Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (6)III. ÚS 43/2011
PDF · 182.96 KB
No categories available
III. ÚS 43/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka
a zo sudcov Jána Auxta a Rudolfa Tkáčika na neverejnom zasadnutí senátu 13. septembra
2011 vo veci prijatej sťažnosti J. R., T., toho času v Ústave na výkon väzby L., zastúpeného
advokátom JUDr. P. P., Advokátska kancelária, H., pre namietané porušenie jeho práva
zaručeného čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Krajského súdu v Trnave v konaní o žiadosti o prepustenie z väzby podanej 18. mája 2010
vedenom pod sp. zn. 3 Tos 86/2010 takto
rozhodol:
1. Právo J. R. zaručené čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd týkajúce sa požiadavky urýchleného rozhodovania postupom Krajského súdu
v Trnave v konaní o žiadosti o prepustenie z väzby podanej 18. mája 2010 vedenom pod
sp. zn. 3 Tos 86/2010 p o r u š e n é b o l o .
2. J. R. finančné zadosťučinenie n e p r i z n á v a .
3. Kancelárii Ústavného súdu Slovenskej republiky u k l a d á zaplatiť trovy
právneho zastúpenia v sume 261,82 € (slovom dvestošesťdesiatjeden eur a osemdesiatdva
centov) právnemu zástupcovi, advokátovi JUDr. P. P., Advokátska kancelária, H., do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. Krajský súd v Trnave j e p o v i n n ý uhradiť štátu trovy právneho zastúpenia
v sume 261,82 € (slovom dvestošesťdesiatjeden eur a osemdesiatdva centov) na účet
Kancelárie Ústavného súdu Slovenskej republiky č. 7000060515/8180 vedený v Štátnej
pokladnici do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
5. Sťažnosti J. R. vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. júla 2010
doručená sťažnosť J. R., T., toho času v Ústave na výkon väzby L. (ďalej len „sťažovateľ“),
doplnená podaním ustanoveného právneho zástupcu doručeným ústavnému súdu 30. marca
2011, ktorou namietal porušenie svojho základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv zaručených čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom
Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
3 Tos 86/2010 v súvislosti s rozhodovaním o jeho žiadosti o prepustenie z väzby podanej
18. mája 2010.
Ústavný súd uznesením č. k. III. ÚS 43/2011-24 z 3. mája 2011 prijal sťažnosť
sťažovateľa na ďalšie konanie v časti namietajúcej porušenie jeho práva zaručeného čl. 5
ods. 4 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tos 86/2010
v súvislosti s rozhodovaním o jeho žiadosti o prepustenie z väzby podanej 18. mája 2010.
Vo zvyšnej časti bola sťažnosť odmietnutá ako zjavne neopodstatnená.
Z obsahu sťažnosti a vyžiadaného spisového materiálu vyplynulo, že sťažovateľ je
trestne stíhaný v konaní vedenom pred Okresným súdom Trnava (ďalej len „okresný súd“)
pod sp. zn. 5 T 33/2008 pre zločin podvodu podľa § 221 ods. 1 a ods. 3 písm. a) zákona
č. 300/2005 Trestný zákon v znení neskorších predpisov. Dňa 18. mája 2010 podal
sťažovateľ na okresnom súde žiadosť o prepustenie z väzby na základe nahradenia väzby
písomným sľubom, ktorej okresný súd nevyhovel a uznesením z 18. mája 2010 jeho žiadosť
zamietol a písomný sľub neprijal. Proti predmetnému uzneseniu podal sťažovateľ sťažnosť.
V podaní doručenom ústavnému súdu 22. júla 2010 sa sťažovateľ vyjadril, že o uvedenej
sťažnosti nebolo dosiaľ krajským súdom rozhodnuté. V doplnení podania sťažovateľ
uviedol, že krajský súd uznesením z 29. júna 2010 jeho sťažnosť zamietol, pričom mu toto
rozhodnutie bolo doručené až 30. júla 2010.
Sťažovateľ v označenom postupe krajského súdu videl porušenie svojho práva
zaručeného čl. 5 ods. 4 dohovoru, a preto žiadal ústavný súd, aby po prijatí jeho sťažnosti
na ďalšie konanie vo veci rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jeho práva
zaručeného čl. 5 ods. 4 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
3 Tos 86/2010 o jeho žiadosti o prepustenie z väzby podanej 18. mája 2010, prizná mu
primerané finančné zadosťučinenie v sume 3 500 €, ako aj trovy právneho zastúpenia
a prikáže okresnému súdu, „aby vydal opatrenie, ktorým by neodkladne J. R., bytom T., t.č.
Ústav na výkon trestu odňatia slobody a Ústav na výkon väzby, L. prepustil na slobodu“,
alebo aby „sám Ústavný súd Slovenskej republiky vydal rozhodnutie, ktorým neodkladne
J. R. bytom T., t.č. Ústav na výkon trestu odňatia slobody a Ústav na výkon väzby, L.
prepustí sťažovateľa na slobodu“.
