Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (6)III. ÚS 17/2015
PDF · 420.88 KB
No categories available
III. ÚS 17/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. januára 2015
predbežne prerokoval sťažnosť , , Poľská republika,
chodne , zastúpeného advokátkou JUDr. Silviou
Kollárovou, Advokátska kancelária, Štúrova 29, Levoča, vo veci namietaného porušenia
základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Poprad
v konaní vedenom pod sp. zn. 4 T 137/2005 a jeho rozsudkom z 20. septembra 2013 a
postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 5 To 43/2013 a jeho
uznesením z 22. mája 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. júla 2014
doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie
základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného
v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
postupom Okresného súdu Poprad (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
4 T 137/2005 a jeho rozsudkom z 20. septembra 2013 a postupom Krajského súdu
v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 To 43/2013 a jeho
uznesením z 22. mája 2014.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, okresný súd rozsudkom č. k. 4 T 137/2005
582 z 8. decembra 2011 uznal , (ďalej len
„obžalovaný“), vinným zo spáchania trestného činu sprenevery podľa § 248 ods. 1 a 3
zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný
zákon“), za čo bol odsúdený na trest odňatia slobody vo výmere 20 mesiacov
s podmienečným odkladom jeho výkonu na skúšobnú dobu v trvaní dvoch rokov.
Sťažovateľa ako poškodeného okresný súd v rozsudku odkázal s nárokom na náhradu škody
na občiansko právne konanie.
Rozhodnutie prvostupňového súdu krajský súd uznesením č. k. 3 To 7/2012 632
z 15. októbra 2012 na základe odvolaní obžalovaného a sťažovateľa zrušil a vec vrátil
okresnému súdu, aby ju znovu v potrebnom rozsahu prejednal a rozhodol s tým, že „na
rozpory a nezrovnalosti vo výpovediach obžalovaného bude potrebné ho dopočuť... Súd pri
hodnotení dôkaznej situácie... bude musieť vykonať dokazovanie prečítaním protokolu
o konfrontácii za použitia § 211 ods. 1 Trestného poriadku, nie iba prečítaním ako
listinného dôkazu podľa § 213 ods. 1 Trestného poriadku“.
Podľa slov sťažovateľa „Okresný súd... následne konal a zo zápisníc z hlavného
pojednávania... 07. 05. 2013 a... 20. 09. 2013 však nijako nevyplýva, že by predseda senátu
rešpektoval tento právny názor, ako aj uloženú povinnosť odvolacieho... súdu, ktorý je
uvedený v... uznesení zo dňa 15. 10. 2012... nie je známe, či na hlavnom pojednávaní
predseda senátu prečítal protokoly o konfrontácii v súlade s ust. § 211 ods. 1 Trestného
poriadku a či k takému postupu dali súhlas obžalovaný a prokurátor. Je... nepochybné, že
predseda senátu Okresného súdu.... konal v rozpore s ust. 264 ods. 1 Trestného poriadku
účinného do 01. 01. 2006.“.
Dňa 20. septembra 2013 okresný súd obžalovaného rozsudkom č. k. 4 T 137/2005
726 spod obžaloby oslobodil, pretože nebolo preukázané, že sa skutok, pre ktorý bol
obžalovaný stíhaný, stal.
Sťažovateľ po oboznámení sa s odôvodnením oslobodzujúceho rozsudku dospel
k záveru, že okresný súd nerešpektoval povinnosť vykonať úkony, ktoré mu nariadil
druhostupňový súd a nadobudol presvedčenie, že „účelové nevykonanie dôkazu – prečítanie
zápisníc o konfrontácii tak, ako to uložil odvolací senát... spôsobilo arbitrárny následok
taký, že obž... bol oslobodený spod obžaloby..., pritom zákonné a objektívne vykonanie tohto
dôkazu by nepochybne malo za následok... uznanie jeho viny z trestného činu sprenevery.“.
