Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 19 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (29)c03/363181.cb4b2d.pdf
PDF · 162.91 KB
No categories available
8Sžz/3/2011
Najvyšší súd 8Sžz/3/2011
Slovenskej republiky
R O Z S U D O K
V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu
JUDr. Evy Babiakovej, CSc. a členov senátu JUDr. Jaroslavy Fúrovej a Mgr. Petra
Melichera, v právnej veci navrhovateľa : W. B.. C., nar. X., trvale bytom X. D. S., W. H. C.,
C., U., štátna príslušnosť U., zast. M.. R. R., advokátom, I., S., Š. X., K., proti odporcovi :
Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Pribinova 2, Bratislava, v konaní o ochrane pred
nezákonným zásahom orgánu verejnej správy, jednohlasne, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky u k l a d á odporcovi Ministerstvu vnútra
Slovenskej republiky vo veci zaistenia navrhovateľa v zmysle rozhodnutia Oddelenia
cudzineckej polície Policajného zboru Košice, Riaditeľstva hraničnej a cudzineckej polície
Prešov, Úradu hraničnej a cudzineckej polície, Prezídia Policajného zboru Košice zo dňa
3. júna 2011, č.k. PPZ-HCP-P06-ZVC-28-016/2011 bez zbytočného odkladu po doručení
rozsudku p r e p u s t i ť zaisteného navrhovateľa W. B.. C. z Útvaru Policajného zaistenia
pre cudzincov Sečovce.
Navrhovateľovi sa p r i z n á v a náhrada trov konania vo výške 471,28 €, ktorú je
odporca povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu navrhovateľa do troch dní od
právoplatnosti rozsudku.
O d ô v o d n e n i e :
Návrhom na ochranu pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy podľa § 250v
O.s.p. navrhovateľ ţiadal, aby súd prikázal Oddeleniu cudzineckej polície Policajného zboru
Košice bezodkladne prepustiť zo zaistenia navrhovateľa. Ţiadal, aby súd zaviazal odporcu na
náhradu trov konania.
V návrhu navrhovateľ uviedol, ţe Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru
Košice, Riaditeľstva hraničnej a cudzineckej polície Prešov, Úradu hraničnej a cudzineckej
polície Prezídia Policajného zboru Košice dňa 3. júna 2011, pod č. PPZ-HCP-PO6-ZVC-28-
-016/2011 vydalo podľa § 62 ods. 1 písm.a/ zákona o pobyte cudzincov rozhodnutie o zaistení
navrhovateľa. V zmysle tohto rozhodnutia bol navrhovateľ zaistený z dôvodu výkonu jeho
administratívneho vyhostenia z územia Slovenskej republiky na základe rozhodnutia
Oddelenia cudzineckej polície PZ Košice o jeho administratívnom vyhostení zo dňa
3. júna 2011, č. PPZ-HCP-PO6-ZVC-28-15/2011, v ktorom mu súčasne bola určená lehota
zákazu vstupu na územie Slovenskej republiky na dobu 2 rokov odo dňa vykonateľnosti tohto
rozhodnutia. Navrhovateľ v návrhu ďalej uviedol, ţe podľa rozhodnutia o zaistení v zmysle
§ 62 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov bol zaistený na čas nevyhnutne potrebný,
t.j. do vybavenia náhradného cestovného dokladu a bol umiestnený do Útvaru policajného
zaistenia pre cudzincov Sečovce. Ďalej navrhovateľ v návrhu uviedol, ţe dňa 20. júna 2011
mu bol Veľvyslanectvom S. Š. A. vystavený cestovný doklad č. X. s dobou platnosti od 20.
júna 2011 do 19. júna 2012. Keďţe dňa 20. júna 2011 mu bol vystavený cestovný doklad,
odpadol dôvod, pre ktorý bol zaistený, a teda neexistuje zákonný dôvod, a to ani podľa
odôvodnenia rozhodnutia, aby bol naďalej zaistený. Skutočnosť, ţe mu bol vystavený dňa 20.
júna 2011 cestovný doklad, nie je dôvod, aby bol naďalej zaistený a jeho osobná sloboda je
obmedzená bez právneho dôvodu. Uviedol, ţe je zjavné, ţe uplynul čas, na ktorý bol zaistený,
pretoţe z výrokovej časti rozhodnutia o zaistení vyplýva, ţe navrhovateľ sa zaisťuje na čas
nevyhnutne potrebný, t.j. do vybavenia náhradného cestovného dokladu. Napriek tomu, ţe
poţiadal Útvar policajného zaistenia pre cudzincov v Sečovciach o prepustenie zo zaistenia,
keďţe má vybavený cestovný doklad, zo zaistenia prepustený nebol. Ďalej uviedol, ţe
návrhom sa domáha ochrany pred nezákonným zásahom, keďţe je jeho osobná sloboda od 21.
júna 2011 obmedzená bez rozhodnutia. Navrhovateľ k návrhu pripojil vo fotokópii
rozhodnutie o administratívnom vyhostení, rozhodnutie o zaistení a potvrdenie
Veľvyslanectva U. v Bratislave o vystavení cestovného dokladu.
