrestaný

nepodmienečným trestom odňatia slobody, za spáchanie v poradí tretieho zločinu bol

odsúdený podľa a na trest odňatia slobody

vo výmere 25 rokov. Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ sám a aj prostredníctvom

svojho obhajcu odvolanie, ktoré bolo napadnutým uznesením krajského súdu zamietnuté.

Rovnako bolo odmietnuté aj následné dovolanie sťažovateľa napadnutým uznesením

najvyššieho súdu.

3. Sťažovateľ vo svojej ústavnej sťažnosti tvrdí, že už uvedenými rozhodnutiami

všeobecných súdov a postupmi, ktoré predchádzali ich vydaniu, boli porušené jeho právo

na obhajobu a jeho právo na spravodlivý súdny proces.

4. Vo vzťahu k právu na obhajobu sa sťažovateľ domnieva, že v jeho prípade

neexistovali dôvody povinnej obhajoby podľa

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“). To, že mu

bol na základe požiadavky vyšetrovateľa zo strany súdu ustanovený obhajca, aj keď to

nepožadoval, považuje za neprípustný a nezákonný zásah do svojho práva na obhajobu.

Ďalším zásahom do jeho práva na obhajobu mal byť postup, keď ho vyšetrovateľ vypočul

len pár minút po tom, čo mu bolo doručené uznesenie o vznesení obvinenia v spojení

s uznesením o začatí trestného stíhania, pričom podľa sťažovateľa za taký krátky čas si

nemohol dostatočne pripraviť obhajobu. Napokon za porušenie práva na obhajobu považuje

sťažovateľ aj to, že vyšetrovateľ v prípravnom konaní nevykonal dôkazy navrhované

samotným sťažovateľom.

5. Vo vzťahu k právu na spravodlivý proces sťažovateľ uviedol nasledujúce

porušenia: (a) súd nedostatočne vysvetlil, prečo nevykonal sťažovateľom navrhované

dôkazy, (b) nezákonné obsadenie súdu, keď vo veci rozhodoval samosudca namiesto senátu,

(c) na odvolacom súde mali o sťažovateľovom odvolaní rozhodovať vylúčení sudcovia, (d)

porušená zásada prezumpcie neviny pri vyhodnocovaní tvrdení sťažovateľa.

6. Konkrétne sťažovateľ namieta, že okresný súd na hlavnom pojednávaní neprehral

celý videozáznam z miesta, kde malo dôjsť k spáchaniu trestného činu, za ktorý bol

odsúdený, ale iba jeho nepatrnú časť. Z úradného záznamu Okresného riaditeľstva

Policajného zboru Žilina č. ORPZ-ZA-OKP5-1030-003/2016 vyplýva, že bol zabezpečený

videozáznam z bezpečnostnej kamery Hypermarketu Tesco Žilina z 11. apríla 2016 v čase

od 11.30 h do 13.30 h. Na hlavnom pojednávaní bol ale prehratý iba výsek z tohto

videozáznamu od 11.55 h do 12.10 h, z ktorého neboli zistené žiadne skutočnosti relevantné

pre trestné konanie. K nezákonnému obsadeniu súdu sťažovateľ uviedol, že s poukazom

na nutnosť použitia zásady trikrát a dosť išlo v prípade sťažovateľa o obzvlášť závažný

zločin. Horná hranica trestnej sadzby v tomto prípade prevyšovala 8 rokov, a preto mal

na okresnom súde rozhodovať senát, a nie samosudca. Na podporu tejto svojej argumentácie

sťažovateľ pripojil aj stanovisko trestného kolégia najvyššieho súdu č. 54 – Tpj 13/2005.

K zloženiu senátu krajského súdu sťažovateľ uviedol, že tento rozhodoval aj o opravných

prostriedkoch v rámci konania pred okresným súdom (sťažnosti o väzbe a sťažnosti

o oslobodení od povinnej obhajoby), pri rozhodovaní o ktorých si mohol vytvoriť právny

názor na predmetnú vec, a preto podľa sťažovateľa existujú pochybnosti o jeho nezaujatosti.

Sťažovateľ na záver vytýka všeobecným súdom, že v predmetnom trestnom konaní

prikladali tvrdeniam poškodeného vyššiu váhu ako jeho tvrdeniam. Sťažovateľ totiž tvrdí,

že jediným dôkazom, na základe ktorého bol uznaný za vinného, bola svedecká výpoveď

poškodeného, ktorú súd napriek závažným rozporom prijal za pravdivú a sťažovateľove

tvrdenia vyhodnotil ako účelové.

7. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí ústavnej

sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa , , toho

času ,

na obhajobu zaručené v , právo na súdnu ochranu

zaručené v a právo na spravodlivý súdny proces

zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. a rozsudkom zo dňa

20.01.2017 v spojení s postupom Krajského súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn.

a uznesením zo dňa 11.04.2017 v spojení s postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky v konaní pod sp. zn. a uznesením zo dňa 25.05.2018

porušené bolo.

2. Rozsudok Okresného súdu Žilina sp. zn. zo dňa 20.01.2017,

uznesenie Krajského súdu v Žiline sp. zn. , zo dňa 11.04.2017 a Uznesenie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 25.05.2018 sa zrušujú

a vec sa vracia Okresnému súdu Žilina na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi ,

, priznáva náhradu trov

konania vo výške 325.42 €. ktorú je Okresný súd Žilina povinný zaplatiť na účet jej

právneho zástupcu Mgr. Martina Zátopka. advokáta so sídlom Galvaniho 7/D, 821 04

Bratislava: “

II.

8. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

9. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

10. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach podľa

v trojčlenných senátoch. Senát sa uznáša nadpolovičnou väčšinou svojich členov.

11. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Do 28. februára 2019 upravoval konanie pred ústavným súdom zákon Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov.

Dňa 1. marca 2019 nadobudol účinnosť o Ústavnom súde

Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) v čl. I § 1 až § 13 a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251.

12. Podľa ak nie je ďalej ustanovené inak,

použije sa tento zákon aj na konania začaté do 28. februára 2019.

Podľa právne účinky úkonov, ktoré v konaní

nastali do 28. februára 2019, zostávajú zachované.

13. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní návrhu na začatie konania ústavný súd zisťuje,

či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie.

14. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

15. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

16. Podľa obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas

a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom

obhajcu.

17. Podľa čl. 6 ods. 1 každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne

a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom,

ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek trestnom

čine, z ktorého je obvinený.

18. Podľa kto proti inému použije násilie alebo hrozbu

bezprostredného násilia v úmysle zmocniť sa cudzej veci, potrestá sa odňatím slobody na tri

roky až osem rokov.

Podľa obžalobu podanú na súde pre prečin a zločin

s hornou hranicou trestnej sadzby neprevyšujúcou osem rokov preskúma samosudca.

19. Podľa orgány činné v trestnom konaní a súd

hodnotia dôkazy získané zákonným spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia

založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne

nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá

zo strán.

20. Podľa z vykonávania úkonov trestného konania je

vylúčený sudca alebo prísediaci sudca (ďalej len „prísediaci“), prokurátor, policajt,

probačný a mediačný úradník, vyšší súdny úradník, súdny tajomník, asistent prokurátora

a zapisovateľ, u ktorého možno mať pochybnosť o nezaujatosti pre jeho pomer

k prejednávanej veci alebo k osobám, ktorých sa úkon priamo týka, k obhajcovi, zákonnému

zástupcovi, splnomocnencom alebo pre pomer k inému orgánu činnému v tomto konaní.

Podľa sudca, prísediaci, probačný a mediačný

úradník, vyšší súdny úradník a súdny tajomník je vylúčený z vykonávania úkonov trestného

konania, ak bol v prejednávanej veci činný ako prokurátor, policajt, spoločenský zástupca,

obhajca, splnomocnenec zúčastnenej osoby alebo poškodeného, zástupca poškodeného

alebo spoločný zástupca poškodených.

Podľa dôvodom vylúčenia sudcu alebo senátu nie je

skoršie rozhodnutie sudcu alebo senátu o obvinenom, spoluobvinenom alebo o iných

obvinených, ktorých trestné činy spolu súvisia.

Podľa z rozhodovania na súde vyššieho stupňa je

okrem vylúčenia podľa odseku 2 vylúčený sudca, prísediaci, probačný a mediačný úradník,

vyšší súdny úradník a súdny tajomník, ktorý sa zúčastnil na rozhodovaní na súde nižšieho

stupňa, a naopak. Z rozhodovania o dovolaní je vylúčený ten, kto sa v prejednávanej veci

zúčastnil na rozhodovaní ako sudca alebo prísediaci súdu iného stupňa. Z rozhodovania

o sťažnosti na nadriadenom orgáne je vylúčený prokurátor, ktorý napadnuté rozhodnutie

vydal alebo dal naň súhlas alebo pokyn.

III.

III.A K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50

ods. 3 , práva podľa dohovoru rozsudkom okresného súdu

č. k. -481 z 20. januára 2017 a postupom, ktorý predchádzal jeho

vydaniu

21. Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne, t. j. na princípe subsidiarity.

22. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza

zo zásady, že ukladá všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Právomoc ústavného súdu je preto subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd

môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným

(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci

na jej prerokovanie (m. m. , , , ,

, ).

23. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti

nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou

všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré

sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa , sú primárne

zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré alebo

medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje

v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade

nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti

podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného

súdu podľa zásad uvedených v (m. m. ,

).

24. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh je zrejmé, že napadnutý rozsudok

okresného súdu bol predmetom súdneho prieskumu realizovaného krajským súdom

na základe sťažovateľom podaného odvolania. Konanie o tomto odvolaní bolo skončené

napadnutým uznesením krajského súdu. Pre rozhodnutie ústavného súdu v časti

namietaného porušenia označených práv napadnutým uznesením okresného súdu je teda

podstatné, že existoval „iný súd“, na ktorý poukazuje . To vylučuje

právomoc ústavného súdu na prieskum sťažnosťou prezentovaného porušenia označených

práv zaručených a dohovorom napadnutým rozsudkom okresného súdu.

Na prerokovanie tejto časti ústavnej sťažnosti nemá ústavný súd danú právomoc, preto ju

bolo potrebné v tejto časti odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu [§ 56 ods. 2

písm. a) ].

