Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 220/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-35

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. septembra 2018

v senáte zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika, zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu

Mojmíra Mamojku vo veci sťažnosti obchodnej spoločnosti HYDREE FINANCIAL

SLOVAKIA, s. r. o., Bratislavská 36, Trenčín, zastúpenej Advokátskou kanceláriou

Mandzák a spol., s. r. o., Zámocká 5, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát

JUDr. Michal Mandzák, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu

ochranu podľa , práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva

na ochranu vlastníctva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

z 12. marca 2018, takto

rozhodol:

1. Základné právo obchodnej spoločnosti HYDREE FINANCIAL SLOVAKIA,

s. r. o., na súdnu ochranu podľa , právo

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a právo na ochranu vlastníctva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu

v Bratislave sp. zn. z 12. marca 2018 p o r u š e n é b o l i .

2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 12. marca 2018

z r u š u j e a vec v r a c i a Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Bratislave j e p o v i n n ý uhradiť obchodnej spoločnosti

HYDREE FINANCIAL SLOVAKIA, s. r. o., trovy konania v sume 390,50 € (slovom

tristodeväťdesiat eur a päťdesiat centov) na účet jej právneho zástupcu Advokátskej

kancelárie Mandzák a spol., s. r. o., Zámocká 5, Bratislava, do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

18. apríla 2018 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti HYDREE FINANCIAL

SLOVAKIA, s. r. o., Bratislavská 36, Trenčín (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou okrem

iného namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) a práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením

Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 12. marca

2018 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

2. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka bola žalobkyňou v konaní vedenom

krajským súdom pod sp. zn. , ktorého predmetom bolo zaplatenie sumy

9 355 850,46 € s príslušenstvom. Okresný súd v uvedenej veci po právoplatnom rozhodnutí

vo veci samej rozhodol o výške trov konania. Vyšší súdny úradník uznesením sp. zn.

z 10. januára 2018 rozhodol o výške náhrady trov konania tak, že

sťažovateľku zaviazal na úhradu súdneho poplatku obom žalovaným a trovy právneho

zastúpenia v sume 270 367,79 € žalovanému v prvom rade a trovy právneho zastúpenia

v sume 76 582,22 € žalovanému v druhom rade. Žalovaný v prvom rade podal proti

označenému uzneseniu súdu prvej inštancie vydaného vyšším súdnym úradníkom sťažnosť,

o ktorom krajský súd rozhodol napadnutým uznesením tak, že rozhodnutie súdu prvej

inštancie zmenil v časti priznanej náhrady trov právneho zastúpenia žalovanému v prvom

rade zo sumy 270 367,79 € na sumu 322 333,41 €.

3. Sťažovateľka v sťažnosti namietala, že došlo k porušeniu jej označených práv

napadnutým uznesením krajského súdu. Argumentovala tým, že nebola oboznámená

so sťažnosťou, ktorú podal žalovaný v prvom rade proti uzneseniu vyššieho súdneho

úradníka, pretože krajský súd jej ju nedoručil na vyjadrenie. Zároveň uviedla, že proti

napadnutému uzneseniu nie je prípustné odvolanie. Vychádzajúc z uvedeného, sťažovateľka

tvrdí, že bol porušený princíp rovnosti zbraní, kontradiktórnosť súdneho konania

a v konečnom dôsledku došlo aj k porušeniu jej práva na ochranu vlastníctva.

4. Ústavný súd podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) uznesením č. k. -14 z 5. júna 2018 prijal sťažnosť sťažovateľky

v rozsahu vymedzenom v záhlaví tohto rozhodnutia na ďalšie konanie.

5. Následne ústavný súd 10. júla 2018 vyzval krajský súd, aby sa vyjadril k vecnej

stránke sťažnosti, a zaslal dotknutý súdny spis a zaujal stanovisko k možnému upusteniu

od ústneho pojednávania vo veci.

6. Krajský súd doručil 25. júla 2018 ústavnému súdu vyjadrenie, v ktorom vyjadril

súhlas s upustením od ústneho pojednávania o sťažnosti. K jej vecnej stránke v podstatnom

uviedol:

„Tunajší súd je toho názoru, že v danom prípade nepochybil. Predovšetkým

poukazuje na skutočnosť, že sťažnosť upravená v ustanovením až 250 bola

do civilného procesu zavedená ako nový inštitút, ktorý predstavuje prostriedok procesnej

nápravy voči definovaným uzneseniam. Ide o inštitút základného konania v prvej inštancii,

nejde o opravný prostriedok, pri ktorom zákonodarca presne upravuje postup súdu

po doručení odvolania. Zákon výslovne neustanovuje podrobnejší postup súdu prvej

inštancie po podaní sťažnosti. Zo žiadneho ustanovenia

nevplýva povinnosť súdu doručovať sťažnosť podanú proti rozhodnutiu vydaného súdnym

úradníkom na vyjadrenie protistrane. Pri sťažnosti nejde o procesný zásah do merita sporu,

naviac sťažnosť je koncipovaná ako rýchly a efektívny prostriedok nápravy.