Odporca poveril vybavením vyjadrenia k návrhu Prezídium Policajného zboru, Úrad
hraničnej a cudzineckej polície Bratislava 1. Vo vyjadrení k návrhu uviedol, ţe dôvody, pre
ktoré bol navrhovateľ zaistený, neodpadli a jeho zaistenie je ďalej zákonné, pretoţe
navrhovateľ bol zaistený z dôvodu zabezpečenia výkonu jeho administratívneho vyhostenia,
a nie z dôvodu zabezpečenia nového cestovného dokladu. Výkon rozhodnutia
o administratívnom vyhostení končí momentom, kedy cudzinec fyzicky opustí územie
Slovenskej republiky, to znamená, ţe aţ do tohto momentu trvá dôvod na jeho zaistenie.
Samotný výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení pozostáva z viacerých na seba
nadväzujúcich krokov, medzi ktoré patrí aj zabezpečenie náhradného cestovného dokladu pre
cudzinca, aby mohlo byť rozhodnutie o administratívnom vyhostení vykonané a cudzinca
prijala krajina, do ktorej je vyhosťovaný. Vo vyjadrení bolo ďalej uvedené:
,,Čo sa týka samotného rozhodnutia o zaistení (č.p. PPZ-HCP-PO6-ZVC-28-016/2011), prišlo
zo strany OCP PZ Košice, v písomnom vyhotovení rozhodnutia, k chybe v písaní, nakoľko
nesprávne citovali ustanovenie právneho predpisu. Konkrétne pri citovaní ustanovenia § 62
ods. 3 zákona o pobyte cudzincov vo výroku rozhodnutia uviedli „V zmysle § 62 ods. 3
sa účastník konania zaisťuje na čas nevyhnutne potrebný, t.j. do vybavenia náhradného
cestovného dokladu“ aj keď § 62 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov v prvej vete hovorí
„Cudzinec môţe byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov“. Z toho
vyplýva, ţe správny orgán sa dopustil zjavnej chyby v písaní tým, ţe nesprávne citoval
ustanovenie § 62 ods. 3 prvá veta zákona o pobyte cudzincov a v zmysle § 47 ods. 6 zákona
č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov správny orgán takéto chyby
v písomnom vyhotovení rozhodnutia kedykoľvek aj bez návrhu opraví a upovedomí o tom
účastníkov konania. Správny orgán je dokonca povinný opravu takejto chyby vykonať, aj keď
sa jej účastník konania nedomáha. Oprava sa vykonáva neformálne bez toho, aby o tom bolo
potrebné vydávať rozhodnutie. Opravou rozhodnutia o zaistení menovaného cudzinca nedôjde
k zmene právnej situácie zaloţenej rozhodnutím, nakoľko ako sme uţ uviedli, cudzinec
bol zaistený na účel výkonu jeho administratívneho vyhostenia, ktorý sa končí aţ momentom
jeho fyzického opustenia územia Slovenskej republiky a jeho skorším prepustením
zo zaistenia by došlo k zmareniu výkonu rozhodnutia o administratívnom vyhostení.
Správny orgán bezodkladne vykoná opravu chýb v rozhodnutí o zaistení menovaného
cudzinca a opravené rozhodnutie doručí všetkým osobám, ktorým sa pôvodné rozhodnutie
doručilo. (účastník konania W. B.. C. + jeho právny zástupca, Útvar policajného zaistenia pre
cudzincov Sečovce, OCP PZ Košice)“.
Právny zástupca navrhovateľa podaním zo dňa 30. júna 2011 ospravedlnil neúčasť na
pojednávaní dňa 1. júla 2011 s tým, ţe súhlasí, aby súd pojednával v jeho neprítomnosti.