III.B K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50

ods. 3 , práva podľa dohovoru uznesením krajského súdu

č. k. -688 z 11. apríla 2017 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu

25. Sťažovateľ vo svojej ústavnej sťažnosti jednotlivé namietané porušenia

označených základných práv nepriradil k napádaným postupom a rozhodnutiam

jednotlivých všeobecných súdov. Ústavný súd ale vyvodil, že väčšina námietok sťažovateľa

smeruje nevyhnutne proti napadnutému postupu a uzneseniu krajského súdu, pretože ním sa

právoplatne skončilo predmetné trestné konanie sťažovateľa. Konkrétne išlo o namietanie

porušenia jeho základného práva na obhajobu spočívajúce v ustanovení obhajcu

sťažovateľovi, aj keď to nežiadal, a v tom, že v konaní neboli vykonané dôkazy, ktoré

navrhoval. Ďalšie námietky sa týkali porušenia základného práva na súdnu ochranu a práva

na spravodlivý proces a spočívali v tvrdenom nesprávnom obsadení okresného súdu,

v hodnotení a vykonávaní dôkazov vrátane kamerového záznamu priestoru, kde mal byť

spáchaný trestný čin, v hodnotení rozporov vo výpovediach svedkov a napokon

aj v rozdielnom posudzovaní tvrdení sťažovateľa a poškodeného. Predmetné námietky

sťažovateľa sú bližšie opísané v bodoch 4, 5 a 6 tohto uznesenia.

26. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou v prvom rade považuje

za potrebné uviesť, že obsah základného práva podľa a práva podľa

ods. 1 dohovoru tvoria obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým

a nestranným súdom postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto

právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť (, ).

27. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa je

umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému právu zodpovedá

povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. , ), ako aj

zabezpečiť konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Do obsahu základného práva

na súdnu ochranu podľa patrí aj právo účastníka konania na dostatočné

odôvodnenie súdneho rozhodnutia (napr. , , ,), t. j.

na také odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd na tomto

mieste zároveň pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Základné právo

na obhajobu podľa predstavuje právo obvineného v trestnom konaní

pripraviť si obhajobu, teda mať adekvátny čas na prípravu obhajoby a následne priestor

na obhajobu v samotnom konaní buď sám, alebo prostredníctvom obhajcu. Právo

na obhajobu patrí k základným atribútom spravodlivého procesu, keďže zabezpečuje

aj rovnosť zbraní medzi obvineným na jednej strane a prokurátorom na druhej strane.

Zmyslom tohto práva je zaručiť ochranu zákonných záujmov a práv osoby, proti ktorej sa

konanie vedie, pretože aj dôsledné rešpektovanie práva na obhajobu je dôležitým

predpokladom vydania zákonného a spravodlivého rozhodnutia.

28. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa

o namietaných porušeniach alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou

garantovaných práv a slobôd je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný

súd o namietaných zásahoch do týchto práv alebo slobôd rozhoduje len v prípade, že je

vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak by účinky výkonu tejto

právomoci všeobecným súdom neboli zlučiteľné s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou. Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne uvádza, že do sféry

pôsobnosti všeobecných súdov môže zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo

rozhodovanie bolo zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého

základného práva alebo slobody (m. m. , , ).

29. Úloha ústavného súdu sa preto obmedzuje na poskytnutie ochrany len v tých

prípadoch, ak porušenie procesných práv účastníkov konania, ktoré sú chránené zákonmi,

by znamenalo súčasne aj porušenie základných práv alebo slobôd deklarovaných

alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná ().

Skutkové alebo právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany

ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,

a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za

následok porušenie základného práva alebo slobody (, , ).

30. Krajský súd v napadnutom uznesení vo vzťahu k základnému právu sťažovateľa

na obhajobu uviedol:

„Vo vzťahu k odvolacím námietkam, že opatrením o ustanovení obhajcu bol

porušený zákon, odvolací súd uvádza, že sa nimi podrobne zaoberal krajský súd na strane 9

uznesenia sp. zn. z 9.8.2016, ktorým bola zamietnutá sťažnosť obžalovaného

proti uzneseniu Okresného súdu Žilina o zamietnutí žiadosti obžalovaného o prepustenie z

väzby na slobodu (č. l. 46 spisu)...

Obžalovanému súd prvého stupňa v priebehu konania vytvoril

dostatočný priestor na obhajobu a využitie všetkých zákonných možností, ktoré v rámci

realizácie práva na obhajobu má. Obžalovaný mal možnosť na hlavnom

pojednávaní konanom 10.11.2016 sa vyjadriť k obžalobe a ku skutku, ktorý mu je obžalobou

kladený za vinu. Dostal v priebehu hlavného pojednávania priestor, aby sa vyjadril

k výpovediam svedkov: , , ,

a súdnych znalcov: MUDr. Jozefa Trgiňu, PhDr. Moniky

Navrátilovej a zároveň dostal priestor, aby sám mohol týchto svedkov a znalcov vypočúvať.

Obžalovaný mal priestor, aby sám navrhoval dôkazy na svoju obhajobu (zápisnica

o hlavnom pojednávaní z 10.11.2016 č. l. 282-290 spisu). Krajský súd zo spisu zistil, že

obžalovaný mal priestor, aby mohol nazerať do súdneho spisu (č. l. 281 spisu), a to aj

v rámci odvolacieho konania (č. l. 673). Zo súdneho spisu vyplýva, že obžalovanému nebola

odmietnutá jeho žiadosť o zaslanie zápisnice z hlavného pojednávania z 10.11.2016 (č. l.

