Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 370/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. augusta 2012

predbežne prerokoval sťažnosť V. L., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom JUDr. R. U.,

Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa

a 5, , a 4, a

Slovenskej republiky a práv podľa čl. 5 ods. 1, 2, 3 a 4 v spojení s čl. 6 ods. 1 a 3 písm. a),

b), c) a e) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Generálnej

prokuratúry Slovenskej republiky Úradu špeciálnej prokuratúry v konaní vedenom

pod sp. zn. VII/1 Gv 54/09, postupom a uzneseniami Špecializovaného trestného

súdu sp. zn. 35/2010 z 23. januára 2012, sp. zn. 35/2010 zo 4. apríla 2012

a sp. zn. z 19. apríla 2012 a postupom a uzneseniami Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 1. februára 2012, sp. zn.

z 3. mája 2012 a sp. zn. z 3. mája 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť V. L. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. júna 2012

doručená sťažnosť V. L., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom

JUDr. R. U., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia jeho základných

práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a 4, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3

(ďalej len „“) a práv podľa , 2, 3 a 4 v spojení

s čl. 6 ods. 1 a 3 písm. a), b), c) a e) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky Úradu

špeciálnej prokuratúry (ďalej len „špeciálna prokuratúra“) v konaní vedenom pod sp. zn.

VII/1 Gv 54/09, postupom a uzneseniami Špecializovaného trestného súdu (ďalej len

„špecializovaný trestný súd“) sp. zn. 35/2010 z 23. januára 2012, sp. zn. 35/2010 zo

4. apríla 2012 a sp. zn. z 19. apríla 2012 a postupom a uzneseniami

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 1.

februára 2012, sp. zn. z 3. mája 2012 a sp. zn. z 3. mája

2012.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že „je trestne stíhaný pre skutky právne

kvalifikované ako zločin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa §

296 Tr. zák., za obzvlášť závažný zločin obchodovania s ľuďmi podľa § 179 ods. 1, ods. 4

písm. c), ods. 5 písm. a) Tr. zákona s poukazom na § 141 písm. a) Tr. zák. vo viacčinnom

súbehu s obzvlášť závažným zločinom legalizácie príjmov z trestnej činnosti podľa § 233

ods. 1 písm. a), b), ods. 4 písm. a), b), c) Tr. zák. s poukazom na § 141 písm. a) Tr. zák., na

základe uznesení o vznesení obvinenia zo strany MV SR, Úradu hraničnej a cudzineckej

polície, Národnej jednotky boja proti nelegálnej migrácii, Odbor operatívnej činnosti a

vyšetrovania Stred B., ČVS : UHCP-20/NJ-S-2009 zo dňa 12. 04. 2010“.

Sťažovateľ uviedol, že 10. apríla 2012 prokurátor špeciálnej prokuratúry podal naňho

a ďalších spoluobvinených obžalobu na špecializovanom trestnom súde, na ktorom je táto

trestná vec vedená pod sp. zn. .

Podľa sťažovateľa jeho väzba trvá od 12. apríla 2010 a do väzby bol vzatý na základe

uznesenia sudcu pre prípravné konanie špecializovaného trestného súdu sp. zn. 35/2010

zo 14. apríla 2010 z dôvodov podľa a . Dosiaľ

podal štyri žiadosti o prepustenie z väzby (zo 14. marca 2011, zo 16. mája 2011,

z 18. novembra 2011 a 19. marca 2012), pričom o prvej z nich nebolo rozhodnuté. Pokiaľ

ide o ostatné jeho žiadosti o prepustenie z väzby, tie boli zamietnuté, takisto ako aj jeho

sťažnosti proti prvostupňovým rozhodnutiam v tejto veci.

Sťažovateľ namietal uznesenie špecializovaného trestného súdu sp. zn. 35/2010

zo 4. apríla 2012 v spojení s uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 3. mája 2012, ktorými bola zamietnutá jeho žiadosť o prepustenie z väzby

z 19. marca 2012. Taktiež namietal aj uznesenie špecializovaného trestného súdu

sp. zn. z 19. apríla 2012 v spojení s uznesením najvyššieho súdu

sp. zn. z 3. mája 2012, ktorými bolo rozhodnuté o jeho ponechaní vo väzbe

po podaní obžaloby z dôvodov podľa a .

Už označeným rozhodnutiam najvyššieho súdu vytýkal predovšetkým nedostatočnú

odôvodnenosť, ktorá spočívala aj v tom, že v odôvodnení týchto rozhodnutí najvyšší súd

odkázal na svoje predchádzajúce rozhodnutia týkajúce sa jeho trestnej veci, ale aj trestnej

veci spoluobvineného.

Okrem toho sťažovateľ uviedol, že jeho zotrvávanie vo väzbe je neprimerane dlhé,

nezákonné a neopodstatnené, pretože dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) a c)

uňho nie sú v súčasnosti dané. Rozhodnutia prijaté v jeho väzobnej veci

považuje za mechanicky a paušalizovane vydávané, neobsahujúce významné a dostatočné

skutočnosti. Sťažovateľ považuje za absurdné tvrdenie najvyššieho súdu o tom, že

s priblížením možného trestu sa obava z úteku javí reálnejšou. Sťažovateľ naopak poukázal

na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“), podľa ktorej sa riziko

z úteku postupom času zoslabuje. Podľa názoru sťažovateľa musí byť obava z úteku

podložená konkrétnymi skutočnosťami, ktoré podľa neho nie sú uňho dané, a v tejto

súvislosti poukázal aj na to, že na území Slovenskej republiky má trvalý pobyt, manželku