Keďže súd po doručení sťažnosti žalovaného v 1. rade dospel k záveru, že táto je

dôvodná, v súlade s ustanovením uznesenie zo dňa 10.01.2018 zmenil.

K rozhodnutiu bolo postačujúce preskúmať obsah spisu a posúdiť účelnosť vynaložených

trov, súd nepovažoval za účelné doručovať sťažnosť žalobcovi.“

7. Vyjadrenie krajského súdu ústavný súd zaslal 31. júla 2018 právnemu zástupcovi

sťažovateľky s možnosťou zaujať k nemu stanovisko. Požiadal aj o vyjadrenie k možnému

upusteniu od ústneho pojednávania o sťažnosti.

8. Právny zástupca sťažovateľky doručil ústavnému súdu 9. augusta 2018 súhlas

s upustením od ústneho pojednávania vo veci. K stanovisku predsedu krajského súdu

v podstatnom uviedol:

«... sa s ním nie je možné stotožniť, lebo je v príkrom rozpore s princípom

kontradiktórnosti, ktorý je garantovaný čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a SR. Z ústavnoprávneho hľadiska nie je možné

akceptovať také “výklady"’ všeobecného súdu, ktoré absolútne abstrahujú od základnej

podstaty ľudských práv a slobôd, a v konečnom dôsledku ich flagrantne porušujú, a to bez

toho, aby sa týmto sledoval legitímny cieľ. Inými slovami povedané, niet žiadneho

legitímneho dôvodu, aby sa pred účastníkom súdneho konania (sporovou stranou)

“utajovalo“ konanie o opravnom prostriedku a neumožnilo sa mu aspoň vyjadriť

k opravnému prostriedku (o ktorom sa koná); a to navyše za situácie, ak sa takémuto

opravnému prostriedku vyhovie a takéto rozhodnutie má priamy dopad do jeho

subjektívnych práv.»

9. Ústavný súd podľa upustil v danej veci

od ústneho pojednávania, pretože od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

V dôsledku toho senát ústavného súdu sťažnosť prerokoval na svojom neverejnom

zasadnutí bez prítomnosti účastníkov.

II.

10. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

11. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

12. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

13. Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru

už judikoval, že formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom

právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu

ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného

dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

14. Vychádzajúc z podstaty námietok sťažovateľky, ústavný súd konštatuje,

že zásadne nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,

ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu. Úloha ústavného súdu

sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie práva

s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách

(, , ). Ústavný súd nevykladá iné ako ústavné zákony,

a preto musí preskúmavať len to, či sa tieto zákony nevyložili spôsobom, ktorý je svojvoľný

(arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný pre zjavné pochybenia alebo omyly v posudzovaní

obsahu takýchto právnych úprav ().

15. Arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí všeobecných súdov

je najčastejšie daná rozporom súvislostí ich právnych argumentov a skutkových okolností

prerokúvaných prípadov s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných

a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, ). Uvedené nedostatky pritom musia dosahovať mieru

ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedených

v .

16. Čo sa týka námietok porušenia princípu kontradiktórnosti konania, ústavný súd

konštatuje, že nebolo medzi účastníkmi konania sporné, že sťažovateľke ani jej právnemu

zástupcovi nebola doručená písomná sťažnosť žalovaného v prvom rade proti uzneseniu

vyššieho súdneho úradníka (bod 6 tohto rozhodnutia).

17. V teoretickej rovine je možné uviesť, že z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské

práva (ďalej len „ESĽP“) vyplýva, že princíp rovnosti zbraní znamená, aby každej

procesnej strane bola daná primeraná možnosť predniesť svoju záležitosť za podmienok,

ktoré ju nestavajú do podstatne nevýhodnejšej situácie, než v ktorej je protistrana. Právo

na kontradiktórne konanie znamená, že procesné strany musia dostať príležitosť nielen

predložiť všetky dôkazy potrebné na to, aby ich návrh uspel, ale i zoznámiť sa so všetkými

