Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 214/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. mája 2012

predbežne prerokoval sťažnosť V. B., B., toho času vo väzbe, zastúpeného advokátom

JUDr. M. K., N., ktorou namietal porušenie svojich základných práv a slobôd podľa čl. 17

ods. 1, 2 a 5 uzneseniami Okresného súdu Bratislava I sp. zn.

z 5. septembra 2011 a Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z

22. septembra 2011, na základe ktorých bol vzatý do väzby, ako aj uzneseniami Okresného

súdu Bratislava I sp. zn. z 3. februára 2012 a Krajského súdu v Bratislave sp.

zn. z 19. marca 2012 v konaní o zamietnutí jeho žiadostí o prepustenie z

väzby na slobodu, a takto

rozhodol:

Sťažnosť V. B. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. apríla 2012

doručená sťažnosť V. B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojich

základných práv a slobôd podľa , 2 a 5 (ďalej len

„ústava“) uzneseniami Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 0

414/2011 z 5. septembra 2010 (správne má byť 2011, pozn.) a Krajského súdu v Bratislave

(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 22. septembra 2011, na základe ktorých

bol vzatý do väzby, ako aj uzneseniami okresného súdu sp. zn. z 3. februára

2012 a krajského súdu sp. zn. z 19. marca 2012 v konaní o zamietnutí jeho

žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu (ďalej aj „napadnuté rozhodnutia“).

Z obsahu sťažnosti sťažovateľa, ako aj z jej príloh vyplýva, že uznesením

vyšetrovateľa Úradu justičnej a kriminálnej polície Okresného riaditeľstva Policajného

zboru v B. ČVS: ORP-864/1-OVK-B1-2011 z 23. augusta 2011 bolo podľa § 206 ods. 1

sťažovateľovi vznesené obvinenie zo spáchania zločinu týrania blízkej

osoby a zverenej osoby podľa . K obmedzeniu

osobnej slobody sťažovateľa v súvislosti s označeným trestným stíhaním došlo uznesením

okresného súdu sp. zn. z 5. septembra 2011 v spojení s uznesením krajského

súdu sp. zn. z 22. septembra 2011, na základe ktorých bol sťažovateľ vzatý

do väzby.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza, že jeho vzatie do väzby v tejto trestnej

veci bolo nezákonné a do vznesenia obvinenia až do podania obžaloby «nie je zo skutku,

ktorý mi je kladený za vinu zrejmé, kedy som mal trestnú činnosť spáchať, to znamená, nie

je uvedený čas, kedy som sa mal dopúšťať trestného činu. Toto je podstatná skutočnosť,

ktorú nemožno odstrániť...

Obžaloba bola na súd podaná 29. 12. 2011 a do dnešného dňa si súd takúto hrubú

protizákonnosť nevšimol, nakoľko ja sám neviem podľa skutkovej vety v obžalobe, kedy

malo dôjsť k páchaniu trestnej činnosti, nakoľko nie je ustálené a zrejme ani začiatok

páchania trestnej činnosti a taktiež ani dátum dokedy malo k trestnej činnosti dochádzať...

Sama poškodená uviedla, že odišla zo spoločnej domácnosti so mnou v auguste 2010.

Nakoľko sme mali manželské problémy, odišla aj s deťmi na O., o čom som vedel, pretože

sme potrebovali priestor popremýšľať o ďalšom spolužití...

Osobne bola 13. 9. 2010 poškodená vypočutá, kde vyšetrovateľovi uviedla

nasledovné: „že ju nikto nenútil z domu spolu s deťmi odísť, odišla dobrovoľne na pár dní,

neodišla z domu z dôvodu, že by sa jej niekto vyhrážal a ako dôvod odchodu a

nekomunikovania s manželom uviedla, že majú dlhodobé niekoľkoročné osobné problémy, o

ktorých manžel vie a v tom čase ako odišla z domu mala už dosť celej situácie a potrebovala

čas na premýšľanie, čo mu vysvetlila v doporučenom liste, ktorý mu poslala. Tiež uviedla,

že momentálne už s manželom komunikuje, stretáva sa s ním aj na adrese jeho pobytu v B.

na ...ulici č...“. Ďalej uvádzam, že samotné trestné oznámenie podala 17. 6. 2011, kde

uvádzala, „že po odsťahovaní od manžela do môjho bytu sa môj stav zlepšil, pominula

okrem iného hrozba, že sa mi v spánku niečo stane.“

Poškodená podala 27. 8. 2010 návrh na úpravu práv a povinností k našej maloletej

dcérke M. B. na čas do rozvodu a kde uvádza, že odo mňa sa odsťahovala zo spoločnej

domácnosti 26. 8. 2010 z bezpečnostných dôvodov, pretože sa jej vyhrážajú moji dlžníci.

