Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 60 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (65)III. ÚS 220/2018
PDF · 228.84 KB
No categories available
III. ÚS 220/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. septembra 2018
v senáte zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika, zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu
Mojmíra Mamojku vo veci sťažnosti obchodnej spoločnosti HYDREE FINANCIAL
SLOVAKIA, s. r. o., Bratislavská 36, Trenčín, zastúpenej Advokátskou kanceláriou
Mandzák a spol., s. r. o., Zámocká 5, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát
JUDr. Michal Mandzák, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva
na ochranu vlastníctva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 7 Cbi 238/2006
z 12. marca 2018, takto
rozhodol:
1. Základné právo obchodnej spoločnosti HYDREE FINANCIAL SLOVAKIA,
s. r. o., na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a právo na ochranu vlastníctva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu
v Bratislave sp. zn. 7 Cbi 238/2006 z 12. marca 2018 p o r u š e n é b o l i .
2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 7 Cbi 238/2006 z 12. marca 2018
z r u š u j e a vec v r a c i a Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Bratislave j e p o v i n n ý uhradiť obchodnej spoločnosti
HYDREE FINANCIAL SLOVAKIA, s. r. o., trovy konania v sume 390,50 € (slovom
tristodeväťdesiat eur a päťdesiat centov) na účet jej právneho zástupcu Advokátskej
kancelárie Mandzák a spol., s. r. o., Zámocká 5, Bratislava, do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
18. apríla 2018 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti HYDREE FINANCIAL
SLOVAKIA, s. r. o., Bratislavská 36, Trenčín (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou okrem
iného namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) a práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením
Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 7 Cbi 238/2006 z 12. marca
2018 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).
2. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka bola žalobkyňou v konaní vedenom
krajským súdom pod sp. zn. 7 Cbi 238/2006, ktorého predmetom bolo zaplatenie sumy
9 355 850,46 € s príslušenstvom. Okresný súd v uvedenej veci po právoplatnom rozhodnutí
vo veci samej rozhodol o výške trov konania. Vyšší súdny úradník uznesením sp. zn.
7 Cbi 238/2006 z 10. januára 2018 rozhodol o výške náhrady trov konania tak, že
sťažovateľku zaviazal na úhradu súdneho poplatku obom žalovaným a trovy právneho
zastúpenia v sume 270 367,79 € žalovanému v prvom rade a trovy právneho zastúpenia
v sume 76 582,22 € žalovanému v druhom rade. Žalovaný v prvom rade podal proti
označenému uzneseniu súdu prvej inštancie vydaného vyšším súdnym úradníkom sťažnosť,
o ktorom krajský súd rozhodol napadnutým uznesením tak, že rozhodnutie súdu prvej
inštancie zmenil v časti priznanej náhrady trov právneho zastúpenia žalovanému v prvom
rade zo sumy 270 367,79 € na sumu 322 333,41 €.
3. Sťažovateľka v sťažnosti namietala, že došlo k porušeniu jej označených práv
napadnutým uznesením krajského súdu. Argumentovala tým, že nebola oboznámená
so sťažnosťou, ktorú podal žalovaný v prvom rade proti uzneseniu vyššieho súdneho
úradníka, pretože krajský súd jej ju nedoručil na vyjadrenie. Zároveň uviedla, že proti
napadnutému uzneseniu nie je prípustné odvolanie. Vychádzajúc z uvedeného, sťažovateľka
tvrdí, že bol porušený princíp rovnosti zbraní, kontradiktórnosť súdneho konania
a v konečnom dôsledku došlo aj k porušeniu jej práva na ochranu vlastníctva.
4. Ústavný súd podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) uznesením č. k. III. ÚS 220/2018-14 z 5. júna 2018 prijal sťažnosť sťažovateľky
v rozsahu vymedzenom v záhlaví tohto rozhodnutia na ďalšie konanie.
