Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 692/2016
PDF · 297.18 KB
No categories available
I. ÚS 692/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. novembra 2016
predbežne prerokoval sťažnosť , zastúpeného
advokátom JUDr. Augustínom Tomášom, Floriánska 16, Košice, pre namietané porušenie
jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach
sp. zn. 7 S 95/2014 z 20. apríla 2016 a postupom, ktorý mu predchádzal, a takto
rozhodol:
Sťažnosť , o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola 25. júla 2016
doručená sťažnosť (ďalej len ,,sťažovateľ“), ktorou namietal
porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
,,dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 7 S 95/2014 z 20. apríla 2016
(ďalej len ,,krajský súd“ a ,,rozsudok krajského súdu“) a postupom, ktorý mu predchádzal.
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že sťažovateľ sa ako navrhovateľ
v konaní o návrhu na ochranu pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy domáhal
proti Univerzite Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach (ďalej len ,,univerzita“) ako odporkyni,
aby jej súd zakázal pokračovať v porušovaní práva sťažovateľa na vydanie dokladov
o absolvovaní štúdia študijného programu zubné lekárstvo a uložil jej do troch dní odo dňa
doručenia rozsudku vydať sťažovateľovi doklady o absolvovaní štúdia študijného programu
zubné lekárstvo v zmysle § 68 zákona č. 131/2002 Z. z. o vysokých školách a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Sťažnosť odôvodnil tým,
že do 18. júna 2014 bol študentom univerzity na jej lekárskej fakulte v študijnom programe
zubné lekárstvo, ktoré začal študovať v roku 2010, keď úspešne ukončil štúdium v odbore
všeobecné lekárstvo. Sťažovateľ v sťažnosti tvrdí, že 18. júna 2014 úspešne vykonal
poslednú štátnu skúšku, čím splnil poslednú podmienku pre riadne skončenie štúdia
študijného programu zubné lekárstvo. Rektor univerzity listom zo 7. júla 2014
sťažovateľovi oznámil, že mu diplom v zákonnej lehote nevydá, a to vzhľadom
na prebiehajúce šetrenie podanej sťažnosti proti spôsobu jeho štúdia študijného programu
zubné lekárstvo. Na ďalšie výzvy sťažovateľa mu univerzita odpovedala listom z 5. augusta
2014 spôsobom, že mu nie je možné vydať diplom, keďže nesplnil predpísané požiadavky
pre riadne skončenie študijného programu a nesie plnú zodpovednosť za preukázané
pochybenia.
3. Na žiadosť sťažovateľa sa správnosťou postupu rektora univerzity zaoberalo aj
Ministerstvo školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky, ktoré listom
z 11. septembra 2014 konštatovalo, že postup rektora považuje za primeraný.
4. Krajský súd rozsudkom napadnutým touto sťažnosťou návrh sťažovateľa zamietol
a nepriznal mu právo na náhradu trov konania. Sťažovateľ so závermi krajského súdu
nesúhlasí, pričom v podstatnom na odôvodnenie sťažnosti uvádza:
,,Ako vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku, súd zamietol návrh sťažovateľa
z dôvodu, že predmetný návrh bol podaný po tom, ako bol právnemu zástupcovi sťažovateľa
doručený list univerzity z 5. augusta 2014, ktorý je podľa názoru súdu potrebné považovať
za rozhodnutie, a teda účinným právnym prostriedkom smerujúcim k ochrane práv
a právom chránených záujmov navrhovateľa by bolo podanie žaloby v zmysle § 247 a nasl.
O.s.p. na preskúmanie uvedeného rozhodnutia, v ktorom konaní by súd preskúmal
napadnuté rozhodnutie v medziach podanej žaloby a nie podanie návrhu podľa § 250v
O.s.p. Na potvrdenie svojho právneho názoru súd na s. 16 napadnutého rozsudku uvádza
viaceré nálezy ústavného súdu i rozsudky Najvyššieho súdu SR, ktoré majú potvrdzovať
právny názor, že list univerzity z 5.8.2014 je možné považovať za rozhodnutie, ktoré malo
byť napadnuté žalobou podľa § 247 O.s.p.
