Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 371/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-44

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. novembra 2010

v senáte zloženom z predsedu Juraja Horvátha a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Sergeja

Kohuta o sťažnosti R. Z., Š., t. č. vo väzbe L., zastúpeného advokátom JUDr. V. L., B., vo

veci namietaného porušenia základného práva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17 ods. 2

a práva na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti pozbavenia

slobody zaručeného v čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. takto

rozhodol:

1. Základné právo R. Z. na osobnú slobodu zaručené v Slovenskej

republiky a právo na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti pozbavenia slobody zaručené v čl.

5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu

Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. p o r u š e n é b o l o .

2. R. Z. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € (slovom dvetisíc eur), ktoré

j e Okresný súd Bratislava I p o v i n n ý uhradiť mu do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto rozhodnutia.

3. R. Z. p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 254,88 € (slovom

dvestopäťdesiatštyri eur a osemdesiatosem centov), ktoré j e Okresný súd Bratislava I

p o v i n n ý vyplatiť na účet advokáta JUDr. V. L., B., do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti R. Z. n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k.

-23 zo 14. septembra 2010 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť R. Z., Š.,

t. č. vo väzbe L. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva na

osobnú slobodu zaručeného v (ďalej len „“)

a práva na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti pozbavenia slobody zaručeného v čl. 5 ods. 4

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom

Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je vyšetrovateľom Prezídia

Policajného zboru, Úradu boja proti organizovanej kriminalite Bratislava (ďalej len

„vyšetrovateľ“) v konaní vedenom pod ČVS: PPZ 16/BOK-B1-2009 trestne stíhaný pre

pokračovací obzvlášť závažný zločin legalizácie príjmu z trestnej činnosti

spolupáchateľstvom podľa k , a

Z. z. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) a iné.

Do väzby bol sťažovateľ vzatý uznesením Okresného súdu Bratislava II sp. zn.

1652/2008 z 5. októbra 2008 z dôvodov uvedených v a zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný

poriadok“). Okresný súd uznesením sp. zn. z 13. februára 2009 najprv predĺžil

lehotu jeho väzby do 1. októbra 2009 a následne uznesením sp. zn.

z 31. augusta 2009 v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský

súd“) sp. zn. zo 4. septembra 2009 bola lehota jeho väzby predĺžená do

1. apríla 2010.

Sťažovateľ 11. júna 2009 pri svojom výsluchu vykonávanom vyšetrovateľom

požiadal (resp. jeho obhajca) o prepustenie z väzby na slobodu. Pretože prokurátor

Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) ako

prokurátor vykonávajúci dozor nad prípravným konaním jeho žiadosti nevyhovel, predložil

túto žiadosť na rozhodnutie o nej okresnému súdu. Okresný súd žiadosť sťažovateľa

o prepustenie z väzby na slobodu 14. septembra 2009 zamietol uznesením sp. zn.

. Na základe sťažnosti podanej sťažovateľom krajský súd toto rozhodnutie

okresného súdu uznesením sp. zn. z 27. novembra 2009 zrušil a sám rozhodol

tak, že podľa žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na

slobodu zamietol s odôvodnením, že dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného

poriadku naďalej trvajú a podľa sľub sťažovateľa

ako náhradu väzby neprijal.

Vo vzťahu k prijatej časti sťažnosti na ďalšie konanie sťažovateľ uviedol, že „má za

to, že v jeho prípade nebolo o jeho žiadosti o prepustenie na slobodu zo dňa 11. 6. 2009

rozhodované v lehotách predpokladaných a tým bolo prieskumné

konanie o zákonnosti (dôvodnosti) ďalšieho trvania väzby znemožnené. Vychádzajúc z

požiadaviek definovaných v Dohovoru a SR ak aj zo

samotného znenia ustanovenia sú orgány činné v trestnom

konaní a súdy povinné urýchlene konať a rozhodnúť o každej podanej žiadosti.

Nečinnosť v konaní o žiadosti sťažovateľa o prepustenie na slobodu predstavuje

podstatné porušenie jeho základného práva vyplývajúceho z čl. 5 ods. 4 Dohovoru a čl. 17

ods. 2 SR, ktoré zásadným spôsobom vplýva aj na zákonnosť ďalšieho trvania jeho

väzby...

O žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby sa konalo od 11. 6. 2009 do

27. 11. 2009, t. . 161 dní. Ak by bol braný do úvahy názor Krajského súd v Bratislave

a Okresného súdu Bratislava I, že právny dôvod na začatie konania o žiadosti o prepustenie

na slobodu zažal dňom 7. 8. 2009, tak konanie trvalo 111 dní. Takéto lehoty nemožno

považovať za urýchlené konanie... Tým súdy oboch inštancií znemožnili sťažovateľovi

periodickú kontrolu dôvodnosti pozbavenia slobody.

Podľa názoru sťažovateľa porušenie práva v jeho prípade, najmä s prihliadnutím na

časový odstup od podania žiadosti po rozhodnutie o nej, je z ústavnoprávneho hľadiska

neospravedlniteľné a netolerovateľné a preto už nie je možné zhojiť právo a nezákonnosť

dodatočným rozhodnutím a má za to, že ako prostriedok zabezpečenia osobnej slobody

obvineného a zabránenia jej ďalšieho porušovania, malo byť prijaté iba opatrenie

znamenajúce okamžité ukončenie väzobného obmedzenia.“.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom rozhodol, že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn.

porušil jeho základné právo na osobnú slobodu zaručené v

a jeho právo na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti väzby zaručené v čl. 5 ods. 4 dohovoru

a prikázal okresnému súdu ihneď prepustiť sťažovateľa na slobodu. Zároveň požadoval

priznať mu finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € a náhradu trov jeho právneho

zastúpenia v sume 254,88 €.

2. Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci

konania: za okresný súd jeho podpredseda listom sp. zn. Spr 3526/2010 z 5. októbra 2010

a právny zástupca sťažovateľa stanoviskom k uvedenému vyjadreniu okresného súdu listom

z 25. októbra 2010.

2.1 Okresný súd vo svojom vyjadrení súhlasil s upustením od ústneho pojednávania

o prijatej sťažnosti a uviedol:

„Z obsahu vyššie uvedeného spisu vyplýva, že samotné konanie trvalo od 20. 7. 2009,

kedy bol súdu doručený návrh prokurátora Generálnej prokuratúry SR na zmenu dôvodov

väzby u obvineného R. Z. spolu s vyjadrením k jeho žiadosti o prepustenie z väzby, až do

23. 11. 2009, kedy bol spis predložený spolu s predkladacou správou Krajskému súdu

Bratislava na rozhodnutie o sťažnosti obvineného proti uzneseniu sudcu pre prípravné

konanie... zo dňa 14. 9. 2009 č. k. , ktorým bola zamietnutá jeho žiadosť o

prepustenie z väzby a súčasne boli dôvody väzby rozšírené o dôvod podľa § 71 ods. 1 písm.

a)

Vzhľadom k uvedenému musím skonštatovať, že dĺžka konania na Okresnom súde

Bratislava I o žiadosti obvineného o prepustenie z väzby je v rozpore s požiadavkou

neodkladnosti rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby podľa , 5

SR a podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Zároveň však musím dať do pozornosti, že dĺžka tohto konania bola čiastočne

ovplyvnená aj objektívnymi dôvodmi a to najmä tým, že prokurátor k svojmu návrhu

a vyjadreniu z 20. 7. 2009 nepripojil žiadosť obvineného o prepustenie z väzby (táto bola

doručená súdu až 29. 7. 2009), neúčasť obhajcu na verejnom zasadnutí dňa 19. 8. 2009

a napokon práceneschopnosť zákonnej sudkyne, čo zapríčinilo, že k písomnému vyhotoveniu

rozhodnutia došlo až 16 dní po jeho vyhlásení, pričom na základe Opatrenia č. 12/2009

podpredsedu Okresného súdu Bratislava I zo dňa 30. 9. 2009 č. Spr 3003/2009 predmetné

rozhodnutie musel vypracovať zastupujúci sudca pre prípravné konanie.

