Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 692/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. novembra 2016

predbežne prerokoval sťažnosť , zastúpeného

advokátom JUDr. Augustínom Tomášom, Floriánska 16, Košice, pre namietané porušenie

jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach

sp. zn. z 20. apríla 2016 a postupom, ktorý mu predchádzal, a takto

rozhodol:

Sťažnosť , o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola 25. júla 2016

doručená sťažnosť (ďalej len ,,sťažovateľ“), ktorou namietal

porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

(ďalej len ,a“) a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

,,dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. z 20. apríla 2016

(ďalej len ,,krajský súd“ a ,,rozsudok krajského súdu“) a postupom, ktorý mu predchádzal.

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že sťažovateľ sa ako navrhovateľ

v konaní o návrhu na ochranu pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy domáhal

proti Univerzite Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach (ďalej len ,,univerzita“) ako odporkyni,

aby jej súd zakázal pokračovať v porušovaní práva sťažovateľa na vydanie dokladov

o absolvovaní štúdia študijného programu zubné lekárstvo a uložil jej do troch dní odo dňa

doručenia rozsudku vydať sťažovateľovi doklady o absolvovaní štúdia študijného programu

zubné lekárstvo v zmysle o vysokých školách a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Sťažnosť odôvodnil tým,

že do 18. júna 2014 bol študentom univerzity na jej lekárskej fakulte v študijnom programe

zubné lekárstvo, ktoré začal študovať v roku 2010, keď úspešne ukončil štúdium v odbore

všeobecné lekárstvo. Sťažovateľ v sťažnosti tvrdí, že 18. júna 2014 úspešne vykonal

poslednú štátnu skúšku, čím splnil poslednú podmienku pre riadne skončenie štúdia

študijného programu zubné lekárstvo. Rektor univerzity listom zo 7. júla 2014

sťažovateľovi oznámil, že mu diplom v zákonnej lehote nevydá, a to vzhľadom

na prebiehajúce šetrenie podanej sťažnosti proti spôsobu jeho štúdia študijného programu

zubné lekárstvo. Na ďalšie výzvy sťažovateľa mu univerzita odpovedala listom z 5. augusta

2014 spôsobom, že mu nie je možné vydať diplom, keďže nesplnil predpísané požiadavky

pre riadne skončenie študijného programu a nesie plnú zodpovednosť za preukázané

pochybenia.

3. Na žiadosť sťažovateľa sa správnosťou postupu rektora univerzity zaoberalo aj

Ministerstvo školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky, ktoré listom

z 11. septembra 2014 konštatovalo, že postup rektora považuje za primeraný.

4. Krajský súd rozsudkom napadnutým touto sťažnosťou návrh sťažovateľa zamietol

a nepriznal mu právo na náhradu trov konania. Sťažovateľ so závermi krajského súdu

nesúhlasí, pričom v podstatnom na odôvodnenie sťažnosti uvádza:

,,Ako vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku, súd zamietol návrh sťažovateľa

z dôvodu, že predmetný návrh bol podaný po tom, ako bol právnemu zástupcovi sťažovateľa

doručený list univerzity z 5. augusta 2014, ktorý je podľa názoru súdu potrebné považovať

za rozhodnutie, a teda účinným právnym prostriedkom smerujúcim k ochrane práv

a právom chránených záujmov navrhovateľa by bolo podanie žaloby v zmysle § 247 a nasl.

na preskúmanie uvedeného rozhodnutia, v ktorom konaní by súd preskúmal

napadnuté rozhodnutie v medziach podanej žaloby a nie podanie návrhu podľa § 250v

