Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 356/2018

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-83

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. septembra

2018 predbežne prerokoval sťažnosť , ,

zastúpeného Advokátskou kanceláriou Mandzák

a spol., s. r. o., Zámocká 5, Bratislava, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Michal

Mandzák, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5

a a práv podľa a 4 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 27. júna 2018 a sp. zn. z 28. júna 2018

a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu a takto

rozhodol:

Sťažnosť od m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. júla 2018

doručená sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho

základných práv podľa , 2 a 5 a (ďalej

len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) uzneseniami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej

len „najvyšší súd“, v citáciách len „sťažnostný súd“) sp. zn. z 27. júna 2018

(ďalej aj „namietané uznesenie o vylúčení sudcu“), sp. zn. z 28. júna 2018

(ďalej aj „namietané uznesenie o vzatí do väzby“) a postupom, ktorý predchádzal

ich vydaniu, v časti týkajúcej sa sťažovateľa.

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že aj proti sťažovateľovi

je na Špecializovanom trestnom súde, pracovisku Banská Bystrica (ďalej len

„špecializovaný trestný súd“) pod sp. zn. vedené trestné konanie pre obzvlášť

závažný zločin falšovania, pozmeňovania a neoprávnenej výroby peňazí a cenných papierov

podľa a v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“).

Prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej

republiky (ďalej len „prokurátor“, v citáciách aj „prokurátor ÚŠP“) návrhom

č. k. VII/1 Gv 103/18/1000-8 z 21. júna 2018 navrhoval vzatie sťažovateľa do väzby

z dôvodov podľa a

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“). Sudca pre prípravné konanie

špecializovaného trestného súdu uznesením sp. zn. z 23. júna 2018

sťažovateľa v procesnom postavení obvineného do väzby nevzal a prepustil ho zo zadržania

na slobodu. Proti uvedenému uzneseniu sudcu pre prípravné konanie špecializovaného

trestného súdu podal prítomný prokurátor priamo do zápisnice sťažnosť a sudca

pre prípravné konanie špecializovaného trestného súdu nariadil termín verejného zasadnutia.

Pred dňom konania verejného zasadnutia namietaným uznesením najvyššieho súdu

sp. zn. z 27. júna 2018 bol sudca najvyššieho súdu

v trestnej veci proti sťažovateľovi vylúčený z vykonávania úkonov predmetného trestného

konania.

Najvyšší súd namietaným uznesením sp. zn. z 28. júna 2018 v časti

týkajúcej sa sťažovateľa zrušil napadnuté uznesenie špecializovaného trestného súdu

a podľa vzal sťažovateľa do väzby, pričom podľa

väzbu sťažovateľa dohľadom probačného

a mediačného úradníka nenahradil.

3. Sťažovateľ podáva ústavnú sťažnosť proti (1.) postupu najvyššieho súdu, ktorým

sťažovateľovi (resp. jeho obhajcovi) nebolo umožnené nahliadanie do kompletného súdneho

spisu, ktorého súčasťou bol i vyšetrovací spis sp. zn. ; (2.) uzneseniu

najvyššieho súdu sp. zn. z 27. júna 2018 a konaniu, ktoré mu predchádzalo,

v časti týkajúcej sa sťažovateľa, (3.) uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn.

z 28. júna 2018 a konaniu, ktoré mu predchádzalo, v časti týkajúcej sa sťažovateľa.

4. Namietané porušenie svojich v sťažnosti označených práv napadnutým postupom

najvyššieho súdu, ktorým nebolo sťažovateľovi umožnené nahliadnutie do kompletného

súdneho spisu, sťažovateľ odôvodňuje vo svojej sťažnosti adresovanej ústavnému súdu

najmä takto:

«Z opísaného skutkového stavu je nepochybné, že sťažnostný súd neumožnil

sťažovateľovi (resp. jeho obhajcovi) nahliadať do súdneho spisu sťažnostného súdu vo veci

vedenej na Najvyššom súde SR, spis. zn. , a to do zberného spisu, ale hlavne

do časti spisu sťažnostného súdu, a to dňa 26.06.2018. Dôsledkom tejto skutočnosti došlo

k tomu, že sťažovateľ minimálne nemal žiadnu vedomosť o oznámení sudcu o zaujatosti

uplatnenej , sudcom Najvyššieho súdu SR zo dňa 26.06.2018

a nemohol sa k tomuto úkonu žiadnym spôsobom vyjadriť, a to i napriek tomu, že dôvod

vylúčenia sa mal týkať práve vzťahu obhajcu sťažovateľa s týmto namietaným sudcom...

...Právo na prístup k spisu väzobné stíhanej osoby je garantované i v článku čl. 7

ods. 1 SMERNICE EURÓPSKEHO PARLAMENTU A RADY 2012/13/EÚ z 22. mája 2012

o práve na informácie v trestnom konaní: “Ak je určitá osoba zatknutá a zadržaná počas

ktoréhokoľvek štádia trestného konania, členské štáty zabezpečia, aby sa zatknutej osobe

alebo jej advokátovi sprístupnili dokumenty týkajúce sa daného prípadu, ktoré majú

príslušné orgány v držbe a ktoré sú podstatné pre účinné napadnutie zákonnosti zatknutia

alebo zadržania v súlade s vnútroštátnym právom.»

5. Porušenie práva na slobodu a bezpečnosť napadnutým uznesením najvyššieho

súdu sp. zn. z 27. júna 2018 a postupom, ktorý mu predchádzal, odôvodňuje

sťažovateľ hlavne tým, že «konanie o vylúčení sudcu teda prebehlo bez toho, aby sťažovateľ

vôbec vedel, že takéto konanie vôbec prebieha, a to bez toho, aby sa mohol k dôvodom

vylúčenia namietaného sudcu vôbec vyjadriť. V danom prípade za právne výstižné

považujeme i to, že všeobecný súd existenciu tohto konania "dôsledne“ "utajoval“ pred

sťažovateľom, a to nielen pri nahliadaní do spisu tak, že mu podanie

nesprístupnil, hoci ním preukázateľne disponoval, ale toto podanie mu nezaslal

ani na vyjadrenie pred rozhodnutím námietkového senátu... V uvedených súvislostiach

pritom poukazujeme na ustálenú prax sťažnostného súdu, ktorý vo väzobných veciach

promptne preposiela procesným stranám podania súvisiace so sťažnostným konaním

o väzbe prostredníctvom elektronickej pošty... Z toho možno vyvodiť evidentný úmysel

sťažnostného súdu “utajiť” konanie o vylúčení sudcu pred sťažovateľom, ale i ostatnými

procesnými stranami, a to bez toho, aby takéto konanie sledovalo legitímny cieľ. Uvedený

úmysel dokumentuje i to, že napadnuté uznesenie všeobecného súdu zo dňa 26.06.2018

o vylúčení sudcu bolo doručené až tesne pred začatím

verejného zasadnutia, ktoré sa konalo dňa 28.06.2018 o 14.00 hod.

V neposlednom rade sťažovateľ namieta i vecnú ústavnú nekonformnosť

napadnutého uznesenia o vylúčení sudcu , keďže dôsledkom

napadnutého rozhodnutia došlo k porušenia práva na zákonného sudcu (a teda i k

porušeniu SR). Je tomu tak preto, lebo zákonný člen senátu

bol vylúčený z prejedania a rozhodovania danej právnej (sp. zn. 2 Tost

23/2018) veci z dôvodov, ktoré nie je možné z ústavnoprávneho hľadiska akceptovať.

Sťažovateľ vyhlasuje, že vzťah jeho obhajcu k namietanému sudcovi bol štandardný a bol

daný iba jeho zastupovaním v prebiehajúcom disciplinárnom konaní. Uvedené osoby si však

netýkajú, nezúčastňujú sa spoločných spoločenských podujatí, nestretávajú sa v súkromí, a

preto nebol dôvod k tomu, aby došlo k vylúčeniu sudcu z dôvodu, ktoré z ústavnoprávneho

hľadiska výnimočne ospravedlňuje zásah do práva na zákonného sudcu.».

6. V ďalšej časti svojej sťažnosti týkajúcej sa porušenia práva na slobodu

a bezpečnosť namietaným uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 28. júna

2018, ktorým súd vzal sťažovateľa do väzby a nenahradil ju dohľadom probačného

a mediačného úradníka, sťažovateľ argumentuje hlavne tým, že «zabezpečenie

kontradiktórnej povahy konania a rešpektovanie princípu „rovnosti zbraní“ predstavujú

základné procesné garancie uplatniteľné vo veciach týkajúcich sa pozbavenia osobnej

slobody väzbou.

Tieto princípy boli v prípade sťažovateľa porušené flagrantným spôsobom,

a to z týchto dôvodov:

(i) Napadnuté uznesenie sa ústavne konformným spôsobom nevysporiadalo ani

s námietkou sťažovateľa o neexistencii dôvodov tzv. preventívnej väzby (§71 ods. 1 písm. c/

). Sťažovateľ v tejto súvislosti konkrétne namietal, že takýto väzobný

dôvod tu nie je daný, pretože samotná existencia trestných stíhaní sama o sebe ešte

nepostačuje na nariadenie preventívnej väzby. K tejto námietke však sťažnostný súd nič

neuviedol; len stroho poukázal na existenciu trestných stíhaní, a teda len formálne prevzal

dôvody prokurátora ÚŠP...

... Názor prokurátora je preto nesprávny, pretože inter alia narušuje prezumpciu

neviny, pričom nezanedbateľnou okolnosťou je i to, že obvinený je doposiaľ

netrestaná osoba a trestné stíhania, na ktoré poukazuje prokurátor, (i) sa nachádzajú

v úplne počiatočnom štádiu konania a nie je isté, či vôbec dospejú do štádia podania

obžaloby, (ii) obvinený dôrazne vinu popiera, a (iii) obvinený

sa riadne zúčastňuje úkonov trestného konania a žiadnym spôsobom ich nemarí.