ďalšími dôkazmi a pripomienkami, ktoré boli predložené s cieľom ovplyvniť rozhodnutie

súdu a vyjadriť sa k nim (rozsudok ESĽP zo 4. 6. 2002 vo veci Komanický proti Slovenskej

republike, body 45 a 46, rozsudok ESĽP z 13. 1. 2015 vo veci Trančíková proti Slovenskej

republiky). Inými slovami, z princípu kontradiktórnosti konania vyplýva, že samotný

účastník konania musí mať možnosť posúdiť, či a do akej miery je písomné vyjadrenie

odporcu (protistrany v súdnom konaní) právne významné, či obsahuje také skutkové

a právne dôvody, na ktoré je potrebné z jeho strany reagovať alebo inak je vhodné sa

k nemu vyjadriť, v dôsledku čoho je teda len na účastníkovi konania, aby sám posúdil, či

určité stanovisko k vyjadreniu protistrany vyžaduje komentár z jeho strany (rozsudok ESĽP

z 18. 2. 1997 vo veci Niderost-Huber proti Švajčiarsku, sťažnosť č. 18990/91, body 27 a 29,

rozsudok ESĽP z 13. 1. 2015 vo veci Trančíková proti Slovenskej republike), a pritom

nezáleží, aký je jeho skutočný účinok na súdne rozhodnutie (rozsudok ESĽP z 31. 5. 2001

vo veci K. S. proti Fínsku, rozsudok ESĽP z 28. 6. 2001 vo veci F. R. proti Švajčiarsku).

Inak povedané, požiadavka „kontradiktórnosti konania“ sa v judikatúre ESĽP chápe skôr

formálne, t. j. z jej hľadiska v podstate nezáleží alebo len málo záleží na skutočnom obsahu

a význame informácie alebo argumentov predložených súdu vrátane ich samotného dopadu

na rozhodnutie súdu/orgánu verejnej moci.

18. Vychádzajúc z predmetu rozhodovania v napadnutom konaní (výška náhrady trov

konania, pozn.), ústavný súd konštatuje, že ESĽP už v minulosti riešil obdobné prípady, kde

bolo namietané porušenie zásady kontradiktórnosti z dôvodu, že odvolací súd neposlal

odvolanie (v našom právnom poriadku sťažnosť, pozn.) proti výroku o trovách konania

protistrane (Beer proti Rakúsku, rozsudok, 6. 2. 2001, č. 30428/96, bod 18 – 21, Baumann

proti Rakúsku rozsudok, 7. 1. 2005, č. 76809/01, bod 48), pričom dospel k záveru

o porušení tejto zásady a zároveň aj k porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru.

19. V tejto súvislosti je potrebné dodať, že aj Súdny dvor Európskej únie zdôraznil,

že na splnenie požiadaviek spojených s právom na spravodlivé súdne konanie je totiž

potrebné, aby sa účastníci konania oboznámili a mali možnosť kontradiktórne sa vyjadriť

ku skutkovým, ako aj k právnym okolnostiam, ktoré sú rozhodujúce pre výsledok konania

(pozri rozsudok Komisia/Írsko a i. z 2. 12. 2009, C89/08 P, Zb. s. I11245, už citovaný bod

55, ako aj bod 56).

20. Otázka dodržania záruk kontradiktórnosti je predmetom posúdenia kľúčovej

otázky, či možno pochybenie súdu prvého stupňa spočívajúce v tom, že nedal sťažovateľke

možnosť vyjadriť sa k svojim skutkovým zisteniam a z nich vyplývajúcemu právnemu

posúdeniu veci, konvalidovať v odvolacom (príp. dovolacom) konaní. Podľa právnych

záverov k tejto kľúčovej námietke zhrnutých do zjednocujúceho stanoviska pléna ústavného

súdu sp. zn. PLz. zo 7. mája 2014 pre ústavnú konformnosť konania ako celku

postačí, ak je účastníkovi konania táto možnosť reálne poskytnutá v odvolacom, príp.

v dovolacom konaní.

21. Kontradiktórnosť, nerozlučne spätá s princípom rovnosti zbraní, je univerzálnym

právnym princípom platným v celom právnom poriadku, teda aj v občianskom súdnom

konaní, a súd každého druhu a stupňa ho musí plne rešpektovať. Dôvodom je fakt, že

jednou z jeho hlavných funkcií je oboznámiť účastníka konania so všetkými dokumentmi

a dôkazmi, ktoré môžu ovplyvniť rozhodnutie a poskytnúť mu možnosti sa k nim vyjadriť.