Na podklade týchto jednotlivých dokladov a dôkazov chcem uviesť, že poškodená o

žiadnom týraní neuvádzala a v rôznych časových úsekoch opisovala naše spolužitie, avšak

ako si je možné prečítať v návrhu na rozvod, nie je tam ani slovo o týraní, ale iba o čistom

probléme dvoch manželov a rodičov. Chcel som len vykresliť súdu, že obžaloba a skutok je

zmätočný, lebo sa nedá zistiť čas, kedy malo k páchaniu skutku dôjsť a teda aj k samotnej

trestnej činnosti.

Ďalej chcem uviesť, že do väzby som bol vzatý uznesením č. zo dňa

5. 9. 2011 z dôvodu, že by som mohol ovplyvňovať a pôsobiť na poškodenú resp. na doteraz

nevypočutých svedkov a, a taktiež že by som pokračoval v trestnej činnosti. Jedná sa

o trestný čin týrania, nakoľko v tom čase som bol obvinený iba z tohto skutku a z ničoho

iného. Ako sa teraz viackrát uvádza, že sa voči mne vedú viaceré trestné stíhania, konkrétne

päť, tak tieto boli vznesené v mesiaci november a december 2011. To poukazujem, že

dôvodu, že do väzby som bol braný výlučne pre stíhanie z trestného činu zločinu týrania

blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. Preto mal súd pri

rozhodovaní na mysli, že budem pôsobiť na poškodenú a nevypočutých svedkov a taktiež

pokračovať v páchaní trestnej činnosti v tejto veci zločinu týrania, nakoľko iné stíhanie sa

voči mne vtedy neviedlo...

Uvedený postup a záver súdu je nezákonný a napadnuté rozhodnutie je

nepreskúmateľné, nakoľko nemožno spájať iné trestné stíhania so skutkom, pre ktorý som

momentálne vo väzbe, pričom uvádzam, že súd ani nevie z akých skutkov som obvinený,

mám na mysli zločin podvodu a tieto skutky spolu vôbec nesúvisia so zločinom týrania

blízkej a zverenej osoby, nakoľko ja som vo veci zločinu podvodu nebol ešte vypočutý, avšak

ja nepopieram prevzatie pôžičiek, nakoľko som riadne uzatvoril s každým poškodeným

zmluvu o pôžičke.

Zazlievam súdu to, že neskúmal iba dôvod väzby či existuje i naďalej, podľa ktorého

som bol vzatý do väzbe a to pre zločin týrania blízkej a zverenej osoby § 208 ods. 1 písm. a/

Tr. zák., teda či budem pôsobiť a ovplyvňovať poškodenú a ešte nevypočutých svedkov,

alebo pokračovať v páchaní trestnej činnosti týrania. Z napadnutého uznesenia vyplýva, že

súd spája dokopy zločin týrania so zločinom podvodu a uvádza, že by som mohol

ovplyvňovať svedkov nevypočutých ešte v zločine podvodu a taktiež pokračovať v páchaní

majetkovej trestnej činnosti. Dávam súdu do pozornosti, že kvôli tomuto som do väzby vzatý

nebol...

Na záver uvádzam, že doteraz som nebol súdne trestaný, jedná sa o moje prvé

obvinenie a taktiež i konflikt so zákonom, o čom svedčí čistý register trestov a vzhľadom na

vyššie uvedené skutočnosti mám za to, že väzba je nedôvodná a žiadam, aby ma Krajský súd

v Bratislave z väzby prepustil. Ak súd bude toho názoru, že väzba je dôvodná, navrhujem

aby ju nahradil ponúknutými zárukami, nakoľko si myslím, že som osoba s čistým registrom

trestov a je možné u mňa väzbu nahradiť i vzhľadom na skutočnosť ako sama poškodená

uvádza vyššie, od augusta 2010 nežijeme v spoločnej domácnosti. Neviem však uviesť, kedy

malo dochádzať k spáchaniu trestnej činnosti tak ako mi je kladená za vinu, nie je ustálený

čas a preto považujem napadnuté uznesenie za protizákonné a nedôvodné, zmätočné

a žiadam, aby som bol z väzby prepustený.».

