Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 374/2010
PDF · 196.18 KB
No categories available
IV. ÚS 374/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. decembra 2010
v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu
Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti P. P., nar. ..., t. č. v Ústave na výkon väzby,
zastúpeného advokátom JUDr. Š. M., N., vo veci namietaného porušenia jeho základných
práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 8 ods. 2 a 5 Listiny
základných práv a slobôd a práva podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd v súvislosti s požiadavkou na prednostné a urýchlené rozhodovanie
o väzbe postupom Okresného súdu Nitra v konaní vedenom pod sp. zn. 21 Tp 64/2010, za
účasti Okresného súdu Nitra, takto
rozhodol:
1. Základné práva P. P. podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a podľa
čl. 8 ods. 2 a 5 Listiny základných práv a slobôd a právo podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd v súvislosti s nedodržaním požiadavky na
prednostné a urýchlené rozhodovanie o väzbe a jej ďalšom trvaní postupom Okresného súdu
Nitra v konaní vedenom pod sp. zn. 21 Tp 64/2010 p o r u š e n é b o l i .
2. P. P. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 1 000 € (slovom tisíc eur),
ktoré mu j e Okresný súd Nitra p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto nálezu.
3. Okresný súd Nitra j e p o v i n n ý uhradiť P. P. trovy konania v sume 254,88 €
(slovom dvestopäťdesiatštyri eur a osemdesiatosem centov) na účet jeho právneho zástupcu
advokáta JUDr. Š. M., N., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. septembra
2010 doručená sťažnosť P. P., nar. ..., t. č. v Ústave na výkon väzby (ďalej len
„sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Š. M., N., ktorou namieta porušenie svojich
základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a
podľa čl. 8 ods. 2 a 5 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa
čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
postupom Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
21 Tp 64/2010 a postupom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 5 Tpo 23/2010.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je trestne stíhaný pre obzvlášť
závažný zločin podvodu podľa § 221 ods. 1 a 4 písm. a) Trestného zákona. Uznesením
okresného súdu sp. zn. 21 Tp 23/2010 z 8. februára 2010 bol sťažovateľ vzatý do väzby
z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku. Väzba začala plynúť od
5. februára 2010.
Žiadosťou z 10. apríla 2010 sťažovateľ požiadal o prepustenie z väzby na slobodu
a zároveň okresnému súdu ponúkol aj písomný sľub a peňažnú záruku, „ako prostriedky na
nahradenie väzby“, ako aj „záruku za ďalšie správanie obvineného poskytnutú viacerými
právnickými subjektami ako i fyzickými osobami“ (ďalej len „záruka dôveryhodných osôb“).
Žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu adresoval Krajskej prokuratúre v Nitre (ďalej len
„krajská prokuratúra“).
Uznesením okresného súdu sp. zn. 21 Tp 64/2010 z 20. mája 2010 bola žiadosť
sťažovateľa zamietnutá. Týmto uznesením okresný súd zároveň neprijal jeho písomný sľub,
ponúknutú peňažnú záruku a ani záruku dôveryhodných osôb za ďalšie správanie
sťažovateľa. Proti označenému uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ ústne do
zápisnice hneď po jeho vyhlásení na verejnom zasadnutí sťažnosť. Uznesením krajského
súdu sp. zn. 5 Tpo 23/2010 z 18. augusta 2010 bola sťažnosť sťažovateľa zamietnutá.
Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza:
„Uznesenie KS Nitra bolo na OS Nitra doručené podľa prezenčnej pečiatky dňa
19. 8. 2010. Mne bolo doručené uznesenie KS Nitra dňa 16. 9. 2010.
Zastávam názor, že takýmto postupom boli zásadným spôsobom porušené moje práva
na rozhodnutie o zákonnosti väzby urýchlene, resp. bez zbytočných prieťahov podľa čl. 5
ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a čl. 17 ods. 1, 2, 5 Ústavy SR a to
postupom OS Nitra v spojení s postupom KS Nitra...
