Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

8Sžz/3/2011

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

R O Z S U D O K

V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu

JUDr. Evy Babiakovej, CSc. a členov senátu JUDr. Jaroslavy Fúrovej a Mgr. Petra

Melichera, v právnej veci navrhovateľa : W. B.. C., nar. X., trvale bytom X. D. S., W. H. C.,

C., U., štátna príslušnosť U., zast. M.. R. R., advokátom, I., S., Š. X., K., proti odporcovi :

Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Pribinova 2, Bratislava, v konaní o ochrane pred

nezákonným zásahom orgánu verejnej správy, jednohlasne, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky u k l a d á odporcovi Ministerstvu vnútra

Slovenskej republiky vo veci zaistenia navrhovateľa v zmysle rozhodnutia Oddelenia

cudzineckej polície Policajného zboru Košice, Riaditeľstva hraničnej a cudzineckej polície

Prešov, Úradu hraničnej a cudzineckej polície, Prezídia Policajného zboru Košice zo dňa

3. júna 2011, č.k. PPZ-HCP-P06-ZVC-28-016/2011 bez zbytočného odkladu po doručení

rozsudku p r e p u s t i ť zaisteného navrhovateľa W. B.. C. z Útvaru Policajného zaistenia

pre cudzincov Sečovce.

Navrhovateľovi sa p r i z n á v a náhrada trov konania vo výške 471,28 €, ktorú je

odporca povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu navrhovateľa do troch dní od

právoplatnosti rozsudku.

2

O d ô v o d n e n i e :

Návrhom na ochranu pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy podľa § 250v

navrhovateľ ţiadal, aby súd prikázal Oddeleniu cudzineckej polície Policajného zboru

Košice bezodkladne prepustiť zo zaistenia navrhovateľa. Ţiadal, aby súd zaviazal odporcu na

náhradu trov konania.

V návrhu navrhovateľ uviedol, ţe Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru

Košice, Riaditeľstva hraničnej a cudzineckej polície Prešov, Úradu hraničnej a cudzineckej

polície Prezídia Policajného zboru Košice dňa 3. júna 2011, pod č. PPZ-HCP-PO6-ZVC-28-

vydalo podľa § 62 ods. 1 písm.a/ zákona o pobyte cudzincov rozhodnutie o zaistení

navrhovateľa. V zmysle tohto rozhodnutia bol navrhovateľ zaistený z dôvodu výkonu jeho

administratívneho vyhostenia z územia Slovenskej republiky na základe rozhodnutia

Oddelenia cudzineckej polície PZ Košice o jeho administratívnom vyhostení zo dňa

3. júna 2011, č. PPZ-HCP-PO6-ZVC-28-15/2011, v ktorom mu súčasne bola určená lehota

zákazu vstupu na územie Slovenskej republiky na dobu 2 rokov odo dňa vykonateľnosti tohto

rozhodnutia. Navrhovateľ v návrhu ďalej uviedol, ţe podľa rozhodnutia o zaistení v zmysle

§ 62 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov bol zaistený na čas nevyhnutne potrebný,

t.j. do vybavenia náhradného cestovného dokladu a bol umiestnený do Útvaru policajného

zaistenia pre cudzincov Sečovce. Ďalej navrhovateľ v návrhu uviedol, ţe dňa 20. júna 2011

mu bol Veľvyslanectvom S. Š. A. vystavený cestovný doklad č. X. s dobou platnosti od 20.

júna 2011 do 19. júna 2012. Keďţe dňa 20. júna 2011 mu bol vystavený cestovný doklad,

odpadol dôvod, pre ktorý bol zaistený, a teda neexistuje zákonný dôvod, a to ani podľa

odôvodnenia rozhodnutia, aby bol naďalej zaistený. Skutočnosť, ţe mu bol vystavený dňa 20.

júna 2011 cestovný doklad, nie je dôvod, aby bol naďalej zaistený a jeho osobná sloboda je

obmedzená bez právneho dôvodu. Uviedol, ţe je zjavné, ţe uplynul čas, na ktorý bol zaistený,

pretoţe z výrokovej časti rozhodnutia o zaistení vyplýva, ţe navrhovateľ sa zaisťuje na čas

nevyhnutne potrebný, t.j. do vybavenia náhradného cestovného dokladu. Napriek tomu, ţe

poţiadal Útvar policajného zaistenia pre cudzincov v Sečovciach o prepustenie zo zaistenia,

keďţe má vybavený cestovný doklad, zo zaistenia prepustený nebol. Ďalej uviedol, ţe

návrhom sa domáha ochrany pred nezákonným zásahom, keďţe je jeho osobná sloboda od 21.

júna 2011 obmedzená bez rozhodnutia. Navrhovateľ k návrhu pripojil vo fotokópii

rozhodnutie o administratívnom vyhostení, rozhodnutie o zaistení a potvrdenie

Veľvyslanectva U. v Bratislave o vystavení cestovného dokladu.