Podľa názoru sťažovateľa „obsah oslobodzujúceho rozsudku v časti týkajúcej sa
odstraňovania rozporov vo výpovediach obžalovaného nijako presvedčivo predseda senátu
neodôvodnil a ani neodstránil... obmedzil [sa] výlučne len na rozpisovanie špekulatívnych,
premosťovacích, ničím nepodložených a nepravdivých tvrdení obžalovaného bez toho, aby
ich zákonným a objektívnym spôsobom vyhodnotil spoločne so zápisnicami o konfrontácii,
pritom k tvrdeniam poškodeného... nijako neprihliadal a ani ich nijako nevyhodnocoval.“.
Oslobodzujúci rozsudok sťažovateľ považuje za právne a skutkovo nepreskúmateľný.
Navyše „ani výška škody nebola pred súdom jednoznačne a objektívne ustálená“.
Proti rozsudku súdu prvého stupňa z 20. septembra 2013 podali riadny opravný
prostriedok tak sťažovateľ, ako aj Okresná prokuratúra Poprad (ďalej len „okresná
prokuratúra“). Krajský súd napadnutým uznesením č. k. 5 To 43/2013 762 z 22. mája 2014
o týchto odvolaniach rozhodol tak, že ich zamietol.
Sťažovateľ však považoval za „pozoruhodné, že senát odvolacieho súdu... nijako
neoveril a nijako sa nezaoberal povinnosťami, ktoré mal okresný súd... vykonať a ktoré
vyplývali z uznesenia... KS v Prešove z 15. 10. 2012...“, preto je podľa neho „uznesenie
KS... z 22. 05. 2014 za predčasné a arbitrárne“.
Tieto skutočnosti „spôsobujú veľkú traumu a právnu neistotu nielen u sťažovateľa,
ale aj v celej“ jeho „rodine a... ani len netuší, kedy sa vlastne dočká zákonného,
spravodlivého a ústavne konformného rozhodnutia vo veci.
Nielenže sa cíti sťažovateľ, ale aj nesporne je vo veľmi výraznej miere poškodenou
osobou, ktorej všeobecné súdy odmietli svojím arbitrárnym a neobjektívnym postupom
a rozhodovaním spravodlivosť a ochranu.“.
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na
ďalšie konanie nálezom rozhodol, že
„1. Základné práva ... Poľská
republika, prechodne bytom a to: právo
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR
postupom a rozhodovaním senátu Okresného súdu v Poprade v konaní vedenom pod
č. 4 T 137/2005, ako aj postupom a rozhodovaním senátu odvolacieho súdu Krajského súdu
v Prešove v konaní vedenom pod č. 5 To 43/2013 porušené bolo.
2. Ústavný súd SR zrušuje v celom rozsahu rozsudok Okresného súdu v Poprade
č. 4 T 137/2005 726... z 20. 09. 2013 a zrušuje aj uznesenie Krajského súdu v Prešove
č. 5 To 43/2013 762... z 22. 05. 2014 a vec vracia Okresnému súdu v Poprade, aby ju
opakovane prejednal a rozhodol.
3. Ústavný súd SR priznáva sťažovateľovi – ... finančné
zadosťučinenie v celkovej výške 5 000,00 Eur..., ktoré je povinný porušovateľ jeho
základných práv a to Okresný súd v Poprade a Krajský súd v Prešove vyplatiť mu spoločne
a nerozdielne naraz v lehote do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu
SR...
4. Ústavný súd SR priznáva sťažovateľovi trovy konania a právneho zastúpenia, ktoré
budú z jeho strany vyčíslené v lehote do 3 dní od prevzatia výzvy z Ústavného súdu SR.“.
II.
Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah...
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
(v tomto prípade sťažnosti) podľa § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností,
ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez
ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu
možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď
pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú sťažnosť,
pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie
konanie (II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 77/05, III. ÚS 80/2010).
Predmetom sťažnosti je sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva
na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jeho práva na spravodlivé súdne
konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. 4 T 137/2005 a jeho rozsudkom z 20. septembra 2013, ako aj
postupom krajského súdu v konaní vednom pod sp. zn. 5 To 43/2013 a jeho uznesením
z 22. mája 2014.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
1. K namietanému porušeniu základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1
ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a rozhodnutím okresného
súdu
V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd
môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba
vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.
Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky
nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany
tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže
domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne
iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným orgánom verejnej
moci, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej
prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05,
IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio
inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných
orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53
ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov
ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní
o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
Z uvedeného vyplýva, že na preskúmanie postupu a rozhodnutia prvostupňového
súdu z 20. septembra 2013 bol v prvom rade povolaný krajský (odvolací) súd, ktorého
právomoc predchádza právomoci ústavného súdu bezprostredne preskúmať rozhodnutie
okresného súdu. V danej veci sa tak stalo v konaní vedenom pod sp. zn. 5 To 43/2013.
Odvolávajúc sa na princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy preto ústavný súd
sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie (obdobne napr.
IV. ÚS 405/04, III. ÚS 208/08, III. ÚS 72/09).
2. K namietanému porušeniu základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1
ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a rozhodnutím krajského
súdu
Ústavný súd predovšetkým pripomína, že sťažovateľ bol v napadnutom trestnom
konaní pred všeobecnými súdmi v postavení poškodeného. Z tejto pozície namieta
sťažnosťou podanou ústavnému súdu porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu
a práva na spravodlivé súdne konanie.
Krajský súd napadnutým uznesením č. k. 5 To 43/2013 762 z 22. mája 2014
rozhodol jednak o odvolaní, ktoré podala okresná prokuratúra (prvý výrok rozhodnutia)
a jednak o opravnom prostriedku sťažovateľa (druhý výrok rozhodnutia).
O odvolaní okresnej prokuratúry odvolací súd rozhodol podľa § 256 zákona
č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom (trestný poriadok) v znení neskorších predpisov
(ďalej len „Trestný poriadok“) tak, že ho zamietol pre jeho nedôvodnosť. Odvolanie
sťažovateľa zamietol podľa § 253 ods. 1 Trestného poriadku ako podané neoprávnenou
osobou.
Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
ústavný súd poukazuje aj na to, že sťažovateľ v procesnom postavení poškodeného by
mohol namietať jeho porušenie, ale len vo vzťahu k právam priznaným mu
procesnoprávnym predpisom (ktorým sa konanie riadilo) a ktorým nebolo zo strany
všeobecného súdu dané zadosť, prípadne boli poškodenému v trestnom konaní upreté. Ide
napríklad o práva, ktoré vyplývajú z § 43 ods. 1 Trestného poriadku, t. j. právo uplatniť
nárok na náhradu škody, právo na predkladanie dôkazov, právo na nazeranie do spisov a ich
preštudovanie atď.
Vyslovenie porušenia práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je zasa podmienené tým, aby
sa v preskúmavanom konaní rozhodovalo o občianskych právach alebo záväzkoch
sťažovateľa alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Keďže
sťažovateľ nebol v preskúmavanom trestnom konaní obvineným, mohol požívať záruky čl. 6
ods. 1 dohovoru iba v súvislosti s adhéznym konaním (ktoré má povahu občianskoprávneho
konania) v rámci prebiehajúceho trestného konania.
S prihliadnutím na uvedené je k aktuálnej veci sťažovateľa potrebné uviesť,
že z hľadiska ústavnoprávnej ochrany, ktorej by sa sťažovateľ mohol pred ústavným súdom
domáhať, je podstatný práve druhý výrok uznesenia krajského súdu z 22. mája 2014 a jemu
prináležiace odôvodnenie, pretože iba táto časť napadnutého rozhodnutia predstavovala
reakciu na sťažovateľom podaný riadny opravný prostriedok, t. j. iba táto časť sa týkala jeho
veci (práva, záležitosti), tak ako to požaduje čl. 46 ods. 1 ústavy.
Zo sťažnosti podanej ústavnému súdu však nevyplýva žiaden argument, ktorý by bol
vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu alebo práva
na spravodlivé súdne konanie relevantným. Inak povedané, sťažovateľ v sťažnosti neuviedol
nič, čo by svedčilo o nesprávnosti, arbitrárnosti alebo neodôvodnenosti rozhodnutia
odvolacieho súdu vo vzťahu k jeho osobe, resp. v časti priamo sa týkajúcej sťažovateľa.