Súčasne sa vyjadril k stanovisku Prezídia Policajného zboru č.k. PPZ-HCP-OCP
1-2011/008427-002 zo dňa 29. júna 2011. Uviedol, ţe pochybenie, ktorého sa správny orgán
dopustil, nie je moţné kvalifikovať ako zrejmú nesprávnosť. Išlo by o nahradenie pôvodného
rozhodnutia druhou verziou rozhodnutia a o jeho celkom nové odôvodnenie. Tento postup
je prípustný len do času, kým nie je rozhodnutie účastníkovi konania oznámené. Momentom
riadneho doručenia rozhodnutia účastníkovi konania je správny orgán obsahom svojho
vydaného rozhodnutia právne viazaný a a akákoľvek dodatočná zmena jeho obsahových
náleţitostí, ktoré nemajú charakter jeho zrejmej nesprávnosti, prichádza do úvahy len na
základe vyuţitia opravných prostriedkov. Čas zaistenia vo veci navrhovateľa stanovil správny
orgán tým, ţe ho stanovil na dobu určitú, do vybavenia cestovného dokladu. Ďalej uviedol,
ţe nesúhlasí s tým, ţe skorším prepustením zo zaistenia by došlo k zmareniu výkonu
rozhodnutia o administratívnom vyhostení. Poukázal na ustanovenie § 57 ods. 5, ktoré
stanovuje, ţe zaistený cudzinec, ktorý bol prepustený zo zariadenia, je povinný vycestovať
do 30 dní od jeho prepustenia, ak nie je oprávnený zdrţiavať sa na území Slovenskej
republiky z iného dôvodu. Uviedol, ţe Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES
zo 16. decembra 2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu
štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdrţiavajú na ich území, je zákonom
o pobyte cudzincov prebratým právnym aktom EÚ. Z bodu 16 preambuly smernice vyplýva,
ţe vyuţitie zaistenia na účely odsunu by malo byť s ohľadom na pouţité prostriedky
a sledované ciele obmedzené a viazané na zásadu primeranosti. Zaistenie je oprávnené len na
prípravu návratu alebo vykonanie odsunu a ak by uplatnenie miernejších donucovacích
opatrení nebolo dostatočné. V prípade W. B.. C. je pouţitie miernejších donucovacích
opatrení – zákonná 30 dňová lehota na vycestovanie, ktorá vyplýva z ustanovenia § 57 ods. 5
zákona o pobyte cudzincov – je dostatočným prostriedkom, ktorý zabezpečí realizáciu výkonu
rozhodnutia o administratívnom vyhostení. Navyše W. B.. C. poţiadal o dobrovoľný návrat
v zmysle ustanovení zákona č. 48/2002 Z.z. o pobyte cudzincov v znení neskorších predpisov.
Z bodu 10 preambuly smernice vyplýva, ţe ak neexistujú dôvody domnievať sa, ţe
takéto rozhodnutie oslabí účel konania o návrate, dobrovoľný návrat by mal mať prednosť
pred núteným návratom a mal by byť poskytnutá lehota na dobrovoľný odchod.
Obmedzenie osobnej slobody osoby je závaţným zásahom do ľudských práv. Preto nie
je na mieste argumentácia správneho orgánu, keď uvádza, ţe pri vyhotovovaní rozhodnutia
došlo v tejto otázke ku zrejmej nesprávnosti. Ak zaistenie W. B.. C. trvá aj potom, keď
uplynula doba, na ktorú bol podľa rozhodnutia o zaistení zaistený, sú porušované základné
ľudské práva a slobody zakotvené v ustanovení čl. 16 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
z ktorého vyplýva, ţe nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia je zaručená.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd vecne príslušný na konanie o návrhu
navrhovateľa na ochranu pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy podľa § 250v
O.s.p. (§ 246 ods. 2 písm.b/ O.s.p. v spojení s § 250v ods. 2 O.s.p.) vo veci nariadil podľa
§ 250g ods. 1 O.s.p. pojednávanie na deň 1. júla 2011. V predmetnej veci bolo nariadené
pojednávanie s ohľadom na charakter veci podľa § 51 O.s.p. a termín pojednávania bol
oznámený telefonicky právnemu zástupcovi navrhovateľa. Predvolanie na pojednávanie bolo
doručené 30. júna 2011 do Kancelárie ministra vnútra SR.
Pred otvorením pojednávania bolo zistené, ţe sa nedostavil právny zástupca
navrhovateľa s tým, ţe svoju neúčasť na pojednávaní ospravedlnil a ţiadal, aby bolo
pojednávané v jeho neprítomnosti. Zástupca odporcu sa na pojednávanie nedostavil a svoju
neúčasť neospravedlnil.
Súd prijal uznesenie a pojednával v neprítomnosti právneho zástupcu navrhovateľa
a odporcu.
Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 1. júla 2011.
Podľa čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky je Slovenská republika
zvrchovaným, demokratickým a právnym štátom. Neoddeliteľným atribútom právneho štátu
je dobre fungujúce správne súdnictvo.
Ochrana verejných subjektívnych práv fyzických a právnických osôb zo strany
správnych súdov má subsidiárny charakter vo vzťahu k ochrane, ktorú poskytujú orgány
verejnej správy. Preto fyzická alebo právnická osoba, ktorej práva boli porušené alebo
ohrozené, má sa prioritne domáhať ochrany svojich práv na správnom orgáne. Ak nedošlo
k náprave a ochrane zo strany orgánov verejnej správy, je moţné, aby fyzická alebo právnická
osoba sa domáhala ochrany svojich práv na správnych súdoch. Vyplýva to z historicky
daného a v Slovenskej republike ústavne garantovaného postavenia správneho súdnictva,
ktorého úlohou nie je nahrádzanie vecných kompetencií orgánov verejnej správy, ale
zabezpečenie ich súdnej kontroly.