307, 309 spisu). Súd nie je oprávnený hodnotiť kvalitu a kvantitu právnej pomoci

advokátom obžalovanému, lebo ide výlučne o ich vzťah. Ak sa obžalovaný domnieva, že

obhajca mu neposkytuje obhajobu podľa jeho predstáv, má právo zvoliť si iného obhajcu.

Pre vyslovenie nedôvery pôvodne ustanovenej obhajkyne obžalovanému na jeho žiadosť

okresný súd ustanovil obhajcu Mgr. Branislava Samca. Všetky uvedené skutočnosti

nenaznačujú porušenie práva na obhajobu obžalovaného v konaní

vedenom na súde prvého stupňa, ani porušenie princípov kontradiktórneho procesu.“ (s. 27

a 28 napadnutého uznesenia krajského súdu).

31. Ústavný súd k tomu dodáva, že aj ak bol sťažovateľ vypočutý vyšetrovateľom pár

minút po tom, čo mu bolo doručené uznesenie o vznesení obvinenia v spojení s uznesením

o začatí trestného stíhania, následný priebeh trestného konania (vrátane konania

pred odvolacím súdom a dovolacím súdom) mu poskytol dostatočný priestor, aby sa mohol

venovať svojej obhajobe s dostatočným časovým komfortom. Ústavný súd v tejto súvislosti

poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej sa trestné konanie od svojho začiatku

až do jeho konca považuje za proces, v ktorom sa v rámci vykonávania jednotlivých úkonov

a realizácie garancií na ochranu práv a slobôd môžu zo strany orgánov činných v trestnom

konaní a súdov naprávať, resp. korigovať aj jednotlivé pochybenia (m. m. ,

, , , , ). K ustanoveniu

obhajcu „proti vôli“ sťažovateľa ústavný súd poukazuje aj na uznesenie ústavného súdu

sp. zn. , v ktorom ústavný súd vo vzťahu k námietke nedôvodného

ustanovenia obhajcu uviedol, že ustanovením obhajcu sa vo všeobecnosti právo obvineného

na obhajobu skôr posilňuje ako oslabuje (na uvedené rozhodnutie ústavného súdu trefne

poukázal aj najvyšší súd v napadnutom uznesení, pozn.). Z ústavnej sťažnosti a ani

zo žiadnej z príloh k nej pripojených nevyplýva, že by v predmetnom trestnom konaní bolo

práve ustanovením obhajcu akokoľvek zasiahnuté do základného práva sťažovateľa

na obhajobu.

32. K sťažovateľom namietanému nesprávnemu obsadeniu okresného súdu krajský

súd uviedol: «Neobstojí odvolacia námietka obžalovaného, že okresný súd bol v jeho

trestnej veci nesprávne obsadený, keď namiesto senátu konala samosudkyňa.

Je nepochybné, že obžaloba na obžalovaného bola podaná pre zločin lúpeže podľa § 188

ods. 1 Tr. zák., kde je trestná sadzba 3 až 8 rokov. Je síce pravdou, že u obžalovaného

prichádzalo do úvahy aj aplikovanie ustanovenia § 47 ods. 2 Tr. zák. a ukladanie trestu

podľa zásady „trikrát a dosť“, teda uloženie trestu odňatia slobody na doživotie, resp.

uloženie trestu odňatia slobody na 25 rokov, nie však trestu odňatia slobody pod 20 rokov.

Keďže v prejednávanom prípade ide o zločin lúpeže podľa § 188 ods. 1 Tr. zák., je

nepochybne daná príslušnosť samosudcu Okresného súdu Žilina, pričom uvedené vyplýva

aj z konštantnej judikatúry súdov a zjednocujúceho stanoviska trestnoprávneho-kolégia

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.» (s. 27 napadnutého uznesenia krajského súdu).

Ústavný súd na tomto mieste podotýka, že stanovisko trestného kolégia najvyššieho súdu

č. 54 – Tpj 13/2005, ktoré priložil sťažovateľ k svojej ústavnej sťažnosti, sa týka

zjednotenia výkladu o trestnom konaní súdnom (trestný

poriadok) v znení neskorších predpisov (tzv. „starý“ ) v súvislosti

s aplikáciou v znení neskorších predpisov

(tzv. „starý“ ) pri určovaní vecnej príslušnosti medzi okresným súdom

a krajským súdom vo vzťahu k možnosti uloženia výnimočného trestu odňatia slobody.

V dôsledku zmeny právnej úpravy (od 1. januára 2006 sú účinné nové trestné kódexy) preto

v kontexte sťažovateľovej argumentácie nemôže byť ním predložené stanovisko smerodajné

v tomto prípade. Najmä ak podľa ustálenej súdnej praxe je rozlišujúcim kritériom medzi

príslušnosťou senátu a samosudcu trestná sadzba trestného činu uvedená v osobitnej časti

.

33. K sťažovateľovým výhradám k dokazovaniu vrátane kamerového záznamu

priestoru, kde mal byť spáchaný trestný čin, krajský súd uviedol: „Vo vzťahu k výpovedi

poškodeného, odvolací súd dáva do pozornosti, že , ani konštantná

judikatúra nevylučuje, aby bola výpoveď svedka poškodeného, ktorý je v prevažnej miere aj

oznamovateľom trestného činu, použitá ako usvedčujúci dôkaz. Krajský súd už v mnohých

svojich rozhodnutiach judikoval, aké sú požiadavky ohľadne kvality výpovede svedka, ktorá

je jediným dôkazom preukazujúcim vinu obžalovaného Ak má slúžiť výpoveď poškodeného

(svedka) ako jediný priamy dôkaz, preukazujúci vinu obžalovaného, bez ďalších

podporných dôkazov (odborné vyjadrenie, znalecký posudok, stopy, výpovede svedkov, či

listinné dôkazy) musí byť tento dôkazný prostriedok jasný, logický, zrozumiteľný,

presvedčivý, vierohodný a zároveň nesmie byť inými dôkazmi spochybniteľný, či dokonca

vyvrátený...

