Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 370/2012
PDF · 398.21 KB
No categories available
III. ÚS 370/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. augusta 2012
predbežne prerokoval sťažnosť V. L., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom JUDr. R. U.,
Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa
čl. 17 ods. 2 a 5, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a 4, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy
Slovenskej republiky a práv podľa čl. 5 ods. 1, 2, 3 a 4 v spojení s čl. 6 ods. 1 a 3 písm. a),
b), c) a e) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Generálnej
prokuratúry Slovenskej republiky Úradu špeciálnej prokuratúry v konaní vedenom
pod sp. zn. VII/1 Gv 54/09, postupom a uzneseniami Špecializovaného trestného
súdu sp. zn. Tp 35/2010 z 23. januára 2012, sp. zn. Tp 35/2010 zo 4. apríla 2012
a sp. zn. BB-3 T 13/2012 z 19. apríla 2012 a postupom a uzneseniami Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 1 Tost 2/2012 z 1. februára 2012, sp. zn. 2 Tost 10/2012
z 3. mája 2012 a sp. zn. 2 Tost 11/2012 z 3. mája 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť V. L. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. júna 2012
doručená sťažnosť V. L., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom
JUDr. R. U., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia jeho základných
práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a 4, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 1, 2, 3 a 4 v spojení
s čl. 6 ods. 1 a 3 písm. a), b), c) a e) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky Úradu
špeciálnej prokuratúry (ďalej len „špeciálna prokuratúra“) v konaní vedenom pod sp. zn.
VII/1 Gv 54/09, postupom a uzneseniami Špecializovaného trestného súdu (ďalej len
„špecializovaný trestný súd“) sp. zn. Tp 35/2010 z 23. januára 2012, sp. zn. Tp 35/2010 zo
4. apríla 2012 a sp. zn. BB-3 T 13/2012 z 19. apríla 2012 a postupom a uzneseniami
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Tost 2/2012 z 1.
februára 2012, sp. zn. 2 Tost 10/2012 z 3. mája 2012 a sp. zn. 2 Tost 11/2012 z 3. mája
2012.
Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že „je trestne stíhaný pre skutky právne
kvalifikované ako zločin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa §
296 Tr. zák., za obzvlášť závažný zločin obchodovania s ľuďmi podľa § 179 ods. 1, ods. 4
písm. c), ods. 5 písm. a) Tr. zákona s poukazom na § 141 písm. a) Tr. zák. vo viacčinnom
súbehu s obzvlášť závažným zločinom legalizácie príjmov z trestnej činnosti podľa § 233
ods. 1 písm. a), b), ods. 4 písm. a), b), c) Tr. zák. s poukazom na § 141 písm. a) Tr. zák., na
základe uznesení o vznesení obvinenia zo strany MV SR, Úradu hraničnej a cudzineckej
polície, Národnej jednotky boja proti nelegálnej migrácii, Odbor operatívnej činnosti a
vyšetrovania Stred B., ČVS : UHCP-20/NJ-S-2009 zo dňa 12. 04. 2010“.
Sťažovateľ uviedol, že 10. apríla 2012 prokurátor špeciálnej prokuratúry podal naňho
a ďalších spoluobvinených obžalobu na špecializovanom trestnom súde, na ktorom je táto
trestná vec vedená pod sp. zn. BB-3 T 13/2012.
Podľa sťažovateľa jeho väzba trvá od 12. apríla 2010 a do väzby bol vzatý na základe
uznesenia sudcu pre prípravné konanie špecializovaného trestného súdu sp. zn. Tp 35/2010
zo 14. apríla 2010 z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku. Dosiaľ
podal štyri žiadosti o prepustenie z väzby (zo 14. marca 2011, zo 16. mája 2011,
z 18. novembra 2011 a 19. marca 2012), pričom o prvej z nich nebolo rozhodnuté. Pokiaľ
ide o ostatné jeho žiadosti o prepustenie z väzby, tie boli zamietnuté, takisto ako aj jeho
sťažnosti proti prvostupňovým rozhodnutiam v tejto veci.
Sťažovateľ namietal uznesenie špecializovaného trestného súdu sp. zn. Tp 35/2010
zo 4. apríla 2012 v spojení s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tost 11/2012
z 3. mája 2012, ktorými bola zamietnutá jeho žiadosť o prepustenie z väzby
z 19. marca 2012. Taktiež namietal aj uznesenie špecializovaného trestného súdu
sp. zn. BB-3 T 13/2012 z 19. apríla 2012 v spojení s uznesením najvyššieho súdu
sp. zn. 2 Tost 10/2012 z 3. mája 2012, ktorými bolo rozhodnuté o jeho ponechaní vo väzbe
po podaní obžaloby z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku.
Už označeným rozhodnutiam najvyššieho súdu vytýkal predovšetkým nedostatočnú
odôvodnenosť, ktorá spočívala aj v tom, že v odôvodnení týchto rozhodnutí najvyšší súd
odkázal na svoje predchádzajúce rozhodnutia týkajúce sa jeho trestnej veci, ale aj trestnej
veci spoluobvineného.