V prípade, že Ústavný súd SR dospeje k záveru, že bolo porušené právo sťažovateľa

na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti pozbavenia slobody, prosím, aby boli do úvahy vzaté

aj vyššie uvedené objektívne dôvody, ako aj všetky okolnosti prípadu (dôvodné podozrenie

zo spáchania obzvlášť závažnej trestnej činnosti, pre ktorú medzičasom už bola podaná

obžaloba a trvanie dôvodov väzby aj v tomto štádiu konania).“

2.2 Právny zástupca sťažovateľa vo svojom vyjadrení uviedol:

„... súhlasím s tým, aby... Ústavný súd upustil od ústneho pojednávania o prijatej

sťažnosti...

Ďalej si dovoľujem oznámiť, že sa stotožňujem s vyjadrením Okresného súdu

Bratislava I v tom, že dĺžka konania o mojej žiadosti o prepustenie na slobodu je v rozpore

s požiadavkou neodkladnosti rozhodovania podľa

a podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

V ďalšom sa dovoľujem odvolať na sťažnosť, ktorá bola doručená Ústavnému súdu

Slovenskej republiky 19. januára 2010.“

3. Pretože okresný súd a právny zástupca sťažovateľa oznámili, že netrvajú na

ústnom pojednávaní vo veci, ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania. pretože dospel k názoru, že od neho

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Zo spisu okresného súdu sp. zn. , ktorý si ústavný súd vyžiadal, bol

zistený tento priebeh konania o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu:

- 20. júl 2009 – okresnému súdu bola generálnou prokuratúrou doručená žiadosť

sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu podaná do zápisnice o výsluchu obvineného

vykonaného 11. júna 2009 vyšetrovateľom a návrh generálnej prokuratúry na zmenu

dôvodov väzby sťažovateľa; prílohu podania tvoril vyšetrovací spis ČVS: PPZ-80/BOK-B-

2007,

- 22. júl 2009 – okresný súd žiadal generálnu prokuratúru o zaslanie žiadosti sťažovateľa

o prepustenie z väzby na slobodu, pretože „táto sa v písomnostiach zaslaných na okresný

súd nenachádza“,

- 27. júl 2009 – generálna prokuratúra predložila okresnému súdu podaním č. k.

-269 kópiu zápisnice o výsluchu sťažovateľa ako obvineného z 11. júna 2009,

- 28. júl 2009 – okresný súd žiadal generálnu prokuratúru o udelenie súhlasu na predvedenie

sťažovateľa na verejné zasadnutie 19. augusta 2009, zároveň požiadal Ústav na výkon

väzby L. (ďalej len „ÚVV“) o eskortu sťažovateľa na verejné zasadnutie 19. augusta 2009,

- 29. júl 2009 – okresný súd lustroval osobu sťažovateľa,

- 7. august 2009 – sťažovateľ doručil okresnému súdu „vyjadrenie k prepusteniu z väzby na

slobodu“, v ktorom uviedol, že verejného zasadnutia, na ktorom bude okresný súd

rozhodovať o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu, sa zúčastniť nechce, a žiadal

(resp. súhlasil s tým) prerokovať túto záležitosť v jeho neprítomnosti a v neprítomnosti jeho

obhajcu; s rozšírením dôvodov väzby, o ktoré žiadala generálna prokuratúra, nesúhlasil

a zároveň okresnému súdu sľúbil, že nebude mariť trestné konanie,

- 11. august 2009 - generálna prokuratúra dala okresnému súdu na vedomie podanie č. k.

-285 adresované ÚVV, v ktorom súhlasí s predvedením sťažovateľa na verejné

zasadnutie 19. augusta 2009,

- 13. august 2009 – okresný súd žiadal ÚVV o zrušenie eskorty sťažovateľa z dôvodu, že

tento požiadal o vykonanie verejného zasadnutia v jeho neprítomnosti,

- 14. august 2009 – okresnému súdu bol doručený originál súhlasu generálnej prokuratúry

(č. k. -285) s predvedením sťažovateľa na verejné zasadnutie adresovaný ÚVV,

-14. august 2009 – okresnému súdu bolo telefaxom doručené ospravedlnenie advokáta

JUDr. P. K., ktorým ospravedlnil svoju neúčasť na verejnom zasadnutí 19. augusta 2009,

zároveň oznámil, že sťažovateľ mu 3. augusta 2009 vypovedal plnú moc, na základe čoho

bol sťažovateľovi opatrením okresného súdu sp. zn. ustanovený obhajca Mgr.

