Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 86/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-84

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. apríla 2013 v senáte

zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava

Orosza o sťažnosti V. S., nar..., t. č. vo výkone väzby, zastúpeného advokátom JUDr. J. D.,

B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 v spojení s

a a práva podľa a 4

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu

Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 23. júna 2011,

ako aj postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 27. júla 2011, takto

rozhodol:

1. Základné práva V. S. podľa , 2 a 5 a

právo podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v

súvislosti s nedodržaním požiadavky na urýchlené rozhodovanie o žiadosti o prepustenie z

väzby postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn.

p o r u š e n é b o l i .

2. Okresný súd Bratislava III j e p o v i n n ý uhradiť V. S. trovy konania v sume

314,18 € (slovom tristoštrnásť eur a osemnásť centov) na účet jeho právneho zástupcu

JUDr. J. D., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. septembra

2011 doručená sťažnosť V. S., nar..., t. č. vo výkone väzby (ďalej len ,,sťažovateľ“),

zastúpeného advokátom JUDr. J. D., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných

práv podľa , 2 a 5 (ďalej len ,a“), v spojení s

a a práva podľa a 4 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava III

(ďalej len ,,okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z

23. júna 2011, ako aj postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len ,,krajský súd“) v

konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 27. júla 2011.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je trestne stíhaný pre pokračujúci

obzvlášť závažný zločin podvodu podľa a a iné,

trestné konanie je vedené okresným súdom pod sp. zn. na podklade obžaloby

Krajskej prokuratúry v B. (ďalej len „krajská prokuratúra“) podanej 12. júla 2010.

Sťažovateľ je stíhaný väzobne. Do väzby bol vzatý uznesením okresného súdu sp. zn.

338/09 z 24. marca 2010 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn.

z 1. apríla 2010 z dôvodov uvedených v

(tzv. úteková väzba).

Dňa 26. mája 2011 bola okresnému súdu doručená žiadosť sťažovateľa o jeho

prepustenie z väzby na slobodu; ako alternatívu ponúkol nahradenie väzby dohľadom

probačného a mediačného úradníka a následne ponúkol písomný sľub ako náhradu za

väzbu, ktorý doručil okresnému súdu 14. júna 2011.

Okresný súd na hlavnom pojednávaní namietaným uznesením č. k.

1252 z 23. júna 2011 rozhodol o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu tak,

že ju zamietol a zároveň neprijal písomný sľub ponúknutý sťažovateľom a ani záruku danú

jeho matkou ako dôveryhodnou osobou, ktorú sťažovateľ osobne predložil v písomnej

forme na tomto hlavnom pojednávaní. O návrhu sťažovateľa na nahradenie väzby

dohľadom probačného a mediačného úradníka nad sťažovateľom okresný súd v uznesení

nerozhodol. Vo vzťahu k odôvodneniu uznesenia sťažovateľ poukázal, že okresný súd v

odôvodnení nevysvetlil, prečo neprijal záruku danú jeho matkou.

Proti označenému uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej

rozhodol krajský súd na neverejnom zasadnutí uznesením sp. zn. z 27. júla

2011 tak, že sťažovateľom napadnuté uznesenie č. k. -1252 z 23. júna 2011

v celom rozsahu zrušil, sťažnosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu zamietol,

písomný sľub daný sťažovateľom neprijal a návrh na nahradenie väzby dohľadom

probačného a mediačného úradníka nad sťažovateľom zamietol. Krajský súd ako sťažnostný

súd doručil uznesenie z 27. júla 2011 okresnému súdu 2. augusta 2011.

Sťažovateľ vo vzťahu k uvedenému uvádza, že „Okresný súd Bratislava III mu

nezaslal uznesenie o zamietnutí návrhu na prepustenie z väzby. Zaslal mu iba uznesenie

o sťažnosti k námietke zaujatosti. Dňa 23. augusta 2011 sťažovateľ požiadal Okresný súd

Bratislava III o doručenie rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave o jeho väzbe. ...

Sťažovateľ napokon dostal kópiu uznesenia krajského súdu v mesiaci september 2011.“.

Sťažovateľ za porušenie svojich práv považuje najmä to, že «Krajský súd v Bratislave

nesprávne právne posúdil sťažovateľovu námietku o porušení požiadavky neodkladnosti

rozhodnutia o jeho návrhu na prepustenie z väzby Okresným súdom Bratislava III.

Krajský súd v Bratislave námietku posúdil ako uplatnenie základného práva na

prejednanie veci bez zbytočných prieťahov priznaného v SR, resp.

ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čo preukazujú

formulácie súdu uvedené v odôvodnení. ...

Krajský súd v Bratislave sa v dôsledku nesprávnej právnej kvalifikácie práva, ktoré

sťažovateľ uplatnil, vôbec nedostal k tomu, aby sťažovateľov návrh preskúmal z hľadiska

z ktorého bol povinný ho preskúmať. ...

V okolnostiach prípadu sťažovateľ podal Okresnému súdu Bratislava III návrh na

svoje prepustenie z väzby 26. mája 2011. Okresný súd Bratislava III o návrhu rozhodol

23. júna 2011, ale s takými závažnými chybami, že Krajský súd v Bratislave musel

rozhodnutie Okresného súdu Bratislava III zrušiť v celom rozsahu. O sťažovateľovom

návrhu sa tak v okolnostiach prípadu rozhodlo v skutočnosti až 27. júla 2011.

Okresný súd Bratislava III neodoslal rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave

sťažovateľovi hneď, ako mu bolo doručené. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave

o sťažovateľovom návrhu sa k sťažovateľovi dostalo až v septembri 2011.

Všetky tieto okolnosti majú za následok, že sťažovateľovo právo na ,,prednostné

a urýchlené vybavenie“, v ktorom je implikované aj právo dozvedieť sa, že súd

o uplatnenom práve rozhodol a ako o ňom rozhodol, bolo porušené postupom Krajského

súdu v Bratislave v súčinnosti s Okresným súdom Bratislava III. ...

V okolnostiach sťažovateľovho prípadu súd prvej inštancie, ani súd druhej inštancie

sa nezaoberal všetkými návrhmi na nahradenie väzby zárukou, sľubom alebo dohľadom.

Okresný súd Bratislava III zamietol návrh na prepustenie sťažovateľa z väzby bez

rozhodnutia o návrhu na nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka

podľa .

Krajský súd v Bratislave zamietol návrh bez rozhodnutia o prevzatí záruky za ďalšie

správanie obvineného dôveryhodnou osobou podľa § 80 ods. 1 písm. a) Trestného

poriadku, lebo rozhodnutie Okresného súdu Bratislava III o tomto návrhu v nesúlade so

skutkovým stavom označil za výrok, ktorý sa do uznesenia Okresného súdu Bratislava III

dostal pravdepodobne omylom.».

Sťažovateľ ďalej namieta, že okresný súd a krajský súd neposkytli ochranu jeho

základným právam, keď pri rozhodovaní o väzbe a jej ďalšom trvaní položili neprimerane

vysoký dôraz na verejný záujem na vyšetrení trestného činu a potrestaní páchateľa na úkor

neakceptovania okolností svedčiacich proti väzbe na strane sťažovateľa. V tejto súvislosti

poukázal na nesprávne hodnotenie tých okolností, ktorými konajúce súdy odôvodnili trvanie

väzobného dôvodu podľa .

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vo veci jeho

sťažnosti vydal tento nález:

„1. Základné právo priznané sťažovateľovi čl. 17 ods. 5 v spojení s čl. 17 ods. 1 a 2

a a ľudské právo priznané podľa a 4

Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského

súdu v Bratislave vo veci sp. zn. a postupom Okresného súdu Bratislava III

vo veci sp. zn. -1252 porušené bolo.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky podľa

uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 27. júla 2011, sp. zn. zrušuje

a Krajskému súdu v Bratislave prikazuje, aby V. S. prepustil neodkladne z väzby na

slobodu.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky podľa

priznáva sťažovateľovi za porušenie jeho základného práva primerané finančné

zadosťučinenie 700,- euro. Krajský súd v Bratislave je povinný vyplatiť jednu polovicu tohto

zadosťučinenia vo výške 350,- euro. Okresný súd Bratislava III je povinný vyplatiť druhú

polovicu primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 350,- euro. Krajský súd

v Bratislave aj Okresný súd Bratislava III je povinný vyplatiť svoj diel primeraného

finančného zadosťučinenia do dvoch mesiacov odo dňa vyhlásenia nálezu Ústavného súdu

Slovenskej republiky v sídle Ústavného súdu Slovenskej republiky na účet sťažovateľa.

4. Sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 314 euro a 20

centov, ktorú je Krajský súd povinný vyplatiť advokátovi JUDr. J. D., do dvoch mesiacov od

vyhlásenia tohto nálezu v sídle Ústavného súdu Slovenskej republiky na jeho účet.“

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. -38

z 24. februára 2012 ju prijal na ďalšie konanie. Následne ústavný súd vyzval predsedu

okresného súdu a predsedníčku krajského súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa

vo veci konalo ústne pojednávanie, a aby sa vyjadrili k prijatej sťažnosti.

Za okresný súd sa k sťažnosti vyjadril jeho podpredseda prípisom č. Spr 3207/2012

zo 16. marca 2012, v ktorom uviedol, že okresný súd zotrváva na svojom stanovisku, ktoré

je uvedené v prípise č. Spr 2085/2011 z 24. januára 2012, a sťažnosť sťažovateľa považuje

za nedôvodnú. V tomto prípise okresný súd odkazuje na pripojené vyjadrenie zákonnej

sudkyne, v ktorom sa uvádza:

„- dňa 03. 03. 2011 bola doručená žiadosť Okresnému súdu obžalovaného S. o

prepustenie z väzby na slobodu, ktorá bola dňa 04. 03. 2011 zaslaná na vyjadrenie Krajskej

prokuratúre a zároveň bolo vo veci vytýčený termín verejného zasadnutia na deň 24. 03.