3

Odporca poveril vybavením vyjadrenia k návrhu Prezídium Policajného zboru, Úrad

hraničnej a cudzineckej polície Bratislava 1. Vo vyjadrení k návrhu uviedol, ţe dôvody, pre

ktoré bol navrhovateľ zaistený, neodpadli a jeho zaistenie je ďalej zákonné, pretoţe

navrhovateľ bol zaistený z dôvodu zabezpečenia výkonu jeho administratívneho vyhostenia,

a nie z dôvodu zabezpečenia nového cestovného dokladu. Výkon rozhodnutia

o administratívnom vyhostení končí momentom, kedy cudzinec fyzicky opustí územie

Slovenskej republiky, to znamená, ţe aţ do tohto momentu trvá dôvod na jeho zaistenie.

Samotný výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení pozostáva z viacerých na seba

nadväzujúcich krokov, medzi ktoré patrí aj zabezpečenie náhradného cestovného dokladu pre

cudzinca, aby mohlo byť rozhodnutie o administratívnom vyhostení vykonané a cudzinca

prijala krajina, do ktorej je vyhosťovaný. Vo vyjadrení bolo ďalej uvedené:

,,Čo sa týka samotného rozhodnutia o zaistení (č.p. PPZ-HCP-PO6-ZVC-28-016/2011), prišlo

zo strany OCP PZ Košice, v písomnom vyhotovení rozhodnutia, k chybe v písaní, nakoľko

nesprávne citovali ustanovenie právneho predpisu. Konkrétne pri citovaní ustanovenia § 62

ods. 3 zákona o pobyte cudzincov vo výroku rozhodnutia uviedli „V zmysle § 62 ods. 3

sa účastník konania zaisťuje na čas nevyhnutne potrebný, t.j. do vybavenia náhradného

cestovného dokladu“ aj keď § 62 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov v prvej vete hovorí

„Cudzinec môţe byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov“. Z toho

vyplýva, ţe správny orgán sa dopustil zjavnej chyby v písaní tým, ţe nesprávne citoval

ustanovenie § 62 ods. 3 prvá veta zákona o pobyte cudzincov a v zmysle § 47 ods. 6 zákona

č. o správnom konaní v znení neskorších predpisov správny orgán takéto chyby

v písomnom vyhotovení rozhodnutia kedykoľvek aj bez návrhu opraví a upovedomí o tom

účastníkov konania. Správny orgán je dokonca povinný opravu takejto chyby vykonať, aj keď

sa jej účastník konania nedomáha. Oprava sa vykonáva neformálne bez toho, aby o tom bolo

potrebné vydávať rozhodnutie. Opravou rozhodnutia o zaistení menovaného cudzinca nedôjde

k zmene právnej situácie zaloţenej rozhodnutím, nakoľko ako sme uţ uviedli, cudzinec

bol zaistený na účel výkonu jeho administratívneho vyhostenia, ktorý sa končí aţ momentom

jeho fyzického opustenia územia Slovenskej republiky a jeho skorším prepustením

zo zaistenia by došlo k zmareniu výkonu rozhodnutia o administratívnom vyhostení.

Správny orgán bezodkladne vykoná opravu chýb v rozhodnutí o zaistení menovaného

4

cudzinca a opravené rozhodnutie doručí všetkým osobám, ktorým sa pôvodné rozhodnutie

doručilo. (účastník konania W. B.. C. + jeho právny zástupca, Útvar policajného zaistenia pre

cudzincov Sečovce, OCP PZ Košice)“.

Právny zástupca navrhovateľa podaním zo dňa 30. júna 2011 ospravedlnil neúčasť na

pojednávaní dňa 1. júla 2011 s tým, ţe súhlasí, aby súd pojednával v jeho neprítomnosti.