Pokiaľ ide o kamerový záznam zo dňa 11.04.2016, na ktorom je vo väčšej

vzdialenosti zobrazený aj priestor pri zástavke MHD pred HM Tesco v Žiline, pri ktorej

došlo k incidentu medzi obžalovaným a poškodeným a o ktorý opierala obhajoba nevinu

obžalovaného, k tomu súd uvádza, že síce z tohto kamerového záznamu neboli zistené

žiadne relevantné skutočnosti pre toto trestné konanie, avšak kamerový záznam bol

vyhotovený v čase od 11.55 hod. do 12.10 hod. a ku skutku došlo v presne nezistenom čase

od 12.00 hod. do 13.00 hod., teda na kamerovom zázname nie je zachytený celý časový

úsek, kedy ku skutku došlo, a preto kamerový záznam nevyvracia vinu obžalovaného.

Krajský súd k tomu dodáva, že tento dôkaz nevyvracia ani usvedčujúce svedecké výpovede

poškodeného.

Pokiaľ ide o časové upresnenie skutku, v tejto súvislosti treba dodať, že toto slúži len

na presnejšiu identifikáciu skutku a prípadná odchýlka pri jeho upresňovaní nie je

podstatná. Ak poškodený nevedel presne uviesť čas spáchania skutku a uvádzal rôzne údaje

a okresný súd do skutkovej vety uviedol, že ku skutku došlo v presne nezistenom čase

11.4.2016, asi od 12.00 hod. do 13.00 hod, postupoval správne. Uvedené odchýlky nemali

rovnako vplyv na vierohodnosť svedeckej výpovede poškodeného, pretože poškodený

okolnosti týkajúce sa miesta činu, rozsahu následkov, spôsobu činu uvádzal od začiatku

trestného konania zhodne.

Pokiaľ obžalovaný v písomných dôvodoch odvolania namieta skutočnosť, že

prvostupňový súd odmietol vykonať dôkazy ním navrhované, treba uviesť, že z odôvodnenia

napadnutého rozsudku na stranách 11 a 12, je zistiteľné, prečo súd prvého stupňa

nevyhovel návrhom na vykonanie ďalších dôkazov. Aj podľa názoru krajského súdu

dôkazná situácia v súdenej trestnej veci bola jednoznačná a presvedčivá, že o vine

obžalovaného bolo možné rozhodnúť aj bez vykonania navrhovaných dôkazov.“ (s. 18, 22

a 23 napadnutého uznesenia krajského súdu).

34. Sťažovateľ k svojej ústavnej sťažnosti pripojil aj fotokópiu úradného záznamu

Okresného riaditeľstva Policajného zboru Žilina č. ORPZ-ZA-OKP5-1030-003/2016,

ktorým spochybňoval závery všeobecných súdov vo vzťahu k videozáznamu miesta, kde

malo dôjsť k spáchaniu trestného činu. V predmetnom úradnom zázname je ale uvedené:

„Dňa 22.4.2016 bol zabezpečený videozáznam z bezpečnostnej kamery z HM Tesco Žilina,

a to v čase od 11.30 hod. do 13.30 hod. dňa 11.04.2016, ktorý bol analyzovaný, kde je

vidieť, že v inkriminovanom čase sa na zástavke MHD vyskytuje osoba na bicykli, avšak

táto je pre nekvalitný záznam neidentifikovateľná a nedá sa s presnosťou určiť čo sa na

mieste stalo, a kto to konkrétne bol.“ Ústavný súd konštatuje, že tento úradný záznam sa

síce v časovom ohraničení videozáznamu nezhoduje so závermi okresného súdu ani

krajského súdu, ale dôvody tejto diskrepancie (napr. z preložených listín ani nie je zrejmé,

či ide o ten istý videozáznam) nie sú v tomto momente dôležité, pretože aj tento úradný

záznam v plnom rozsahu potvrdzuje závery súdov, a to, že videozáznam nevyvracia vinu

obžalovaného.

35. K rozporom vo výpovediach svedkov krajský súd poznamenal:

„V posudzovanom prípade nie sú výpovede poškodeného len jedným z dôkazných

prostriedkov produkovaných v trestnom konaní, ktoré usvedčujú obžalovaného zo

spáchania súdeného trestného činu. Výpovede poškodeného korešpondovali aj s

výpoveďami svedka , ktorý potvrdil, že poškodený mu povedal, že

obžalovaný mu zobral peniaze aj nákup a ho zbil. Svedok jednoznačne vyvrátil obhajobu

obžalovaného, že poškodeného nahovoril, aby si tento incident vymyslel a oznámil na

polícii. Výpovede svedka mali iba nepodstatné rozpory, ktoré boli

odstraňované prvostupňovým súdom.