Na potvrdenie svojho právneho názoru súd na s. 16 napadnutého rozsudku uvádza

viaceré nálezy ústavného súdu i rozsudky Najvyššieho súdu SR, ktoré majú potvrdzovať

právny názor, že list univerzity z 5.8.2014 je možné považovať za rozhodnutie, ktoré malo

byť napadnuté žalobou podľa

Po preštudovaní predmetnej judikatúry sťažovateľ konštatuje, že žiaden z uvedených

nálezov ústavného súdu nie je možné aplikovať na daný prípad, a tieto nálezy sa

nezaoberajú otázkou toho, čo môže byť predmetom preskúmania súdom. Vo vzťahu

k rozhodnutiam Najvyššieho súdu SR uvedeným v rozsudku je potrebné uviesť, že tieto

podľa názoru sťažovateľ takisto nie je možné aplikovať na daný prípad, nakoľko v danom

prípade, list univerzity nie je nejakým rozhodnutím univerzity, ktoré spĺňa formálne

náležitosti vyžadované zákonom. Ide o odpoveď rektora právnemu zástupcovi sťažovateľa

na jeho výzvu a tento list nemôže mať charakter rozhodnutia, nakoľko v danom prípade

žiadne rozhodnutie vydané byť nemalo...

Zákon nevyžaduje žiaden ďalší úkon potrebný pre vydanie dokladov o ukončení

štúdia, po ukončení štúdia sa nezačína žiadne správne konanie potrebné pre vydanie

diplomu, zákon nevyžaduje žiadne vydanie rozhodnutia o vydaní, resp. nevydaní dokladov

o ukončení štúdia, ktoré by následne bolo preskúmateľné súdom. Zákon len jednoducho

ukladá povinnosť univerzite povinnosť doklady o ukončení štúdia vydať. Vzhľadom

na uvedené, nie je možné stotožniť sa s názorom porušovateľa, že list zo dňa 5.8.2014 je

rozhodnutím, ktoré mal sťažovateľ napadnúť žalobou podľa Rozhodnutie súdu

zamietnuť z vyššie uvedených dôvodov návrh sťažovateľa bez toho, aby v odôvodnení

napadnutého rozhodnutia bolo uvedené, na základe ktorého zákonného ustanovenia mala

univerzita vydať a podľa názoru súdu aj vydala rozhodnutie, ktoré malo byť napadnuté

žalobou v zmysle , je možné považovať za arbitrárne, nemajúce oporu v zákone

a ako také protiústavné...

Navyše sťažovateľ poukazuje na to, že vo svojom návrhu nežiadal súd o vyriešenie

sporných otázok medzi univerzitou a lekárskou fakultou ohľadne štúdia sťažovateľa, ale

žiadal, aby súd posúdil zákonnosť, resp. nezákonnosť zásahu univerzity do jeho práv, aby

posúdil, či existuje zákonný dôvod na zásah rektora, resp. univerzity do jeho práva

na vydanie dokladov o ukončení štúdia, teda, či existuje nejaký všeobecne záväzný právny

predpis alebo vnútorný predpis univerzity, ktorý by umožňoval nevydať absolventovi štúdia

doklady o ukončení štúdia...

Nevysporiadanie sa s námietkami sťažovateľa zásadného charakteru zakladá

nepreskúmateľnosť rozhodnutia z dôvodov nedostatočného a riadneho odôvodnenia

rozhodnutia. Napadnuté rozhodnutie je prejavom ľubovôle súdu a ako také ústavne

neakceptovateľné...

Ak by došlo k nejakým pochybeniam zo strany lekárskej fakulty univerzity v súvislosti

so štúdiom sťažovateľa, tieto pochybenia nemôžu byť v žiadnom prípade pripisované

na zodpovednosť a nemôžu spôsobovať neplatnosť ním vykonaných skúšok a štátnych

skúšok. Za prípadné pochybenia zodpovedá v prvom rade fakulta, potom univerzita

a nepochybne aj garant štúdia, pričom zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva možnosť

univerzity v prípade že má pochybnosti o postupe fakulty pri štúdiu určitého študenta

sankcionovať študenta nevydaním dokladov o ukončení štúdia...