Po preštudovaní predmetnej judikatúry sťažovateľ konštatuje, že žiaden z uvedených
nálezov ústavného súdu nie je možné aplikovať na daný prípad, a tieto nálezy sa
nezaoberajú otázkou toho, čo môže byť predmetom preskúmania súdom. Vo vzťahu
k rozhodnutiam Najvyššieho súdu SR uvedeným v rozsudku je potrebné uviesť, že tieto
podľa názoru sťažovateľ takisto nie je možné aplikovať na daný prípad, nakoľko v danom
prípade, list univerzity nie je nejakým rozhodnutím univerzity, ktoré spĺňa formálne
náležitosti vyžadované zákonom. Ide o odpoveď rektora právnemu zástupcovi sťažovateľa
na jeho výzvu a tento list nemôže mať charakter rozhodnutia, nakoľko v danom prípade
žiadne rozhodnutie vydané byť nemalo...
Zákon nevyžaduje žiaden ďalší úkon potrebný pre vydanie dokladov o ukončení
štúdia, po ukončení štúdia sa nezačína žiadne správne konanie potrebné pre vydanie
diplomu, zákon nevyžaduje žiadne vydanie rozhodnutia o vydaní, resp. nevydaní dokladov
o ukončení štúdia, ktoré by následne bolo preskúmateľné súdom. Zákon len jednoducho
ukladá povinnosť univerzite povinnosť doklady o ukončení štúdia vydať. Vzhľadom
na uvedené, nie je možné stotožniť sa s názorom porušovateľa, že list zo dňa 5.8.2014 je
rozhodnutím, ktoré mal sťažovateľ napadnúť žalobou podľa § 247 O.s.p. Rozhodnutie súdu
zamietnuť z vyššie uvedených dôvodov návrh sťažovateľa bez toho, aby v odôvodnení
napadnutého rozhodnutia bolo uvedené, na základe ktorého zákonného ustanovenia mala
univerzita vydať a podľa názoru súdu aj vydala rozhodnutie, ktoré malo byť napadnuté
žalobou v zmysle § 247 O.s.p., je možné považovať za arbitrárne, nemajúce oporu v zákone
a ako také protiústavné...
Navyše sťažovateľ poukazuje na to, že vo svojom návrhu nežiadal súd o vyriešenie
sporných otázok medzi univerzitou a lekárskou fakultou ohľadne štúdia sťažovateľa, ale
žiadal, aby súd posúdil zákonnosť, resp. nezákonnosť zásahu univerzity do jeho práv, aby
posúdil, či existuje zákonný dôvod na zásah rektora, resp. univerzity do jeho práva
na vydanie dokladov o ukončení štúdia, teda, či existuje nejaký všeobecne záväzný právny
predpis alebo vnútorný predpis univerzity, ktorý by umožňoval nevydať absolventovi štúdia
doklady o ukončení štúdia...
Nevysporiadanie sa s námietkami sťažovateľa zásadného charakteru zakladá
nepreskúmateľnosť rozhodnutia z dôvodov nedostatočného a riadneho odôvodnenia
rozhodnutia. Napadnuté rozhodnutie je prejavom ľubovôle súdu a ako také ústavne
neakceptovateľné...
Ak by došlo k nejakým pochybeniam zo strany lekárskej fakulty univerzity v súvislosti
so štúdiom sťažovateľa, tieto pochybenia nemôžu byť v žiadnom prípade pripisované
na zodpovednosť a nemôžu spôsobovať neplatnosť ním vykonaných skúšok a štátnych
skúšok. Za prípadné pochybenia zodpovedá v prvom rade fakulta, potom univerzita
a nepochybne aj garant štúdia, pričom zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva možnosť
univerzity v prípade že má pochybnosti o postupe fakulty pri štúdiu určitého študenta
sankcionovať študenta nevydaním dokladov o ukončení štúdia...