a dieťa. Okrem toho sťažovateľ namietal, že najvyšší súd dôvod preventívnej väzby

odôvodnil len hypoteticky, keď uviedol, že u sťažovateľa existuje obava v pokračovaní

trestnej činnosti rovnakého druhu bez toho, aby uviedol konkrétne okolnosti. Sťažovateľ

namietal, že aj keď najvyšší súd v rozhodnutí sp. zn. z 3. mája 2012

rozhodoval o sťažnosti sťažovateľa v súvislosti s jeho ponechaním vo väzbe a uznesením

sp. zn. z 3. mája 2012 rozhodol o sťažnosti proti prvostupňovému

uzneseniu, ktorým bola zamietnutá jeho žiadosť o prepustenie z väzby, v oboch

rozhodnutiach použil identické argumenty vo vzťahu ku všetkým obžalovaným s odkazom

na predchádzajúce rozhodnutia v tejto veci.

Sťažovateľ súčasne namietal aj prieťahy v súvislosti s rozhodovaním o jeho žiadosti

o prepustenie z väzby z 19. marca 2012. V tejto súvislosti poukázal na to, že jeho žiadosť

bola špeciálnej prokuratúre doručená 20. marca 2012 a špecializovaný trestný súd o nej

rozhodol 4. apríla 2012 tak, že ju zamietol. Po doručení rozhodnutia procesným stranám

a následnom podaní sťažností bol spis 20. apríla 2012 predložený najvyššiemu súdu, ktorý

sťažnosť sťažovateľa, ako aj sťažnosti ďalších obžalovaných zamietol uznesením

z 3. mája 2012. Sťažovateľ vyslovil názor, že uvedeným postupom špecializovaného

trestného súdu a najvyššieho súdu nebola dodržaná požiadavka neodkladnosti a urýchleného

rozhodovania o zákonnosti jeho väzby, keďže o tejto jeho žiadosti sa rozhodovalo 46 dní

(od 20. marca 2012 do 3. mája 2012) s tým, že jeho obhajcovi bolo rozhodnutie najvyššieho

súdu doručené až 17. mája 2012. V tejto súvislosti sťažovateľ poukázal na štrasburskú

judikatúru, ktorá sa podľa neho ustálila v tom, že rozhodovanie o zákonnosti väzby je

globálny proces, ktorý treba posudzovať od návrhu až do právoplatného rozhodnutia o ňom.

V kontexte námietok týkajúcich sa prieťahov pri rozhodovaní o zákonnosti väzby

sťažovateľ dodal: „... vzhľadom na právnu úpravu podľa tým, že

predloženie spisu špecializovaného trestného súdu na rozhodnutie o žiadosti obvineného

o prepustenie z väzby trvalo 19 dní, bolo obvinenému neoprávnene bránené opätovne

požiadať o prepustenie z väzby, čím bol porušené právo na súdnu ochranu a právo

na obhajobu podľa v spojení s , dohovoru.“

Okrem toho namietal postup špeciálnej prokuratúry a špecializovaného trestného

súdu, pretože podľa jeho názoru tieto orgány nerozhodli o jeho žiadosti o prepustenie

z väzby zo 14. marca 2011. Sťažovateľ tvrdil, že o jeho návrhu na prepustenie z väzby

rozhodol špecializovaný trestný súd až uznesením sp. zn. 35/2010 z 10. júna 2011

v spojení s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 29. júna 2011, keď sa

rozhodovalo o jeho v poradí druhej žiadosti o prepustenie z väzby zo 16. mája 2011.

Sťažovateľ poukázal na to, že túto skutočnosť namietal aj vo svojej žiadosti o prepustenie

z väzby z 19. marca 2012, o ktorej rozhodol špecializovaný trestný súd 4. apríla 2012.

K uvedenému sťažovateľ dodal: «Prvostupňový súd v odôvodnení uznesenia z 04. 04. 2012

uviedol, že táto žiadosť bola podaná v čase rozhodovacieho procesu po rozhodnutí súdu

prvého stupňa pred rozhodnutím odvolacieho súdu o sťažnosti proti predĺženiu lehoty väzby

a súd považoval za irelevantné zaoberať sa takýmto podaním, keďže prokurátor ako i súdy

po 14. 03. 2011 opakovane rozhodli o väzbe. NS SR, č. k. k tomu uviedol:

„... tento rezultát zodpovedá materiálnemu chápaniu ochrany práv...“.» V tejto súvislosti

sťažovateľ ešte poukázal na to, že po 14. marci 2011 rozhodoval špecializovaný trestný súd

o predĺžení lehoty trvania jeho väzby, a to uznesením sp. zn. 35/2010 z 23. marca 2011

v spojení s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 31. marca 2011. Sťažovateľ

teda zhrnul, že aj keď všeobecné súdy po 14. marci 2011 rozhodovali o zákonnosti jeho

väzby, bolo ich povinnosťou rozhodnúť aj o jeho žiadosti zo 14. marca 2011.