V danom prípade nebolo sťažovateľovi do dnešného dňa vysvetlené ani zo strany

univerzity ani zo strany súdu, na základe ktorej relevantnej právnej normy je možné nevydať

absolventovi štúdia doklady o ukončení štúdia.“

5. V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ poukazuje na judikatúru ústavného súdu,

Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len ,,ESĽP“) a Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len ,,najvyšší súd“) týkajúcu sa kvality odôvodnení súdnych rozhodnutí

a odôvodňuje svoj návrh na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia. V petite

sťažnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súd vyslovil, že ním označené práva boli porušené

napadnutým rozsudkom krajského súdu a postupom, ktorý mu predchádzal.

Ďalej navrhoval, aby ústavný súd zrušil napadnutý rozsudok krajského súdu a vrátil mu vec

ďalšie konanie. Taktiež žiadal, aby mu ústavný súd priznal primerané finančné

zadosťučinenie v sume 5 000 € a náhradu trov konania v sume 363,79 €.

II.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

7. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa návrhy

vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú

náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

8. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu možno

hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným

právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. ,

, ).

9. Ústavný súd sa vychádzajúc z uvedeného pri predbežnom prerokovaní sťažnosti

zaoberal bližšie otázkou, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená. Súčasťou stabilizovanej

judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej

činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich do ich právomoci. Predovšetkým ústavný

súd pripomína, že je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti ( ).

Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou

opravnou inštanciou (m. m. , ) a nemá zásadne ani oprávnenie

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil

(m. m. , ). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre

konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nemôže zastupovať všeobecné

súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda

všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej

úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne

námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už

opakovane uviedol (napr. , ), že ochrana prípadne

dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len

ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní

, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa a 5

a zákonom ( ).

10. V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd

rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha

pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej interpretácie a aplikácie

zákonných predpisov s alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne

odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných práv

a slobôd (napr. , , , ). Uvedené rovnako platí

aj pre namietané porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Formuláciou uvedenou v totiž ústavodarca v základnom právnom

predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu

s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu

týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. , ,

).

11. Odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov je častým predmetom posudzovania

v rozhodovacej činnosti ústavného súdu a aj štrasburských orgánov ochrany práv, z čoho

rezultuje pomerne bohatá judikatúra k jeho významu z pohľadu práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru. V odôvodnení rozhodnutia všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky

účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.

Ústavný súd pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania ().

Rovnako ESĽP pripomenul, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať

dôvody, na ktorých sa zakladajú. (García Ruiz c. Španielsku z 21. 1. 1999). Judikatúra

ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení

rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa

špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins c.

Francúzsko z 19. 2. 1998). Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť

súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán

s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993,

).

12. Vychádzajúc z mantinelov možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej

činnosti všeobecných súdov sa ústavný súd oboznámil s tou časťou odôvodnenia rozsudku

krajského súdu, ktorá bola pre posúdenie dôvodnosti sťažnosti podstatná. Krajský súd

v odôvodnení napadnutého rozsudku úvodom rozsiahlo popisuje podstatné dôvody návrhu,

vyjadrenia univerzity, ďalšie procesné vyjadrenia obidvoch účastníkov konania, obsah

listinných dôkazov a prednesov účastníkov na pojednávaniach, aby v podstatnom

na odôvodnenie zamietajúceho rozsudku uviedol:

,,Listom zo dňa 05. 08. 2014 odporkyňa navrhovateľovi prostredníctvom jeho

právneho zástupcu oznámila, že navrhovateľovi nie je možné vydať diplom v zmysle

, pretože na základe podnetu garanta študijného

programu pred výkonom posledných dvoch štátnych skúšok a následne aj na základe

výsledkov vnútornej kontroly UPJŠ bolo zistené, že nesplnil predpísané požiadavky

pre riadne skončenie študijného programu zubné lekárstvo v súlade s ustanoveniami

študijného poriadku UPJŠ a študijného poriadku LF UPJŠ. Dekan LF UPJŠ bol listom

zo dňa 12. 06. 2014 vyzvaný, aby odložil výkon zostávajúcich skúšok. V žiadnom prípade

nešlo ani doteraz nejde o disciplinárne konanie, ako to uvádza navrhovateľ vo výzve.