Súčasne sa vyjadril k stanovisku Prezídia Policajného zboru č.k. PPZ-HCP-OCP

1-2011/008427-002 zo dňa 29. júna 2011. Uviedol, ţe pochybenie, ktorého sa správny orgán

dopustil, nie je moţné kvalifikovať ako zrejmú nesprávnosť. Išlo by o nahradenie pôvodného

rozhodnutia druhou verziou rozhodnutia a o jeho celkom nové odôvodnenie. Tento postup

je prípustný len do času, kým nie je rozhodnutie účastníkovi konania oznámené. Momentom

riadneho doručenia rozhodnutia účastníkovi konania je správny orgán obsahom svojho

vydaného rozhodnutia právne viazaný a a akákoľvek dodatočná zmena jeho obsahových

náleţitostí, ktoré nemajú charakter jeho zrejmej nesprávnosti, prichádza do úvahy len na

základe vyuţitia opravných prostriedkov. Čas zaistenia vo veci navrhovateľa stanovil správny

orgán tým, ţe ho stanovil na dobu určitú, do vybavenia cestovného dokladu. Ďalej uviedol,

ţe nesúhlasí s tým, ţe skorším prepustením zo zaistenia by došlo k zmareniu výkonu

rozhodnutia o administratívnom vyhostení. Poukázal na ustanovenie § 57 ods. 5, ktoré

stanovuje, ţe zaistený cudzinec, ktorý bol prepustený zo zariadenia, je povinný vycestovať

do 30 dní od jeho prepustenia, ak nie je oprávnený zdrţiavať sa na území Slovenskej

republiky z iného dôvodu. Uviedol, ţe Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES

zo 16. decembra 2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu

štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdrţiavajú na ich území, je zákonom

o pobyte cudzincov prebratým právnym aktom EÚ. Z bodu 16 preambuly smernice vyplýva,

ţe vyuţitie zaistenia na účely odsunu by malo byť s ohľadom na pouţité prostriedky

a sledované ciele obmedzené a viazané na zásadu primeranosti. Zaistenie je oprávnené len na

prípravu návratu alebo vykonanie odsunu a ak by uplatnenie miernejších donucovacích

opatrení nebolo dostatočné. V prípade W. B.. C. je pouţitie miernejších donucovacích

opatrení – zákonná 30 dňová lehota na vycestovanie, ktorá vyplýva z ustanovenia § 57 ods. 5

zákona o pobyte cudzincov – je dostatočným prostriedkom, ktorý zabezpečí realizáciu výkonu

rozhodnutia o administratívnom vyhostení. Navyše W. B.. C. poţiadal o dobrovoľný návrat

v zmysle ustanovení o pobyte cudzincov v znení neskorších predpisov.

5

Z bodu 10 preambuly smernice vyplýva, ţe ak neexistujú dôvody domnievať sa, ţe

takéto rozhodnutie oslabí účel konania o návrate, dobrovoľný návrat by mal mať prednosť

pred núteným návratom a mal by byť poskytnutá lehota na dobrovoľný odchod.

Obmedzenie osobnej slobody osoby je závaţným zásahom do ľudských práv. Preto nie

je na mieste argumentácia správneho orgánu, keď uvádza, ţe pri vyhotovovaní rozhodnutia

došlo v tejto otázke ku zrejmej nesprávnosti. Ak zaistenie W. B.. C. trvá aj potom, keď

uplynula doba, na ktorú bol podľa rozhodnutia o zaistení zaistený, sú porušované základné

ľudské práva a slobody zakotvené v ustanovení ,

z ktorého vyplýva, ţe nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia je zaručená.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd vecne príslušný na konanie o návrhu

navrhovateľa na ochranu pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy podľa § 250v

( v spojení s ) vo veci nariadil podľa

pojednávanie na deň 1. júla 2011. V predmetnej veci bolo nariadené

pojednávanie s ohľadom na charakter veci podľa a termín pojednávania bol

oznámený telefonicky právnemu zástupcovi navrhovateľa. Predvolanie na pojednávanie bolo

doručené 30. júna 2011 do Kancelárie ministra vnútra SR.

Pred otvorením pojednávania bolo zistené, ţe sa nedostavil právny zástupca

navrhovateľa s tým, ţe svoju neúčasť na pojednávaní ospravedlnil a ţiadal, aby bolo

pojednávané v jeho neprítomnosti. Zástupca odporcu sa na pojednávanie nedostavil a svoju

neúčasť neospravedlnil.

Súd prijal uznesenie a pojednával v neprítomnosti právneho zástupcu navrhovateľa

a odporcu.

Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 1. júla 2011.

Podľa veta prvá je Slovenská republika

zvrchovaným, demokratickým a právnym štátom. Neoddeliteľným atribútom právneho štátu

je dobre fungujúce správne súdnictvo.

