Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 43/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-41

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka

a zo sudcov Jána Auxta a Rudolfa Tkáčika na neverejnom zasadnutí senátu 13. septembra

2011 vo veci prijatej sťažnosti J. R., T., toho času v Ústave na výkon väzby L., zastúpeného

advokátom JUDr. P. P., Advokátska kancelária, H., pre namietané porušenie jeho práva

zaručeného čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Krajského súdu v Trnave v konaní o žiadosti o prepustenie z väzby podanej 18. mája 2010

vedenom pod sp. zn. takto

rozhodol:

1. Právo J. R. zaručené čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd týkajúce sa požiadavky urýchleného rozhodovania postupom Krajského súdu

v Trnave v konaní o žiadosti o prepustenie z väzby podanej 18. mája 2010 vedenom pod

sp. zn. p o r u š e n é b o l o .

2. J. R. finančné zadosťučinenie n e p r i z n á v a .

3. Kancelárii Ústavného súdu Slovenskej republiky u k l a d á zaplatiť trovy

právneho zastúpenia v sume 261,82 € (slovom dvestošesťdesiatjeden eur a osemdesiatdva

centov) právnemu zástupcovi, advokátovi JUDr. P. P., Advokátska kancelária, H., do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Krajský súd v Trnave j e p o v i n n ý uhradiť štátu trovy právneho zastúpenia

v sume 261,82 € (slovom dvestošesťdesiatjeden eur a osemdesiatdva centov) na účet

Kancelárie Ústavného súdu Slovenskej republiky č. 7000060515/8180 vedený v Štátnej

pokladnici do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

5. Sťažnosti J. R. vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. júla 2010

doručená sťažnosť J. R., T., toho času v Ústave na výkon väzby L. (ďalej len „sťažovateľ“),

doplnená podaním ustanoveného právneho zástupcu doručeným ústavnému súdu 30. marca

2011, ktorou namietal porušenie svojho základného práva zaručeného

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv zaručených čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom

Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

v súvislosti s rozhodovaním o jeho žiadosti o prepustenie z väzby podanej

18. mája 2010.

Ústavný súd uznesením č. k. -24 z 3. mája 2011 prijal sťažnosť

sťažovateľa na ďalšie konanie v časti namietajúcej porušenie jeho práva zaručeného čl. 5

ods. 4 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

v súvislosti s rozhodovaním o jeho žiadosti o prepustenie z väzby podanej 18. mája 2010.

Vo zvyšnej časti bola sťažnosť odmietnutá ako zjavne neopodstatnená.

Z obsahu sťažnosti a vyžiadaného spisového materiálu vyplynulo, že sťažovateľ je

trestne stíhaný v konaní vedenom pred Okresným súdom Trnava (ďalej len „okresný súd“)

pod sp. zn. pre zločin podvodu podľa § 221 ods. 1 a ods. 3 písm. a) zákona

č. 300/2005 v znení neskorších predpisov. Dňa 18. mája 2010 podal

sťažovateľ na okresnom súde žiadosť o prepustenie z väzby na základe nahradenia väzby

písomným sľubom, ktorej okresný súd nevyhovel a uznesením z 18. mája 2010 jeho žiadosť

zamietol a písomný sľub neprijal. Proti predmetnému uzneseniu podal sťažovateľ sťažnosť.

V podaní doručenom ústavnému súdu 22. júla 2010 sa sťažovateľ vyjadril, že o uvedenej

sťažnosti nebolo dosiaľ krajským súdom rozhodnuté. V doplnení podania sťažovateľ

uviedol, že krajský súd uznesením z 29. júna 2010 jeho sťažnosť zamietol, pričom mu toto

rozhodnutie bolo doručené až 30. júla 2010.

Sťažovateľ v označenom postupe krajského súdu videl porušenie svojho práva

zaručeného čl. 5 ods. 4 dohovoru, a preto žiadal ústavný súd, aby po prijatí jeho sťažnosti

na ďalšie konanie vo veci rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jeho práva

zaručeného čl. 5 ods. 4 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

o jeho žiadosti o prepustenie z väzby podanej 18. mája 2010, prizná mu

primerané finančné zadosťučinenie v sume 3 500 €, ako aj trovy právneho zastúpenia

a prikáže okresnému súdu, „aby vydal opatrenie, ktorým by neodkladne J. R., bytom T., t.č.

Ústav na výkon trestu odňatia slobody a Ústav na výkon väzby, L. prepustil na slobodu“,

alebo aby „sám Ústavný súd Slovenskej republiky vydal rozhodnutie, ktorým neodkladne

J. R. bytom T., t.č. Ústav na výkon trestu odňatia slobody a Ústav na výkon väzby, L.

prepustí sťažovateľa na slobodu“.

