Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 599/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-46

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. marca 2019 v senáte

zloženom z predsedníčky Jany Baricovej a zo sudcov Miroslava Duriša (sudca spravodajca)

a Mojmíra Mamojku prerokoval ústavnú sťažnosť , ,

, zastúpeného Advokátskou kanceláriou Mandzák

a spol., s. r. o., Zámocká 5, Bratislava, v mene ktorej koná advokát JUDr. Michal Mandzák,

vo veci namietaného porušenia základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2

a 5 a práva na slobodu a bezpečnosť podľa

písm. c), ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 6

Charty základných práv Európskej únie uznesením Krajského súdu v Bratislave

sp. zn. z 23. októbra 2018 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu,

a takto

rozhodol:

Ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.

-19 z 13. decembra 2018 prijal na ďalšie konanie ústavnú sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva

na osobnú slobodu podľa , 2 a 5 (ďalej len

„ústava“), práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 6 Charty

základných práv Európskej únie (ďalej aj „charta“) uznesením Krajského súdu v Bratislave

(ďalej aj „krajský súd“) sp. zn. z 23. októbra 2018 (ďalej aj „napadnuté

rozhodnutie“) a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu.

2. Uznesenie č. k. -19 z 13. decembra 2018 bolo prijaté senátom

ústavného súdu v zložení: sudkyňa Jana Laššáková, sudca Sergej Kohut (sudca spravodajca)

a sudca Lajos Mészáros. Vzhľadom na skutočnosť, že sudcom Sergejovi Kohutovi

a Lajosovi Mészárosovi skončilo 16. februára 2019 funkčné obdobie, tento nález bol

v súlade s čl. II bodom 2 písm. a) Dodatku č. 1 k Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej

republiky na obdobie od 1. marca 2018 do 28. februára 2019 schváleného na zasadnutí

pléna ústavného súdu konanom 13. februára 2019 prijatý senátom ústavného súdu v zložení

sudkyňa Jana Baricová (predsedníčka senátu), sudca Miroslav Duriš (sudca spravodajca)

a sudca Mojmír Mamojka.

3. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že „[s]ťažovateľovi bolo

Uznesením vyšetrovateľa PPZ, NAKA, národná protizločinecká jednotka, expozitúra

Bratislava, ČVS: PPZ-753/NKA-PZ-BA-2017 zo dňa 27.03.2018 vznesené obvinenie za

obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo

prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. b), písm. c),

písm. d), ods. 2 písm. c), ods. 4 písm. c) s poukazom na ,

písm. i) za skutok špecifikovaný v uznesení o vznesení obvinenia.

Uznesením Okresného súdu Bratislava IV, sp. zn. zo dňa 29.03.2018

v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. zo dňa 27.04.2018

bol sťažovateľ vzatý do väzby z dôvodov podľa ustanovenia § 71 ods. 14 písm. a), b), c)

s tým, že väzba začala plynúť od 26.03.2018 o 21.20 hod. a je

vykonávaná .

Sudkyňa pre prípravné konanie Okresného súdu Bratislava IV uznesením, sp. zn.

-106 zo dňa 05.10.2018 predĺžila okrem iných obvinených i sťažovateľovi

lehotu trvania väzby o päť mesiacov, t.j. do 26.03.2019. Zároveň postupom podľa § 80

ods. 1 písm. c) rozhodla, že i vo vzťahu k sťažovateľovi sa väzba

dohľadom probačného a mediačného úradníka nenahrádza.“.

4. Sťažovateľ podal proti rozhodnutiu Okresného súdu Bratislava IV sp. zn.

-106 z 5. októbra 2018 o predĺžení väzby (ďalej aj „rozhodnutie o predĺžení

väzby“) ihneď po jeho vyhlásení sťažnosť, ktorú písomne odôvodnil a doručil súdu

8. októbra 2018.

5. K podaným sťažnostiam proti rozhodnutiu o predĺžení väzby (množné číslo

vychádza z toho, že vo veci bolo viacero obvinených, pozn.) sa 17. októbra 2018 vyjadril

prokurátor Krajskej prokuratúry v Bratislave (ďalej len „vyjadrenie prokurátora“).

Vyjadrenie prokurátora bolo súdu doručené spolu so zápisnicou o výsluchu obvineného

z 8. októbra 2018. Sťažovateľ poukazuje na túto citáciu z vyjadrenia

prokurátora (v zmysle s. 12 napadnutého rozhodnutia): „V prílohe navyše pripájam

fotokópiu výsluchu obv. , ktorý bol vykonaný dňa 08.10.2018, teda až

po rozhodnutí o predĺžení väzby obvineným a .

Obvinený sa v plnom rozsahu priznáva ku skutkom, ktoré sú mu kladené za vinu.

Navyše podrobne opisuje aj trestnú činnosť ostatných obvinených vrátane obv. .

S poukazom na uvedené skutočnosti mám za to, že sťažnosti obvinených ,

, a voči uzneseniu o predĺžení lehoty

väzby sú nedôvodné, a tieto je možné postupom podľa § 193 ods. 1 psím. c) Trestného

poriadku zamietnuť.“

O podaných sťažnostiach proti rozhodnutiu o predĺžení väzby bolo rozhodnuté

23. októbra 2018 napadnutým rozhodnutím tak, že boli zamietnuté.

6. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namieta, že „všeobecný súd konal v príkrom

rozpore s princípom kontradiktórnosti a rovnosti zbraní, pretože rozhodol na základe

stanoviska prokurátora doručeného súdu dňa 17.10.2018 spolu so zápisnicou z výsluchu

obvineného zo dňa 08.10.2018. Toto stanovisko však nebolo doručené

sťažovateľovi, a to ani všeobecným súdom, ani prokurátorom. Jednalo sa však, pritom

o kľúčový dokument, na základe ktorého všeobecný súd rozhodol a ku ktorému sa sťažovateľ

nemohol vyjadriť. Všeobecnému súdu pritom nič nebránilo, aby obhajobe sťažovateľa

umožnil vyjadriť sa k stanovisku prokurátora, a tak reagovať na toto stanovisko ako

protistrany.