6

Ochrana verejných subjektívnych práv fyzických a právnických osôb zo strany

správnych súdov má subsidiárny charakter vo vzťahu k ochrane, ktorú poskytujú orgány

verejnej správy. Preto fyzická alebo právnická osoba, ktorej práva boli porušené alebo

ohrozené, má sa prioritne domáhať ochrany svojich práv na správnom orgáne. Ak nedošlo

k náprave a ochrane zo strany orgánov verejnej správy, je moţné, aby fyzická alebo právnická

osoba sa domáhala ochrany svojich práv na správnych súdoch. Vyplýva to z historicky

daného a v Slovenskej republike ústavne garantovaného postavenia správneho súdnictva,

ktorého úlohou nie je nahrádzanie vecných kompetencií orgánov verejnej správy, ale

zabezpečenie ich súdnej kontroly.

Podľa súdy preskúmavajú zákonnosť

rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov

orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon. Preskúmavanie zákonnosti rozhodnutí orgánov

verejnej správy v intenciách článku 46 ods. 2 sa uskutočňuje

podľa ustanovení druhej a tretej hlavy piatej časti .

Podľa , veta prvá súdy v správnom súdnictve konajú o ochrane pred

nezákonným zásahom orgánu verejnej správy a o vykonateľnosti rozhodnutí cudzích

správnych orgánov. Piata hlava piatej časti zakotvuje konanie

o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy.

Účelom konania o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy je

poskytnutie súdnej ochrany fyzickej alebo právnickej osobe, ktorá tvrdí, ţe bola ukrátená na

svojich právach a právom chránených záujmoch nezákonným zásahom orgánu verejnej

správy, ktorý nie je rozhodnutím, a tento zásah bol zameraný proti nej alebo v jeho dôsledky

bol proti nej priamo vykonaný za predpokladu, ak taký zásah alebo jeho dôsledku trvajú alebo

hrozí jeho opakovanie. Súdne konanie je zárukou, ţe súd uloţením povinnosti odporcu

nepokračovať v porušovaní práva navrhovateľa a v príkaze, ak je to moţné, obnoviť stav pred

zásahom, vytvorí reálny predpoklad na eliminovanie nezákonného stavu, ktorý vznikol

protiprávnym konaním, prípadne aj nekonaním orgánu verejnej správy.

Právna úprava správneho súdnictva v piatej časti na

rozdiel od konania v občianskoprávnych veciach ustanovuje rigoróznu úpravu jednotlivých

úkonov. To platí aj rovnako pre konanie o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu

7

verejnej správy podľa keďţe v odseku 8 citovaného ustanovenia je stanovené,

ţe na konanie podľa tejto hlavy sa pouţijú ustanovenia prvej a druhej hlavy tejto časti

primerane, ak v tejto hlave nie je ustanovené inak.

Najvyšší súd Slovenskej republiky posudzoval podaný návrh na ochranu pred

nezákonným zásahom orgánu verejnej správy z hľadiska procesného, t.j. či navrhovateľ bol

aktívne legitimovanou osobou na podanie návrhu podľa V prípade návrhu

podľa musia byť splnené všeobecné podmienky na strane účastníkov konania,

t.j. spôsobilosť byť účastníkom konania, procesná spôsobilosť a ďalej podľa cit. ustanovenia

musí byť tieţ splnená povinnosť tvrdenia navrhovateľa, ţe bol priamo ukrátený na svojich

právach nezákonným zásahom.

Potom ako najvyšší súd dospel k záveru, ţe navrhovateľ bol aktívne legitimovaný na

podanie na ochranu pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy a ţe správne ţaloval

odporcu (, veta druhá v spojení s , , zákona

č. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov), pristúpil k posudzovaniu

otázky, či došlo k zásahu v intenciách zakotvených v ustanovení

v ustanovení pojem ,,zásah“ nedefinuje; jeho

definíciu neobsahuje ani iný zákon. Z citovaného ustanovenia vyplýva, ţe ide o súdnu

ochranu pred faktickými nezákonnými zásahmi orgánov verejnej moci, ktoré nie sú

rozhodnutím alebo iným individuálnym aktom. Judikatúra povaţuje za zásah nezákonný resp.

v širšom zmysle protiprávny útok orgánov verejnej moci proti subjektívnym verejným právam

fyzickej alebo právnickej osoby spočívajúci v postupe orgánu verejnej správy, v jeho činnosti,

(úkon, pokyn), prípadne nečinnosti. Musí ísť o priamy zásah do subjektívnych verejných práv

(napr. porušenie práv na ţivot, práva na osobnú slobodu, práva na ochrancu vlastníctva, práva

na ochranu obydlia a pod.). Takýto zásah orgánu verejnej správy správny súd nemôţe zrušiť,

môţe však správnemu orgánu zakázať, aby v porušovaní dotknutého práva pokračoval a ak je

to moţné správnemu orgánu prikázať, aby obnovil stav pred zásahom. Cieľom ochrany podľa

je teda ukončenie nezákonného zásahu správneho orgánu, proti ktorému sa

fyzická alebo právnická osoba nemôţe brániť inými prostriedkami.

