Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 200/07

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. septembra

2007 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. V. M., P., zastúpeného advokátom JUDr. M. K.,

B., vo veci namietaných porušení jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46

ods. 1 a a práv podľa a 4,

a 2 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozhodnutiami

Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaniach vedených pod sp. zn. Pš 11/04 z 22. októbra

2004 a sp. zn. Pš 55/04 z 12. októbra 2004 v spojitosti s rozhodnutiami Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky v konaniach vedených pod sp. zn. z 19. januára 2005

a sp. zn. z 20. januára 2005 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. V. M. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. marca 2005

doručená sťažnosť Ing. V. M., P. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom

JUDr. M. K., B., ktorou namietal porušenie svojich práv tým, že bola zamietnutá jeho

žiadosť o prepustenie z väzby a väzba bola predĺžená, čím mali byť porušené čl. 17 ods. 1, 2

a 5, a (ďalej len „“) a

ods. 3 a 4, čl. 6 ods. 1 a 2 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) rozhodnutiami Krajského súdu v Banskej Bystrici s právomocou

Špeciálneho súdu (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. Pš 11/04 z 22. októbra 2004

a sp. zn. Pš 55/04 z 12. októbra 2004 v spojitosti s rozhodnutiami Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 19. januára 2005

a sp. zn. z 20. januára 2005.

Zo sťažnosti vyplynulo, že krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn. Pš 11/04

zamietol 22. októbra 2004 podľa o trestnom konaní

súdnom v znení neskorších predpisov (ďalej len „“)

žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby a podľa § 73 ods. 1 písm. b), ods. 3 Trestného

poriadku neprijal jeho písomný sľub s odôvodnením, že u sťažovateľa stíhaného za trestný

čin podľa v znení neskorších predpisov

(ďalej len „“) a trestný čin podľa a naďalej

trvajú dôvody väzby podľa . Uvedené rozhodnutie

napadol sťažovateľ sťažnosťou, ktorú najvyšší súd v konaní sp. zn. . januára

2005 zamietol podľa ako nedôvodnú.

Krajský súd uznesením sp. zn. Pš 55/04 z 12. októbra 2004, v záhlaví ktorého je

uvedené, že krajský súd rozhodoval 14. decembra 2004, podľa § 71 ods. 1 Trestného

poriadku predĺžil väzbu sťažovateľovi a ďalším obvineným do 15. júna 2005. Proti tomuto

rozhodnutiu podal sťažovateľ sťažnosť, ktorú najvyšší súd v konaní vedenom pod sp. zn.

Toš 3/05 20. januára 2005 zamietol podľa s tým,

že u obvineného sa na dôvodoch väzby nič nezmenilo.

V odôvodnení sťažnosti sťažovateľ uviedol, že už Okresný súd Trnava, ktorého

rozhodnutím sp. zn. 116/2004 z 18. júna 2004 bol vzatý do väzby, neuviedol žiadne

konkrétne skutočnosti odôvodňujúce jeho väzbu. Ani krajský súd rozhodujúc o žiadosti

sťažovateľa o prepustenie z väzby bližšie nekonkretizoval vo vzťahu k sťažovateľovi

dôvodnú obavu z pokračovania trestnej činnosti, len uviedol, že by mohol „vyvíjať aktivity

smerujúce k založeniu nových resp. novej firmy, prostredníctvom ktorej by sa snažil

distribuovať minerálne oleje miešané s naftou a tiež sa snažil realizovať účelové prevody

zadĺžených firiem na iné právnické a fyzické osoby, vyvíjajúc tak snahu zakrývať nelegálne

obchody s minerálnymi olejmi“. Najvyšší súd v rozhodnutí o sťažnosti uviedol, že už

samotná trojročná doba, počas ktorej mala byť páchaná obzvlášť závažná trestná činnosť,

odôvodňuje obavu z pokračovania trestnej činnosti v prípade prepustenia sťažovateľa na