Rovnako sa žiada poznamenať i to, že všeobecný súd vôbec nedal adekvátnu súdnu

odpoveď na námietky sťažovateľa, in concreto všeobecný súd (i) nerozhodol o opravnom

prostriedku proti nesprístupneniu k vyšetrovaciemu spisu, (ii) nesprístupnil obhajobe

vyšetrovací spis, (iii) nevysporiadal sa s tým, či v okolnostiach prípadu existujú výnimočné

dôvody pre predĺženie väzby. Z uvedeného dôvodu preto došlo k porušeniu označených

práv.“.

7. Na základe uvedeného sťažovateľ v petite ústavnej sťažnosti žiada, aby ústavný

súd nálezom vyslovil, že uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

z 23. októbra 2018 bolo porušené jeho základné právo na osobnú slobodu podľa čl. 17

ods. 1, 2 a 5 a právo na slobodu a bezpečnosť podľa , ods. 3 a 4

dohovoru a podľa čl. 6 charty, aby napadnuté rozhodnutie krajského súdu zrušil, aby

prikázal krajskému súdu prepustiť sťažovateľa z väzby na slobodu a aby sťažovateľovi

priznal náhradu trov konania.

II.

8. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou od

1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene

a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“) v čl. I až

a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251. V zmysle § 246 ods. 1 a 2 zákona

o ústavnom súde sa tento zákon použije aj na konania začaté do 28. februára 2019, pričom

právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú zachované.

10. Podľa osobná sloboda sa zaručuje.

11. Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,

ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len

pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

12. Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas

ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

13. Podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú

bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa

tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom.

14. Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody

v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený

pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci

a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa

môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba dostaví na pojednávanie.

15. Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody,

má právo podať návrh na začatie konania, v ktorom súd urýchlene rozhodne o zákonnosti

pozbavenia jeho slobody a nariadi prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

16. Podľa čl. 6 charty každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť.

17. Sťažovateľ namieta, že mu nebolo doručené vyjadrenie prokurátora k sťažnosti

proti rozhodnutiu o predĺžení väzby. Podľa názoru sťažovateľa na vyjadrení prokurátora je

založené napadnuté rozhodnutie krajského súdu a keďže sťažovateľ sa k vyjadreniu

prokurátora nedostal možnosť vyjadriť, resp. ani s ním nebol oboznámený, krajský súd mal

zasiahnuť do práv sťažovateľa označených v záhlaví tohto rozhodnutia.

III.

18. Na výzvu ústavného súdu sa k prijatej ústavnej sťažnosti vyjadril

predseda krajského súdu, ktorý, stotožňujúc sa s vyjadrením predsedníčky senátu

3 Tpo z 21. januára 2019, uviedol:

«... v trestnej veci obvineného a spol. ( ,

a ) pre obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby

omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania s obchodovania

s nimi podľa ustanovenia §172 ods. 1 písm. b), písm. c), písm. d), ods. 2 písm. c), ods. 4

písm. c) (ďalej len „TZ“ s poukazom na

písm. h), písm. i) a iné, rozhodoval tunajší súd o sťažnosti podanej, okrem iných, aj

obvineným proti uzneseniu sudcu pre prípravné konanie Okresného

súdu Bratislava IV č. k. -106 zo dňa 05.10.2018 na neverejnom zasadnutí

konanom dňa 23.10.2018 pod sp. zn. tak, že: „Podľa § 193 ods. 1 písm. c)

sa sťažnosti obvinených , ,

... ... a ... zamietajú.“

Rozhodnutie konajúci senát 3Tpo tunajšieho súdu (ďalej označený aj ako

„sťažnostný súd“) odôvodnil nasledovne: „Krajský súd preskúmavajúc predloženú trestnú

vec zistil, že rozhodnutie sudkyne pre prípravné konanie, ktorým predĺžila lehotu trvania

väzby obvinených a zároveň rozhodla, že sa väzba obvinených uložením dohľadu

probačného a mediačného úradníka nenahrádza, je správne. S dôvodmi rozhodnutia

sudkyne pre prípravné konanie sa sťažnostný súd v celom rozsahu stotožňuje.

S prihliadnutím na všetky uvedené skutočnosti sťažnostný súd dospel k záveru, že

v danej fáze prípravného konania je u všetkých obvinených naplnená formálna stránka a

tou je opodstatnená existencia uznesenia o vznesení obvinenia, nakoľko na podklade

doposiaľ zadovážených dôkazov možno oprávnene uviesť, že pretrváva kvalifikované

podozrenie, že obvinení sa mohli dopustiť trestnej činnosti, pre ktorú bolo vznesené

obvinenie, ktoré konštatovanie umocňuje aj výpoveď obvineného zo dňa

08.10.2018 predložená sťažnostnému súdu a tiež obsah utajovanej písomnosti vedenej na

tunajšom súde, na útvare ochrany utajovaných skutočnosti, pod č. p. KSBA-V-17/2018. Z

pohľadu naznačeného sú potom sťažnostné námietky obhajcov o nepreukázaní trestnej

činnosti obvinených, nedôvodné a jednoznačne predčasné.

Žiada sa dodať, že argumentácia uvádzaná vo vyjadrení k návrhu prokuratúry na

predĺženie lehoty trvania väzby, je totožná so sťažnostnými námietkami obsiahnutými

v podaných sťažnostiach, pričom sudkyňa pre prípravné konanie v rozhodnutí, ktorým

predĺžila lehotu trvania väzby u obvinených do 26.03.2019, sa s týmito riadne a zodpovedne

vysporiadala a nenechala otvorenú žiadnu spornú otázku, riešenie ktorej by zostalo

sťažnostnému súdu, vrátane poukázania na stanovisko Najvyššie súdu SR prijaté na

trestnoprávnom kolégiu dňa 03.10.2018, ktoré zo strany konajúceho senátu rozhodne nie je

nutné mechanicky opakovať.

Sudkyňa pre prípravné konanie veľmi podrobne rozviedla svoje úvahy, ktoré ju viedli

k prijatiu správneho rozhodnutia o predĺžení lehoty trvania väzby u všetkých obvinených,

s ktorými závermi a názormi uvádzanými na str. 15-16 napadnutého uznesenia, sa krajský

súd plne stotožňuje a na ne ako na správne poukazuje.

Zo strany sudkyne bol správne vyhodnotený aj postup orgánov činných v trestnom

konaní v danej veci, keď skonštatovala, že vo veci je konané sústredene, s osobitnou

starostlivosťou a boli vykonávané úkony smerujúce k naplneniu účelu trestného konania.