Okrem toho sťažovateľ poukazuje na nezákonnosť rozhodnutí okresného súdu

sp. zn. z 3. februára 2012 a krajského súdu sp. zn. z 19. marca

2012 v konaní o zamietnutí jeho žiadostí o prepustenie z väzby na slobodu, ktorými malo

dôjsť k porušeniu jeho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5

.

Na základe uvedenej argumentácie a skutkových okolností sa sťažovateľ v konaní

pred ústavným súdom domáhal rozhodnutia, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie jeho

základného práva na osobnú slobodu podľa , 2 a 5 napadnutými

rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu, a pritom sa domáha aj zrušenia

napadnutých rozhodnutí.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa skúmajúc, či nie sú dané dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2

. Podľa môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy

vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti

predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh,

ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa osobná sloboda sa zaručuje. Podľa

nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý

ustanoví zákon. Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas

ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

1. Sťažovateľ najprv tvrdí, že k porušeniu jeho základných práv a slobôd zaručených

v , 2 a 5 malo dôjsť uznesením okresného súdu sp. zn.

z 5. septembra 2011 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn.

z 22. septembra 2011, na základe ktorých bol vzatý do väzby.

Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že sťažnosť sťažovateľa v časti smerujúcej

proti uvedeným uzneseniam okresného súdu a krajského súdu (ešte zo septembra 2011)

treba považovať za oneskorene podanú.

Podľa sťažnosť možno podať v lehote dvoch

mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom

zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Pretože sťažnosť sťažovateľa vo vzťahu k uzneseniam okresného súdu sp. zn.

z 5. septembra 2011 (uznesenie prevzal 16. septembra 2011) a krajského

súdu sp. zn. z 22. septembra 2011 (o ktorom mal vedomosť najneskôr

v októbri 2011, pretože už 26. októbra 2011 žiadal okresný súd o prepustenie z väzby

na slobodu) bola odovzdaná na poštovú prepravu až 10. apríla 2012, ústavný súd konštatuje,

že bola podaná po uplynutí zákonnej dvojmesačnej lehoty.

Z tohto dôvodu sa jeho argumentmi ústavný súd nezaoberal a sťažnosť sťažovateľa

v tejto časti odmietol ako oneskorene podanú podľa .

2. Vychádzajúc z petitu sťažnosti, ktorým je ústavný súd viazaný (§ 20 ods. 3 zákona

o ústavnom súde), sťažovateľ v sťažnosti namieta aj porušenie svojich základných práv

podľa , 2 a 5 uznesením okresného súdu sp. zn. z 3. februára

2012, ale i uznesením krajského súdu sp. zn. z 19. marca 2012 v konaní

o zamietnutí jeho žiadostí o prepustenie z väzby na slobodu.

Z vyplýva, že právomoc ústavného súdu rozhodovať

o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich

základných práv alebo slobôd, je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity

právomoci ústavného súdu vyplýva, že ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa môže domôcť ochrany svojho základného práva alebo

slobody využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov pred iným

orgánom verejnej moci, odmietne takúto sťažnosť z dôvodu nedostatku svojej právomoci

na prerokovanie (mutatis mutandis napr. , ). Z uvedeného vyplýva,

že v konaní o sťažnosti podľa prislúcha ústavnému súdu právomoc

zaoberať sa namietaným porušením základného práva alebo slobody za predpokladu, že

právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis ).

Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd sťažovateľa je okrem iného aj opravný

prostriedok, ktorý má fyzická osoba alebo právnická osoba k dispozícii vo vzťahu

k základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých sa namieta, a ktorý mu umožňuje

odstrániť ten stav, v ktorom vidí porušenie svojich základných práv.

Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ sa mohol domôcť ochrany svojich práv

vo vzťahu k uzneseniu okresného súdu sp. zn. z 3. februára 2012 podaním

sťažnosti proti nemu, čo aj urobil a o jeho sťažnosti z 27. februára 2012 rozhodol krajský

súd. Preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa vo vzťahu

ku okresnému súdu mal predovšetkým krajský súd ako nadriadený súd v rámci opravného

konania (rýchlosť rozhodovania okresného súdu pri rozhodovaní o žiadosti o prepustenie

z väzby sťažovateľ v sťažnosti nenamietal).