Sťažovateľ súčasne namietal postup a uznesenie špecializovaného trestného súdu

sp. zn. 35/2010 z 23. januára 2012 a postup a uznesenie najvyššieho súdu

sp. zn. z 1. februára 2012, ako aj postup špeciálnej prokuratúry vo veci

sp. zn. VII/1 Gv 54/09. V tejto súvislosti sťažovateľ predostrel námietky o tom, že pri

rozhodovaní o predĺžení lehoty trvania jeho väzby mu nebol doručený návrh prokurátora

špeciálnej prokuratúry z 9. januára 2012, pričom po jeho následnom doručení mu nebol

poskytnutý dostatočný časový priestor na jeho preštudovanie. Tým podľa jeho názoru došlo

k porušeniu zásady kontradiktórnosti konania a princípu rovnosti zbraní.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prijal jeho

sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil:

„1. Špecializovaný trestný súd Pezinok, pracovisko Banská Bystrica v konaní

35/2010 a v konaní a Najvyšší súd SR pri rozhodovaní o sťažnostiach

obvineného proti väzbe držaním obv. L. vo väzbe od 12. 04. 2010 do dňa vyhotovenia tejto

sťažnosti z dôvodov podľa , , porušili jeho právo byť vo väzbe

len zo zákonného dôvodu po dobu nevyhnutnú, resp. primeranú alebo byť prepustený počas

konania, právo urýchlene rozhodnúť o zákonnosti väzby, právo na preskúmanie okolností

svedčiacich pre a proti väzbe na základe konkrétnych skutočností podľa čl. 17 ods. 2, 5

, podľa , ods. 3, ods. 4 Dohovoru.

2. Špecializovaný trestný súd Pezinok - pracovisko Banská Bystrica, uznesením

č. k. z 19. 04. 2012 a NS SR uznesením č. k. z 03. 05. 2012,

porušili právo obvineného byť vo väzbe len zo zákonného dôvodu po dobu nevyhnutnú,

resp. primeranú, alebo byť prepustený počas konania, právo na preskúmanie okolností

svedčiacich pre a proti väzbe na základe konkrétnych skutočností podľa čl. 17 ods. 2, 5

v spojení s , podľa , ods. 3, ods. 4 Dohovoru.

3. Špecializovaný trestný súd Pezinok - pracovisko Banská Bystrica postupom

a uznesením č. k. 35/2010 z 04. 04. 2012 a NS SR postupom a uznesením

č. k. z 03. 05. 2012 pri rozhodovaní o žiadosti obvineného o prepustenie

z väzby z 19. 03. 2012 porušili právo obvineného byť vo väzbe len zo zákonného dôvodu

po dobu nevyhnutnú, resp. primeranú, alebo byť prepustený počas konania, právo

urýchlene rozhodnúť o zákonnosti väzby, právo na preskúmanie okolností svedčiacich pre a

proti väzbe na základe konkrétnych skutočností podľa , 5 v spojení s čl.

48 ods. 2 , podľa , ods. 3, ods. 4 Dohovoru.

4. práva na súdnu ochranu a práva na obhajobu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 50

ods. 3 , dohovoru tým, že Špecializovaný trestný súd Pezinok - pracovisko

Banská Bystrica v konaní vedenom pod č. k. 35/2010 a NS SR v konaní vedenom pod

sp. zn. nerozhodli o žiadosti sťažovateľa zo 14. 03. 2012 (pozn. sťažovateľ

mal nepochybne na mysli žiadosť z 19. marca 2012, o ktorej bolo rozhodnuté označenými

rozhodnutiami) o prepustenie z väzby na slobodu urýchlene, resp. bez zbytočných

prieťahov, a tak mu bránili v zákonom ustanovenej lehote opätovne požiadať o prepustenie

z väzby.

5. Generálna prokuratúra SR Úrad špeciálnej prokuratúry postupom v konaní pod

č. VII/1 Gv 54/09, Špecializovaný trestný súd Pezinok - pracovisko Banská Bystrica,

č. 35/2010 v konaní o žiadosti o prepustenie z väzby z 14. 03. 2011 porušili právo

na rozhodnutie o zákonnosti väzby urýchlene, resp. bez zbytočných prieťahov podľa čl. 5

ods. 4 dohovoru a v spojení s , tým že o žiadosti obvineného

o prepustenie z väzby z 14. 03. 2011 vôbec nekonali.

6. Generálna prokuratúra GP SR Úrad špeciálnej prokuratúry, č. VII/1 Gv 54/09-

543, Špecializovaný trestný súd č. k. 35/2010 postupom a uznesením z 23. 01. 2012

a postupom a uznesením NS SR č. z 01. 02. 2012 porušili právo

na kontradiktórne konanie a princíp rovnosti zbraní podľa čl. 5 ods. 1, 4 v spojení s čl. 6

ods. 1, ods. 3 písm. b), c) Dohovoru a čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3

a zároveň bolo porušené právo podľa v spojení s ,

dohovoru, na bezplatnú pomoc tlmočníka tým, že mu nebol v zákonnej

lehote doručený návrh na predĺženie lehoty väzby a tento mu nebol preložený.

7. Zároveň žiadam Ústavný súd, aby uznesenie Špecializovaného trestného súdu

Pezinok - pracovisko Banská Bystrica, č. k. 35/2010 z 04. 04. 2012 v spojení s uznesením

NS SR č. k. z 03. 05. 2012, a uznesenie Špecializovaného trestného súdu

Pezinok - pracovisko Banská Bystrica č. k. z 19. 04. 2012 v spojení

s uznesením NS č. k. z 03. 05. 2012 zrušil a prikázal NS SR, aby sťažovateľa

neodkladne prepustil na slobodu.