Tiež zodpovedne a mimoriadne starostlivo pristúpila k posúdeniu a vyhodnoteniu dôvodov

väzby u všetkých obvinených, s ktorými úvahami a správnym hodnotením (str. 17-19) sa

sťažnostný súd stotožňuje zastávajúc zhodný názor, že u obvinených ,

, a je i naďalej daný dôvod väzby

tak ako bol ustálený pri ich vzatí do väzby a tiež prihliada aj na argumentáciu prokuratúry

v naznačenom smere obsiahnutú jednak v návrhu na predĺženie lehoty trvania väzby a tiež

vo vyjadrení k podaným sťažnostiam.

Sťažnostný súd konštatuje, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v sťažnostnom

konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale

iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o opravnom prostriedku a

zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia,

ktoré sa preskúmava v sťažnostnom konaní. V tejto súvislosti krajsky súd poukazuje na to,

že v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvého a druhého stupňa tvoria

jednotu, a preto je nadbytočné, aby sťažnostný súd opakoval vo svojom rozhodnutí správne

závery, ku ktorým dospela sudkyňa pre prípravné konanie posudzujúc návrh prokurátora na

predĺženie lehoty trvania väzby a prelo odkazuje na príslušnú časť napadnutého uznesenia,

z ktorého jasne vyznieva spôsob, akým sa sudkyňa pre prípravné konanie vysporiadala

s námietkami obhajoby a obvinených, ktoré závery si konajúci senát v celom rozsahu

osvojuje a nemá zákonný dôvod na akúkoľvek zmenu týchto záverov (primerane sp. zn.

3Tost/43/20l 7).“

Teda Krajský súd v Bratislave vo veci pod sp. zn. rozhodol posúdiac

najmä dôkazný materiál zhromaždený v danej veci (spisový materiál prípravného konania)

a rovnako zodpovedne aj úvahy sudkyne pre prípravné konanie vedúce k rozhodnutiu

o predĺžení lehoty trvania väzby, ktoré v celom rozsahu, ako správne a zákonné, akceptoval

s konštatovaním, že sudkyňa pre prípravné konanie odpovedala na všetky námietky

obhajoby a vysporiadala sa so všetkými obhajcami načrtnutými výhradami...

Jasne konajúci senát vo svojom rozhodnutí uvádzal, že gro rozhodnutia vychádza

z doposiaľ zhromaždených dôkazov poukazujúc pritom na správne rozhodnutie sudkyne pre

prípravné konanie okresného súdu, ktorá ako už bolo vyššie spomenuté, nemala v čase

rozhodovania, k dispozícii výsluch obvineného a nepoznala ani obsah

jeho výpovede.

Krajský súd v Bratislave opätovne zdôrazňuje, že rozhodnutie sp. zn.

nevyplynulo výlučne z výpovede obvineného z 08.10.2018, čo obhajca

bezdôvodne preceňuje...»

Zároveň predseda krajského súdu oznámil, že netrvá na ústnom prerokovaní veci

pred ústavným súdom.

19. K vyjadreniu predsedu krajského súdu zaujal stanovisko prostredníctvom svojho

právneho zástupcu aj sťažovateľ. V podaní doručenom ústavnému súdu 29. januára 2019

uviedol:

«... Úvahy všeobecného súdu o tom, že predmetná výpoveď nebola pre prijatie

napadnutého rozhodnutia cruciálna a rozhodujúca nemožno považovať za relevantné.

Je tomu tak preto, lebo v zmysle ustálenej judikatúry ESĽP nie je rozhodujúce to, či v rámci

kontradiktórnosti (ako i v rámci práva nahliadať do spisu) nebola protistrane sprístupnená

rozhodujúca písomnosť (resp. relevantný dôkaz), ale úplne postačuje, ak sa jedná o taký

dôkaz alebo listinu, ktorá bola spôsobilá (čo i len čiastočne) ovplyvniť rozhodnutie súdu.

V tomto smere len pripomíname, že o dôležitosti predmetnej výpovede svedčí i to, že sám

prokurátor ju „iniciatívne“ doložil sťažnostnému súdu, lebo nebola súčasťou spisu (keďže

bola zabezpečená po predložení vyšetrovacieho spisu sudcovi pre prípravné konanie);

a teda sám prokurátor ako (protistrana sťažovateľa) ju považovala za relevantnú. Inými

slovami povedané, v zmysle zaužívanej praxe prokurátor nezvykne predkladať dôkazy

zabezpečené v čase rozhodovania súdu o väzbe, a ak ju prokurátor predložil, tak ju

považoval za relevantnú pre rozhodnutie sťažnostného súdu. Taktiež sa žiada uviesť, že

prokurátor mohol uvedenú listinu priamo zaslať i sťažovateľovi, čím by sám predišiel tejto

procesnej vade, a tým by obhajobe umožnil zaujať stanovisko k tejto výpovedi...»

Právny zástupca sťažovateľa zároveň vyslovil súhlas s upustením od ústneho

pojednávania.

20. V ďalšom právny zástupca sťažovateľa poukázal na rozhodnutia Európskeho

súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) vo veci Krejčíř proti Českej republike, ktorý

konštatoval, že pre sťažovateľa bolo dôležité, aby sa pred rozhodnutím súdu o sťažnosti

proti rozhodnutiu štátneho zástupcu o ponechaní vo väzbe zoznámil s protokolom

o výsluchu kľúčového svedka, čo mu nebolo umožnené.

21. Osobitne sa sťažovateľ vyjadril k aplikovateľnosti Charty základných práv

Európskej únie, keď okrem iného uviedol: „... máme za to, že jej pôsobnosť je daná z toho

dôvodu, že sa v danom prípade vykonáva právo EÚ.

Na určenie, či vnútroštátna právna úprava predstavuje vykonanie práva Únie

v zmysle článku 51 Charty základných práv EÚ, je potrebné spomedzi iných kritérií

preskúmať, či je jej cieľom vykonanie ustanovení práva Únie, aká je povaha tejto právnej

úpravy, a či táto právna úprava sleduje iné ciele než tie, ktoré zahŕňa právo Únie, hoci

môže toto právo nepriamo ovplyvniť, ako aj to, či existuje osobitné ustanovenie práva Únie

v tejto oblasti alebo také, ktoré by ho mohlo ovplyvniť (rozsudky zo 6. marca 2014,

Siragusa, C-206/13, , bod 25 a citovaná judikatúra; ako aj z 10. júla 2014,

Julián Hernández a i., C-198/13, EU:C:2014:2055, bod 37)...“

22. Vzhľadom na oznámenia právneho zástupcu sťažovateľa a predsedu krajského

súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade

s upustil od ústneho pojednávania, pretože dospel

k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

IV.

