Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 149/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. apríla 2014 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ivetty Macejkovej (sudkyňa

spravodajkyňa) a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť E. A. , zastúpeného

JUDr. Jozefom Sabóom, Advokátska kancelária, Obchodná 187/6, Sečovce, vo veci

namietaného porušenia základných práv podľa , 2 a 5 Slovenskej

republiky a práva podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. z 8.

januára 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť E. A. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. februára

2014 doručená sťažnosť E. A. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie základných

práv podľa , 2 a 5 (ďalej len „“) a práva

podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský

súd“) sp. zn. z 8. januára 2014.

2. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:

„1) Dňa 17. 10. 2012 som sa na základe doručeného predvolania sám a dobrovoľne

dostavil na Okresné riaditeľstvo PZ v Michalovciach na procesný úkon. Po mojom výsluchu

som bol zadržaný ako podozrivý v inej trestnej veci a bolo mi vznesené obvinenie za trestný

čin vraždy podľa Tr.

2) Uznesením sudcu pre prípravné konanie OS KE I sp. zn. zo dňa

19. 10. 2012 som bol podľa z dôvodu podľa

vzatý do väzby.

3) Prostredníctvom obhajcu som podaním zo dňa 10. 12. 2013 požiadal o

prepustenie z väzby na slobodu a alternatívne som navrhol súdu, aby nahradil väzbu

zárukami a to písomným sľubom, probačným dohľadom s peňažnou zárukou vo výške 2000

eur.

V žiadosti som argumentoval, že v súčasnom štádiu už pominulo dôvodné

podozrenie, že som sa dopustil žalovaného trestného činu, pretože obžaloba prokurátora vo

vzťahu k mojej osobe je založená výlučne na výpovedi jediného (chráneného) svedka N. P. a

jeho výpoveď bola vyvrátená vykonaným dokazovaním na hlavných pojednávaniach.

Ďalej som tvrdil, že dôvody väzby sú založené na abstraktných úvahách, nie

na konkrétnych skutočnostiach.

4) Okresný súd Košice I na neverejnom zasadnutí konanom dňa 20.12.2013

uznesením sp. zn. žiadosť o prepustenie z väzby zamietol a mnou ponúknuté

záruky neprijal.

Na margo dôvodu väzby podľa ) okresný súd uviedol,

že tieto existujú aj po uplynutí 1 roka a vyše 2 mesiacov naďalej v takej podobe aká

zodpovedá súčasnému štádiu trestného konania, a že v prípade uznania viny mi hrozí

uloženie vysokého trestu.

Z obsahu uznesenia okresného súdu je zrejmé, že absentujú konkrétne dôvody, ktoré

by opodstatnili dôvody útekovej väzby.

Čo sa týka dôvodného podozrenia, okresný súd uviedol, že doposiaľ vykonaným

dokazovaním rozptýlené nebolo. Na druhej strane neboli uvedené žiadne úvahy o umocnení

dôvodného podozrenia, skôr naopak, aj okresný súd vyhodnotil výpoveď ďalšieho

chráneného svedka J. K. tak, že neuviedol skutočnosti majúce súvis s mojou osobou.

Okresný súd poukázal, že už boli vypočutí všetci svedkovia navrhnutí prokurátorom

a obžalovaným a ešte je potrebné vypočuť svedka K. (poznámka - okresný súd upustil od

výsluchu svedka K. na hlavnom pojednávaní konanom dňa 15. 1. 2014).

Zároveň súd vyhovel návrhom obhajoby na pribratie znalcov z odvetvia psychológie

a psychiatrie.

V tejto súvislosti si dovolím podotknúť, že vyhovenie návrhom obhajoby na ďalšie

dokazovanie v žiadnom prípade nemôže byť pripísané na moju ťarchu v tom zmysle, že by

tieto okolnosti opodstatnili ďalšie trvanie mojej väzby.

5) Proti označenému uzneseniu okresného súdu som zahlásil sťažnosť, ktorú som

písomne odôvodnil podaním z 26.12.2013.

Po doručení písomného vyhotovenia uznesenia okresného súdu, som doplnil sťažnosť

podaním z 2.1.2014.

6) Krajský súd v Košiciach uznesením z 8. 1. 2014 pod sp. zn. -2271

podľa zamietol mnou podanú sťažnosť.