8. Zároveň navrhujem ústavnému súdu, aby zaviazal Špecializovaný trestný súd

Pezinok/NS SR nahradiť obvinenému trovy právneho zastúpenia 323,50 Eur spočívajúce

v zastupovaní pred ústavným súdom na účet právneho zástupcu JUDr. R. U., vedený v ...,

pobočka ... č. ú. ... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(v tomto prípade sťažnosti) podľa až vrátane okolností,

ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

1. Rozhodovanie o námietkach porušenia základných práv a slobôd

rozhodnutiami špecializovaného trestného súdu sp. zn. 35/2010 z 23. januára 2012,

sp. zn. 35/2010 zo 4. apríla 2012 a sp. zn. z 19. apríla 2012

Pri prerokovaní časti sťažnosti pre namietané porušenie označených práv sťažovateľa

postupom a uzneseniami špecializovaného trestného súdu sp. zn. 35/2010 z 23. januára

2012, sp. zn. 35/2010 zo 4. apríla 2012 a sp. zn. z 19. apríla 2012

ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity podľa . Toto ustanovenie

limituje hranice právomoci ústavného súdu a všeobecných súdov rozhodujúcich

v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, a to tým spôsobom, že ochrany základného

práva a slobody sa na ústavnom súde možno domáhať v prípade, ak takúto ochranu nemôžu

poskytnúť všeobecné súdy.

Vzhľadom na to, že na preskúmanie postupu a označených rozhodnutí

špecializovaného trestného súdu bol v prvom rade povolaný najvyšší súd, ktorého právomoc

predchádza právomoci ústavného súdu bezprostredne preskúmavať rozhodnutia súdu

prvého stupňa v tejto veci, ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok

právomoci na jej prerokovanie (obdobne napr. , ,

, , , ).

2. Rozhodovanie o námietke neústavnosti uznesenia najvyššieho súdu

sp. zn. z 1. februára 2012

Sťažovateľ súčasne namietal aj porušenie zásady kontradiktórnosti konania

a princípu rovnosti zbraní podľa čl. 5 ods. 1 a 4 v spojení s čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) a c)

dohovoru, právo podľa čl. 5 ods. 2 v spojení s čl. 6 ods. 3 písm. a) a e) dohovoru a základné

práva podľa , a 4, a . K porušeniu

uvedených práv malo podľa názoru sťažovateľa dôjsť postupom predchádzajúcim prijatiu

uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 1. februára 2012, ktorým najvyšší súd

zamietol sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu špecializovaného trestného súdu

sp. zn. 35/2010 z 23. januára 2012 o predĺžení lehoty trvania jeho väzby.

Podľa sťažnosť možno podať v lehote dvoch

mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom

zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Podľa zistení ústavného súdu predmetné uznesenie najvyššieho súdu bolo obhajcovi

sťažovateľa doručené 20. februára 2012 a samotnému sťažovateľovi 21. februára 2012.

Podľa sťažnosť nemožno považovať za časovo neobmedzený

právny prostriedok ochrany ústavnosti. Jednou zo zákonných podmienok na prijatie

sťažnosti podľa na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej

v , teda v lehote dvoch mesiacov od kvalifikovanej

právnej skutočnosti (, , , ).

Vzhľadom na to, že procesný postup, ktorý sťažovateľ namietal, bol zavŕšený

prijatím rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré mu bolo doručené 21. februára 2012, a súčasne

s prihliadnutím na deň doručenia sťažnosti ústavnému súdu (27. júna 2012) ústavný súd

považoval za dostatočne preukázané podanie sťažnosti v tejto časti po uplynutí zákonom

ustanovenej dvojmesačnej lehoty (obdobne napr. , ,

, ). Keďže zmeškanie lehoty na podanie ústavnej sťažnosti

nemožno odpustiť, ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol ako podanú oneskorene.

3. Rozhodovanie o námietke porušenia základných práv a slobôd postupom

špeciálnej prokuratúry v konaní vedenom pod sp. zn. VII/1 Gv 54/09

V súvislosti s porušením zásady kontradiktórnosti konania v tejto časti konania, keď

sa rozhodovalo o návrhu prokurátora špeciálnej prokuratúry na predĺženie lehoty

sťažovateľovej väzby, sťažovateľ namietal aj postup špeciálnej prokuratúry v konaní

vedenom pod sp. zn. VII/1 Gv 54/09, ktorá podľa jeho názoru mala spolu

so špecializovaným trestným súdom a najvyšším súdom participovať na porušení jeho práv.

Vzhľadom na už uvedené sa táto námietka sťažovateľa javí nielen ako podaná

oneskorene, ale s poukazom na ostatnú vetu aj ako

neopodstatnená, pretože v prípadoch, ak sa rozhoduje o návrhu prokurátora na predĺženie

lehoty trvania väzby, je vždy povinnosťou všeobecného súdu rozhodnúť o tomto návrhu až

potom, ako dotknutej osobe bolo umožnené k návrhu sa vyjadriť. Z uvedeného vyplýva, že

nie na prokurátorovi, ale na všeobecnom súde spočíva ťarcha povinnosti informovať

o argumentoch protistrany. Tu opäť ústavný súd pripomína, že táto námietka vo vzťahu

k najvyššiemu súdu (uznesenie sp. zn. z 1. februára 2012), ktorý ako

inštančne posledný rozhodoval o zákonnosti sťažovateľovej väzby na základe návrhu

prokurátora špeciálnej prokuratúry, nemohla byť v tomto prípade predmetom konkrétnej

kontroly ústavnosti, pretože bola podaná oneskorene.

Sťažovateľ ďalej namietal postup a rozhodnutia špecializovaného trestného súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. 35/2010 a sp. zn. , postup a rozhodnutia

najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a sp. zn. ,

ako aj postup špeciálnej prokuratúry v konaní vedenom pod sp. zn. VII/1 Gv 54/09.

Všetky námietky, ktoré sťažovateľ predostrel voči uvedeným orgánom verejnej moci,

súviseli so zaistením jeho osoby pre účely trestného konania, teda súviseli s jeho väzbou.