V danom prípade nebolo sťažovateľovi do dnešného dňa vysvetlené ani zo strany
univerzity ani zo strany súdu, na základe ktorej relevantnej právnej normy je možné nevydať
absolventovi štúdia doklady o ukončení štúdia.“
5. V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ poukazuje na judikatúru ústavného súdu,
Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len ,,ESĽP“) a Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len ,,najvyšší súd“) týkajúcu sa kvality odôvodnení súdnych rozhodnutí
a odôvodňuje svoj návrh na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia. V petite
sťažnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súd vyslovil, že ním označené práva boli porušené
napadnutým rozsudkom krajského súdu a postupom, ktorý mu predchádzal.
Ďalej navrhoval, aby ústavný súd zrušil napadnutý rozsudok krajského súdu a vrátil mu vec
ďalšie konanie. Taktiež žiadal, aby mu ústavný súd priznal primerané finančné
zadosťučinenie v sume 5 000 € a náhradu trov konania v sume 363,79 €.
II.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.
7. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy
vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú
náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
8. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu možno
hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď
pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným
právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej
ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. II. ÚS 101/03,
9. Ústavný súd sa vychádzajúc z uvedeného pri predbežnom prerokovaní sťažnosti
zaoberal bližšie otázkou, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená. Súčasťou stabilizovanej
judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej
činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich do ich právomoci. Predovšetkým ústavný
súd pripomína, že je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy).
Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou
opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil
(m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre
konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nemôže zastupovať všeobecné
súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda
všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej
úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne
námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už
opakovane uviedol (napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou prípadne
dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len
ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní
ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy
a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy).
10. V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd
rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha
pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím
súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej interpretácie a aplikácie
zákonných predpisov s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach
a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne
odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných práv
a slobôd (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07). Uvedené rovnako platí
aj pre namietané porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy totiž ústavodarca v základnom právnom
predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu
s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu
týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07,
11. Odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov je častým predmetom posudzovania
v rozhodovacej činnosti ústavného súdu a aj štrasburských orgánov ochrany práv, z čoho
rezultuje pomerne bohatá judikatúra k jeho významu z pohľadu práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru. V odôvodnení rozhodnutia všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky
účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne
a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.
Ústavný súd pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (I. ÚS 241/07).
Rovnako ESĽP pripomenul, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať
dôvody, na ktorých sa zakladajú. (García Ruiz c. Španielsku z 21. 1. 1999). Judikatúra
ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení
rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa
špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins c.
Francúzsko z 19. 2. 1998). Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť
súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán
s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993,
12. Vychádzajúc z mantinelov možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej
činnosti všeobecných súdov sa ústavný súd oboznámil s tou časťou odôvodnenia rozsudku
krajského súdu, ktorá bola pre posúdenie dôvodnosti sťažnosti podstatná. Krajský súd
v odôvodnení napadnutého rozsudku úvodom rozsiahlo popisuje podstatné dôvody návrhu,
vyjadrenia univerzity, ďalšie procesné vyjadrenia obidvoch účastníkov konania, obsah
listinných dôkazov a prednesov účastníkov na pojednávaniach, aby v podstatnom
na odôvodnenie zamietajúceho rozsudku uviedol:
,,Listom zo dňa 05. 08. 2014 odporkyňa navrhovateľovi prostredníctvom jeho
právneho zástupcu oznámila, že navrhovateľovi nie je možné vydať diplom v zmysle
§ 68 ods. 7 zákona č. 131/2002 Z. z., pretože na základe podnetu garanta študijného
programu pred výkonom posledných dvoch štátnych skúšok a následne aj na základe
výsledkov vnútornej kontroly UPJŠ bolo zistené, že nesplnil predpísané požiadavky
pre riadne skončenie študijného programu zubné lekárstvo v súlade s ustanoveniami
študijného poriadku UPJŠ a študijného poriadku LF UPJŠ. Dekan LF UPJŠ bol listom
zo dňa 12. 06. 2014 vyzvaný, aby odložil výkon zostávajúcich skúšok. V žiadnom prípade
nešlo ani doteraz nejde o disciplinárne konanie, ako to uvádza navrhovateľ vo výzve.