Súd v danej veci musel posúdiť, či došlo k naplneniu jednotlivých znakov, ktorými je

nezákonný zásah v ustanovení vymedzený:

8

Musí ísť o návrh, v ktorom fyzická alebo právnická osoba tvrdí, ţe bola ukrátená na

svojich právach a právom chránených záujmoch a

- ide o nezákonný zásah orgánu verejnej správy,

- zásah nie je rozhodnutím,

- zásah bol zameraný priamo proti fyzickej alebo právnickej osobe alebo proti nim

vykonaný,

- dôsledky zásahu trvajú alebo hrozí jeho opakovanie,

- navrhovateľ vyčerpal prostriedky, ktorých pouţitie umoţňuje osobitný predpis,

- návrh bol podaný do 30 dní odo dňa, keď sa osoba dotknutá zásahom o ňom

dozvedela, najneskôr však do jedného roka odo dňa, keď k nemu došlo.

Z citovaného ustanovenia vyplýva aj negatívne vymedzenie, ţe návrh nie je úspešný,

ak sa navrhovateľ domáha iba určovacieho výroku, ţe zásah je alebo bol nezákonný.

Právne posúdenie splnenia definičných znakov, ktorými je nezákonný zásah

v ustanovení vymedzený, predstavuje rozhodovanie vo veci samej, t.j. v merite

veci.

Najvyšší súd posúdil návrh navrhovateľa v intenciách definičných znakov, ktorými je

nezákonný zásah vymedzený v ustanovení , a dospel k záveru, ţe návrh

navrhovateľa je dôvodný.

V predmetnej veci Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Košice,

Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Prešov, Úradu hraničnej a cudzineckej polície,

Prezídia Policajného zboru Košice dňa 3. júna 2011 pod č.k. PPZ-HCP-PO6-ZVC-28-

vydalo rozhodnutie o zaistení navrhovateľa v zmysle § 62 ods. 1, písm.a/ zákona

o pobyte cudzincov. Z výroku rozhodnutia vyplýva, ţe navrhovateľ sa zaisťuje dňa 3.júna

2011 v čase o 00,30 hod. v zmysle § 62 ods. 1, písm.a/ zákona o pobyte cudzincov z dôvodu

výkonu jeho administratívneho vyhostenia z územia Slovenskej republiky na základe

rozhodnutia oddelenia cudzineckej polície, PZ Košice o administratívnom vyhostení

účastníka konania č.k. PPZ-HCP-PO6-ZVC-28-015/2011 zo dňa 3. júna 2011, v ktorom

súčasne bola určená lehotu zákazu vstupu na územie Slovenskej republiky na dobu 2 rokov

odo dňa vykonateľnosti tohto rozhodnutia.

9

Vo výroku rozhodnutia je ďalej uvedené, ţe v zmysle § 62 ods. 2 zákona o pobyte

cudzincov podanie vyhlásenia podľa osobitného zákona ( o azyle

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov) alebo poţiadanie

cudzinca o dobrovoľný návrat nie je dôvodom na prepustenie zaisteného cudzinca. Konanie

nie je zaistením cudzinca dotknuté.

Konečne je vo výroku rozhodnutia uvedené: ,,V zmysle § 62 ods. 3 sa účastník

konania zaisťuje na čas nevyhnutne potrebný, t.j. do vybavenia náhradného cestovného

dokladu a umiestňuje sa do útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce“.

Je nesporné, ţe Veľvyslanectvo U. v Bratislave vydalo dňa 22. júna 2011 potvrdenie,

ţe navrhovateľovi vydalo cestovný pas U. č. X. dňa 20. júna 2011 s dátumom exspirácie 19.

júna 2011. Cestovný pas podľa potvrdenia je riadnym dokladom totoţnosti a platným

cestovným dokladom. Potvrdenie podpísal L. D., konzul S. Š. A..

Z ustanovenia § 78 zákona o pobyte cudzincov vyplýva, ţe ak nie je v tomto zákone

alebo v osobitnom predpise ustanovené inak, vzťahuje sa na konanie podľa tohto zákona

všeobecný predpis o správnom konaní, t.j. o správnom konaní (Správny

poriadok).

Správny poriadok v ustanovení § 47 stanovuje náleţitosti rozhodnutia. Výrok

rozhodnutia (§ 47 ods. 2 Správneho poriadku) predstavuje najdôleţitejšiu časť rozhodnutia.