P. L., ktorého o čase a mieste verejného zasadnutia riadne informoval,

- 19. august 2009 – na verejnom zasadnutí okresný súd konštatoval neprítomnosť obhajcu

sťažovateľa, preto nebolo možné vykonať verejné zasadnutie a bolo odročené na

14. september 2009,

- 14. september 2009 – po vyjadreniach obhajcu sťažovateľa a prokurátorky generálnej

prokuratúry okresný súd na verejnom zasadnutí zamietol žiadosť sťažovateľa o prepustenie

z väzby na slobodu a zároveň rozšíril dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného

poriadku,

- 30. september 2009 – podpredseda okresného súdu v konaní sp. zn. Spr. 3003/09

opatrením č. 12/2009 prikázal náhradnému sudcovi pre prípravné konanie JUDr. J. M.

písomne vyhotoviť uznesenie sp. zn. zo 14. septembra 2009 o zamietnutí

žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu a o rozšírení dôvodov väzby, z

dôvodu práceneschopnosti zákonnej sudkyne JUDr. M. L.,

- 1. október 2009 – uznesenie bolo okresným súdom odoslané (sťažovateľ prevzal

12. októbra 2009, jeho obhajca 7. októbra 2009, generálna prokuratúra 7. októbra 2009,

ÚVV 8. októbra 2009),

- 16. október 2009 – okresnému súdu bola doručená sťažnosť sťažovateľa z 13. októbra

2009 proti uzneseniu okresného súdu zo 14. septembra 2009,

- 27. október 2009 – spis okresného súdu sp. zn. bol predložený krajskému

súdu na rozhodnutie o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu zo

14. septembra 2009,

- 30. október 2009 – spis bol krajským súdom vrátený okresnému súdu ako predčasne

predložený, dôvodom bolo nepredloženie úplného – kompletného – vyšetrovacieho spisu,

neboli predložené zväzky 1 – 6 vyšetrovacieho spisu a vytkol okresnému súdu ďalšie

nedostatky, ako nepreskúmateľnosť „vypustenia“ dôvodu väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b)

a pisársku chybu vo výroku uznesenia,

- 2. november 2009 – okresný súd žiadal generálnu prokuratúru o zaslanie zväzkov 1 – 6

vyšetrovacieho spisu,

- 3. november 2009 – okresný súd vydal opravné uznesenie, ktorým opravil výrokovú časť

písomného vyhotovenia uznesenia zo 14. septembra 2009,

- 5. november 2009 – okresný súd odoslal opravné uznesenie (sťažovateľ ho prevzal

12. novembra 2009, jeho obhajca 16. novembra 2009, generálna prokuratúra 12. novembra

2009, ÚVV 13. novembra 2009),

- 12. november 2009 – JUDr. V. L. oznámil, že si ho sťažovateľ zvolil za obhajcu, zároveň

zaslal okresnému súdu kópiu žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu, ktorú

podal toho istého dňa na generálnej prokuratúre a ktorú navrhol považovať za svoje právne

stanovisko k doterajšiemu postupu pri rozhodovaní o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na

slobodu z 11. júna 2009 a ako doplnenie svojej sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu zo

14. septembra 2009, ktorú podal 14. októbra 2009,

- 20. november 2009 – okresnému súdu bola doručená sťažnosť sťažovateľa

zo 16. novembra 2009 „voči uzneseniu , nakoľko je neúplné, znova nie je

oprava paragrafu, je účelové, je mi odobraná možnosť podať o prepustenie s väzby a sú

vymyslené všetky dátumy, ktoré sa nachádzajú v uznesení . V konečnom

dôsledku sú porušené moje ľudské práva.“,

- 23. november 2009 – okresný súd predložil krajskému súdu spis sp. zn. na

rozhodnutie o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu zo 14. septembra 2009,

- 24. november 2009 – krajský súd nariadil neverejné zasadnutie na 27. november 2009,