Podľa čl. 142 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky súdy preskúmavajú zákonnosť
rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov
orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon. Preskúmavanie zákonnosti rozhodnutí orgánov
verejnej správy v intenciách článku 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky sa uskutočňuje
podľa ustanovení druhej a tretej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku.
Podľa § 244 ods. 5, veta prvá O.s.p. súdy v správnom súdnictve konajú o ochrane pred
nezákonným zásahom orgánu verejnej správy a o vykonateľnosti rozhodnutí cudzích
správnych orgánov. Piata hlava piatej časti Občianskeho súdneho poriadku zakotvuje konanie
o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy.
Účelom konania o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy je
poskytnutie súdnej ochrany fyzickej alebo právnickej osobe, ktorá tvrdí, ţe bola ukrátená na
svojich právach a právom chránených záujmoch nezákonným zásahom orgánu verejnej
správy, ktorý nie je rozhodnutím, a tento zásah bol zameraný proti nej alebo v jeho dôsledky
bol proti nej priamo vykonaný za predpokladu, ak taký zásah alebo jeho dôsledku trvajú alebo
hrozí jeho opakovanie. Súdne konanie je zárukou, ţe súd uloţením povinnosti odporcu
nepokračovať v porušovaní práva navrhovateľa a v príkaze, ak je to moţné, obnoviť stav pred
zásahom, vytvorí reálny predpoklad na eliminovanie nezákonného stavu, ktorý vznikol
protiprávnym konaním, prípadne aj nekonaním orgánu verejnej správy.
Právna úprava správneho súdnictva v piatej časti Občianskeho súdneho poriadku na
rozdiel od konania v občianskoprávnych veciach ustanovuje rigoróznu úpravu jednotlivých
úkonov. To platí aj rovnako pre konanie o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu
verejnej správy podľa § 250v O.s.p. keďţe v odseku 8 citovaného ustanovenia je stanovené,
ţe na konanie podľa tejto hlavy sa pouţijú ustanovenia prvej a druhej hlavy tejto časti
primerane, ak v tejto hlave nie je ustanovené inak.
Najvyšší súd Slovenskej republiky posudzoval podaný návrh na ochranu pred
nezákonným zásahom orgánu verejnej správy z hľadiska procesného, t.j. či navrhovateľ bol
aktívne legitimovanou osobou na podanie návrhu podľa § 250v O.s.p. V prípade návrhu
podľa § 250v O.s.p. musia byť splnené všeobecné podmienky na strane účastníkov konania,
t.j. spôsobilosť byť účastníkom konania, procesná spôsobilosť a ďalej podľa cit. ustanovenia
musí byť tieţ splnená povinnosť tvrdenia navrhovateľa, ţe bol priamo ukrátený na svojich
právach nezákonným zásahom.
Potom ako najvyšší súd dospel k záveru, ţe navrhovateľ bol aktívne legitimovaný na
podanie na ochranu pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy a ţe správne ţaloval
odporcu (§ 250v ods. 2, veta druhá O.s.p. v spojení s § 1 ods. 1, § 4 ods. 1, § 6 ods. 1 zákona
č. 171/1993 Z.z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov), pristúpil k posudzovaniu
otázky, či došlo k zásahu v intenciách zakotvených v ustanovení § 250v O.s.p.
Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 250v pojem ,,zásah“ nedefinuje; jeho
definíciu neobsahuje ani iný zákon. Z citovaného ustanovenia vyplýva, ţe ide o súdnu
ochranu pred faktickými nezákonnými zásahmi orgánov verejnej moci, ktoré nie sú
rozhodnutím alebo iným individuálnym aktom. Judikatúra povaţuje za zásah nezákonný resp.
v širšom zmysle protiprávny útok orgánov verejnej moci proti subjektívnym verejným právam
fyzickej alebo právnickej osoby spočívajúci v postupe orgánu verejnej správy, v jeho činnosti,
(úkon, pokyn), prípadne nečinnosti. Musí ísť o priamy zásah do subjektívnych verejných práv
(napr. porušenie práv na ţivot, práva na osobnú slobodu, práva na ochrancu vlastníctva, práva
na ochranu obydlia a pod.). Takýto zásah orgánu verejnej správy správny súd nemôţe zrušiť,
môţe však správnemu orgánu zakázať, aby v porušovaní dotknutého práva pokračoval a ak je
to moţné správnemu orgánu prikázať, aby obnovil stav pred zásahom. Cieľom ochrany podľa
§ 250v O.s.p. je teda ukončenie nezákonného zásahu správneho orgánu, proti ktorému sa
fyzická alebo právnická osoba nemôţe brániť inými prostriedkami.