23. Z konštantnej judikatúry ústavného súdu (, ,

) vyplýva, že na konanie o väzbe je aplikovateľný , 2 a 5 ,

ako aj čl. 5 ods. 4 dohovoru, v ktorých sú implicitne obsiahnuté hmotné a tiež procesné

atribúty základného práva na osobnú slobodu vrátane práva na jej súdnu ochranu

v prípadoch pozbavenia osobnej slobody väzbou. V dôsledku uvedeného ústavný súd

podrobil ústavnému prieskumu sťažovateľom označené uznesenie krajského súdu sp. zn.

z 23. októbra 2018 a konanie, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, vo vzťahu

k ním označenému základnému právu na osobnú slobodu podľa , 2 a 5

a právu na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru a čl. 6 charty.

24. Z a 2 možno teda vyvodiť základné právo na osobnú slobodu,

ako aj zásadu, že pozbaviť niekoho osobnej slobody možno iba z dôvodov a spôsobom,

ktoré ustanoví zákon. Ďalšie odseky uvádzajú konkrétne spôsoby pozbavenia,

resp. obmedzenia osobnej slobody, ktoré sú za splnenia ustanovených podmienok prípustné.

Jedným z týchto spôsobov je aj vzatie do väzby, resp. držanie vo väzbe v zmysle čl. 17

ods. 5 . Možno preto uviesť, že v prípade pozbavenia osobnej slobody vzatím

do väzby, resp. držaním vo väzbe je okrem vždy dotknutý aj

ods. 1 a 2 ().

25. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu tiež vyplýva, že právomoc ústavného súdu

vo vzťahu k rozhodovaniu všeobecných súdov vo väzobných veciach je daná len

na preskúmanie dôvodu a spôsobu obmedzenia osobnej slobody, t. j. či proti osobe, ktorá sa

berie do väzby, bolo vznesené obvinenie, rozhodnutie o väzbe sa odôvodnilo aj skutkovými

okolnosťami, o väzbe rozhodoval súd, obvinený bol vzatý do väzby pre konkrétne

skutočnosti, resp. že osoba bola vzatá a držaná vo väzbe len na čas dovolený zákonom, resp.

konkrétnym rozhodnutím väzobného súdu o predĺžení väzby. Do obsahu právomoci

ústavného súdu nepatrí preskúmať postup (ako aj správnosť skutkových a právnych

záverov) všeobecných súdov, ktorý viedol k záveru o existencii zákonného dôvodu

na vzatie do väzby. Tento postup skúma opravný súd v riadnom inštančnom postupe, ktorý

je funkčne uspôsobený na preskúmanie obsahu trestného spisu, súvisiacich listín, podaní

obvineného a prípadne aj ďalších dôkazov osvedčujúcich použitie takéhoto

zabezpečovacieho prostriedku, akým je väzba v trestnom konaní (). Teda

ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti ( ) nekoná ako súd

tretej alebo štvrtej inštancie, ale jeho úlohou je preskúmať zlučiteľnosť opatrenia, ktorým je

jednotlivec pozbavený slobody, s alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských

právach a základných slobodách ().

26. V prípadoch, keď sa ústavný súd zaoberal možným porušením základného práva

na osobnú slobodu v zmysle rozhodnutím súdu konajúceho o zákonnosti

väzby, konštatoval, že otázka, či je väzba zákonná, má byť vyriešená nielen s poukazom

na vnútroštátny zákon, ale aj na znenie dohovoru (napr. , ),

s ktorým musí byť v súlade, vrátane všeobecných princípov obsiahnutých v ňom výslovne

alebo implikovane (pozri obdobne napr. rozsudky ESĽP vo veciach Winterwerp

v. Holandsko z 24. 10. 1979, séria A, č. 33, s. 19 – 20, § 45 a Baranowski v. Poľsko z 28. 3.

2000, č. 28358/95, § 51). Inými slovami, povinnosť súdov vyplývajúca zo základného práva

zaručeného v postupovať v prípade trestného stíhania obvinenej osoby

a pozbavenia jej osobnej slobody väzbou „spôsobom, ktorý ustanoví zákon“, vyžaduje, aby

procesný postup súdu konajúceho vo veci rešpektoval nielen ustanovenia všeobecne

záväzných právnych predpisov s právnou silou zákona (v danom prípade predovšetkým

), ale taktiež aj ustanovenia príslušných medzinárodných zmlúv, ktoré sú

súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky a v zmysle čl. 7 ods. 5 a čl. 154c ods. 1

majú pred zákonom prednosť, ak poskytujú väčší štandard ochrany základných práv

a slobôd.

27. Z judikatúry ústavného súdu (napr. , ) ďalej

vyplýva, že súdne konanie v súvislosti s rozhodovaním o zákonnosti väzby musí poskytovať

určité garancie procesnej povahy, osoba, ktorá je vo väzbe, musí mať možnosť predložiť

argumenty a dôvody proti svojmu ponechaniu vo väzbe. Vždy musí byť zaručená

kontradiktórnosť konania a rovnosť zbraní. Osoba vo väzbe musí mať v každom prípade

možnosť predložiť súdu argumenty a dôvody proti svojmu ponechaniu vo väzbe a vyjadriť

sa ku všetkým okolnostiam týkajúcim sa jej dôvodnosti a zákonnosti. Musí jej byť daná

možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam protistrany (prokurátora) o odôvodnenosti trvania väzby.

Pre tento účel jej nemôže byť odopreté právo oboznámiť sa s dôkazmi a skutočnosťami,

o ktoré by sa malo opierať rozhodnutie súdu o väzbe (kontradiktórnosť konania). Procesný

postup súdu musí zabezpečiť, aby bola obvinenému/obžalovanému poskytnutá rozumná

príležitosť obhajovať svoje záujmy za podmienok, ktoré ho nepostavia do podstatne

nevýhodnejšej pozície v porovnaní s druhou stranou (princíp „rovnosti zbraní“).