Krajský súd dôvodil, že aj v danom štádiu naďalej trvajú dôvody väzby podľa § 71

ods.1 písm. a) , pretože v prípade uznania viny mi hrozí uloženie vysokého trestu

a zároveň je vo veci nariadené znalecké dokazovanie, ktorému som sa v prípravnom konaní

nepodrobil. Práve znalecké dokazovanie umocňuje spolu s ostatnými hore uvádzanými

okolnosťami dôvodnosť trvania väzby.“

3. K dôvodom väzby sťažovateľ uviedol: „Ako už bolo vyššie uvedené, do väzby som

bol vzatý z dôvodu podľa V počiatočnom štádiu väzby mi

zo strany Krajskej prokuratúry v Košiciach a príslušných súdov bolo vyčítané, že som sa

sporadicky zdržiaval v Maďarskej republike a že táto skutočnosť opodstatňuje obavu

z môjho úteku po prípadnom prepustení na slobodu.

Okresný súd v uznesení z 20. 12. 2013 a ani Krajský súd v napadnutom uznesení

z 8. 1. 2014 už toto vôbec neuvádza.

V tejto súvislosti chcem uviesť, že v mesiaci november 2011 som bol prepustený

z výkonu trestu odňatia slobody. Neboli mi uložené žiadne obmedzenia. Podotýkam, že až

do môjho zadržania dňa 17. 10. 2012 sa voči mne neviedlo žiadne trestné stíhanie. ...

Krajský súd v uznesení sp. zn. uviedol, že naďalej trvajú dôvody väzby

podľa , pretože mi hrozí v prípade uznania viny uloženie

vysokého alebo výnimočného trestu. Krajský súd vôbec nereagoval na mnou uvádzanú

skutočnosť, že dňa 17. 10. 2012 som sa sám a dobrovoľne dostavil na procesný úkon na OR

PZ v Michalovciach. Podotýkam, že na základe predvolania policajta, ktoré som zákonom

predpísaným spôsobom prevzal.

Už z uvedeného dôvodu samého osebe nemôžu obstáť dôvody útekovej väzby. Nemám

vedomosť ani o tom, že by súdy v inej podobnej veci zistili dôvody väzby podľa § 71 ods. 1

písm. a) , teda keď sa dotyčná osoba dobrovoľne dostaví na policajnú stanicu a

súdy by následne konštatovali dôvody útekovej väzby a tento záver by dookola opakovali

počas 15 mesiacov bez toho, aby pribudol akýkoľvek relevantný poznatok o snahe ujsť

a podobne... V mojom prípade neexistujú konkrétne skutočnosti nasvedčujúc tomu, že hrozí

útek, alebo skrývanie sa. Nikdy v minulosti som takto nekonal a ani v budúcnosti takto

konať nebudem.“

Sťažovateľ ďalej poukázal na judikatúru „ESĽP vo veciach Wemhoff v. Nemecko,

Neumeister v. Rakúsko, Stogmuller v. Rakúsko a Letellier v. Francúzsko“ a na nálezy

ústavného súdu „sp. zn. , sp. zn. “.

Ďalej sťažovateľ uviedol: „mám za to, že Krajský súd nerešpektoval relevantné

princípy a zásady, ktorými sa riadi ESĽP pri posudzovaní dôvodnosti väzby a jej trvania,

pretože v predmetnom prípade dôsledne neskúmal skutočnosti svedčiace pre a proti

ďalšiemu trvaniu väzby.

Čo sa týka doplnenia znaleckého dokazovania (psychológa, psychiatra) je potrebné

uviesť, že znalecké dokazovanie týkajúce sa svedkov bolo navrhnuté obhajobou. Za daných

okolností sa stalo to, že súd akceptoval návrh obhajoby a následne tento návrh použil

ako dôvod na ďalšie trvanie väzby. Naozaj netuším, ako môže súvisieť dôvodnosť útekovej

väzby so znaleckým dokazovaním týkajúcim sa svedkov.