Okrem toho sťažovateľ uviedol, že jeho zotrvávanie vo väzbe je neprimerane dlhé,
nezákonné a neopodstatnené, pretože dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) a c)
Trestného poriadku uňho nie sú v súčasnosti dané. Rozhodnutia prijaté v jeho väzobnej veci
považuje za mechanicky a paušalizovane vydávané, neobsahujúce významné a dostatočné
skutočnosti. Sťažovateľ považuje za absurdné tvrdenie najvyššieho súdu o tom, že
s priblížením možného trestu sa obava z úteku javí reálnejšou. Sťažovateľ naopak poukázal
na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“), podľa ktorej sa riziko
z úteku postupom času zoslabuje. Podľa názoru sťažovateľa musí byť obava z úteku
podložená konkrétnymi skutočnosťami, ktoré podľa neho nie sú uňho dané, a v tejto
súvislosti poukázal aj na to, že na území Slovenskej republiky má trvalý pobyt, manželku
a dieťa. Okrem toho sťažovateľ namietal, že najvyšší súd dôvod preventívnej väzby
odôvodnil len hypoteticky, keď uviedol, že u sťažovateľa existuje obava v pokračovaní
trestnej činnosti rovnakého druhu bez toho, aby uviedol konkrétne okolnosti. Sťažovateľ
namietal, že aj keď najvyšší súd v rozhodnutí sp. zn. 2 Tost 10/2012 z 3. mája 2012
rozhodoval o sťažnosti sťažovateľa v súvislosti s jeho ponechaním vo väzbe a uznesením
sp. zn. 2 Tost 11/2012 z 3. mája 2012 rozhodol o sťažnosti proti prvostupňovému
uzneseniu, ktorým bola zamietnutá jeho žiadosť o prepustenie z väzby, v oboch
rozhodnutiach použil identické argumenty vo vzťahu ku všetkým obžalovaným s odkazom
na predchádzajúce rozhodnutia v tejto veci.
Sťažovateľ súčasne namietal aj prieťahy v súvislosti s rozhodovaním o jeho žiadosti
o prepustenie z väzby z 19. marca 2012. V tejto súvislosti poukázal na to, že jeho žiadosť
bola špeciálnej prokuratúre doručená 20. marca 2012 a špecializovaný trestný súd o nej
rozhodol 4. apríla 2012 tak, že ju zamietol. Po doručení rozhodnutia procesným stranám
a následnom podaní sťažností bol spis 20. apríla 2012 predložený najvyššiemu súdu, ktorý
sťažnosť sťažovateľa, ako aj sťažnosti ďalších obžalovaných zamietol uznesením
z 3. mája 2012. Sťažovateľ vyslovil názor, že uvedeným postupom špecializovaného
trestného súdu a najvyššieho súdu nebola dodržaná požiadavka neodkladnosti a urýchleného
rozhodovania o zákonnosti jeho väzby, keďže o tejto jeho žiadosti sa rozhodovalo 46 dní
(od 20. marca 2012 do 3. mája 2012) s tým, že jeho obhajcovi bolo rozhodnutie najvyššieho
súdu doručené až 17. mája 2012. V tejto súvislosti sťažovateľ poukázal na štrasburskú
judikatúru, ktorá sa podľa neho ustálila v tom, že rozhodovanie o zákonnosti väzby je
globálny proces, ktorý treba posudzovať od návrhu až do právoplatného rozhodnutia o ňom.
V kontexte námietok týkajúcich sa prieťahov pri rozhodovaní o zákonnosti väzby
sťažovateľ dodal: „... vzhľadom na právnu úpravu podľa § 79 ods. 3 Tr. por. tým, že
predloženie spisu špecializovaného trestného súdu na rozhodnutie o žiadosti obvineného
o prepustenie z väzby trvalo 19 dní, bolo obvinenému neoprávnene bránené opätovne
požiadať o prepustenie z väzby, čím bol porušené právo na súdnu ochranu a právo
na obhajobu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 50 ods. 3 ústavy, čl. 5 ods. 4 dohovoru.“
Okrem toho namietal postup špeciálnej prokuratúry a špecializovaného trestného
súdu, pretože podľa jeho názoru tieto orgány nerozhodli o jeho žiadosti o prepustenie
z väzby zo 14. marca 2011. Sťažovateľ tvrdil, že o jeho návrhu na prepustenie z väzby
rozhodol špecializovaný trestný súd až uznesením sp. zn. Tp 35/2010 z 10. júna 2011
v spojení s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 Tost 18/2011 z 29. júna 2011, keď sa
rozhodovalo o jeho v poradí druhej žiadosti o prepustenie z väzby zo 16. mája 2011.
Sťažovateľ poukázal na to, že túto skutočnosť namietal aj vo svojej žiadosti o prepustenie
z väzby z 19. marca 2012, o ktorej rozhodol špecializovaný trestný súd 4. apríla 2012.
K uvedenému sťažovateľ dodal: «Prvostupňový súd v odôvodnení uznesenia z 04. 04. 2012
uviedol, že táto žiadosť bola podaná v čase rozhodovacieho procesu po rozhodnutí súdu
prvého stupňa pred rozhodnutím odvolacieho súdu o sťažnosti proti predĺženiu lehoty väzby
a súd považoval za irelevantné zaoberať sa takýmto podaním, keďže prokurátor ako i súdy
po 14. 03. 2011 opakovane rozhodli o väzbe. NS SR, č. k. 2 Tost 11/2012 k tomu uviedol:
„... tento rezultát zodpovedá materiálnemu chápaniu ochrany práv...“.» V tejto súvislosti
sťažovateľ ešte poukázal na to, že po 14. marci 2011 rozhodoval špecializovaný trestný súd
o predĺžení lehoty trvania jeho väzby, a to uznesením sp. zn. Tp 35/2010 z 23. marca 2011
v spojení s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 Tost 9/2011 z 31. marca 2011. Sťažovateľ
teda zhrnul, že aj keď všeobecné súdy po 14. marci 2011 rozhodovali o zákonnosti jeho
väzby, bolo ich povinnosťou rozhodnúť aj o jeho žiadosti zo 14. marca 2011.