Ide o povinný proces kontroly splnenia predpísanej skladby predmetov k výkonu štátnej

skúšky, čo je v súlade so všetkými právnymi predpismi rezortu vysokého školstva a UPJŠ.

Konštatovala, že navrhovateľ nesie plnú zodpovednosť za preukázané pochybenia a preto

v požadovaných opatreniach adresovaných dekanovi lekárskej fakulty UPJŠ v zápisnici

úseku kontrolných činností UPJŠ je požadované aj zahájenie disciplinárneho konania voči

navrhovateľovi. Poukázala na to, že v zmysle § 75 ods. 4, na ktorý poukázal navrhovateľ

nevyplýva, že za zistené nedostatky zodpovedá predovšetkým garantka, naopak, táto

v súlade s § 75 ods. 4 svojím konaním upozornila na vážne pochybenia spôsobené

navrhovateľom...

Listom zo dňa 12. 06. 2014 adresovaným dekanovi LF UPJŠ rektor UPJŠ tohto

upovedomil o podaní sťažnosti na porušovanie študijného poriadku UPJŠ v Košiciach

navrhovateľom s tým, že vzhľadom na závažnosť problematiky opísanej v podaní prednostky

kliniky bude nútený všetky skutočnosti preveriť a za uvedeným účelom bude menovaná

kontrolná skupina ako poradný orgán rektora. Do doby prešetrenia obsahu podania

prednostky 1. stomatologickej kliniky LF UPJŠ bolo dekanovi uložené vydať okamžitý zákaz

vykonania štátnej záverečnej skúšky študentom. Zároveň bol tento vyzvaný na predloženie

úplného študijného spisu menovaného...

Pokiaľ ide o návrh navrhovateľa, na základe ktorého sa začalo toto konanie proti

nezákonnému zásahu orgánu verejnej správy v zmysle , podstatou

argumentácie navrhovateľa je odôvodňovanie legitímnosti jeho požiadavky na vydanie

vysokoškolského diplomu ako dokladu o skončení štúdia podľa § 68 ods. 7 zákona

o vysokých školách.

Nezákonný zásah v zmysle citovaného zákonného ustanovenia Občiansky súdny

poriadok ani iný zákon nedefinuje. Z tohto ustanovenia však vyplýva, že ide o súdnu

ochranu pred faktickými nezákonnými zásahmi orgánov verejnej moci, ktoré nie sú

rozhodnutím alebo iným individuálnym správnym aktom. Judikatúra považuje za zásah

nezákonný resp. v širšom zmysle protiprávny útok orgánov verejnej moci proti subjektívnym

verejným právam fyzickej alebo právnickej osoby, spočívajúci v postupe orgánu verejnej

správy, v jeho činnosti, prípadne nečinnosti. Musí ísť o priamy zásah do subjektívnych

verejných práv. Takýto zásah súd nemôže zrušiť, môže však správnemu orgánu zakázať, aby

v porušovaní dotknutého práva pokračoval a ak je to možné správnemu orgánu prikázať,

aby obnovil stav pred zásahom. Cieľom ochrany podľa , je teda

ukončenie nezákonného zásahu správneho orgánu, proti ktorému sa fyzická alebo právnická

osoba nemôže brániť inými prostriedkami (rozsudky Najvyššieho súdu SR

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , a pod.).

Nečinnosťou orgánu verejnej správy je stav, keď správny orgán nekoná (o uplatnenom

nároku alebo zo zákona neuskutočňuje konanie, nevydá rozhodnutie, osvedčenie žiadané

účastníkmi konania, atď.), hoci je povinný vo veci vo všeobecnej rovine konať, resp.

rozhodnúť (nie však vopred predpísaným a právnou normou určeným spôsobom).