Rovnako osobné pomery obvineného nenaznačujú, aby bol nútený páchať

trestnú činnosť za účelom zabezpečenia bežných životných potrieb...

... Názor prokurátora, že samotná existencia iných trestných stíhaní postačuje

k väzobnému dôvodu podľa nemôže byť ústavne

akceptovateľný, keďže takýto názor by mohol viesť i k tomu, že orgány činné v trestnom

konaní by si mohli účelovo “vyrobiť' iné trestné stíhania a tak umelo založiť väzobný dôvod

podľa ...

(ii) Sťažovateľ pri výsluchu pred sudcom pre prípravné konanie namietal,

že súčasťou vyšetrovacieho spisu nie je písomné poučenie zadržanej osoby, ktoré orgány

činné v trestnom konaní mali doručiť obvinenému. Sťažovateľ je pritom presvedčený, že toto

písomné poučenie neobsahovalo náležitosti ustanovené ako i

SMERNICE EURÓPSKEHO PARLAMENTU A RADY 2012/13/EÚ z 22. mája 2012 o práve

na informácie v trestnom konaní. Na uvedený argument sudca pre prípravné konanie

nereagoval, keďže sťažovateľa nezobral do väzby. Ani sťažnostný súd však v tomto smere

nevykonal žiadnu právnu argumentáciu, hoci sa to od neho legitímne očakávalo, keďže

zobral sťažovateľa do väzby a uvedené poučenie pritom nebolo predložené do spisu ani

v deň konania verejného zasadnutia, a to i napriek ubezpečeniu prokurátora ÚŠP

zaznamenaného v zápisnici z výsluchu pre sudcom pre prípravné konanie v znení: “Nie je

problém tento obsah poučenia do spisu doplniť." ...v súčasnosti prebieha na Súdnom dvore

EÚ, C-510/17 konanie o predbežnej otázke, ktorú položil vnútroštátny súd...

... Uvedené konanie o predbežnej otázke pritom nie je ukončené, avšak aj s ohľadom

na stanoviska členský štátov EÚ ako i Európskej komisie možno dôvodne uzavrieť, že táto

otázka nie je jednotne vyriešená. O tejto otázke preto nemohol prijať vlastné stanovisko ani

sťažnostný súd, a to s ohľadom na , ktorý ustanovuje:

„Otázky, o ktorých má rozhodnúť Súdny dvor Európskej únie, sa nemôžu posudzovať ako

predbežné otázky.”... Sťažnostný súd však túto predbežnú otázku posúdil sám a to aj

napriek tomu, že v spise absentovalo písomné poučenie zadržanej osoby, čo mu objektívne

znemožňovalo prijať záver o tom, či je dané poučenie súladné s právom EÚ alebo nie.

(iii) Sťažovateľ v konaní pred sudcom pre prípravné konanie ako i v konaní pred

sťažnostným súdom namietal, že tu neexistuje materiálny predpoklad väzby a to

preukázanie dôvodného podozrenia. Ani sudca pre prípravné konanie, ani sťažnostný súd

sa však s týmito argumentmi sťažovateľa nevysporiadali, hoci zhodne vzhliadli dôvodnosť

podozrenia...

Sme toho názoru, že skutok tak ako je vymedzený v uznesení o vznesení obvinenia

nemôže byť formálne kvalifikovaný ako obzvlášť závažný zločin falšovanie, pozmeňovanie

a neoprávnená výroba peňazí a cenných papierov podľa § 270 ods. 2, ods. 4 písm. b/

v jednočinnom súbehu so zločinom marenie spravodlivosti podľa

ods. 1 písm. a/, ods. 2 písm. a/ spáchaných formou spolupáchateľstva

podľa .

... Podstata obvinenia však podľa nášho názoru spočíva skôr v tom, že vystaviteľ

zmenky uviedol iný dátum vystavenia ako v skutočnosti bol, čo v žiadnom prípade nemožno

považovať za naplnenie normatívneho znaku falšovania alebo pozmeňovania cenného

papiera. Z rovnakých dôvodov nemôže dôjsť ani k spáchaniu trestného činu marenia

spravodlivosti podľa , pretože falšovanie alebo pozmeňovanie

dôkazu je normatívnym znakom tohto trestného činu...

(iv) Osobitne namietame i to, že všeobecný súd vo výroku o vzatí do väzby započítal

len dobu zadržania, a to bez toho, aby do tejto lehoty započítal i lehotu od prepustenia

zadržania do vyhlásenia verejného zasadnutia (kedy došlo k obmedzeniu osobnej slobody

dôsledkom nariadenia väzby)... V danom prípade je nepochybné, že sťažovateľ bol zadržaný

20.06.2018 o 17.10 hod., a preto mal všeobecný súd začiatok plynutia väzby určiť

momentom zadržania bez toho, aby z lehoty väzby vyňal časový úsek odo dňa prepustenia

zo zadržania do vyhlásenia napadnutého uznesenia o vzatí do väzby.

(v) Sťažovateľ namieta i to, že všeobecný súd rozhodol v nezákonnom zložení, keďže

dôsledkom neústavného Uznesenia NS SR, spis. z. zo dňa 27.06.2018 došlo

k vylúčeniu sudcu , a na základe tejto skutočnosti došlo k tomu,

že namiesto neho nastúpil sudca Najvyššieho súdu SR .

(vi) Osobitne namietame i to, že napadnuté uznesenie sa dostatočne nevysporiadalo

s možnosťou náhrady väzby probačným a mediačným dohľadom spojeným s uložením

primeraných obmedzení a povinností, a toto neuvádza ani jednu konkrétnu úvahu

odôvodňujúcu nutnosť väzobného stíhania. Napadnuté uznesenie sa len formálne zaoberalo

možnosťou nahradenia väzby probačným a mediačným dohľadom bez toho, aby boli

vyhodnotené konkrétne okolnosti prípadu. Rozhodovanie súdu o náhrade väzby probačným

a mediačným dohľadom nemôže byt’ len formálne, ale musí byť založené na posúdení

jednotlivých okolností prípadu, ktoré musia byť najprv zistené a potom súdom posúdené

a tak zohľadnené v rozhodnutí. V tomto smere z rozhodnutia sťažnostného súdu nevyplýva

ani jeden konkrétny argument (resp. úvaha súdu), ktorá by odôvodňovala nenahradenie

väzby inými miernejšími prostriedkami.».

7. Sťažovateľ je toho názoru, že «už len tá skutočnosť, že všeobecný súd

“prispôsobuje” relevantné listinné dôkazy svojej skutkovej verzii v rozpore s objektívnym

stavom svedčí o zjavnej svojvôli a arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia v snahe nariadiť

väzbu sťažovateľa “za každú cenu", a tak “splniť mediálnu objednávku“».

8. Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný

súd nálezom takto rozhodol:

„1.1/ Postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, keď dňa 26.06.2018

neumožnil sťažovateľovi , resp. jeho obhajcovi nahliadnuť

do kompletného súdneho spisu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, spis. zn.

(ktorého súčasťou malo byť i písomné podanie sudcu Najvyššieho súdu SR

zo dňa 26.06.2018) bolo porušené základné právo

na osobnú slobodu podľa , 2 a ods. 5

a právo na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 a čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd.

1.2/ Základné právo na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2

a ods. 5 a právo na slobodu a bezpečnosť podľa

a čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na

zákonného sudcu podľa SR Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky, spis. zn. zo dňa 27.06.2018 a konaním, ktoré mu predchádzalo,

porušené bolo.

1.3/ Základné právo na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2

a ods. 5 a právo na slobodu a bezpečnosť podľa

a čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo

na zákonného sudcu podľa SR Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky, spis. zn. zo dňa 28.06.2018 a konaním, ktoré mu predchádzalo

v časti týkajúcej sa sťažovateľa , porušené bolo.

2.1/ Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky v trestnej veci vedenej proti

sťažovateľovi pod sp.zn. sa zakazuje pokračovať

v porušovaní jeho práva na osobnú slobodu a bezpečnosť neumožnením nahliadať

do kompletného súdneho spisu.

2.2/ Zrušuje sa Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, spis. zn.

zo dňa 27.06.2018 v celom rozsahu a vec sa vracia Najvyššiemu súdu

Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

2.3/ Zrušuje sa Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, spis. zn.

zo dňa 28.06.2018 v časti týkajúcej sa sťažovateľa a vec

sa v rozsahu zrušenia vracia na ďalšie konanie.

3/ Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky sa prikazuje prepustiť sťažovateľa z väzby

na slobodu.

4/ Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi

do 15 dní od doručenia tohto nálezu trovy konania na účet jeho právneho

zástupcu Advokátska kancelária Mandzák a spol., s.r.o.“

II.

9. Podľa je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

10. Podľa osobná sloboda sa zaručuje. Podľa

nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý

ustanoví zákon. Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas

ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť.

Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane

v súlade s konaním ustanoveným zákonom:

a) zákonné uväznenie po odsúdení príslušným súdom;

b) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby preto, že sa nepodrobila

rozhodnutiu vydanému súdom podľa zákona, alebo preto, aby sa zaručilo splnenie

povinnosti ustanovenej zákonom;

c) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia

pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú

oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo

v úteku po jeho spáchaní;

d) iné pozbavenie slobody maloletého na základe zákonného rozhodnutia na účely

výchovného dohľadu alebo jeho zákonné pozbavenie slobody na účely jeho predvedenia

pred príslušný orgán;

e) zákonné držanie osôb, aby sa zabránilo šíreniu nákazlivej choroby, alebo duševne

chorých osôb, alkoholikov, narkomanov alebo tulákov;

f) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo

jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie

o vyhostenie alebo vydanie.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným

spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol

o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody

nezákonné.