Ide predovšetkým o dôkazy, stanoviská a vyjadrenia protistrany v konaní alebo dôkaz, resp.

stanovisko nezúčastneného subjektu (znalec, svedok a pod.) či zabezpečeného samotným

konajúcim orgánom z vlastnej iniciatívy. Tým sa účastníkovi konania garantuje právo byť

vypočutý/audiatur et altera pars/právo na obhajobu. Ani podľa ústavného súdu však zásada

kontradiktórnosti nemá absolútny charakter, pretože existujú aj výnimky z uvedeného

pravidla, kde okolnosti prípadu alebo procesnej situácie vylučujú uplatňovanie tejto zásady

(napr. rozhodnutie sp. zn. ). Ústavný súd aj v inom svojom rozhodnutí

konštatoval, že kontradiktórnosť konania nemôže prechádzať do roviny „absolútna“

(rozhodnutie sp. zn. ).

22. Zo sťažnosti a zapožičaného súdneho spisu krajského súdu sp. zn.

ústavný súd zistil, že krajský súd ako súd prvej inštancie rozhodol

o sťažnosti smerujúcej proti označenému rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka bez toho,

aby túto sťažnosť poslal sťažovateľke na vyjadrenie. Nakoniec uvedený záver ani nebol

sporný, keďže krajský súd vo svojom stanovisku uviedol, že to nepovažoval „za účelné

doručovať sťažnosť žalobcovi“ (sťažovateľke, pozn.).

23. Ústavný súd po preskúmaní námietok sťažovateľky dospel k záveru, že námietka

porušenia princípu kontradiktórnosti a s ňou spätým princípom rovnosti zbraní je

opodstatnená, preto v okolnostiach posudzovanej veci dospel k záveru, že napadnutým

uznesením krajského súdu došlo k neprípustnému zásahu do základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru.

24. Ústavný súd pri rozhodovaní o tejto sťažnosti vychádzal z už citovanej judikatúry

ESĽP a Súdneho dvora Európskej únie, ako aj z vlastnej rozhodovacej činnosti.

Za rozhodujúce skutočnosti považoval pritom to, že proti napadnutému uzneseniu krajského

súdu ako súdu prvej inštancie nie je prípustný ani riadny, ani mimoriadny opravný

prostriedok, teda tento zásah do princípu kontradiktórnosti, ako aj rovnosti zbraní nebolo

možné zhojiť v nasledujúcom v odvolacom, príp. v dovolacom konaní, ďalej to, že

v dôsledku sťažnosti bolo pôvodné uznesenie krajského súdu vydané vyšším súdnym

úradníkom zmenené v neprospech sťažovateľky a bolo ním rozhodnuté o subjektívnych

právach, resp. povinnostiach sťažovateľky a tiež preto, že ústavný súd nezistil relevantný

a zásadný dôvod na to, aby sa v civilnom konaní, ktoré je v zásade kontradiktórne, sa

uplatnila výnimka z tohto princípu v konaní, v ktorom sa rozhoduje o subjektívnych právach

a povinnostiach. Ústavný súd nemohol akceptovať obranu krajského súdu spočívajúcu

v argumentácii, že ide o nový procesný inštitút, ako aj pre hospodárnosť konania, pretože

vychádzajúc z povahy konania o sťažnosti, nevidel zásadný rozdiel medzi ním a konaním

o opravnom prostriedku v rámci (ďalej aj „“), kde sa

princíp kontradiktórnosti uplatňuje v určitom vymedzenom rozsahu. Skutočnosť, že tento

prostriedok nápravy je pomenovaný ako sťažnosť, berúc do úvahy znenie čl. 9 Civilného

sporového poriadku, ktorý ustanovuje, že strany majú právo oboznámiť sa okrem iného

s návrhmi protistrany a vyjadriť k nim svoje stanovisko v rozsahu, ktorý určí zákon,

v spojení so skutočnosťou, že žiadny rozsah vyjadrenia

protistrany v danom prípade nestanovuje, ešte podľa názoru ústavného súdu neznamená to,

že z ústavnoprávneho hľadiska nemusí byť zabezpečená rovnosť zbraní a kontradiktórnosť

v minimálnom rozsahu (v súlade s princípom hospodárnosti konania, pozn.), keďže sa

v okolnostiach posudzovanej veci rozhodovalo o rozsahu povinnosti náhrady trov konania

(obdobne Števček, Ficová, Baricová, Mesiarkinová, Bajánková, Tomašovič a kol. Civilný

sporový poriadok. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016. s. 878, 879) .

25. Výklad relevantných právnych noriem nemôže byť taký formalistický, aby sa

ním v konečnom dôsledku nielen zmaril účel súdnej ochrany, ale aj zabránilo v prístupe k

súdnej ochrane z dôvodov, ktoré nemožno v právnom štáte v žiadnom prípade pričítať

strane konania, ktorý sa tejto ochrany domáha.