Existuje však aj kvalifikovaná právna forma nečinnosti orgánu verejnej správy,

ktorou je stav, keď správny orgán má konať istým predpísaným spôsobom (podľa zákona,

podzákonnej, resp. aj internej právnej normy vzťahujúcej sa na daný obsah právnych

vzťahov). Nezákonný stav v danom prípade teda spočíva v zistení, že správny orgán nielen,

že je nečinný, hoci je povinný konať, ale že uvedený orgán v stave vlastnej nečinnosti

vytvára v merite veci protiprávny stav, keď odmieta alebo opomína naplniť vopred

účastníkom konania očakávané, resp. právnou normou predpokladané úradné postupy.

Takýto negatívny právny stav, majúci v sebe jednak prvky nečinnosti, ale tiež prvky hmotno-

právnej protiprávnosti, zasahujúcej do subjektívnych práv fyzickej alebo právnickej osoby

je nezákonným zásahom orgánu verejnej správy. Jeho podstata spočíva v nenaplnení

legitímneho očakávania subjektu práva vyplývajúceho z obsahu právnej normy (rozsudok

Najvyššieho súdu SR sp. zn. ).

Takýto právny stav kvalifikovanej nečinnosti správneho orgánu v danej veci

rektorátu UPJŠ ako odporcu by však nastal iba v prípade, keby bez akýchkoľvek zásadných

pochybností boli naplnené právne podmienky pre vydanie diplomu o ukončení štúdia ako

dokladu o absolvovaní štúdia v lehote podľa § 68 ods. 7 zákona o vysokých školách. Vysoká

škola ho vydá v lehote 45 dní od riadneho skončenia štúdia okrem zákonom stanovených

prípadov. Právna definícia riadneho skončenia štúdia je uvedená v § 65 ods. 1 zákona

o vysokých školách, podľa ktorého štúdium sa riadne skončí absolvovaním štúdia podľa

príslušného študijného programu. Dňom skončenia štúdia je deň, keď je splnená posledná

z podmienok predpísaných na riadne skončenie štúdia daného študijného programu.

Vychádzajúc z obsahu súdneho aj administratívneho spisu súd považuje za potrebné

uviesť, že nenaplnenie právnych podmienok štúdia navrhovateľa konštatovala odporkyňa už

pred vykonaním štátnej skúšky, ktorú žiadala od dekanátu fakulty nerealizovať. Z obsahu

administratívneho spisu tiež vyplýva množstvo sporných skutočností v hodnotení obsahu

a priebehu štúdia u navrhovateľa odporkyňou - rektorátom UPJŠ na jednej strane a LF

UPJŠ na strane druhej.

Zároveň z neho vyplýva, že predmetné konanie pred správnym orgánom bolo

zavŕšené vydaním právne uceleného stanoviska k nároku uplatnenému navrhovateľom

na vydanie vysokoškolského diplomu podľa § 68 ods. 7 v nadväznosti na ust. § 65 ods. 1

zákona o vysokých školách a ďalšie dotknuté ustanovenia uvedeného zákona, za ktoré je

potrebné považovať list odporkyne zo dňa 05. 08. 2014, ktorým bol navrhovateľ

informovaný o tom, že doklad o ukončení štúdia - vysokoškolský diplom mu vydaný nebude

z dôvodov nesplnenia predpísaných požiadaviek pre skončenie vysokoškolského štúdia

druhého stupňa.