28. Z judikatúry ESĽP vyplýva, že princíp rovnosti zbraní znamená, že každej

procesnej strane má byť daná primeraná možnosť predniesť svoju záležitosť za podmienok,

ktoré ju nestavajú do podstatne nevýhodnejšej situácie, než v ktorej je protistrana. Právo

na kontradiktórne konanie znamená, že procesné strany musia dostať príležitosť nielen

predložiť všetky dôkazy potrebné na to, aby ich návrh uspel, ale i zoznámiť sa so všetkými

ďalšími dôkazmi a pripomienkami, ktoré boli predložené s cieľom ovplyvniť rozhodnutie

súdu a vyjadriť sa k nim (rozsudok ESĽP zo 4. 6. 2002 vo veci Komanický proti Slovenskej

republike, rozsudok ESĽP z 13. 1. 2015 vo veci Trančíková proti Slovenskej republike).

Z princípu kontradiktórnosti konania teda vyplýva, že samotný účastník konania musí mať

možnosť posúdiť, či a do akej miery je písomné vyjadrenie odporcu (protistrany v súdnom

konaní) právne významné, či obsahuje také skutkové a právne dôvody, na ktoré je potrebné

z jeho strany reagovať alebo je vhodné inak sa k nemu vyjadriť, v dôsledku čoho je teda len

na účastníkovi konania, aby sám posúdil, či určité stanovisko k vyjadreniu protistrany

vyžaduje komentár z jeho strany (rozsudok ESĽP z 18. 2. 1997 vo veci Niderost-Huber

proti Švajčiarsku, taktiež už citovaný rozsudok Trančíková proti Slovenskej republike),

a pritom nezáleží na tom, aký je jeho skutočný účinok na súdne rozhodnutie (rozsudok

ESĽP z 31. 5. 2001 vo veci K. S. proti Fínsku, rozsudok ESĽP z 28. 6. 2001 vo veci F. R.

proti Švajčiarsku).

29. Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre k čl. 5 dohovoru postupne

formuloval viaceré samostatné práva osôb vo väzbe, medzi ktoré patrí aj právo

na kontradiktórne konanie a vypočutie pred rozhodnutím o zákonnosti väzby (rozsudok

ESĽP z 21. 12. 2010 vo veci Michalko proti Slovenskej republike), ale aj všeobecnejšie

právo na „zákonnosť“ konania a právo nebyť zbavený osobnej slobody svojvoľným

(arbitrárnym) spôsobom (už citovaný rozsudok Michalko proti Slovenskej republike).

Požiadavky zabezpečenia kontradiktórnej povahy konania a rešpektovania „princípu

rovnosti zbraní“ predstavujú základné procesné garancie uplatniteľné vo veciach týkajúcich

sa pozbavenia osobnej slobody (rozsudok ESĽP z 21. 10. 1986 vo veci Sanches-Reisse proti

Švajčiarsku, rozsudok ESĽP z 15. 11. 2005 vo veci Reinprecht proti Rakúsku).

Zabezpečenie „reálnej“ kontradiktórnosti konania znamená aj právo na prístup

k vyjadreniam a dôkazom, ktoré predložila protistrana (rozsudok z 31. 4. 2002 vo veci Lanz

proti Rakúsku).

30. Ústavný súd konštatuje, že nedoručenie vyjadrenia prokurátora sťažovateľovi,

ktorý nemal možnosť sa k tomuto vyjadreniu vyjadriť, sa môže na prvý pohľad javiť ako

porušenie práv osoby pozbavenej osobnej slobody väzbou (napr. ).

Pri posudzovaní porušenia princípu kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní,

ku ktorému dochádza nedoručením vyjadrenia účastníka konania (strany sporu) protistrane,

je však potrebné zohľadniť obsahový význam neoboznámeného vyjadrenia (napr. rozsudok

ESĽP z 18. 10. 2007 vo veci Asnar proti Francúzskej republike, sťažnosť č. 12316/04;

rozsudok ESĽP z 3. 7. 2008 vo veci Vokoun proti Českej republike, sťažnosť č. 20728/05).

Ak neoznámenie písomných vyjadrení alebo dokumentov v konaní a nemožnosť

sťažovateľa sa k nim vyjadriť nemá žiaden vplyv na výsledok konania, pretože prijatý

právny prístup neumožňuje ďalšiu diskusiu, nedoručenie vyjadrenia protistrany

sťažovateľovi a s tým spojená nemožnosť sťažovateľa sa k nemu vyjadriť nemôžu

predstavovať porušenie práva na spravodlivé súdne konanie (rozsudok ESĽP z 15. 6. 2004

vo veci Stepinska proti Francúzskej republike, č. sťažnosti 1814/02, bod 18; rozsudok ESĽP

z 21. 3. 2006 vo veci Sale proti Francúzskej republike, sťažnosť č. 39765/04, body 18 a 19;

rozsudok ESĽP z 15. 2. 2007 vo veci Verdú proti Španielskemu kráľovstvu, sťažnosť

č. 43432/02, body 26 až 28).

31. K sťažovateľom namietanému porušeniu základného práva na slobodu

a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a čl. 5 ods. 3 dohovoru ústavný súd v závere

považuje za potrebné dodať, že čl. 5 ods. 4 dohovoru zakotvuje pre zatknutú alebo zadržanú

osobu právo iniciovať konanie, v ktorom by spochybňovala zákonnosť pozbavenia slobody,

a právo na to, aby po začatí takého konania súd urýchlene rozhodol o zákonnosti

pozbavenia slobody a aby bolo nariadené jeho ukončenie, ak sa ukáže, že je nezákonné

(Rehbock c. Slovinsko, rozhodnutie z 28. 11. 2000, Vodeničarov c. Slovenská republika,

rozsudok z 21. 12. 2000, § 33 – § 36). Taktiež aj z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že

na konanie, ktorého predmetom je súdne preskúmanie zákonnosti väzby a existencie

všetkých jej podmienok, je aplikovateľný čl. 5 ods. 4 dohovoru (pozri m. m. ,

, ). Ústavnosť postupu a rozhodnutia súdu v takomto type

konania (vrátane ústavnosti dôvodov, na ktorých bolo založené rozhodnutie o ďalšom trvaní

väzby) skúma však ústavný súd aj z hľadiska garancií vyplývajúcich z čl. 5 ods. 3 dohovoru

(pozri napr. , ).