Sťažovateľ súčasne namietal postup a uznesenie špecializovaného trestného súdu
sp. zn. Tp 35/2010 z 23. januára 2012 a postup a uznesenie najvyššieho súdu
sp. zn. 1 Tost 2/2012 z 1. februára 2012, ako aj postup špeciálnej prokuratúry vo veci
sp. zn. VII/1 Gv 54/09. V tejto súvislosti sťažovateľ predostrel námietky o tom, že pri
rozhodovaní o predĺžení lehoty trvania jeho väzby mu nebol doručený návrh prokurátora
špeciálnej prokuratúry z 9. januára 2012, pričom po jeho následnom doručení mu nebol
poskytnutý dostatočný časový priestor na jeho preštudovanie. Tým podľa jeho názoru došlo
k porušeniu zásady kontradiktórnosti konania a princípu rovnosti zbraní.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prijal jeho
sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil:
„1. Špecializovaný trestný súd Pezinok, pracovisko Banská Bystrica v konaní
Tp 35/2010 a v konaní BB-3T 13/2012 a Najvyšší súd SR pri rozhodovaní o sťažnostiach
obvineného proti väzbe držaním obv. L. vo väzbe od 12. 04. 2010 do dňa vyhotovenia tejto
sťažnosti z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. b), c) Tr. por., porušili jeho právo byť vo väzbe
len zo zákonného dôvodu po dobu nevyhnutnú, resp. primeranú alebo byť prepustený počas
konania, právo urýchlene rozhodnúť o zákonnosti väzby, právo na preskúmanie okolností
svedčiacich pre a proti väzbe na základe konkrétnych skutočností podľa čl. 17 ods. 2, 5
ústavy, podľa čl. 5 ods. 1, ods. 3, ods. 4 Dohovoru.
2. Špecializovaný trestný súd Pezinok - pracovisko Banská Bystrica, uznesením
č. k. BB-3T 13/2012 z 19. 04. 2012 a NS SR uznesením č. k. 2 Tost 10/2012 z 03. 05. 2012,
porušili právo obvineného byť vo väzbe len zo zákonného dôvodu po dobu nevyhnutnú,
resp. primeranú, alebo byť prepustený počas konania, právo na preskúmanie okolností
svedčiacich pre a proti väzbe na základe konkrétnych skutočností podľa čl. 17 ods. 2, 5
ústavy v spojení s čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa čl. 5 ods. 1, ods. 3, ods. 4 Dohovoru.
3. Špecializovaný trestný súd Pezinok - pracovisko Banská Bystrica postupom
a uznesením č. k. Tp 35/2010 z 04. 04. 2012 a NS SR postupom a uznesením
č. k. 2 Tost 11/2012 z 03. 05. 2012 pri rozhodovaní o žiadosti obvineného o prepustenie
z väzby z 19. 03. 2012 porušili právo obvineného byť vo väzbe len zo zákonného dôvodu
po dobu nevyhnutnú, resp. primeranú, alebo byť prepustený počas konania, právo
urýchlene rozhodnúť o zákonnosti väzby, právo na preskúmanie okolností svedčiacich pre a
proti väzbe na základe konkrétnych skutočností podľa čl. 17 ods. 2, 5 ústavy v spojení s čl.
48 ods. 2 ústavy, podľa čl. 5 ods. 1, ods. 3, ods. 4 Dohovoru.
4. práva na súdnu ochranu a práva na obhajobu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 50
ods. 3 ústavy, čl. 5 ods. 4 dohovoru tým, že Špecializovaný trestný súd Pezinok - pracovisko
Banská Bystrica v konaní vedenom pod č. k. Tp 35/2010 a NS SR v konaní vedenom pod
sp. zn. 2 Tost 11/2012 nerozhodli o žiadosti sťažovateľa zo 14. 03. 2012 (pozn. sťažovateľ
mal nepochybne na mysli žiadosť z 19. marca 2012, o ktorej bolo rozhodnuté označenými
rozhodnutiami) o prepustenie z väzby na slobodu urýchlene, resp. bez zbytočných
prieťahov, a tak mu bránili v zákonom ustanovenej lehote opätovne požiadať o prepustenie
z väzby.
5. Generálna prokuratúra SR Úrad špeciálnej prokuratúry postupom v konaní pod
č. VII/1 Gv 54/09, Špecializovaný trestný súd Pezinok - pracovisko Banská Bystrica,
č. Tp 35/2010 v konaní o žiadosti o prepustenie z väzby z 14. 03. 2011 porušili právo
na rozhodnutie o zákonnosti väzby urýchlene, resp. bez zbytočných prieťahov podľa čl. 5
ods. 4 dohovoru a čl. 17 ods. 2 v spojení s čl. 48 ods. 2 ústavy, tým že o žiadosti obvineného
o prepustenie z väzby z 14. 03. 2011 vôbec nekonali.
6. Generálna prokuratúra GP SR Úrad špeciálnej prokuratúry, č. VII/1 Gv 54/09-
543, Špecializovaný trestný súd č. k. Tp 35/2010 postupom a uznesením z 23. 01. 2012
a postupom a uznesením NS SR č. 1 Tost 2/2012 z 01. 02. 2012 porušili právo
na kontradiktórne konanie a princíp rovnosti zbraní podľa čl. 5 ods. 1, 4 v spojení s čl. 6
ods. 1, ods. 3 písm. b), c) Dohovoru a čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3
ústavy a zároveň bolo porušené právo podľa čl. 5 ods. 2 v spojení s čl. 6 ods. 3 písm. a), e)
dohovoru, čl. 47 ods. 4 ústavy na bezplatnú pomoc tlmočníka tým, že mu nebol v zákonnej
lehote doručený návrh na predĺženie lehoty väzby a tento mu nebol preložený.
7. Zároveň žiadam Ústavný súd, aby uznesenie Špecializovaného trestného súdu
Pezinok - pracovisko Banská Bystrica, č. k. Tp 35/2010 z 04. 04. 2012 v spojení s uznesením
NS SR č. k. 2 Tost 11/2012 z 03. 05. 2012, a uznesenie Špecializovaného trestného súdu
Pezinok - pracovisko Banská Bystrica č. k. BB-3T 13/2012 z 19. 04. 2012 v spojení
s uznesením NS č. k. 2 Tost 10/2012 z 03. 05. 2012 zrušil a prikázal NS SR, aby sťažovateľa
neodkladne prepustil na slobodu.
