Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 582/2011
PDF · 161.04 KB
No categories available
II. ÚS 582/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. decembra
2011 predbežne prerokoval sťažnosť K. N., B., t. č. vo väzbe B., vo veci namietaného
porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky uzneseniami Okresného súdu Bratislava IV č. k. 3 T 168/2011-597 z 27. októbra
2011 a č. k. 3 T 168/2011-602 z 27. októbra 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť K. N. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. decembra
2011 doručená sťažnosť K. N., B., t. č. vo väzbe B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou
namietal porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uzneseniami Okresného súdu Bratislava IV (ďalej
len „okresný súd“) č. k. 3 T 168/2011-597 z 27. októbra 2011 a č. k. 3 T 168/2011-602 z 27.
októbra 2011.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je trestne stíhaný pre prečin
ohovárania podľa § 373 ods. 1 a 2 písm. c) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení
neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) v jednočinnom súbehu s prečinom
krivého obvinenia podľa § 345 ods. 1 Trestného zákona a pre prečin výtržníctva podľa
§ 364 ods. 1 a 2 písm. c) Trestného zákona v jednočinnom súbehu s prečinom ohovárania
podľa § 373 ods. 1 a 2 písm. c) Trestného zákona. Pre tieto trestné činy prokurátor Okresnej
prokuratúry Bratislava IV (ďalej len „okresná prokuratúra“) podal 26. októbra 2011 na
sťažovateľa obžalobu.
Po podaní obžaloby okresný súd uznesením č. k. 3 T 168/2011-597 z 27. októbra
2011 rozhodol podľa § 241 ods. 1 písm. a) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok
v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) o tom, že trestnú vec
sťažovateľa postupuje na prerokovanie a rozhodnutie miestne príslušnému Okresnému
súdu Bratislava I. Zároveň v ten istý deň, t. j. 27. októbra 2011 uznesením č. k.
3 T 168/2011-602 podľa § 238 ods. 3 Trestného poriadku s poukazom na § 79 ods. 2
Trestného poriadku okresný súd rozhodol o ponechaní sťažovateľa vo väzbe aj po podaní
obžaloby, pretože dôvody väzby uvedené v § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku
u sťažovateľa naďalej trvali.
Podľa názoru sťažovateľa týmito rozhodnutiami okresný súd porušil jeho právo
na „spravodlivý súdny proces“, pretože «OS BA IV sa po tom, čo rozhodol o postúpení
spisu na OS BA I, nemal „ex post“ zaoberať a rozhodovať o uznesení trvania dôvodov
väzby... z dôvodu porušenia kauzálneho nexusu a týmto vykonal nenapraviteľnú procesnú
chybu, ktorá nespadá do rozhodovacej právomoci procesne nadradeného KS BA alebo NS
SR. Táto procesná chyba je nesporne zjavná v uznesení č. k. 3 T/168/2011-602-603!».
Sťažovateľ je presvedčený, že po rozhodnutí o postúpení trestnej veci inému –
miestne príslušnému súdu – okresný súd už nemohol vo veci konať, a preto rozhodnutie,
ktoré podľa čísla listov v súdnom spise bolo vydané neskôr (rozhodnutie o ponechaní
sťažovateľa vo väzbe), je nezákonné.
Vzhľadom na uvedené je sťažovateľ presvedčený, že označenými rozhodnutiami
okresného súdu došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu zaručeného
v čl. 46 ods. 1 ústavy, a z tohto dôvodu požaduje svoje prepustenie z väzby na slobodu
a zaplatenie „škody“ v sume 5 000 €.
Zároveň sťažovateľ požiadal o ustanovenie právneho zástupcu v konaní vedenom
pred ústavným súdom.
Ústavnému súdu bola 5. decembra 2011 doručená znova tá istá sťažnosť sťažovateľa
spolu s časťou tých istých príloh, preto ju ústavný súd nepovažoval za doplnenie podania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah...
Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní
základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich
z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom
ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo
slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podstata sťažnosti sťažovateľa spočíva v námietke porušenia jeho základného práva
na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, ku ktorému malo dôjsť uzneseniami
okresného súdu č. k. 3 T 168/2011-597 z 27. októbra 2011 a č. k. 3 T 168/2011-602
z 27. októbra 2011 tým, že okresný súd podľa zoradenia súdneho spisu skorším
rozhodnutím rozhodol o postúpení trestnej veci sťažovateľa miestne príslušnému
Okresnému súdu Bratislava I a následne neskorším rozhodnutím (podľa čísla listov súdneho
spisu) rozhodol o ďalšom trvaní väzby sťažovateľa. Podľa názoru sťažovateľa však
po rozhodnutí o postúpení veci okresný súd už nemohol vykonávať ďalšie úkony, a teda ani
rozhodovať o jeho osobnej slobode – väzbe.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Ústavný súd už viackrát vo svojej judikatúre uviedol, že vzhľadom na princíp
subsidiarity („ak... nerozhoduje iný súd“), ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy,
môže ústavný súd poskytnúť ochranu konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie ktorých
je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická osoba alebo právnická osoba nemôže
domôcť v žiadnom inom konaní pred súdnymi orgánmi Slovenskej republiky.
Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľom označených práv alebo slobôd
oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jeho sťažnosť už
po predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.
Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zisťoval, či ochranu tých
práv, porušenie ktorých v súvislosti s napádaným postupom okresného súdu sťažovateľ
namieta v konaní pred ústavným súdom, neposkytuje iný všeobecný súd na základe
sťažovateľovi dostupných opravných prostriedkov predstavujúcich účinné právne
prostriedky nápravy namietaného porušenia jeho práv.
Zo samotných napadnutých uznesení okresného súdu vyplýva, že proti obom týmto
rozhodnutiam bola prípustná sťažnosť, o ktorej by rozhodoval druhostupňový súd.
Podľa § 192 ods. 1 Trestného poriadku pri rozhodovaní o sťažnosti preskúma
nadriadený orgán
a) správnosť výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým sťažovateľ podal
sťažnosť, a
b) konanie predchádzajúce týmto výrokom napadnutého uznesenia.
Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľ mal možnosť domáhať sa preskúmania tak
postupu, ako aj rozhodnutí okresného súdu vydaných 27. októbra 2011 v konaní vedenom
pod sp. zn. 3 T 168/2011 využitím riadneho opravného prostriedku, a to sťažnosti.
Na základe sťažovateľom podanej sťažnosti by bolo povinnosťou krajského súdu v rozsahu
svojho preskúmavacieho revízneho oprávnenia vo vzťahu k uzneseniam okresného súdu,
ako aj k postupu, ktorý ich vydaniu predchádzal, v podstate vyrovnať sa s rovnakými
skutkovými a právnymi argumentmi, aké sťažovateľ na adresu tohto rozhodnutia a postupu
okresného súdu uvádza aj v konaní pred ústavným súdom.
Vzhľadom na uvedené (najmä vzhľadom na citované zákonné ustanovenie) ústavný
súd neakceptoval tvrdenie sťažovateľa, že okresný súd „vykonal nenapraviteľnú procesnú
chybu, ktorá nespadá do rozhodovacej právomoci procesne nadradeného KS BA alebo NS
SR“.
Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany
ústavnosti (čl. 124 ústavy), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou
vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ústavný
súd sťažnosť sťažovateľa už po jej predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej
právomoci na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Navyše z obsahu sťažnosti vyplýva, že uznesením, ktorým malo byť zasiahnuté
do sťažovateľovho základného práva, je uznesenie o jeho ďalšom ponechaní vo väzbe aj
po podaní obžaloby. Vyplýva to predovšetkým z formulácie sťažovateľa: „Táto procesná
chyba je nesporne zjavná v uznesení č. k. 3 T 168/2011-602-603!“
Takéto rozhodnutie je v zmysle ustanovení § 72 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku
rozhodnutím o väzbe, t. j. rozhodnutím o osobnej slobode.
Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného
v čl. 46 ods. 1 ústavy, ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane konštatoval (napr.
I. ÚS 100/04, III. ÚS 135/04, II. ÚS 151/09), že ide o všeobecné ustanovenie, ktoré
upravuje základné právo na súdnu ochranu, a to vo vzťahu ku konaniu vo veci samej,
a nevzťahuje sa na konanie o väzbe, na ktoré je aplikovateľné ustanovenie čl. 17 ods. 2 a 5
ústavy, ktoré je vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy v pomere špeciality a sú v ňom implicitne
obsiahnuté hmotné a tiež procesné atribúty základného práva na osobnú slobodu vrátane
práva na jej súdnu ochranu v prípadoch pozbavenia osobnej slobody väzbou. Táto súdna
ochrana zahŕňa základné procesné garancie spravodlivého súdneho konania s prihliadnutím
na povahu a účel konania o väzbe, a preto sú na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe
aplikovateľné špeciálne ustanovenia čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy o osobnej slobode, a nie
všeobecné ustanovenie čl. 46 ods. 1 ústavy.
Sťažovateľ teda namietal porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1
ústavy uznesením okresného súdu, ktorým rozhodol o jeho ponechaní vo väzbe po podaní
obžaloby, teda takým rozhodnutím všeobecného súdu, na ktoré sa čl. 46 ods. 1 ústavy vecne
nevzťahuje. Pretože neexistuje žiadna vecná súvislosť medzi napadnutým rozhodnutím
okresného súdu o väzbe a namietaným porušením označeného článku ústavy, je sťažnosť
sťažovateľa zjavne neopodstatnenou, a preto ju ústavný súd mohol odmietnuť podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde aj z toho dôvodu.
Pretože sťažnosť sťažovateľa bola ako celok odmietnutá, neprichádzalo do úvahy
rozhodovať o jeho ďalších požiadavkách, rozhodovanie o ktorých je podmienené
vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.
Z dôvodu odmietnutia sťažnosti bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa žiadosťou
sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. decembra 2011