Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 200/2013
PDF · 188 KB
No categories available
III. ÚS 200/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. júla 2013 v senáte
zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Rudolfa Tkáčika
prerokoval sťažnosť M. H., B., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátkou JUDr. M. Š.,
Advokátska kancelária, K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva
na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky a práva na slobodu
podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 0 Tp 62/2012 v súvislosti
s urýchleným rozhodovaním o zákonnosti jeho väzby a takto
rozhodol:
1. Základné právo M. H. na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 5 Ústavy Slovenskej
republiky a právo na slobodu podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 0 Tp
62/2012 v súvislosti s urýchleným rozhodovaním o zákonnosti jeho väzby p o r u š e n é
b o l i .
2. M.H. finančné zadosťučinenie n e p r i z n á v a .
3. Okresný súd Prešov j e p o v i n n ý uhradiť M. H. trovy konania v sume
275,94 € (slovom dvestosedemdesiatpäť eur a deväťdesiatštyri centov) na účet jeho právnej
zástupkyne advokátky JUDr. M. Š., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.
III. ÚS 200/2013-27 zo 14. mája 2013 prijal na ďalšie konanie sťažnosť M. H. (ďalej len
„sťažovateľ“) v časti, v ktorej namietal porušenie svojho základného práva na osobnú
slobodu podľa čl. 17 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na
slobodu podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) postupom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 0 Tp 62/2012 v súvislosti s urýchleným rozhodovaním o zákonnosti
jeho väzby.
Okresný súd vo vyjadrení k sťažnosti zo 17. júna 2013 uviedol: „Uznesením sudcu
pre prípravné konanie Okresného súdu Prešov zo dňa 24. 7. 2012 bol obvinený M. H. vzatý
do väzby z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. a/, c/ Tr. poriadku. Následne na návrh
Krajskej prokuratúry v Prešove uznesením Okresného súdu Prešov sp. zn. 0 Tp 62/12 zo
dňa 23. 8. 2012 boli dôvody väzby rozšírené aj o dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b) Tr.
poriadku. Uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 8 Tpo 9/12 zo dňa 6. 9. 2012 bolo
uznesenie Okresného súdu Prešov sp. zn. 0 Tp 62/12 zo dňa zrušené a bolo rozhodnuté, že
obvinený je vo väzbe podľa § 71 ods. 1 písm. c) Tr. poriadku a väzba začína plynúť dňa 21.
7. 2012 o 22.00 hod. Následne uznesením Krajského súdu Prešov sp. zn. 8 Tpo 9/012 zo dňa
6. 9. 2012 bola sťažnosť obvineného M. H. proti rozhodnutiu Okresného súdu Prešov sp. zn.
0 Tp 62/12 z 23. 8. 2012 o rozšírení dôvodov väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b) Tr. poriadku
zamietnutá.
Dňa 16. 11. 2012 bola Krajskou prokuratúrou v Prešove predložená žiadosť
obvineného M. H. o prepustenie z väzby na slobodu a následne dňa 21. 11. 2012 bol
sudcom pre prípravné konanie vytýčený termín informatívneho výsluchu podľa v zmysle §
72 ods. 2 Tr. poriadku na deň 29. 11. 2012, kde o žiadosti obvineného bolo rozhodnuté.
Následne bolo rozhodnutie písomné vypracované a expedované, kde obvinenému bolo
doručené dňa 31. 12. 2012 a obhajkyni dňa 3. 1. 2013. V uvedenej veci zároveň zo strany
Krajského prokurátora bol podaný dňa 21. 12. 2012 podaný návrh na predĺženie lehoty
väzby u všetkých štyroch obvinených vrátane obvineného M. H. od 21. 2. 2013 do 21.8.2013
a dňa súd rozhodoval o návrhu prokurátora na predĺženie lehoty väzby a z toho dôvodu bol
spis predložený Krajskému súdu v Prešove na rozhodnutie o sťažnosti dňa 14. 1. 2013, kde
Krajský súd rozhodol, že boli zmenené dôvody väzby tak, že bol vypustený dôvod väzby
podľa § 71 ods. 1 písm. b) Tr. poriadku uznesením 8 Tpo 2/13 zo dňa 18. 1. 2013. Dňa 10.
1. 2013 bolo uznesením Okresného súdu Prešov sp. zn. 0 Tp 62/12 bolo rozhodnuté, že sa
väzba predlžuje na obdobie od 21. 2. 2013 do 21. 5. 2013 a následne uznesením Krajského
súdu Prešov zo dňa 20. 1. 2013 sp. zn. 7 Tpo 1004/2013 bola sťažnosť obvineného voči
uzneseniu Okresného súdu Prešov sp. zn. 0 Tp 62/12 zo dňa 10. 1. 2013 zamietnutá.