- 26. november 2009 – okresný súd podaním z 24. novembra 2009 zaslal krajskému súdu

sťažnosť sťažovateľa zo 16. novembra 2009,

- 27. november 2009 – krajský súd na neverejnom zasadnutí uznesením sp. zn.

zrušil uznesenie okresného súdu sp. zn. zo 14. septembra 2009

a žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu zamietol s tým, že naďalej trvajú

dôvody väzby podľa , a sľub sťažovateľa ako

náhradu väzby neprijal,

- 1. december 2009 – spis sp. zn. bol krajským súdom vrátený okresnému

súdu,

- 8. december 2009 – uznesenie krajského súdu z 27. novembra 2009 bolo doručené

sťažovateľovi,

- 9. december 2009 – uznesenie krajského súdu z 27. novembra 2009 bolo doručené

obhajcovi sťažovateľa JUDr. V. L., generálnej prokuratúre a ÚVV.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na osobnú slobodu

zaručeného v a práva na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti pozbavenia

slobody zaručeného v čl. 5 ods. 4 dohovoru postupom okresného súdu o jeho žiadosti

o prepustenie z väzby na slobodu z 11. júna 2009.

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako

z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným

spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol

o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody

nezákonné.

Požiadavka neodkladnosti rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby jasne

a zreteľne vyplýva aj z ustanovenia , podľa ktorého

„obvinený má právo kedykoľvek žiadať o prepustenie na slobodu. Ak v prípravnom konaní

prokurátor takej žiadosti nevyhovie, predloží ju bez meškania so svojím stanoviskom

a s návrhom na rozhodnutie sudcovi pre prípravné konanie, o čom upovedomí obvineného

a jeho obhajcu. O takej žiadosti sa musí bez meškania rozhodnúť. Ak sa žiadosť zamietla,

môže ju obvinený, ak v nej neuvedie iné dôvody, opakovať až po uplynutí tridsiatich dní

odo dňa, keď rozhodnutie o jeho predchádzajúcej žiadosti nadobudlo právoplatnosť.“.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vyplýva, že

väzba má mať striktne obmedzené trvanie, a preto má byť zaručená možnosť jej kontroly

v krátkych intervaloch. V texte čl. 5 ods. 4 dohovoru použitý anglický výraz „speedily“

a francúzsky výraz „a bref délai“ (v slovenskom preklade „urýchlene“) jasne indikuje, čo

musí byť v danom prípade hlavným predmetom záujmu. Aké časové obdobia budú

akceptovateľné a aké nie, bude zrejme závisieť od konkrétnych okolností (Bezichieri z roku

1989, A-164, § 21, Neumeister z roku 1968, A-8, § 24 a Sanchez – Reisse z roku 1986, A-

107, § 55).

V zmysle judikatúry ESĽP ak sa o zákonnosti väzby rozhoduje na viacerých

stupňoch, štát musí v zásade poskytnúť oprávnenej osobe rovnaké záruky v opravnom

konaní ako v konaní na prvom stupni (Navarra v. Francúzsko, rozsudok z 23. novembra

1993, § 28).

Ústavný súd v rozhodnutiach, v ktorých sa zaoberal požiadavkou urýchleného

rozhodnutia o zákonnosti väzby v zmysle dohovoru a a 5 ,

uviedol, že jednotlivé lehoty sa z hľadiska požiadaviek neodkladnosti alebo urýchlenosti

posudzujú podľa všetkých okolností prípadu. V zásade však požiadavke neodkladnosti

rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby v zmysle a 5 , resp.

ods. 4 dohovoru nezodpovedá lehota počítaná na mesiace, ale na týždne. Tejto požiadavke

preto spravidla nemôže zodpovedať lehota konania presahujúca na jednom stupni súdu dobu

jedného mesiaca a ani nečinnosť trvajúca týždne (, ).

Ako vyplýva z prehľadu úkonov vykonaných v konaní vedenom okresným súdom

pod sp. zn. , okresný súd o žiadosti sťažovateľa rozhodol až po 56 dňoch odo

dňa, keď mu táto bola generálnou prokuratúrou predložená na rozhodnutie (20. júl 2009 –

14. september 2009). K doručovaniu rozhodnutia, ktorým žiadosti sťažovateľa nebolo

nevyhovené okresný súd pristúpil až 1. októbra 2009, t. j. po ďalších 17 dňoch.