2011.

- Na termíne verejného zasadnutia obžalovaný súdu doručil písomnú záruku matky.

O tejto žiadosti spolu so zárukou súd rozhodol na verejnom zasadnutí s tým, že zamietol

žiadosť obžalovaného o prepustenie z väzby na slobodu, písomný sľub daný obžalovaným

ako aj záruku danú matkou obžalovaného neprijal. Písomná záruka matky sa nachádza na

č. l. 1101.

- Toto rozhodnutie bolo obžalovanému doručené dňa 30. 03. 2011.

- Dňa 04. 04. 2011 bol odôvodnenie sťažnosti doručené KP na vyjadrenie.

- Dňa 08. 04. 2011 bol spis doručený na KS Bratislava kde o sťažnosti obžalovaného

bolo rozhodnuté dňa 26. 4. 2011, toto rozhodnutie si obžalovaný S. prevzal 12. 05. 2011.

- Dňa 26. 5. 2011 si obžalovaný opätovne podal žiadosť o prepustenie z väzby na

slobodu v tom čase sa spis nachádzal u predsedu súdu z dôvodov vybavenia sťažnosti

obžalovaným, spis mi bol predložený 15. 6. 2011 kedy bol vo veci vytýčený aj termín na

rozhodovanie o väzbe.

- Dňa 14. 6. 2011 bol súdu doručený i písomný sľub obžalovaného.

- Dňa 23. 6. 2011 bolo uznesením rozhodnuté o zamietnutí žiadosti obžalovaného

o prepustenie z väzby na slobodu a o neprijatí písomného sľubu daného obžalovaným

v tomto prípade nebola súdu doručená žiadosť matky o ponúknutí záruky a ani sa k nej

obžalovaný nevyjadroval a ani ju nežiadal.

- Dňa 27. 6. 2011 bolo rozhodnutie vyhotovené s tým, že vo výroku písomne

vyhotoveného rozhodnutia bolo omylom uvedené, že neprijíma záruku danú matkou. To

vyplýva i z vyhláseného uznesenia na HP dňa 23. 6. 2011.

- Toto rozhodnutie obžalovaný prevzal dňa 8. 7. 2011 o čom svedčí i doručenka na

č. l. 1251

- Deň pred doručením tohto rozhodnutia obžalovaný súd písomne žiadal o doručenie

rozhodnutia, ktoré mu bolo napriek tomu, že mu bolo doručené už dňa 8. 7. 2011 opätovne

doručované dňa 13. 7. 2011.

- Dňa 19. 7. 2011bol spis predložený na rozhodnutie Krajskému súdu, ktorý vo veci

rozhodol dňa 27. 7. 2011.“

Za krajský súd sa k sťažnosti vyjadril jeho podpredseda prípisom č. Spr 3219/12

z 29. marca 2012, v ktorom sa okrem iného uvádza:

«Pokiaľ ide o obžalovaným namietané porušenie práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa SR, Krajský súd v Bratislave podal

v súvislosti s ústavnou sťažnosťou v tejto veci vyjadrenie zo dňa 27. 12. 2011, kde je

podrobne uvedená časová postupnosť jednotlivých úkonov, ktoré boli v súvislosti

s rozhodovaním vo veci tunajším súdom vykonané. Preto nepovažuje Krajský súd

v Bratislave za potrebné, opätovne uvádzať všetky dátumy, iba zdôrazňuje, že odvolací súd

rozhodol o opravnom prostriedku obžalovaného šiesty pracovný deň od predloženia spisu

na rozhodnutie o sťažnosti obžalovaného.

Ako to vyplýva zo spisového materiálu, vypracované rozhodnutie Krajského súdu

v Bratislave, bolo doručené súdu prvého stupňa dňa 02. 08. 2011 spolu s kompletným

spisovým materiálom, nakoľko bol vo veci určený termín hlavného prerokovania na deň

09. 08. 2011.

Zo spisového materiálu sp. zn. (č. l. 1316) je možné zistiť, že

obžalovaný prevzal uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. , dňa 05. 08.

2011 tak, ako to vyplýva z pripojenej doručenky. Nie je teda pravdivý údaj, ktorý

obžalovaný uvádza v podanej sťažnosti, že uznesenie prevzal po urgencii až v mesiaci

september 2011.

Takisto nie je možné akceptovať ďalší údaj, o ktorý obžalovaný opiera odôvodnenie

svojej sťažnosti a týka sa záruky ponúknutej dôveryhodnou osobou v zmysle § 80 ods. 1

písm. a/ . Uvedenú záruku mala ponúknuť matka obžalovaného V. S. a obžalovaný

ju mal osobne predložiť okresnému súdu na hlavnom prerokovaní, konanom dňa 23. 06.

2011. Opätovným preskúmaním obsahu spisového materiálu bolo zistené, že takéto podanie

sa v spise nenachádza. Ani zo znenia zápisnice o hlavnom prerokovaní, kde bolo

obžalovanému umožnené, aby sa vyjadril k písomne podanej žiadosti o prepustenie z väzby

na slobodu, sa ponúknutá záruka matky obžalovaného, vôbec nespomína.

Vzhľadom k tomu, že obžalovaným bola podaná iba žiadosť o prepustenie z väzby na

slobodu, súčasťou ktorej bol písomný sľub obžalovaného a návrh na nahradenie väzby

dohľadom mediačného a probačného úradníka, zaoberal sa Krajský súd v Bratislave pri

svojom rozhodovaní, iba týmito podaniami.

Pre úplnosť Krajský súd v Bratislave uvádza, že matka obžalovaného V. S. o otec

obžalovaného V. S., ponúkli záruku na nahradenie väzby obžalovaného (č. l. 1101-1102),

ktorá bola predložená súdu prvého stupňa bez uvedenia dátumu spísania tohto podania a

bolo o nej súdom prvého stupňa rozhodnuté dňa 24. 03. 2011. O sťažnosti obžalovaného

rozhodol Krajský súd v Bratislave dňa 26. 04. 2011.

Odkazujúc aj na predchádzajúce vyjadrenie tunajšieho súdu, s prihliadnutím na

vyššie uvedené argumenty, ktoré sú obsahom tohto vyjadrenia, považuje predsedníčka

senátu „2Tos“ z vecnej stránky sťažnosť obžalovaného V. S. za neopodstatnenú.

S uvedeným vyjadrením predsedníčky senátu „2Tos“ Krajského súdu v Bratislave, sa

v celom rozsahu stotožňujem.»

V predchádzajúcom vyjadrení z 27. decembra 2011, na ktoré odkázal podpredseda

krajského súdu (č. Spr. 3663/11), krajský súd uviedol:

«Predkladacia správa v súvislosti so sťažnosťou obžalovaného, bola Krajskému súdu

v Bratislave doručená dňa 19. 07. 2011; odvolací súd určil termín neverejného zasadnutia

na rozhodnutie o sťažnosti obžalovaného na deň 27. 07. 2011.

Na tomto neverejnom zasadnutí, Krajský súd v Bratislave dňa 27. 07. 2011 pod

sp. zn. , podľa ustanovenia pds. 1 písm. a) , zrušil napadnuté

uznesenie v celom rozsahu a vo veci následne sám rozhodol. ...

Predmetné uznesenie bolo vypracované JUDr. D. M., členkou senátu a predložené

na opis dňa 01. 08. 2011 po jeho podpísaní predsedníčkou senátu „2Tos“.

Asistentka senátu predložené uznesenie opísala a vypravila 02. 08. 2011.

Okresnému súdu Bratislava III bolo uvedené uznesenie podľa odtlačku prijímacej

pečiatky, doručené dňa 02. 08. 2011 a následne súd prvého stupňa, toto uznesenie

doručoval zúčastneným stranám.

Krajská prokuratúra B. uznesenie prevzala dňa 03. 08. 2011, JUDr. A. L., advokát

obžalovaného, prevzal uznesenie súdu dňa 08. 08. 2011 a obžalovaný V. S., prevzal

uznesenie sťažnostného súdu dňa 05. 08. 2011.

Členovia senátu „2Tos“ sa do rozhodnutia vo veci samej, oboznámili so spisovým

materiálom, ktorý mal v čase jeho rozhodovania 1307 strán, oboznámili sa aj s doplnenými

žiadosťami obžalovaného, ktoré boli adresované priamo Krajskému súdu v Bratislave.»

Ústavný súd zaslal vyjadrenie okresného súdu a krajského súdu na zaujatie

stanoviska právnemu zástupcovi sťažovateľa a na vyjadrenie, či trvá na tom, aby sa vo veci

konalo ústne pojednávanie. Právny zástupca sťažovateľa v stanovisku z 21. mája 2012

okrem iného uviedol:

«Pre konanie o sťažnosti ..., nie je relevantné, ako súdy ex post

vysvetlia a odôvodnia svoje rozhodnutia vo vyjadreniach podaných Ústavnému súdu SR, ak

ide o vysvetlenia a odôvodnenia, ktoré nie sú výslovne uvedené v rozhodnutiach k otázke,

ktorá je predmetom konania. V okolnostiach prípadu Okresný súd Bratislava III aj Krajský

súd v Bratislave použili práve túto taktiku, keď vylučujú svoju zodpovednosť za porušenie

osobnej slobody sťažovateľa následnými vysvetleniami, aké neobsahujú ich rozhodnutia.