Vzhľadom na uvedené je sťažnosť sťažovateľa v tejto časti zjavne neopodstatnenou a z toho
dôvodu ju bolo potrebné odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Ako z obsahu sťažnosti vyplýva, námietky sťažovateľa smerujú výlučne proti
postupom a tým častiam rozhodnutí všeobecných súdov, ktoré viedli k oslobodeniu
obžalovaného spod obžaloby.
V rámci základného trestnoprocesného vzťahu existujúceho vo fáze súdneho konania
je jednou zo strán obžalovaný so svojím právom na spravodlivé preskúmanie a rozhodnutie
o oprávnenosti jeho trestného obvinenia a druhou stranou tohto vzťahu, ktorá uplatňuje
trestné obvinenie, je prokurátor zastupujúci štát. V uvedenom základnom trestnoprocesnom
vzťahu, v ktorom sa rozhoduje o otázke viny a trestu, má síce poškodený právo aktívne
vystupovať pri zisťovaní skutkového stavu veci, nemá však postavenie strany oprávnenej
uplatňovať trestné obvinenie, preto pre uvedenú časť trestného konania nemôže disponovať
základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy garantujúcim kvalitu súdneho konania, teda
spravodlivý proces, a ani právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
(obdobne napr. III. ÚS 100/2010, I. ÚS 614/2013, IV. ÚS 258/2014).
Poškodený, ktorý má v trestnom konaní právo uplatniť nárok na náhradu škody
a tento nárok aj uplatnil, je procesnou stranou v tzv. adhéznom konaní (prebiehajúcom
kontinuálne so súdnym konaním o vine), v ktorom sa rozhoduje o ním uplatnenom nároku
na náhradu škody spôsobenej trestným činom a v rámci ktorého mu je garantované základné
právo na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (podobne napr. III. ÚS 100/2010, I. ÚS 614/2013,
Tomu zodpovedá aj právna úprava a síce § 246 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku,
podľa ktorého môže poškodený, ktorý uplatnil nárok na náhradu škody, rozsudok odvolaním
napadnúť len pre nesprávnosť výroku o náhrade škody.
V zmysle uvedeného ustanovenia Trestného poriadku disponuje poškodený
opravným prostriedkom len proti rozhodnutiu prijatému súdom v adhéznom konaní
o uplatnenom nároku na náhradu škody, v žiadnom prípade však nemôže napadnúť
opravným prostriedkom rozsudok v časti týkajúcej sa rozhodovania o vine a treste
obžalovaného. Právna úprava mu pre túto časť rozhodovania opravný prostriedok
neposkytuje. Tento záver jednoznačne vyplýva aj z napadnutého rozhodnutia krajského
súdu.
V intenciách uvedeného sa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy poškodený v trestnom konaní
pred príslušným súdom môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva,
ktorým je v tomto prípade uplatnený nárok na náhradu škody. Garancie poskytované
citovaným článkom ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru garantujúcim právo na spravodlivé
súdne konanie sú teda v trestnom konaní vo vzťahu k poškodenému (uplatňujúcemu nárok
na náhradu škody) limitované a poskytované len pre adhézne konanie týkajúce sa
rozhodovania o nároku na náhradu škody spôsobenej trestným činom.
Náležité preskúmanie podozrenia zo spáchania trestného činu, teda vecne správne
rozhodnutie o otázke viny a spravodlivé potrestanie páchateľa nepredstavuje právo
poškodeného, ale je oprávnením a povinnosťou štátu, ktorý zabezpečuje ochranu práv
a oprávnených záujmov fyzických a právnických osôb, záujmov spoločnosti a ústavného
zriadenia Slovenskej republiky, ktorou napĺňa účel trestného práva.
Z týchto záverov teda vyplýva, že uznesením krajského súdu č. k. 5 To 43/2013 762
z 22. mája 2014 v časti rozhodnutia o vine, teda v časti, ktorou zamietol krajský súd
odvolanie príslušného prokurátora, a tým vo svojej podstate potvrdil oslobodzujúci
rozsudok okresného súdu, nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa
na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie
zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako podanú zjavne neoprávnenou osobou.
Pretože sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá ako celok, bolo už bez právneho
významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších jeho návrhoch.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. januára 2015