Ide o povinný proces kontroly splnenia predpísanej skladby predmetov k výkonu štátnej
skúšky, čo je v súlade so všetkými právnymi predpismi rezortu vysokého školstva a UPJŠ.
Konštatovala, že navrhovateľ nesie plnú zodpovednosť za preukázané pochybenia a preto
v požadovaných opatreniach adresovaných dekanovi lekárskej fakulty UPJŠ v zápisnici
úseku kontrolných činností UPJŠ je požadované aj zahájenie disciplinárneho konania voči
navrhovateľovi. Poukázala na to, že v zmysle § 75 ods. 4, na ktorý poukázal navrhovateľ
nevyplýva, že za zistené nedostatky zodpovedá predovšetkým garantka, naopak, táto
v súlade s § 75 ods. 4 svojím konaním upozornila na vážne pochybenia spôsobené
navrhovateľom...
Listom zo dňa 12. 06. 2014 adresovaným dekanovi LF UPJŠ rektor UPJŠ tohto
upovedomil o podaní sťažnosti na porušovanie študijného poriadku UPJŠ v Košiciach
navrhovateľom s tým, že vzhľadom na závažnosť problematiky opísanej v podaní prednostky
kliniky bude nútený všetky skutočnosti preveriť a za uvedeným účelom bude menovaná
kontrolná skupina ako poradný orgán rektora. Do doby prešetrenia obsahu podania
prednostky 1. stomatologickej kliniky LF UPJŠ bolo dekanovi uložené vydať okamžitý zákaz
vykonania štátnej záverečnej skúšky študentom. Zároveň bol tento vyzvaný na predloženie
úplného študijného spisu menovaného...
Pokiaľ ide o návrh navrhovateľa, na základe ktorého sa začalo toto konanie proti
nezákonnému zásahu orgánu verejnej správy v zmysle § 250v O. s. p., podstatou
argumentácie navrhovateľa je odôvodňovanie legitímnosti jeho požiadavky na vydanie
vysokoškolského diplomu ako dokladu o skončení štúdia podľa § 68 ods. 7 zákona
o vysokých školách.
Nezákonný zásah v zmysle citovaného zákonného ustanovenia Občiansky súdny
poriadok ani iný zákon nedefinuje. Z tohto ustanovenia však vyplýva, že ide o súdnu
ochranu pred faktickými nezákonnými zásahmi orgánov verejnej moci, ktoré nie sú
rozhodnutím alebo iným individuálnym správnym aktom. Judikatúra považuje za zásah
nezákonný resp. v širšom zmysle protiprávny útok orgánov verejnej moci proti subjektívnym
verejným právam fyzickej alebo právnickej osoby, spočívajúci v postupe orgánu verejnej
správy, v jeho činnosti, prípadne nečinnosti. Musí ísť o priamy zásah do subjektívnych
verejných práv. Takýto zásah súd nemôže zrušiť, môže však správnemu orgánu zakázať, aby
v porušovaní dotknutého práva pokračoval a ak je to možné správnemu orgánu prikázať,
aby obnovil stav pred zásahom. Cieľom ochrany podľa § 250v O. s. p., je teda
ukončenie nezákonného zásahu správneho orgánu, proti ktorému sa fyzická alebo právnická
osoba nemôže brániť inými prostriedkami (rozsudky Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 8 Sžz 3/2011, sp. zn. 9 Sžz 5/2002, sp. zn. 3 Sžz 2/2012, a pod.).
Nečinnosťou orgánu verejnej správy je stav, keď správny orgán nekoná (o uplatnenom
nároku alebo zo zákona neuskutočňuje konanie, nevydá rozhodnutie, osvedčenie žiadané
účastníkmi konania, atď.), hoci je povinný vo veci vo všeobecnej rovine konať, resp.
rozhodnúť (nie však vopred predpísaným a právnou normou určeným spôsobom).