Ide o autoritatívny úsudok správneho orgánu o otázke, ktorá je predmetom konania. Preto len

výrok je záväzný, schopný nadobudnúť právoplatnosť a byť vykonateľný. Vo výroku

rozhodnutia moţno vysloviť vznik, zmenu alebo zánik individuálneho právneho vzťahu,

ktorým sa zakladajú práva, určujú povinnosti, prípadne menia právne vzťahy. Výrok musí byť

formulovaný presne, stručne a určito. Z výroku rozhodnutia musí byť jednoznačne zrejmé, čo

bolo predmetom rozhodovania, na základe akého právneho predpisu sa rozhodlo a podľa

ktorého ustanovenia správny orgán rozhodoval.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ohľadne náleţitostí výroku rozhodnutia judikoval:

,,Výrok rozhodnutia je jadrom celého rozhodnutia, ktorým sa určujú konkrétne práva

a povinnosti účastníkov správneho konania. Musí v presnej, stručnej a úplnej formulácii

vyjadriť záver správneho orgánu, ktorá je predmetom rozhodnutia. Poţadovaného určitosti,

10

presnosti a zrozumiteľnosti výroku treba dôsledne rešpektovať aj pri vydávaní rozhodnutia

odvolacieho orgánu“ (pozri R ).

Podľa rozsudku Vrchného súdu v Prahe za rozhodnutie podľa

Zb. nemoţno povaţovať celý akt správneho orgánu, ale len tú časť, ktorá je spôsobilá ţalobcu

ukrátiť na jeho právach, čiţe výrok - enunciát.

Správny orgán je vţdy povinný vydať rozhodnutie v súlade ustanovenými

s formálnymi a obsahovými náleţitosťami.

Z vyjadrenia Prezídia Policajného zboru Úradu hraničnej a cudzineckej polície

v Bratislave vyplýva, ţe v písomnom vyhotovení rozhodnutia o zaistení došlo k chybe

v písaní, nakoľko OCP PZ Košice nesprávne citoval ustanovenie právneho predpisu.

Konkrétne pri citovaní ustanovenia § 62 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov do výroku

rozhodnutia uviedli: ,,V zmysle § 62 ods. 3 účastník konania sa zaisťuje na čas nevyhnutne

potrebný, t.j. do vybavenia náhradného cestovného dokladu“. Vo vyjadrení sa konštatuje,

ţe došlo k chybe v písaní, ktorú je moţné opraviť v zmysle § 47 ods. 6 správneho poriadku.

Najvyšší súd sa so záverom, ţe tretiu časť výroku moţno opraviť v zmysle § 47 ods. 6

správneho poriadku, nestotoţnil. Formou opravy rozhodnutia nemoţno zmeniť pôvodné

rozhodnutie tak, ţe by na základe opravy malo dôjsť k zmene právnej situácie zaloţenej

rozhodnutím. To isté platí aj pokiaľ ide o omyl v hodnotení skutkových okolností alebo

v právnom posúdení veci, a to aj keď sa tento javí ako zrejmý.

Podľa súdnej judikatúry o zrejmej nesprávnosti, ktorú moţno riešiť opravou

rozhodnutia podľa § 47 ods. 6 správneho poriadku, moţno hovoriť len vtedy, ak nesprávnosť

je z obsahu celého rozhodnutia zrejmá a bez ďalšieho problému zistiteľná. Môţe ísť len

o zrejmé zmyslové rozpory a omyly, ktoré majú charakter skutkový a ich opravou nedôjde

k zmene obsahu a zmyslu rozhodnutia (Najvyšší súd SR, sp. zn. 2Sţ-o-KS/140/2004).

Najvyšší súd Slovenskej republiky neposudzoval zákonnosť rozhodnutia o zaistení

navrhovateľa ako celku, t.j. zákonnosť rozhodnutia o zaistení navrhovateľa, ale následok,

ktorý na jeho základe vznikol, t.j. obmedzenie osobnej slobody navrhovateľa, keďţe

navrhovateľ v podanom návrhu tvrdil, ţe odpadol dôvod jeho zaistenia.

11

zaručuje osobnú slobodu v . Ústavným základom

pre obmedzenie osobnej slobody zaistením na účely vyhostenia je čl. 17 ods. 2, veta prvá,

podľa ktorej nikoho nemoţno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom,

ako ustanoví o pobyte cudzincov a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon o pobyte

cudzincov“).

Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojej judikatúre viackrát zdôraznil

nevyhnutnosť dôslednej ochrany osobnej slobody. Išlo najmä o rozhodnutia vo väzobných

veciach (napr. , ) a pri detenciach zo zdravotných dôvodov (napr.

). Osobitnú pozornosť venoval zaisteniu za účelom vyhostenia v Náleze sp. zn.