Porušenie čl. 5 ods. 4 Dohovoru možno vidieť aj v inej skutočnosti a to v požiadavke
periodickej kontroly pozbavenia osobnej slobody, pričom v prípade väzby sa dá usudzovať,
že táto periodicita by mala byť v mesačných intervaloch.“
Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom
takto rozhodol:
«1. Okresný súd Nitra v konaní vedenom pod sp. zn. 21 Tp/105/2010 (z obsahu
sťažnosti vyplýva, že správne má byť „21 Tp 64/2010“, pozn.) a Krajský súd Nitra v konaní
vedenom pod sp. zn. 5 Tpo/4/2010 (z obsahu sťažnosti vyplýva, že správne má byť
„5 Tpo 23/2010“, pozn.) v súvislosti s nedodržaním požiadavky neodkladnosti a urýchlenia
rozhodovania o žiadosti P. P., nar. ..., t. č. UVV porušil jeho základné práva podľa čl. 17
ods. 2, ods. 5 Ústavy SR, podľa čl. 8 ods. 2 a 5 Listiny základných práv a slobôd a právo
podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. Okresný súd v Nitre a Krajský súd v Nitre sú povinní nahradiť sťažovateľovi trovy
právneho zastúpenia a to do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.
3. Podľa § 56 ods. 6 Zák. č. 38/1993 Zb. z. súd ruší právoplatné uznesenie KS Nitra
sp. zn. 5 Tpo/23/2010-33 zo dňa 18. 8. 2010 a sťažovateľ sa prepúšťa z väzby na slobodu.
4. Ústavný súd SR priznáva sťažovateľovi ako primerané finančné zadosťučinenie
peňažnú sumu vo výške 2.000,- €, ktoré mu je povinný zaplatiť OS Nitra a peňažný sumu vo
výške 1.000,- €, ktoré mu je povinný zaplatiť KS Nitra a to všetko do 2 mesiacov od
právoplatnosti tohto nálezu podľa § 56 ods. 4, 5 Zákona o ústavnom súde a to na účet
právneho zástupcu.»
Ústavný súd sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval a uznesením
č. k. IV. ÚS 374/2010-10 zo 7. októbra 2010 ju v časti, ktorou namietal porušenie svojich
práv v súvislosti s požiadavkou na prednostné a urýchlené rozhodovanie o väzbe a jej
ďalšom trvaní postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 21 Tp 64/2010,
prijal na ďalšie konanie a vo zvyšnej časti ju odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval právneho zástupcu
sťažovateľa a predsedu okresného súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci
konalo ústne pojednávanie. Predsedu okresného súdu ústavný súd zároveň vyzval, aby sa
vyjadril k sťažnosti. Právny zástupca sťažovateľa a predseda okresného súdu ústavnému
súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.
Vzhľadom na oznámenia právneho zástupcu sťažovateľa a predsedu okresného súdu,
že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade s § 30
ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného
súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, pretože
dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti sp. zn. Spr. 1518/2010
z 9. novembra 2010 uviedol presnú analýzu chronológie úkonov vykonaných sudcom pre
prípravné konanie v súvislosti s prerokúvaním žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na
slobodu, pričom na jej základe formuloval záver, že okresný súd „do rozhodnutia o žiadosti
obvineného o prepustenie z väzby nemal prieťahy“.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 17 ods. 2 prvej vety ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody
inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený
zákonom a na základe rozhodnutia súdu. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre
neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.
Podľa čl. 8 ods. 2 listiny nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak než
z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len preto,
že nie je schopný dodržať zmluvný záväzok.
Podľa čl. 8 ods. 5 listiny do väzby možno vziať iba z dôvodov a na dobu ustanovenú
zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným
spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol
o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody
nezákonné.