Podľa nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Príslušnosť ustanoví zákon.

11. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti

predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

12. O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom

všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody,

ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný

súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (,

, , ).

13. V rámci predbežného prerokovania ústavný súd preskúmal, či sťažnosť

sťažovateľa obsahuje všeobecné a osobitné náležitosti predpísané zákonom o ústavnom

súde (§ 20 a § 50) a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

14. Sťažovateľ porušenie svojich práv garantovaných a dohovorom vidí

v postupe najvyššieho súdu, ktorým mu (resp. jeho obhajcovi) neumožnil nahliadnutie

do kompletného spisu najvyššieho súdu vedeného pod sp. zn. .

15. Sťažovateľ namieta, že neumožnením nahliadnutia do zberného spisu sa nemal

možnosť dozvedieť o oznámení jedného zo sudcov senátu všeobecného súdu o jeho

zaujatosti, čím mu bolo odopreté právo vyjadriť sa k nemu. Zároveň v ďalšej časti svojej

sťažnosti uvádza, že mu bol mailom doručený prípis predsedu senátu najvyššieho súdu

z 31. júla 2018, v ktorom mu oznamuje dôvody, pre ktoré mu neumožní nahliadnuť

do zberného spisu, a zároveň dodáva, že „kontrolou predmetného zberného spisu bolo

zistené, že nedopatrením neboli do súdneho spisu zaradené opatrenia o určení

zastupujúcich členov senátu, ktoré boli dodatočne zaslané prvostupňovému súdu“. V tejto

súvislosti sťažovateľ uvádza, že v dôsledku neprávneho postupu všeobecného súdu nevedel

včas posúdiť, či v jeho veci rozhodoval zákonne zložený senát, a tak prípadne uplatniť

námietky.

16. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) vyplýva,

že konanie podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru musí byť kontradiktórne a vždy musí zaručovať

rovnosť zbraní medzi stranami, prokurátorom a zadržovanou osobou. Rovnosť zbraní však

nie je zabezpečená, keď je obhajcovi odopretý prístup k tým dokumentom vo vyšetrovacom

spise, ktoré sú podstatné pre to, aby bolo možné účinne napadnúť zákonnosť väzby klienta.

Podľa Európskeho súdu pre ľudské práva účinnosť vyšetrovania môže niekedy

vyžadovať utajenie časti získaných informácií, aby sa obvinenému zabránilo zničiť alebo

ovplyvniť dôkazy, alebo znemožniť riadny výkon spravodlivosti. Avšak sledovanie tohto

legitímneho cieľa nemôže odôvodniť podstatné obmedzenia práv obhajoby. Informácie,

ktoré sú podstatné pre posúdenie zákonnosti väzby, musia byť primeraným spôsobom

sprístupnené obhajcovi obvineného držaného vo väzbe (vec Garcia Alva v. Nemecko,

rozsudok z 13. 2. 2001, § 42; vec Lietzow v. Nemecko, rozsudok z 13. 2. 2001, § 44;

vec Schöps v. Nemecko, rozsudok z 13. 2. 2001, § 51), (I. ÚS 67/03).

17. Nielen z hľadiska posúdenia konania ako celku, či spĺňa kritériá spravodlivého

procesu, ale aj v konaní o väzbe je potrebné garantovať obvinenému a jeho obhajcovi reálne

uplatnenie práva na obhajobu, a to aj vo forme využitia práva na nazretie do spisu.

Pri takomto postupe je vždy nevyhnuté konať tak, aby bolo zachované nielen právo

na obhajobu, ale aj tak, aby nedošlo k zmareniu účelu trestného konania.

Spravodlivá rovnováha musí byť zachovaná, pretože neobmedzené (až šikanózne)

uplatňovanie práva na nazretie do spisu by mohlo vážne ohroziť splnenie účelu trestného

konania – v užšom slova zmysle konania o väzbe a v najužšom slova zmysle napr. konania

o predĺžení lehoty väzby, keď by si obvinený neobmedzeným uplatňovaním práva

na nazretie do spisu a následným nárokovaním si lehoty na prípravu podania, či vyjadrenia,

mohol vždy nárokovať porušenie práva na obhajobu (nemal dostatok času a podobne).

V konaní o väzbe treba mať vždy na zreteli nielen dodržanie práva na obhajobu, ale aj to

aby jeho uplatňovaním nedochádzalo k ústavne neprimeranému predlžovaniu doby

rozhodovania o väzbe, pretože by sa tak poprela jedna zo zásad trestného konania vyjadrená

v týkajúca sa urýchleného a prednostného vybavovania

väzobných vecí ().

18. Skutočnosť, že sťažovateľovi nebol sprístupnený kompletný spisový materiál

pred rozhodnutím o väzbe, ešte neznamená, že muselo dôjsť k porušeniu jeho práva

na obhajobu, resp. k porušeniu zásady kontradiktórnosti konania a zásady rovnosti zbraní.

Vyvstáva otázka, či boli obhajobe odopreté informácie obsiahnuté v spise, ktoré boli

potrebné na posúdenie zákonnosti väzby. Ako vyplýva zo sťažnosti a z jej príloh, návrh

na vzatie obvineného (sťažovateľa) do väzby, odôvodnenie ktorého obsahuje výpočet

formálnych aj materiálnych dôvodov väzby, bol sťažovateľovi doručený 22. júna 2018.

Sťažovateľ podal k návrhu na vzatie do väzby stanovisko, v ktorom na svoju obhajobu

uvádzal podstatné argumenty spochybňujúce materiálne dôvody väzby. Samotné tvrdenie,

že obhajoba nemala k dispozícii kompletný spisový materiál súdu, čím jej nebolo umožnené

reálne vykonávať právo na obhajobu, preto neobstojí.

19. Podľa názoru ústavného súdu, z už uvedeného nevyplýva, že by sťažovateľovi

bolo upierané alebo zámerne obmedzované právo na nazretie do spisu tak, že by to malo

negatívny dosah na jeho právo na obhajobu, preto sťažnosť sťažovateľa v tejto časti

odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú.

20. Sťažovateľ v ďalšej časti svojej sťažnosti namieta porušenie ním označených

základných práv garantovaných a práv garantovaných dohovorom namietaným

uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 27. júna 2018 o vylúčení sudcu

a konaním, ktoré mu predchádzalo, v časti týkajúcej sa sťažovateľa.

21. Pri skúmaní podstatných náležitostí pojmu „zákonný sudca“ podľa čl. 48 ods. 1

prvej vety treba brať do úvahy nielen príslušnú zákonnú úpravu, ale predovšetkým

ustanovenia a dohovoru o nezávislom a nestrannom výkone súdnictva

(napr. citovaný čl. 5 ods. 4 dohovoru). Existencia nestrannosti musí byť určená jednak

podľa subjektívneho hľadiska, to znamená na základe osobného presvedčenia a správania

konkrétneho sudcu v danej veci, a tiež podľa objektívneho hľadiska, teda zisťovaním,

či sudca poskytoval dostatočné záruky, aby bola z tohto hľadiska vylúčená akákoľvek

oprávnená pochybnosť. V tomto smere ide o zvažovanie zistiteľných skutočností, ktoré

môžu nestrannosť sudcu spochybniť. Z tohto pohľadu môžu mať dokonca určitý význam

aj zjav – zdanie (appearances). Je to inými slovami vyjadrený výstižný výrok ESĽP vo veci

Delcourt v. Belgisko, 1970, séria A, č. 11, podľa ktorého „spravodlivosť má byť nielenže

vykonávaná, ale sa aj musí javiť, že je vykonávaná“. Podstatnou je dôvera, ktorú musia

súdy v demokratickej spoločnosti u verejnosti vzbudzovať.

22. Základné právo na zákonného sudcu garantované predstavuje

v právnom štáte jednu zo základných garancií nezávislého a nestranného rozhodovania súdu

a sudcu. Označené základné právo je ústavnou zárukou pre každého účastníka konania,

že v jeho veci bude rozhodovať súd a sudcovia, ktorí sú na to povolaní podľa vopred

známych pravidiel, ktoré sú obsahom rozvrhov práce upravujúcich prideľovanie súdnych

prípadov jednotlivým sudcom, tak, aby bola zachovaná zásada pevného prideľovania súdnej

agendy a aby bol vylúčený (pre rôzne dôvody a rozličné účely) výber súdov a sudcov

„ad hoc“ (m. m. , ). Rozhodovanie veci zákonným sudcom

(aj súdom) je tak základným predpokladom na naplnenie podmienok spravodlivého procesu.

23. Podľa z vykonávania úkonov trestného konania

je vylúčený sudca alebo prísediaci sudca (ďalej len „prísediaci“), prokurátor, policajt,

probačný a mediačný úradník, vyšší súdny úradník, súdny tajomník, asistent prokurátora

a zapisovateľ, u ktorého možno mať pochybnosť o nezaujatosti pre jeho pomer

k prejednávanej veci alebo k osobám, ktorých sa úkon priamo týka, k obhajcovi, zákonnému

zástupcovi, splnomocnencom alebo pre pomer k inému orgánu činnému v tomto konaní.

Podľa prvej a druhej vety ak z dôvodov uvedených

v § 31 ods. 1 oznámi svoju zaujatosť sudca alebo prísediaci, o vylúčení rozhodne

nadriadený súd v senáte. O vylúčení sudcu odvolacieho súdu alebo dovolacieho súdu

rozhodne iný senát tohto súdu, o vylúčení sudcu pre prípravné konanie rozhodne predseda

senátu nadriadeného súdu.