Podľa názoru odvolacieho súdu výpovede menovaných svedkov logicky prepájajú aj

ďalšie dôkazy vykonané v danej veci, a to najmä výsluchy svedkov a

. V súvislosti s výsluchmi menovaných svedkov, krajský súd uvádza,

že ide o nezainteresovaných svedkov, príslušníkov polície, ktorí prišli do kontaktu

s poškodeným cca dve hodiny od spáchania skutku. Hoci jeden svedok videl na poškodenom

krvavé zranenia a druhý svedok si nepamätal, či poškodený mal nejaké zranenia, uvedené je

možné vysvetliť tým, že predmetný služobný zákrok spadal do rady množstva služobných

úkonov, ktoré vykonávali, preto si na podrobnosti pamätať nemuseli. Naviac, dokazovanie

výsluchmi svedkov bolo na hlavnom pojednávaní vykonané s odstupom takmer 8 mesiacov

od času, kedy sa mal stať skutok. Krajský súd nemá dôvod neveriť výpovediam svedkov,

ktorí potvrdili, že poškodený im uviedol, že bol napadnutý obžalovaným

, ktorý mu mal zobrať peniaze a nákup. Následne poškodeného odviezli

na úrazovku. Pre vierohodnosť týchto častí výpovedí príslušníkov polície svedčí aj úradný

záznam vyhotovený svedkami dňa 11.4.2016 (čl. 103), z ktorého je zistiteľné, že

s poškodeným sa stretli v kritický deň o 14:50 hod a následný lekársky záznam z úrazovej

ambulancie spísaný ošetrujúcim lekárom o 15:30 hod.“ (s. 19 a 20 napadnutého uznesenia

krajského súdu).

36. K už uvedenému ústavný súd podotýka, že rozpory v nepodstatných okolnostiach

svedeckej výpovede nemôžu mať za následok absolútne neprihliadanie na takúto svedeckú

výpoveď, ako naznačoval sťažovateľ.

37. Napokon k rozdielnemu posudzovaniu tvrdení obžalovaného (sťažovateľa)

a poškodeného krajský súd uviedol:

«Je pochopiteľné, že obžalovaný popiera spáchanie súdeného skutku. Využíva tak

svoje zákonné právo hoci aj beztrestne klamať. Výpoveď obžalovaného musí súd vždy

posudzovať s rešpektom a s ohľadom aj na to, že môže uvádzať nepravdu a tú prezentovať

ako jedinú pravdu - svoju. Preto je vždy v prioritnom záujme obžalovaného predložiť súdu

svoje alibi, atak dodať svojim vyjadreniam „punc úplnej pravdivosti“. Obžalovaný tvrdil, že

v kritickom čase nebol na mieste činu. Nepredložil však súdu žiadne alibi, ktoré by celkom

nepochybne mohlo výrazne spochybniť vyššie citované dôkazy bezpečne a nepochybne

preukazujúce vinu obžalovaného. V súvislosti s dôkazmi vykonanými v danej veci (výpovede

poškodeného, svedkov , ,

, výpovede súdnych znalcov MUDr. Jozefa Trgiňu, PhDr. Moniky Navrátilovej,

lekárske správy o zraneniach poškodeného), treba tiež uviesť, že ak súd vyhodnotil uvedené

dôkazy inak než podľa predstáv obžalovaného, nemožno z toho vyvodiť, že takéto dôkazy nie

sú vykonané zákonným spôsobom. V predmetnej veci obhajoba, a to ani pri výraznej snahe,

nepreukázala, že by poškodený vypovedal nepravdu o podstatných okolnostiach spáchania

súdeného skutku.» (s. 23 napadnutého uznesenia krajského súdu).

38. Ústavný súd konštatuje, že žiadna námietka sťažovateľa artikulovaná v jeho

ústavnej sťažnosti, ktorá smeruje proti napadnutému uzneseniu krajského súdu, nie je

dostatočne relevantná na to, aby spochybnila samotné napadnuté uznesenie krajského súdu.

Sťažovateľ vo svojej ústavnej sťažnosti zdôrazňoval rozličné okolnosti, resp. aspekty

trestného konania, ktoré mali vzbudiť pochybnosti o zákonnosti celého procesu

a samozrejme najmä o jeho konečnom výsledku. Už uvedené citácie napadnutého uznesenia

krajského súdu ale poskytujú kontext, v ktorom vyznieva argumentácia sťažovateľa

nepresvedčivo a nanajvýš účelovo.

39. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť

ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom

alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

40. Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd ústavne

akceptovateľným spôsobom a v dostatočnom rozsahu posúdil odvolanie sťažovateľa

a zrozumiteľne a jasne odôvodnil svoje závery, postupujúc pritom v súlade s príslušnými

ustanoveniami , resp. . Ústavný súd v tejto súvislosti

poukazuje aj na svoj ustálený názor, podľa ktorého do obsahu základného práva

podľa nepatrí právo účastníka na rozhodnutie v súlade s jeho právnym

názorom, resp. právo na úspech v konaní. Obsahom základného práva na súdnu ochranu

podľa nie je ani záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania

a predstavy strany v konaní (napr. , , ). Taktiež

uplatnenie práva na obhajobu oprávnenej osobe nezaručuje dosiahnutie takého rozhodnutia

súdu, o ktoré sa usiluje pomocou obhajoby. Účelom tohto základného práva zaručeného

je poskytnutie príležitosti brániť sa obvineniu zo spáchania trestného

činu, ktorá v predmetnom konaní nepochybne poskytnutá bola. Napadnuté uznesenie

krajského súdu je preto podľa názoru ústavného súdu ústavne akceptovateľné a udržateľné.

Ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi namietaným porušením čl. 46 ods. 1 a čl. 50

ods. 3 a dohovoru a napadnutým uznesením krajského súdu, ktorá by

mala za následok porušenie v nich obsiahnutých práv sťažovateľa. Z uvedených dôvodov

ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa v rámci predbežného prerokovania v tejto časti

odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú.

III.C K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50

ods. 3 , práva podľa dohovoru uznesením najvyššieho súdu

sp. zn. z 25. júna 2018 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu

41. Z predošlej state (III.B) je zrejmé, že väčšina námietok sťažovateľa uvedených

v jeho ústavnej sťažnosti smerovala proti napadnutému postupu a uzneseniu krajského súdu,

ale týmito námietkami sa opätovne zaoberal aj najvyšší súd pri posudzovaní, či boli splnené

dôvody dovolania podľa . Avšak sťažovateľova námietka

spochybňujúca zloženie senátu krajského súdu bola v rámci napadnutého trestného konania

riešená prvýkrát až najvyšším súdom pri posudzovaní dovolacieho dôvodu sťažovateľa

podľa , a preto sa s touto námietkou z ústavnej

sťažnosti vysporiadal ústavný súd v rámci tejto state venovanej namietanému porušeniu

označených práv najvyšším súdom.

42. Najvyšší súd sa v napadnutom uznesení stručne, ale zrozumiteľne vysporiadal

s dovolacími dôvodmi sťažovateľa podľa § 371 ods. 1 písm. b), c), e), g), h) a i) Trestného

poriadku a dospel k záveru, že v sťažovateľovom prípade nie je daný žiadny z uvedených

dovolacích dôvodov, a preto dovolanie sťažovateľa postupom podľa § 382 písm. c)

odmietol.

43. K sťažovateľovej námietke, že členmi senátu krajského súdu boli vylúčení

sudcovia, najvyšší súd konkrétne uviedol: „K dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1

písm. e) najvyšší súd uvádza, že tvrdenia obvineného sa nezakladajú na pravde.

Konanie na okresnom súde bolo prejednávané pred samosudkyňou JUDr. Zuzanou

Pilátovou, kým konanie na krajskom súde bolo prejednávané v senáte zloženom

z predsedníčky JUDr. Adriany Gallovej a členov senátu JUDr. Pavla Polku a JUDr. Pavla

Kuráka. Z uvedeného je tak zjavné, že u žiadneho zo sudcov nevznikol zákonný dôvod

vylúčenia podľa “ Ústavný súd dodáva, že sťažovateľovo tvrdenie

o predpojatosti členov senátu krajského súdu, ktorí rozhodovali o jeho odvolaní proti

napadnutému rozsudku okresného súdu a participovali aj na rozhodovaní o jeho opravných

prostriedkoch v prípravnom konaní, nemožno podriadiť pod žiadny zo zákonných dôvodov

na vylúčenie sudcov podľa , , a (citované v bode 20).

Ak preto najvyšší súd dospel k záveru, že u žiadneho z členov senátu krajského súdu

nevznikol zákonný dôvod vylúčenia, tento záver je plne v súlade s relevantnými zákonnými

ustanoveniami .

44. Keďže sťažovateľ vo svojej ústavnej sťažnosti nenamietal spôsob, akým najvyšší

súd posúdil jeho dovolacie dôvody, resp. dovolanie, ústavný súd už nehodnotil, ako sa

najvyšší súd v napadnutom uznesení vysporiadal s ostatnými dovolacími dôvodmi

sťažovateľa. Navyše dovolací súd nemožno chápať ako tretiu inštanciu v sústave súdov

zameranú na preskúmavanie všetkých rozhodnutí odvolacieho súdu. Mimoriadny opravný

prostriedok − dovolanie neslúži na revíziu skutkových zistení urobených súdmi prvej

a druhej inštancie. Ťažisko dokazovania je na súde prvej inštancie a jeho skutkové závery

môže doplniť alebo meniť len odvolací súd. Dovolací súd nemôže posudzovať úplnosť

skutkových zistení, nemôže bez ďalšieho sám prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože

dôkazy v konaní o dovolaní nemôže sám vykonávať.

45. Ako už ústavný súd v predošlej stati uviedol, o zjavne neopodstatnený návrh ide

vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho

prijatí na ďalšie konanie. V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom

na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti

medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným

konaním alebo iným zásahom do takého práva alebo slobody na strane druhej. Inými

slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu

štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví

zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. ,

, , ).

46. Sťažovateľom uvádzané skutočnosti v jeho ústavnej sťažnosti nesignalizujú

žiadnu možnosť porušenia jeho označených práv napadnutým uznesením najvyššieho súdu.

Ústavný súd v takom prípade nemá žiaden dôvod a ani oprávnenie na prehodnocovanie

záverov najvyššieho súdu. S prihliadnutím na požiadavku sťažovateľa zrušiť napadnuté

rozhodnutie najvyššieho súdu vydané v jeho trestnej veci a vrátiť ju na ďalšie konanie

tvrdenia sťažovateľa podľa názoru ústavného súdu sledujú len dosiahnutie zmeny výsledku

súdneho konania, ktoré neskončilo podľa jeho želania, čo však nemožno spájať s porušením

základného práva na obhajobu, resp. na súdnu ochranu alebo práva na spravodlivý súdny

proces.