8. Zároveň navrhujem ústavnému súdu, aby zaviazal Špecializovaný trestný súd
Pezinok/NS SR nahradiť obvinenému trovy právneho zastúpenia 323,50 Eur spočívajúce
v zastupovaní pred ústavným súdom na účet právneho zástupcu JUDr. R. U., vedený v ...,
pobočka ... č. ú. ... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
(v tomto prípade sťažnosti) podľa § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností,
ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
1. Rozhodovanie o námietkach porušenia základných práv a slobôd
rozhodnutiami špecializovaného trestného súdu sp. zn. Tp 35/2010 z 23. januára 2012,
sp. zn. Tp 35/2010 zo 4. apríla 2012 a sp. zn. BB-3 T 13/2012 z 19. apríla 2012
Pri prerokovaní časti sťažnosti pre namietané porušenie označených práv sťažovateľa
postupom a uzneseniami špecializovaného trestného súdu sp. zn. Tp 35/2010 z 23. januára
2012, sp. zn. Tp 35/2010 zo 4. apríla 2012 a sp. zn. BB-3 T 13/2012 z 19. apríla 2012
ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Toto ustanovenie
limituje hranice právomoci ústavného súdu a všeobecných súdov rozhodujúcich
v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, a to tým spôsobom, že ochrany základného
práva a slobody sa na ústavnom súde možno domáhať v prípade, ak takúto ochranu nemôžu
poskytnúť všeobecné súdy.
Vzhľadom na to, že na preskúmanie postupu a označených rozhodnutí
špecializovaného trestného súdu bol v prvom rade povolaný najvyšší súd, ktorého právomoc
predchádza právomoci ústavného súdu bezprostredne preskúmavať rozhodnutia súdu
prvého stupňa v tejto veci, ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok
právomoci na jej prerokovanie (obdobne napr. IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05,
III. ÚS 290/06, III. ÚS 288/07, III. ÚS 208/08, III. ÚS 72/09).
2. Rozhodovanie o námietke neústavnosti uznesenia najvyššieho súdu
sp. zn. 1 Tost 2/2012 z 1. februára 2012
Sťažovateľ súčasne namietal aj porušenie zásady kontradiktórnosti konania
a princípu rovnosti zbraní podľa čl. 5 ods. 1 a 4 v spojení s čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) a c)
dohovoru, právo podľa čl. 5 ods. 2 v spojení s čl. 6 ods. 3 písm. a) a e) dohovoru a základné
práva podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a 4, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy. K porušeniu
uvedených práv malo podľa názoru sťažovateľa dôjsť postupom predchádzajúcim prijatiu
uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tost 2/2012 z 1. februára 2012, ktorým najvyšší súd
zamietol sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu špecializovaného trestného súdu
sp. zn. Tp 35/2010 z 23. januára 2012 o predĺžení lehoty trvania jeho väzby.
Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch
mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom
zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ
mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.
Podľa zistení ústavného súdu predmetné uznesenie najvyššieho súdu bolo obhajcovi
sťažovateľa doručené 20. februára 2012 a samotnému sťažovateľovi 21. februára 2012.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy sťažnosť nemožno považovať za časovo neobmedzený
právny prostriedok ochrany ústavnosti. Jednou zo zákonných podmienok na prijatie
sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej
v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, teda v lehote dvoch mesiacov od kvalifikovanej
právnej skutočnosti (IV. ÚS 14/03, II. ÚS 246/06, III. ÚS 187/06, III. ÚS 143/07).
Vzhľadom na to, že procesný postup, ktorý sťažovateľ namietal, bol zavŕšený
prijatím rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré mu bolo doručené 21. februára 2012, a súčasne
s prihliadnutím na deň doručenia sťažnosti ústavnému súdu (27. júna 2012) ústavný súd
považoval za dostatočne preukázané podanie sťažnosti v tejto časti po uplynutí zákonom
ustanovenej dvojmesačnej lehoty (obdobne napr. III. ÚS 301/04, III. ÚS 156/06,
III. ÚS 187/06, III. ÚS 143/07). Keďže zmeškanie lehoty na podanie ústavnej sťažnosti
nemožno odpustiť, ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol ako podanú oneskorene.
3. Rozhodovanie o námietke porušenia základných práv a slobôd postupom
špeciálnej prokuratúry v konaní vedenom pod sp. zn. VII/1 Gv 54/09
V súvislosti s porušením zásady kontradiktórnosti konania v tejto časti konania, keď
sa rozhodovalo o návrhu prokurátora špeciálnej prokuratúry na predĺženie lehoty
sťažovateľovej väzby, sťažovateľ namietal aj postup špeciálnej prokuratúry v konaní
vedenom pod sp. zn. VII/1 Gv 54/09, ktorá podľa jeho názoru mala spolu
so špecializovaným trestným súdom a najvyšším súdom participovať na porušení jeho práv.
Vzhľadom na už uvedené sa táto námietka sťažovateľa javí nielen ako podaná
oneskorene, ale s poukazom na ostatnú vetu § 72 ods. 2 Trestného poriadku aj ako
neopodstatnená, pretože v prípadoch, ak sa rozhoduje o návrhu prokurátora na predĺženie
lehoty trvania väzby, je vždy povinnosťou všeobecného súdu rozhodnúť o tomto návrhu až
potom, ako dotknutej osobe bolo umožnené k návrhu sa vyjadriť. Z uvedeného vyplýva, že
nie na prokurátorovi, ale na všeobecnom súde spočíva ťarcha povinnosti informovať
o argumentoch protistrany. Tu opäť ústavný súd pripomína, že táto námietka vo vzťahu
k najvyššiemu súdu (uznesenie sp. zn. 1 Tost 2/2012 z 1. februára 2012), ktorý ako
inštančne posledný rozhodoval o zákonnosti sťažovateľovej väzby na základe návrhu
prokurátora špeciálnej prokuratúry, nemohla byť v tomto prípade predmetom konkrétnej
kontroly ústavnosti, pretože bola podaná oneskorene.