Článok 5 ods. 4 dohovoru sa vzťahuje na všetky prípady pozbavenia slobody
vymenované v čl. 5 ods. 1 dohovoru, teda aj na súdnu kontrolu zákonnosti väzby podľa čl. 5
ods. 1 písm. c) dohovoru. Osoba nachádzajúca sa vo väzbe musí mať možnosť predložiť
argumenty a dôvody proti svojmu ponechaniu vo väzbe (rozhodnutie Komisie
z 13. decembra 1987 č. 8098/77). Podstatnou požiadavkou čl. 5 ods. 4 dohovoru je aj to, aby
súd rozhodol „urýchlene“ (speedily). Prieskumné súdne konanie musí byť vedené v súlade
s hmotnoprávnymi a procesnými vnútroštátnymi právnymi predpismi a zároveň aj v súlade
s účelom čl. 5 dohovoru, to znamená s ochranou jedinca proti svojvôli, osobitne aj
s ohľadom na čas, ktorý uplynie do vyhlásenia rozhodnutia (rozsudok vo veci Koendjbiharie
v. Holandsko, 25. 10. 1990, § 27). Lehota začína podaním návrhu alebo žiadosti a končí
vydaním konečného rozhodnutia súdu, prípadne doručením tohto rozhodnutia, ak sa
rozhodlo v neprítomnosti obvineného (Koendjbiharie c. Holandsko z 25. októbra 1990,
§ 28). Neexistuje nijaká pevne ustanovená lehota, v ktorej by súd musel rozhodnúť. Či sa
rozhodlo urýchlene, posudzuje sa podľa všetkých okolností prípadu (Sanchez-Reisse
c. Švajčiarsko z 21. októbra 1986, § 55). Spravidla však lehoty rátané na mesiace sú príliš
dlhé a nevyhovujú požiadavke rýchlosti v zmysle čl. 5 ods. 4 dohovoru (Bezicheri
c. Taliansko z 25. októbra 1989, I. ÚS 14/07).
Aj čl. 17 ústavy zahŕňa okrem iného právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd
neodkladne a urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak je táto
nezákonná. Právo podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru je teda chránené aj čl. 17 ústavy (m. m.
III. ÚS 7/00). Vzhľadom na skutočnosť, že text čl. 17 ústavy je v relevatných častiach
v zásade identický s textom čl. 8 listiny, sa uvedený záver vzťahuje aj na čl. 8 listiny.
Ústavný súd v prípadoch, v ktorých sa zaoberal požiadavkou neodkladnosti
a urýchlenia rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby, reflektujúc judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), formuloval právny názor, podľa
ktorého aj keď sa jednotlivé lehoty z hľadiska požiadaviek neodkladnosti alebo urýchlenia
posudzujú podľa všetkých okolností prípadu, spravidla lehoty rátané na mesiace sú príliš
dlhé a nevyhovujú týmto požiadavkám (napr. III. ÚS 7/00, I. ÚS 18/03). V ďalších svojich
rozhodnutiach týkajúcich sa požiadavky urýchleného rozhodovania o väzbe a jej ďalšom
trvaní ústavný súd uvedený právny názor precizoval, keď uviedol, že požiadavke, aby súd
bezodkladne rozhodol o zákonnosti väzby v zmysle čl. 5 ods. 4 dohovoru, nezodpovedá
lehota počítaná na mesiace, ale na týždne. Tejto požiadavke preto spravidla nemôže
zodpovedať lehota konania presahujúca na jednom stupni súdu dobu jedného mesiaca a ani
nečinnosť trvajúca týždne (m. m. III. ÚS 126/05, IV. ÚS 181/07).
Vychádzajúc z uvedenej judikatúry ústavný súd posudzoval, či vo veci sťažovateľa
okresný súd v rámci svojho postupu rešpektoval požiadavku neodkladnosti a urýchlenia
rozhodovania o väzbe, resp. jej ďalšom trvaní.