slobodu. Pokiaľ krajský súd rozhodoval o predĺžení väzby sťažovateľa opäť konštatoval, že

dôvodnosť trestného stíhania nebola zoslabená a dôvody väzby sa nezmenili, pričom ich

však vo vzťahu k sťažovateľovi ničím nekonkretizoval. To isté stanovisko k pretrvávaniu

dôvodov väzby si osvojil aj najvyšší súd. Sťažovateľ namieta, že jeho trestné stíhanie je

nezákonné, pretože je nedostatočne odôvodnené. Rozhodnutia súdov o jeho väzbe sú

založené na neistých, hypotetických a nekonkrétnych dohadoch a nedostatočne

odôvodnených podozreniach.

O žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby, ako aj o návrhu prokurátora na

predĺženie väzby rozhodovali súdy na neverejných zasadnutiach a bez vypočutia

sťažovateľa. O žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby bolo navyše rozhodnuté

so zbytočnými prieťahmi.

Týmito názormi a stanoviskami malo dôjsť zo strany všeobecných súdov k porušeniu

práv a slobôd sťažovateľa, a preto žiada, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na ďalšie

konanie a vydal tento nález:

„Uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. Pš 11/04 zo dňa 22. 10. 2004

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 19. 01. 2005

bolo porušené základné právo Ing. V. M. (...) zakotvené v čl. 17. ods. 1, 2, 5, v čl. 46 ods. 1

a v a v , v a , 2

písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. Pš 55/04 zo dňa 12. 10. 2004

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 20. 01. 2005

bolo porušené základné právo Ing. V. M. (...) zakotvené v čl. 17 ods. 1, 2, 5, a v čl. 46

ods. 1 a v a , 2 písm. c) Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Krajského súdu v Banskej

Bystrici sp. zn. Pš 11/04 zo dňa 22. 10. 2004 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. zo dňa 19. 01. 2005 a uznesenie Krajského súdu

v Banskej Bystrici sp. zn. Pš 55/04 zo dňa 12. 10. 2004 a uznesenie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 20. 01. 2005 a vec vracia na ďalšie

konanie.

Ing. V. M. (...) priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume

10.000.000,- Sk (...), ktoré sú odporcovia povinní spoločne a nerozdielne vyplatiť do

dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Krajskému súdu v Banskej Bystrici a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky

ukladá spoločne a nerozdielne zaplatiť trovy právneho zastúpenia Ing. V. M. (...) za

zastupovanie v konaní pred Ústavným súdom SR, na účet advokáta JUDr. M. K., (...)

do 1 mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri

predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia

návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré

nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým

zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Čo sa týka namietania označených práv sťažovateľa rozhodnutiami krajského súdu,

ústavný súd vychádzajúc zo svojej subsidiárnej právomoci odmietol túto časť sťažnosti

sťažovateľa pre nedostatok právomoci.

Čo sa týka namietania porušenia označených základných práv sťažovateľa

rozhodnutiami najvyššieho súdu, ústavný súd ich posúdil z hľadiska námietok sťažovateľa

spočívajúcich v nedostatočnom odôvodnení rozhodnutí založených na neistých,

hypotetických, nekonkrétnych a nedostatočne odôvodnených podozreniach vyšetrovateľa,

na ktorom sú založené namietané rozhodnutia najvyššieho súdu, nepreukazujúcich

dôvodnosť trestného stíhania za absencie dôvodnej obavy v pokračovaní v trestnej činnosti,

v absencii vypočutia sťažovateľa v konaní o oprávnenosti trvania väzby a urýchleného

rozhodnutia vo veci žiadosti o prepustenie z väzby.

V uznesení najvyššieho súdu sp. zn. z 19. januára 2005, ktorým

zamietol sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. Pš 11/04 z 22. októbra

2004 o zamietnutí žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu a o neprijatí jeho

písomného sľubu, najvyšší súd svoje rozhodnutie odôvodnil takto:

„Obvinený je stíhaný za obzvlášť závažnú trestnú činnosť, ktorá mala byť páchaná

od roku 2001 prinajmenšom do 31. decembra 2003 so spôsobenou škodou viac ako

265 000 000 Sk.