47. Pretože ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia základných práv podľa

a a práva podľa dohovoru napadnutým

uznesením najvyššieho súdu, už pri predbežnom prerokovaní ústavnú sťažnosť sťažovateľa

aj v tejto časti odmietol podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

III.D Podanie sťažovateľa zo 7. januára 2019

48. Ústavnému súdu bolo 8. januára 2019 doručené podanie sťažovateľa

zo 7. januára 2019. V uvedenom podaní sťažovateľ uvádza, že stále je zastúpený svojím

advokátom Mgr. Martinom Zátopkom, ale predmetné podanie napísal očividne sám

bez súčinnosti svojho advokáta (na podaní sa nenachádza pečiatka ani podpis Mgr. Martina

Zátopka, podanie je spísané ručne, nachádza sa na ňom iba podpis samotného sťažovateľa,

pozn.). V tomto podaní sťažovateľ opätovne spochybňuje príslušnosť samosudcu v konaní

pred okresným súdom a namieta, že v trestnom konaní bol nedostatočne poučený o zvýšenej

trestnej sadzbe v súvislosti s aplikáciou zásady „trikrát a dosť“. Okrem toho v závere svojho

podania uviedol pozmenený petit, v ktorom sa domáhal vyslovenia porušenia okrem skôr

uvedených základných práv a práv ( a ,

dohovoru) aj vyslovenia porušenia „práva na právnu istotu“ podľa

a práva byť stíhaný a pozbavený slobody len z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon,

podľa a 2 .

49. Ústavný súd konštatuje, že podanie sťažovateľa zo 7. januára 2019 možno

rozdeliť na prípustné doplnenie jeho pôvodnej ústavnej sťažnosti z 3. septembra 2018

(námietky spochybňujúce príslušnosť samosudcu a nedostatočné poučenie o aplikácii

zásady trikrát a dosť) a na neprípustné rozšírenie jeho pôvodnej ústavnej sťažnosti

(rozšírenie petitu o vyslovenie porušenia a a 2 ).

50. Námietkou spochybňujúcou príslušnosť samosudcu sa ústavný súd už zaoberal

v bode 32 a posúdil ju ako zjavne neopodstatnenú. Vo vzťahu k námietke o nedostatočnom

poučení poukazuje ústavný súd na napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, ktorý na strane 7

uviedol: «... obvinený bol poučený o tom, že v dôsledku jeho kriminálnej minulosti u neho

pripadá do úvahy postup v zmysle zásady „trikrát a dosť“ vyjadrenej v § 47 ods. 2 Tr. zák.

(č. 1. 47).» V zmysle uvedeného obdobným spôsobom ako v dvoch predošlých statiach

(III.B a III.C) ústavný súd konštatuje, že medzi namietaným porušením označených práv

a napadnutým uznesením krajského súdu, resp. najvyššieho súdu neexistuje taká príčinná

súvislosť, ktorá by odôvodňovala prijatie akejkoľvek časti ústavnej sťažnosti sťažovateľa

na ďalšie konanie. V časti prípustného doplnenia ústavnej sťažnosti podaním sťažovateľa

zo 7. januára 2019 preto ústavný súd ústavnú sťažnosť odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g)

ako zjavne neopodstatnenú.

51. V časti neprípustného rozšírenia ústavnej sťažnosti o ďalšie články

ústavný súd poukazuje na , podľa ktorého ústavnú sťažnosť

možno podať do dvoch mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia

opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Ak bol vo veci podaný mimoriadny opravný

prostriedok, lehota na podanie ústavnej sťažnosti vo vzťahu k rozhodnutiu, ktoré bolo

mimoriadnym opravným prostriedkom napadnuté, začína plynúť od doručenia rozhodnutia

o mimoriadnom opravnom prostriedku. Dôsledkom tohto zákonného ustanovenia je,

že sťažovateľ môže precizovať rozsah označených základných práv len do uplynutia

zákonnej lehoty na podanie ústavnej sťažnosti. V danom prípade bolo predmetné podanie

sťažovateľa doručené ústavnému súdu viac ako 4 mesiace po podaní samotnej ústavnej

sťažnosti, preto je celkom očividné, že sťažovateľ rozšíril petit svojej ústavnej sťažnosti

až po uplynutí zákonnej lehoty na podanie ústavnej sťažnosti. V časti namietaného

porušenia a a 2 preto ústavný súd odmietol ústavnú sťažnosť

podľa ako podanú oneskorene.

52. Nad rámec uvedeného ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ namietané porušenie

a a 2 nepodoprel vo svojom podaní zo 7. januára 2019

žiadnou argumentáciou, preto aj v prípade, ak by podanie sťažovateľa v tejto časti bolo

podané v lehote, existoval by dôvod na jeho odmietnutie z dôvodu nedostatku náležitostí

ustanovených zákonom [ ].

53. Vo vzťahu k samotnému ústavný súd ešte podotýka,

že ustanovenia tohto článku sú súčasťou základných princípov a vzhľadom na

to nemôžu plniť poslanie priamo aplikovateľných ustanovení v individuálnych konaniach

() o porušení základných práv a slobôd uvedených v druhej hlave

(m. m. , ).

54. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku sa už ústavný súd ďalšími

návrhmi formulovanými sťažovateľom v petite ústavnej sťažnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. apríla 2019