Z tvrdení účastníkov konania a zo spisovej dokumentácie ústavný súd zistil, že
žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu bola doručená krajskej prokuratúre
10. apríla 2010 a následne bola okresnému súdu predložená krajskou prokuratúrou 28. apríla
2010. Z uvedeného dôvodu ústavný súd skúmal postup okresného súdu len od tohto dňa.
Okresný súd po doručení spisu nariadil 4. mája 2010 termín výsluchu sťažovateľa na
20. máj 2010, pričom v ten istý deň aj rozhodol o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby
na slobodu uznesením sp. zn. 21 Tp 64/2010 z 20. mája 2010 tak, že ju zamietol, ponechal
sťažovateľa naďalej vo väzbe, neprijal záruku za väzbu sľubom alebo dohľadom ani
nenahradil väzbu peňažnou zárukou. Sťažovateľ podal proti predmetnému uzneseniu
sťažnosť hneď po jeho vyhlásení, pričom svoju sťažnosť neodôvodnil. Okresný súd
písomne vyhotovil svoje uznesenie 3. júna 2010. Následne sudca pre prípravné konanie
pokynom z 3. júna 2010 uložil kancelárii doručiť predmetné uznesenie stranám a predložiť
spis krajskému súdu. Uznesenie okresného súdu bolo expedované 8. júla 2010,
sťažovateľovi bolo doručené 15. júla 2010 a obhajcovi sťažovateľa 23. júla 2010. Spis bol
na účely rozhodnutia o sťažnosti predložený krajskému súdu 6. augusta 2010.
Po rozhodnutí krajského súdu o sťažnosti 18. augusta 2010 bol spis vrátený
okresnému súdu 19. augusta 2010. Sudca pre prípravné konanie pokynom z 30. augusta
2010 uložil kancelárii doručiť uznesenie krajského súd sp. zn. 5 Tpo 23/2010 z 18. augusta
2010 stranám predmetného konania. Rozhodnutie bolo expedované 8. septembra 2010.
Sťažovateľovi bolo uznesenie krajského súdu doručené 16. septembra 2010 a jeho
obhajcovi 23. septembra 2010.
Z uvedeného vyplýva, že predmetný spis súvisiaci s rozhodovaním o žiadosti
sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu bol v dispozícii okresného súdu od 28. apríla
2010 do 6. augusta 2010, t. j. štrnásť týždňov a dva dni, teda dlhšie ako tri mesiace.
Následne po vrátení spisu krajským súdom bol spis v súvislosti s doručovaním uznesenia
krajského súdu v dispozícii okresného súdu od 19. augusta 2010 do 8. septembra 2010, teda
20 dní.
Ústavný súd vychádzajúc zo svojich zistení konštatoval, že obdobie, v rámci ktorého
okresný súd vykonával procesné úkony súvisiace s prípravou rozhodovania o žiadosti
sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu, samotným rozhodovaním, vyhotovovaním
rozhodnutia, ale najmä s jeho expedovaním a predkladaním spisu krajskému súdu (potom,
ako sťažovateľ podal proti prvostupňovému rozhodnutiu sťažnosť, pozn.), ako aj jeho
postup po vrátení spisu z krajského súdu (súvisiaci s doručovaním rozhodnutia krajského
súdu, pozn.), nezodpovedá požiadavkám na prednostné a urýchlené rozhodovanie o väzbe
vyplývajúce z judikatúry ústavného súdu a ESĽP, a teda zakladá dôvod na vyslovenie
porušenia základných práv sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a podľa čl. 8 ods. 2
a 5 listiny a práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru. Ústavný súd preto rozhodol tak, ako to je
uvedené v bode 1 výroku tohoto nálezu.
Ústavný súd v tejto súvislosti vzal na vedomie, že aj z vyjadrenia predsedu okresného
súdu („... Okresný súd Nitra do rozhodnutia o žiadosti obvineného o prepustenie z väzby
nemal prieťahy.“) možno minimálne nepriamo vyvodiť, že postup okresného súdu v období
po 20. máji 2010 (deň rozhodnutia okresného súdu o žiadosti sťažovateľa o prepustenie
z väzby na slobodu, pozn.) ani podľa jeho názoru nezodpovedal požiadavkám prednostného
a urýchleného rozhodovania o väzbe.