Okrem toho, že sťažovateľ tieto námietky subsumoval pod porušenie

a čl. 5 dohovoru, a pokiaľ ide o porušenie základného práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3

a práva podľa dohovoru, v naznačených súvislostiach namietal aj

porušenie , a 4 a , ako aj dohovoru.

4. K otázke vznesených námietok porušenia čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48

ods. 2 a dohovoru

V nadväznosti na uvedené ústavný súd poukazuje na to, že rešpektuje prax ESĽP,

podľa ktorej osobnú slobodu chráni v zásade čl. 5 dohovoru (napr. rozsudok De Wilde et al

v. Belgicko z 18. júna 1971, AČ. 12, § 65, § 67, § 71, § 72, § 73, § 75, § 76, § 77 atď.),

respektíve , pretože predstavujú prísnejšiu a špeciálnu úpravu dodržania zásad

spravodlivého procesu u osoby pozbavenej osobnej slobody, než aký má na mysli čl. 6

ods. 1 dohovoru. Ustanovenia dohovoru a zahŕňajú hmotné a tiež

procesné atribúty práva na osobnú slobodu vrátane práva na súdnu ochranu pri jej

pozbavení, a preto na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe sú aplikovateľné tieto špeciálne

ustanovenia o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenie čl. 6 ods. 1 dohovoru o práve

na spravodlivé súdne konanie, ako aj ustanovenie garantujúce základné

právo na súdnu ochranu, ustanovenie o rovnosti strán v konaní,

ustanovenie zakotvujúce základné právo na tlmočníka a ustanovenie

zaručujúce konanie bez zbytočných prieťahov (obdobne

napr. , ).

V tejto časti sťažovateľ neuviedol dôvody, ktoré by dali možnosť preskúmať aj

možné porušenie , a 4 a , ako aj

dohovoru.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd sťažnosť v tejto časti vyhodnotil ako zjavne

neopodstatnenú a z tohto dôvodu ju podľa odmietol.

5. Rozhodovanie o vznesenej námietke nedodržiavania požiadavky

neodkladnosti a urýchleného rozhodovania o zákonnosti väzby

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ namietal nedodržanie požiadavky neodkladnosti

a urýchleného rozhodovania o zákonnosti väzby podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru a podľa čl. 17

ods. 2 a 5 postupom špecializovaného trestného súdu a postupom najvyššieho súdu

pri rozhodovaní o jeho žiadosti o prepustenie z väzby z 19. marca 2012.

V zmysle judikatúry ústavného súdu obsahom čl. 5 ods. 4 dohovoru garantujúceho

právo na osobnú slobodu je aj právo obvineného iniciovať konanie, v ktorom by súd

urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho väzby a nariadil prepustenie obvineného, ak je väzba

nezákonná, ako aj jeho právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú alebo byť

prepustený počas konania, pričom prepustenie sa môže v zákonom určených prípadoch

podmieniť zárukou (obdobne , , ).

Súdne preskúmanie zákonnosti pozbavenia osobnej slobody kladie nároky (okrem

iného) na rýchlosť tohto preskúmania a kvalitu preskúmania, čo platí aj v prípade

osobitného typu väzobného konania, predmetom ktorého je preskúmanie žiadosti

o prepustenie z väzby a jej nahradenie poskytnutou zárukou (záruka subjektu, písomný

sľub, peňažná záruka).

Podľa judikatúry ústavného súdu požiadavke neodkladnosti rozhodovania o žiadosti

o prepustenie z väzby v zmysle čl. 5 ods. 4 dohovoru nezodpovedá lehota počítaná

na mesiace, ale na týždne. Tejto požiadavke preto spravidla nemôže zodpovedať lehota

konania presahujúca na jednom stupni súdu dobu jedného mesiaca a ani nečinnosť trvajúca

týždne (obdobne. ).

Podľa zistení ústavného súdu doba, počas ktorej špecializovaný trestný súd konal

o sťažovateľovej žiadosti o prepustenie z väzby, trvala od 26. marca 2012, keď prokurátor

špeciálnej prokuratúry potom, ako nevyhovel tejto žiadosti, predložil ju na rozhodnutie

špecializovanému trestnému súdu, do 20. apríla 2012, keď súd prvého stupňa predložil spis

na rozhodnutie najvyššiemu súdu z dôvodu podania opravných prostriedkov. V priebehu

tejto doby špecializovaný trestný súd rozhodol o žiadosti sťažovateľa a ďalších obvinených

o prepustenie z väzby (uznesenie zo 4. apríla 2012), doručil prvostupňové rozhodnutie

procesným stranám a potom, ako mu boli doručené sťažnosti proti predmetnému

rozhodnutiu, predložil ich najvyššiemu súdu. Najvyšší súd po rozhodnutí o opravných

prostriedkoch 11. mája 2012 vrátil spis špecializovanému trestnému súdu, ktorý zabezpečil

doručenie druhostupňového rozhodnutia procesným stranám tak, že sťažovateľovi a jeho

obhajcovi bolo doručené 17. mája 2012.

Z uvedeného vyplýva, že od predloženia žiadosti o prepustenie z väzby

špecializovanému trestnému súdu, jeho rozhodnutia až do predloženia spisu najvyššiemu

súdu uplynulo 25 dní. V priebehu ďalších 6 dní špecializovaný trestný súd doručil

druhostupňové rozhodnutie sťažovateľovi a jeho obhajcovi.