24. Najvyšší súd, ktorý vylúčil sudcu z vykonávania úkonov trestného konania

v trestnej veci týkajúcej sa aj sťažovateľa, svoje rozhodnutie odôvodnil takto:

«Za danej situácie je nevyhnutné konštatovať, že reálne existujú okolnosti objektívnej

povahy, pokiaľ ide o osobné vzťahy sudcu k obhajcovi

JUDr. Michalovi Mandzákovi, najmä od udelenia plnej moci a vytvoreného vzťahu dôvery,

vzájomného stretávania a priateľstva, ktoré by mohli viesť k legitímnym pochybnostiam

o tom, že sudca je nezaujatý. Aj pri zohľadnení teórie zdania

je dôvodný záver vylúčiť z prejednávania a rozhodovania veci sudcu

v prípade, keď je celkom zjavné, že jeho vzťah k obhajcovi dosahuje taký

charakter a intenzitu, že aj napriek zákonom ustanovenej povinnosti nebude môcť

rozhodovať bez akejkoľvek pochybnosti „sine ira et studio“, teda nezávisle a nestranne...

„Nestrannosť“ znamená absenciu predsudku (t. j. neodôvodnenie záporného

postoja) alebo zaujatosti (t. j. nie nestranného posudzovania). Jej existenciu alebo

neexistenciu možno zisťovať podľa subjektívneho prístupu, ktorý spočíva v zistení osobného

presvedčenia alebo správania sudcu v konkrétnom prípade a objektívneho prístupu (testu),

ktorý znamená zistenie, či tento konkrétny sudca v konkrétnej veci poskytuje dostatočné

záruky na vylúčenie akejkoľvek odôvodnenej pochybnosti o jeho nestrannosti v zmysle

pravidla, že sudca nielenže musí byť nestranný, ale takým sa musí javiť aj navonok. Ak sú

prítomné skutočnosti, ktoré môžu odôvodnene viesť k pochybnostiam o jeho nestrannosti,

treba sudcu považovať za vylúčeného z vykonávania úkonov v danej veci.

Pomer, resp. vzťah dvoch osôb je vzájomným vnútorným psychickým vzťahom, ktorý

sa môže, ale nemusí prejaviť navonok. Je nepochybne rozdiel medzi situáciou, keď trvá

vzťah sudcu - obvineného a jeho obhajcu a situáciou, keď už takýto vzťah bol ukončený.

Ak disciplinárne stíhaného sudcu zastupuje v jeho disciplinárnom konaní ten istý

obhajca, ktorý zastupuje obvineného v trestnej veci, ktorú má tento sudca prejednať

a rozhodnúť, ide o okolnosť, ktorá najmä z hľadiska objektívneho testu nestrannosti

v zmysle vyvoláva opodstatnenú pochybnosť o schopnosti

procesné činného sudcu nestranne a nezaujato konať a rozhodnúť trestnú vec, v ktorej

obvineného zastupuje ten istý obhajca, pretože takýto vzťah prekračuje profesijný vzťah

sudcu a obhajcu. Nestrannosť sudcu pre jeho pomer (vzťah) k obhajcovi v zmysle § 31

ods. 1 spochybňuje z hľadiska objektívneho testu nestrannosti okolnosť,

že sudca a obhajca sú v inom trestnom (disciplinárnom) konaní v pozícii klient - obhajca.

(Primerane - Stanovisko trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

zo 17. júna 2014 č. 115/2014).»

25. Sťažovateľ sa domnieva, že z postupu najvyššieho súdu v konaní o vylúčení

sudcu «možno vyvodiť evidentný úmysel sťažnostného súdu “utajiť” konanie o vylúčení

sudcu pred sťažovateľom, ale i ostatnými procesnými stranami, a to bez toho, aby takéto

konanie sledovalo legitímny cieľ. Uvedený úmysel dokumentuje i to, že napadnuté uznesenie

všeobecného súdu zo dňa 26.06.2018 o vylúčení sudcu bolo

doručené až tesne pred začatím verejného zasadnutia, ktoré sa konalo dňa 28.06.2018

o 14.00 hod.». Uvedeným postupom tak malo byť sťažovateľovi znemožnené vyjadriť

sa k oznámeniu sudcu o jeho zaujatosti, ku ktorému nebol dôvod, keďže ich vzťah

je štandardný, a tým ovplyvniť rozhodnutie o vylúčení sudcu.

26. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti

pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným

právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom

orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej

možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po prijatí na ďalšie konanie (mutatis mutandis rozhodnutie sp. zn.

a v ňom citovaná ďalšia judikatúra).

27. K sťažovateľovej námietke o nedostatku kontradiktórnosti pri rozhodovaní

o vylúčení sudcov považuje ústavný súd za potrebné poznamenať, že pri vylúčení sudcu

na základe jeho oznámenia ( ) nie je nevyhnutné zaobstarať

stanoviská strán ku skutočnostiam, pre ktoré má byť sudca vylúčený. Ak sudca zistí

skutočnosť, ktorá je spôsobilá vzbudiť dôvodné pochybnosti o jeho nezaujatosti, je povinný

túto skutočnosť oznámiť. Iný senát tohto súdu oznámenú skutočnosť vyhodnotí a rozhodne

o vylúčení, ak je toho názoru, že je to dôvodné.

28. Ústavný súd je toho názoru, že najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia

podal zrozumiteľnú a náležitú odpoveď, v čom spočívali opodstatnené pochybnosti

o schopnosti sudcu nestranne a nezaujato konať a rozhodnúť trestnú vec vedúce k jeho

vylúčeniu. Ani sťažovateľom namietané a najvyšším súdom konštatované nedopatrenie,

v dôsledku ktorého neboli do súdneho spisu zaradené opatrenia o určení zastupujúcich

členov senátu najvyššieho súdu, nemá taký ústavný rozmer, aby ústavný súd

pri predbežnom prerokovaní mohol konštatovať možnosť porušenia sťažovateľom

označených základných práv podľa a práv podľa dohovoru namietaným uznesením

najvyššieho súdu o vylúčení sudcu a postupu, ktorý mu predchádzal, reálnosť ktorej

by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa

v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

29. Sťažovateľ ďalej namieta porušenie označených základných práv garantovaných

a práv garantovaných dohovorom namietaným uznesením najvyššieho súdu o vzatí

do väzby a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, v časti týkajúcej sa sťažovateľa.

30. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu právo na osobnú slobodu

je garantované a je v ňom obsiahnuté aj právo obvineného iniciovať

konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho väzby a nariadil prepustenie

obvineného, ak je väzba nezákonná, ako aj jeho právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu

nevyhnutnú alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie sa môže v zákonom

určených prípadoch podmieniť zárukou. Obsah označeného ustanovenia

korešponduje právam vyplývajúcim z čl. 5 ods. 4 dohovoru (napr. ,

, , ). Z vyplýva

neodmysliteľná súvislosť medzi väzobným dôvodom uvedeným v zákone a rozhodnutím

sudcu alebo súdu, a to nielen pri rozhodnutiach o vzatí do väzby, ale aj počas ďalšieho

trvania väzby. Inými slovami, v zmysle judikatúry ústavného súdu bez rozhodnutia

všeobecného súdu nemožno považovať väzbu za zákonnú (, ).

31. Zákonnosť väzby je zároveň determinovaná aj skutkovými okolnosťami, ktoré

by svojou podstatou mali dať ratio decidendi na uplatnenie vhodného zákonného

ustanovenia. S touto konštatáciou úzko súvisí aj obsah základného práva podľa čl. 17 ods. 5

, z ktorého vyplýva oprávnenie konkrétnej osoby na preskúmanie okolností

svedčiacich pre a proti väzbe, ale zároveň aj povinnosť súdu rozhodnúť na základe

konkrétnych skutočností, a nie na základe abstraktnej úvahy (obdobne ).

32. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že právomoc ústavného

súdu vo vzťahu k rozhodovaniu všeobecných súdov vo väzobných veciach je daná len

na preskúmanie dôvodu a spôsobu obmedzenia osobnej slobody, t. j. či proti osobe, ktorá sa

berie do väzby, bolo vznesené obvinenie, rozhodnutie o väzbe sa odôvodnilo aj skutkovými

okolnosťami, o väzbe rozhodoval súd, obvinený bol vzatý do väzby pre konkrétne

skutočnosti, resp. že osoba bola vzatá a držaná vo väzbe len na čas dovolený zákonom, resp.

konkrétnym rozhodnutím väzobného súdu o predĺžení väzby. Do obsahu právomoci

ústavného súdu nepatrí preskúmať postup, ako aj správnosť skutkových a právnych záverov

všeobecných súdov, ktorý viedol k záveru o existencii zákonného dôvodu na vzatie

do väzby. Tento postup skúma opravný súd v riadnom inštančnom postupe, ktorý je funkčne

uspôsobený na preskúmanie obsahu trestného spisu, súvisiacich listín, podaní obvineného a

prípadne aj ďalších dôkazov osvedčujúcich použitie takéhoto zabezpečovacieho prostriedku,

akým je väzba v trestnom konaní ().

33. Ústavný súd pripomína, že jeho úlohou ako nezávislého súdneho orgánu ochrany

ústavnosti ( ) nie je konať ako súd tretej alebo štvrtej inštancie, ale jeho úlohou

je preskúmať zlučiteľnosť opatrenia, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, s

alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách ().

Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich

konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie

niektorého základného práva alebo slobody (m. m. , ,

).

34. V tejto súvislosti ústavný súd opakovane zdôraznil, že trestné konanie od svojho

začiatku až po jeho koniec je procesom, v ktorom sa v rámci vykonávania jednotlivých

úkonov a realizácie garancií ochrany práv a slobôd môžu zo strany orgánov činných

v trestnom konaní naprávať, resp. korigovať aj jednotlivé pochybenia. Spravidla až po jeho

skončení možno na ústavnom súde namietať pochybenia znamenajúce porušenia práv

a slobôd označených v , ktoré neboli odstránené v jeho priebehu (napr.

, , , ).