26. Aj v konaní o sťažnostiach fyzických osôb a právnických osôb podľa čl. 127

ods. 1 ústavný súd uplatňuje zásadu prednosti ústavne konformného výkladu,

v rámci ktorej uprednostní ten výklad právnej normy, ako aj súvisiacich právnych noriem,

ktorý zabezpečí plnohodnotnú, respektíve plnohodnotnejšiu realizáciu

garantovaných práv (, ).

27. Všeobecný súd poskytujúci ochranu strane konania je povinný poskytnúť

jej ju v požadovanej kvalite, ktorej zodpovedá odôvodnenie rozhodnutia reflektujúce

na všetky zásadné otázky. Ide pritom o tie otázky, ktoré majú pre vec zásadný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,

aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania

(napr. rozhodnutia ESĽP vo veci Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997 a vo veci Higgins

c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

28. Z uvedenej citácie vyplýva, že krajský súd sa pri rozhodovaní danej veci neriadil

týmito zásadami právneho štátu a uprednostnil formalizmus rozhodovania, ktorý povýšil

nad zmysel súdnej ochrany, v rámci ktorej sa sťažovateľka domáhala svojich procesných

práv, čo priamo súvisí s poskytovaním súdnej ochrany, a čo teda malo za následok

porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa a práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku rozhodnutia).

29. Sťažovateľka tiež namietala, že napadnutým uznesením krajského súdu došlo

k zásahu do jej práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Ako už

bolo uvedené, napadnutým uznesením bolo rozhodnuté o jej povinnosti hradiť trovy

konania, čo nepochybne malo dopad na jej majetok. Vzhľadom na to, že ústavný súd dospel

k záveru o porušení procesných práv v dôsledku porušenia princípu rovností zbraní

a kontradiktórnosti, ako aj na skutočnosť, že napadnuté zmeňujúce uznesenie malo

negatívny dopad na jej majetok, ústavný súd dospel k záveru, že napadnutým uznesením

krajského súdu boli porušené práva sťažovateľky na ochranu vlastníctva podľa čl. 1

dodatkového protokolu (bod 1 výroku rozhodnutia).

30. Podľa v spojení s ustanovením a

ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví,

že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo

slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný súd

môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

31. Vzhľadom na to, že ústavný súd vyslovil porušenie základného práva

sťažovateľky na súdnu ochranu podľa , práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 1 dodatkového

protokolu napadnutým uznesením krajského súdu, bolo pre dovŕšenie ochrany porušených

práv potrebné využiť aj právomoc podľa , resp. podľa a

písm. b) , a preto zrušil napadnuté uznesenie krajského súdu (bod 2

výroku rozhodnutia).

32. V ďalšom postupe je krajský súd viazaný právnym názorom ústavného súdu

vysloveným v tomto rozhodnutí ( ). Krajský súd je tiež

viazaný rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je vykonateľné jeho doručením

( ).

III.

33. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,

aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

34. Ústavný súd rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli

v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom. Právny zástupca sťažovateľky

si uplatnil trovy konania, ktoré však nevyčíslil.

35. Ústavný súd priznal sťažovateľke trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia

advokátom pozostávajúce z odmeny advokáta, a vychádzal pritom z vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).

Podľa § 11 ods. 3 v spojení s § 1 ods. 3 vyhlášky je odmena advokáta (základná tarifa)

v konaní pred ústavným súdom za jeden úkon právnej služby 1/6 z výpočtového základu.

36. Základom pre výpočet náhrady za úkon právnej služby je v danom prípade

priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom

polroku 2017 v sume 921 €. Ústavný súd priznal sťažovateľke (§ 36 ods. 2 zákona

o ústavnom súde) náhradu trov konania za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2018

(príprava a prevzatie veci a písomné vyhotovenie sťažnosti) po 153,50 €. Ďalej má právny

zástupca sťažovateľky aj nárok na náhradu režijného paušálu za dva úkony právnej služby

podľa vyhlášky vykonané v roku 2017 po 9,21 €. Keďže právny zástupca sťažovateľky

je zároveň platiteľom dane z pridanej hodnoty, odmena a náhrady sa zvyšujú podľa § 18

ods. 3 vyhlášky o daň z pridanej hodnoty.

37. Ústavný súd tak priznal sťažovateľke náhradu trov konania v celkovej

sume 390,50 €. Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je krajský súd povinný uhradiť

na účet právneho zástupcu sťažovateľky ( v spojení s

ods. 1 ) v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia (bod 3 výroku

tohto rozhodnutia).

38. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. septembra 2018