-81 zo dňa 19. októbra 2010, v ktorom uviedol: ,,Zákon umoţňuje štátu, aby mal

vo fyzickej dispozícii osobu, u ktorej prebieha vyhosťovacie konanie, aby mohlo byť

realizované. Z tohto pohľadu je potrebné vnímať aj nevyhnutnosť zaistenia. Administratívne

zaistenie nemusí byť nevyhnutné tým spôsobom, ako je pri väzbe v trestnom konaní, kde

musia byť naplnené väzobné dôvody. Z domácej právnej úpravy, zo záväznej judikatúry

ESĽP, z komparatívnej judikatúry a vôbec z podstaty zaistenia za účelom vyhostenia je

zrejmé, ţe obmedzenie osobnej slobody je viazané na účel zaistenia. Medzi zaistením a jeho

účelom je úzka súvislosť“.

Právo na osobnú slobodu patrí k najzákladnejším ľudským právam. Toto právo

garantuje nielen SR, ale aj Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len ,,Dohovor“). V prvej vete čl. 5 ods. 1 Dohovoru sa zaručuje kaţdému právo na

slobodu a bezpečnosť. To znamená, ţe sa vzťahuje na občanov Slovenskej republiky ako aj na

cudzincov. Pozitívny výpočet dôvodov pozbavenia osobnej slobody vymedzený v čl. 5 ods. 1

Dohovoru je potom doplnený negatívnym vymedzením (kedy a za akých podmienok nemôţe

byť človek pozbavený osobnej slobody) v čl. 1 Dodatkového protokolu č. 4 k Dohovoru,

ktorý je záväzný aj pre Slovenskú republiku.

Dôvodom pozbavenia osobnej slobody je v zmysle čl. 5 ods. 1, písm.f/ Dohovoru

zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa jej zabránilo nepovolenému

vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.

12

Článok 5 ods. 4 dohovoru sa vzťahuje na všetky prípady pozbavenia slobody

vymenované v čl. 5 ods. 1, teda aj na zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie osobnej slobody

osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie podľa čl. 5 ods. 1, písm.f/ Dohovoru. Podľa

čl. 5 ods. 4 Dohovoru kaţdý, kto bol pozbavený slobody niektorým zo spôsobov uvedených

v čl. 5 ods. 1 Dohovoru, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene

rozhodol o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie

slobody nezákonné. Účelom čl. 5 ods. 4 Dohovoru je zabezpečiť zatknutým alebo inak

slobody pozbaveným osobám právo na súdnu previerku zákonnosti opatrenia, ktorým boli

pozbavené slobody. Ak rozhodnutie o pozbavení slobody vydal správny orgán, čl. 5 ods. 4

Dohovoru nepochybne zaväzuje štát poskytnúť osobe pozbavenej slobody moţnosť obrátiť sa

na súd.

Článok 5 ods. 4 Dohovoru zaručuje osobe pozbavenej slobody jednak právo na

urýchlené rozhodovanie o zákonnosti pozbavenia slobody, ale tieţ aj právo na periodickú

kontrolu dôvodnosti ďalšieho trvania tohto obmedzenia. Z hľadiska rýchlosti konania

o pozbavení slobody by malo ísť o lehoty rátané na dni, resp. týţdne, nie však uţ na mesiace

(S. – R. v. Š., sťaţnosť č. X., rozsudok z 21. októbra 1986, B. v. T., sťaţnosť č. X., rozsudok

z 25. októbra 1989).

Podstatou podaného návrhu navrhovateľa na ochranu pred nezákonným zásahom

orgánu verejnej správy bolo tvrdenie navrhovateľa, ţe odpadol účel jeho zaistenia stanovený

v rozhodnutí, keďţe mu bol vystavený cestovný doklad.

Podľa § 62 zákona o pobyte cudzincov je policajt oprávnený zaistiť cudzinca na účel

a/ výkonu jeho administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia,

b/ výkonu je prevozu podľa osobitného predpisu 23a/ alebo

c/ jeho vrátenie podľa osobitného predpisu 23b/ ak neoprávnene vstúpil na územie Slovenskej

republiky alebo sa neoprávnene zdrţiava na území Slovenskej republiky.

Navrhovateľ bol zaistený na základe § 62 ods. 1, písm.a/ o pobyte cudzincov za

účelom jeho administratívneho vyhostenia.