Existuje však aj kvalifikovaná právna forma nečinnosti orgánu verejnej správy,
ktorou je stav, keď správny orgán má konať istým predpísaným spôsobom (podľa zákona,
podzákonnej, resp. aj internej právnej normy vzťahujúcej sa na daný obsah právnych
vzťahov). Nezákonný stav v danom prípade teda spočíva v zistení, že správny orgán nielen,
že je nečinný, hoci je povinný konať, ale že uvedený orgán v stave vlastnej nečinnosti
vytvára v merite veci protiprávny stav, keď odmieta alebo opomína naplniť vopred
účastníkom konania očakávané, resp. právnou normou predpokladané úradné postupy.
Takýto negatívny právny stav, majúci v sebe jednak prvky nečinnosti, ale tiež prvky hmotno-
právnej protiprávnosti, zasahujúcej do subjektívnych práv fyzickej alebo právnickej osoby
je nezákonným zásahom orgánu verejnej správy. Jeho podstata spočíva v nenaplnení
legitímneho očakávania subjektu práva vyplývajúceho z obsahu právnej normy (rozsudok
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Sžz 2/2012).
Takýto právny stav kvalifikovanej nečinnosti správneho orgánu v danej veci
rektorátu UPJŠ ako odporcu by však nastal iba v prípade, keby bez akýchkoľvek zásadných
pochybností boli naplnené právne podmienky pre vydanie diplomu o ukončení štúdia ako
dokladu o absolvovaní štúdia v lehote podľa § 68 ods. 7 zákona o vysokých školách. Vysoká
škola ho vydá v lehote 45 dní od riadneho skončenia štúdia okrem zákonom stanovených
prípadov. Právna definícia riadneho skončenia štúdia je uvedená v § 65 ods. 1 zákona
o vysokých školách, podľa ktorého štúdium sa riadne skončí absolvovaním štúdia podľa
príslušného študijného programu. Dňom skončenia štúdia je deň, keď je splnená posledná
z podmienok predpísaných na riadne skončenie štúdia daného študijného programu.
Vychádzajúc z obsahu súdneho aj administratívneho spisu súd považuje za potrebné
uviesť, že nenaplnenie právnych podmienok štúdia navrhovateľa konštatovala odporkyňa už
pred vykonaním štátnej skúšky, ktorú žiadala od dekanátu fakulty nerealizovať. Z obsahu
administratívneho spisu tiež vyplýva množstvo sporných skutočností v hodnotení obsahu
a priebehu štúdia u navrhovateľa odporkyňou - rektorátom UPJŠ na jednej strane a LF
UPJŠ na strane druhej.
Zároveň z neho vyplýva, že predmetné konanie pred správnym orgánom bolo
zavŕšené vydaním právne uceleného stanoviska k nároku uplatnenému navrhovateľom
na vydanie vysokoškolského diplomu podľa § 68 ods. 7 v nadväznosti na ust. § 65 ods. 1
zákona o vysokých školách a ďalšie dotknuté ustanovenia uvedeného zákona, za ktoré je
potrebné považovať list odporkyne zo dňa 05. 08. 2014, ktorým bol navrhovateľ
informovaný o tom, že doklad o ukončení štúdia - vysokoškolský diplom mu vydaný nebude
z dôvodov nesplnenia predpísaných požiadaviek pre skončenie vysokoškolského štúdia
druhého stupňa.
V tejto súvislosti súd považuje za potrebné uviesť, že v zmysle ustálenej judikatúry -
nálezov Ústavného súdu SR (I. ÚS 37/95, II. ÚS 50/2001, III. ÚS 183/2003, I. ÚS 354/2010)
i rozsudkov Najvyššieho súdu SR (8Sžf 29/2010, 5Sžp/5/2011, 4Sžf/41/2014) a pod. môžu
byť predmetom preskúmania súdom aj rozhodnutia orgánov verejnej správy, ktoré nemajú
formálne náležitosti, ak sa dotýkajú alebo môžu dotýkať práv a právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Súdna prax ustálila, že rozhodnutím správneho
orgánu je každé rozhodnutie, ktorým sa zakladajú, menia, rušia alebo môžu byť priamo
dotknuté práva a povinnosti fyzických osôb a právnických osôb. Za spôsobilý predmet
prieskumu sa považujú aj listy s charakterom rozhodnutia vydané príslušným orgánom
verejnej správy. V tomto prípade sa navyše na konanie podľa zákona o vysokých školách
nevzťahuje zákon o správnom konaní, takže takéto rozhodnutie nemusí obsahovať
náležitosti v zmysle § 47 zákona o správnom konaní.