Následne dňa 2. 4. 2013 bol spis znova predložený Krajskému súdu v Prešove mi
rozhodnutie o sťažnosti krajského prokurátora proti rozhodnutiu Okresného súdu Prešov
sp. zn. 0 Tp 62/2012 zo dňa 26. 3. 2013 a následne bolo rozhodnuté aj o žiadosti
o prepustenie z väzby obvineného S. M., kde spis z Krajského súdu v Prešove bol vrátený
dňa 23. 4. 2013 a opätovne bol predložený Krajskému súdu dňa 26. 4. 2013 a po
rozhodnutí... zo dňa 30. 4. 2013 ohľadne žiadosti obvineného S. M. bol spis vrátený
Okresnému súdu Prešov dňa 3. 5. 2013.
Je potrebné poukázať aj na skutočnosť, že na obvineného M. H. bola prokurátorom
Krajskej prokuratúry Prešov podaná obžaloba dňa 10. 4. 2013 pre skutok právne posúdený
ako obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov
alebo prekurzorov, ich držania a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. a), písm.
b)r písm. c), písm. d), ods. 2 písm. c) Tr. zákona s poukazom na ustanovenie § 138 písm. b),
písm. j) Tr. zákona a vec elektronickou podateľňou bola pridelená do senátu tunajšieho
súdu 2 T.“
Sťažovateľ k stanovisku okresného súdu okrem iného uviedol, že jeho sťažnosť je
dôvodná, preto na nej trvá, a potvrdzuje aj vyjadrenie okresného súdu.
Ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) so súhlasom účastníkov konania upustil v danej veci od ústneho pojednávania,
pretože dospel k názoru, že od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie
veci.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený
zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím, má právo
podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho pozbavenia
slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.
Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že väzba má mať striktne
obmedzené trvanie, a preto má byť zaručená možnosť jej kontroly v krátkych intervaloch.
V texte čl. 5 ods. 4 dohovoru použitý anglický výraz „speedily“ a francúzsky výraz „a bref
délai“ (v slovenskom preklade „urýchlene“) jasne indikuje, čo musí byť v danom prípade
hlavným predmetom záujmu. Aké časové obdobia budú akceptovateľné a aké nie, bude
zrejme závisieť od konkrétnych okolností (Bezichieri z roku 1989, A–164, § 21, Neumeister
z roku 1968, A–8, § 24 a Sanchez – Reisse z roku 1986, A–107, § 55). Prieskumné súdne
konanie musí byť vedené v súlade s hmotnoprávnymi a procesnými vnútroštátnymi
právnymi predpismi a tiež aj účelom čl. 5, to znamená ochranou jedinca proti svojvôli,
osobitne aj s ohľadom na čas, ktorý uplynie do vyhlásenia rozhodnutia (rozsudok vo veci
Koendjbiharie v. Holandsko, 25. október 1990, § 27).
Článok 5 ods. 4 dohovoru tým, že osobám zbaveným slobody zaručuje právo
iniciovať konanie, v ktorom môžu spochybniť zákonnosť zbavenia slobody, dáva týmto
osobám právo aj na to, aby po začatí takéhoto konania bolo súdom urýchlene rozhodnuté
o zákonnosti zbavenia slobody a nariadené jeho ukončenie, ak sa ukáže ako nezákonné
(Vodeničarov c. Slovenská republika, rozsudok z 21. decembra 2000, § 33 – § 36).
Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že jednotlivé lehoty z hľadiska požiadavky
neodkladnosti alebo urýchlenosti rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby v zmysle
čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, ale aj z hľadiska čl. 5 ods. 4 dohovoru sa posudzujú podľa všetkých
okolností prípadu, spravidla lehoty rátané na mesiace sú príliš dlhé a nevyhovujú
požiadavke rýchlosti (obdobne pozri aj III. ÚS 7/00, I. ÚS 18/03). Tejto požiadavke preto
spravidla nemôže zodpovedať lehota konania presahujúca na jednom stupni súdu dobu
jedného mesiaca a ani nečinnosť trvajúca týždne (III. ÚS 255/03, II. ÚS 353/06).
Pri posudzovaní neodkladnosti alebo urýchlenosti rozhodovania o zákonnosti väzby
sa vychádza aj z pravidla, že keď sa na rozhodovaní o návrhoch osoby pozbavenej osobnej
slobody na preskúmanie zákonnosti tohto pozbavenia zúčastnilo viac stupňov súdov, berie
sa do úvahy celková dĺžka konania, to znamená od podania návrhu až do právoplatného
rozhodnutia o ňom (napr. rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva vo veciach Letellier
v. Francúzsko, 26. jún 1991, § 56 a Navarra v. Francúzsko, 23. november 1993, § 28).