Súd v danej veci musel posúdiť, či došlo k naplneniu jednotlivých znakov, ktorými je
nezákonný zásah v ustanovení § 250v O.s.p. vymedzený:
Musí ísť o návrh, v ktorom fyzická alebo právnická osoba tvrdí, ţe bola ukrátená na
svojich právach a právom chránených záujmoch a
- ide o nezákonný zásah orgánu verejnej správy,
- zásah nie je rozhodnutím,
- zásah bol zameraný priamo proti fyzickej alebo právnickej osobe alebo proti nim
vykonaný,
- dôsledky zásahu trvajú alebo hrozí jeho opakovanie,
- navrhovateľ vyčerpal prostriedky, ktorých pouţitie umoţňuje osobitný predpis,
- návrh bol podaný do 30 dní odo dňa, keď sa osoba dotknutá zásahom o ňom
dozvedela, najneskôr však do jedného roka odo dňa, keď k nemu došlo.
Z citovaného ustanovenia vyplýva aj negatívne vymedzenie, ţe návrh nie je úspešný,
ak sa navrhovateľ domáha iba určovacieho výroku, ţe zásah je alebo bol nezákonný.
Právne posúdenie splnenia definičných znakov, ktorými je nezákonný zásah
v ustanovení § 250v O.s.p. vymedzený, predstavuje rozhodovanie vo veci samej, t.j. v merite
veci.
Najvyšší súd posúdil návrh navrhovateľa v intenciách definičných znakov, ktorými je
nezákonný zásah vymedzený v ustanovení § 250v O.s.p., a dospel k záveru, ţe návrh
navrhovateľa je dôvodný.
V predmetnej veci Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Košice,
Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Prešov, Úradu hraničnej a cudzineckej polície,
Prezídia Policajného zboru Košice dňa 3. júna 2011 pod č.k. PPZ-HCP-PO6-ZVC-28-
-016/2011 vydalo rozhodnutie o zaistení navrhovateľa v zmysle § 62 ods. 1, písm.a/ zákona
o pobyte cudzincov. Z výroku rozhodnutia vyplýva, ţe navrhovateľ sa zaisťuje dňa 3.júna
2011 v čase o 00,30 hod. v zmysle § 62 ods. 1, písm.a/ zákona o pobyte cudzincov z dôvodu
výkonu jeho administratívneho vyhostenia z územia Slovenskej republiky na základe
rozhodnutia oddelenia cudzineckej polície, PZ Košice o administratívnom vyhostení
účastníka konania č.k. PPZ-HCP-PO6-ZVC-28-015/2011 zo dňa 3. júna 2011, v ktorom
súčasne bola určená lehotu zákazu vstupu na územie Slovenskej republiky na dobu 2 rokov
odo dňa vykonateľnosti tohto rozhodnutia.
Vo výroku rozhodnutia je ďalej uvedené, ţe v zmysle § 62 ods. 2 zákona o pobyte
cudzincov podanie vyhlásenia podľa osobitného zákona (zákon č. 480/2002 Z.z. o azyle
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov) alebo poţiadanie
cudzinca o dobrovoľný návrat nie je dôvodom na prepustenie zaisteného cudzinca. Konanie
nie je zaistením cudzinca dotknuté.
Konečne je vo výroku rozhodnutia uvedené: ,,V zmysle § 62 ods. 3 sa účastník
konania zaisťuje na čas nevyhnutne potrebný, t.j. do vybavenia náhradného cestovného
dokladu a umiestňuje sa do útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce“.
Je nesporné, ţe Veľvyslanectvo U. v Bratislave vydalo dňa 22. júna 2011 potvrdenie,
ţe navrhovateľovi vydalo cestovný pas U. č. X. dňa 20. júna 2011 s dátumom exspirácie 19.
júna 2011. Cestovný pas podľa potvrdenia je riadnym dokladom totoţnosti a platným
cestovným dokladom. Potvrdenie podpísal L. D., konzul S. Š. A..
Z ustanovenia § 78 zákona o pobyte cudzincov vyplýva, ţe ak nie je v tomto zákone
alebo v osobitnom predpise ustanovené inak, vzťahuje sa na konanie podľa tohto zákona
všeobecný predpis o správnom konaní, t.j. zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (Správny
poriadok).
Správny poriadok v ustanovení § 47 stanovuje náleţitosti rozhodnutia. Výrok
rozhodnutia (§ 47 ods. 2 Správneho poriadku) predstavuje najdôleţitejšiu časť rozhodnutia.