Čo sa týka opakovaného znaleckého dokazovania vo vzťahu k obžalovaným

(psychológia, psychiatria), takéto dokazovanie mohol súd nariadiť už omnoho skôr a nie

na záver dokazovania. Opäť si však dovolím tvrdiť, že znalecké dokazovanie nie je dôvod

na ďalšie trvanie väzby... Krajský súd na margo ponúknutých záruk v podobe písomného

sľubu, probačným dohľadom a peňažnou zárukou uviedol, že nezistil výnimočné okolnosti

prípadu. Podľa môjho názoru výnimočné okolnosti spočívajú v tom, že som sa sám

a dobrovoľne dostavil na základe predvolania na policajnú stanicu, kde ma zatkli,

obvinenie vo vzťahu k mojej osobe je založené skutočne na spochybnenej výpovedi jediného

svedka – K., ktorý o skutku z r. 2001 začal vypovedať až v r. 2012, dokazovanie sa chýli

k záveru a nevyprodukovalo žiadne objektívne nespochybniteľné dôkazy proti obžalovaným,

tobôž voči mne. Skôr naopak, dokazovaním sa podarilo vyvrátiť mnohé tvrdenia tohto

jediného svedka N. P. ... Trestné stíhanie a teda aj väzba je výlučne založená na tvrdení P.,

že som sa mu mal zdôveriť... Krajský súd namiesto toho, aby poskytol primeranú odpoveď

na mnou uvedené argumenty o rozptýlení dôvodného podozrenia, si osvojil nič nehovoriaci

výrok okresného súdu, že dôvodné podozrenie zodpovedá danému štádiu trestného konania.

K znaleckému dokazovaniu týkajúceho sa aj svedka P. podotýkam, že problém

spočíva v tom, že každý znalec má k dispozícii prítomnosť posudzovaného a minulosť

skutku, ktorá sa už nevráti a ak nej sa môže viac-menej priblížiť, ale nie dostať. Preto si

nemôže byť súdny znalec už z povahy veci istý stopercentnosťou svojich záverov.

Navyše, keď dôkazy týkajúce sa mojej osoby závisia od jedného (tvrdenie P.), počet

dôkazov (znalecké expertízy) nezvyšuje, ani neznižuje pravdepodobnosť činu, lebo celá ich

hodnota spočíva práve v hodnote tohto jedného, od ktorého závisia.

Z uvedeného vyplýva, že znalecké dokazovanie a ich závery neovplyvnia podstatným

spôsobom mieru dôvodného podozrenia.“

4. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom takto

rozhodol:

„1) Krajský súd v Košiciach uznesením sp. zn. -2271 z 8. 1. 2014 porušil

základné práva E. A. na osobnú slobodu podľa ods. 2 a ods. 5

Slovenskej republiky a podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) ods. 3 a ods. 4 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd.

2) Uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. -2271 z 8. 1. 2014

zrušuje a Krajskému súdu v Košiciach prikazuje , aby E. A. prepustil neodkladne z väzby na

slobodu.

3) Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva E. A. ako primerané finančné

zadosťučinenie peňažnú sumu vo výške 10 000 eur, ktorú mu je povinný zaplatiť Krajský súd

v Košiciach do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4) Krajský súd v Košiciach je povinný uhradiť trovy konania k rukám advokáta

JUDr. Jozefa Sabóa do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

5. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) je ústavný súd

viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

8. Podľa ustanovenia ústavný súd každý návrh

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

9. Podľa osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako

z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len

pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

10. Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť.

Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane

v súlade s konaním ustanoveným zákonom... c) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie

slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie

zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné

zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody

v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred

sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má

právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže

podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným

spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol

o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody

nezákonné.

11. Podstatou sťažnosti sťažovateľa je namietané porušenie základného práva

na osobnú slobodu podľa , 2 a 5 a práva podľa ,

ods. 3 a 4 dohovoru. Sťažovateľ tvrdí, že vzhľadom na tvrdenia uvedené v sťažnosti

nemôžu obstáť dôvody útekovej väzby, krajský súd podľa sťažovateľa nedal v namietanom

uznesení odpoveď na jeho argumenty, dôsledne neskúmal skutočnosti svedčiace „pre

a proti ďalšiemu trvaniu väzby“ a nevysporiadal sa s jeho v argumentáciou o existencii

výnimočných okolností prípadu v súvislosti so sťažovateľom ponúkanými zárukami

v podobe písomného sľubu, probačného dohľadu a peňažnej záruky. Podľa sťažovateľa

krajský súd nedal odpoveď na jeho argumenty o rozptýlení dôvodného podozrenia, len si

osvojil výrok okresného súdu, že dôvodné podozrenie zodpovedá danému štádiu trestného

konania.