Sťažovateľ ďalej poznamenáva, že časť vysvetlení poskytnutých obomi súdmi sa

zakladá na účelovej redukcii skutkového stavu, a že iná časť ich vysvetlení je nezlučiteľná

so skutočnosťou. Ako príklad z vyjadrenia Okresného súdu Bratislava III sťažovateľ uvádza

tvrdenie súdu, že rozhodnutie z 23. júna 2011 doručil sťažovateľovi včas: „Toto

rozhodnutie obžalovaný prevzal dňa 8. 7. 2011 o čom svedčí i doručenka na č. l. 1251.“...

Zo skutkového hľadiska podstatné je, že súd v zásielke, ku ktorej má doručenku o prevzatí

sťažovateľom dňa 8. 7. 2011, doručil sťažovateľovi rozhodnutie o námietke zaujatosti, a nie

rozhodnutie o návrhu na prepustenie z väzby. ...

Okresný súd Bratislava III, aj Krajský súd v Bratislave vo svojich vyjadreniach

argumentujú v prospech trvania obmedzenia osobnej slobody sťažovateľa verejným

záujmom. Verejný záujem vymedzili zužujúco, lebo ho stotožnili so záujmom odhaliť

páchateľa trestného činu a potrestať ho za spáchanie trestného činu. ...

Všeobecné súdy v sťažovateľovom prípade spravodlivú rovnováhu medzi právne

relevantnými záujmami nehľadali. ...

V okolnostiach prípadu súd prvého stupňa posúdil zákonom ustanovené podmienky

účelovo, tak, aby „mu vyšlo“, že sťažovateľa treba držať vo väzbe (nemožno ho prepustiť

z väzby). Súd druhého stupňa preskúmal postup a rozhodnutie súdu prvého stupňa o návrhu

na prepustenie z väzby účelovo, aj keď účelovosť postupu súdu druhého stupňa bola iná -

jej podstatou bol zámer prehliadnuť, či dokonca zastrieť, niektoré (pre ochranu

sťažovateľovej osobnej slobody podstatné) nedostatky v činnosti súdu prvého stupňa.

Summa summarum, súdy ponechali sťažovateľa vo väzbe na základe formálneho,

zdanlivého posúdenia zákonom ustanovených podmienok bez toho, aby nestranne

preskúmali a objektívne vyhodnotili všetky relevantné skutkové a právne okolnosti pre

obmedzenie sťažovateľovej osobnej slobody, hoci práve taký postup súdu je súčasťou záruk

osobnej slobody podľa a 2 SR (m. m. ). ...

Vo vyjadreniach k námietke, že orgány súdnej moci vo fáze trvania väzby (držania

vo väzbe) neskúmali všetky sťažovateľom uplatnené dôvody pre nahradenie väzby podľa

, súd prvého stupňa, ani súd druhého stupňa vo svojich

vyjadreniach nepoprel, že sťažovateľom namietnutý postup súdov by bol protiprávny pre

nesúlad s , ak by sa skutočne stal, avšak každý z nich

predstiera, že k porušeniu vôbec nedošlo, lebo sťažovateľom označený skutok sa

nestal. Za tým účelom oba orgány súdnej moci skĺzli k manipulácii so skutkovým stavom,

k jeho účelovému pozmeňovaniu a prekrúcaniu. ...

Podľa pokračovania vysvetlenia súdu prvého stupňa nevadí, že návrh, ktorý podľa

svojho tvrdenia nedostal, zamietol vo výroku svojho rozhodnutia, lebo táto časť sa do

výroku jeho rozhodnutia dostala omylom. ...

Sťažovateľ v nadväznosti na tento právny názor ústavného súdu (,

pozn.) dopĺňa svoju sťažnosť o požiadavku, aby Ústavný súd SR v konaní o jeho sťažnosti

v bode 1 nálezu vyslovil, že „základné právo na priznané sťažovateľovi článkom 17 odsek 5

v spojení s článkom 17 odsek 1 a 2, článkom 1 odsek 1 a článkom 2 odsek 2

Slovenskej republiky... porušené bolo.“ ...

„Neexistencia dôkazu nie je dôkazom neexistencie“ je téza, ktorá je relevantná aj

v okolnostiach prípadu. Sama okolnosť, že návrh na nahradenie väzby zárukou

sťažovateľovej matky nie je zaradený v spise Okresného súdu Bratislava III nepreukazuje,

že taký návrh nikdy neexistoval, ani že ho sťažovateľ nepredložil okresnému súdu.

Neexistencia návrhu v spise môže s rovnakou štatistickou pravdepodobnosťou 50 : 50

preukazovať, že Okresný súd Bratislava III neviedol spis tak, ako mal. Prípadne, že návrh

stratil Krajský súd v Bratislave, keď sa vecou začal zaoberať po doručení sťažnosti proti

uzneseniu Okresného súdu Bratislava III.

Sťažovateľ predložil ústavnému súdu ako dôkaz č. 1 doklad nazvaný „Nahradenie

väzby zárukou“. Doklad bol spísaný dňa 9. 06. 2011 na Mestskom úrade v T. Doklad má

povahu verejnej listiny. Dokiaľ sa nepreukáže, že ide o falšovaný doklad, musí platiť, že ide

o doklad spôsobilý vyvolať právny účinok. Dôkazné bremeno o falšovaní dôkazu č. 1

zaťažuje orgán verejnej moci popierajúci právnu relevanciu tohto dôkazu. ...

Sťažovateľ v skutočnosti uviedol, že Okresný súd Bratislava III porušil jeho základné

právo okrem iného tak, že neuviedol dôvody, ktoré viedli súd k neprijatiu záruky danej V. S.

úkonom, ktorý urobila 9. júna 2011 pred Mestským úradom v T. Okresný súd Bratislava III

túto okolnosť celkom poprel aplikáciou tézy „skutok sa nestal“, podľa ktorej súd nič nevie o

tom, že V. S. spísala návrh na nahradenie väzby zárukou v čase relevantnom pre jeho

rozhodnutie 23. júna 2011. ...

V záujme nastolenia právnej istoty sa úpravou

vytvára právny základ pre odstránenie chýb vo vyhotovení rozsudku vždy, keď sa

vo vyhotovení rozsudku vyskytne relevantná chyba.

V okolnostiach prípadu predseda senátu Okresného súdu Bratislava III neopravil

výrok svojho rozhodnutia, ktoré vo vyjadrení pre ústavný súd označil za omyl, lebo skutkový

stav nedal príčinu na uplatnenie práva predsedu senátu podľa § 174 ods. 1 v spojení s §

180 . ... Až dodatočne, v odvolacom konaní Krajský súd v Bratislave

„objavil“, že Okresný súd Bratislava III návrh na záruku dôveryhodnej osoby odmietol

omylom. K „objavu“ sa Krajský súd Bratislava dostal nedostatočnou preskúmavacou

činnosťou. ...

Tvrdenie súdu v prezentovanej podobe o omyle v písomnom vyhotovení výroku je

subjektívnym prejavom, ktorého obsah vyvracajú objektívne okolnosti:

a) znenie výroku rozhodnutia,

b) kópia záruky matky sťažovateľa s overeným podpisom (dôkaz č. 1 pripojený

k sťažnosti)

c) neopravenie rozhodnutia predsedom senátu.

Sťažovateľ zároveň pripomína, že sťažnosť podľa SR nepodal iba

z dôvodu, že okresný súd sa nevysporiadal so zárukou danou jeho matkou, ale že sťažnosť

podal aj z druhého právneho dôvodu, a to z dôvodu, že Okresný súd Bratislava III

vo výroku, ani v odôvodnení rozhodnutia sa vôbec nezaoberal sťažovateľovým

alternatívnym návrhom na nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného

úradníka. Okresný súd Bratislava III nenašiel ďalší pravdepodobne vyznievajúci omyl pre

vysvetlenie tejto nedbanlivosti, a tak sa k námietke porušenia § 80 ods. 1 písm. c) Trestného

poriadku radšej vôbec nevyjadril.

Na rozdiel od Okresného súdu Bratislava III, ktorý o návrhoch na ochranu

sťažovateľovej osobnej slobody vôbec nerozhodol, porušenie svojho základného práva

zaručeného v spojení s a 2 SR Krajským súdom Bratislava

sťažovateľ namieta v dôsledku toho, ako krajský súd rozhodol, aký postup v sťažovateľovej

veci uplatnil. ... K tomu treba dodať, že aj Krajský súd Bratislava nekonal o všetkých

zákonom ustanovených dôvodoch pre prepustenie z väzby, lebo ako už sťažovateľ uviedol

vo svojej sťažnosti (s. 5), Krajský súd v Bratislave sa vo výroku rozhodnutia nedotkol záruky

sťažovateľovej matky V. S. ...».

K namietanému porušeniu práv sťažovateľa pomalým postupom v konaní o jeho

žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu právny zástupca uviedol:

«Podstatné na tejto námietke sťažovateľa bolo, že Okresný súd Bratislava III

spotreboval neprimerane veľa času na , resp. Európskeho

dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd predpísané prednostné a urýchlené

rozhodnutie o jeho návrhu na prepustenie z väzby. ...

Sťažovateľ podal Okresnému súdu Bratislava III návrh na svoje prepustenie z väzby

26. mája 2011. Okresný súd Bratislava III o návrhu rozhodol 23. júna 2011, teda zdanlivo

v lehote, ktorej nemožno vyčítať nedodržanie sťažovateľovho práva na urýchlené

rozhodnutie. Ide však o zdanlivé rešpektovanie sťažovateľovho práva, lebo súd prvého

stupňa o návrhu rozhodol so závažnými právnymi chybami. To malo za následok, že Krajský

súd v Bratislave musel rozhodnutie Okresného súdu Bratislava III zrušiť v celom rozsahu.