32. Z kontextu podanej ústavnej sťažnosti a znenia dohovoru vyplýva, že

sťažovateľom označený čl. 5 ods. 3 dohovoru sa vzťahuje na konanie a rozhodovanie

o vzatí do väzby, pričom procesné pravidlá týkajúce sa skúmania dôvodnosti ďalšieho

trvania väzby sú ratione materiae súčasťou čl. 5 ods. 4 dohovoru. Sťažovateľ sa v petite

podanej ústavnej sťažnosti tiež domáhal vyslovenia porušenia svojho práva zaručeného

v čl. 5 ods. 3 dohovoru. S poukazom na už uvedené je zrejmé, že práva obsiahnuté v tomto

článku nekorešpondujú s porušením podmienok väzobného stíhania sťažovateľa, keďže

uplatnenie čl. 5 ods. 3 dohovoru prichádza do úvahy pri vzatí do väzby, a nie

pri rozhodovaní o preskúmaní dôvodov väzby (či už na základe podanej žiadosti

o prepustenie z väzby, jej predĺženia na podklade návrhu prokurátora alebo napr. po podaní

obžaloby prokurátorom) počas jej trvania. Rovnaké závery platia aj pre sťažovateľom

označený čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru.

33. Ústavný súd však aj v zhode judikatúrou ESĽP (rozsudok ESĽP vo veci Husák

proti Českej republike zo 4. 12. 2008, č. sťažnosti 19970/04) a judikatúrou Ústavného súdu

Českej republiky (sp. zn. ) zastáva stanovisko, že z čl. 5 ods. 4 dohovoru nie

je možné vyvodiť povinnosť vo všetkých prípadoch úplne rešpektovať všetky záruky

spravodlivého trestného konania zakotvené v čl. 6 dohovoru s tým, že tieto záruky môžu

byť aj proporcionálne nižšie.

34. Z hľadiska posúdenia čl. 5 ods. 4 dohovoru má osoba vo väzbe právo

na preskúmanie hmotných a procesných podmienok väzby, ktoré sú určujúce pre posúdenie

jej zákonnosti. Požiadavka preskúmania hmotných podmienok („substantive requirement“)

znamená povinnosť preskúmať okolnosti svedčiace za a proti väzbe a rozhodnúť

s poukazom na právne kritériá, či sú dané dôvody opodstatňujúce väzbu, ako aj prepustenie

na slobodu, pokiaľ také dôvody neexistujú (napr. rozsudok ESĽP vo veci Schiesser

v. Švajčiarsko zo 4. 12. 1979, séria A, č. 34, § 31). Je teda výsostným právom, ale aj

povinnosťou všeobecného súdu skúmať všetky okolnosti spôsobilé vyvrátiť alebo potvrdiť

existenciu skutočného verejného záujmu odôvodňujúceho so zreteľom na prezumpciu

neviny výnimku z pravidla rešpektovania osobnej slobody a uviesť ich v rozhodnutiach

o väzbe (Tóth c. Rakúsko, 1991). Inými slovami, v zmysle čl. 5 ods. 4 dohovoru je osoba

vo väzbe oprávnená na preskúmanie procesných a hmotných podmienok, ktoré sú podstatné

pre „zákonnosť“ tejto väzby v zmysle dohovoru (napr. rozsudok ESĽP vo veci Brogan and

Others v. Anglicko z 29. 11. 1988, séria A, č. 154 - B, § 65, rozsudok ESĽP vo veci Jecius

v. Litva, § 100).

35. Medzi základné požiadavky preskúmania zákonnosti väzby a rozhodnutia o nej

v zmysle čl. 5 ods. 4 dohovoru patria aj:

- účinná kontrola zákonnosti väzby (rozsudok ESĽP z 10. 10. 2000 vo veci Grauzinis

v. Litva, č. ),

- podstatné opatrenie, ktoré zabezpečí jedincovi procesnú spravodlivosť

(„substantial measure of procedural justice“; rozsudok ESĽP z 20. 6. 2002 vo veci Al-

Nashif and others v. Bulharsko, č. 50963/99),

- vzhľadom na „dramatický vplyv“ pozbavenia slobody na základné práva jedinca

musí konanie podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru v zásade spĺňať základné požiadavky

spravodlivého konania podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (rozsudok ESĽP z 13. 2. 2001 vo veci

Garcia Alva v. Nemecko, č. 23541/94), pričom princíp spravodlivosti („fairness“) v zmysle

posledného označeného článku zaväzuje súdy, aby pre svoje rozhodnutia poskytli

dostatočné dôvody (rozhodnutie ESĽP o prijateľnosti sťažnosti z 26. 2. 2002 vo veci

Bufferne v. Francúzsko, č. 54367/00),

- primeraná súdna odpoveď („adequate judicial response“; rozsudok ESĽP z 10. 10.

2000 vo veci Grauslys v. Litva, č. 36743/97).

36. Vo veci vzájomného doručovania vyjadrení účastníkov konania v kontexte

zásady kontradiktórnosti ústavný súd vo svojom rozhodnutí sp. zn.

zo 16. októbra 2018 konštatoval, že zásadu kontradiktórnosti nemožno chápať

formalisticky, ale je potrebné dôsledne vyhodnotiť individuálne okolnosti situácie

a na základe takého hodnotenia možno dospieť k záveru, či v konkrétnom prípade účastníka

konania bola jeho možnosť zaujať stanovisko k vyjadreniu protistrany naozaj zmarená,

a tým jeho pozícia účastníka konania objektívne oslabená. Citované rozhodnutie ústavného

súdu nasledovalo až po rozhodnutí sp. zn. , ktorým sťažovateľ vo svojej

ústavnej sťažnosti podporne argumentoval.