5. Následne ústavný súd 10. júla 2018 vyzval krajský súd, aby sa vyjadril k vecnej
stránke sťažnosti, a zaslal dotknutý súdny spis a zaujal stanovisko k možnému upusteniu
od ústneho pojednávania vo veci.
6. Krajský súd doručil 25. júla 2018 ústavnému súdu vyjadrenie, v ktorom vyjadril
súhlas s upustením od ústneho pojednávania o sťažnosti. K jej vecnej stránke v podstatnom
uviedol:
„Tunajší súd je toho názoru, že v danom prípade nepochybil. Predovšetkým
poukazuje na skutočnosť, že sťažnosť upravená v ustanovením § 239 až 250 CSP bola
do civilného procesu zavedená ako nový inštitút, ktorý predstavuje prostriedok procesnej
nápravy voči definovaným uzneseniam. Ide o inštitút základného konania v prvej inštancii,
nejde o opravný prostriedok, pri ktorom zákonodarca presne upravuje postup súdu
po doručení odvolania. Zákon výslovne neustanovuje podrobnejší postup súdu prvej
inštancie po podaní sťažnosti. Zo žiadneho ustanovenia Civilného sporového poriadku
nevplýva povinnosť súdu doručovať sťažnosť podanú proti rozhodnutiu vydaného súdnym
úradníkom na vyjadrenie protistrane. Pri sťažnosti nejde o procesný zásah do merita sporu,
naviac sťažnosť je koncipovaná ako rýchly a efektívny prostriedok nápravy.
Keďže súd po doručení sťažnosti žalovaného v 1. rade dospel k záveru, že táto je
dôvodná, v súlade s ustanovením § 250 ods. 2 CSP uznesenie zo dňa 10.01.2018 zmenil.
K rozhodnutiu bolo postačujúce preskúmať obsah spisu a posúdiť účelnosť vynaložených
trov, súd nepovažoval za účelné doručovať sťažnosť žalobcovi.“
7. Vyjadrenie krajského súdu ústavný súd zaslal 31. júla 2018 právnemu zástupcovi
sťažovateľky s možnosťou zaujať k nemu stanovisko. Požiadal aj o vyjadrenie k možnému
upusteniu od ústneho pojednávania o sťažnosti.
8. Právny zástupca sťažovateľky doručil ústavnému súdu 9. augusta 2018 súhlas
s upustením od ústneho pojednávania vo veci. K stanovisku predsedu krajského súdu
v podstatnom uviedol:
«... sa s ním nie je možné stotožniť, lebo je v príkrom rozpore s princípom
kontradiktórnosti, ktorý je garantovaný čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Z ústavnoprávneho hľadiska nie je možné
akceptovať také “výklady"’ všeobecného súdu, ktoré absolútne abstrahujú od základnej
podstaty ľudských práv a slobôd, a v konečnom dôsledku ich flagrantne porušujú, a to bez
toho, aby sa týmto sledoval legitímny cieľ. Inými slovami povedané, niet žiadneho
legitímneho dôvodu, aby sa pred účastníkom súdneho konania (sporovou stranou)
“utajovalo“ konanie o opravnom prostriedku a neumožnilo sa mu aspoň vyjadriť
k opravnému prostriedku (o ktorom sa koná); a to navyše za situácie, ak sa takémuto
opravnému prostriedku vyhovie a takéto rozhodnutie má priamy dopad do jeho
subjektívnych práv.»
9. Ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci
od ústneho pojednávania, pretože od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
V dôsledku toho senát ústavného súdu sťažnosť prerokoval na svojom neverejnom
zasadnutí bez prítomnosti účastníkov.
II.
10. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
11. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.
12. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
13. Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru
už judikoval, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom
právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu
ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného
dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
14. Vychádzajúc z podstaty námietok sťažovateľky, ústavný súd konštatuje,
že zásadne nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,
ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu. Úloha ústavného súdu
sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie práva
s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách
(I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 391/09). Ústavný súd nevykladá iné ako ústavné zákony,
a preto musí preskúmavať len to, či sa tieto zákony nevyložili spôsobom, ktorý je svojvoľný
(arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný pre zjavné pochybenia alebo omyly v posudzovaní
obsahu takýchto právnych úprav (II. ÚS 348/08).
15. Arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí všeobecných súdov
je najčastejšie daná rozporom súvislostí ich právnych argumentov a skutkových okolností
prerokúvaných prípadov s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných
a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu
(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Uvedené nedostatky pritom musia dosahovať mieru
ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedených
16. Čo sa týka námietok porušenia princípu kontradiktórnosti konania, ústavný súd
konštatuje, že nebolo medzi účastníkmi konania sporné, že sťažovateľke ani jej právnemu
zástupcovi nebola doručená písomná sťažnosť žalovaného v prvom rade proti uzneseniu
vyššieho súdneho úradníka (bod 6 tohto rozhodnutia).
17. V teoretickej rovine je možné uviesť, že z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské
práva (ďalej len „ESĽP“) vyplýva, že princíp rovnosti zbraní znamená, aby každej
procesnej strane bola daná primeraná možnosť predniesť svoju záležitosť za podmienok,
ktoré ju nestavajú do podstatne nevýhodnejšej situácie, než v ktorej je protistrana. Právo
na kontradiktórne konanie znamená, že procesné strany musia dostať príležitosť nielen
predložiť všetky dôkazy potrebné na to, aby ich návrh uspel, ale i zoznámiť sa so všetkými
ďalšími dôkazmi a pripomienkami, ktoré boli predložené s cieľom ovplyvniť rozhodnutie
súdu a vyjadriť sa k nim (rozsudok ESĽP zo 4. 6. 2002 vo veci Komanický proti Slovenskej
republike, body 45 a 46, rozsudok ESĽP z 13. 1. 2015 vo veci Trančíková proti Slovenskej
republiky). Inými slovami, z princípu kontradiktórnosti konania vyplýva, že samotný
účastník konania musí mať možnosť posúdiť, či a do akej miery je písomné vyjadrenie
odporcu (protistrany v súdnom konaní) právne významné, či obsahuje také skutkové
a právne dôvody, na ktoré je potrebné z jeho strany reagovať alebo inak je vhodné sa
k nemu vyjadriť, v dôsledku čoho je teda len na účastníkovi konania, aby sám posúdil, či
určité stanovisko k vyjadreniu protistrany vyžaduje komentár z jeho strany (rozsudok ESĽP
z 18. 2. 1997 vo veci Niderost-Huber proti Švajčiarsku, sťažnosť č. 18990/91, body 27 a 29,
rozsudok ESĽP z 13. 1. 2015 vo veci Trančíková proti Slovenskej republike), a pritom
nezáleží, aký je jeho skutočný účinok na súdne rozhodnutie (rozsudok ESĽP z 31. 5. 2001
vo veci K. S. proti Fínsku, rozsudok ESĽP z 28. 6. 2001 vo veci F. R. proti Švajčiarsku).
Inak povedané, požiadavka „kontradiktórnosti konania“ sa v judikatúre ESĽP chápe skôr
formálne, t. j. z jej hľadiska v podstate nezáleží alebo len málo záleží na skutočnom obsahu
a význame informácie alebo argumentov predložených súdu vrátane ich samotného dopadu
na rozhodnutie súdu/orgánu verejnej moci.
18. Vychádzajúc z predmetu rozhodovania v napadnutom konaní (výška náhrady trov
konania, pozn.), ústavný súd konštatuje, že ESĽP už v minulosti riešil obdobné prípady, kde
bolo namietané porušenie zásady kontradiktórnosti z dôvodu, že odvolací súd neposlal
odvolanie (v našom právnom poriadku sťažnosť, pozn.) proti výroku o trovách konania
protistrane (Beer proti Rakúsku, rozsudok, 6. 2. 2001, č. 30428/96, bod 18 – 21, Baumann
proti Rakúsku rozsudok, 7. 1. 2005, č. 76809/01, bod 48), pričom dospel k záveru
o porušení tejto zásady a zároveň aj k porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru.