Zhrnúc uvedené súd konštatuje, že návrhu navrhovateľa nemožno priznať úspech.
Z princípu trojdelenia štátnej moci totiž vyplýva, že súd nemôže nahrádzať svojou
rozhodovacou činnosťou moc výkonnú, ktorej súčasťou je aj správa vecí verejných, teda aj
vysokého školstva. Definitívne právne vyriešenie sporných otázok, námietok a predbežných
stanovísk účastníkov konania, lekárskej fakulty, odporkyne a ďalších procesných orgánov,
t. j. posúdenie legitímnosti ukončenia štúdia ako zákonného predpokladu pre vyhodnotenie
postupu odporkyne ako nezákonného zásahu v navrhovanom type konania podľa
§ 250v O. s. p. o ochrane proti nezákonnému zásahu orgánu verejnej správy súdom by totiž
po obsahovej a právnej stránke znamenalo nahrádzanie záverov správneho orgánu
právnymi závermi súdu, čo je procesno-právne neprípustným aj z ústavno-právnych
hľadísk.
Keďže predmetný návrh bol podaný potom, ako bol právnemu zástupcovi
navrhovateľa doručený list, ktorý je potrebné považovať za rozhodnutie, účinným právnym
prostriedkom smerujúcim k ochrane práv a právom chránených záujmov navrhovateľa bolo
podanie žaloby v zmysle § 247 a nasl. O. s. p. na preskúmanie uvedeného rozhodnutia,
v ktorom konaní by súd preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach podanej žaloby.
Súd zvážil všetky uvedené skutočnosti a na ich základe považoval za potrebné
rozhodnúť tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.“
13. Úloha ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva v tom,
aby určil, či preskúmanie veci predloženej sťažovateľom odhalí existenciu porušenia
niektorého z práv alebo slobôd zaručených ústavou, resp. dohovorom, ale spočíva len v tom,
aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia.
Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý
pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený. Dôvodom na odmietnutie
návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je absencia priamej súvislosti medzi označeným
základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím, konaním
alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej.
14. Ako zo skôr uvedeného vyplýva, krajský súd návrh sťažovateľa v konaní
o návrhu na ochranu pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy proti univerzite
zamietol, pričom zamietavý výrok odôvodnil dvoma určujúcimi okruhmi právnej
argumentácie. V úvode vlastného jadra odôvodnenia krajský súd konštatoval,
že o nezákonnom zásahu univerzity by bolo možné uvažovať len vtedy, ak by sťažovateľ
bez akýchkoľvek zásadných pochybností naplnil právne podmienky pre vydanie diplomu
o ukončení štúdia. V tomto smere však krajský súd uviedol, že nenaplnenie právnych
podmienok riadneho skončenia štúdia univerzita konštatovala ešte pred vykonaním
poslednej štátnej skúšky, ktorú žiadala od lekárskej fakulty nerealizovať. Zároveň súd
konštatoval množstvo sporných skutočností v hodnotení obsahu a priebehu štúdia
sťažovateľa univerzitou na jednej strane a lekárskou fakultou na druhej strane.