Sťažovateľ ďalej namietal postup a rozhodnutia špecializovaného trestného súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. Tp 35/2010 a sp. zn. BB-3 T 13/2012, postup a rozhodnutia
najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tost 10/2012 a sp. zn. 2 Tost 11/2012,
ako aj postup špeciálnej prokuratúry v konaní vedenom pod sp. zn. VII/1 Gv 54/09.
Všetky námietky, ktoré sťažovateľ predostrel voči uvedeným orgánom verejnej moci,
súviseli so zaistením jeho osoby pre účely trestného konania, teda súviseli s jeho väzbou.
Okrem toho, že sťažovateľ tieto námietky subsumoval pod porušenie čl. 17 ústavy
a čl. 5 dohovoru, a pokiaľ ide o porušenie základného práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 3 dohovoru, v naznačených súvislostiach namietal aj
porušenie čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a 4 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru.
4. K otázke vznesených námietok porušenia čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48
ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru
V nadväznosti na uvedené ústavný súd poukazuje na to, že rešpektuje prax ESĽP,
podľa ktorej osobnú slobodu chráni v zásade čl. 5 dohovoru (napr. rozsudok De Wilde et al
v. Belgicko z 18. júna 1971, AČ. 12, § 65, § 67, § 71, § 72, § 73, § 75, § 76, § 77 atď.),
respektíve čl. 17 ústavy, pretože predstavujú prísnejšiu a špeciálnu úpravu dodržania zásad
spravodlivého procesu u osoby pozbavenej osobnej slobody, než aký má na mysli čl. 6
ods. 1 dohovoru. Ustanovenia čl. 5 dohovoru a čl. 17 ústavy zahŕňajú hmotné a tiež
procesné atribúty práva na osobnú slobodu vrátane práva na súdnu ochranu pri jej
pozbavení, a preto na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe sú aplikovateľné tieto špeciálne
ustanovenia o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenie čl. 6 ods. 1 dohovoru o práve
na spravodlivé súdne konanie, ako aj ustanovenie čl. 46 ods. 1 ústavy garantujúce základné
právo na súdnu ochranu, ustanovenie čl. 47 ods. 3 ústavy o rovnosti strán v konaní,
ustanovenie čl. 47 ods. 4 ústavy zakotvujúce základné právo na tlmočníka a ustanovenie
čl. 48 ods. 2 ústavy zaručujúce konanie bez zbytočných prieťahov (obdobne
napr. III. ÚS 155/09, III. ÚS 287/2010).
V tejto časti sťažovateľ neuviedol dôvody, ktoré by dali možnosť preskúmať aj
možné porušenie čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a 4 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1
dohovoru.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd sťažnosť v tejto časti vyhodnotil ako zjavne
neopodstatnenú a z tohto dôvodu ju podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.
5. Rozhodovanie o vznesenej námietke nedodržiavania požiadavky
neodkladnosti a urýchleného rozhodovania o zákonnosti väzby
V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ namietal nedodržanie požiadavky neodkladnosti
a urýchleného rozhodovania o zákonnosti väzby podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru a podľa čl. 17
ods. 2 a 5 ústavy postupom špecializovaného trestného súdu a postupom najvyššieho súdu
pri rozhodovaní o jeho žiadosti o prepustenie z väzby z 19. marca 2012.
V zmysle judikatúry ústavného súdu obsahom čl. 5 ods. 4 dohovoru garantujúceho
právo na osobnú slobodu je aj právo obvineného iniciovať konanie, v ktorom by súd
urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho väzby a nariadil prepustenie obvineného, ak je väzba
nezákonná, ako aj jeho právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú alebo byť
prepustený počas konania, pričom prepustenie sa môže v zákonom určených prípadoch
podmieniť zárukou (obdobne III. ÚS 7/00, III. ÚS 255/03, III. ÚS 199/05).
Súdne preskúmanie zákonnosti pozbavenia osobnej slobody kladie nároky (okrem
iného) na rýchlosť tohto preskúmania a kvalitu preskúmania, čo platí aj v prípade
osobitného typu väzobného konania, predmetom ktorého je preskúmanie žiadosti
o prepustenie z väzby a jej nahradenie poskytnutou zárukou (záruka subjektu, písomný
sľub, peňažná záruka).
Podľa judikatúry ústavného súdu požiadavke neodkladnosti rozhodovania o žiadosti
o prepustenie z väzby v zmysle čl. 5 ods. 4 dohovoru nezodpovedá lehota počítaná
na mesiace, ale na týždne. Tejto požiadavke preto spravidla nemôže zodpovedať lehota
konania presahujúca na jednom stupni súdu dobu jedného mesiaca a ani nečinnosť trvajúca
týždne (obdobne. III. ÚS 345/06).
Podľa zistení ústavného súdu doba, počas ktorej špecializovaný trestný súd konal
o sťažovateľovej žiadosti o prepustenie z väzby, trvala od 26. marca 2012, keď prokurátor
špeciálnej prokuratúry potom, ako nevyhovel tejto žiadosti, predložil ju na rozhodnutie
špecializovanému trestnému súdu, do 20. apríla 2012, keď súd prvého stupňa predložil spis
na rozhodnutie najvyššiemu súdu z dôvodu podania opravných prostriedkov. V priebehu
tejto doby špecializovaný trestný súd rozhodol o žiadosti sťažovateľa a ďalších obvinených
o prepustenie z väzby (uznesenie zo 4. apríla 2012), doručil prvostupňové rozhodnutie
procesným stranám a potom, ako mu boli doručené sťažnosti proti predmetnému
rozhodnutiu, predložil ich najvyššiemu súdu. Najvyšší súd po rozhodnutí o opravných
prostriedkoch 11. mája 2012 vrátil spis špecializovanému trestnému súdu, ktorý zabezpečil
doručenie druhostupňového rozhodnutia procesným stranám tak, že sťažovateľovi a jeho
obhajcovi bolo doručené 17. mája 2012.
