Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 200/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-52

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. júla 2013 v senáte

zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Rudolfa Tkáčika

prerokoval sťažnosť M. H., B., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátkou JUDr. M. Š.,

Advokátska kancelária, K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva

na osobnú slobodu podľa a práva na slobodu

podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. v súvislosti

s urýchleným rozhodovaním o zákonnosti jeho väzby a takto

rozhodol:

1. Základné právo M. H. na osobnú slobodu podľa Slovenskej

republiky a právo na slobodu podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 0

62/2012 v súvislosti s urýchleným rozhodovaním o zákonnosti jeho väzby p o r u š e n é

b o l i .

2. M.H. finančné zadosťučinenie n e p r i z n á v a .

3. Okresný súd Prešov j e p o v i n n ý uhradiť M. H. trovy konania v sume

275,94 € (slovom dvestosedemdesiatpäť eur a deväťdesiatštyri centov) na účet jeho právnej

zástupkyne advokátky JUDr. M. Š., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.

-27 zo 14. mája 2013 prijal na ďalšie konanie sťažnosť M. H. (ďalej len

„sťažovateľ“) v časti, v ktorej namietal porušenie svojho základného práva na osobnú

slobodu podľa (ďalej len „“) a práva na

slobodu podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) postupom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. v súvislosti s urýchleným rozhodovaním o zákonnosti

jeho väzby.

Okresný súd vo vyjadrení k sťažnosti zo 17. júna 2013 uviedol: „Uznesením sudcu

pre prípravné konanie Okresného súdu Prešov zo dňa 24. 7. 2012 bol obvinený M. H. vzatý

do väzby z dôvodov uvedených v , . Následne na návrh

Krajskej prokuratúry v Prešove uznesením Okresného súdu Prešov sp. zn. zo

dňa 23. 8. 2012 boli dôvody väzby rozšírené aj o dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b) Tr.

poriadku. Uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. zo dňa 6. 9. 2012 bolo

uznesenie Okresného súdu Prešov sp. zn. zo dňa zrušené a bolo rozhodnuté, že

obvinený je vo väzbe podľa a väzba začína plynúť dňa 21.

7. 2012 o 22.00 hod. Následne uznesením Krajského súdu Prešov sp. zn. zo dňa

6. 9. 2012 bola sťažnosť obvineného M. H. proti rozhodnutiu Okresného súdu Prešov sp. zn.

z 23. 8. 2012 o rozšírení dôvodov väzby podľa

zamietnutá.

Dňa 16. 11. 2012 bola Krajskou prokuratúrou v Prešove predložená žiadosť

obvineného M. H. o prepustenie z väzby na slobodu a následne dňa 21. 11. 2012 bol

sudcom pre prípravné konanie vytýčený termín informatívneho výsluchu podľa v zmysle §

72 ods. 2 na deň 29. 11. 2012, kde o žiadosti obvineného bolo rozhodnuté.

Následne bolo rozhodnutie písomné vypracované a expedované, kde obvinenému bolo

doručené dňa 31. 12. 2012 a obhajkyni dňa 3. 1. 2013. V uvedenej veci zároveň zo strany

Krajského prokurátora bol podaný dňa 21. 12. 2012 podaný návrh na predĺženie lehoty

väzby u všetkých štyroch obvinených vrátane obvineného M. H. od 21. 2. 2013 do 21.8.2013

a dňa súd rozhodoval o návrhu prokurátora na predĺženie lehoty väzby a z toho dôvodu bol

spis predložený Krajskému súdu v Prešove na rozhodnutie o sťažnosti dňa 14. 1. 2013, kde

Krajský súd rozhodol, že boli zmenené dôvody väzby tak, že bol vypustený dôvod väzby

podľa uznesením zo dňa 18. 1. 2013. Dňa 10.

1. 2013 bolo uznesením Okresného súdu Prešov sp. zn. bolo rozhodnuté, že sa

väzba predlžuje na obdobie od 21. 2. 2013 do 21. 5. 2013 a následne uznesením Krajského

súdu Prešov zo dňa 20. 1. 2013 sp. zn. bola sťažnosť obvineného voči

uzneseniu Okresného súdu Prešov sp. zn. zo dňa 10. 1. 2013 zamietnutá.