37. Je nespochybniteľné, že ústavná sťažnosť je založená na tvrdení o nedodržaní

princípu, ktorého jedným (nie jediným) z atribútov je dať strane možnosť vyjadriť sa

k tvrdeniam protistrany, pričom aplikácia princípu rovnosti zbraní v postupe konajúceho

súdu má zaručiť rozumný stav rovnováhy, v ktorom protistrana môže reagovať

na relevantné argumenty druhého účastníka konania (). Z uvedeného

vyplýva, že je aj na uvážení konajúceho súdu, či bude predostreté argumenty považovať

za podstatné a ako také ich predloží ku konfrontácii druhej strane v kontexte toho, že

konajúci súd popri rovnosti účastníkov konania (strán sporu) musí ale súčasne zaručiť aj

plynulosť a rýchlosť konania, čo predpokladá selekciu len tých podstatných argumentov,

ktoré bude súd predkladať na vyjadrenie protistrane. Iný pohľad na realizáciu práva

účastníka konania (strany sporu) oboznámiť sa s vyjadrením procesnej protistrany by mohol

v praxi znamenať neustály, neprestajne sa opakujúci a nikdy nekončiaci proces

vyjadrovania sa jedného účastníka konania k vyjadreniam druhého účastníka konania.

Z uvedeného vyplýva, že takto absolutizovaný princíp by bol nevyhnutne zaťažený

nekonečnosťou, pretože vždy by musela existovať strana, ktorá sa k tvrdeniu protistrany

ešte nevyjadrila. Limitnými by mohli byť napr. prípady, v ktorých jedna zo strán právo

reakcie nevyužije. Takýto pohľad by však mohol mať až znaky prílišného právneho

formalizmu odporujúceho materiálnemu chápaniu princípu právneho štátu.

Táto judikatúra je ustálená nielen v trestných veciach, ale aj v rozhodnutiach

najvyšších súdnych inštitúcií v iných súdnych agendách (pozri napríklad uznesenie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 13. augusta 2015).

38. Ďalej je treba prihliadať aj na skutočnosť, že na rozhodovanie o sťažnosti

proti rozhodnutiu o väzbe sú právnym poriadkom kladené špecifické požiadavky napr.

na rýchlosť konania. Podľa vo veci aplikovaného súd alebo

sudca pre prípravné konanie rozhodne o väzbe alebo o návrhu prokurátora na predĺženie

lehoty väzby v prípravnom konaní tak, aby v prípade podania sťažnosti proti rozhodnutiu

mohol byť spis predložený nadriadenému súdu najneskôr päť pracovných dní

pred uplynutím lehoty, ktorá by bola lehotou väzby v prípravnom konaní, alebo pred

uplynutím lehoty väzby v prípravnom konaní; nadriadený súd rozhodne do uplynutia lehoty,

ktorá by bola lehotou väzby v prípravnom konaní, alebo lehoty, ktorá sa má predĺžiť, inak

predseda senátu nadriadeného súdu prepustí obvineného z väzby na slobodu. Poukázaním

na rýchlosť konania pri rozhodovaní o sťažnosti proti rozhodnutiu o väzbe nie je cieľom

ústavného súdu pričítať časový moment v neprospech sťažovateľa, ale poukázať na to, že

vec nemá len subjektívny rozmer. Z pohľadu objektívneho práva je inštitút väzby chápaný

ako vážny zásah do osobnej slobody a prísnosť legislatívy svojím účelom sleduje viacero

často kolidujúcich aspektov, ako napríklad ochranu pred zneužitím moci, ale aj záujem

na efektivite procesu a prostredníctvom nej záujem spoločnosti na dosahovaní účelu

konania. Požiadavka na zachovanie lehôt v konaní môže kolidovať s kontradiktórnosťou

v tom zmysle, že doručovanie vyjadrení (pre zachovanie práva niektorej zo strán v konaní

reagovať na tvrdenie protistrany) môže vylučovať dodržiavanie lehôt pre rozhodnutie.

39. Z už uvedených dôvodov preto ústavný súd konštatuje, že v tejto konkrétnej

posudzovanej veci nie je namieste zotrvanie na absolutizovaní princípu kontradiktórnosti

pre označené štádium konania vzhľadom na hrozbu závažnejších následkov súvisiacich

s oneskoreným rozhodnutím o väzbe.

40. Podľa názoru ústavného súdu je však vo veci dôvodné predpokladať aj to, že

sťažovateľ argumentáciu napádajúcu „nespravodlivé“ rozhodnutie o predĺžení väzby už

predniesol, pretože svojou sťažnosťou proti rozhodnutiu o predĺžení väzby inicioval

prieskum rozhodnutia Okresného súdu Bratislava IV, ktorým bola väzba predĺžená.

41. Sťažovateľ okrem iného v ústavnej sťažnosti poukazuje na to, že Krajská

prokuratúra v Bratislave zaslala krajskému súdu ako „reakciu“ na podanú sťažnosť proti

rozhodnutiu o predĺžení väzby vyjadrenie, ktorej pasáž znela takto: „V prílohe navyše

pripájam fotokópiu výsluchu obv. , ktorý bol vykonaný dňa 08.10.2018,

teda až po rozhodnutí o predĺžení väzby obvineným

a . Obvinený sa v plnom rozsahu priznáva ku skutkom, ktoré sú mu

kladené za vinu. Navyše podrobne opisuje aj trestnú činnosť ostatných obvinených vrátane

obv. . S poukazom na uvedené skutočnosti mám za to, že sťažnosti obvinených

, , a voči uzneseniu

o predĺžení lehoty väzby sú nedôvodné, a tieto je možné postupom podľa § 193 ods. 1 psím.

c) zamietnuť.“

42. Krajský súd v napadnutom rozhodnutí uvádza: „[k]rajský súd preskúmavajúc

predloženú trestnú vec zistil, že rozhodnutie sudkyne pre prípravné konanie, ktorým

predĺžila lehotu trvania väzby obvinených a zároveň rozhodla, že sa väzba obvinených

uložením dohľadu probačného a mediačného úradníka nenahrádza, je správne. S dôvodmi

rozhodnutia sudkyne pre prípravné konanie sa sťažnostný súd v celom rozsahu stotožňuje.