12. Okresný súd Košice I (ďalej len „okresný súd“) uznesením sp. zn.

z 20. decembra 2013 žiadosť obžalovaného (sťažovateľa) o prepustenie z väzby na slobodu

zamietol, neprijal návrh na nahradenie väzby písomným sľubom, neprijal návrh

na nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka a neprijal návrh

na nahradenie väzby peňažnou zárukou. Okresný súd v označenom uznesením uviedol:

„Čo sa týka dôvodov väzby uvedených v tieto existujú

u obžalovaného aj po uplynutí jedného roka a vyše dvoch mesiacov naďalej v takej podobe,

aká zodpovedá súčasnému štádiu trestného konania na hlavom pojednávaní. Z obsahu

súdneho spisu je zrejmé, že v prípade uznania viny hrozí obžalovanému uloženie vysokého

trestu.

Väzba obvineného, ktorému hrozí vysoký trest je odôvodnená v zmysle § 71 ods. 1

písm. a) len za predpokladu zistenia niektorej ďalšej konkrétnej skutočnosti,

ktorá v súvislosti s vyššie uvedenou predpokladanou citeľnou sankciou obavou z úteku

odôvodňuje. Táto skutočnosť môže mať súvis nielen s osobou obvineného (ktorý bol

doposiaľ právoplatne odsúdený pre rovnakú trestnú činnosť pre akú bola naňho podaná

obžaloba), ale aj so spôsobom spáchania trestnej činnosti, resp. vo vzťahu ku akej trestnej

činnosti konanie obžalovaného smerovalo a z ktorej dôvodné podozrenie doposiaľ

vykonaným dokazovaním rozptýlené nebolo.

Pre úplnosť je potrebné poznamenať, že po vykonanom dokazovaní na hlavnom

pojednávaní uvedené vyplýva nielen z výpovede chráneného svedka N. P., ale aj z výpovede

druhého chráneného svedka J. K., ktorý síce neuviedol skutočnosti majúce súvis, konkrétne

s návodom na vraždu J. B. a E. A., ale posledne menovaný potvrdil skutočnosti týkajúce sa

samotnej vraždy nebohého B. . Bude vecou ďalšieho dokazovania a to konkrétne znaleckého

z odboru zdravotníctva, odvetvie psychiatrie a z odboru psychológie, v rámci ktorého budú

vyšetrení nielen obžalovaní ale aj tí svedkovia, ktorí uvádzali podstatné skutočnosti

súvisiace s trestnou činnosťou, pre ktorú bola podaná obžaloba, čím bude vyhovené aj

návrhom obhajoby a zároveň obrana obžalovaného E. A. potvrdená alebo vyvrátená.

K námietkam obžalovaného E. A. je potrebné uviesť, že materiálne a formálne

podmienky vzatia do väzby obžalovaného E. A. sú bližšie konkretizované

v uznesení okresného súdu Košice I. sp. zn. zo dňa 19. 10. 2012, ktorým bol

obžalovaný E. A. vzatý do väzby v spojení s uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 7

Tpo 54/2012 zo dňa 30.10.2012 a v uznesení Okresného súdu Košice I sp. zn.

zo dňa 26. 4. 2013, ktorým bolo rozhodnuté o ponechaní obžalovaného E. A. vo väzbe v

spojení s uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. zo dňa 29. 4. 2013,

ktorým bola zamietnutá sťažnosť menovaného proti vyššie uvedenému uzneseniu. Taktiež aj

v uznesení Okresného súdu Košice I sp. zn. zo dňa 16. 7. 2013 v spojení s

uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. zo dňa 29. 7. 2013.

Skutočnosti konkretizované v týchto uzneseniach, za absencie nejakých dlhších citových

väzieb obžalovaného reálne odôvodňujú obavu uvedenú v .