Následne dňa 2. 4. 2013 bol spis znova predložený Krajskému súdu v Prešove mi

rozhodnutie o sťažnosti krajského prokurátora proti rozhodnutiu Okresného súdu Prešov

sp. zn. zo dňa 26. 3. 2013 a následne bolo rozhodnuté aj o žiadosti

o prepustenie z väzby obvineného S. M., kde spis z Krajského súdu v Prešove bol vrátený

dňa 23. 4. 2013 a opätovne bol predložený Krajskému súdu dňa 26. 4. 2013 a po

rozhodnutí... zo dňa 30. 4. 2013 ohľadne žiadosti obvineného S. M. bol spis vrátený

Okresnému súdu Prešov dňa 3. 5. 2013.

Je potrebné poukázať aj na skutočnosť, že na obvineného M. H. bola prokurátorom

Krajskej prokuratúry Prešov podaná obžaloba dňa 10. 4. 2013 pre skutok právne posúdený

ako obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov

alebo prekurzorov, ich držania a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. a), písm.

b)r písm. c), písm. d), ods. 2 písm. c) Tr. zákona s poukazom na ustanovenie § 138 písm. b),

písm. j) Tr. zákona a vec elektronickou podateľňou bola pridelená do senátu tunajšieho

súdu 2 T.“

Sťažovateľ k stanovisku okresného súdu okrem iného uviedol, že jeho sťažnosť je

dôvodná, preto na nej trvá, a potvrdzuje aj vyjadrenie okresného súdu.

Ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) so súhlasom účastníkov konania upustil v danej veci od ústneho pojednávania,

pretože dospel k názoru, že od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie

veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím, má právo

podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho pozbavenia

slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že väzba má mať striktne

obmedzené trvanie, a preto má byť zaručená možnosť jej kontroly v krátkych intervaloch.

V texte čl. 5 ods. 4 dohovoru použitý anglický výraz „speedily“ a francúzsky výraz „a bref

délai“ (v slovenskom preklade „urýchlene“) jasne indikuje, čo musí byť v danom prípade

hlavným predmetom záujmu. Aké časové obdobia budú akceptovateľné a aké nie, bude

zrejme závisieť od konkrétnych okolností (Bezichieri z roku 1989, A–164, § 21, Neumeister

z roku 1968, A–8, § 24 a Sanchez – Reisse z roku 1986, A–107, § 55). Prieskumné súdne

konanie musí byť vedené v súlade s hmotnoprávnymi a procesnými vnútroštátnymi

právnymi predpismi a tiež aj účelom čl. 5, to znamená ochranou jedinca proti svojvôli,

osobitne aj s ohľadom na čas, ktorý uplynie do vyhlásenia rozhodnutia (rozsudok vo veci

Koendjbiharie v. Holandsko, 25. október 1990, § 27).

Článok 5 ods. 4 dohovoru tým, že osobám zbaveným slobody zaručuje právo

iniciovať konanie, v ktorom môžu spochybniť zákonnosť zbavenia slobody, dáva týmto

osobám právo aj na to, aby po začatí takéhoto konania bolo súdom urýchlene rozhodnuté

o zákonnosti zbavenia slobody a nariadené jeho ukončenie, ak sa ukáže ako nezákonné

(Vodeničarov c. Slovenská republika, rozsudok z 21. decembra 2000, § 33 – § 36).

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že jednotlivé lehoty z hľadiska požiadavky

neodkladnosti alebo urýchlenosti rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby v zmysle

a 5 , ale aj z hľadiska dohovoru sa posudzujú podľa všetkých

okolností prípadu, spravidla lehoty rátané na mesiace sú príliš dlhé a nevyhovujú

požiadavke rýchlosti (obdobne pozri aj , ). Tejto požiadavke preto

spravidla nemôže zodpovedať lehota konania presahujúca na jednom stupni súdu dobu

jedného mesiaca a ani nečinnosť trvajúca týždne (, ).

Pri posudzovaní neodkladnosti alebo urýchlenosti rozhodovania o zákonnosti väzby

sa vychádza aj z pravidla, že keď sa na rozhodovaní o návrhoch osoby pozbavenej osobnej

slobody na preskúmanie zákonnosti tohto pozbavenia zúčastnilo viac stupňov súdov, berie

sa do úvahy celková dĺžka konania, to znamená od podania návrhu až do právoplatného

rozhodnutia o ňom (napr. rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva vo veciach Letellier

v. Francúzsko, 26. jún 1991, § 56 a Navarra v. Francúzsko, 23. november 1993, § 28).