Krajský súd v zastúpení jeho predsedom vo vyjadrení doručenom ústavnému súdu

1. júla 2011 uviedol, že krajskému súdu bol opravný prostriedok, ktorý sťažovateľ uplatnil

proti uzneseniu okresného súdu, predložený 23. júna 2010, pričom o ňom rozhodol

na neverejnom zasadnutí 29. júna 2010. Predmetné rozhodnutie bolo predsedníčkou senátu

vypracované v zákonom ustanovenej lehote 29. júna 2010 a spisový materiál bol okresnému

súdu vrátený 2. júla 2010. Vychádzajúc z uvedeného prezentoval krajský súd názor, že

svojím postupom právo sťažovateľa zaručené čl. 5 ods. 4 dohovoru neporušil, pretože

vo veci rozhodol včas, „šiesty deň po nápade veci na krajský súd“, prijaté rozhodnutie

vypracoval v zákonnej lehote a spisový materiál „bol vypravený na Okresný súd v Trnave

dňa 2.7.2010“. Ústavnému súdu preto navrhol, aby sťažnosti sťažovateľa nevyhovel.

Vo vyjadrení krajský súd zároveň uviedol, že súhlasí s upustením od ústneho

pojednávania vo veci samej v zmysle § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“).

Sťažovateľ vo svojom vyjadrení doručenom ústavnému súdu 18. augusta 2011

uviedol, že napriek stanovisku krajského súdu zotrváva na dôvodoch podanej sťažnosti a že

súhlasí s upustením od ústneho pojednávania vo veci samej.

Ústavný súd dospel k názoru, že od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie

objasnenie veci a so súhlasom účastníkov konania od ústneho pojednávania vo veci samej

upustil a rozhodol na neverejnom zasadnutí.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným

spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol

o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody

nezákonné.

V zmysle judikatúry ústavného súdu obsahom čl. 5 ods. 4 dohovoru garantujúceho

právo na osobnú slobodu je aj právo obvineného iniciovať konanie, v ktorom by súd

urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho väzby a nariadil prepustenie obvineného, ak je väzba

nezákonná, ako aj jeho právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú alebo byť

prepustený počas konania, pričom prepustenie sa môže v zákonom určených prípadoch

podmieniť zárukou (obdobne , , ).

Súdne preskúmanie zákonnosti pozbavenia osobnej slobody kladie nároky (okrem

iného) na rýchlosť tohto preskúmania a kvalitu preskúmania, čo platí aj v prípade

osobitného typu väzobného konania, predmetom ktorého je preskúmanie žiadosti

o prepustenie z väzby a jej nahradenie poskytnutou zárukou (záruka subjektu, písomný

sľub, peňažná záruka).

Judikatúra ústavného súdu sformulovala stanovisko, podľa ktorého požiadavke

neodkladnosti rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby v zmysle čl. 5 ods. 4 dohovoru

nezodpovedá lehota počítaná na mesiace, ale na týždne. Tejto požiadavke preto spravidla

nemôže zodpovedať lehota konania presahujúca na jednom stupni súdu dobu jedného

mesiaca a ani nečinnosť trvajúca týždne (obdobne. ).

Z obsahu predmetného súdneho spisu, ako aj z vyjadrenia predsedu krajského súdu

vyplýva, že doba samotného rozhodovania krajského súdu o sťažnosti podanej proti

uzneseniu okresného súdu o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby a jej

o nahradenie písomným sľubom predstavovala obdobie od 23. júna 2010 (doručenie

spisového materiálu s podanou sťažnosťou krajskému súdu) do 29. júna 2010 (prijatie

rozhodnutia), teda dobu 6 dní. Priamo k otázke doručenia rozhodnutia, ktorá bola

predmetom námietky sťažovateľa, sa predseda krajského súdu nevyjadril, iba v tejto

súvislosti uviedol, že po vypracovaní písomného vyhotovenia rozhodnutia krajského súdu

bolo rozhodnutie a spisový materiál 2. júla 2010 „vypravený na Okresný súd v Trnave“.

Podľa ustanovení vyhlášky č. Ministerstva spravodlivosti

Slovenskej republiky o spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské

súdy, Špeciálny súd a vojenské súdy v znení neskorších predpisov doručovanie rozhodnutia

o zaistení osôb alebo majetku zabezpečuje súd, ktorý rozhodnutie vydal. V zmysle záväznej

právnej úpravy teda doručenie rozhodnutí prijatých na základe ustanovení 4. hlavy 1. časti

v znení neskorších predpisov („Zaistenie osôb

a vecí“) zabezpečuje súd, o ktorého rozhodnutie ide.

Krajský súd teda nepostupoval v súlade so záväznou právnou úpravou, keď sám

nezabezpečil doručenie svojho rozhodnutia, ale namiesto neho doručil sťažovateľovi

rozhodnutie okresný súd, a to až 30. júla 2010, teda s odstupom 31 dní od jeho vydania.