Skutkové a právne okolnosti v predmetnej trestnej veci vedenej na Okresnom súde

Košice I pod sp. zn. nie sú totožné s vecami, na ktoré obžalovaný E. A. vo

svojej žiadosti poukazuje. Či už ide o veci rozhodované Európskym súdom pre ľudské

práva, Najvyšším súdom, resp. Okresným súdom a Krajským súdom v Bratislave, Krajským

súdom v Žiline a Ústavným súdom Slovenskej republiky.

Zároveň je potrebné uviesť, že v predmetnej trestnej veci sa koná riadne a včas ako

to predpokladá zásada trestného konania v po vzatí obžalovaného

do väzby. Počas desiatich pojednávacích dní boli vypočutí všetci svedkovia navrhnutí

prokurátorom a obžalovanými, pričom ešte je potrebné vypočuť svedka K., ktorý sa na

hlavné pojednávanie opakovane nedostavil, zároveň vykonať znalecké dokazovanie

z odboru zdravotníctvo a psychológie. Taktiež vypočuť ďalších svedkov, ktorých obhajoba

priebežne navrhuje, pričom sa títo na predvolanie súdu nedostavujú.

Vzhľadom na povahu a závažnosť prejednávaného skutku a taktiež aj osobu

obžalovaného pouvažuje súd dobu trvania väzby jeden rok, dva mesiace a tri dni

za proporcionálnu. Tvrdenie obžalovaného E. A., že ďalšie dokazovanie sa jeho netýka sa

nezakladá na pravde, nakoľko vo veci bude nariadené znalecké dokazovanie aj jeho osoby,

ktorému sa menovaný v rámci prípravného konania nepodrobil...

Súd zamietol aj žiadosť obžalovaného o nahradenie jeho väzby písomným sľubom,

návrhom na nahradenie väzby dohľadom mediačného a probačného úradníka a návrh

na nahradenie väzby peňažnou zárukou, nakoľko je stíhaný pre trestný čin vraždy podľa

, , , Tr. v znení

do novely (trestná sadzba 12 - 15 rokov, alebo výnimočný trest

odňatia slobody) pretože má za to, že s ohľadom na osobu obžalovaného, predovšetkým

na vyššie spomenutý charakter trestnej činnosti (plánovanosť, organizovanosť), účel väzby

nemožno dosiahnuť inak, ako jej výkonom a tieto inštitúty nepovažuje v súčasnom štádiu

trestného konania za dostatočné na nahradenie väzobného stíhania obžalovaného. Zároveň

z vyššie uvedených skutočností a ani z tvrdení obžalovaného nevyplývajú žiadne výnimočné

okolnosti prípadu tak, ako to predpokladá ustanovenie , II. veta .

Bude vecou ďalšieho dokazovania v rámci hlavného pojednávania preukázať konkrétny

podiel účasti obžalovaného E. A. na konaní, pre ktoré bola naňho podaná obžaloba.“

13. Krajský súd uznesením sp. zn. z 8. januára 2014 zamietol sťažnosť

obžalovaného (sťažovateľa) a uviedol: „... Na základe podanej sťažnosti krajský súd podľa

preskúmal správnosť výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým

sťažovateľ podal sťažnosť a konanie predchádzajúce týmto výrokom napadnutého uznesenia

a dospel k záveru, že sťažnosť obžalovaného E. A. nie je dôvodná.

Obžalovaný E. A. si dňa 12. 2. 2013 prostredníctvom svojho obhajcu podal žiadosť o

prepustenie z väzby na slobodu, ktorú odôvodnil tým, že jeho osobná sloboda bola

obmedzená dňa 17. 10. 2012. Trestné stíhanie vedené proti jeho osobe je založené výlučne

na svedectve chráneného svedka N. P. Ďalej poukázal na obhajobou predložený kontrolný

znalecký posudok PhDr. Závoru, ktorý spochybňuje znalca Mgr. Koutného o pravosti

podpisu B.. Tvrdil, že už v tomto štádiu konania obhajoba vyvrátila tvrdenia N. P., že on

naviedol svojho brata B. A. na vraždu B. za účelom vyvinenia sa z pokusu o vraždu Z.,

pretože B. bol tá najnevhodnejšia osoba ako páchateľ útoku na Z. . Ďalej poukázal na

viaceré rozhodnutia a to Európskeho súdu pre ľudské práva, na uznesenie Krajského súdu v

Košiciach zo dňa 5. 12. 2008, č. k. -1254, Okresného súdu Bratislava I zo 7.