Z uvedeného vyplýva, že od predloženia žiadosti o prepustenie z väzby
špecializovanému trestnému súdu, jeho rozhodnutia až do predloženia spisu najvyššiemu
súdu uplynulo 25 dní. V priebehu ďalších 6 dní špecializovaný trestný súd doručil
druhostupňové rozhodnutie sťažovateľovi a jeho obhajcovi.
V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že za významné treba považovať aj
obdobie, počas ktorého trvalo doručovanie väzobného rozhodnutia sťažovateľovi (pozri
rozhodnutie ESĽP Kučera v. Slovensko zo 17. júla 2007; I. ÚS 94/06, III. ÚS 16/09).
Z uvedeného dôvodu preto dobu 6 dní predstavujúcu doručovanie druhostupňového
rozhodnutia sťažovateľovi a jeho obhajcovi nemožno pripísať na vrub špecializovanému
trestnému súdu, pretože nebolo jeho povinnosťou toto doručenie zabezpečiť. Podľa
spravovacieho a kancelárskeho poriadku mal uvedené rozhodnutie týkajúce sa zaistenia
osoby doručiť najvyšší súd, ktorý označené rozhodnutie vydal (obdobne III. ÚS 43/2011).
Najvyšší súd, ktorému bola 20. apríla 2012 daná vec predložená na rozhodnutie, o nej
rozhodol 3. mája 2012 a 11. mája 2012 vrátil spis špecializovanému trestnému súdu bez
toho, aby v súlade so spravovacím a kancelárskym poriadkom doručil svoje rozhodnutie
procesným stranám.
Pridržiavajúc sa uvedeného ústavný súd konštatuje, že špecializovaný trestný súd
konal o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby 25 dní a najvyšší súd v tejto súvislosti
konal 21 dní, ale k tejto dobe je potrebné na vrub najvyššiemu súdu pripísať dobu 6 dní
predstavujúcu doručovanie jeho rozhodnutia sťažovateľovi a obhajcovi.
Vzhľadom na to, že ani na prvostupňovom súde, ani na súde druhého stupňa doba
konania nepresiahla judikatúrou akceptovanú dobu jedného mesiaca väzobného konania
na jednom stupni súdu, ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne
neopodstatnenú.
V súvislosti s nedodržaním požiadavky neodkladnosti a urýchleného rozhodovania
o žiadosti o prepustenie z väzby z 19. marca 2012 (v petite sťažnosti nesprávne uvedený
dátum 14. marca 2012) sťažovateľ namietal aj porušenie práva na obhajobu, pretože podľa
jeho názoru mu tým bolo bránené „v zákonom stanovenej lehote opätovne požiadať
o prepustenie z väzby“.
Keďže ústavný súd sťažnosť v časti, ktorou sťažovateľ namietal prieťahy v súvislosti
s rozhodovaním o jeho žiadosti o prepustenie z väzby z 19. marca 2012, odmietol ako
zjavne neopodstatnenú, bolo bez právneho významu zaoberať sa jeho námietkou o porušení
práva na obhajobu, ku ktorému podľa jeho vyjadrenia malo dôjsť práve tvrdenými
prieťahmi v postupe špecializovaného trestného súdu a najvyššieho súdu. Ústavný súd totiž
postup týchto súdov pri rozhodovaní o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby
vyhodnotil ako taký, ktorý zodpovedá zárukám podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru a čl. 17 ods. 2
a 5 ústavy.
6. K námietke nerozhodnutia o žiadosti o prepustenie z väzby zo 14. marca 2011
Sťažovateľ v sťažnosti zároveň namietal postup špeciálnej prokuratúry v konaní
vedenom pod sp. zn. VII/1 Gv 54/09 a postup špecializovaného trestného súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. Tp 35/2010 z dôvodu, že o jeho žiadosti o prepustenie z väzby
zo 14. marca 2011 nebolo dosiaľ rozhodnuté.
K uvedenej námietke sťažovateľa sa v odôvodnení svojich rozhodnutí vyjadrili oba
súdy, a teda špecializovaný trestný súd v závere uznesenia sp. zn. Tp 35/2010 zo 4. apríla
2012 a najvyšší súd v uznesení sp. zn. 2 Tost 11/2012 z 3. mája 2012. Oba súdy
konštatovali, že vzhľadom na to, že po 14. marci 2011 bolo o zákonnosti sťažovateľovej
väzby rozhodnuté viackrát, v podstate sa rozhodlo aj o tejto žiadosti, a že tento postup
zodpovedá materiálnemu chápaniu ochrany práv sťažovateľa, o väzbe ktorého sa
rozhodovalo opakovane.
Pokiaľ ide o požiadavku urýchlenosti rozhodovania („bref délai“, „speedily“), ESĽP
zdôraznil, že ju netreba posudzovať z čisto aritmetického hľadiska, ale je potrebné vždy
zohľadniť aj podmienky a okolnosti každej konkrétnej veci (Sanchez-Reisse c. Švajčiarsko
z roku 1986).
Európsky súd pre ľudské práva v rámci svojej rozhodovacej činnosti vyslovil, že čl. 5
ods. 4 dohovoru zakotvuje pre osobu pozbavenú osobnej slobody procesné záruky
predovšetkým proti pokračovaniu tohto pozbavenia, ktoré aj keď bolo nariadené zákonným
spôsobom, po uplynutí určitého času sa mohlo stať nezákonným a neospravedlniteľným.
Procesné záruky zakotvené v tomto článku garantujú, že osoba pozbavená osobnej slobody
nebude vystavená nebezpečenstvu, že tento stav bude trvať aj potom, ako zásah prestane
byť ospravedlniteľným (Shishkov proti Bulharsku, rozsudok z 9. januára 2003, č. 38822/97,
§ 88).
Sťažovateľ tvrdil, že v danom prípade podal 14. marca 2011 žiadosť o prepustenie
z väzby, ale že o tejto žiadosti nebolo dosiaľ rozhodnuté.