35. Existencia dôvodného podozrenia, že obvinená osoba spáchala trestný čin,

je podmienkou sine qua non regulárnosti vzatia a držania vo väzbe. Aby bolo možné vziať

obvineného do väzby, musí okrem formálnych náležitostí existovať aj tzv. dvojitý

materiálny predpoklad vzatia do väzby, a to dôvodnosť obvinenia a dôvodnosť väzby.

(). Ústavný súd vo vzťahu k odôvodnenosti podozrenia pri vznesení

obvinenia vo svojej judikatúre uviedol, že (ako zákon, na ktorý poukazuje

vo svojom ) nevyžaduje, aby existencia dôvodného podozrenia

zo spáchania trestného činu bola podložená aj zodpovedajúcimi dôkazmi proti obvinenému.

Pri rozhodovaní o väzbe postačuje dostatočne preukázať podozrenie, že obvinený spáchal

skutok, ktorým naplnil znaky skutkovej podstaty príslušného trestného činu. V tejto

súvislosti je, naopak, potrebné zdôrazniť, že až po vznesení obvinenia sa v rozhodujúcej

miere otvára priestor na dokazovanie v prípravnom konaní, v dôsledku čoho sa dôvodnosť

vzneseného obvinenia postupne „odkrýva“ (t. j. buď potvrdzuje, alebo vyvracia) práve

dokazovaním. Samotné dôvody väzby podľa rátajú

s existenciou takéhoto dokazovania počas prípravného konania (napr. ).

36. Pokiaľ ide o výklad pojmu záruka z doterajšej judikatúry ESĽP možno vyvodiť,

že má autonómny obsah, ktorý je nezávislý od terminológie používanej vo vnútroštátnom

práve. Zárukou treba rozumieť akýkoľvek prostriedok prípustný podľa vnútroštátneho

práva, ktorý je miernejší ako obmedzenie osobnej slobody a ktorý je zároveň spôsobilý

zabezpečiť účasť obvineného na pojednávaní. Spravidla ide o peňažnú záruku (kauciu),

ale aj o iné formy záruk, napríklad odovzdanie cestovného pasu (Stögmüller c. Rakúsko

z 10. 11. 1969), stanovenie povinnosti mať stále bydlisko, hlásiť sa v pravidelných

intervaloch atď. Z doterajšej judikatúry ESĽP taktiež vyplýva, že prepustenie na základe

záruky je len možnosťou, a nie oprávnením osoby pozbavenej osobnej slobody.

Pri posudzovaní jej opodstatnenosti má záruka prednosť pred pokračovaním väzby.

Uplatňuje sa nielen v prípade takzvanej útekovej väzby, ako by tomu nasvedčovala

formulácia účelu tejto záruky (zabezpečenie prítomnosti na pojednávaní), ale je možné ňou

nahradiť aj väzbu realizovanú na základe iných dôvodov. V rozpore s dohovorom by bolo,

ak by vnútroštátne právo vylučovalo v prípade niektorých trestných činov vôbec možnosť

záruky (Caballero c. Spojené kráľovstvo z 8. 2. 2000, S. B. C. c. Spojené kráľovstvo z 19. 6.

2001). Vychádzajúc nielen zo zákonnej dikcie a nasl. , ale aj napr.

z nálezu ústavného súdu č. k. - 39 zo 16. decembra 2008, právny poriadok

Slovenskej republiky pozná štyri prostriedky nahradzujúce väzbu, pričom tri z nich sú

závislé na vôli samotného obvineného alebo tretích osôb (sľub, peňažná záruka, záruka

záujmového združenia alebo dôveryhodnej osoby) a jedna záruka nie je závislá na vôli

samotného obvineného (dohľad probačného a mediačného úradníka).

37. Podľa obvinený môže byť vzatý do väzby

len vtedy, ako doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté

trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento

skutok spáchal obvinený, a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva

dôvodná obava, že a) ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo

trestu, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, ak nemá stále bydlisko alebo ak mu

hrozí vysoký trest, b) bude pôsobiť na svedkov, znalcov, spoluobvinených alebo inak mariť

objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie, alebo c) bude pokračovať v trestnej

činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo vykoná trestný čin, ktorý pripravoval

alebo ktorým hrozil.

38. Podľa konať a rozhodovať možno len o väzbe

osoby, proti ktorej bolo vznesené obvinenie. Odôvodnenie rozhodnutia o väzbe obsahuje

aj uvedenie skutkových okolností, o ktoré sa výrok rozhodnutia o väzbe opiera. O väzbe

koná a rozhoduje súd a v prípravnom konaní na návrh prokurátora sudca pre prípravné

konanie, ktorý nie je pri vymedzení dôvodov väzby návrhom prokurátora viazaný.

O sťažnosti proti rozhodnutiu súdu alebo sudcu pre prípravné konanie o väzbe koná

a rozhoduje nadriadený súd. Pred rozhodnutím o väzbe musí byť obvinený vypočutý; o čase

a mieste výsluchu sa vhodným spôsobom upovedomí prokurátor, obvinený a jeho obhajca,

ak je dosiahnuteľný. Predseda senátu alebo sudca pre prípravné konanie vypočuje

obvineného, a potom umožní prísediacim alebo sudcom, prokurátorovi a obhajcovi položiť

obvinenému otázky týkajúce sa rozhodnutia o väzbe; bez výsluchu obvineného možno

rozhodnúť o väzbe len vtedy, ak obvinený výslovne požiadal, aby sa konalo v jeho

neprítomnosti alebo ak zdravotný stav obvineného neumožňuje jeho výsluch.

39. Podľa pri rozhodovaní o sťažnosti preskúma

nadriadený orgán správnosť výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým sťažovateľ podal

sťažnosť, a konanie predchádzajúce týmto výrokom napadnutého uznesenia...

40. Podľa ak je daný dôvod väzby podľa

písm. a) alebo c), môže súd a v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanie rozhodnúť

o ponechaní obvineného na slobode alebo o jeho prepustení na slobodu aj vtedy,

ak obvinený zložil peňažnú záruku a súd alebo sudca pre prípravné konanie ju prijme.

Ak je obvinený stíhaný pre obzvlášť závažný zločin, je daný dôvod väzby podľa § 71 ods. 3

písm. a) až c) alebo e), alebo obvinený bol vzatý do väzby podľa odseku 4 alebo podľa § 80

ods. 3, možno peňažnú záruku prijať, len ak to odôvodňujú výnimočné okolnosti prípadu.

41. Ústavný súd na tomto mieste považuje za potrebné zvýrazniť, že v každom

jednotlivom prípade tvrdeného porušenia základného práva na osobnú slobodu je povinný

pri svojom rozhodovaní prihliadať aj na konkrétne okolnosti preskúmavanej veci (obdobne

pozri , , , a pod., ale vyplýva

to aj z mnohých rozhodnutí ESĽP napr. Letellier proti Francúzsku, rozhodnutie z 26. 6.

1991, Annuaire, č. 207; Navarra proti Francúzsku, rozhodnutie z 23. 11. 1993, Annuaire,

č. 273-B a ďalšie).

42. Sťažovateľ v posudzovanej veci na základe argumentácie, ktorej podstatná časť

je citovaná v časti I tohto uznesenia, namieta porušenie svojich práv garantovaných

v označených článkoch a dohovoru (aj) napadnutým uznesením najvyššieho súdu,

ako aj postupom, ktorý jeho vydaniu predchádzal.

43. Najvyšší súd spochybnenie zákonnosti obmedzenia osobnej slobody tvrdiac,

že orgány činné v trestnom konaní nerešpektovali právo sťažovateľa na informácie

vyplývajúce zo smernice Európskeho parlamentu a Rady 2012/13/EÚ z 22. mája 2012

o práve na informácie v trestnom konaní, odôvodnil v relevantnej časti svojho napadnutého

uznesenia takto:

«... podľa čl. 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie je smernica ako právny akt

Európskej únie záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená, a to vzhľadom

na výsledok, ktorý sa ňou má dosiahnuť, pričom sa voľba foriem a metód ponecháva

vnútroštátnym orgánom. Z toho vyplýva, že smernice sa v členských štátoch Európskej únie

v zásade neuplatňujú priamo, ale prostredníctvom vnútroštátnych právnych predpisov,

ktorými boli prebraté do ich právnych poriadkov, pričom ich orgány sú povinné vykladať

vnútroštátne právo (ako celok) euro - konformne, tzn. čo najviac v zmysle znenia a cieľov

smernice, aby sa dosiahol ňou sledovaný výsledok (ide o tzv. nepriamy účinok smernice).

Súdny dvor síce vo svojej ustálenej judikatúre pripustil aj priamy účinok (aplikáciu)

smerníc, avšak iba vtedy, ak uplynula transpozičná lehota a smernica nebola členským

štátom vôbec alebo správne prebratá, resp. nie je zabezpečená jej úplná účinnosť, a len

pokiaľ smernica, pripadne jej ustanovenie, umožňuje identifikovať jednak konkrétnu

povinnosť členského štátu, ako aj oprávnené osoby a to za predpokladu, že obsah

dotknutého ustanovenia smernice je bezpodmienečný a presný. Súčasne platí, že priama

aplikácia smernice nesmie mať za následok uloženie povinnosti fyzickej alebo právnickej

osobe, alebo založenie, resp. sprísnenie trestnej zodpovednosti tých, ktorí sa dopustia

porušenia jej ustanovení (pozri napr. rozsudok Súdneho dvora z 26. septembra 1996,

Arcaro, C-168/95. EU:C: 1996:363, body 36 a 37). Teda priameho účinku smernice

sa nemožno dovolávať voči jednotlivcom, ale len proti štátu, bez ohľadu na to či vystupuje

ako zamestnávateľ, alebo ako verejný orgán (pozri rozsudok Súdneho dvora z 19. apríla

2007, Farrell, C-356/05. ĽU:C:2007:229, body 37 až 40).