19. V tejto súvislosti je potrebné dodať, že aj Súdny dvor Európskej únie zdôraznil,
že na splnenie požiadaviek spojených s právom na spravodlivé súdne konanie je totiž
potrebné, aby sa účastníci konania oboznámili a mali možnosť kontradiktórne sa vyjadriť
ku skutkovým, ako aj k právnym okolnostiam, ktoré sú rozhodujúce pre výsledok konania
(pozri rozsudok Komisia/Írsko a i. z 2. 12. 2009, C89/08 P, Zb. s. I11245, už citovaný bod
55, ako aj bod 56).
20. Otázka dodržania záruk kontradiktórnosti je predmetom posúdenia kľúčovej
otázky, či možno pochybenie súdu prvého stupňa spočívajúce v tom, že nedal sťažovateľke
možnosť vyjadriť sa k svojim skutkovým zisteniam a z nich vyplývajúcemu právnemu
posúdeniu veci, konvalidovať v odvolacom (príp. dovolacom) konaní. Podľa právnych
záverov k tejto kľúčovej námietke zhrnutých do zjednocujúceho stanoviska pléna ústavného
súdu sp. zn. PLz. ÚS 1/2014 zo 7. mája 2014 pre ústavnú konformnosť konania ako celku
postačí, ak je účastníkovi konania táto možnosť reálne poskytnutá v odvolacom, príp.
v dovolacom konaní.
21. Kontradiktórnosť, nerozlučne spätá s princípom rovnosti zbraní, je univerzálnym
právnym princípom platným v celom právnom poriadku, teda aj v občianskom súdnom
konaní, a súd každého druhu a stupňa ho musí plne rešpektovať. Dôvodom je fakt, že
jednou z jeho hlavných funkcií je oboznámiť účastníka konania so všetkými dokumentmi
a dôkazmi, ktoré môžu ovplyvniť rozhodnutie a poskytnúť mu možnosti sa k nim vyjadriť.
Ide predovšetkým o dôkazy, stanoviská a vyjadrenia protistrany v konaní alebo dôkaz, resp.
stanovisko nezúčastneného subjektu (znalec, svedok a pod.) či zabezpečeného samotným
konajúcim orgánom z vlastnej iniciatívy. Tým sa účastníkovi konania garantuje právo byť
vypočutý/audiatur et altera pars/právo na obhajobu. Ani podľa ústavného súdu však zásada
kontradiktórnosti nemá absolútny charakter, pretože existujú aj výnimky z uvedeného
pravidla, kde okolnosti prípadu alebo procesnej situácie vylučujú uplatňovanie tejto zásady
(napr. rozhodnutie sp. zn. III. ÚS 481/2012). Ústavný súd aj v inom svojom rozhodnutí
konštatoval, že kontradiktórnosť konania nemôže prechádzať do roviny „absolútna“
(rozhodnutie sp. zn. II. ÚS 18/2013).
22. Zo sťažnosti a zapožičaného súdneho spisu krajského súdu sp. zn.
7 Cbi 238/2006 ústavný súd zistil, že krajský súd ako súd prvej inštancie rozhodol
o sťažnosti smerujúcej proti označenému rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka bez toho,
aby túto sťažnosť poslal sťažovateľke na vyjadrenie. Nakoniec uvedený záver ani nebol
sporný, keďže krajský súd vo svojom stanovisku uviedol, že to nepovažoval „za účelné
doručovať sťažnosť žalobcovi“ (sťažovateľke, pozn.).
23. Ústavný súd po preskúmaní námietok sťažovateľky dospel k záveru, že námietka
porušenia princípu kontradiktórnosti a s ňou spätým princípom rovnosti zbraní je
opodstatnená, preto v okolnostiach posudzovanej veci dospel k záveru, že napadnutým
uznesením krajského súdu došlo k neprípustnému zásahu do základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru.