V tejto súvislosti ústavný súd zistil, že špecializovaný trestný súd uznesením
sp. zn. Tp 35/2010 z 23. marca 2011 v spojení s uznesením najvyššieho súdu
sp. zn. 6 Tost 9/2011 z 31. marca 2011 rozhodol o predĺžení lehoty trvania sťažovateľovej
väzby do 12. septembra 2011. Okrem toho o ďalšej žiadosti sťažovateľa o prepustenie
z väzby zo 16. mája 2011 rozhodol špecializovaný trestný súd uznesením
sp. zn. Tp 35/2010 z 10. júna 2011 v spojení s uznesením najvyššieho súdu
sp. zn. 6 Tost 18/2011 z 29. júna 2011 tak, že ju zamietol.
Podľa názoru ústavného súdu by skutočnosť, že o zákonnosti sťažovateľovej väzby
bolo rozhodnuté aj po 14. marci 2011, nemala zbavovať súdy povinnosti rozhodnúť aj
o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby zo 14. marca 2011. Na druhej strane ústavný
súd prihliadol na konkrétne okolnosti tohto prípadu, keď periodická kontrola zákonnosti
a ústavnosti väzby bola preskúmaná v časovo konkurenčnom konaní (prvostupňové
rozhodnutie z 23. marca 2011 a druhostupňové rozhodnutie z 31. marca 2011), ako aj
v konaniach nasledujúcich. Ústavný súd teda zastáva názor, že účel čl. 5 ods. 4 dohovoru
bol v tomto prípade naplnený, a preto sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne
neopodstatnenú.
Napokon sťažovateľ namietal postup a rozhodnutia najvyššieho súdu
sp. zn. 2 Tost 10/2012 a sp. zn. 2 Tost 11/2012, obe z 3. mája 2012. V tejto súvislosti
sťažovateľ tvrdil, že jeho väzba je nezákonná, že trvá neprimerane dlho, že nie sú dané
žiadne konkrétne dôvody, ktoré by opodstatňovali jeho väzbu, taktiež tvrdil, že rozhodnutia
sú mechanicky a paušalizovane vydané, nedostatočne odôvodnené, ignorujúce jeho
argumenty proti väzbe, odkazujúce na predchádzajúce rozhodnutia v danej veci, a tým
porušujúce jeho základné právo na osobnú slobodu a právo na slobodu a bezpečnosť.
V súvislosti s uvedenými námietkami sťažovateľa ústavný súd zistil, že uznesením
sudcu pre prípravné konanie špecializovaného trestného súdu sp. zn. Tp 35/2010
zo 4. apríla 2012 bolo (okrem iného) rozhodnuté o zmene dôvodov väzby u sťažovateľa tak,
že uňho je daný len dôvod útekovej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku
a zároveň týmto rozhodnutím bola jeho žiadosť o prepustenie z väzby z 19. marca 2012
zamietnutá. V odôvodnení tohto rozhodnutia súd prvého stupňa konštatoval existenciu
dôvodov útekovej väzby poukazujúc na to, že sťažovateľ je cudzím štátnym príslušníkom,
je stíhaný za obzvlášť závažný zločin, za ktorý mu hrozí vysoký trest, a že na U. má rodinné
aj majetkové zázemie. Pokiaľ ide o dôvod preventívnej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c)
Trestného poriadku, špecializovaný trestný súd vyslovil názor, že tento u sťažovateľa
zanikol.
O sťažnosti sťažovateľa a ďalšieho obvineného proti rozhodnutiu špecializovaného
trestného súdu rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 2 Tost 11/2012 z 3. mája 2012.
V odôvodnení rozhodnutia sa najvyšší súd odvolal na svoju argumentáciu, ako aj
argumentáciu súdu prvého stupňa obsiahnutú v predchádzajúcich rozhodnutiach a dodal, že
u sťažovateľa je daný aj dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku, aj
dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Pokiaľ ide o dôvod útekovej
väzby, k tomu uviedol, že vzhľadom na právnu kvalifikáciu skutku sa obava z úteku nemá
ako pominúť, a pokiaľ ide o dôvod preventívnej väzby, k tomu dodal, že v okolnostiach
daného prípadu je vysoký predpoklad, že po prepustení na slobodu by si sťažovateľ
„s vysokou efektivitou“ zadovažoval príjem páchaním organizovanej trestnej činnosti
obdobného charakteru, za akú je stíhaný. Najvyšší súd sa vyjadril aj k návrhu sťažovateľa
obsiahnutému v jeho opravnom prostriedku a týkajúcemu sa nahradenia väzby dohľadom
probačného a mediačného úradníka a taktiež k jeho písomnému sľubu, pričom v tejto
súvislosti poukázal na existenciu dôvodov väzby.
V druhom z napadnutých uznesení najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tost 10/2012
z 3. mája 2012 súd druhého stupňa zamietol sťažnosť sťažovateľa a ďalších obžalovaných
proti uzneseniu špecializovaného trestného súdu sp. zn. BB-3 T 13/2012 z 19. apríla 2012,
ktorým bolo (okrem iného) rozhodnuté o ponechaní sťažovateľa vo väzbe podľa § 71 ods. 1
písm. a) a c) Trestného poriadku, ako aj o neprijatí jeho písomného sľubu. V oboch
rozhodnutiach súdy použili obdobnú argumentáciu ako v rozhodnutiach, o ktorých sa
ústavný súd už zmienil.
Medzi záruky, ktoré poskytuje čl. 5 ods. 4 dohovoru a čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy,
nepochybne patrí aj právo osoby predložiť súdu argumenty a vyjadrenia proti svojmu
ponechaniu vo väzbe (napr. III. ÚS 84/06, III. ÚS 291/06), ako aj právo osoby na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré preskúmateľným spôsobom, jasne a zrozumiteľne
dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom
súdnej ochrany. Princíp spravodlivosti pritom zaväzuje súdy, aby pre svoje rozhodnutia
poskytli dostatočné a relevantné dôvody (obdobne napr. III. ÚS 374/09).