5. 2013, sp. zn. a Krajského súdu Bratislava zo 16. 5. 2013, sp. zn. 2 Tos

54/2013 a iné. Záverom uviedol, že dôvody jeho útekovej väzby sú založené na abstraktných

úvahách a nie sú odôvodnené konkrétnymi skutočnosťami, pretože nebol zadržaný niekde na

ulici alebo smerom k štátnym hraniciam s pozmeneným cestovným pasom a neexistuje jeho

ústne alebo písomné vyhlásenie, že ujde. Zároveň k žiadosti pripojil aj vlastnoručne

napísaný sľub a navrhol väzbu nahradiť dohľadom probačného a mediačného úradníka a

peňažnou zárukou podľa vo výške 2.000,- Eur...

Správne rozhodol okresný súd, keď podľa zamietol žiadosť

obžalovaného E. A. o prepustenie z väzby na slobodu konštatujúc, že aj v danom štádiu

trestného konania naďalej trvajú dôvody väzby podľa , pretože

v prípade uznania viny hrozí obžalovanému uloženie vysokého trestu, alebo výnimočného

trestu a zároveň je vo veci nariadené znalecké dokazovanie, ktorému sa obžalovaný v

prípravnom konaní nepodrobil.

S potrebou doplnenia tohto znaleckého dokazovania sa v plnom rozsahu stotožňuje

aj krajský súd, pričom má za to, že práve táto okolnosť umocňuje spolu s ostatnými hore

uvádzanými okolnosťami dôvodnosť trvania väzby u obžalovaného v tomto štádiu trestného

stíhania.

K sťažnostným námietkam obžalovaného je potrebné uviesť, že materiálne

podmienky väzby nie sú identické s rozhodovaním o vine a treste obvineného. V tomto

štádiu konania súd posudzuje zadovážené dôkazy len z hľadiska, či tvoria dostatočný

podklad pre ďalšie vedenie trestného stíhania proti obžalovanému pre stíhaný skutok.

Okresný súd svoje závery o potrebe ďalšieho vedenia trestného stíhania voči

obžalovanému správne posúdil z hľadiska takého stupňa pravdepodobnosti, ktorý

zodpovedá danému štádiu trestného konania, tieto skutočnosti vykonal a vyhodnotil,

a až následne prijal racionálne závery aj o potrebe ďalšieho trvania väzby.

Vo vzťahu k ponúknutému písomnému sľubu, ako aj návrhu nahradenia väzby

dohľadom probačného a mediačného úradníka a návrhu na nahradenie väzby peňažnou

zárukou obžalovaným je potrebné uviesť, že tieto je možné prijať ako náhradu väzby len

vtedy, ak by ich prijatie odôvodňovali výnimočné okolnosti prípadu. Vzhľadom k tomu, že

ani krajský súd žiadne výnimočné okolnosti prípadu nezistil a u obžalovaného E. A. sa

jedná o osobu, ktorá už bola v minulosti odsúdená pre rovnakú trestnú činnosť, ako aj

vzhľadom na spôsob spáchania trestnej činnosti tieto nepovažoval za dostatočné

na náhradu väzby.

To boli dôvody pre ktoré krajský súd o sťažnosti obžalovaného E. A. rozhodol tak,

ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.“

14. Z už citovaného vyplýva, že úlohou

ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej

neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , ).

15. Vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje ústavný súd za potrebné

uviesť, že nie je opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. ). Preskúmanie

rozhodnutia všeobecného súdu v konaní pred ústavným súdom má opodstatnenie len

v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo rozhodnutím (opatrením alebo iným

zásahom) došlo k porušeniu základného práva alebo základnej slobody. Skutkový stav

a právne závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy,

ak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (podobne aj ).

Ústavnoprávnou požiadavkou je tiež to, aby všeobecnými súdmi vydané rozhodnutia boli

riadne, zrozumiteľne a logicky odôvodnené.