V tomto kontexte a so zreteľom na výhrady obvinených, ktoré uplatnili už vo vzťahu

k návrhu na ich vzatie do väzby, treba ďalej uviesť, že podľa smernice o práve

na informácie pozostáva právo podozrivých alebo obvinených osôb na informácie (ďalej

tiež ..dotknuté osoby") z: (i) práva na informácie o ich právach, (ii) práva na informácie

o obvinení a (iii) práva na prístup k spisovému materiálu...

Smernica o práve na informácie bola do právneho poriadku Slovenskej republiky

prebratá .. ktorým sa mení a dopĺňa

v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov...

... Slovenská republika dôsledne prebrala do svojho právneho poriadku všetky

smernicou o práve na informácie stanovené minimálne pravidlá týkajúce sa informovania

o právach podozrivých alebo obvinených osôb. Pritom euro - konformná aplikácia tejto

vnútroštátnej úpravy je podľa najvyššieho súdu plne spôsobilá zaručiť úplnú účinnosť

predmetnej smernice a dosiahnuť ňou sledovaný cieľ, ktorým je zvýšenie dôvery v systémy

trestného súdnictva všetkých členských štátov Európskej únie, čo by malo viesť jednak

k efektívnejšej justičnej spolupráci v trestných veciach a tiež k zlepšeniu ochrany práv

jednotlivcov. Podľa sťažnostného súdu tak priama aplikácia predmetnej smernice

neprichádza do úvahy, a to ani pokiaľ ide o jej čl. 8, na ktorý poukazujú obvinení. Podľa

odseku 1 tohto ustanovenia síce majú členské štáty zabezpečiť, aby sa poskytnutie

informácií podozrivým alebo obvineným osobám podľa článkov 3 až 6 zaznamenalo

postupom vedenia záznamov upraveným v práve dotknutého členského štátu, podľa bodu 35

odôvodnenia tejto smernice by však nemali vytvárať dodatočný záväzok zaviesť nové

mechanizmy alebo akúkoľvek dodatočnú administratívnu záťaž. Z tohto pohľadu považuje

najvyšší súd slovenskú právnu úpravu, podľa ktorej sa skutočnosť, že zadržanému alebo

zatknutému obvinenému bolo poskytnuté poučenie o jeho právach v písomnej forme,

poznamená v zápisnici, za dostačujúcu, zodpovedajúcu doterajším postupom vedenia

záznamov v trestnom konaní, keď podľa ods. I písm. e) musí zápisnica o úkone

trestného konania obsahovať okrem iného aj poskytnutie poučenia. V tomto kontexte potom

poukazuje sťažnostný súd na to, že v zápisniciach o zadržaní obvinených (č. 1. 16 a 17)

je okrem iného uvedené, že obvineným bolo bez zbytočného odkladu poskytnuté „Poučenie

o právach obvineného” v písomnej forme, pričom prevzatie týchto poučení potvrdili obaja

obvinení svojimi podpismi.

Pokiaľ ide o opravné prostriedky upravené v čl. 8 ods. 2 smernice o práve

na informácie, treba v prvom rade uviesť, že hoci podľa tohto ustanovenia majú členské

štáty zabezpečiť, aby podozrivé alebo obvinené osoby alebo ich advokáti mali právo

namietať v súlade s postupmi ustanovenými vo vnútroštátnom práve voči neposkytnutiu

informácií alebo voči odmietnutiu poskytnúť tieto informácie príslušnými orgánmi v súlade

s touto smernicou, podľa bodu 36 jej odôvodnenia sa v súvislosti s týmto právom

od členských štátov nevyžaduje zaviesť osobitne konanie o opravnom prostriedku,

samostatný mechanizmus alebo postup na podávanie sťažností.

V tomto smere poukazuje najvyšší súd na to, že tento druh námietok môže obvinený,

či už priamo alebo prostredníctvom obhajcu, účinne uplatniť v rámci žiadosti

o preskúmanie postupu policajta podľa Osobitne je pritom upravená možnosť

namietať odmietnutie nazretia do spisu ( ) a v neposlednom rade,

vzhľadom na predmet konania v tejto veci, treba uviesť, že výhrady tohto typu môže

obvinený, resp. jeho obhajca uplatniť aj v konaní o väzbe, pričom príslušný súd je povinný

mu poskytnúť adekvátnu odpoveď. Zároveň však treba zdôrazniť, že nie akýkoľvek

nedostatok pri realizácii práva podozrivých alebo obvinených osôb na informácie bude mať

za následok nezákonnosť obmedzenia ich osobnej slobody väzbou, ale tento musí mať

reálny (materiálny) dopad na ich konkrétne práva zaručujúce kontradiktórnosť konania o

väzbe a rovnosť zbraní, najmä na možnosť predložiť súdu argumenty a dôvody proti vzatiu

do väzby.

Z uvedeného vyplýva, že (pri jeho euro - konformnom výklade)

umožňuje podozrivým a obvineným (či už priamo alebo prostredníctvom obhajcu) účinne

namietať neposkytnutie informácií, resp. odmietnutie poskytnutia informácií v rozsahu

stanovenom smernicou o práve na informácie a teda im zabezpečuje opravný prostriedok

podľa čl. 8 ods. 2 tejto smernice v spojení s bodom 36 jej odôvodnenia. Podľa najvyššieho

súdu tak nie je pre rozhodnutie v tejto veci potrebný výklad práva Európskej únie, ktorý

by bol sporný.

V tomto kontexte potom poukazuje sťažnostný súd na to, že uznesenie o vznesení

obvinenia bolo obom obvineným doručené 20. júna 2018, t. j. ešte pred ich zadržaním.

Z tohto uznesenia je pritom zrejmý nielen popis skutku, ktorý je im kladený za vinu, a jeho

právna kvalifikácia, ale i dôvody vznesenia obvinenia. Obvineným tak boli poskytnuté

informácie o ich obvinení v rozsahu, ktorý je v tomto štádiu dostatočný na zaručenie

spravodlivého konania a účinné uplatnenie ich práva na obhajobu... Zo zápisníc o zadržaní

obvinených ďalej vyplýva, že títo boli pri zadržaní okrem iného informovaní o dôvodoch

zadržania, ktoré boli následne konkretizované v návrhu prokurátora na ich vzatie do väzby,

ktorý im bol doručený ešte pred rozhodnutím o ich väzbe, a súčasne im bolo poskytnuté

poučenie o ich právach v písomnej forme (ako je uvedené vyššie). Okrem toho boli obvinení

pred ich výsluchmi opakovane poučení mimo iného oprave odoprieť vypovedať, práve zvoliť

si obhajcu a podmienkach bezplatnej obhajoby, resp. obhajoby za zníženú odmenu, o práve

nazerať do spisov a žiadať urýchlené preskúmanie odmietnutia tohto práva, o práve

na tlmočníka a prekladateľa a tiež o práve žiadať prokurátora o preskúmanie postupu

vyšetrovateľa. V neposlednom rade považuje sťažnostný súd za potrebné poukázať na to,

že obaja obvinení sú od začiatku konania zastúpení zvolenými obhajcami.

So zreteľom na uvedené nemá najvyšší súd, napriek tomu, že súčasťou predloženého

spisového materiálu nie je formulár písomného poučenia, ktoré bolo odovzdane obvineným,

žiadne pochybnosti o tom, že títo boli v záujme zabezpečenia kontradiktórnej povahy

konania o väzbe a rešpektovania princípu rovnosti zbraní poučení o svojich právach

v rozsahu umožňujúcom ich účinné uplatnenie.»

44. Najvyšší súd k splneniu formálnych podmienok rozhodovania o väzbe

sťažovateľa konštatoval: „Obvinení a sú v

posudzovanej veci trestne stíhaní na základe uznesenia vyšetrovateľa Národnej kriminálnej

agentúry Prezídia Policajného zboru, Národnej jednotky finančnej polície, expozitúra

Stred, Banská Bystrica z 20. júna 2018, ČVS: PPZ-101/NKA-FP-ST-2018, ktorým im bolo

vznesené obvinenie pre obzvlášť závažný zločin falšovania, pozmeňovania a neoprávnenej

výroby peňazí a cenných papierov podľa § 270 ods. 2. ods. 4 písm. b) Tr. zák., ktorý mali

spáchať formou spolupáchateľstva podľa § 20 Tr. zák. v súbehu so zločinom marenia

spravodlivosti podľa § 344 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. a) Tr. zák. Obvinení sa mali týchto

trestných činov dopustiť na skutkovom základe uvedenom v uznesení o vznesení obvinenia,

pričom popis konania kladeného im za vinu je aj súčasťou odôvodnenia napadnutého

uznesenia a preto ho nepovažuje najvyšší súd za potrebné na tomto mieste znovu

opakovať.“

45. K jednotlivým dôvodom väzby v relevantnej časti uznesenia najvyšší súd

uviedol:

„Vychádzajúc z uvedeného dospel aj sťažnostný súd po preskúmaní predloženého

spisového materiálu v rozsahu zodpovedajúcom rozhodnutiu o väzbe obvinených k záveru

o dôvodnosti ich trestného stíhania. Osobitne pritom poukazuje na znalecký posudok

Ústavu súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity v Žiline č. 77/2018 a jeho doplnenie č.