15. Za určujúci dôvod zamietnutiu návrhu však krajský súd považoval skutočnosť, že
list univerzity z 5. augusta 2014 má na účely súdneho prieskumu povahu rozhodnutia,
ktorého zákonnosť mohol príslušný správny súd preskúmať v konaní o žalobe proti
rozhodnutiu a postupu správneho orgánu podľa § 247 a nasl. Občianskeho súdneho
poriadku. Na odôvodnenie tohto názoru krajský súd definoval povahu a charakter
predmetného listu univerzity, citoval jeho obsah, ako aj judikované závery najvyššieho súdu
a ústavného súdu a aplikujúc tieto závery na skutkový a právny stav vo veci sťažovateľa
uzavrel, že účinným prostriedkom nápravy tvrdeného porušenia práva sťažovateľa
na vydanie diplomu bola žaloba podľa § 247 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku.
16. Ústavný súd v tomto smere konštatuje, že krajský súd síce stručným, ale zároveň
zrozumiteľným a primeraným spôsobom sťažovateľovi vysvetlil, že ním formulovaná
argumentácia nezakladá dôvodnosť jeho návrhu a z pohľadu podstaty jeho argumentácie
nemožno považovať postup univerzity za nezákonný zásah orgánu verejnej správy. V tomto
smere ústavný súd konštatuje, že závery krajského súdu nemožno považovať za svojvoľné,
či neodôvodnené, a ani za také, ktoré by popierali účel a zmysel relevantných zákonných
noriem. S určujúcimi námietkami sa krajský súd vysporiadal ústavne konformným
spôsobom, keď najskôr vo všeobecnej rovine vymedzil nezákonný zásah orgánu verejnej
správy, aby následne vychádzajúc z konkrétnych okolností súdenej veci vyvodil jeho
absenciu vo veci sťažovateľa. Odkazom na relevantnú judikatúru najvyššieho súdu
a ústavného súdu súčasne uzavrel, že sťažovateľ sa mohol účinne domáhať ochrany
tvrdeného porušenia jeho práv žalobou podľa § 247 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku.
Na týchto záveroch neprislúcha ústavnému súdu pre nedostatok právomoci nič meniť,
dopĺňať či inak rozvíjať (m. m. I. ÚS 429/2014).
17. Z uvedených dôvodov neprichádzalo do úvahy, aby ústavný súd sťažnosť prijal
na ďalšie konanie. Tejto totiž chýbala ústavnoprávna relevancia, ktorá by takýto postup
a rozhodnutie ústavného súdu odôvodňovala. V okolnostiach prípadu preto ústavný súd
považuje postup a rozsudok krajského súdu za ústavne akceptovateľný a primerane
argumentačne zdôvodnený. Napadnutý rozsudok preto nemožno považovať ani
za svojvoľný či arbitrárny. Skutočnosť, že sa sťažovateľ s právnym názorom krajského súdu
nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť tento právny
názor svojím vlastným (m. m. II. ÚS 134/09, I. ÚS 417/08).
18. Reagujúc na sťažnostné námietky ústavný súd len stručne dodáva. Aj keď
sťažovateľ v sťažnosti namieta aplikáciu krajským súdom citovaných rozhodnutí
najvyššieho súdu a ústavného súdu v jeho veci, ústavný súd konštatuje, že tieto boli plne
aplikovateľné. Obsahujú totiž stabilne judikované závery týkajúce sa definovania predmetu
súdneho prieskumu a sú plne konformné s relevantnými ústavnými normami.
Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím
orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto
rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené
preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
Podľa čl. 42 ods. 1 ústavy každý má právo na vzdelanie.