Krajský súd v zastúpení jeho predsedom vo vyjadrení doručenom ústavnému súdu
1. júla 2011 uviedol, že krajskému súdu bol opravný prostriedok, ktorý sťažovateľ uplatnil
proti uzneseniu okresného súdu, predložený 23. júna 2010, pričom o ňom rozhodol
na neverejnom zasadnutí 29. júna 2010. Predmetné rozhodnutie bolo predsedníčkou senátu
vypracované v zákonom ustanovenej lehote 29. júna 2010 a spisový materiál bol okresnému
súdu vrátený 2. júla 2010. Vychádzajúc z uvedeného prezentoval krajský súd názor, že
svojím postupom právo sťažovateľa zaručené čl. 5 ods. 4 dohovoru neporušil, pretože
vo veci rozhodol včas, „šiesty deň po nápade veci na krajský súd“, prijaté rozhodnutie
vypracoval v zákonnej lehote a spisový materiál „bol vypravený na Okresný súd v Trnave
dňa 2.7.2010“. Ústavnému súdu preto navrhol, aby sťažnosti sťažovateľa nevyhovel.
Vo vyjadrení krajský súd zároveň uviedol, že súhlasí s upustením od ústneho
pojednávania vo veci samej v zmysle § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“).
Sťažovateľ vo svojom vyjadrení doručenom ústavnému súdu 18. augusta 2011
uviedol, že napriek stanovisku krajského súdu zotrváva na dôvodoch podanej sťažnosti a že
súhlasí s upustením od ústneho pojednávania vo veci samej.
Ústavný súd dospel k názoru, že od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie
objasnenie veci a so súhlasom účastníkov konania od ústneho pojednávania vo veci samej
upustil a rozhodol na neverejnom zasadnutí.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným
spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol
o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody
nezákonné.
V zmysle judikatúry ústavného súdu obsahom čl. 5 ods. 4 dohovoru garantujúceho
právo na osobnú slobodu je aj právo obvineného iniciovať konanie, v ktorom by súd
urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho väzby a nariadil prepustenie obvineného, ak je väzba
nezákonná, ako aj jeho právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú alebo byť
prepustený počas konania, pričom prepustenie sa môže v zákonom určených prípadoch
podmieniť zárukou (obdobne III. ÚS 7/00, III. ÚS 255/03, III. ÚS 199/05).
Súdne preskúmanie zákonnosti pozbavenia osobnej slobody kladie nároky (okrem
iného) na rýchlosť tohto preskúmania a kvalitu preskúmania, čo platí aj v prípade
osobitného typu väzobného konania, predmetom ktorého je preskúmanie žiadosti
o prepustenie z väzby a jej nahradenie poskytnutou zárukou (záruka subjektu, písomný
sľub, peňažná záruka).
Judikatúra ústavného súdu sformulovala stanovisko, podľa ktorého požiadavke
neodkladnosti rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby v zmysle čl. 5 ods. 4 dohovoru
nezodpovedá lehota počítaná na mesiace, ale na týždne. Tejto požiadavke preto spravidla
nemôže zodpovedať lehota konania presahujúca na jednom stupni súdu dobu jedného
mesiaca a ani nečinnosť trvajúca týždne (obdobne. III. ÚS 345/06).
Z obsahu predmetného súdneho spisu, ako aj z vyjadrenia predsedu krajského súdu
vyplýva, že doba samotného rozhodovania krajského súdu o sťažnosti podanej proti
uzneseniu okresného súdu o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby a jej
o nahradenie písomným sľubom predstavovala obdobie od 23. júna 2010 (doručenie
spisového materiálu s podanou sťažnosťou krajskému súdu) do 29. júna 2010 (prijatie
rozhodnutia), teda dobu 6 dní. Priamo k otázke doručenia rozhodnutia, ktorá bola
predmetom námietky sťažovateľa, sa predseda krajského súdu nevyjadril, iba v tejto
súvislosti uviedol, že po vypracovaní písomného vyhotovenia rozhodnutia krajského súdu
bolo rozhodnutie a spisový materiál 2. júla 2010 „vypravený na Okresný súd v Trnave“.
Podľa ustanovení § 146 ods. 1 vyhlášky č. 543/2005 Z. z. Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky o spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské
súdy, Špeciálny súd a vojenské súdy v znení neskorších predpisov doručovanie rozhodnutia
o zaistení osôb alebo majetku zabezpečuje súd, ktorý rozhodnutie vydal. V zmysle záväznej
právnej úpravy teda doručenie rozhodnutí prijatých na základe ustanovení 4. hlavy 1. časti
zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov („Zaistenie osôb
a vecí“) zabezpečuje súd, o ktorého rozhodnutie ide.
Krajský súd teda nepostupoval v súlade so záväznou právnou úpravou, keď sám
nezabezpečil doručenie svojho rozhodnutia, ale namiesto neho doručil sťažovateľovi
rozhodnutie okresný súd, a to až 30. júla 2010, teda s odstupom 31 dní od jeho vydania.