106/2018, ktoré si v súbežne prebiehajúcich civilných konaniach nechala vypracovať

obchodná spoločnosť a ktoré majú v tomto trestnom

konaní charakter listinného dôkazu. Z nich totiž vyplýva, že podpisy na troch sporných

zmenkách sú s najvyššou mierou pravdepodobnosti hraničiacou s istotou pravými podpismi

obvineného , pričom je však nepravdepodobné, aby boli podpísané

v rovnakom časovom období ako porovnávacie podpisy PM-1 až PM-40, t. j. v období

od 28. júla 1998 (PM-16 aPM-17) do 12. novembra 2001 (PM-36), ale tieto sú

najadekvátnejšie porovnávacím podpisom menovaného PM-41 až PM-49, ktoré vznikli

v roku 2017. Z uvedeného tak vyplýva dôvodné podozrenie, že obvinený

podpísal v mene obchodnej spoločnosti zmenečné

ručenie na predmetných zmenkách v čase, keď už nebol oprávnený za ňu konať, keďže

jej konateľom bol iba do 27. novembra 2002. Pritom aj uvedenie nepravdivých údajov

o zmenečnom ručiteľovi je falšovaním cenného papiera v zmysle § 270 ods. 2 Tr. zák.

a keďže podľa § 125 ods. 1 Tr. zák. sa na určenie rozsahu činu použijú hľadiská určujúce

výšku škody, sú aj podľa najvyššieho súdu obaja obvinení v tejto fáze konania dôvodne

podozriví zo spáchania obzvlášť závažného zločinu falšovania, pozmeňovania

a neoprávnenej výroby peňazí a cenných papierov podľa § 270 ods. 2. ods. 4 písm. b)

Tr. zák. v súbehu so zločinom marenia spravodlivosti podľa § 344 ods. 1 písm. a), ods. 2

písm. a) Tr. zák., ktorých sa vzhľadom na vyššie uvedené a čas predloženia zmeniek mali

dopustiť s najväčšou pravdepodobnosťou v roku 2016. V prospech tohto záveru svedčí

podľa sťažnostného súdu i to, že v momentálne dostupných účtovných podkladoch

obchodnej spoločnosti , na ktorú mali byť predmetné zmenky

prevedené rubopisom ešte v roku 2001, sa nenachádzajú žiadne informácie o tom, že táto

obchodná spoločnosť tieto zmenky niekedy vlastnila, nadobudla alebo predala, a prvá

zmienka o nich je až v poznámkach k účtovnej závierke obchodnej spoločnosti

za rok 2016. Nemožno preto prisvedčiť námietke obvinených, že ich

trestné stíhanie je premlčané, i keď aj podľa názoru najvyššieho súdu nevenovali orgány

činné v trestnom konaní formulácii skutku, najmä pokiaľ ide o čas jeho spáchania,

dostatočnú pozornosť. Uvedené však nemá vplyv na záver o dôvodnosti prebiehajúceho

trestného stíhania a sťažnostný súd sa nestotožňuje s tvrdením obvinených, že skutok, ako je

popísaný v uznesení o vznesení obvinenia, nemôže napĺňať znaky stíhaných trestných činov,

keďže aj v závislosti od výsledkov ďalšieho vyšetrovania bude možné jeho popis vo vyššie

naznačenom smere upraviť bez toho, aby to narušilo jeho totožnosť.

Po zistení, že v preskúmavanej veci je daná aj základná materiálna podmienka

pre prípadné vzatie obvinených do väzby - dôvodné podozrenie zo spáchania skutku

kladeného im za vinu - podrobil najvyšší sud prieskumu záver Špecializovaného trestného

súdu o neexistencii dôvodov väzby.

Pokiaľ ide o sťažovateľom tvrdené dôvody tzv. kolúznej väzby podľa § 71 ods. 1

písm. b) u obvineného , treba v prvom rade uviesť, že realizácia

práva na obhajobu, ktorého podstatnou súčasťou je aj právo osoby, voči ktorej konanie

smeruje, neobviňovať sa, nemôže byť sama o sebe dôvodom väzby. Preto len skutočnosť, že

tento obvinený 14. mája 2018 nevydal vyšetrovateľovi predmetné zmenky, pričom treba

zdôrazniť, že podľa zápisnice o tomto úkone ich vydanie neodmietol, ale uviedol, že ich

nemá v dispozícii, keďže sú z dôvodu prípravy expertného skúmania mimo územia

Slovenskej republiky, a akonáhle budú k dispozícii, budú poskytnuté orgánom činným v

trestnom konaní, a ani to, že následne neuviedol miesto, kde sa nachádzajú, samo o sebe

pre naplnenie dôvodov tzv. kolúznej väzby nestačí...

Vychádzajúc z uvedeného najvyšší súd uzatvára, že sťažovateľ v tejto fáze konania

nepreukázal existenciu takých konkrétnych skutočností, ktoré by dostatočne odôvodňovali

obavu, že obvinený bude v prípade ponechania na slobode pôsobiť

na svedkov, znalcov, spoluobvinených alebo inak mariť objasňovanie skutočností závažných

pre trestné stíhanie.

Pokiaľ ide o dôvody tzv. preventívnej väzby podľa , treba

v prvom rade uviesť, že aj mnohosť, resp. početnosť súbežne prebiehajúcich trestných

stíhaní môže za určitých okolností vyvolať dôvodnú obavu, že obvinený bude pokračovať

v trestnej činnosti. Najmä vtedy, ak je dôvodne podozrivý z toho, že dlhodobo alebo

pravidelne pácha určitý druh trestných činov, ktoré sú zdrojom jeho príjmov a pod.

Uvedené v žiadnom prípade neporušuje prezumpciu neviny, ako tvrdia obvinení, keďže tá sa

nedotýka predbežných rozhodnutí procesnej povahy, ktoré prijmú justičné orgány a ktoré sú

založené na podozrení alebo usvedčujúcich dôkazoch, ako sú napr. rozhodnutia

o vyšetrovacej väzbe, pokiaľ takéto rozhodnutia neoznačujú obvinenú osobu za vinnú (bod

16 odôvodnenia smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/343 z 9. marca 2016

o posilnení určitých aspektov prezumpcie neviny a práva byť prítomný na konaní pred

súdom v trestnom konaní). Treba pritom zdôrazniť, že pri rozhodovaní o väzbe postačuje

reálna hrozba, že obvinený bude konať tak, ako predpokladá už uvedený dôvod väzby, ak do

nej nebude vzatý. Zákon teda nevyžaduje absolútnu istotu o naplnení dôvodu

tzv. preventívnej väzby (primerane napr. uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky

z 10. augusta 2016, sp. zn. ).

Z tohto pohľadu považuje sťažnostný súd za podstatné, že obvinený

je aktuálne trestne stíhaný v ďalších dvoch veciach. Pritom v jednom prípade je dôvodne

podozrivý, že v novembri 2006 mal obzvlášť závažným zločinom porušovania povinností

pri správe cudzieho majetku podľa § 237 ods. 1. ods. 4 písm. a) Tr. zák. získať na úkor

obchodnej spoločnosti najprv 16.000.000,- Sk (531.102,70 eura)

a potom 4.500.000,- Sk (140.372,63 eura). V druhej veci je zas trestne stíhaný

za pokračovací zločin neodvedenia dane a poistného podľa § 277 ods. 1, ods. 4 Tr. zák.,

ktorý mal spáchať v priebehu rokov 2010 až 2012, pričom na jeho účty, resp. na účty nim

ovládaných obchodných spoločnosti mal byť postupne poukázaný neoprávnene uplatnený

nadmerný odpočet DPH v celkovej výške 8.193.596,64 eur. A napokon v tejto veci stíhanými

trestnými činmi sa mal snažiť získať takmer 70.000.000.- eur. Obvinený

je tak aktuálne dôvodne podozrivý, že dlhodobo (počnúc rokom 2006) v pravidelných

intervaloch pácha vysoko sofistikovanú ekonomickú trestnú činnosť, ktorá má, pokiaľ ide

o jej rozsah, stupňujúcu tendenciu a ktorá je pre neho zdrojom značných príjmov, ktoré mu

zaručujú určité postavenie a vplyv. Práve z týchto konkrétnych skutočností (charakter,

dĺžka, rozsah a motív páchania stíhanej trestnej činnosti) vyplýva v tomto štádiu konania

aj podľa najvyššieho súdu dôvodná obava, že obvinený by v prípade

ponechania na slobode mohol v tomto druhu trestnej činnosti pokračovať, aby si svoje

postavenie a vplyv - aj so zreteľom na prebiehajúce trestné stíhania – udržal.

Sťažnostný súd však pri vyvodení tohto záveru neprihliadal na sťažovateľom

označenú trestnú vec podozrenia zo spáchania pokračovacieho zločinu skrátenia dane

a poistného podľa § 276 ods. 1, ods. 4 Tr. zák., ktorá bola uznesením z 21. septembra 2017,

ČVS: PPZ-662/NKA-FP-BA-2017, podľa v spojení s

ods. 1 písm. e) Tr. zák. odmietnutá. Len na základe uznesenia o odmietnutí (na rozdiel

od uznesenia o vznesení obvinenia) totiž nemožno s takou mierou podozrenia, ktorú

si vyžaduje obmedzenie osobnej slobody väzbou, konštatovať, že predmetov skutok sa stal

a tento je (bol) trestným činom, ktorý mala spáchať konkrétne osoba.

Tieto dôvody viedli najvyšší súd k tomu, že na podklade sťažnosti prokurátora zrušil

napadnuté uznesenie v časti týkajúcej sa obvineného a sám rozhodol

o jeho vzatí do väzby z dôvodu podľa Skúmal zároveň,

či by väzbu tohto obvineného nebolo možné nahradiť dohľadom probačného a mediačného

úradníka. Aktuálne však nezistil žiadne výnimočné okolnosti tohto prípadu, ktoré takéto

nahradenie väzby (ale i jej prípadné nahradenie zárukou, písomným sľubom obvineného

alebo peňažnou zárukou) podmieňujú, keďže obvinený je stíhaný pre obzvlášť závažný

zločin , . Žiadne okolnosti prípadu, ktoré by bolo možné

považovať za výnimočné, napokon neoznačil ani obvinený . Podmienka

zisťovania takýchto výnimočných okolností na nahradenie väzby pritom aj podľa ustálenej

judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky sleduje legitímny cieľ a je ústavne

udržateľná (pozri napr. uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 8. septembra

2015, sp. zn. ).“

46. Ústavná ochrana základných práv a slobôd, ako aj ľudských práv a základných

slobôd vyplývajúcich z príslušnej medzinárodnej zmluvy je rozdelená medzi všeobecné

súdy a ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity vyplývajúcim z ,

podľa ktorého sú všeobecné súdy primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,

ako aj za dodržiavanie základných práv a slobôd ( a ).