V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že za významné treba považovať aj

obdobie, počas ktorého trvalo doručovanie väzobného rozhodnutia sťažovateľovi (pozri

rozhodnutie ESĽP Kučera v. Slovensko zo 17. júla 2007; , ).

Z uvedeného dôvodu preto dobu 6 dní predstavujúcu doručovanie druhostupňového

rozhodnutia sťažovateľovi a jeho obhajcovi nemožno pripísať na vrub špecializovanému

trestnému súdu, pretože nebolo jeho povinnosťou toto doručenie zabezpečiť. Podľa

spravovacieho a kancelárskeho poriadku mal uvedené rozhodnutie týkajúce sa zaistenia

osoby doručiť najvyšší súd, ktorý označené rozhodnutie vydal (obdobne ).

Najvyšší súd, ktorému bola 20. apríla 2012 daná vec predložená na rozhodnutie, o nej

rozhodol 3. mája 2012 a 11. mája 2012 vrátil spis špecializovanému trestnému súdu bez

toho, aby v súlade so spravovacím a kancelárskym poriadkom doručil svoje rozhodnutie

procesným stranám.

Pridržiavajúc sa uvedeného ústavný súd konštatuje, že špecializovaný trestný súd

konal o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby 25 dní a najvyšší súd v tejto súvislosti

konal 21 dní, ale k tejto dobe je potrebné na vrub najvyššiemu súdu pripísať dobu 6 dní

predstavujúcu doručovanie jeho rozhodnutia sťažovateľovi a obhajcovi.

Vzhľadom na to, že ani na prvostupňovom súde, ani na súde druhého stupňa doba

konania nepresiahla judikatúrou akceptovanú dobu jedného mesiaca väzobného konania

na jednom stupni súdu, ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne

neopodstatnenú.

V súvislosti s nedodržaním požiadavky neodkladnosti a urýchleného rozhodovania

o žiadosti o prepustenie z väzby z 19. marca 2012 (v petite sťažnosti nesprávne uvedený

dátum 14. marca 2012) sťažovateľ namietal aj porušenie práva na obhajobu, pretože podľa

jeho názoru mu tým bolo bránené „v zákonom stanovenej lehote opätovne požiadať

o prepustenie z väzby“.

Keďže ústavný súd sťažnosť v časti, ktorou sťažovateľ namietal prieťahy v súvislosti

s rozhodovaním o jeho žiadosti o prepustenie z väzby z 19. marca 2012, odmietol ako

zjavne neopodstatnenú, bolo bez právneho významu zaoberať sa jeho námietkou o porušení

práva na obhajobu, ku ktorému podľa jeho vyjadrenia malo dôjsť práve tvrdenými

prieťahmi v postupe špecializovaného trestného súdu a najvyššieho súdu. Ústavný súd totiž

postup týchto súdov pri rozhodovaní o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby

vyhodnotil ako taký, ktorý zodpovedá zárukám podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru a čl. 17 ods. 2

a 5 .

6. K námietke nerozhodnutia o žiadosti o prepustenie z väzby zo 14. marca 2011

Sťažovateľ v sťažnosti zároveň namietal postup špeciálnej prokuratúry v konaní

vedenom pod sp. zn. VII/1 Gv 54/09 a postup špecializovaného trestného súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. 35/2010 z dôvodu, že o jeho žiadosti o prepustenie z väzby

zo 14. marca 2011 nebolo dosiaľ rozhodnuté.

K uvedenej námietke sťažovateľa sa v odôvodnení svojich rozhodnutí vyjadrili oba

súdy, a teda špecializovaný trestný súd v závere uznesenia sp. zn. 35/2010 zo 4. apríla

2012 a najvyšší súd v uznesení sp. zn. z 3. mája 2012. Oba súdy

konštatovali, že vzhľadom na to, že po 14. marci 2011 bolo o zákonnosti sťažovateľovej

väzby rozhodnuté viackrát, v podstate sa rozhodlo aj o tejto žiadosti, a že tento postup

zodpovedá materiálnemu chápaniu ochrany práv sťažovateľa, o väzbe ktorého sa

rozhodovalo opakovane.

Pokiaľ ide o požiadavku urýchlenosti rozhodovania („bref délai“, „speedily“), ESĽP

zdôraznil, že ju netreba posudzovať z čisto aritmetického hľadiska, ale je potrebné vždy

zohľadniť aj podmienky a okolnosti každej konkrétnej veci (Sanchez-Reisse c. Švajčiarsko

z roku 1986).

Európsky súd pre ľudské práva v rámci svojej rozhodovacej činnosti vyslovil, že čl. 5

ods. 4 dohovoru zakotvuje pre osobu pozbavenú osobnej slobody procesné záruky

predovšetkým proti pokračovaniu tohto pozbavenia, ktoré aj keď bolo nariadené zákonným

spôsobom, po uplynutí určitého času sa mohlo stať nezákonným a neospravedlniteľným.

Procesné záruky zakotvené v tomto článku garantujú, že osoba pozbavená osobnej slobody

nebude vystavená nebezpečenstvu, že tento stav bude trvať aj potom, ako zásah prestane

byť ospravedlniteľným (Shishkov proti Bulharsku, rozsudok z 9. januára 2003, č. 38822/97,

§ 88).

Sťažovateľ tvrdil, že v danom prípade podal 14. marca 2011 žiadosť o prepustenie

z väzby, ale že o tejto žiadosti nebolo dosiaľ rozhodnuté.