Už skutočnosť, že trestná činnosť mala byť obvineným páchaná počas trojročnej

doby je okolnosť, ktorá odôvodňuje obavu, že v prípade jeho prepustenia na slobodu by

v páchaní majetkovej trestnej činnosti mohol pokračovať. Túto obavu nezoslabuje ani

okolnosť, že sa dobrovoľne vzdal zastúpenia v jeho viacerých firmách. Trestnú činnosť môže

v budúcnosti páchať cez iné blízke osoby v týchto firmách, založením nových spoločností na

tento účel, popr. cestou zmluvy o obchodnom zastúpení spoločností a pod.

Krajský súd taktiež správne rozhodol o neprijatí písomného sľubu, ktorý dal za

obvineného jeho obhajca. Svoje rozhodnutie prvostupňový súd dostatočne odôvodnil,

pričom najvyšší súd si tieto dôvody osvojuje a v podrobnostiach na ne poukazuje.

Keďže dôvody väzby u obvineného podľa trvajú aj

naďalej a sľub obvineného nebolo možné prijať, Najvyšší súd Slovenskej republiky zamietol

sťažnosť obvineného v zmysle ako nedôvodnú.“

K uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. z 20. januára 2005, ktorým najvyšší

súd zamietol sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. Pš 55/04

zo 14. decembra 2004 o predĺžení lehoty trvania väzby sťažovateľa, ústavný súd uvádza, že

najvyšší súd sa pomerne podrobne zaoberal skutočnosťami relevantnými pre svoje

rozhodnutie, keď zamietnutie sťažnosti odôvodnil takto:

„V týchto (sťažnostiach, pozn.) v podstate zhodne poukazovali na skutočnosť, že

trestnej činnosti, pre ktorú sú trestne stíhaní, sa nedopustili a naviac v ich prípade

neexistujú konkrétne skutočnosti, z ktorých by vyplývala reálna obava, že budú v trestnej

činnosti pokračovať.(...)

Obvinení Ing. V. M. a J. K. ďalej zhodne argumentovali aj tým, že pre obchodné

spoločnosti, prostredníctvom ktorých sa mala páchať trestná činnosť, jeden prestal

pracovať a druhý bol z jej predstavenstva odvolaný, ktorá okolnosť vedie potom

k jednoznačnému záveru, že u obidvoch zanikla akákoľvek možnosť v pokračovaní takejto

trestnej činnosti. (...)

Vzhľadom k tomu navrhli, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky zrušil napadnuté

uznesenie a prepustil ich z väzby na slobodu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky na podklade podanej sťažnosti postupom podľa

preskúmal správnosť výroku napadnutého uznesenia i konanie mu

predchádzajúce a zistil, že sťažnosti obvinených M. K., R. K., Ing. V. M., J. K. a Mgr. J. P.

nie sú dôvodné.

Vyšetrovateľ Úradu boja proti organizovanej kriminalite, Prezídia Policajného

zboru, Odboru boja proti organizovanej kriminalite v B. uzneseniami z 15. a 21. júna 2004,

ČVS: PPZ -11/ BOK-S-I-2004 začal trestné stíhanie a vzniesol obvinenie okrem iných L. R.,

M. K., R. K., Ing. V. M. a J. K. pre trestný čin skrátenia dane a poistného podľa § 148

ods. 1, ods. 5 Tr. zák. v jednočinnom súbehu s trestným činom založenia, zosnovania

a podporovania zločineckej skupiny podľa § 185a ods.1 Tr. zák. a Mgr. J. P. pre trestný čin

založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 185a ods. 1 Tr. zák.