III.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy a § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže
svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1
boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.
Sťažovateľ žiadal, aby mu bolo za porušenie jeho ústavou garantovaných práv
postupom okresného súdu priznané finančné zadosťučinenie v sume 2 000 €, pričom
poukazoval okrem iného na skutočnosť, že porušenie jeho práv „bolo osobitne svojvoľné
a hrubé“, pričom porušenie „práva na osobnú slobodu možno kvalifikovať ako jedno
z najzávažnejších porušení dohovoru“.
Z čl. 127 ods. 3 ústavy a § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ústavný súd
môže, ale nemusí finančné zadosťučinenie priznať. Pri rozhodovaní o tom, či finančné
zadosťučinenie prizná, ústavný súd zohľadňuje všetky okolnosti prípadu, osobitne intenzitu
(závažnosť) porušenia ústavou garantovaných práv (porovnaj II. ÚS 161/09, II. ÚS 413/09),
a v tejto súvislosti zvažuje, či je potrebné sťažovateľovi poskytnúť vyšší stupeň ochrany,
nielen vysloviť porušenie jeho ústavou garantovaných práv (m. m. IV. ÚS 210/04).
Zohľadňujúc predovšetkým charakter a intenzitu porušeniu základných práv
sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a podľa čl. 8 ods. 2 a 5 listiny a práva podľa čl. 5
ods. 4 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 21 Tp 64/2010
ústavný súd dospel k záveru, že len vyslovenie porušenia základného práva v danom
prípade nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľa. Ústavný súd preto uznal za
odôvodnené priznať mu aj primerané finančné zadosťučinenie podľa citovaného čl. 127
ods. 3 ústavy, ktoré podľa zásad spravodlivosti a s prihliadnutím na všetky okolnosti
zisteného porušenia práv sťažovateľa považuje za primerané v sume 1 000 € (bod 2 výroku
tohto nálezu).
Sťažovateľ v petite tiež žiadal, aby ústavný súd zrušil uznesenie krajského súdu
sp. zn. 5 Tpo 23/2010 z 18. augusta 2010 a prepustil ho z väzby na slobodu. Ústavný súd
tomuto návrhu sťažovateľa nevyhovel (bod 3 výroku tohto nálezu) s poukazom na to, že
rozhodnutie o porušení ústavou garantovaných práv sťažovateľa v súvislosti s požiadavkou
na prednostné a urýchlené rozhodovanie o väzbe a jej ďalšom trvaní postupom okresného
súdu samo osebe nezakladá právomoc ústavného súdu zrušiť jeho uznesenie z 20. mája
2010 v spojení s uznesením krajského súdu z 18. augusta 2010 (krajský súd týmto
uznesením nevyhovel sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu z 20. mája
2010, pozn.) o to viac, že vo vzťahu k postupu krajského súdu bola sťažnosť odmietnutá už
pri jej predbežnom prerokovaní. Za daných okolností neprichádza do úvahy ani prepustenie
sťažovateľa z väzby na slobodu.
Ústavný súd napokon rozhodol podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj
o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym
zastupovaním advokátom JUDr. Š. M., N.. Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní úhrady
trov konania vychádzal z výšky priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva
Slovenskej republiky za I. polrok 2009, ktorá bola 721,40 €, keďže išlo o úkony právnej
služby vykonané v roku 2010. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a
prípravu zastúpenia a spísanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1
písm. a) a c) vyhlášky, a to za každý úkon po 120,23 €, t. j. spolu 240,46 €, čo spolu s
režijným paušálom dvakrát po 7,21 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 254,88 €.
Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu
sťažovateľa [§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP (bod 2 výroku tohto
nálezu)].
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. decembra 2010