Všeobecný súd, ktorý preskúmava „zákonnosť“ pozbavenia osobnej slobody, síce nie
je povinný sa vo svojom rozhodnutí vysporiadať jednotlivo s každým argumentom, ktorý
predložil ten, o ktorého osobnú slobodu ide, avšak záruky poskytované čl. 5 ods. 4
dohovoru by boli zbavené svojej podstaty, pokiaľ by tvrdenia dotknutej osoby boli
prehliadané a pokiaľ by svojou povahou boli spôsobilé spochybniť „zákonnosť“ pozbavenia
osobnej slobody (Šebalj proti Chorvátsku, rozsudok z 28. júna 2011, č. 4429/09, § 229).
Európsky súd pre ľudské práva vo veci Knebl proti Českej republike (rozsudok
z 28. októbra 2010, č. 20157/05, § 68) konštatoval, že ak niektoré relevantné dôvody
na ponechanie obvineného vo väzbe pretrvávali počas celej doby trvania väzby a ak súčasne
zákonnosť väzby bola predmetom viacnásobného prieskumu, nemožno vnútroštátnym
súdom vyčítať, že sa v textoch svojich rozhodnutí opakovali.
Európsky súd pre ľudské práva v ďalšom zo svojich rozhodnutí (Iljikov proti
Bulharsku, rozsudok z 26. júla 2001, č. 33977/96, § 86) vyslovil názor, že akýkoľvek
systém obligatórnej väzby je sám osebe v rozpore s čl. 5 ods. 3 dohovoru.
V nadväznosti na uvedené ústavný súd považuje za významné poukázať na ďalšie
rozhodnutie ESĽP vo veci Contrada proti Taliansku (rozsudok z 24. augusta 1998,
č. 27143/95, § 58, 61 – 62), z ktorého vyplýva, že nemusí vždy dôjsť k porušeniu dohovoru,
ak sa vnútroštátne orgány pri aplikácii práva nespoliehajú len na zákonnú prezumpciu, ale
ak riadne doložia, že dôvody na pozbavenie osobnej slobody, ktorých existenciu zákon
prezumuje, v konkrétnom prípade skutočne existovali.
Podľa názoru ústavného súdu pri skúmaní dôvodov väzby je potrebné vychádzať
vždy z konkrétnych okolností prípadu, pretože ak väzobné dôvody u konkrétnej osoby sú
dané, nemožno sa odvolávať na to, že väzba trvá už dlhšiu dobu. Totižto nemožno stanoviť
abstraktné hranice primeranosti či neprimeranosti dĺžky väzby, pretože tie sú vždy
podmienené špecifickosťou a konkrétnosťou prípadu. Podstatné je, aby pre zákonné dôvody
boli zistené skutkové okolnosti. Napríklad ESĽP považoval za primeranú dĺžku väzby
trvajúcu 5 rokov (Shabani proti Švajčiarsku, rozsudok z 5. novembra 2009, č. 29044/06,
§ 58 a § 69) či väzbu trvajúcu viac ako 3 roky (Van der Tang proti Španielsku, rozsudok
z 13. júla 1995, č. 19382/92, § 58 a § 76).
V namietanom prípade väzba sťažovateľa plynie od 12. apríla 2010, a pokiaľ ide
o dôvod útekovej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku, túto najvyšší súd aj
v súčasnom štádiu trestného konania (odvolávajúc sa aj na skoršie rozhodnutia v tejto veci)
odôvodnil hlavne charakterom a závažnosťou trestného činu, za ktorý sťažovateľovi hrozí
prísny trest, z čoho vyvodil dôvodný predpoklad, že sťažovateľ ako cudzí štátny príslušník
majúci majetkové a rodinné väzby v domovskej krajine by mohol ujsť, aby sa tak vyhol
trestnému stíhaniu a prípadnému postihu za protiprávnu činnosť. Aj v už spomínanej veci
Knebl proti Českej republike ESĽP konštatoval, že v danom prípade hrozil sťažovateľovi
vysoký trest odňatia slobody a že v zahraničí mal dostatok kontaktov na to, aby mu uľahčili
útek, a preto vyslovil názor, že pokiaľ sa nebezpečenstvo z úteku mohlo v priebehu
trestného konania znížiť alebo postupom času sa oslabiť, nemohlo toto nebezpečenstvo
zaniknúť úplne.
Pokiaľ ide o dôvod preventívnej väzby, túto najvyšší súd odôvodnil dôkaznou
situáciou a z toho plynúcou obavou, že sťažovateľ bude pokračovať v páchaní trestnej
činnosti obdobného charakteru, a dodal, že v tomto smere nemusí ísť o dokázanú istotu, ale
dôvodný predpoklad, o ktorom bol presvedčený, že existuje.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd zastáva názor, že najvyšší súd obe namietané
uznesenia z 3. mája 2012, pokiaľ ide o danosť väzobných dôvodov, odôvodnil stručne, ale
ich podstatu vystihol. Z týchto rozhodnutí jednoznačne vyplýva, ktoré okolnosti považoval
za také, ktoré odôvodňovali opodstatnenosť útekovej väzby a preventívnej väzby, a taktiež
je z nich zrejmé, z akého dôvodu nebolo možné vyhovieť ponúknutým alternatívam ako
náhradám za väzbu.
S poukazom na akceptovateľnosť odôvodnenia uznesení najvyššieho súdu
sp. zn. 2 Tost 10/2012 z 3. mája 2012 a sp. zn. 2 Tost 11/2012 z 3. mája 2012 z hľadiska
dodržania záruk podľa čl. 17 a čl. 5 dohovoru ústavný súd už na predbežnom prerokovaní
sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu
zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa v nej nastolenými.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. augusta 2012