Zo samotnej podstaty zaistenia za účelom vyhostenia je zrejmé, ţe obmedzenie

osobnej slobody je viazané na účel zaistenia. Medzi zaistením a jeho účelom je úzka

13

súvislosť. Nepochybne definitívny záver týkajúci sa zákonnosti rozhodnutia o zaistení a o

vyhostení padne v iných konaniach, ale súd nemôţe pri rozhodovaní o tom, či je zásah do

osobnej slobody navrhovateľa, ignorovať zjavný fakt, ţe v rozhodnutí o zaistení, konkrétne

v treťom odseku výroku rozhodnutia, bol vymedzený účel zaistenia, t.j. do vybavenia

náhradného cestovného dokladu. Keďţe si navrhovateľ cestovný doklad vybavil, odpadol aj

účel jeho zaistenia, stanovený v rozhodnutí o zaistení.

Pri osobnej slobode je veľmi bezprostredne priam na nerozlíšenie previazaný

hmotnoprávny a procesnoprávny komponent. Preto aj ochrana osobnej slobody je tak

podrobne upravená v a Dohovore.

Zákon o pobyte cudzincov v ustanovení § 63, písm.b/ stanovuje: Policajný útvar je

povinný prepustiť bez zbytočného odkladu zaisteného cudzinca

1. ak zanikol účel zaistenia,

2. na základe rozhodnutia súdu alebo

3. ak uplynula lehota zaistenia.

Ak vo výroku rozhodnutia o zaistení bol stanovený účel zaistenia (hoci podľa názoru

odporcu chybne), bolo úlohou najvyššieho súdu posúdiť v intenciách návrhu navrhovateľa, či

policajné orgány s riadnou starostlivosťou pristupovali k hodnoteniu trvania účelu zaistenia

v prípade navrhovateľa.

V ustanovení § 62 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov je stanovené, ţe ,,cudzinec môţe

byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac však na 6 mesiacov“. Podľa názoru súdu

čas zaistenia v prípade navrhovateľa stanovil správny orgán na dobu určitú, t.j. do vybavenia

cestovného dokladu.

Najvyšší súd dospel k záveru, ţe v predmetnej veci došlo k zásahu do osobnej slobody

navrhovateľa, keďţe odpadol správnym orgánom stanovený účel zaistenia a navrhovateľ bol

ponechaný v útvare policajného zaistenia pre cudzincov.

Najvyšší súd sa nestotoţňuje so záverom odporcu v jeho vyjadrení, ţe skorším

prepustením zo zaistenia by došlo k zmareniu výkonu rozhodnutia o administratívnom

vyhostení. Zákon o pobyte cudzincov počíta s prepustením cudzinca zo zaistenia. V ust. § 57

14

ods. 5 je zakotvené, ţe zaistený cudzinec, ktorý bol prepustený zo zariadenia, je povinný

vycestovať do 30 dní od jeho prepustenia, ak nie je oprávnený zdrţiavať sa na území

Slovenskej republiky z iného dôvodu.

Preto postupujúc podľa uloţil odporcovi Ministerstvu vnútra SR

vo veci zaistenia navrhovateľa v zmysle rozhodnutia Oddelenia cudzineckej polície PZ

Košice, riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej Prešov, Úradu hraničnej a cudzineckej polície,

Prezídia PZ Košice zo dňa 3. júna 2011, č.k. PP2-HCP-PO6-ZVC-28-016/2011 bez

zbytočného odkladu po doručení rozsudku prepustiť zaisteného navrhovateľa W.

B.. C. z Útvaru Policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce.

O náhrade trov konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 250v

ods. 5 Najvyšší súd Slovenskej republiky návrhu navrhovateľa vyhovel, preto mu

priznal náhradu trov konania pozostávajúcu z troch úkonov právnej sluţby a to prevzatie

a príprava zastúpenia, vrátane prvej porady s klientom, podanie navrhovateľa zo dňa

24. júna 2011 a vyjadrenie zo dňa 30. júna 2011, kaţdý 123,50 € podľa § 11 ods. 4 vyhlášky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych

sluţieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) vo výške 1/6

výpočtového základu a reţijného paušálu vo výške 3x7,41 € t.j. celkovo trovy právneho

zastúpenia vo výške 392,73 €. Ďalej bola právnemu zástupcovi navrhovateľa, ktorý je

platiteľom dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) priznaná uplatnená DPH zo základu

392,73 € podľa vyhlášky č. vo výške 20% v sume 78,55 €. Celkovo

bola priznaná navrhovateľovi náhrada trov konania vo výške 471,28 €, ktorú je odporca

povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu navrhovateľa vedený v Č. O. B., A., č.ú. X. do

troch dní od právoplatnosti rozsudku.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

V Bratislave 1. júla 2011

JUDr. Eva Babiaková, CSc., v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia :

15

Dagmar Bartalská