V tejto súvislosti súd považuje za potrebné uviesť, že v zmysle ustálenej judikatúry -

nálezov Ústavného súdu SR (, , , )

i rozsudkov Najvyššieho súdu SR (, , ) a pod. môžu

byť predmetom preskúmania súdom aj rozhodnutia orgánov verejnej správy, ktoré nemajú

formálne náležitosti, ak sa dotýkajú alebo môžu dotýkať práv a právom chránených

záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Súdna prax ustálila, že rozhodnutím správneho

orgánu je každé rozhodnutie, ktorým sa zakladajú, menia, rušia alebo môžu byť priamo

dotknuté práva a povinnosti fyzických osôb a právnických osôb. Za spôsobilý predmet

prieskumu sa považujú aj listy s charakterom rozhodnutia vydané príslušným orgánom

verejnej správy. V tomto prípade sa navyše na konanie podľa zákona o vysokých školách

nevzťahuje zákon o správnom konaní, takže takéto rozhodnutie nemusí obsahovať

náležitosti v zmysle § 47 zákona o správnom konaní.

Zhrnúc uvedené súd konštatuje, že návrhu navrhovateľa nemožno priznať úspech.

Z princípu trojdelenia štátnej moci totiž vyplýva, že súd nemôže nahrádzať svojou

rozhodovacou činnosťou moc výkonnú, ktorej súčasťou je aj správa vecí verejných, teda aj

vysokého školstva. Definitívne právne vyriešenie sporných otázok, námietok a predbežných

stanovísk účastníkov konania, lekárskej fakulty, odporkyne a ďalších procesných orgánov,

t. j. posúdenie legitímnosti ukončenia štúdia ako zákonného predpokladu pre vyhodnotenie

postupu odporkyne ako nezákonného zásahu v navrhovanom type konania podľa

o ochrane proti nezákonnému zásahu orgánu verejnej správy súdom by totiž

po obsahovej a právnej stránke znamenalo nahrádzanie záverov správneho orgánu

právnymi závermi súdu, čo je procesno-právne neprípustným aj z ústavno-právnych

hľadísk.

Keďže predmetný návrh bol podaný potom, ako bol právnemu zástupcovi

navrhovateľa doručený list, ktorý je potrebné považovať za rozhodnutie, účinným právnym

prostriedkom smerujúcim k ochrane práv a právom chránených záujmov navrhovateľa bolo

podanie žaloby v zmysle a nasl. na preskúmanie uvedeného rozhodnutia,

v ktorom konaní by súd preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach podanej žaloby.

Súd zvážil všetky uvedené skutočnosti a na ich základe považoval za potrebné

rozhodnúť tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.“

13. Úloha ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva v tom,

aby určil, či preskúmanie veci predloženej sťažovateľom odhalí existenciu porušenia

niektorého z práv alebo slobôd zaručených , resp. dohovorom, ale spočíva len v tom,

aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia.

Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý

pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený. Dôvodom na odmietnutie

návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je absencia priamej súvislosti medzi označeným

základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím, konaním

alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej.

14. Ako zo skôr uvedeného vyplýva, krajský súd návrh sťažovateľa v konaní

o návrhu na ochranu pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy proti univerzite

zamietol, pričom zamietavý výrok odôvodnil dvoma určujúcimi okruhmi právnej

argumentácie. V úvode vlastného jadra odôvodnenia krajský súd konštatoval,

že o nezákonnom zásahu univerzity by bolo možné uvažovať len vtedy, ak by sťažovateľ

bez akýchkoľvek zásadných pochybností naplnil právne podmienky pre vydanie diplomu

o ukončení štúdia. V tomto smere však krajský súd uviedol, že nenaplnenie právnych

podmienok riadneho skončenia štúdia univerzita konštatovala ešte pred vykonaním

poslednej štátnej skúšky, ktorú žiadala od lekárskej fakulty nerealizovať. Zároveň súd

konštatoval množstvo sporných skutočností v hodnotení obsahu a priebehu štúdia

sťažovateľa univerzitou na jednej strane a lekárskou fakultou na druhej strane.