V tejto súvislosti ústavný súd zistil, že špecializovaný trestný súd uznesením

sp. zn. 35/2010 z 23. marca 2011 v spojení s uznesením najvyššieho súdu

sp. zn. z 31. marca 2011 rozhodol o predĺžení lehoty trvania sťažovateľovej

väzby do 12. septembra 2011. Okrem toho o ďalšej žiadosti sťažovateľa o prepustenie

z väzby zo 16. mája 2011 rozhodol špecializovaný trestný súd uznesením

sp. zn. 35/2010 z 10. júna 2011 v spojení s uznesením najvyššieho súdu

sp. zn. z 29. júna 2011 tak, že ju zamietol.

Podľa názoru ústavného súdu by skutočnosť, že o zákonnosti sťažovateľovej väzby

bolo rozhodnuté aj po 14. marci 2011, nemala zbavovať súdy povinnosti rozhodnúť aj

o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby zo 14. marca 2011. Na druhej strane ústavný

súd prihliadol na konkrétne okolnosti tohto prípadu, keď periodická kontrola zákonnosti

a ústavnosti väzby bola preskúmaná v časovo konkurenčnom konaní (prvostupňové

rozhodnutie z 23. marca 2011 a druhostupňové rozhodnutie z 31. marca 2011), ako aj

v konaniach nasledujúcich. Ústavný súd teda zastáva názor, že účel čl. 5 ods. 4 dohovoru

bol v tomto prípade naplnený, a preto sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne

neopodstatnenú.

Napokon sťažovateľ namietal postup a rozhodnutia najvyššieho súdu

sp. zn. a sp. zn. , obe z 3. mája 2012. V tejto súvislosti

sťažovateľ tvrdil, že jeho väzba je nezákonná, že trvá neprimerane dlho, že nie sú dané

žiadne konkrétne dôvody, ktoré by opodstatňovali jeho väzbu, taktiež tvrdil, že rozhodnutia

sú mechanicky a paušalizovane vydané, nedostatočne odôvodnené, ignorujúce jeho

argumenty proti väzbe, odkazujúce na predchádzajúce rozhodnutia v danej veci, a tým

porušujúce jeho základné právo na osobnú slobodu a právo na slobodu a bezpečnosť.

V súvislosti s uvedenými námietkami sťažovateľa ústavný súd zistil, že uznesením

sudcu pre prípravné konanie špecializovaného trestného súdu sp. zn. 35/2010

zo 4. apríla 2012 bolo (okrem iného) rozhodnuté o zmene dôvodov väzby u sťažovateľa tak,

že uňho je daný len dôvod útekovej väzby podľa

a zároveň týmto rozhodnutím bola jeho žiadosť o prepustenie z väzby z 19. marca 2012

zamietnutá. V odôvodnení tohto rozhodnutia súd prvého stupňa konštatoval existenciu

dôvodov útekovej väzby poukazujúc na to, že sťažovateľ je cudzím štátnym príslušníkom,

je stíhaný za obzvlášť závažný zločin, za ktorý mu hrozí vysoký trest, a že na U. má rodinné

aj majetkové zázemie. Pokiaľ ide o dôvod preventívnej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c)

, špecializovaný trestný súd vyslovil názor, že tento u sťažovateľa

zanikol.

O sťažnosti sťažovateľa a ďalšieho obvineného proti rozhodnutiu špecializovaného

trestného súdu rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. z 3. mája 2012.

V odôvodnení rozhodnutia sa najvyšší súd odvolal na svoju argumentáciu, ako aj

argumentáciu súdu prvého stupňa obsiahnutú v predchádzajúcich rozhodnutiach a dodal, že

u sťažovateľa je daný aj dôvod väzby podľa , aj

dôvod väzby podľa . Pokiaľ ide o dôvod útekovej

väzby, k tomu uviedol, že vzhľadom na právnu kvalifikáciu skutku sa obava z úteku nemá

ako pominúť, a pokiaľ ide o dôvod preventívnej väzby, k tomu dodal, že v okolnostiach

daného prípadu je vysoký predpoklad, že po prepustení na slobodu by si sťažovateľ

„s vysokou efektivitou“ zadovažoval príjem páchaním organizovanej trestnej činnosti

obdobného charakteru, za akú je stíhaný. Najvyšší súd sa vyjadril aj k návrhu sťažovateľa

obsiahnutému v jeho opravnom prostriedku a týkajúcemu sa nahradenia väzby dohľadom

probačného a mediačného úradníka a taktiež k jeho písomnému sľubu, pričom v tejto

súvislosti poukázal na existenciu dôvodov väzby.

V druhom z napadnutých uznesení najvyššieho súdu sp. zn.

z 3. mája 2012 súd druhého stupňa zamietol sťažnosť sťažovateľa a ďalších obžalovaných

proti uzneseniu špecializovaného trestného súdu sp. zn. z 19. apríla 2012,

ktorým bolo (okrem iného) rozhodnuté o ponechaní sťažovateľa vo väzbe podľa § 71 ods. 1

písm. a) a c) , ako aj o neprijatí jeho písomného sľubu. V oboch

rozhodnutiach súdy použili obdobnú argumentáciu ako v rozhodnutiach, o ktorých sa

ústavný súd už zmienil.

Medzi záruky, ktoré poskytuje dohovoru a a 5 ,

nepochybne patrí aj právo osoby predložiť súdu argumenty a vyjadrenia proti svojmu

ponechaniu vo väzbe (napr. , ), ako aj právo osoby na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré preskúmateľným spôsobom, jasne a zrozumiteľne

dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom

súdnej ochrany. Princíp spravodlivosti pritom zaväzuje súdy, aby pre svoje rozhodnutia

poskytli dostatočné a relevantné dôvody (obdobne napr. ).