24. Ústavný súd pri rozhodovaní o tejto sťažnosti vychádzal z už citovanej judikatúry
ESĽP a Súdneho dvora Európskej únie, ako aj z vlastnej rozhodovacej činnosti.
Za rozhodujúce skutočnosti považoval pritom to, že proti napadnutému uzneseniu krajského
súdu ako súdu prvej inštancie nie je prípustný ani riadny, ani mimoriadny opravný
prostriedok, teda tento zásah do princípu kontradiktórnosti, ako aj rovnosti zbraní nebolo
možné zhojiť v nasledujúcom v odvolacom, príp. v dovolacom konaní, ďalej to, že
v dôsledku sťažnosti bolo pôvodné uznesenie krajského súdu vydané vyšším súdnym
úradníkom zmenené v neprospech sťažovateľky a bolo ním rozhodnuté o subjektívnych
právach, resp. povinnostiach sťažovateľky a tiež preto, že ústavný súd nezistil relevantný
a zásadný dôvod na to, aby sa v civilnom konaní, ktoré je v zásade kontradiktórne, sa
uplatnila výnimka z tohto princípu v konaní, v ktorom sa rozhoduje o subjektívnych právach
a povinnostiach. Ústavný súd nemohol akceptovať obranu krajského súdu spočívajúcu
v argumentácii, že ide o nový procesný inštitút, ako aj pre hospodárnosť konania, pretože
vychádzajúc z povahy konania o sťažnosti, nevidel zásadný rozdiel medzi ním a konaním
o opravnom prostriedku v rámci Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“), kde sa
princíp kontradiktórnosti uplatňuje v určitom vymedzenom rozsahu. Skutočnosť, že tento
prostriedok nápravy je pomenovaný ako sťažnosť, berúc do úvahy znenie čl. 9 Civilného
sporového poriadku, ktorý ustanovuje, že strany majú právo oboznámiť sa okrem iného
s návrhmi protistrany a vyjadriť k nim svoje stanovisko v rozsahu, ktorý určí zákon,
v spojení so skutočnosťou, že Civilný sporový poriadok žiadny rozsah vyjadrenia
protistrany v danom prípade nestanovuje, ešte podľa názoru ústavného súdu neznamená to,
že z ústavnoprávneho hľadiska nemusí byť zabezpečená rovnosť zbraní a kontradiktórnosť
v minimálnom rozsahu (v súlade s princípom hospodárnosti konania, pozn.), keďže sa
v okolnostiach posudzovanej veci rozhodovalo o rozsahu povinnosti náhrady trov konania
(obdobne Števček, Ficová, Baricová, Mesiarkinová, Bajánková, Tomašovič a kol. Civilný
sporový poriadok. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016. s. 878, 879) .
25. Výklad relevantných právnych noriem nemôže byť taký formalistický, aby sa
ním v konečnom dôsledku nielen zmaril účel súdnej ochrany, ale aj zabránilo v prístupe k
súdnej ochrane z dôvodov, ktoré nemožno v právnom štáte v žiadnom prípade pričítať
strane konania, ktorý sa tejto ochrany domáha.
26. Aj v konaní o sťažnostiach fyzických osôb a právnických osôb podľa čl. 127
ods. 1 ústavy ústavný súd uplatňuje zásadu prednosti ústavne konformného výkladu,
v rámci ktorej uprednostní ten výklad právnej normy, ako aj súvisiacich právnych noriem,
ktorý zabezpečí plnohodnotnú, respektíve plnohodnotnejšiu realizáciu ústavou
garantovaných práv (IV. ÚS 96/06, II. ÚS 148/06).
27. Všeobecný súd poskytujúci ochranu strane konania je povinný poskytnúť
jej ju v požadovanej kvalite, ktorej zodpovedá odôvodnenie rozhodnutia reflektujúce
na všetky zásadné otázky. Ide pritom o tie otázky, ktoré majú pre vec zásadný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,
aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania
(napr. rozhodnutia ESĽP vo veci Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997 a vo veci Higgins
c. Francúzsko z 19. 2. 1998).