Od doručenia sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu 16. októbra 2009

po predloženie spisu druhostupňovému krajskému súdu 27. októbra 2009 uplynulo ďalších

11 dní. Krajský súd však 30. októbra 2009 vrátil spis okresnému súdu ako predčasne

predložený a k jeho opätovnému predloženiu druhostupňovému súdu okresným súdom

došlo (po odstránení všetkých vytýkaných nedostatkov) 23. novembra 2009, teda po

24 dňoch. Od vrátenia veci druhostupňovým súdom okresnému súdu 1. decembra 2009

(po rozhodnutí o opravnom prostriedku) bolo uznesenie krajského súdu doručené

sťažovateľovi 8. decembra 2009 a jeho obhajcovi 9. decembra 2009.

Celková doba, počas ktorej sa trestná vec sťažovateľa nachádzala v dispozícii

okresného súdu, predstavuje v danom prípade 115 dní. Už samotné takéto zistenie je

postačujúce na prijatie záveru o zdĺhavosti postupu okresného súdu v rámci konania

o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby.

Samozrejme, ústavný súd nemohol neprihliadnuť aj na okolnosti, ktoré neboli

spôsobené okresným súdom a tieto mali za následok predĺženie trvania konania o žiadosti

sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu. Ide predovšetkým o nepredloženie samotnej

žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu generálnou prokuratúrou zároveň

s predkladanými spisovými materiálmi 20. júla 2009 (aj keď v tejto súvislosti vzniká

nejasnosť, pretože vyšetrovací spis bol prílohou podania generálnej prokuratúry a žiadosť

o prepustenie z väzby bola obsiahnutá v zápisnici o výsluchu sťažovateľa z 11. júna 2009).

Ďalšou skutočnosťou, ktorá prispela k predĺženiu konania, bola neprítomnosť obhajcu

sťažovateľa na verejnom zasadnutí 19. augusta 2009, kvôli ktorej musel okresný súd

nariadiť nový termín verejného zasadnutia ( a ). Tieto

skutočnosti ústavný súd nemohol prirátať na vrub okresnému súdu, ktorý ich nezavinil.

Ústavný súd uznal aj potrebu vykonania viacerých pre rozhodnutie nevyhnutných

úkonov okresným súdom, ktoré si nepochybne vyžiadali určitý časový priestor. Išlo hlavne

o zabezpečenie prítomnosti sťažovateľa na konaní pri rozhodovaní o jeho žiadosti (príprava

na predvedenie – súhlas generálnej prokuratúry, zabezpečovanie eskorty), ktoré prihliadnuc

na vôľu sťažovateľa okresný súd bol napokon nútený zrušiť.

Na druhej strane je však neakceptovateľné, aby okresný súd potom, ako sa na verejné

zasadnutie 19. augusta 2009 nedostavil (svoju neúčasť vopred ospravedlnil) obhajca

sťažovateľa, nariadil termín nového pojednávania až o 26 dní. Rovnako písomné

vypracovanie uznesenia a jeho expedovanie po 17 dňoch od samotného rozhodnutia

nemožno považovať za primerané. Na ťarchu okresného súdu je potrebné prirátať aj

pochybenie v súvislosti s predkladaním opravného prostriedku sťažovateľa proti uzneseniu

zo 14. septembra 2009, ktoré bolo druhostupňovým súdom vyhodnotené ako predčasné.

Berúc do úvahy všetky uvedené okolnosti rozhodovania o žiadosti sťažovateľa

o prepustenie z väzby na slobodu ústavný súd konštatuje, že postup okresného súdu v tomto

konaní nespĺňal požiadavku neodkladnosti a urýchlenosti rozhodovania o takejto žiadosti

podľa dohovoru a podľa , a to predovšetkým pri vykonávaní

relatívne jednoduchých procesných úkonov.