Ide o autoritatívny úsudok správneho orgánu o otázke, ktorá je predmetom konania. Preto len
výrok je záväzný, schopný nadobudnúť právoplatnosť a byť vykonateľný. Vo výroku
rozhodnutia moţno vysloviť vznik, zmenu alebo zánik individuálneho právneho vzťahu,
ktorým sa zakladajú práva, určujú povinnosti, prípadne menia právne vzťahy. Výrok musí byť
formulovaný presne, stručne a určito. Z výroku rozhodnutia musí byť jednoznačne zrejmé, čo
bolo predmetom rozhodovania, na základe akého právneho predpisu sa rozhodlo a podľa
ktorého ustanovenia správny orgán rozhodoval.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ohľadne náleţitostí výroku rozhodnutia judikoval:
,,Výrok rozhodnutia je jadrom celého rozhodnutia, ktorým sa určujú konkrétne práva
a povinnosti účastníkov správneho konania. Musí v presnej, stručnej a úplnej formulácii
vyjadriť záver správneho orgánu, ktorá je predmetom rozhodnutia. Poţadovaného určitosti,
10 8Sžz/3/2011
presnosti a zrozumiteľnosti výroku treba dôsledne rešpektovať aj pri vydávaní rozhodnutia
odvolacieho orgánu“ (pozri R 108//1999).
Podľa rozsudku Vrchného súdu v Prahe za rozhodnutie podľa § 244 zákona č. 99/1963
Zb. nemoţno povaţovať celý akt správneho orgánu, ale len tú časť, ktorá je spôsobilá ţalobcu
ukrátiť na jeho právach, čiţe výrok - enunciát.
Správny orgán je vţdy povinný vydať rozhodnutie v súlade ustanovenými
s formálnymi a obsahovými náleţitosťami.
Z vyjadrenia Prezídia Policajného zboru Úradu hraničnej a cudzineckej polície
v Bratislave vyplýva, ţe v písomnom vyhotovení rozhodnutia o zaistení došlo k chybe
v písaní, nakoľko OCP PZ Košice nesprávne citoval ustanovenie právneho predpisu.
Konkrétne pri citovaní ustanovenia § 62 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov do výroku
rozhodnutia uviedli: ,,V zmysle § 62 ods. 3 účastník konania sa zaisťuje na čas nevyhnutne
potrebný, t.j. do vybavenia náhradného cestovného dokladu“. Vo vyjadrení sa konštatuje,
ţe došlo k chybe v písaní, ktorú je moţné opraviť v zmysle § 47 ods. 6 správneho poriadku.
Najvyšší súd sa so záverom, ţe tretiu časť výroku moţno opraviť v zmysle § 47 ods. 6
správneho poriadku, nestotoţnil. Formou opravy rozhodnutia nemoţno zmeniť pôvodné
rozhodnutie tak, ţe by na základe opravy malo dôjsť k zmene právnej situácie zaloţenej
rozhodnutím. To isté platí aj pokiaľ ide o omyl v hodnotení skutkových okolností alebo
v právnom posúdení veci, a to aj keď sa tento javí ako zrejmý.
Podľa súdnej judikatúry o zrejmej nesprávnosti, ktorú moţno riešiť opravou
rozhodnutia podľa § 47 ods. 6 správneho poriadku, moţno hovoriť len vtedy, ak nesprávnosť
je z obsahu celého rozhodnutia zrejmá a bez ďalšieho problému zistiteľná. Môţe ísť len
o zrejmé zmyslové rozpory a omyly, ktoré majú charakter skutkový a ich opravou nedôjde
k zmene obsahu a zmyslu rozhodnutia (Najvyšší súd SR, sp. zn. 2Sţ-o-KS/140/2004).
Najvyšší súd Slovenskej republiky neposudzoval zákonnosť rozhodnutia o zaistení
navrhovateľa ako celku, t.j. zákonnosť rozhodnutia o zaistení navrhovateľa, ale následok,
ktorý na jeho základe vznikol, t.j. obmedzenie osobnej slobody navrhovateľa, keďţe
navrhovateľ v podanom návrhu tvrdil, ţe odpadol dôvod jeho zaistenia.
11 8Sžz/3/2011
Ústava Slovenskej republiky zaručuje osobnú slobodu v čl. 17. Ústavným základom
pre obmedzenie osobnej slobody zaistením na účely vyhostenia je čl. 17 ods. 2, veta prvá,
podľa ktorej nikoho nemoţno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom,
ako ustanoví zákon. V danej veci ide o zákon č. 48/2000 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon o pobyte
cudzincov“).
Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojej judikatúre viackrát zdôraznil
nevyhnutnosť dôslednej ochrany osobnej slobody. Išlo najmä o rozhodnutia vo väzobných
veciach (napr. II. ÚS 76/02, IV. ÚS 171/03) a pri detenciach zo zdravotných dôvodov (napr.