Neprimeranú dobu doručovania treba pripísať na vrub krajskému súdu, ktorého
zodpovednosť jednoznačne stanovuje citovaná právna úprava.
Pokiaľ ide o požiadavku urýchlenosti rozhodovania („bref délai“, „speedily“),
judikatúra štrasburských orgánov ochrany práva zdôraznila, že ju netreba posudzovať
z čisto aritmetického hľadiska, ale je potrebné vždy zohľadniť aj podmienky a okolnosti
každej konkrétnej veci (Sanchez-Reisse c. Švajčiarsko z roku 1986).
Celková doba konania až do doručenia rozhodnutia sťažovateľovi (spolu 37 dní ) tak
o niekoľko dní presiahla judikatúrou akceptovanú dobu jedného mesiaca väzobného
konania na jednom stupni súdu. Navyše, v rámci celkového konania na jednoduchý
technický úkon - doručovanie rozhodnutia po jeho vydaní pripadla doba až 31 dní.
Ústavný súd v tejto súvislosti už vo svojej judikatúre upozornil, že za významné treba
považovať aj obdobie, počas ktorého trvalo doručovanie väzobného rozhodnutia (pozri
rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva Kučera v. Slovensko zo 17. júla 2007;
Odkazujúc na uvedené závery ústavný súd konštatuje, že požiadavka neodkladnosti
rozhodovania o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby dodržaná nebola, a teda právo
sťažovateľa zaručené čl. 5 ods. 4 dohovoru v konaní krajského súdu vedenom pod sp. zn.
3 Tos 86/2010 porušené bolo (1. bod výroku tohto nálezu).
Sťažovateľ v petite ústavnej sťažnosti navrhol ústavnému súdu, aby zároveň prijal
rozhodnutie o jeho neodkladnom prepustení z väzby na slobodu.
Konštatovanie porušenia ústavnosti v uvedenom prípade spočívajúce v porušení
požiadavky urýchleného rozhodovania týkajúceho sa žiadosti sťažovateľa o prepustenie
z väzby a jej nahradenie ponúknutou zárukou nie je dôvodom na zrušenie označeného
uznesenia a na následné vydanie príkazu na prepustenie sťažovateľa na slobodu. Toto
porušenie ústavnosti totiž samo osebe nemohlo mať dopad na kvalitu uznesenia z hľadiska
jeho konformnosti s ústavou (pozri obdobne III. ÚS 345/06, III. ÚS 424/08). Z dôvodu
absencie príčinnej súvislosti teda ústavný súd sťažnosti v tejto časti nevyhovel (5. bod
výroku tohto nálezu).
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov
sa ho domáha.
Sťažovateľ v sťažnosti žiadal o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia
v sume 3 500 € a výšku požadovaného zadosťučinenia odôvodnil argumentáciou o porušení
požiadavky urýchlenosti rozhodovania väzobných vecí, napriek právnej nenáročnosti
prerokúvanej veci a nemožnosti obnovenia stavu pred porušením práva.
Ústavný súd pri rozhodovaní otázky priznania primeraného finančného
zadosťučinenia aplikoval zásadu spravodlivosti, zohľadnil konkrétne okolnosti prípadu
a zároveň sa riadil úvahou, že cieľom priznania primeraného finančného zadosťučinenia je
len zmiernenie ujmy pociťovanej z porušenia základných práv alebo slobôd zaručených
ústavou, resp. záväznou medzinárodnou zmluvou. Zohľadniac charakter porušenia
garantovaného práva, ktorým bolo v podstate „oddialenie ochrany“ poskytovanej čl. 5
ods. 4 dohovoru, považuje ústavný súd za dostatočné konštatovanie porušenie označeného
práva sťažovateľa zaručeného dohovorom, tak ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu,
a preto mu primerané finančné zadosťučinenie nepriznal (2. bod výroku nálezu).
Sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu žiadal priznať náhradu trov
konania pred ústavným súdom v sume 261,82 €.
Ústavný súd zistil, že uplatnená suma trov právneho zastúpenia zodpovedá sume
vyčíslenej podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004
Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení
neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Ústavný súd preto priznal právnemu
zástupcovi úhradu trov právneho zastúpenia celkovo za dva úkony právnej služby
uskutočnené v roku 2011 (prevzatie a príprava zastúpenia a podanie sťažnosti) v sume 2 x
123,50 € a k tomu náhradu režijného paušálu v sume 2 x 7,41 €. Úhrada bola preto priznaná
spolu v celkovej sume 261,82 €. Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je povinná
zaplatiť na účet ustanoveného právneho zástupcu sťažovateľa JUDr. P. P., Advokátska
kancelária, H., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia (§ 31a zákona
o ústavnom súde v spojení s § 149 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení
neskorších predpisov) kancelária ústavného súdu (3. bod výroku tohto nálezu). Krajský súd
je povinný uhradiť štátu trovy právneho zastúpenia v sume 261,82 € na účet Kancelárie
ústavného súdu, a to do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu (4. bod výroku
nálezu).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. septembra 2011