O sťažovateľovom návrhu na prepustenie z väzby sa tak v okolnostiach prípadu rozhodlo

v skutočnosti až 27. júla 2011, 62 dní od podania návrhu. Dobu 62 dní už sotva možno

kvalifikovať ako splnenie požiadavky urýchleného rozhodnutia.

Súd, ktorý rozhoduje o návrhu na ochranu osobnej slobody prepustením z väzby,

musí konať s osobitnou starostlivosťou. Túto požiadavku nesplní súd, ktorý rozhodne

v krátkej lehote, ale „narýchlo“, s chybami, ktoré majú za následok, že jeho rozhodnutie

treba zrušiť v konaní pred súdom vyššej inštancie. Okresný súd Bratislava III

o sťažovateľovom návrhu rozhodol „narýchlo“, takže v konaní o sťažovateľovom návrhu

musel odvolací súd zrušiť rozhodnutie súdu prvého stupňa. Okresný súd Bratislava III

uplatnil postup, ktorým poškodil sťažovateľovo právo na urýchlené vybavenie jeho

návrhu. ...

Krajský súd v Bratislave sťažovateľovu námietku porušenia svojho práva na

„urýchlené rozhodnutie“ o návrhu na prepustenie z väzby vybavil povrchne, s využitím

nesprávnej právnej kvalifikácie. ...

Krajský súd porušil sťažovateľovo právo na urýchlené rozhodnutie už tým, že toto

právo zamenil za základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a ochranu

ľudského práva podľa čl. 5 ods. 4 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd celkom opomenul. Krajský súd zároveň poskytol sťažovateľovej

osobnej slobode iba zdanlivú ochranu, keď formálne preskúmal postup súdu prvého stupňa,

zanedbal preskúmanie okolností prípadu a proklamoval, že okresný súd postupoval

správne, lebo „plynulo“ postupoval medzi jednotlivými pojednávaniami. ...»

V závere stanoviska právny zástupca uviedol:

«V okolnostiach prípadu všeobecné súdy popreli, že sťažovateľ predložil Okresnému

súdu Bratislava III na ústnom pojednávaní konanom 23. júna 2011 písomný návrh

sťažovateľovej matky na nahradenie väzby zárukou dôveryhodnej osoby podľa § 80 ods. 1

písm. a) . Sťažovateľ svoje tvrdenie preukázal ústavnému súdu dôkazom

č. 1 a návrhom na vykonanie dôkazu č. 2 svedeckou výpoveďou svojho advokáta v trestnom

konaní, ktorým sťažovateľ zamýšľa preukázať, že Okresný súd Bratislava III na ústnom

pojednávaní skutočne prevzal písomnú záruku V. S. Sťažovateľ sa nevzdáva tohto návrhu na

vykonanie dôkazu. Za predpokladu, že právne relevantné pre rozhodnutie ústavného súdu

sa stane, či „sa skutok stal“, teda, či sťažovateľ naozaj predložil Okresnému súdu

Bratislava III písomnú záruku V. S., potom sťažovateľ žiada, aby ústavný súd vykonal ním

navrhnutý dôkaz č. 2 mimo ústneho pojednávania.»

Právny zástupca sťažovateľa v doplnení vyjadrenia z 24. mája 2012 uviedol:

„V okolnostiach prípadu všeobecné súdy oboch inštancií poškodili sťažovateľa,

neposkytli náležitú ochranu jeho osobnej slobode tým, že sa uspokojili so svojou predstavou

o verejnom záujme na obmedzení osobnej slobody sťažovateľa bez toho, aby sa zaoberali

otázkou, či v okolnostiach prípadu existuje dôvod pre ďalšie držanie sťažovateľa vo väzbe.“

V doplnení vyjadrenia z 1. júna 2012 právny zástupca sťažovateľa uviedol osobné

údaje svedka, ktorého navrhuje vypočuť v konaní pred ústavným súdom, a doplnil bod 4

navrhovaného výroku rozhodnutia ústavného súdu pre prípad, ak by ústavný súd vyslovil

porušenie základného práva sťažovateľa iba postupom okresného súdu. V tom prípade

navrhol, aby ústavný súd uložil uhradiť trovy konania okresnému súdu.

Právny zástupca sťažovateľa a zástupcovia okresného súdu a krajského súdu

ústavnému súdu vo svojich podaniach oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo

ústne pojednávanie, a preto ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, keďže od neho nebolo možné očakávať

ďalšie objasnenie veci.

II.

Zo spisu okresného súdu sp. zn. , ktorý si ústavný súd vyžiadal od

okresného súdu, vyplývajú tieto podstatné skutočnosti:

Dňa 26. mája 2011 bola okresnému súdu doručená žiadosť sťažovateľa o prepustenie

z väzby na slobodu, v ktorej navrhol, aby bola jeho väzba nahradená dohľadom probačného

a mediačného úradníka.

Dňa 14. júna 2011 bola okresnému súdu doručená žiadosť sťažovateľa o prepustenie

z väzby na slobodu, ktorú podal prostredníctvom svojho obhajcu a žiadal, aby okresný súd

prijal jeho písomný sľub, ktorý je prílohou tejto žiadosti, a prepustil ho z väzby na slobodu.

Dňa 15. júna 2011 bola okresnému súdu doručená námietka zaujatosti, ktorú podal

sťažovateľ proti všetkým členom senátu konajúcemu v jeho veci.

Dňa 23. júna 2011 sa konalo hlavné pojednávanie, na ktorom okresný súd rozhodol,

že senát nie je vylúčený z vykonávania úkonov v trestnej veci sťažovateľa. Sťažovateľ

podal proti tomuto uzneseniu sťažnosť. K žiadosti o prepustenie z väzby sťažovateľ uviedol,

že v jeho prípade neexistujú žiadne dôvody väzby, a odkázal na svoje písomné podanie.

Okresný súd vyhlásil uznesenie, ktorým rozhodol, že podľa

žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu zamieta a podľa § 80 ods. 1 písm. a)

písomný sľub daný sťažovateľom neprijíma. Sťažovateľ podal aj proti

tomuto uzneseniu sťažnosť.

Dňa 27. júna 2011 dala predsedníčka senátu pokyn na vyhotovenie odpisu uznesenia.

Písomné vyhotovenie uznesenia č. k. -1252 kancelária expedovala

sťažovateľovi 6. júla 2011 a doručené mu bolo 8. júla 2011, obhajcovi sťažovateľa JUDr. P.

K. 12. júla 2011. V písomnom vyhotovení uznesenia okresný súd vo výroku okrem

rozhodnutia podľa uviedol, že „Podľa písmeno

a) písmeno b) súd písomný sľub daný obžalovaným V. S. ako aj záruku

danú matkou obžalovaného V. S. neprijíma“. Dňa 8. júla 2011 bolo sťažovateľovi a 12. júla

2011 jeho obhajcovi doručené aj uznesenie č. k. -1244 podľa § 31 ods. 1

.

Dňa 11. júla 2011 bolo okresnému súdu doručené podanie sťažovateľa označené ako

„Námietka proti obsahu zápisnice“, v ktorom sťažovateľ uviedol, že okresný súd mu na

hlavnom pojednávaní len oznámil, že jeho „žiadosť zamieta, ako aj písomný sľub“, ale

k jeho vyjadreniu nezaujal žiadne stanovisko.

Dňa 12. júla 2011 bolo okresnému súdu doručené podanie sťažovateľa z 8. júla 2011,

ktorým doplnil odôvodnenie sťažnosti proti uzneseniu o väzbe z 23. júna 2011. Sťažovateľ

v ňom uviedol (č. l. 1285): „Súdu som zaslal svoju žiadosť v dostatočnom predstihu, aby ma

mohol oboznámiť s termínom pojednávania o väzbe. Neučinil tak. Z uvedeného dôvodu som

sa na pojednávanie nemohol adekvátne pripraviť ani navrhnúť súdu návrh na dokazovanie

v merite veci. Nemohli byť z rovnakého dôvodu prítomné osoby, ktoré mohli súdu ponúknuť

nahradenie väzby zárukou (§ 80/1a T.P.)...“

Prípisom z 12. júla 2011 okresný súd zaslal odôvodnenie sťažnosti na vyjadrenie

krajskej prokuratúre.

Dňa 13. júla 2011 bolo okresnému súdu doručené podanie sťažovateľa z 11. júla

2011, ktorým doplnil svoju sťažnosť proti rozhodnutiu o väzbe. Sťažovateľ v ňom uviedol (č.

l. 1291 - 2): „Už v úvode doručeného odôvodnenia je zjavný rozpor so zápisnicou

o pojednávaní. Na pojednávaní (o čom svedčí zápisnica) súd zamietol žiadosť o prepustenie

a neprijal môj písomný sľub. V odôvodnení neprijal záruku danú mojou matkou (V. S.) a

zamietol žiadosť ako aj neprijal písomný sľub.

Bez ohľadu na to, ako k danej situácii došlo, uvedené potvrdzuje moju prvú sťažnosť.

Pýtam sa preto na základe čoho mám mať istotu, že súd postupoval tak ako mu ukladá

zákon. ...“

Prípisom z 13. júla 2011 okresný súd zaslal doplnenie sťažnosti na vyjadrenie

krajskej prokuratúre.

Dňa 14. júla 2011 bolo okresnému súdu doručené podanie sťažovateľa, ktorým

odôvodnil sťažnosť proti rozhodnutiu o námietke zaujatosti z 23. júna 2011.

Prípisom z 15. júla 2011 okresný súd zaslal doplnenie sťažnosti na vyjadrenie

krajskej prokuratúre.

Dňa 19. júla 2011 okresný súd predložil krajskému súdu na rozhodnutie sťažnosti

sťažovateľa proti uzneseniu o väzbe a proti uzneseniu o námietke zaujatosti. V predkladacej

správe upozornil, že vo veci je nariadený termín hlavného pojednávania na 9. august 2011.