16. Ústavný súd konštatuje, že z vyplýva neodmysliteľná súvislosť

medzi väzobným dôvodom uvedeným v zákone a rozhodnutím sudcu alebo súdu, a to nielen

pri rozhodnutiach o vzatí do väzby, ale aj počas ďalšieho trvania väzby. Zákonnosť väzby je

zároveň determinovaná aj skutkovými okolnosťami, ktoré by svojou podstatou mali dať

ratio decidendi (nosné dôvody) na uplatnenie vhodného zákonného ustanovenia. S touto

konštatáciou úzko súvisí aj obsah základných práv vyplývajúcich z čl. 17 ods. 1, 2, 3 a 5

, ktorého súčasťou je aj oprávnenie konkrétnej osoby na preskúmanie okolností

svedčiacich pre a proti väzbe, ale zároveň aj povinnosť súdu rozhodnúť na základe

konkrétnych skutočností, a nie na základe abstraktnej úvahy (m. m. ,

, , ).

17. Ústavný súd poukazuje na to, že pri skúmaní postupov všeobecných súdov

rozhodujúcich o zákonnosti väzby nie je jeho úlohou, aby posudzoval smer vedenia

vyšetrovania alebo aby sa zaoberal vhodnosťou a opodstatnenosťou získavaných dôkazov,

ktoré podľa názoru orgánov činných v trestnom konaní a následne aj všeobecných súdov sú

významným prostriedkom na odôvodnenie ďalšieho trvania väzby sťažovateľa. Úloha

ústavného súdu spočíva v zistení, či skutkové a právne závery všeobecných súdov obstoja

z hľadiska dodržania záruk podľa a dohovoru. Pritom je podstatné, aby

tieto závery boli dostatočne odôvodnené, teda aby boli preukázané zistenými skutkovými

okolnosťami, aby ich dôvodnosť vychádzala z relevantnej právnej normy a aby ako celok

pôsobili presvedčivo. Len vtedy, ak ústavný súd zistí splnenie tvrdených predpokladov

v rozhodnutiach všeobecných súdov, vylúči svojvôľu a nezákonnosť ich postupov

().

18. Vychádzajúc z týchto základných princípov, ústavný súd posúdil sťažnosť

sťažovateľa a vo vzťahu k napadnutému uzneseniu krajského súdu a k označeným

základným právam podľa a dohovoru, porušenie ktorých namietal, konštatuje, že táto

je zjavne neopodstatnená.

19. Podľa názoru ústavného súdu krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia

jasne a presvedčivo odôvodnil danosť väzobného dôvodu tzv. útekovej väzby podľa § 71

ods. 1 písm. a) v danom štádiu súdneho konania. Zároveň ústavný súd

považuje za dostatočné aj odôvodnenie krajského súdu týkajúce sa posúdenia možnosti

existencie výnimočných okolností prípadu v súvislosti so sťažovateľom ponúkanými

zárukami v podobe písomného sľubu, probačného dohľadu a peňažnej záruky. Krajský súd

v spojení s uznesením okresného súdu vyjadril svoj právny názor k jednotlivým námietkam

sťažovateľa, pričom ústavný súd nezistil taký výklad a aplikáciu dotknutých ustanovení

označených právnych predpisov, pre ktorý by bolo možné napadnuté uznesenie považovať

za arbitrárne.

Po preskúmaní obsahu napadnutého uznesenia krajského súdu (v spojení s uznesením

okresného súdu) v kontexte argumentov sťažovateľa ústavný súd zastáva názor, že

vzhľadom na štádium trestného konania, jeho povahu a dôvody, na ktorých krajský súd

založil opodstatnenosť dôvodov väzby podľa ,

a všetkých okolností danej trestnej veci možno jeho rozhodnutie považovať za legitímne.

Krajský súd na námietky sťažovateľa v sťažnosti proti uzneseniu o zamietnutí žiadosti

o prepustenie z väzby odpovedal dostatočne, a preto aj ústavný súd toto uznesenie považuje

za vyhovujúce požiadavkám zákonnosti väzby a ako také aj za ústavne akceptovateľné.

Prijaté právne závery so zreteľom na skutkový stav nemožno považovať za zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné.

20. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol ako

zjavne neopodstatnenú podľa , pretože napadnuté

uznesenie krajského súdu v ničom nesignalizuje možnosť porušenia základných práv podľa

, 2 a 5 a práva , ods. 3 a 4 dohovoru, dôvodnosť

ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

21. Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť ako celok, o ďalších nárokoch sťažovateľa

nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. apríla 2014