I. ÚS 79/93). Osobitnú pozornosť venoval zaisteniu za účelom vyhostenia v Náleze sp. zn.
II. ÚS 264/09-81 zo dňa 19. októbra 2010, v ktorom uviedol: ,,Zákon umoţňuje štátu, aby mal
vo fyzickej dispozícii osobu, u ktorej prebieha vyhosťovacie konanie, aby mohlo byť
realizované. Z tohto pohľadu je potrebné vnímať aj nevyhnutnosť zaistenia. Administratívne
zaistenie nemusí byť nevyhnutné tým spôsobom, ako je pri väzbe v trestnom konaní, kde
musia byť naplnené väzobné dôvody. Z domácej právnej úpravy, zo záväznej judikatúry
ESĽP, z komparatívnej judikatúry a vôbec z podstaty zaistenia za účelom vyhostenia je
zrejmé, ţe obmedzenie osobnej slobody je viazané na účel zaistenia. Medzi zaistením a jeho
účelom je úzka súvislosť“.
Právo na osobnú slobodu patrí k najzákladnejším ľudským právam. Toto právo
garantuje nielen Ústava SR, ale aj Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len ,,Dohovor“). V prvej vete čl. 5 ods. 1 Dohovoru sa zaručuje kaţdému právo na
slobodu a bezpečnosť. To znamená, ţe sa vzťahuje na občanov Slovenskej republiky ako aj na
cudzincov. Pozitívny výpočet dôvodov pozbavenia osobnej slobody vymedzený v čl. 5 ods. 1
Dohovoru je potom doplnený negatívnym vymedzením (kedy a za akých podmienok nemôţe
byť človek pozbavený osobnej slobody) v čl. 1 Dodatkového protokolu č. 4 k Dohovoru,
ktorý je záväzný aj pre Slovenskú republiku.
Dôvodom pozbavenia osobnej slobody je v zmysle čl. 5 ods. 1, písm.f/ Dohovoru
zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa jej zabránilo nepovolenému
vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.
12 8Sžz/3/2011
Článok 5 ods. 4 dohovoru sa vzťahuje na všetky prípady pozbavenia slobody
vymenované v čl. 5 ods. 1, teda aj na zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie osobnej slobody
osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie podľa čl. 5 ods. 1, písm.f/ Dohovoru. Podľa
čl. 5 ods. 4 Dohovoru kaţdý, kto bol pozbavený slobody niektorým zo spôsobov uvedených
v čl. 5 ods. 1 Dohovoru, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene
rozhodol o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie
slobody nezákonné. Účelom čl. 5 ods. 4 Dohovoru je zabezpečiť zatknutým alebo inak
slobody pozbaveným osobám právo na súdnu previerku zákonnosti opatrenia, ktorým boli
pozbavené slobody. Ak rozhodnutie o pozbavení slobody vydal správny orgán, čl. 5 ods. 4
Dohovoru nepochybne zaväzuje štát poskytnúť osobe pozbavenej slobody moţnosť obrátiť sa
na súd.
Článok 5 ods. 4 Dohovoru zaručuje osobe pozbavenej slobody jednak právo na
urýchlené rozhodovanie o zákonnosti pozbavenia slobody, ale tieţ aj právo na periodickú
kontrolu dôvodnosti ďalšieho trvania tohto obmedzenia. Z hľadiska rýchlosti konania
o pozbavení slobody by malo ísť o lehoty rátané na dni, resp. týţdne, nie však uţ na mesiace
(S. – R. v. Š., sťaţnosť č. X., rozsudok z 21. októbra 1986, B. v. T., sťaţnosť č. X., rozsudok
z 25. októbra 1989).
Podstatou podaného návrhu navrhovateľa na ochranu pred nezákonným zásahom
orgánu verejnej správy bolo tvrdenie navrhovateľa, ţe odpadol účel jeho zaistenia stanovený
v rozhodnutí, keďţe mu bol vystavený cestovný doklad.
Podľa § 62 zákona o pobyte cudzincov je policajt oprávnený zaistiť cudzinca na účel
a/ výkonu jeho administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia,
b/ výkonu je prevozu podľa osobitného predpisu 23a/ alebo
c/ jeho vrátenie podľa osobitného predpisu 23b/ ak neoprávnene vstúpil na územie Slovenskej
republiky alebo sa neoprávnene zdrţiava na území Slovenskej republiky.
Navrhovateľ bol zaistený na základe § 62 ods. 1, písm.a/ o pobyte cudzincov za
účelom jeho administratívneho vyhostenia.