Sťažovateľ namieta, že o jeho žiadosti o prepustenie z väzby rozhodoval okresný súd
65 dní, čo je „v rozpore s požiadavkou neodkladnosti rozhodovania o žiadosti z väzby
v zmysle čl. 17 ods. 2 ústavy, resp. čl. 5 ods. 4 dohovoru“.
Zo spisového materiálu okresného súdu ústavný súd zistil, že 13. novembra 2012
bola doručená Krajskej prokuratúre v Prešove (ďalej len „krajská prokuratúra“) žiadosť
sťažovateľa o prepustenie z väzby, ale tá jeho žiadosti nevyhovela a vec predložila
16. novembra 2012 na rozhodnutie okresnému súdu. Okresný súd 29. novembra 2012
v prítomnosti obhajkyne jeho žiadosť o prepustenie z väzby zamietol a súčasne podľa § 80
ods. 1 písm. c) Trestného poriadku neprijal jeho návrh na nahradenie väzby dohľadom
probačného a mediačného úradníka.
Proti rozhodnutiu podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej Krajský súd v Prešove (ďalej
len „krajský súd“) uznesením z 18. januára 2013 rozhodol, že dopĺňa uznesenie okresného
súdu z 29. novembra 2012 a mení dôvody väzby tak, že vypúšťa dôvod väzby uvedený
v § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku.
Medzitým 18. decembra 2012 sťažovateľ prostredníctvom svojho obhajcu „podal
do záznamu o preštudovaní spisu žiadosť o prepustenie z väzby“.
Krajská prokuratúra 29. decembra 2012 obhajcovi sťažovateľa oznámila, že žiadosti
nevyhovela a 20. decembra 2012 žiadosť predložila na rozhodnutie okresnému súdu,
pretože „dôvody väzby naďalej trvajú, nakoľko hrozí obava, že vzhľadom k tomu, že predaj
omamných a psychotropných látok bol zdrojom príjmov sťažovateľa, že si ich bude i
naďalej zadovažovať a predávať, kedy vzhľadom na zistené konanie k obvinenému M. hrozí
naďalej obava, že bude obvinený po prepustení na slobodu naďalej pôsobiť na iné procesné
subjekty a tým mariť vyšetrovanie. Prokurátor taktiež poukázal na svedecké výpovede
najmä Matúša Lúča.“.
Okresný súd uznesením sp. zn. 0 Tp 62/12 z 10. januára 2013 rozhodol o predĺžení
väzby sťažovateľa od 21. februára 2013 do 21. mája 2013 a iba „ústne“ sťažovateľovi
oznámil, že o jeho návrhu na prepustenie z 18. decembra 2012 konať nebude, „pretože
od právoplatného rozhodnutia ostatnej žiadosti sťažovateľa na prepustenie z väzby
neuplynula lehota 30 dní. Okresný súd Prešov do dňa písania tohto podania sa so žiadosťou
o prepustenie z väzby zo dňa 18. 12. 2013 nijako procesné nevysporiadal“.
Vychádzajúc z uvedeného prehľadu ústavný súd konštatuje, že tvrdenia sťažovateľa
sa zakladajú čiastočne na pravde a postup okresného súdu v namietanom konaní nespĺňal
požiadavku neodkladnosti a urýchlenosti rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby
podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru a podľa čl. 17 ods. 5 ústavy.
Okresnému súdu nemožno vytknúť to, že rozhodol o žiadosti sťažovateľa, ktorá mu
bola postúpená krajskou prokuratúrou 16. novembra 2012, už 29. novembra 2012, ale najmä
to, že písomné vyhotovenie uznesenia doručil sťažovateľovi až 31. decembra 2012 a jeho
obhajkyni 3. januára 2013, a tiež to, že krajskému súdu vec predložil na rozhodnutie až
14. januára 2013 (po odôvodnení sťažnosti podanej obhajkyňou sťažovateľa 7. januára
2013), čo mu vytkol aj krajský súd, a preto konanie okresného súdu nemožno považovať
za urýchlené.
Ústavný súd tiež zistil, že podľa zápisnice napísanej 29. novembra 2012 (č. l. 135
a č. l. 136) boli sťažovateľ aj jeho obhajkyňa prítomní pri vyhlásení uznesenia o zamietnutí
jeho žiadosti o prepustenie z väzby, a predseda senátu tiež požiadal 13. decembra 2012
o predĺženie lehoty na napísanie rozhodnutia, ktorej bolo vyhovené. Uznesenie bolo
vyhotovené 21. decembra 2012 a expedované až 28. decembra 2012.