Sťažovateľ namieta, že o jeho žiadosti o prepustenie z väzby rozhodoval okresný súd

65 dní, čo je „v rozpore s požiadavkou neodkladnosti rozhodovania o žiadosti z väzby

v zmysle , resp. dohovoru“.

Zo spisového materiálu okresného súdu ústavný súd zistil, že 13. novembra 2012

bola doručená Krajskej prokuratúre v Prešove (ďalej len „krajská prokuratúra“) žiadosť

sťažovateľa o prepustenie z väzby, ale tá jeho žiadosti nevyhovela a vec predložila

16. novembra 2012 na rozhodnutie okresnému súdu. Okresný súd 29. novembra 2012

v prítomnosti obhajkyne jeho žiadosť o prepustenie z väzby zamietol a súčasne podľa § 80

ods. 1 písm. c) neprijal jeho návrh na nahradenie väzby dohľadom

probačného a mediačného úradníka.

Proti rozhodnutiu podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej Krajský súd v Prešove (ďalej

len „krajský súd“) uznesením z 18. januára 2013 rozhodol, že dopĺňa uznesenie okresného

súdu z 29. novembra 2012 a mení dôvody väzby tak, že vypúšťa dôvod väzby uvedený

v .

Medzitým 18. decembra 2012 sťažovateľ prostredníctvom svojho obhajcu „podal

do záznamu o preštudovaní spisu žiadosť o prepustenie z väzby“.

Krajská prokuratúra 29. decembra 2012 obhajcovi sťažovateľa oznámila, že žiadosti

nevyhovela a 20. decembra 2012 žiadosť predložila na rozhodnutie okresnému súdu,

pretože „dôvody väzby naďalej trvajú, nakoľko hrozí obava, že vzhľadom k tomu, že predaj

omamných a psychotropných látok bol zdrojom príjmov sťažovateľa, že si ich bude i

naďalej zadovažovať a predávať, kedy vzhľadom na zistené konanie k obvinenému M. hrozí

naďalej obava, že bude obvinený po prepustení na slobodu naďalej pôsobiť na iné procesné

subjekty a tým mariť vyšetrovanie. Prokurátor taktiež poukázal na svedecké výpovede

najmä Matúša Lúča.“.

Okresný súd uznesením sp. zn. z 10. januára 2013 rozhodol o predĺžení

väzby sťažovateľa od 21. februára 2013 do 21. mája 2013 a iba „ústne“ sťažovateľovi

oznámil, že o jeho návrhu na prepustenie z 18. decembra 2012 konať nebude, „pretože

od právoplatného rozhodnutia ostatnej žiadosti sťažovateľa na prepustenie z väzby

neuplynula lehota 30 dní. Okresný súd Prešov do dňa písania tohto podania sa so žiadosťou

o prepustenie z väzby zo dňa 18. 12. 2013 nijako procesné nevysporiadal“.

Vychádzajúc z uvedeného prehľadu ústavný súd konštatuje, že tvrdenia sťažovateľa

sa zakladajú čiastočne na pravde a postup okresného súdu v namietanom konaní nespĺňal

požiadavku neodkladnosti a urýchlenosti rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby

podľa dohovoru a podľa .

Okresnému súdu nemožno vytknúť to, že rozhodol o žiadosti sťažovateľa, ktorá mu

bola postúpená krajskou prokuratúrou 16. novembra 2012, už 29. novembra 2012, ale najmä

to, že písomné vyhotovenie uznesenia doručil sťažovateľovi až 31. decembra 2012 a jeho

obhajkyni 3. januára 2013, a tiež to, že krajskému súdu vec predložil na rozhodnutie až

14. januára 2013 (po odôvodnení sťažnosti podanej obhajkyňou sťažovateľa 7. januára

2013), čo mu vytkol aj krajský súd, a preto konanie okresného súdu nemožno považovať

za urýchlené.

Ústavný súd tiež zistil, že podľa zápisnice napísanej 29. novembra 2012 (č. l. 135

a č. l. 136) boli sťažovateľ aj jeho obhajkyňa prítomní pri vyhlásení uznesenia o zamietnutí

jeho žiadosti o prepustenie z väzby, a predseda senátu tiež požiadal 13. decembra 2012

o predĺženie lehoty na napísanie rozhodnutia, ktorej bolo vyhovené. Uznesenie bolo

vyhotovené 21. decembra 2012 a expedované až 28. decembra 2012.