Dňa 27. júla 2011 krajský súd rozhodol na neverejnom zasadnutí o sťažnosti

sťažovateľa proti uzneseniu o námietke zaujatosti tak, že uznesením sp. zn.

sťažnosť zamietol. O sťažnosti proti rozhodnutiu o väzbe krajský súd rozhodol uznesením

sp. zn. tak, že podľa napadnuté

uznesenie zrušil v celom rozsahu, podľa žiadosť sťažovateľa

o prepustenie z väzby zamietol, podľa neprijal

písomný sľub daný sťažovateľom a podľa návrh

sťažovateľa na nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka zamietol.

Spis s rozhodnutiami krajského súdu bol okresnému súdu doručený 2. augusta 2011.

Uznesenie krajského súdu doručoval sťažovateľovi okresný súd, podľa pripojenej

doručenky sťažovateľ 5. augusta 2011 prevzal zásielku okresného súdu označenú ako

„3T/144/2010 2x uznes. KS T: 9/8“. Zásielku s rovnakým označením prevzal 8. augusta

2011 obhajca sťažovateľa a 3. augusta 2011 krajská prokuratúra.

Dňa 9. augusta 2011 v čase od 7.50 h do 9.00 h sťažovateľ študoval spis na okresnom

súde.

Dňa 9. augusta 2011 sa konalo hlavné pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito.

Sťažovateľ nenamietal nedoručenie uznesenia krajského súdu o sťažnosti proti rozhodnutiu

o väzbe.

Dňa 25. augusta 2011 bolo okresnému súdu doručené podanie sťažovateľa

z 22. augusta 2011, v ktorom uviedol, že 5. augusta 2011 mu bolo doručené rozhodnutie

o sťažnosti proti rozhodnutiu o námietke zaujatosti a 9. augusta 2011 mu nebolo krátkou

cestou doručené rozhodnutie krajského súdu o sťažnosti proti rozhodnutiu o väzbe, a preto

žiadal, aby mu okresný súd toto rozhodnutie urýchlene zaslal.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny

štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako

z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre

neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody

v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred

sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má

právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže

podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným

spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol

o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody

nezákonné.

Vo vzťahu k označeným článkom a dohovoru ústavný súd poukazuje na svoju

ustálenú judikatúru, z ktorej vyplýva, že v označených ustanoveniach , ako aj

čl. 5 dohovoru týkajúcich sa práva na osobnú slobodu sú obsiahnuté tak právo podať návrh

na konanie, v ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby

a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná, ako aj o práve nebyť vo väzbe dlhšie ako po

dobu nevyhnutnú, resp. primeranú dobu, alebo byť prepustený počas konania (napr.

, , ), pričom prepustenie z väzby na slobodu môže

byť v zákonom ustanovených prípadoch podmienené zárukou (, ).

Z už vyslovených právnych názorov ústavného súdu možno vyvodiť, že z hľadiska rozsahu

práv garantovaných prostredníctvom a práv vyplývajúcich z , ako aj

čl. 5 ods. 4 dohovoru neexistujú medzi týmito právami zásadné rozdiely, keďže čl. 17

zahŕňa aj práva vyplývajúce z a 4 dohovoru (pozri napr. ,

, ). Ústavný súd preto v predmetnej veci posudzoval možnosť

prípadného porušenia základných práv sťažovateľa podľa , 2 a 5 a jeho

práv vyplývajúcich z čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru napadnutým postupom a uznesením

okresného súdu a krajského súdu spoločne, pričom zohľadňoval judikatúru Európskeho

súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k druhej vete čl. 5 ods. 3 a k čl. 5 ods. 4

dohovoru.

Ústavný súd považoval za potrebné vyjadriť sa najskôr k návrhu sťažovateľa

v stanovisku z 21. mája 2012, aby ústavný súd posudzoval namietané porušenie jeho

základných práv aj v spojení s . Ústavný súd v tejto súvislosti zdôrazňuje,

že má charakter ústavného princípu, resp. všeobecného interpretačného

pravidla, ktoré sú všetky orgány verejnej moci povinné rešpektovať pri výklade

a uplatňovaní , a preto sú vždy implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu,

t. j. aj jeho rozhodovania o sťažnostiach podľa (m. m. ).

Keďže predmetom tohto konania je rozhodovanie o porušení základných práv alebo slobôd

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z a dohovoru, možno

v tomto konaní uvažovať o porušení len v spojení s porušením

konkrétneho základného práva alebo slobody.

Pri posudzovaní sťažnosti ústavný súd vychádzal z jej obsahu, vyjadrení účastníkov

konania, príslušnej spisovej dokumentácie okresného súdu a krajského súdu, dotknutých

právnych noriem a svojej ustálenej judikatúry použiteľnej v predmetnej veci.

Sťažovateľ namieta, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 23. júna 2011 a postupom krajského súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 27. júla 2011 boli porušené jeho

základné práva podľa , 2 a 5 v spojení s a práva podľa

ods. 3 a 4 dohovoru z týchto dôvodov:

1. okresný súd nepostupoval v konaní o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby

v súlade s požiadavkou jej urýchleného prerokovania a rozhodnutia a krajský súd nesprávne

právne posúdil sťažovateľovu námietku o porušení neodkladnosti rozhodnutia ako námietku

porušenia základného práva podľa , resp. dohovoru,

2. nebolo rozhodnuté o všetkých alternatívnych návrhoch na nahradenie väzby

sťažovateľa, okresný súd nerozhodol o návrhu na nahradenie väzby dohľadom probačného

a mediačného úradníka a krajský súd nerozhodol o návrhu na nahradenie väzby zárukou

matky sťažovateľa,

3. okresný súd a krajský súd neskúmali dôsledne dôvody väzby sťažovateľa.

1. K namietanému porušeniu základných práv podľa a práv podľa

dohovoru v súvislosti s nedodržaním požiadavky urýchleného prerokovania

a rozhodnutia o žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu

Ústavný súd v prípadoch, v ktorých sa zaoberal požiadavkou urýchlenosti

rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby, judikoval, že aj keď sa jednotlivé lehoty

z hľadiska požiadaviek neodkladnosti alebo urýchlenosti posudzujú podľa všetkých

okolností prípadu, spravidla lehoty rátané na mesiace sú príliš dlhé a nevyhovujú

požiadavke rýchlosti (obdobne napr. , ). V tejto súvislosti ústavný

súd konštatoval, že požiadavke neodkladnosti rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby

v zmysle a 5 nezodpovedá lehota počítaná na mesiace, ale na týždne.

Tejto požiadavke preto spravidla nemôže zodpovedať lehota konania presahujúca na

jednom stupni súdu dobu jedného mesiaca a ani nečinnosť trvajúca týždne (m. m.

, , ).

Z prehľadu konania okresného súdu vyplýva, že o žiadosti sťažovateľa doručenej

26. mája 2011 a doplnenej 14. júna 2011 okresný súd rozhodol 23. júna 2011, v tento deň

bolo uznesenie vyhlásené a sťažovateľ podal proti nemu sťažnosť, t. j. samotné

rozhodovanie o žiadosti trvalo 28 dní.

Rozhodnutie bolo písomne vyhotovené 27. júna 2011 a sťažovateľovi doručené

8. júla 2011 (hoci právny zástupca v stanovisku z 21. mája 2012 tvrdí, že v tento deň bolo

sťažovateľovi doručené iné rozhodnutie, v spise okresného súdu sa nachádzajú dve

samostatné doručenky  k uzneseniu č. k. -1244 a k uzneseniu č. k.

-1252). Okresný súd tak potreboval na vyhotovenie a doručenie uznesenia

ďalších 15 dní.

Po doplnení odôvodnenia sťažnosti podaním doručeným 12. júla 2011 a 13. júla

2011, ako aj sťažnosti proti rozhodnutiu o námietke zaujatosti okresný súd predložil obidve

sťažnosti na rozhodnutie krajskému súdu 19. júla 2011.

Krajský súd rozhodol o sťažnosti 27. júla 2011 na neverejnom zasadnutí a spis vrátil

okresnému súdu 2. augusta 2011. Uznesenie krajského súdu doručil okresný súd

sťažovateľovi 5. augusta 2011, t. j. na tretí deň. Hoci sťažovateľ spochybňuje doručenie

tohto uznesenia v zásielke, ktorú prevzal 5. augusta 2011, tvrdiac, že v zásielke bolo len

uznesenie krajského súdu o sťažnosti proti rozhodnutiu o námietke zaujatosti, svoje tvrdenie

nepreukázal žiadnym dôkazom. Za takýto dôkaz nemožno považovať kópiu podacieho

lístku k zásielke, ktorou sťažovateľ odoslal okresnému súdu svoju žiadosť o doručenie tohto

rozhodnutia z 22. augusta 2011, keďže tento svedčí len o podaní uvedenej žiadosti, nie však

o jej opodstatnenosti.

Ústavný súd sa musel vysporiadať so situáciou, že proti sebe stoja odlišné tvrdenia:

na jednej strane sťažovateľa a na druhej strane okresného súdu, pričom proti tvrdeniu

sťažovateľa svedčí dôkaz o doručení zásielky označenej ako „3T/144/2010 2x uznes. KS T:

9/8“ pripojenej k uzneseniu krajského súdu sp. zn. z 27. júla 201. Sťažovateľ

9. augusta 2011 študoval spis, ktorého súčasťou bolo aj označené uznesenie krajského súdu,

a 9. augusta 2011 sa zúčastnil na hlavnom pojednávaní, na ktorom však doručenie uznesenia

krajského súdu nežiadal, resp. nenamietal jeho nedoručenie, a o jeho doručenie žiadal až

s odstupom 13 dní. Zvážiac všetky uvedené skutočnosti, ústavný súd nepovažuje tvrdenie

sťažovateľa za dostatočne presvedčivé a preukázané, a preto pri posudzovaní sťažnosti

v tejto časti vychádzal z obsahu doručenky pripojenej k uzneseniu krajského súdu sp. zn.

z 27. júla 2011, a teda z toho, že predmetné uznesenie bolo sťažovateľovi

doručené 5. augusta 2011.