Uznesením Okresného súdu v Trnave z 18. júna 2004, sp. zn. 116/2004, v spojení

s uznesením Krajského súdu v Trnave z 5. augusta 2004, sp. zn. , boli

obvinení L. R., M. K., R. K., Ing. V. M. a J. K. podľa z dôvodu

uvedeného v vzatí do väzby s tým, že táto začala plynúť 15. júna

2004.

Uznesením Okresného súdu v Trnave z 25. júna 2004, sp. zn. 122/2004, v spojení

s uznesením Krajského súdu v Trnave z 2. septembra 2004, sp. zn. , bol

obvinený Mgr. J. P. podľa z dôvodu uvedeného v

vzatý do väzby s tým, že táto začala plynúť 22. júna 2004.

Prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej

republiky podal 22. novembra 2004 na Krajský súd v Banskej Bystrici s právomocou

Špeciálneho súdu návrh na predĺženie lehoty trvania väzby obvineným L. R., M. K., R. K.,

Ing. V. M. a J. K. do 15. júna 2005 a obvinenému Mgr. J. P. do 22. júna 2005.

Následne prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry

Slovenskej republiky uznesením zo 7. decembra 2004, sp. zn. VII Gv 319/04, podľa § 72

ods. 1 bez akéhokoľvek konkrétneho odôvodnenia prepustil obvineného L. R.

z väzby na slobodu.

Šesťmesačná lehota trvania väzby u obvinených M. K., R. K., Ing. V. M. a J. K.

skončila 15. decembra 2004 a u obvineného Mgr. J. P. 22. decembra 2004.

Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní obsahu významných skutočností

vyplývajúcich zo spisového materiálu dotýkajúcich sa väzby obvinených M. K., R. K., Ing.

V. M., J. K. a Mgr. J. P. dospel k záveru, že boli splnené podmienky procesného charakteru

na konanie o návrhu na predĺženie lehoty trvania väzby uvedené v ustanovení § 71 ods. 1,

ods. 4 a aj dôvody na jej predĺženie predpokladané v ustanovení Tr.

por.

V tejto súvislosti Najvyšší súd Slovenskej republiky najskôr považuje za potrebné

uviesť, že trestné stíhanie obvinených M. K., R. K., Ing. V. M., J. K. a Mgr. J. P. pre vyššie

uvedené trestné činy je naďalej dôvodné, keďže vo veci boli zabezpečené a vykonané dôkazy

odôvodňujúce takýto procesný postup vyšetrovateľa.

Rovnako podľa zistenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sa nič nezmenilo na

dôvodoch väzby u obvinených M. K., R. K., Ing. V. M., J. K., pretože konkrétne skutočnosti

determinované spôsobom a okolnosťami, za akých mali títo obvinení vyššie uvedené trestné

činy spáchať, časové obdobie a frekvencia páchania jednotlivých čiastkových útokov,

naďalej u nich zakladajú reálnu obavu z pokračovania totožnej trestnej činnosti v úmysle

získať majetkový prospech. Naviac u obvineného M. K. je potrebné poukázať na skutočnosť,

že 17. decembra 2002 bol podmienečne prepustený z výkonu trestu odňatia slobody, pričom

mu bola stanovená skúšobná doba v trvaní siedmich rokov, v rámci ktorej sa mal dopustiť

ďalšej trestnej činnosti obzvlášť závažného charakteru. Taktiež argumentácia obvinených

Ing. J. M. a J. K. neobstojí, keďže doposiaľ zabezpečené a vykonané dôkazy svedčia o tom,

že naďalej nestratili vplyv v týchto obchodných spoločnostiach a ich postup uvedený

v podaných sťažnostiach bol v tomto smere len formálneho charakteru, aby týmto spôsobom

dosiahli prepustenie z väzby na slobodu. Napokon aj v prípade obvineného Mgr. J. P.

konkrétne skutočnosti podrobne rozvedené v uzneseniach vyššie uvedených súdov o vzatí do

väzby, na ktoré Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje, zakladajú reálnu obavu, že by

obvinený ušiel, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu, pričom táto obava pretrváva u neho

naďalej.