19. V uvedených súvislostiach ústavný súd už uviedol, že v prípade pochybnosti
o právomoci všeobecného súdu preskúmavať rozhodnutie orgánu verejnej správy je
potrebné využiť čl. 152 ods. 4 ústavy, podľa ktorého výklad a uplatňovanie ústavných
zákonov, zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade
s touto ústavou. Osobitnú pozornosť pritom treba venovať charakteristike rozhodnutia,
najmä, či nejde o rozhodnutie, ktoré sa týka základného práva alebo slobody, ktorého
porušenie navrhovateľ namieta. Z právomoci súdu nesmie byť totiž vylúčené
preskúmavanie týchto rozhodnutí. V opačnom prístupe všeobecného súdu k riešeniu jeho
pochybností o svojej právomoci preskúmavať konkrétne rozhodnutie orgánu verejnej správy
by došlo k porušeniu čl. 46 ods. 2 ústavy (I. ÚS 37/95). Základnému právu uvedenému
v čl. 46 ods. 2 ústavy preto zodpovedá taký postup súdu, v rámci ktorého hodnotí nielen
formálne znaky rozhodnutia predloženého mu na súdne preskúmavanie, ale aj to, či sa toto
rozhodnutie svojím obsahom nedotýka niektorého zo základných práv alebo slobôd
účastníka konania. Postup súdu, v ktorom zanedbal niektorý z týchto prvkov, zakladá
porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 2 ústavy (II. ÚS 50/01). Napokon v náleze
I. ÚS 223/09 ústavný súd konštatoval, že pojem „rozhodnutie“ je označením technickým,
preto treba k nemu pristupovať z hľadiska jeho obsahu a z neho vyplývajúcich právnych
dôsledkov, a nie formy; potom aj bežný list správneho orgánu môže byť obsahovo
správnym rozhodnutím.
20. Aplikovateľné závery v tomto smere možno nájsť aj v judikatúre najvyššieho
súdu (na ktorú odkázal aj krajský súd), v zmysle ktorej môžu byť predmetom preskúmania
súdom i rozhodnutia orgánov verejnej správy, ktoré nemajú formálne náležitosti, ak sa
dotýkajú alebo ak sa môžu dotknúť práv a právom chránených záujmov fyzických alebo
právnických osôb. Za spôsobilý predmet súdneho prieskumu sa v zmysle uvedených
podmienok súdneho prieskumu a ustálenej súdnej praxe považujú aj listy s charakterom
rozhodnutia vydané príslušným orgánom verejnej správy (napr. uznesenie najvyššieho súdu
sp. zn. 5 Sžp/5/2011).
21. Vychádzajúc z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu je zrejmé, že
listom z 5. augusta 2014 univerzita sťažovateľovi oznámila, že mu nie je možné vydať
diplom, pretože na základe podnetu garanta študijného programu pred výkonom posledných
dvoch štátnych skúšok a následne aj na základe výsledkov vnútornej kontroly Univerzity
Pavla Jozefa Šafárika bolo zistené, že nesplnil predpísané požiadavky pre riadne skončenie
študijného programu zubné lekárstvo v súlade s ustanoveniami študijného poriadku
univerzity a študijného poriadku lekárskej fakulty. Inak povedané, univerzita predmetným
listom sťažovateľovi oznámila, že vzdelávanie v študijnom programe zubné lekárstvo
nebolo ukončené zákonným spôsobom, a preto mu diplom nevydá. Z pohľadu ústavného
súdu preto možno konštatovať, že takýto list (i) nepochybne z hľadiska jeho obsahu vyvolal
právne dôsledky vo sfére práv sťažovateľa, konkrétne vo sfére ním tvrdeného porušenia
práva na vydanie dokladov o absolvovaní štúdia študijného programu zubné lekárstvo,
a súčasne (ii) je zjavné, že tento list sa priamo dotýkal ústavného práva sťažovateľa
na vzdelanie (čl. 42 ods. 1 ústavy), a preto bol spôsobilým predmetom súdneho prieskumu
ako rozhodnutie orgánu verejnej správy.
22. Pokiaľ za týchto okolností krajský súd uzavrel, že list univerzity z 5. augusta
2014 je po obsahovej stránke rozhodnutím orgánu verejnej správy, a teda spôsobilým
predmetom súdneho prieskumu, takýto záver je plne ústavne konformný a ústavnému súdu
ho neprislúcha korigovať.
23. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosť odmietol už pri jej
predbežnom prerokovaní, v dôsledku čoho nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch
sťažovateľa, ktoré sú viazané na to, že sťažnosti by bolo vyhovené (zrušenie rozsudku
krajského súdu, vrátenie veci na ďalšie konanie, priznanie primeraného finančného
zadosťučinenia a náhrada trov konania).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. novembra 2016