Všeobecný súd, ktorý preskúmava „zákonnosť“ pozbavenia osobnej slobody, síce nie

je povinný sa vo svojom rozhodnutí vysporiadať jednotlivo s každým argumentom, ktorý

predložil ten, o ktorého osobnú slobodu ide, avšak záruky poskytované čl. 5 ods. 4

dohovoru by boli zbavené svojej podstaty, pokiaľ by tvrdenia dotknutej osoby boli

prehliadané a pokiaľ by svojou povahou boli spôsobilé spochybniť „zákonnosť“ pozbavenia

osobnej slobody (Šebalj proti Chorvátsku, rozsudok z 28. júna 2011, č. 4429/09, § 229).

Európsky súd pre ľudské práva vo veci Knebl proti Českej republike (rozsudok

z 28. októbra 2010, č. 20157/05, § 68) konštatoval, že ak niektoré relevantné dôvody

na ponechanie obvineného vo väzbe pretrvávali počas celej doby trvania väzby a ak súčasne

zákonnosť väzby bola predmetom viacnásobného prieskumu, nemožno vnútroštátnym

súdom vyčítať, že sa v textoch svojich rozhodnutí opakovali.

Európsky súd pre ľudské práva v ďalšom zo svojich rozhodnutí (Iljikov proti

Bulharsku, rozsudok z 26. júla 2001, č. 33977/96, § 86) vyslovil názor, že akýkoľvek

systém obligatórnej väzby je sám osebe v rozpore s čl. 5 ods. 3 dohovoru.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd považuje za významné poukázať na ďalšie

rozhodnutie ESĽP vo veci Contrada proti Taliansku (rozsudok z 24. augusta 1998,

č. 27143/95, § 58, 61 – 62), z ktorého vyplýva, že nemusí vždy dôjsť k porušeniu dohovoru,

ak sa vnútroštátne orgány pri aplikácii práva nespoliehajú len na zákonnú prezumpciu, ale

ak riadne doložia, že dôvody na pozbavenie osobnej slobody, ktorých existenciu zákon

prezumuje, v konkrétnom prípade skutočne existovali.

Podľa názoru ústavného súdu pri skúmaní dôvodov väzby je potrebné vychádzať

vždy z konkrétnych okolností prípadu, pretože ak väzobné dôvody u konkrétnej osoby sú

dané, nemožno sa odvolávať na to, že väzba trvá už dlhšiu dobu. Totižto nemožno stanoviť

abstraktné hranice primeranosti či neprimeranosti dĺžky väzby, pretože tie sú vždy

podmienené špecifickosťou a konkrétnosťou prípadu. Podstatné je, aby pre zákonné dôvody

boli zistené skutkové okolnosti. Napríklad ESĽP považoval za primeranú dĺžku väzby

trvajúcu 5 rokov (Shabani proti Švajčiarsku, rozsudok z 5. novembra 2009, č. 29044/06,

§ 58 a § 69) či väzbu trvajúcu viac ako 3 roky (Van der Tang proti Španielsku, rozsudok

z 13. júla 1995, č. 19382/92, § 58 a § 76).

V namietanom prípade väzba sťažovateľa plynie od 12. apríla 2010, a pokiaľ ide

o dôvod útekovej väzby podľa , túto najvyšší súd aj

v súčasnom štádiu trestného konania (odvolávajúc sa aj na skoršie rozhodnutia v tejto veci)

odôvodnil hlavne charakterom a závažnosťou trestného činu, za ktorý sťažovateľovi hrozí

prísny trest, z čoho vyvodil dôvodný predpoklad, že sťažovateľ ako cudzí štátny príslušník

majúci majetkové a rodinné väzby v domovskej krajine by mohol ujsť, aby sa tak vyhol

trestnému stíhaniu a prípadnému postihu za protiprávnu činnosť. Aj v už spomínanej veci

Knebl proti Českej republike ESĽP konštatoval, že v danom prípade hrozil sťažovateľovi

vysoký trest odňatia slobody a že v zahraničí mal dostatok kontaktov na to, aby mu uľahčili

útek, a preto vyslovil názor, že pokiaľ sa nebezpečenstvo z úteku mohlo v priebehu

trestného konania znížiť alebo postupom času sa oslabiť, nemohlo toto nebezpečenstvo

zaniknúť úplne.

Pokiaľ ide o dôvod preventívnej väzby, túto najvyšší súd odôvodnil dôkaznou

situáciou a z toho plynúcou obavou, že sťažovateľ bude pokračovať v páchaní trestnej

činnosti obdobného charakteru, a dodal, že v tomto smere nemusí ísť o dokázanú istotu, ale

dôvodný predpoklad, o ktorom bol presvedčený, že existuje.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd zastáva názor, že najvyšší súd obe namietané

uznesenia z 3. mája 2012, pokiaľ ide o danosť väzobných dôvodov, odôvodnil stručne, ale

ich podstatu vystihol. Z týchto rozhodnutí jednoznačne vyplýva, ktoré okolnosti považoval

za také, ktoré odôvodňovali opodstatnenosť útekovej väzby a preventívnej väzby, a taktiež

je z nich zrejmé, z akého dôvodu nebolo možné vyhovieť ponúknutým alternatívam ako

náhradám za väzbu.

S poukazom na akceptovateľnosť odôvodnenia uznesení najvyššieho súdu

sp. zn. z 3. mája 2012 a sp. zn. z 3. mája 2012 z hľadiska

dodržania záruk podľa čl. 17 a čl. 5 dohovoru ústavný súd už na predbežnom prerokovaní

sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu

zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa v nej nastolenými.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. augusta 2012