Hoci medzitým okresnému súdu 21. decembra 2012 podala krajská prokuratúra

návrh na predĺženie lehoty väzby, v dôsledku čoho okresný súd určil termín výsluchu

na 10. január 2013 (obhajkyni sťažovateľa to oznámil 1. januára 2013), iba táto skutočnosť

a súčasne konanie i o tomto návrhu nemôže ospravedlniť zdĺhavejší postup okresného súdu

pri rozhodovaní o pôvodnej žiadosti sťažovateľa.

S ohľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že okresný súd pri rozhodovaní

o žiadosti sťažovateľa doručenej okresnému súdu 16. novembra 2012 porušil svojím

postupom v konaní vedenom pod sp. zn. jeho základné právo na osobnú

slobodu podľa , ako aj jeho právo podľa dohovoru

v súvislosti s urýchleným rozhodovaním o zákonnosti jeho väzby, pretože celkovú dobu

od podania žiadosti (16. november 2012) až po písomné vyhotovenie (21. december 2012)

a doručenie rozhodnutia a predloženie veci na rozhodnutie krajskému súdu (14. január

2013) je potrebné hodnotiť ako neprimerane dlhú a nezlučiteľnú s obsahom sťažovateľom

označených práv, ak navyše rozhodnutie odvolacieho súdu bolo sťažovateľovi doručené

30. januára 2013 a jeho obhajkyni až 1. februára 2013.

III.

Vzhľadom na to, že ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľa

podľa a práva podľa dohovoru postupom okresného súdu

a väzba sťažovateľa je pokrytá právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu, o jeho

požiadavke na zrušenie predmetného uznesenia krajského súdu, resp. o žiadosti

na prepustenie z väzby na slobodu ústavný súd nerozhodoval (obdobne napr.

).

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Sťažovateľ žiadal v petite sťažnosti o priznanie finančného zadosťučinenia v sume

9 000 €.

Z a vyplýva, že ústavný súd

môže, ale nemusí finančné zadosťučinenie priznať. Pri rozhodovaní o tom, či finančné

zadosťučinenie prizná, ústavný súd zohľadňuje všetky okolnosti prípadu, osobitne intenzitu

(závažnosť) porušenia garantovaných práv (porovnaj , ),

a v tejto súvislosti zvažuje, či je potrebné sťažovateľovi poskytnúť vyšší stupeň ochrany,

nielen vysloviť porušenie týchto práv (m. m. ).

V okolnostiach prípadu síce dĺžku rozhodovania o žiadosti sťažovateľa o prepustenie

z väzby na slobodu okresným súdom je potrebné považovať za ústavne neakceptovateľnú,

avšak zásah do označených práv sťažovateľa podľa a

dohovoru nebol až natoľko intenzívny, aby odôvodňoval priznanie sumy finančného

zadosťučinenia (v danom prípade stav porušenia práv sťažovateľa netrval niekoľko

mesiacov, ale len týždňov), ak navyše samotný sťažovateľ požiadavku na priznanie

finančného zadosťučinenia nijako neodôvodnil, hoci to výslovne

vyžaduje ( ).

Za daných okolností ústavný súd rozhodol tak, že finančné zadosťučinenie

sťažovateľovi nepriznal (obdobne napr. , ,

).

Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov konania, ktoré sťažovateľovi vznikli

v konaní pred ústavným súdom. Sťažovateľ si uplatnil trovy konania, ktoré bližšie

nešpecifikoval.

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby

úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej

mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2012, ktorá

predstavovala sumu 781 €. Úhradu priznal ústavný súd za dva úkony právnej služby

(prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti urobené v roku 2013) v súlade s § 1

ods. 3, § 9, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti

Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie

právnych služieb v znení neskorších predpisov. Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden

úkon právnej služby predstavuje sumu 130,16 € a náhrada paušálnych výdavkov za jeden

úkon právnej služby sumu 7,81 €. Úhrada bola preto priznaná spolu v celkovej sume

275,94 €.

Úhradu trov konania je okresný súd zaviazaný zaplatiť na účet právnej zástupkyne

sťažovateľa ( v spojení s Občianskeho súdneho

poriadku).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. júla 2013