28. Z uvedenej citácie vyplýva, že krajský súd sa pri rozhodovaní danej veci neriadil
týmito zásadami právneho štátu a uprednostnil formalizmus rozhodovania, ktorý povýšil
nad zmysel súdnej ochrany, v rámci ktorej sa sťažovateľka domáhala svojich procesných
práv, čo priamo súvisí s poskytovaním súdnej ochrany, a čo teda malo za následok
porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku rozhodnutia).
29. Sťažovateľka tiež namietala, že napadnutým uznesením krajského súdu došlo
k zásahu do jej práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Ako už
bolo uvedené, napadnutým uznesením bolo rozhodnuté o jej povinnosti hradiť trovy
konania, čo nepochybne malo dopad na jej majetok. Vzhľadom na to, že ústavný súd dospel
k záveru o porušení procesných práv v dôsledku porušenia princípu rovností zbraní
a kontradiktórnosti, ako aj na skutočnosť, že napadnuté zmeňujúce uznesenie malo
negatívny dopad na jej majetok, ústavný súd dospel k záveru, že napadnutým uznesením
krajského súdu boli porušené práva sťažovateľky na ochranu vlastníctva podľa čl. 1
dodatkového protokolu (bod 1 výroku rozhodnutia).
30. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy v spojení s ustanovením § 56 ods. 2 a 3 písm. b)
zákona o ústavnom súde ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví,
že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo
slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný súd
môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.
31. Vzhľadom na to, že ústavný súd vyslovil porušenie základného práva
sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 1 dodatkového
protokolu napadnutým uznesením krajského súdu, bolo pre dovŕšenie ochrany porušených
práv potrebné využiť aj právomoc podľa čl. 127 ods. 2 ústavy, resp. podľa § 56 ods. 2 a 3
písm. b) zákona o ústavnom súde, a preto zrušil napadnuté uznesenie krajského súdu (bod 2
výroku rozhodnutia).
32. V ďalšom postupe je krajský súd viazaný právnym názorom ústavného súdu
vysloveným v tomto rozhodnutí (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde). Krajský súd je tiež
viazaný rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je vykonateľné jeho doručením
(§ 56 ods. 7 zákona o ústavnom súde).
III.
33. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,
aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
34. Ústavný súd rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli
v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom. Právny zástupca sťažovateľky
si uplatnil trovy konania, ktoré však nevyčíslil.
35. Ústavný súd priznal sťažovateľke trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia
advokátom pozostávajúce z odmeny advokáta, a vychádzal pritom z vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).
Podľa § 11 ods. 3 v spojení s § 1 ods. 3 vyhlášky je odmena advokáta (základná tarifa)
v konaní pred ústavným súdom za jeden úkon právnej služby 1/6 z výpočtového základu.
36. Základom pre výpočet náhrady za úkon právnej služby je v danom prípade
priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom
polroku 2017 v sume 921 €. Ústavný súd priznal sťažovateľke (§ 36 ods. 2 zákona
o ústavnom súde) náhradu trov konania za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2018
(príprava a prevzatie veci a písomné vyhotovenie sťažnosti) po 153,50 €. Ďalej má právny
zástupca sťažovateľky aj nárok na náhradu režijného paušálu za dva úkony právnej služby
podľa vyhlášky vykonané v roku 2017 po 9,21 €. Keďže právny zástupca sťažovateľky
je zároveň platiteľom dane z pridanej hodnoty, odmena a náhrady sa zvyšujú podľa § 18
ods. 3 vyhlášky o daň z pridanej hodnoty.
37. Ústavný súd tak priznal sťažovateľke náhradu trov konania v celkovej
sume 390,50 €. Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je krajský súd povinný uhradiť
na účet právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 255
ods. 1 CSP) v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia (bod 3 výroku
tohto rozhodnutia).
38. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. septembra 2018