15. Za určujúci dôvod zamietnutiu návrhu však krajský súd považoval skutočnosť, že

list univerzity z 5. augusta 2014 má na účely súdneho prieskumu povahu rozhodnutia,

ktorého zákonnosť mohol príslušný správny súd preskúmať v konaní o žalobe proti

rozhodnutiu a postupu správneho orgánu podľa § 247 a nasl. Občianskeho súdneho

poriadku. Na odôvodnenie tohto názoru krajský súd definoval povahu a charakter

predmetného listu univerzity, citoval jeho obsah, ako aj judikované závery najvyššieho súdu

a ústavného súdu a aplikujúc tieto závery na skutkový a právny stav vo veci sťažovateľa

uzavrel, že účinným prostriedkom nápravy tvrdeného porušenia práva sťažovateľa

na vydanie diplomu bola žaloba podľa a nasl. .

16. Ústavný súd v tomto smere konštatuje, že krajský súd síce stručným, ale zároveň

zrozumiteľným a primeraným spôsobom sťažovateľovi vysvetlil, že ním formulovaná

argumentácia nezakladá dôvodnosť jeho návrhu a z pohľadu podstaty jeho argumentácie

nemožno považovať postup univerzity za nezákonný zásah orgánu verejnej správy. V tomto

smere ústavný súd konštatuje, že závery krajského súdu nemožno považovať za svojvoľné,

či neodôvodnené, a ani za také, ktoré by popierali účel a zmysel relevantných zákonných

noriem. S určujúcimi námietkami sa krajský súd vysporiadal ústavne konformným

spôsobom, keď najskôr vo všeobecnej rovine vymedzil nezákonný zásah orgánu verejnej

správy, aby následne vychádzajúc z konkrétnych okolností súdenej veci vyvodil jeho

absenciu vo veci sťažovateľa. Odkazom na relevantnú judikatúru najvyššieho súdu

a ústavného súdu súčasne uzavrel, že sťažovateľ sa mohol účinne domáhať ochrany

tvrdeného porušenia jeho práv žalobou podľa a nasl. .

Na týchto záveroch neprislúcha ústavnému súdu pre nedostatok právomoci nič meniť,

dopĺňať či inak rozvíjať (m. m. ).

17. Z uvedených dôvodov neprichádzalo do úvahy, aby ústavný súd sťažnosť prijal

na ďalšie konanie. Tejto totiž chýbala ústavnoprávna relevancia, ktorá by takýto postup

a rozhodnutie ústavného súdu odôvodňovala. V okolnostiach prípadu preto ústavný súd

považuje postup a rozsudok krajského súdu za ústavne akceptovateľný a primerane

argumentačne zdôvodnený. Napadnutý rozsudok preto nemožno považovať ani

za svojvoľný či arbitrárny. Skutočnosť, že sa sťažovateľ s právnym názorom krajského súdu

nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť tento právny

názor svojím vlastným (m. m. , ).

18. Reagujúc na sťažnostné námietky ústavný súd len stručne dodáva. Aj keď

sťažovateľ v sťažnosti namieta aplikáciu krajským súdom citovaných rozhodnutí

najvyššieho súdu a ústavného súdu v jeho veci, ústavný súd konštatuje, že tieto boli plne

aplikovateľné. Obsahujú totiž stabilne judikované závery týkajúce sa definovania predmetu

súdneho prieskumu a sú plne konformné s relevantnými ústavnými normami.

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa každý má právo na vzdelanie.

19. V uvedených súvislostiach ústavný súd už uviedol, že v prípade pochybnosti

o právomoci všeobecného súdu preskúmavať rozhodnutie orgánu verejnej správy je

potrebné využiť , podľa ktorého výklad a uplatňovanie ústavných

zákonov, zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade

s touto . Osobitnú pozornosť pritom treba venovať charakteristike rozhodnutia,

najmä, či nejde o rozhodnutie, ktoré sa týka základného práva alebo slobody, ktorého

porušenie navrhovateľ namieta. Z právomoci súdu nesmie byť totiž vylúčené

preskúmavanie týchto rozhodnutí. V opačnom prístupe všeobecného súdu k riešeniu jeho