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa v tejto

časti proti uzneseniu okresného súdu z dôvodu nedostatku svojej právomoci podľa § 25

ods. 2 .

3. Tú časť sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv

podľa uznesením krajského súdu sp. zn. z 19. marca 2012, odmietol

ako zjavne neopodstatnenú.

Namietaným uznesením krajský súd zamietol sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu

okresného súdu sp. zn. z 3. februára 2012; okresný súd týmto uznesením

zamietol žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu a súčasne neprijal jeho

písomný sľub ako náhradu jeho väzby a ponúknutú záruku inou osobou a zamietol aj jeho

návrh na nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka. Súčasne

ponechal sťažovateľa vo väzbe, pretože dôvody väzby podľa ustanovenia § 71 ods. 1

písm. b) a c) naďalej trvajú.

V súvislosti s touto časťou sťažnosti ústavný súd poukazuje na už citovaný § 25

ods. 2 , z ktorého vyplýva, že jeho úlohou pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s

konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď

namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci

nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to

buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých

sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno

považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť

porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť

po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. , ,

, , ).).

Ústavný súd zároveň zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m.

, ). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať

právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli

k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol,

alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového

stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže

ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne

nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,

a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m.

, , atď.).

Taktiež platí, že ak všeobecný súd dospeje k záveru, že prepustením obvineného

na slobodu by mohlo byť zmarené alebo sťažené dosiahnutie účelu trestného konania, taký

záver nie je preskúmateľný ústavným súdom, ak inak nedošlo k porušeniu

ústavoprocesných princípov, ktoré upravujú také obmedzenie osobnej slobody, akým je

väzba v trestnom konaní (, , ).

Ústavný súd je teda oprávnený a povinný preskúmať, či všeobecný súd rešpektoval

možnosť uplatniť právo na prepustenie z väzby, či o každej žiadosti o prepustenie rozhodol

a či jeho rozhodnutie vychádzalo zo skutkových dôvodov, ktoré viedli k uvaleniu a trvaniu

väzby.

Predmetom konania o rozhodovaní o sťažovateľovej žiadosti o prepustenie z väzby

vedeného krajským súdom bolo najmä posúdiť existenciu dôvodov na ďalšie trvanie väzby.

Z obsahu a z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu vyplýva, že súd sa síce

všeobecne a stručne, ale podľa názoru ústavného súdu primeraným spôsobom vysporiadal

so všetkými právne relevantnými argumentmi rozhodnými pre rozhodnutie

o sťažovateľovom zotrvaní vo väzbe, a teda o zamietnutí jeho žiadosti. Odôvodnenie

namietaného uznesenia krajského súdu (aj v spojení s odôvodnením uznesenia okresného

súdu) vo vzťahu k väzobným dôvodom podľa a

nemožno považovať za arbitrárne a ani za zjavne neodôvodnené, a preto nevidí dôvod na to,

aby do právnych záverov krajského súdu zasiahol, aj keď sťažovateľ má na vec iný pohľad

a tvrdí, že je vo väzbe nezákonne, pretože v uznesení o vznesení obvinenia a obžalobe nie je

uvedený čas spáchania skutkov a taktiež ani dátum, dokedy malo k trestnej činnosti

dochádzať, a nemôže byť vo väzbe (z dôvodu dôvodného týrania zverenej osoby) iba preto,

že neboli vypočutí svedkovia v iných začatých trestných stíhaniach proti jeho osobe.

Ústavný súd v tomto prípade nezistil, že by postupom krajského súdu pri

rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu mohlo dôjsť

k porušeniu jeho základných práv podľa , 2 a 5 .

Sťažovateľ nepochybne využil svoje právo predložiť súdu argumenty a vyjadrenia

proti svojmu ponechaniu vo väzbe (napr. , ), a keďže ústavný

súd nezistil zo sťažnosti a z jej príloh takú relevantnú príčinnú súvislosť medzi námietkami

sťažovateľa v konaní pred ústavným súdom a jeho označenými základnými právami podľa

, 2 a 5 , ktorá by mohla prípadne zakladať prijatie jeho sťažnosti

na ďalšie konanie, jeho sťažnosť proti uzneseniu krajského súdu sp. zn.

z 19. marca 2012 odmietol ako zjavne neopodstatnenú (obdobne napr.

a ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. mája 2012