Z uvedených skutočností vyplýva, že pri striktne aritmetickom posudzovaní dĺžky

konania jeho celková dĺžka pričítateľná okresnému súdu presahuje obdobie jedného

mesiaca, a tým aj hranicu ústavnej akceptovateľnosti. Z posúdenia jednotlivých úkonov pri

rozhodovaní o žiadosti sťažovateľa v kontexte daného trestného konania však vyplýva, že

žiadosť bola doručená 26. mája 2011, a preto sa javí z hľadiska procesnej ekonómie

a zachovania práva na ústne vypočutie ako prijateľné, že rozhodovanie o žiadosti si okresný

súd vyhradil na hlavné pojednávanie, ktoré bolo nariadené na 23. jún 2011. Ústavný súd

preto považuje postup okresného súdu do rozhodnutia o žiadosti za súladný so zárukami

vyplývajúcimi z , 2 a 5 a dohovoru. Pochybnosti môže

vyvolávať obdobie od vyhlásenia uznesenia do jeho doručenia sťažovateľovi, na ktoré

potreboval okresný súd 15 dní, resp. 13 dní do odoslania uznesenia (6. júla 2011). Následné

úkony v súvislosti s predložením veci krajskému súdu po doručení odôvodnenia sťažnosti,

ako aj v súvislosti s doručovaním právoplatného rozhodnutia krajského súdu okresný súd

vykonal urýchlene a bez prieťahov.

Zo spisu okresného súdu vyplýva, že v období od vyhotovenia uznesenia o väzbe do

jeho doručenia sťažovateľovi okresný súd vyhotovoval súčasne aj rozhodnutie o námietke

zaujatosti; túto skutočnosť však ústavný súd nepovažoval za dôvod, ktorý by

ospravedlňoval zistený prieťah. Konanie o žiadosti sťažovateľa trvalo od jej doručenia

okresnému súdu do doručenia právoplatného rozhodnutia krajského súdu o nej

sťažovateľovi desať týždňov, z toho šesť týždňov uplynulo len do doručenia rozhodnutia

okresného súdu sťažovateľovi.

Ústavný súd preto dospel k záveru, že okresný súd nepostupoval v konaní o žiadosti

sťažovateľa o prepustenie z väzby v súlade s požiadavkou jej urýchleného prerokovania

a rozhodnutia, a preto svojím postupom pri rozhodovaní o tejto žiadosti porušil základné

práva sťažovateľa podľa , 2 a 5 a právo podľa dohovoru (bod

1 výroku tohto nálezu).

Pokiaľ sťažovateľ v tejto súvislosti namieta aj porušenie práva podľa čl. 5 ods. 3

dohovoru, ústavný súd sťažnosti v tejto časti nevyhovel, pretože v označenom článku sú

obsiahnuté iné záruky vzťahujúce sa na väzbu. Právo na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti

väzby je súčasťou čl. 5 ods. 4 dohovoru. Z tohto dôvodu ústavný súd sťažnosti v tejto časti

nevyhovel (bod 3 výroku tohto nálezu).

K namietanému porušeniu ústavný súd, odvolávajúc sa na svoju

doterajšiu judikatúru (napr. ), uvádza, že má charakter

všeobecného ústavného princípu, ktorý sú povinné rešpektovať všetky orgány verejnej moci

pri výklade a uplatňovaní . Tento článok je vždy implicitnou súčasťou

rozhodovania ústavného súdu, t. j. aj jeho rozhodovania o porušovaní základných práv

a slobôd garantovaných podľa , a preto ústavný súd

nepovažoval za potrebné vysloviť porušenie tohto článku vo výrokovej časti nálezu.

Vzhľadom na to ani v tejto časti sťažnosti nevyhovel (bod 3 výroku nálezu).

Vo vzťahu k postupu krajského súdu sťažovateľ nenamieta rýchlosť konania, ale

spôsob, akým sa krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia vysporiadal so sťažovateľom

namietanou nedostatočnou rýchlosťou postupu okresného súdu v konaní o jeho žiadosti.

Sťažovateľ v sťažnosti ústavnému súdu namieta, že krajský súd nesprávne právne posúdil

túto časť jeho sťažnosti ako námietku porušenia základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa , resp. dohovoru, v nadväznosti

na čo krajský súd neskúmal postup okresného súdu z hľadiska rýchlosti konania o jeho

žiadosti o prepustenie z väzby, ale skúmal plynulosť postupu okresného súdu vo veci samej.

Ústavný súd nemá žiadne pochybnosti o postupe krajského súdu v súvislosti s tými

námietkami, ktorými sťažovateľ odôvodnil túto časť sťažnosti. Predovšetkým je potrebné

uviesť, že posudzovanie prieťahov v postupe okresného súdu pri rozhodovaní o žiadosti

sťažovateľa o prepustenie z väzby patrí do právomoci ústavného súdu, o čom svedčí aj toto

konanie. Krajský súd v zásade nemohol odstrániť prieťahy, ktorých sa pri rozhodovaní

o žiadosti o prepustenie z väzby dopustil okresný súd, ani svojím rozhodnutím napraviť

následok tohto postupu okresného súdu. Prieťahy v rozhodovaní o žiadosti o prepustenie

z väzby nie sú v priamej príčinnej súvislosti so zákonnosťou ďalšieho trvania väzby. Tento

záver vyplýva z judikatúry ústavného súdu, podľa ktorej rozhodnutie o porušení

garantovaných práv sťažovateľa v súvislosti s požiadavkou na urýchlené rozhodovanie

o väzbe a jej ďalšom trvaní postupom všeobecného súdu samo osebe nezakladá

nezákonnosť alebo neústavnosť rozhodnutí všeobecných súdov o väzbe, a preto nezakladá

právomoc ústavného súdu zrušiť tieto rozhodnutia (, ,

).

Z uvedeného dôvodu nemožno mať ústavnoprávne výhrady k posudzovaniu postupu

krajského súdu, a preto ústavný súd sťažnosti sťažovateľa v tejto časti nevyhovel (bod 3

výroku tohto nálezu).

2. K namietanému porušeniu základných práv podľa a práv podľa

dohovoru nerozhodnutím o všetkých alternatívnych návrhoch na nahradenie väzby

Z judikatúry ESĽP k čl. 5 ods. 3 druhej vete dohovoru, ktorú ústavný súd zohľadňuje

vo svojej judikatúre, vyplýva, že čl. 5 ods. 3 dohovoru síce nepriznáva jednotlivcovi

absolútne právo byť prepustený na záruku, ale umožňuje mu žiadať o prepustenie na

slobodu s poskytnutím záruky. Súdnym orgánom vzniká v tejto súvislosti povinnosť zvážiť,

či sa poskytnutím určitej záruky dosiahne rovnaký účel, aký bol sledovaný vzatím osoby do

väzby. Pri posudzovaní jej opodstatnenosti má záruka prednosť pred pokračovaním väzby

(, , ).

Sťažovateľ namieta porušenie svojich práv v tejto časti sťažnosti aj postupom

a uznesením okresného súdu. V tejto časti ústavný súd sťažnosti nevyhovel (bod 3 výroku

tohto nálezu), pretože sťažovateľ mal k dispozícii riadny opravný prostriedok, ktorým sa

mohol v konaní pred všeobecnými súdmi domáhať ochrany svojich práv a dosiahnuť tak

odstránenie tých pochybení, ktoré namieta v sťažnosti podanej ústavnému súdu. Ústavný

súd má právomoc posúdiť namietané porušenie základných práv len vo vzťahu k postupu

a rozhodnutiu toho všeobecného súdu, ktorý v namietanom konaní rozhodoval v poslednom

stupni a uplatnením svojej právomoci mohol odstrániť tie nedostatky v postupe a rozhodnutí

súdu nižšieho stupňa, ktorých sa sťažovateľ v konaní pred ním domáhal.

Ústavný súd preto v tomto konaní posudzoval, či mohlo dôjsť k porušeniu

základných práv sťažovateľa podľa a práv podľa dohovoru postupom a rozhodnutím

krajského súdu. Vo vzťahu k uzneseniu krajského súdu sťažovateľ odôvodnil svoju

sťažnosť tým, že krajský súd nerozhodol o záruke danej jeho matkou, ktorú predložil

okresnému súdu na hlavnom pojednávaní 23. júna 2011.

Krajský súd uznesením z 27. júla 2011 zrušil sťažnosťou napadnuté uznesenie

okresného súdu z 23. júna 2011 v celom rozsahu, pretože zistil, že sťažnosť sťažovateľa je

čiastočne opodstatnená v tej časti, v ktorej sťažovateľ namieta spôsob rozhodnutia

okresného súdu o ponúknutých alternatívnych opatreniach na nahradenie väzby. Krajský

súd konštatoval, že okresný súd rozhodol „len o ponúknutom písomnom sľube a nezaoberal

sa návrhom na nahradenie väzby dohľadom mediačného a probačného úradníka. Naopak

v písomnom vyhotovení prvostupňového rozhodnutia je okrem výroku o zamietnutí

písomného sľubu obžalovaného zahrnutý aj výrok o neprijatí záruky danej matkou

obžalovaného V. S. v súlade s ustanovením Z uvedeného je

zrejmé, že znenie výroku vyhotoveného uznesenia sa nezhoduje so znením výroku uznesenia,

tak ako bol vyhlásený na hlavnom pojednávaní a navyše súd pri svojom rozhodovaní

opomenul zaoberať sa návrhom obžalovaného na nahradenie väzby dohľadom mediačného

a probačného úradníka.“.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že krajský súd rozhodol svojvoľne, keď

v skutočnosti jeho matka predložila záruku s úradne overeným podpisom (ktorej kópiu

predložil v konaní pred ústavným súdom ako dôkaz č. 1) a okresný súd ju na hlavnom

pojednávaní prevzal (s. 5 sťažnosti). Na tento účel navrhol vypočuť v konaní pred ústavným

súdom svojho obhajcu (návrh na vykonanie dôkazu č. 2).