47. Ústavný súd zdôrazňuje, že pri posúdení namietaného rozhodnutia najvyššieho

súdu a postupu, ktorý mu predchádzal, jeho úlohou nebolo preskúmať správnosť

skutkových a právnych záverov, o ktoré najvyšší súd oprel svoje rozhodnutie, resp.

odpovedať na otázku, či mal, resp. nemal byť sťažovateľ vzatý, resp. nevzatý do väzby.

Úloha ústavného súdu sa v danom prípade obmedzila na posúdenie otázky, či sa najvyšší

súd s právne relevantnou argumentáciou sťažovateľa (prezentovanou v uplatnenej sťažnosti)

vysporiadal adekvátne a preskúmateľne a či je tak odôvodnenie jeho rozhodnutia

ústavnoprávne akceptovateľné.

48. Súdne preskúmanie zákonnosti pozbavenia osobnej slobody kladie nároky

(okrem iného) na kvalitu preskúmania. Väzobné konanie týkajúce sa rozhodovania

o osobnej slobode obvinenej osoby musí spĺňať niektoré fundamentálne požiadavky

spravodlivého konania podľa dohovoru, ako aj podľa .

Jednou z nich je aj právo na náležité odôvodnenie rozhodnutia. Jeho obsahom je právo

účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré preskúmateľným

spôsobom jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné

otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Princíp spravodlivosti („fairness“) pritom

zaväzuje súdy, aby pre svoje rozhodnutia poskytli dostatočné a relevantné dôvody (pozri

napr. , ).

49. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd preskúmal napadnuté uznesenie

najvyššieho súdu z hľadiska jeho ústavnej akceptovateľnosti a zlučiteľnosti jeho účinkov

so sťažovateľom označenými základnými právami podľa , resp. právami podľa

dohovoru.

V intenciách námietok sťažovateľa o absencii materiálnych dôvodov väzby, najvyšší

súd k splneniu hmotnoprávnych predpokladov väzby, a síce že zistené skutočnosti

nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý je vedené trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky

trestného činu a existuje dôvodné podozrenie, že ho spáchal sťažovateľ, poukázal

na vykonané dokazovanie (znalecký posudok, listinné dôkazy) a skutočnosť, že aj

od výsledkov ďalšieho vyšetrovania, je možné upraviť formuláciu skutku, hlavne čo do času

jeho spáchania, čo však nemá vplyv na dôvodnosť prebiehajúceho trestného stíhania,

pričom podľa jeho názoru dôkazná situácia je v rozsahu podporujúcom splnenie tohto

aspektu materiálnych podmienok väzby.

V rámci posúdenia splnenia ďalšieho z aspektov hmotnoprávnych podmienok väzby

poukázal na skutočnosti, ktoré podľa jeho názoru u sťažovateľa opodstatňujú dôvodnú

obavu z pokračovania v trestnej činnosti. Najvyšší súd tu poukázal na osobitné okolnosti

vyšetrovanej trestnej činnosti, a to na početnosť prebiehajúcich trestných stíhaní voči

sťažovateľovi, ekonomický charakter trestnej činnosti, ktorá má stupňujúcu tendenciu

a je pre sťažovateľa zdrojom značných príjmov, ktoré mu zaručujú značné postavenie

a vplyv, v dôsledku ktorého by mohol v trestnej činnosti pokračovať.

K námietkam sťažovateľa o možnosti náhrady za väzbu, ústavný súd konštatuje,

že materiálne odôvodnenie rozhodnutia najvyššieho súdu sťažovateľovi odpoveď

v uvedenom smere poskytlo. V odôvodnení svojho rozhodnutia najvyšší súd vo vzťahu

k možnému nahradeniu väzby (dohľadom probačného a mediačného úradníka, zárukou,

písomným sľubom obvineného, príp. peňažnou zárukou) okrem iného uviedol, že nezistil

žiadne výnimočné okolnosti prípadu, ktoré by odôvodňovali vzhľadom na stíhanie

pre obzvlášť závažný zločin nahradenie väzby.

50. Ústavný súd konštatuje, že právne závery najvyššieho súdu opierajúce

sa o aplikáciu relevantnej právnej úpravy korešpondujú so skutkovými zisteniami, a tieto

zistenia nie sú výsledkom svojvôle, ale komplexného zhodnotenia všetkých skutkových

okolností významných pre rozhodovanie o väzobnej otázke. Z judikatúry ústavného súdu

a ESĽP vyplýva, že v odôvodnení uznesenia o preskúmaní zákonnosti väzby nemusí dať

súd odpoveď na všetky otázky, ale len na tie, ktoré sú podstatné pre záver o existencii

zákonných dôvodov väzby (, obdobne Nikolova c. Bulharsko z 25. 3. 1999).

Ústavný súd je toho názoru, že najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia relevantným

otázkam formulovaným sťažovateľom v uplatnenej sťažnosti poskytol zrozumiteľnú

a náležitú odpoveď.

51. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti navyše vyslovil pochybnosti aj o nezaujatosti

a nestrannosti najvyššieho súdu, keď predseda senátu v časti odôvodnenia, ktorú vyhlásil

na verejnom zasadnutí 28. júna 2018, potreboval za potrebné zdôrazniť povinnosť nenechať

sa pri rozhodovaní ovplyvniť „záujmami nielen politických strán, politických hnutí, ale ani

verejnou mienkou alebo oznamovacími prostriedkami... bez ohľadu na to, či už vo vzťahu

k týmto obvineným je vytvorený či už pozitívny alebo negatívny mediálny obraz“. Ústavný

súd konštatuje, že garancie nezávislosti a nestrannosti súdov existujú aj z toho dôvodu,

aby prerokovanie veci súdom a jeho rozhodnutie nebolo ovplyvnené verejnou mienkou.

Akceptovanie argumentácie sťažovateľa by viedlo k zovšeobecňujúcemu záveru, že súdy

nie sú nezávislé a nestranné v konaniach, ktoré sú pod drobnohľadom médií, ktorý je však

neprijateľný. Medializácia súdneho konania sama osebe nemá vplyv na nezávislosť

a nestrannosť súdu, ktorý rozhoduje v predmetnej veci. Sťažovateľ v sťažnosti neuviedol

žiadne okolnosti, ktoré by viedli k pochybnosti o nezávislosti a nestrannosti najvyššieho

súdu alebo členov senátu, ktorý rozhodoval v predmetnej veci. Paradoxne v tejto súvislosti

ústavný súd poukazuje na sťažovateľom namietané rozhodnutie o vylúčení člena senátu

na základe jeho oznámenia o pochybnosti nestranne a nezaujato konať a rozhodnúť danú

trestnú vec.

52. V ostatnej časti sťažnosti prezentuje sťažovateľ zároveň názor, že ďalšie trvanie

väzby je ústavne neakceptovateľné a zakladajúce dôvod na okamžité prepustenie

na slobodu, pretože «pokiaľ ide o „príkaz na zadržanie a dodanie do väzby“ jedná sa

o ničotný a nezákonný procesný úkon», keďže podľa názoru sťažovateľa „nadriadený súd

mohol väzbu nariadiť len uznesením, ktoré však mohol prijať len senát (keďže sa jednalo

o senátnu vec)“. V zmysle ak nadriadený súd rozhodne

o vzatí obvineného do väzby, ihneď nariadi, aby ho dodal do miesta výkonu väzby útvar

Policajného zboru, Vojenskej polície alebo Zboru väzenskej a justičnej stráže. Príslušník

zboru, ktorý vykonáva službu, je oprávnený na základe písomného príkazu sudcu v objekte

súdu zadržať obvineného a odsúdeného a umiestniť ich v objekte súdu do miestnosti na to

určenej na účel dodania do výkonu väzby a výkonu trestu odňatia slobody; ak súdny objekt

a ústav na výkon väzby sú stavebne prevádzkovo spojené, príslušník zboru je oprávnený

na základe písomného príkazu sudcu z objektu súdu dodať obvineného do výkonu väzby

a odsúdeného do výkonu trestu odňatia slobody podľa osobitného predpisu [§ 47 ods. 2

písm. d) o Zbore väzenskej a justičnej stráže v znení neskorších

predpisov s odkazom na osobitný predpis, a to konkrétne § 194 ods. 6 a § 408 ods. 1

]. Vychádzajúc z citovaných zákonných ustanovení, ústavný súd

kvalifikoval námietku sťažovateľa o nesprávnej „forme“ rozhodovania najvyššieho súdu

po rozhodnutí o vzatí sťažovateľa do väzby ako neopodstatnenú.

53. Ústavný súd dospel k záveru, že účinky uplatnenej právomoci vo veci

rozhodujúceho najvyššieho súdu v danom prípade sú zlučiteľné s obsahom sťažovateľom

označených článkov a dohovoru, preto sťažnosť v danej časti odmietol podľa

ods. 2 ako zjavne neopodstatnenú.

54. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími

požiadavkami sťažovateľa uvedenými v petite nezaoberal, keďže rozhodovanie o nich

je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto

prípade nedošlo.

55. S ohľadom na všetky uvedené závery bolo o sťažnosti sťažovateľa potrebné

rozhodnúť tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. septembra 2018