Hoci medzitým okresnému súdu 21. decembra 2012 podala krajská prokuratúra
návrh na predĺženie lehoty väzby, v dôsledku čoho okresný súd určil termín výsluchu
na 10. január 2013 (obhajkyni sťažovateľa to oznámil 1. januára 2013), iba táto skutočnosť
a súčasne konanie i o tomto návrhu nemôže ospravedlniť zdĺhavejší postup okresného súdu
pri rozhodovaní o pôvodnej žiadosti sťažovateľa.
S ohľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že okresný súd pri rozhodovaní
o žiadosti sťažovateľa doručenej okresnému súdu 16. novembra 2012 porušil svojím
postupom v konaní vedenom pod sp. zn. 0 Tp 62/2012 jeho základné právo na osobnú
slobodu podľa čl. 17 ods. 5 ústavy, ako aj jeho právo podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru
v súvislosti s urýchleným rozhodovaním o zákonnosti jeho väzby, pretože celkovú dobu
od podania žiadosti (16. november 2012) až po písomné vyhotovenie (21. december 2012)
a doručenie rozhodnutia a predloženie veci na rozhodnutie krajskému súdu (14. január
2013) je potrebné hodnotiť ako neprimerane dlhú a nezlučiteľnú s obsahom sťažovateľom
označených práv, ak navyše rozhodnutie odvolacieho súdu bolo sťažovateľovi doručené
30. januára 2013 a jeho obhajkyni až 1. februára 2013.
III.
Vzhľadom na to, že ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľa
podľa čl. 17 ods. 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru postupom okresného súdu
a väzba sťažovateľa je pokrytá právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu, o jeho
požiadavke na zrušenie predmetného uznesenia krajského súdu, resp. o žiadosti
na prepustenie z väzby na slobodu ústavný súd nerozhodoval (obdobne napr.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Sťažovateľ žiadal v petite sťažnosti o priznanie finančného zadosťučinenia v sume
9 000 €.
Z čl. 127 ods. 3 ústavy a § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ústavný súd
môže, ale nemusí finančné zadosťučinenie priznať. Pri rozhodovaní o tom, či finančné
zadosťučinenie prizná, ústavný súd zohľadňuje všetky okolnosti prípadu, osobitne intenzitu
(závažnosť) porušenia ústavou garantovaných práv (porovnaj II. ÚS 161/09, II. ÚS 413/09),
a v tejto súvislosti zvažuje, či je potrebné sťažovateľovi poskytnúť vyšší stupeň ochrany,
nielen vysloviť porušenie týchto práv (m. m. IV. ÚS 210/04).
V okolnostiach prípadu síce dĺžku rozhodovania o žiadosti sťažovateľa o prepustenie
z väzby na slobodu okresným súdom je potrebné považovať za ústavne neakceptovateľnú,
avšak zásah do označených práv sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 5 ústavy a čl. 5 ods. 4
dohovoru nebol až natoľko intenzívny, aby odôvodňoval priznanie sumy finančného
zadosťučinenia (v danom prípade stav porušenia práv sťažovateľa netrval niekoľko
mesiacov, ale len týždňov), ak navyše samotný sťažovateľ požiadavku na priznanie
finančného zadosťučinenia nijako neodôvodnil, hoci to zákon o ústavnom súde výslovne
vyžaduje (§ 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde).
Za daných okolností ústavný súd rozhodol tak, že finančné zadosťučinenie
sťažovateľovi nepriznal (obdobne napr. III. ÚS 43/2011, III. ÚS 353/2011,
Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov konania, ktoré sťažovateľovi vznikli
v konaní pred ústavným súdom. Sťažovateľ si uplatnil trovy konania, ktoré bližšie
nešpecifikoval.
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby
úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej
mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2012, ktorá
predstavovala sumu 781 €. Úhradu priznal ústavný súd za dva úkony právnej služby
(prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti urobené v roku 2013) v súlade s § 1
ods. 3, § 9, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb v znení neskorších predpisov. Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden
úkon právnej služby predstavuje sumu 130,16 € a náhrada paušálnych výdavkov za jeden
úkon právnej služby sumu 7,81 €. Úhrada bola preto priznaná spolu v celkovej sume
275,94 €.
Úhradu trov konania je okresný súd zaviazaný zaplatiť na účet právnej zástupkyne
sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho
poriadku).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. júla 2013