K obrane okresného súdu spočívajúcej v tvrdení, že k predĺženiu uvedeného konania

došlo v súvislosti s práceneschopnosťou zákonnej sudkyne, ústavný súd s prihliadnutím na

svoju doterajšiu judikatúru uvádza, že personálne a organizačné problémy súdu nie sú

v zásade ústavne významné pre posúdenie toho, či postup súdu v konaní bol ústavne

súladný (napr. , , ). Preto toto tvrdenie okresného

súdu ústavný súd nemohol akceptovať.

S ohľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že okresný súd pri rozhodovaní

o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu podanej do zápisnice o svojom

výsluchu 11. júna 2009 porušil svojím postupom v konaní vedenom pod sp. zn.

jeho základné právo na osobnú slobodu zaručené v , ako

aj jeho právo na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti väzby zaručené v čl. 5 ods. 4

dohovoru, tak ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto nálezu.

IV.

4. Sťažovateľ sa sťažnosťou domáhal tiež toho, aby ústavný súd prikázal okresnému

súdu, aby ho prepustil z väzby na slobodu.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak

porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že ústavný súd nie je ďalšou inštanciou v sústave

všeobecného súdnictva, ale nezávislým orgánom ochrany ústavnosti ( )

pôsobiacim mimo tejto sústavy.

Porušenie požiadaviek vyplývajúcich z a dohovoru

v súvislosti s urýchlenosťou rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu

napádaným postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. samo

osebe nezakladá nezákonnosť alebo neústavnosť rozhodnutí všeobecných súdov o väzbe

sťažovateľa, a nie je ani dôvodom na záver o nezákonnosti a neústavnosti ďalšieho trvania

jeho väzby.

Za daných okolností neprislúcha ústavnému súdu posudzovať skutočnosti

rozhodujúce pre záver, či sťažovateľ má, alebo nemá byť prepustený z väzby.

S prihliadnutím na uvedené ústavný súd požiadavke sťažovateľa prikázať okresnému

súdu prepustiť ho z väzby na slobodu nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).

5. Sťažovateľ žiadal priznať mu aj primerané finančné zadosťučinenie v sume

2 000 € z dôvodu, že „zásah do základných práv sťažovateľa bol mimoriadne intenzívny.

Sťažovateľ pre nečinnosť a nesprávne rozhodovanie... súdov vo výkone väzby pociťoval

nedôveru v spravodlivý proces. Dostával úzkostlivé stavy spôsobované výkonom väzby

a nemožnosťou dožadovať sa opakovane preskúmania zákonnosti a dôvodnosti obmedzenia

osobnej slobody.“.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa môže ústavný súd priznať tomu, koho

základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného

základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý

vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz

na ďalšie konanie bez porušovania základného práva ().

Ústavný súd považoval za oprávnenú sťažovateľovu požiadavku na priznanie

finančného zadosťučinenia, a to v požadovanej sume 2 000 €. Vzhľadom na intenzitu

porušenia jeho základného práva na osobnú slobodu zaručeného v , ako

aj práva na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti pozbavenia slobody zaručeného v čl. 5

ods. 4 dohovoru nebolo v danom prípade možné považovať za postačujúce iba samotné

deklarovanie závažného porušenia základného práva sťažovateľa, tak ako to je uvedené

v bode 2 výroku tohto nálezu.

6. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému

účastníkovi konania jeho trovy.

Právny zástupca sťažovateľa si uplatnil trovy za právne zastúpenie v celkovej sume

254,88 €.

Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľa ústavný súd vychádzal

z príslušných ustanovení vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

v znení neskorších predpisov. Základná sadzba za úkon právnej služby uskutočnený v roku

2010 je 120,23 € a hodnota režijného paušálu je 7,21 €.

Sťažovateľovi vznikol nárok na úhradu trov konania za tri úkony právnej služby

uskutočnené v roku 2010 (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie ústavnému súdu

a stanovisko k vyjadreniu okresného súdu). Celkovo tak sťažovateľovi vznikol nárok na

úhradu trov konania v sume 382,32 €.

Keďže právny zástupca sťažovateľa si uplatnil náhradu trov právneho zastúpenia

v sume 254,88 €, ústavný súd priznal sťažovateľovi náhradu trov v uplatnenej výške, tak

ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. novembra 2010