Neprimeranú dobu doručovania treba pripísať na vrub krajskému súdu, ktorého

zodpovednosť jednoznačne stanovuje citovaná právna úprava.

Pokiaľ ide o požiadavku urýchlenosti rozhodovania („bref délai“, „speedily“),

judikatúra štrasburských orgánov ochrany práva zdôraznila, že ju netreba posudzovať

z čisto aritmetického hľadiska, ale je potrebné vždy zohľadniť aj podmienky a okolnosti

každej konkrétnej veci (Sanchez-Reisse c. Švajčiarsko z roku 1986).

Celková doba konania až do doručenia rozhodnutia sťažovateľovi (spolu 37 dní ) tak

o niekoľko dní presiahla judikatúrou akceptovanú dobu jedného mesiaca väzobného

konania na jednom stupni súdu. Navyše, v rámci celkového konania na jednoduchý

technický úkon - doručovanie rozhodnutia po jeho vydaní pripadla doba až 31 dní.

Ústavný súd v tejto súvislosti už vo svojej judikatúre upozornil, že za významné treba

považovať aj obdobie, počas ktorého trvalo doručovanie väzobného rozhodnutia (pozri

rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva Kučera v. Slovensko zo 17. júla 2007;

, ).

Odkazujúc na uvedené závery ústavný súd konštatuje, že požiadavka neodkladnosti

rozhodovania o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby dodržaná nebola, a teda právo

sťažovateľa zaručené čl. 5 ods. 4 dohovoru v konaní krajského súdu vedenom pod sp. zn.

porušené bolo (1. bod výroku tohto nálezu).

Sťažovateľ v petite ústavnej sťažnosti navrhol ústavnému súdu, aby zároveň prijal

rozhodnutie o jeho neodkladnom prepustení z väzby na slobodu.

Konštatovanie porušenia ústavnosti v uvedenom prípade spočívajúce v porušení

požiadavky urýchleného rozhodovania týkajúceho sa žiadosti sťažovateľa o prepustenie

z väzby a jej nahradenie ponúknutou zárukou nie je dôvodom na zrušenie označeného

uznesenia a na následné vydanie príkazu na prepustenie sťažovateľa na slobodu. Toto

porušenie ústavnosti totiž samo osebe nemohlo mať dopad na kvalitu uznesenia z hľadiska

jeho konformnosti s (pozri obdobne , ). Z dôvodu

absencie príčinnej súvislosti teda ústavný súd sťažnosti v tejto časti nevyhovel (5. bod

výroku tohto nálezu).

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov

sa ho domáha.

Sťažovateľ v sťažnosti žiadal o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia

v sume 3 500 € a výšku požadovaného zadosťučinenia odôvodnil argumentáciou o porušení

požiadavky urýchlenosti rozhodovania väzobných vecí, napriek právnej nenáročnosti

prerokúvanej veci a nemožnosti obnovenia stavu pred porušením práva.

Ústavný súd pri rozhodovaní otázky priznania primeraného finančného

zadosťučinenia aplikoval zásadu spravodlivosti, zohľadnil konkrétne okolnosti prípadu

a zároveň sa riadil úvahou, že cieľom priznania primeraného finančného zadosťučinenia je

len zmiernenie ujmy pociťovanej z porušenia základných práv alebo slobôd zaručených

, resp. záväznou medzinárodnou zmluvou. Zohľadniac charakter porušenia

garantovaného práva, ktorým bolo v podstate „oddialenie ochrany“ poskytovanej čl. 5

ods. 4 dohovoru, považuje ústavný súd za dostatočné konštatovanie porušenie označeného

práva sťažovateľa zaručeného dohovorom, tak ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu,

a preto mu primerané finančné zadosťučinenie nepriznal (2. bod výroku nálezu).

Sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu žiadal priznať náhradu trov

konania pred ústavným súdom v sume 261,82 €.

Ústavný súd zistil, že uplatnená suma trov právneho zastúpenia zodpovedá sume

vyčíslenej podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004

Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení

neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Ústavný súd preto priznal právnemu

zástupcovi úhradu trov právneho zastúpenia celkovo za dva úkony právnej služby

uskutočnené v roku 2011 (prevzatie a príprava zastúpenia a podanie sťažnosti) v sume 2 x

123,50 € a k tomu náhradu režijného paušálu v sume 2 x 7,41 €. Úhrada bola preto priznaná

spolu v celkovej sume 261,82 €. Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je povinná

zaplatiť na účet ustanoveného právneho zástupcu sťažovateľa JUDr. P. P., Advokátska

kancelária, H., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia (§ 31a zákona

o ústavnom súde v spojení s v znení

neskorších predpisov) kancelária ústavného súdu (3. bod výroku tohto nálezu). Krajský súd

je povinný uhradiť štátu trovy právneho zastúpenia v sume 261,82 € na účet Kancelárie

ústavného súdu, a to do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu (4. bod výroku

nálezu).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. septembra 2011