Zo samotnej podstaty zaistenia za účelom vyhostenia je zrejmé, ţe obmedzenie
osobnej slobody je viazané na účel zaistenia. Medzi zaistením a jeho účelom je úzka
13 8Sžz/3/2011
súvislosť. Nepochybne definitívny záver týkajúci sa zákonnosti rozhodnutia o zaistení a o
vyhostení padne v iných konaniach, ale súd nemôţe pri rozhodovaní o tom, či je zásah do
osobnej slobody navrhovateľa, ignorovať zjavný fakt, ţe v rozhodnutí o zaistení, konkrétne
v treťom odseku výroku rozhodnutia, bol vymedzený účel zaistenia, t.j. do vybavenia
náhradného cestovného dokladu. Keďţe si navrhovateľ cestovný doklad vybavil, odpadol aj
účel jeho zaistenia, stanovený v rozhodnutí o zaistení.
Pri osobnej slobode je veľmi bezprostredne priam na nerozlíšenie previazaný
hmotnoprávny a procesnoprávny komponent. Preto aj ochrana osobnej slobody je tak
podrobne upravená v Ústave Slovenskej republiky a Dohovore.
Zákon o pobyte cudzincov v ustanovení § 63, písm.b/ stanovuje: Policajný útvar je
povinný prepustiť bez zbytočného odkladu zaisteného cudzinca
1. ak zanikol účel zaistenia,
2. na základe rozhodnutia súdu alebo
3. ak uplynula lehota zaistenia.
Ak vo výroku rozhodnutia o zaistení bol stanovený účel zaistenia (hoci podľa názoru
odporcu chybne), bolo úlohou najvyššieho súdu posúdiť v intenciách návrhu navrhovateľa, či
policajné orgány s riadnou starostlivosťou pristupovali k hodnoteniu trvania účelu zaistenia
v prípade navrhovateľa.
V ustanovení § 62 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov je stanovené, ţe ,,cudzinec môţe
byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac však na 6 mesiacov“. Podľa názoru súdu
čas zaistenia v prípade navrhovateľa stanovil správny orgán na dobu určitú, t.j. do vybavenia
cestovného dokladu.
Najvyšší súd dospel k záveru, ţe v predmetnej veci došlo k zásahu do osobnej slobody
navrhovateľa, keďţe odpadol správnym orgánom stanovený účel zaistenia a navrhovateľ bol
ponechaný v útvare policajného zaistenia pre cudzincov.
Najvyšší súd sa nestotoţňuje so záverom odporcu v jeho vyjadrení, ţe skorším
prepustením zo zaistenia by došlo k zmareniu výkonu rozhodnutia o administratívnom
vyhostení. Zákon o pobyte cudzincov počíta s prepustením cudzinca zo zaistenia. V ust. § 57
14 8Sžz/3/2011
ods. 5 je zakotvené, ţe zaistený cudzinec, ktorý bol prepustený zo zariadenia, je povinný
vycestovať do 30 dní od jeho prepustenia, ak nie je oprávnený zdrţiavať sa na území
Slovenskej republiky z iného dôvodu.
Preto postupujúc podľa § 250v ods. 4 O.s.p. uloţil odporcovi Ministerstvu vnútra SR
vo veci zaistenia navrhovateľa v zmysle rozhodnutia Oddelenia cudzineckej polície PZ
Košice, riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej Prešov, Úradu hraničnej a cudzineckej polície,
Prezídia PZ Košice zo dňa 3. júna 2011, č.k. PP2-HCP-PO6-ZVC-28-016/2011 bez
zbytočného odkladu po doručení rozsudku prepustiť zaisteného navrhovateľa W.
B.. C. z Útvaru Policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce.
O náhrade trov konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 250v
ods. 5 O.s.p. Najvyšší súd Slovenskej republiky návrhu navrhovateľa vyhovel, preto mu
priznal náhradu trov konania pozostávajúcu z troch úkonov právnej sluţby a to prevzatie
a príprava zastúpenia, vrátane prvej porady s klientom, podanie navrhovateľa zo dňa
24. júna 2011 a vyjadrenie zo dňa 30. júna 2011, kaţdý 123,50 € podľa § 11 ods. 4 vyhlášky
č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych
sluţieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška č. 655/2004 Z.z.“) vo výške 1/6
výpočtového základu a reţijného paušálu vo výške 3x7,41 € t.j. celkovo trovy právneho
zastúpenia vo výške 392,73 €. Ďalej bola právnemu zástupcovi navrhovateľa, ktorý je
platiteľom dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) priznaná uplatnená DPH zo základu
392,73 € podľa § 18 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. vo výške 20% v sume 78,55 €. Celkovo
bola priznaná navrhovateľovi náhrada trov konania vo výške 471,28 €, ktorú je odporca
povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu navrhovateľa vedený v Č. O. B., A., č.ú. X. do
troch dní od právoplatnosti rozsudku.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
V Bratislave 1. júla 2011
JUDr. Eva Babiaková, CSc., v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia :
15 8Sžz/3/2011
Dagmar Bartalská