Napokon Najvyšší súd Slovenskej republiky zistil, že prepustením obvinených M. K.,

R. K., Ing. V. M., J. K. a Mgr. J. P. by mohlo byť zmarené alebo sťažené dosiahnutie účelu

trestného konania, ktorým je predovšetkým náležité zistenie trestných činov a spravodlivé

potrestanie ich páchateľov podľa zákona, keďže dôvody väzby u všetkých obvinených

naďalej trvajú v nezmenenom rozsahu.

Záverom Najvyšší súd Slovenskej republiky v posudzovanej veci považuje za

potrebné uviesť, že sudca Krajského súdu v Banskej Bystrici s právomocou Špeciálneho

súdu pri odôvodnení tohto uznesenia postupoval v rozpore s ustanovením § 134 ods. 2 Tr.

por., keďže svoje závery založil na argumentácii, ktorá bola použitá pri iných resp.

predchádzajúcich rozhodnutiach, o čom bezpochyby svedčí aj dátum vyhotovenia tohto

uznesenia, ktorý je rozdielny od dátumu samotného rozhodnutia o podanom návrhu

špeciálneho prokurátora (12. október 2004 - 19. november 2004) a napokon aj samotná

argumentácia, ktorá je postavená na okolnostiach, ktoré sa vzťahujú na iné dôvody väzby.

Z týchto dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky sťažnosti obvinených M. K.,

R. K., Ing. V. M., J. K. a Mgr. J. P. podľa ako nedôvodné

zamietol, keďže predĺženie lehoty trvania ich väzby do 15. júna 2005 u obvinených M. K.,

R. K., Ing. V. M. a J. K., resp. do 22. júna 2005 u obvineného Mgr. J. P. je zákonné

a opodstatnené.“

Podľa názoru ústavného súdu rozhodnutia namietané sťažovateľom nie sú ani

svojvoľné ani arbitrárne, sú založené na dostatočných argumentoch odôvodňujúcich tak

zotrvanie sťažovateľa vo väzbe, ako aj predĺženie väzby, a preto je sťažnosť sťažovateľa

v časti, v ktorej namieta porušenie svojich základných práv upravených v čl. 17 ods. 1, 2 a 5

a v , ako aj práv upravených v a dohovoru, zjavne

neopodstatnená.

Čo sa týka námietky sťažovateľa, že v konaní o preskúmaní oprávnenosti väzby

nebol vypočutý, čím malo dôjsť k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2

a práva podľa dohovoru, ústavný súd uvádza, že takáto

povinnosť pre súd z platného v čase rozhodovania najvyššieho súdu

nevyplývala. Pokiaľ sťažovateľ namieta a argumentuje čl. 5 ods. 4 dohovoru, ústavný súd

uvádza, že súdne konanie v súvislosti s rozhodovaním o zákonnosti väzby musí poskytovať

určité garancie procesnej povahy, ktoré sú vyjadrené v čl. 6 ods. 1 dohovoru. So zreteľom

na to, že čl. 6 ods. 1 dohovoru sa nevzťahuje na konanie a rozhodovanie o väzbe, procesné

záruky uvedené v odseku 1 nemožno bez ďalšieho uplatniť aj v prípade čl. 5 ods. 4

dohovoru. Z doterajšej judikatúry však vyplýva, že určité základné procesné záruky sa

musia poskytovať aj v konaní podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru, i keď nemusia byť nutne rovnaké

ako tie, ktoré vyplývajú z čl. 6 ods. 1 dohovoru pri rozhodovaní vo veci samej. V každom

prípade musí mať osoba vo väzbe možnosť predložiť argumenty a dôvody proti svojmu

ponechaniu vo väzbe, pričom judikatúra sa prikláňa k tomu, že obvinený musí byť súdom

vypočutý. Vždy musí byť zaručená kontradiktórnosť konania a rovnosť zbraní.