K tomuto návrhu ústavný súd uvádza, že v konaní podľa sa v zásade

nevykonáva dokazovanie na preukázanie skutkového stavu, ale ústavný súd vychádza

zo skutkových zistení, ktoré boli podkladom pre namietané rozhodnutia všeobecných súdov

( ). Ústavný súd preto nemal dôvod zaoberať sa návrhom

sťažovateľa na vykonanie dôkazu č. 2, ale vychádzal z obsahu predmetného spisu okresného

súdu, a teda zo skutkového stavu, ktorý bol v čase rozhodovania okresného súdu a krajského

súdu.

K sťažovateľom predloženému dôkazu č. 1 ústavný súd uvádza, že predložená kópia

záruky preukazuje, že taký doklad bol vyhotovený, nepreukazuje však, že bol aj predložený

v konaní pred okresným súdom, čo je v okolnostiach prípadu rozhodujúca skutočnosť.

Sťažovateľ nepredložil ústavnému súdu žiadny dôkaz o tom, že záruku podpísanú jeho

matkou skutočne podal okresnému súdu na hlavnom pojednávaní 23. júna 2011. Naopak,

proti tvrdeniu sťažovateľa svedčí obsah spisu tak, ako ho zistil ústavný súd. Tieto zistenia sú

zhodné s obsahom stanoviska, ktoré predložil ústavnému súdu krajský súd.

Proti tvrdeniu sťažovateľa svedčí

- obsah zápisnice o hlavnom pojednávaní z 23. júna 2011, na ktorom bol prítomný

sťažovateľ aj jeho obhajca, kde nie je žiadna zmienka o záruke V. S.,

- výrok uznesenia okresného súdu z 23. júna 2011 tak, ako bol vyhlásený, ktorým

okresný súd rozhodol, že žiadosť sťažovateľa zamieta a písomný sľub daný sťažovateľom

neprijíma [okresný súd uviedol, že rozhodol podľa ,

pričom správne malo byť podľa ],

- obsah podaní sťažovateľa doručených okresnému súdu 12. a 13. júla 2011, ktorými

doplnil dôvody svojej sťažnosti a v ktorých uviedol, že okresný súd napadnutým uznesením

rozhodol o zamietnutí jeho žiadosti a o neprijatí písomného sľubu, a nenamietal, že okresný

súd nerozhodol o záruke jeho matky, čo by svedčilo o tom, že záruka bola podaná, resp.

nenamietal, že okresný súd neodôvodnil svoje rozhodnutie o zamietnutí záruky jeho matky,

čo je argument, ktorý dodatočne tvrdí v konaní pred ústavným súdom (s. 24 stanoviska

z 21. mája 2012),

- vyjadrenie sťažovateľa v podaní doručenom okresnému súdu 12. júla 2011,

v ktorom uviedol, že okresný súd svojím postupom (keď ho neupovedomil, že o žiadosti

bude rozhodovať na hlavnom pojednávaní 23. júna 2011) znemožnil, aby mohli byť

prítomné osoby, ktoré mohli predložiť záruku podľa § 80 ods. 1 písm. a) Trestného

poriadku.

Vychádzajúc z obsahu spisu a z vyjadrení okresného súdu a krajského súdu, ústavný

súd dospel k záveru, že tvrdenie sťažovateľa nie je dostatočne dôveryhodné, a preto

nepovažuje za preukázané, že v súdnom konaní žiadal relevantným spôsobom nahradiť

svoju väzbu zárukou dôveryhodnej osoby.

K argumentácii právneho zástupcu sťažovateľa vo vzťahu k možnosti opraviť

uznesenie okresného súdu postupom podľa 174 (v spojení s

, pozn.) ústavný súd uvádza, že nie je jeho úlohou v tomto konaní

vyjadrovať sa k možnosti postupu podľa . Vzhľadom na

odôvodnenie sťažnosti v tejto časti je pre rozhodnutie o nevyhovení sťažnosti postačujúce

zistenie ústavného súdu, že sťažovateľove tvrdenia nezodpovedajú obsahu spisu, o ktorom

ústavný súd nemá z hľadiska jeho úplnosti žiadne pochybnosti.

Krajský súd svojím rozhodnutím odstránil pochybenia, ktorých sa dopustil okresný

súd nerozhodnutím o návrhu sťažovateľa na nahradenie väzby dohľadom probačného

a mediačného úradníka a vyhotovením uznesenia, ktoré nebolo v úplnej zhode s obsahom

uznesenia, ako bolo vyhlásené. Ústavný súd považuje postup krajského súdu, keď

v sťažnostnom konaní zrušil uznesenie okresného súdu v celom rozsahu a o žiadosti

sťažovateľa o prepustenie väzby a nahradenie väzby sľubom, resp. dohľadom probačného

a mediačného úradníka sám rozhodol, za postup, ktorým poskytol ochranu základnému

právu sťažovateľa na osobnú slobodu, resp. právu na slobodu a bezpečnosť v súlade

s a dohovorom. Ústavný súd preto tejto časti sťažnosti nevyhovel (bod 3 výroku

tohto nálezu).

3. K namietanému porušeniu základných práv podľa a práv podľa

dohovoru nedostatočným preskúmaním dôvodu väzby sťažovateľa

Vo vzťahu k napadnutému uzneseniu okresného súdu ústavný súd sťažnosti v tejto

časti nevyhovel (bod 3 tohto nálezu) s poukazom na odôvodnenie týkajúce sa uznesenia

okresného súdu v čl. III bode 2 odôvodnenia tohto nálezu. Ústavný súd preto v tejto časti

posudzoval námietky sťažovateľa len vo vzťahu k uzneseniu krajského súdu.

Pri posúdení tejto časti sťažnosti ústavný súd vychádzal zo svojho ustáleného

právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu

a odvolacieho, resp. sťažnostného súdu nemožno posudzovať izolovane (),

pretože prvostupňové a odvolacie (resp. sťažnostné) konanie z hľadiska predmetu konania

tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania

všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoré

boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania ().

Okresný súd, reagujúc na námietky sťažovateľa k dôvodu väzby, poukázal

v uznesení z 23. júna 2011 na tie časti spisu (úradné záznamy a písomné podania

sťažovateľa), z ktorých vyplývajú skutočnosti, ktoré boli dôvodom na jeho vzatie do väzby,

a dospel k záveru, že:

„... dôvody tzv. útekovej väzby v zmysle písmeno a)

sú dané i naďalej. Podmienky na útekovú väzbu sú dané vtedy, ak možno dôvodne t. j.

s rozumným stupňom pravdepodobnosti sa domnievať, že obvinený sa pokúsi vyhnúť

trestným dôsledkom svojho konania spôsobom, ktorým by sa stal dočasne alebo trvale

fyzicky nedostihnuteľným a teda aj nepostihnuteľným.

Nebezpečenstvo úteku, resp. obavy, že sa obvinený bude skrývať, aby sa tak vyhol

trestnému stíhaniu, resp. trestu vyplýva nielen z výšky hroziaceho trestu, ale aj

zo skutočností a okolností, ktoré boli zistené už v štádiu rozhodovania o jeho vzatí do väzby.

Obžalovaný sa v mieste trvalého bydliska nezdržiaval, na základe rozhodnutia

rodičov bol z tejto adresy odhlásený, podľa vlastného udania sa väčšinou času zdržiaval

v Českej republike, kde mal mať rozbehnuté podnikateľské aktivity, avšak presnú adresu

udať nevedel, na adrese ktorú uviedol vyšetrovateľovi ako i na udaných telefónnych číslach

sa nezdržiaval, a k týmto okolnostiam dôvodom pristúpil i ďalší opodstatnený dôvod a to

reálna hrozba vysokého trestu v prípade uznania viny.“

Krajský súd v odôvodnení uznesenia z 27. júla 2011 najskôr uviedol dôvody

rozhodnutia okresného súdu, priebeh konania o žiadosti sťažovateľa a námietky sťažovateľa

proti rozhodnutiu okresného súdu predložené v jeho sťažnosti a jej doplneniach. Pri

posudzovaní zákonnosti ďalšej väzby sťažovateľa krajský súd skúmal najskôr splnenie

formálnych podmienok väzby a konštatoval, že z dôkazov, ktoré boli dosiaľ zadovážené,

vyplýva, že trestné stíhanie je vedené dôvodne. K väzobnému dôvodu podľa § 71 ods. 1

písm. a) sa krajský súd vyjadril najskôr vo všeobecnej rovine a následne

skúmal, či sú splnené materiálne podmienky väzby sťažovateľa, aplikujúc vymedzenie

uvedeného väzobného dôvodu na konkrétne skutočnosti týkajúce sa osoby sťažovateľa

a zistené počas trestného konania. Krajský súd sa zaoberal aj opakovaným hodnotením tých

skutočností, ktoré boli dôvodom na vzatie sťažovateľa do tzv. útekovej väzby, pretože

sťažovateľ ich vo svojich žiadostiach a sťažnostiach opakovane spochybňuje, a to napriek

tomu, že tieto námietky proti zákonnosti väzby už boli predmetom konania krajského súdu

pri rozhodovaní o vzatí sťažovateľa do väzby a krajský súd už o nich právoplatne rozhodol.