pochybností o svojej právomoci preskúmavať konkrétne rozhodnutie orgánu verejnej správy

by došlo k porušeniu (). Základnému právu uvedenému

v preto zodpovedá taký postup súdu, v rámci ktorého hodnotí nielen

formálne znaky rozhodnutia predloženého mu na súdne preskúmavanie, ale aj to, či sa toto

rozhodnutie svojím obsahom nedotýka niektorého zo základných práv alebo slobôd

účastníka konania. Postup súdu, v ktorom zanedbal niektorý z týchto prvkov, zakladá

porušenie základného práva podľa (). Napokon v náleze

ústavný súd konštatoval, že pojem „rozhodnutie“ je označením technickým,

preto treba k nemu pristupovať z hľadiska jeho obsahu a z neho vyplývajúcich právnych

dôsledkov, a nie formy; potom aj bežný list správneho orgánu môže byť obsahovo

správnym rozhodnutím.

20. Aplikovateľné závery v tomto smere možno nájsť aj v judikatúre najvyššieho

súdu (na ktorú odkázal aj krajský súd), v zmysle ktorej môžu byť predmetom preskúmania

súdom i rozhodnutia orgánov verejnej správy, ktoré nemajú formálne náležitosti, ak sa

dotýkajú alebo ak sa môžu dotknúť práv a právom chránených záujmov fyzických alebo

právnických osôb. Za spôsobilý predmet súdneho prieskumu sa v zmysle uvedených

podmienok súdneho prieskumu a ustálenej súdnej praxe považujú aj listy s charakterom

rozhodnutia vydané príslušným orgánom verejnej správy (napr. uznesenie najvyššieho súdu

sp. zn. ).

21. Vychádzajúc z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu je zrejmé, že

listom z 5. augusta 2014 univerzita sťažovateľovi oznámila, že mu nie je možné vydať

diplom, pretože na základe podnetu garanta študijného programu pred výkonom posledných

dvoch štátnych skúšok a následne aj na základe výsledkov vnútornej kontroly Univerzity

Pavla Jozefa Šafárika bolo zistené, že nesplnil predpísané požiadavky pre riadne skončenie

študijného programu zubné lekárstvo v súlade s ustanoveniami študijného poriadku

univerzity a študijného poriadku lekárskej fakulty. Inak povedané, univerzita predmetným

listom sťažovateľovi oznámila, že vzdelávanie v študijnom programe zubné lekárstvo

nebolo ukončené zákonným spôsobom, a preto mu diplom nevydá. Z pohľadu ústavného

súdu preto možno konštatovať, že takýto list (i) nepochybne z hľadiska jeho obsahu vyvolal

právne dôsledky vo sfére práv sťažovateľa, konkrétne vo sfére ním tvrdeného porušenia

práva na vydanie dokladov o absolvovaní štúdia študijného programu zubné lekárstvo,

a súčasne (ii) je zjavné, že tento list sa priamo dotýkal ústavného práva sťažovateľa

na vzdelanie ( ), a preto bol spôsobilým predmetom súdneho prieskumu

ako rozhodnutie orgánu verejnej správy.

22. Pokiaľ za týchto okolností krajský súd uzavrel, že list univerzity z 5. augusta

2014 je po obsahovej stránke rozhodnutím orgánu verejnej správy, a teda spôsobilým

predmetom súdneho prieskumu, takýto záver je plne ústavne konformný a ústavnému súdu

ho neprislúcha korigovať.

23. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosť odmietol už pri jej

predbežnom prerokovaní, v dôsledku čoho nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch

sťažovateľa, ktoré sú viazané na to, že sťažnosti by bolo vyhovené (zrušenie rozsudku

krajského súdu, vrátenie veci na ďalšie konanie, priznanie primeraného finančného

zadosťučinenia a náhrada trov konania).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. novembra 2016