Zabezpečenie reálnej kontradiktórnosti konania znamená napríklad právo na prístup

k spisom, bez ktorého obvinený nemôže dostatočne prezentovať svoje argumenty (de Wilde

c. Belgicko, s. 41, § 76; Trzaska c. Poľsko z 11. júla 2000, Lanz c. Rakúsko z 30. apríla

2002, Wloch c. Poľsko z 19. októbra 2000).

Sťažovateľ v konaní o jeho žiadosti o prepustenie z väzby, ako aj v konaní o návrhu

prokurátora na predĺženie lehoty väzby mal možnosť vo svojom návrhu, ako aj v opravných

prostriedkoch predložiť argumenty proti ponechaniu vo väzbe, svoje právo aj využil, bol

oboznámený s návrhom a stanoviskom prokurátora, a preto podľa názoru ústavného súdu

skutočnosť, že okresný súd aj krajský súd konali na neverejných zasadnutiach bez jeho

vypočutia, sama osebe neznamená porušenie jeho práva na spravodlivý súdny proces. Preto

ústavný súd odmietol aj túto časť sťažnosti sťažovateľa z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Zjavne neopodstatnená je aj tá časť sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta, že vo veci

žiadosti o prepustenie z väzby sa nepostupovalo urýchlene, čím došlo k porušeniu jeho

základných práv podľa a , ako aj práva podľa

dohovoru. Zo samotnej sťažnosti a z priloženej dokumentácie vyplýva, že žiadosť

sťažovateľa podaná Krajskej prokuratúre v Trnave 26. augusta 2004 bola predložená

s doplnením žiadosti zo 16. septembra 2004 a z 27. septembra 2004 krajskému súdu

30. septembra 2004, spisový materiál bol však predlžený po predchádzajúcich urgenciách

8. októbra 2004. Krajský súd rozhodol o žiadosti uznesením z 22. októbra 2004 a po podaní

a doplnení sťažnosti 5. novembra 2004 najvyššiemu súdu predložil spis podľa zistenia

ústavného súdu 10. novembra 2004. Spis s rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn.

o zamietnutí sťažnosti z 19. januára 2005 bol krajskému súdu doručený

28. januára 2005, ktorý rozhodnutie doručil obhajcovi 2. februára 2005 a sťažovateľovi

3. februára 2005.

Podľa názoru ústavného súdu bola doba rozhodovania krajského súdu (vrátane

doručovania rozhodnutí) v súlade s požiadavkami urýchlenosti a neodkladnosti preskúmania

dôvodov väzby. Aj keď doba konania na najvyššom súde sa javí ako neprimeraná, ústavný

súd vzal do úvahy aj konkrétne okolnosti konania, keď v rovnakom období krajský súd

a najvyšší súd rozhodovali aj o návrhu na predĺženie lehoty väzby, a teda opäť posudzovali

dôvody ďalšej väzby aj u sťažovateľa, pričom išlo o vec, ktorá sa týkala väčšieho počtu

obvinených. Navyše z vyžiadaného spisu krajského súdu sp. zn. Pš 11/04 ústavný súd zistil,

že najvyšší súd v konaní vedenom pod sp. zn. rozhodnutím zo 16. júna 2005

prepustil sťažovateľa na slobodu. Sťažnosťou, ktorú podal sťažovateľ ústavnému súdu, sa

domáhal práve vyslovenia porušenia svojich základných práv a slobôd, pretože bol

neoprávnene a v rozpore so zákonom vzatý do väzby, resp. väzba bola predĺžená.

Citovaným rozhodnutím najvyššieho súdu, ktoré sa stalo právoplatným, sa teda odstránil

stav, ktorý namietal sťažovateľ už v čase rozhodnutia ústavného súdu, a ním namietané

porušovania základných práv už netrvali. Tento skutkový stav bol dôvodom na vyslovenie

záveru, že sťažnosť je neopodstatnená.

Z uvedených dôvodov ústavný súd podľa

rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. septembra 2007