Krajský súd v uznesení z 27. júla 2011 dospel k tomuto záveru:

„Krajský súd po dôslednom preskúmaní spisového materiálu konštatuje, že nie je

možné súhlasiť s dôvodmi sťažnosti obžalovaného spočívajúce v tvrdení, že jeho väzba

a dôvody pre jej ďalšie trvania nie sú podporené konkrétnymi skutočnosťami a dôvody

väzby sú podľa jeho názoru postavené len na domnienkach a predpokladoch. Proti takýmto

záverom svedčia mnohé listinné dôkazy, na ktoré odkazuje vo svojom uznesení aj súd

prvého stupňa, svedčiace o tom, že obžalovaný sa naozaj v mieste svojho posledného

trvalého pobytu dlhodobo nezdržoval, údaje získané od najbližších príbuzných svedčia o

tom, že išlo o dobu 2 rokov, kontakty s rodičmi a bratom obžalovaný neudržiaval, nemali

vedomosť, kde sa nachádza. Rovnako neúspešné boli pokusy orgánov činných v trestnom

konaní zabezpečiť jeho prítomnosť predvolaním z iných adries, ktoré obžalovaný udal ako

miesta, kde sa zdržuje. Zo spisového materiálu krajský súd zistil, že posledná zásielka, ktorú

obžalovaný pred rozhodnutím o vzatí do väzby prevzal je zo 17. 12. 2008 a všetky ďalšie

pokusy o kontaktovanie obžalovaného na ním uvádzaných adresách boli neúspešné.

Vzhľadom na zistené konkrétne skutočnosti je možné v prípade obžalovaného V. S.

tvrdiť, že dôvodom na jeho vzatie do väzby a neskôr jeho ponechanie vo väzbe nie je iba

hrozba vysokým trestom v prípade uznania viny, tak ako na to poukazuje obžalovaný, ale v

prvom rade konkrétne skutočnosti, ktoré aj bez hroziaceho vysokého trestu vzbudzujú

obavu, že obžalovaný sa v prípade prepustenia z väzby na slobodu bude trestnému stíhaniu

opätovne vyhýbať, tak ako tomu bolo v čase pred rozhodnutím o vzatí do väzby.“

Ústavný súd na základe uvedeného konštatoval, že krajský súd sa zaoberal všetkými

námietkami sťažovateľa podstatnými pre posúdenie zákonnosti ďalšieho trvania jeho väzby,

jednotlivé argumenty konfrontoval s konkrétnymi okolnosťami zistenými počas trestného

konania a zadokumentovanými v spise a uviedol, ako hodnotil tieto zistenia. Takéto úvahy

krajského súdu považuje ústavný súd za legitímne a logické, nevybočujúce so zákonného

rámca, ktorým bol krajský súd pri rozhodovaní viazaný. Záver krajského súdu o trvaní

dôvodu útekovej väzby nemožno hodnotiť ako svojvoľný, z ústavného hľadiska je

rozhodnutie krajského súdu primeraným spôsobom odôvodnené, a preto akceptovateľné

a udržateľné. Krajský súd poskytol sťažovateľovi odpovede na jeho podstatné námietky

a samotná skutočnosť, že sťažovateľ, pochopiteľne, inak hodnotí existenciu dôvodov na

jeho väzobné stíhanie, nie je dostatočným dôvodom na to, aby ústavný súd zasahoval do

rozhodovacej činnosti krajského súdu.

Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že do sféry pôsobnosti všeobecných súdov

môže zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné

alebo arbitrárne (napr. , ). Taktiež platí, že ak všeobecný súd

dospeje k záveru, že prepustením obvineného na slobodu by mohlo byť zmarené alebo

sťažené dosiahnutie účelu trestného konania, taký záver nie je preskúmateľný ústavným

súdom, ak inak nedošlo k porušeniu ústavnoprocesných princípov, ktoré upravujú také

obmedzenie osobnej slobody, akým je väzba v trestnom konaní (, ,

).

Keďže úlohou ústavného súdu je sledovať, či všeobecné súdy v namietaných

rozhodnutiach ústavne aplikovateľným spôsobom aplikujú právo, či dané rozhodnutia sú

odôvodnené a či nenesú znaky arbitrárnosti vyúsťujúce do porušenia niektorého

zo základných práv a slobôd, nemôže zasahovať do ich skutkových a právnych záverov, ak

ich z danej perspektívy možno pokladať za udržateľné (m. m. ).

Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosti v tejto časti nevyhovel (bod 3 výroku

tohto nálezu).

IV.

Podľa a ústavný súd môže

svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1

boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ žiada, aby mu bolo priznané finančné zadosťučinenie v sume 700 €,

z toho 350 € žiadal uložiť zaplatiť okresnému súdu a rovnakú čiastku krajskému súdu,

s odôvodnením, že rozhodnutie o porušení jeho základného práva nemá povahu dostatočnej

satisfakcie, resp. v doplnení svojho vyjadrenia doručenom ústavnému súdu 5. júna 2012

upravil bod 4 navrhnutého výroku nálezu ústavného súdu takto: „ak by ústavný súd

rozhodol, že Krajský súd v Bratislave neporušil základné právo sťažovateľa, ale uznal by

porušenie sťažovateľovho základného práva Okresným súdom Bratislava III. V takom

prípade sťažovateľ žiada, aby Ústavný súd SR uložil povinnosť vyplatiť náhradu trov

právneho zastúpenia v uplatnenej výške Okresnému súdu Bratislava III.“

Z a vyplýva, že ústavný súd

môže, ale nemusí finančné zadosťučinenie priznať. Pri rozhodovaní o tom, či finančné

zadosťučinenie prizná, ústavný súd zohľadňuje všetky okolnosti prípadu, osobitne intenzitu

(závažnosť) porušenia garantovaných práv (porovnaj , )

a v tejto súvislosti zvažuje, či je potrebné sťažovateľovi poskytnúť vyšší stupeň ochrany,

nielen vysloviť porušenie týchto práv (m. m. ).

Ústavný súd, zohľadňujúc predovšetkým charakter a intenzitu porušeniu základných

práv sťažovateľa podľa , 2 a 5 a práva podľa dohovoru

postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. , skutočnosť, že

okresný súd postupoval vo veci po doručení svojho rozhodnutia sťažovateľovi plynulo

a urýchlene predložil krajskému súdu spis so sťažnosťou sťažovateľa proti rozhodnutiu

o väzbe, ako aj so súčasne podanou sťažnosťou proti rozhodnutiu o námietke zaujatosti

a všetky doplnenia odôvodnenia týchto sťažností, následne bez odkladu doručil právoplatné

rozhodnutie krajského súdu, a zohľadniac charakter a spôsob argumentácie sťažovateľa,

ktorú ústavný súd, argumentujúc zisteným skutkovým stavom preukázaným

dokumentáciou, mal k dispozícii, dospel k záveru, že v danom prípade bude dostatočným

zadosťučinením pre sťažovateľa vyslovenie porušenia ním označených základných práv

podľa a práva podľa dohovoru, ako aj priznanie úhrady trov konania. Z uvedeného

dôvodu ústavný súd žiadosti sťažovateľa o priznanie primeraného finančného

zadosťučinenia nevyhovel (bod 3 výroku tohto nálezu).

Sťažovateľ tiež žiada, aby ústavný súd zrušil napadnuté uznesenie krajského súdu

a prikázal mu, aby ho neodkladne prepustil z väzby na slobodu. Ústavný súd tomuto návrhu

sťažovateľa nevyhovel s poukazom na to, že tento návrh súvisel predovšetkým s jeho

ďalšími výhradami voči postupu a rozhodovaniu okresného súdu a krajského súdu v jeho

veci, s ktorými sa ústavný súd nestotožnil, a preto sťažnosti v tej časti nevyhovel (bod 3

tohto nálezu). Porušenie a dohovorom zaručených práv sťažovateľa postupom

okresného súdu v konaní o jeho žiadosti v súvislosti s požiadavkou na urýchlené

rozhodovanie o väzbe a jej ďalšom trvaní nezakladá nezákonnosť alebo neústavnosť

uznesenia okresného súdu z 23. júna 2011 v spojení s uznesením krajského súdu z 27. júla

2011 (, ). Za daných okolností neprichádzalo do úvahy

tomuto návrhu sťažovateľa vyhovieť (bod 3 výroku tohto nálezu).

Ústavný súd napokon rozhodol podľa aj

o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym

zastupovaním advokátom JUDr. J. D., B. Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní úhrady

trov konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej

republiky za prvý polrok 2010, ktorá bola 741 €, keďže išlo o úkony právnej služby

vykonané v roku 2011. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava

zastúpenia, spísanie sťažnosti) podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a b)

vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a

náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, a to v

sume 247 € (za dva úkony právnej služby po 123,50 €), čo spolu s režijným paušálom (2 x

7,41 €) predstavuje celkovú sumu 261,82 €, ktorú zvýšil o 20 %, pretože právny zástupca

sťažovateľa je platiteľom DPH. Úhrada bola priznaná v celkovej sume 314,18 €. Za tretí

úkon (stanovisko k vyjadreniu okresného súdu a krajského súdu) vyčíslený sťažovateľom

ústavný súd úhradu nepriznal, pretože ho nevyhodnotil ako úkon, ktorý by bol relevantný na

rozhodnutie ústavného súdu.

Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho

zástupcu sťažovateľa [ v spojení s Občianskeho

súdneho poriadku (bod 2 výroku tohto nálezu)].

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. apríla 2013