S prihliadnutím na všetky uvedené skutočnosti sťažnostný súd dospel k záveru, že v danej

fáze prípravného konania je u všetkých obvinených naplnená formálna stránka a tou je

opodstatnená existencia uznesenia o vznesení obvinenia, nakoľko na podklade doposiaľ

zadovážených dôkazov možno oprávnene uviesť, že pretrváva kvalifikované podozrenie, že

obvinení sa mohli dopustiť trestnej činnosti, pre ktorú bolo vznesené obvinenie, ktoré

konštatovanie umocňuje aj výpoveď obvineného zo dňa 08.10.2018

predložená sťažnostnému súdu a tiež obsah utajovanej písomnosti vedenej na tunajšom

súde, na útvare ochrany utajovaných skutočností, pod č. p. KSBA-V-17/2018.“

43. Pri preskúmavaní napadnutého rozhodnutia krajského súdu ako sťažnostného

súdu a argumentácie v ňom uvedenej ústavný súd vychádzal zo svojho ustáleného právneho

názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu

nemožno posudzovať izolovane (, , ), pretože

prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. V širších

súvislostiach je možné poukázať aj na súvisiacu judikatúru ESĽP, v zmysle ktorej

pri zamietnutí odvolania sa odvolací súd môže obmedziť i na prevzatie odôvodnenia

nižšieho súdu (rozsudok ESĽP vo veci Helle v. Fínsko z 19. 12. 1997, sťažnosť č. 20772/92,

body 59 – 60). Predpokladom tohto postupu je splnenie podmienky založenej na zistení, že

samotné rozhodnutie podriadeného súdu možno pokladať za dostatočne odôvodnené

(Boldea v. Romania. Rozsudok z 15. 2. 2007 k sťažnosti č. 19997/02, § 33; Hirvisaari

v. Finland. Rozsudok z 27. 9. 2001 k sťažnosti č. 49684/99, § 31 – § 33). Už uvedené

závery zahŕňajú aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí

všeobecných súdov (prvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu

príslušného súdneho konania ().

44. Z uvedených dôvodov ústavný súd pri preskúmaní dotknutého rozhodnutia

krajského súdu a konania, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, potom nevyhnutne zohľadnil aj

argumentačnú líniu konštatovanú a prevzatú krajským súdom (s. 1 – 5 uznesenia krajského

súdu) ako podstatnú zo súvisiaceho rozhodnutia sudkyne Okresného súdu Bratislava IV

pre prípravné konanie sp. zn. z 5. októbra 2018, ktorá pri vydaní svojho

rozhodnutia o predĺžení lehoty trvania väzby vychádzala len z tých skutočností a dôkazov,

ktoré mala v čase svojho rozhodovania k dispozícii, teda bez ohľadu na až neskôr

zaznamenanú výpoveď obvineného .

45. Z napadnutého rozhodnutia krajského súdu, čo sa týka rozhodnutia o predĺžení

väzby vydaného sudkyňou pre prípravné konanie ešte pred vyjadrením prokurátora a aj

pred doručením výpovede , vyplýva, že „S dôvodmi rozhodnutia

sudkyne pre prípravné konanie sa sťažnostný súd v celom rozsahu stotožňuje.“.

Z uvedeného vyplýva, že vyjadrenie prokurátora síce krajský súd zobral do úvahy, avšak iba

nad rámec posudzovanej veci („... umocňuje aj výpoveď obvineného

zo dňa 08.10.2018 predložená sťažnostnému súdu...“). Z uvedeného možno uzavrieť, že

rozhodnutie sudkyne pre prípravné konanie o predĺžení väzby sťažovateľa bolo krajským

súdom akceptované vo všetkých jeho dôvodoch bez ohľadu na argumentačnú hodnotu

vyjadrenia prokurátora a jeho príloh.

46. Čo sa týka tvrdenia sťažovateľa, podľa ktorého „všeobecný súd vôbec nedal

adekvátnu súdnu odpoveď na námietky sťažovateľa, in concreto všeobecný súd

(i) nerozhodol o opravnom prostriedku proti nesprístupneniu k vyšetrovaciemu spisu,

(ii) nesprístupnil obhajobe vyšetrovací spis, (iii) nevysporiadal sa s tým, či v okolnostiach

prípadu existujú výnimočné dôvody pre predĺženie väzby. Z uvedeného dôvodu preto došlo

k porušeniu označených práv“, ústavný súd konštatuje, že námietky (i) a (ii) sa vzťahujú

k okolnostiam mimo merita prejednávanej veci a námietka (iii) nie je v ústavnej sťažnosti

podložená žiadnym tvrdením, na ktoré by sa dalo reagovať, a preto ju ústavný súd považuje

za zjavne neopodstatnenú; v ústavnej sťažnosti je odôvodňované len pochybenie týkajúce sa

kontradiktórnosti konania. Uvedené námietky vytvárajú priestor pre dohady a nepodložené

dedukcie, čo pri uplatnení námietky o porušení základných práv (pri zastúpení

kvalifikovaným právnym zástupcom, pozn.) v konaní pred ústavným súdom nie je

akceptovateľné (m. m. , , ). Z napadnutého

rozhodnutia podľa názoru ústavného súdu vyplýva, že všeobecné súdy podrobne

odôvodňovali opodstatnenosť predĺženia väzby. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom

všeobecných súdov nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na vyslovenie záveru o porušení

v záhlaví tohto rozhodnutia označených práv.

47. Ústavný súd na tomto mieste považuje za potrebné zvýrazniť, že v každom

jednotlivom prípade tvrdeného porušenia základného práva na osobnú slobodu je povinný

pri svojom rozhodovaní prihliadať aj na konkrétne okolnosti preskúmavanej veci (obdobne

pozri , , , a pod., ale vyplýva to aj

z mnohých rozhodnutí ESĽP, napr. Letellier proti Francúzsku, rozhodnutie z 26. 6. 1991,

Annuaire, č. 207; Navarra proti Francúzsku, rozhodnutie z 23. 11. 1993, Annuaire, č. 273-B

a ďalšie).

48. Pri preskúmaní ústavnej sťažnosti s jej prílohami ústavný súd, zohľadniac všetky

už uvedené skutočnosti, dospel k záveru, že v tejto konkrétnej veci existujú a sú dané aj také

konkrétne okolnosti, na základe ktorých je potrebné napadnuté rozhodnutie vrátane postupu

všeobecných súdov, ktorý predchádzal jeho vydaniu, považovať z ústavnoprávneho

hľadiska za akceptovateľné a udržateľné.

49. S poukazom na už uvedené závery ústavný súd ústavnej sťažnosti sťažovateľa

nevyhovel.

50. Po nevyhovení ústavnej sťažnosti ako celku bolo už bez dôvodu zaoberať sa

ďalšími návrhmi sťažovateľa (, a contrario).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. marca 2019